Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. december 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoCsp/29/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120200087
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8120200087.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobkyne: A. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.
J. XX, XXX XX C. C., zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01
Svidník proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a. s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany,
IČO: 36 234 176, zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o, Piaristická 707/25,
911 01 Trenčín, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a primerané finančné zadosťučinenie
500 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 16Csp/2/2020 - 36 zo dňa
24.03.2020, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu z
prisúdenej sumy, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom určil, že zmluvná podmienka uvedená v
úverových zmluvných podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., k Zmluve o spotrebiteľskom
úvere revolvingový úver č. XXXXXXXXXX, zo dňa 23.01.2016, v § 5 Hlavy 5. podmienky splácania
úveru, v znení: „Ak dôjde k zosplatneniu úveru podľa § 2 písm. a), b) a c) Hlavy 7. musíte nám aj

odo dňa zosplatnenia hradiť úrok dohodnutý v zmluve pre prípad riadneho splácania úveru, a to až
do doby úplného vrátenia úveru.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Druhým výrokom určil, že
zmluvná podmienka uvedená v úverových zmluvných podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia,
a.s., k Zmluve o spotrebiteľskom úvere revolvingový úver č. XXXXXXXXXX, zo dňa 23.01.2016, v Hlave
12. sankcie účtované v dôsledku vášho omeškania, v znení: „ §1 Ak sa omeškáte s úhradou splátky,
máme právo Vám vyúčtovať a Vy ste povinný /á/ nám uhradiť poplatok za upomienku vo výške 5 eur v
prípade prvej upomienky a 12 eur v prípade druhej a ďalšej upomienky.“ „§2 Ak sa omeškáte s úhradou

splátky, máme právo Vám vyúčtovať zmluvnú pokutu 17 eur, ktorú musíte uhradiť.“ je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou. Tretím výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 200 eur v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. Štvrtým výrokom v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania
rozhodol tak, že žalobca má právo na ich náhradu v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhal určenia konkrétnych zmluvných podmienok

Zmluvy o spotrebiteľskom úvere - revolvingový úver č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.01.2016, ktoré sú
uvedené v Hlave 5 a 12, ktoré konkretizovala. Tiež sa domáhala zaplatenia primeraného finančného
zadosťučinenia, ktoré vyčíslila sumou 500 eur. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, navrhol ju ako
nedôvodnú zamietnuť tvrdiac, že nie sú splnené podmienky na jej vyhovenie.3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 219 ods. 3 a § 297 písm. b) z. č.
260/2015 Z.z. Civilného sporový poriadku (ďalej len CSP), ako aj § 3 ods. 1; § 39; § 52 ods. 1 - 4; § 53

ods. 1 - 3, 5, 9; § 121 ods. 3; § 519; § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d) z. č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch; § 7 ods. 1 z. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa zistil, že
medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom bola dňa 23.01.2016 pod č. XXXXXXXXXX
uzatvorenázmluvaospotrebiteľskomúvere-revolvingovýúver,nazákladektorejsažalovanýakoveriteľ
zaviazal poskytnúť žalobkyni úver v sume 2.400 eur, pričom dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi podľa

zmluvy celkovú čiastku splatnú spotrebiteľom vo výške 2.690,90 eur, a je v nej zároveň uvedené, že úver
bude zaplatený v splátkach po 56,97 eur. V zmluve bola uvedená aj odplata 24,15 %, ročná úroková
sadzba vo výške 22,50 %, RPMN vo výške 25 % a priemerná RPMN vo výške 23,52 %.

4. V § 5 Hlavy 5. Úverových podmienok žalovaného je uvedené: Podmienky splácania úveru, v znení:
„Ak dôjde k zosplatneniu úveru podľa § 2 písm. a), b) a c) Hlavy 7. musíte nám aj odo dňa zosplatnenia

hradiť úrok dohodnutý v zmluve pre prípad riadneho splácania úveru, a to až do doby úplného vrátenia
úveru.“ V Hlave 12. Úverových podmienok žalovaného je uvedené: Sankcie účtované v dôsledku vášho
omeškania, v znení: „§ 1 Ak sa omeškáte s úhradou splátky, máme právo Vám vyúčtovať a Vy ste
povinný /á/ nám uhradiť poplatok za upomienku vo výške 5 EUR v prípade prvej upomienky a12,- EUR v
prípade druhej a ďalšej upomienky.“ „ § 2 Ak sa omeškáte s úhradou splátky, máme právo Vám vyúčtovať

zmluvnú pokutu 17 EUR, ktorú musíte uhradiť.“

5. Žalobkyňa z úveru reálne splatila 2.400,74 eur, čo medzi stranami nebolo sporné.

