Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. február 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/31/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1398899688
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1398899688.4

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov
senátuJUDr.RomanaHuszáraaJUDr.MagdalényFlorekovej,vprávnejvecižalobkyne:Q.Č.,narodená
XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXXX/XX, Q., zastúpená Mgr. Eva Braxatorisová, advokátka, so sídlom
Trenčianska 17, Bratislava, proti žalovaným: 1/ T. Č., narodený XX.X.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX,
I. U. R., zastúpený JUDr. Lýdia Rácková, advokátka, so sídlom Lichnerova 72, Senec, 2/ B. L., narodená

XX.X.XXXX, trvale bytom F. Y. XXX, 3/ C. Č., narodená X.X.XXXX, trvale bytom F. Y. XXX, žalované 2/, 3/
zastúpené žalovaným 4/, 4/ N. Č., narodený X.X.XXXX, trvale bytom U. XXX/XX, Q., 5/ R. Č., narodený
XX.X.XXXX, trvale bytom P. XXX/X, S., o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na
odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 6C/299/1998-902 zo dňa 6.
decembra 2019 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch VI. , VII. p o t v r d z u j e.

Žalovaní 1/,2/,3/,4/,5/ majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol takto :
I. Súd zrušuje podielové spoluvlastníctvo žalobkyne Q. Č., nar. XX.XX.XXXX (podiel 7/10) a žalovaného
1/ T. Č., nar. XX.X.XXXX (podiel 1/10), žalovanej 2/ B. L., nar. XX.X.XXXX (podiel

1/30), žalovanej 3/ C. Č., nar. X.X.XXXX (podiel 1/30), žalovaného 4/ N. Č., nar. X.X.XXXX (podiel 1/30)
a žalovaného 5/ R. Č., nar. XX.X.XXXX (podiel 1/10) k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva
číslo XXX vedenom Okresným úradom P., katastrálnym odborom pre okres: P., obec: I. U. R., katastrálne
územie: N., a to ako pozemky parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape - parcelné číslo
XXX/XXX o výmere XXX L.X, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie; - parcelné číslo XXX/XXX
o výmere XXX L.X, druh pozemku: vinica; -parcelné číslo XXX/XXX o výmere XXX L.X, druh pozemku:

vinica; -parcelné číslo XXX/XXX o výmere XX L.X, druh pozemku : zastavaná plocha a nádvorie; -
parcelné číslo XXX/XXX o výmere XXX L.X, druh pozemku : zastavaná plocha a nádvorie; -parcelné
číslo XXX/XXX o výmere XX L.X, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie; a ako stavba súpisné
číslo XXXX, druh stavby: XX, rodinný dom, postavený na pozemku parcely registra "C" evidovanej
na katastrálnej mape parcelné číslo XXX/XXX o výmere XX L.X, druh pozemku: zastavaná plocha a
nádvorie.

II. Súd vyporiadava podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaných 1/ až 5/ opísané vo výroku I. tak,
že: - stavbu so súpisným číslom XXXX, druh stavby: 10, rodinný dom, postavený na pozemku parcely
registra "C" evidovanej na katastrálnej mape parcelné číslo XXX/XXX o výmere XX L.X, druh pozemku :
zastavaná plocha a nádvorie a pozemky parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape parcelné
čísloXXX/XXXovýmereXXXL.X,druhpozemku:zastavanáplochaanádvorie,parcelnéčísloXXX/XXX
o výmere XXX L.X, druh pozemku: vinica, parcelné číslo XXX/XXX o výmere XXX L.X, druh pozemku:

vinica, parcelné číslo XXX/XXX o výmere XX L.X, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, zapísané
na liste vlastníctva číslo XXX vedenom Okresným úradom P., katastrálnym odborom pre okres: P., obec:I. U. R., katastrálne územie : Farná, prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne Q. Č., nar. XX.XX.XXXX
(podiel 1/1); - pozemky parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape parcelné číslo XXX/XXX o
výmere XX L.X, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie a parcelné číslo XXX/XXX o výmere XXX

L.X, druh pozemku : zastavaná plocha a nádvorie, zapísané na liste vlastníctva číslo XXX vedenom
Okresným úradom P., katastrálnym odborom pre okres: P., obec: I. U. R., katastrálne územie: N., prikázal
do výlučného vlastníctva žalovaného 1/ T. Č., nar. XX.X.XXXX (podiel 1/1).
III. Žalobkyňa je povinná zaplatiť za prikázaný spoluvlastnícky podiel žalovanému 1/ sumu 6 410,- €, a
to v lehote do 90 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

IV. Žalobkyňa je povinná zaplatiť za prikázaný spoluvlastnícky podiel žalovanej 2/ sumu 2 137,- €,
žalovanej 3/ sumu 2 137,- €, žalovanému 4/ sumu 2 137,- € a žalovanému 5/ sumu 6 410,- €, a to všetko
v lehote do 120 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
V. žalovaný 1/ je povinný zaplatiť za prikázaný spoluvlastnícky podiel žalovanej 2/ sumu 1 116,66 €,
žalovanej 3/ sumu 1 116,66 €, žalovanému 4/ sumu 1 116,66 €, žalovanému 5/ sumu 3
350,- €, a to všetko v lehote do 90 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

VI. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania a výrokom
VII. Štátu sa priznáva proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 16,67 %, proti
žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 16,67 %, proti žalovanej 2/ nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 16,67 %, proti žalovanej 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu
16,67 %, proti žalovanému 4/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 16,67 % a proti žalovanému 5/

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 16,67 %.

1.1. Svoje rozhodnutie vo veci samej (výroky I až V.) právne odôvodnil ustanoveniami § 34, § 35
ods. 1, 2 a 3, § 37 ods. 1 a 2, § 39, § 136 ods. 1 a 2, § 137 ods. 1 a 2, § 139 ods. 1, 2 a 3,
§ 140, § 141 ods. 1 a 2, § 142 ods. 1, 2 a 3 a § 628 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka a

§ 3 ods. 3, § 42 ods. 2, § 67 ods. 1 a 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o
zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon). Súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania zrušil a vysporiadal podielové spoluvlastníctvo strán sporu ako podielových
spoluvlastníkov nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXX v k. ú. N., vychádzajúc tiež zo
zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu. Keďže po vyše

20-tich rokoch strany sporu dospeli k dohode ohľadom predmetu sporu, súd zrušil a vysporiadal ich
spoluvlastníctvo v zmysle ich vzájomnej dohody. Počas celého súdneho konania iniciovaného na návrh
žalobkyne, ako jednej z podielových spoluvlastníkov, súd postupoval v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho
zákonníka viazaný týmto zákonným ustanovením, keďže strany sporu sa pôvodne nevedeli dohodnúť
na tom, ako má byť vykonané medzi nimi vyporiadanie ich spoluvlastníctva. Strany sporu mali po

rozsiahlom dokazovaní predstavu o tom, ktorý z nich chce ktoré nehnuteľnosti nadobudnúť, a ktorí
spoluvlastníci nehnuteľnosti nechcú. Napokon strany dospeli k dohode, ktorej výsledok sa premietol do
výrokovej časti tohto rozsudku a súd prvej inštancie viazaný tak hmotnoprávnym ustanovením § 142
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj procesnými ustanoveniami najmä čl. 7 ods. 2 C.s.p. a § 179 ods.
2 C.s.p., rozhodol vo veci v zmysle dohody strán. Keďže na základe vykonaného dokazovania strany

dospeli k dohode nielen ohľadom spôsobu vysporiadania ich podielového spoluvlastníctva, ale dokonca
aj ohľadom výšky primeranej náhrady jednotlivých strán, súd mohol spor dokonca ukončiť schválením
zmieru (§ 148 C.s.p.). K uzatvoreniu zmieru však medzi stranami nedošlo z jediného dôvodu, spornosti
ohľadom nároku na náhradu trov konania. Žalobkyňa žiadala, aby jej súd priznal nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu a žalovaní v zásade žiadali, aby súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov

konania nepriznal.

