Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. november 2020

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 24C/97/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116208325
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Čisovská

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2020:7116208325.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou Mgr.Zuzanou Čisovskou vo veci žalobcu: S..F. K., J.. XX.X.XXXX, G.

I. H., X. X, zastúpeného: JUDr. Richard Kovalčík, advokát so sídlom v Košiciach, Rázusova 1 proti
žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky so sídlom v Bratislave, Špitálska 4,6,8, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy rozhodol

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.000 EUR v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 14.4.2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na
zaplatenie sumy 20.000 EUR.
2. Žalobu odôvodnil skutočnosťami, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice ako správny orgán
dňa 10.9.2014 znížil žalobcovi pomoc v hmotnej núdzi na sumu 55,80 EUR mesačne od 1.8.2014.
Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal odvolanie, na základe ktorého Ústredie práce, sociálnych
vecí a rodiny, odbor pomoci v hmotnej núdzi rozhodnutím zo dňa 28.11.2014 odvolaniu vyhovel
a vyššie citované rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zrušil. Rozhodnutie

Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zo dňa 10.9.2014 je teda nezákonné. Žalobcovi bola
znížená pomoc v hmotnej núdzi zo sumy 117,40 EUR na sumu 55,80 EUR mesačne, t.j. viac ako
o polovicu, o sumu 51,60 EUR, čím sa žalobca ocitol v ťaživej sociálnej situácii a nebol schopný
hradiť nevyhnutné životné náklady, čo ohrozovalo jeho zdravie a život ako taký. Žalobca sa cítil byť
postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny ponížený. Odňatím ústavných práv bola znížená jeho
česť, ľudská dôstojnosť ako občana demokratického právneho štátu. Nezákonným rozhodnutím došlo
k neoprávnenému zásahu do jeho ľudskej dôstojnosti, resp. osobnej cti. Žalobca sa cítil byť šikovaný,

prežíval stavy úzkosti, beznádeje ako aj pocit ohrozenia. Žalobca zdôraznil, že trpí hĺbkovou žilovou
trombózou (flebatrombózou), ktorá výrazne ovplyvňuje jeho bežný život. Ide o ochorenie vyznačujúce
sa vznikom trombov v hĺbkovom žilovom systéme, pričom bezprostredným následkom hĺbkovej žilovej
trombózy môže byť fatálna pľúcna embólia a neskorým dôsledkom býva posttrombotická sekundárna
chronická žilová insuficiencia, pričom prípadné opakované embolizácie môžu viesť dokonca až k vzniku
pľúcnej hypertenzie. Žilová tromboembólia zostáva významnou príčinou morbidity i mortality ľudí po
celom svete. Toto ochorenie bolo žalobcovi diagnostikované 2.12.2011 s tým, že koncom roka 2012

došlo k zhoršeniu tohto ochorenia. V súčasnosti je jeho zdravotný stav stabilizovaný. K stabilizácii
napomáha predovšetkým medikamentózna liečba, upravená životospráva podľa pokynov ošetrujúceho
lekára, ako aj používanie pomôcok (kompresné pančuchy). Liek Warfarin a kompresné pančuchy sú
hradené zdravotnou poisťovňou len čiastočne, pričom liek Detralex a upravená životospráva hradenázo strany zdravotnej poisťovne nie je a žalobca je nútený náklady s tým spojené hradiť výlučne sám.
Nezákonné rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorým došlo k zníženiu pomoci v
hmotnej núdzi na sumu 55.80 EUR mesačne, malo za následok, že žalobca si nebol schopný sám

hradiť nevyhnutné náklady na liečbu ochorenia, čo ohrozovalo nielen jeho zdravie, ale aj život ako taký.
Žalobca mal za to, že samotné zrušenie nezákonného rozhodnutia a teda konštatovanie, že došlo k
porušeniu práva žalobcu rozhodnutím úradu práce, nemôže byť pre neho dostatočným zadosťučinením
práve vzhľadom na skutočnosť, že bol v ťaživej sociálnej situácii, závislý výlučne na pomoci od štátu.
Pomoc v hmotnej núdzi bola jeho jediným príjmom, z ktorého si hradil nevyhnutné životné náklady a

ktorý mu umožňoval prežiť.
3. Žalovaný argumentoval, že v danom prípade nejde o nezákonné rozhodnutie, pretože odvolací
správny orgán vo svojom zrušujúcom rozhodnutí neuviedol, že bol porušený zákon o pomoci v hmotnej
núdzi, ale že rozhodnutie bolo zrušené z procesného hľadiska, t.j. ako nepreskúmateľné. Ďalej poukázal
na to, že podstatnou podmienkou priznania odškodnenia je, že rozhodnutie, ktorým mal byť porušený
zákon, nadobudlo právoplatnosť. V danom prípade proti rozhodnutiu, ktorým mal byť porušený zákon,

podal žalobca odvolanie, preto rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach nikdy
nenadobudlo právoplatnosť. O odvolaní žalobcu rozhodol druhostupňový orgán, pričom rozhodnutie
druhostupňového orgánu nadobudlo právoplatnosť dňa 11.12.2014. Týmto došlo k zavŕšeniu celého
procesu rozhodovania o riadnom opravnom prostriedku žalobcu.
4. Súd vo vzťahu k uvedenej obrane na začiatku pojednávania vo veci samej konštatoval, že

nezákonnosť rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach zo dňa 10.9.2014 ako
jeden zo základných predpokladov pre záver o zodpovednosti štátu za náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, je daná. Žalovaný sa s týmto predbežným právnym
záverom súdu stotožnil a svoju ďalšiu obranu založil na námietke existencie príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a zásahom do osobnostných práv žalobcu. Zároveň napádal aj rozsah

uplatnenej nemajetkovej ujmy. Žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal závažnosť následkov zásahu
do jeho osobnostných práv podľa § 17 ods. 2 písm. c/ zák. č. 514/2003 Z.z., ktoré mali vzniknúť v jeho
súkromnom živote. K rozsahu uplatnenej nemajetkovej ujmy poukázal na ust. § 17 ods. 4 cit. zákona,
podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná
osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Ide o maximálnu možnú

výšku, ktorú zákon pripúšťa a na ktorú majú nárok poškodení, resp. pozostalí, ak bola ich blízkej
osobe trestným činom spôsobená smrť. Žalovaný pokladal výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy za
značne prehnanú, nezodpovedajúcu tvrdenej ujme, ktorá mala byť podľa názoru žalobcu spôsobená,
bagatelizujúcu niektoré ujmy na iných základných právach. V porovnaní s uplatnenými nárokmi podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s trestným stíhaním a vzatím do väzby,

