Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. október 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/553/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113230089
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7113230089.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a sudkýň

JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Táne Veščičikovej v spore žalobkyne: P. Y., nar. X.X.XXXX, bytom v
O., O.. U. X, zastúpenej JUDr. Jánom Cáfalom, advokátom so sídlom v Košiciach, Murgašova 3, proti
žalovaným: 1. P. M., nar. X.X.XXXX, bytom v O. F. O., I. XX, t. č. v ÚVTOS Košice - Šaca, so sídlom v
Košiciach, Budovateľská 1, 2. Ľ. O., nar. XX.X.XXXX, bytom v O., P. X, zastúpeného B & B Advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, 3. Q. F., nar. XX.X.XXXX, bytom v O., F. XX, 4. G..
Q. F., nar. XX.X.XXXX, bytom v O.Š., F. XX, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných proti
rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 12. 5. 2016 č.k. 17C/346/2013-278 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobkyňa má nárok voči žalovaným na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom určil, že žalobkyňa je výlučnou
vlastníčkou bytu č. XX na X. poschodí obytného domu so súpisným číslom XXX na ulici O.. U. X Q.
O.G., v okrese O. G., v obci O. - T. M., k.ú. C. a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu o veľkosti XXXX/XXXXXX zapísaného na LV č. XXXXX. Žalovaným v
1. - 4. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu

trovy konania vo výške 1.604,13 eur, žalovaným v 1. až 3. rade uložil uhradiť žalobkyni ďalšie trovy vo
výške 1.207,80 eur a žalovanému v 3. rade vo výške 542,45 eur, všetky pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh na prerušenie konania do právoplatného
skončenia konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 29CbZm/67/2015, zamietol.

2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 34, § 37 ods.
1, § 39, § 3 ods. 1, § 49a a § 132 Občianskeho zákonníka, § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o

katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam uzavrel, že pokiaľ sa
žalobkyňa žalobou v danej veci domáhala vo vzťahu k žalovaným určenia, že je výlučnou vlastníčkou
bytu uvedeného vo výroku rozsudku, jej žaloba je opodstatnená.

3. Vykonaným dokazovaním zistil, že predmetná nehnuteľnosť bola prevedená na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 8.2.2013, ktorú uzavrela žalobkyňa zastúpená na základe plnej moci žalovaným v 1. rade
ako predávajúca s kupujúcim - žalovaným v 2. rade. Na základe tohto prevodu nehnuteľnosti žalobkyňa

prestala byť evidovaná ako vlastníčka nehnuteľností v katastri nehnuteľností. Následne bola predmetná
nehnuteľnosť ďalšími kúpnymi zmluvami prevedená postupne na ostatných žalovaných.4. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danej veci je daná aktívna legitimácia žalobkyne, ktorá sa
domáha určenia vlastníckeho práva a tvrdí, že je vlastníkom danej veci a pasívne legitimovanými sú
žalovaní, do ktorých vlastníckych práv žalobkyňa zasahuje.

5. Pri skúmaní platnosti právneho úkonu, ktorým je kúpna zmluva zo dňa 08.02.2013 súd prvej inštancie
zameral dokazovanie na zistenie, či išlo o platný prejav vôle z hľadiska skúmania jednoty vôle a jej
prejavu. V tej súvislosti vychádzajúc z ust. § 135 ods. 1 O.s.p. súd prvej inštancie zobral do úvahy,
že rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 24.09.2015 č.k. 8T/5/2015-298 bol obžalovaný P.

