Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. november 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/144/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6918200370
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6918200370.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu R. V., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom H. XXX, M., právne zastúpeného R.. F. J., advokátkou, E. kancelária so sídlom A. XXX, T.,
proti žalovaným 1/ X. Z., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Q. XX, Q., t. č. H. dôchodcov M., 2/ U. E.,
nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom F. XXX, Q., 3/ F. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom R. XX, M., 5/ K.
L., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Q. XX, Q., 6/ K.. Y. L., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Y. XX/XX,
C. L., 7/ R. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Q. XX, Q., právne zastúpenej R.. C. N., advokátom, E.
kancelária so sídlom H. 5, C. L., 8/ K.. T. J., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Na Z. XXXX/X, C. L., 9/

E. J., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Na Z. XXXX/X, C. L., XXa/ Y. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y.
XX, F. F., XXb/ F. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XX, L. M., XXc/ Y. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale
bytom Y. XX, F. F., XXd/ R. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Y. XX, F. F., všetci žalovaní XXa/ až
XXd/ ako právni nástupcovia v odvolacom konaní po M. V., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom Y. XX,
F. F., zomr. dňa XX. XX. XXXX, XX/ X. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Y. XXX, Q., XX/ E. N., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom Q. 5, Q., XX/ A. F., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Q. XX, Q., XX/ R. N.,
nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Q. XX, Q., XX/ E. Y., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom V. Z. XXX, Q.,

v konaní o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovanej 13/ a žalovaného 15/
proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 17C/2/2018-259 zo dňa 17. 12. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Súd p o k r a č u j e v konaní o určenie vlastníckeho práva s právnymi nástupcami žalovanej v 10.
rade M. V., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, a to so žalovanými : XXa/ Y. V., nar. XX. XX. XXXX,
bytom Y. XX, F. F., XXb/ F. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, L. M., XXc/ Y. V., nar. XX. XX. XXXX,
bytom Y. XX, F. F., XXd/ R. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. XX, F. F..

II. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

III. Odvolanie žalovanej 13/ a žalovaného 15/ o d m i e t a .

IV. Žalovaným 1/, 2/, 3/, 5/, 6/, 8/, 9/, 10a/, 10b/, 10c/, 10d/, 12/, 13/, 14/, 15/, 16/ sa náhrada trov
odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

V. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť trovy odvolacieho konania žalovanej v 7. rade R. v rozsahu

100 %, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu R. V., ktorý sa domáhal určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území Q., zameranégeometrickým plánom č. XXXXXXXX-XX/XXXX X. T. ako parcely registra „C“, a to parcela č. Z. XX/X
- zastavaná plocha a nádvorie o výmere XX m2, Z. parcela č. XX/X - zastavaná plocha a nádvorie o
výmere XXX m2, ktoré boli oddelené od parcely registra „E“, a to X. parcely č. XXX/XXX - trvalý trávny

porast o výmere XXX m2, vedenej na I. úrade C. L., odbore katastra na N. vlastníctva č. XXX (ďalej v
texte „sporné nehnuteľnosti“). Žalobca sa domáhal určenia sporných nehnuteľností do jeho výlučného
vlastníctva v podiele 1/1 a žalobu odôvodňoval tým, že sporné nehnuteľnosti vydržal. Zdôraznil, že jeho
právnymi predchodcami boli R. F., nar. XX. XX. XXXX, vyhlásený za mŕtveho XX. XX. XXXX a I. F., nar.
XX. XX. XXXX, vyhlásený za mŕtveho XX. XX. XXXX, ktorí zomreli bez potomkov v Spojených štátoch

amerických. Tak isto Y. F., nar. XX. XX. XXXX, keď ako dedič po nich prichádza do úvahy Y. F., narodený
v roku XXXX, ktorý zomrel XX. XX. XXXX a ktorý mal dvoch synov Y. F., ktorý zomrel bez potomkov a bol
vyhlásený za mŕtveho 31. XX. XXXX a I. F., nar. XX. XX. XXXX, ktorý zomrel XX. XX. XXXX. I. F., nar.
XX. XX. XXXX mal spolu s manželkou Y. jedinú dcéru R. V., nar. XX. XX. XXXX, ktorá zomrela XX. mája
XXXX a táto mala jediného syna R. V. - žalobcu. A. sa podľa jeho tvrdenia stal na základe rozhodnutia o
dedičstveU.notárstvaC.L.DXXX,XXX,XXX/XXXXaDXXX/XXXXv1-ine vlastníkomrodinnéhodomu

číslo súpisné XX, postaveného v roku XXXX (neskôr bolo rodinnému domu pridelené súpisné číslo XX),
a až dodatočne zistil, že napriek tomu, že rodinný dom stojí viac ako XXX rokov, je stále pozemok pod
rodinným domom a časť dvora vedený v prospech členov pozemkového spoločenstva. Tieto pozemky
- pozemok pod rodinným domom a časť dvora však podľa žalobcu odkúpil od vtedajšieho urbáru ešte
jeho prastarý otec - Y. F., nar. XXXX a dedičstvo bolo prejednané Štátnym notárstvom C. L. D XXX/