ktoré bolo následne zastavené mal za to, že ide o nepomerne väčší zásah do osobnostných práv
fyzickej osoby, kedy súdy pri stanovovaní výšky náhrady za deň väzby vychádzajú zo sumy 20 EUR
na deň. Ide o náhradu nemajetkovej ujmy za pozbavenie osobnej slobody. Čo sa týka zdravotného
stavu žalobcu, žalovaný namietal, že diagnóza hĺbková žilová trombóza je podľa faktov uvádzaných v
odbornej literatúre dlhodobo vyvíjajúce sa ochorenie, pričom v danom prípade absentuje kauzálny nexus

medzi diagnózou, ktorou trpí žalobca a faktom, že pomoc v hmotnej núdzi bola počas štyroch mesiacoch
vyplatená v zníženej výške. Samotný žalobca uviedol, že jeho ochorenie mu bolo diagnostikované v
roku 2011, pričom k uvádzanému rozhodnutiu úradu práce došlo koncom roka 2014. Žalovaný preto
namietal danosť príčinnej súvislosti a teda, že v dôsledku tohto rozhodnutia sa žalobca ocitol v ohrození
zdravia a života. Žalobca nepreukázal, že sa zhoršil jeho zdravotný stav a nepreukázal, že sa ocitol v

stave pocitu právnej neistoty.
5. Žalobca vo vzťahu k obrane žalovaného uviedol, že nemajetková ujma, ktorá mu vznikla v
dôsledku nezákonného rozhodnutia, spočíva predovšetkým v jeho psychickej sfére. V dôsledku odňatia
dávky v hmotnej núdzi prežíval depresie, pocit ohrozenia života, úzkosti, pocit nespravodlivosti. Jeho
zdravotný stav si vyžaduje neustálu a neprerušenú zdravotnú starostlivosť, t.j. lieky, pravidelné kontroly

u lekára, úprava stravovania, kondičný režim, ktorej zabezpečenie je spojené aj s vynaložením nemalých
finančných prostriedkov. Poukázal na to, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia mu bola znížená
pomoc v hmotnej núdzi o viac ako polovicu. Nikdy netvrdil, že choroba ktorou trpí, vznikla v dôsledku
nezákonného rozhodnutia. Na svoju chorobu poukazoval len pre účely odôvodnenia opodstatnenosti
výšky požadovanej nemajetkovej ujmy, kedy v dôsledku zníženia pomoci v hmotnej núdzi, ktorá bola

jeho jediným príjmom, sa dostal do ťaživej sociálnej situácie, kedy si nebol schopný hradiť všetky
nevyhnutné životné náklady, vrátane nákladov spojených s liečením jeho choroby. Žalobca mal za
to, že žalovaný bagatelizuje vzniknutú situáciu, zľahčuje existenciu nezákonného rozhodnutia, ale
predovšetkým samotné následky, ktoré v dôsledku tohto rozhodnutia žalobcovi vznikli. O tomto prístupesvedčí aj to, že žalovaný dáva na roveň deň so zníženou dávkou v hmotnej núdzi s dňom, kedy je
človek pozbavený osobnej slobody. Mal za to, že nie je možné porovnávať nemajetkovú ujmu vzniknutú
na psychike osoby, v danom prípade konkrétne jeho pocit ohrozenia života a neistoty, že v dôsledku

nedostatku finančných prostriedkov sa nebude môcť riadne liečiť a môže zomrieť, s nemajetkovou ujmou
vzniknutou v dôsledku pozbavenia osoby slobody v príslušnom štátnom zariadení, v ktorom má dotyčná
osoba dostatočne zabezpečené základné životné potreby (s výnimkou práva voľného pohybu).
6. Súd vo veci samej prvý krát rozhodol rozsudkom č.k.24 C 97/2016-154 zo dňa 17.10.2017 tak, že
uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 3.000 EUR, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a priznal

žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
7. Proti rozsudku v jeho vyhovujúcom výroku bolo podané odvolanie.
8. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 11 Co 81/2018-208 zo dňa 8.1.2019 rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie bol
vedenýnesprávnymiúvahamiohľadnespôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazovavyšielznesprávnych

skutkových zistení ohľadne následkov nezákonného rozhodnutia o znížení dávky v hmotnej núdzi na
jednotlivé dielčie oblasti života žalobcu a na ich podklade dospel k nesprávnemu právnemu záveru v
otázke závažnosti morálneho dopadu opatrenia správneho orgánu na žalobcu a cez to tiež v otázkach
formy a výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy. V ďalšom konaní bolo úlohou súdu prvej inštancie
zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu z

hľadiska formy a výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy.
9. Predmetom konania po vrátení veci odvolacím súdom ostala žaloba na zaplatenie sumy 3.000 EUR.
Výrok rozsudku prvej inštancie, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, odvolaním napadnutý nebol
a nadobudol právoplatnosť.
10. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom svedkov a oboznámením listinných

dôkazov, vrátane doplnenia dokazovania po vrátení veci odvolacím súdom (výsluch žalobcu, výsluch
svedka V. K., výpis zo zdravotnej dokumentácie žalobcu).
11. V konaní nebolo sporné, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice rozhodnutím č. KE1/
OPHN14/SOC/2014/86786-009 zo dňa 10.9.2014 s poukazom na ust. § 25 ods. 2 zák. č. 417/2013
Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a zák. č. 601/2003 o životnom minime, znížil žalobcovi pomoc v hmotnej

núdzi na sumu 55,80 EUR mesačne od 1.8.2014. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že žalobcovi
bola zaslaná výzva zo dňa 4.8.2014 na preukázanie skutočností rozhodných na ďalšie poskytovanie
a výšky pomoci v hmotnej núdzi a ponuka v zmysle § 10 zák. č. 417/2013 Zb. o pomoci v hmotnej
núdzi. Výzva bola žalobcovi doručená dňa 14.8.2014, požadované doklady však v stanovenej lehote
nepredložil. Úrad konštatoval, že nedoručenie tlačiva (ponuka) je považované za odmietnutie ponuky,

čo má za následok zníženie dávky v hmotnej núdzi o sumu 61,60 EUR podľa ust. § 10 ods. 3 Zákona
o pomoci v hmotnej núdzi. Vzhľadom na vyššie uvedené úrad pôvodne priznanú dávku spolu vo výške
117,40 EUR, pozostávajúcu z dávky v hmotnej núdzi vo výške 61,60 EUR a príspevku na bývanie vo
výške 55,80 EUR, znížil o dávku v hmotnej núdzi, t.j.na sumu 55,80 EUR predstavujúcu príspevok na
bývanie.