M. (žalovaný v 1. rade) uznaný vinným za to, že 08.02.2013 podal na Katastrálny úrad v Košiciach
návrh na vklad vlastníckeho práva týkajúci sa predmetnej nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy
o prevode vlastníctva bytu z 08.02.2013 uzavretej medzi predávajúcou P. Y. v zastúpení na základe
overenej fotokópie splnomocnenia zo dňa 07.02.2013 splnomocnencom P. M. a kupujúcim Ľ. O.,
pričom predmetné splnomocnenie bolo zadovážené podvodným spôsobom. Po skutkovej stránke súd
prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňa len s úmyslom splnomocniť žalovaného v 1. rade na vybavenie

vyplatenia dlhov voči správcovi bytu a vyplatenia exekúcií, získania úveru alebo pôžičky, prípadne
zriadenie záložnej zmluvy podpísala plnú moc, ktorú jej žalovaný v 1. rade predložil a podľa ktorej
napokon mohol aj previesť predmetný byt, k čomu aj v skutočnosti došlo. Žalobkyňa predmetnú plnú moc
neuzavrela slobodne, nakoľko prejav, ktorý urobila navonok sa nezhodoval s jej vôľou, nakoľko nikdy
nemala v úmysle predať predmetný byt. Navyše v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka v danom

prípade súd prvej inštancie konštatoval existujúci rozpor medzi záujmami žalobkyne a žalovaného v 1.
rade. Súd prvej inštancie tak vyvodil, že u žalobkyne nebola daná vôľa splnomocniť žalovaného v 1.
rade na predaj uvedené bytu, čo má za následok neplatnosť udeleného plnomocenstva, v dôsledku čoho
kúpna zmluva zo dňa 08.02.2013 je neplatným právnym úkonom. Ide pritom o absolútnu neplatnosť,
ktorá nastáva priamo zo zákona ex tunc, t.j. od začiatku a súd na túto neplatnosť prihliada aj

bez námietok z úradnej povinnosti. Takýto právny úkon nemožno žiadnym spôsobom ani napraviť
(konvalidovať alebo ratihabovať) a nemožno od neho ani odstúpiť.

6. Nakoľko nik nemôže previesť viac práv ako sám má, nemôže nevlastník previesť vlastnícke právo na
ďalšieho, preto aj následná kúpnopredajná zmluva uzavretá medzi žalovaným v 2. rade a žalovaným v 4.

rade,akoajďalšiakúpnazmluvauzavretámedzižalovanýmv4.radeažalovanýmv3.radesúabsolútne
neplatné. Táto neplatnosť sa odvíja od absolútnej neplatnosti prvej kúpnej zmluvy, nakoľko právny
predchodca žalovaných nenadobudol platne vlastnícke právo, ktoré by na nich mohol následne previesť.
Vsúvislostisobranoužalovanýchv3.-4.radesúdprvejinštancieuviedol,žeskúmaniedobromyseľnosti
vlastníka prichádza do úvahy len v prípade odstúpenia od kúpnej zmluvy, ktorá nie je absolútne

neplatná, kedy právny dôvod nadobudnutia vlastníctva u prevodcu odpadol až po tom, ako nehnuteľnosť
nadobudla do vlastníctva tretia osoba. V tej súvislosti poukázal na zjednocujúce stanovisko NS ČR
Cpjn 201/2005, ale aj stanovisko Ústavného súdu SR, ktorý zaujal ten názor, že v prípade absolútnej
neplatnosti právneho úkonu sú neplatné aj všetky ďalšie prevádzacie právne úkony. Neplatnosť prvotnej
zmluvy o prevode vlastníctva, vzhľadom na derivatívny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva,

nemôže byť zhojená ani následným prevodom veci na ďalšieho domnelého vlastníka. Preto nie je
možné uvažovať ani o ochrane vlastníckeho práva, hoci aj dobromyseľného nadobúdateľa a nie je
možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v
dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako sám má. V tej
súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 144/2010 a uznesenie Ústavného súdu SR sp.

zn. I. ÚS 50/2010. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že Občiansky zákonník zakotvuje právnu ochranu
nadobudnutia vlastníckeho práva v súvislosti s dobromyseľnosťou len v ustanovení § 486 Občianskeho
zákonníka, pričom nejde o daný prípad. Vzhľadom na tieto závery súd žalobe vyhovel a určil žalobkyňu
za výlučnú vlastníčku predmetnej nehnuteľnosti.

