Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. december 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžfk/43/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200803
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1015200803.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členov

senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa):
INVESTEX GROUP, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 034 665, zastúpeného JUDr.
Jaroslavom Bradom, advokátom so sídlom Dunajská 58, Bratislava, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutiažalovanéhoč.1100302/1/171154/2015/1042z23.apríla2015,okasačnejsťažnostižalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 6S/105/2017-135 z 21. marca 2019, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k.

6S/105/2017-135 z 21. marca 2019 z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č.k. 6S/105/2017-135 z 21.03.2019 podľa
§ 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu žalobcu,
ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/171154/2015/1042 z
23.04.2015. Krajský súd žalovanému podľa § 168 SSP nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Žalovaný rozhodnutím č. 1100302/1/171154/2015/1042 z 23.04.2015 podľa § 74 ods. 4 zákona č.
563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„Daňový poriadok“) potvrdil odvolaním žalobcu napadnuté prvostupňové rozhodnutie správcu dane -
Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601402/5/294504/2015/Bed zo 06.02.2015, ktorým určil žalobcovi
rozdiel dane v sume 231 493,22 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2012 s tým,
že sa stotožnil so závermi správcu dane, že žalobca porušil § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 222/2004
Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), v zmysle čoho žalobcovi nevzniklo právo

na odpočítanie dane v sume 66 787,64 € od dodávateľa Slovenská železničná dopravná spoločnosť,
a.s. z faktúr č. 20120017, č. 20120021, č. 20120025, č. 20120050 za nákup tovaru - náhradné diely
elektronického charakteru, v sume 105 282,41 € od dodávateľa REXIAS, a. s. z faktúr č. 20120004, č.
20120005, č. 20120008, č. 20120009, č. 20120010 za nákup tovaru - náhradné diely elektronického
charakteru, v sume 11 343,16 € od dodávateľa REXIAS, a.s. z faktúry č. 20120007 za nákup tovaru
- náhradné diely mechanického charakteru, v sume 48 080,- € od dodávateľa PB-COM spol. s.r.o. z
faktúry č. 20120020 za nákup tovaru - náhradné diely elektronického charakteru.

3. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že skutkovo a právne identické veci toho istého
žalobcu a totožného predmetu konania už boli predmetom súdneho prieskumu Krajským súdom v
Bratislave a následne Najvyšším súdom Slovenskej republiky. V konaní vedenom na Krajskom súdev Bratislave pod sp.zn. 5S/121/2015 bol dňa 15.11.2016 vyhlásený rozsudok, ktorým bola zamietnutá
žaloba žalobcu. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
6Sžf/41/2017 z 18.05.2018. V konaní na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 1S/122/2015 bol dňa

21.04.2016 vyhlásený rozsudok, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu. Tento rozsudok bol potvrdený
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf/55/2016 z 21.02.2018. V konaní na
Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 1S/115/2015 bol dňa 13.12.2018 vyhlásený rozsudok, ktorým
bola zamietnutá žaloba žalobcu. Všetky tieto konania spájajú rovnaký účastníci (žalobca a žalovaný),
totožný predmet konania - preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správcu dane, ktorý vyrubil žalobcovi

rozdiel DPH za mesiace marec, jún a október roku 2012. Vo všetkých konaniach sa vychádzalo z
Protokolu č. 9601402/5/3605465/2014/Bed z 24.07.2014 o daňovej kontrole. Taktiež žaloby v týchto
veciach obsahujú rovnaké právne a skutkové argumenty a rovnako sú odôvodnené aj preskúmavané
rozhodnutia. Jediné čiastočné rozdiely medzi týmito konaniami spočívajú v z časti iných obchodných
spoločností zapojených do reťazca dodávateľov a odberateľov žalobcu pri deklarovanom obchodovaní
toho istého fakturovaného tovaru - náhradné diely elektronického charakteru. Krajský súd využijúc §

140 SSP poukázal na uvedené rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, s ktorých právnymi a skutkovými odôvodneniami aplikovateľnými na prejednávanú vec sa plne
stotožnil.

4. Podľa názoru krajského súdu správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady v tom smere, že

obchodné spoločnosti účastné v dodávateľsko-odberateľskom reťazci si so žalobcom prefakturovávali
ten istý tovar len medzi sebou bez toho, aby ho kúpili od inej spoločnosti alebo predali inej spoločnosti, a
teda tento tovar neskončil v skutočnej spotrebe ako náhradný diel elektronického charakteru konečným
odberateľom, ale tieto obchodné transakcie prebiehali len fakturačne, bez materiálnej podstaty. V rámci
dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ aj fakturovaný zdaniteľný obchod skutočne

dodal žalobcovi a zároveň nebolo preukázané, že žalobca deklarovaný zdaniteľný obchod reálne prijal a
následnepoužilnaúčelysvojejpodnikateľskejčinnosti.Krajskýsúdsastotožnilsnázoromsprávcudane,
že existencia tovarov je nepreukázaná, pričom išlo o medzi sebou fiktívne obchodujúce spoločnosti.

