Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. január 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/6/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3819203101
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martina Trnavská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3819203101.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Martiny Trnavskej a sudkýň JUDr.
Ľubice Bajzovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu K., zastúpeného S., proti žalovanému
T., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a o vzájomnej žalobe žalovaného o vypratanie
nehnuteľností,naodvolaniežalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduPrievidzazodňa9.decembra2019,
č. k. 12C/19/2019-98, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 9. decembra 2019, č. k. 12C/19/2019-98 súd prvej inštancie výrokom I. zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že rodinný dom súpisné číslo XXX postavený na pozemku
parcela CKN č. XXXX a pozemok parcela CKN č. XXXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere 768
m2 zapísané na liste vlastníctva č. XXX vedenom Okresným úradom N., katastrálny odbor pre k.ú. H.,

obec H., okres N., patria do jeho výlučného vlastníctva, a výrokom II. uložil žalobcovi povinnosť vypratať
tieto nehnuteľnosti do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. zrušil uznesenie Okresného súdu
Prievidza zo dňa 07.08.2019 č.k. 12C/19/2019-47 a výrokom IV. priznal žalovanému voči žalobcovi
náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 22.07.2019
domáhal určenia výlučného vlastníctva označených nehnuteľností z dôvodu vydržania a žalovaný
vzájomnou žalobou žiadal uloženie povinnosti žalobcovi tieto nehnuteľnosti okamžite vypratať. Podľa

názoru súdu prvej inštancie žalobca mal v zmysle § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku
zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) právny záujem na určení, že predmetné nehnuteľnosti
sú jeho vlastníctvom, pretože stav neistoty právneho postavenia žalobcu nebolo možné odstrániť inak
ako určovacím výrokom. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca sa ujal držby nehnuteľností niekedy v
roku 1988 potom, čo sa strany sporu dohodli, že žalovaný prevedie vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam na žalobcu. Z vykonaného dokazovania vypočutím strán sporu a svedkyne mal súd
prvej inštancie jednoznačne preukázané, že medzi stranami sporu nebola uzatvorená písomná kúpna

zmluva o prevode predmetných nehnuteľností a že žalobca mal už v čase odovzdania prvej sumy
v súvislosti so zamýšľanou kúpou nehnuteľností vedomosť o tom, že na to, aby mohol nadobudnúť
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, je potrebné nielen uzavretie písomnej formy kúpnej
zmluvy, ale aj to, že táto zmluva musí byť následne riadne registrovaná na štátnom notárstve (v
súčasnosti na príslušnom katastri). Pretože nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcu k
nehnuteľnostiam vydržaním, súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ ide o vzájomnú

žalobu žalovaného o vypratanie nehnuteľností, súd prvej inštancie najskôr skúmal,
akú zmluvu strany sporu uzavreli, keď žalovaný umožnil žalobcovi predmetné nehnuteľnosti nerušene
a bezodplatne užívať od roku 1988 až do júna 2019 a dospel k záveru, že strany sporu uzavrelizmluvu o výpožičke podľa ustanovení § 659 a nasl. Občianskeho zákonníka. Predmetom
výpožičky boli nehnuteľnosti, rodinný dom a pozemok vo vlastníctve žalovaného. Podľa názoru súdu
prvej inštancie nie je možné dobu výpožičky vyvodiť zo zmluvy o výpožičke, ani z jej účelu, a preto dospel

k záveru, že ide o zmluvu uzavretú na dobu neurčitú a teda požičiavateľ (v tomto prípade
žalovaný) mohol žalobcu (vypožičiavateľa) požiadať o vrátenie veci kedykoľvek. Žalovaný tak urobil
listom zo dňa 06.06.2019, ktorý žalobca prevzal, a v ktorom žalobcu vyzval na vypratanie nehnuteľností
do 01.09.2019. Od 02.09.2019 užíva žalovaný nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, a preto súd prvej
inštancie vzájomnej žalobe žalovaného vyhovel a uložil žalobcovi povinnosť nehnuteľnosti vypratať.

Vzhľadom na to, že žalobca má v nehnuteľnostiach umiestnené aj rôzne hnuteľné veci, ktoré bude
musieť presťahovať, uložil žalobcovi povinnosť nehnuteľnosti vypratať v dlhšej 60-dňovej lehote v súlade
s § 232 ods. 3 C.s.p. Ďalej skonštatoval, že návrh žalovaného na doplnenie dokazovania vypočutím
ďalších svedkov zamietol z dôvodu nadbytočnosti, nehospodárnosti a z dôvodu rozporu so zásadou
koncentrácie konania. V súlade s § 335 ods. 1 C.s.p. v spojení s. § 337 ods. 3 C.s.p. zrušil uznesenie
zo dňa 07.08.2019 č. k. 12C/19/2019-47, ktorým nariadil vo veci neodkladné opatrenie. O náhrade trov

konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Vo veci citoval § 123, § 124, § 126 ods. 1 a 2, § 129 ods.
1 a, § 130 ods. 1 a 2, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, 3, 4, § 46 ods. 1 a 2, § 659, § 660, § 661 ods. 1,
§ 662 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil

napadnutý rozsudok tak, že jeho žalobe v plnom rozsahu vyhovie, vzájomnú žalobu žalovaného na
vypratanie nehnuteľností zamietne, zruší uznesenie Okresného súdu Prievidza zo dňa 07.08.2019 č.k.
12C/19/2019-47 a prizná mu náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odvolaní namietal nesprávne
právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Nestotožnil sa s názorom, že došlo k
ústnemu uzatvoreniu zmluvy o výpožičke, čo odôvodnil tým, že k takejto zmluve a ani

dohode vôbec nedošlo. V tejto súvislosti poukazoval, že žalovanému zaplatil 76.000,- Kčs, čo podľa
neho znamená, že sa nemôže jednať o bezplatné užívanie nehnuteľností. Spochybňoval tvrdenia
žalovaného, že z mladomanželskej pôžičky vo výške 50.000,- Kčs získal žalovaný len polovicu z tejto
sumy, že mu (žalobcovi) nepovolil v dome bývať, ako aj dôvodnosť dôkazu žalovaného v súvislosti
s nenahláseným trvalým pobytom. Poukazoval na potvrdenie žalovaného, že mal v úmysle predať

predmetné nehnuteľnosti, a tiež na skutočnosť, že ohľadne predaja bol vypracovaný znalecký posudok.
Citoval rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 15.11.2005 v prípade J. A. Pye (Oxford) Ltd.
vs. Spojené kráľovstvo, v ktorom išlo o aplikáciu zákona umožňujúceho aj neoprávnenému držiteľovi
nadobudnúť do vlastníctva pôdu po jej dvanásťročnom užívaní. Zopakoval, že nehnuteľnosti užíval
nerušene a nepretržite po dobu 31 rokov s tým, že za ne kúpnu cenu zaplatil, pričom k podpisu

kúpnopredajnej zmluvy nedošlo len konaním žalovaného. Citoval rozhodnutie NS ČR sp.zn. 22 Cdo
1542/2006, podľa ktorého nemožno vylúčiť ospravedlniteľný skutkový omyl zakladajúci dobrú vieru
držiteľa, že je vlastníkom predmetných pozemkov, ak sa napríklad ako obdarovaný spoľahol na
ubezpečenie či vyhlásenie darcu, že zabezpečí splnenie všetkých náležitosti potrebných na to, aby
darovacia zmluva nadobudla účinnosť. Vychádzajúc zo záveru citovaného rozhodnutia je toho názoru,

že sa aj v tejto veci jedná o ospravedlniteľný skutkový omyl.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.
4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380
C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru,

že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z
týchto dôvodov:

5. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom,

ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa preto v
celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení
rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. na ne v plnom rozsahu poukazuje. Odvolací
súd sa nestotožňuje len s označením žalobcu ako oprávneného držiteľa do 01.09.2019 v ods. 51
odôvodnenia rozsudku - ide o zrejmú nesprávnosť, pretože takéto označenie žalobcu je v rozpore s

ostatným posúdením jeho právneho postavenia súdom prvej inštancie, správne v prípade žalobcu šlo
o detentora, užívateľa.6.Nazdôraznenievecnejsprávnostivýrokovnapadnutéhorozsudkuodvolacísúddopĺňaa kjednotlivým
námietkam odvolateľa uvádza:

7. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že suma, ktorú zaplatil odvolateľ žalovanému (bez ohľadu na
jej výšku), predstavovala preddavok na kúpnu cenu. Súd prvej inštancie dospel k takémuto skutkovému
zisteniu (viď ods. 37 odôvodnenia) aj z tvrdení žalobcu v žalobe. Odvolací súd je v zmysle § 383
C.s.p. viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (okrem prípadov, ak dokazovanie
zopakuje alebo doplní, avšak v danej veci žiaden dôkaz o inom skutkovom stave nebol ponúknutý).

Žalobca nikdy netvrdil, že suma, ktorú zaplatil žalovanému, bola cenou za užívanie nehnuteľností, teda
nájomným. Jeho žaloba spočívala práve na tvrdení, že táto suma bola preddavkom kúpnej ceny resp.
splátkou kúpnej ceny, čo žalovaný nespochybňoval. Preto terajšie tvrdenie odvolateľa v odvolaní, že
sa v danej veci nemôže jednať o bezplatné užívanie predmetných nehnuteľností, pretože žalovanému
zaplatil sumu vo výške 76.000,- Kčs, je v rozpore so skutkovým zistením súdu prvej inštancie a najmä v
rozpore s doterajším tvrdením žalobcu. Náhle odlišné tvrdenie žalobcu v odvolaní nemôže spochybniť

správny skutkový záver súdu prvej inštancie, že obsahom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným bola
bezodplatné dočasné prenechanie užívania nehnuteľnosti, a právny záver súdu prvej inštancie, že
vzťah medzi žalobcom a žalovaným predstavuje výpožičku (vzťah zo zmluvy o výpožičke). Námietka
odvolateľa je preto bezdôvodná.

