Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. október 2018

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 25Cb/83/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111219633
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Cviková

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2018:1111219633.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave sudkyňou JUDr. Denisou Cvikovou v právnej veci žalobcu: K.

I., nar. XX.XX.XXXX, T. XX, Bratislava právne zastúpeného Malata, Pružinský, Hegedüs & Partners
s.r.o., Prievozská 4/B, Bratislava, IČO: 47 239 921 proti žalovanému: Mercedes-Benz Financial Services
Slovakia s.r.o., Tuhovská 11, Bratislava, IČO: 35 728 116 právne zastúpeného Advokátska kancelária
ECKER-KÁN & PARTNERS, s.r.o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, IČO: 35 886 625 v konaní o
zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

r o z h o d o l :

I. Súd rozsudok vydaný JUDr. Milanom Švecom, advokátom zapísaným v zozname rozhodcov vedenom
AsociáciouleasingovýchspoločnostíSlovenskejrepublikydňa23.03.2011sp.zn.RK/11/ALS/10 vcelom

rozsahu z r u š u j e.

II. Súd priznáva žalobcovi proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 17.06.2011 domáhal voči žalovanému, aby súd zrušil
Rozhodcovský rozsudok, spisová značka: RK/11/ALS/10, vydaný dňa 23.03..2011 rozhodcom JUDr.
Milanom Švecom, advokátom, so sídlom advokátskej kancelárie Vajnorská 98/D, 831 04 Bratislava,
zapísaným v zozname rozhodcov vedenom Asociáciou leasingových spoločností Slovenskej republiky
v celom rozsahu z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky. Žalobu žalobca odôvodnil tým,

že dňa 03.06.2008 uzatvorila spoločnosť B.K. s.r.o., IČO: 36 627 003 v postavení dlžníka so
spoločnosťou Mercedes-Benz Financial Services Slovakia s. r. o., IČO: 35 728 116 v postavení
veriteľa Úverovú zmluvu č. 652680-U (ďalej ako "Úverová zmluva"). Predmetom Úverovej zmluvy bolo
poskytnutie peňažných prostriedkov vo výške 4.059.999,90 Skk (134.767,307 Eur) na zabezpečenie
prefinancovania motorového vozidla značky Mercedes-Benz CL 63 AMG, VIN: WDDEJ77X48A015210,
rok výroby: 2008 (ďalej ako "predmet financovania"), pričom spoločnosť B.K. s.r.o. sa zaviazala na
splácaní poskytnutého úveru v pravidelných mesačných splátkach určených v prehľade splátok, ktorý

tvorí prílohu č. 1 Úverovej zmluvy. Neoddeliteľnou súčasťou Úverovej zmluvy boli Všeobecné podmienky
úverového financovania spoločnosti Mercedes-Benz Financial Services Slovakia s. r. o.. Súčasne
s uzatvorením Úverovej zmluvy došlo medzi zmluvnými stranami k uzatvoreniu Zmluvy o zriadení
záložného práva, na základe ktorej spoločnosť B.K. s.r.o. zriadila na predmet financovania záložné
právo v prospech žalovaného za účelom zabezpečenia pohľadávok vymedzených v bode 3 Zmluvy o
zriadení záložného práva a Poistnej zmluvy, uzatvorenej medzi spoločnosťou B.K. s.r.o. a poisťovňou
Allianz-Slovenská poisťovňa a.s.. Dňa 02.06.2008 uzatvoril žalovaný so žalobcom Zmluvu o ručení,

predmetomktorejbolovyhláseniežalobcuakoručiteľa,žeuspokojížalovaného,akspoločnosťB.K.s.r.o.
nesplní akékoľvek svoje peňažné záväzky, ktoré vznikli alebo vzniknú na základe alebo v súvislosti s
Úverovou zmluvou vrátane jej neskorších zmien a dodatkov. V bode 7 Zmluvy o ručení 7 dojednali strany
rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú v súvislosti s touto zmluvou o ručení,vrátanesporovojejplatnosť,výklad,alebozrušeniebudúrozhodovanépodľaplatnéhoprávaSlovenskej
republiky v rozhodcovskom konaní a to rozhodcom vybraným zo zoznamu rozhodcov vedeného pri
Asociácii leasingových spoločností SR. Zmluvné strany sa dohodli, že týmto rozhodcom bude rozhodca,

ktorý je ku dňu podpísania tejto zmluvy o ručení zapísaný v zozname rozhodcov vedenom pri Asociácii
leasingových spoločností SR a ktorého vo veci rozhodnutia sporu osloví žalobca. Svojím podpisom na
tejto zmluve o ručení obe strany vyjadrili súhlas s takýmto výberom rozhodcu zo zoznamu rozhodcov,
pričom súčasne potvrdili, že sa so zoznamom rozhodcov platným ku dňu podpísania zmluvy o ručení
oboznámili. V rozhodcovskom konaní bude postupované podľa procesných zásad rozhodcovského

konania vypracovaných Asociáciou leasingových spoločností SR. Rozhodcovský rozsudok bude pre
obe strany záväzný a konečný a podrobia sa jeho výkonu, ako aj výkonu jednotlivých uznesení
a rozhodnutí vydaných v rozhodcovskom konaní. O námietke voči rozhodcovi rozhoduje generálny
tajomník Asociácie leasingových spoločností SR, ktorý na rozhodovanie môže prizvať ako prísediacich
rozhodcov zapísaných do zoznamu rozhodcov vedenom pri Asociácii leasingových spoločností SR.
Rozhodcovským súdom pri Asociácii leasingových spoločností (ďalej ako "Rozhodcovský súd") bola

žalobcovi doručená žaloba o zaplatenie 132.918,00 eur s príslušenstvom, prostredníctvom ktorej sa
žalovaný domáhal zaplatenia uvedenej pohľadávky od žalobcu. Dôvodom podania uvedenej žaloby
bola tá skutočnosť, že spoločnosť B.K. s.r.o. nedodržala platobnú disciplínu dohodnutú v Úverovej
zmluve v dôsledku čoho došlo k vyhláseniu okamžitej splatnosti úveru a vyčísleniu sumy, ktorú
žalovaný považuje za pohľadávku voči spoločnosti B.K. s.r.o. Vzhľadom k tomu, že spoločnosť

B.K. s.r.o. neuhradila svoju pohľadávku do požadovaného termínu, obrátil sa žalovaný v zmysle
Zmluvy o ručení na žalobcu a to prostredníctvom žaloby uplatnenej v zmysle rozhodcovskej doložky
obsiahnutej v Zmluve o ručení. Spolu so žalobou o zaplatenie 132.918,00 eur s príslušenstvom
bolo žalobcovi doručené Oznámenie o začatí rozhodcovského konania, výzva na vyjadrenie k žalobe
(ďalej ako "Oznámenie o začatí rozhodcovského konania"), ktorú adresoval JUDr. Milan Švec, ako

rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov vedenom Asociáciou leasingových spoločností SR (ďalej
ako "rozhodca"). V Oznámení o začatí rozhodcovského konania Rozhodca upovedomil žalobcu, že
v zmysle rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu sa dňom doručenia žaloby rozhodcovi začína
rozhodcovské konanie na Rozhodcovskom súde a vyzval žalobcu o vyjadrenie k žalobe v lehote 10
dní od doručenia tejto výzvy. Žalobca sa k predmetnej žalobe vyjadril prostredníctvom svojho právneho

zástupcu podaním označeným ako Žalobná odpoveď, Námietka nedostatku právomoci rozhodcu pre
neplatnosť rozhodcovskej doložky. Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na neplatnosť rozhodcovskej
doložky s prihliadnutím na § 8 a § 17 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej ako "ZoRK") a § 263 zákona č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník v
platnom znení (ďalej ako "ObZ"), kde vidí porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského

konania, ak právo voľby rozhodcu pripadá len jednej zmluvnej strane. Tento svoj názor oprel aj o
rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe zo dňa 28.05.2008, sp. zn. 12 Cmo 496/2008, podľa ktorého
ak rozhodcovská zmluva neobsahuje priame určenie rozhodcu ad hoc alebo konkrétny spôsob jeho
určenia, ale iba stanoví, že rozhodca bude určený jednou zmluvnou stranou zo zoznamu rozhodcov
vedeného právnickou osobou, ktorá nie je stálym rozhodcovským súdom, a že rozhodcovské konanie

bude prebiehať podľa pravidiel vydaných touto právnickou osobou, tak je táto rozhodcovská zmluva
neplatná pre obchádzanie zákona. Následne po tom čo sa žalobca formou žalobnej odpovede vyjadril k
predmetnej žalobe, bolo žalobcovi zo strany JUDr. Martina Marka, Advokátska kancelária Marko, s.r.o.
v súlade s pokynmi Rozhodcovského súdu doručené Opakované zaslanie žaloby spolu s predmetnou
žalobou o zaplatenie 132.918,00 eur s príslušenstvom vrátane príloh. Na opakované zaslanie žaloby

sa žalobca vyjadril listom zo dňa 27.01.2011 označeným ako Vyjadrenie k opakovanému zaslaniu
žaloby, v ktorom jednoznačne odmietol akúkoľvek pôsobnosť Rozhodcovského súdu, nakoľko ten nie je
zapísaný medzi stále rozhodcovské súdy a preto ho nepovažuje za subjekt, ktorý by mohol akýmkoľvek
spôsobom zasahovať a rozhodovať o subjektívnych majetkových právach právnických alebo fyzických
osôb. Dňa

21.02.2011 bolo žalobcovi doručené Stanovisko žalobcu k žalobnej odpovedi žalovaného spolu s
prípisom, v ktorom rozhodca vyzval žalobcu na možnosť vyjadrenia sa k nemu v lehote 10 dní od
doručenia. Žalobca na vyššie uvedené stanovisko reagoval vyjadrením zo dňa 07.02.2011, v ktorom
poukázal na konštantnú judikatúru českých súdov. V zmysle českého rozhodnutia sp. zn.: 32 Clo
2282/2008 môžu aj iné súkromné subjekty ako stále rozhodcovské súdy zriadené v zmysle §13 zákona

č. 216/119 Sb. o rozhodčím řízení a o výkonu rozhodčího nálezu (ďalej ako " ZRR") viesť zoznam
rozhodcov a vydávať pre účastníkov rozhodcovského konania pravidlá, ktorými sa rozhodcovia riadia.
Pravidlátýchtosúkromnoprávnychsubjektovpreurčenierozhodcovsapovažujúzadohoduobsiahnutúv
rozhodcovskej zmluve v zmysle § 7 ods. 1 ZRŘ. V zmysle § 13 ods. 1 ZRŘ môžu byť stále rozhodcovskésúdy zriadené jedine na základe zákona. V zmysle § 2 ods. 1 ZRŘ sa strany môžu dohodnúť, že o
majetkových sporoch medzi nimi, s výnimkou sporov vzniknutých v súvislosti s výkonom rozhodnutia
a incidenčných sporov, k ktorých prejednaniu a rozhodnutiu by bola inak daná právomoc súdov, má

rozhodovať jeden alebo viacej rozhodcov alebo stály rozhodcovský súd. V rámci právneho poriadku
ČR sa viedli u odbornej verejnosti polemiky o otázke, či môžu existovať právnické osoby, ktoré by
viedli zoznamy rozhodcov (ad hoc) a ktoré by vydávali rokovacie poriadky pre ich činnosť, nakoľko to
z právnej úpravy ČR jednoznačne nevyplýva, na rozdiel od našej právnej úpravy. Vzhľadom k tomu,
že ZRŘ pripúšťa rozhodovať spory rozhodcom "ad hoc" mimo stálych rozhodcovských súdov s tým, že

súkromnoprávne subjekty (napr. Asociácie leasingových spoločností) budú zaisťovať iba administratívny
servis pre rozhodcov s poukázaním na § 19 ods. 1 ZRŘ, ktorý umožňuje, aby sa strany dohodli na
postupe, ktorým má rozhodca viesť rozhodcovské konanie (napr. rokovacie poriadky súkromnoprávnych
subjektov), je teda možné tvrdiť a dospieť k záverom, ktoré sa stotožňujú s rozhodnutiami Najvyššieho
súdu Českej republiky, na ktoré sa žalobca odvoláva. Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej ako "ZoRK") jednoznačne ustanovuje v zmysle § 12 ods.