1.2. Súd prvej inštancie uviedol, že na celý priebeh konania malo podľa súdu prvej inštancie vplyv
množstvo skutočností, ktoré napokon ovplyvnili aj celkovú dĺžku konania. Každopádne celý spor vznikol
evidentne z naštrbených rodinných vzťahov a v priebehu sporu si strany riešili hlavne rozvrátené vzťahy

a nie podstatu predmetu sporu. Na základe podanej žaloby, vykonaného dokazovania a rozhodnutia v
merite veci, súd mal za to, že je potrebné rozhodnúť tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
konania. Žalobkyňa mala v konaní len čiastočný úspech a možno sa len domnievať, že pri relevantných
návrhoch v kontradiktórnom procese, by strany dospeli k dohode skôr. Čo sa týka námietky zo strany
žalovaného 5/, týkajúcej sa toho, že súd zisťoval aktuálne ceny pozemkov, ale nie rodinného domu, súd

poukázal na to, že strany si ustálili cenu za prikázané podiely na dome vzájomnou dohodou s ohľadom
na vykonané znalecké dokazovanie, táto sa stala medzi nimi nesporná, preto súd priorizujúci dohodu
strán nemal prečo vytvárať ďalšiu spornú situáciu, ktorá sa týkala napokon len ceny za 1 m2 pokiaľ
ide o pozemky parc. č. XXX/XXX, XXX/XXX. Preto s ohľadom na túto spornosť a záujme rozhodnutiaveci, súd, ktorý určuje v prípade nezhody strán výšku primeranej náhrady, viedol strany sporu k dohode
tým, že urobil aktuálny prehľad cien pozemkov v danom mieste a čase na realitnom trhu v dotknutom
katastrálnom území N., čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako správne riešenie a strany dospeli k

vzájomnej dohode vo všetkých sporných otázkach týkajúcich sa merita veci. Pokiaľ ide o rodinný dom
a jeho cenu, strany sa dohodli na náhrade za jednotlivé podiely a výšku sumy už nenamietali. Súd teda
priorizoval dohodu strán. Keby v tomto štádiu konania opätovne došlo k riešeniu neaktuálnosti ceny, bolo
by potrebné znovu vykonávať znalecké dokazovanie, ktoré však žiadna zo strán sporu ani nenavrhovala.
Súd preto rozhodol v zmysle poslednej dohody strán sporu týkajúcej sa zrušenia a spôsobu vyporiadania

ich podielového spoluvlastníctva. Súd prvej inštancie v zmysle § 232 C.s.p. uložil stranám sporu v
rozsahu uvedenom vo výrokovej časti povinnosť plniť v lehote na plnenie (tzv. paričnej lehote) 90 dní
a 120 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Po zohľadnení jednotlivých návrhov na dobu plnenia
a vzhľadom na výšku jednotlivých peňažných plnení, keďže sa jedná o vysoké sumy, súd mal za to,
že je odôvodnené v tomto prípade predĺžiť paričnú lehotu nad zákonom ustanovenú 3-dňovú lehotu na
plnenie, keďže plnenie v tak krátkej lehote by mohlo byť podľa názoru súdu objektívne nemožné. Súd

zohľadnil aj návrh žalovaného 1/, ktorý žiadal skrátiť lehotu na plnenie zo strany žalobkyne o 30 dní a
predĺžiť jeho lehotu na plnenie o 30 dní vo vzťahu k ostatným žalovaným. Po tak dlhom niekoľkoročnom
spore s výsledkom, kedy aj samotné strany dospeli k vzájomnej dohode ohľadom plnenia peňažnej
náhrady, súd mal za to, že lehoty, ktoré žiadal žalovaný 1/, korešpondujú so samotným výsledkom
sporu. Ostatné strany sporu paričnú lehotu nenamietali, preto súd vyhovel žalobkyni, ktorá je povinná

vo vzťahu k žalovaným 2/ až 5/ plniť v lehote do 120 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobkyňa
samotná navrhla túto lehotu a žalovaní 2/ až 5/ túto lehotu nenamietali. S poukazom na všetky uvedené
skutočnosti v danej veci nebolo podľa súdu prvej inštancie možné hovoriť o plnom úspechu žiadnej zo
strán sporu, preto pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, súd ju nepriznal žiadnej zo strán sporu,
čo je vyjadrením rovnakej miery úspechu či neúspechu v konaní.

1.3. Keďže v konaní z dôvodu vykonaného znaleckého dokazovania vznikli trovy štátu, súd prvej
inštancie o nároku na náhradu týchto trov v súlade s čl. 4 ods. 1, § 57 C.m.p. v spojení s § 262 ods. 1
C.s.p. rozhodol bez návrhu podľa úspechu a neúspechu strán sporu. Vzhľadom na špecifickosť veci a
predmet sporu, ako aj vzhľadom na to, že žiadnej zo strán nemožno prisúdiť plný úspech vo veci, súd

o nároku štátu na náhradu trov konania rozhodol tak, že štátu tento nárok priznal vo vzťahu ku všetkým
stranám rovným dielom v percentuálnom vyjadrení 16,67 % z celku 100 %, čo však bude zohľadnené
v rámci uhradených preddavkov v priebehu konania. Strany síce tvoria nerozlučné spoločenstvo, avšak
v prípade, ak by ich súd zaviazal na spoločné plnenie, vzhľadom na ich naštrbené vzťahy, mohol by
vzniknúť ďalší spor. Čo sa týka žalovaných 2/ až 4/, títo sú právnymi nástupcami žalovaného U. Č., a

bez ohľadu na ich postoj ku konaniu zo zákona prijali stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity
ich právneho predchodcu (§ 65 C.s.p.). Súd zaviazal strany sporu na náhradu trov konania, ktoré vznikli
štátu tým, že zo štátnych finančných prostriedkov boli uhrádzané náklady vynaložené na vypracovanie
znaleckých posudkov súdom ustanovenými súdnymi znalcami. Konanie sa začalo ešte za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý v § 148 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 6 O.s.p. priamo

ustanovoval, že o trovách štátu súd rozhodoval bez návrhu s tým, že priamo zákon ustanovil, že štát
má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Ustanovenie
§ 148 ods. 1 O.s.p. v C.s.p. síce nemá ekvivalent, keďže C.s.p. predpokladá preddavkovanie v rozsahu
predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania (§ 253 C.s.p.), avšak s poukazom na § 470 ods. 2
C.s.p. zachovanie právnych účinkov týchto úkonov a vzhľadom na nárok štátu na náhradu trov konania

v tomto spore, súd prvej inštancie rozhodol v zmysle citovaných ustanovení tak, ako bolo uvedené v
poslednom vo výroku výrokovej časti rozsudku. O výške týchto trov v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p.
rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník, ktorý pri určení výšky zohľadní platby
vyplatené súdnym znalcom z preddavkov zložených stranami sporu.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie a to v časti výroku VI. a VII. podala odvolanie v zákonom
stanovenej lehote žalobkyňa. Domáhala sa zmeny rozsudku v napadnutých častiach tak, že odvolací
súd prizná žalobkyni voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne sčasti
krátený podľa posúdenia odvolacieho súdu a nepriznania náhrady trov konania štátu voči žalobkyni
alebo jej „čiastočného krátenia“. Ako odvolacie dôvody označila dôvody uvedené v ustanoveniach § 365

ods. 1 písm. b/ ,d/, e/, f/, g/ a h/ C.s.p.. Mala za to, že súd prvej inštancie rozhodol o trovách konaniach v
rozpore so zákonom. Pri rozhodovaní o náhrade trov ani nevyhodnotil skutkový a právny stav správne,
ale všetky skutočnosti interpretoval jednostranne a selektívne v neprospech žalobkyne. Úvahy súdu
boli navyše úplne nezrozumiteľné a vnútorne rozporné a z uvedeného dôvodu je odôvodnenie v tejtočasti arbitrárne. Záver a vyhodnotenie sporu bolo pre žalobkyňu prekvapivé a nijako nekorešponduje
ani s doterajšími závermi Ústavného súdu SR ani vývojom sporu. Súd prvej inštancie vonkoncom
nereflektoval obsah spisu a vybral sa cestou úvah a špekulácií o tom, čo mohlo byť, i keď v celom konaní

ohľadom týchto skutočností nepoložil jedinú otázku a nevyzval strany na predloženie dôkazov v tomto
smere. Naopak jednoznačne vysielal signály o tom, že uzatvorenie zmieru neohrozuje nárok na náhradu
trov konania, ktoré by bolo redukované len v časti súdnych poplatkov, a že o tomto nároku rozhodne súd
samostatne. V odôvodnení však skutočnosť, že návrh na zmier žalobkyňa neprijala, uvádzala na ťarchu
žalobkyne, i keď to jej povinnosťou nie je a súdny zmier by 31 ročné konanie skrátil presne o 15 dní,

