Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. november 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoCsp/11/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8219201828
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8219201828.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu, v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o., so sídlom
Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného: JUDr. Ján Šoltés, advokát, so
sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, proti žalovanej: X. Z., nar. XX.XX.XXXX, D. XX, XXX XX B. pri T., o
zaplatenie 1.705,02 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov
č.k. 7Csp/33/2019 -63 zo dňa 25.11.2019 takto

r o z h o d o l :

I. P r i p ú š ť a , aby z konania na strane žalobcu vystúpila Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom
Mlynské nivy 1, 82 990 Bratislava, IČO: 31 320 155 a na jej miesto do konania vstúpila spoločnosť

Intrum Slovakia, s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154.

II. N e p r i b e r á do konania Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV,
so sídlom Šafárikovo nám. 7, 811 02 Bratislava, IČO: 42 362 962.

III. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, a vo výroku o
trovách konania.

IV. O d m i e t a odvolanie žalobcu proti výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi 790,17 Eur s úrokom z omeškania v sume 47,04 Eur a úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne za obdobie od 21.11.2019 do zaplatenia, to všetko v splátkach vo výške 35,- Eur mesačne.

V. Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) o zaplatenie 1.705,02
Eur s príslušenstvom rozhodol, cit.:

,,Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 790,17 Eur s úrokom z omeškania v sume 47,04 Eur a
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne za obdobie od 21.11.2019 do zaplatenia, to všetko v splátkach
vo výške 35,- Eur mesačne splatných vždy k poslednému dňu kalendárneho mesiaca počnúc mesiacom,
kedy nadobudne rozsudok právoplatnosť s tým, že v prípade omeškania sa so splatením čo i len jednej
splátky, žalovaná stráca výhodu splátok a celý dlh spolu s príslušenstvom sa stáva splatným.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .“2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 2, § 2, § 7 ods. 1, ods. 2, ods. 15, ods. 16,
ods. 17, § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ,,ZoSÚ“); § 39, § 52 ods. 1, ods. 2, §
54 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 1 prvej vety, ods. 2, § 657 Občianskeho zákonníka. Nárok na náhradu trov

konania odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej
len ,,C.s.p.“).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobou doručenou súdu dňa 03.09.2019 sa Všeobecná úverová
banka a.s. ako právny nástupca pôvodného veriteľa domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť mu sumu 1.705,02 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo žalovanej sumy od
30.1.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania.

4. Ďalej uviedol, že právny predchodca žalobcu, obchodná spoločnosť Consumer Finance Holding
a.s., uzavrel dňa 13.04.2016 so žalovanou zmluvu o pôžičke evid. č. XXXXXXX/XXXXXXXXXX. Z
predloženej zmluvy o pôžičke mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaná uzatvorili

zmluvu o spotrebiteľskom úvere (zmluvu o poskytnutí najľahšej pôžičky), na základe ktorej veriteľ
poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 1.600,- Eur. Na základe tejto zmluvy sa dlžníčka
zaviazala uhrádzať pôžičku v 60-tich mesačných splátkach v sume 44,66 Eur bez poistenia. Celkové
náklady spotrebiteľky boli uvedené v sume 1.079,60 Eur, celková čiastka, ktorú mala spotrebiteľka
zaplatiť bola v sume 2.679,60 Eur, úver bol poskytnutý pri výške RPMN 24,99 %, ročnej úrokovej sadzbe

25,00 % a priemernej RPMN 17,18 %. Prvá splátka bola splatná 20.05.2016, ďalšie splátky boli splatné
vždy 20-teho dňa v mesiaci, termín konečnej splatnosti bol uvedený dátumom 20.04.2021 a doba trvania
zmluvy tak, že táto trvala do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa zmluvy. V časti údajov týkajúcich
sa pomerov žalovanej bolo v zmluve uvedené, že žalovaná je starobná dôchodkyňa s čistým mesačným
príjmom v sume 411,- Eur, mesačné náklady na bývanie a telefón mala vo výške 0,- Eur, iné splátky v

sume 120,- Eur. Z obsahu zmluvy tiež vyplývalo, že žalovaná mala k žiadosti o pôžičku predložiť kópiu
občianskeho preukazu a potvrdenie o príjme.

5. Z predžalobnej upomienky, ktorú žalobca doručil súdu prvej inštancie ako prílohu k podanej žalobe
vyplývalo, že dňa 26.11.2016 vyzval veriteľ dlžníčku, aby okamžite uhradila omeškané splátky v sume

178,64 Eur. Predžalobná upomienka bola žalovanej doručená 09.12.2016. Z oznámenia o vyhlásení
okamžitej splatnosti úveru z 24.01.2017 vyplývalo, že uvedeným dňom právny predchodca žalobcu
vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a žiadal od žalovanej zaplatiť sumu 1.732,34 Eur.