5. V danom prípade bolo podľa krajského súdu potrebné, aby samotný žalobca preukázal, že vynaložil

a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za
dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych
zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti
tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej
hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných

postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení
predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode. Iba existencia faktúry
a ďalších dokladov sama osebe ešte neznamená, že aj došlo k dodaniu tovarov a služieb podľa nich,
preukázanie dodania nevychádza len z účtovania, ale musí byť preukázané i z reálneho plnenia, ktoré
musí preukázať platiteľ. V danom prípade existuje rozpor medzi deklarovaným a reálnym skutkovým

stavom - nepreukázanie samotnej materiálnej existencie obchodov, ktorý mal za následok vznik
legitímnych a logických pochybností zo strany správcu dane k deklarovaným obchodným transakciám.

6. Krajský súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že dôkazy a zistenia správcu dane nasvedčujú
tomu, že uplatnenie odpočítania dane žalobcom za dodanie tovaru, aj napriek formálnemu dodržaniu

zákonom určených podmienok (faktúra od platiteľa vyhotovená podľa § 71 zákona o DPH), viedlo k
získaniu daňovej výhody a teda k zneužitiu práva.

7. Záverom krajský súd uviedol, že v preskúmavanej veci nezistil žiadne také procesné porušenia,
ktoré by mohli spôsobiť nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia. Správca dane vykonal riadne

dokazovanie, náležite zistil skutkový stav veci a žalovaný v napadnutom rozhodnutí prihliadol na všetko,
čo vyšlo v konaní najavo. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti
a je v zodpovedajúcom rozsahu odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vysporiadal so všetkými
relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu, podrobne rozobral predložené dôkazy ako aj
skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil.

8. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonom stanovenej lehote kasačnú sťažnosť žalobca ako
sťažovateľ z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP. Navrhol, aby kasačný súd rozsudok krajskéhosúdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie
alebo aby rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

9. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu sťažovateľ uviedol, že zo svedeckých výpovedí (štatutárov)
zúčastnených spoločností a predložených písomných dokladov jednoznačne vyplynulo, že tovar v
danom mesiaci - január 2012 bol dodaný a teda došlo k vzniku daňovej povinnosti. Závery správcu dane
o tom, že nedošlo k dodaniu tovaru sú v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním. Tieto nezákonné
závery správcu dane následne preberá aj krajský súd v odôvodnení rozsudku. Daňový subjekt splnil

všetky povinnosti podľa § 71 a postupoval v súlade s § 49 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona o DPH.
Dodanie tovaru deklaroval a preukázal faktúrou, potvrdenými dodacími listami ako aj všetkými zákonom
predpísanými dokladmi, pričom si nie je vedomý žiadneho pochybenia, tovar bol riadne dodaný a aj
zaplatený. Predaj tovaru bol uskutočnený v zmysle zákona o DPH podľa § 8 ods. 1 písm. a/ medzi
zdaniteľnými osobami, podľa ktorého dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom
ako vlastník, tento zákon neustanovuje inak.

10. Sťažovateľ namietal, že správca dane neuviedol ktoré konkrétne, zákonom predpísané doklady,
daňový subjekt správcovi dane nepredložil. Sťažovateľ poukázal na to, že predložil správcovi dane
všetky doklady a dôkazy, ktoré v zmysle platných právnych predpisov predložiť mal a mohol. Správca
danenapriekuvedenémunijakýmspôsobomneupresnil,ktorédokladyadôkazymaleštedaňovýsubjekt

predložiť, ale naopak opätovne iba opakuje, že existencia faktúry nie je dostatočným dôkazom na
preukázanie,žesazdaniteľnéplnenieuskutočnilo.Pritomreálnaexistenciatovarubolaniekoľkonásobne
preukázaná svedeckými výpoveďami. Uvedené závery správcu dane o nepreukázaní reálnej existencie
tovaru sú v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním a zistenými skutočnosťami, pričom aj z
protokolu a rozhodnutia vyplýva, že v rámci daňového konania boli zistené samotným správcom dane

skutočnostipreukazujúceapotvrdzujúcereálnuexistenciutovaru.Správcadanesizákonnéustanovenie
§ 3 ods. 3 daňového poriadku vykladá podľa vlastnej ľubovôle.