XXXX. Odkúpil ich približne okolo roku XXXX od vtedajšieho urbáru, ktorý bol predchodcom súčasného
Pozemkového spoločenstva Q.. Prastarý otec žalobcu postavil na pozemkoch približne v roku XXXX na
základe súhlasu Obecného úradu Q. zo dňa XX. XX. XXXX rodinný dom. Od roku XXXX bol pozemok
užívaný ako pozemok zastavaný stavbou rodinného domu a ako časť dvora právnymi predchodcami
žalobcu a žalobcom až do súčasnej doby. Napriek tomu, že žalobca sa pokúsil o mimosúdnu dohodu

s pozemkovým spoločenstvom, k dohode nedošlo. Pretože žalobca sa považuje za vlastníka sporných
nehnuteľností, pričom ako podieloví spoluvlastníci sú vedení členovia pozemkového spoločenstva, má
za to, že existuje rozpor medzi stavom zapísaným v katastri nehnuteľností a stavom skutočným, čím
odôvodňoval naliehavý právny záujem na podaní predmetnej žaloby.

2. Po začatí súdneho konania okresný súd zistil, že žalovaný pôvodne označený ako žalovaný v 4. rade
X. Y. a žalovaný v rade XX. A. N. boli v čase podania žaloby už nebohí, preto s poukazom na ust. §
62 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte „CSP“) konanie voči žalovanému
4/ X. Y. a žalovanému XX/ A. N. zastavil. Následne okresný súd s poukazom na vyjadrenie žalobcu
uznesením č. k. 17C/2/2018-105 zo dňa 13. 06. 2018 pripustil, aby do konania vstúpila ako žalovaná v

rade XX. X. V., rod. Y., a to ako právna nástupkyňa po X. Y. (žalovaný v rade 4.). Ďalším uznesením, a
to uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 09. 07. 2018 č. k. 17C/2/2018-134 zo dňa 24.
07. 2018 okresný súd pripustil, aby do konania vstúpili ako žalovaný XX/ E. N., XX/ A. F., XX/ R. N. a
XX/ E. Y., všetci ako právni nástupcovia po A. N. (pôvodne žalovaný 11/).

3. Okresný súd pri posudzovaní otázky danosti naliehavého právneho záujmu poukázal na súdnu prax,
ktorá sa ustálila na názore, že určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv k nehnuteľnostiam
evidovaných v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie
evidovaného a právneho stavu (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/56/2003).
Vzhľadom k tomu, že v katastri nehnuteľnosti sú na liste vlastníctva č. XXX pre k. ú. Q. zapísaní ako

vlastníci sporných nehnuteľnosti žalovaní, napriek tomu, že žalobca vlastní rodinný dom v X-ici, ktorý
sa sčasti nachádza na spornom pozemku, a považuje sa za vlastníka sporných nehnuteľností titulom
vydržania, okresný súd dospel k záveru, že v prípade vyhovenia žalobe by sa zosúladil evidovaný a
právny stav, v dôsledku čoho žalobca má naliehavý právny záujem na podanie určovacej žaloby.

4. Následne okresný súd vykonal dokazovanie, na základe ktorého nepovažoval za sporné, že na
výstavbu rodinného domu bolo Y. F. vydané povolenie dňa 11. 04. 1901 na stavbu na jeho majetku v
Q. s popisným číslom XX. Rovnako nepovažoval za sporné, že predmetný rodinný dom na parcele č.
XXX, dom číslo súpisné XX (nové číslo XX), na základe uznesenia Štátneho notárstva v C. L. zdedila
po poručiteľovi I. F., ktorý zomrel XX. XX. XXXX jeho manželka Y. F., rod. F., a to v X-ici. Na základe

rozhodnutia U. notárstva D XXX/XX po poručiteľke Y. F. nadobudol dedičstvo, ktorého súčasťou bola
1/2-ica rodinného domu č. XX, vrátane XX/XXX-in zastavanej plochy, dvora a záhrady R. V., nar. XX.
XX. XXXX, teda žalobca. C. súd nepovažoval za sporné, že pre rodinný dom na parcele č. XX/X,nachádzajúcej sa v katastrálnom území Q., bolo určené súpisné číslo XX, a to rozhodnutím I. Q. č. X/
XXXX zo dňa XX. XX. XXXX.

5. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôraznil, že žalobca sa v konaní domáhal
určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam - pozemkom titulom vydržania. Tvrdil, že
pozemok pod rodinným domom súpisné č. XX odkúpil od vtedajšieho urbáru jeho prastarý otec - Y.
F., nar. v roku XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, a to približne okolo roku XXXX. Kúpna zmluva sa však
nedochovala. Následne prastarý otec žalobcu postavil okolo roku XXXX na základe súhlasu Obecného

úradu Q. zo dňa XX. XX. XXXX rodinný dom, ktorý od roku XXXX bol užívaný spolu s pozemkom ako
aj časťou dvora jeho právnymi predchodcami a žalobcom až do podania žaloby. Okresný súd však z
predmetného povolenia zo dňa XX. XX. XXXX I. úradu Q. zistil len to, že osvedčuje len tú skutočnosť, že
Y. F., obyvateľovi Q., bolo vydané povolenia na stavbu rodinného domu na jeho majetku nachádzajúceho
sa v Q. s popisným číslom XX. Nevyplýva z neho, že by Y. F. bol vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú
zapísané na Liste vlastníctva č. XXX, na ktorých by mu mala byť povolená výstavba rodinného domu, a

od ktorých boli oddelené na základe ním predloženého geometrického plánu sporné nehnuteľnosti.

