Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. november 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/108/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714215412
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Šikuta
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:6714215412.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom
v Boulevard Haussmann 1, 75 009 Paríž, Francúzsko, zapísaného v parížskom Registri obchodu
a spoločností pod č. 542 097 90, konajúceho na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP
PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom v Bratislave, Karadžičova 2,
IČO: 47 258 713, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Nagyová Tenkač, s. r. o., so sídlom v Bratislave,

Ružinovská 42, IČO: 36 862 169, proti žalovanému C. Y., bývajúcemu vo X., I.. J. XX, o zaplatenie
2.862,23 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 18 C 287/2015, o
dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. marca 2018 sp. zn. 16 Co
123/2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. marca 2018 sp. zn. 16 Co 123/2017 z r u š u j e
a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 11. januára 2017, č. k. 18 C
287/2015-90, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.756,82 eur s úrokom z omeškania
vo výške 5,25 % ročne od 6. mája 2014 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.Vprevyšujúcejčastižalobuzamietol.VyhlásilzmluvnúpodmienkuvZmluveospotrebiteľskom
úvere uzavretú medzi žalobcom a žalovaným dňa 26. augusta 2013 v časti 3 bod 4.4 v znení „nesplatená

istina úveru/revolvingového úveru je až do dňa jej úplného splatenia úročená podľa úrokovej sadzby
dohodnutej v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, prípadne revolvingovom spotrebiteľskom úvere (ďalej tiež
„ZoSU/ZoRSU“), t. j. klient je povinný zaplatiť úrok od doby poskytnutia úveru/revolvingového úveru do
vrátenia peňažných prostriedkov v celom rozsahu“ za neprijateľnú, a preto neplatnú. Súd prvej inštancie
vzťah medzi stranami sporu právne posúdil podľa ustanovení § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“), § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka, § 9 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských

úveroch účinného do 30. apríla 2014, ako aj podľa § 7 ods. 1 tohto zákona, ďalej podľa ustanovení
§ 565, § 788 ods. 2, 3, § 39, § 53 ods. 1, § 517 ods. 2 OZ, § 298 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) a podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 586/2008 Z. z. účinného od
1. februára 2013 ako vzťah spotrebiteľský, medzi nimi uzavretú zmluvu považoval za spotrebiteľskú,
pričom dospel k záveru, že žaloba bola čiastočne dôvodná, nakoľko predmetná zmluva bola uzavretá
platne a nebol dôvod posúdiť ju ako bezúročnú a bez poplatkov pre absenciu niektorých náležitostí,

prípadne pre nesplnenie povinností podľa § 7 zák. č. 129/2010 Z. z. Pri posúdení dojednaného poplatku
za poistenie súd konštatoval, že dojednanie o poistení nespĺňa základné náležitosti právneho úkonu,
pretože nebolo zrejmé, aké poistné plnenie by mal poisťovateľ poskytnúť pre prípad poistnej udalosti.
Nebolo preukázané, na základe čoho bol žalobca oprávnený uzavrieť poistnú zmluvu v mene klienta,
čím zmluva nespĺňa náležitosti právneho úkonu a v súlade s § 39 OZ je v tejto časti dojednanie neplatné.
Súd priznal žalobcovi neuhradenú časť úverovej istiny vo výške 2.345,25 eur a vyčíslený dlžný zmluvný

úrok do zosplatnenia úveru vo výške 421,80 eur, čo spolu činí 2.767,05 eur. Keďže žalobca na dlhu
započítalpriplatbežalovanéhoúhradupoplatkuzapoistenievovýške10,23eur,tútosumusúdzapočítalna úhradu dlhu, a teda dlh vyčíslil na sumu 2.756,82 eur. Čo sa týka žalobcom vyčíslených nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 33,81 eur, súd uviedol, že žalobca nevyčíslil, čo konkrétne
majú predstavovať tieto náklady a ako boli vyčíslené, pričom pripojený listinný doklad bol v rozpore s

týmto vyčíslením. V tejto časti súd považoval nárok žalobcu za nepreukázaný a žalobu v tejto časti
zamietol. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, podľa názoru súdu žalobca preukázal, že vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru k 5. máju 2014, kedy výška úroku z omeškania v súlade s predpismi civilného práva
bola 5,25 %, a preto súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi súdom priznanú istinu spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 6. mája 2014 do zaplatenia. Pokiaľ ide o nárok žalobcu

