Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. október 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/242/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309220202
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2309220202.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej v spore žalobkyne: AGRONET, s.r.o., 357, 925 08
Čierny Brod, IČO: 34098801, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Legerský, nám. Sv. Anny 25, 911 01
Trenčín, IČO: 34054081, proti žalovanému: F. W., nar. XX. G. XXXX, trvalo bytom S. XXXX/XX, Y.,
zastúpenémusplnomocnenkyňou:AdvokátskakanceláriaBÁNOS&KOŠÚTOVÁs.r.o.,Hlavná979/23,
924 01 Galanta, IČO: 47551372, o náhradu škody 2.442,83 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 6. mája 2019 č. k. 26C/44/2010-486, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu vo zvyšnej časti zamietol; II. žalovanému priznal
100% náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 15,
§ 60 ods. 1, § 179 ods. 1, § 186 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1 až 3 ZP (zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka
práce v znení neskorších predpisov); § 60 ods. 2 ZP v znení účinnom do 31.12.2012; § 34, § 35 ods.
1, § 43a ods. 1 a 2, § 44 ods. 1 a 2, § 106 ods. 1 a 2, § 112 O.z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov).

Vecne dôvodil, že žalobkyňa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 23.11.2009 žiadala súd, aby
žalovanémuuložilpovinnosťzaplatiťjejsumu2.442,83eurzdôvoduzodpovednostizaškoduspôsobenú
zamestnancom zamestnávateľovi. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Súd prvej
inštancie vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 26C/44/2010-362 zo dňa 18.2.2016, ktorým žalobu
zamietol. Odvolací súd rozsudkom (Krajského súdu v Trnave) č. k. 10Co/296/2016-443 z 27.3.2018
prvostupňový rozsudok zamietajúci žalobu v časti rozdielu cestovných náhrad a mzdy žalovaného za
mesiac august 2009 v sume 20,98 eur a v časti o peňažnej náhrade 354,60 eur potvrdil, vo zvyšnej časti

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Ďalej dôvodil, že zo žaloby a z vyjadrenia právneho zástupcu žalobkyne vyplynulo, že žalovaný ako
zamestnanec žalobkyne na základe pracovnej zmluvy uzavretej 18.6.2009 vykonával od uvedeného
dátumu prácu pre žalobkyňu na pozícii vodič - opravár nákladného automobilu. Podľa pokynov
žalobkyne mal 21.8.2009 žalovaný naložiť tovar v Holandsku v meste Kesteren vo firme Van Soest
B.V. a previezť tovar do Maďarska spol. Zentis Hungaria Bt, Dregelipalank a tam tovar dňa 24.8.2009
vyložiť. Žalovaný s vozidlom aj vycestoval, tovar naložil ale ho neodviezol do Maďarska, ale naloženú

súpravu dopravil do sídla žalobkyne v Čiernom Brode. Súpravu s tovarom tu odstavil dňa 22.8.2009
o 3,05 hod a bez súhlasu žalobkyne areál opustil. V ten istý deň sa prihlásil konateľke žalobkyne a
oznámil jej, že jej príde doručiť výpoveď z pracovného pomeru. Návrh na skončenie pracovného pomeru
dohodou jej odovzdal o 15,30 hodine, ktorú konateľka prevzala a oznámila mu, že s tým nesúhlasí, načo žalovaný miesto opustil. V záujme zabránenia vzniku väčšej škody žalobkyňa následne objednala
v spol. Pannsped DS s.r.o. odvoz naloženého tovaru na určené miesto v Maďarsku, za čo zaplatila
sumu 1.047,20 eur, čo predstavuje prvú zložku uplatnenej náhrady škody. Pred odchodom žalovaného

do Holandska dňa 21.8.2009 prevzal žalovaný objednávku č. 1063232/01 z 21.8.2009, ktorou si tretia
osoba objednala odvoz tovaru, ktorý mal byť prevezený vozidlom zvereným žalovanému a tovar mal
byť naložený v spol. Seka s.r.o. Borohrádek, ČR, dňa 24.8.2009 a mal byť vyložený v Rumunsku, v
spol. Transsilvanian Srl, Odrhei Securiecs najneskôr dňa 27.8.2009. Žalovaný však nakládku nevykonal,
objednávka sa musela stornovať a žalobkyňa musela zaplatiť dohodnutú zmluvnú pokutu 650, eur, čo

tvorí druhú zložku uplatnenej náhrady škody. Ak by žalobkyňa vykonala vyššie opísanú prepravu, vznikli
by jej náklady vo výške 887,99 eur a dohodnutá cena prepravy bola v sume 1.300 eur, takže rozdiel
medzi uvedenými sumami (412,01 eur) predstavuje tretiu zložku uplatnenej náhrady škody, čo spolu
činí 2.109,21 eur. Uvedený nárok si žalobkyňa uplatnila podľa ust. § 179 ods. 1 a § 186 ods. 1 a 3 ZP.
Svojej zodpovednosti si mal byť žalovaný vedomý, lebo dňa 11.9.2009 uzavrel so žalobkyňou Dohodu
o náhrade spôsobenej škody v celkovej výške 2.109,21 eur. Žalobkyňa mala za to, že žalovaný škodu

spôsobil úmyselne, nakoľko vedel, že do Maďarska mal previezť jahody, a teda rýchlo sa kaziaci tovar,
napriek tomu však v skorých ranných hodinách vozidlo naložené jahodami odstavil, na základe čoho má
žalobkyňa nárok aj na zaplatenie ušlého zisku vo výške 412,01 eur. Poslednou uplatnenou položkou je
zaplatenie sumy 354,60 eur, a to na základe Dodatku č. 1 pracovnej zmluvy, podpísaného žalovaným
dňa 18.6.2009, podľa ktorého ak žalovaný u zamestnávateľa nezotrvá počas plynutia výpovednej lehoty,

má žalobkyňa právo na náhradu vo výške priemerného mesačného zárobku žalovaného, podľa ust. §
62 ods. 3 ZP.
Konateľka žalobkyne Gizela Juhászová vypovedala, že žalovaný klame a zavádza, nakoľko jeho
pracovný pomer bol skončený výpoveďou zo strany zamestnávateľa podľa ust. § 63 ZP, pracovný pomer
sa nikdy neskončil dohodou, nakoľko túto konateľka len prevzala, ale s ňou nesúhlasila a jej podpis

svedčí rovnako len o prevzatí návrhu na skončenie pracovného pomeru dohodou, rovnako klame, ak
uviedol, že nepodpísal ani výdavkové doklady, ani dohodu o náhrade škody a dodatok č. 1 k pracovnej
zmluve, nikdy nemusel použiť ani magnet na ovplyvnenie tachografu, ešte aj vykládku mal realizovať v
dostatočnom časovom predstihu, preto mu formou sms žalobkyňa avizovala ďalšiu nakládku - mrazené
jahodyvHolandsku,žalovanýignorovalpracovnýporiadok,ktorýpodpísal,rovnakoajpokynyžalobkyne,

svojím konaním porušil (hrubo) pracovný poriadok, ako aj § 47 ods. 1 a § 81 písm. a/ až e/ ZP, nie
je pravdou, že by žalovaného písomne žalobkyňa nevyzvala pokračovať vo výkone pracovnej činnosti,
žalovaný nereagoval, prišiel až 11.9.2009, kedy mu bolo vysvetlené, že pracovný pomer stále trvá a bola
s ním aj prerokovaná škoda, vyhotovená dohoda o jej náhrade, absencia žalovaného bola nahlásená
sociálnej poisťovni a elektronicky podaná od 22.8.2009 do 30.11.2009, DKV karta žalovanému slúžila

len na nákup PHL, objednávka prepravy tovaru do Rumunska bola žalovanému rovnako známa, a to
formou sms správy, znalecké dokazovanie žalobkyňa určite nezmarila, nakoľko nemôže za to, že práve
požadované listiny jej boli odcudzené, čo riadne nahlásila na polícii.
Právny zástupca žalovaného poukázal na to, že pracovný pomer medzi stranami sporu skončil dňa
22.8.2009 dohodou o skončení pracovného pomeru podľa ust. § 60 ZP, nakoľko napriek tomu, že návrh

dohody bol označený ako výpoveď, posudzujúc listinu podľa obsahu z nej bolo zrejmé, že ide o návrh
dohody na skončenie pracovného pomeru, ktorý obsahoval nielen podpis žalovaného, ale aj žalobkyne,
z jeho obsahu bolo dostatočne zrejmé, o aký právny úkon ide (§ 35 ods. 2 O.z., § 60 ZP, § 1 ods. 4
ZP, § 43 a nasl. O.z., §17 ods. 2 ZP, § 35 ods. 1 O.z.). Dôvodom uvedeného postupu malo byť to, že
žalovaný bol sklamaný prístupom žalobkyne pokiaľ išlo o mzdové podmienky a nedostatok zákonného