6. Prvoinštančný súd skonštatoval, že žalobkyňa pri uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy

nevystupovala ako podnikateľka, preto s poukazom na § 52 ods. 4 OZ má status spotrebiteľa.

7. Súd prvej inštancie vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvných podmienok uviedol, že nevyhnutnosť
ochrany spotrebiteľa je daná jeho nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ, vyplývajúcim
z nerovnováhy vyjednávacej sily, nerovnomernosti znalostí a z ekonomickej neúmernosti zdrojov.

Systém ochrany zavedený smernicou 93/13, ktorý bol prebratý aj do Občianskeho zákonníka vychádza z
myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi
z hľadiska jeho vyjednávacej sily, z hľadiska úrovne informovanosti, čo vedie k tomu, že pristúpi k
podmienkam vopred vytvoreným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť
ich obsah. V spotrebiteľskom práve je teda dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, pretože

má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje, a preto okrem obmedzení
vyplývajúcich z princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa tiež očakávať, že sa vo vzťahu
k spotrebiteľovi bude správať poctivo a v súlade s dobrými mravmi. K inštitútu dobrých mravov treba
pristupovať ako k stáročia sa vyvíjajúcemu inštitútu, ktorý vo svojej bazálnej podstate však ostáva až
na drobné výnimky plynúce z celkového spoločenského vývoja nemenný. Ak nepostupuje dodávateľ

poctivo, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a
takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti
prejavuje mimo iného tým, že text spotrebiteľskej zmluvy obzvlášť, ak sa jedná o zmluvu formulárovú,
má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Napríklad
zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť vo výrazne menšej veľkosti, než

okolitý text, nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru.

8. K prvej neprijateľnej zmluvnej podmienke, týkajúcej sa zmluvných úrokov po prípadnom/potenciálnom
zosplatnení úveru, súd prvej inštancie konštaoval, že prípadná dohoda o úrokoch po splatnosti popri
ďalších úrokoch za omeškania a ďalších sankciách indikuje neprimeraný nárast dlhu v neprospech

spotrebiteľa. Je potom nevyhnutná otázka vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody
ohľadomúrokovpopriúrokochzomeškaniaaprípadnýchďalšíchsankciách.Takýtoodklonoddispozície
právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z omeškania či iných sankciách, je v neprospech
žalovaného. Zákon totiž umožňuje po splatnosti priznať úroky z omeškania v zmysle § 3 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný sankčný

právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité vrátenie
celej požičanej istiny. Uvedené závery vyplývajú aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Odo/143/98 (R58/1998)
a 6Cdo/113/2008.9. V ďalšom tvrdil, že úverová zmluva je právny vzťah synalagmatický, preto účinným prejavom vôle
veriteľa podľa ust. § 565 OZ zaniká právo dlžníka užívať veriteľove peniaze a tým zaniká tomu
korešpondujúca povinnosť dlžníka platiť z poskytnutej istiny riadne úroky. Naopak, po účinnom vyhlásení

predčasnej splatnosti podľa ust. § 565 OZ nastupujú mechanizmy sankčné, ktorými ex lege sú úroky z
omeškania (ust. § 517 ods. 2 OZ) z nevrátenej istiny a nárok na náhradu škody (ust. § 519 OZ), ktorú
však možno požadovať, len pokiaľ nie je krytá úrokmi z omeškania alebo poplatkom z omeškania.

10. S poukazom na § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa
priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Z uvedeného je možné podľa názoru súdu
prvej inštancie, že priznaním zmluvného úroku po zosplatnení by sa bezpochyby zhoršilo postavenie
spotrebiteľa, čo by odporovalo uvedenému ustanoveniu Občianskeho zákonníka, pričom uvedené
nekoliduje ani s § 519 OZ.