6. Okresný súd s poukazom na spôsob a formu nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v
čase právnej úpravy stredného Občianskeho zákonníka a následne Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb. vrátane jeho noviel uviedol, že žalobca by sa mohol na základe držby začatej v roku XXXX jeho

právnymi predchodcami stať vlastníkom sporného pozemku, avšak len za predpokladu, že boli splnené
zákonné predpoklady pre vydržanie. V prejednávanej veci však bol okresný súd toho názoru, že žalobca,
ktorý sa vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam - pozemkom cítil byť jeho vlastníkom na tom základe,
že jeho prastarý otec kúpil sporný pozemok, na ktorom následne v roku XXXX . postavil rodinný dom,
(ktorého je žalobca vlastníkom v 1 - ici ), nemohol byť dobromyseľným držiteľom, pretože mal, resp.

mal mať vedomosť, že sa jedná o spoločnú nehnuteľnosť ( urbár ) a spoluvlastníkmi sú žalovaní. Táto
informáciajeajverejnedostupnánastránkeÚradugeodézie,kartografieakatastraSlovenskejrepubliky.
Žalobca nepreukázal uchopenie sa držby, a to odkúpenie sporných pozemkov jeho prastarým otcom,
nepreukázal ani to, či a akým spôsobom nakladali s pozemkami a obhospodarovali ich jeho právni
predchodcovia ako aj žalobca v súčasnej dobe. Okresný súd doplnil, že povolenie vydané Y. F. na stavbu

dňa XX. XX. XXXX neosvedčuje skutočnosť, že by Y. F. bol vlastníkom sporných nehnuteľností, toto len
vyvoláva závery oprávnenosti stavať dom, avšak tento dôkaz nemožno považovať za dostatočný, resp.
dostatočne presvedčivý o tom, že Y. F. bol aj vlastníkom sporných pozemkov pod rodinným domom,
pretože „majetok s popisným číslom XX“ nie je ani možné stotožniť so spornou nehnuteľnosťou, ku ktorej
chce žalobca nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním.

7. Na základe uvedených skutočností okresný súd žalobu zamietol a zdôraznil, že samotné faktické
nerušené užívanie sporných nehnuteľností - pozemkov bez splnenia aj kumulatívnej podmienky
dobromyseľnosti držby, zákon nespája s právnym následkom nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti
vydržaním.

8. O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 tohto zákona.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa nestotožnil s právnymi
závermi okresného súdu, že nie je dobromyseľným nadobúdateľom. Zdôraznil, že od počiatku tvrdil, že

titulom nadobudnutia vlastníctva jeho právnym predchodcom je kúpna zmluva približne z roku XXXX
medzi jeho prastarým otcom a vtedajším urbárom. Otázka samotnej držby sporných nehnuteľností až do
dnešného dňa jeho predkami ako aj ním nebola medzi stranami sporná. Skutočnosť, že kúpna zmluva
sa v písomnej podobe nedochovala, je podľa neho úplne bez významu. Je možné, že išlo o dohodu
ústnu, pretože v obci boli jeho právni predchodcovia ako aj on sám považovaní viac ako XXX rokov za

vlastníkov sporných nehnuteľností - pozemkov, ktoré aj riadne užíval. O tom, že by bol od roku XXXX
až do dnešného dňa niektorý jeho predok v držbe rušený, nemal ani jeden zo žalovaných vedomosť.
V tejto súvislosti uviedol, že podľa súdnej praxe neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva
nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Opakovane poukázal na
to, že sa stal vlastníkom rodinného domu číslo súpisné XX, postaveného v roku XXXX, a to aj so

stavebným pozemkom vtedy za odhadovanú cenu X.XXX,- Kčs (v pôvodne platnej mene). Disponuje
teda ďalšími štyrmi verejnými listinami, ktoré preukazujú jeho vlastníctvo a najmä jeho dobrú vieru, že mu
patrí aj pozemok pod domom. Mal preto viacero objektívnych dôvodov byť dobromyseľným držiteľom,
pozemky užíval osobne, aj od účinnosti zákona č. XXX/XXXX Z. z. a teda splnil podmienky nadobudnutiavlastníctva držbou aj podľa Občianskeho zákonníka. Žiaden iný dom Y. F. ani nijaký jeho potomok v obci
nepostavil, nevlastnil a nevlastní.

10. V odvolaní zároveň žalobca namietal, že v čase stavby rodinného domu Y. F. platila v našom
právnom poriadku zásada „superficies solo cedit“. Táto zásada sa uplatňovala do konca roku XXXX.
Až Občiansky zákonník v § 25 výslovne ustanovil, že stavby nie sú súčasťou pozemku, preto v
zmysle právnej úpravy v čase, kedy Y. F. dom staval, ak by stavebník postavil stavbu na cudzom
pozemku, stala by sa súčasťou pozemku, a teda prirástla by vlastníkovi pozemku. Žalobca v odvolaní

namietal, že okresný súd nevykonal dôkaz ohliadkou na mieste samom, výsluchom žalovaného, ktorý
je väčšinovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti, vzhľadom na hospodárnosť konania. Prakticky všetci
žalovaní s výnimkou žalovanej v 7. rade na priamu otázku a výzvu, či vedia, o ktorý pozemok sa jedná a
či ho vedia ukázať na snímke z mapy, pozemok nevedeli vôbec identifikovať, resp. uvádzali iný pozemok,
na ktorom stojí obecná studňa, avšak vôbec nie je predmetom sporu. Práve ohliadkou na mieste samom
by sa podľa neho odstránili tieto rozpory vo výpovediach žalovaných, pričom z ich strany ani nedošlo

ku kvalifikovanému popretiu jeho tvrdení o nadobudnutí vlastníctva jeho právneho predchodcu kúpou.
Žalovaný prakticky nepredložili žiaden dôkaz, ktorým by vyvrátili jeho tvrdenia. Naviac okresný súd mal
aplikovať ust. § 192 CSP a považovať držbu za oprávnenú.