odpočinku (mal na pokyn žalobkyne manipulovať tachograf). V úmysle zodpovedne pristupovať k
záujmom zamestnávateľa žalovaný jej po doručení návrhu uviedol, že je ochotný napriek všetkému
uskutočniť odvoz jahôd do Maďarska, ale v prípade, ak mu zabezpečí žalobkyňa dovoz domov z
Maďarska, s čím žalobkyňa nesúhlasila a mala sa mu vyhrážať. Žalovaný od 1.9.2009 pracuje u Y.
N., IČO: 37234846, Veľká Mača. Žalobkyňa ani netrvala na tom, že by mal žalovaný u nej naďalej

vykonávať pracovnú činnosť, ani nekonala podľa ust. § 63 ods. 1 písm. d/ bod 4 ZP. Skutočnosť, že by
žalobkyňa nejakým spôsobom žalovaného k pokračovaniu vo výkone pracovnej činnosti vyzývala ani
nepreukázala. Práve naopak, v rozpore s jej tvrdeniami je skutočnosť v konaní preukázaná, a to, že
žalobkyňa odhlásila žalovaného zo zdravotnej poisťovne ku dňu 22.8.2009 (zo sociálnej poisťovne až
30.11.2009). Poukázal na to, že žalovaný nie je zodpovedný za škodu, ktorá žalobkyni vznikla, nakoľko

zrejme úmyselne žalobkyňa opomenula znenie ust. § 186 ods. 2 ZP, podľa ktorého by maximálna
výška škody spôsobenej žalovaným nemohla presahovať sumu 1.418,40 eur (ak by bol žalovaný v
tom čase zamestnancom žalobkyne). Žalovaný dňa 22.8.2009 navrhol, že vykládku jahôd v Maďarsku
uskutoční, čo však žalobkyňa odmietla. Okrem toho žalobkyňa mohla prepravu vykonať za oveľa nižšienáklady, mohla jej vykonaním poveriť iného svojho zamestnanca, na základe dohody o dočasnom
pridelení podľa ust. § 58 ZP si mohla z inej spoločnosti požičať na tento účel zamestnanca, čo by vyšlo
výrazne lacnejšie ako pri objednaní prepravy tovaru inou spoločnosťou. Ďalšiu prepravu - do Rumunska

- žalovaný vykonať nemohol a v tejto súvislosti ani porušiť povinnosť pri plnení pracovnej úlohy už len
preto, že o nej nevedel. Údajnú sms nikdy nedostal, toto tvrdenie žalobkyňou ani preukázané nebolo,
ešte aj výpoveď svedkov žalobkyne sa v tejto súvislosti líšila. Žalovaný od žalobkyne nikdy neprevzal
peniaze v hotovosti vo forme cestovných náhrad 537,60 eur a ani ako zálohu 770 eur, pri zahraničných
pracovných cestách platil kartou DKV za mýto a poplatky spojené s cestou. Výbery v hotovosti sa kartou

uskutočniť nedajú. Výdavkové doklady č. 094521 a č. 094522 z 13.8.2009 žalobkyňa v origináli ani
nepredložila,pričomžalovanýichnikdynepodpísal.Zuvedenéhodôvodužalobkyňaaninemalazákonný
dôvod na započítanie údajnej pohľadávky resp. zrážku zo mzdy za mesiac august 2009. Žalobkyňa
napokon ani nemá nárok na peňažnú náhradu vo forme mesačného zárobku vo výške 354,60 eur,
nakoľko pracovný pomer bol skončený dohodou a zároveň žalovaný predmetný Dodatok č. 1 nikdy
nepodpísal. Považoval za neštandardné, aby bola v rovnaký deň podpisovaná aj pracovná zmluva, aj

dodatok k nej, najmä pokiaľ ide o štandardné ustanovenie zmluvy. Zároveň navrhol pripísať na vrub
žalobkyne a v jej neprospech skutočnosť, že ani jeden z dokladov, na ktorých podpisy boli žalovaným
spochybnené, nedoložila na účely znaleckého dokazovania, čím ho vlastne znemožnila.
Žalovaný uviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú. Po uzavretí pracovnej zmluvy prvý mesiac dostal
dobrú výplatu 813 eur, za druhý mesiac už len 534 eur, za tretí mesiac nič. Bol uzrozumený s tým, že

žalobkyňa vykonáva prepravu len v rámci EÚ, do Rumunska a Bulharska nie. Vzhľadom na nízku výplatu
bol rozhodnutý dať výpoveď už v čase cesty do Holandska, tovar tam naložil, ale pre nízku výplatu
s ním nešiel do Maďarska, ale auto odstavil v sídle žalobkyne, dohodol sa s konateľkou, že prinesie
návrh dohody, ale vyhrážali sa mu aj konateľka aj jej príbuzní, všetci v spoločnosti zainteresovaní.
Chcel ešte vykonať cestu do Maďarska s tým, že pre neho pošlú auto, lebo ďalej už nejde, čo odmietli.

Cestovné náhrady 537,60 eur a záloha 770 eur mu nikdy vyplatené neboli, bola mu poskytnutá DKV
karta na mýto a poplatky. Vzhľadom na skutočnosť, že návrh dohody nebol žalobkyňou prijatý, považuje
ho za výpoveď zo strany zamestnanca. Uviedol, že absolútne spochybňuje pravosť svojho podpisu na
Dohode o náhrade škody z 11.9.2009, na výdavkových pokladničných blokoch č. 094522 a č. 094521 z
13.8.2009, ako aj na Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve z 18.6.2009, čo možno vidieť už laickým pohľadom

v porovnaní s ostatnými ním podpísanými listinami.
Z výpovede svedka Gabriela Juhásza, syna konateľky žalobkyne a zamestnanca žalobkyne vyplynulo,
že bol prítomný 22.8.2009 v sídle žalobkyne, keď žalovaný doručil návrh výpovede a bolo mu povedané,
že žalobkyňa s tým nesúhlasí. Rovnako bol prítomný v sídle žalobkyne 11.9.2009, kedy sa dostavil
žalovaný za účelom vzájomného vyúčtovania nárokov, podpísal okrem iných dokumentov aj náhradu

škodyažiadnenárokynevzniesol.Bolatamjehomatka,bratY.aotecV..Vedelotom,žežalovanémuboli
zasielané výzvy na nástup do práce, videl sms-ku, ktorú žalovanému jeho brat Y. poslal dňa 21.8.2009,
kde bolo uvedené, že má vykonať nakládku v Borohrádku a vykládku v Rumunsku a čas a miesto
vykládky, lebo bežne vídava sms-ky brata, pracujú spolu, jeden robí export, druhý import. Počas týždňa
je v škole. Z výpovede svedka Ing. Gabriela Juhásza, konateľa žalobkyne, vyplynulo, že po tom, ako

žalovaný odstavil naložené auto v sídle žalobkyne, odišiel, že chce skončiť a náhradného vodiča nemali.
Dňa 21.8.2009 mu sms-kou oznámil, že po Maďarsku má naložiť nejaké drevené výrobky v Česku
a previezť ich do Rumunska. Obsahovala aj čas a miesto nakládky a vykládky a ukázal ju bratovi
Y.. Nevedel uviesť, prečo na návrh dohody konateľka žalovanému písomne nezareagovala, ani prečo
návrh podpísala len matka, keď dohodu o náhrade škody podpísali všetci štyria. Z výpovede svedka

Eugena Juhásza, konateľa žalobkyne, vyplynulo, že priebeh rozhodujúcich udalostí si pamätal rovnako
ako predchádzajúci svedkovia, avšak niektoré veci si napísal a pri výsluchu ich čítal, lebo na všetko
sa nepamätá. Dňa 11.9.2009 okrem dohody o náhrade škody žalovaný podpísal aj prezenčnú listinu.
Nevedel uviesť, kedy im boli odcudzené doklady potrebné na znalecké dokazovanie.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa ako zamestnávateľ a

