Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. november 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/168/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416204152
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1416204152.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : Československá
obchodná banka, a.s., Michalská 18, Bratislava, IČO : 36 854 140, zastúpená advokátskou kanceláriou
Malata, Pružinský, Hegeduš & Partners, s.r.o., Bratislava, Prievozská 4/B, proti žalovaným : 1.Q. R.,
nar. XX. X. XXXX, R. - L. H., 2. B. R., U.. X. X. XXXX, bytom A.Ú. XXX, A., o zaplatenie 11.250,87 € s

príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20. 2. 2017
č.k. 16C/37/2016 - 78, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e.
Žalovaní 1, 2 m a j ú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1, 2 povinnosťou zaplatiť žalobcovi
sumu 3.938,80 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti (žalobca sa domáhal
zaplatenia 11.250,87 € s príslušenstvom) žalobu zamietol. Žalovaným nepriznal voči žalobcovi nárok na

náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že strany uzatvorili zmluvu o
úvere, na základe ktorej žalovaní čerpali finančné prostriedky v sume 84.100,- eur za účelom kúpy bytu,
ktoré finančné prostriedky boli žalovaní povinní splácať, pričom právny predchodca žalobkyne umožnil
žalovaným plniť dlh v pravidelných mesačných splátkach, každá vo výške 516,79 eur. Pre neplnenie
zmluvných podmienok žalobca pristúpil k vyhláseniu úveru za predčasne splatnému ku dňu 15.09.2014,
pričom ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti predstavovala pohľadávka žalobcu sumu 81.356,10

eur: 78.533,06 eur titulom istiny, 2.728,93 eur titulom úrokov a 94,11 eur boli úroky z omeškania. Po
právnej stránke oprel súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o ust. § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1,
2, 3, § 504 Obch. zák., ďalej ust. Obč. zák., a to § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods.
2, ods. 3, § 121 ods.3, § 517 ods. 2, § 559, § 567 ods. 2. Vo vzťahu k uplatneným zmluvným úrokom
z poskytnutého úveru za obdobie od zosplatenenia úveru až do jeho zaplatenia, poukazoval súd prvej
inštancie na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.06.2015, sp. zn. 6Co/190/2014, ktorý
vyslovil právny názor, s ktorým sa konajúci súd v plnom rozsahu stotožňuje, a to že splácanie úveru

v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v
splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto
predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru
k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok
splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok
je obvyklý a justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, dispozície

s ktorými sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty
získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný
pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vráteniepožičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade
svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na

dispozíciusistinouúveru,atýmobmedzenieobchodovaniaspeniazmi,ktoréuždlžníknemáprávovrátiť
v režime výhody splátok. Práve v tomto podstatnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku
veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom
by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce ku skorému vráteniu peňažných prostriedkov a
právnyporiadokmupomimoriadnomzosplatneníúveruposkytujeviaceréprávneprostriedkyvymoženia

jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul
mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré
by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti
a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto
by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a

veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli
garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd
takýto stav nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi,
a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných
prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku. Súd by

týmto podporoval stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu
majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú
istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú
právnu ochranu, a preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov.
2/ Súd prvej inštancie dospel ďalej k záveru, že ak jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi

povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu
zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa, ide o protiprávny stav založený sankčným
jednostrannýmpredčasnýmzosplatnenímúveru.Sprotiprávnymstavomsaprirodzenespájajúvýhradne
sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa
nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom oprávneného držania peňažných

prostriedkov podľa podmienok zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym
stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava
na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou.
V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim

pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nariadenia vlády 87/1995 Z. z. Ak
by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával
aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných
ustanovení Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády. Alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy)
subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. Z vyššie uvedených dôvodov tak

súd prvej inštancie postup žalobcu, ktorý úver úročil aj po jeho zosplatnení zo dňa 15.09.2014, považoval
za nesúladný so zákonom; bolo potrebné vychádzať zo sumy úrokov z úveru, ktoré boli splatné ku dňu
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, čo podľa sumarizácie úverového účtu predstavuje sumu 2.728,93
eur. Následkom uvedenej úvahy súd prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ bola v dobrovoľnej dražbe
získaná suma 84.102,94 eur, ktorá bola použitá na úhradu istiny 78.533,06 eur, na úhradu riadnych