11. Správcovi dane boli v rámci súvisiacich konaní predložené vzorky elektronických modulov, čo
potvrdil aj samotný pracovník správcu dane, čo správca dane v tomto daňovom konaní zrejme zámerne

neuviedol a táto skutočnosť bola sťažovateľom prezentovaná aj pred správnym orgánom aj pred
krajským súdom. Tento však tejto skutočnosti nevenoval pozornosť. Z predložených vzoriek už muselo
byť zástupcom správcu dane jasné, prečo nebolo možné všetkými požadované údaje na faktúrach a
dodacích listoch uvádzať. Po následnej výmene členov kontrolnej skupiny, protokol z daňovej kontroly
túto skutočnosť neobsahoval, pričom aj v súčasnosti sa časť nenachádza v policajnom depozite.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd dostatočne nepreskúmal hmotnoprávnu stránku veci, pričom časť
dôkazov správca dane sám zatajil, preto nemožno žalobcovi spravodlivo odmietnuť jeho tvrdenie, že
dostatočne preukázal materiálnu stránku existencie tovaru.

12. Rozhodnutia správnych orgánov sa opierajú o informácie získané z trestného spisu, pričom

zákonnosť dôkazov v trestnom spise bude posúdená až trestným súdom a teda je spochybnená
zákonnosť samotného rozhodnutia správneho orgánu. Sťažovateľ upozornil na skutočnosť, že na
súdnom pojednávaní dňa 02.05.2018 č.k. XTk/X/XXXX na Okresnom súde v Banskej Bystrici
zamestnanci správcu dane pod prísahou potvrdili, že v priebehu vykonávanej kontroly boli predložené
vzorky tovaru, dokonca jeden z nich C.. L. K. uviedol, že si predložené vzorky tovaru odfotil do mobilného

telefónu a nespomína si, či následne fotodokumentáciu založil do administratívneho spisu. Telefón ani
fotografie ku dnešnému dňu nemá, v spise sa tieto dôkazy nenachádzajú.

13. Čo sa týka existencie vecného plnenia a uskutočnenia zdaniteľného obchodu, sťažovateľ tvrdil,
že krajský súd na jednej strane sám konštatuje, že dôležitou právnou otázkou bolo posúdenie miery

zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom, avšak sám sa s touto otázkou nevysporiadal a obmedzil sa
na konštatovanie, že žalobca nepredložil také dôkazné prostriedky preukazujúce skutočné naplnenie
zákonných ustanovení uvedených v § 49 zákona o DPH. Uvedené konštatovanie súdu, ktoré ma
charakter právneho záveru súdu je podľa sťažovateľa arbitrárne a neprehľadné a vo svojej podstate
môže predstavovať porušenie princípu zákazu denegatio justicie, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou

všeobecne uznávaných princípov štátu.

14. V celom procese daňového a súdneho konania nebolo podľa sťažovateľa preukázané získanie
daňovej výhody, pričom na tomto tvrdení sú postavené rozhodnutia daňových orgánov aj krajskéhosúdu. Čo sa týka práva na odpočítaniu dane, sťažovateľ uviedol, že krajský súd poukazuje na to, že
spoločnostisitovarpredávalimedzisebou,čojezjavnesamoosebedostatočnénato,abysprávcadane
neuznal právo na odpočítanie dane. Zdaniteľné obchody boli uskutočňované za účelom dosiahnutia

zisku, spoločnosti predávali taký istý tovar a pokiaľ spoločnosti z vytváraného zisku odviedli štátu DPH
a ostatné súvisiace dane, potom tieto spoločnosti neporušili žiadny zákon

15.Správcadane,žalovanýanáslednekrajskýsúdpodľasťažovateľanepochopili,prečodaňovýsubjekt
realizoval podľa nich podozrivo vyzerajúce obchody a preto bol daňový subjekt potrestaný „dodanením“.

Len preto, že daňový subjekt uskutočnil obchody so ziskom aj so spriaznenými subjektmi (čo nie je
nezákonné), ktoré správca dane bez opory v zákone vyhodnotil na základe svojich domnienok, došlo
takmer k likvidácii spoločnosti sťažovateľa. Sťažovateľ bol názoru, že súd by nemal rozhodovať na
základe domnienok a dohadov správcu dane. Správca dane mal pomenovať, aké mal pochybnosti a
najmä uviesť, ako ich odstrániť.

16. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že v preverovaných obchodných transakciách
správca dane preukázal, že sťažovateľ zvolil formu svojho podnikania cez množstvo spoločností
prepojených s jeho osobou a úmyselne vytvoril stav pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov, služieb,
financií, faktúr a dokladov. Sťažovateľ, ale aj ostatné obchodné spoločnosti v reťazci predkladali listinné
dôkazy, ktorými dôvodili, že k dodaniu tovaru došlo, len správca dane tuzemskými dožiadaniami

a žiadosťami o vykonanie medzinárodného šetrenia zistil, že uskutočnenie zdaniteľných obchodov
sa nepotvrdilo, pretože v daných obchodných transakciách nebolo preukázané, že tovar skutočne
existoval. Žalovaný ako aj správca dane postupovali v súlade so základnými zásadami správy daní,
keď deklarované zdaniteľné obchody na vstupe nebral do úvahy z dôvodu, že rozsiahlym dokazovaním
zistil, že fakturované zdaniteľné obchody - rôzne moduly, u ktorých bolo zistené, že išlo len o makety,

ktoré výrobca nedodal žiadnej obchodnej spoločnosti v reťazci, čiže ani sťažovateľovi, ktoré boli podľa
výrobcu ním vyexpedované na skládku odpadu.

17. Ďalej poukázal na to, že k ostatným daňovým subjektom, vo vzťahu ku ktorým nebola vykonávaná
daňová kontrola, nie je oprávnený sa vyjadrovať k zisteným skutočnostiam iných daňových subjektov

v reťazci, pretože v danom prípade preskúmaval napadnuté rozhodnutie, ktoré správca dane vydal na
základe daňovej kontroly, ktorá bola vykonaná u daňového subjektu a nie u citovaných spoločností v
reťazci.

18. Vo vzťahu ku kasačnej námietke dodania tovaru a k vzniku daňovej povinnosti za január 2012

uviedol, že v procese dokazovania sťažovateľ sám uviedol výrobcu predmetného tovaru ELVAC a
ELCOM, čo však vo svojom vyjadrení spoločnosť ELVAC SK, s.r.o., ktorá zaujala odborné stanovisko
k preverovanému tovaru nepotvrdila a uviedla, že preverovaný tovar spoločnosti ELVAC SK, s.r.o.,
respektíve skupina ELVAC nevyrábala a nebola predajcom, a neobchodovala s ním, ani jej nebolo
známe, že by niekto iný takto označené produkty dodával, to znamená, že správca dane vychádzal

zo skutočností, ktoré uviedol sám sťažovateľ a ktoré sa v procese dokazovania na strane výrobcu
nepotvrdili. Dodal, že správca dane nespochybnil reálnu existenciu tovaru na základe zistených
skutočností u spoločnosti ELVAC SK, s.r.o., ale v danej veci vykonal rozsiahle dokazovanie v
rámci ktorého zistil objektívne skutočnosti, ktoré poukazujú na zneužitie práva (umelý charakter
transakcií, personálne prepojenie platiteľov DPH, nepreukázanie ekonomickej činnosti s integrovanými

modulmi, nepreukázanie dopravy, neznalosť technických vlastností a parametrov integrovaných
modulov, nekontaktnosť prvých a posledných platiteľov dane v reťazci, priznávanie daňových povinností
dodatočným daňovým priznaním, nepriznanie nadobudnutia tovaru z ČR, kolotoč tovaru niekoľkokrát
medzi personálne prepojenými spoločnosťami, postúpenie pohľadávky a iné objektívne skutočnosti).
19. Žalovaný poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky opakovane judikoval, že podmienky

uvedenév§49ods.1a2písm.a/a§51ods.1písm.a/zákonaoDPHsúhmotnoprávnejpovahyanaich
bezpodmienečne splnenie sa viaže nárok na odpočet a ich nesplnenie nie je možné odpustiť, zákon to
neustanovujeaniprivznikuzodpovednostiinejosobyzavadydokladuaanipridobromyseľnostiplatiteľa.
Zároveň dal do pozornosti aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžf/32/2012 z
27.11.2012 a sp.zn. 8Sžf/30,31/2013 zo 14.04.2014.