čo by bol benefit výlučne pre konajúcu sudkyňu a jej štatistiku, avšak nemá žiaden význam pre dĺžku
konania. Sudkyňa nebrala do úvahy právny názor žalobkyne, že uzatvorením súdneho zmieru by sa
žalobkyňa vzdala nároku na náhradu trov, pretože výsledok sporu by nebol možné považovať za úspech
žiadnej zo strán, resp. úspech oboch strán, a to aj s poukazom na judikatúru týkajúcu sa Občianskeho
súdneho poriadku, kde náhrada trov bola priamo vylúčená pri uzatvorení zmieru. Aj v tomto smere bol
postup súdu prekvapivý a arbitrárny. Z obsahu dvoch nálezov Ústavného súdu SR jasne vyplýva, že

žalobkyňa ničím neprispela k prieťahom v konaní, a že tieto boli pripísané nesprávnemu postupu súdu,
z ktorého ťažili, a ktorý svojimi procesnými úkonmi podporovali práve žalovaní, zvlášť žalovaný 1/. Je
preto prekvapivé, že sudkyňa, ktorá, svoju funkciu vykonáva aktuálne 2,5 roka a celý 21 ročný spor mala
možnosťspoznaťprijehozávere,saodkloníodnázorunajvyššejinštanciearozhodnesareinterpretovať
celé konanie spôsobom, ktorý žalobkyňa nemohla z jej postupu vo veci vôbec predvídať. Pri dôslednom

a pozornom, preštudovaní spisu, ktorý samozrejme neodzrkadľuje celú realitu a je skreslený aj zápisom,
a aj nevyhnutnou redukciou, nemožno dospieť k inému záveru, ako tomu že žalovaní sa bránili v konaní
nedôvodne a účelovo predlžovali spor a naopak žalobkyňa podala žalobu dôvodne a bola v tomto
konaní úspešná. Z obsahu spisu vyplynulo, bez akýchkoľvek pochýb, že žalovaní o svoju matku nejavili
skutočný záujem a ich postoj v spore v nijakom smere sa netýkal záujmov matky, ale naopak snažili

sa mstiť za to, že matka sa rozhodla ohľadom jej majetku inak, ako si sami predstavovali. Z obsahu
výpovede ich matky, dokonca aj samotný žalovaný 1/ a žalobkyňa potvrdili, že žalovaný 1/ si ohradil časť
pozemku, ktorá zodpovedá 3/10, zabral hospodársku budovu a uzamkol si garáž v rodinnom dome. Táto
skutočnosť vyplýva aj z notárskej zápisnice M. X/XXXX, M. XXXX/XXXX, ktorá je súčasťou spisu, a ktorú
súd ako dôkaz spomenul, ale nijako nevyhodnotil. Svedok V. U., rodinný priateľ ich matky, potvrdil tieto

skutočností, ako jediný žijúci svedok aj okolností výstavby hospodárskej budovy, ktorú počas trvania
sporu získal žalovaný 1/ do svojho BSM na základe čestného vyhlásenia jeho a jeho brata U.. Rovnako
žalovaný 5/ potvrdil, že sa mu U. Č. priznal, že dopomohol bratovi k získaniu tohto majetku za účelom
získania pozemkov podvodom, pretože ho žalovaný 1/ odmietal z jeho podielu na pozemku vyplatiť.
Žalobkyňa nevedela, na základe akých skutočností bolo možné uvažovať, že synovia mali skutočný

záujem o ich matku, ak za 21 rokov neprejavili o ňu minimálny záujem. Za celú dobu, napriek tomu,
že navštevovali inú spoločnú rodinu, neprejavili o ňu najmenší záujem, nenavštívili ju v nemocnici ani
ošetrujúcich lekárov, aby sa teda minimálne presvedčili, že starostlivosť o ňu je riadne zabezpečená.
Samotná matka jasne vypovedala, že jej synovia robia zle, ničia jej majetok a súčasťou spisu boli aj
záznamy z polície o týchto incidentoch, vrátane snahy ich zahladiť. Ich matka spísala listinu o vydedení

a táto skutočnosť bola opakovane predmetom prednesov a bola aj predložená súdu. Nakoniec túto
okolnosť ani žalovaní nepopreli. Ak by existoval záujem na tom zabezpečiť matke dôstojnú starobu
a starostlivosť, každý z nich mal dostatok finančných prostriedkov a možností tak urobiť a najmä, ak
zárukou malo byť zachovanie jej bývania v dome, nie je zrejmé, z akého dôvodu na opakovanú výzvu
súdu, či podali žalobu o neplatnosť darovania, tento úkon nevykonali a snažili sa dosiahnuť túto zmenu

na katastri v P. a prerušiť konanie. Ak práve toto bola ich motivácia väčšinu doby sporu, logicky by
práve obnovením vlastníctva jej právne postavenie zabezpečili. Miesto toho sa nevyjadrili k žalobe, ani
návrhu na mimosúdnu dohodu a nezúčastňovali sa viacerých pojednávaní, podávali neurčité a nejasné
návrhy, ukončili zastúpenie, aby následne po x rokoch ho znovu udelili tej istej právnej zástupkyni. Preto
úvaha súdu o tom, že záujem o riadnu starostlivosť o matku mohol byt dôvodom hodným osobitného

zreteľa pre nevyporiadanie, bola v priamom rozpore s obsahom spisu i obvyklým hodnotením konania
a zodpovednosti potomkov voči svojím rodičom. Veď ani skutočnosť, že sa ich sestra zaviazala matku
doopatrovať, žalovaných nijako nezbavili morálneho záväzku sa o svoju matku zaujímať a venovať
jej lásku a pozornosť v starobe. Naopak z obsahu spisu vyplýva, že práve fakt, že im svoj majetok
nezanechala, vyvolal nielen následný nezáujem, ale dokonca hrubé správanie a fyzické násilie.

2.1. Ďalej vo svojom odvolaní žalobkyňa uviedla, že z obsahu spisu vyplýva, že od roku 2011 skutočne
spornými boli už len vzťahy medzi žalovanými, keď od roku 2011 v otázke vysporiadania vzťahov
k pozemku produkovala právna zástupkyňa viaceré nekonkrétne návrhy, ktoré smerovali k získaniupozemku bez výplaty protihodnoty pre žalovaného 1/ a dohodu dosiahli až na poslednom pojednávaní vo
veci. Postup právnej zástupkyne žalovanej strany najlepšie asi ilustruje jej podanie voči súdu potom, čo
žalovaný 5/ pomenoval priebeh jej zastupovania v spore s tým, že napísala podanie, ktorého obsahom

bolo, že „zvažuje ukončenie zastupovania“. Uvedené mohlo viesť výlučne k ďalším dopytom v tom
smere, či zastupovanie trvá alebo nie. Pre súd však zostali skutočnosti, že právna zástupkyňa napriek
výzvam súdu povinnosť predložiť návrh a dohodu medzi stranami ohľadom vyriešenia pozemku od
roku 2011 ignorovala až do momentu, kedy sa nevzopreli samotní žalovaní. Takýto postup na strane
žalovaných opäť súd prvej inštancie vôbec neuvádza a nevyhodnocuje. Rovnako tak okolnosť, že v

celom konaní žalovaní ignorovali ich povinnosť platiť preddavky na trovy konania, podávali odvolanie
voči uzneseniam, ktoré opravný prostriedok nepripúšťali, a teda vykonávali všetky možné obštrukcie a
prekážky, aby sa súd predĺžil. Pokiaľ išlo o vytknutie k zmenám právnych zástupcov, zmena právneho
zastúpenia nemala žiaden vplyv na dĺžku konania a súd nijako nešpecifikoval, ako a prečo by to malo
byť na ťarchu žalobkyni. Najpodstatnejšou okolnosťou však bol fakt, že žalovaní sa bránili v spore
neúspešne z dôvodov, ktoré sa nepreukázali ako relevantné. Nie je možné tvrdiť, že vlastnícke právo

bolo sporné niekoľko rokov, a že žalobkyňa nevykonala úkony na odstránenie spornosti. Súd mal
buď okamžite z tohto dôvodu žalobu zamietnuť, alebo žalovaní mali iniciovať žalobu o neplatnosť
darovania. Postup súdu, kedy vypočúval všetky strany, darkyňu, notárku a odročoval pojednávania, nie
je možné interpretovať na ťarchu žalobkyne. Pokiaľ išlo o úspech vo veci - žalovaní nepreukázali, že
by vlastnícke právo žalobkyni nesvedčalo, rovnako že mali skutočný záujem zachovať dom pre dožitie