žalovaný ako zamestnanec uzatvorili dňa 18.6.2009 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, so skúšobnou
dobou 1 mesiac. V uvedený deň žalovaný pracoval u žalobkyne ako vodič - opravár. V konaní nebolo
sporným, že podľa pokynov žalobkyne dňa 21.8.2009 žalovaný naložil tovar v Holandsku v meste
Kesteren vo firme Van Soest B.V. a mal ho previezť do Maďarska spol. Zentis Hungaria Bt, Dregelipalank
a tam tovar dňa 24.8.2009 vyložiť. Žalovaný s vozidlom aj vycestoval, tovar naložil ale ho neodviezol

do Maďarska, ale naloženú súpravu dopravil do sídla žalobkyne v Čiernom Brode. Súpravu s tovarom
tu odstavil 22.8.2009 o 3,05 hod a areál opustil. V ten istý deň sa prihlásil konateľke žalobkyne
a oznámil jej, že jej príde doručiť výpoveď z pracovného pomeru. Návrh na skončenie pracovného
pomeru dohodou jej odovzdal o 15,30 hodine, ktorú konateľka prevzala a oznámila mu, že s týmnesúhlasí, na čo žalovaný miesto opustil. Návrh dohody o rozviazaní pracovného pomeru konateľka
žalobkyne podpísala, čo ošetrila slovom „prevzala“, na návrh dohody písomne nikdy nereagovala.
Žalovaný mal za to, že jeho pracovný pomer je skončený ak nie dohodou, tak výpoveďou zo strany

zamestnanca, žalobkyňa mala za to, že jeho pracovný pomer trvá, a to až do času výpovede zo
strany zamestnávateľa, ktorá žalovanému doručená nebola a neprevzatá zásielka sa žalobkyni vrátila
1.10.2009. Súd sa vo vzťahu k ukončeniu predmetného pracovného pomeru priklonil k právnemu
názoru žalovaného, a teda mal za to, že pracovný pomer bol skončený dňom 22.8.2009 formou
dohody podľa ust. § 60 ZP. K uvedenému záveru dospel z dôvodu, že pre posúdenie právneho úkonu

skutočne nie je dôležitá forma, ale obsah, pričom z listiny, ktorú žalovaný predložil žalobkyni dňa
22.8.2009 je evidentné, že žalovaný má v úmysle skončiť pracovný pomer dňom 22.8.2009. Pre platnosť
dohody o skončení pracovného zákon vyžaduje súčasné splnenie dvoch podmienok, a to existencia
konsenzu zamestnanca a zamestnávateľa ohľadne skončenia pracovného pomeru a deň skončenia
pracovného pomeru. V tejto súvislosti mal súd za to, že podpis konateľky žalobkyne jednoznačne
preukazuje, že ním mal byť vyjadrený súhlas s návrhom dohody na ukončenie pracovného pomeru,

na základe čoho mal súd aj s prihliadnutím na nasledujúce skutkové okolnosti za to, že bezprostredne
pri osobnej návšteve žalovaného v sídle žalobkyne o cca 15,30 hod ku konsenzu strán ohľadne
ukončenia pracovného pomeru formou dohody došlo. Vychádzajúc z ust. § 43a a nasl. O.z., dohoda
vzniká na základe dvoch jednostranných právnych úkonov, prvým je návrh (oferta), ktorý návrh má
byť dostatočne určitý a vyplývala z neho vôľa navrhovateľa byť týmto návrhom viazaný v prípade jeho

prijatia akceptantom. Druhým jednostranným úkonom je prijatie (akceptácia) návrhu, pričom uvedená
akceptácia musí byť bezvýhradná, ak by išlo o akceptáciu s výhradami, nejde o akceptáciu návrhu, ale
o nový návrh. V prípade strán sporu však išlo o akceptáciu návrhu, čo konateľka preukázala podpisom
na návrhu. Nemožno hovoriť o podpise svedčiacom o prevzatí návrhu, toto by mohlo byť spájané len
s prevzatím výpovede, nie dohody o skončení pracovného pomeru. Okrem zákonného postupu podľa

ust. § 44 a nasl. O.z., listina obsahovala deň skončenia pracovného pomeru (presne špecifikovaný
uvedením dňa, mesiaca a roku), pričom uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru je potrebné
len v prípade, ak to vyžaduje zamestnanec. Aj následné faktické konanie žalobkyne a žalovaného
bezprostredne po tomto stretnutí nepochybne preukazuje, že k uzatvoreniu dohody podľa § 60 ZP
došlo dňa 22.8.2009, nakoľko žalovaný už do výkonu pracovnej činnosti nenastúpil, ani sa o prípadné

ďalšie úlohy nezaujímal (pričom v prípade výpovede by pracovnú činnosť musel vykonávať počas
trvania výpovednej doby), a na druhej strane žalobkyňa, i keď tvrdiac, že mala za to, že neprijatím
návrhu dohody pracovný pomer žalovaného trvá, tomuto pracovné úlohy viac neukladala, žiadnym
spôsobom ho nekontaktovala (údajné písomné kontaktovanie žalovaného v konaní preukázané nebolo),
stretli sa až v priebehu septembra 2009 jeden krát za účelom doriešenia vzájomných nárokov), avšak

čo bolo jednoznačne v konaní preukázané, je nesporná skutočnosť, že napriek údajnému nesúhlasu
žalobkyne s návrhom dohody, odhlásila žalovaného zo Všeobecnej zdravotnej poisťovne práve ku dňu
22.8.2009 ako dňu skončenia pracovného pomeru (Oznámenie zamestnávateľa o poistencoch zo dňa
27.5.2013). V tejto súvislosti žalobkyňa síce predložila potvrdenie Sociálnej poisťovne a Všeobecnej
zdravotnej poisťovne, z ktorých malo vyplynúť, že žalovaný bol evidovaný ako zamestnanec žalobkyne

v období od 18.6.2009 do 30.11.2009, avšak žalovaný predložil súdu potvrdenie Všeobecnej zdravotnej
poisťovne, vyvracajúce hodnovernosť dôkazov produkovaných žalobkyňou, nakoľko bolo preukázané,
že žalobkyňa dňa 13.11.2009 zaznamenala skončenie predmetného pracovného pomeru ku dňu
22.8.2009, pričom z vyjadrenia povereného zamestnanca Všeobecnej zdravotnej poisťovne vyplynulo,
že v danom prípade nešlo len o žalobkyňou tvrdené poznačenie absencie žalovaného, ale o skončenie

pracovného pomeru. Dňa 24.1.2014 (v priebehu tohto súdneho konania s časovým odstupom cca 5
rokov) však predmetný údaj o skončení pracovného pomeru ku dňu 22.8.2009 žalobkyňa stornovala,
tento prepísala na deň 30.11.2009 (Oznámenie zamestnávateľa o poistencoch v sumári), ktoré konanie
korešponduje so záverom súdu o skončení pracovného pomeru ku dňu 22.8.2009 formou Dohody
o skončení pracovného pomeru. V tejto súvislosti však súd konštatuje, že ohlasovacia povinnosť

zamestnávateľa voči poisťovniam náleží zamestnávateľovi, ktorého činnosť v tomto smere žalovaný
ako zamestnanec nemôže ovplyvniť, na základe čoho čo do výpovednej hodnoty mal súd za to, že
prípadné rozpory v zákonnej ohlasovacej povinnosti nesmú byť zamestnancovi na ujmu. Súd považuje
za nielen logický, ale aj zákonný postup žalobkyne, majúc za to, že pracovný pomer žalovaného trvá,
za predpokladu, že žalovaný je na výkon práce pripravený (opak uvedeného v konaní žalobkyňou

preukázaný nebol), aby tohto minimálne telefonicky kontaktovala za účelom pridelenia pracovných úloh.
Žalobkyňa však práve naopak, plnením žiadnych ďalších úloh sa žalovaného poveriť nesnažila. Súd
mal z kontextu relevantných dôkazov za preukázané, že dňom 22.8.2009 skončil pracovný pomer
žalobcu (správne žalovaného, poznámka odvolacieho súdu) uzatvorením Dohody o jeho skončení, ato v písomnej forme, nakoľko napriek označeniu jej návrhu ako „výpoveď“, vychádzajúc z jej obsahu
- ukončenie pracovného pomeru konkrétnym dňom 22.08.2009 (a teda absencia zarátania plynutia
zákonnej či zmluvnej výpovednej doby), jednoznačne išlo o návrh dohody na okamžité skončenie

pracovného pomeru, ktorý návrh bol v rovnaký deň bezvýhradne akceptovaný žalobkyňou, o čom
svedčí podpis konateľky žalobkyne na predmetnom návrhu. Tvrdenia žalobkyne o tom, že podpis mal
preukázať výlučne prevzatie žalovaným predloženej listiny, pričom výhrady prezentovala žalobkyňa
ústne bezprostredne po prevzatí listiny, neobstoja v kontexte ďalšieho vykonaného dokazovania, z
ktorého bolo preukázané nielen to, že po 22.08.2009 žalobkyňa žalovanému neprideľovala v zmysle

pracovnej zmluvy v rámci plynutia výpovednej doby žiadne pracovné úlohy, kontaktovala ho len raz,
a to (čo medzi stranami nebolo sporným) výlučne z dôvodu doriešenia vzájomných nárokov, ale
aj skutočnosť, že žalobkyňa preukázateľne odhlásila žalovaného z poistenia Všeobecnej zdravotnej
poisťovne ku dňu 22.08.2009, ktorý údaj následne v priebehu konania, po cca 5 rokoch, zmenila na ňou
tvrdený údaj o odhlásení z dôvodu skončenia pracovného pomeru dňom 30.11.2009.
Vzhľadom na skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 22.8.2009 žalovaný nebol ďalej povinný

vykonávať pre žalobkyňu pracovnú činnosť, nemohol tak porušiť pracovné povinnosti vyplývajúce mu
z pracovnej zmluvy a v konečnom dôsledku teda ani žalobkyni spôsobiť uplatnenú škodu podľa ust.
§ 179 ods. 1 ZP (zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh príp. v súvislosti s
plnením) a už vonkoncom nie žalobkyňou uplatnenú škodu podľa ust. § 186 ods. 1 a 3 ZP - úmyselne
(kedy by mohla požadovať uplatnenú náhradu ušlého zisku popri škode skutočnej). Zároveň súd

nemal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného (prípadne úmyselným zavineným
konaním žalovaného) a vznikom škody na strane žalobkyne vyčíslenej na sumu 2.109,21 eur za
prepravu do Maďarska vykonanou spol. Pannsped DS za cenu 1.047,20 eur, ako aj za ušlý zisk a
zmluvnú pokutu v súvislosti s prepravou z Českej republiky do Rumunska, ktorá mala byť vykonaná
následne. Žalobkyňa mala nákladné vozidlo (predtým pridelené žalovanému) k dispozícii, len uviedla,

