Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2019

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 8C/2/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717200297
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková

ECLI: ECLI:SK:OSMT:2019:5717200297.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Martin sudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcu: D. G., T.. XX.X.XXXX,

H. D.. C.. U. XX, XXX XX, I., C. H.: XX-XX XXnd G., J., T. E. XXXXX, O., právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou JUDr. Chlapík s.r.o., so sídlom Sládkovičova 13, 010 01, Žilina, IČO: 47
232 072, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 11, 812 85, Bratislava, IČO: 00 166 481, v konaní o zaplatenie
101.197,49 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba žalobcu o zaplatenie sumy 1.197,49 € titulom náhrady škody a sumy 21.750 € titulom náhrady
nemajetkovej ujmy spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne z týchto súm od 12.5.2015 do zaplatenia,

sa zamieta.

II. Vo zvyšku uplatneného nároku sa konanie zastavuje.

III. Žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

IV. O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto

rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca v žalobe podanej dňa 12.1.2017 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu 1.197,49
€ z titulu náhrady škody a ďalej 100.000 € z titulu nemajetkovej ujmy vrátane 5,05 % ročného
úroku z omeškania z priznaných súm od 12.05.2015 do zaplatenia. Svoju žalobu odôvodnil tým, že
uznesením vyšetrovateľa PZ Okresného úradu vyšetrovania PZ Martin číslo jednacie ČVS:VP-66/93 zo
dňa 11.02.1993 bolo podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie a súčasne bolo
podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku voči žalobcovi vznesené trestné obvinenie z trestného činu
pohlavného zneužívania a ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 242 ods. 1 a § 217 písm. a)

Tr. zák. , pretože na podklade zistených a potvrdených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver,
že žalobca sa v mesiaci júl až august 1992 zoznámil s mladistvými N. U. Z. F. W., ktorých zlákal, že
potrebuje pomôcť v pracovnej činnosti v kancelárii vo Vrútkach v dome, kde sa nachádza reštaurácia
Kafe Q ako aj na byte v I., O.. N. XX/XX, kde ich pohlavne zneužíval a to tak, že im ohmatával pohlavný
orgán, tento im aj masíroval, aj ich bral do svojich úst, až došlo u nich k výronu semena, pričom tiež sám
onanoval a púšťal im videokazety s pornografickou tematikou, kde bol zachytený pohlavný styk mužov -
homosexuálov. V žalobe ďalej uviedol, že uznesením vyšetrovateľa PZ , Okresného úradu vyšetrovania

PZ Martin zo dňa 09.04.1993 bolo trestné stíhanie prerušené, pretože obvinený sa v miesta bydliska
nezdržiaval a jeho pobyt nebol známy, preto nebolo možné vec náležite objasniť. Následne uzneseniami
vyšetrovateľa PZ Martin bolo v konaní pokračované, následne bolo prerušované konanie z toho dôvodu,
že sa nezdržiaval v mieste pobytu. Uznesením Okresnej prokuratúry v Martine číslo jednacie 1Pv 260/10zo dňa 03.03.2011 prokurátor rozhodol podľa § 358 ods. 1 Tr. por., že trestné konanie vedené proti
obvinenému G. sa vykonaná ako proti ušlému, lebo sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine.
Uznesenie o vznesení obvinenia bolo žalobcovi doručené až dňa 23.11.2000. Okresná prokuratúra v

Martine dňa 08.07.2013 podala podľa § 234 ods. 1 Tr. por. obžalobu za vyššie uvedený trestný čin.
Samosudca Okresného súdu v Martine podľa § 360 Tr. por. vydal dňa 12.09.2013 opatrenie pod č.k.
23T 100/2013 - 313, podľa ktorého sa konanie proti žalovanému podľa § 358 a nasl. Tr. por. vykoná
ako proti ušlému. Rozsudkom Okresného súdu v Martine sp. zn. 23T 100/2013 zo dňa 13.03.2014,
podľa § 285 písm. b) Tr. por. žalobca oslobodený spod obžaloby. Rozsudok nadobudol právoplatnosť

dňa 23.04.2013. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor. Odvolanie neskôr zobral späť. V
súvislosti s trestným konaním žalobcovi vznikla ujma a to skutočná škoda za zaplatenie trov obhajoby
vo výške 1.197,49 €. Tieto boli vyúčtované dňa 22.05.2014. Žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu v zmysle ust. § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci dňa 18.08.2014 žiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
Uplatnil si nemajetkovú ujmu vo výške 100.000 €. Svoj nárok odôvodnil tou skutočnosťou, že celé trestné

konanie vedené proti jeho osobe bolo svojou dĺžkou 21 rokov hrubým porušením práv obvineného na to,
aby jeho vec bola rýchlo a spravodlivo prejednaná bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy
SR a v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Zároveň v konaní bolo porušené základné právo obvineného na obhajobu vyjadrené v ustanovení § 2
ods. 9 Tr. por. a článku 50 ods. 3 Ústavy SR a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a taktiež bolo postihnuté závažnými procesnými dôsledkami, nakoľko procesné
úkony boli vykonané bez toho, aby bol o nich upovedomený a bez toho, aby mu bol ustanovený
obhajca, hoci bol dôvod povinnej obhajoby, ktoré v skutočnosti mali za následok, že vedené trestné
stíhanie bolo už dávno premlčané. Takéto protizákonné vyšetrovanie bolo však na úkor žalobcu, ktoré
však ničím nezavinil. Žalobca sa legálne zdržiaval v cudzine, bol odhlásený z pobytu v Slovenskej

republike a riadne prihlásený k pobytu v USA, pričom táto skutočnosť bola orgánom činným v trestnom
konaní prinajmenšom od roku 2000 známa. Trestné stíhanie citeľne doliehalo na osobu žalobcu, jeho
príbuzných.Pociťovalujmunasvojuosobustým,žesaznižovalajehočesťuinýchľudíatýmohrozovala
vážnosť a dôstojnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. V dôsledku vydaného príkazu na
zatknutie nemohol navštevovať územie SR, nemohol sa voľne pohybovať, cestovať, bol evidovaný ako

osoba, voči ktorej sa vedie trestné stíhanie v inom štáte. Stratil kontakt s viacerými známymi a priateľmi.
V súkromnom aj rodinnom živote mal problém nadviazať známosť, nájsť si zamestnanie a nájsť si
uplatnenie v spoločnosti, ktoré všetky tieto dôsledky , negatívne hodnotiace úsudky vplývalo na to, čo
nepriaznivo zasiahlo aj do jeho psychického zdravia. Trestné konanie zasahovalo do jeho súkromného
a osobného života, ako aj do jeho cti, dobrej povesti, preto je podľa jeho názoru spôsobilosť vykonať

vznik majetkovej škody ale aj škody nemajetkovej. Podľa jeho názoru v právnom štáte musí existovať
garancia, že v prípade preukázania, že sa trestnej činnosti nedopustil bude mu priznané odškodnenie
za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený. Vedené trestné stíhanie bolo pre neho záťažou,
zasahovalo do jeho dobrej povesti a to tým skôr, že sa jednalo o obvinenie, ktoré bolo preukázané
ako nepravdivé a potvrdené oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Jeho predbežnému prejednaniu nároku

nebolo vyhovené. Z toho dôvodu bol nútený podať návrh na súd. Poukázal na zákonnú úpravu uvedené
v Zákona č. 514/2003 Z.z. . Na základe tohto zákona sa domáhal náhrady škody. K žalobe pripojil
vyčíslenie trov právneho zastupovania v trestnej veci, uznesenia vyšetrovateľov, rozsudok Okresného
súdu v Martine, žiadosť o prejednanie náhrady škody, ako aj ostatné listinné dôkazy.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že nesúhlasí so žalobou. Žiadal ju zamietnuť v celom
rozsahu, nakoľko žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o existencii nezákonného rozhodnutia. Mal za
to, že neskoršie oslobodenie žalovaného spod obžaloby v žiadnom prípade nezakladá záver v tom,
že uznesenie o vznesení obvinenia voči jeho osobe bolo nezákonné. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013, v ktorom sa uvádza, že uznesenie o vznesení