matky. Napokon návrhy na vyporiadanie sa z pojednávania na pojednávanie menili, vrátane návrhu na
získanie vlastníctva k domu a udržiavanie spornosti ohľadom rozdelenia pozemkov. Navyše tvrdenie
súdu, že žalobca je úspešný v spore len vtedy, ak súd rozhodne rovnako, ako navrhoval v žalobe, nie je
použiteľné na tento prípad. V čase podania žaloby vlastníctvo hospodárskej budovy nebolo sporné a táto
ako vedľajšia stavba bola súčasťou darovania, preto nebolo účelné pozemky rozdeľovať. Žalovaný 1/

nadobudol túto nehnuteľnosť v zjavnom rozpore so skutočnosťou a dubióznym spôsobom možným len
v roku 1999, o čom sa žalobkyňa dozvedela až v roku 2001. V čase výstavby mohol mať maximálne 18
rokov a matka aj svedok v notárskej zápisnici potvrdzujú, že túto nehnuteľnosť stavali počas manželstva
ako súčasť hlavnej stavby a nebola nikdy vlastníctvom synov. Teda v čase podania žaloby návrh
na vyporiadanie zodpovedal všetkým predpokladom a kritériám pre vyporiadanie nehnuteľností. Do

pozornosti odvolacieho súdu navyše žalobkyňa dala, že ani v štádiu, kedy bola zapísaná táto stavba,
považoval znalec I.. I. za účelné, aby sa pozemky nerozdeľovali a zostali vo vlastníctve jedného zo
spoluvlastníkov t.j. alt. č. 1. Teda opätovne sa potvrdilo, že návrh žalobkyne nebol nedôvodný a pokiaľ
sa aj zjavne účelovo snažil obhájiť žalovaný 1/ svoj svojpomocne odčlenený kus pozemku, a zapísal si
vedľajšiu stavbu ako vlastníctvo, bolo potrebné jeho úkony vykladať tak, že tieto trovy zavinil. Nakoniec

práve delenie pozemkov následne vyvolalo potrebu zmeny pozemkov a zápis do katastra, čo nebyť
toho, že žalovaní trvali na deľbe, by konanie zásadne skrátilo. Opäť tieto okolnosti súd ponechal bez
povšimnutia. Dôvody na náhradu trov tu existovali v celom rozsahu a žalobkyňa poukázala na závery
Ústavného súdu SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 425/2016 zo 7. júla 2016.

2.2. Pokiaľ išlo o náhradu trov štátu, v tomto smere sa súd prvej inštancie podľa žalobkyne úplne odklonil
od znenia zákona, ktorý procesný postup uvedený súdom nepozná. Žalobkyňa dala do pozornosti aj
vysvetlivky na stránke MS SR k tejto otázke. Trovy boli uhradené zo strany žalobkyne, teda žiadnu ďalšiu
náhradu niet dôvodu platiť. Úlohou súdu bolo už len rozhodnúť o ich náhrade, keďže trovy zaplatila celé
žalobkyňa,anatýchtosažalovanívôbecnepodieľali.Náhradutedatrebapriznaťnieštátu,aležalobkyni.

Natomtomiestejemožnéužlenpoukázaťnanedôslednosťúvahysúdu,keďtietorozdelilrovnýmdielom
u všetkých žalovaných, nezohľadnil pritom, že žalovaní 2/ až 4/ reprezentujú spoločne jeden podiel, a že
vstúpili do konania úplne nezavinene, i keď ich to nezbavuje povinností niesť zodpovednosť za svojho
právneho predchodcu, určite niet dôvodu na to, aby prevzali väčšiu časť, než ostatní žalovaní. Navyše
sú tu dôvody na oslobodenie od súdnych poplatkov, keďže žalobkyňa je nielen invalidnou dôchodkyňou,

ale je aj nezamestnaná. Z dôvodu náročnej dlhoročnej starostlivosti o ťažko chorú matku má aj viaceré
zdravotné problémy, je po operácii a s minimálnym príjmom. V porovnaní so žalovanými je jej finančná
situácia zásadne odlišná a financovanie sporu, ktorý ničím nevyvolala, ani neživila, ju z hľadiska trov
zaťažil najviac, preto žiadala, aby sa aj tento faktor pri úvahe odvolacieho súdu zohľadnil.

3. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrili žalovaní 2/,3/, 4/, ktorí s ním nesúhlasil. Uviedli, že si nie sú vedomý
žiadnych skutočností, ktoré by nasvedčovali z ich strany tvoreniu prieťahov. Poukázali na to, že žalovaný
4./ bol v ťažkej zdravotnej situácii, mal zápal na srdci a potreboval kľudový režim, preto nemal množstvoenergie na podrobný rozpis svojich pocitov a vyjadrení k veci samotnej. Celkovo vyjadrili nesúhlas
žalobkyni na nárok náhrady trov konania a trval na konečnom prvoinštančnom rozsudku.

4. Žalovaný 5/ sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril taktiež nesúhlasne a plne sa stotožnil s napadnutým
rozsudkom. Uviedol, že žalobkyňa nemala až taký dobrý vzťah s rodičmi, ako sa snažila nahovoriť.
Ohovárala ich po celej dedine. Otcovi nevedela prísť na meno, a to len preto, že chcel, aby sa viac
starala o svoje dieťa a viac pomáhala mame, ktorá jej pomáhala nad svoje sily. To otca hnevalo a tak ju
z domu vyhodil. Otec by jej v živote nič nedaroval, ani sa nedal obalamutiť jej „rečičkami“ ako matka. Do

doby, keď prišiel bývalý žalovaný 2/ (už nebohý), že má záujem o rodičovský dom a vyplatí po 300 000,-
Sk, bol v rodine pokoj. Keď niekto pomáhal matke, tak to boli jej synovia a hlavne žalovaný 5/,
pretože je najmladší a technicky zdatný. Všetky opravy, pokopanie záhrady, nákupy a aj výlety boli
samozrejmosťou. Spor nastal tak, že pre žalobkyňu bolo v tej dobe 300 000,- Sk málo
a žiadala viac. Všetci sa zhodli aj s matkou, len žalobkyňa nie. Od tohto zámeru sa odstúpilo a „čuduj
sa svete“, žalobkyňa začala častejšie navštevovať matku, až sa žalovaní po pár mesiacoch dozvedeli,

že matka darovala svoj diel žalobkyni. Ďalší krok bol, že žalovaných chcela vyplatiť žalobkyňa sumou
200 000,- Sk. Tu sa prejavuje chamtivosť, pretože jej bolo 300 000,- Sk málo a žalovaným ponúkala
200 000,- Sk. A je aj zaujímavé, že sa vôbec nechcela dohodnúť, ani stretnúť, len to oznámila. Ak by
bola komunikovala, nemusel byť žiadny súd. Aj napriek tomu mal žalovaný 5/ záujem sa dohodnúť, čo
je aj písomne doložené v spise. Právna zástupkyňa žalobkyne to „zázračne“ prehliadla a klamala, že

nebol záujem sa dohodnúť. Samozrejme ani nereagovali na jeho dohodu, tak si žalovaný 5/ vyprosil,
aby ho ohovárali a vedome klamali a zavádzali súd, mysliac si, že nemá naštudovaný spis. Ďalšia vec,
čo je v spise, je výpoveď matky: „Dom je môj, keď ma dochová a pochová, bude jej.“ Čo sa týka názoru
žalovaných, že chcela žalobkyňa rodičovský dom predať, je to viac než isté, pretože v tej dobe tam
chodili ľudia (kupci), čo mali záujem o dom, a aj by ho kúpili, ak by bol voľný. Žalobkyňa užívala časť

domu patriacu žalovanému 5/ 20 rokov bezplatne. Nežiadal nič za nájom. Rozvrátila celú rodinu tak, že
aj keby dala všetok majetok, tak to nenahradí chvíle, ktoré sme mohli spolu stráviť. Bolo podľa neho
na zváženie „vyplakávanie“ právnej zástupkyne, aká je chudobná jej klientka a potrebuje ešte aj ďalšie
peniaze v podobe náhrady trov konania. V neposlednom rade vlastní ešte byt v hodnote 160
000,- € - 200 000,- €, ktorý bol celý čas (21 rokov) v prenájme a matka mala tiež veľmi dobrý dôchodok,

ktorý ľahko pokryl všetky výdaje.

5. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril aj žalovaný 1/, ktorý sa s odvolaním nestotožnil a navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Z pohľadu žalovaného 1/ o trovách konania bolo rozhodnuté v
súlade so zákonom podľa pravidla úspechu strán v spore, čo súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu,

jasne a zrozumiteľne zdôvodnil, a to dokonca aj s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4MCdo/10/2012 z 26. júla 2012. Súd správne poukázal na to, prečo stranám sporu nepriznal nárok
na náhradu trov konania. Poukázal na výsledok sporu oproti žalobe podanej žalobkyňou, z ktorého je
zrejmý iba čiastočný úspech žalobkyne, a teda i čiastočný úspech v spore na strane žalovaných, ako aj
na ďalšie špecifiká sporu, ktoré podrobne opísal. Dospel pritom správne k záveru, že pomer úspechu

sporových strán v spore odôvodňuje rozhodnutie, že žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania
neprislúcha. V odôvodnení súdneho rozhodnutia v tomto ohľade nie je nič uvádzané jednostranne v
neprospech žalobkyne, uvádzané sú iba skutočnosti zakladajúce sa na pravde, potvrdzujúce konanie
žalobkyne vo veci počas súdneho konania, ktorým prispievala sama k vykonávaniu aj nehospodárnych
procesných úkonov a k prieťahom v súdnom konaní. Žalobkyňa veľmi nevhodným a najmä nepravdivým

spôsobom namieta niečo, čo sa nezakladá na pravde. Povinnosťou súdu je v každom štádiu konania
viesť účastníkov sporu k možnosti uzavrieť zmier. Sudkyňa si túto povinnosť iba plnila, najmä ak
na predposlednom pojednávaní strany sporu oznámili, že sa už na všetkom dohodli. K odročeniu
pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku došlo následne po tom, čo právna zástupkyňa žalobkyne
uzavretie súdneho zmieru kategoricky odmietla z obavy, že v takom prípade by bol nárok žalobkyne na

náhradu trov konania ohrozený a odmietla ho i napriek poučeniu sudkyne, že súdny zmier môže byť
uzavretý vo veci samej a že o trovách rozhodne samotným uznesením. Rozhodne sa však nevyjadrila,
ako by v takomto prípade o trovách konania rozhodla v samostatnom uznesení. Z uvedeného je teda
zrejmé, že žalobkyňa, resp. jej právna zástupkyňa, nevedno prečo, si mysleli (a samozrejme nesprávne),
že jedine forma rozhodnutia - rozsudkom, zaručí právo žalobkyne na náhradu trov konania, a že pri

súdnom zmieri by sa údajne automaticky žalobkyňa vzdala tohto nároku. Za profesijné nevhodnú tiež v
tejto súvislosti možno považovať kritiku právnej zástupkyne žalobkyne na adresu sudkyne, že súdnym
zmierom by si sudkyňa skrátila konanie presne o 15 dní a svoju štatistiku, a že žalobkyňu uviedla
do omylu, ak vopred neoznámila, ako rozhodne o trovách konania. K tomuto nemožno mať žiadenkomentár.Žalobca1/nesúhlasilanisinterpretácioužalovanejtýkajúcousazavineniaprieťahovvkonaní.
Žalovaný 1/zopakovalsvojuargumentáciuvzťahujúcusanatrovykonaniasosvojichskorších
podaní, keď uviedol, že žalobkyňa celých 12 rokov nevedela preukázať vlastníctvo k 6/10 podielu na

rodinnom dome a napriek tomu začala súdny spor aj o rodinný dom a dokonca vypočutá darkyňa na
pojednávaní poprela, že by dom žalobkyni darovala. Pôvodná sudkyňa T.. Z. vyslovila
právny názor, že darovacia zmluva nie je dôkazom darovania spoluvlastníckeho podielu na rodinnom
dome, keď v darovacej zmluve absentuje prejav vôle darkyne tento podiel na dome darovať žalobkyni, a
že zbytočne žalobkyňa v zmluve vyhlásila, že tento dar prijíma, pokiaľ jej nebol darovaný, pretože takýto

prejav vôle darkyne v zmluve chýbal. S ohľadom na túto skutočnosť preto aj sudkyňa T.. Z. zamerala
pôvodne dokazovanie iba vo vzťahu k pozemku. Až následne, keď žalobkyňa doložila súdu opravnú
doložku k darovacej zmluve, súd ju akceptoval ako dôkaz darovania aj podielu na dome, čo bolo ale až
po 12-tich rokoch (žalovaní síce s takouto opravou nesúhlasili, ale už nechceli iniciovať spor o neplatnosť
darovania domu). Snažili sa o zjednanie nápravy cestou chyby v katastrálnom operáte, pretože boli
presvedčení, že ak v zmluve chýba prejav vôle darkyne darovať podiel na rodinnom dome, kataster

nebol oprávnený zapísať vlastníctvo k domu v prospech žalobkyne, a t, že touto cestou neuspeli, nijako
neovplyvní tvrdenie žalovaných, že darovacia zmluva nepojednávala o darovaní podielu na rodinnom
dome a dôkazom toho napokon bola opravná doložka predložená súdu s odstupom 12 rokov, hoci nešlo
o žiadnu pisársku chybu, ktorú by bolo možné opraviť notárskou opravnou doložkou! K uvedenému tiež
treba dodať, že podporne k rozhodnutiu súdu o nepriznaní náhrady trov konania sporovým stranám

prispeli aj tieto faktory svedčiace o nehospodárnosti úkonov spôsobených žalobkyňou. Podľa žalobcu sa
nedalo nedať odvolaciemu súdu do pozornosti, že žalobkyňa v darovacej zmluve nezriadila v prospech
svojej matky ako darkyne vecné bremeno právo bývania v rodinnom dome, že sama prispela k tomu,
že pôvodne žalovaní 1/ až 3/ s matkou stratili kontakt, lebo keď sa uchádzali o návštevu
svojej matky, odmietala im tento kontakt umožniť, matku izolovala od žalovaných a v jednom z takýchto

prípadov dokonca aj opľula žalovaného 5/. Žalobkyňa má teda značný podiel na rozvrátení rodinných
vzťahov. Tvrdenie žalobkyne, že sa žalovaní hrubo správali voči matke a použili proti nej aj fyzické
násilie a ešte k tomu z dôvodu, že svoje vlastníctvo darovala žalobkyni, sa absolútne nezakladá na
pravdeažalovaný1/totovyjadreniepovažovalibazaúčelovúsnahuočierniťžalovanýchprirozhodovaní
odvolacieho súdu o jej odvolaní.

5.1. Tvrdenie žalobkyne o tom, že si žalovaný 1/ svojvoľne zabral hospodársku budovu na pozemku,
odčlenenia ktorého sa domáhal, sa jednak nezakladá na pravde a jednak je táto okolnosť irelevantná,
pretožečiužbybola,alebonebolanapozemkustavbazapísanádoBSMžalovaného1/ajehomanželky,
žalovaný 1/ a rovnako ostatní žalovaní, mali právo sa domáhať reálnej deľby pozemku, a toto právo

aj úspešne bolo uplatnené, a to že sa o pozemok uchádzal práve žalovaný 1/, nebolo ovplyvnené iba
existenciu jeho hospodárskej stavby na pozemku, ale predovšetkým tým, že tesne v susedstve vlastní
svoju domovú nehnuteľnosť a pričlenenie pozemku zodpovedajúceho výmerou podielu žalovaných na
spoločnom pozemku tvoriacim predmet sporu k jeho pozemku malo aj logické opodstatnenie - zväčšenie
si vlastného pozemku. Z hľadiska rozhodnutia súdu teda o náhrade trov konania bolo na prvom mieste

relevantné to, že na rozdiel od žalobného návrhu žalobkyne sa ukázalo, že pozemok reálne deliteľný je
a napokon že s reálnou deľbou žalobkyňa aj súhlasila, čím sa odklonila od svojho pôvodného návrhu,
čo malo dopad na posúdenie jej úspechu v spore súdom. Argument, že hospodárska budova mala patriť
k rodinnému domu, žalobkyňa nijak nepreukázala a dodatočne namietať túto skutočnosť v odvolaní,
teda po tom, čo súhlasila so spôsobom vyporiadania nehnuteľností (vo veci samej odvolanie nepodala),

je čisto účelové a zbytočne zavádzajúce odvolací súd. Ako už bolo uvedené, uplatniť si reálnu deľbu
pozemku bolo právom žalovaných a žalobkyňa s touto alternatívou mohla počítať už pred podaním
žaloby, čo neurobila, a teda v spore úspešná nebola, ak sa domáhala prikázania všetkých nehnuteľností
v celosti do jej výlučného vlastníctva. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 425/2016 zo dňa 7. júla 2016, na podklade ktorého sa snažila argumentovať svojou

úspešnosťou v spore v snahe docieliť rozhodnutie o trovách vo svoj prospech, Ústavným súdom SR
riešený prípad v tomto uznesení na danú sporovú vec nemožno vôbec aplikovať a žalobkyňa naň
poukázala zrejme iba účelovo.