12. V konaní nebolo sporné, že proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie.
13. V konaní nebolo sporné, že druhostupňový správny orgán Ústredie práce, sociálnych vecí
a rodiny, odbor pomoci v hmotnej núdzi v Bratislave rozhodnutím č. UPS/US1/SSVOPHN/
SOC/2014/1577-0002Km zo dňa 28.11.2014 odvolaniu žalobcu vyhovel a rozhodnutie Úradu práce,
sociálnych vecíarodinyKošicezodňa10.9.2014zrušil.Zodôvodneniarozhodnutiaodvolaciehoorgánu

vyplýva, že žalobcovi bola pomoc v hmotnej núdzi poskytovaná od 1.1.2013, naposledy od 1.1.2014 vo
výške 117,40 EUR mesačne. Listom zo dňa 4.8.2014 bola žalobcovi zaslaná ponuka na vykonávanie
činností s dátumom vykonania 18.8.2014 v čase od 8,00 hod. do 12,00 hod. (4 hodiny). Odvolací správny
orgán poukázal na ust. § 10 ods.3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi, podľa ktorého sa dávka v hmotnej
núdzi znižuje o sumu 61,60 EUR, ak dotknutá osoba nie je v právnom vzťahu, ktorý zakladá nárok

na príjem zo závislej činnosti, dohodnutom v rozsahu najmenej 32 hodín mesačne a nezúčastní sa
na základe písomnej dohody v rozsahu 32 hodín mesačne na vykonávaní menších obecných služieb
alebo dobrovoľníckej činnosti. Odvolací správny orgán uzavrel, že ponuka doručovaná žalobcovi, ktorá
bola podkladom pre vydanie rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, neobsahovala dátumy
vykonávania činnosti; v ponuke bol uvedený len jeden deň 18.8.2014. Odvolací správny orgán poukázal

aj na ust. § 25 ods.2 zákona o pomoci v hmotnej núdzi, podľa ktorého sa pomoc v hmotnej núdzi
odníme, zvýši alebo zníži, len ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na nárok v hmotnej núdzi. Preto
odvolací orgán považoval prvostupňové rozhodnutie za nepreskúmateľné a s poukazom na ust. § 59
ods.2 zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní napadnuté rozhodnutie zrušil.14. V konaní nebolo sporné, že dávky v hmotnej núdzi boli žalobcovi poskytované od 1.1.2013,
naposledy (od 1.1.2014) vo výške 117,40 EUR mesačne. Dávka v hmotnej núdzi, o ktorú žalobca
prišiel v dôsledku rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice č. KE1/OPHN14/

SOC/2014/86786-009 zo dňa 10.9.2014, bola žalobcovi za obdobie od 1.8.2014 do 30.11.2014
vyplatená v celkovej výške 246,40 EUR, t.j. 4 x 61,60 EUR, vo výplatnom termíne v mesiaci január 2015.
15.ZlekárskejsprávyMUDr.F.N.,angiologičkyzkontrolnéhovyšetreniazodňa17.12.2015súdzistil,že
žalobca je liečený na flebotrombózu od r.2011+ 5.11.2012 došlo k recidíve, po ukončení liečby. Lekárka
doporučila žalobcovi naďalej pokračovať v liečbe Warfarinom, cyklicky venotonikami, ďalej absolvovať

pravidelné kontroly INR a nosiť kompresívne podkolienky.
16. Z výpisu zo zdravotnej dokumentácie žalobcu, vyhotoveného MUDr. K. Y., všeobecným lekárom
súd zistil, že žalobca v roku 2003 utrpel úraz - zlomeninu kosti, liečený bol Op repozíciou OS
skutkami, v apríli 2005 extrakcia osteosyntetického materiálu, 2.12.2011 stav po femoro-popliteo-
krurálnej flembotrombóze vpravo, 5.12.2012 stav po femoro-popliteo-krurálnej flembotrombóze vpravo
- dos.rekanalizovaná; recidíva vznikla po ukončení liečby Warfarínom a Detralexom. Žalobca aktuálne

v dispozícii angiológa MUDr. N., dlhodobo na antikoagulačnej liečbe Warfarínom a Detralexom.
17. V konaní nebolo sporné, že žalobca listom zo dňa 2.9.2015 požiadal žalovaného o predbežné
prerokovanie nároku. Žalovaný reagoval odpoveďou zo dňa 11.3.2016 s tým, že nárok žalobcu neuznal.
18. Výsluchom žalobcu súd zistil, že žalobca od skončenia školy po dobu 10 rokov pracoval vo firme
TRIPE,kdevroku2012zdôvoduorganizačných zmienstratilzamestnanie.Postratezamestnaniaurčitý

časpoberaldávkuvnezamestnanostianásledne,odroku2013dávkyvhmotnejnúdzi.Nákladynasvoje
živobytie v uvedenom období spočiatku pokrýval aj z úspor, ktoré mal z príjmov zo zamestnania; tieto
sa mu v priebehu roka minuli. V čase vydania nezákonného rozhodnutia býval v dome, ktorý je v jeho
výlučnom osobnom vlastníctve. Býval sám. Nemá manželku, ani deti. Skutočnosť, že došlo k zníženiu
dávkyvhmotnejnúdzioviacakopolovicu,žalobcaprežívalspocitmifrustrácie,vnímaljuakoveľmiťažkú

životnú situáciu. Po znížení dávky nebol schopný pokryť svoje základné životné potreby, nehovoriac o
nejakých ďalších potrebách každého kultúrneho človeka. Bol nútený chodiť po príbuzenstve a pýtať si
peniaze na jedlo a lieky. Nemohol ísť do spoločnosti, hľadať si prácu, zúčastňovať sa rodinných osláv,
nemohol kúpiť nikomu ani darček na Vianoce a pod. Požičiaval si peniaze, čo malo negatívny vplyv
na príbuzenské vzťahy, ktoré sa v dôsledku tejto situácie zhoršili. Predtým si peniaze nikdy nemusel

požičiavať. Musel obmedziť kúrenie, ako aj ohrev vody, aby čo najviac minimalizoval náklady. V tomto
období si nemohol dovoliť kúpu lieku Detralex, ktorý poisťovňa neprepláca. Detralex si predtým kupoval
zvyčajne každý mesiac. Jedna krabička obsahuje asi 60 tabliet a stojí 27 EUR; žalobca užíval 3 tabletky
denne.
19. Svedok F..K. K., brat žalobcu vypovedal, že žalobca uvedené obdobie, kedy došlo k zníženiu dávky,

prežíval veľmi negatívne. Znížením dávky v hmotnej núdzi sa dostal do takej životnej situácie, kedy
nevedel pokryť svoje základné životné potreby, v podstate sa odlúčil od spoločenského života a naštrbili
sa aj rodinné vzťahy. Žalobca sa hanbil zúčastňovať na rodinných oslavách, vravel, že sa cíti nepríjemne,
nemal peniaze, aby prispel na oslavu alebo aby doniesol darčeky. Najmarkantnejšie to bolo na Vianoce,
kedy nechcel prísť, pretože nemohol doniesť rodine žiadne darčeky. Bol nútený požičiavať si peniaze od

rodičov aj bratov, aby mohol riadne fungovať a bolo to čoraz častejšie. Rodina túto skutočnosť vnímala
dosť negatívne. Najhoršie však bolo, že došlo k zhoršeniu jeho psychického rozpoloženia. Žalobca sa
neustále vracal k tomu, čo sa mu stalo, stále to rozoberal, stále hovoril, že sa mu stala krivda, cítil sa
dotknutý a ublížený. Keď sa to v rodine snažili nejakým spôsobom zľahčovať, žalobcu sa to dosť dotklo,
urazil sa do takej miery, že sa od rodiny akoby odlúčil. Vzťahy medzi nimi ochladli a nevrátili sa k normálu.