obvinenia automaticky nemožno považovať za nezákonné, nakoľko v čase jeho vydania existujúca
pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. V prejednávanej
veci je rozhodujúce posúdenie zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania. Vyšetrovateľ policajného
zboru v danom prípade na základe uvedených skutočností, vyplývajúceho predpokladu, že trestný čin
spáchalaurčitáosobanemalinúzákonnúmožnosť,napostup.Vpredmetnejveci aknechcelpostupovať

v rozpore s trestným poriadkom, nemal inú možnosť ako vydať uznesenie o vznesení obvinenia. Začatie
trestného stíhania je prvým štádiom trestného konania, ktoré vo vzťahu ku konaniu pred súdom má iba
bežnýcharakterapomocnúúlohu.Vkonanínebolopotvrdenéaniporušeniezákladnýchzásadtrestného
konania vyjadrených v trestnom konaní vyšetrovateľom alebo trestným orgánom. Ide o štandardnýpostup policajného zboru a orgánov činných v trestnom konaní v medziach zákona , pričom uznesenie
o vznesenie trestného obvinenia nebolo v prípravnom konaní zrušené ako nezákonné. Aj keď v danom
prípade bol žalobca spod obžaloby oslobodený, pričom takýto postup v zmysle ustálenej judikatúry

mal v zásade rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nie je
možné podľa názoru žalovaného pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím vychádzať len z toho, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený bez prihliadnutia aj
na osobitné okolnosti tejto konkrétnej trestnej veci. Poukázal na § 6 ods. 1 Zákona č. 514/2003
Z.z., kde je uvedené, že ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobené

nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušných orgánov. Súd, ktorý rozhoduje o
náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona právo podľa
odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadne opravný
prostriedokpodľaosobitnýchpredpisov.Splnenietejtopodmienkysanevyžaduje,akideoprípadyhodné
osobitného zreteľa. To, čo treba chápať pod pojmom prípady hodné osobitného zreteľa je v každej

konkrétnej veci na posúdenie orgánu, ktorý zodpovedá za škodu pri výkone verejnej moci. V zákonnom
ustanovení podmienok priznaní náhrady škody poškodenému voči štátu vyslovenej povinnosti zo strany
poškodeného spočívajúcej vo využití riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému rozhodnutiu.
Žalobca nepodal riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu o vznesení obvinenia a preto mu v
zmysle citovaného zákonného ustanovenia nemožno priznať právo na náhradu škody spočívajúcu v

nákladoch na obhajobu v trestnom konaní. Tiež žiadal návrh zamietnuť aj ohľadom nemajetkovej ujmy
100.000 € , ktoré si žalobca uplatňoval, pričom poukázal na to, že žalobca žiada nemajetkovú ujmu
v rozpore s ustanovením § 17 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z.. Osobitný právny predpis v zmysle
uvedeného ustanovenia je v rozpore so Zákonom č. 215/2006 Z.z., ktorý v § 6 upravuje maximálnu
výšku odškodnenia, ktorá je 50 násobok minimálnej mzdy.

3. Žalobca vo svojom písomnom stanovisku z 03.05.2017 trval v plnom rozsahu na svojom návrhu.
Poukázal na oslobodenie spod obžaloby a v tejto súvislosti poukázal na to, že to má rovnaké dôsledky,
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania, o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ďalej
poukázal na zákonnú úpravu , konkrétne § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. a v

súvislosti s tým poukázal na to, že zodpovednosť je daná ako objektívna bez ohľadu na akékoľvek
zavinenie. Ohľadom nemajetkovej ujmy upravil svoj návrh a žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na
zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 21.750 € a to v zmysle ustanovenia § 17 ods. 4 Zákona č.
514/2003 Z.z. s poukazom na ustanovenie § 6 Zákona č. 215/2006 Z.z..

4. Žalobca na pojednávaní trval v plnom rozsahu na podanom návrhu z dôvodov tam uvedených .
Nestotožnil sa s námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný. Podľa neho je nemysliteľné, aby
sa v trestnom konaní domáhal nemajetkovej ujmy. V uznesení o vznesení obvinenia nebolo vo veci
rozhodnuté. Nebolo zrejmé, či je trestné konanie zákonné alebo nezákonné.

5. Žalovaný trval na svojom vyjadrení z 18.05.2017 vzniesol námietku premlčania s poukazom na to,
že uznesenie o vznesení obvinenia bolo doručené obvinenému, t.j. žalobcovi dňa 23.11.2000 , avšak
žalobca si svoj nárok na súde uplatnil až dňa 12.01.2017, teda po 10-ročnej premlčacej lehote. Ďalej
poukázal na § 27 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, kde je uvedené, že zodpovednosť za škodu spôsobenú

rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími
predpismi.

6. Po vykonanom dokazovaní na pojednávaní dňa 19.6.2017 súd vo veci vydal v poradí prvý rozsudok,

ktorým žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

7. Voči tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a Krajský súd v Žiline ako súd odvolací svojím
uznesením sp. zn. 6Co/276/2017 zo dňa 31.1.2019 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil ju na
ďalšie konanie a rozhodnutie.

8. Vo svojom uznesení súd II. inštancie uviedol, že z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca sa
svojou žalobou podanou na Okresný súd Martin dňa 12.01.2017 domáhal zaplatenia sumy 101.197,49
Eur s príslušenstvom, ktorá pozostávala z náhrady škody, ktoré zaplatil žalobca na trovách obhajobysvojmu advokátovi v trestnom konaní vo výške 1.197,49 Eur i nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,00
Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 101.197,49 Eur od 12.05.2015 do
zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Následne žalobca podaním zo dňa

03.05.2017, ktoré došlo na Okresný súd Martin dňa 11.05.2017 (č.l. 91-92 spisu), „upravil“ žalobný
návrh a žiadal, aby súd žalovaného zaviazal zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 21.750,00
Eur, čo predstavuje 50-násobok sumy minimálnej mzdy v roku 2017 vo výške 435,00 Eur. Poukázal
pritom na ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. s poukazom na ust. § 6 zákona č. 215/2006 Z.
z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Posúdením tohto podania podľa jeho

obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) sa jednalo o čiastočné späťvzatie žaloby v časti predmetu konania (čo do
sumy 77.450,00 Eur), o ktorom okresný súd v konečnom rozhodnutí vo veci samej nerozhodol v zmysle
ust. § 145 ods. 2 CSP a vo vzťahu k tejto čiastke v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaujal žiadne
stanovisko, t.j. neuviedol, prečo neprihliadol na čiastočné späťvzatie žalobcu zo dňa 10.05.2017 a prečo
následne meritórne rozhodoval aj o tejto časti predmetu konania.

9. V dôsledku tohto dispozitívneho úkonu žalobcu v časti predmetu konania tak následne zostala
predmetom prejednávanej veci žalovaná istina 23.747,49 Eur a úroky z omeškania vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 101.197,49 Eur počítané od 12.05.2015 do zaplatenia.

10. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu

vyšetrovania PZ Martin č.j. ČVS: VP-66/93 zo dňa 11.02.1993 bolo podľa § 160 ods. 1 Trestného
poriadku začaté trestné stíhanie a súčasne bolo podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku voči žalobcovi
bolo vznesené obvinenie z trestných činov pohlavného zneužívania a ohrozovania mravnej výchovy
mládeže podľa § 242 ods. 1 a § 217 písm. a) Trestného zákona, pretože na podklade zistených a
potvrdených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že D. G. (žalobca) sa v mesiacoch júl

a august 1992 zoznámil s maloletými: N. U., T.. XX.XX.XXXX, I. N.Y., T.. XX.XX.XXXX Z. F. W.,
T.. XX.XX.XXXX, ktorých potom zlákal, že potrebuje pomôcť v pracovnej činnosti do kancelárie vo
Vrútkach a to v dome, kde sa nachádza reštaurácia Cafe Q, ako aj na byt v I., O.. N. XX/XX, kde
ich pohlavne zneužíval a to tak, že ich ohmatával po pohlavných orgánoch, tieto im aj masíroval,
bral ich do svojich úst, až došlo u nich k výronu semena, pričom tiež sám pritom onanoval a tiež im

púšťal videokazety s pornografickou tematikou, kde boli zachytené situácie - pohlavný styk mužov -
homosexuálov. Uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania PZ Martin č.j. ČVS: VP-66/93
zo dňa 09.04.1993 bolo trestné stíhanie, začaté uznesením zo dňa 11.02.1993 proti žalobcovi v
zmysle § 173 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, prerušené, pretože žalobca - obvinený sa v mieste
bydliska nezdržiava a jeho pobyt nie je známy, preto nie je možné vec náležite objasniť. Po vydaní

viacerých uznesení Okresného úradu vyšetrovania PZ Martin o pokračovaní a prerušení trestného
stíhania vydaných v období od 01.04.1998 až do 20.04.2010, prokurátor Okresnej prokuratúry Martin
uznesením č.j. 1Pv 260/10-141 zo dňa 03.03.2011 rozhodol podľa § 358 ods. 1 Trestného poriadku,
že trestné konanie vedené proti obvinenému D. G. sa vykoná ako proti ušlému, lebo sa vyhýba
trestnému konaniu pobytom v cudzine. Prokurátor Okresnej prokuratúry Martin dňa 08.07.2013 pod