11. Zo vzťahu k druhej neprijateľnej podmienke, týkajúcej sa sankcií účtovaných za upomienky
prvoinštančný súd vyslovil názor, že upomienky, resp. zmluvné pokuty v prejednávanej veci majú
jednoznačne sankčný charakter (s poukazom na ich výšku ako aj rozdielnu cenu za prvú a druhú
upomienku a hospodárskymi nákladmi na ich zhotovenie nepreukázanú), a treba ich považovať za

neprípustné. Navyše tieto sankcie, rovnako ako aj zmluvná pokuta, opätovne netransparentne sú
uvedené iba v úverových podmienkach a nie priamo v zmluve. Napokon zmluvná podmienka týkajúca
sa sankcií v podobe upomienok bola už viackrát právoplatne vyhlásená za neprijateľnú. Preto súd
z dôvodov vyššie uvedených vyhlásil obe tieto zmluvné podmienky za neprijateľné a uviedol ich vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

12. S poukazom na § 3 ods. 3 a 5 z. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa uviedol, že uvedené
ustanovenia sú ustanoveniami tzv. relatívne neurčitej hypotézy, ktorá neustanovuje žiadne kritériá
na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho
výšku. Novšie znenie Zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia

primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva
alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom
bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

13. Konštatoval, že v prejednávanom prípade zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu

spotrebiteľského práva, ktoré bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom
preplatení pôžičky, a teda k strate finančných prostriedkov. Pri finančných službách je odopreté
plnenie veriteľovi bez platného právneho dôvodu alebo z dôvodu nekalej obchodnej praktiky, prípadne
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Žalovaný zneužil svoje postavenie tým, že do zmluvy zahrnul aj
neprijateľnúzmluvnúpodmienku-zmluvnéúrokypozosplatneníazmluvnúpokutubezreálnehoplnenia.

Žalovaný sa tak snažil od žalobkyne získať financie bez protihodnoty.

14. Žalobkyňa musela aktívne uplatňovať svoje práva podaním žaloby a súd v prejednávanej veci
s prihliadnutím na vyššie uvedené dospieva k záveru, že výška nemajetkovej ujmy v prípadoch
podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa môže, ale aj nemusí, zodpovedať výške finančnej

ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila. Pri výklade uvedeného ustanovenia postačuje spôsobilosť porušenia
práva alebo povinnosti viesť k ujme spotrebiteľa, kedy základ nároku na finančné zadosťučinenie
je už daný. Prvoinštančný súd tak vyhodnotil, žev danej veci je suma 200 eur primeranou výškou
finančného zadosťučinenia. Ďalej dôvodil, že aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného
zadosťučinenia treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak (hoci aj

minoritne) funkciu sankčnú, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa
dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak podľa názoru súdu ho treba chápať aj ako odmenu za
to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím
úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ
sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho

nedopustí v takej intenzite. Nemožno „ukracovať“ v tomto konaní žalobkyňu (v kontraktačnom procese
dlžníčku) od možnosti domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia. Napokon bol to v tomto
konanížalovaný(vkontraktačnomproceseveriteľ),ktoporušilspotrebiteľsképráva,pretomusíznášaťajriziko žalobného efektu, všetko vo svetle toho faktu, že je to žalobca, kto je pri iniciácii sporu tzv. dominus
litis. Došlo teda k naplneniu hypotézy právnej normy viazanej na inštitút primeraného zadosťučinenia.

15. Za primeranú výšku finančného zadosťučinenia preto súd považoval sumu 200 eur a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol, s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobkyne ako spotrebiteľky,
ktoré nemusí byť v rovnakej numericky vyjadrenej výške, ako ujma, ktorá hrozila. Účelom priznania
primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv nemá byť na jednej strane len odradenie
dodávateľa od takýchto praktík, ale na druhej strane nemá byť ani nástrojom obohatenia sa pre

druhú stranu sporu. Mal za to, že práva žalobkyne boli bezpochyby porušené, keď zmluva obsahuje
neprijateľné podmienky. Už toto prebiehajúce konanie vytvára právny rámec pre uplatnenie si nároku na
primerané finančné zadosťučinenie, keďže vychádza priamo zo znenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Je preto možné vyvodiť, že samotné úspešné uplatnenie porušenia práva
vytvára rámcový právny základ pre uplatnenie si práva na primerané finančné zadosťučinenie, ktorého
výška je už na posúdení súdu.

16. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 2 CSP tak, že v konaní plne úspešnej žalobkyni
priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

17. Proti uvedenému rozsudku, okrem výroku IV., ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodňoval §
365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Rozhodnutie o vyhlásení neprijateľných zmluvných podmienok a
priznaní primeraného finančného zadosťučinenia považoval za nedôvodné a nepodložené. K určeniu
neprijateľných zmluvných podmienok žalovaný uviedol, že žalobkyňa čerpala úver vo výške 2.400 eur

a uhradila len uvedenú sumu a poslednú splátku realizovala 10.08.2019. Na zmluve neuhradila žiadnu
sankciu a nebol jej účtovaný ani žiadny zmluvný úrok po zosplatnení. Vyhlásenie zmluvných podmienok
za neprijateľné je preto bez akejkoľvek relevantnosti a s absentujúcim naliehavým právnym záujmom.
Pritom nedostatok naliehavého právneho záujmu je dôvodom k zamietnutiu žaloby bez toho, aby súd
sa zaoberal vecou v jej merite. Poukázal na § 137 písm. c) a d) CSP, ako aj rozsudok NS SR sp.

zn. 3Cdo/112/2004. V ďalšom vyslovil svoj nesúhlas s konštatovaním súdu prvej inštancie ohľadom
určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky týkajúcej sa poplatkov za upomienky a zmluvnú pokutu. Ani
v spotrebiteľských zmluvách, ani v prípade nesplnenia zmluvných povinností spotrebiteľom, nie sú
automaticky vylúčené akékoľvek sankcie. Aprobovaná je ohraničená len ich výška v zmysle nariadenia
č. 87/1995 v § 3a. V ďalšom poukázal na to, že úverové zmluvné podmienky nemusia byť nutne uvedené

v jednom dokumente, a to priamo v úverovej zmluve za predpokladu, ak sú vyhotovené písomne v inom
dokumente a zmluva obsahuje odkaz na tieto písomnosti. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 09.11.2016 vo veci C - 42/15, ktorého časť citoval so záverom, že sa nevyžaduje, aby žalobca
bol skutočne oboznámený so všetkými svojimi právami a povinnosťami, ale aby sa mohol skutočne
oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami a tiež sa nevyžaduje, aby bola podpísaná

písomnosť alebo iný dokument, na ktoré odkazuje zmluva o spotrebiteľskom úvere. Vyslovil názor, že
všetky zmluvné podmienky sú v súlade so zákonom.

18. K primeranému finančnému zadosťučineniu v zmysle § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z.z. uviedol, že
predpokladom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je, aby spotrebiteľ svoje práva a

povinnosti v prípade ich porušenia sám iniciatívne odvrátil a zabezpečil si súdnym rozhodnutím ochranu.
V predmetnej veci nebolo právoplatné rozhodnuté o tom, že Úverovou zmluvou č. XXXXXXXXXXX
došlo k porušeniu práv alebo povinností zo strany žalovaného voči žalobkyni. Rozhodnutie v danej
veci nie je možné považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených
zákonom o ochrane spotrebiteľa, lebo predmetom konania bolo len výlučne vyhlásenie neprijateľných

zmluvných podmienok. Žalobkyňa tak neuniesla dôkazné bremeno, že zo strany žalovaného došlo
k porušeniu práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými
predpismi. Ďalšou podmienkou je nielen porušenie z. č. 250/2007 Z.z., ale aj iných predpisov.
Žalobkyňa neuviedla, akým spôsobom mal žalovaný jej práva a povinnosti ako spotrebiteľky poškodiť.
Iba konštatovanie, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky nemôže mať za následok

poškodenie spotrebiteľa. Nevyhnutným v konaní bolo aj skúmať hľadisko primeranosti uplatneného
nároku. Žalobkyňa nepreukázala v čom pociťovala porušenie jej práv, s akými dôsledkami, a
prečo požadovala primerané zadosťučinenie až 500 eur. Účelom priznania primeraného finančného
zadosťučinenia je odradiť dodávateľa od nekalých praktík, ale nemá byť nástrojom obohatenia.Vyplatenie žalovanej sumy pre nepoctivú žalobkyňu, ktorá porušuje zmluvné povinnosti, by spôsobilo
žalovanému škodu, preto jej nárok je nedôvodný a v rozpore s cieľom normy upravujúcej primerané
finančné zadosťučinenie. Ak by žalobkyni mal žalovaný zaplatiť finančné zadosťučinenie vo výške 200

eur, dostal by sa do pozície, že by žalobkyni neposkytol úver, ale dar. Namiesto rovnosti strán sporu
by duplicitne sankcionovanie spôsobilo vznik nerovnováhy v neprospech žalovaného - dodávateľa. Pri
tom by takto bola podporená špekulatívnosť spotrebiteľov, kedy súd v prípade podania žaloby nielen
by vyhlásil úver za bezúročný a bez poplatkov, ale pri priznaní umelo navyšovaného primeraného
finančného zadosťučinenia by sa z poskytovania úverov stala príjmová činnosť pre spotrebiteľov, ktorým