1, že právnická osoba môže na základe tohto zákona a na svoje náklady zriadiť a udržiavať stály
rozhodcovský súd. Vzhľadom k tomu, že v prípade možnosti riešenia sporov v rámci rozhodcovského
konania ide zo strany štátu o prenesený výkon štátnej moci na subjekty súkromného práva, môžu v
rámci rozhodcovského konania v Slovenskej republike rozhodovať spory jedine rozhodcovia ustanovení
"ad hoc", ktorí sú viazaní výlučne ZoRK a v zmysle § 51 ods. 3 ZoRK aj ustanoveniami všeobecného

predpisu o konaní pred súdom alebo stále rozhodcovské súdy, na ktoré sa vzťahujú osobitné povinnosti
vyplývajúce zo ZoRK ako napríklad viesť zoznamy rozhodcov a rokovacie poriadky a zverejňovať ich v
Obchodnom vestníku. Žalobca poukázal aj na tú skutočnosť, že ZoRK nepozná ustanovenie § 19 ods.
ZRŘ, na základe ktorého si strany môžu dohodnúť postup, ktorým majú rozhodcovia viesť rozhodcovské
konanie. Rozhodca ustanovený ,,ad hoc" je ako bolo vyššie spomenuté, viazaný jedine ZoRK, resp.

Občianskym súdnym poriadkom. Právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje stranám sporu
dohodnúť sa na postupe, ktorým má rozhodca ustanovený ,,ad hoc" postupovať v rozhodcovskom
konaní. Takéto postupy, resp. rokovacie poriadky môžu vydávať jedine stále rozhodcovské súdy a
tie sú povinné ich zverejniť v Obchodnom vestníku. Táto právna úprava má svoj význam z hľadiska
zabezpečenia transparentnosti nestrannosti a nezávislosti riešenia sporov v rozhodcovskom konaní,

ktorú chcel zákonodarca dosiahnuť aj v prípade prenesenia časti svojej moci na subjekty súkromného
práva. Žalobca taktiež poukázal aj na ustanovenia § 6a a § 9 ods. 1 ZoRK, ktoré zakotvujú nestanný
a objektívny prístup rozhodcu k rozhodovanému sporu. Zákon jednoznačne hovorí, že takáto povinnosť
prichádza do úvahy už pri samotnej existencii pochybnosti o nepredpojatosti. Žalobca má za to, že v
uvedenom prípade možno hovoriť o odôvodnenej obave predpojatosti rozhodcu, nakoľko tu existuje

preukázateľné prepojenie Asociácie leasingových spoločností Slovenskej republiky so žalovaným, ako
jedným z jej členov. Je teda možné predpokladať, že Asociácia leasingových spoločností Slovenskej
republiky podľa ktorej rokovacieho poriadku majú rozhodcovia postupovať, bude mať záujem na
vyriešení sporu v prospech jej člena. Následne po vyššie uvedenom vyjadrení žalobcu bol žalobcovi
dňa 23.05.2011 doručený Rozhodcovský rozsudok sp. zn.: RK/11/ALS/10 (ďalej ako "Rozsudok"). Vo

výrokovej časti Rozsudku bolo konštatované, že Rozhodcovský súd o námietke nedostatku právomoci
rozhodol tak, že tento má právomoc rozhodovať v právnej veci žalovaného proti žalobcovi o
zaplatenie 132.918,00 eur s príslušenstvom. V odôvodnení Rozsudku Rozhodcovský súd konštatoval,
že námietky žalobcu o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu nerovnosti účastníkov konania sú
neopodstatnené, pričom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky ako aj na to, že

žalobca je tá zmluvná strana, na návrh ktorej sa rozhodcovské konanie začne a týmto subjektom mohla
byť ktorákoľvek zmluvná strana. Rozhodcovský súd sa však v rámci odôvodnenia Rozsudku vôbec
nezaoberal ďalšími námietkami a tvrdeniami žalobcu, ktorými poukazoval na neplatnosť predmetnej
rozhodcovskej doložky. Rozhodcovský súd právne neposúdil tvrdenia žalobcu poukazujúce na to, že
v rámci rozhodcovského konania môžu v rámci slovenského právneho poriadku rozhodovať jedine

rozhodcovia ustanovení "ad hoc" alebo stále rozhodcovské súdy, ktoré sú evidované na Ministerstve
spravodlivosti SR. Vzhľadom na vyššie uvedené tvrdenia žalobca zotrval na tom, že predmetná
rozhodcovská doložka obsiahnutá v článku 7 Zmluvy o ručení je absolútne neplatná a z toho dôvodu nie
je možné spor medzi žalobcom a žalovaným prejednať a rozhodnúť v rámci rozhodcovského konania
pred rozhodcom ustanoveným žalovaným zo zoznamu rozhodcov vedenom pri Asociácii leasingových

spoločnostíSlovenskejrepublikyapodľarokovaciehoporiadkuvypracovanéhoAsociáciouleasingových
spoločností Slovenskej republiky. Rozhodcovský súd nie je stálym rozhodcovským súdom zapísaným v
zozname stálych rozhodcovských súdov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Z
tohto dôvodu nie je oprávnený viesť zoznam rozhodcov a vydávať rokovací poriadok, ktorým sa majúrozhodcovia vedení pri Asociácii leasingových spoločností spravovať. Zo strany subjektu súkromného
práva, akým je Asociácia leasingových spoločností Slovenskej republiky, išlo v tomto prípade podľa
názoru žalobcu o obchádzanie ZRK.

2. Žalovaný v obsahu svojho písomného vyjadrenia k žalobe žalobcu, doručenom súdu dňa 20.08.2012,
poukázal na to, že právomoc JUDr. Milana Šveca - rozhodcu zapísaného v zozname rozhodcov
vedenom Asociáciou leasingových spoločností, konať a rozhodovať vo veci bola daná v zmysle
ustanovení čl. 7 príslušnej Úverovej zmluvy ako aj čl. 7 príslušnej Zmluvy o ručení, zaväzujúcich

povinného na plnenie, ktoré bolo predmetom uvedeného rozhodcovského konania. Zmluvnými stranami
riadneaplatnedojednanúrozhodcovskúdoložkužalobcapodanímžalobnéhonávrhuzodňa20.06.2011
namieta a považuje ju za neplatnú, v dôsledku čoho zároveň žiada, aby tunajší súd predmetný
rozhodcovský rozsudok zrušil. Za dôvod neplatnosti rozhodcovskej doložky označuje žalobca v prvom
rade skutočnosť, že možnosť voľby osoby rozhodcu zo zoznamu vedeného Asociáciou leasingových
spoločností na konanie a rozhodnutie vo veci zveruje predmetná rozhodcovská doložka výlučne do rúk

tej zmluvnej strany, ktorá v prípadnom právnom spore bude vystupovať v procesnoprávnom postavení
žalobcu. Svoje presvedčenie o neplatnosti danej rozhodcovskej doložky opiera len o Rozhodnutie
Vrchného súdu v Prahe zo dňa 28.05.2008, sp. zn. 12 Cmo 496/2008, od ktorého odvíja všetku svoju
nasledujúcu právnu argumentáciu. V predmetnom rozhodnutí totiž Vrchný súd v Prahe vyslovil právny
názor, v zmysle ktorého pokiaľ rozhodcovská zmluva neobsahuje priame určenie rozhodcu ad hoc alebo

konkrétny spôsob jeho určenia, ale iba stanoví, že rozhodca bude určený jednou zmluvnou stranou
zo zoznamu rozhodcov vedeného právnickou osobou, ktorá nie je stálym rozhodcovským súdom, a
že rozhodcovské konanie bude prebiehať podľa pravidiel vydaných touto právnickou osobou, tak je
táto rozhodcovská zmluva neplatná pre obchádzanie zákona. Vyššie uvedené rozhodnutie, o ktoré
opiera žalobca svoju námietku neplatnosti rozhodcovskej doložky, však pre svoj evidentný rozpor so

základnými princípmi rozhodcovského konania v Českej republike ako aj pre rozpor s medzinárodnými
štandardami rozhodcovského konania nie je v právnej praxi Českej republiky rešpektované. O jeho
faktickej nezáväznosti svedčí aj skutočnosť, že uvedené rozhodnutie je svojou povahou jediným v
českej arbitrážnej judikatúre a navyše je v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu Českej republiky,
vytváranej v totožných prípadoch. Žalovaný ďalej poukázal na Rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. 32 Cdo 2282/2008 a sp. zn. 23 Cdo 5129/2007 v ktorých bolo konštatované, že aj iné
súkromné subjekty ako rozhodcovské súdy môžu viesť zoznam rozhodcov a vydávať pre účastníkov
rozhodcovského konania pravidlá, ktorými sa rozhodcovia riadia a že rozhodcovská doložka, v ktorej
sa účastníci dohodli, že rozhodca, ktorý bude rozhodovať ich prípadné spory vyplývajúce z leasingovej
zmluvy, bude vybraný zo zoznamu rozhodcov vedeného pri (....Asociácií leasingových spoločností

ČR...),jeplatnýmdojednanímospôsobeurčeniapočtuaosôbrozhodcov.Vobochuvedenýchprípadoch
dospel Najvyšší súd Českej republiky k názoru, že námietka neplatnosti takejto rozhodcovskej doložky
je nedôvodná, nakoľko zákon nestanovuje povinnosť dohodnúť v rozhodcovskej doložke výlučne
konkrétne mená rozhodcov. Rovnako nepovažoval za dôvodnú námietku, vychádzajúcu zo skutočnosti,
že v danom konkrétnom prípade Asociácia leasingových spoločností ČR nie je zriaďovateľom stáleho

rozhodcovského súdu, nakoľko zmluvné strany si pre rozhodovanie sporu vybrali rozhodcu ad hoc
(vybraného dohodnutým spôsobom) a nie stály rozhodcovský súd zriadený v zmysle § 13 ZRŘ.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Českej republiky strany sa môžu (ale nemusia) dohodnúť na určení
konkrétnych mien rozhodcov. Nevýhodou takejto rozhodcovskej doložky je však skutočnosť, že od
uzavretia tejto doložky do vzniku sporu môže uplynúť dlhšia doba a nie je možné vylúčiť riziko, že na

strane takto menovaného rozhodcu dôjde k zmene pomerov znemožňujúcich výkon funkcie rozhodcu.
Preto v praxi dochádza v súlade s § 7 ods.1 ZRŘ k určeniu mechanizmu, akým bude určený rozhodca
pre rozhodovanie v budúcnosti vybraný, pričom skutočnosť, či zmluvné strany zveria prípadne spory
stálym rozhodcovským súdom alebo rozhodcom iných súkromnoprávnych subjektov, je ponechané na
ich dohode.