11. Žalobca v odvolaní na záver uviedol, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k

nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko nezohľadnil písomné dôkazy, ktoré neboli kvalifikovaným
spôsobom zo strany žalovaných popreté. Nesprávne posúdil vec po právnej stránke, keď nezohľadnil
zákonnú domnienku dobromyseľnosti a oprávnenosti držby a ani to, že aj neplatný právny úkon zakladá
možnosťvydržania.Navrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokzrušilavecvrátilsúduprvejinštancie
na nové konanie a rozhodnutie.

12. Žalovaný v 5. rade K. L. v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že s dôvodmi uvedenými v
odvolaní nesúhlasí a trvá na svojom vyjadrení, ktoré učinil pred okresným súdom.

13. Žalovaný v 6. rade K.. Y. L. v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca vedel, že sporný

pozemok nemá po vlastníckej stránke vysporiadaný, mohol si toto vysporiadať ešte v období, keď žili
bývalí vlastníci, ktorí dovolili výstavbu domu. Podľa neho nejde o čestné nadobudnutie tohto majetku,
pretože by si ho kúpil, čo by bolo čestné voči ním ako vlastníkom.

14. Žalovaná v 7. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že okresný súd vykonal vo veci

dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vec správne právne posúdil a z dôvodu, že žalobca nepreukázal
splnenie podmienok vydržania v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka, správne jeho žalobu zamietol.
Opätovne poukázala na skutočnosti, ktoré uviedla pred okresným súdom, že samotný fakt, že právni
predchodcovia žalobcu ako aj žalobca sporné nehnuteľnosti užívali nedáva jednoznačný záver o tom,
že by ich užívali v domnení, že im patria. Na preukázanie nadobudnutia vlastníckeho práva zo strany

svojich právnych predchodcov totiž žalobca súdu nepredložil žiadne listinné dôkazy. Ním predložené
„povolenie“ na stavbu zo dňa XX. XX. XXXX svedčí o tom, že Y. F. bol udelený súhlas na výstavbu
rodinného domu o jednej izbe a komore, pričom žalobca už žiadnym ďalším spôsobom nezdokladoval,
že išlo o povolenie na stavbu práve na nehnuteľnostiach tvoriacich predmet tohto konania ako ani to,
že by malo ísť o stavebný pozemok totožný s nehnuteľnosťami tvoriacimi predmet sporu, nehovoriac

už o spôsobe nadobudnutia tohto stavebného pozemku. Žalobca totiž podľa nej mal vedomosť o tom,
že je podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností, potom jeho užívanie sporných nehnuteľností
z jeho strany nemožno považovať za dobromyseľnú a oprávnenú držbu, ale len za výkon užívacieho
práva podielového spoluvlastníka. Ak žalobca v odvolaní tvrdí, že disponuje listinnými dôkazmi, ktoré
preukazujú jeho vlastníctvo, je pochybné, prečo už nepožiadal kataster o zápis svojho vlastníckeho

právaaprečonaopaktvrdí,ženehnuteľnostitvoriacepredmetkonaniavydržal.Pochybnostiostotožnení
vlastníctva pozemku a stavby vyvolal už sám žalobca, ak tento v žalobe uviedol, že predmetom konania
je „pozemok pod rodinným domom a časť dvora“, avšak následne vo svojom podaní zo dňa 07. 11.
2018 už výslovne uviedol, že na spornom pozemku sa nachádza len časť domu postaveného jeho
právnymi predchodcami pred viac ako XXX rokmi. Na rozdiel od žalobcu je názoru, že na právnom

posúdení veci, ktoré vyplýva z odôvodnenia odvolateľom napadnutého rozsudku by nič nezmenila ani
prípadná ohliadka na mieste samom. Nebolo totiž sporné, že žalobca predmetné nehnuteľnosti užíva.
Na záver poukázala na to, že X. parcela č. XXX/XX v k. ú. Q. je spoločnou nehnuteľnosťou, preto od
tohto pozemku patriaceho do spoločnej nehnuteľnosti možno oddeliť novovytvorený pozemok v prípadeprevodu vlastníckeho práva k pozemku zastavanému stavbou len na základe rozhodnutia zhromaždenia
ako najvyššieho orgánu spoločenstva, ktoré rozhodnutie však nie je nahraditeľné súdnym rozhodnutím.
Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

15. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaná v 16. C. E. Y. uviedla, že navrhuje žalobu žalobcu R.
V. zamietnuť, „lebo nie je dôvod“.