5.2. Napokon aj v časti týkajúcej sa trov štátu žalovaný 1/ považoval výrok súdu za správny. Žalobkyňa

nie je nemajetná, aj keď argumentuje nízkym príjmom, zdravotnými problémami, jej požiadavka na
oslobodenie od súdneho poplatku nie je dôvodná a naviac je aj oneskorená a nezdokladovaná. Pokiaľ
platila trovy štátu iba z vlastných prostriedkov, tieto trovy zavinila sama, ak sa na súdny spor náležité
nepripravila a neviedla spor spôsobom, aby zbytočné trovy nevznikali.6. K vyjadreniam žalovaných 2/ až 5/ podala žalobkyňa repliku. Mala za to, že bola v konaní v plnom
rozsahuúspešná,keďžesúdvyhoveljejnávrhunazrušenieavyporiadaniepodielovéhospoluvlastníctva

tak, ako ho navrhla. V časti, v ktorej sa jej návrh odlišuje od pôvodnej žaloby, je dôvodom zmeny
manipulácia s pozemkami počas konania (zápis vedľajšej stavby - chlievu ako vlastníctvo do BSM),
ktorú nemohla žalobkyňa predvídať. Žalovaní v tomto konaní nepreukázali dôvodnosť ich obrany,
ani pokiaľ ide o platnosť titulu darovania, ani pokiaľ išlo o dôvody hodné osobitného zreteľa pre
zamietnutie návrhu, keď údajne ich záujmom bolo, aby bolo o matku riadne postarané a mohla žiť

v dome. Tento argument prednášali žalovaní len ako sekundárny a nikdy nežiadali žiaden dôkaz o
tom, že o ich matku je riadne postarané, i keď to žalobkyňa opakovane navrhovala (s. 4 zápisnica
z 3.2.2011 či na konci konania) Ani raz nekontaktovali ošetrujúcich lekárov (všeobecnú lekárku či
psychiatričku), aby sa informovali o jej zdravotnom stave, ani ju nenavštívili v nemocnici, kde bola
počas doby súdneho konania niekoľkokrát hospitalizovaná. Nakoniec záujem o rodiča sa iste nezačína
a nekončí tým, že si vymedzím podmienky, ako sa o vlastného rodiča má postarať súrodenec. Žalovaní

samotným darovaním, nestratili svoju morálnu zodpovednosť vo vzťahu k vlastnej matke, tú len verbálne
deklarovali, ale nijako reálne nenaplnili. Neúprimnosť vyhlásení žalovaných nakoniec dokazuje aj to, že
síce opakovane predniesli, že ak sa žalobkyňa o matku riadne postará, svojej podiely jej darujú, no keď
si žalobkyňa svoj záväzok splnila, trvali na vyplatení a dokonca ešte v nižšej výške, než by im zo spisu
vyplývalo. Opakované zmeny postojov v rámci celého konania, bránili tomu, aby sa vec mohla riadne

prejednať a bola dôvodom neustáleho odročovania. Takýto postoj má aj v zmysle judikatúry (napr. 3 Co
87/2016 v spojení s II. ÚS 300/2017-14) zásadný vplyv na posudzovanie otázky úspešnosti v konaní.
Napríklad dňa 17.5.1999 žalovaný 1/ uviedol, že sa nevie vyjadriť, či súhlasí so zrušením a vyporiadaním
podielového spoluvlastníctva, či nesúhlasí s prikázaním do výlučného vlastníctva žalobkyni, alebo má
obavu zo spravodlivého vyporiadania. (s. 2). Je však zrejmé aj z výpovede matky, že ešte pred začatím

konania si žalovaný 1/ ohradil podiel, ktorý mu aj v konaní bol prikázaný, a to bez dohody s ostatnými
spoluvlastníkmi a súhlasu matky. Rovnako z výpovede matky sporových strán vyplynulo, že zabral a
uzamkol spodnú časť domu, ktorá sa používal ako garáž. A matka potvrdila aj násilné správanie a
nezáujem žalovaných o jej osobu. Uvedené potvrdzuje aj v spise založená listina o vydedení. Žalovaný
1/ a zhodne aj žalovaný 2/ sa neskôr pripojili k návrhu na reálne rozdelenie domu, tvrdili, že je možné

zabezpečiť prístup matky do domu prostredníctvom „lyžín”. Na pojednávaní 3.2.2011 na s. 3 prvý odsek,
žalovaný 1/ uviedol, že žiada „návrh buď zamietnuť alebo prisúdiť do jeho výlučného vlastníctva” -
posledná veta. Priznal aj zabratie garáže ako integrálnej časti domu. Teda v tom čase, vôbec netrval na
tom, aby matka mala starostlivosť v dome a tento žiadal priznať pre seba bez ďalšieho.

6.1. Tvrdenia žalovaného 3/ (žalobkyňa zrejme mala na mysli žalovaného 5/, pozn. odvolacieho súdu)
vo vyjadrení rovnako nie sú v súlade s obsahom spisu. Rovnako tak potvrdzujú, že aj on sám opakovane
a bezdôvodne menil postoj k prejednávanému sporu a preto zodpovedá za vznik trov v plnom rozsahu.
Nie je pravda, že by žalobkyňa žalovaných nevyzvala na mimosúdne rokovanie a nechcela sa s nimi
dohodnúť. Každému zaslala ešte 3.6.1998 list, kde ich informovala o nadobudnutí väčšinového podielu a

vyzvala ich, aby navrhli, za akú sumu sú ochotní podiel odpredať. Na tento návrh nikto z nich nereagoval,
resp. len tak, že začali robiť jej a matke rôzne schválnosti. Následne preto oslovila právneho zástupcu,
ktorý doložil na čl. 23 až 25, že oslovil všetkých spoluvlastníkov ohľadom mimosúdnej dohody, ku
ktorej však žiaden zo žalovaných nepristúpil. Okrem toho nemôže byť pravdivé tvrdenie žalovaného
3/, že neochota zaplatiť konkrétnu sumu bola dôvodom pre spory v rodine, keď takéto tvrdenie nikto,

vrátane žalovaného 3/, za celú dobu neuviedol. Naopak žalovaný 3/ na začiatku sporu bol procesne
pasívny a po opakovaných výzvach súdu na pojednávaní dňa 19.11.2001 vyhlásil, že súhlasí so
zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva a žiadne námietky k žalobe ani osobe žalobkyni
neformuloval. Svoj postoj zmenil až následne po ovplyvnení žalovanými 1/ a 2/, teda až niekoľko rokov
potom, čo s matkou nebol sám z vlastnej vôle v kontakte a nezaujímal sa o ňu. Ak by boli pravdivé jeho

tvrdenia, takýto postoj by mal od začiatku sporu. Takisto zo spisu vyplýva, že žalovaný 3/ uznal svoj
diel zodpovednosti za spor a žiadal, aby trovy boli priznané v rozsahu, akou ich ktorá procesná strana
zavinila a ako dôvod pre vznik sporu označoval žalovaného 1/. V ďalšom konaní však opätovne svoj
postoj zmenil a znovu začal útočiť na žalobkyňu, s ktorou opäť nie sú v žiadnom kontakte.

6.2. V závere svojej repliky žalobkyňa uviedla, že neexistuje žiaden racionálny dôvod, pre ktorý by
žalobkyňa bránila kontaktu matky so žalovanými, ak by si to ona sama priala. Úľavu od náročnej 24-
hodinovej starostlivosti by len privítala. Matka však mala po zlých skúsenostiach zo synov strach a
najmä žalovaný 1/ ako bezprostredný sused mal možnosť kedykoľvek s ňou nadviazať kontakt pri pobytematky vonku, v záhrade či inou formou. Paradoxne pomoc so starostlivosťou našla žalobkyňa u detí
žalovaných 2/ a 3/, s ktorými prerušili kontakt ich vlastní rodičia potom, čo si našli svoje druhé rodiny.
Aj to asi vypovedá o tom, kto a v akej miere prispel k rozvratu vzťahov, či aký má každá zo strán postoj

k rodinným vzťahom. Žalobkyňa zabezpečila každodennú, osobnú 24-hodinovú starostlivosť, a to pri
osobe, ktorá mala pokročilú demenciu, a ktorej opatera bola psychicky aj fyzicky enormne náročná.
Samotní lekári opätovne odporúčali umiestnenie matky do ústavnej starostlivosti z dôvodu vysokého
veku a dlhoročného progredujúceho ochorenia. Žalobkyňa to však odmietla a svoj záväzok postarať sa
o matku v starobe naplnila presne tak, ako to sľúbila. Bez akéhokoľvek prispenia ostatných súrodencov,

