Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. január 2021

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/5/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2020200015
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2020200015.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej

a sudcov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci žalobcu: PNEUMOTO, spol.
s r.o., so sídlom Bašovce č. 146, 922 01 Bašovce, IČO: 36 243 311, právne zastúpeného: JUDr.
Marcel Habrman, advokát, so sídlom Tajovského 12, 940 76 Nové Zámky, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 102531585/2019 zo 7. novembra 2019 takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu január 2015

1. Daňový úrad Trnava, pobočka Piešťany (ďalej len ako „správca dane“) oznámením o daňovej
kontrole zo dňa 23.10.2017 oznámil daňovému subjektu (žalobcovi) postupom podľa § 46 ods. 1
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „daňový poriadok“ alebo „zákon č. 563/2009 Z. z.“), že
dňa 23.11.2017 začne daňovú kontrolu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

september 2014 až december 2015. Daňový subjekt prevzal oznámenie dňa 25.10.2017. Zo zápisnice o
ústnom pojednávaní zo dňa 05.12.2017 a 11.01.2018 vyplýva, že konateľ daňového subjektu odovzdal
správcovi dane listiny a iné doklady za účelom výkonu daňovej kontroly.

2. Správca dane výzvou zo dňa 08.11.2018 vyzval daňový subjekt, aby v lehote 8 dní predložil ku každej
z vystavených zahraničných faktúr č. 14011169, 14011310, 14011384, 15010030, 1500386, 1500433,
15010901,15011076a15011265dokladypreukazujúceprepravutovaruztuzemskadoinéhočlenského

štátu podľa § 43 ods. 5 písm. b) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov
(ďalej len ako „zákon o DPH“ alebo „zákon č. 222/2004“); v prípade prepravy tovaru dodávateľom alebo
odberateľom potvrdenie podľa § 43 ods. 5 písm. c) zákona č. 222/2004 Z. z. a iné doklady, najmä doklady
uvedené v § 43 ods. 5 písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z. s tým, že ho súčasne upozornil, že v prípade, ak
nepreukáže splnenie podmienok oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského
štátu zákonom stanoveným spôsobom, dodanie tovaru zdaní základnou sadzbou dane podľa § 27 ods.
1 zákona č. 222/2004 Z. z. Predmetnú výzvu daňový subjekt prevzal dňa 09.11.2018.

3. Z úradného záznamu zo dňa 08.11.2018 vyplýva, že zamestnankyňa správcu dane obdržala od
vedúceho oddelenia kontroly informáciu - spontánnu výmenu informácií zo dňa 16.06.2016, ktorá nebola
založená v zložke daňového subjektu a preto o nej nemala vedomosť. Z uvedeného dôvodu bola dňa09.11.2018 daňovému subjektu (PNEUMOTO, spol. s r.o.) doručená výzva na predloženie dokladov
preukazujúcich prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 ods. 5 písm. b), c) a
d) zákona o DPH k vystaveným zahraničným faktúram pre spoločnosť ALOPIAS s.r.o., F. Čejky 427,

Frýdek-Místek, CZ02479761 v období 09/2014 až 12/2015.

4. Zo spontánnej výmeny informácií VAT_CZ_2275387/16/3207_SK_rrrrrr_ 20160610_G_SI vyplýva,
že analýzou databázy VIES za obdobie október 2014 až august 2015 správca dane zistil, že daňový
subjekt PNEUMOTO, spol. s r.o. deklaruje dodanie tovaru spoločnosti ALOPIAS s.r.o. v súhrnnej výške

34 891 eur. K spoločnosti ALOPIAS s.r.o. český správca dane uviedol, že sa jedná o firmu, ktorá
sídli na virtuálnej adrese, od decembra 2014 je nekontaktná, neumožnila začatie daňovej kontroly za
zdaňovacie obdobie august 2014 a nasledujúce obdobia. Od založenia spoločnosti až do 31.12.2014
bol konateľom spoločnosti občan slovenskej národnosti I. J., pričom v priebehu daňovej kontroly na
DPH za zdaňovacie obdobie apríl až júl 2014 bolo zistené, že sa táto spoločnosť venovala nákupu
plastových okien v Poľsku a ich následným predajom tuzemským odberateľom. Tiež bolo zistené,

že táto spoločnosť k podnikateľskej činnosti mala zriadený bankový účet, ktorý však ovládal formou
elektronického bankovníctva E. E., ktorý nemal so spoločnosťou ALOPIAS s.r.o. oficiálne nič spoločné,
pričom E. E. tiež pôsobil v obchodnej spoločnosti OBCHODY FM s.r.o., so sídlom Čejky 427, Frýdek
Místek, ktorá sa zapojila do karuselových podvodov s betonárskou oceľou dodávanou od slovenských
platcov, ako „missing trader“. Tiež český správca dane uviedol, že po odvolaní I. J. z funkcie konateľa

dňa 31.12.2014 nemala spoločnosť ALOPIAS s.r.o. od 01.01.2015 do 25.05.2015 funkčný štatutárny
orgán, pričom na dobu určitú odo dňa 25.05.2015 do 10.07.2015 bol do funkcie vymenovaný O.
N.. Po uvedenom dátume bola spoločnosť ALOPIAS s.r.o. znovu bez štatutárneho orgánu, pričom
O. N. bol ako konateľ zapísaný až do 31.10.2015 a od 31.10.2015 vykonávala funkciu štatutárneho
orgánu 18 ročná občianka Rumunska Blanca Didi. Rovnako poukázal na to, že na daňových dokladoch

vystavovaných spoločnosťou ALOPIAS s.r.o. v roku 2015 bolo ako bankové spojenie uvedené číslo účtu
2824819544/1100 zriadeného v P. banke, a.s. Preto mali za to, že minimálne v období, keď spoločnosť
ALOPIAS s.r.o. nemala ustanovený štatutárny orgán a rovnako im nebolo známe, že by mal niekto
oprávnenie, aby za túto spoločnosť konal, nemohla tovar dodávaný spoločnosťou PNEUMOTO, spol.
s r.o. odoberať. Rovnako český správca dane uviedol, že aj v ďalších zdaňovacích obdobiach existuje

pochybnosť, že tovar obstaraný u spoločnosti PNEUMOTO s.r.o. bol dopravený do Českej republiky,
nakoľkovšetcidoterajšíkonateliatejtospoločnostisajaviaakotzv.bielekone,právoelektronickyovládať
český bankový účet má osoba slovenskej národnosti, ktorá však nemá so spoločnosťou ALOPIAS s.r.o.
nič tiež informácia o zriadení účtu v P. banke, a.s. svedčí o tom, že spoločnosť ALOPIAS s.r.o. je
pravdepodobne zapojená do karuselových podvodov na DPH. Ďalej uviedol, že spoločnosť ALOPIAS

s.r.o. podala daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie október a november 2014 v zákonnej
lehote, v ktorých priznáva dodanie tovaru z iného členského štátu EÚ, pričom čiastky zodpovedajú
hodnotám tovaru obstaraného z Poľska, ktoré rovnako zistil z VIES doplniac, že daňové priznania za
december 2014, január 2015 a marec 2015 boli podané až po lehote a daňové priznanie za jún 2015
bolo podané dňa 17.07.2015, pričom v priznaniach za január a marec 2015 spoločnosť ALOPIAS s.r.o.

nepriznala žiadne nadobudnutie tovaru z iného členského štátu.

5. Na základe výzvy správcu dane zo dňa 08.11.2018 daňový subjekt doručil správcovi dane CMR - ky
k jednotlivým faktúram a faktúry vystavené spoločnosti ALOPIAS s.r.o.

6. Dňa 15.11.2018 sa uskutočnilo ústne pojednávanie, predmetom ktorého bolo oboznámenie konateľa
spoločnosti PNEUMOTO, spol. s r.o. so zisteniami správcu dane počas daňovej kontroly DPH za
zdaňovacie obdobia september 2014 až december 2015 a predloženie dokladov k výzve zo dňa
08.11.2015. Zo zápisnice z ústneho pojednávania vyplýva, že predmet pojednávania bol zameraný na
deklarované dodanie tovaru spoločnosti ALOPIAS s.r.o. do Českej republiky. K tomuto obchodu konateľ

daňového subjektu uviedol, že za spoločnosť preberal tovar pán M. T., W. M., Y., ktorý sa preukázal
dokladom totožnosti - občianskym preukazom, opečiatkoval CMR pečiatkou spoločnosti ALOPIAS s.r.o.,
pričom iný doklad potvrdzujúci a preukazujúci prevzatie tovaru spoločnosťou ALOPIAS s.r.o. v Čechách
(inom členskom štáte) nevedel momentálne predložiť. Uviedol ďalej, že pán Krmíček zaplatil uvedené
faktúry v hotovosti, prevzal tovar a odviezol ho vozidlom Ford Tranzit HOC 15-37, pričom neskúmal

v akom vzťahu bol pán T. k spoločnosti ALOPIAS s.r.o. dodajúc, že nemal pochybnosti o spoločnosti
ALOPIAS s.r.o., nakoľko pán Krmíček mal informácie o prevzatí tovaru a za tovar zaplatil. Na otázku
správcu dane potvrdil, že vystavil CMR, tlačivá vytlačil z portálu finančnej správy, potvrdil, že prepravu
vykonával pán M. T., podpis na CMR je pána T., ktorý robil pre spoločnosť ALOPIAS s.r.o., prepravu sizabezpečil odberateľ. Na otázku správcu dane, kto a kedy mu odovzdal predložené CMR daňový subjekt
uviedol, že vystavil CMR, ktoré podpisoval on a pán T. ich opečiatkoval za ALOPIAS s.r.o. a podpísal,
pričom za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. preberal tovar pán T.. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní súčasne

vyplýva, že konateľ daňového subjektu bol oboznámený o výsledkoch spontánnej výmeny informácií
(bližšie bod 4 rozsudku), pričom využil svoje právo podľa ustanovenia § 45 ods. 1 daňového poriadku
a do spontánnej výmeny informácii nahliadol. Záverom ústneho pojednávania správca dane oboznámil
daňový subjekt so skutočnosťou, že predložené CMR nespĺňajú náležitosti pre splnenie podmienok
oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 ods. 5 zákona

č. 222/2004 Z. z. a za súčasného zohľadnenia údajov získaných v rámci spontánnej výmeny informácií,
že nadobúdateľ tovaru - spoločnosť ALOPIAS s.r.o. nepotvrdila prevzatie tovaru, oznámil daňovému
subjektu, že dodanie tovaru zdaní základnou sadzbou dane podľa § 27 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.
z. K uvedenému zisteniu konateľ daňového subjektu uviedol, že vyššie uvedené obchody prebehli a že
zistenia správcu dane neznamenajú, že obchod neprebehol a tovar nebol spoločnosti ALOPIAS s.r.o.
dodaný.