20. Ďalej žalovaný poukázal na to, že dňa 14.05.2014 bola na Daňový úrad Banská Bystrica doručená
odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, v ktorej sa uvádza, že predmetný tovar bol
podľavyjadreniazástupcudoručenýnaadresusídlaspoločnostiAZCompanys.r.o.,Praha9-Hloubětín,U Elektry 203/8, ale šetrením u majiteľa spoločnosti ELVIA - PRO, spol. s r.o. bolo zistené, že AZ
Company s.r.o. nemá a nikdy nemala na adrese U Elektry 203/8 Praha 9 - Hloubětín prenajaté nebytové
priestory a nebola uzatvorená nájomná zmluva s nikým zo spoločnosti AZ Company s.r.o. Z uvedeného

zistenia je zrejmé, že tovar, ktorý sťažovateľ deklaroval v roku 2012 ako intrakomunitárne dodanie
tovaru na územie ČR a ktorý by mal byť vyložený na adrese spoločnosti AZ Company s.r.o., Praha 9 -
Hloubětín, a ktorý bol následne deklarovaný ako dodanie na územie SR, nemohol byť nikdy na uvedenej
adrese vyložený a skladovaný, pretože podľa českej daňovej správy, česká odberateľská spoločnosť
nevlastnila a ani nemala na adrese žiadne vlastné a ani prenajaté podnikateľské priestory, v ktorých by

bolo možné reálne deklarovaný tovar skladovať. Je evidentné, že ani adresa uvedená v osvedčení o dani
pre zdaniteľnú osobu nezodpovedala sídlu ekonomickej činnosti a preto daňová správa bola oprávnená
považovať podnik za fiktívny a vyvodiť z toho náležité daňové dôsledky. Zároveň poukázal na zistenia
správcu dane súvisiace s deklarovanou prepravou fakturovaného tovaru v prospech českej spoločnosti
AZ Company s.r.o. motorovým vozidlom Ford Tranzit, ktoré nepreukázali prepravu deklarovaného tovaru
na územie Českej republiky.

21. Podľa žalovaného sťažovateľ neuviedol v kasačnej sťažnosti žiadne nové skutočnosti a nepredložil
ani žiadne nové dôkazy, ktoré by preukázali prijatie fakturovaného tovaru od deklarovaného dodávateľa
ako aj následné dodanie v reťazci obchodných spoločností v rámci Európskeho spoločenstva (ČR).
Z predloženého spisového materiálu nevyplýva ani skutočnosť, že by správca dane v danom prípade

v rámci dokazovania preniesol dôkazné bremeno na daňový subjekt, ale práve naopak, správca
dane za účelom zistenia skutkového stavu vykonal rozsiahle dokazovanie, čo preukazujú ním vydané
tuzemské dožiadania, medzinárodné dožiadania, zápisnice o vypočutí svedkov, o výsledku ktorých
následne informoval sťažovateľa v súlade so zákonom. Zároveň žalovaný poukázal aj na rozsudky
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf/55/2016 a 6Sžfk/41/2017, ktorými boli potvrdené

rozsudky Krajského súdu v Bratislave o zamietnutí podaných žalôb sťažovateľa - žalobcu, v ktorých
podstata je identická ako v preskúmavanej veci. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamietol.

22. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý
rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (453 ods. 1 a 2 SSP)
a po jej preskúmaní dospel k záveru, že táto nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. Kasačný
súd rozhodol o kasačnej sťažnosti bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). Miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP v spojení
s § 452 ods. 1 SSP).

23. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 6S/105/2017-135
z 21.03.2019, ktorým podľa § 190 SSP zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/171154/2015/1042 z 23.04.2015, ktorým žalovaný
podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Banská
Bystrica č. 9601402/5/294504/2015/Bed zo 06.02.2015, ktorým určil žalobcovi rozdiel dane v sume 231
493,22 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2012.

24. Kasačný súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu ako aj z administratívneho spisu
zistil, že Daňový úrad Banská Bystrica vykonal u žalobcu na základe Oznámenia o daňovej kontrole
z 15.07.2013 daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január, február, marec,
jún, október, december 2012, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 9601402/5/3605465/2014Bed z
24.07.2014, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole žalobcovi

doručený dňa 11.08.2014.

25. Kontrolou predložených dokladov správca dane zistil, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom
období január 2012 uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v sume 231 493,22 €, z
toho sumu 66 787,64 € z faktúr č. 20120017, č. 20120021, č. 20120025 a č. 20120050 od dodávateľa

Slovenská železničná dopravná spoločnosť, a. s. za nákup tovaru - náhradné diely elektronického
charakteru, sumu 105 282,41 € z faktúr č. 20120004, č. 20120005, č. 20120008, č. 20120009 a č.
20120010 od dodávateľa REXIAS, a. s. za nákup tovaru - náhradné diely elektronického charakteru,
sumu 11 343,16 € z faktúry č. 20120007 od dodávateľa REXIAS, a. s. za nákup tovaru - náhradné dielymechanického charakteru, sumu 48 080,- € z faktúry č. 20120020 od dodávateľa PB-COM spol. s. r. o.
za nákup tovaru - náhradné diely elektronického charakteru.