7. V súvislosti s postupom žalobkyne, ktorá po tom, ako sa dozvedela o predaji bytu podpísala nájomnú
zmluvu so žalovaným v 2. rade, súd prvej inštancie uviedol, že toto konanie považuje za logické z
dôvodu uvedeného žalobkyňou, že sa snažila týmto spôsobom riešiť svoje bývanie, prípadne získať
príspevok na bývanie a zabrániť vyprataniu. Neuveril tvrdeniam žalovaného v 1. rade, že žalobkyni ešte
v decembri 2012 požičal 50.000 eur, za čo podpísala zmenku na uvedenú sumu vzhľadom na jeho

nedôveryhodnosť, keď za obdobné podvodné správanie bol odsúdený aj v ďalších trestných veciach
(vec vedená na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 8T/5/2015), kde uvádzal, že žalobkyňu spoznal
až začiatkom roka 2013, čo sa zhoduje aj s tvrdením žalobkyne. Ťažko možno uveriť, že pokiaľ by
žalovaný v 2. rade žalobkyni požičal v decembri 2012 sumu 50.000 eur, ktorú skutočnosť nevedelžiadnym spôsobom preukázať, okrem spomínanej zmenky, ktorej platnosť žalobkyňa spochybňuje, by
žalobkyňa neuhradila svoje dlžoby voči správcovi bytu. Najmä ak si plnú moc na zriadenie záložného
práva k bytu žalobkyne nevyžiadal žalovaný v 2. rade už v decembri 2012, kedy malo ísť o viac ako 10

násobnevyššiusumuakoprineskoršejpôžičke.Navyšežalovanýv1.radeajvtrestnomkonaníuvádzal,
že žalobkyni 45.000 eur vráti a vôbec neuviedol, že si započíta svoju pohľadávku voči nej v rovnakej
výške. Zmenka, ktorú mala žalobkyňa žalovanému v 1. rade vystaviť, sa v trestnom spise nachádzala,
avšak aj tak nemala vplyv na rozhodnutie súdu v trestnom konaní. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného v 2.
rade, že žalobkyňa musela pri obhliadke vedieť, že ide kupovať jej byt, súd prvej inštancie poukázal na

výpoveď žalovaného v 2. rade, keď pri konfrontácii so žalobkyňou uviedol, že o kúpe bytu sa rozprával
iba s p. M., keď hovorili o cene, žalobkyňa bola v obývačke a nevie, či to počula. Súd uveril tvrdeniam
žalobkyne a nepovažoval za neobvyklé, pokiaľ jej priateľ ukazoval kamarátovi byt, v ktorom bývajú. Tiež
nevidel rozpor v tom, že žalobkyňa mala vedomosť o znaleckom posudku Ing. Hézselyho, nakoľko takýto
sa vyžaduje pri vybavovaní úveru v banke, čo korešponduje aj s výpoveďou svedka Ing. Hézselyho pri
vyšetrovaní. Taktiež skutočnosť, že žaloba bola podaná až koncom októbra bola objasnená tým, že

žalobkyňa mala vzťah so žalovaným v 1. rade, ktorý ju ubezpečoval, že sa byt naspäť prevedie na ňu
a jednak tým, že z Centra právnej pomoci mala už skôr poskytnutú právnu pomoc, keď chcela žalovať
o neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorú žalobu stiahla, nakoľko jej bolo poradené, že má podať inú žalobu. V
marci 2013 žalobkyňa podala trestné oznámenie.

8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I pod sp.
zn. 29CbZm/67/2015 k otázke zmenky, ktorú mala žalobkyňa vystaviť žalovanému v 1. rade sa nerieši
otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní o určenie vlastníckeho práva
žalobkyne,pretonávrhžalobkynenaprerušeniekonaniavsúlades§109ods.2písm.c/O.s.p.,zamietol.

9. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a pri určení tarifnej odmeny vychádzal z
ust. § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb. Neúspešným žalovaným uložil povinnosť nahradiť úspešnej žalobkyni účelne vynaložené trovy
konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, a to za prípravu a prevzatie zastúpenia vo výške
526,13 eur, podanie žaloby vo výške 526,13 eur, návrh na nariadenie predbežného opatrenia vo výške

263,01 eur, vyjadrenie k odvolaniu proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia vo výške 263,01
eur, zastupovanie na pojednávaniach dňa 06. 10. 2015, 14. 01. 2016, 08. 03. 2016 a 12. 05. 2016 (1
x 139,92 eur a 3 x 526,13 eur), spolu trovy právneho zastúpenia vrátane režijných paušálov (2 x 7,81
eur, 2 x 8,39 eur a 3 x 8,58 eur) priznal vo výške 3.354,38 eur. Nakoľko vstup žalovaného v 4. rade bol
navrhnutý až 14. 01. 2016, do tohto dňa zaviazal na náhradu trov konania len žalovaných v 1. - 3. rade

spoločne a nerozdielne vyjmúc trovy týkajúce sa druhého predbežného opatrenia, na ktorých zaplatenie
zaviazal len žalovaného v 3. rade. Pri vyčíslení výšky trov konania súd prvej inštancie zaviazal všetkých
žalovaných spoločne a nerozdielne k náhrade trov konania žalobkyne vo výške 1.604,13 eur, žalovaných
v 1. až 3. rade k náhrade ďalších trov vo výške 1.207,80 eur a žalovaného v 3. rade k náhrade trov
konania vo výške 542,45 eur.

10. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný v 2. rade z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. g/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol alebo
rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania v súvislosti
s poukazom na § 8, § 22, § 31, § 33, 34, § 35, § 37 Občianskeho zákonníka uviedol, že sa nestotožňuje

s názorom súdu prvej inštancie, že plnomocenstvo udelené žalobkyňou žalovanému v 1. rade dňa
07.02.2013, je neplatným právnym úkonom pre rozpor vôle žalobkyne vykonať tento právny úkon s
prejavom jej vôle obmedziť ho len na vybavenie úveru, resp. splatenie dlžôb žalobkyne, nie na presne
špecifikovaný obsah a rozsah tohto plnomocenstva, teda jednoznačne na určitosť a zrozumiteľnosť
právneho úkonu. V tej súvislosti poukázal na konanie žalobkyne, ktoré nasledovalo bezprostredne po

udelení plnomocenstva a uzavretí kúpnej zmluvy. Tvrdenia žalobkyne, že nemala v úmysle nehnuteľnosť
predať považuje žalovaný za účelové najmä z dôvodu osobného vzťahu žalobkyne a žalovaného v 1.
rade, ako aj z dôvodu možného zistenia, že žalovaný jej zrejme z predaja predmetného bytu neuhradí
žiadnu časť kúpnej ceny. Žalobkyňa bola plne spôsobilá na právne úkony, nebola obmedzená ani
pozbavená rozhodnutím na to príslušného orgánu, a teda je dôvodné predpokladať, že svoju vôľu pri

udelení plnomocenstva vyjadrila slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Žalobkyni bol v rámci tzv.
adhézneho konania v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II sp. zn. 8T/5/2015 priznaný voči
žalovanémuv1.radeakoobžalovanémuvtomtokonanínároknanáhraduškodyvovýške65.000,-eurz
dôvodu, že žalovaný v 1. rade sa dopustil voči žalobkyni trestnoprávneho konania, a to prečinu podvodu,keď ju na škodu jej majetku mal uviesť do omylu a predajom jej bytu spôsobiť škodu, teda sa na cudzom
majetku obohatil. Priznaním nároku na náhradu škody v danej výške v rámci adhézneho konania bola
žalobkyni uspokojená škoda, preto tento jej nárok bol ratihabovaný. Za daného stavu, keď žalobkyňa