7. Správca dane dňa 19.11.2018 vyhotovil Protokol z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobia október 2014 až december 2014, január 2015, marec 2015 až október 2015 a
december 2015 (ďalej len ako „Protokol zo dňa 19.11.2018“), pričom z jeho záverov vo vzťahu k dodaniu
tovaru s oslobodením od dane podľa § 43 zákona o DPH vyplýva záver správcu dane, že aby bolo

možné uznať oslobodenie od dane podľa ods. 1 až 4 zákona o DPH musí mať platiteľ dane k dispozícii
dôkazy o tom, že sa dodanie tovaru do iného členského štátu uskutočnilo s tým, že listinné dôkazy musí
platiteľ dane pre prípad kontroly uchovávať. Správca dane poukázal na to, že ak je preprava tovaru
zabezpečovaná dopravcom (resp. inou osobou ako je dodávateľ alebo odberateľ) na účet dodávateľa
alebo na účet odberateľa, musí mať dodávateľ kópiu dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené

odberateľom (ktorý je uvedený na faktúre), alebo osobou ním poverenou, prevzatie tovaru v inom
členskom štáte (nákladný list cestnej nákladnej dopravy - na ktorom príjemca potvrdzuje prijatie tovaru
v inom členskom štáte; letecký nákladný list; lodný nákladný list; železničný nákladný list; prípadne
iný doklad preukazujúci prevzatie tovaru v inom členskom štáte, dodací list potvrdený odberateľom v
inom členskom štáte, ktorý je uvedený na faktúre). Správca dane rovnako poukázal na to, že nebol

predložený žiadny dôkaz, že osoba M. T. bola oprávnená konať v mene spoločnosti ALOPIAS s.r.o.
Vychádzajúc z uvedeného, ako aj z informácií získaných v rámci spontánnej výmeny informácií (bod 4
tohto rozsudku) správca dane vyhodnotil dôkaz o opustení územia SR a dodanie na adresu odberateľa
ALOPIAS s.r.o., R. Čejky 427, Frýdek - Místek ako nedostatočný, keď na CMR, ktoré kontrolovaný
daňový subjekt predložil pri daňovej kontrole, nie je potvrdenie o prevzatí tovaru odberateľom v inom

členskom štáte. Rovnako záverom správca dane uviedol, že hodnotil všetky dôkazy v zmysle § 3 ods.
3 daňového poriadku, t.j. dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo a dospel k záveru, že
daňový subjekt nepreukázal, že tovar bol reálne dodaný odberateľovi ALOPIAS s.r.o., čo znamená, že
nepreukázal, že boli splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. S poukazom na

uvedené správca dane vo vzťahu k faktúre č. 1500030, dátum vystavenia : 12.01.2015, dátum dodania :
12.01.2015, na základe ktorej predávajúci (žalobca) fakturoval kupujúcemu ALOPIAS s.r.o. za tovar
sumu 3 345,97 eur (ďalej aj ako len „sporná faktúra“) oznámil daňovému subjektu, že dodanie tovaru
zdaní základnou sadzbou dane podľa § 27 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.

8. Protokol zo dňa 19.11.2018 bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole
doručený daňovému subjektu dňa 22.11.2018, ktorým dňom bola daňová kontrola ukončená.

9.Daňovýsubjektdoručilsprávcovidanesvojevyjadrenie,vktoromnesúhlasilsjehozávermiuvedenými
v Protokole zo dňa 19.11.2018. Uviedol, že správca dane vyhodnotil CMR ako nedostatočné, pretože

na nich nie je potvrdenie o prevzatí tovaru odberateľom v inom členskom štáte. V tejto súvislosti uviedol,
že spoločnosť ALOPIAS s.r.o. prevzala tovar, nielen ako odberateľ, ale i ako príjemca, čo je zrejmé
z predložených CMR, kde samotným potvrdením ako prepravca tento potvrdzuje i samotné prijatie,
pričom v tom čase za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. vystupoval p. T., ktorý za tovar riadne zaplatil, tovar za
ALOPIAS s.r.o. prevzal a tento odovzdal p. Romanovi Brtkovi. Ako dôkaz predložil čestné vyhlásenie p.

Romana Brtka zo dňa 06.12.2018, v ktorom Roman Brtko, ako konateľ spoločnosti EUROFLEX s.r.o.,
ktorá bola spoločníčkou spoločnosti ALOPIAS s.r.o., potvrdzuje, že tovar bol ním fyzicky prevzatý práve
od p. T., čím bolo preukázané prevzatie a dodanie tovaru do Českej republiky. S poukazom na uvedenédaňový subjekt navrhol vykonať výsluch Romana Brtka, bytom Šoltésovej 375/61, 017 01 Považská
Bystrica.

10. V rámci vyrubovacieho konania správca dane požiadal dňa 17.05.2019 o MVI, konkrétne
požiadal českú daňovú správu o výsluch svedka M. T.. Následne správca dane vydal rozhodnutie č.
101194149/2019 zo dňa 20.05.2019, ktorým postupom podľa § 61 ods. 1 písm. b) daňového poriadku
prerušil daňové konanie, nakoľko bolo potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu
(Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010) s tým, že daňové konanie sa prerušilo odo dňa

23.05.2019 do dňa získania potrebných informácií resp. podkladov pre správne určenie dane. Odpoveď
na MVI bola doručená dňa 06.06.2019, ktorým dňom pominuli dôvody prerušenia daňového konania. Z
odpovede na MVI vyplýva, že M. T. dňa XX.XX.XXXX zomrel.

11. Dňa 18. júna 2019 sa uskutočnilo ústne pojednávanie, predmetom ktorého bolo prerokovanie
pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom k Protokolu zo dňa 19.11.2018, pričom

zápisnicaztohtoústnehopojednávaniasapovažovalapodľa§68ods.3daňovéhoporiadkuzaposlednú
zápisnicu spísanú v rámci vyrubovacieho konania, pričom z jej záverov vyplýva, že správca dane zotrval
na záveroch uvedených v Protokole zo dňa 19.11.2018.

12. Správca dane vydal dňa 26.06.2019 rozhodnutie číslo : 101557597/2019 (ďalej aj ako len

„prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určil daňovému subjektu
(žalobcovi) rozdiel v sume nadmerného odpočtu 557,66 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie január 2015 a znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie január 2015 zo sumy 966,73
eur na sumu 409,07 eur.

13. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že k daňovej kontrole bola predložená faktúra
č. 1500030, pričom objednávka, dodací list, mailová komunikácia k objednaniu tovaru, zmluva resp.
iný doklad o objednaní tovaru neboli doložené. Správca dane, citujúc ustanovenia § 43 ods. 1, ods.
5 a ods. 8 zákona o DPH dôvodil, že z citácie zákona vyplýva, že ak platiteľ (žalobca) uplatňuje
oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu, je povinný spôsobom

definovaným v § 43 ods. 5 zákona o DPH preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane,
že tovar bol odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo
nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom
členskom štáte, a že nadobúdateľom tovaru je skutočne tá osoba, ktorú deklaruje na odberateľskej
faktúre. Poukázal na to, že pri cezhraničných dodaniach tovaru platí, že tovar má byť zdanený v krajine

nadobudnutia, a preto dodávateľ, ktorý dodá tovar do iného členského štátu, uplatní pri splnení zákonom
stanovených podmienok oslobodenie od dane. Tiež poukázal na to, že pri posudzovaní postupu podľa
§ 43 zákona o DPH musí preveriť, či bol tovar dodaný osobe uvedenej na faktúre, osobe identifikovanej
pre daň v inom členskom štáte, ako aj musí preveriť dopravu. Argumentoval, že predložením faktúr, ich
zaúčtovaním ešte nie je splnená požiadavka preukaznosti, ale len formálna stránka účtovnej operácie,

keď listinné dôkazy a ústne tvrdenia v konaní nie sú bez ďalšieho preukázania reálneho uskutočnenia
zdaniteľného obchodu dôkazom o tom, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený, pričom uzavrel, že
kontrolovaný daňový subjekt ku kontrole predložil doklady (faktúry a CMR doklady), ktoré preukazujú
len formálnu stránku operácie. Mal za to, že daňové doklady sú z hľadiska preukazovania oslobodenia
od DPH použiteľné len vtedy, ak je nepochybné, že v nich uvedené údaje odrážajú skutočnosť, pričom

nesplnenie podmienok nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za nepreukázanie
uskutočnenia zdaniteľného plnenia.

14. Správca dane poukázal na nasledovné nesúlady, ktoré vznikli počas výkonu daňovej kontroly, ako aj
pri ďalších skutočnostiach, konkrétne, že spoločnosť ALOPIAS s.r.o. za obdobie január 2015 nepriznala

žiadne nadobudnutie z iného členského štátu; konateľ kontrolovaného daňového subjektu (žalobcu) Ing.
Juraj Černok síce na výzvu správcu dane predložil CMR, ktoré by spĺňali formálne náležitosti, avšak
následne na ústnom pojednávaní uviedol, že tieto CMR vytlačil on, vyhotovil ich on (na prevádzke v
Hornej Strede), kde ich pán T. osobne opatril pečiatkou a podpísal, t.j. nie je preukázané, že tovar bol
odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu; konateľ daňového subjektu uviedol,

že pán T. sa preukázal dokladom totožnosti, avšak neskúmal v akom vzťahu bol pán T. k spoločnosti
ALOPIAS s.r.o. a následne uviedol, že pán Krmíček robil pre spoločnosť ALOPIAS s.r.o.; nie je známy,
ani preukázaný vzťah pána T. k spoločnosti ALOPIAS s.r.o. (nebol doložený žiadny relevantný dôkaz
na preukázanie vzťahu medzi spoločnosťou ALOPIAS s.r.o. a p. T.); bezdôvodné vyhotovenie CMRdodávateľom na mieste prevádzky, nakoľko CMR je dokladom, dôkazom prepravcu; nie je preukázané
žiadnym dôkazom, že daňový subjekt (žalobca) si z opatrnosti overil odberateľa ALOPIAS s.r.o.; nie
je preukázané, že tovar opustil územie Slovenskej republiky, že bol dodaný do iného členského štátu;

nie je preukázané prevzatie tovaru v inom členskom štáte a tiež skutočnosti, ktoré sú preukázané na
základe spontánnej informácie vo vzťahu k spoločnosti ALOPIAS s.r.o. (bližšie bod 4 rozsudku). S
poukazom na uvedené správca dane uzavrel, že daňový subjekt (žalobca) nepreukázal, že dodania
tovaruspĺňajúpodmienkynaoslobodenieoddanepodľa§43ods.1zákonaoDPHkonkrétne,žedaňový
subjekt nepreukázal, že tovar opustil územie Slovenskej republiky, že bol dodaný do iného členského

štátu, konkrétne odberateľovi ALOPIAS s.r.o. a preto bol osobou povinnou platiť správcovi dane daň v
tuzemsku podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH. Daň vypočítal s poukazom na § 22 ods. 1 zákona o DPH
tak, že z faktúry č. 1500030 bola dohodnutá protihodnota 3 345,97 eur, ktorá sa považuje za cenu s
daňou, výpočet DPH : 3 345,97/120 x 20 = 557,66 eur.

15. Vo vzťahu k čestnému prehláseniu zo dňa 06.12.2018, ktorým Roman Brtko, bytom Šoltésovej

375/61, Považská Bystrica prehlasuje, že v období od 14. novembra 2012 do 31. marca 2015, ako
konateľ firmy EUROFLEX s.r.o., IČO : 25 571 516, ktorá bola spoločníkom obchodnej spoločnosti
ALOPIAS s.r.o., osobne prevzal zásielky tovaru od spoločnosti Pneumoto, s.r.o. od pána Krmíčka,
konkrétne čísla dokladov 1401002, 1401169, 1401310, 1401384, 1500030, 1500386, 1500433,
1500901, 1501076 a 1501265 správca dane uviedol, že údaje uvedené v čestnom prehlásení

nekorešpondujú so skutočnosťou. V tejto súvislosti poukázal na to, že z verejne dostupných zdrojov
na internete, t.j. z obchodného registra, vedeného Krajským súdom v Ostrave zistil, že spoločnosť
EUROFLEX s.r.o. bola ako spoločník spoločnosti ALOPIAS s.r.o. zapísaná 7. januára 2015, vymazaná
9. januára 2017, t.j. v mesiacoch október až december 2014 nebola spoločnosť EUROFLEX s.r.o.
spoločník spoločnosti ALOPIAS s.r.o. Správca dane ďalej poukázal na to, že nie je preukázané v akom

vzťahu bola spoločnosť EUROFLEX s.r.o. k spoločnosti ALOPIAS s.r.o. od októbra 2014 až do 7.
januára 2015, taktiež nie je preukázané, na základe akého vzťahu, poverenia a podobne mal prebrať
Roman Brtko tovar pre spoločnosť ALOPIAS s.r.o. od októbra 2014, ani kde k odovzdaniu a prevzatiu
tovaru došlo a rovnako nie je preukázané, že tovar bol prepravený do iného členského štátu, že opustil
územie Slovenskej republiky, pričom táto skutočnosť nevyplýva z podaného čestného prehlásenia. Tiež

poukázal na to, že nesúlad vznikol aj v údajoch uvedených v čestnom prehlásení pri faktúre číslo
1501265, dátum dodania 21.08.2015 a faktúre číslo 1501076, dátum dodania 15.07.2015 a to z dôvodu,
že v čestnom prehlásení je uvedené, že Roman Brtko prevzal zásielky v období od 14. novembra
2012 do 31. marca 2015, pričom vyššie uvedené faktúry majú dátum dodania v júli 2015 a auguste
2015. Vychádzajúc preto z uvedených skutočností a nezrovnalostí správca dane požiadavku daňového

subjektu na vypočutie Romana Brtka považoval za bezpredmetnú a skonštatoval, že predložené čestné
prehlásenie zo dňa 06.12.2018 je účelovo vyhotovené.