č.j. 1Pv 260/10-156 podal podľa § 234 ods. 1 Trestného poriadku na žalobcu (obvineného D. G.)
obžalobu pre vyššie uvedený trestný čin pohlavného zneužívania podľa § 242 ods. 1 Trestného zákona
účinného do 31.08.1998 a pre trestný čin ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 217 písm. b)
Trestného zákona účinného do 31.08.1998. Okresný súd Martin v trestnej veci vedenej proti obvinenému
D. G. (žalobcovi) rozhodol rozsudkom č.k. 23T/100/2013-365 zo dňa 13.03.2014, ktorým podľa §

285 písm. b) Trestného poriadku žalobcu - obžalovaného D. G. oslobodil spod obžaloby prokurátora
Okresnej prokuratúry Martin sp. zn. 1Pv 260/2010 dňa 08.07.2013. Po poučení o opravnom prostriedku
na hlavnom pojednávaní podal prokurátor Okresnej prokuratúry Martin odvolanie proti vyhlásenému
rozsudku, ktoré následne v písomnom podaní zo dňa 23.04.2014 zobral späť. V dôsledku toho uvedené
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.04.2014. Žalobcom vyčíslená skutočná škoda predstavuje

čiastku 1.197,49 Eur, ktoré predstavujú trovy obhajoby zaplatené na základe faktúry advokáta, ktorý
ju vyčíslil v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb.

11. Žalobca so svojou žiadosťou na predbežné prerokovanie nároku nebol u žalovanej úspešný.

Žalovaná namietala, že nie je príslušná konať za štát, pretože škodu nespôsobila prokuratúra
(prokurátor), čím nie sú splnené zákonné podmienky na postup podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona
č. 514/2003 Z. z., a teda Generálna prokuratúra SR žiadosť žalobcu neprerokuje s tým, že pokiaľ
žalobca sa s uvedeným stanoviskom nestotožňuje, nárok na náhradu škody si môže uplatniť buďna inom príslušnom orgáne, alebo na súde. Tým považuje vec na prokuratúre za skončenú. Svoj
nárok žalobca uplatnil v súlade s ustálenou judikatúrou, keď poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4MCdo/15/2009. Z predložených dokladov vyplýva, že žalobca považuje svoj nárok na

náhradu škody (skutočnej škody vo výške 1.197,49 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,00
Eur) za plne opodstatnený a preukázaný, konštatujúc, že sú splnené zákonné predpoklady vzniku
zodpovednosti štátu za škodu - nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a výškou spôsobenej škody. Podstata nároku na náhradu škody sa neviaže
na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na

samotný výsledok trestného stíhania. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol
oslobodený spod obžaloby, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.
Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré
nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy obhajoby, ktoré vznikli v príčinnej súvislosti s
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Žalobcovi v súvislosti s trestným konaním, vzhľadom
na závažnosť obvinení a s tým súvisiace zachovanie jeho práv ako obvineného zakotvené jednak v

Ústave Slovenskej republiky, ako aj v medzinárodných dohovoroch, vznikla skutočná škoda spočívajúca
v účelne vynaložených nákladoch na zaplatené trovy obhajoby vo výške 1.197,49 Eur a zároveň si
uplatnil žalobou aj nemajetkovú ujmu vo výške 100.000,00 Eur. Keďže žalovaná nárok žalobcu na
náhradu škody dobrovoľne neuspokojila, žalobca s poukazom na ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z. z. sa bol nútený domáhať svojho nároku súdnou cestou. Súčasne si žalobca uplatnil voči žalovanej

podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
87/1995 Z. z. aj nárok na úroky z omeškania vo výške 5,05 % z (pôvodne) uplatnenej výšky škody od
12.05.2015 (s poukazom na deň oznámenia, že žalovaná neuspokojí nárok žalobcu - 12.05.2015) do
zaplatenia. Zároveň žalobca žiadal zaviazať žalovanú aj na náhradu trov tohto konania.

12.Vposudzovanomprípadesavýsledoktrestnéhostíhaniavpodobeprávoplatnéhoodsúdeniažalobcu
v procesnom postavení obžalovaného nedostavil. Nenaplnil sa tak základný účel trestného konania -
vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči páchateľovi. Štát sa stal teda zodpovedným za vedenie
trestného stíhania voči žalobcovi, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom.

13. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
je zrušenie, alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho
nezákonnosť príslušným orgánom (§ 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

14. Pre správnu interpretáciu tohto zákonného ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho gramatického
výkladu. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, podľa
ktorej gramatický výklad právnej normy slúži len na prvotné priblíženie k obsahu právnej normy, ktorej
nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti výkladu, resp. na jej doplnenie alebo
spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na úroveň gramatického výkladu,

najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v
kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.

15. Pokiaľ ide o uplatnenú náhradu škody spočívajúcu v trovách obhajoby, odvolací súd konštatuje,
že túto je potrebné po právnej stránke posúdiť podľa zákona č. 58/1969 Zb. a to vzhľadom na ust.

§ 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, podľa ktorého zodpovednosť za škodu, spôsobenú rozhodnutiami,
ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
Zákon č. 514/2003 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01.07.2004; pred týmto zákonom upravoval podmienky

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom
zákon č. 58/1969 Zb. Uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi bolo vydané dňa 11.02.1993, t.j. ešte za
účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., preto vzhľadom na ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. podlieha
právne posúdenie tohto nároku právnemu režimu podľa zákona č. 58/1969 Zb. V prípade náhrady
škody spočívajúcej v trovách obhajoby v trestnom konaní boli splnené všetky tri zákonom vyžadované

predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím: a) existencia
nezákonnéhorozhodnutiavpodobeuzneseniaovzneseníobvineniazodňa11.02.1993(trestnékonanie
skončilo oslobodením obžalovaného - t.j. žalobcu spod obžaloby, t.j. nenaplnil sa predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným), b) existencia škody (spočívajúca v trovách obhajoby žalobcu vyplatenémujeho advokátovi za zastupovanie v trestnom konaní), ako aj c) príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a škodou (trovy obhajoby boli priamo vyvolané uznesením o vznesení obvinenia voči
žalobcovi).

16. Pozornosti odvolacieho súdu neunikol ani fakt, že žalovaná vzniesla proti nároku uplatnenému
žalobou námietku premlčania. Vo vzťahu k tejto námietke právny zástupca žalobcu uviedol, že sa
nestotožňuje s obranou žalovaného, že došlo k premlčaniu nároku a ak by aj prichádzalo premlčanie
do úvahy, tak na námietku premlčania by súd nemal prihliadať, lebo je v rozpore s dobrými mravmi (§