Predtým, ako došlo k zníženiu dávky v hmotnej núdzi, žalobca žil normálnym kultúrnym i spoločenským
životom. Okrem dávky v hmotnej núdzi mal dovtedy k dispozícii aj úspory, ktorými vykrýval náklady na
svoje živobytie. Raz do týždňa chodil do kina, sezónne navštevoval divadlo a veľa športoval. Venoval
sa bojovým umeniam, navštevoval klub thajského boxu, kde platil členské poplatky. V danom období si
účasť na tréningoch nemohol dovoliť. Lekári pritom odporúčajú, aby sa ľudia s jeho diagnózou venovali

športu a pohybovali sa, aby sa riadne prekrvil žilový systém. V podstate žalobca nevychádzal z domu.
Žalobca,akoajjehobratiamajúrovnakúdiagnózu-tromboflembitídu.Tátodiagnózasivyžadujeriedenie
krv špeciálnymi liekmi - Warfarinom a vyživovanie žilového systému, ktorý pri tomto ochorení kôrnatie
a to konkrétne medikamentom Detralex, ktorý je veľmi nákladný, jedna krabička stojí okolo 25 EUR. V
dôsledku životnej situácie, ktorá nastala, si žalobca nemohol kúpiť tento liek. Uvedený zdravotný stav si

vyžaduje neustály dohľad lekára, ktorý musí kontrolovať, v akom stave je krv. Zanedbanie liečby môže
viesť k vzniku trombu v žilovom systéme, ktoré môže spôsobiť aj zástavu srdca.
20. Svedok V. K., brat žalobcu vypovedal, že v dôsledku rozhodnutia o znížení dávky v hmotnej núdzi sa
žalobca zmenil nielen po psychickej, ale aj po fyzickej stránke; dosť schudol. Nemal dostatok finančnýchprostriedkov a bolo mu trápne si požičiavať. Požičiaval si najmä od neho. Rodinu trápilo, ako sa v tom
období stravoval; zjedol denne 1 - 2 rožky alebo si kúpil liter mlieka, toto bola celá jeho výživa. Čo sa
týka styku s rodinou, rodina sa štandardne stretávala pomerne často. V podstate každý týždeň mali

opekačku,chodilisaspolulyžovať, pestovalituristiku,chodilispoludoTatier. Potomužžalobcaodmietal
chodiť na rodinné stretnutia a tieto akcie, napriek tomu, že svedok od neho nechcel v podstate žiadne
peniaze. Žalobca sa však cítil trápne, že nevie prispieť ani na kúpu nejakého občerstvenia. Žalobca
predtým navštevoval posilňovňu, v tomto období prestal do nej chodiť. Predtým aktívne športoval,
venoval sa bojovým umeniam, potom už nie. Spočiatku na rodinných stretnutiach žalobca neustále

dopodrobna rozprával o tom, čo sa mu stalo. Ostatní si začali robiť z toho srandu, celé to zľahčovať,
žalobca sa potom zaťal, urazil sa a prestal sa s rodinou stretávať. Žalobca bol celou situáciou dosť
zdeptaný, doslova sa začali o neho aj báť. V podstate presedel celé dni sám doma. Svedok sa pamätal,
že keď ho raz prišli pozrieť, našli ho, ako sedel po tme, mal vypnuté kúrenie, na ktorom šetril, napriek
tomu, že mal horúčku. Vzťahy medzi ním a ostatnou rodinou ochladli. Žalobca bol nútený požičiavať
si v tomto období peniaze. Požičiaval si od mamy a otca a mladší brat Peter svedkovi vravel, že aj od

neho si pýtal peniaze. Svedok požičiaval žalobcovi peniaze postupne podľa toho, ako to od neho žiadal;
zo začiatku to bolo každý mesiac, pretože mu nevychádzalo na kúrenie, bolo zimné obdobie a on v
podstate len temperoval aj vtedy, keď vonku boli mínusové teploty a sprchoval sa v studenej vode. Do
roku 2014, teda dovtedy, keď došlo k zníženiu dávky v hmotnej núdzi, mal žalobca nejaké úspory , z
ktorých žil, avšak tieto sa minuli. Čo sa týka zdravotného stavu žalobcu, ako aj svedka, ktorý tiež trpí

rovnakýmochorením,totosivyžadujeúpravustravy,kedyjepotrebnévylúčiťurčitétypypotravínaužívať
liek Warfarin na riedenie krvi, ako aj Detralex, ktorý je veľmi dôležitý z hľadiska zabezpečenia správnej
funkcie cievneho systému. Warfarin nie je celkom optimálnym liekom; je síce najlacnejším, ale má
mnohovedľajšíchúčinkov.Svedok,ktorýnavštevujerovnakéholekára,akožalobca,odzdravotnejsestry
vedel o tom, že žalobca predtým pravidelne užíval Warfarin aj Detralex, avšak v rozhodnom období

Detralex neužíval, pretože nemal na jeho úhradu peniaze. Užívajú sa 3 tabletky denne, v jednej krabičke
je 60 tabliet, takže jedna krabička postačuje tak na necelý mesiac. Z dôvodu nedostatku finančných
prostriedkov brat nedodržiaval ani diétny režim. Žalobca predtým viedol dosť intenzívny spoločenský
život. Mal veľa priateľov medzi športovcami ako aj z univerzity, s ktorými sa pravidelne stýkal. V tomto
období sa s nimi prestal stýkať. Svedok bol presvedčený o tom, že ochladnutie vzájomných rodinných

vzťahov nastalo v dôsledku rozhodnutia o znížení dávky, dovtedy bolo všetko v poriadku. V roku 2014
mal žalobca skutočne ťažké depresie.
21. V opätovnom výsluchu svedok V. K. vypovedal, že v období pred znížením dávky v hmotnej
núdzi, sa žalobca zúčastňoval športových, ako aj kultúrnych akcií, ktoré sa každoročne usporadúvali,
chodil na rodinné stretnutia a stretnutia s kolegami a priateľmi zo školy. Patrili tam aj aktivity, na ktoré