že v tom čase nemala iného vodiča, pričom relevantným dokazovaním uvedenú skutočnosť ako subjekt
nesúci dôkazné bremeno nepreukázala, navyše žalovaný uvedenú skutočnosť spochybnil tvrdením,
že on sám vozidlo preberal od staršieho muža, ktorý mal podľa vlastného vyjadrenia byť vodičom -
striedačom. Zároveň za situácie, kedy mala žalobkyňa bezprostredne k dispozícii funkčné a tovarom
naložené vozidlo (pri preprave do Maďarska) sa javí ako nehospodárne a v rozpore so všeobecnou

prevenčnou povinnosťou zamestnávateľa predchádzať vzniku škody ňou zvolená možnosť zaplatenia
si inej prepravnej spoločnosti, ktorá mala vykonať prepravu vlastným vozidlom, za využitia vlastného
vodiča a teda za plnú obchodnú cenu. Žalobkyňa nepreukázala, že ňou zvolené riešenie situácie bolo
jediným schodným a najhospodárnejším.
Vo vzťahu k ďalšej uplatnenej čiastkovej zložke náhrady škody - nerealizovaná preprava z ČR do

Rumunska - vo výške 412,01 eur ušlý zisk a 650 eur zmluvná pokuta - mal žalovaný spôsobiť škodu
tým, že napriek včasnej vedomosti o objednanej a odsúhlasenej preprave, ktorá vedomosť mu mala
byť daná buď pred odchodom na predošlú pracovnú cestu do Holandska (ako je uvedené v písomnom
vyhotovenížaloby)aleboformousmszaslanejznezistenéhotelefónnehočíslaIng.GabrielomJuhászom
dňa 21.8.2009 počas pracovnej cesty žalovaného v Holandsku (ako bolo uvedené na pojednávaní a

vypovedané svedkami T.), žalobkyňa v priebehu konania nepreukázala, že uvedenú vedomosť žalovaný
v čase trvania pracovného pomeru skutočne mal. Vypočutí svedkovia uvedenú skutočnosť síce zhodne
tvrdili (pomerne podrobne vzhľadom na odstup času), avšak dôkaznú hodnotu ich výpovedí spochybnil
žalovaný s poukazom na skutočnosť, že ide o najbližších rodinných príslušníkov, pričom traja z nich
sú konateľmi žalobkyne a jeden je zamestnancom žalobkyne, a teda majú s pravdepodobnosťou

rovnajúcou sa istote na výsledku konania zhodný záujem, s ktorým názorom sa súd stotožnil o to viac,
že je pomerne prekvapivé, aby si všetci traja svedkovia pamätali (a videli) obsah jednej (zrejme v ich
praxi bežnej) sms aj s odstupom niekoľkých rokov, avšak si nevedeli spomenúť (a ani následne došetriť),
z akého telefónneho čísla sms zasielaná bola a na aké telefónne číslo mala prísť s odôvodnením, že
žalobkyňa mala 30 - 40 telefónnych čísel (a zrejme žiadneho náhradného vodiča prípadne viac ako

jedného zamestnaného vodiča v rovnakom čase), čím žalobkyňa v podstate znemožnila vykonanie
žalovaným navrhnutého dokazovania v tejto súvislosti - vyžiadanie si rozpisu hovorov a správ, prípadne
ajobsahusmssprávvrozhodnejdobe,ktorýdôkazbybolvpreukázanídanejskutočnostijednoznačným.
Z uvedených dôvodov mal súd za to, že ani ďalšia čiastková náhrada škody žalobkyňou preukázaná
nebola.

Vzhľadom na uvedené súd žalobu zamietol aj vo zvyšnej časti.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP (zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov) a plným úspechom žalovaného v spore.2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa, s návrhom na jeho
zmenu uložením žalovanému povinnosti zaplatiť žalobkyni 2.067,25 eur a priznaním jej náhrady trov
prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100%. Dôvodila, že považuje za celkom nesprávny

právny záver súdu o otázke spôsobu a času zániku pracovného pomeru žalovaného ako zamestnanca
u žalobkyne ako zamestnávateľa - ku dňu 22.8.2009 na základe písomnej dohody z tohto dňa, pretože
pre takýto záver niet žiadneho dôkazu a z dôkazov, ktoré boli v konaní predložené vyplýva naopak
úplná nesprávnosť takéhoto záveru. Písomnosť, ktorú žalovaný vyhotovil a označil ako výpoveď a
ktorú dňa 22.8.2009 konateľke žalobkyne osobne doručil a v ktorej prejavil vôľu skončiť týmto dňom

pracovný pomeru u žalobkyne rozhodne nemožno považovať za platnú dohodu o skončení pracovného
pomeru uzavretú medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Pri posúdení tejto listiny ako písomného
právneho úkonu, a to aj bez ohľadu na jeho pomenovanie, je zrejmé, že tento by bolo potrebné
posúdiť podľa slovných vyjadrení zachytených v písomnom texte. Na tejto listine absentuje akýkoľvek
prejav vôle žalobkyne ako zamestnávateľa, z ktorého by bolo možné akýmkoľvek výkladom vyvodiť, že
zamestnávateľvyslovilsúhlassoskončenímpracovnéhopomerukudňu22.8.2009.Jedinýslovnýprejav

žalobkyne ako zamestnávateľa zachytený na tejto listine je prejav „prevzala“, čo je prejav konateľky
žalobkyne, ktorá pri takomto prejave potvrdila prevzatie tejto písomnosti od žalovaného. Takýto prejav
určite nemožno vyložiť ako prejav vôle súhlasiť so skončením pracovného pomeru dohodou. Už tento
zásadný nedostatok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie má za následok celkovú nesprávnosť
a nezákonnosť tohto rozsudku, pretože posúdenie žalobkyňou uplatňovaných zostávajúcich nárokov

na náhradu škody závisí práve od správneho ustálenia spôsobu a času zániku pracovného pomeru.
Ak teda nedošlo k jeho zániku písomnou dohodou ku dňu 22.8.2009, čo je s poukazom na uvedené
skutočnosti celkom vylúčené, tak potom ďalším právnym úkonom, na podklade ktorého mohlo dôjsť ku
skončeniu pracovného pomeru bola výpoveď daná žalobkyňou ako zamestnávateľom žalovanému ako
zamestnancovi, podľa ktorej výpovedná doba uplynula ku dňu 30.11.2009. Táto výpoveď po formálnej

i vecnej stránke predstavovala platný spôsob skončenia pracovného pomeru a ani samotný žalovaný
jej neplatnosť na súde nenapadol a v podstate ani v tomto konaní v rámci jeho obrany netvrdil,
pretože dôvod výpovede bol daný, výpoveď mu bola doručená a teda jeho pracovný pomer zanikol
až uplynutím výpovednej doby podľa takejto výpovede ku dňu 30.11.2009. Podľa žalobkyne je celkom
nenáležité, aby súd prvej inštancie vyvodzoval existenciu dohody o skončení pracovného pomeru z

toho, že žalovaný nechodil do práce po 22.8.2009 a že žalobkyňa ho nevyzývala na nástup do práce.
Z neplnenia právnej povinnosti a teda z protiprávneho konania žalovaného, ktorý si neplnil pracovné
povinnosti, nemožno vyvodzovať konkludentný prejav skončiť pracovný pomer dohodou a ide o celkom
absurdnú úvahu. Práve tým, že žalovaný po 22.8.2009 do práce nechodil, porušoval svoje pracovné
povinnosti a z toho dôvodu mu bola daná výpoveď. Úvaha súdu prvej inštancie o tom, že nechodenie

do práce je konkludentným prejavom skončiť pracovný pomer dohodou je absurdná aj z toho pohľadu,
že takto by sa potom mohol brániť každý zamestnanec, ktorý by svojvoľne nechodil do práce a dostal
by z toho dôvodu výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny. Rovnako nezmyslená je úvaha, že ak
žalobkyňa ako zamestnávateľ nepozývala žalovaného sústavne do práce a teda nevyzývala na plnenie
jeho pracovných povinností, tak išlo o konkludentný prejav vôle žalobkyne skončiť pracovný pomer