úrokov mala byť použitá suma 2.728,93 eur, nie suma 5.569,88 eur, ktorú ako sumu úrokov započítal
žalobca, a teda v časti požadovaných úrokov z úveru (t. j. 2.150,66 eur) súd prvej inštancie žalobu ako
nedôvodnú zamietol, nakoľko dlh žalovaných v tejto časti zanikol splnením dňa 07.10.2015, kedy bol
výťažok z dražby pripísaný na zúčtovací účet v súlade s § 567 ods. 2 OZ a čl. IV bod 9 úverovej zmluvy.
3/ Pokiaľ sa žalobca domáhal aj priznania úroku z omeškania vyčísleného ku dňu 02.05.2016 vo výške

9.100,21 eur, poukazoval prvoinštančný súd prvotne na to, že ani na výzvu súdu žalobca nešpecifikoval,
akým spôsobom dospel k žalovanej sume v tejto konkrétnej výške, uviedol len, že je oprávnený úročiť
sadzbou úrokov z omeškania všetky sumy, so splatením ktorých sú dlžníci v omeškaní, t.j. zo súm
kapitalizovaných riadnych úrokov, neuhradených poplatkov, prípadne aj ďalších peňažných nárokov
vzniknutých v spojitosti so zmluvou, pričom sa to nevzťahuje na úroky z omeškania. Nakoľko istina

úveru bola žalovanými uhradená dňa 07.10.2015, keď bol výťažok z dobrovoľnej dražby pripísaný na
zúčtovací účet, je možné žalobu za dôvodnú považovať len pokiaľ sa jedná o sumu úrokov z omeškania
za obdobie po vyhlásení mimoriadnej splatnosti do uhradenia istiny, t.j. od 16.09.2014 do 07.10.2015
vychádzajúc výlučne zo sumy nesplatenej istiny 78.533,06 eur. Požadovať úroky z omeškania (ktorév zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka predstavujú príslušenstvo pohľadávky) z úrokov nemá
oporu v zákone (Občianskom ani Obchodnom zákonníku). Obchodný ani Občiansky zákonník totiž
neupravujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Definícia

príslušenstva pohľadávky obsiahnutá v ustanovení § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí aj pre
obchodné záväzkové vzťahy. Úroky, úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú teda podľa § 121
ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky, ktorou sa v zmysle tohto ustanovenia a v
nadväznosti na definíciu záväzkového vzťahu v § 488 Občianskeho zákonníka rozumie peňažné plnenie
(istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene (potiaľ, že sa

môžu nárokovať aj sankcie za omeškanie s platením) dochádza priamo zo zákona práve až omeškaním
dlžníka. Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným
záväzkovým vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku)
zaniká (končí) aj akcesorický záväzok úrokový; pretrváva len povinnosť zaplatiť už dospelé úroky.
Tým, že dlžník včas nesplatí úroky z istiny, sa dlžník dostáva do omeškania s plnením príslušenstva,
nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z

príslušenstva (tu úroky z omeškania z úrokov z úveru) potom veriteľ nemá preto, ani Občiansky ani
Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Inak povedané, ani Obchodný ani Občiansky
zákonník nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky.
Ak sa teda rozumie pohľadávkou v zmysle úpravy obsiahnutej v ustanovení §121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka istina (plnenie z hlavného peňažného záväzku), potom nemôže nárok na príslušenstvo z