ktorí do domu, kde matka žila, neinvestovali ani euro, aby jej starobu uľahčili a urobili pohodlnejšou, a
to napriek nadštandardným majetkovým pomerom všetkých z nich. Zdravotný stav žalobkyne je veľmi
zlý, momentálne má zápal pľúc a starostlivosť o dom už nezvláda. Navyše dom si po 20 rokoch len
minimálnej údržby a opráv vyžaduje generálnu opravu. Na takúto investíciu žalobkyňa nemá vzhľadom
na to, že je bez práce a príjmu, žiadne prostriedky. Na vyplatenie podielov musela žalobkyňa predať
svoj byt, preto svoju bytovú situáciu musí akútne riešiť. Stav nehnuteľnosti je však taký, že o ňu nie je

na trhu vôbec záujem a je otázne, či ho predá aspoň za takú sumu, ktorá zodpovedá oceneniu v rámci
konania. Obrana žalovaného 3/ neobstojí a odporuje obsahu spisu, pričom právni nástupcovia
žalovaného 2/ znášajú následky procesného správania poručiteľa. Nakoniec to, že žalobkyňa nijako
nezavinila dĺžku konania, a teda nemôže ani znášať trovy, ktoré vznikli pri dôvodnej obrane jej nároku
na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva, vyplýva aj z nálezov Ústavného súdu I. ÚS 102/06-31 či

II. ÚS 5112015-37.

7. K vyjadreniu žalovaného 1/ zaslala žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne repliku
elektronicky bez zaručeného elektronického podpisu, pričom toto svoje podanie nedoplnila v lehote 10
dní písomne alebo elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, preto naň odvolací súd nemohol

prihliadať (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

8. K replike žalovanej podal dupliku žalovaný 1/. Uviedol, že žalobkyňa mala pred podaním žaloby
vedieť, že v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 vety tretej Občianskeho zákonníka súd musí prednostne
skúmať, či je nehnuteľnosť reálne deliteľná a len ak by rozdelenie nebolo dobre možné, môže ju v celosti

prikázať za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom. Súd sa týmto ustanovením
aj dôsledne riadil, keď skúmal, či sú nehnuteľnosti reálne deliteľné, alebo nie. Znaleckým dokazovaním
bolo preukázané, že dom reálne deliteľný nie je, ale pozemok reálne deliteľný je. Keďže sa žalovaní
domáhali odčlenenia ich podielov na pozemku, teda reálnej deľby, súd v tomto smere aj konal a aj
rozhodol.Naviac,stýmtovyporiadanímpozemkupredsasamotnážalobkyňaajsúhlasilaanijakvýsledky

znaleckého dokazovania nespochybňovala. Ak dodatočne tvrdí, že túto zmenu nemohla predvídať, jej
tvrdenie je nepravdivé. Pri starostlivej príprave na súdny spor takýto priebeh mala a mohla predvídať.
Dokonca sama vo vyjadrení priznala, že žalovaný 1/, ktorý sa domáhal reálnej deľby
pozemku, mal predmetný pozemok aj oplotený. Ak sa dala časť pozemku oplotiť a nenarušiť tým integrita
a užívanie stavby rodinného domu, už toto mal byť pre ňu signálom, že pozemok je v skutočnosti

reálne deliteľný, a že ak sa bude domáhať prikázania celej nehnuteľnosti do jej výlučného vlastníctva,
môže byť v spore v tomto ohľade neúspešná. Túto možnosť však očividne podcenila. K reálnej deľbe
pozemku pritom nedošlo z toho dôvodu, že na pozemku mal zhodou okolností žalovaný 1/ aj svoju
vedľajšiu stavbu, ale predovšetkým preto, že pozemok bol podľa výsledkov znaleckého dokazovania
reálne deliteľný, a to bez ohľadu na to, či mal žalovaný na nej stavbu, resp. či si ju dal zapísať počas

súdneho sporu, alebo či mal pozemok už pred podaním žaloby oplotený, ale tiež preto, lebo žalobkyňa
s týmto spôsobom vyporiadania počas súdneho sporu vyslovila súhlas. Takýto odklon od žalobného
návrhu, ktorým žalobkyňa žiadala prikázať všetky nehnuteľnosti do jej výlučného vlastníctva, nemožno
v žiadnom prípade nazvať plným úspechom v spore. Žalobkyňa dokonca nepriamo aj priznala, že s inou
alternatívnou, než nadobudnutím nehnuteľností do jej výlučného vlastníctva za náhradu pred podaním

žaloby ani neuvažovala. Vo svojom vyjadrení totiž uviedla, že žalovaných listami v roku 1998 vyzývala,
aby sa vyjadrili, za akú cenu sú ochotní jej svoje podiely predať, pričom v samotnej žalobe tiež účelovo
uviedla, že nehnuteľnosti reálne deliteľné nie sú, hoci deliteľnosť pozemku bola aj bez znaleckého
dokazovania znateľná. Žalobkyňa nebola teda v spore plne úspešná, ako sa to snaží opakovane tvrdiť.
Jej úspech v spore bol preukázateľne iba čiastočný, pričom pri zohľadnení aj ďalších okolnosti majúcich

vplyv na rozhodnutie súdu o trovách konania, súd objektívne ani nemohol inak rozhodnúť, len tak, že
žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Žalovaný 1/ ďalej namietal tvrdenie žalobkyne, že
byžalobkyňapredpodanímžalobykonalatak,abysúdnemusporupredišla.Opakjepravdou.Žalobkyňa
nepravdivo obviňuje žalovaných vo svojom vyjadrení aj v tom, že príčinou „neustáleho odročovania“ bolaopakovaná zmena postojov žalovaných k žalobe a ďalej podrobne pospisoval jednotlivé úkony robené
počas celého konania jednotlivými stranami sporu.

9. Žalobkyňa sa k duplike žalovaného 1/ nevyjadrila.

10. Podľa § 470 ods. 1 prechodných Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie § 470 ods. 1 C.s.p. preskúmal a prejednal
vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p., teda v rozsahu výroku VI. o
trovách konania a výroku VII. o trovách konania štátu, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie náležíte zistil
skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie
i uspokojivým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

12. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

12.1. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

12.2. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

12.3. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

12.4. Podľa § 471 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

13. V konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sa rovnako ako v iných sporových
konaniach uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov konania zásada úspechu v konaní ustanovená §
255 ods. 1 a 2 C.s.p.. Súd prizná náhradu trov konania tej strane, v ktorej prospech bolo v konaní v
plnejmierealeboprevažujúcompomererozhodnuté.Vzhľadomnaskutočnosť,žezrušenieaeventuálne

spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva, a teda rozhodnutie súdu v tomto konaní, závisí od
osobitného právneho predpisu (§ 142 Občianskeho zákonníka), možno podanú žalobu nepochybne
pojmovo podradiť pod žalobu o usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania
vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu podľa § 137 písm. b/ C.s.p. (hoci žaloba bola
podanávčaseúčinnostiObčianskehosúdnehoporiadku).Zustálenejjudikatúryvyplýva,ževkonaniach,

v ktorých rozhodnutie súdu o určitom spôsobe usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného
predpisu, sa úspech v spore v zásade posudzuje podľa miery zhody súdneho rozhodnutia s návrhmi
strán sporu prednesenými v súdnom konaní, resp. so spôsobom vyporiadania, o ktorý sa strany pokúšali
pred začatím konania (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 10/2012 zo
dňa 26. júla 2012 alebo uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 425/2016 zo dňa 7. júla 2016).