musel vynaložiť finančné prostriedky, ale hlavne išlo o aktivity bezplatné, prípadne o aktivity, kde je
zvykom priniesť nejakú drobnosť. V období od augusta do novembra 2014 si žalobca požičiaval peniaze
prevažne od svedka, ale mal vedomosť o tom, že aj od rodičov a aj od mladšieho brata. Pri rôznych
príležitostiach mu svedok vypomohol aj bez toho, že by žalobca priamo požiadal o pôžičku, pretože mu
celá situácia s prosbou o pôžičku bola nepríjemná; jednoducho mu nechal nejaké peniaze na stole alebo

na nejakom mieste. Čo sa týka rodičov a brata, nevedel sa vyjadriť k výške a periodicite pôžičiek, on sám
mu však s určitosťou dal niekoľko 100 EUR, približne 180 až 200 EUR mesačne. Žalobca už prevažnú
časť pôžičiek splatil; zvyšok od neho nebude požadovať. Žalobca si takto požičiaval aj v nasledujúcom
období po novembri 2014, ale v menšom rozsahu. Pred augustom 2014 si žalobca od neho peniaze
nepožičiaval a nemal vedomosť o tom, že by si bol požičiaval od iných rodinných príslušníkov. Skrátka,

bol sebestačný. Žiadosť o požičanie peňazí žalobca zdôvodňoval tým, že minul úspory a nevychádzalo
mu ani na základné životné potreby, v prvom rade musel platiť nájom a potom samozrejme aj lieky a
pomôcky, ktoré nevyhnutne potreboval pri svojom ochorení. Čo sa týka lieku Detralex, mal vedomosť
o tom, že žalobca si v rozhodnom období kupoval Detralex a zrejme aj Warfarin, pretože pri ňom je
doplatok len minimálny. Nemohol si však dovoliť kúpiť si lieky v takej miere, ako by potreboval. Tieto

lieky totiž treba brať v určitom dávkovaní a pravidelne, aby mali požadovaný účinok. Psychický stav
žalobcu v rozhodnom období od augusta do novembra 2014 a aj následne sa jednoznačne zhoršil,
bol úzkostný, dostal sa na psychické dno a začali sa prejavovať aj isté fyzické anomálie, ako napr.
pochudnutie, tras rúk a pod. Nebol si istý svojou ďalšou existenciou, vždy sa vracal k tomu, že sa cíti
ohrozený na živote, pokiaľ nemôže brať riadne lieky, ktoré potrebuje z dôvodu svojho ochorenia. Uzavrel

sa do seba, nekomunikoval s rodinou, ani so známymi a priateľmi, prestal chodiť na spoločenské ako aj
rodinné akcie, vysedával doma a vyslovene upadol do akéhosi letargického stavu. Svedok si osobne
myslel, že to bolo jeho pocitom ohrozenia, že nemôže riadne liečiť chronické ochorenie, ktorým trpí a tiež
aj pocitom krivdy, že ho štát ukrátil, resp. okradol. Pokiaľ z predchádzajúcej výpovede bolo možné zostranyrodinnýchpríslušníkovvyvodiťistézľahčovanietohtopsychickéhostavužalobcuresp.jehoosoby,
svedok vypovedal, že to myslel tak, že ako rodina sa snažili túto situáciu odľahčiť, aby sme žalobcovi
uľavili a to rôznymi humornými poznámkami. Nedopadlo to však dobre. Naopak, žalobcu sa to dotklo,

uzavrel sa do seba a prestal sa zúčastňovať rodinných stretnutí a akcií. Rodina sa snažila správať k
nemu tak, ako aj do vtedy, snažili sa komunikovať s ním, vtiahnuť ho do rodinného života. Žalobca sa
však prestal o všetko zaujímať, upadol do letargie a venoval sa takmer výlučne len tomuto problému,
ktorý ho ťažil. Pre rodinu nebolo príjemné sledovať jeho trápenie a neustále rozoberať tento problém.
22. Podľa ustanovenia § 27 ods.1 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa
vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto
zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto
zákona.
23. Citovaný zákon nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004 (článok VI zákona).
24. Podľa ustanovenia § 1 citovaného zákona, tento zákon upravuje

a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
25. Podľa ustanovenia § 2 citovaného zákona, na účely tohto zákona
a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
b) orgán verejnej moci je

1. štátny orgán,
2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

26. Podľa ustanovenia § 3 ods.1 citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených

týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

27. Podľa ust. § 3 ods.2 citovaného zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
28. Podľa ustanovenia § 5 ods.1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.
29. Podľa ustanovenia § 6 ods.1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

30. Podľa ustanovenia § 15 ods.1 a 2 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným

orgánom podľa § 4 a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný
bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti
zostávajú zachované.
31. Podľa ustanovenia § 16 ods.4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať

uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
32. Vpredmetnejvecisažalobcadomáhalnáhradyškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánu
verejnej moci - Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice č. KE1/OPHN14/SOC/2014/86786-009
zo dňa 10.9.2014, ktorým znížil žalobcovi pomoc v hmotnej núdzi na sumu 55,80 EUR mesačne od
1.8.2014.

33. Vzhľadom k tomu, že citované rozhodnutie bolo vydané po účinnosti zákona č.514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (1.7.2004), vychádzajúc z prechodného
ust. § 27 ods.1 citovaného zákona, súd po právnej stránke predmetnú vec posúdil podľa tohto zákona.34. Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v
prípade nezákonného rozhodnutia sú: 1. existencia nezákonného rozhodnutia, vydaného orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci, 2. existencia škody a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím a vznikom škody.
35. Súd konštatoval, že v danom prípade je splnený základný predpoklad pre záver o zodpovednosti
štátu za škodu, t.j. existencia nezákonného rozhodnutia.
36. Nezákonné rozhodnutie je také rozhodnutie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom a teda, bolo
zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom, pričom zodpovednosť štátu je podmienená využitím

riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu.
37. V danej veci je nepochybné, že rozhodnutie prvostupňového orgánu - Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny Košice č. KE1/OPHN14/SOC/2014/86786-009 zo dňa 10.9.2014, bolo na základe odvolania
žalobcu zrušené rozhodnutím príslušného druhostupňového orgánu - Ústredia práce, sociálnych vecí a
rodiny,odborupomocivhmotnejnúdzivBratislaveč.UPS/US1/SSVOPHN/SOC/2014/1577-0002Kmzo
dňa 28.11.2014. Ako to vyplýva z odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia, rozhodnutie prvostupňového

orgánu bolo zrušené z dôvodu, že rozhodnutie o znížení pomoci v hmotnej núdzi bolo vydané v rozpore
s objektívnym právom, pretože ponuka doručovaná žalobcovi podľa ust. § 10 ods.3 zákona o pomoci
v hmotnej núdzi, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu,
neobsahovala dátumy vykonávania činnosti; v ponuke bol uvedený len jeden deň 18.8.2014. Pre záver,
žeišloorozhodnutievrozporesobjektívnymprávom,svedčíajfakt,žedruhostupňovýorgánnevrátilvec

prvostupňovému orgánu na opätovné rozhodnutie, ako aj, že pomoc v hmotnej núdzi, o ktorú žalobca
prišiel v dôsledku tohto rozhodnutia, mu bola po právoplatnosti zrušujúceho rozhodnutia doplatená.
38. Podľa ust. § 17 ods.1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.
39. Podľa ust. § 17 ods. 2 cit. zák. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
40. Podľa ust. § 17 ods. 3 citovaného zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2
sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