Žalovaný považoval obavu o predpojatosti rozhodcu, z dôvodu členstva žalovaného v Asociácii
leasingových spoločností Slovenskej republiky za neprípustnú, ničím nepodloženú a nepreukázanú.
V zmysle príslušných ustanovení ZoRK je rozhodca povinný postupovať a vykonávať svoju funkciu
nestranne a s odbornou starostlivosťou tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a

oprávnených záujmov účastníkov a aby nedochádzalo k porušovaniu ich práv a právom chránených
záujmov a aby sa práva na ich úkor nezneužívali, na čo sa osoba rozhodcu zaväzuje prijatím svojej
funkcie v zmysle § 8 ods. 3 ZoRK. Zároveň je osoba ustanovená za rozhodcu povinná bez zbytočného
odkladu informovať zmluvné strany o všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohla byť z prejednávania arozhodovania veci vylúčená, ak so zreteľom na jej pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno mať
pochybnosť o jej nepredpojatosti. Prijatím funkcie rozhodcu a konštatovaním, že sa necíti byť vo vzťahu
k veci resp. účastníkom predpojatý, preberá rozhodca na seba zodpovednosť za nestranný priebeh

sporu ako aj záväzok rozhodnúť vec v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Navyše v prípade,
ak by sa zaujatosť rozhodcovských súdov a ich rozhodcov konštatovala vždy s ohľadom na členstvo
subjektov vystupujúcich v predmetných sporoch v pozícii účastníka, v komorách, asociáciách resp.
iných formách združenia, ktoré zároveň vytvárajú rozhodcovské súdy, resp. vedú zoznamy rozhodcov,
úplne by sa tým poprel základný význam a účel rozhodcovského konania, tak ako ho predvída zákon

o rozhodcovskom konaní. V zmysle rozhodcovskej doložky sa účastníci konania dohodli, že prípadný
spor bude rozhodovať rozhodca, ktorého osloví navrhovateľ. Týmto subjektom mohla byť hociktorá
strana, a teda aj žalobca, v prípade ak by vystupoval v pozícii navrhovateľa. Žalovaný mal za to,
že formulovaním rozhodcovskej doložky teda bola zaručená rovnosť účastníkov pri voľbe rozhodcu.
Z dôvodu, že predpojatosť, resp. porušenie zásady nestrannosti a nezávislosti rozhodcu neboli zo
strany žalobcu preukázané, považoval žalovaný tvrdenia žalobcu za neopodstatnené a vo vzťahu k

veci za zjavne účelové. Žalovaný sa ďalej nestotožnil so žalobcovým tvrdením, podľa ktorého nie je
možné, aby rozhodca ustanovený ad hoc, tak ako je tomu v danom prípade, postupoval v súlade
s procesnými pravidlami - rokovacím poriadkom, ktorý bol prijatý na úrovni Asociácie leasingových
spoločností. V zmysle rozhodcovskej doložky bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že v rozhodcovskom
konaní bude postupované podľa procesných zásad rozhodcovského konania vypracovaných Asociáciou

leasingových spoločností SR. Vychádzajúc z ustanovení ZoRK je zrejmé, že zákonodarca uvedenú
možnosť nevylučuje, ba naopak, v jednotlivých ustanoveniach ZoRK možnosť dohody zmluvných
strán ohľadom procesných pravidiel predvída, pričom žalovaný ďalej poukázal na niektoré konkrétne
ustanovenia ZoKR. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že platná právna úprava v
SR umožňuje, aby zmluvné strany poňali do rozhodcovskej doložky dohodu o procesných pravidlách

prípadného rozhodcovského konania, nevynímajúc ani možnosť zaviazať rozhodcu ad hoc, aby v
predvídanom rozhodcovskom konaní postupoval v súlade s procesnými pravidlami iného stáleho
rozhodcovského súdu resp. v tomto prípade Asociácie leasingových spoločností SR v Bratislave,
doplnenými o príslušné ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti, považoval žalovaný rozhodcovskú doložku dojednanú v čl. 7 Úverovej zmluvy a v

čl. 7 Zmluvy o ručení za platnú, v dôsledku čoho má za to, že právomoc ad hoc rozhodcu - JUDr. Milana
Šveca bola daná, a tento bol oprávnený vec prejednať a rozhodnúť v súlade s Rokovacím poriadkom
rozhodcovského konania konaného rozhodcami pri Asociácií leasingových spoločností Slovenskej
republiky. Žalovaný žiadal žalobu žalobcu zamietnuť.

3. Žalobca v obsahu svojho podania doručenom súdu dňa 13.09.2013 poukázal na zjednocujúce
stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.05.2011, sp. zn. 31Cdo 1945/2010, ktoré
sa v plnom rozsahu stotožnilo s právnym záverom a argumentáciou Vrchného súdu v Prahe, spis.
zn.: 12 Cmo 496/2008 a následne právnym názorom NS ČR, spis. zn. 32Cdo/2312/2007. Vzhľadom
na skutočnosť, že v rámci súdnej rozhodovacej činnosti existovali v Českej republike dva protichodné

právne závery (rozhodnutie, sp. zn.32 Cdo 2312/2007 v neprospech platnosti rozhodcovskej doložky a
rozhodnutie, sp. zn. 32 Cdo 2282/2008 v prospech platnosti napádanej rozhodcovskej doložky), prijal
veľkýsenátobčianskoprávnehoaobchodnéhokolégiaNSČRzjednocujúcestanoviskouznesením,spis.
zn. 31Cdo 1945/2010, podľa ktorého v prípade, ak neobsahuje rozhodcovská zmluva priame určenie
rozhodcu ad hoc, resp. konkrétny spôsob jeho určenia, a odkazuje na rozhodcovský poriadok vydaný

právnickou osobou, ktorá nie je stálym rozhodcovským súdom, je takáto rozhodcovská zmluva neplatná
podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V rámci odôvodnenia predmetného rozhodnutia veľkého senátu
NS ČR je konštatované, že podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 216/1994 Sb. (ďalej ako "ZoRŘ") si
zmluvné strany môžu dohodnúť v rozhodcovskej zmluve rozhodcu alebo rozhodcov "ad hoc" alebo stály
rozhodcovský súd. Ak sa zmluvné strany ustália na rozhodcovi "ad hoc", musí to byť fyzická osoba, buď

výslovne uvedená v rozhodcovskej zmluve alebo musí byť v rozhodcovskej zmluve stanovený spôsob,
akým má byť táto osoba rozhodcu, resp. počet rozhodcov určený (§ 7 ods. 1 ZoRŘ). Z ustanovení §
19 ods. 4 ZoRŘ vyplýva, že sa strany môžu dohodnúť na spôsobe vedenia rozhodcovského konania
a pokiaľ takáto dohoda nie je dojednaná, tak rozhodcovia postupujú spôsobom, ktorí si sami zvolia.
Na rozdiel od ad hoc ustanovených rozhodcov môžu stále rozhodcovské súdy vydávať ich vlastné

pravidlá (stanovy a poriadky), ktoré môžu určiť tak určenie a počet rozhodcov, ako aj spôsob vedenia
rozhodcovského konania. Uvedené pravidlá musia byť publikované v Obchodnom vestníku. NS ČR ďalej
uvádza, že pokiaľ subjekt, ktorý nie je stálym rozhodcovským súdom vykonáva činnosti, ktoré podľa
zákona o rozhodcovskom konaní spadajú výlučne do pôsobnosti stálych rozhodcovských súdov, je tuúplne zrejmý a logický odôvodniteľný úmysel odporujúci zákonu. Ide o zjavné nastavenie podmienok
vzbudzujúcich dôvodnú pochybnosť o nezávislom a nestrannom riešení sporov. Právnické osoby, ktoré
nie sú stále rozhodcovské súdy, nie sú podľa zákona oprávnené na vydávanie statusov a rokovacích

poriadkov, ktoré by okrem iného upravovali spôsob vedenia rozhodcovského konania, resp. prípadne
vymedzovali spôsob menovania rozhodcov, a pod. Zverejnenie dokumentov (rokovacie poriadky,
stanovy, pravidlá,...) na internetových stránkach týchto právnických osôb nezaručuje to, že sa zmluvná
strana s nimi oboznámila a v žiadnom prípade nepreukazuje, že s nimi dokonca súhlasila. Právnická
osoba, ktorá na svojich internetových stránkach sprístupňuje predmetné dokumenty, môže kedykoľvek

zasiahnuť do ich obsahu. Tomuto zásahu nie je možné nijako zabrániť a ani predísť, čo závažnou
mierov vyvoláva pochybnosti o spravodlivom vedení rozhodcovského konania. Práve z uvedeného
dôvodu sú na stále rozhodcovské súdy, tak v Českej republike ako aj v Slovenskej republike, kladené
nároky zaručujúce objektívnosť a predvídateľnosť postupu rozhodcovského konania, vyplývajúce
z povinnosti zverejňovať stanovy a rokovacie poriadky v Obchodnom vestníku, kde sú prístupné
účastníkomrozhodcovskéhokonania.Podmienkazverejňovaniaštatútovarokovacíchporiadkovstálych

rozhodcovských súdov v Obchodnom vestníku je pre zákonodarcu natoľko podstatná, že v zmysle §
52 ZoRK zakotvil pre stále rozhodcovské súdy sankciu vo forme nemožnosti vykonávať rozhodcovské
konanie a vydávať rozhodcovské rozsudky do doby, kým nezverejnia ich štatúty a rokovacie poriadky
v Obchodnom vestníku. To bol podstatný dôvod, pre ktorý NS ČR prijal zjednocujúce rozhodnutie,
ktorým výslovne vyhlásil rozhodcovské doložky za neplatné, ak rozhodcovia ad hoc majú postupovať

podľa pravidiel určovaných právnickými osobami, ktoré nemajú status stálych rozhodcovských súdov,
a to aj z dôvodu pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti riešenia prípadného sporu. Právne závery
a rozhodnutia, na ktoré poukazuje žalovaný sú praxou a výkladom súdov prekonané. Žalobca mal za
to, že právny rámec posudzovania platnosti rozhodcovských zmlúv, resp. rozhodcovských doložiek,
obsiahnutý v zjednocujúcom rozhodnutí NS ČR je v plnej miere akceptovateľný aj v rámci platnej právnej

úpravy slovenského rozhodcovského konania. V ďalšej časti svojho vyjadrenia žalobca porovnával
českú a slovenskú právnu úpravu pokiaľ ide o určenie rozhodcu ad hoc, pričom žalobca mal za to, že
ak sa česká súdna prax jednoznačne vyjadrila, že odkaz na rokovacie poriadky (stanovy) subjektov,
ktoré nemajú postavenie stálych rozhodcovských súdov, nie je platným dojednaním rozhodcovskej
doložky, v prípade slovenského právneho poriadku sa možno s týmto záverom iba stotožniť, nakoľko

slovenská právna úprava rozhodcovského konania je striktnejšia vo vzťahu k úprave rozhodcovského
konania rozhodcami ad hoc. ZoRK nikde vo svojich ustanoveniach a ani zákonodarca v rámci dôvodovej
správy nepredpokladal určenie rozhodcu/rozhodcov ad hoc jednou zo zmluvných (sporových) strán,
bez ohľadu na skutočnosť, ktorá zmluvná strana bude v pozícii žalobcu, teda v pozícii voľby osoby
rozhodcu. Procesné postupy rozhodcov ad hoc ZoRK striktne viaže na výslovnú dohodu strán v rámci

rozhodcovskej doložky alebo v rámci stanov a rokovacích poriadkov stálych rozhodcovských súdov,
a to jedine za účelom zaručenia objektívnosti rozhodcovského konania a rovnocennosti sporových
strán. Žalobca mal za to, že pokiaľ ZoRK umožňuje právnickým osobám zriaďovať stále rozhodcovské
súdy za splnenia zákonných podmienok a rozhodcami ad hoc môžu byť výlučne iba fyzické osoby,
môžu právnické osoby postupovať výhradne cestou zriadenia stálych rozhodcovských súdov. Iný postup

právnickýchosôbZoRKnepredpokladáapriamovylučuje.Postupprávnickýchosôb,ktorýniejevsúlade
s vyššie uvedenými zásadami možno považovať za postup odporujúci zákonu, resp. obchádzajúci
zákon, konkrétne § 12 ZoRK. Žalobca teda považoval napadnutú rozhodcovskú doložku za neplatnú
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je právny úkon neplatný, ak svojim obsahom
alebo účelom odporuje alebo obchádza zákon. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že žalobca svojimi

tvrdeniami nepriamo obviňuje Asociáciu leasingových spoločností Slovenskej republiky z machinácii
a ovplyvňovania priebehu rozhodcovského konania, žalobca sa s týmto tvrdením nestotožnil. Žalobca
nikde v žalobe neobviňoval, a to ani nepriamo Asociáciu leasingových spoločností Slovenskej republiky
s ovplyvňovania predmetného rozhodcovského konania. Žalobca využil svoje zákonné právo a namietal
osobu rozhodcu, pričom poukázal na nevyvrátiteľnú prepojenosť Asociácie leasingových spoločností