3 Občianskeho zákonníka).

17. V danej súvislosti okresný súd nezaujal k tomuto tvrdeniu žalobcu žiadne stanovisko. Odvolací súd
však poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp .zn. 30Cdo/2014/2013, z ktorého vyplýva,
že ak sa objektívne premlčacia doba skončila skôr, ako poškodený zistil, že mu vznikla škoda v
dôsledku nezákonného rozhodnutia, bolo by odopretie práva na náhradu škody, v dôsledku uplatnenia

námietky premlčania, popretím základných mravných hodnôt, ku ktorým sa žalovaný (Slovenská
republika) po roku 1989 prihlásila s porušením princípov právneho štátu. V danej súvislosti Najvyšší
súd ČR konštatoval, že opakovane vyvodil, že dobrým mravom zásadne neodporuje, ak namieta
niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, pretože inštitút premlčania prispievajúci k istote
v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu,

ktoré sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie premlčacej námietky by sa priečilo dobrým mravom len
v tých výnimočných prípadoch, kedy by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý
márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči nemu by za takejto situácie zánik nároku na plnenie
v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdeným postihom v porovnaní s rozsahom a
charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil (porovnaj

napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo/1839/2000 zo dňa 22.08.2002 uverejnený v Zbierke
súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 59/2004). Ak orgány činné v trestnom konaní dlhodobo vo veci
riadne nekonali, je možné v danom prípade vyhodnotiť námietku premlčania vznesenú žalovaným ako
rozpornú s dobrými mravmi ä§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Štátne orgány totiž mali vedomosť
o adrese pobytu žalovaného v USA, no napriek tomu opakovane prerušovali a pokračovali v trestnom

konaní. Až na naliehanie jeho právneho zástupcu a jeho oznámenie z roku 2010 začala Okresná
prokuratúra Martin vo veci konať tak, že prokurátor Okresnej prokuratúry vydal uznesenie sp. zn. 1Pv
260/10-141 zo dňa 03.03.2011 o tom, že trestné konanie proti obvinenému D. G. sa vykoná ako proti
ušlému, lebo sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine (§ 358 ods. 1 Trestného poriadku). Je
zrejmé, že dozorový prokurátor mohol pri vedomosti o adrese žalovaného v cudzine takéto uznesenie

vydať oveľa skôr.

18. Vo vzťahu k druhej časti nároku uplatnenému žalobou, a to nemajetkovej ujme, sa žiada dodať,
že trestné konanie už len tým, že vnáša do života obvineného značnú neistotu, znamená pre neho
významnú psychickú záťaž. Výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho

cti a dobrej povesti, a to aj vtedy, ak nie je stíhaný väzobne. Takýto zásah je potom citeľnejší o to viac, ak
je trestné konanie následne skončené oslobodzujúcim rozsudkom, kedy je konštatované, že skutok, z
ktorého bol jednotlivec obvinený a obžalovaný, sa nestal, prípadne nebol trestným činom. Ak dochádza
v takom konaní ešte k prieťahom, pochopiteľné pocity frustrácie môžu viesť k psychickému aj fyzickému
poškodeniu takéhoto jednotlivca. Navyše tam, kde je v stávke osobný, rodinný a pracovný život,

občianskačesťadoterajšiabezúhonnosť,súdôsledkyotozávažnejšie,avedúniekedykúplnejosobnej,
spoločenskej a profesijnej likvidácii príslušného človeka. Tu je všeobecný súd nútený zodpovedne
prihliadnuť ku všetkým nepriaznivým následkom, vyvolaným takýmto trestným konaním a zvážiť všetky
jeho negatívne dopady, dotýkajúce sa najmä osobnostnej integrity konkrétneho poškodeného. Súd
potom s ohľadom na všetky jedinečné skutkové okolnosti takéto individuálneho prípadu určí výšku

finančnej náhrady; pracuje tu vlastne so všeobecným právnym princípom primeranosti a posudzuje
vec najmä v intenciách životného postavenia poškodeného pred a po zásahu, chybujúcich orgánov
verejnej moci. Jediné také rozhodnutie, prizerajúce ku všetkým kritériám, ktoré je treba vziať do úvahy v
kontextedanéhoprípadu,jepotommožnépovažovaťzaspravodlivéaústavnekonformné(zrozhodnutia
Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 2551/13).

19. Žalobca vo svojej žalobe nárok, ktorým si uplatnil nemajetkovú ujmu, odôvodnil najmä tým, že celé
trestné konanie vedené voči jeho osobe svojou dĺžkou viac ako 21 rokov bolo hrubým porušením práva
obvineného na to, aby jeho vec bola rýchlo a spravodlivo prejednaná bez zbytočných prieťahov podľačlánku 48 ods. 2 Ústavy SR a v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Zároveň konanie bolo postihnuté porušením základného práva obvineného
na obhajobu vyjadrené v ust. § 2 ods. 9 Trestného poriadku a článku 50 ods. 3 Ústavy SR a tiež článku

6 ods. 3b), c) Dohovoru ochrane o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež bolo postihnuté
závažnými procesnými dôsledkami, keďže procesné úkony boli vykonané bez toho, aby bol o nich
upovedomený a aj bez toho, aby mu bol ustanovený obhajca, hoci tu bol dôvod povinnej obhajoby, ktoré
skutočnosti mali za následok, že vedené trestné stíhanie bolo už dávno premlčané. Takéto protizákonné
vyšetrovanie bolo však na úkor žalobcu - obvineného D. G., ktoré on sám ničím nezavinil. Žalobca sa

totiž legálne zdržiaval v cudzine, bol odhlásený z pobytu v Slovenskej republike a riadne prihlásený na
pobyt v USA a táto skutočnosť bola orgánom činným v trestnom konaní prinajmenšom od roku 2000
známa. Trestné stíhanie citeľne doliehalo na osobu žalobcu, na jeho rodinu a príbuzných, pociťoval ujmu
na svoju osobnosť tým, že sa znižovala jeho česť u iných ľudí a tým ohrozovala vážnosť a dôstojnosť
jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. V dôsledku vydaného príkazu na zatknutie žalobca nemohol
navštevovať územie SR, nemohol sa voľne pohybovať a cestovať, v USA bol evidovaný ako osoba,

voči ktorej sa vedie trestné stíhanie v inom štáte. Žalobca tak stratil kontakt s viacerými známymi a
priateľmi. Mal problémy v súkromnom živote, rodinnom živote, mal problém nadviazať známosť, nájsť
si zamestnanie a uplatnenie v spoločnosti, ktoré všetky tieto dôsledky, negatívne hodnotiace úsudky,
nepriaznivo vplývali na jeho život, čo nepriaznivo zasiahlo aj do jeho psychického zdravia. Trestné
konanie zasahovalo do jeho súkromného a osobného života ako jednotlivca, do jeho cti, dobrej povesti,

preto je podľa jeho názoru spôsobilé vyvolať nielen vznik majetkovej škody, ale aj škody nemajetkovej.
Podľa názoru žalobcu v právnom štáte musí existovať garancia, že v prípade preukázania, že sa
trestnej činnosti nedopustil, bude mu priznané odškodnenie za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu
podrobený. Vedené trestné stíhanie bolo pre neho záťažou, zasahovalo do jeho dobrej povesti a to tým
skôr, že sa jednalo o obvinenie, ktoré bolo preukázané ako nepravdivé a potvrdené oslobodzujúcim

rozsudkom súdu. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že v súvislosti s uvedenými skutkovými tvrdeniami
má žalobca dôkazné bremeno. Otázka jeho (ne)unesenia však nebola doposiaľ v prejednávanej veci
riešená.

20. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1Cdo/107/2009 zo dňa 28.07.2010, z ktorého vyplýva, že pokiaľ žalobcovi bola spôsobená škoda v
dôsledku prieťahov v súdnom konaní, bez ohľadu na skutočnosť, že vznikli ešte za účinnosti zákona č.
58/1967 Zb., pokiaľ trvali do doby po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., bolo potrebné o
žalobcom uplatnenom nároku na náhradu škody rozhodnúť podľa tohto zákona. Uvedená argumentácia
nepochybne platí aj o náhrade nemajetkovej ujmy, o ktorej v danom prípade mal konajúci súd rozhodnúť

v zmysle ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Ďalšie kritériá sú uvedené v ust. § 17 ods. 3 a 4 citovaného
zákona (pozri judikatúru pod č. R 19/2014).

21. Pre úplnosť je potrebné dodať, že neobstojí ani obrana žalovaného o tom, že zákon č. 58/1969

Zb. nepoznal či nedefinoval pojem škody, a ani neobsahoval rozsah jej náhrady. V danej súvislosti
odvolací súd upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/126/2009 zo dňa
30.06.2010,zktoréhovyplýva,žeakbyvposudzovanomprípadeprichádzaladoúvahyaplikáciazákona
č. 58/1969 Zb., bolo by na daný prípad potrebné aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy
podľa § 442 Občianskeho zákonníka a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a) nastala v

majetkovej sfére poškodeného, b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, c) je napraviteľná poskytnutím
majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné,
že škoda, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, je daná len vtedy,
ak vznikla v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom.