uplatňovala alternatívnym petitom náhradu vo výške 50.000,- eur, a to aj voči žalovanému v 2. rade,
súd mal dospieť k záveru, že jej nárok bol uspokojený a nemal žalobe vyhovieť. Pokiaľ súd rozhodol v
prospech žalobkyne, žalobkyňa sa stala vlastníčkou bytu a nie je opomenuteľným faktom aj jeho trhová
hodnota vyjadrená v peniazoch, pričom jej vzniklo aj právo na náhradu škody vo výške 65.000,- eur.
Reálne má žalobkyňa nárok dostať viac, než predtým mala, čiže z tohto hľadiska tu vzniká možnosť

bezdôvodného obohatenia na jej strane. Práve s ohľadom na výsledky trestnoprávneho konania, za
škodu vzniknutú žalobkyni predajom jej bytu je zodpovedný žalovaný v 1. rade, preto v danej veci
nie je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného v 2. rade. Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn.
1Cdo/191/2009 z 31.01.2011, ktorého odôvodnenie je použiteľné aj na tento prípad ohľadom udelenia
plnej moci a následných právnych úkonov. Navyše aj konanie ohľadom zmenky mohlo a bude mať vplyv
aj na rozhodnutie vo veci, preto súd nesprávne rozhodol, pokiaľ návrh na prerušenie konania zamietol.

Navyše podľa názoru žalovaného v 2. rade bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom
žalovanému v 4. rade, ktorého súd vo veci nevypočul. Súd sa nevysporiadal ani s otázkou podania
návrhu na obnovu trestného konania.

11. Proti rozsudku podali odvolanie aj žalovaní v 3. a 4. rade z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/,

g/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhli, aby rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Uplatnili náhradu
trov prvostupňového a odvolacieho konania. V dôvodoch odvolania poukázali predovšetkým na tú
skutočnosť, že o akýchkoľvek pochybnostiach platného prevodu vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti
v katastri nehnuteľností nemali vedomosť. Žalovaný v 2. rade bol zapísaný ako vlastník predmetnej
nehnuteľnosti, od ktorého nehnuteľnosť žalovaný v 4. rade kúpil a riadne zaplatil kúpnu cenu. Bolo by

v rozpore s dobrými mravmi, aby súd určil osobu za vlastníčku, ktorá sama svojím správaním vyvolala
celú situáciu tým, že bez akéhokoľvek skúmania udelila žalovanému v 1. rade fakticky generálnu plnú
moc vrátane úkonov týkajúcich sa katastra nehnuteľností. Žalobkyňa je osobou svojprávnou, ktorá vie
čítať a písať a mala možnosť si udelenú plnú moc riadne prečítať. Je len ťažko možné uveriť, že
chcela udeliť len plnú moc na zriadenie záložného práva k predmetnému bytu a nie na uzatvorenie

kúpnej zmluvy. Všetky dôkazy mal súd posudzovať v príčinnej súvislosti a v tej časti dali do pozornosti
odvolaciemu súdu, že žalobkyňa mala dlh na byte, ktorý jej neustále rástol a navyše tento nevedela
riadne splácať. Dokonca si od žalovaného v 1. rade bez problémov ešte vypožičala ďalšie finančné
prostriedky. Je ťažké uveriť tvrdeniu žalobkyne, že nemala úmysel predať byt za takejto situácie, a to
aj keď bol vypracovaný znalecký posudok č. 1/2013 Ing. Róbertom Hézselym, kde ako zadávateľka

vystupuje práve žalobkyňa. Ak nemala v úmysle predávať byt, potom z akého dôvodu sa vôbec takýto
znalecký posudok vyhotovoval, za ktorý žalobkyňa vyplatila sumu 500,- eur. Je otázne, prečo žalobkyňa
neodstúpilaodkúpnejzmluvyatotoodstúpenienedalazaevidovaťvkatastrinehnuteľností,keďnáhodne
zistila, že byt je už vedený na žalovaného v 2. rade. Jej reakcia bola taká, že vyhľadala kupujúceho
a dokonca s ním uzatvorila nájomnú zmluvu dňa 01.04.2013. O to viac je jej postup zarážajúci, keď