16. Správca dane ďalej poukázal na to, že v rámci preverenia zdaniteľných obchodov vo vyrubovacom
konaníazdôvodu,žebolopotrebnézískaťinformáciespôsobompodľaosobitnéhopredpisu-nariadenia

Rady (EÚ) č. 904/2010 zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácii č. 101173242/2019 zo dňa
20.05.2019, ktorou požiadal o vypočutie svedka M. T. s tým, že mu bola dňa 06.06.2019 doručená
odpoveď, ktorou český správca dane oznámil, že svedok M. T. zomrel dňa XX.XX.XXXX a preto
svedecká výpoveď nie je možná. V tejto súvislosti správca dane poukázal na to, že daňovému subjektu
bola dňa 18.06.2019 na ústnom pojednávaní predložená žiadosť o MVI zo dňa 20.05.2019 a odpoveď

k nahliadnutiu, pričom daňový subjekt do dokladov nahliadol.

17.Vychádzajúczuvedenéhosprávcadaneskonštatoval,žeanipočasvyrubovaciehokonanianebolizo
stranydaňovéhosubjektu(žalobcu)poskytnutépožadovanéinformácie,nebolizistenénovéskutočnosti,
ktoré by mali vplyv na vyčíslený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2015

a preto neuznal oslobodenie od dane z pridanej hodnoty za dodávku tovaru celkom v sume 3 345,97
eur, z toho základ dane v sume 2 788,31 eur a určil daň z uvedeného zdaniteľného plnenia z faktúry č.
15010030 vo výške 20 % zo základu dane, t.j. vo výške 557,66 eur, čo sa prejavilo v znížení nadmerného
odpočtu zo sumy 966,73 eur na sumu 409,07 eur.

18. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal daňový subjekt v zákonom stanovenej lehote
odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím číslo : 102531585/2019 zo 7. novembra 2019
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil
prvostupňové rozhodnutie správcu dane.19. Žalovaný po opise priebehu daňovej kontroly, vyrubovacieho konania a odvolacích námietok pristúpil
k ich zhodnoteniu.

20. Na úvod poukázal na to, že ak daňový subjekt uplatňuje oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z
tuzemska do iného členského štátu, je povinný spôsobom definovaným v § 43 ods. 5 zákona o DPH
preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane konkrétne, že tovar bol odoslaný alebo
prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na

ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, a že nadobúdateľom
tovaru je skutočne tá osoba, ktorú deklaruje na odberateľskej faktúre. Ďalej poukázal na to, že správca
dane pri posudzovaní postupu podľa § 43 zákona o DPH musí preveriť aj dopravu.

21. Po preštudovaní predloženého administratívneho spisu žalovaný skonštatoval, že daňový subjekt
nedokázal preukázať, že sa uvedený obchod uskutočnil tak, ako deklaruje vo vystavenej faktúre č.

1500030, čo vyplýva zo skutočností zistených správcom dane. Uviedol, že napriek tomu, že kontrola
bola začatá dňa 23.11.2017, kontrolovaný daňový subjekt predložil v priebehu daňovej kontroly dňa
14.11.2018, teda až na základe výzvy správcu dane zo dňa 08.11.2018, CMR doklad, na ktorom je
uvedený M. T., ktorý mal podľa konateľa daňového subjektu preberať tovar od daňového subjektu na
prevádzke v Hornej Strede, kde mal CMR opečiatkovať pečiatkou odberateľa ALOPIAS s.r.o. a za

odberateľa ho aj podpísať, a to bez preukázania oprávnenia konať za odberateľa, ktoré daňový subjekt
od neho nežiadal s tým, že prepravu si mal zabezpečovať odberateľ, tovar za ALOPIAS s.r.o. mal
preberať M. T. (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 15.11.2018) dodajúc, že tieto skutočnosti konateľ
daňového subjektu tvrdil po tom, čo M. T. dňa XX.XX.XXXX zomrel.

22. Podľa žalovaného daňový subjekt nepreukázal, že splnil hmotnoprávne podmienky na oslobodenie
od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, keďže
nepredložil správcovi dane doklad o oprávnení M. T. konať za odberateľa ALOPIAS s.r.o. (za spoločnosť
je oprávnený konať konateľ) a nepredložil ani potvrdenie o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním
poverenou v zmysle § 43 ods. 5 písm. c) bod 3 zákona o DPH s uvedením adresy miesta a dátumu

prevzatia tovaru v inom členskom štáte dodajúc, že nepovažoval vypočutie svedka Romana Brtka za
potrebné, keďže ako bývalý konateľ spoločnosti EUROFLEX s.r.o. bol oprávnený konať za spoločnosť
EUROFLEX s.r.o., ale nie za spoločnosť ALOPIAS s.r.o., aj napriek tomu, že tieto dve spoločnosti
boli spoločníkmi od 07.01.2015 do likvidácie spoločnosti EUROFLEX s.r.o. dňa 09.01.2017, kedy bola
táto spoločnosť vymazaná z obchodného registra a Roman Brtko v nej vykonával funkciu konateľa od

14.11.2012 do 31.03.2015.

23. Žalovaný argumentoval ďalej, že uplatnením oslobodenia od dane v zmysle § 43 zákona o DPH pri
nesplnení podmienok tohto oslobodenia dochádza k porušeniu § 19 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenia
§ 8 ods. 1, § 13 ods. 1 písm. c) a zároveň § 69 ods. 1 zákona o DPH. S poukazom na uvedené

skonštatoval, že keďže bolo vykonanou daňovou kontrolou zistené, že nebolo preukázané dodanie
tovaru do Čiech, v zmysle § 8 v nadväznosti na § 19 zákona o DPH mala byť DPH z faktúry č. 1500030
znejúca na odberateľa ALOPIAS s.r.o. odvedená do štátneho rozpočtu SR, keďže kontrolovaný daňový
subjekt bol v zmysle § 69 ods. 1 zákona o DPH osobou povinnou platiť daň z uvedenej dodávky a preto
bol postup správcu dane v súlade so zákonom o DPH.

24. Vo vzťahu k námietke, že správca dane v rámci svojho úradného postupu odňal daňovému
subjektu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom zisteným počas daňovej kontroly,
keď v napadnutom rozhodnutí konštatuje skutočnosti počas daňovej kontroly daňovému subjektu
neznáme žalovaný uviedol, že z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňový subjekt bol

oboznámený so zisteniami správcu dane v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania na
ústnych pojednávaniach dňa 26.06.2018, 19.09.2018, dňa 23.10.2018, dňa 18.06.2019, avšak žiadne
návrhy ani námietky smerujúce proti obsahu týchto zápisníc nevzniesol dodajúc, že okrem toho správca
dane konateľa daňového subjektu telefonicky informoval o určení dane podľa § 22 zákona o DPH
(Úradný záznam zo dňa 24.06.2019). Z uvedeného dôvodu žalovaný vyhodnotil túto námietku ako

neopodstatnenú.

25. Vo vzťahu k rozsudkom Bonik EOOD (2013) a vo veciach Mahagében, Peter Dávid, Mecsek-Gabona
a Gábor Tóth (2012) žalovaný uviedol, že uvedené rozsudky nie je možné aplikovať na tento prípad,keďže daňovým subjektom nebolo preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie
dane podľa § 49 - 51 zákona o DPH dodajúc, že ak sa daňový subjekt odvoláva na rozsudky SD EÚ,
nie je postačujúce iba citovať určité právne stanovisko vytrhnuté z kontextu, ale je potrebné preukázať,

že aj ich podobnosť s preverovaným prípadom, t.j. či sú relevantné v tejto veci, čo sa však nestalo. V
tejto súvislosti poukázal na to, že rozsudok SD EÚ vo veci C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid nie
je v danom prípade vôbec aplikovateľný, a to z dôvodu diferentnosti skutkových okolností, keď vo veci
SD EÚ nebol spochybnený samotný dodávateľ fakturovaného tovaru, ale iba množstvo tovaru, pretože
z účtovníctva dodávateľa vyplynulo, že v čase dodania nedisponoval dostatočným množstvom tovaru.

26. Vo vzťahu k námietke, že nemožno vyvodiť dôkazné bremeno daňového subjektu na právne vzťahy
týkajúce sa jeho dodávateľa a subdodávateľa žalovaný uviedol, že zo strany správcu dane nešlo o
nezákonné prenášanie dôkazného bremena na daňový subjekt vo vzťahu k okolnostiam týkajúcich sa
tretích subjektov, ktoré nemal možnosť ovplyvniť, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania
skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku

kontrolovaným daňovým subjektom. Preto aj túto námietku žalovaný vyhodnotil za bezdôvodnú.

27. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011 dal žalovaný
daňovému subjektu do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
401/09-17, z ktorého časť odcitoval. Ďalej dôvodil, že v zmysle § 24 daňového poriadku v procese

správy daní, ako aj v daňovom konaní nesie dôkazné bremeno daňový subjekt, čo znamená, že daňový
subjekt je povinný preukazovať vierohodnosť svojich tvrdení dodajúc, že faktúry sú z hľadiska nároku na
odpočítanie dane použiteľné len vtedy, ak je nepochybné, že v nich uvedené údaje odrážajú skutočnosť
a ich vierohodnosť a kompletnosť preukazuje daňový subjekt. S poukazom na uvedené uviedol, že
dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom

subjekte dodajúc, že bolo potrebné, aby sám daňový subjekt preukázal, že vynaložil a prijal všetky
rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil
tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako je uvedený na predkladaných daňových
dokladoch, bude spochybnené. Mal za to, že v okamihu, kedy správca dane spochybnil dôveryhodnosť
predložených dokladov, bolo povinnosťou daňového subjektu preukázať, že k realizácii plnenia skutočne

došlo tak, ako deklaruje, nakoľko takýto spôsob vedenia dokazovania vyplýva z toho, že na strane
daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie,
pretože daňový subjekt je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne
uvádza v daňovom priznaní (§ 24 ods. 1 daňového poriadku).

28. Žalovaný zastal názor, že správca dane v súlade s § 3 ods. 2 daňového poriadku, s prihliadnutím na
jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie s tým, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových
okolností vyvodil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s
hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Mal za to, že doklady predložené daňovým subjektom

nemajú reálny základ a vyvolávajú pochybnosti o uskutočnení deklarovaného obchodu, na základe
ktorého si daňový subjekt uplatnil právo na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do
iného členského štátu. Rovnako mal za to, že kontrolovaný daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly,
ani vo vyrubovacom konaní a ani v odvolacom konaní neodstránil pochybnosti o reálnom uskutočnení
preverovaného zdaniteľného obchodu s tým, že neunesenie dôkazného bremena na strane daňového

subjektu má za následok neuznanie tvrdených skutočností za dokázané s príslušnými hmotnoprávnymi
následkami. Žalovaný považoval postup správcu dane za správny uzavrúc súčasne, že v prípade
daňového subjektu nebolo vôbec možné zo strany správcu dane vyvodiť záver, že predložené dôkazy
odrážajú materiálnu skutočnosť, teda, že informácie v nich zaznamenané sú pravdivé a majú tak vo
vzťahu k deklarovanému sporného obchodu relevanciu.

29. S poukazom na uvedené žalovaný skonštatoval, že po preskúmaní spisového materiálu v rozsahu
odvolacích námietok, správca dane rešpektoval základné zásady správy daní, a jeho postup pri výkone
daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní bol v súlade s príslušnými ustanoveniami daňového poriadku
a v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH.