by sa ešte aj platilo za poskytnutie úveru, čo aplikuje na všetkých svojich úverových zmluvách aj
samotná žalobkyňa. Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/91/2012 a sp. zn.
9Co/50/2018 na podporu svojich záverov. Tvrdil, že žiadna ani len hrozba ujmy žalobkyni nevznikla. Je
preto nedôvodné a neadekvátne zamieňať inštitút bezdôvodného obohatenia s inštitútom primeraného
finančného zadosťučinenia. Pri priznaní ešte aj ďalšieho umelo navýšeného primeraného finančného
zadosťučinenia by sa z poskytnutia úverov stala príjmová činnosť pre spotrebiteľov, ktorým by sa

ešte aj platilo za poskytnutie úveru. Je to aj prípad žalobkyne, ktorá má so žalovaným uzatvorených
niekoľko zmlúv, pričom všetky žaluje, a následne si z každého konania uplatňuje aj primerané
finančné zadosťučinenie. Už tento samotný dôvod vyvracia splnenie hypotézy právnej normy uvedenej
v ustanovení § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z.z. Na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
nepostačuje, že dodávateľ porušil svoje povinnosti. Toto nemôže slúžiť neprimeranému finančnému

obohacovaniusaspotrebiteľov.Vprincípebytoznamenalo,žezajednonedodržanienáležitostíúverovej
zmluvy by bol postihnutý dvakrát, a to vydaním bezdôvodného obohatenia a priznaním primeraného
finančného zadosťučinenia, čo je v rozpore so zásadou ne bis in idem. Poukázal na odôvodnenie
rozsudkuOkresnéhosúduNitrač.k.12C/299/2012-323zodňa29.01.2014,akoajrozsudkuOkresného
súdu Nové mesto nad Váhom zo dňa 18.04.2019 sp. zn. 10C/44/2017. Žalobkyni v danom prípade

nehrozilo ani len potenciálne riziko ujmy, ale táto sa snaží vyťažiť výhody a finančné prostriedky. Súdy
by nemali spotrebiteľov zbavovať zodpovednosti za svoje záväzky a následne im ešte priznať primerané
finančné zadosťučinenie. Žalobkyňa v zmluvnom vzťahu so žalovaným vystupovala ako spotrebiteľka,
teda slabšia strana. Neznamená to, že jej bude poskytnutá bezbrehá ochrana voči dodávateľovi ako
strane silnejšej, bez ohľadu na platné právo. Navrhol preto napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne zmeniť a priznať žalovanému náhradu trov konania a
právneho zastúpenia.

19. K odvolaniu žalovaného sa žalobkyňa nevyjadrila.

20. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie boli podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli

súdu a webovej stránke Krajskému súdu v Prešove dňa 26.11.2020 a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

21. Odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP uvádza, že v celom rozsahu sa stotožňuje s
odôvodnením rozhodnutia v napadnutom rozsahu, preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti

jeho dôvodov. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza, že
napadnutý rozsudok spĺňa zákonné predpoklady riadneho odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220
CSP.

22. Vo vzťahu k žalobe žalobkyne čo do vyslovenie neprijateľnosti zmluvných podmienok odvolací súd

uvádza, že v zmysle čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13 nekalá zmluvná podmienka spotrebiteľa nezaväzuje
a v tejto súvislosti dokonca nie je potrebné, aby spotrebiteľ túto podmienku vopred napadol. Cieľ,
ktorým je posilnenie ochrany spotrebiteľa, totiž nemožno dosiahnuť, pokiaľ by sami spotrebitelia boli
povinní namietať nekalý charakter zmluvnej podmienky. Účinnú ochranu spotrebiteľa možno zaručiť len
v prípade, ak je vnútroštátnemu súdu priznaná možnosť posúdiť ex offo takúto podmienku. Vnútroštátny

súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne
a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Ak takúto podmienku považuje za nekalú, zdrží sa jej
uplatnenia, s výnimkou prípadu, keď spotrebiteľ proti tomuto nenamieta (viď rozsudok Súdneho dvora
EÚ zo 04.06.2009, PANNON GSM, C-243/08, 2009 I-04713).23. Oprávnenosť súdu vysloviť v rozsudku nekalosť zmluvnej podmienky vyplýva z ust. § 298 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z.z. CSP. Za situácie, keď vyslovenia neplatnosti zmluvnej podmienky sa dovoláva