bolo zistené, že dohodnutú kúpnu cenu kupujúci riadne vyplatil, avšak žalobkyňa podľa jej tvrdenia
kúpnu cenu neobdržala. Je zarážajúce, ako súd prvej inštancie mohol uveriť tvrdeniu žalobkyne, že
nechcela byt predať a údajne žalovaný ju podviedol, keď sama priznala, že so žalovaným v 1. rade žila
ako druh a družka a dokonca si plánovali spoločnú budúcnosť, konkrétne zakúpenie nehnuteľnosti za
finančné prostriedky za odpredaj predmetného bytu. Podľa všetkého žalobkyňa počítala s tým, že od

žalovaného v 1. rade dostane kúpnu cenu za predmetný byt, avšak keď sa jej to nepodarilo a zistila,
že urobila chybu, podala túto žalobu. Táto úvaha je opodstatnená najmä za situácie, keď žalobkyňa
alternatívne požadovala zaplatenie sumy 50.000,- eur. Dali do pozornosti, že žalovaní uhrádzajú všetky
platby, vrátane médií spojených v súvislosti s predmetným bytom.

12. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správny. K
priznaniu náhrady škody v trestnom konaní uviedla, že v civilnom konaní sa domáha predovšetkým
určenia vlastníckeho práva a takto formulovala aj svoj petit. Práve určením vlastníckeho práva k
predmetnej nehnuteľnosti došlo k uspokojeniu jej nároku a uvedeniu do pôvodného stavu, preto náhradu
škodyvočižalovanémuv1.radeužnebudeuplatňovať,lebobysabezdôvodneobohacovala.Poukázala

na to, že žalovaným v 3. a 4. rade nesvedčí dobromyseľnosť, keďže byt kupovali s vedomosťou, že v
ňom ešte stále býva žalobkyňa a nezachovali náležitú opatrnosť. Žalovaní v 3. a 4. rade svoje nároky
môžu uplatňovať voči žalovanému v 2. rade.13. Žalovaní v 3. a 4. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade uviedli, že sa stotožňujú s
jeho dôvodmi.

14. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaných bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„C.s.p.“) v rozsahu danom v ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a
dospel k záveru, že odvolania žalovaných nie sú opodstatnené.

15.Rozsudokjevovýrokuvecnesprávny,pretohoodvolacísúdvzmysleust.§387ods.1C.s.p.potvrdil.

16. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26.10.2017 o 10,15 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 206/II.poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 20.10.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
3 C.s.p.

17. Žalovaní namietajú odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, g/ (správne má byť písm. f/ -
poznámka odvolacieho súdu) a h/ C.s.p., teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

18. Odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.

19. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie

skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p. účinného v čase jeho
rozhodovania, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom sa nedopustil
nesprávneho procesného postupu, ktorým by došlo k ujme na procesných právach strán sporu a tým
k porušeniu práva na spravodlivý proces, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa § 387

ods. 1 C.s.p. potvrdil.

20. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

21. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky otázky uvádzané žalovanými v
odvolaní. Títo pritom uvádzajú skutočnosti, ktoré už boli uvedené pred súdom prvej inštancie a s ktorými
sa tento náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, preto odvolacie námietky nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

22. V prejednávanej veci nespornou je tá skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu Košice II zo
dňa 24.9.2015 č.k. 8T/5/2015-298 bol obžalovaný P. M. (žalovaný v 1. rade) uznaný vinným za to,
že 8.2.2013 podal na Katastrálny úrad v Košiciach návrh na vklad vlastníckeho práva týkajúci sa
predmetnej nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu z 8.2.2013 uzavretej
medzi predávajúcou P. Y. (žalobkyňa) v zastúpení na základe overenej fotokópie splnomocnenia zo dňa

7.2.2013 splnomocnencom P. M. (žalovaný v 1. rade) a kupujúcim Ľ. O. (žalovaný v 2. rade), pričom
predmetné splnomocnenie bolo zadovážené podvodným spôsobom.

23. Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozsudkom trestného súdu bol žalovaný v 1. rade uznaný vinným
z toho, že podal na Katastrálny úrad v Košiciach návrh na vklad vlastníckeho práva týkajúci sa

predmetnej nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu z 8.2.2013, ktorú uzavrel
ako zástupca žalobkyne P. Y., pričom predmetné splnomocnenie zo dňa 7.2.2013 bolo zadovážené
podvodným spôsobom.

24. Podľa § 135 ods. 1 O.s.p. súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny

predpis je v rozpore s Ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľaosobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku
spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

25. Doteraz ustálená judikatúra súdov uzavrela, že rozsah viazanosti všeobecného súdu rozsudkom
vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých
sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp.
podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, nemožno obmedziť len na závery o
protiprávnom konaní, t.j. o spáchaní trestného činu a o tom, kto ho spáchal (I.ÚS 269/2011 a iné).

Rozsah viazanosti civilného súdu rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin, je daný stupňom
zhody znakov skutkovej podstaty trestného činu s okolnosťami významnými pre rozhodnutie civilného
súdu. Rozhodnutie o tom, že bol spáchaný trestný čin, teda neznamená len konštatovanie zavineného
protiprávneho konania páchateľa, ale aj záver o narušení chránených spoločenských vzťahoch a o
príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a ním vyvolanou ujmou. Aj najvyšší súd v rozhodnutí
publikovanom ako judikát R 35/1993 konštatuje, že v civilnom konaní je súd viazaný nielen rozhodnutím

o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, ale aj právnou kvalifikáciou skutku a tým aj formou
zavinenia.

26. Podľa skutku vymedzeného trestným súdom vo výrokovej časti jeho rozsudku je zrejmé, že
protiprávne konanie žalovaného v 1. rade spočívalo v okolnostiach, za ktorých bolo uzavreté

splnomocnenie zo dňa 7.2.2013 medzi splnomocniteľkou P. Y. a žalovaným v 1. rade ako
splnomocneným a ktoré bolo zadovážené podvodným spôsobom. Vychádzajúc z ust. § 135 ods. 1
O.s.p. potom jednoznačne možno vyvodiť existenciu okolností zakladajúcich neplatnosť predmetného
splnomocnenia z dôvodu ovplyvnenia vôle žalobkyne ako splnomocniteľky zo strany žalovaného v 1.
rade ako splnomocneného podvodným konaním žalovaného v 1. rade. Z okolností popísaného skutku

v trestnom konaní je zrejmé, že vôľa žalobkyne pre udelenie splnomocnenia nesmerovala k tomu, aby
žalovaný v 1. rade bol splnomocnený na uzavretie kúpnej zmluvy ohľadom predmetnej nehnuteľnosti.
Preto správne súd prvej inštancie pri posudzovaní platnosti tohto právneho úkonu - splnomocnenia z
hľadiska ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že vôľa žalobkyne na udelenie
plnomocenstva žalovanému v 1. rade za účelom prevodu predmetnej nehnuteľnosti nebola daná,

skutočná a vážna. Žalovaný v 1. rade totiž žalobkyňu vedome uviedol do omylu, tento omyl využil a na
základe toho následne uzavrel kúpnu zmluvu ohľadom prevodu vlastníctva predmetného bytu 8.2.2013,
teda bez toho, že by žalobkyňa prejavila skutočnú vôľu previesť predmetnú nehnuteľnosť. Vtedy, keď
sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, ide o nedostatok vôle. Nedostatok vôle je
okolnosťouzakladajúcouneplatnosťzmluvyvzmysle§37ods.1Občianskehozákonníka,podľaktorého

právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Neplatný je teda
každý právny úkon, ktorý nezodpovedá vôli účastníkov konania. Pokiaľ teda k uzavretiu kúpnej zmluvy
zo dňa 8.2.2013 došlo zo strany žalovaného v 1. rade, ktorý mal konať v mene žalobkyne, ide o neplatný
právny úkon z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúceho subjektu žalobkyne urobiť tento úkon.