41. Zmysel právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu má spočívať v tom, aby každá škoda
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu, bola primerane odčinená. Ust. § 17 ods. 2
zákona č.514/2003 Z.z. zakladá nárok poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy a to bez ohľadu
na to, či zároveň vznikla škoda (skutočná škoda či ušlý zisk). Nemajetková ujma predstavuje zásah
do inej, než majetkovej sféry poškodeného (nie je spojená so znížením majetkového stavu, či jeho

nezvýšením, hoci bolo predpokladané). Zahŕňa aj iné negatívne dopady nesprávneho úradného postupu
či nezákonného rozhodnutia, najmä do osobnostnej integrity poškodeného. Peňažná kompenzácia je
v zákone označená za spôsob subsidiárneho odškodnenia, ktoré nastupuje vtedy, ak nie je možné
vzniknutú nemajetkovú ujmu nahradiť inak, t.j. kedy dostačujúcim prostriedkom nápravy by nebolo len
obyčajné konštatovanie porušenia práva.

42. Vyhodnotením vykonaného dokazovania súd v predmetnej veci dospel k záveru, že v dôsledku
nezákonného rozhodnutia došlo k negatívnemu zásahu do ústavou garantovaných sociálnych práv
žalobcu na poskytnutie pomoci v hmotnej núdzi a tým aj k zásahu do jeho osobnostných práv na ochranu
jeho dôstojnosti, osobnej cti, súkromného a rodinného života, ako aj zdravia.
43. Ľudskádôstojnosťpredstavujenajvyššiuhodnotuvzákladochceléhoprávnehosystémuiústavného

poriadku a je možné ju preto považovať za konečný účel právneho poriadku. Tým sa stáva objektívnou
ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným inak nehierarchicky usporiadaným základným
právam ako hodnota nadradená a s ohľadom na to je potrebné akýkoľvek zásah či zníženie ľudskej
dôstojnosti vnímať ako zásah veľmi závažný a teda, ťažko reparovateľný. Ľudská dôstojnosť je totiž
hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami či spoločenskými normami,

je úplne nenahraditeľná iným statkom a tým menej hodnotou vyčísliteľnou v peniazoch. Ochrana ľudskej
dôstojnosti je úzko spojená aj s ochranou sociálnych práv.
44. Primárnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná, čo znamená primerané,
s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinné vyváženie a zmiernenienepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá
porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je
možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť, namiesto nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia.

45. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v
spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom
prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a
vyhodnotenia tejto reakcie.
46. Kritériá, na ktoré má súd prihliadať pri určení výšky peňažnej náhrady, sú ustanovené v § 17 ods.

3 cit. zákona. Ide o normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd s ohľadom na
konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil okolnosti významné pre
určenie výšky náhrady. Prihliadať má najmä na dopad nezákonného rozhodnutia do osobnostnej sféry
poškodeného, nepriaznivosť jeho vplyvu na česť, dôstojnosť poškodeného, jeho doterajší spôsob života
a podobne. Výpočet je demonštratívny a nevylučuje, aby sa prihliadlo aj na iné okolnosti, pokiaľ budú
považované za porovnateľne závažné. Je potrebné brať do úvahy aj závažnosť sporu pre účastníka

samotného, či išlo o záležitosti osobného stavu alebo rodinnoprávne, prípadne pracovnoprávne.
47. Čo sa týka dopadu nezákonného rozhodnutia do osobnostnej sféry žalobcu, súd pri rozhodovaní
prihliadal na charakter a predmet konania, v ktorom ujma vznikla z hľadiska jeho významu pre žalobcu, z
hľadiska osobných pomerov žalobcu v rozhodnom čase, vrátane konkrétnych, individuálnych okolností
na jeho strane (zdravotný stav).

48. Čo sa týka charakteru a predmetu konania, v ktorom ujma vznikla, v predmetnej veci nebolo
sporné, že žalobca splnil podmienky, rozhodujúce pre nárok na pomoc v hmotnej núdzi, pričom dávky v
hmotnej núdzi mu boli priznané od 1.1.2013. Od 1.1.2014, ako aj v čase vydania rozhodnutia o znížení
dávky, žalobca poberal dávky vo výške 117,40 EUR mesačne. Išlo o jeho jediný príjem. Nezákonným
rozhodnutím úradu práce bola žalobcovi počnúc od 1.8.2014 znížená pomoc v hmotnej núdzi zo sumy

117,40 EUR na sumu 55,80 EUR mesačne, t.j. o sumu 61,60 EUR mesačne. Súd zdôrazňuje, že takto
došlo k zníženiu príjmu žalobcu o viac ako polovicu. Bolo nesporné, že pomoc v hmotnej núdzi, na ktorú
mal žalobca nárok v zmysle pôvodného rozhodnutia o priznaní dávky počnúc od 1.1.2014 a o ktorú
prišiel v dôsledku nezákonného rozhodnutia úradu práce, bola žalobcovi za obdobie od 1.8.2014 do
30.11.2014 vyplatená v celkovej výške 246,40 EUR, t.j. 4 x 61,60 EUR, vo výplatnom termíne v mesiaci

január 2015.
49. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že po dobu 5 mesiacov žalobcov príjem tvorila len suma 55,80 EUR
mesačne.
50. Súd nemal pochybnosti o tom, že nezákonné rozhodnutie, spočívajúce v znížení pomoci v hmotnej
núdzi o viac ako polovicu, ovplyvnilo životnú situáciu žalobcu.