strana sporu priamo v žalobe, je povinnosťou súdu o tom rozhodnúť. Už samotné znenie zmluvných
podmienok uvedených v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č.XXXXXXXXXX zo dňa 23.01.2016 v
§ 5 Hlavy 5 a Hlavy 12 evokuje ich neprijateľnosť. Podľa názoru odvolacieho súdu takéto podmienky
spĺňajú kritéria neprijateľnosti a predstavujú neprijateľné zmluvné podmienky, majúcu za následok
nevyvážený vzťah veriteľa a dlžníka. Nerešpektujú totiž rovnovážne postavenie spotrebiteľky vo vzťahu

k dodávateľovi, voči ktorému neboli dohodnuté žiadne prípadné sankcie pre prípadné nesplanie si
zmluvných povinností. Z takého správania žalovaného je možné vyvodiť, že mu ako dodávateľovi
umožňuje presadiť jeho ekonomické záujmy, čím rovnako zakladá hrubú nerovnováhu v právach a
povinnostiachvneprospechspotrebiteľa.Akbolozmluvnéustanovenienadiktovanévrámcikontraktácie
v režime typovej zmluvy, ide vždy o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je absolútne neplatná.
Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa.

Spotrebitelia môžu právom očakávať, že zmluvné podmienky koncipované v rámci štandardnej typovej
zmluvy ich nezaväzujú, pokiaľ sú nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka.
Takáto sporná zmluvná podmienka je tak v rozpore s § 54 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka.
Pre spotrebiteľské zmluvy platí všeobecné výkladové pravidlo v § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
že pri pochybnostiach o obsahu spotrebiteľskej zmluvy sa použije výklad, ktorý je pre spotrebiteľa

priaznivejší. Rovnako nebolo tiež preukázané, aby predmetné zmluvné podmienky boli individuálne
dohodnuté. Všetky uvedené skutočnosti podporujú záver o nutnosti vyslovenia uvedených zmluvných
podmienok za neprijateľné. Takéto vyslovenie navyše nie je viazané zákonom iba v čase prípadného
trvania zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. Ba odvolací súd má za to, že aj v prípade neplatnej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere je nutné vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Aj v prípade

vyhodnotenia absolútne neplatnej úverovej zmluvy uzavretej stranami sporu, sú neprijateľné všetky jej
dojednania, vrátene zmluvných podmienok, ktorých neprijateľnosti by sa spotrebiteľ domáhala ( vid
rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/320/2016 zo dňa24.11.2015).

24. Ak zákon sám v ust. § 298 CSP dáva súdu možnosť vo veci týkajúcej sa spotrebiteľského sporu,

aj bez návrhu výslovne uviesť vo výroku rozsudku znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, jej určenie
za neprijateľnú musí súd rešpektovať o to viac, ak je takéto určenie uplatnené žalobou. Pre toto určenie
nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem na jej určení tak, ako to mylne odvolateľ namieta.
K uvedenému už bol zaujatý právny názor aj v rozhodnutiach najvyšších súdnych autorít. Preto táto
odvolacia námietka je nedôvodná.

25. Ani ďalšie odvolacie námietky žalovaného, že napadnutom rozsudku súd prvej inštancie nesprávne
vec právne posúdil, lebo podľa odvolateľa nie sú splnené zákonné predpoklady podľa § 3 ods. 5 z. č.
250/2007 Z.z., nie sú dôvodné. Je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa si svoj nárok na primerané finančné
zadosťučinenie uplatňuje v súvislosti s predmetným konaním, v ktorom bola úspešnou žalovanou aj čo

do určenia neprijateľnosti konkrétnych zmluvných podmienok, špecifikovaných v petite rozsudku I. a. II.,
vyplývajúcich z Hlavy 5a 12 Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č XXXXXXXXXX zo dňa 23.01.2016.Ak by
súd neurčil uvedené zmluvné podmienky za neprijateľné, hrozilo by žalobkyni, že žalovaný mohol voči
nej uplatňovať dohodnuté úroky až do doby úplného vrátenia úveru, ako aj poplatky za upomienky a
zmluvnú pokutu, na ktoré nemal nárok.