27. Vychádzajúc zo skutkových a právnych záverov trestného súdu, ale aj na základe výsledkov
dokazovaniavykonanéhopredsúdomprvejinštancietrebamaťzato,žežalobkyňavskutočnostinemala
vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu ohľadom prevodu predmetnej nehnuteľnosti, teda tento právny úkon nebol
urobený z jej strany platne, keďže absentoval jeden jeho prvok vôle - vážnosť. Takýto právny úkon
je preto absolútne neplatný v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka. Následne preto možno uzavrieť,

že kúpna zmluva uzavretá dňa 8.2.2013 ohľadom prevodu predmetnej nehnuteľnosti je tiež neplatná,
nakoľko odporuje zákonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Je pritom irelevantné, že inak obsahuje
predpísané náležitosti.

28. Absolútne neplatný právny úkon nemá právne následky ani v prípade, že na jeho základe už

bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a na základe absolútne
neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť ani k platnému prevodu vlastníckeho práva. Ak je prvotná
kúpna zmluva neplatná, nestal sa kupujúci vlastníkom predmetu predaja, preto ten, kto nehnuteľnosť
kúpil od prvého nadobúdateľa, nemá vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho
práva prvého kupujúceho. V rozhodnutí sp.zn. 5MCdo/12/2011 najvyšší súd vyslovil právny názor,

podľa ktorého „platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého
odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda
ho ani nemohol platne previesť“. V rozhodnutí sp.zn. 2MCdo/20/2011 najvyšší súd uzavrel, že „ani
existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckehopráva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné
ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak“.

29. K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov
sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí I.ÚS 50/2010. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že dobrá viera ďalších
nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného
držiteľa. Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana,
ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne

uplatňovať svoje absolútne právo. Pokiaľ teda zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti,
má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.

30. Preto je nutné podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade zotrvať na dôslednom uplatnení
zásady „nemo plus iuris in alium transferre potest quam ipse habet“. Navyše odvolaciemu súdu sa v tej
súvislostižiadadodať,žeodprvéhoprevodupredmetnejnehnuteľnosti8.2.2013doposlednéhoprevodu

dňa 4.9.2013 uplynulo krátke časové obdobie, čo vyvoláva otázku o skutočnom úmysle nadobúdateľov
nehnuteľnosti. Pokiaľ teda žalovaní v 3. a 4. rade v odvolaní vytýkajú tú skutočnosť, že žalobkyňa nebola
v konaní dostatočne opatrnou, na druhej strane ani tak krátke časové úseky od nadobudnutia po prevod
predmetnej nehnuteľnosti žalovanými v 2. a 4. rade nemôžu jednoznačne svedčiť o ich dobrom úmysle.

31. Pokiaľ ide o námietku žalovaného v 2. rade, ktorý poukazoval na tú skutočnosť, že žalobkyni
v adhéznom konaní bol priznaný nárok na náhradu škody, táto nemá vplyv na rozhodnutie vo veci.
Priznaný nárok na náhradu škody totiž nemá žiaden vplyv na existenciu, resp. zánik vlastníckeho práva
žalobkyne k predmetnému bytu.

32. Postup súdu prvej inštancie, ktorý nevykonal dôkaz výsluchom žalovaného v 4. rade nemožno
označiť za taký, ktorým by došlo k porušeniu procesných práv strán sporu. Je totiž len na súde, ktorý z
navrhnutých dôkazov v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. vykoná.

33. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vrátane výroku o trovách

konania a výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne
správny.

34.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§396ods.1C.s.p.vspojenís§255ods.
1 C.s.p. tak, že úspešná žalobkyňa má nárok voči neúspešným žalovaným na náhradu trov odvolacieho

konania v celom rozsahu.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).