na úhradu zmluvného úroku po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, dospel k záveru, že zmluvná
podmienka konkretizovaná vo výroku rozsudku je neprijateľná, a preto neplatná, táto umožňuje veriteľovi
aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru popri úrokoch z omeškania si uplatňovať dojednaný úrok z
nesplatenejistinyaždojejúplnéhozaplatenia.Takýtopostupjevpraxisúdovhodnotenýakonevyvážený
a zjavne v neprospech spotrebiteľa, v tomto smere odkázal na rozsudok Krajského súdu Prešov sp.
zn. 6 Co 190/2014 zo dňa 30. júna 2015. Zdôraznil, že za neprípustné označil úroky popri úrokoch z

omeškania a nie úroky z omeškania z úrokov. Tie sú v skutočnosti aj právoplatne priznané. Súd teda
nepriznal žalobcovi právo účtovať po zosplatnení dlhu riadny úrok popri úroku z omeškania.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom zo dňa
15. marca 2018, sp. zn. 16 Co 123/2017 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej

inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie zmluvného úroku vo výške 15,77 eur ročne zo sumy
2.345,25 eur od 5. mája 2014 do zaplatenia, vo výroku, ktorým vyhlásil zmluvnú podmienku v zmluve
o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 26. augusta 2013 v časti 3 bod
4.4 za neprijateľnú, a preto neplatnú, vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 2.756,82 eur s príslušenstvom a vo výroku, ktorým zamietol žalobu o zaplatenie sumy 10,23 eur

titulom nezaplateného poistného a o zaplatenie sumy 33,81 eur titulom nezaplatených nákladov žalobcu
spojených s uplatnením pohľadávky, nechal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutým. Žalovanému
nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s
dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k odvolaním napadnutým výrokom rozsudku.
Vychádzal z toho, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci a vec správne právne

posúdil. Správne posúdil otázku, či žalobcovi patria úroky z istiny aj po zosplatnení dlhu žalobcom, a
aj pokiaľ vyhlásil zmluvnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorej je klient povinný
zaplatiť úroky od doby poskytnutia úveru/revolvingového úveru do vrátenia peňažných prostriedkov v
celom rozsahu za neprijateľnú, a preto neplatnú.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, pričom prípustnosť dovolania vyvodzoval
z § 421 písm. b/ CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Z
dôvodu opatrnosti žalobca uplatnil aj dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,

podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) uznesením sp. zn.

1 Cdo 184/2018 z 29. mája 2019 dovolanie ako neprípustné odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/
CSP. Aplikoval ustanovenie § 422 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. V zmysle týchto ustanovení dovolanie podľa
§ 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje
desaťnásobok minimálnej mzdy a v sporoch s ochranou slabšej strany dvojnásobok minimálnej mzdy,
pričom na príslušenstvo sa neprihliada, a ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a/ a b/. Ustanovenie obmedzuje prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie majetkovým
cenzom. Predmetom dovolacieho konania bolo príslušenstvo pohľadávky, ktorého výška v čase podania
dovolania činila 2.756,82 eur. V čase podania žaloby bola podľa nariadenia vlády č. 321/2013 Z. z.
minimálnamzda352,-eur,teda10násobokpredstavuje3.520,-eur.Najvyššísúdvosvojomodôvodnení

uviedol, že účelom zníženia majetkového cenzu v sporoch s ochranou slabšej strany je podľa dôvodovej
správy k CSP zvýšená procesná ochrana slabšej strany sporu, ktorou je v spotrebiteľskom spore
spotrebiteľ. Znížený majetkový cenzus sa teda v spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom je
neúspešný spotrebiteľ. Pokiaľ je však dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnostidovolania platí majetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Dovolací súd nemal dôvod
odkloniť sa od uvedeného názoru, ktorý predstavuje ustálenú súdnu prax.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) na základe sťažnosti podanej žalobcom
konštatoval porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základné právo na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé konanie podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
nálezom z 9. júna 2020 zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 184/2018 z 29. mája 2019