dohodou. Z pracovnoprávnych predpisov je dostatočne zrejmé, že zamestnávateľ je povinný prideľovať
zamestnancoviprácupodľapracovnejzmluvy,vytváraťmuvhodnépracovnépodmienkyazaprácuplatiť
dohodnutúmzdu.Určiteniejepovinnosťouzamestnávateľasústavnevyzývaťzamestnancaneplniaceho
si svoje pracovné povinnosti, aby si ich plnil a chodil do práce. Naopak zamestnávateľ má zákonom
dané možnosti, ako voči zamestnancovi , ktorý bezdôvodne nechodí do práce postupovať. Teda súd

prvej inštancie svoje úvahy o možnom konkludentnom skončení pracovného pomeru takto založil na
tom,žeporušovaniepracovnýchpovinnostízostranyžalovanéhovyhodnotilakojehoprejavvôleskončiť
pracovný pomer dohodou a nevyzývanie žalovaného na to aby chodil do práce zo strany žalobkyne, na
ktoré žalobkyňa ani nebola povinná, vyhodnotil ako jej prejav vôle skončiť pracovný pomer dohodou.
To poukazuje na úplnú nesprávnosť a nezmyselnosť úvah súdu prvej inštancie pri riešení otázky

spôsobu a času zániku pracovného pomeru. Pokiaľ by súd prvej inštancie túto otázku správne vyriešil,
musel by dospieť k záveru, že jediným preukázaným a zároveň platným dôvodom zániku pracovného
pomeru žalovaného u žalobkyne bola výpoveď daná žalovanému zo strany žalobkyne, podľa ktorej tento
pracovný pomer zanikol uplynutím výpovednej doby ku dňu 30.11.2009. V nadväznosti na to sú potom
žalobkyňou uplatňované nároky na náhradu škody v zostávajúcej výške 2.067,25 eur v celom rozsahu

dané a opodstatnené a pokiaľ súd prvej inštancie napriek tomu v tejto zostávajúcej časti žalobu zamietol,
jeho rozhodnutie je nesprávne a založené na nesprávnom právnom posúdení veci, čím je daný dôvod
odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobkyne, ktorá tvrdila, že pracovný pomer
nemohol byť ukončený dohodou k 22.8.2009, nakoľko žalobkyňa nijako neprejavila súhlas s takouto

dohodou. Naopak konštatáciu, úvahy a logické vyvodenie prvoinštančného súdu, v zmysle ktorých
pokiaľ by žalobkyňa s ukončením pracovného pomeru nesúhlasila, vyzývala by žalovaného minimálne
na nastúpenie do práce a tomuto by ukladala pracovné pokyny, považuje žalovaný za správne.
Žalobkyňa nielenže takéto prejavy nerealizovala, no zároveň zaznamenala ukončenie pracovného
pomeru žalovaného i vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a to práve ku dňu 22.8.2009, k čomu sa

však žalobkyňa vo svojom odvolaní, argumentujúc absurdnosťou úvah súdu prvej inštancie, absolútne
nevyjadruje, pritom samotná skutočnosť, že sama žalobkyňa v prípade žalovaného tohto odhlásila zo
Všeobecnej zdravotnej poisťovne a až následne, v priebehu súdneho konania, tento zápis účelovo
zmenila, je v prípade jej záujmu ďalej žalovaného zamestnávať, podstatná. Nemožno mať preto
pochybnosti o prítomnosti súhlasu žalobkyne ohľadom skončenia pracovného pomeru medzi ňou a
žalovaným, ak z faktického konania žalobkyne v rozhodnom čase bolo zrejmé, že so žalovaným

ďalší pracovný pomer udržiavať nemieni. K tvrdeniu žalobkyne, že nebolo jej povinnosťou ako
zamestnávateľa vyzývať žalovaného ako zamestnanca, aby vykonával svoju prácu, poukázal žalovaný
na rozhodovaciu prax súdov, v zmysle ktorej síce medzi základné povinnosti zamestnanca vyplývajúce z
pracovného pomeru patrí osobný výkon práce podľa pokynov zamestnávateľa a dodržiavanie pracovnej
disciplíny, ktoré spočíva v plnení povinností, ktoré ustanovujú právne predpisy, pracovný poriadok a

iné vnútorné predpisy zamestnávateľa, pracovná zmluva alebo pokyn vedúceho zamestnanca, avšak
ak zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu, porušenie tejto povinnosti má za následok, že ani
zamestnanec si nemôže plniť povinnosti vyplývajúce mu z pracovnej zmluvy. Jednou zo základných
pracovných povinností zamestnávateľa v pracovnom pomere je v zmysle § 47 ods. 1 písm. a/ ZP
prideľovať zamestnancovi prácu. Ak zamestnávateľ prestane zamestnancovi prideľovať prácu, aj keď

je zamestnanec pripravený prácu vykonávať, je zamestnanec povinný nastúpiť do práce až vtedy,
keď ho zamestnávateľ vyzve a vyjadrí ochotu mu opäť prideľovať prácu. Účastník, ktorý spôsobil túto
situáciujetotižpovinnýdruhémuúčastníkovivyjadriťochotuplniťsipovinnostiaoznámiťmuodstránenie
prekážky brániacej výkonu práce. Len ten z účastníkov, ktorý je ochotný, resp. pripravený plniť si svoje
povinnosti z pracovného pomeru, sa môže domáhať zodpovedajúceho plnenia od druhého účastníka.

Ak zamestnanec prestal vykonávať prácu nie na základe vlastného rozhodnutia, ale z dôvodov na
strane zamestnávateľa, môže ho vyzvať na plnenie povinností, avšak nie je povinný prideľovanie
práce vyžadovať. Z prípadnej nečinnosti zamestnanca nemožno v takom prípade odvodzovať pre
neho nepriaznivé následky. Ako vyplynulo z dokazovania predmetnej veci, napriek tomu, že žalobkyňa
aktuálne popiera, že by malo dôjsť k ukončeniu pracovného pomeru ku dňu 22.8.2009, všetky jej

úkony, prípadne súvisiaca nečinnosť, ukončenie pracovného pomeru k predmetnému dňu potvrdzujú, a
preto ak nevyjadrila svoj súhlas inak, tak minimálne jej konkludentným prejavom. Žalobkyňa na výkone
práce žalovaného netrvala, ani ho za týmto účelom nikdy nekontaktovala, ani raz ho nepožiadala, resp.
nevyzvala písomne ani telefonicky na to, aby sa vrátil do práce a pokračoval v plnení svojich pracovných
úloh podľa pracovnej zmluvy, ako je v prípadoch nepovolenej absencie zamestnanca štandardom,

v neposlednom rade odhlásila žalovaného zo Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Žalovaný sa preto
stotožnil s názorom súdu prvej inštancie a mal za to, že dohoda o skončení pracovného pomeru
žalovaného ku dňu 22.8.2009 bola akceptovaná oboma stranami, netrpí nedostatkom slobody vôle a
žalobkyňa nijako nepreukázala, že by mala voči predmetnej dohode výhrady, ktoré by preukazovali
nesúhlas žalobkyne s touto dohodou. Ak by totiž žalobkyňa predpokladala existenciu pracovného

pomeru a jeho ďalšieho trvania, ako sa snaží účelovo prezentovať, jej nečinnosť pri udeľovaní
práce žalovanému by bolo možné kvalifikovať ako prekážky práce na strane zamestnávateľa. V
takom prípade, by však pochopiteľne nebolo možné platne ukončiť so žalovaným pracovný pomer
z dôvodu neospravedlneného zameškania v práci, resp. z dôvodu porušeniu pracovnej disciplíny,
na ktoré žalobkyňa poukazuje v súvislosti so skončením pracovného pomeru výpoveďou zo strany

zamestnávateľa,nakoľkopodobutrvaniaprekážkynastranezamestnávateľažalovanýnebolpovinnýsa
napracoviskuužalobkynezdržiavať.Vnadväznostinauvedené,aktívnekonaniežalobkynesvedčiaceo
tom, že táto mala za to, že pracovný pomer naďalej trvá, nemožno badať ani v súvislosti s jej následným
účelovým zaslaním výpovede zo dňa 8.9.2009, z ktorej má byť ako uvádza žalobkyňa zrejmé, že túto
žalobkyňa žalovanému uložila z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny. Ak by tomu tak bolo, ani v

tomto prípade si žalobkyňa nesplnila svoju zákonnú povinnosť, nakoľko podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod
4 ZP, ak zamestnanec neuspokojivo plní pracovné úlohy zamestnávateľa v posledných 6 mesiacoch
musí najskôr písomne vyzvať k odstráneniu nedostatkov. V prípade, že ide o porušenie pracovnej
disciplíny musí byť zamestnanec písomne upozornený na možnosť výpovede taktiež v posledných6 mesiacoch. Žalobkyňa však žalovaného nevyzývala ani z dôvodov absencie v práci a povinného
nastúpenia do práce, ani z dôvodu porušovania pracovnej disciplíny. Svoje tvrdenia, že žalovanému
zasiela výzvy k pokračovaniu pracovnej činnosti žalobkyňa v priebehu konania nijako nepreukázala, a

teda i jej argumentáciu ohľadom skončenia pracovného pomeru zaslaním výpovede, možno považovať
za účelovú a tendenčnú. I odhlásenie žalovaného zo Všeobecnej zdravotnej poisťovne potvrdzuje
tvrdenia žalovaného, ako v zásade i závery prvoinštančného súdu ohľadom dňa skončenia pracovného
pomeru žalovaného u žalobkyne. Ako vyplýva z podkladov od Všeobecnej zdravotnej poisťovne
žalobkyňa dňa 13.11.2009 zaznamenala skončenie pracovného pomeru žalovaného ku dňu 22.8.2009