príslušenstva pohľadávky plynúť ani z dikcie ustanovenia §517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Názor,
že možno priznať úrok z omeškania, odôvodnený len úpravou obsiahnutou v § 517 ods. 2 OZ, by totiž
bez väzby na ustanovenie § 121 ods. 3 OZ, viedol k absurdnému záveru, že takto priznané príslušenstvo
z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou samostatnou pohľadávkou. Úprava
obsiahnutá v § 517 ods. 2 OZ, ako úprava všeobecná vo vzťahu ku všetkým občianskoprávnym

záväzkom, pomenováva príslušenstvo, ktoré možno pri omeškaní s plnením peňažného dlhu (s plnením
hlavného peňažného záväzku) žiadať vedľa istiny, v prípadoch, kedy zákon o kvalite príslušenstva mlčí
(ak neustanovuje zákon, že dlžník je povinný platiť poplatok z omeškania, má veriteľ právo požadovať
úrok z omeškania). Rovnako § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (čo do slovného spojenia „peňažný
záväzok“)neposkytujeoporupreinývýklad.Právoúčastníkovdohodnúťsa(typovonapríkladvmedziach

zmluvy o úvere), že dojednané úroky sa stanú súčasťou istiny (že k nej podľa dohody účastníkov budú
pripočítané) a následne potom právo veriteľa požadovať, aby dlžník pre prípad omeškania s platením
takto zvýšenej istiny platil dojednanú alebo zákonom stanovú sadzbu úrokov z omeškania, nemení
nič na skutočnosti, že sa takto opäť úročí len istina a nie príslušenstvo pohľadávky. Žalobca však so
žalovanými neuzatvoril takúto dohodu, bod 14 predloženej úverovej zmluvy nemožno považovať za

individuálne zmluvné dojednanie, nakoľko nebolo individuálne dojednanie tejto podmienky ani tvrdené
ani preukázané. Naviac vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi stranami by
takéto dojednanie súd považoval za neprípustné odchýlenie sa od ustanovení Občianskeho zákonníka v
neprospech žalovaných ako spotrebiteľov (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka), argumentoval súd prvej
inštancie. Na základe uvedeného dospel k záveru, že výška úrokov z omeškania, ktorú mohol žalobca

požadovať od žalovaných v sadzbe 8,05 % ročne (platnej k 1. dňu omeškania žalovaných s plnením
zosplatneného úveru, t. j. k 16.09.2014 v zmysle § 3 v spojení s § 10 nariadenia č. 87/1995 Z. z.) z istiny
78.533,06 eur za obdobie od 16.09.2014 do 07.10.2015 predstavuje sumu 6.685,64 Eur, nie žalobcom
uplatnenú sumu 9100,21 eur. Nakoľko zostatok výťažku z dražby 84.102,94 eur, po započítaní istiny
78.533,06 eur, sumy 2.728,93 eur (dospelé úroky z úveru) a sumy 94,11 eur (dospelé úroky z omeškania

do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti), predstavoval sumu 2.746,84 eur, a teda nepostačoval na úhradu
vyčíslených úrokov z omeškania, v prevyšujúcej neuhradenej časti t. j. v sume 3.938,80 eur súd prvej
inštanciezaviazalžalovaných1,2,ktoríbolivomeškanísplnenímsvojhopeňažnéhodlhuvyplývajúceho
zo zmluvy o úvere, k zaplateniu sumy 3.938,80 eur spoločne a nerozdielne a v prevyšujúcej časti - v časti
o zaplatenie sumy 5.161,41 eur a časti úroku z omeškania 8,05 % z úrokov z úveru 2.150,66 eur zamietol

ako nedôvodnú. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 C. s. .p. v spojení s § 255
ods. 2 C. s. p., podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov právo. Žalobca žiadal
uložiť povinnosť žalovaným zaplatiť jej 11.250,87 eur spolu s príslušenstvom. Súd priznal žalobcovi
sumu 3.938,80 eur. Čistý pomer úspechu vo veci svedčí žalovaným, ktorým však v konaní žiadne trovy