Slovenskej republiky so žalovaným, ako jej členom a možnosť mať pochybnosti o nepredpojatosti
rozhodcu vedeného v zozname tejto právnickej osoby. ZoRK výslovne uvádza, že sám rozhodca má
informovať sporové strany o všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohol byť (nemusí byť) vylúčený.
Je nepochybné, že v predmetnom príde prinajmenšom existuje možnosť pochybovať o nepredpojatosti
sudcu s prihliadnutím, na už uvedené väzby. Vznesenú námietku voči osobe rozhodcu nie je možné

zahojiťtým,žeosobarozhodcuprehlási,žesanecítibyťpredpojatákprejednávanejveci.Takétotvrdenia
žalovaného, resp. rozhodcu považoval žalobca za irelevantné a odporujúce povahe inštitútu možnosti
namietať osobu rozhodcu v rozhodcovskom konaní. ZoRK upravuje postup a vedenie rozhodcovského
konania v prípade vznesenia námietky na osobu rozhodcu a to aj tak, že nepripúšťa možnosť ukončiťrozhodcovské konanie rozsudkom, kým nebude o námietke rozhodnuté vybranou osobou alebo súdom,
čonebolozostranyrozhodcuJUDr.MilanaŠvecadodržané.Žalobcazároveňpoukázalnanedostatočné
odôvodnenie napádaného rozhodcovského rozsudku pri vysporiadaní sa s právnou argumentáciou

možnosti vedenia rozhodcovského konania výlučne rozhodcami ad hoc alebo stálymi rozhodcovskými
súdmi a nie tretími subjektmi, ktoré nemajú postavenie stálych rozhodcovských súdov.

4. Právny zástupca žalobcu v rámci ústnych prednesov zotrval na dôvodoch uvedených v obsahu žaloby
a písomného vyjadrenia a ďalej tieto doplnil tým, že zo strany žalovaného prišlo k porušeniu práv na

ochranu spotrebiteľa, na ktoré súd prihliada z úradnej povinnosti bez ohľadu nato, či porušenie práva
spotrebiteľ , v tomto prípade žalobca, namietal v skoršej fáze konania. Poukázal na tú skutočnosť, že aj
zmluva o ručení má charakter spotrebiteľskej zmluvy, a to s odkazom napr. na rozsudok NS ČR sp. zn.
32Cdo 629/2006 alebo rozsudok KS v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/217/2012, ďalej poukázal napr. na
RSD vo veci C 419/2011 a návrhy generálneho advokáta v tejto veci, na podklade ktorých možno prijať
jednoznačne záver, že aj žalobca ako ručiteľ mal právne postavenie spotrebiteľa a nemal taký právny

vzťah k hlavnému dlžníkovi, ktorý by ho z tejto ochrany vylučoval. Na základe uvedeného bolo potom
potrebné aplikovať aj ustanovenia o ochrane pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. V zmluve
o ručení bola zahrnutá rozhodcovská doložka, a teda je zrejmé, že táto nebola individuálne dojednaná,
keďže pri nej nie je ani len zaškrtávacie políčko, či žalobca s takouto doložkou súhlasil alebo nesúhlasil.
Ku rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke poukázal žalobca príkladmo na

rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/375/2012 . Rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou spôsobilou podstatne obmedziť práva žalobcu, keď jeho vec bola vyňatá z právomoci
všeobecných súdov, zároveň nebolo dohodnuté, že by rozhodcovský rozsudok bol preskúmateľný iným
rozhodcom a dôkazné bremeno že rozhodcovská doložka by prípadne bola dojednaná individuálne
zaťažuje v tomto konaní žalovaného. Dohodu o rozhodcovskej doložke zahrnutú v zmluve o ručení

považoval žalobca za neprijateľnú zmluvnú podmienku , teda za neplatné dojednanie. Rozhodcovská
doložka netvorí teda platný podklad pre založenie práva veci rozhodcovského súdu. Žalobca ďalej
poukázal na rozhodnutie RSD vo veci C-168/2005, keď rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná
podmienka má byť predmetom prieskumu aj keď ju spotrebiteľ nenamietal v samotnom rozhodcovskom
konaní,ďalejnavaduvýrokurozhodcovskéhorozsudku,ktorýjenevykonateľný,keďžeokrempovinnosti

plniťistinuzaväzujenapovinnosťzaplatiťzmluvnúpokutuod04.08.2009dozaplatenia. Zmluvnápokuta
nie je podľa žalobcu opakujúca sa dávka, nemôže byť preto výrokom uložená do zaplatenia, keďže vznik
nároku na jej zaplatenie závisí od splnenia ďalšej podmienky, ktorá nie je poňatá vo výroku rozhodnutia
(rozhodnutia NS ČR sp. zn. 21Cdo 3173/2005 alebo 26Cdo 1221/2013).

5. Právny zástupca žalovaného v rámci ústnych prednesov zotrval na nedôvodnosti žaloby
žalobcu a odkázal na argumentáciu uvedenú v písomných podaniach. Ku ďalším dôvodom zrušenia
rozhodcovského rozsudku predneseným žalobcom na pojednávaní a spočívajúcich v neplatnosti
rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky zmluvy o ručení a nevykonateľnosti výroku
rozhodcovského rozsudku uviedol žalovaný, že na tieto s ohľadom na zákonnú koncentráciu dôvodov z

hľadiska prekluzívnej lehoty ustanovenia ZoRK , nemožno v tomto konaní prihliadať. Akékoľvek dôvody
pre obranu žalobcu v rozhodcovskom konaní mohli a mali byť uvedené už v samotnom rozhodcovskom
konaní, čo však žalobca nevykonal. Ďalej uviedol, že rovnakým dôvodom teda otázkou charakteru
spotrebiteľskej zmluvy v prípade zmluvy o ručení a platnosti dojednanej rozhodcovskej doložky sa už
OkresnýsúdBratislavaIvprípadežalovanéhozaoberalvinomkonaní,kdevyhodnotiltútoargumentáciu

za nesprávnu, nakoľko zmluvný vzťah z titulu úverovej zmluvy má charakter obchodno-právneho vzťahu
a zabezpečujúci vzťah z titulu zmluvy o ručení nemožno od tohto zmluvného vzťahu oddeliť a priznať mu
charakter spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval žalovaný rozhodcovskú
doložku dojednanú v čl. 7 úverovej zmluvy za platnú v dôsledku čoho mal za to, že právomoc rozhodcu
v predmetnom konaní bola daná a tento bol oprávnený vec prejednať a rozhodnúť.

6. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní rozhodol dńa 24.01.2017 rozsudkom č.k.
25Cb/83/2011-138tak,žezrušilrozhodcovskýrozsudokzodňa23.03.2011sp.zn.RK/11/ALS/10vydaný
rozhodcom JUDr. Milanom Švecom, advokát, zapísaným v zozname rozhodcov vedenom Asociáciou
leasingových spoločností Slovenskej republiky. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní pred

rozhodcovským súdom nemal síce žalobca postavenie spotrebiteľa, ale rozhodcovskú doložku posúdil
súd prvej inštancie ako neplatnú , keď k voľbe rozhodcu prišlo v rozpore s § 8 ods. 1 ZoRK len
jednou zo strán, a to žalovaným a tento postup odporuje zásady rovnosti strán rozhodcovského konania.
Ďalej súd dôvodil tým, že Asociácia leasingových spoločností nemá zapísaný rozhodcovský súd vzozname stálych rozhodcovských súdov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.
Postup v zmysle ktorého by rozhodcovská zmluva odkazovala na procesné pravidlá subjektu, ktorý nie
je rozhodcovským súdom a ktorého pravidlá právnická osoba ani nezverejňuje v obchodnom vestníku

ZoRK nepredpokladá.

7. Na odvolanie žalovaného rozhodol Krajský súd v Bratislave svojim uznesením z 21.08.2018 č.k.
1Cob/235/2017-186 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Odvolací súd dospel k záveru, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je

obchodnoprávnym vzťahom odvodeným od povahy hlavného vzťahu veriteľa a dlžníka a ďalej vo svojom
zrušujúcom rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie nevyhodnotil odlišnosť slovenského a českého
právneho poriadku pokiaľ ide o úpravu rozhodcovského konania.

8. Súd prvej inštancie opätovne vec prejednal a na základe vykonaného dokazovania oboznámením
sa najmä s obsahom rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcom JUDr. Milanom Švecom dňa

23.03.2011, pripojeným rozhodcovským spisom, úverovou zmluvou č. 652680-U zo dňa 03.06.2008,
zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 03.06.2008, zmluvou o ručení zo dňa 02.06.2008, výpisom
z obchodného registra spol. B.K. s.r.o. ako aj ostatným obsahom rozhodcovského spisu a súdneho spisu
zistil tento skutkový stav a právny stav.

9. Z rozhodcovského spisu súd zistil, že na základe žaloby žalovaného z 01.06.2010 ( v rozhodcovskom
konaní v pozícii žalobcu) sa na rozhodcovskom súde zriadenom pri Asociácii leasingových spoločností
začalo a bolo vedené rozhodcovské konanie proti žalobcovi (v rozhodcovskom konaní v pozícii
žalovaného) o zaplatenie 132.918,- eur s príslušenstvom . Žaloba bola odôvodnená tým, že žalobca
(v rozhodcovskom konaní v pozícii žalovaného) prevzal Zmluvou o ručení zo dňa 02.06.2008 ručenie

za záväzky spoločnosti B.K. s.r.o., IČO: 36 627 003 (ďalej len "dlžník") z Úverovej zmluvy č. 652680-
U zo dňa 03.06.2008. Z dôvodu omeškania sa dlžníka so splácaním splátok úveru pristúpil žalovaný ( v
rozhodcovskom konaní v pozícii žalobcu) k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Na úhradu úveru
vyzval žalovaný listom z 24.06.2009 žalobcu práve titulom jeho ručenia za záväzky dlžníka. K úhrade
dlžnej sumy neprišlo. Na základe žiadosti Asociácie leasingových spoločností z 23.06.2010 o prijatie

funkcie rozhodcu adresovanej JUDr. Milanovi Švecovi, advokátovi, oznámil tento listom z 25.06.2010,
že svoje ustanovenie do funkcie rozhodcu v spore medzi žalobcom Mercedes-Benz Financial Services
Slovakia, s.r.o. a žalovaným Marošom Svitekom o zaplatenie 132.918,- eur s príslušenstvom prijíma.
Na základe oznámenia o začatí rozhodcovského konania a výzvy na vyjadrenie k žalobe z 20.10.2010
urobenej ustanoveným rozhodcom a doručenými dňa 28.10.2010 žalobcovi ( v rozhodcovskom konaní v

pozícii žalovaného) doručil žalobca ( v rozhodcovskom konaní v pozícii žalovaného) rozhodcovi žalobnú
odpoveď, v obsahu ktorej uviedol, že možnosť voľby rozhodcu len jednou zmluvnou stranou považuje za
odporujúceust.§8a§17zákonač.244/2002Z.z.atým,žežalobcovi(vrozhodcovskomkonanívpozícii
žalovanému)bolaodňatámožnosťuplatniťsisvojeprávovoformeurčeniarozhodcudorozhodcovského
konania, prišlo k obchádzaniu § 17 zákona č. 244/2002 Z.z..