22. Pokiaľ aj žalovaný v prejednávanej veci argumentoval tým, že žalobca nevyužil opravný prostriedok
(podanie sťažnosti) proti uzneseniu o vznesení obvinenia, k tomu odvolací súd dodáva, že predmetnú
otázku už riešil Ústavný súd ČR v náleze I. ÚS 1066/11, R 140/2011; v ktorom konštatoval, že pravidlo
vyčerpania procesných opravných prostriedkov vyžaduje, aby sťažovateľ riadne využil tie prostriedky
nápravy, ktoré sú dostupné a dostatočné na dosiahnutie nápravy tvrdených porušení. Existencia

efektívnych opravných prostriedkov musí byť istá nielen v teórii, ale aj v praxi, inak stráca požadovanú
prístupnosť a efektívnosť. Sťažovateľ nie je povinný využívať opravné prostriedky, ktoré sú nedostatočné
a neefektívne (porovnaj rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu z 08.04.2004 vo veci Asanidze proti
Gruzínsku, sťažnosť č. 71503/01, odsek 127). Ústavný súd obdobne ako v náleze IV.ÚS 3193/10 ajteraz dodáva, že za situácie, kedy prokurátorom, ktorý má povinnosť na zákonnosť prípravného konania
dohliadať z úradnej povinnosti (§ 174 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku), obžaloba podaná bola, čím
dal prokurátor najavo svoje presvedčenie o dôvodnosti a zákonnosti začatého trestného stíhania, možno

vychádzať z predpokladu, že sťažovateľova sťažnosť by úspešná nebola. Rovnako ako v citovanom
náleze (resp. v náleze sp. zn. IV.ÚS 618/08), aj v tejto veci sa tak javí striktná požiadavka na vyčerpanie
tohto opravného prostriedku ako prepiaty formalizmus, zakladajúci porušenie práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci v zmysle článku 36 ods. 3 Charty. Ústavný
súd preto zhodne uzatvoril, že zo samotného nevyužitia zákonného procesného práva podať sťažnosť

proti uzneseniu o začatí trestného stíhania nemožno ústavne konformne vyvodiť, že sa sťažovateľ vzdal
svojho základného práva podľa článku 36 ods. 3 Listiny. Ak tak urobili v napadnutých rozhodnutiach
všeobecné súdy, porušili základné práva sťažovateľa, na ktoré sa odvoláva.

23. Za popísaného skutkového stavu je zrejmé, že okresný súd sa nedostatočne vysporiadal s nárokom
uplatneným žalobou, keďže neprihliadol na čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom zo dňa 03.05.2017

a následne nesprávne právne posúdil vec. Napokon z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva i
jeho zmätočnosť nielen v chybnom označení zákonov, dátumov, ale aj zmätočnosť odôvodnenia jeho
právneho záveru. Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v časti škody (vynaložených trov trestného konania)
okresnýsúdrazakodôvodprezamietnutiežalobyuvádzanesplneniesipovinnostipodaťprotiuzneseniu
o vznesení obvinenia sťažnosť (jednoznačne sa jedná o splnenie podmienok podľa § 6 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z. z.), no na inom mieste uvádza, že žalobu v tejto časti zamietol z dôvodu premlčania nároku
podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb..

24. V dôsledku popísanej procesnej situácie dôvody napadnutého rozsudku sú nedostatočné, čím
konajúci súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (žalobcovi), aby uskutočňovala jej

patriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.Vyššieuvedené
nedostatky však nebolo možné upraviť v konaní pred odvolacím súdom. Na základe vyššie uvedenej
skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b), c) § 391 ods. 1 CSP).

25. V ďalšom konaní okresný súd opätovne posúdi nárok žalobcu uplatnený žalobou (s prihliadnutím
na čiastočné späťvzatie žaloby sčasti pre sumu 77.450,00 Eur) a vytýči vo veci pojednávanie, na ktoré
predvolá strany sporu, vykoná dokazovanie na základe dôkazov označených a predložených obidvomi
procesnými stranami a vysporiada sa aj s prípadnými ich ďalšími návrhmi na doplnenie dokazovania. Po
doplnenom dokazovaní okresný súd opätovne rozhodne o nároku žalobcu uplatnenom žalobou, pričom

je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným vyššie (§ 391 ods. 2 CSP). Pri vyhotovení
písomného vyhotovenia rozsudku bude súd prvej inštancie dôsledne vychádzať z ust. § 220 CSP.

26. Spravujúc sa záväzným právnym názorom súdu druhej inštancie Okresný súd Martin už osobou
iného zákonného sudcu vec znova prejednal na pojednávaní v dňoch 11.9.2019 a 30.10.2019. Na

tomto pojednávaní súd informoval procesné strany, že je viazaný názorom súdu druhej inštancie s
tým, že pokiaľ ide o nárok na majetkovú škodu, ktorá vznikla vynaložením trov obhajoby v prípravnom
konaní, je tento nárok nutné posúdiť v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. s tým, že pokiaľ žalovaná
strana namietala, že žalobca nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok
- sťažnosť, tak súd ako dôvody hodné osobitného zreteľa zohľadňuje tú skutočnosť, že žalobcovi

bolo uznesenie o vznesení obvinenia doručené v cudzine 23.11.2000 a z toho dôvodu mal žalobca
problém aj vzhľadom na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu voči nemu zvoliť si v určenej
lehote obhajcu na území Slovenskej republiky. Naviac však v trestnom spise nebol produkovaný dôkaz,
že by uznesenie o vznesení obvinenia bolo následne doručené aj zvolenému obhajcovi žalobcu.
Vzhľadomnadĺžkutrestnéhokonaniapovažujesúdnámietkupremlčania,ktorúvznieslažalovanástrana

ešte v prvej fáze konania, za využitie práva, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, najmä vzhľadom
na skutočnosť, že v čase, keď trestné stíhanie bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom, uplynulo
21 rokov od vydania nezákonného rozhodnutia. Súd však informoval stranu žalujúcu, že postráda
dôkazy, ktoré by odôvodňovali požadovanú výšku odškodnenia nemajetkovej ujmy na strane žalobcu.
Väčšina žalobcových tvrdení ohľadne toho, akým spôsobom trestné stíhanie zasiahlo do jeho osobného,

spoločenského, pracovného, či rodinného života, ostala nepreukázaná.

27. Na pojednávaniach, ktoré súd uskutočnil v roku 2019, strany sporu v podstate zotrvali na svojich
predchádzajúcich stanoviskách.28. Právny zástupca žalobcu poukázal na fakt, že nárok žalobcu je preukázaný už v dôsledku tej
skutočnosti, že 21 rokov trvajúcim trestným konaním došlo k hrubému zásahu do súkromia žalobcu,

na ktorého bol vydaný zatykač a v dôsledku ktorého nemohol prichádzať na návštevu rodiny na územie
Slovenskej republiky. Citoval vyjadrenie rodičov žalobcu, ktorí uviedli, že slovenský štát im ukradol syna
a slovenský štát ukradol synovi rodičov. Za toto obdobie mohli rodičia cestovať za synom len dvakrát
do Spojených štátov. Trestné stíhanie vedené voči žalobcovi bolo evidované orgánmi USA a žalobca
mal preto obmedzené možnosti zamestnania, nemohol si nájsť kvalifikovanú prácu. Manželka žalobcu

nedostala povolenie na pobyt, v dôsledku čoho sa musela vysťahovať a odlúčenie medzi manželmi
spôsobilo nesúlad a nakoniec viedlo k rozvodu. V priebehu 21 rokov trvajúceho trestného konania
dochádzalo v rodine žalobcu aj k rôznym rodinným udalostiam, napr. k úmrtiam rodinných príslušníkov,
k sobášom rodinných príslušníkov, avšak žalobca sa nemohol týchto rodinných udalostí zúčastniť,
nemoholprísťnasobáše,nemoholprísťnapohreby.Vdôsledkutejtoskutočnostistratilkontaktsrodinou,
stratil kontakt s priateľmi. Rodičia žalobcu už v tejto dobe nežijú a žalobca má na území Slovenskej

republiky už len brata. Právny zástupca žalobcu dal na zváženie súdu, či vypočuje žalobcu, pričom
však tento výsluch závisel od ochoty a možnosti žalobcu dostaviť sa na územie Slovenskej republiky.
Následne však žalujúca strana informovala súd, že žalobca vzhľadom na osobné a pracovné pomery
nemôže zaručiť svoju prítomnosť na pojednávaní súdu a z uvedených dôvodov nevie ani uviesť prípadný
vhodný termín pojednávania, kvôli ktorému by mohol na územie Slovenskej republiky docestovať.