II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body)30. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého
rozhodnutia navrhujúc správnemu súdu jeho zrušenie vrátane zrušenia prvostupňového rozhodnutia
správcu dane. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania. Žalobca v správnej žalobe výslovne

uviedol, že nežiada, aby správny súd vo veci nariadil pojednávanie.

31. Namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci, a že došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej

správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

32. Poukazoval na to, že vo výroku napadnutého rozhodnutia a vo výroku rozhodnutia správcu dane
absentuje rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní, ktoré je v zmysle § 63 ods. 3 písm. d) daňového
poriadku jeho obligatórnou náležitosťou, preto výrok rozhodnutí považoval za zmätočný, nezákonný a
nepreskúmateľný.

33. Uvádzal, že v zdaňovacom období január 2015 dodal spoločnosti ALOPIAS s.r.o., Frýdek - Mýstek,
Česká republika, IČO: 02479761, IČ DPH CZ02479761 do iného členského štátu tovar v hodnote 3
345,97 eur. Tento tovar fakturoval menovanému odberateľovi faktúrou číslo 1500030, dátum vystavenia:
12.01.2015, dátum dodania: 12.01.2015. Poukázal na to, že obchod prebehol tým spôsobom, že do

jeho predajne v Hornej Strede sa za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. dostavil pán M. T., ktorý mal na základe
objednávky prevziať tovar, pričom disponoval informáciami o prevzatí konkrétneho tovaru (tak ako je
podrobne položkovite uvedený vo faktúre č. 15000030), tento tovar mu v hotovosti vyplatil a následne
tovarodviezolmotorovýmvozidlomFordTranzitHOC15-37doČeskejrepubliky,kdehoodovzdalpánovi
Romanovi Brtkovi, ktorý ho riadne prevzal, pričom reálne prevzatie tovaru potvrdil v čestnom vyhlásení

zo dňa 06.12.2018. S poukazom na uvedené mal žalobca za to, že predmet fakturácie, deklarovaný
faktúrou číslo 1500030 bol odberateľovi - spoločnosti ALOPIAS s.r.o. preukázateľne dodaný do iného
členského štátu, pričom tak splnil podmienky pre oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH.

34. So závermi správcu dane a žalovaného, podľa ktorých v konaní nebolo preukázané, že sa obchod

uskutočnil spôsobom deklarovaným na spornej faktúre a neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre
oslobodenie od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu, nakoľko nebol predložený doklad o
oprávnení M. T. (osoba, ktorá tovar v predajni v Hornej Strede prevzala, konať za odberateľa ALOPIAS
s.r.o.), ani potvrdenie o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou v zmysle § 43 ods.
5 písm. c) bod 3 zákona o DPH, žalobca nesúhlasil. Mal za to, že bez pochybností splnil podmienky

pre oslobodenie od dane, avšak konajúce daňové orgány neprihliadali na dôkazy svedčiace v jeho
prospech, a tiež mal za to, že odstránené neboli nedostatky a nesprávne ustálený skutkový stav, ktoré
namietal vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly, pričom v rozhodnutiach konajúcich daňových
orgánov absentuje presvedčivé vyhodnotenie dôkazov.

35. Mal za to, že tým, že žalovaný konštatoval, že v danom prípade nie sú naplnené podmienky pre
oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, vec nesprávne právne posúdil [§ 191 ods. 1
písm. c/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“)]. Rovnako mal za to, že správcom dane ustálený a rozhodnutím
žalovaného potvrdený skutkový stav veci, v intenciách ktorého v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho

konania nebolo preukázané, že namietané plnenie vo forme dodania tovaru bolo skutočne dodané
odberateľovi ALOPIAS s.r.o. do Českej republiky, je v rozpore so skutočným stavom veci. Taktiež tvrdil,
že správca dane i žalovaný vydaním napadnutého rozhodnutia porušil zásadu zákonnosti, ktorá súvisí
aj s požiadavkou spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci tvoriacej predmet konania.

36. Žalobca poukazoval na to, že čestným vyhlásením Romana Brtka zo dňa 06.12.2018 preukázal,
že za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. prevzal tovar menovaný, ktorý bol v období 11/2012 až 3/2015
konateľom spoločnosti EUROFLEX s.r.o., ktorá bola spoločníkom ALOPIAS s.r.o. Mal za to, že uvedené
preukazuje personálne prepojenie spoločnosti ALOPIAS s.r.o. a EUROFLEX s.r.o., ktoré vysvetľuje,
prečo tovar za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. preberal práve Roman Brtko a preto predložené čestné

vyhlásenie preukazuje, že v zdaňovacom období december 2014 (správne malo byť uvedené január
2015 - poznámka správneho súdu) Roman Brtko preberal tovar osobne za spoločnosť ALOPIAS s.r.o.37. Namietal závery správcu dane, že je povinný preukazovať oprávnenia osôb vystupujúcich za
odberateľa ALOPIAS s.r.o. a skúmať pozadie realizácie ním fakturovaného plnenia v tejto spoločnosti
dôvodiac tým, že nie je objektívne možné, aby akýmkoľvek spôsobom preukázal uskutočnenie ďalších

plnení a vzťahov v rámci tohto dodávateľského reťazca (vzájomné vzťahy ALOPIAS s.r.o. a EUROFLEX
s.r.o.), na základe ktorého ALOPIAS s.r.o. preberal od neho tovar.

38. K premise správcu dane, že minimálne v období bez konateľa nemohol za ALOPIAS s.r.o. tovar
nikto preberať uviedol, že toto tvrdenie však neplatí absolútne a nezodpovedá skutočnosti dodajúc, že

za spoločnosť nemusí preberať tovar (plnenia) výlučne konateľ, keď v danom prípade preberal tovar
výlučne Roman Brtko, a to napriek tomu, že nebol konateľom ALOPIAS s.r.o. V tejto súvislosti dodal, že
takto to bolo medzi daňovými subjektmi zaužívané a takto ich obchodná spolupráca niekoľko mesiacov
bezproblémovo prebiehala, pričom túto skutočnosť Roman Brtko potvrdil.

39. Žalobca mal za to, že vzťah Romana Brtka k spoločnosti ALOPIAS s.r.o. dostatočne preukázal

dodajúc, že skutočnosť, že v neskoršom období Roman Brtko pokračoval v preberaní tovaru
za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. neznamená, že čestné vyhlásenie je zmätočné, alebo že nemá
výpovednú schopnosť. Mal za to, že predmetné čestné vyhlásenie určito a zrozumiteľne uvádza, kto
v kontrolovanom zdaňovacom období tovar za ALOPIAS s.r.o. preberal s tým, že to bol Roman Brtko,
ktorá skutočnosť je z čestného vyhlásenia jasná a zrozumiteľná. Rovnako dôvodil, že situáciu ohľadne

osobitných poverení medzi Romanom Brtkom a ALOPIAS s.r.o. nemali podľa všetkého tieto subjekty
administratívne podchytené, čo však neznamená, že by Roman Brtko nemal tovar osobne preberať
doplniac, že takýmto poverením nemal dôvod disponovať, keďže objednaný tovar odovzdal šoférovi zo
spoločnosti ALOPIAS s.r.o. Ottovi Krmíčkovi, ktorý ho následne odovzdal Romanovi Brtkovi v Českej
republike, ktorý ho oprávnene prevzal za spoločnosť ALOPIAS s.r.o.

40. Ďalej žalobca poukázal na to, že správca dane svojvoľne neakceptoval navrhnutý dôkaz, a
to výsluch Romana Brtku, pričom žiadnym spôsobom nepreukázal, že Roman Brtko tovar osobne
reálne nepreberal, a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by jeho vyhlásenie nemalo byť považované za
dôveryhodné.

41. Mal za to, že správca dane sa pridržiaval skúmania výlučne formálnej stránky konania Romana
Brtka za spoločnosť ALOPIAS s.r.o., keď vytkol absenciu osobitného poverenia, prípadne obdobného
dokladu, na základe ktorého by Roman Brtko preberal tovar za spoločnosť ALOPIAS s.r.o., avšak na
strane druhej spolu so žalovaným opakovane uvádzal, že mu pri hodnotení dôkazov nepostačujú len

účtovné doklady, ktoré preukazujú iba formálnu stránku účtovnej operácie a pátral po dôkazoch, ktoré by
preukazovali reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu. V súvislosti s uvedeným mal za to, že práve
takýto dôkaz (čestné vyhlásenie) správcovi dane predložil, avšak správca dane tento dôkaz odmietol
bez relevantného odôvodnenia.

42. Namietal, že žalovaný sa s takýmto nesprávnym postupom správcu dane stotožnil, keď uviedol,
že vypočutie svedka Romana Brtka nepovažuje za potrebné, a to z dôvodu, že ako bývalý konateľ
spoločnosti EUROFLEX s.r.o. bol oprávnený konať za spoločnosť EUROFLEX s.r.o., ale nie za
spoločnosť ALOPIAS s.r.o., aj napriek tomu, že tieto dve spoločnosti boli spoločníkmi od 07.01.2015

do likvidácie spoločnosti EUROFLEX s.r.o. dňa 09.01.2017, kedy bola táto spoločnosť vymazaná z
Obchodného registra Českej republiky a Roman Brtko v nej vykonával funkciu konateľa od 14.11.2012
do 31.03.2015. V tejto súvislosti dôvodil, že žalovaný, ani správca dane nezobral do úvahy fakt, že za
spoločnosť môže na základe plnomocenstva alebo poverenia konať aj iná osoba ako konateľ, a napriek
tomu, že na výsluchu pána Romana Brtka trval a mal v záujme týmto výsluchom ozrejmiť a detailne

identifikovať vzťahy, na základe ktorých pán Roman Brtko preberal tovar za spoločnosť ALOPIAS s.r.o.,
toto mu nebolo zo strany daňových orgánov umožnené.

43. Poukázal ďalej na to, že okrem predloženého čestného vyhlásenia Romana Brtka, predložených
faktúr a výsluchu konateľa, predložil aj potvrdenia o prevzatí tovaru - CMR, z ktorých je zrejmé, že tovar

preberal šofér M. T., ktorý tovar odovzdal Romanovi Brtkovi, ktorý ho za odberateľa ALOPIAS s.r.o.
osobne prevzal v Českej republike s tým, že Roman Brtko vo svojom čestnom vyhlásení potvrdil, že tovar
mu doviezol M. T., avšak správca dane vyššie tvrdené a preukázané skutočnosti, ktoré sú podstatné
pre preukázanie dodania tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 ods. 1 zákona o DPHdaňovým subjektom, neakceptoval a odmietol na ne prihliadnuť v spojení s ďalšími skutočnosťami, ktoré
vyšli počas daňovej kontroly najavo.

44. Ďalej žalobca poukázal na to, že vzniká legitímne otázka, aký iný dôkaz by správca dane akceptoval
za účelom preukázania dodania tovarov do iného členského štátu, keďže ani samotné preukázanie
dodania (reálneho prevzatia) tovaru nepovažoval za dostatočné pre ustálenie záveru, že reálne dodal
spoločnosti ALOPIAS s.r.o. tovar z tuzemska do iného členského štátu (Českej republiky) argumentujúc
ďalej, že v tomto smere nemožno akceptovať ani zdôvodnenie správcu dane, ktorý odmietol uskutočniť

navrhovanú výpoveď Romana Brtka výhradne len preto, že ju považuje za bezpredmetnú a predložené
čestné vyhlásenie za účelovo vyhotovené.

45. Žalobca tvrdil, že správca dane ani žalovaný nevykonával svoju hodnotiacu činnosť predložených
a získaných dôkazov v súlade s ustanovenými normatívmi, keď nevyhodnotil dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti tak, aby objektívne zistil skutočný stav veci, pričom účelovo prisúdil niektorým dôkazom vyššiu

právnu silu oproti ostatným dôkazom, čím konal v rozpore so všeobecnými zásadami správy daní
inkorporovanými najmä v ustanovení § 3 daňového poriadku. Preto žalobca uzavrel, že takéto konanie
žalovaného a správcu dane, ktorým odmietli prihliadať na čestné vyhlásenie pána Romana Brtka a
odmietli vykonať dôkaz jeho výsluchom k podstatným skutočnostiam, je naplnením dôvodu na podanie
žaloby podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.