Rozhodcovským rozsudkom, spisová zn. RK/11/ALS/10, vydaným dňa 23.03.2011 rozhodcom JUDr.
Milanom Švecom, bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu vo výške 132.918,-
eur spolu s príslušenstvom a to z titulu uzatvorenej Úverovej zmluvy č. 652680-U zo dňa 03.06.2008
medzi žalovaným a dlžníkom spoločnosťou B.K. s.r.o., IČO: 36 627 003 (ďalej len "dlžník") ako aj

Zmluvy o ručení zo dňa 02.06.2008 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, v zmysle ktorej mal
žalobca prevziať na seba záväzok splniť za dlžníka nároky žalovaného z uzatvorenej Úverovej zmluvy
č. 652680-U, v prípade, ak ich nesplní dlžník. Rozhodcovský rozsudok bol doručený žalovanému
( v rozhodcovskom konaní v pozícii žalobcu) dňa 03.06.2011 a žalobcovi ( v rozhodcovskom konaní
žalovanému dňa 23.05.2011).

10. Dňa 03.06.2009 uzatvorili spoločnosť B.K. s.r.o., IČO: 36627003 ako dlžník a žalovaný ako veriteľ
Úverovú zmluvu č. 652680-U predmetom, ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi peňažné
prostriedky vo výške 4 059.999,90 SK a dlžník sa zaviazal vrátiť veriteľovi poskytnutý úver a zaplatiť
úroky vo výške 9,85% (ďalej len „úverová zmluva“) . Veriteľ poskytol dlžníkovi účelovo viazaný úver na

prefinancovanie vozidla typu Mercedes-Benz CL 63 AMG.

11. Zmluvou o ručení uzatvorenou medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako ručiteľom dňa
02.06.2008 vyhlásil žalobca ako ručiteľ, že uspokojí žalovaného , ak spoločnosť B.K. s.r.o. akodlžník nesplní akékoľvek svoje peňažné záväzky z úverovej zmluvy ( ďalej len „zmluva o ručení“).
Žalovaný vyhlásil, že ručenie podľa zmluvy o ručení prijíma. V bode 7.1 zmluvy o ručení si strany
dojednali, že všetky spory, ktoré vzniknú v súvislosti s touto zmluvou o ručení, vrátane sporov o jej

platnosť, výklad, alebo jej zrušenie budú rozhodované podľa platného práva Slovenskej republiky
v rozhodcovskom konaní a to rozhodcom vybraným zo zoznamu rozhodcov vedeného pri Asociácii
leasingových spoločností SR. Zmluvné strany sa dohodli, že týmto rozhodcom bude rozhodca, ktorý
je ku dňu podpísania tejto zmluvy o ručení zapísaný v zozname rozhodcov vedenom pri Asociácii
leasingových spoločností SR, a ktorého vo veci rozhodnutia sporu osloví žalobca. Svojim podpisom

na tejto zmluve o ručení obe strany vyjadrili súhlas s takýmto výberom rozhodcu zo zoznamu
rozhodcov, pričom súčasne potvrdili, že sa so zoznamom rozhodcov platným ku dňu podpísania
zmluvy o ručení oboznámili. Strany sa dohodli, že v rozhodcovskom konaní sa bude postupovať podľa
procesných zásad rozhodcovského konania vypracovaných Asociáciou leasingových spoločností SR.
Rozhodcovský rozsudok bude pre obe strany záväzný a konečný a podrobia sa jeho výkonu, ako
aj výkonu jednotlivých uznesení a rozhodnutí vydaných v rozhodcovskom konaní. O námietke voči

rozhodcovirozhodujegenerálnytajomníkAsociácieleasingovýchspoločnostíSR,ktorýnarozhodovanie
môže prizvať ako prísediacich rozhodcov zapísaných do zoznamu rozhodcov vedenom pri Asociácii
leasingových spoločností SR.

12. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica odd.Sro vložka č. 9305/S zistil

súd, že od vzniku spoločnosti až do dnešného dňa je jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti
B.K. s.r.o. , so sídlom Šibeničný Vrch 1, 979 01 Rimavská Sobota , IČO: 36 627 003 , ktorá vznikla dňa
12.06.2004 Karol Bodoky, L. Novomeského 1752/1, Rimavská Sobota.

13. Žalobca vo svojom písomnom podaní doručenom súdu dňa 16.10.2018 zotrval na doterajších

tvrdeniach o neplatnom dojednaní rozhodcovskej doložky s ohľadom na porušenie zásady rovnosti
postavenia strán rozhodcovského konania. Právny záver oboch súdov vo vzťahu k otázke postavenia
žalobcu ako spotrebiteľa považoval žalobca za nesprávny a odporujúci nielen platným právnym
normám, ale tiež judikatúre Súdneho dvora, pritom nerešpektovanie riadne ustálenej judikatúry Súdneho
dvora vnútroštátnym súdom môže viesť až k zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi.

(porov. C-168/15) . Ak aj v minulosti boli pochybnosti o možnosti postavenia ručiteľa ako spotrebiteľa,
s ohľadom na judikatúru Európskeho súdneho dvora už dnes nie je možný iný výklad ako ten, že za
určitých podmienok je potrebné sa aj na ručiteľa dívať ako na spotrebiteľa a priznať mu plnú mieru
práv patriacich spotrebiteľovi. Súdny dvor sa postavením ručiteľa ako spotrebiteľa zaoberal okrem
iného vo veci Dumitru Tarcău, Ileana Tarcău proti Banca Comercială Intesa Sanpaolo România SA

a i., C-74/15. Medzi Sanpaolo ako veriteľom a obchodnou spoločnosťou SC Crisco SRL (ďalej len
„spoločnosť Crisco“) ako dlžníkom bola uzatvorená zmluva o úvere. Spoločnosť Crisco zastupoval pán
Cristian Tarcău ako jediný spoločník a konateľ. Na žiadosť svojho syna, pána Cristiana Tarcăua, pán
Dumitru Tarcău a pani Ileana Tarcău podpísali dodatok k zmluve o úvere uzatvorenej medzi touto
spoločnosťou a Sanpaolom. Tento dodatok prebral podstatné ustanovenia pôvodnej zmluvy o úvere a

k už existujúcim zárukám, dojednaným počas uzatvárania tejto zmluvy, doplnil dve nové záruky, ktoré
zriadili pán a pani pán Tarcău, ktorých účelom bolo zabezpečiť splnenie záväzkov vyplývajúcich z úveru
poskytnutého spoločnosti Crisco. Nové záruky boli zriadené pánom a pani Tarcău formou zmluvy o
zabezpečení záväzku nehnuteľnosťou, ktorou zriadili záložné právo k vlastnej nehnuteľnosti v prospech
Sanpaolo, a formou zmluvy o ručení, ktorou sa zaručili za splatenie všetkých súm, ktoré dlhovala

spoločnosť Crisco. Keďže sa pán a pani Tarcău domnievali, že sú spotrebitelia, podali žalobu na súd
v Satu Mare, aby dosiahli zrušenie dodatku, ako aj zmluvy o zabezpečení záväzku nehnuteľnosťou a
zmluvy o ručení, alebo subsidiárne, niektorých ustanovení týchto zmlúv, ktoré považovali za nezákonné.
Vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky: Má sa článok 2 písm. b)
smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pokiaľ ide o vymedzenie

pojmu „spotrebiteľ“, vykladať tak, že tento pojem zahŕňa, alebo naopak vylučuje, fyzické osoby, ktoré
podpísali ako ručitelia dodatky a akcesorické zmluvy (zmluvy o ručení, alebo zmluvy o zabezpečení
záväzku nehnuteľnosťou) k zmluve o úvere uzatvorenej spoločnosťou na účel vykonávania jej činnosti, v
prípade, že tieto fyzické osoby nemajú žiadny vzťah k činnosti uvedenej obchodnej spoločnosti a konali
s cieľom, ktorý nesúvisí s ich obchodom, podnikaním alebo povolaním? Má sa článok 1 ods. 1 smernice

93/13/EHS vykladať v tom zmysle, že do pôsobnosti tejto smernice patria iba zmluvy uzatvorené medzi
obchodníkmi a spotrebiteľmi, ktorých predmetom je predaj tovaru alebo poskytnutie služieb, alebo v tom
zmysle, že uvedená smernica sa vzťahuje aj na akcesorické zmluvy (zmluva o zabezpečení záväzku,
alebozmluvaoručení)kzmluveoúvere,ktorejpríjemcomjeobchodnáspoločnosť,uzatvorenéfyzickýmiosobami, ktoré nemajú žiadny vzťah k činnosti uvedenej obchodnej spoločnosti a ktoré konali s cieľom,
ktorý nesúvisí s ich obchodom, podnikaním alebo povolaním? V odôvodnení svojho uznesenia Súdny
dvor skonštatoval, že jednotné právne pravidlá v záležitostiach nekalých podmienok by mali platiť na

všetky zmluvy uzatvorené medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi. Pokiaľ ide o otázku,
či fyzická osoba, ktorá sa zaviaže zabezpečiť splnenie záväzkov, ktoré prevzala obchodná spoločnosť
voči bankovej inštitúcii na základe zmluvy o úvere, môže byť považovaná za spotrebiteľa v zmysle
článku 2 písm. b) smernice 93/13, je opodstatnené uviesť, že ak môže byť takáto zmluva o ručení
alebo o zabezpečení záväzku charakterizovaná, pokiaľ ide o jej predmet, ako akcesorická vo vzťahu k

hlavnej zmluve, ktorou vznikol dlh, ktorého splnenie zaručuje, potom sa z hľadiska zmluvných strán javí
ako odlišná zmluva, pretože je uzavretá medzi inými osobami, ako sú zmluvné strany hlavnej zmluvy;
sú to teda zmluvné strany zmluvy o ručení alebo zabezpečení záväzku, podľa ktorých sa má posúdiť
postavenie, v ktorom konali. Pojem spotrebiteľ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13 má objektívnu
povahu (pozri rozsudok Costea, C-110/14, bod 21), musí sa posudzovať z hľadiska funkčného kritéria
spočívajúceho v posúdení, či zmluvný vzťah v prejednávanej veci súvisí s činnosťami, ktoré nie sú

obchodom, podnikaním alebo povolaním. Vnútroštátny súd rozhodujúci o spore týkajúcom sa zmluvy,
ktorá by mohla patriť do pôsobnosti smernice, je pri zohľadnení všetkých okolností prejednávanej veci
a dôkazov povinný overiť, či môže byť dlžník označený ako „spotrebiteľ“ v zmysle uvedenej smernice.
V prípade fyzickej osoby, ktorá sa zaručila za splnenie záväzkov obchodnej spoločnosti, je teda
vnútroštátny súd povinný preukázať, či táto osoba konala v rámci obchodu, podnikania alebo povolania,

alebo z dôvodu funkčného vzťahu k tejto spoločnosti, ako je jej riadenie alebo nezanedbateľná účasť
na jej základnom imaní, alebo či konala za súkromným účelom. Na základe uvedeného Súdny dvor
prijal nasledujúci záver: „Článok 1 ods. 1 a článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že táto
smernica sa môže použiť na zmluvu o zabezpečení záväzku nehnuteľnosťou alebo zmluvu o ručení

uzavretú medzi fyzickou osobou a úverovou inštitúciou s cieľom zabezpečiť splnenie povinností, na ktoré
sa zaviazala obchodná spoločnosť voči tejto inštitúcii v úverovej zmluve, ak táto fyzická osoba konala
s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, a k uvedenej spoločnosti nemá
žiadny funkčný vzťah.“ Uvedené závery boli neskôr aplikované napr. tiež v rozhodnutí Súdneho dvora
vo veci Pavel Dumitra?, Mioara Dumitra? proti BRD Groupe Société Générale - Sucursala Judeţeană

Satu Mare, C-534/15.