13.1. Žalobkyňa sa pôvodne v konaní domáhala zrušenia podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnostiam (špecifikovaným v žalobe) a jeho vyporiadania tak, že všetky nehnuteľnosti celosti
budú prikázané do výlučného vlastníctva žalobkyne. Určenie výšky primeranej náhrady ostatným
spoluvlastníkom ponechala žalobkyňa na súd. Žalovaní pôvodne v konaní so zrušením podielového

spoluvlastníctva nesúhlasili (pozri vyjadrenie žalovaných zo dňa 9.6.1999 doručené súdu prvej inštancie
dňa 10.7.1999). Napokon strany v konaní dospeli k dohode o zrušení podielového spoluvlastníctva a
jeho vyporiadaní tak, že dôjde k reálnej deľbe pozemkov - vyčlenené pozemky parcelné číslo XXX/XXX
a XXX/XXX prikázané do vlastníctva žalovaného 1/, a zvyšné pozemky a stavba budú prikázané do
vlastníctva žalobkyne, a to za náhradu, ktorej výška bola určená na základe dokazovania vykonaného

súdom prvej inštancie, ktorú musia zaplatiť žalobkyňa a žalovaný 1/ ustupujúcim spoluvlastníkom. Treba
podotknúť, že napriek dosiahnutiu dohody medzi stranami sporu vo veci samej nedošlo medzi nimi k
uzavretiu súdneho zmieru.13.2. Z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že výsledkom konania nie je plný úspech žiadnej
zo strán sporu. Žalobkyňa nebola plne úspešná, nakoľko nedosiahla také vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva, akého sa podanou žalobou pôvodne domáhala. Rovnako o plnom úspechu nemožno

hovoriť ani na strane žalovaných. Žalovaní síce svojou procesnou obranou úspešne odvrátili
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva spôsobom požadovaným žalobkyňou, nemožno však
výsledok sporu považovať za ich plný úspechu, nakoľko v konaní neobstál ich pôvodne odmietavý postoj
k samotnému zrušeniu podielového spoluvlastníctva. Nemožno prejudikovať, aké by bolo rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak by matka strán sporu bola v čase rozhodovania súdu nažive, teda či by súd

prvej inštancie dospel k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v potrebe
zabezpečenia obydlia pre matku strán, avšak v každom prípade strany v zásade zodpovedajú aj z
náhodné udalosti, ktoré sa v konaní udejú.

13.3. Pokiaľ ide o vzájomný pomer úspechu medzi stranami, súd prvej inštancie ho podľa názoru
odvolacieho súdu správne ustálil ako rovnaký. Je dôvodné mať za to, že žalobkyňa bola úspešná, keď

dosiahla zrušenie podielového spoluvlastníctva. Žalovaní boli úspešní v časti týkajúcej sa samotného
spôsobu jeho vyporiadania, ktorý nezodpovedá tomu, čoho sa pôvodne domáhala žalobkyňa. Tieto
čiastkové úspechy nie je možné kvantifikovať inak ako svojim významom zhodné. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ktorý nepriznal žiadnej zo strán nemá na náhradu trov konania právo je preto výsledkom
správnej aplikácie ustanovenia § 255 ods. 2 C.s.p. na náležite zistený skutkový stav.

13.4. Odvolací súd považuje v tejto súvislosti potrebné dodať, že rovnako ako súd prvej inštancie vidí
pôvod sporu medzi stranami a tiež dôvod jeho prieťahmi poznačeného priebehu najmä v ich narušených
rodinných vzťahoch, pričom aj keď medzi subjektmi konania došlo k dohode vo veci samej, svoje
medziľudské spory ďalej ventilovali v odvolacom konaní týkajúcom sa trov konania a trov konania

štátu. Civilné sporové konanie nie je prostriedok na riešenie vzťahových problémov medzi rodinnými
príslušníkmi a už vôbec toto hľadisko nie je relevantné pri rozhodovaní súdu o trovách konania.
Priznanie a prípadne výška nároku na náhradu trov konania závisia pri aplikácií § 255 C.s.p. výlučne od
vzájomného pomeru úspechu strán vo veci, a nie od akýchkoľvek subjektívnych osobných či vzťahových
faktorov dotýkajúcich sa strán sporu. Treba tiež konštatovať, že z hľadiska rozhodovania o náhrade trov

konania sú v zásade bez významu i prípadné prieťahy v konaní a otázka toho, kto ich spôsobil, ktorou sa
napriek tomu pomerne obsiahlo vo svojom rozhodnutí zaoberal súd prvej inštancie. Nič to však nemení
na vecnej správnosti jeho rozhodnutia.

14. Vo vzťahu k ďalšiemu odvolaním napadnutému výroku o trovách konania štátu je potrebné

predovšetkým uviesť, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď o nároku štátu na ich náhradu
rozhodol. Civilný sporový poriadok už nepočíta s hradením trov dôkazu štátom, ale s ich hradením
z preddavkov zložených stranami sporu (§ 253 ods. 1 C.s.p.) pod procesnou sankciou nevykonania
dôkazu v prípade nezloženia preddavku (§ 253 ods. 3 C.s.p.). Z tohto dôvodu neobsahuje explicitné
ustanovenie o trovách štátu. S trovami štátu vzniknutými pred účinnosťou Civilného sporového poriadku

sa preto treba vysporiadať vchádzajúc z prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Zostali tak zachované i právne účinky dôkazov vykonaných na trovy štátu, ktorých
následkom je povinnosť strán nahradiť ich štátu tak, ako to ustanovoval § 148 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. Pri samotnom rozhodovaní o náhrade trov konania štátu už nie je dôvod neaplikovať

aktuálne činné príslušné ustanovenia Civilného sporového konania, v tomto prípade § 255 v spojení s
§ 262 ods. 1 C.s.p., preto súd rozhodne v prvej fáze rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, iba o výške
nároku na náhradu trov konania, a to zohľadňujúc úspech strán v konaní.

14.1. Vzhľadom na skutočnosť, že pomer úspechu strán v spore bol rovnaký, t.j. možno uviesť, že

polovičný, malo by tento pomer v zásade rešpektovať aj rozhodnutie súdu o náhrade trov konania
štátu. Neexistuje však špecifická právna úprava prihliadajúca na zvláštnu povahu sporov, v ktorých
rozhodnutiesúduourčitomspôsobeusporiadaniavzťahumedzistranamivyplývazosobitnéhopredpisu.
Mechanické prenesenie pomeru úspechu strán vo veci samej do rozhodnutia o náhrade trov konania
štátu by spôsobilo zjavnú nespravodlivosť, kedy by napríklad v tomto prípade žalobkyňa, ktorá na svojej

strane vystupuje v konaní sama, musela uhradiť trovy štátu v rozsahu 50 % bez ohľadu na to, aký bol jej
spoluvlastnícky podiel na predmete podielového spoluvlastníctva, a teda i na predmete sporu. Aplikujúc
čl. 4 ods. 2 C.s.p. sa spravodlivejšie v tomto prípade javí ustáliť pomer, ktorým sa strany budú podieľať
na úhrade trov štátu, podľa veľkosti ich spoluvlastníckeho podielu na spoločnej veci.14.2. K argumentu žalobkyne, že spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, odvolací súd
uvádza, že toto nijako nepreukázané tvrdenie prednesené v odvolacom konaní žalobkyňou zastúpenou

právnouzástupkyňoupovažujezaúčelovéaobštrukčné.Žalobkyňaooslobodenieodsúdnychpoplatkov
predovšetkým nepožiadala. Zjavne sa domáhala aplikácie druhej vety § 148 ods. 1 Občianskeho
súdnehoporiadku,ktorývšaknemávC.s.p.ekvivalent,pričomnasamotnérozhodovanieovýškenároku
štátu na náhradu jeho trov sa použijú ustanovenia aktuálne účinného C.s.p. tak, ako to uviedol odvolací
súd vyššie. Prípadné oslobodenie od súdnych poplatkov by tak nebolo možné zohľadniť, nakoľko v

režime C.s.p. nemá oslobodenie od súdnych poplatkov žiaden vplyv na rozhodnutie o trovách konania.

14.3. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že preddavky na trovy dôkazov uhradila, ani túto skutočnosť nie je
možné zohľadniť pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania štátu. Táto skutočnosť ovplyvní
rozhodnutie súdneho úradníka o výške náhrady trov podľa § 262 ods. 2 C.s.p..

14.4. Uplatnenie vyššie uvedených úvah odvolacieho súdu by viedlo k rozhodnutiu, ktoré by bolo pre
žalobkyňu ako jedinú odvolateľku nepriaznivejšie v porovnaní s tým, ako rozhodol súd prvej inštancie,
ktorý ju zaviazal iba na úhradu trov štátu v rozsahu 16,67 %. Žalobkyňa ako pôvodne väčšinová
spoluvlastníčka (podiel 7/10) by musela znášať i tomu zodpovedajúci väčšinový podiel na náhrade trov
štátu. Z tohto dôvodu odvolací súd rešpektujúc princíp zákazu reformatio in peius (čl. 16 ods. 3 C.s.p.)

nemohol rozhodnúť v odvolacom konaní iniciovanom výlučne žalobkyňou v jej neprospech a priznať
štátu väčší nárok na náhradu jeho trov konania, než mu priznal súd prvej inštancie.

15.OdvolacísúdzuvedenýchdôvodovrozsudoksúduprvejinštancievjehovýrokuVI.otrováchkonania
a výroku VII. o trovách konania štátu ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).

16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1, § 255 ods. 2, 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní boli plne úspešní žalovaní
1/,2/,3/,4/,5/ , preto im vznikol voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,

§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).