29. Keďže žalujúca strana potom na výsluchu žalobcu netrvala, súd tento dôkaz nevykonal. Žalovaná
strana zotrvala na svojej predchádzajúcej argumentácii, opätovne navrhla žalobu v celom rozsahu
zamietnuť a zotrvala aj na námietke premlčania. Poukázala na skutočnosť, že uznesenie o vznesení
obvinenia bolo žalobcovi doručené 23.11.2000 a teda objektívna premlčacia doba podľa § 22 ods. 2

zákona č. 58/1969 Zb. mu uplynula 23.11.2010. Rovnako nárok na náhradu trov konania považuje
žalovaná strana za premlčaný s poukazom i na ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. V
súvislosti s argumentáciou, že vznesenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, poukázala
žalujúca strana na časť rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/2014/2003
a to v tom smere, že uplatnenie premlčacej námietky by sa priečilo dobrým mravom len v tých

výnimočných prípadoch, kedy by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za takejto situácie zánik nároku na plnenie v
dôsledku premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom. Žalovaná strana poukázala na skutočnosť
že orgány činné v trestnom konaní nemali vedomosť o konkrétnej adrese žalobcu v Spojených
štátoch amerických. Trestné stíhanie bolo po vznesení obvinenia prvýkrát prerušené uznesením zo

dňa 9.4.1993 z dôvodu, že pobyt žalobcu nebol známy. Orgány činné v trestnom konaní preverovali
aj miesto, kde sa mal žalobca v Spojených štátoch amerických zdržiavať a zo správy Veľvyslanectva
Slovenskej republiky vo Washingtone zo dňa 4.8.1998 vyplynulo, že v Spojených štátoch amerických
neexistuje centrálna evidencia obyvateľstva a nie je možné preveriť, či mal žalobca v Spojených
štátoch amerických trvalý pobyt. Pátranie po pobyte žalobcu bolo vyhlásené 14.7.1998 a 15.10.1998 bol

sudcom Okresného súdu Martin vydaný na žalobcu príkaz na zatknutie. Orgány Slovenskej republiky
zistili pobyt žalobcu na území USA až vtedy, keď žalobca podal v Spojených štátoch amerických
prostredníctvom zastupiteľského orgánu Slovenskej republiky žiadosť o vydanie cestovného pasu.
Žalobca bol 20.12.2000 vypočutý políciou Českej republiky, ktorá ho zadržala na území Českej republiky.
O výsluchu žalobcu v Českej republike bol upovedomený jeho zvolený obhajca. Z dozorového spisu

prokuratúry vyplýva, že prvý zvolený obhajca žalobcu, JUDr. Jozef Pliešovský, ktorý predložil plnú moc
na zastupovanie žalobcu v trestnej veci 28.11.2000. Vo svojej výpovedi sa žalobca ku skutku nepriznal,
avšak výslovne uviedol, že sa obáva, že bude na území Slovenskej republiky zatknutý a vzatý do väzby,
pokiaľ nebude zrušený príkaz na jeho zatknutie a preto na Slovensko nemôže prísť. Podľa správy
Národnej ústredne Interpolu zo dňa 9.2.2001 bola vykonaná previerka pobytu žalobcu v New Yorku na

adrese, ktorú uviedol, avšak s negatívnym výsledkom, nakoľko išlo o budovu komerčného charakteru.
Žalobca viacerými podaniami žiadal o zrušenie príkazu na zatknutie, na územie Slovenskej republiky
však za účelom vykonania úkonov trestného konania sa nedostavil. Z uvedeného preto pre žalovanú
stranu vyplýva, že žalobca vysokou mierou prispel k dĺžke trestného konania tým, že sa mu úmyselne
vyhýbal. Naviac žalovaná strana poukázala, že samotný vznik škody, pokiaľ ide o výšku trov obhajoby,

nebol preukázaný, pretože nebol predložený žiadny doklad o reálnom uhradení trov obhajoby. K výške
trov obhajoby žalovaná strana námietky nemá, je však sporné, či došlo k zaplateniu trov obhajoby.
Následne žalovaná strana ešte poukázala na skutočnosť, že tvrdenia žalobcu ohľadne dopadu trestného
konania na jeho život ostali nepreukázané.30. Súd sa preto oboznámil ešte s dôkazmi, ktoré strana žalujúca predložila a totiž s vyčíslením
trov obhajoby v trestnom konaní 23T/100/2013 a s príjmovým pokladničným dokladom 01210 zo dňa

23.10.2014, preukazujúcim zaplatenie trov obhajoby žalobcu a tiež s listinou, ktorú pripojila do súdneho
spisu žalovaná strana a totiž so zápisom o výpovedi žalobcu zo 14.1.1993, ktorú obstarali policajné
orgány ešte pred vznesením obvinenia vo vzťahu k žalobcovi. Súd pritom prihliadal aj na výsledky z
predtým vykonaného dokazovania, prečítal obsah spisového materiálu a oboznámil sa s podstatným
obsahom spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 23T/100/2013.

31. Takto vykonaným dokazovaním súd zistil skutkový stav veci, pokiaľ ide o trestné konanie tak, ako
ho opísala strana žalujúca v čl. II podanej žaloby na súd.

32. Naviac súd udáva, že z predloženého listinného dôkazu a to zápisu o výpovedi žalobcu pred
Okresným veliteľstvom policajného zboru v Martine dňa 14.1.1993 ešte pred vznesením obvinenia

vyplynulo, že žalobca pri tomto výsluchu ešte pred vznesením obvinenia priznal intímny pomer s dvomi
chlapcami s tým však, že z jeho výpovede vyplynulo, že predpokladal, že majú viac ako 15 rokov. Je teda
zrejmé, že žalobca už v januári 1993 musel mať vedomosť o tom, že o jeho skutok sa zaujíma polícia.

33. V rámci trestného spisu 23T/100/2013 sa súd oboznámil aj s výpoveďami rodičov žalobcu, získanými

v prípravnom konaní. Matka žalobcu odmietla voči synovi vypovedať. Pokiaľ šlo výsluchy jeho otca D.
G., z tých vyplynulo, že o synovi od roku 1993 nemá vedomosti, nie je s ním v žiadnom kontakte a podľa
vedomostí otca nemal by sa v najbližšej dobe dostaviť na územie Slovenskej republiky. Súd zdôrazňuje,
že výsluchy otca boli uskutočnené 15.4.1998, 10.10.2000 a 19.1.2010. Otec žalobcu nemal o synovi
žiadne správy, nevedel, kde sa zdržiava a uviedol, že kontakty spolu neudržiavali, pretože sa nerozišli

v dobrom.

34. Žalujúca strana ešte do spisu pripojila fotokópiu príjmového pokladničného dokladu preukazujúceho
zaplatenie trov obhajoby žalobcu a vyčíslenie trov obhajoby žalobcu, vypracované jeho obhajcom dňa
22.5.2014. K výške celkových trov obhajoby v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi, teda k sume

1.197,49 €, žalovaná strana námietky nemala, teda výška trov obhajoby bola nesporná. Pokiaľ však ide
o príjmový pokladničný doklad z 23.10.2014, z neho vyplýva, že trovy vo výške 1.197 € zaplatil brat
žalobcu I. G., bytom G., R. XXX/XX dňa 23.10.2014. Žalujúca strana v konaní už žiadny dôkaz nenavrhla
a preto z tohto dôkazu nebolo nepochybne preukázané, že platením trov obhajoby vznikla škoda priamo
žalobcovi, teda že zaplatením trov obhajoby jeho bratom sa zmenšila majetková podstata na strane

žalobcu.Žalujúcastrananapriektejskutočnosti,žesúdtútoskutočnosťzdôrazňoval,nenavrhlaprípadný
ďalší výsluch I. G., alebo nepredložila iný dôkaz, z ktorého vyplývalo, akým spôsobom sa žalobca so
svojím bratom o vysporiadaní trov obhajoby dohodol a či vôbec bratovi náklady vynaložené na jeho
obhajobu uhradil.