Na základe citovanej judikatúry ESD žalobca konštatoval, že ručiteľ - fyzická osoba má postavenie
spotrebiteľa, ak koná s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, a k
podnikateľovi - hlavnému dlžníkovi nemá žiaden funkčný vzťah.

Ako vyplýva z citovaného rozhodnutia Súdneho dvora, ktoré musí byť slovenskými súdmi plne a bez
výnimky rešpektované, ručiteľská zmluva je z hľadiska zmluvných strán odlišnou zmluvou vo vzťahu
k hlavnej zmluve, pretože je uzavretá medzi inými osobami, ako sú zmluvné strany hlavnej zmluvy;
postavenie, v ktorom osoby konali, sa má teda posúdiť práve podľa zmluvných strán zmluvy o ručení,

nezávisle od toho, v akom postavení konali zmluvné strany hlavnej zmluvy. Žalobca nemá a nemal voči
hlavnému dlžníkovi žiaden funkčný vzťah, t. j. žalobca hlavného dlžníka neriadil, ani nemal účasť na
jeho základnom imaní, pri prevzatí ručenia žalobca nekonal v rámci obchodu, podnikania či povolania. S
ohľadom na uvedené nemožno prijať iný záver ako ten, že žalobca mal v predmetnom právnom vzťahu
ručenia postavenie spotrebiteľa.

Ďalej uviedol žalobca, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonník.
Aj na žalobcu, ktorého postavenie ako spotrebiteľa je s ohľadom na uvedené nepochybné, sa tak
bude vzťahovať ochrana pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Žalobca
poukázal na konštantnú judikatúru, a to uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 04.10.2016,

sp. zn. 21CoE/216/2016, uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 17.12.2015, sp. zn.
16CoE/135/2015 v súvislosti s tým, že už skôr v konaní namietal, že rozhodcovská doložka nebola
individuálne dojednaná, pričom túto skutočnosť žalovaný, ktorého v predmetnej otázke zaťažuje
dôkazné bremeno, vôbec nespochybnil. Rozhodcovskú doložka teda predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku, ako taká je absolútne neplatná, a teda nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu.

Nakoniec poukázal žalobca na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Elisa María Mostaza Claro proti
Centro Móvil Milenium SL, C-168/05 , podľa ktorého : „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje,
aby vnútroštátny súd, na ktorý je podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia, posúdilneplatnosť rozhodcovskej zmluvy a zrušil toto rozhodnutie z dôvodu, že uvedená zmluva obsahuje
nekalú podmienku, hoci spotrebiteľ sa dovolával tejto neplatnosti nie v rámci rozhodcovského konania,
alevýlučnevrámcižalobyozrušenie.“Nazákladeuvedenéhožiadalžalobcažalobevyhovieťarozsudok

rozhodcovského súdu v celom rozsahu zrušiť.

14. Právny zástupca žalobcu v rámci svojho ústneho prednesu zotrval na svojom tvrdení o neplatnosti
rozhodcovskej doložky s ohľadom na porušenie zásady rovnosti postavenia strán rozhodcovského
konania a s ohľadom na skutočnosť, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,

ktorej platnosť je súd povinný posúdiť kedykoľvek počas konania, keď žalobca má vo vzťahu založenom
zmluvouoručenípostaveniespotrebiteľaodkazomnajudikatúruSúdnehodvoraESDakoajrozhodnutie
NS SR uverejnené pod R 18/2017 sp.zn. 5Ndc/10/2016.

15. Právny zástupca žalovaného v rámci svojho ústneho prednesu zotrval na dôvodoch , pre ktoré
je potrebné žalobu žalobcu zamietnuť a poukázal na odlišnosť českej a slovenskej právnej úpravy

rozhodcovského konania, keď podľa platného zákona o rozhodcovskom konaní mohol v rozhodcovskom
konaní rozhodovať stály rozhodcovský súd ako aj subjekt odlišný od stáleho rozhodcovského súdu, a
to konkrétny rozhodca. Podľa žalovaného ručiteľ nemá postavenie spotrebiteľa, ak zabezpečuje hlavný
obchodnoprávny záväzok.

16. Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len "ZoRK") v znení účinnom v čase podania žaloby účastník rozhodcovského konania sa môže
žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak
a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania
(§ 1 ods. 3),

b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o
nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,
c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy,
d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského
konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,

e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom, nebol takto
zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania vystupovala osoba, ktorá nebola na to
splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne schválené,
f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9
vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním

rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,
g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),
h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona, alebo
i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov konania alebo znalca,
za ktorý bol právoplatne odsúdený,

j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.

Podľa § 41 ods. 1 ZoRK v znení účinnom v čase podania žaloby žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi
rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník

rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť
od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku.

Podľa § 8 ZoRK v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy o ručení zo dňa 02.06.2011 sa
v rozhodcovskej zmluve môžu dohodnúť na osobe rozhodcu (rozhodcov) alebo na postupe jeho

dodatočného ustanovenia.

Podľa § 12 ods. 1,2 a 3 ZoRK v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy o ručení zo dňa 02.06.2011
právnickáosobamôženazákladetohtozákonaanasvojenákladyzriadiťaudržiavaťstályrozhodcovský
súd. Právnická osoba je povinná na svoje náklady zriadiť a udržiavať stály rozhodcovský súd, ak

to ustanovuje osobitný predpis. Zriaďovateľ stáleho rozhodcovského súdu je povinný vydať štatút a
rokovací poriadok ním zriadeného stáleho rozhodcovského súdu. Zriaďovateľ stáleho rozhodcovského
súdu je povinný v Obchodnom vestníku8) zverejniť
a) zriadenie stáleho rozhodcovského súdu,b) zriadenie pobočiek stáleho rozhodcovského súdu,
c) zrušenie stáleho rozhodcovského súdu alebo pobočky stáleho rozhodcovského súdu,
d) štatút a rokovací poriadok ním zriadeného stáleho rozhodcovského súdu a ich zmeny,

e) zoznam rozhodcov, ktorí pôsobia na ním zriadenom stálom rozhodcovskom súde, a jeho zmeny.

Podľa § 73 ods. 1 z.č. 335 /2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní ak nie je ďalej
ustanovené inak, ustanovenia tohto zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa použijú aj na
rozhodcovské konania, ktorých predmetom je spotrebiteľský spor začatý pred 1. januárom 2015. Právne

účinky úkonov, ktoré boli urobené v rozhodcovskom konaní začatom pred 1. januárom 2015, zostávajú
zachované.

Podľa § 45 ods. 1 z.č. 335 /2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní účastník
spotrebiteľskéhorozhodcovskéhokonaniasamôžežaloboupodanouprotidruhémuúčastníkovinasúde
domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak

a) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nemal spôsobilosť uzavrieť spotrebiteľskú
rozhodcovskú zmluvu,
b) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nebol riadne upovedomený o ustanovení
rozhodcu alebo o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní alebo mu nebolo umožnené sa zúčastniť na
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní,

c) rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva
nepredvídala, alebo sa ním rozhodlo o veci, ktorá je podľa tohto zákona vylúčená zo spotrebiteľského
rozhodcovského konania,
d) stály rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s týmto zákonom, v spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní sa nepostupovalo v súlade s ustanoveniami tohto zákona a uvedený nedostatok

mohol mať vplyv na výsledok sporu,
e) spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 3 alebo je tu iný dôvod neplatnosti spotrebiteľskej
rozhodcovskej zmluvy,
f) stály rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie, hoci spotrebiteľ jeho nariadenie navrhoval

podľa § 34 ods. 2 a z okolností
uvedených v návrhu na nariadenie ústneho pojednávania vyplývala potreba jeho nariadenia najmä z
dôvodu, že bez ústneho pojednávania sa nebolo možné vysporiadať s návrhmi a tvrdeniami spotrebiteľa,
a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu,
g) v konaní nebol správne zistený skutkový stav tým, že stály rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil

predložené dôkazy, nevykonal navrhované dôkazy alebo neumožnil spotrebiteľovi predložiť dôkazy, a
toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu,
h) vo veci rozhodoval zaujatý rozhodca,
i)stályrozhodcovskýsúdrozhodolvrozporesustanoveniamivšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov
na ochranu práv spotrebiteľa, a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu,

j) rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka spotrebiteľského rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je svojou povahou objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom,
k) výkon rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky,
l) rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 45 ods. 2 z.č. 335 /2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní žaloba o
zrušenie rozhodcovského rozsudku sa môže podať na tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe
č. 3 . Ak spotrebiteľ neuvedie
skutočnosti odôvodňujúce výber dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa vzoru tlačiva
uvedeného v prílohe č. 3, súd žalobu ani po neúspešnej výzve na doplnenie neodmietne a v súdnom

konaní postupuje tak, aby spotrebiteľ mal právo pred súdom označiť všetky rozhodujúce skutočnosti
odôvodňujúce podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Podľa § 45 ods. 3 z.č. 335 /2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní súd v konaní o
žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku vždy preskúma, či sú dôvody na zrušenie rozhodcovského

rozsudku podľa odseku 1 písm. c), e) a i) až l). Ak sa dôvod zrušenia rozhodnutia vzťahuje len na časť
rozhodcovského rozsudku, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti, ak je dotknutú časť
možné oddeliť od nedotknutej časti výroku rozhodcovského rozsudku.Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase podpisu zmlúv spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase podpisu zmlúv ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné.

Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase podpisu zmlúv dodávateľ je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase podpisu zmlúv spotrebiteľ je

osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase podpisu zmlúv spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o
predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase podpisu zmlúv za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa

pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase podpisu zmlúv ak dodávateľ
nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú
za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase podpisu zmlúv za neprijateľné
podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu

spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,
c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa
spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,
d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo

zodpovednosti za škodu,
e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ
neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,
f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi
to neumožňujú,

g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na
dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,
h)prikazujúspotrebiteľovi,abysplnilvšetkyzáväzkyajvtedy,akdodávateľnesplnilzáväzky,ktorévznikli,
i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú

na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena
dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia,
k) požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,
l) obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré

by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana,
m) v prípade čiastočného alebo úplného nesplnenia záväzku zo strany dodávateľa neprimerane
obmedzujú alebo vylučujú možnosť spotrebiteľa domáhať sa svojich práv voči predávajúcemu vrátane
práva spotrebiteľa započítať pohľadávku voči predávajúcemu,n)spôsobujú,žeplatnosťzmluvyuzatvorenejnadobuurčitúsapouplynutíobdobia,naktorúbolazmluva
uzavretá, predĺži, pričom spotrebiteľovi priznávajú neprimerane krátke obdobie na prejavenie súhlasu
s predĺžením platnosti zmluvy,

o) ktoré oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré
priznávajú právo zmluvu vykladať iba predávajúcemu,
p) obmedzujú zodpovednosť dodávateľa, ak bola zmluva uzavretá sprostredkovateľom, alebo vyžadujú
uzavretie zmluvy prostredníctvom sprostredkovateľa v osobitnej forme,
r) vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil

výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase podpisu zmlúv neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa článku 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách
1. Účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských
štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a
spotrebiteľom.
2. Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia

alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou
stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice.
Podľa článku 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách
Na účely tejto smernice:

a) "nekalé podmienky" znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3;
b) "spotrebiteľ" znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná
s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu;
c) "predajca alebo dodávateľ" znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách
podliehajúcichtejtosmernicikonáscieľomvzťahujúcimsakjehoobchodom,podnikaniualebopovolaniu

bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.

17. Žalobca sa žalobou domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku , a to z dôvodu nedostatku
právomoci rozhodcu rozhodnúť vo veci , keď rozhodcovskú doložku zakladajúcu právomoc rozhodcu
rozhodovať spory súvisiace so zmluvou o ručení považoval za neplatnú. Žalobca tvrdil, že

rozhodcovská doložka je s prihliadnutím na § 8 a § 17 zákona o rozhodcovskom konaní pre porušenie
zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, pretože právo voľby rozhodcu pripadá len jednej
zmluvnej strane, neplatná. Ďalej žalobca tvrdil, že má v právnom vzťahu , ktorý vznikol zo zmluvy o
ručení postavenie spotrebiteľa a rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o ručení je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, a teda absolútne neplatným dojednaním. Žalovaný v rámci svojej obrany

uvádzal, že v zmysle platného zákona o rozhodcovskom konaní je prípustné, aby v rozhodcovskom
konaní rozhodoval tak stály rozhodcovský súd ako aj rozhodca, ak sa strany na tom dohodnú a ak určia
spôsob jeho určenia. Vo vzťahu ku povahe žalobcu ako spotrebiteľa uviedol, že ručiteľ nemá postavenie
spotrebiteľa, ak zabezpečuje hlavný obchodnoprávny záväzok, ktorým záväzok založený úverovou
zmluvou nepochybne bol.

18. Strany neurobili sporným uzatvorenie úverovej zmluvy a zmluvy o ručení. Z vykonaného
dokazovania súd zistil a ohľadom týchto skutkových zistení nebolo medzi stranami sporu, že žalovaný
ako veriteľ uzatvoril so spoločnosťou B.K. s.r.o. ako dlžníkom úverovú zmluvu , pričom za splnenie
záväzku z úverovej zmluvy prevzal žalobca zmluvou o ručení uzatvorenou medzi stranami ručenie. V

ods. 7 zmluvy o ručení strany dojednali rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú
v súvislosti so zmluvou o ručení budú rozhodované v rozhodcovskom konaní, rozhodcom vybraným zo
zoznamuvedenéhopriAsociáciileasingovýchspoločnostíSR. Zvýpisuzobchodnéhoregistrasúdzistil,
že od vzniku až do momentu rozhodnutia súdu bol jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti B.K.
s.r.o. výlučne p. Karol Bodoky a žalobca sa nikdy nemal v spoločnosti majetkovú účasť a nevykonával

v spoločnosti funkciu štatutárneho zástupcu, teda nepodieľal sa žiadnym spôsobom na obchodnom
vedení spoločnosti.
19. Uznesením z 19. novembra 2015 v konaní o predbežnej otázke vo veci C-74/15 rozhodol Súdny
dvor EU tak, že článok 1 ods. 1 a čl. 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o neprimeranýchpodmienkach (zneužívajúcich klauzulách) v spotrebiteľských zmluvách musí byť vyložený v tom
zmysle, že táto smernica sa môže vzťahovať na zmluvu o ručení alebo o zabezpečovacom prevode
práva uzatvorenú medzi fyzickou osobou a úverovou inštitúciou za účelom zabezpečenia záväzkov

dojednaných obchodnou spoločnosťou voči tejto úverovej inštitúcii v rámci úverovej zmluvy, ak táto
fyzická osoba konala za účelom, ktorý nespadá do rámca jej profesnej činnosti a nemá funkčnú väzbu
s touto spoločnosťou. Predmetom konania pred Súdnym dvorom bolo rozhodovanie o predbežných
otázkach položených rumunským súdom, a to či je potrebné čl. 2 písm. b) smernice 93/13/EHS, pokiaľ
ide o definíciu pojmu „spotrebiteľ“, vykladať smernicu v tom zmysle, že táto zahrňuje , alebo naopak

vylučuje z tejto definície fyzické osoby, ktoré sa zaviazali zabezpečiť plnenie dlžníka podpisom dodatku
k zmluve a podpisom akcesorických zmlúv ( zmluva o ručení, zmluva o zabezpečovacom prevode
práva k nehnuteľnej veci) k úverovej zmluve, ktorú úverovú zmluvu uzatvorila obchodná spoločnosť
pre účely výkonu jej činnosti, ak tieto fyzické osoby nemajú žiadnu spojitosť s činnosťou obchodnej
spoločnosti a konali za účelom nespadajúcim do ich obchodnej činnosti. Ďalšou položenou predbežnou
otázkou sa súd dopytoval, či čl. 1 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS je potrebné vykladať tak, že do

pôsobnosti tejto smernice spadajú len zmluvy uzavreté medzi obchodníkmi a spotrebiteľmi, ktorých
predmetom je predaj tovaru alebo poskytovanie služieb alebo tak, že do pôsobnosti smernice spadajú
aj akcesorické zmluvy ( zmluva o ručení, zmluva o záruke) k úverovej zmluve, z ktorých má prospech
obchodná spoločnosť, a ktoré uzatvorili fyzické osoby nemajúce žiadnu spojitosť s činnosťou obchodnej
spoločnosti konajúc za účelom nespadajúcim do ich obchodnej činnosti. Predmetné predbežné otázky

predložil súdnemu dvoru rumunský súd v spore medzi pánom a pani Dumitru Tarcău a Ileana Tarcău
a Banca Comercială Intesa Sanpaolo România SA , ktorý spor bol skutkovo vymedzený tak, že dňa
24.02.2008 bola uzatvorená medzi Sanpaolo ako veriteľom a obchodnou spoločnosťou SC Crisco SRL
ako dlžníkom úverová zmluva. Spoločnosť dlžníka bola zastupovaná p. Cristiana Tarcăua ako jediným
spoločníkom a konateľom spoločnosti. Na žiadosť svojho syna Cristiana Tarcăua podpísali pán a pani

Dumitru Tarcău a Ileana Tarcău dodatok k úverovej zmluve uzatvorenej medzi spoločnosťou Crisco a
Sanpaolo, ktorý vo svojom obsahu zopakoval podstatné zmluvné dojednania pôvodnej úverovej zmluvy
akužexistujúcemuzabezpečovaciemuprevodupráva, pripojildvanovézabezpečovacieprevodypráva
dohodnuté s pánom a pani Tarcău, ktorých účelom bolo zabezpečenie úveru poskytnutého spoločnosti
Crisco. Zabezpečovacími prevodmi práva zaťažili pán a pani Tarcău svoje nehnuteľnosti hypotékou

v prospech spoločnosti Sanpaolo a formou zmluvy o ručení uzatvorenej v totožný deň sa zaručili za
zaplatenie všetkých čiastok, ktoré dlžila spoločnosť Crisco v súvislosti s plnením úverovej zmluvy. Pán
a pani Tarcău pristúpili podľa svojich tvrdení k zabezpečeniu úveru poskytnutého spoločnosti Crisco len
preto, že ich syn bol jediným spoločníkom a konateľom tejto spoločnosti.
Predkladajúcisúdpožadoval odSúdnehodvoravpodstateodpoveďnaotázku,čičl.1ods.1ačl.2písm.

b) smernice 93/13 sa má vyložiť tak, že smernica sa použije na zmluvu o ručení alebo zabezpečovacom
práve uzatvorenú medzi fyzickou osobou a úverovou inštitúciou za účelom zabezpečenia záväzku, ktorý
záväzok vznikol z úverovej zmluvy a má ho obchodná spoločnosť voči úverovej inštitúcii, ak táto fyzická
osoba nemá žiaden vzťah profesnej povahy s obchodnou spoločnosťou.
Z odôvodnenia smernice 93/13 vyplýva, že jednotné pravidlá týkajúce sa zneužívajúcich klauzulí

sa musia vzťahovať na všetky zmluvy uzatvárané medzi predávajúcimi alebo poskytovateľmi a
spotrebiteľmi podľa definície čl. 2 písm. b) a c) smernice 93/13 ( pozri rozsudky Asbeek Brusse a de
Man Garabito, C-488/2011, bod 29, ako aj Šiba, C-537/13, bod 20). Vymedzenie predmetu zmluvy
je, s výhradou výnimky uvedenou v desiatom bode smernice 93/13, bez významu pre určenie oblasti
pôsobnosti uvedenej smernice. V tomto sa smernica 93/13 odlišuje najmä od smernice Rady 87/102/

EHS z 22.12.1986 o zbližovaní právnych a administratívnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
spotrebiteľského úveru, ktorá smernica sa použije výlučne na zmluvy, podľa ktorých poskytuje veriteľ
spotrebiteľovi úver vo forme odloženej platby, pôžičky alebo inej podobnej finančnej služby, čo viedlo
Súdny dvor k tomu, aby vylúčil zmluvu o ručení z oblasti pôsobnosti smernice Rady 87/102/EHS
( rozsudok Berliner Kindl Brauerei, C-208/98, body 17 až 23). Smernica 93/13 teda definuje zmluvy, na

ktorésavzťahuje,prostredníctvomodkazunaurčitúvlastnosťzmluvnýchstránpodľatoho,čitietokonajú
vrámcipodnikateľskejčinnostialebonie(pozrirozsudkyAsbeekBrusseadeManGarabito,C-488/2011,
bod 30, ako aj Šiba, C-537/13, bod 21). Toto kritérium zodpovedá myšlienke, z ktorej vychádza
systém ochrany zavedený smernicou 93/13, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči
predávajúcemu alebo poskytovateľovi ako z hľadiska vyjednávacej sily, tak úrovne informovanosti, čo ho

vedie k tomu, že pristupuje na podmienky vopred vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom, bez
toho aby mohol ovplyvniť ich obsah (pozri rozsudky Asbeek Brusse a de Man Garabito, C-488/2011, bod
31, ako aj Šiba, C-537/13, bod 22). Táto ochrana je zvlášť dôležitá v prípade zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva alebo o ručení uzatvorenej medzi bankovou inštitúciou a spotrebiteľom. Takéto zmluvy sútotiž založené na osobnom záväzku ručiteľa alebo osoby , ktorá prevádza právo, zaplatiť dlh tretej osoby.
Takýto záväzok zakladá tomu, kto ho prijme závažné povinnosti, ktoré majú za následok zaťaženie
jeho vlastného majetku významným finančným rizikom. Súdny dvor uviedol, že pokiaľ ide o posúdenie,