26. Správca dane vydal dňa 06.02.2015 rozhodnutie č. 9601402/5/294504/2015/Bed, ktorým žalobcovi
podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane v sume 231 493,22 € na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2012. Správca dane dospel k záveru, že žalobca porušil § 49 ods.
1 a ods. 2 zákona o DPH, z ktorého dôvodu žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane. Žalovaný
napadnutým rozhodnutím rozhodnutie správcu dane potvrdil.

27. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.

28. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s

daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju neodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré
vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

29. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo.

30. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočností, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

31. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

32. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

33. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

34. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri

dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

35. Podľa § 49 ods. l zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

36. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.37. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už
bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už

len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

38. Kasačný súd uvádza, že krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na to (ods. 48.
odôvodnenia rozsudku), že predmetom preskúmania pred Krajským súdom v Bratislave boli právne
a skutkovo identické veci pod sp.zn. 5S/121/2015 a sp.zn. 1S/122/2015, ktoré veci boli následne

prejednávané Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Sžfk/41/2017 a 3Sžf/55/2016,
pričom krajský súd s poukazom na § 140 SSP pri svojom právnom odôvodnení poukázal na
predchádzajúce rozsudky Krajského súdu v Bratislave. Krajský súd konštatoval rozdielnosť medzi
konaniami, ktorá mala spočívať v z časti iných obchodných spoločností zapojených do reťazca
dodávateľov a odberateľov žalobcu pri deklarovanom obchodovaní toho istého fakturovaného tovaru -
náhradné diely elektronického charakteru. V konaniach vedených pred Krajským súdom v Bratislave pod

sp.zn. 5S/121/2015 a 1S/122/2015 boli žaloby žalobcu zamietnuté, pričom rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č.k. 1S/122/2015-49 z 21.04.2016 bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 3Sžf/55/2016 z 21.02.2018 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/121/2015-44
z 15.11.2016 bol preskúmaný na podklade kasačnej sťažnosti žalobcu a kasačná sťažnosť žalobcu bola
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžfk/41/2017 z 18.05.2018 zamietnutá ako

nedôvodná.

39. Po preskúmaní veci dospel kasačný súd k záveru, že rozsudok krajského súdu v predmetnej veci
s poukazom aj na vyššie citované rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je zákonný a
nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a právnych záverov obsiahnutých

v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych
noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku a preto
sa s nimi kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu považujúc právne posúdenie veci krajským súdom
za správne.
40. V zmysle § 464 ods. 1 SSP poukazuje kasačný súd na skoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v obdobnej veci tých istých účastníkov konania, a to na rozsudok sp.zn.
6Sžfk/41/2017 z 18.05.2018, konkrétne na body 72 až 95 odôvodnenia rozsudku:
„72. Kasačný súd konštatuje, že v prípade žalobcu správca dane správne vyhodnotil obchodné
prípady tak, že deň plnenia nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že
dodávateľ, ktorý je uvedený v predmetných faktúrach, aj fakturované zdaniteľné obchody skutočne dodal

sťažovateľovi a zároveň nebolo preukázané, že sťažovateľ deklarované zdaniteľné obchody reálne prijal
a následne použil na účely svojej podnikateľskej činnosti.
73. Podľa názoru kasačného súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä
správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie
daňovéhokonaniaaspôsobvykonávaniadokazovaniabolivrozporesozásadouspravodlivéhoprocesu.

Správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov, a preto ich nemožno považovať za
nepreskúmateľné. Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá sťažovateľovi ako účastníkovi
daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal
na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

74. Správca dane dôsledne postupoval podľa zákona o správe daní, ktorý je takou procesnou právnou
normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie
relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými
zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej
určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Je teda v tomto zmysle zárukou zákonného

postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.
75. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a
7. V zmysle písm. a) citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená
iným platiteľom v tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané v nadväznosti

na ustanovenie § 51 citovaného zákona.
76. V uvedených prípadoch správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady v tom smere, že takýto
deň nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ, ktorý je uvedený
v predmetných faktúrach, aj fakturované zdaniteľné obchody skutočne dodal sťažovateľovi a zároveňnebolo preukázané, že sťažovateľ deklarované zdaniteľné obchody reálne prijal a následne použil na
účely svojej podnikateľskej činnosti.
77. Kľúčovou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia sťažovateľa dôkazným