16. Proti vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie aj

žalovaná v XX. rade E. N. s odôvodnením, že okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností a žiadala, aby žalovaný č. 8. a 9. predložili spôsob nadobudnutia
majetku (kúpno-predajné zmluvy) na parcele č. XXX/XXX a XXX/XXX, ktorých sa rozhodnutie týka. V
nasledujúcom podaní zo dňa XX. XX. XXXX dôvody odvolania zopakovala.

17. Žalovaná v 14. rade A. F. v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že s jeho odvolaním

voči rozsudku okresného súdu nesúhlasí.

18. Žalovaná v 13. rade k odvolaniu žalobcu zároveň vo svojom podaní zo dňa 29. 05. 2019 uviedla, že
nesúhlasí s určením vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k. ú. Q., dáva na vedomie jej stanovisko
a pripojila notársku zápisnicu zo dňa XX. XX. XXXX, ako aj zápisnicu z valného zhromaždenia zo dňa

XX. XX. XXXX a výpis katastra nehnuteľností č. XXX.

19. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie i žalovaný v rade XX. R. N., a to podaním zo dňa
28. 03. 2019, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 02. 04. 2019 s odôvodnením, že okresný súd
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie „zistených“ skutočností.

20. Prioritne odvolací súd konštatuje, že v priebehu odvolacieho konania, teda po rozhodnutí súdu prvej
inštancie, došlo k úmrtiu žalovanej v 10.rade M. V., nar. XX. XX. XXXX, a to dňa XX. XX. XXXX. V zmysle
potvrdenia o okruhu dedičov R.. F. F., notárkou, so sídlom Notárskeho úradu na V. ulici XX v F. F., bolo
potvrdené, že v dedičskej veci po poručiteľke M. V., nar. XX. XX. XXXX v Q., sú potenciálnymi dedičmi

zo zákona v prvej zákonnej dedičskej skupine manžel - Y. V., nar. XX. XX. XXXX a synovia poručiteľky
F. V., nar. XX. XX. XXXX, Y. V., nar. XX. XX. XXXX a R. V., nar. XX. XX. XXXX. Podľa tohto potvrdenia
poručiteľka nezanechala závet, listinu o vydedení, alebo odvolanie týchto úkonov, ani vyhlásenie o voľbe
práva podľa osobitného predpisu. Odvolací súd preto v súlade s ust. § 64 CSP rozhodol, že v konaní
pokračuje s právnymi nástupcami žalovanej v XX. rade M. V., nar. XX. XX. XXXX, ktorá zomrela dňa

XX. XX. XXXX. V zmysle ust. § 63 ods. 1, 2, 3 CSP, ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa
konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom
môže pokračovať. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol, že v konaní pokračuje s dedičmi strany,
teda s právnymi nástupcami žalovanej v 10. rade, pretože v konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide
o majetkový spor, ako je tomu aj v tomto prípade. Keďže povaha sporu pripúšťa, že sa môže v konaní

pokračovať aj pred skončením konania o dedičstve, odvolací súd rozhodol, že v konaní pokračuje s
právnymi nástupcami žalovanej v 10. rade, ktorých právna predchodkyňa sa počas konania pred súdom
prvej inštancie vyjadrila, že sa stotožňuje s vyjadreniami ostatných žalovaných, so žalobou nesúhlasí
a žiadala, aby bola zamietnutá žaloba ako nedôvodná. Odvolací súd preto po tom, ako rozhodol, že
pokračuje s právnymi nástupcami žalovanej v 10.rade, prejednal odvolanie žalobcu a konanie, ktoré mu

predchádzalo.

21. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu, ako aj konanie okresného
súdu, ktoré predchádzalo jeho rozhodnutiu viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a
§ 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 á contrario CSP) rozsudok okresného súdu

podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

22. Na úvod odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že je viazaný tak rozsahom, ako aj dôvodmi
odvolania. Odvolací súd nespochybňuje, že otázka samotnej držby sporných nehnuteľností žalobcom,
resp. i jeho právnymi predchodcami nebola spornou, avšak nemôže sa stotožniť s tvrdením žalobcu,

podľa ktorého skutočnosť, že kúpna zmluva, na základe ktorej mal nadobudnúť vlastnícke právo
jeho právny predchodca približne z roku XXXX s vtedajším urbárom, a ktorá sa v písomnej podobe
nedochovala, je bezvýznamnou okolnosťou. Ak žalobca v odvolaní tvrdí, že išlo o ústnu dohodu, ani
takýto spôsob uzavretia dohody v konaní preukázaný nebol. Okresný súd v odôvodnení napadnutéhorozhodnutia preto správne poukázal a zdôraznil to, že samotná držba, ako aj samotné faktické nerušené
užívanie sporných nehnuteľností, ktoré okolnosti neboli spochybnené, nedáva jednoznačný záver o tom,
že by ich žalobca a jeho právni predchodcovia užívali v domnení, že im patria. Je nutné poukázať na

to, že dôkazné bremeno ohľadne preukázania vydržania je na žalobcovi a tento žiadnym spôsobom
nepreukázal dobromyseľnosť svojej držby. Žalobca len odkázal na uzavretie kúpnej zmluvy na prelome
19. a 20. storočia, o ktorej nepredložil žiaden dôkaz bez ohľadu na to, či išlo o zmluvu písomnú alebo
ústnu. V danej veci preto neobstojí jeho odvolací argument spočívajúci v tom, že aj neplatnosť právneho
úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