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

6. V odôvodnení nálezu ústavný súd ďalej uviedol, že účel § 421 ods.1 písm. a) a b) v spojení s §
432 ods.1 CSP ako aj účel §422 ods.1 CSP je primárne potrebné hľadať v súlade s ich znením, čo
však najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu neurobil.
Výlučné a izolované preferovanie úmyslu zákonodarcu bez náležitého zohľadnenia jazykového výkladu

relevantného ustanovenia a prihliadnutia na charakter dovolacieho konania a jeho účel pri súčasnej
absencii bližšej konkretizácie nerovného postavenia spotrebiteľa a dodávateľa v kontexte dovolacieho
konania, ktoré by zvýšenú procesnú ochranu (uplatnenie majetkového cenzu vo výške dvojnásobku
minimálnej mzdy) legitímne odôvodnilo, spôsobuje, že výklad relevantného ustanovenia § 422 ods.1
písm. a) a b) CSP nie je ústavne konformný. Z uvedeného dôvodu má preferovanie zvýšenej procesnej

ochrany spotrebiteľa pri prístupe k dovolaniu povahu neodôvodneného paušálneho uplatňovania
nadradeného postavenia slabšej strany, ktoré porušuje princíp rovnosti zbraní, resp. rovnosti strán v
spore, keďže neodôvodnene stavia sťažovateľku ako dovolateľku do podstatne nevýhodnejšej pozície
oproti druhej strane. Interpretácia § 422 ods.1 CSP prezentovaná najvyšším súdom v dostatočnej
miere nezohľadňuje charakter dovolacieho konania a jeho účel, postavenie najvyššieho súdu v systéme

všeobecného súdnictva a v konečnom dôsledku spôsobuje uplatnenie rozdielnych podmienok v prístupe
k dovolaniu medzi spotrebiteľom a dodávateľom a zároveň nezohľadňuje naviazanie majetkového cenzu
na spor, resp. jeho predmet. Uvedený záver bol konštatovaný aj v skorších nálezoch ústavného súdu
(napr. I. ÚS 382/2019, I. ÚS 332/2019).

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky viazaný právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v náleze
po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP),
preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné; v dôsledku jeho účinku dovolací
súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP).

8. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.

9. V predmetnej veci sa žalobca domáhal žalobou podanou dňa 31. októbra 2014 zaplatenia sumy
2.862,23 eur titulom úverovej zmluvy, pričom súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok vo výške
2.756,82 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 6. mája 2014 do zaplatenia a vo

zvyšku žalobu zamietol. Odvolací súd tento rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej
inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie zmluvného úroku vo výške 15,77 eur ročne zo sumy
2.345,25 eur od 5. mája 2014 do zaplatenia, vo výroku, ktorým vyhlásil zmluvnú podmienku v zmluve
o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 26. augusta 2013 v časti 3 bod
4.4 za neprijateľnú, a preto neplatnú a vo výroku o náhrade trov konania potvrdil, vo výroku, ktorým

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.756,82 eur s príslušenstvom a vo výroku, ktorým
zamietol žalobu o zaplatenie sumy 10,23 eur titulom nezaplateného poistného a o zaplatenie sumy 33,81
eur titulom nezaplatených nákladov žalobcu spojených s uplatnením pohľadávky, nechal rozsudok súdu
prvej inštancie nedotknutým.

10. Dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania najmä poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm.
b/ CSP argumentujúc tým, že uvedený dôvod prípustnosti dovolania spočíva v existencii zásadnej
právnej otázky, ktorá ešte nebola dovolacím súdom ako najvyššou súdnou autoritou vyriešená, keď v
doterajšej súdnej praxi neexistuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolaciehosúdu, ktoré by riešilo otázku nároku veriteľa na úroky po zosplatneni pohľadávky. Z opatrnosti žalobca
uplatnil aj dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Žalobca poukázal na právnu
vetu staršieho rozhodnutia publikovaného v ZSP 5/1996, podľa ktorej „Úroky vo výške dohodnutej

pri poskytnutí úveru patria do splatnosti úveru. Ak pre prípad omeškania s vrátením poskytnutých
peňažných prostriedkov nebola dohodnutá iná sadzba úrokov, patria aj za dobu po splatnosti úveru
úrokov v rovnakej výške.“ Z citovaného súdneho rozhodnutia vyplýva nárok veriteľa na úroky aj za
dobu po splatnosti úveru, a to vo výške zmluvne dohodnutých úrokov. Zhrnutím dôvodov prípustnosti
dovolania uviedol, že otázka nároku veriteľa na úroky aj po splatnosti dlhu (resp. zosplatneni úveru)