či fyzickú osobu, ktorá poskytla zabezpečenie za záväzky obchodnej spoločnosti prevzaté úverovou
zmluvou u bankovej inštitúcie, je možné považovať za spotrebiteľa v zmysle čl. 2 písm. b) smernice
93/13, je potrebné uviesť, že takáto zmluva o ručení alebo zabezpečovacom prevode práva, hoci môže
byť kvalifikovaná vo vzťahu ku svojmu predmetu ako akcesorická zmluva vo vzťahu ku hlavnej zmluvy,
z ktorej vzniká zabezpečovaný záväzok, sa javí z hľadiska zmluvných strán ako zmluva odlišujúca

sa od hlavnej zmluvy. Sú to teda strany zmluvy o ručení alebo zabezpečovacom prevode práva, u
ktorých má byť posudzované v akom postavení konali. V tomto ohľade pripomenul Súdny dvor, že
pojem spotrebiteľ v zmysle čl. 2 písm. b) smernice 93/13 má objektívnu povahu (pozri rozsudok Costea,
C-110/14, bod 21) a musí byť posudzovaný z hľadiska funkčného kritéria, spočívajúceho v posúdení, či
zmluvný vzťah v prejednávanom prípade spadá mimo rámec činnosti pri výkone určitej profesie. Súdny
dvor s ohľadom na uvedené preto na položené otázky odpovedal tak, že čl. 1 ods. 1 a čl. 2 písm. b)

smernice 93/13 musí byť vyložený tak, že táto smernica sa vzťahuje aj na zmluvu o ručení uzatvorenú
fyzickou osobou a úverovou inštitúciou za účelom zabezpečenia záväzku založeného úverovou zmluvou
uzatvorenou medzi obchodnou spoločnosťou a úverovou inštitúciou, ak táto fyzická osoba konala
za účelom nespadajúcim do rámca jej profesnej činnosti a nemala funkčnú väzbu s touto obchodnou
spoločnosťou.

20. Rovnaký výklad článku 1 ods. 1 a článku 2 písm. b) smernice Rdy 93/13/EHS ako ho podal Súdny
dvor vo veci Dumitru Tarcău a Ileana Tarcău a Banca Comercială Intesa Sanpaolo România SA vo
veci C-74/15, podal Súdny dvor aj vo svojom rozhodnutí zo 14. septembra 2016 C-534/15 o položenej
predbežnej otázke vo veci vedenej pred rumunským súdom medzi Pavlom Dumitraşom a pani Mioarou
Dumitraşovou na jednej strane a spoločnosťou BRD Groupe Société Générale - Sucursala Judeţeană

Satu Mare, podľa ktorého článok 1 ods. 1 a článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že táto smernica
sa uplatňuje na zmluvu o založení nehnuteľnosti uzatvorenú medzi fyzickými osobami a úverovou
inštitúciou s cieľom zaručiť sa za záväzky obchodnej spoločnosti, ktoré má táto spoločnosť voči uvedenej
úverovej inštitúcii na základe zmluvy o úvere, pokiaľ tieto fyzické osoby konali s cieľom nevzťahujúcim

sa na ich obchody, podnikanie alebo povolanie a nemajú funkčný vzťah s uvedenou spoločnosťou, čo
prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.
21. Výklad pojmu spotrebiteľ podľa článku 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS bol uskutočnený oboma
citovanými rozhodnutiami Súdneho dvora konštantne tak, že za spotrebiteľa je potrebné považovať aj
stranu zmluvy o ručení alebo inej zmluvy zabezpečujúcej záväzok obchodnej spoločnosti zo zmluvy o

úvere uzatvorenej medzi obchodnou spoločnosťou a bankou, ak strana uzatvárajúca zmluvu o ručení
alebo obdobnú zabezpečovaciu zmluvu nekonala v rámci svojho podnikania alebo povolania a nemá
funkčný vzťah s obchodnou spoločnosťou, ktorá uzatvorila s bankou úverovú zmluvu. Za funkčný vzťah
s obchodnou spoločnosťou považuje Súdny dvor taký vzťah, keď subjekt má majetkovú účasť na
spoločnosti alebo je jej štatutárnym orgánom , resp. ak mal nie zanedbateľnú možnosť rozhodovať o

obchodnom vedení spoločnosti.
22. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora C-416/2010 záväznosť výkladu práva Únie poskytnutého Súdnym
dvorom zakladá povinnosť vnútroštátnemu súdu odmietnuť posúdenie súdu vyššieho stupňa (vrátane
ústavného), ak sa v súvislosti s týmto výkladom domnieva, že toto posúdenie nie je v súlade s právom
EÚ.

Z judikatúry Súdneho dvora ku aplikácii zásady nepriameho účinku smernice, resp. k aplikácii zásady
eurokonformného výkladu vyplýva, že aj keď v prípade sporov medzi jednotlivcami smernica sama o
sebe nemôže zakladať jednotlivcovi povinnosti a nie je možné sa jej voči jednotlivcovi dovolávať, sú
členské štátu povinné dosiahnuť výsledok sledovaný smernicou, ktorý zo smernice vyplýva a prijať
všetkyvhodnévšeobecnéajzvláštneopatreniakzabezpečeniusplneniatejtopovinnostiatátopovinnosť

platí pre všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rozsahu ich právomoci.
Povinnosť eurokonformného výkladu sa týka všetkých pravidiel vnútroštátneho práva (rozsudok
Súdneho dvora z 15. 1. 2014, C-176/12, Association de médiation sociale, bod 38), vrátane vnútroštátnej
judikatúry (rozsudok Súdneho dvora z 13. 7. 2000, C-456/98, Centrosteel, bod 17). Zo zásada
nepriameho účinku vyplýva aj povinnosť vnútroštátnych súdov zmeniť ustnálenú judikatúru, ak vychádza

z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľom smernice ( rozsudky Súdneho dvora vo
veciachDI,bod33aCentrosteel,bod17).Vnútroštátnysúdnemôžeplatnedospieťkzáveru,žedotknuté
vnútroštátne ustanovenie nie je možné vyložiť v súlade s unijným právom len z toho dôvodu, že toto
ustanovenie bolo predtým konštantne vykladané v rozpore s unijným právom a to aj v prípade, ak takbolo vykladané súdom v poslednom stupni (rozsudok Súdneho dvora vo veci DI, bod 34, a rozsudek
Súdneho dvora z 8. 11. 2016, C-554/14, O.).
23. V prejednávanej veci podľa súdom zisteného skutkového stavu, ktorý nebol medzi stranami

sporovaný zabezpečil žalobca záväzok spoločnosti B.K. s.r.o. zo zmluvy o úvere svojim ručením,
teda prevzal ručenie za záväzok obchodnej spoločnosti založený úverovou zmluvou uzatvorenou so
žalobcom poskytujúcim úvery, vrátiť poskytnutý úver a zaplatiť dohodnuté úroky. Žalobca nebol nikdy
štatutárnym orgánom spoločnosti ani spoločníkom spoločnosti B.K. s.r.o., teda nemal majetkovú účasť
na obchodnej spoločnosti ani sa žiadnym spôsobom nepodieľal na jej vedení a prevzatie ručenia za

záväzky obchodnej spoločnosti nerealizoval v rámci svojej podnikateľskej alebo profesnej činnosti. Ide
teda v tomto prípade o skutkovo a právne analogickú vec ako posudzoval Súdny dvor vo veciach
C-74/15 a C-534/15 ( pozri body 19 a 20 odôvodnenia tohto rozsudku) a na vec prejednávanú v
tomto konaní je potrebné vztiahnuť závery, ku ktorým Súdny dvor dospel v označených konaniach
o predbežných otázkach, teda že na zmluvu o ručení uzatvorenú žalobcom je potrebné aplikovať
Smernicu Rady 93/13/EHS, z čoho vyplýva, že žalobca má postavenie spotrebiteľa tak, ako ho

vymedzuje citovaná smernica. Súd sa teda v ďalšom zaoberal námietkami žalobcu vychádzajúcimi
z povahy spotrebiteľských zmlúv podľa § 52 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase
uzatvorenia zmluvy o ručení a pri aplikácii § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka , podľa
ktorého sa za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve považujú ustanovenia, ktoré
vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil

výlučne v rozhodcovskom konaní. Posúdiac obsah rozhodcovskej doložky dohodnutej stranami v
bode 7 zmluvy o ručení dospel súd k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a teda v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatnou, pretože
vyžadovala, aby všetky spory súvisiace so zmluvou o ručení boli rozhodované v rozhodcovskom
konaní, teda vyžadovala od žalobcu ako spotrebiteľa, aby spory so žalovaným ako dodávateľom riešil

výlučne v rozhodcovskom konaní, čím naplnila skutkovú podstatu ust. § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka, ktorý vymedzuje tie podmienky, ktoré zákonodarca predvídal a považuje ich zo zákona
za neprijateľné a teda neplatné. Táúto rozhodcovskú doložku by podľa súdu, s poukazom na citované
ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, bolo potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú
podmienku a preto neplatnú, aj ak by bola medzi stranami dojednaná individuálne, čo však nie je

tento prípad. Individuálnosť dojednania rozhodcovskej zmluvy obsiahnutej v zmluve o ručení nebola
žalovaným tvrdená a ani z obsahu zmluvy nevyplývala. Individuálnosť vyjednania je totiž závislou od
preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie dodávateľom mu predkladanej zmluvy. V zmysle
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. januára
2013, rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav

zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom slobodná
vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá
voľba konkrétne znamená. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané
zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom
zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné

ustanoveniadohodnutémedzidodávateľomaspotrebiteľomsanepovažujúzaindividuálnedojednané(§
53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). V konaní nebola žalovaným tvrdená a ani preukázaná individuálnosť
dojednania rozhodcovskej zmluvy obsiahnutej v zmluve o ručení.
24. Vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil
Milenium SL, C-168/05 zo dňa 26.októbra 2006, podľa ktorého smernica 93/13 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby vnútroštátny súd, na ktorý
je podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia, posúdil neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a
zrušil toto rozhodnutie z dôvodu, že uvedená zmluva obsahuje nekalú podmienku, hoci spotrebiteľ sa
dovolával tejto neplatnosti nie v rámci rozhodcovského konania, ale výlučne v rámci žaloby o zrušenie
(pozri bod 39 a výrok) a z povinnosti eurokonformného výkladu právnych predpisov ( k tomu pozri bod

22 odôvodnenia tohto rozsudku) posudzoval súd platnosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve
o ručení aj keď sa jej žalobca dovolával až v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Napokon judikatúra odvolacích ako aj dovolacieho súdu je konštantná v tom, že je možné a nutné
platnosť rozhodcovskej zmluvy posudzovať aj v rámci exekučného konania, v ktorom podkladom pre
exekúciu je rozhodcovský rozsudok.

25. Pretože absentovala medzi stranami platne dojednaná rozhodcovská doložka, rozhodcovský súd
nemal právomoc vo veci rozhodovať. Na základe uvedeného súd žalobe žalobcu vyhovel a zrušilrozsudok rozhodcovského súdu , nezaoberajúc sa z dôvodu hospodárnosti ďalšou námietkou žalobcu
spočívajúcou v porušení rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.

26. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Keďže žalobca bol vo veci v celom rozsahu úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v
celom rozsahu 100%. O ich výške rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku
s poukazom na § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, v dvoch
vyhotoveniach na Okresnom súde Bratislava I. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach
(§ 127 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené

procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c)
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené,
alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 Civilného sporového poriadku). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj
tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej,

má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2
Civilného sporového poriadku). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku). Ak povinný
dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie súdu, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.