46. Žalobca ďalej tvrdil, že jeho právo na spravodlivé konanie bolo porušené v dôsledku nevykonania
navrhnutých dôkazov, ktoré mohli prispieť k náležitému objasneniu skutkového stavu. Mal za to, že
správca dane obmedzil dokazovanie výlučne na formálne preverenie účtovných dokladov ALOPIAS
s.r.o., ktoré neboli správcovi dane predložené. Tiež namietal, že správca dane zameral svoje úsilie a

svoju pozornosť na získanie účtovných a iných administratívnych dokladov (poverenia, zmluvné vzťahy),
za ktoré nenesie žiadnu zodpovednosť a ani ich úplnosť a predloženie nevie objektívne ovplyvniť, pričom
zdôraznil, že správca dane bez dôležitého dôvodu nevykonal podstatné dokazovanie, ktoré navrhoval
vykonať, a to výsluch Romana Brtka.

47. Tiež namietal, že v rámci svojho úradného postupu mu správca dane odňal možnosť vyjadriť sa
ku všetkým skutočnostiam a dôkazom zistených počas daňovej kontroly, keď v napadnutom rozhodnutí
konštatujú neznáme skutočnosti získané počas daňovej kontroly, ktorá skutočnosť sama o sebe zakladá
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

48. K dôvodom nepriznania jeho nároku na oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH,
konkrétne, že existuje pochybnosť, že tovar bol dopravený do ČR, pretože doterajší konatelia sa javia
ako biele kone, ďalej, že z daňových priznaní spoločnosti ALOPIAS s.r.o. za zdaňovacie obdobia
01/15-03/15 nepriznala ALOPIAS s.r.o. žiadne nadobudnutie z iného členského štátu, že spoločnosť
ALOPIAS s.r.o. je nekontaktná od decembra 2014, a tiež že neumožnila správcovi dane vykonať daňovú

kontrolu, žalobca uviedol, že na tieto skutočnosti nemožno prihliadať a nemôžu byť rozhodujúce pre
určenie nároku na oslobodenie od dane.

49. Tiež poukázal na to, že správca dane neskúmal a ani nijako nepreukázal jeho vedomosť o neplnení
si povinnosti jeho odberateľa a preto na tieto skutočnosti správca dane ani nemôže prihliadať a

nemôžu byť rozhodujúce pre určenie nároku na oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH.
Nepovažoval za prípustné, aby zodpovedal za tú okolnosť, že spoločnosť ALOPIAS s.r.o. so správcom
dane nespolupracuje a že iným ďalším spôsobom nepreukázala prijatie tovaru od žalobcu. V tejto
súvislosti poukázal na to, že vykonal všetky úkony odbornej starostlivosti zamerané na preverenie
spoľahlivosti spoločnosti ALOPIAS s.r.o., ktoré od neho bolo možné spravodlivo vyžadovať, a ktoré

zároveň boli v jeho možnostiach dodajúc, že nemal žiadnu vedomosť, že by zo strany jeho odberateľa
ALOPIASs.r.o.došlokakémukoľvekporušeniupredpisovvoblastidaňovéhoprávaasúčasnemuzákon
nedal žiadne právne prostriedky na to, aby sa o takýchto prípadne existujúcich skutočnostiach mohol
dozvedieť.

50. Dôvodil, že v obchodnom styku je predpokladaná dobromyseľnosť konania a nadobudnutia práv
s tým, že akokoľvek by bol podnikateľ pri uzatváraní obchodov obozretný, nemôže absolútne vylúčiť,
že sa stane v niektorom prípade obeťou podvodu argumentujúc, že dôkazy o prípadnej protiprávnosti
konania obchodných partnerov kontrolovaného daňového subjektu nemožno považovať za objektívnydôkaz protiprávnosti jeho konania, ani v tom nemožno badať jeho vedomosť o existencii porušenia
daňových právnych predpisov, či jeho priamu, cielenú a úmyselnú participáciu na daňovom podvode
(rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp.zn. 1 S/269/2016).

51. Poukázal na to, že rozhodujúcou právnou skutočnosťou o dodaní objednaného tovaru bolo, že
spoločnosť ALOPIAS s.r.o. tento tovar fakticky prebrala. Tvrdil, že v prípade, ak by akceptoval správcom
dane proklamovaný prístup, bolo by možné platiteľovi dane odmietnuť uplatnenie nároku na oslobodenie
od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu v každom prípade, keď niektorý zo

subjektov v dodávateľskom reťazci je nezastihnuteľný, resp. sú tu dané iné okolnosti, na základe ktorých
sa možno nepriamo domnievať, že tento subjekt nevykonával skutočnú hospodársku činnosť, a to
bez ohľadu na iné skutočnosti, ktoré vyšli počas daňovej kontroly najavo. V tejto súvislosti žalobca
poukazoval aj na judikatúru SD EÚ a všeobecných slovenských súdov, ktorou boli ustálené právne
záväzné aplikačné pravidlá, najmä na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6
Sžf/10/2012 sp. zn. 3 Sžf/1/2011 a rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne vo veci sp. zn. 11 S/16/2017.

52. V rámci rozloženia dôkazného bremena medzi správcu dane a kontrolovaný daňový subjekt mal
žalobca za to, že preukázal skutočnosti prislúchajúce jeho dôkaznému bremenu na rozdiel od správcu
dane, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol, keď žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, že
odberateľovi - spoločnosti ALOPIAS s.r.o. do Českej republiky objednaný tovar nedodal. Podľa žalobcu

vo veci konajúce daňové orgány nespochybnili preukázateľne vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť
predložených dôkazov, pričom tvrdenie, že tovar nebol dodaný do Českej republiky je subjektívnym
názorom správcu dane, ktorý nemá oporu v skutkovom stave. Mal za to, že preukázal dodanie tovaru
všetkými účtovnými a daňovými dokladmi, ktoré mal a mohol mať k dispozícii, naproti tomu správca dane
nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že jeho odberateľovi príslušné tovary dodané neboli.

53. Žalobca tvrdil, že dodanie tovaru v zmysle faktúry č. 1500030 a zaplatenie kúpnej ceny za tento
dodaný tovar bolo okrem písomných dokladov potvrdené aj čestným vyhlásením osoby, ktorá tovar v
Českej republike prevzala za odberateľa, spoločnosť ALOPIAS, s.r.o. a správca dane a tiež žalovaný
vo vzťahu k jednoznačným a najmä zákonným dôkazom nepreukázal opak, pričom sa bránil len

irelevantnými vyjadreniami bez dôkaznej hodnoty. Žalobca namietal, že hoci správca dane i žalovaný
malpochybnostiorealizáciiobchodu,nevyužilvšetkyrelevantnédostupnédôkaznéprostriedkyanezistil
riadny stav veci, pričom pochybnosti žalovaného a správcu dane sa stali jediným argumentom, o ktorý
sa vo svojich nezákonných rozhodnutiach opierali.

54. Navyše žalobca namietal, že správca dane nevykonanie navrhnutého dôkazu presvedčivo
nezdôvodnil, pokiaľ ide o jeho neúčelnosť pre rozhodnutie vo veci vyrubenia rozdielu dane, keď len
nekonzistentne uviedol, že výpoveď Romana Brtka považuje za bezpredmetnú a predložené čestné
vyhlásenie Romana Brtka zo dňa 06.12.2018 je účelovo vyhotovené (čo samo o sebe postráda logickú
súvislosť), a to bez zohľadnenia iných okolností, ktoré mohli byť navrhnutými dôkazmi zodpovedané/

overené, čo zakladá dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.

55. Mal za to, že správca dane nevykonal všetky dôkazy potrebné na najúplnejšie zistenie skutkového
stavu veci (§ 24 ods. 2 daňového poriadku), pričom tvrdil, že dôkazy fakticky vykonané, správca dane
vykonal tak, že predmetom takto vykonaného dokazovania neboli všetky skutočnosti/okolnosti/otázky, z

ktorých následne správca dane odvodil enunciát svojho rozhodnutia, a to aj vo vzťahu k miestu a času
dodania objednaného tovaru, kedy najmä svedeckou výpoveďou mohli byť tieto rozpory odstránené a
ktorú skutočnosť mohol a rozhodne môže verifikovať navrhnutý svedok, ako osoba, ktorá predmetný
tovar osobne preberala. V tejto súvislosti argumentoval, že konajúce daňové orgány sú povinné dbať na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a zisťovať skutočnosti tak, aby

boli objektívne zistené a je povinný prihliadnuť na všetko, čo vyšlo najavo dodajúc, že účelom daňovej
kontroly je správne vyrubiť daň a nie účelovo zvyšovať daňovú povinnosť.

III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného

56. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K nariadeniu
pojednávania vo veci samej podľa § 107 SSP sa žalovaný vo svojom vyjadrení nevyjadril, pričom bol
riadne poučený podľa § 105 ods. 2 písm. a) SSP.57. Žalovaný sa po opise priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vyjadril k jednotlivým
žalobným bodom. Na úvod skonštatoval, že námietky uvedené v žalobe sú identické s námietkami

uvedenými v odvolaní žalobcu voči napadnutému rozhodnutiu dodajúc, že s týmito sa v napadnutom
rozhodnutí zaoberal a vysporiadal. Zastal názor, že ani on, ani správca dane nemusí dať odpoveď
na všetky námietky nastolené žalobcom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto mal za to, že odôvodnenie
rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o

tom, že z tohto aspektu je rozhodnutie dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a skutkový stav je správne
a riadne posúdený.

58. K námietke, že výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti
podľa § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku, konkrétne neobsahuje rozhodnutie o náhrade
nákladov správy daní podľa § 12, čo má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, žalovaný

argumentoval, že pri správe daní vznikajú správcovi dane a aj daňovému subjektu náklady, ktoré
je potrebné uhradiť. Vo všeobecnosti platí, že vzniknuté náklady uhrádza príslušný správca dane a
náklady, ktoré vznikli daňovému subjektu hradí daňový subjekt (§ 12 ods. 1 daňového poriadku).
V prípade naplnenia skutkových okolností stanovených v § 12 ods. 2 daňového poriadku, znáša
náklady správca dane v rozsahu stanovenom v citovanom ustanovení. O uplatňovanom nároku správca

dane vydá rozhodnutie. S poukazom na uvedené uzavrel, že predmetom žalovanej veci nebolo
uplatňovanie nárokov v zmysle § 12 daňového poriadku, a preto tieto skutočnosti nie sú predmetom
napadnutého rozhodnutia a nemôžu byť jeho obsahom dodajúc, že napadnuté rozhodnutie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti. Žalovaný taktiež tvrdil, že táto námietka nebola uvedená v odvolaní proti
napadnutému rozhodnutiu a preto navrhuje správnemu súdu, aby ju nepreskúmaval.

59. K námietkam žalobcu, že tvrdenie správcu dane, že tovar nebol žalobcom spoločnosti ALOPIAS
s.r.o. do Českej republiky dodaný, je subjektívny názor správcu dane, ktorý nemá oporu v skutkovom
stave; že sa žalobca domnieva, že preukázal dodanie tovaru všetkými účtovnými a daňovými dokladmi,
ktoré mal a mohol mať k dispozícii a mal za to, že dodanie tovaru v zmysle faktúry č. 1500030 bolo

okrem písomných dokladov potvrdené aj čestným vyhlásením osoby, ktorá tovar v Českej republike
prevzala za odberateľa, spoločnosť ALOPIAS s.r.o.; že správca dane a tiež žalovaný k jednoznačným
a najmä zákonným dôkazom nepreukázal opak, pričom sa bránil len irelevantnými vyjadreniami bez
dôkaznej hodnoty; že správca dane počas celej daňovej kontroly tvrdil, že faktúry a iné účtovné doklady
nie sú rozhodujúce pre prijatie záveru o splnení podmienok pre oslobodenie od dane pri dodaní tovarov

a služieb z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, ale naopak, je to
práve reálne uskutočnenie ekonomickej činnosti uvedenej vo faktúrach, čo však bolo v danom prípade
nesporne preukázané výpoveďou konateľa žalobcu a listinnými dôkazmi, čestnými vyhláseniami a
dokladmi CMR žalovaný argumentoval, že na preukázanie hodnovernosti uskutočnenia zdaniteľných
obchodov nie je postačujúce len predloženie faktúr, ale aj preukázanie, že zdaniteľný obchod bol

skutočne dodaný v deklarovanom rozsahu práve dodávateľom uvedeným na faktúrach (pravdepodobne
mal žalovaný na mysli, že zdaniteľný obchod bol skutočne dodaný do iného členského štátu odberateľovi
uvedenému na spornej faktúre - poznámka správcu dane). Rovnako žalovaný dôvodil, že pokiaľ nie
je preukázané, že tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje len samotná existencia
dokladu. Predložením faktúr, ich zaúčtovaním ešte nie je splnená požiadavka preukaznosti, ale len

formálna stránka účtovnej operácie, keď listinné dôkazy a ústne tvrdenia v konaní nie sú bez ďalšieho
preukázania reálneho uskutočnenia zdaniteľného obchodu dôkazom o tom, že zdaniteľný obchod bol
uskutočnený.