je otázkou zásadného právneho významu, ktorá doposiaľ nie je ustálená a odvolacími súdmi je
riešená rozdielne. Ide o neželaný stav, ktorý neprispieva právnej istote účastníkov zmluvných vzťahov
a neposkytuje možnosť predvídateľnosti súdnych rozhodnutí v aplikačnej praxi. Žalobca namieta
nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k nepriznaniu nároku žalobcu na zaplatenie zmluvne
dohodnutých úrokov od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru až do jeho splatenia. Konštatuje, že
vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru, resp. zosplatnením úveru, nedochádza k zániku zmluvy o

spotrebiteľskomúvere,anikzánikuzáväzkudlžníkasplatiťdlh,menísalenobsah,resp.lehotasplatnosti
záväzku dlžníka. V prípadoch zmluvy o spotrebiteľskom úvere platí § 53 ods. 9 OZ, podľa ktorého ak
ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo
podľa § 565 OZ najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne
upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Neodmysliteľnou

súčasťou úverovej zmluvy aj zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú úroky ZSU, spotrebiteľským úverom
nie je úver bez úroku a bez ďalších poplatkov. Vzhľadom na túto skutočnosť záväzok, resp. dlh dlžníka
pozostáva z požičanej istiny, zmluvne dohodnutých úrokov a ostatného príslušenstva. Podľa § 559
ods. 2 OZ dlh musí byť splnený riadne a včas, čo znamená, že k zániku dlhu dlžníka voči veriteľovi
dôjde až okamihom riadneho a včasného vrátenia dlhu. Dlhu dlžníka korešponduje pohľadávka veriteľa,

ktorej zákonným príslušenstvom sú aj úroky, ak boli dohodnuté. O neprijateľnú zmluvnú podmienku
nejde, ak sa zmluvná podmienka týka hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, pokiaľ bola
vyjadrená jasne, určito a zrozumiteľne. Rozhodovanie o zmluvnom ustanovení, zakotvujúcom právo
veriteľa uplatňovať voči spotrebiteľovi nárok na dohodnuté úroky až do doby úplného splatenia istiny,
z pohľadu neprijateľnosti zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1 OZ nie je možné. Pokiaľ ide o hlavný

predmet plnenia, ten je vylúčený spod ochrany inštitútom neprijateľnej zmluvnej podmienky, ak bol
vymedzený jasne a zrozumiteľne, a to platí aj vtedy, ak ide o otázku primeranosti ceny, na kúpnej zmluve
nemôže súd posudzovať hlavný predmet plnenia a cenu cez inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie preto predmetnú právnu vec nesprávne právne posúdili, ak
vyhlásili zmluvnú podmienku v časti 3 bode 4.4. úverovej zmluvy za neprijateľnú a preto neplatnú. Toto

zmluvné ustanovenie sa týka hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, a je vyjadrené jasne,
určito a zrozumiteľne, v súlade so zákonnými požiadavkami. S poukazom na vyššie uvedené dovolateľ
žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie.

11. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

12. Dovolateľ namieta, že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku nároku veriteľa na dohodnuté
úroky aj po predčasnom zosplatnení spotrebiteľského úveru. Žalobca zastáva právny názor, že má nárok
na úhradu zmluvne dohodnutých úrokov až do splatenia istiny.

13. Otázka (ne)možnosti kumulácie zmluvných úrokov a úrokov z omeškania po zosplatnení úverovej
zmluvy, kde jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, je predmetom dlhodobej diskusie odbornej
verejnosti, nakoľko jednoznačné legislatívne riešenie, ktoré by sa výslovne k problematike vyjadrilo,
absentuje. Z rozhodovacej praxe odvolacích súdov pretrváva nesúlad v riešení otázky možného

priznania zmluvných úrokov po predčasnom zosplatnení úveru, kedy sa vyprofilovali tri skupiny
rozhodnutí.