23. V prejednávanom prípade však samotná existencia právneho úkonu, a to prevod sporných
nehnuteľností, vznik zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu nebol preukázaný vôbec, teda nebola
preukázaná existencia akéhokoľvek právneho úkonu, preto jeho následná neplatnosť či platnosť v tomto
prípade je bez významu. Samotná okolnosť, že žalobca sporné nehnuteľnosti užíval, nemôže viesť k
jeho dobromyseľnosti v tom, že tá časť spoločnej nehnuteľnosti, na ktorej sa nachádza časť rodinného

domu mu patrí, a to preto, že všetci podieloví spoluvlastníci si boli vedomí svojho vlastníckeho resp.
spoluvlastníckehopráva.Takýmtospoluvlastníkombolajžalobca,pretonemoholbyťvylúčenýzužívania
tejto nehnuteľnosti ako z predmetu v podielom spoluvlastníctve. Nemohol byť preto ani z tohto dôvodu
presvedčený o tom, že mu sporná nehnuteľnosť v celosti patrí. Predmetom konania je odčlenená časť
parcely EKN č. XXX/XXX vedenej pre k. ú. Q., ktorá je spoločnou nehnuteľnosťou. Žalobca totiž v konaní

nepreukázal ani domnelý dôvod - titul nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam jeho
právnymi predchodcami, pretože žalobcom predložené povolenie z roku XXXX, na ktorom pozemku sa
mal rodinný dom postaviť, označuje parcelu s č. popisným XX, ktorá sa ale nenachádza na žiadnej
mape, ktorá bola predložená v spore. Na inom mieste ( D XXX,XXX,XXX/XX ) sa hovorí o rodinnom
dome č. d.XX, a v roku XXXX bolo vydané rozhodnutie o určení súpisného čísla XX na parcele č.

XX/X. Pochybnosti vniesol pre identifikáciu nehnuteľností už samotný žalobca, ktorý v žalobe uviedol,
že predmetom konania je pozemok pod rodinným domom a časť dvora, avšak následne vo svojom
podaní zo dňa 07. 11. 2018 už výslovne uviedol, že na spornom pozemku sa nachádza len časť domu
postaveného jeho právnymi predchodcami pred viac ako XXX rokmi. Napriek tomu, že v roku XXXX
bolo vedené konanie na Okresnom súde C. L. o žalobe žalobcu o určenie vlastníckeho práva ( sp. zn.

XC/XXX/XXXX), v tomto konaní bolo vprospech žalobcu určené vlastnícke právo len k nehnuteľnostiam
vedeným v k.ú. Q., a to len ohľadne časti dvora - v súčasnosti C KN parc. č. XX/X ( viď. LV č. XX a LV č.
XX), teda žalobca sa nedomáhal určenia vlastníckeho práva aj ohľadne sporných nehnuteľností, napriek
totožným okolnostiam ich nadobudnutia. Sporných nehnuteľností - pozemku pod rodinným domom sa
domáha až dodatočne.

24. Okresný súd tak na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,
preto i ďalšia obhliadka na mieste samom by bola nadbytočnou, nehospodárnou, ak okresný súd
založil svoje rozhodnutie na tom, že neboli splnené zákonné predpoklady pre vydržanie sporných
nehnuteľností žalobcom, resp. jeho právnymi predchodcami, pretože žalobcu nepovažoval okresný súd

za dobromyseľného držiteľa. S uvedeným právnym záverom sa odvolací súd stotožňuje, pretože otázku
dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti“. Súdna prax je jednotná v
tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Uvedenú dobromyseľnosť je nutné
objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou

a z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo
právo skutočne patrí. Žalobca si však od počiatku užívania sporných nehnuteľností musel byť vedomý
svojho spoluvlastníckeho práva na pôvodne existujúcej parcele X. č. XXX/XXX trvalý trávny porast o
výmere XXX m2 a bol si vedomý i tých skutočností, že rodinný dom spolu s dvorom bol predmetom
prejednania v dedičských rozhodnutiach po jeho právnych predchodcoch. Dobrá viera držiteľa sa preto

musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda i k právnemu dôvodu
(titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Držiteľ teda musí byť v dobrej viere, že je tu taký
právny titul, ktorý podľa platného práva má za následok prevod vlastníctva.

25. Okolnosť, že žalobca mal vedomosť o tom, že vstupuje do držby sporných nehnuteľností, ktoré sú v

podielovom spoluvlastníctve, je i jeho tvrdenie v žalobe, ak uviedol, že sa pokúsil o mimosúdnu dohodu,
ku ktorej nedošlo. Žalobca ďalej v žalobe sám tvrdil, že sporné nehnuteľnosti dobromyseľne a nerušene
užíva od 01. 01. 1992 až do dnes, a to ako právny nástupca svojej matky R. V., pričom rodinný dom spolu
s dvorom už boli predmetom prejednania v rozhodnutiach po právnych predchodcoch žalobcu, avšak niepozemok pod týmto rodinným domom. Pri hodnotení dobrej viery je totiž vždy potrebné brať do úvahy,
či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,

že mu vec alebo právo patrí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou,
musí byť totiž podložené konkrétnymi okolnosťami. Len z nich sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa
bolo po celú dobu vydržania dôvodné.

26. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že okresný súd neaplikoval vyvrátiteľnú domnienku dobrej

viery v zmysle Občianskeho zákonníka, je nutné dodať, že ustanovenia o tom, že v pochybnostiach
sa má za to, že držba je oprávnená, sa nevzťahuje na akúkoľvek držbu, ale len na držbu, ktorá sa
opiera o objektívne prijateľnú dobrú vieru držiteľa o tom, že je vlastníkom veci, a to na základe aspoň
domnelého právne relevantného právneho titulu. Toto ustanovenie sa aplikuje až v prípade, kedy aj
napriek tvrdeniu a preukazovaným skutočnostiam svedčiacim o oprávnenej držbe pretrvávajú v tomto
smere určité pochybnosti o ich existencii, či pravdivosti. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že

s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť,
že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Oprávnená držba sa nemusí nutne
opierať o existujúci právny dôvod, postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod. Ide teda o to, aby držiteľ
bol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí. Takýmto titulom
právnym dôvodom sa môže v prípade vydržania vlastníckeho práva rozumieť len právny úkon, ktorým

sa vec prevádza na iného vlastníka (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Cdo/4024/2010).

27. K námietke žalobcu v odvolaní, že zo strany žalovaných neboli predložené žiadne dôkazy, ktoré by
spochybnili nadobudnutie jeho vlastníckeho práva je nutné uviesť, že povinnosť tvrdiť a preukázať tieto
okolnosti, teda okolnosti, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, ťaží toho, kto tvrdí, že

došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním.

28. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať ku všetkým právnym skutočnostiam, ktoré majú za následok
nadobudnutie veci alebo práva, ktoré je predmetom držby, teda aj k existencii písomnej zmluvy o
prevode nehnuteľností. Ak sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o jej prevode,

nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je
presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva nehnuteľnosti postačuje. V prejednávanom
prípade v konaní nebola preukázaná žiadna písomná zmluva uzavretá medzi právnymi predchodcami
žalobcu a urbárom, teda prastarým otcom žalobcu a urbárom a ani taká dohoda ústnou formou,
existenciu ktorej tvrdil žalobca v odvolaní, nebola ani len osvedčená. Dobrá viera totiž zaniká v okamihu,

keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec
po práve patrí, alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Ak žalobca tvrdí, že nadobudol
rodinný dom č.XX v dedičskom konaní vedenom pod D XXX,XXX,XXX/XX v zmysle rozhodnutia
Štátneho notárstva v C. L., spolu so stavebným pozemkom o hodnote X.XXX Kčs nejde o úplné znenie
bodu I. tohto rozhodnutia, ktoré uvádza, že podľa zápisnice č. XXX je na mene Y. F. rodinný domček

č.d. XX aj s druhým stavebným pozemkom. O aký „druhý pozemok išlo však z rozhodnutia nevyplýva.
Ak ale žalobca tvrdí, že uvedené sporné pozemky nadobudol dedením, to vylučuje, aby ich nadobudol
iným spôsobom, teda aj vydržaním.

29. K argumentácii žalobcu o tom, že k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi jeho prastarým otcom a urbárom

došlo i ústne, odvolací súd dodáva, že ak sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti na základe ústnej
zmluvy o jej prevode, nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci,
a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti
postačuje. Držba nehnuteľnosti, ktorá by sa o takúto zmluvu opierala, nemôže viesť k vydržaniu
(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/721/2002). Oprávnená držba sa nemusí

nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol daný domnelý právny dôvod, avšak
omyl držiteľa musí byť vždy ospravedlniteľný. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania
veci, je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe neospravedlniteľného omylu, nemôže
byť držiteľom dobromyseľným a jeho držba nemôže byť oprávnená. Pokiaľ sa za daného právneho
stavu súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia osobitne zameral na jednu z viacerých

podmienok vydržania (dobromyseľnosť držiteľa) a na podklade výsledkov vykonaného dokazovania
skúmal dobromyseľnosť držby žalobcu vo vzťahu k ním tvrdenému titulu držby a v kontexte celého
rozhodnutia dospel k záveru, že žalobca dobrú vieru z hľadiska objektívneho posúdenia nemal, ak svoju
dobrú vieru odvodzoval od právneho predchodcu (prastarého otca), ktorý mala nadobudnúť spornénehnuteľnosti-pozemokpodrodinnýmdomomkúpnouzmluvou,avšakvčase,keďmaloktomutoúkonu
dôjsť, žiadnu písomnú ani ústnu zmluvu, jej obsah a predmet nepreukázal, nebolo preukázané čo bolo -
ktoré pozemky predmetom kúpy, a dosiaľ existujú pochybnosti o podielovom spoluvlastníctve sporných

nehnuteľností, pre ktoré sa právni predchodcovia nemohli domnievať, že užívajú sporné nehnuteľnosti
akosvojevlastné,nejdeotakýprávnyomyl,ktorýbybolospravedlniteľný,ideoprocesnesprávnypostup
súdu prvej inštancie, ktorý na základe správnych skutkových zistení vyvodil i správne právne závery.