51. Hmotná núdza je stav, keď príjem členov domácnosti nedosahuje sumy životného minima
ustanovené osobitným predpisom a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom
vlastníckeho práva alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť
príjem. Zákon teda považuje hmotnú núdzu za stav, ktorý vznikol nie z viny dotknutej osoby a takáto
osoba nedokáže tento stav zvrátiť vlastnou aktivitou a ani pomocou členov domácnosti. Podľa článku

39 ods. 2 Ústavy SR, každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná
na zabezpečenie základných životných podmienok. Právo na pomoc v hmotnej núdzi je teda právom
každého občana, garantované ústavou. Toto právo na zabezpečenie základných životných potrieb podľa
čl. 39 ods.2 Ústavy SR, treba vykladať ako príkaz právnemu štátu poskytnúť reálnu možnosť každému,
kto sa ocitne v stave hmotnej núdze definovanej zákonom, zaistiť pomoc aspoň na zabezpečenie

minimálnych životných potrieb. Obsahom tejto povinnosti štátu je teda zaistiť subjektom práv istý
minimálny sociálny štandard.
52. Súd na základe vyššie uvedeného konštatoval, že žalobca, ktorému bola pomoc v hmotnej núdzi
priznaná od r.2013, sa v čase vydania nezákonného rozhodnutia jednoznačne nachádzal v životnej
situácii, spĺňajúcej definíciu hmotnej núdze a v dôsledku nezákonného rozhodnutia mu bola odopretá

pomoc štátu v hmotnej núdzi, garantovaná ústavou a zákonom vo forme finančných prostriedkov,
potrebných na zabezpečenie elementárnych životných podmienok, za ktoré zákon o pomoci v hmotnej
núdzi považuje aspoň jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie.
53. Súd pokladal za prirodzené a veril tomu, že uvedená situácia mala nepriaznivý vplyv na psychický
stav žalobcu a v podstate aj bez výpovedí svedkov pokladal za vierohodné, že žalobca pociťoval

frustráciu, úzkosť, depresie, pocit nespravodlivosti a neistoty vo vzťahu k budúcnosti s ohľadom na
výsledok odvolania proti rozhodnutiu úradu práce.
54. Súd pokladá za potrebné zdôrazniť, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by vo vzťahu k osobe
žalobcu zakladali pochybnosť v tom smere, že by žalobca zneužíval sociálny systém štátu. Žalobca mávysokoškolské vzdelanie a po skončení štúdia dlhodobo pracoval u jedného zamestnávateľa, pričom
zamestnanie stratil v dôsledku organizačných zmien. Pomoc v hmotnej núdzi je mu poskytovaná od
januára 2013, čo v čase vydania nezákonného rozhodnutia predstavovalo obdobie 17 mesiacov.

55. Pri posudzovaní intenzity resp. miery zásahu do osobnostných práv žalobcu súd vychádzal aj z
ďalších okolností, ktoré predstavujú následnú reakciu, ktorú zásah vyvolal v osobnom, rodinnom a
spoločenskom postavení žalobcu. Výpovede svedkov tvrdenia žalobcu v tomto smere potvrdili a súd
nevidel žiaden dôvod, aby o nich pochyboval. Výpovede svedkov boli v komplexe vierohodné a súladné.
Bratia predstavujú najbližších rodinných príslušníkov žalobcu, preto práve oni môžu najlepšie popísať,

ako žalobca situáciu prežíval. Ich vierohodnosť nemôže byť vylúčená len z dôvodu, že sú blízkymi
príbuznými.
56. Súd pokladal za vierohodné a mal za preukázané, že žalobca bol v dôsledku nedostatku finančných
prostriedkov odkázaný hľadať pomoc u iných - požičiavať si peniaze od rodinných príslušníkov, čo
negatívne vplývalo na obe strany. Psychický stav žalobcu v spojení s nedostatkom finančných
prostriedkov viedli k jeho vylúčeniu z rodinného života, spoločenských, ako aj športových aktivít, ktoré

boli pred neoprávneným zásahom primerane intenzívne.
57. Ďalšou dôležitou okolnosťou, majúcou vplyv na intenzitu zásahu, je zdravotný stav žalobcu.
Lekárskou správou bolo preukázané, že žalobca má od r.2011 diagnostikovanú flebotrombózu.
Ide o jeden zo stavov flebitídy, t.j. zápalového ochorenia žilového systému, pri ktorom vzniká v
žilovom systéme krvná zrazenina (tromb). V rámci flebitídy sa rozlišujú dva základné stavy; jednak

tromboflebitída a jednak flebotrombóza. Kým pri tromboflebitíde vzniká krvná zrazenina v povrchovej
žile a ochorenie sa považuje za benígne, v prípade flebotrombózy vzniká zrazenina priamo v hĺbkovom
žilovom systéme a môže mať závažné následky - môže viesť k život ohrozujúcej pľúcnej embolizácii,
ktorá môže viesť až k smrti. Pacienti s prekonanou flebotrombózou sú i v budúcnosti ohrození zvýšeným
rizikom recidívy. Nevyhnutnou a štandardnou liečbou je preto užívanie antikoagulačných medikamentov,

ktoré znižujú krvnú zrážanlivosť a teda, napomáhajú zastaveniu rastu zrazeniny a jej rozpusteniu.
58. Čo sa týka antikoagulačnej liečby, z lekárskych správ mal súd za preukázané, že recidíva u
žalobcu vznikla po ukončení liečby Warfarínom a Detralexom. Žalobca je vedený u angiologičky MUDr.
N. a dlhodobo na antikoagulačnej liečbe Warfarínom a Detralexom. Obrana žalovaného že žalobca
uvedený liek nepotreboval, resp. že mu ho lekár neodporučil, preto neobstojí. Liek s názvom Detralex je

venotonikom, pričom je všeobecne známe, že nemá alternatívu v inom lieku. Slúži na liečbu mnohých
ochorení žíl, najmä príznakov chronickej žilovej nedostatočnosti a kŕčových žíl a používa sa ako
podporný liek pri hlbokej žilovej trombóze. Detralex je jedným z bežne používaných liekov na žily a podľa
štatistických prameňov je jedným z najčastejšie lekármi odporúčaných liekov. Liek obsahuje ako účinnú
látku flavonoidy a diosmín. Flavonoidy a diosmín účinkujú na žilové steny, spevňujú ich a zlepšujú ich

pružnosť. Uľahčujú tak odtok žilovej krvi z dolných končatín a vďaka pozitívnym účinkom na lymfatické
cievy uľahčia aj odtok miazgy. Udržiavacia dávka je 2 tbl. denne. Je všeobecne známe a v konaní nebolo
sporné, že liek Detralex nie je hradený zdravotnou poisťovňou a jeho cena nie je zanedbateľná - za
balenie 30 tbl. je vo výške cca 9,32 EUR, za balenie 60 tbl. je vo výške cca16,52 EUR a za balenie 90
tbl. je vo výške cca 22 EUR. Na udržiavaciu dávku teda žalobca potreboval mesačne balenie 60 tbl. za