14. Jedna kategória rozhodnutí zmluvné úroky po zosplatnení úveru nepripúšťa a priznáva len úroky
z omeškania. Odôvodňuje to tým, že po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých

splátok) veriteľovi vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
splatnosti úveru (alebo jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba (pretože tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval
úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom (rozsudok KS BA3 Co 129/2018, KS BA 4 Co 86/2019, KS TT 24 Co 51/2019, KS TT 24 Co 769/2015, KS KE 11 Co
168/2018,KSPO22Co67/2017,KSBB12Co311/2017,KSNR25Co211/2017,KSTN19Co57/2018,
KS ZA 5 Co 113/2019).

15. Druhá skupina rozhodnutí kumuláciu zmluvne dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania po
predčasnom zosplatnení úveru pripúšťa. Argumentuje zmluvnou autonómiou strán, kedy žiaden zákon
výslovne nezakazuje dohodnúť úroky i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná do jej
faktického vrátenia veriteľovi, teda i za dobu, v ktorej sa dlžník ocitne v omeškaní so splnením svojho

záväzku. Pokiaľ by takáto dohoda nebola prípustná, mohlo by to vyvolať absurdnú situáciu, keby sa
dlžník porušením svojich zmluvných povinností splácať úverové splátky dostal do výhodnejšej pozície, v
ktorej by napriek nevráteniu peňažných prostriedkov mal tieto vo svojej dispozícii naďalej bez povinnosti
uhradiť odmenu za ich poskytnutie, t. j. zaplatiť veriteľovi úrok aj za obdobie po predčasnom zosplatnení
úveru vyvolanom porušením zmluvných povinností (rozsudok KS KE 5 Co 297/2017, KS NR 7 Co
116/2018, KS BA 16 Co 108/2018, KS BA 8 Co 138/2017, KS BB 43 Cob 186/2013, KS NR 7 Co

326/2017, KS TN 3 Co 210/2018, KS ZA 11 Co 12/2017).

16. Tretia skupina rozhodnutí pripúšťa kumuláciu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania
obmedzene, iba do výšky, akú by pri riadnom plnení povinností žalovaný na dohodnutých úrokoch
zaplatil.Vychádzaznázoru,žeajpopredčasnomzosplatneníúveruzostávazáväzokplatiťúrokrovnaký,

ako v čase jeho dojednania, t. j. patrí v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k
omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. Súčasne (tretia skupina) vyslovila názor, že
dojednanie, podľa ktorého veriteľovi patria v prípade omeškania dlžníka úroky až do skutočného vrátenia
istiny úveru je pre dlžníka - spotrebiteľa nevýhodné, a preto v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka
neplatné. (rozsudok KS BB 17 Co 120/2019, KS KE 6 Co 168/2018).

17. Do úvahy však prichádzajú pomerne nové rozhodnutia dovolacieho súdu - uznesenie zo dňa 16. júna
2020 sp. zn. 5 Cdo 42/2020 a uznesenie zo dňa 29. júna 2020 sp. zn. 3 Cdo 113/2019, ktoré danú právnu
otázku už riešili, avšak v čase podania dovolania dovolateľom ešte predmetné rozhodnutia neexistovali.

18. Z týchto dôvodov preto dovolací súd uzatvára, keďže dovolateľom položená právna otázka nebola
v čase podania dovolania meritórne dovolacím súdom riešená, že dovolanie je podľa § 421 ods. 1 písm.
b/ CSP prípustné.

19. Po konštatovaní prípustnosti dovolania podrobil dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
meritórnemu dovolaciemu prieskumu. Pristúpil teda k posúdeniu dôvodnosti dovolania z hľadiska
uplatneného dovolacieho dôvodu, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vyššie
uvedenej právnej otázke vo väzbe na zistený skutkový stav, ktorým bol viazaný (§ 442 CSP).

20. Zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou podliehajúcou zákonu
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch). Tento
zákon ale nepokrýva všetky otázky vzniku úverového zmluvného vzťahu, práv a povinností strán,
ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, riešenia otázok, na akú dobu je dlžník povinný platiť úroky z
poskytnutého úveru, vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania, výšku úrokov z omeškania, ktoré

sú predmetom úpravy Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d/
Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom,
a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho
vzťahu vychádzať aj z ustanovení Obchodného zákonníka (ustanovenia o zmluve o úvere, § 497
a nasledujúce Obchodného zákonníka). Ustanovenia Občianskeho zákonníka sa v prípade právneho

vzťahu, účastníkom ktorého je spotrebiteľ, použijú vtedy, ak v Občianskom zákonníku existuje také
ustanovenie, ktoré je možné prednostne aplikovať (§ 52 ods. 2 OZ).

21. Podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka sa zmluvou o úvere zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje

poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

22. Podľa ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných
prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výškeustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť
obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia
zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník

povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.

23. Podľa ustanovenia § 503 ods. 1 prvá veta Obchodného zákonníka, záväzok platiť úroky je splatný
spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky.

24. Podľa ustanovenia § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú
vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.

25. Podľa ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté
peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia
do vrátenia peňažných prostriedkov.

26. Z ustanovenia § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere nemôže
byť dohodnutá ako bezúročná. U spotrebiteľských úverov je jednou z náležitostí, ktoré musí zmluva
obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch). To
znamená, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo ohraničená. V súčasnej právnej úprave zmluvy

o úvere absentuje explicitná úprava konečného okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých
peňažných prostriedkov, v § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka je uvedené len to, že dlžník
je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov.

27. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka či zákona o

spotrebiteľskýchúverochnevyplývazákazdohodyúčastníkovúverovejzmluvyopovinnostidlžníkaplatiť
úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje
moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani
v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa.

28. Inštitút predčasného zosplatnenia úveru veriteľom v dôsledku omeškania dlžníka predstavuje zmenu
záväzkovoprávneho vzťahu. Táto zmena spočíva v tom, že sa mení obsah pôvodne dohodnutého
záväzku (zmluvy o úvere) v časti práv a povinností zmluvných strán, a to ohľadne povinnosti dlžníka
zaplatenia predmetu zmluvy (úveru a odplaty). Pôvodný záväzok obsahoval povinnosť dlžníka splácať
predmet zmluvy v mesačných splátkach. Pri uzavretí zmluvy sa dlžník s veriteľom dohodli, že veriteľ

má okrem iného právo pri omeškaní dlžníka predčasne zosplatniť nesplatený zostatok predmetu zmluvy
a žiadať od dlžníka jeho zaplatenie naraz. To znamená, že omeškanie dlžníka so splácaním splátok
spôsobí (ak veriteľ využije toto právo) zmenu v povinnosti dlžníka vrátiť predmet zmluvy, pričom zmena
tejtopovinnostispočívavzmeneformyvráteniazostatkupredmetuzmluvyzosplátkovejnajednorazovú.

29. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo
k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo
by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa
s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje,
zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú

spravidla vyššie ako úroky z omeškania.

30. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojednanie, ktorého
obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž
spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel

v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia
istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí.
Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že
jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie koľko bude
povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť.

30.1. Túto vedomosť však dlžník-spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie
tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho
omeškanianiejemožnéaniurčiťcelkovúvýškuzmluvnéhoúroku,ktorýsamôžebezfixnéhoohraničenianavyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne.
Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník-spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do
úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru spôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda
porušením ustanovenia § 53 ods. 1 OZ.

30.2. Na druhej strane postavenie veriteľa-dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší,
pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda jeho

právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu
paušalizovanej náhrady škody.

31. Dovolací súd dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru sa pripúšťa
kumulácia dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania obmedzene, iba do výšky, akú by pri riadnom
plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.

32. Keďže žalobca vo svojom dovolaní uviedol tiež ako dôvod prípustnosti dovolania, i keď (ako sám
uviedol) len pre úplnosť a z opatrnosti, ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, dovolací súd považoval
tento dôvod ako za sekundárne spomenutý samotným dovolateľom a aj preto sa mu nevenoval, ako
aj preto (a najmä), že dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP sa

vzájomne vylučujú. Nie je totiž možné, aby zároveň išlo o vyriešenie právnej otázky, pri ktorej sa odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a zároveň o právnu otázku, ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. O tzv. odklon môže ísť len vtedy, ak už
tie-ktoré právne otázky boli vy/riešené v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. A contrario, ak tá-ktorá
právna otázka nebola vyriešená rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, nemôže potom existovať ani

odklon.

33. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí

(§ 450 CSP).

34. Z týchto dôvodov najvyšší súd zrušil (v zmysle § 449 ods. 1 CSP) rozsudok odvolacieho súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

35. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 454 ods. 3 CSP).

36. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.