bremenom vyplývajúcim z § 29 ods. 8 zákona o správe daní, keď z vykonaného dokazovania v rámci
celého obchodného reťazca tuzemských ako aj zahraničných spoločností vyplynula nepreukázateľnosť
pôvodu obchodovaného tovaru a jeho samotná existencia.
78. Z obsahu administratívneho spisu mal kasačný súd nesporne za preukázané, že správca dane
vykonal vo veci dokazovanie a šetrenie uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných plnení v celom reťazci

daňových subjektov, ktorý bol v podstate uzatvorený.
79. Žalovaný po preskúmaní spisového materiálu, skutočností zistených v daňovej kontrole a námietok
odvolania dospel k záveru, že správca dane vykonal dokazovanie a šetrenie v súlade so zásadami
daňového konania v súlade s § 3 daňového poriadku a vo veci vykonal dostatočné dokazovanie na
zistenie sporných skutočností.
80. Jeho záver, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno z plnenia v súlade so zákonom o DPH,

pretoženepreukázal,žedeklarovanézdaniteľnéobchodybolireálneuskutočnené,apretonebolomožné
uznať odpočítanie dane, je podľa názoru kasačného súdu správny.
81. Kasačný súd konštatuje, že samotné preukázanie dodávok tovaru len listinnými dokladmi nemožno
považovať za dôkaz, na základe ktorého si môže daňový subjekt uplatniť odpočítanie dane v zmysle
zákona o DPH. Reálne plnenie predmetu zmluvy totiž nebolo preukázané. Právo na odpočítanie dane si

môže daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu
a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo v danom prípade nebolo
preukázané.
82. Sťažovateľ tým, že predložil ku kontrole faktúry CMR, evidencie DPH, ako aj iné doklady ešte
nepreukázal,žemuvznikloprávonaodpočítaniedane,pričomsprávcadanenevychádzallenzdokladov

predložených daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie formou dožiadaní a medzinárodných
žiadostí smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov o existencii fakturovaného tovaru, pretože
samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na
odpočítanie dane uvedenej na faktúre.
83. Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o

eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie
jej cieľa (rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I.-6057, bod 111) bez
ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne
ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po
uplynutí transpozičnej lehoty smernice (Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I.-6057, bod 115 a 116),

teda pri predmetnej smernici od 01.01.2008.
84. Pre úplnosť treba uviesť, že vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba každý jeden prípad
posudzovať individuálne, s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány v danom prípade
aj urobili a dospeli k záveru, že sťažovateľ skutočne nepreukázal samotnú existenciu a dodanie tovaru
a kasačný súd sa s týmto názorom stotožnil.

85. V tomto prípade treba upriamiť pozornosť aj na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora EÚ napr.
rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, kde súdny dvor
uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam
je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/2012 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 07.12.2010, R,
C- 285/09, bod 36, ako aj z 27.10.2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor

EÚ rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim
spôsobom dovolávať noriem práva únie (pozri najmä rozsudok z 03.03.2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I.
1599, bod 32 Halifax, ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym
orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti
preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri rozsudky Fini H, body 33 a 34, Kittel a Recolta

Recycling, ako aj Veleclair, C-414/10, bod 32 z 29.03.2012).
86. Podľa judikatúry súdneho dvora subjekty, ktoré príjmu všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od
nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide
o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto
plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe.

87. Naopak, nie je v rozpore s právom únie požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré
od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti
na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04, Zb. s. I.-7797,body 65-68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21.12.2011 Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod
25).
88. Navyše v súlade s čl. 273 prvým odsekom smernice 2006/2012 členské štáty môžu uložiť aj iné

povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho
výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom.
89.SúdnydvorEÚkonštatoval,ževnútroštátnemusúduprináležíodmietnuťpriznanieprávanaodpočet,
ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na
plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne

kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť.
90. Súdny dvor EÚ taktiež pripúšťa, že nie je v rozpore s právom únie požadovať, aby subjekt prijal
všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozhodne požadovať, aby sa uistil, že plnenie,
ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.
91. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej
si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany

predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (pozri
rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében Kft a Péter Dávid, C-80/11 a C-142/11).
92. K námietkam sťažovateľa uvedeným v kasačnej sťažnosti, ktorý namietal nedostatočnosť a
nezákonnosť dokazovania, ako aj nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to,
že správca dane nad rámec zákona prenášal na neho neprimerané dôkazné bremeno, a uviedol, že