60. Žalovaný tvrdil, že správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral

sa predovšetkým na skutkový stav veci, na realitu vecného plnenia a to vo všetkých vzájomných
súvislostiach s ohľadom na zistené skutočnosti. Tiež uviedol, že pokiaľ ide o hodnotenie listinných
dokladov (podkladov), je potrebné zdôrazniť, že faktúra je relevantným dokladom, ak je nepochybné, že
sú v nej uvedené údaje, odrážajúce skutočne reálne plnenie.

61. Žalovaný zastal názor, že žalobca nedokázal preukázať, že sa uvedený obchod uskutočnil tak,
ako deklaruje vo vystavenej faktúre č. 1500030, čo vyplýva zo skutočností zistených správcom dane.
Poukázal na to, že napriek tomu, že kontrola bola začatá dňa 23.11.2017, žalobca predložil v priebehu
daňovej kontroly dňa 14.11.2018, teda až na základe Výzvy správcu dane zo dňa 08.11.2018, doručenejmu dňa 09.11.2018, CMR doklad, na ktorom je uvedený M. T., bytom W. M., Y., ktorý mal podľa konateľa
žalobcu preberať tovar na prevádzke v Hornej Strede, kde mal CMR opečiatkovať pečiatkou odberateľa
ALOPIAS s.r.o. a za odberateľa ho aj podpísať, a to bez preukázania oprávnenia konať za odberateľa,

ktoré žalobca od neho nežiadal. Prepravu si mal zabezpečovať odberateľ, tovar za ALOPIAS s.r.o.
mal preberať M. T. (Zápisnica č. 102258037/2018 o ústnom pojednávaní zo dňa 15.11.2018), pričom
uvedené skutočnosti konateľ žalobcu tvrdil po tom, čo M. T. dňa XX.XX.XXXX zomrel. Úmrtie M. T. a
nemožnosťjehovypočutiabolosprávcovidaneoznámenéčeskoufinančnousprávounazákladežiadosti
správcu dane o MVI k vypočutiu M. T..

62. K tvrdeniu, že sa v napadnutom rozhodnutí nevyjadril k námietke žalobcu, že p. Roman Brtko
potvrdil dodanie tovaru v zmysle faktúry č.1500030 v čestnom vyhlásení, a taktiež že presvedčivým
spôsobom neuviedol, z akého dôvodu nepovažoval dôkazy preukazujúce dodanie tovaru spoločnosti
ALOPIAS s.r.o., predložené žalobcom za relevantné, žalovaný argumentoval, že na str. 19 napadnutého
rozhodnutia je uvedené, že žalobca nepreukázal, že splnil hmotnoprávne podmienky na oslobodenie od

dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, keďže
nepredložil správcovi dane doklad o oprávnení M. T. konať za odberateľa ALOPIAS s.r.o. (za spoločnosť
je oprávnený konať konateľ), a nepredložil ani potvrdenie o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním
poverenou v zmysle § 43 ods. 5 písm. c) bod 3. zákona o DPH s uvedením adresy miesta a dátumu
prevzatiatovaruvinomčlenskomštáte.PretovypočutiesvedkaRomanaBrtkanepovažovalzapotrebné,

keďže ako bývalý konateľ spoločnosti EUROFLEX s.r.o. bol oprávnený konať za spoločnosť EUROFLEX
s.r.o., ale nie za spoločnosť ALOPIAS s.r.o., aj napriek tomu, že tieto dve spoločnosti boli spoločníkmi
od 07.01.2015 do likvidácie spoločnosti EUROFLEX s.r.o. dňa 09.01.2017, kedy bola táto spoločnosť
vymazaná z Obchodného registra Českej republiky a Roman Brtko v nej vykonával funkciu konateľa od
14.11.2012 do 31.03.2015. S poukazom na uvedené uviedol, že na čestné prehlásenie p. Romana Brtka

neprihliadol, vychádzajúc aj z ustanovenia § 24 ods. 4 daňového poriadku, podľa ktorého ako dôkaz
možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne
určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ide najmä o
rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o
daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené

daňovými subjektmi a doklady z nich. Žalovaný poukázal na to, že z citovaného ustanovenia daňového
poriadku vyplýva, že čestné prehlásenie nie je relevantným dôkazom, preukazujúcim skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane doplniac, že aj keď v ustanovení § 24 ods. 4 daňového poriadku ide
o demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov, z vymenovaných dôkazných prostriedkov vyplýva,
že musí ísť o listinné dôkazy a výpovede svedkov založené na overiteľných skutočnostiach s tým, že

čestné prehlásenie predstavuje jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz, pretože to daňový
poriadok v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nedovoľuje.

63. Žalovaný ďalej poukázal na to, že čestné prehlásenie môže nahradiť dôkaz len za výnimočnej
procesnej situácie a za splnenia striktných podmienok, ktoré sú upravené v správnom poriadku (čestné

prehlásenie nemôže byť v rozpore so všeobecným záujmom, ani ním nemôže byť porušená rovnosť
medzi účastníkmi konania), ktorý sa však na daňové konanie nevzťahuje (§ 163 daňového poriadku) a
preto je predloženie čestných prehlásení v daňovom konaní právne irelevantné.

64. Nesúhlasil s námietkou žalobcu, že vykonal všetky úkony odbornej starostlivosti zamerané na

preverenie spoľahlivosti spoločnosti ALOPIAS s.r.o. dôvodiac tým, že bolo potrebné, aby sám žalobca
preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho
podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako sú
uvedené na predkladaných daňových dokladoch, bude spochybnené. Mal za to, že žalobca neskúmal,
v akom vzťahu je M. T. k spoločnosti ALOPIAS s.r.o. a správcovi dane nebol známy, ani preukázaný

vzťah M. T. k spoločnosti ALOPIAS s.r.o., keďže nebol doložený žiadny relevantný dôkaz na preukázanie
vzťahu medzi spoločnosťou ALOPIAS s.r.o. a M. T..

65. K námietke, že správca dane v rámci svojho úradného postupu odňal žalobcovi možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom zisteným počas daňovej kontroly žalovaný argumentoval, že

z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol oboznamovaný so zisteniami správcu
danevpriebehudaňovejkontrolyavyrubovaciehokonania,avšakžiadnenávrhyaninámietkysmerujúce
proti obsahu zápisníc nevzniesol dodajúc, že správca dane konateľa žalobcu telefonicky informoval o
určení dane podľa § 22 zákona o DPH (úradný záznam č. 101534171/2019 zo dňa 24.06.2019).66. K námietke žalobcu, že pochybnosti žalovaného a správcu dane sa stali jediným argumentom, o
ktorý sa vo svojich nezákonných rozhodnutiach opierajú žalovaný uviedol, že

z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že preukázanie nároku na oslobodenie dane je
prvotne záležitosťou dokladov, súčasne však treba rešpektovať súlad s faktickým stavom. To znamená,
že ani doklady so všetkými požadovanými náležitosťami nemôžu byť podkladom pre uznanie nároku
na oslobodenie dane, ak nie je preukázané, že došlo k uskutočneniu faktického plnenia, a to tak,
ako je to v dokladoch prezentované. Dôkaz daňovým dokladom je len formálnym dôkazom, ktorý

dovršuje hmotnoprávne aspekty skutočného vykonania zdaneného plnenia. Ak zdaniteľné plnenie
nebolo uskutočnené tak, ako je platcom deklarované, nemôže byť dôkazná povinnosť splnená len
formálnym správnym daňovým dokladom, pričom nie je povinnosťou správcu dane, aby dokazoval, že
údaje o určitom účtovnom prípade zaznamenané u žalobcu sú v rozpore so skutočnosťou, je však
povinný preukázať, že o súlade so skutočnosťou existujú vážne pochybnosti, čo robí predložené účtovné
doklady za nevierohodné, neúplné.

67. Žalovaný ďalej poukázal na to, že v okamihu, kedy správca dane spochybnil dôveryhodnosť
predložených dokladov, bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak,
ako deklaruje. Takýto spôsob vedenia dokazovania vyplýva z toho, že na strane daňového subjektu
nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože daňový subjekt

je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom
priznaní (§ 24 ods. 1 daňového poriadku).

68. Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného
prenosu dôkazného bremena na žalobcu žalovaný uviedol, že podmienky na priznanie oslobodenia od

dane podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 43 ods. 5 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a
na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na oslobodenie, pričom ich nesplnenie nie je možné
odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a
ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Poukázal na to, že pokiaľ si platiteľ
uplatňuje oslobodenie dane podľa § 43 zákona o DPH, musí byť schopný preukázať dodanie tovaru

nadobúdateľovi identifikovanému pre daň v inom členskom štáte a taktiež musí preukázať, že preprava
a fyzické dodanie tovaru boli prostredníctvom deklarovaného prepravcu reálne uskutočnené tak, ako to
deklarujú predkladané daňové a prepravné doklady. Toto sú skutočnosti, o ktorých má daňový subjekt
povinnosťúčtovaťaviesťevidenciu,pretosanatietoskutočnostivzmyslecitovanýchustanovenízákona
o DPH a v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku vzťahuje dôkazná povinnosť platiteľa

DPH, vrátane preukaznosti vierohodnosti, správnosti a úplnosti povinne vedených dokladov a evidencií.

69. Rovnako dôvodil, že v zmysle § 24 daňového poriadku v procese správy daní, ako aj v daňovom
konaní nesie dôkazné bremeno daňový subjekt, čo znamená, že daňový subjekt je povinný preukazovať
vierohodnosť svojich tvrdení s tým, že faktúry sú z hľadiska nároku na odpočítanie dane použiteľné

len vtedy, ak je nepochybné, že v nich uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Taktiež zastal názor, že
správca dane v súlade s § 3 ods. 2 daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal
dokazovanieazáver,ktorýsprávcadanezozistenýchskutkovýchokolnostivyvodil,zodpovedázásadám
logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona

o DPH. Podľa názoru žalovaného doklady predložené žalobcom nemajú reálny základ a vyvolávajú
pochybnosti o uskutočnení deklarovaných obchodov v kontrolovanom zdaňovacom období, na základe
ktorých si žalobca uplatnil právo na oslobodenie od dane v zdaňovacom období január 2015.

70. K námietke, že žalobca ako daňový subjekt nemá dôvod, ani povinnosť bežne požadovať od svojich
odberateľov predloženie čestného vyhlásenia k uskutočňovaným obchodom žalovaný argumentoval,
že daňový poriadok takúto povinnosť ani neukladá, avšak dobrý obchodník by mal vedieť, s kým
obchoduje a dobrý obchodník by nešiel do rizika, aby nepoznal svojho obchodného partnera. Mal za
to, že žalobca si mal preveriť osobu odberateľa, v opačnom prípade sa vystavil riziku, že mu nebude

priznané oslobodenie od dane.