35. Nároky žalobcu súd posudzoval, pokiaľ ide o nároky na náhradu vecnej škody podľa zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátov, alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. Aj keď v čase ukončenia trestného konania proti žalobcovi nadobudnutím
právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 23T/100/2013 zo dňa 13.3.2014, ktorým bol
žalobca spod obžaloby oslobodený, platil zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, na posúdenie nárokov na náhradu škody
vzniknutej vynaloženými trovami obhajoby, je nutné podľa § 27 ods. 2 predmetného zákona č. 514/2003
Z.z. aplikovať zákon č. 58/1969 Zb., pretože zodpovednosť za škodu spôsobená rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. a za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi

(zákon č. 58/1969 Zb.).

36. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o

rozhodnutie o väzbe, alebo o treste, vydal štátny orgán, alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny
orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.37. Podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

38. V zmysle § 3 citovaného zákona ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť
podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor, alebo sťažnosť.

39. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, pokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím

tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

40. Podľa § 20 citovaného zákona pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené
v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

41. Podľa § 22 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri

roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu
škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho
rozhodnutia.

42. Podľa § 22 ods. 2 citovaného zákona najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď

poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

43. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu vecnej škody, ktorá mu mala vzniknúť zaplatením trov
obhajoby v prípravnom konaní a následne konaní pred súdom, súd nebude ďalej argumentovať proti

námietkam žalovanej strany o premlčaní tohto nároku, prípadne nebude prihliadať na argumentáciu
týkajúcu sa tej skutočnosti, že samotné uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené, resp. žalobca,
alebo jeho advokát, voči nemu nepodali riadny opravný prostriedok, ktorým bola sťažnosť. Pre priznanie
tohto nároku v celom konaní absentoval totiž dôkaz, že samotnému žalobcovi vznikla škoda v rozsahu,
v akom ju uplatňoval, teda v rozsahu 1.197,49 €. Vznik škody znamená zmenšenie majetkovej podstaty

na strane poškodeného v príčinnej súvislosti s takým konaním, alebo úkonom, s ktorým právny poriadok
vznik škody ako protiprávneho následku spája. V tomto prípade mala škoda vzniknúť v súvislosti so
vznesením obvinenia voči žalobcovi, následným 21 rokov trvajúcim trestným konaním, ktoré končilo
oslobodzovacím rozsudkom. Je nepochybné, že žalobca mal v konaní obhajcu, dokonca niekoľko
obhajcov a výška trov obhajoby pre žalovanú stranu, ani pre súd, sporná nebola. Sporným však zostalo

a túto skutočnosť žalujúca strana nepreukázala, že samotné trovy obhajoby zaplatil žalobca, resp. že
žalobca refundoval a preplatil svojmu bratovi I. G. sumu 1.197 €, ktorú 23.10.2014 titulom trov obhajoby
za žalobcu zaplatil jeho brat I. G.. V konaní ostalo nepreukázané, či, a ako sa bratia, teda žalobca a I. G.,
medzi sebou vysporiadali a či suma 1.197 € nie je aj ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu nenahradeným
nákladom, ktorý vznikol I. G. a nie samotnému žalobcovi. Súd preto nemal preukázaný vznik škody na

strane žalobcu titulom trov obhajoby a preto v tomto rozsahu žalobu zamietol.

44. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie sumy 21.750 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mala
žalobcovi vzniknúť nezákonným trestným konaním, trvajúcim viac ako 21 rokov, tak súd odkazuje na
názor súdu druhej inštancie vyjadrený v odseku 31 uznesenia 6Co/276/2017 a totiž, že pokiaľ mala

byť žalobcovi spôsobená škoda v dôsledku prieťahov v súdnom konaní bez ohľadu na skutočnosť, že
vznikli ešte za účinnosti zákona č. 58/1967 Zb., pokiaľ trvali do doby po nadobudnutí účinnosti zákona č.
514/2003 Z. z., bolo potrebné o žalobcom uplatnenom nároku na náhradu škody rozhodnúť podľa tohto
zákona. Uvedená argumentácia nepochybne platí aj o náhrade nemajetkovej ujmy, o ktorej v danom
prípade by mal konajúci súd rozhodnúť v zmysle ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. podľa kritérií

uvedených v § 17 ods. 3 a 4 citovaného zákona.

45. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

46. Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebonesprávnym úradným postupom, uhrádza sa nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť
ju inak.

47. Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na

a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

48. Podľa § 17 ods. 4 citovaného zákona výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku
2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.

49. V tomto prípade je nutné konštatovať, že ujma žalovanému mala vzniknúť jednak tým, že sa trestné
konanie voči nemu viedlo nezákonne, pretože nakoniec skončil oslobodzujúcim rozsudkom v roku 2014,
ale trvalo aj neprimerane dlho a to od februára 1993 do marca 2014.

50. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k presvedčeniu, že porušenie práva žalobcu bolo
konštatované a nezákonnosť rozhodnutia, teda uznesenia o vznesení obvinenia, bolo dostatočne
vyjadrené už v samotnom oslobodzujúcom rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 23T/100/2013.
Súdna prax už dávnejšie dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky, ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť,

aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, prípadne rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového
konania, alebo oslobodenie obžalovaného spod obžaloby, ak k nemu došlo, pretože sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, pretože právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia sa
trestné konanie končí, čím zanikajú účinky vznesenia obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa
súčasne z tohto dôvodu stáva bezpredmetným. Je totiž evidentné, že ústavnoprávny základ nároku

jednotlivca na náhradu škody, prípadne nemajetkovej ujmy v prípade trestného stíhania, ktoré je
ukončené oslobodením spod obžaloby, treba hľadať aj v článku 1 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky,
teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny
právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli
do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu a je povinný

striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej interpretácii. Na jednej strane je preto povinnosťou orgánov
činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosti, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť
zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný a zasahujúci do základných
práv občana. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili
pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Zmyslu právnej úpravy

zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či
nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená.

51. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu

spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní.

52. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

53. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

54. Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.55. Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

56. Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

57. V tomto prípade žalovaná strana argumentovala hlavne tým, že žalobca nepodal voči nezákonnému
rozhodnutiu sťažnosť. Podľa presvedčenia súdu je nutné netrvať na podaní takéhoto opravného

prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ktorým jednak začalo trestné konanie a jednak ide
o rozhodnutie, ktoré bolo ukázané ako nedôvodné a nezákonné v dôsledku oslobodzujúceho rozsudku
Okresného súdu Martin a to v zmysle ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko skutočnosť, že
uznesenie o vznesení obvinenia nebolo doručené ani zvolenému obhajcovi žalobcu JUDr. Pliešovskému
a žalobca sa o tomto uznesení dozvedel v Českej republike, kde bol zadržaný policajnými orgánmi na

základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu dňa 23.2.2000 a to znemožňovalo podľa presvedčenia
súdu žalobcovi v lehote troch dní od momentu, keď sa dozvedel o vznesení obvinenia, podať sťažnosť
proti tomuto uzneseniu, najmä ak orgány činné v trestnom konaní, potom čo si žalobca zvolil obhajcu
JUDr. Pliešovského, po svojom výsluchu (23.11.2000 v Prahe) a jeho meno oznámil orgánom činným
v trestnom konaní 28.11.2000, opomenuli doručiť uznesenie o vznesení obvinenia aj obhajcovi, najmä

ak išlo o nutnú obhajobu, ako to bolo v tomto prípade. Preto v tomto prípade by súd nepovažoval
podanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia za conditio sine qua non nároku na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla. Nemajetková ujma mala však žalobcovi vzniknúť
najmä v dôsledku dlhoročného trestného konania, ktoré bolo ukončené po 21 rokoch. Podľa vyjadrenia
žalobcu v žalobe a jeho právneho zástupcu na pojednávaniach a písomných podaniach malo mať toto

trestné konanie trvajúce 21 rokov nedozierné následky na rodinný a spoločenský, ale aj pracovný život
žalobcu. V tomto smere však súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca nič také nepreukázal. Z celého
spisového materiálu a vyjadrenia rodičov žalobcu vyplynulo, že žalobca podľa vlastnej výpovede vo
februári 1993 legálne odišiel do Spojených štátov amerických, kde býval aj v čase svojho výsluchu
20.12.2000. Je zrejmé, že viac ako 7 rokov od februára 1993 do decembra 2012, kedy sa žalobca