nevznikli, a preto im nárok na ich náhradu nepriznal.
4/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, jeho odvolanie smerovalo proti výroku
rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu a čo do výroku o trovách konania. Žalobca
nesúhlasil so záverom prvoinštančného súdu, že mu neprináleží zmluvný úrok v uplatňovanom rozsahua že si súčasne nemôže uplatňovať úrok z omeškania z nesplateného zmluvného úroku. V konaní
nebolo sporné, že medzi žalobcom a žalovanými bola uzatvorená zmluva o poskytnutí hypotekárneho
úveru, a to v sume 199.500 €. Na predmetný úver sa tak nevzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch.

Zmluva o úvere je upravená v ust. § 497 Obch. zák.; ide o tzv. absolútny obchod. Na vec dopadá
aplikácia ustanovení o zmluve o úvere upravená v Obchodnom zákonníku. Žalobca poukazoval na to,
že úrok z poskytnutého úveru je cenou peňažných prostriedkov, ktoré zmluvou o úvere veriteľ umožňuje
čerpať dlžníkovi, tento nemá sankčný charakter, preto ho nemožno zamieňať s úrokom z omeškania,
na ktorý vzniká veriteľovi právo iba v prípade omeškania dlžníka. Sankcia prezentovaná súdom prvej

inštancie má za následok, že žalobca nemá nárok na zmluvne dojednaný úrok, pričom tento stav
bol navodený správaním žalovaných. Táto sankcia predstavuje zásah do prejavenej vôle zmluvných
strán, a to napriek tomu, že žalobca sa žiadnym spôsobom neobohatil na úkor žalovaných. Judikatúra
opakovane prezentovala doktrínu, že nie je možné aplikáciu právnych noriem na ochranu spotrebiteľa
uskutočňovať selektívne a spätne. Nemožno dospieť k záveru, že ochrana spotrebiteľa umožňuje
aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia len s odôvodnením, že je pre spotrebiteľa výhodnejšia. Uvedený

záver by do právnych vzťahov vnášal značnú neistotu a predstavoval by tiež výrazný zásah do zásady
rovnosti účastníkov týchto vzťahov. V iných obdobných prípadoch bol tento nárok žalobcu vyhodnotený
ako dôvodný. Je preto legitímnym očakávaním žalobcu, že obdobne bude jeho nárok posúdený aj v
tomto konaní. Žalobca žiadal v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.

5/ Na odvolanie žalobcu žalovaní 1, 2 nepodali žiadne vyjadrenie.
6/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu

podaného odvolania (t.j. v zamietajúcom výroku a výroku o trovách konania) v zmysle § 379 a § 380 ods.
1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený
podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
8/ Riadny (zmluvný) úrok predstavuje cenu peňazí, ktoré veriteľ poskytol dlžníkovi na základe zmluvy
o úvere. Z ekonomického pohľadu ide o v zásade o kompenzáciu veriteľovi za obetovanú príležitosť,

kedy nemohol s istinou úveru nakladať, pretože nebola v jeho dispozícií. Na strane dlžníka ide cenu za
to, že do jeho dispozície mu boli vydané finančné prostriedky, ktoré mohol používať, pričom povinnosť
ich vrátiť bola odložená do budúcnosti a prípadne i rozložená na splátky. Riadny úrok veriteľovi patrí až
do splatnosti úveru. V prípade, že dlžník poruší zmluvu a sú splnené zákonom a prípadne i zmluvou
predpokladané podmienky, má veriteľ právo vyhlásiť predčasnú (alebo tiež mimoriadnu) splatnosť