(kedy zodpovedný zamestnanec Všeobecnej zdravotnej poisťovne potvrdil, že s ohľadom na tam
zaznamenané údaje a skratky v danom prípade nešlo o poznačenie absencie, ale o skončenie
pracovného pomeru), a až následne, v priebehu súdneho konania, bezodkladne po pojednávaní
konanom dňa 21.1.2014, kedy potrebovala účelovo zosúladiť svoje výpovede s listinnými dôkazmi,
dňa 24.1.2014 (teda po viac ako 4 rokoch!) údaje o skončení pracovného pomeru ku dňu 22.8.2009
stornovala a tento prepísala na 30.11.2009. Uvedené konanie bolo zjavne účelové a k predmetnému

kroku, ako i jeho spochybneniu zo strany žalovaného sa žalobkyňa v priebehu konania ani vo svojom
odvolaní nijako nevyjadrila. Žalobkyňa v odvolaní stroho konštatuje, že žalobkyňou uplatňované nároky
na náhradu škody vo výške 2.067,25 eur sú v celom rozsahu dané a opodstatnené, čo žalovaný vylučuje,
ohľadom čoho sa pridržiava svojich písomných a ústnych prejavov v priebehu konania. S odkazom na
§ 179 ods. 1 druhá veta a § 186 ods. 2 ZP žalovaný zdôraznil, že ak by v inkriminovanom čase, teda

v čase vzniku škody bol žalovaný zamestnancom žalobkyne, tak ako to tvrdí žalobkyňa, nemala by
žalobkyňa od počiatku nárok na ňou požadovanú výšku náhrady škody, nakoľko podľa právnej úpravy
účinnej v čase vzniku škody, nesmela táto suma presiahnuť štvornásobok priemerného mesačného
zárobku pred porušením povinnosti, v dôsledku ktorej došlo k vzniku škody. Priemerný mesačný zárobok
žalovaného predstavoval sumu vo výške 354,60 eur, teda škoda, na ktorú by mala žalobkyňa eventuálne

pri preukázaní svojich tvrdení nárok za uvedených podmienok a v prípade, ak by bol v danom čase
žalovanýjejzamestnancom,bypredstavovalasumunajviac1.418,40eur.Žalovanývšaknaďalejtrvalna
skutočnosti, že v čase vzniku údajnej škody žalobkyne nebol v zamestnaneckom pomere so žalobkyňou
a za predmetnú škodu nezodpovedá. Zdôraznil, že 22.8.2009 navrhol, že pre žalobkyňu dokončí cestu
s nákladom do spoločnosti ZENTIS Hungaria Bt. v Maďarsku, aby žalobkyni nevznikli žiadne problémy.

To žalobkyňa odmietla a namiesto toho si objednala prepravu u iného prepravcu. Žalovaný, ktorý už
nebol povinný ďalej vykonávať prácu pre žalobkyňu, nemohol tak porušiť povinnosti, ktoré mu vyplývajú
z pracovnej zmluvy. Z toho dôvodu nie je zodpovedný za údajnú škodu, ktorá mala vzniknúť žalobkyni vo
výške 1.047,20 eur. Žalobkyňa mohla prepravu vykonať za oveľa nižšie náklady, nakoľko disponovala
vlastnými zamestnancami - vodičmi, ktorí mohli prepravu vykonať, prípadne si mohla napr. na základe

dohodyodočasnompridelenízamestnancapodľa§58ZPzapožičaťvodičazinejdopravnejspoločnosti,
prípadne vykonať prepravu prostredníctvom iného vodiča na základe dohody o vykonaní práce, čo by
ho vyšlo výrazne lacnejšie, keď napr. pri vyčíslení údajného ušlého zisku z titulu nevykonania prepravy
žalovaným z Českej republiky do Rumunska, náklady na vodiča vyčíslila žalobkyňa vo výške 61,60
eur a diéty vodiča vo výške 108,88 eur, čo je podstatne viac ako za cestu, ktorú by vykonal vodič

len z Čierneho Brodu do Maďarska a späť a výrazne menej ako pri objednaní prepravy tovaru inou
prepravnouspoločnosťou.Zároveňžalovanýtrvalnatom,žeobjednávkuz21.8.2009naprepravutovaru
z firmy Seka spol. s r.o. z Borohrádku z Českej republiky do firmy Transsilvsnian Srl, v Rumunsku,
od žalobkyne formou sms nikdy neprevzal, táto skutočnosť, a teda zaslanie uvedenej sms, nebola
relevantne preukázaná. Nakoľko žalovaný nemal vedomosť o tom, že mal predmetnú objednávku

vykonať, nebol a nie je zodpovedný za údajnú škodu vo výške 1.062,01 eur, ktorá mala v súvislosti
s tým vzniknúť žalobkyni. Tiež trval na tom, že od žalobkyne nikdy neprevzal peniaze v hotovosti vo
forme cestovných náhrad 537,60 eur a ani ako zálohu v sume 770 eur. Dôvodom je práve tá skutočnosť,
že na cesty mimo územia SR je vodičom u žalobkyne poskytovaná DKV karta, ktorou platia mýto a
poplatky spojené s cestou. Tak tomu bolo i v čase, kedy žalovaný dňa 13.8.2009 odišiel na pracovnú

cestu do zahraničia. Žalobkyňa mu odovzdala DKV kartu, z ktorej tento následne počas zahraničnej
pracovnej cesty uhrádzal cestové náhrady, čo by preukázal i výpis z účtu patriaci k tejto karte. Z karty
pritom nie je možné vybrať hotovosť, je určená na úhradu nákladov zamestnávateľa v súvislosti s cestou.
Preto žalobkyňa nemala dôvod, aby žalovanému nejakú finančnú hotovosť odovzdávala. V prípade
výdavkových dokladov č. 094521 a 094522, oba z 13.8.2009, ktoré žalobkyňa predložila ako dôkaz

o prevzatí sumy vo výške 1.307,60 eur žalovaným, nebolo preukázané, že by tieto boli podpísané
žalovaným. Napokon žalobkyňa nemá nárok na peňažnú náhradu vo výške priemerného mesačného
zárobku, ktorý činí 354,60 eur z dôvodu, že žalovaný nezotrval počas plynutia výpovednej doby u
žalobkyne, a to z dôvodu, že pracovný pomer skončil platne dohodou o skončení pracovného pomerudňa 22.8.2009. Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve, ktorý má tento nárok žalobkyne údajne zakladať,
žalovaný rovnako ako výdavkové doklady nepodpísal, nakoľko takáto dohoda medzi ním a žalobkyňou
nikdy nebola. Okrem toho už pri jednoduchej úvahe je nelogické, aby účastníci pracovnoprávneho

vzťahu v ten istý deň podpisovali aj pracovnú zmluvu i dodatok č. 1 k pracovnej zmluve, najmä ak ide
o také bežné ustanovenie, ktoré je štandardne zakomponované do obsahu pracovnej zmluvy, a logiku
postráda i tá skutočnosť, aby bol jeden dokument písaný na počítači, kým druhý na písacom stroji, tak
ako to je evidentné v tomto prípade. Žalovaný si je istý, že dňa 18.6.2009 podpisoval len pracovnú
zmluvu a žiaden dodatok č. 1 k pracovnej zmluve nepodpisoval, preto sa tento, ako i z neho vyplývajúca

povinnosť na žalovaného nevzťahuje. Žalovaný bol názoru, že žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenia
ani oprávnenosť požadovaných nárokov a v neposlednom rade neuniesla dôkazné bremeno, z ktorých
dôvodov považuje odvolanie žalobkyne za nedôvodné.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“),

keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu

prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný

skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam
žalobkyne považovať za vecne správny.

Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľky)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej

veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§
387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej
inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

5. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom v predmetnej veci (z 18.2.2016 č. k. 26C/44/2010-362)

žalobu (o zaplatenie 2.442,83 eur) zamietol a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu
trov konania 146,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia 1570,87 eur do 3 dní k rukám právneho
zástupcu žalovaného, na základe včasných odvolaní strán odvolací súd rozsudkom z 27.3.2018 č. k.
10Co/296/2016-443 napadnutý (prvý) rozsudok súdu prvej inštancie zamietajúci žalobu v časti rozdielu
cestovných náhrad a mzdy žalovaného za mesiac august 2009 v sume 20,98 eur a v časti o peňažnej

náhrade 354,60 eur potvrdil a v zostávajúcej časti napadnutý (prvý) rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Predmetom konania tak zostala suma 2.088,23 eur (2.442,83 eur-354,60 eur).

6. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (rozsudok Krajského súdu v Trnave z

27.3.2018 č. k. 10Co/296/2016-443) v predmetnom spore vo vzťahu k časti nárokov, ktoré zostali
predmetom sporu (1.047,20+650+412,01=2.109,21 - 20,98 = 2.088,23 eur) uviedol nasledovné:
Podľa § 17 ods. 2 ZP v znení účinnom do 31.12.2012: Právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas
zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov,
alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne

ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
Podľa § 60 ods. 1 až 3 ZP v znení účinnom do 31.12.2012: (1) Ak sa zamestnávateľ a zamestnanec
dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. (2) Dohodu
o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musiabyť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný
pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien. (3) Jedno vyhotovenie dohody o skončení
pracovného pomeru vydá zamestnávateľ zamestnancovi.

Podľa R 27/1990: Podmienkou dohody o skončení pracovného pomeru je jednak prejav vôle oboch
účastníkovpracovnéhopomerusmerujúcikuskončeniupracovnéhopomeru,jednakstanovenieurčitého
dňa, ku ktorému sa má pracovný pomer skončiť.
Dohodaoskončenípracovnéhopomerujedvojstrannýmprávnymúkonom,ktorýmnazákladezhodného
prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k určitému

dňu. Proces vzniku dohody o skončení pracovného pomeru treba posudzovať podľa ustanovení O. z.
o právnych úkonoch. Návrh na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru má smerovať ku
skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Obsah dohody o skončení pracovného pomeru nemusí
byť na tej istej listine. Môže ísť o písomný návrh a jeho prijatie. Návrh na skončenie pracovného pomeru
je jednostranným adresovaným právnym úkonom, ktorý z hľadiska požiadaviek zákona musí spĺňať
všetky právne náležitosti platného právneho úkonu. Akceptácia návrhu, obdobne ako sám návrh na

uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru, je jednostranným adresovaným právnym úkonom,
ktorý musí zodpovedať všetkým náležitostiam platného právneho úkonu. Návrh na uzavretie dohody
o skončení pracovného pomeru, aj keď je neodvolateľný, zaniká a) uplynutím lehoty, ktorá bola v
ňom určená na prijatie, b) uplynutím primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej zmluvy
a na rýchlosť prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil na zaslanie návrhu, alebo c) dôjdením prejavu o

odmietnutínávrhunavrhovateľovi.Akvnávrhunaskončeniepracovnéhopomerudohodouzamestnanec
neuvedie lehotu, do ktorej očakáva akcept druhej strany, podľa O. z. je potrebné, aby akceptant
reagoval do uplynutia primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej dohody a na rýchlosť
prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil na zaslanie návrhu (§ 43b ods. 1 písm. b/ O. z.). Účastníci
pracovného pomeru môžu v zmysle Zákonníka práce, ako aj Občianskeho zákonníka konať aj priamo,

čiže osobne, nie prostredníctvom pošty, aj keď konanie prostredníctvom pošty je skôr obvyklé, pretože
ide o právny úkon, ktorý má zásadný význam pre postavenie zmluvných strán. Konať priamo môžu
účastníci tak, že navrhovateľ odovzdá písomný návrh na skončenie pracovného pomeru osobne. Ak
vo svojom návrhu neuvedie lehotu a koná priamo, je potrebné, aby návrh druhý účastník prijal ihneď.
Dohoda o skončení pracovného pomeru musí vykazovať všetky náležitosti platného právneho úkonu,

absencia ktorých má za následok neplatnosť dohody. Zákonník práce vyžaduje síce písomnú formu
dohody o skončení pracovného pomeru, jej nedodržanie v nadväznosti na § 17 ZP však nespája s
právnym následkom neplatnosti právneho úkonu. Aj ústna dohoda o skončení pracovného pomeru je
platná. Zamestnávateľ nedodržaním písomnej formy dohody o skončení pracovného pomeru porušuje
pracovnoprávnepredpisyamôžebyťzostranyinšpekcieprácepostihnutýpokutou.Dohodouoskončení

pracovného pomeru možno skončiť pracovný pomer na neurčitý čas aj pracovný pomer na určitú dobu.
V praxi sa často stáva, že zamestnanec hodlá síce dať výpoveď, ale svoj právny úkon nazve návrhom
na skončenie pracovného pomeru. V týchto prípadoch je potrebné právny úkon posudzovať vždy podľa
obsahu, nielen podľa názvu. (viď Komentár Zákonník práce, Helena Barancová, vyd. SPRINT)
Vytkol súdu prvej inštancie, že z odôvodnenia prvého rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd

prvej inštancie proces tvrdeného vzniku dohody o skončení pracovného pomeru neposudzoval podľa
ustanovení O.z. o právnych úkonoch (prvá časť, štvrtá hlava, § 34 a nasl. O.z.), tieto ustanovenia vôbec
v predmetnej veci neaplikoval a pokiaľ prišiel k záveru o konkludentnom uzavretí dohody o skončení
pracovnéhopomerumedzistranamibeztakéhotoposúdenia,potomjetentojehozáverpredčasnýajeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, spočívajúceho v neaplikovaní príslušnej

právnej normy. Tiež mu vytkol, že neodstránil rozpor medzi dôkazmi predloženými stranami týkajúcimi
sa dátumu odhlásenia žalovaného žalobkyňou vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni (VšZP), keď netrval
na riadnom zdôvodnení resp. vysvetlení zo strany VšZP rozporov v ňou vystavených potvrdeniach, keď
na dopyt súdu (na návrh žalovaného na pojednávaní 19.5.2015) z 26.5.2015 (č.l. 283) VšZP listom z
27.5.2015 (č.l. 290) iba konštatovala, že žalovaný bol prihlásený ako zamestnanec žalobkyne v období

od 18.6.2009 do 30.11.2009, bez akéhokoľvek odôvodnenia vychádzal súd prvej inštancie iba z dôkazu
predloženého žalovaným (Priebeh poistiek poistenca a Oznámenia zamestnávateľa o poistencoch VšZP
z 27.5.2013, č.l. 218-221) a argumentačne sa vôbec nevysporiadal s dôkazom predloženým žalobkyňou
(Potvrdenie VšZP z 24.1.2014) ani stanoviskom VšZP z 27.5.2015 (č.l. 290), čím porušil ust. § 132 O.s.p.
účinného v čase rozhodovania súdom prvej inštancie.

Súd prvej inštancie sa v novom rozhodnutí (v poradí druhom rozsudku v predmetnej veci zo 6.5.2019
č. k. 26C/44/2010-486) o zostávajúcej časti žalobou uplatnených nárokov (spolu vo výške 2.088,23
eur), súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, už zaoberal otázkou tvrdeného vzniku dohody
o skončení pracovného pomeru, ktorý tentokrát už posúdil podľa ustanovení O.z. o právnych úkonoch(prvá časť, štvrtá hlava, § 34 a nasl. O.z.) a v závislosti od toho potom posúdil žalobou uplatnené nároky
v zostávajúcej časti ako nedôvodné a žalobu vo zvyšnej časti zamietol.
Odvolateľka namietala nesprávnosť právneho záveru súdu prvej inštancie o otázke spôsobu a čase

zániku pracovného pomeru žalovaného ako zamestnanca u žalobkyne ako zamestnávateľa, zotrvávajúc
na svojej argumentácii uvádzanej už na súde prvej inštancie (že k zániku pracovného pomeru
žalovaného ako zamestnanca u žalobkyne ako zamestnávateľa nedošlo písomnou dohodou k 22.8.2009
a pracovný pomer žalovaného zanikol až uplynutím výpovednej doby dňom 30.11.2009 na základe
výpovede danej žalobkyňou ako zamestnávateľom žalovanému ako zamestnancovi a v nadväznosti na

to sú žalobkyňou uplatňované nároky na náhradu škody v zostávajúcej časti dané a opodstatnené), s
ktorou sa už vysporiadal súd prvej inštancie v tentokrát napadnutom (druhom) rozsudku.
Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že pracovný pomer žalovaného ako
zamestnanca u žalobkyne ako zamestnávateľa bol skončený dňom 22.8.2009 dohodou o skončení
pracovnéhopomerupodľaust.§60ZP,zobsahulistiny,ktorúžalovanýpredložilžalobkynidňa22.8.2009
je evidentné, že žalovaný má v úmysle skončiť pracovný pomer dňom 22.8.2009, pre platnosť dohody