8. Okolnosť skutočnej výšky takto zaplatenej sumy nemá žiaden význam pre právne posúdenie nároku
žalobcu i žalovaného, nie je rozhodnou skutočnosťou. Preto spochybňovanie okolností týkajúcich sa
mladomanželskej pôžičky (či z mladomanželskej pôžičky vo výške 50.000,- Kčs platenej šekom získal
žalovaný len polovicu z tejto sumy alebo viac) nemá žiaden význam pre rozhodnutie o veci samej.
Uvedená námietka je bezdôvodná.

9. Rovnako je pre zmenu napadnutého rozhodnutia, ktorej sa odvolateľ v odvolaní dožaduje, bez
významu okolnosť trvalého pobytu odvolateľa. Naopak táto skutková okolnosť je v neprospech
odvolateľa, pretože so zreteľom na ňu len potvrdil rozhodnú okolnosť, že po celú dobu užívania
nehnuteľností mal vedomosť o tom, že nie je vlastníkom nehnuteľností (vedel, že si ako nevlastník

nemôže v mieste nehnuteľností nahlásiť trvalý pobyt), teda nebol dobromyseľný v tom, že mu
nehnuteľnosti vlastnícky patria.

10. Dôkaz znaleckým posudkom tento záver súdu prvej inštancie nevyvracia ani nespochybňuje, nemá
žiaden potenciál zmeniť správne rozhodnutie súdu prvej inštancie. Podstatné je zistenie, že žalobca od

počiatku držby nehnuteľností vedel o tom, že mu nehnuteľnosti vlastnícky nepatria, pretože vedel, že
neuzavrel potrebnú písomnú zmluvu, na základe ktorej by mohlo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva zo
žalovaného, a tým k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Nepreukázal tak
základný predpoklad nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, a to so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľnosti v tom, že má k veci (nehnuteľnostiam) vlastnícke právo.

11. Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 15.11.2005 v prípade J. A. Pye (Oxford)
Ltd. vs. Spojené kráľovstvo je v danej veci nepoužiteľné. Poukazované rozhodnutie riešilo
proporcionalitu právnej úpravy Spojeného kráľovstva s verejným záujmom, ktorá umožňovala
nadobudnutie vlastníckeho práva k pôde aj neoprávnenému držiteľovi (zákon o neoprávnenej

držbe). Podľa slovenskej právnej úpravy (§ 135 Občianskeho zákonníka) neoprávnený držiteľ nikdy
nemôže nadobudnúť vlastnícke právo k veci vydržaním. Odvolací súd však len pre úplnosť dopĺňa, že
ESĽP v danej veci dospel k záveru, že nepozornosť by nemala mať žiadne nepriaznivé dôsledky pre
sťažovateľov (vlastníkov) alebo pre namietané zákonné ustanovenie. Napokon parlament sám uznal
nedostatky v procesnej ochrane vlastníkov podľa vtedy platného systému a prijal nový zákon, ktorý

prenáša bremeno na neoprávneného držiteľa, aby po 10 rokoch neoprávnenej držby formálne oznámil,
že si želá požiadať o svoju registráciu ako vlastníka, ale vyžaduje tiež osobitné dôvody, ktoré by ho
oprávňovali získať majetok.

12. Rovnako tak bez významu je aj poukaz odvolateľa na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 22

Cdo 1542/2006 vzhľadom na úplne odlišné rozhodné skutkové okolnosti. V danej veci žalobca ani len
netvrdil, nieto ešte preukázal existenciu takých skutkových okolností, aké viedli NS ČR v citovanom
rozhodnutí k ich posúdeniu ako ospravedlniteľného skutkového omylu. Žalobca v danej veci ani netvrdil,
že by bola uzavretá písomná zmluva o prevode nehnuteľností, nieto že by žalovaný vyhlásil, žezabezpečí splnenie všetkých náležitostí potrebných na to, aby zmluva nadobudla účinnosť, ako to bolo
v citovanej veci českého súdu.

13. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd nepovažuje
za opodstatnené, stotožňuje sa so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení
rozsudku súdu prvej inštancie (okrem vyššie spomínanej zrejmej nesprávnosti), a preto rozsudok súdu
prvej inštancie považuje za vo výrokoch vecne správny.

14. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.

15. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

16. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,

potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní
úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v zásade patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho

konania. Zo spisu však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané trovy žalovaného v zmysle § 251
C.s.p., preto odvolací súd rozhodol, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

18. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).