vyčerpal svoje dôkazné bremeno a na podporu svojej argumentácie poukazoval aj na rozsudky NS SR,
ako aj na rozsudky SD EÚ, kasačný súd konštatuje, že v uvádzaných rozsudkoch nešlo o obchod, v
ktorom by bola spochybnená samotná existencia jeho predmetu, t. j. existencia tovaru a s tým spojený
reálny základ deklarovaného zdaniteľného plnenia.
93. V prípade týkajúcom sa sťažovateľa bola spochybnená existencia tovaru, ktorý mal byť predmetom

obchodovania. Takýto obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu
podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití
práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými zúčastnenými článkami
obchodného reťazca.
94. V danom prípade je možné konštatovať, že vo veci bolo vykonané dôkladné dokazovanie, v rámci

ktorého správca dane spochybnil reálnu existenciu tovaru nielen od spoločnosti ELVAC SK, s.r.o.,
ale vykonal rozsiahle dokazovanie v rámci ktorého zistil objektívne skutočnosti, ktoré poukazujú na
zneužitie práva (umelý charakter transakcií, personálne prepojenie platiteľov dane z pridanej hodnoty,
nepreukázanie ekonomickej činnosti, nepreukázanie dopravy, neznalosť technických vlastností, či
parametrov integrovaných modulov, nekontaktnosť prvých a posledných platiteľov dane atď.). Ďalej bolo

zistené nepriznanie nadobudnutia tovaru z územia členského štátu EÚ (Českej republiky), postúpenie
pohľadávky a iné objektívne skutočnosti, ktoré viedli k záveru, že v danom prípade išlo o zneužitie práva.
95. V danom prípade pre nárok na odpočítanie DPH bolo nevyhnutné preukázať, že nejde len o formálnu
deklaráciupredloženýchdokladov,aležetovar(integrovanémoduly),ktorýjedeklarovanýnafaktúre,bol
skutočne platiteľom aj dodaný. Podľa názoru senátu kasačného súdu správca dane ako aj žalovaný vo

vecipostupovalivsúladesozákonomapriskúmanípodmienokpresťažovateľomuplatnenéodpočítanie
DPH správne zistili skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdili, keď sťažovateľovi vyrubili rozdiel
DPH za príslušné zdaňovacie obdobie. Správne orgány pritom postupovali v súlade s § 29 ods. 1, 2, 4
a § 2 ods. 3, 6 zákona o správe daní.“

41. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane nijakým spôsobom nespresnil, ktoré doklady a
dôkazy mal ešte ako daňový subjekt predložiť, kasačný súd k tomu uvádza, že správca dane
nemôže daňovému subjektu určovať, akými dokladmi má preukázať reálnosť uskutočnenia transakcie.
Samotnýmpredloženímfaktúryaúčtovnýchdokladovešteniejevyčerpanédôkaznébremenodaňového
subjektu, keďže faktúra a účtovné doklady predstavujú len formálne doklady o vykonaní predmetného

obchodu, pričom nepreukazujú jeho skutočnú realizáciu. Realizáciu zdaniteľného obchodu je tak daňový
subjekt v rámci svojho dôkazného bremena povinný preukázať aj inými bežnými dokladmi používanými
v obchodnom styku, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie predmetného obchodu, svedeckými
výpoveďami, prípadne čímkoľvek, čo by preukazovalo reálnosť existencie tovaru a samotného obchodu.
Ak tovar reálne existuje a reálne aj došlo k uskutočneniu obchodu, faktúra a účtovné doklady nie sú

jediné doklady, ktoré tieto skutočnosti preukazujú.

42. Správca dane v rámci rozsiahleho dokazovania zistil, že nebolo preukázané, že predmetný tovar
vôbec existoval, keďže spoločnosť, ktorú označil žalobca za výrobcu predmetného tovaru, uviedla, žepredmetný tovar nikdy nevyrobila a neobchodovala s ním. Kasačný súd dodáva, že nemožno hovoriť o
existencii tovaru, ak jeho výrobu nepotvrdila spoločnosť, ktorá ho mala podľa žalobcu vyrobiť.

43. Vychádzajúc z uvedeného a s ohľadom na to, že vznesené kasačné námietky neboli spôsobilé na
zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu
ako nedôvodnú zamietol podľa § 461 SSP.

44. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi (žalobcovi), ktorý v

kasačnom konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP).
Žalovanému kasačný súd náhradu trov kasačného konania nepriznal, lebo neboli splnené podmienky
podľa § 168 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP.

45. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 139 ods. 4

SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.