71. Vyjadrenie žalovaného bolo preukázateľné doručené žalobcovi (č.l. 71), ktorý repliku nepodal.IV. Relevantná právna úprava

72. Podľa § 2 ods. 1 SPP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

73. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli

porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

74. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

75. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

76. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

77. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

78. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

79. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

80. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

81.Podľa§46ods.5daňovéhoporiadku,akvzniknúpochybnostiosprávnosti,pravdivostialeboúplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.

82. Podľa § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú
inak, rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s
uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá
povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie,

aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená.

83. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH účinného do 31.12.2019 oslobodené od dane je dodanie
tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebonadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom
členskom štáte.

84. Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia
od dane podľa odsekov 1 až 4
a) kópiou faktúry,
b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým
podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou

ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo
odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá,
prevzatie tovaru v inom členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom,
c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná
dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať
1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania,

prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava,
2. množstvo a druh tovaru,
3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ,
alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná odberateľ,
4.menoapriezviskovodičapozemnéhomotorovéhovozidlauvedenépaličkovýmpísmomajehopodpis,

5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila preprava tovaru, a
d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar,
dokladom o platbe za prepravu tovaru.

85. Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný

platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.

V. Konanie na správnom súde, právne posúdenie veci správnym súdom

86. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného
orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených
žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho
konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti
rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP

vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že správna
žaloba je nedôvodná.

87. Úlohou správneho súdu v danom prípade bolo preveriť zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych

ustanovení zákona o DPH v nadväznosti na vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, správnosť
jeho aplikácie pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na nepriznanie žalobcom uplatneného
oslobodenia od dane v zmysle § 43 ods. 1 zákona o DPH zo spornej faktúry č. 1500030, na ktorej je
uvádzaný odberateľ ALOPIAS s.r.o., so zameraním na posúdenie miery prenosu dôkazného bremena
na žalobcu a to s poukazom na zistené skutočnosti pri preverovaní oprávnenosti uplatneného nároku

za kontrolované zdaňovacie obdobie január 2015.

88. Podstatný priebeh administratívneho konania vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu január 2015
správny súd opísal v bodoch 1 až 29 tohto rozsudku, pričom ďalej správny súd zohľadňoval skutočnosti
zistené v rámci daňovej kontroly, vyrubovacieho a odvolacieho konania výlučne vo vzťahu k uplatneným

žalobnýmbodomatospoukazomnaustanovenie §134ods.1Správnehosúdnehoporiadku,vzmysle
ktorého je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby okrem zákonom stanovených
výnimiek, o ktoré v danom prípade nejde.

89. Medzi účastníkmi konania bola spornou skutočnosť, či žalobca dodal tovar zo spornej faktúry

spoločnosti ALOPIAS s.r.o. do iného členského štátu (Českej republiky) a teda či v danom prípade boli
splnené podmienky ustanovené v § 43 ods. 1 zákona o DPH na priznanie nároku na oslobodenie
dodania tovaru do iného členského štátu od DPH.90. Na úvod považuje správny súd za potrebné poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým
je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje
povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre
správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti
odpočítania dane (uplatnenia nároku na oslobodenie od dane) znamená objasnenie všetkých okolností,
ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo
všetkýchvyžadovanýchpodmienokniejevylúčený.Nakoľkoideohmotnoprávnepodmienky,ktakémuto

záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa
overiť,čiúdajevnejuvedenénaozajdokladujúpredmetnúčinnosť(zodôvodneniarozsudkuNajvyššieho
súdu SR sp. zn. 8Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017).

91. Žalobca podaným daňovým priznaním deklaroval, že na základe faktúry číslo č. 1500030, dátum
vystavenia : 12.01.2015, dátum dodania : 12.01.2015, dodal kupujúcemu - spoločnosti ALOPIAS s.r.o.

so sídlom v Českej republike, tovar v hodnote 3 345,97 eur. Žalobca v priebehu daňovej kontroly,
vyrubovacieho konania, ako aj v správnej žalobe tvrdil, že bez pochybností splnil podmienky pre
oslobodenie od dane z pridanej hodnoty podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH. S poukazom na uvedené
tvrdenie správny súd skúmal, či správca dane a žalovaný dostatočne zistili skutkový stav veci a
následne, či tento správne právne posúdili, keď uzavreli, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok

na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 43 ods. 5 písm. c) zákona o
DPH, čo malo následne za následok zdanenie tovaru z predmetnej faktúry postupom podľa § 22 ods.
1 v spojení s § 69 ods. 1 zákona o DHP.

92. Z ustanovenia § 43 zákona o DPH vyplýva, že ak ide o odoslanie tovaru pri oslobodení od DPH,

je nevyhnutné v daňovom konaní skúmať naplnenie dvoch podmienok, a to prechod práva nakladať s
tovarom ako vlastník na nadobúdateľa a zároveň fyzický
pohyb tovaru. V § 43 ods. 5 zákona o DPH zákonodarca kogentne stanovil zoznam dokladov, ktorými je
daňový subjekt povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu. Preto nestačí iba formálne
preukázanie (napríklad faktúra, CMR, zmluva a pod.), že tovar fyzicky opustil územie SR a bol dodaný

nadobúdateľovi, na ktorého prešlo právo nakladať s tovarom ako vlastník. Keďže pri intrakomunitárnych
obchodoch prechod tovarov cez hranice jednotlivých štátov nie je sledovaný, nie je možné vylúčiť riziko
daňových podvodov. Preto nie je v rozpore s daňovým poriadkom, zákonom o DPH, ani s právom
Európskeho spoločenstva požadovať, aby sa daňový subjekt, ktorý vystupuje ako dodávateľ, uistil o
dôveryhodnosti svojho partnera v tom zmysle, že zdaniteľné obchody, ktoré uskutoční, nebudú súčasťou

daňových podvodov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/58/2015 z 30. novembra 2017).

93. Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu január 2015, konkrétne vo vzťahu k faktúre č. 1500030
vystavenej v prospech odberateľa - spoločnosti ALOPIAS s.r.o., ktorá sídlila v Českej republike, žalobca
na základe výzvy správcu dane zo dňa 08.11.2018, aby predložil doklady preukazujúce prepravu

tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 ods. 5 písm. b) alebo c) DPH v závislosti od
subjektu uskutočňujúceho prepravu tovaru a iné doklady, najmä doklady uvedené v § 43 ods. 5 písm. d)
zákona o DPH, predložil správcovi dane k spornej faktúre medzinárodný nákladný list (súčasne predložil
aj iné medzinárodné nákladné listy vo vzťahu k faktúram označených správcom dane). Z obsahu
predloženého medzinárodného nákladného listu (CMR) pre správny súd vyplýva, že odosielateľom

tovaru bol žalobca, príjemcom tovaru spoločnosť ALOPIAS s.r.o., kolónka 3 dokladu, v ktorej malo byť
uvedené miesto vykladania tovaru nebolo vyplnené, ako miesto nakladania tovaru (kolónka 4) bolo
uvedené Horná Streda 711, ako dopravca (kolónka 6) bol uvedený M. T.. Predmetný CMR bol opatrený
pečiatkou a podpisom žalobcu v kolónke 22 (podpis a pečiatka odosielateľa) a pečiatkou a podpisom
spoločnosti ALOPIAS s.r.o. v kolónke 23 (podpis a pečiatka dopravcu), pričom kolónka 24, v ktorej

malo byť potvrdené kto a kedy tovar prevzal nebola potvrdená (bolo prázdna). Iné doklady vo vzťahu
k deklarovanému obchodu žalobca na základe výzvy nepredložil. Z predloženého CMR dokladu je
preto pre správny súd preukázané, že tento nepreukazuje, že tovar bol prepravený z tuzemska do
iného členského štátu na konkrétne miesto dodania, čo je základnou podmienkou priznania nároku na
oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH. S poukazom na uvedené je dôvodné uzavrieť,

že žalobca predloženým CMR dokladom nepreukázal, tak ako tvrdil, uskutočnenie prepravy a dodanie
tovaru do iného členského štátu.94. Vo vzťahu k predloženému CMR dokladu bolo následne pre správny súd tiež relevantné vyjadrenie
konateľa žalobcu uskutočnené dňa 15.11.2018 na ústnom pojednávaní, predmetom ktorého bolo
oboznámenie žalobcu so zisteniami správcu dane počas daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobia

september 2014 až december 2015 vrátane predložených dokladov k výzve zo dňa 08.11.2018. Na
tomto ústnom pojednávaní konateľ žalobcu potvrdil, že predložené CMR doklady vystavil sám (teda
nevystavil ich dopravca), tlačivo vytlačil z internetu z portálu finančnej správy, tiež potvrdil, že prepravu
zabezpečoval odberateľ teda spoločnosť ALOPIAS s.r.o., konkrétne ju vykonal M. T. (motorovým
vozidlom Ford Transit ŠPZ : HOC 15-37) s tým, že M. T. CMR doklady aj za spoločnosť ALOPIAS

s.r.o. opečiatkoval a podpísal, pričom CMR doklady zostali v dispozícii žalobcu (uvedené má správny
súd preukázané na základe toho, že konateľ žalobcu na otázku správcu dane kto a kedy mu odovzdal
predložené CMR uviedol, že CMR vystavil a podpisoval on, p. T. ich opečiatkoval za ALOPIAS s.r.o. a
podpísal, teda žalobca netvrdil, že mu tieto doklady následne odovzdal sám Otto Krmíček). Z uvedeného
vyplýva, že CMR doklady neboli v dispozícii samotného dopravcu, za ktorého žalobca označil M. T., čo
logickyznamená,žeCMRdokladnemoholbyťanipotvrdenýosobou,ktorátovarmalavČeskejrepublike

za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. prevziať. Touto osobou mal byť na základe dodatočne predloženého
čestného vyhlásenia Roman Brtko.

95. Správny súd tiež zdôrazňuje, že medzinárodné nákladné listy boli žalobcom preukázateľne
predložené až na základe výzvy správcu dane zo dňa 08.11.2018, čo znamená, že ich žalobca

nepredložil spolu s dokladmi, ktoré na účely daňovej kontroly odovzdal dňa 05.12.2017 a 11.01.2018,
čo rovnako vzbudzuje pochybnosti o ich vierohodnosti. V tejto súvislosti správny súd ešte dodáva,
že žalobca, ktorý si daňovým priznaním DPH uplatňoval nárok na oslobodenie od DPH podľa § 43
ods. 1 zákona o DPH, si musel byť vedomý, že na to, aby bol jeho nárok uznaný, musí disponovať aj
inými dokladmi, ako faktúrou, pričom jednotlivé doklady závisia práve od subjektu, ktorý zabezpečuje

dopravu tovaru do iného členského štátu. V danom prípade, keďže podľa vyjadrenia žalobcu, dopravu
zabezpečoval odberateľ, to malo byť potvrdenie o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním
poverenou. Takéto potvrdenie však zo strany žalobcu predložené nebolo. Pokiaľ žalobca tvrdil, že tovar
prevzal za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. pán M. T., ktorý za túto spoločnosť vystupoval, keď za tovar aj
zaplatil v hotovosti, tak práve táto relevantná preukázaná nebola.

96. Vychádzajúc z bodov 93 až 95 je preukázané, že dopravu tovaru mal zabezpečovať v danom
prípade odberateľ, čo súčasne znamená, že žalobca bol, s poukazom na ustanovenie § 43 ods. 5
písm. c) zákona o DPH, na účely uplatneného nároku na oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 1
zákona o DPH povinný okrem iného predložiť potvrdenie o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním

poverenou obsahujúce aj adresu miesta a dátum skončenia prepravy v inom členskom štáte. Žalobca
však preukázateľne zákonom požadované potvrdenie nepredložil, pričom uvedená skutočnosť je na
účely posudzovania splnenia zákonných podmienok priznania oslobodenia od DPH (§ 43 ods. 1 zákona
o DPH) zo spornej faktúry rozhodujúca.