26. Odvolací súd preto rovnako, ako aj súd prvej inštancie má za to, že v danej veci boli splanené
zákonné podmienky na vyhovenie žaloby tak, ako o nej bolo rozhodnuté. Žalovaný v súvislosti s
uvedenou úverovou zmluvou sa mohol obohatil na úkor spotrebiteľa- žalobkyne. Konanie žalovaného,
ktorý v úverovej zmluve, uzavretej so žalobkyňou, ktorá obsahuje ustanovenia, ktoré boli v rozpore

so zákonom, je nutné považovať za porušenie práva spotrebiteľa - žalobkyne. Žalobkyňa si aktívne
uplatňuje svoje práva ako spotrebiteľka v danom konaní a je čo do určenia neplatnosti zmluvných
podmienok úspešná. Z uvedeného vypláva, že tvrdenie odvolateľa, že nie je splnený predpoklad
pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je správnym. Je preto možné z uvedeného
vyvodiť, že práve porušením povinnosti žalovaného pri uzatváraní úverovej zmluvy došlo k situácii,

že žalobkyňa sa oprávnene domáhala určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok tak, ako to bolo
rozhodnuté súdom prvej inštancie vo výrokoch I. a II. , lebo bez uvedeného určenia by sa žalovaný
mohol domáhať nárokov, voči žalobkyni, a to zaplatenia súm vyšších, ako by mal na nárok.27. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1992 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi

na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby
sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto
konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov
jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa
uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý

na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

28. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne vyplývajúci z ust. § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje

právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní
porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladu, ktorým je úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými

predpismiodsubjektu,ktorýzatozodpovedá.Samotnápovahaprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia
neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy aj o existencii nejakej
ujmy. Je totiž bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla alebo nie, pretože aj podľa §
3 ods. 5 druhá veta cit. zákona, účinného do 09.06.2013 postačovala iba možnosť vzniku takejto ujmy,
čo aktuálne znenie uvedeného ustanovenia ani nevyžaduje. Je preto potrebné vychádzať z toho, že

inštitút primeraného finančného zadosťučinenia má na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku
účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.

29. Odvolací súd ešte dodáva, že čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti
ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený nielen

vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, čo v danom
prípade bolo splnené týmto konaním, ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom,
prípadne aj ich právnym nástupcom, uplatnenému nároku. V prejednávanom prípade si žalobkyňa
aktívne, podaním žaloby o určenie neprijateľnosti konkrétnych zmluvných podmienok, uplatňovala svoje
práva proti žalovanému.

30. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia je len logické a spravodlivé, aby táto
vychádzala z ujmy hroziacej žalobkyni v súvislosti s tým, že žalovaný sa mohol na jej úkor bezdôvodne
obohatiťosumymuneprináležiace,ktorévdanomčaseaniniejemožnévyčísliť(nedásakonkretizovať,
napr. koľko upomienok by žalobkyni zaslal). Preto suma 200 eur, ktorá bola súdom prvej inštancie

priznaná ako zadosťučinenie z pôvodne žalovanej sumy 500 eur, sa aj podľa názoru odvolacieho
súdu dôvodnou. Je potrebné dodať, že ustálenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je
realizované na základe úvahy súdu, ktorý v predmetnej veci svoje myšlienkové pochody odôvodnil aj čo
sa týka uvedeného, pričom súd druhej inštancie nemal dôvod vstupovať do jeho úvahy. Aj odvolací súd
mázato,žepriznanásuma200eurzodpovedásvojmuúčelu,tedaposkytuježalobkyniakospotrebiteľke

satisfakciu a mala by odradiť dodávateľa od ďalšieho prípadného porušovania práv spotrebiteľov. Pri
určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia bolo prihliadnuté na všetky skutkové okolnosti
daného prípadu. Je pritom potrebné opätovne zdôrazniť, že je bez právneho významu pri uplatňovaní
primeraného finančného zadosťučinenia to, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože nie je, podľa
aktuálneho znenia právnej úpravy v § 3 ods. 5 cit. zákona požadovaná aj prípadná hrozba ujmy, no pri

určenívýškyfinančnéhozadosťučineniajemožnévychádzaťzhroziacejujmy,ktorážalobkyniobjektívne
hrozila. Vzhľadomnaporušeniaprávaspotrebiteľky-žalobkynežalovanýmjepriznanávýškafinančného
zadosťučinenia určená súdom prvej inštancie vo vzťahu k porušenému právu a skutkovým okolnostiam
prípadu primeraná.

31. Je však potrebné súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že právny úkon na to, aby bol platne uzavretý,
nemusí byť na jednej listine. Ak sú však dojednania uvedené aj v iných dokumentoch, na ich platnosť
je nutné, aby išlo o stranami dohodnuté ustanovenia, nie iba o jednostranné podmienky, predostretédodávateľom, bez možnosti spotrebiteľa sa s nimi riadne oboznámiť, vysloviť s nimi svoj súhlas a
možnosťou ich prípadnej zmeny podľa návrhu spotrebiteľa.

32. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na
porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla
na všeobecnom súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a požadovaná výška
priznaného finančného zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne
a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie

dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.

33. Odvolací súd tiež uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza
právne dôvody, pre ktoré žalobe v časti bolo vyhovené. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za
svojvoľné,zjavneneodôvodnené,resp.ústavnenekomformné,pretožesúdprvejinštanciesaprivýklade
a aplikácií zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a

význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (viď uznesenie NS SR zo
dňa 23.11.2010, sp. zn. 5Cdo/218/2010 a uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 08.06.2016, sp. zn.
I. ÚS 188/06).

34. Na veci nemôže zmeniť nič ani to, že strany sporu mali uzavreté viaceré úverové zmluvy za situácie,
keď žalovaný do nich pojal či už neprijateľné zmluvné podmienky alebo tieto sú v rozpore so zákonmi
na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľ je tak oprávnený sa domáhať ochrany svojich práv vo vzťahu ku
každej zmluve. Ani táto odvolacia námietka žalovaného preto nie je dôvodná.

35. Odvolací súd už len na okraj dodáva, že podľa najaktuálnejšej judikatúry najvyššieho súdu patrí
dohodnutý zmluvný úrok v spotrebiteľských zmluvách do dňa, do ktorého bolo v pôvodnej zmluve
dohodnuté splatenie poskytnutého úveru. Z uvedeného vyplýva, že nárok na dohodnutý úrok veriteľ
nemá až do skutočného vrátenia celého úveru tak, ako to bolo uvedené v zmluvnej podmienke, ktorá

výrokom I. bola súdom prvej inštancie určená za neprijateľnú.

36. Odvolací súd ešte uvádza, že zákon nevylučuje, aby v jednom konaní si spotrebiteľ uplatnil žalobou
určenie neplatnosti konkrétnych zmluvných dojednaní a zároveň, aby žiadal o zaplatenie finančného
zadosťučinenia tak, ako je v danom konaní. Ak sa preukáže oprávnenosť žaloby čo do určenia

neplatnosti zmluvných podmienok, vzniká zákonný nárok na to, aby sa spotrebiteľ zároveň domáhal aj
zaplatenia finančného zadosťučinenia tak, ako to bolo v tomto konaní. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 14.01.2015, sp. zn. 7Co/477/2014, ktorým
bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Martin z 15.04.2014 č. k. 21C/286/2010 - 371, a to v konaní
o neplatnosť úverovej zmluvy a o zaplatenie finančného zadosťučinenia v konkrétnej sume. Uvedené

rozhodnutia boli predmetom konania aj Najvyššieho súdu SR vo veci 7Cdo/442/2015.

37. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2016 sp. zn. 6Cdo/389/2015 vyplýva, že v
zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov
pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinností je treba rozumieť úspešné uplatnenie

konkrétneho nároku z porušenia práva alebo povinnosti, napríklad nároku na náhradu škody, na
vydanie bezdôvodného obohatenia, alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej
povinnosti používanej v spotrebiteľskej zmluve.

38. Keďže v odvolaní sa namieta aj nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že právnym

posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na
zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny, t.j. náležitý právny predpis alebo, ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. O nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie

v predmetnom konaní však nejde. Súd prvej inštancie správne aplikoval príslušné právne predpisy na
zistený skutkový stav.39. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť
č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie

uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ostatnými odvolacími námietkami.

40. K výroku rozsudku o trovách konania odvolací súd uvádza, že správne bola žalobkyni priznaná
ich náhrada v rozsahu 100 %. Keďže výška priznanej sumy vyplývala z úvahy súdu, bolo namieste
žalobkyni aj s poukazom na čl. 3 CSP priznať nárok na 100 % náhradu trov konania. Odvolací súd len

dodáva, že výpočet priznanej náhrady trov konania bude vychádzať z prisúdenej sumy.

41. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné, a preto rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výrokov I., II., III. a V. ako vecne správny potvrdil postupom
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

42. Keďže odvolanie nebolo podané proti IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba
v prevyšujúcej časti zamietnutá, tento výrok v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP nadobudol právoplatnosť.

43. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 a nasl. CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni bol voči v dovolacom konaní

neúspešnému žalovanému priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Aj o
výške trov odvolacieho konania, vypočítanej tiež z prísudku, bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle
ust. § 262 ods. 2 CSP.

44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).