prvýkrát dozvedel o tom, že bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a bol na neho vydaný medzinárodný
zatykač, žalobca vôbec nemal vedomosť o tom, že nejaké trestné konanie voči nemu prebieha. Napriek
tomu ale nekontaktoval svoju rodinu tak, ako to nakoniec vyplynulo z výpovede jeho otca D. G., ktorý bol
v priebehu trestného konania vypočúvaný opakovane. Jeho otec sa len od jeho kamarátov dozvedel,
že žalobca sa má zdržiavať na nejakom nezistenom mieste v Spojených štátoch amerických. Jeho otec

ani nevedel o tom, že by mal byť žalobca trestne stíhaný. Takto jeho otec vypovedal dokonca naposledy
v januári 2010, čo je zrejmé zo zápisnice o výsluchu z 19.1.2010, ale aj z výpovede dňa 10.10.2000 a
z výpovede dňa 15.4.1998. Tvrdenia žalujúcej strany, že žalobca v dôsledku trestného stíhania stratil
kontakt so svojou rodinou v Martine, sa potom ukázali ako nepravdivé, nakoľko z výpovede otca žalobcu
(matka vypovedať odmietla) vyplynulo, že žalobca dobrovoľne prerušil kontakt so svojou rodinou a

rodičia sa o mieste jeho pobytu dozvedeli len od kamarátov.

58. Pokiaľ ide o osobu žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žil a pracoval, tak toto
prostredie žalobca opustil a z trestného konania nevyplynulo, že by osoby z prostredia, v ktorom žalobca
pracoval, mali nejakú vedomosť o trestnom stíhaní vedenom proti žalobcovi a táto vedomosť by bola

mala nejaký vplyv na život žalobcu v Spojených štátoch. V trestnom spise vedenom proti žalobcovi sa
nachádza aj odpis z registra trestov žalobcu a z ktorého súd zistil, že žalobca od roku 1980 do roku 1990
bol päťkrát trestne stíhaný, z toho dvakrát pre prečin v roku 1982 a v roku 1986, prvýkrát pre trestný
čin podľa § 209a ods. 1 Tr. zákona v roku 1980, potom bol dokonca nepodmienečne odsúdený v roku1987 na trest odňatia slobody dva roky za trestné činy podľa § 235 ods. 1 vtedy platného Tr. zákona
(trestný čin vydierania) a podľa § 244 ods. 1 vtedy platného Tr. zákona, teda pre trestný čin pohlavného
styku s osobou toho istého pohlavia podľa vtedy platného Tr. zákona. Naposledy bol pred vznesením

obvinenia odsúdený rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 3T/67/1990 zo dňa 12.9.1990 pre trestný
čin krádeže podľa § 247 ods. 1, 3 písm. c/ a e/ Tr. zákona a pre trestný čin rozkrádania majetku v
socialistickom vlastníctve podľa vtedy platného ust. § 132 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, za čo mu bol
uložený trest odňatia slobody vo výmere 4,5 roka, z ktorého bol podmienečne prepustený 5.2.1991
na základe amnestie z 1.1.1990.

59. V prípade žalobcu teda nešlo o bezúhonného človeka, ale o recidivistu, ktorý bol v minulosti trestne
stíhaný pre trestné činy tak majetkovej povahy, ako aj trestné činy proti ľudskej dôstojnosti. Vzhľadom
na skutočnosť, že žalobca sa zdržiaval od februára 1993 na území Spojených štátov amerických
a to na rôznych miestach, a neskôr, ako vyplynulo zo správy Interpolu, ktorá je žurnalizovaná na
č.l. 244 - 245 trestného spisu, získal povolenie na trvalý pobyt v Spojených štátoch už od 1.8.2000,

nebolo preukázané, že by trestné konanie, ktoré bolo proti žalobcovi vedené už v tomto období na
území Slovenskej republiky, malo negatívny vplyv na prostredie, v ktorom žalobca v USA vtedy žil a
pracoval. Zo strany žalujúcej neboli produkované žiadne dôkazy, ktorými bolo preukázané, že by v
dôsledku trestného konania vedeného na území Slovenskej republiky nastali nejaké závažné následky v
súkromnom živote žalobcu, alebo v jeho spoločenskom uplatnení. Konštatovanie, že manželka žalobcu

nedostala povolenie na pobyt a následne musela byť vyhostená, zostali len v rovine tvrdení žalujúcej
strany a žiadne dôkazy k tomu ani navrhnuté, ani predložené, neboli. Rovnako neboli produkované
dôkazy, ktoré by preukazovali, že žalobca sa v dôsledku vedomostí jeho okolia o trestnom stíhaní
v Slovenskej republike nemal možnosť spoločensky, či pracovne uplatniť. Pokiaľ sa konštatovalo, že
žalobca stratil kontakt so svojou rodinou a priateľmi, pretože sa nemohol dostaviť na územie Slovenskej

republiky pre zatykač, ktorý bol na neho vydaný, tak z výpovede jeho otca a to poslednej v roku 2010,
vyplynulo, že žalobca sa rodičov ani nepokúsil kontaktovať. Naviac nebol navrhnutý výsluch ani jedného
z bývalých priateľov žalobcu, ktorým by sa tvrdenia žalujúcej strany o strate kontaktov aj na priateľov,
kamarátov, boli potvrdili. Zo správy Interpolu, ktorá je opätovne žurnalizovaná na č.l. 244 trestného
spisu, vyplýva, že žalobca do júna 2009 (keď správa bola podávaná) od príchodu do Spojených štátov

amerických, len niekoľkokrát opustil ich územie. Posledný záznam o vstupe do krajiny bol z 2.6.2002,
keď priletel z Prahy. Je pravdou, že v občianskom súdnom konaní bol na pojednávaní dňa 22.5.2017
vypočutý aj brat žalobcu I. G., ktorý uviedol, že celá rodina vedela o stíhaní jeho brata, ktorý raz bol
v Čechách, na Slovensku nebol. Z jeho výpovede vyplynulo, že rodičia prišli o syna a on prišiel o
brata, avšak moc v kontakte s bratom nebol. Boli však za ním dvakrát a pokiaľ sa vedel vyjadriť, tak

mal vedomosť o tom, že brat mal problémy zamestnať sa kvôli trestnému stíhaniu a údajne sa brat aj
rozviedol a preto svedok vyslovil dohad, že trestné stíhanie mohlo mať na to dopad. Dokonca nemohol
prísť ani na pohreby. V tomto smere však výpoveď brata žalobcu nebola dostatočne konkrétna. Bola
dokonca čiastočne, pokiaľ ide o stratu rodičov, v rozpore s tým, čo o žalobcovi vypovedal jeho otec, ktorý
uviedol, že sa so žalobcom najlepšie nerozišiel a v kontakte s ním nie je (naposledy tak vypovedal v

roku 2010). Preto súd tvrdenia žalujúcej strany o dopade trestného stíhania na zamestnanie žalobcu v
Spojených štátoch, na jeho rozvod, prípadný pobyt jeho manželky v USA preukázané nemal.

60. Súd naopak nadobudol presvedčenie, že žalobca, ktorý legálne vycestoval do Spojených štátov
amerických (aj keď musel vedieť, že pravdepodobne proti nemu bude začaté trestné stíhanie, nakoľko

bol ešte pred vznesením obvinenia vypočúvaný policajnými orgánmi), si v Spojených štátoch zariadil
svoj vlastný život a tohto života sa trestné konanie prebiehajúce na území Slovenskej republiky netýkalo
a do jeho života nezasahovalo.

61. Súd takto vznik ujmy na strane žalobcu dlhotrvajúcim trestným konaním voči nemu vedeným

preukázaný nemal a preto aj nárok žalobcu na zaplatenie sumy 21.750 € aj s príslušným úrokom z
omeškania 5,05 % z týchto súm od 12.5.2015 do zaplatenia zamietol.

62. V časti, kde žalobca zobral podaním zo dňa 3.5.2017 žalobu vo zvyšku uplatneného nároku späť,
súd konanie zastavil podľa § 145 ods. 2 C.s.p..

63. Žalovaná strana bola v konaní plne úspešná a preto súd v zmysle ust. § 255 ods. 1 C.s.p. rozhodol,
že žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.

Podľa § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C. s. p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C. s. p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 C. s. p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.