úveru, teda požadovať okamžité vrátenie úveru dlžníkom. Právnym následkom vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru je, že dlžník prichádza o výhodu odloženej splatnosti úveru, resp. o výhodu splátok
a veriteľ získava možnosť využiť všetky dostupné právne prostriedky na to, aby sa domohol dlžnej
pohľadávky. Veriteľ tiež získava právo požadovať od dlžníka zákonnú sankciu v podobe úrokov z
omeškania z celej dlžnej sumy, nielen z čiastky, s ktorou bol dlžník aktuálne v omeškaní; prípadne i

iné sankcie vyplývajúce zo zmluvy. Odvolací súd poukazuje napríklad na rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 6Co 148/2016 zo dňa 30.6.2017 v tom, že vyhlásením predčasnej splatnosti úveru
dochádza k zmene obsahu záväzku. Hoci vyhlásením predčasnej splatnosti úveru veriteľ automaticky
nedostáva do svojej dispozície dlžnú peňažnú sumu a dlžník ju nestráca, dlžník príde o právny dôvod,
pre ktorý môže mať dlžné peňažné prostriedky vo svojej dispozícií. S tým je nevyhnutne spojený aj zánik

nároku veriteľa na riadny úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov. Zo žiadneho právneho predpisu
nevyplýva, že by veriteľovi aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru patril riadny úrok z úveru. Pokiaľ
by veriteľ mal naďalej až do zaplatenia dlžnej pohľadávky nárok na riadny úrok a popri tom i úrok z
omeškania a prípadne iné sankcie, vznikla by hrubá nerovnováha v právnom postavení dodávateľa
(veriteľa) a spotrebiteľa (dlžníka). Veriteľ by mal naďalej všetky oprávnenia zo zmluvy a navyše i právo

a možnosť domôcť sa relatívne okamžite splnenia celého záväzku, pričom dlžník by stratil akékoľvek
výhody, ktoré mu zmluva o úvere garantovala. Takýto následok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru
by bol nielen neprijateľný pre založenie nerovnováhy v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy, ale
aj v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. IV.
ÚS 476/2012-14, ktorý potvrdil ústavnú udržateľnosť tohto záveru. Hoci judikatúra najmä nižších súdov

v tomto smere nie je úplne jednotná, odvolací súd sa prikláňa k názoru prezentovanému vyššie.
9/ Podľa ust. § 503 ods. 3 Obč. zák. je dlžník oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred
dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných
prostriedkov. Na základe druhej vety tohto ustanovenia nemožno potvrdiť ani vyvrátiť záver, že dlžníkmá povinnosť platiť riadne úroky z dlžnej istiny i po zosplatnení úveru. Toto ustanovenie sa vzťahuje iba
na situáciu, kedy dlžník splatil poskytnutý úver predo dňom jeho konečnej splatnosti, čo zjavne nie je
prípad posudzovanej veci, kedy dlžník do dnešného dňa dlžný úver nesplatil.

10/ Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správne právne závery. Správne vychádzal zo záveru, že žalovaní 1, 2 majú v konaní
postavenie spotrebiteľov, a teda správne použil na rozhodnutie o uplatnenom nároku aj ust. § 52 a
nasl. Obč. zák. Žalobca neprodukoval žiadne také dôkazy, ktoré by neboli predmetom posúdenia a
hodnotenia súdom prvej inštancie a ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz vykonaného dokazovania a

právneho posúdenia. V odvolaní žalovaný len zrekapituloval svoje námietky a argumenty prednesené
v konaní pred súdom prvej inštancie; súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia vyložil,
na akých úvahách založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd si dôvody rozhodnutia prvoinštančného
súdu osvojil, a na tieto v celosti poukazuje. Skutočnosť, že sa žalovaný nestotožňuje s právnymi
závermi prvoinštančného súdu nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená
ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými,

len preto, že nezodpovedajú predstavám žalovaného o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť. Súd prvej
inštancie sa neodchýlil od znení pre vec relevantných príslušných ustanovení právnych predpisov, ani
nepoprel ich účel a význam.
11/ Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, v čítane výroku o trovách prvoinštančného

konania.
12/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalovaní 1, 2 mali v odvolacom konaní plný úspech,
preto im vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov
konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
13/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).