30. Ak žalobca v odôvodnení odvolania poukazoval aj na to, že sporné nehnuteľnosti odkúpil jeho

prastarý otec a vlastnícke právo k nim nadobudol na základe Stredného občianskeho zákonníka,
odvolací súd poznamenáva, že ak právni predchodcovia žalobcu v čase smrti skutočne vlastnili sporné
nehnuteľnosti, osoby prichádzajúce do úvahy ako ich dedičia, nadobudli predmet dedičstva smrťou
poručiteľov, teda nie vydržaním v zmysle § 135 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sporné nehnuteľnosti
napriek tomu, že ich právni predchodcovia v čase smrti vlastnili, neboli predmetom konania o dedičstve
po nich, mohli byť prípadne prejednané v konaní o tzv. novoobjavenom majetku.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd konštatuje, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, týkajúce sa tzv. uchopenia sa držby, a to odkúpenie sporných pozemkov jeho
prastarým otcom, ako ani či a akým spôsobom nakladali s pozemkami a obhospodarovali ich jeho právni
predchodcovia a sám žalobca do súčasnosti.

32. Odvolací súd preto rozhodnutie okresného súdu, ktorý zamietol žalobu žalobcu potvrdil v celom
rozsahu ako vecne správny, a to vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania, ktoré rozhodnutie nebolo
konkrétnymi dôvodmi napadnuté odvolaním, avšak ide o výrok závislý.

33. Odvolací súd zároveň skúmal podmienky odvolacieho konania aj vo vzťahu k odvolaniu podaného
žalovanou v 13.rade. V zmysle § 359 CSP totiž môže odvolanie podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané. Civilný sporový poriadok tak obmedzuje právo strany podať odvolanie, ak
bolo rozhodnutie vydané v jej prospech. Ak teda žalovaná v 13. C. vystupovala na strane žalovaných
subjektov, voči ktorým žaloba smerovala, je zrejmé, že pokiaľ okresný súd žalobu zamietol, rozhodol v

jej prospech. Pri skúmaní toho, či bolo rozhodnutie vydané v neprospech žalovaného (žalovanej XX.),
sa môže formálna ujma uplatňovať len niekedy, a to len vtedy, ak bol protižalobcom. To znamená, ak si v
konaní uplatniť svoje právo proti žalobcovi vzájomnou žalobou. O takýto prípad však na strane žalovanej
v XX. Rade nešlo, preto sa u žalovanej v XX. rade zisťuje len tzv. materiálna ujma a tá sa určuje tým,
či vydané rozhodnutie svojim obsahom znevýhodňuje osobu podávajúcu opravný prostriedok, t. j., či

právne účinky rozhodnutia zhoršujú jej právne postavenie a či preto u nej existuje možnosť požadovať
na súde vyššieho stupňa odchýlne rozhodnutie vo svoj prospech. Možno konštatovať, že rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, je spravidla vydané vždy len v neprospech niektorej zo strán, buď
žalobcu, alebo žalovaného. V prejednávanej veci bolo rozhodnutie okresného súdu vydané jednoznačne
vneprospechžalobcu,nakoľkojehožalobabolavcelomrozsahuzamietnutá,atoivovzťahukžalovanej

v XX.rade. Z toho vyplýva, že právo podať odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu má v tomto
prípade len jedna strana sporu, a to žalobca. Ak teda odvolanie podala žalovaná v XX. rade, teda strana
v neprospech ktorej nebolo vydané rozhodnutie, je povinnosťou odvolacieho súdu postupovať v zmysle
§ 386 písm. b/ CSP a odvolanie žalovanej v XX.rade odmietnuť, nakoľko bolo podané neoprávnenou
osobou.

34. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie i žalovaný v XX. Rade, voči ktorému sa
taktiež vzťahujú dôvody uvedené vyššie, a teda, že rozhodnutie okresného súdu nebolo vydané v jeho
neprospech, preto nie je daná subjektívna stránka na podanie odvolania. V tomto prípade však odvolací
súd zároveň konštatuje, že odvolanie žalovaného v XX. rade bolo podané i oneskorene, nakoľko bolo

podané po 15-dňovej zákonnej lehote upravenej v ust. § 362 ods. 1 CSP, podľa ktorého sa odvolanie
podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Z obsahu
spisu vyplýva, že rozhodnutie okresného súdu bolo žalovanému v 15. rade doručené dňa 28. 01. 2019,
pričom odvolanie bolo okresnému súdu adresované podaním zo dňa 28. 03. 2019 a následne doručené
dňa 02. 04. 2019, teda po uplynutí zákonnej lehoty, čiže oneskorene. Aj z tohto dôvodu odvolací

súd odvolanie žalovaného v 15.rade odmietol v zmysle § 386 písm. a/ CSP, nakoľko bolo podané
oneskorene.35. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1
CSP, teda podľa pomeru úspechu strany v konaní. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, preto
mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Úspešnými v odvolacom konaní boli žalovaní,

pričom žalovaným 1., 2., 3., 5., 6., 8., 9., 10a., 10b., 10c., 10d., 12., 13., 14., 15. a 16. trovy odvolacieho
konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že im náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Pokiaľvšakideožalovanúv7.rade,tátobolavodvolacomkonaníprávnezastúpená,kodvolaniuzaslala
vyjadrenie, preto bola v odvolacom konaní úspešná a trovy odvolacieho konania jej vznikli. Voči nej
preto odvolací súd rozhodol, že má žalobca povinnosť nahradiť jej trovy odvolacieho konania v rozsahu

100 %, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).