97. Rovnako správny súd upriamuje pozornosť žalobcu, že sám potvrdil, že si neoveroval vzťah M. T. so
spoločnosťou ALOPIAS s.r.o., keď na základe jeho vyjadrenia na ústnom pojednávaní dňa 15.11.2018
uviedol, že M. T. sa preukázal dokladom totožnosti, za tovar zaplatil v hotovosti s tým, že neskúmal
v akom vzťahu bol k spoločnosti ALOPIAS s.r.o. Práve uvedeným prístupom sa žalobca sám dostal
do dôkaznej núdze vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že tovar bol skutočne odovzdaný práve

spoločnosti ALOPIAS s.r.o. Žalobca následne vo vyjadrení k Protokolu zo dňa 19.11.2018 tvrdil, že
za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. vystupoval p. T., ktorý tovar odovzdal Romanovi Brtkovi, ktorého však
žalobca na základe výzvy správcu dane zo dňa 08.11.2018 vôbec neuvádzal. Túto osobu uviedol až
následne vo vyjadrení k Protokolu zo dňa 19.11.2018, pričom na preukázanie tvrdenia, že tovar za
spoločnosť ALOPIAS s.r.o. prevzal od M. T. práve Roman Brtko predložil čestné prehlásenie zo dňa

06.12.2018. V súvislosti s uvedeným správny súd ešte dopĺňa, že žalobca vôbec nekonkretizoval, s
kým za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. pri objednávke tovaru konal, nekonkretizoval podrobnosti samotného
obchodu, nekonkretizoval ako začala spolupráca s týmto odberateľom, pričom tieto skutočnosti sú
významné a to z toho dôvodu, že spoločnosť ALOPIAS s.r.o. od 01.01.2015 do 25.05.2015 nemala
funkčný štatutárny orgán.

98. Vo vzťahu k obozretnosti daňového subjektu, pri výbere svojich obchodných partnerov si správny súd
dovolí citovať z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2010, v ktorom najvyšší súd skonštatoval
nasledovné:„Najvyššísúdopätovnenatomtomiestepoukazujenielennazákladnúzásaduobchodnéhopráva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom
pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať
vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky

pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými
tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v
danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka
právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom
sú oprávnené“. Správny súd rovnako dodáva, že každý jeden subjekt, ktorý sa rozhodne vstúpiť do tzv.

daňového systému si musí byť vedomý, že s aplikáciou dane sa spájajú tak práva, ako aj povinnosti.
V prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od počiatku
premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti na to by mal z dôvodu
objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať (rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Sžfk/19/2019 bod 120, použiteľný sa aj na uplatnenie nároku na oslobodenie od DPH
- poznámka správneho súdu).

99. Pokiaľ žalobca tvrdil, že predložené čestné prehlásenie Romana Brtka zo dňa 06.12.2018 je
spôsobilé preukázať, že tovar bol skutočne dodaný do Českej republiky a prevzatý spoločnosťou
ALOPIAS s.r.o., tak s týmto názorom, podobne ako konajúce daňové orgány, sa správny súd
nestotožňuje. Okrem argumentov uvedených správcom dane a žalovaným správny súd dodáva,

že Roman Brtko v čestnom prehlásení neuvádza, kde mal osobne prevziať tovar od spoločnosti
PNEUMOTO s.r.o. a rovnako, na základe akej právnej skutočnosti bol oprávnený za spoločnosť
ALOPIAS s.r.o. konať. Rovnako správny súd poukazuje aj na ďalšiu skutočnosť, ktorá je spôsobilá
spochybniť vierohodnosť predloženého čestného prehlásenia a to, že toto bolo spísané dňa 06.12.2018
t.j. skoro 4 roky po uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu, pričom žalobca na ústnom

pojednávaní dňa 15.11.2018 vôbec Romana Brtka, ktorý mal od M. T. tovar v Českej republike prevziať
v mene spoločnosti ALOPIAS s.r.o. nespomínal.

100. Žalobca za účelom doplnenia dokazovania navrhol výsluch svedka Romana Brtka, ktorému
správca dane nevyhovel, pričom tento postup správcu dane bol odobrený aj žalovaným. Oboznámiac

sa s dôvodmi konajúcich daňových orgánov v spojení so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania, má správny súd rovnako za to, že výsluch Romana Brtka nebol potrebný. V prvom rade
je potrebné zdôrazniť, že ani výsluch Romana Brtka by vzhľadom na skutočnosti, ktoré v rámci daňovej
kontroly a vyrubovacieho konania dostatočne spochybnili uplatnený nárok žalobcu na oslobodenie od
DPH, nebol spôsobilý zvrátiť závery konajúcich daňových orgánov. Ako už bolo vyššie uvedené žalobca

na účely priznania nároku na oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH nepredložil zákonom
vyžadované potvrdenie (§ 43 ods. 5 písm. c/ zákona o DPH) o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou
ním poverenou, ktorým by preukázal uskutočnenie prepravy a dodanie tovaru do iného členského štátu.
Rovnako nepreukázal žiadnym dôkazom vzťah pána M. T. k spoločnosti ALOPIAS s.r.o., pričom to bol
práve M. T., s ktorým žalobca konal. Tieto nedostatky neboli žalobcom odstránené a to ani na základe

predložených CMR dokladov, ktoré sám žalobca vyhotovoval. Teda sám žalobca, nie jeho odberateľ,
nepreukázal splnenie zákonnej podmienky na to, aby mu nárok na oslobodenie od DPH podľa § 43 ods.
1 zákona o DPH bol uznaný.

101. Pochybnosti o deklarovanom zdaniteľnom plnení boli v podstate znásobené aj na základe

spontánnej informácie, s obsahom ktorej bol žalobca preukázateľné oboznámený na ústnom
pojednávaní konanom dňa 15.11.2018. K spoločnosti ALOPIAS s.r.o. český správca dane uviedol, že
sa jedná o firmu, ktorá sídli na virtuálnej adrese, od decembra 2014 je nekontaktná, po odvolaní I. J.
z funkcie konateľa dňa 31.12.2014 nemala spoločnosť ALOPIAS s.r.o. od 01.01.2015 do 25.05.2015
funkčný štatutárny orgán, daňové priznania za december 2014, január 2015 a marec 2015 boli podané

až po lehote, pričom v priznaniach za január a marec 2015 spoločnosť ALOPIAS s.r.o. nepriznala žiadne
nadobudnutie tovaru z iného členského štátu.

102. K samotnému dôkaznému bremenu a jeho prenosu v rámci daňového konania si správny súd,
vzhľadom na citovanú judikatúru v správnej žalobe dovolí uviesť, že judikatúra Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide
o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v
posledných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet
DPH (obdobne to platí aj v prípade uplatnenia oslobodenia od DPH pri intrakomunitárnom dodanítovaru) nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané
okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017, rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžfk/82/2016). Rovnako

Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo 14. novembra 2018
rozobral prenos dôkazného bremena v daňovom konaní nasledovne : „Daňový subjekt má v daňovom
konaní dve základné povinnosti : povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne
sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie
(povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych

predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom
konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných
pokladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených
daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v
takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov
vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese

dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým
subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady
prejednacej.“

103. V prípade žalobcu správca dane spochybnil nárok na priznanie oslobodenia od DPH zo spornej

faktúry a to na základe záverov zo spontánnej výmeny informácii a absencie zákonom požadovaných
dokladov, pričom tieto pochybnosti boli následne prehĺbené na základe predloženého CMR dokladu a
samotného vyjadrenia konateľa žalobcu na ústnom pojednávaní dňa 15.11.2018, na ktorom bol žalobca
aj oboznámený so zisteniami správcu dane a s jeho pochybnosťami, pričom tieto pochybnosti žalobca
nevyvrátil.

104. Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam a dôkazom
zistených počas daňovej kontroly, keď sa v napadnutom rozhodnutí konštatujú neznáme skutočnosti
získané počas daňovej kontroly, tak k uvedenému správny súd uvádza, že žaloba nekonkretizoval o
aké neznáme skutočnosti sa má jednať. Z uvedeného dôvodu správny súd dôvodnosť tejto žalobnej

námietky nemohol vyhodnotiť.

105. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že nemôže niesť zodpovednosť za iný daňový subjekt, správny súd
poukazuje na to, že v danom prípade to bol práve žalobca, ktorý na účely nároku na oslobodenie od
DPH podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH nepredložil zákonom požadované doklady, konkrétne potvrdenie

o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, pričom toto potvrdenie musí obsahovať aj
adresu miesta a dátum skončenia prepravy v inom členskom štáte. Z uvedeného preto vyplýva, že
žalobcovi neboli vytknuté pochybnosti týkajúce sa spoločnosti ALOPIAS s.r.o. a preto v tomto smere
nezaváži ani citácia z konkrétnych rozhodnutí SD EÚ, ako aj iných správnych súdov, nakoľko sa tieto na
danú skutkovú situáciu nevzťahujú. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že žalobca preukázateľne neprijal

opatrenia, aby sa uistil o tom, či je to skutočne deklarovaná spoločnosť ALOPIAS s.r.o., ktorá predmetný
tovar nadobudne, keď si neoveril, že pán M. T. (ktorý dňa 30.09.2018 zomrel a preto nemohol byť v rámci
vyrubovacieho konania vypočutý), bol oprávnený konať v mene tejto spoločnosti.

106. K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu správny súd uvádza, že

zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
Dokazovaniezostranysprávcudaneslúžinanáslednúverifikáciuskutočnostíadokladovpredkladaných
daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, správca

dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Preto v zmysle
zásady voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovanej pri správe daní a v daňovom konaní, je na správcovi
dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie
doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného
dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré

už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 daňového poriadku v spojení s § 24
ods. 2 až 5 citovaného zákona). Z obsahu odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí mal správny súd
preukázané, že konajúce daňové orgány sa s návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchomsvedka Romana Brtka náležite vysporiadali a uviedli dôvod, pre ktorý by ďalšie výsledky dokazovania
vo svetle už získaných zistení nemali vplyv na priaznivejšie vyhodnotenie skutkového stavu.

107. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu musí správny súd konštatovať, že správca dane
aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, s prihliadnutím
na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli
zistené čo najúplnejšie, vykonal dostatočné dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených
skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade

aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. V danom prípade nebolo preukázané, že tovar
bol prepravený do iného členského štátu nadobúdateľom - spoločnosťou ALOPIAS s.r.o., teda nebolo
preukázané, že tovar fyzicky opustil územie členského štátu odoslania, t.j. Slovenskej republiky, čo
súčasneznamená,ženeboloanipreukázané,žetovarbolskutočnedodanýnadobúdateľoviuvedenému
na spornej faktúre. Uvedené malo za následok neuznanie oslobodenia od DPH a následné určenie
daňovej povinnosti zo spornej faktúry postupom podľa § 22 ods. 1 v spojení s § 69 ods. 1 zákona o DPH.

Vyrubenie rozdielu dane za zdaňovacie obdobie január 2015 tak bolo vecne správne.

108. Pokiaľ ide o námietku, ktorou žalobca poukazoval na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia
pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, tak táto rovnako neobstojí. Podľa názoru správneho
súdu, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal

snosnýmiodvolacíminámietkami,pričomrozhodnutiejezaloženénanáležitezistenomskutkovomstave
veci, ktorý skutkový stav zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu. Rovnako má správny súd za to,
že v daňovom konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo
mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

109. Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobca odôvodňoval nezákonnosť napadnutého rozhodnutia vrátane
rozhodnutia správcu dane, keď výrok prvostupňového rozhodnutia neobsahuje rozhodnutie o náhrade
nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku, tak s uvedenou námietkou sa správny súd
nestotožňuje. Predovšetkým žalobca vôbec neuviedol, či v rámci daňovej kontroly, alebo vyrubovacieho
konania vznikli náklady, o ktorých by bolo potrebné rozhodnúť. V tejto súvislosti správny súd zastáva

názor, že pokiaľ v rámci daňového konania nevznikli žiadne náklady, rozhodnutie o náhrade nákladov
správy daní sa vo výroku rozhodnutia správcu dane neuvádza.

110. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, správny súd žalobu ako nedôvodnú, podľa § 190 SSP, zamietol.

111. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému
trovy konania nepriznal, nakoľko v správnom súdnom konaní orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný
nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.

112. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od
doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 7. 5. 2024. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.