o skončení pracovného zákon vyžaduje súčasné splnenie dvoch podmienok, a to existenciu konsenzu
zamestnanca a zamestnávateľa ohľadne skončenia pracovného pomeru a deň skončenia pracovného
pomeru, v ktorej súvislosti mal súd za to, že podpis konateľky žalobkyne na listine jednoznačne
preukazuje, že ním bol vyjadrený súhlas s návrhom dohody na skončenie pracovného pomeru, na
základe čoho mal súd aj s prihliadnutím na nasledujúce skutkové okolnosti za to, že bezprostredne pri

osobnej návšteve žalovaného v sídle žalobkyne o cca 15,30 hod ku konsenzu strán ohľadne skončenia
pracovného pomeru formou dohody o skončení pracovného pomeru došlo. Vychádzajúc z ust. § 43a a
nasl. O.z., dohoda vzniká na základe dvoch jednostranných právnych úkonov, prvým je návrh (oferta),
ktorý návrh má byť dostatočne určitý a má z neho vyplývať vôľa navrhovateľa byť týmto návrhom
viazaný v prípade jeho prijatia akceptantom. Druhým jednostranným úkonom je prijatie (akceptácia)

návrhu, pričom uvedená akceptácia musí byť bezvýhradná, ak by išlo o akceptáciu s výhradami, nejde o
akceptáciu návrhu, ale o nový návrh. V prípade strán sporu však išlo o akceptáciu návrhu, čo konateľka
žalobkyne potvrdila podpisom na návrhu. Nemožno hovoriť o podpise svedčiacom iba o prevzatí návrhu.
Okrem zákonného postupu podľa ust. § 44 a nasl. O.z., listina obsahovala deň skončenia pracovného
pomeru (presne špecifikovaný uvedením dňa, mesiaca a roku), pričom uvedenie dôvodu skončenia

pracovnéhopomerujepotrebnélenvprípade,aktovyžadujezamestnanec.Ajnáslednéfaktickékonanie
žalobkyne a žalovaného bezprostredne po tomto stretnutí nepochybne preukazuje, že k uzatvoreniu
dohody o skončení pracovného pomeru podľa § 60 ZP došlo dňa 22.8.2009, nakoľko žalovaný už do
výkonu pracovnej činnosti nenastúpil, ani sa o prípadné ďalšie úlohy nezaujímal (pričom v prípade
výpovede by pracovnú činnosť musel vykonávať počas trvania výpovednej doby), a na druhej strane

žalobkyňa, i keď tvrdiac, že mala za to, že neprijatím návrhu dohody pracovný pomer žalovaného
trvá, tomuto pracovné úlohy viac neukladala, žiadnym spôsobom ho nekontaktovala (údajné písomné
kontaktovanie žalovaného v konaní preukázané nebolo), stretli sa až v priebehu septembra 2009 jeden
krát za účelom doriešenia vzájomných nárokov), avšak čo bolo jednoznačne v konaní preukázané,
je nesporná skutočnosť, že napriek údajnému nesúhlasu žalobkyne s návrhom dohody o skončení

pracovného pomeru, odhlásila žalobkyňa žalovaného zo Všeobecnej zdravotnej poisťovne práve ku
dňu 22.8.2009 ako dňu skončenia pracovného pomeru (Oznámenie zamestnávateľa o poistencoch
zo dňa 27.5.2013). V tejto súvislosti žalobkyňa síce predložila Potvrdenia Sociálnej poisťovne a
Všeobecnej zdravotnej poisťovne, z ktorých malo vyplynúť, že žalovaný bol evidovaný ako zamestnanec
žalobkyne v období od 18.6.2009 do 30.11.2009, avšak žalovaný predložil súdu potvrdenie Všeobecnej

zdravotnej poisťovne vyvracajúce hodnovernosť dôkazov produkovaných žalobkyňou, nakoľko ním bolo
preukázané, že žalobkyňa dňa 13.11.2009 zaznamenala skončenie predmetného pracovného pomeru
ku dňu 22.8.2009, pričom z vyjadrenia povereného zamestnanca Všeobecnej zdravotnej poisťovne
vyplynulo, že v danom prípade nešlo len o žalobkyňou tvrdené poznačenie absencie žalovaného, ale o
skončenie pracovného pomeru. Dňa 24.1.2014 (v priebehu tohto súdneho konania s časovým odstupom

cca 5 rokov) však predmetný údaj o skončení pracovného pomeru ku dňu 22.8.2009 žalobkyňa
stornovala, tento prepísala na deň 30.11.2009 (Oznámenie zamestnávateľa o poistencoch v sumári),
ktoré konanie korešponduje so záverom súdu o skončení pracovného pomeru ku dňu 22.8.2009 formou
Dohody o skončení pracovného pomeru. Ohlasovacia povinnosť zamestnávateľa voči poisťovniam
náleží zamestnávateľovi, ktorého činnosť v tomto smere žalovaný ako zamestnanec nemôže ovplyvniť,

na základe čoho čo do výpovednej hodnoty mal súd za to, že prípadné rozpory v zákonnej ohlasovacej
povinnosti nesmú byť zamestnancovi na ujmu. Súd považuje za nielen logický, ale aj zákonný postup
žalobkyne, majúcej za to, že pracovný pomer žalovaného trvá, za predpokladu, že žalovaný je na
výkon práce pripravený (opak uvedeného v konaní žalobkyňou preukázaný nebol), aby tohto minimálnetelefonicky kontaktovala za účelom pridelenia pracovných úloh. Žalobkyňa však práve naopak, plnením
žiadnych ďalších úloh sa žalovaného poveriť nesnažila. Súd mal z kontextu relevantných dôkazov
za preukázané, že dňom 22.8.2009 skončil pracovný pomer žalovaného uzatvorením Dohody o jeho

skončení, a to v písomnej forme, nakoľko napriek označeniu jej návrhu ako „výpoveď“, vychádzajúc z
jej obsahu - ukončenie pracovného pomeru konkrétnym dňom 22.08.2009 (a teda absencia zarátania
plynutia zákonnej či zmluvnej výpovednej doby), jednoznačne išlo o návrh dohody na okamžité
skončenie pracovného pomeru, ktorý návrh bol v rovnaký deň bezvýhradne akceptovaný žalobkyňou, o
čom svedčí podpis konateľky žalobkyne na predmetnom návrhu. Tvrdenia žalobkyne o tom, že podpis

mal preukázať výlučne prevzatie žalovaným predloženej listiny, pričom výhrady prezentovala žalobkyňa
ústne bezprostredne po prevzatí listiny, neobstoja v kontexte ďalšieho vykonaného dokazovania, z
ktorého bolo preukázané nielen to, že po 22.08.2009 žalobkyňa žalovanému neprideľovala v zmysle
pracovnej zmluvy v rámci plynutia výpovednej doby žiadne pracovné úlohy, kontaktovala ho len raz,
a to (čo medzi stranami nebolo sporným) výlučne z dôvodu doriešenia vzájomných nárokov, ale
aj skutočnosť, že žalobkyňa preukázateľne odhlásila žalovaného z poistenia Všeobecnej zdravotnej

poisťovne ku dňu 22.08.2009, ktorý údaj následne v priebehu konania, po cca 5 rokoch, zmenila na
ňou tvrdený údaj o odhlásení z dôvodu skončenia pracovného pomeru dňom 30.11.2009. Vzhľadom
na skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 22.8.2009 žalovaný nebol ďalej povinný vykonávať
pre žalobkyňu pracovnú činnosť, nemohol tak porušiť pracovné povinnosti vyplývajúce mu z pracovnej
zmluvy a v konečnom dôsledku teda ani žalobkyni spôsobiť uplatnenú škodu podľa ust. § 179 ods.

1 ZP (zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním)
a už vonkoncom nie žalobkyňou uplatnenú škodu podľa ust. § 186 ods. 1 a 3 ZP - úmyselne (kedy
by mohla požadovať uplatnenú náhradu ušlého zisku popri škode skutočnej). Nedôvodnou tak bola
odvolacia námietka o nesprávnom právnom posúdení veci a pokiaľ súd prvej inštancie vzhľadom na
vyššie uvedené žalobu vo zvyšnej časti zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne.

Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania, priznanej žalovanému na základe
ust. § 255 ods. 1 CSP, ktorý bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, prislúchala mu preto náhrada
trov konania voči žalobkyni v konaní neúspešnej. Žalovanému tak bola správne priznaná náhrada trov
konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným

uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

7. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré

vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods.

1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal právo na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech
vo veci (žalovaný), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo
veci úspech nemala (žalobkyňa), keď odvolací súd nevidel v predmetnom spore žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočné nepriznanie náhrady trov konania (§ 257 CSP).

8. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1

CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)