cenu cca 16,52 EUR, čo predstavovalo takmer jednu tretinu jeho mesačného príjmu.
59. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca v čase vydania nezákonného rozhodnutia trpel vážnym
ochorením, ktorého liečba vyžadovala aj užívanie lieku Detralex, ktorý si žalobca vzhľadom na
nedostatok finančných prostriedkov nemohol zabezpečiť v takom rozsahu, aký by bol potrebný. Je preto
uveriteľné, že aj uvedená okolnosť mala negatívny vplyv na psychický stav žalobcu, mohlo vyvolať u

neho pocit ohrozenia zdravia a života a teda, umocnila hĺbku resp. intenzitu zásahu do osobnostných
práv žalobcu.
60. Čo sa týka príčinnej súvislosti, súd mal za to, že všetky vyššie uvedené následky, predstavujúce
nemajetkovú ujmu, sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Vzťah medzi príčinou
(nezákonným rozhodnutím) a následkami je priamy, bezprostredný; inak povedané, nebyť nezákonného

rozhodnutia, tieto následky by nenastali. Osobitne, vo vzťahu k zdravotnému stavu žalobcu súd
vzhľadomnaobranužalovanéhododáva,žežalobcanikdynetvrdil,žebyflebotrombózavzniklaalebože
by došlo k zhoršeniu priebehu tohto ochorenia v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Na zdravotný stav
žalobcu teda súd pri rozhodovaní prihliadal nie ako na následok, t.j. ujmu na zdraví, ale ako na okolnosť,
ktorá z hľadiska psychického stavu žalobcu umocnila intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv.

61. Zhrnúc vyššie uvedené súd konštatoval, že nemajetkovú ujmu, ktorá žalobcovi vznikla, nie je možné
odstrániť inak, ako priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej náhrady; žalobcovi doposiaľ nikto
neposkytol aspoň morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia.62. Čo sa týka výšky priznaného peňažného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, súd sumu
vo výške 1.000 EUR pokladal za primeranú s prihliadnutím na kritériá, stanovené v ust. § 17 ods.3
zákona č.514/2003 Z.z.. Je síce pravdou, že výška náhrady za nemajetkovú ujmu by mala zohľadňovať

konkrétne a jedinečné okolnosti každého posudzovaného prípadu, avšak z ustálenej rozhodovacej
činnosti súdov zároveň vyplýva, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy by sa malo prihliadať
na sumy, ktoré sú v tom ktorom štáte priznávané ako odškodnenie z titulu rôznej ujmy (názor vyslovený
Európskym súdom pre ľudské práva).
63. Súd sa preto stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že žalobcom uplatňovaná náhrada za

nemajetkovú ujmu pôvodne vo výške 20.000 EUR, ale aj vo výške 3.000 EUR s prihliadnutím na závery
odvolacieho súdu, je v porovnaní s inými prípadmi z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy a následkov,
ktoré vznikli poškodeným v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, neprimerane vysoká. Ide
predovšetkým o prípady právoplatne skončených vecí, kedy bola priznaná poškodeným nemajetková
ujma z dôvodu nezákonného trestného stíhania alebo z dôvodu nezákonnej väzby. Z ustálenej súdnej
judikatúry je zrejmé, že trestné stíhanie a výkon väzby predstavuje jeden z najvážnejších zásahov

do osobnej slobody jednotlivca, do jeho súkromného života, cti a dobrej povesti. Okrem pozbavenia
osobnej slobody je dotknutá osoba vystavená procesným úkonom zo strany orgánov činných v
trestnom konaní ako osoba podozrivá, obvinená a následne obžalovaná z trestného činu, ako aj stresu,
úzkosti, frustrácii a neistote. Obvyklými sú ťažko reparovateľné následky v súkromnom, rodinnom,
ako aj profesijnom živote. Ďalšie prípady predstavujú spory o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

zásahom pri dopravnej nehode, alebo pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, kedy poškodená osoba
v dôsledku protiprávneho konania inej osoby utrpela ujmu na zdraví alebo aj tú najvážnejšiu ujmu -
smrť, ktorá predstavuje nereparovateľný následok. V neposlednom rade ide aj o prípady v sporoch
o ochranu osobnosti spôsobenej zásahom do osobnostných práv médiami alebo zneužitím petičného
práva, v ktorých intenzitu zásahu a jeho následkov umocňuje medializácia, t.j. zverejnenie difamujúcich

skutkových tvrdení, nepravdivých skutočností alebo neprípustných hodnotiacich úsudkov týkajúcich sa
fyzickej osoby, pričom následok spočíva v znížení vážnosti u spoluobčanov.
64. Súd preto žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.
65. Podľa ust. § 262 ods.1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

66. Podľa ust. § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.
67. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods.1 CSP. Hoci súd žalobe nevyhovel v
celom rozsahu, súd konštatoval, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a
to vzhľadom na povahu sporu, kedy výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, po

posúdeníjedinečnýchokolnostíprípadu.Samozrejme,priurčovanívýškytrovprávnehozastúpeniabude
súd pri určovaní tarifnej hodnoty veci vychádzať len z výšky priznanej sumy.
68. Súd je toho názoru, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, ktorých výška plnenia
závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde
o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.

Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe
úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v takýchto prípadoch treba
rozlíšiť, čo je základné a čo je sprevádzajúce (pozri k tomu nález Ústavného súdu Českej republiky
III ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, t.j. že
právny základ nároku na náhradu škody alebo náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný. Výška nároku

je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako, odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať
možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je zrejmý primárny fakt, že škoda
bola spôsobená a posúdenie jej výšky len nasleduje ako druhotný fakt. Vhodným riešením sa preto
javí, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo
sumy uplatňovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade

zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP).
69. Požiadavka na spravodlivé rozhodnutie súdu v zmysle čl. 2 ods. 1 CSP i v časti trov konania si podľa
názoru súdu vyžaduje, aby súd v takomto type sporov aj naďalej (od účinnosti CSP, t.j. od 1.7.2016 )
prihliadal na skutočnosť, že výška priznaného plnenia nezávisela od žalobcu, ale od úvahy súdu alebo
od znaleckého posudku. Preto je potrebné vykladať ust. § 255 ods. 1 CSP práve v súlade so základnými

princípmi civilného sporového konania. Pre absenciu výslovnej právnej úpravy v novom procesnom
poriadku je uvedený postup možný v zmysle článku 4 ods. 2 CSP, keď neodporuje princípom, na ktorých
je Civilný sporový poriadok založený.70. V predmetnej veci je nepochybné, že žaloba bola čo do právneho základu uplatneného nároku na
náhradu škody opodstatnená a jej výška závisela od úvahy súdu.
71. Podľa ust. § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti
rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom

rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha ( odvolací návrh ).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 C.s.p.).

Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného
titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. (§ 48 ods. 2 veta prvá

Exekučného poriadku).