6. Zistil, že z predloženého prehľadu splátok a úhrad k zmluve o pôžičke právny predchodca žalobcu

predpísal žalovanej splátky v sume 44,66 Eur, pričom žalovaná zaplatila sumu 44,66 Eur 20.05.2016,
22.06.2016 a 23.08.2016 a sumu 30,- Eur 29.06.2017. Žalovaná rozsah splatenia poskytnutého
spotrebiteľského úveru nespochybňovala.

7. Súd prvej inštancie právny vzťah medzi žalobcom, ktorý v dôsledku postúpenia pohľadávky v

zmluvnom vzťahu nastúpil na miesto pôvodného žalobcu a žalovanou posúdil ako vzťah spotrebiteľský,
keďže právny predchodca žalobcu vystupoval ako osoba konajúca v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľská zmluva nebola samostatným typom zmluvy, ale bolo možné ju označiť ako druh

zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky
a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť. Na uvedený zmluvný
vzťah bolo potrebné aplikovať ako ustanovenia Občianskeho zákonníka, tak aj zákon o spotrebiteľských
úveroch..

8. Uviedol, že v danej veci boli ustanovenia § 9 ods. 1 a ods. 2 pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom
úvere dodržané a zmluva obsahuje všetky náležitosti, ktorých absencia by mohla viesť v zmysle §
11 ods. 1 v spojení s § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch k záveru o jej bezúročnosti a
bezpoplatkovosti.

9. Napriek vyššie uvedenému súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru,
že žalobca v konaní napriek predchádzajúcej výzve nepreukázal postup svojho právneho predchodcu
s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti žalovanej splatiť predmetný úver. Žalobca do
vydania tohto rozsudku odpovedal na výzvu prvoinštančného súdu, avšak žiadne dôkazy hodnovernepreukazujúce postup v súlade s § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch nepredložil. Aj keď zo zmluvy
vyplývalo, že pri jej uzavretí malo byť žalovanou predložené potvrdenie o jej starobnom dôchodku,
bolo zjavné, že údaj uvedený v zmluve bol nepravdivý. V konaní bolo preukázané, že starobný

dôchodok žalovanej bol len 237,- Eur, pod hranicou minimálneho dôchodku zrejme pre nesplnenie
podmienky počtu odpracovaných rokov. Teda žalovaná nemohla poberať v čase uzatvorenia zmluvy
starobný dôchodok v sume 411,- Eur mesačne. Žalobca tiež netvrdil a ani nepreukazoval, že by využil
zákonom predpokladanú možnosť žiadať dlžníčku ako spotrebiteľku o poskytnutie úplných, presných
a pravdivých údajov potrebných na posúdenie schopnosti splácať spotrebiteľský úver, tak ako táto

povinnosť vyplýva z § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ďalej netvrdil a ani nepreukázal,
že by akýmkoľvek spôsobom skúmal výšku výdavkov žalovanej a osôb s ktorými žila v spoločnej
domácnosti a vplyv týchto výdavkov na posúdenie jeho spôsobilosti splácať daný úver. Napokon žalobca
netvrdil a ani nepreukázal posudzovanie schopnosť spotrebiteľky splácať spotrebiteľský úver na základe
údajov získaných z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia (§ 7 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch). Porušenie povinnosti pri posudzovaní tejto schopnosti spotrebiteľky

prihliadať na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľky
splácať spotrebiteľský úver bol dôvodom pre uplatnenie sankcií špecifikovaných v § 11 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch.

10. Napokon konštatoval, že v zmysle ust. § 11 ods. 2 v spojení s ust. § 7 zákona o spotrebiteľských

úveroch právny predchodca žalobcu pred poskytnutím úveru neposúdil ako veriteľ so zákonom
vyžadovanou odbornou starostlivosťou bonitu klientky prostredníctvom preukázania jej príjmov,
výdavkov a rodinného stavu, teda pri uzatvorení zmluvy konal bez dostatočných a pravdivých
údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľky, čo bolo potrebné považovať za hrubé porušenie
povinnosti posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť klientky splácať poskytnutý úver. Vychádzajúc

z uvedeného bolo potrebné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Opísané
zistenia súčasne viedli k záveru, že právny predchodca žalobcu nebol oprávnený úver predčasne
(jednorázovo) zosplatniť, pretože pri posudzovaní schopnosti splácať spotrebiteľský úver žalovanou
nežiadal dlžníčku o preukázanie v tomto smere rozhodujúcich skutočností. Preto je aj predčasné
zosplatnenie spotrebiteľského úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu absolútne neplatným

právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, konkrétne s poukazom
na§11ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch.Dodávateľmusíokreminéhoanalyzovaťspotrebiteľov
osobný/domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku
konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne
náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán

rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

11. Keďže súd 1. inštancie dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver bol bezúročný a bez
poplatkov, žalobca mal právo len na vrátenie istiny poskytnutého úveru, ktorá bola v zmysle splátkového
kalendára obsiahnutého v čl. XI. bode 7. ku dňu vyhlásenia rozsudku (25.11.2019) splatná v sume

954,15 Eur, čo po započítaní žalovanou realizovaných úhrad v celkovej sume 163,98 Eur znamenalo,
že istina úveru bola po splatnosti v rozsahu 790,17 Eur. Žalobca mal tak nárok na vrátenie sumy
790,17 Eur ako vyčerpanej a nezaplatenej už splatnej časti istiny úveru a rovnako tak aj na úrok z
omeškania z tejto sumy vo výške 5,00 % a to za obdobie od 30.01.2017 do 20.11.2019 z postupne
rastúcej sumy nedoplatku splatnej istiny, ktorý súd prvej inštancie prepočítal a ustálil na sumu 47,04 Eur

a od 21.11.2019 do zaplatenie z celej priznanej sumy istiny, t.j. zo sumy 790,17 Eur do zaplatenia. V tejto
časti preto súd prvej inštancie uplatnenému nároku vyhovel. V prevyšujúcej časti vychádzajúc z vyššie
prezentovaných záverov žalobu zamietol pre jej nedôvodnosť.

12. Vo vzťahu k žiadosti žalovanej o povolenie splácania priznaného dlhu v splátkach, súd prvej

inštancie uviedol, že povolenie zaplatenia dlžnej sumy v splátkach zjavne neprimerane žalobcu v jeho
práve na zaplatenie priznanej sumy obmedzovať nebude. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že aj v
súčasnosti mala žalovaná nízky príjem zo starobného dôchodku v sume 237,- Eur a zdravotné problémy
vyžadujúce zdravotnú starostlivosť. Vzhliadol tak za primerané, povoliť žalovanej vo vzťahu k žalobcovi
postupné splácanie judikovaného dlhu, keďže vzhľadom na výšku priznaného nároku a jej sociálnu

situáciu nebolo možné predpokladať splatenie dlhu inak ako v primeraných splátkach. Preto v zmysle
§ 232 ods. 3 C.s.p. povolil žalovanej dlh splácať v splátkach vo výške 35,- Eur mesačne splatných
vždy ku koncu kalendárneho mesiaca počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku, za podmienky, že v
prípade nezaplatenia čo i len jednej zo splátok v deň jej splatnosti sa stane dlh úplne splatným, čožalobcovi garantuje možnosť okamžitého vymáhania celého dlhu v prípade, ak zo strany žalovanej dôjde
k porušeniu podmienok pre zaplatenie týmto rozsudkom priznaného dlhu.

13.Výrokonárokunanáhradutrovkonaniasúdprvejinštancieodôvodniltak,žežalovanejvočižalobcovi
nárok na náhradu trov konania nepriznal. Za procesný úspech žalobcu súd prvej inštancie považoval
sumu 790,17 Eur, čo zodpovedá 46,34 % pôvodne žalovaného nároku a žalovaný pokiaľ ide o sumu
914,85 Eur, čo zodpovedá rozsahu 53,66 % pôvodne žalovaného nároku. Vzhľadom na pomerne vyšší
úspech. Žalovanej v konaní patril by jej prípadný nárok na náhradu trov konania. Táto si však takýto

nárok výslovne neuplatňovala, ani zo spisu jej žiadne trovy konania nevyplývali. Preto vychádzajúc zo
zásady procesnej ekonómie súd prvej inštancie rozhodol, že žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania nepriznáva.

14. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. V odvolaní výslovne uviedol, že ho podáva v
celom rozsahu. Právne odôvodnil svoje odvolanie ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) C.s.p.

Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Nenamietal skutočnosť, že úverová zmluva bola bezúročná a bez poplatkov, ale to, že súd prvej
inštancie pristúpil k nesprávnemu výkladu otázky bezúročnosti s poukazom na predložené listinné
dôkazy. Žalobca poukázal predovšetkým na bod 31 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd

prvej inštancie nesprávne ustálil výšku istiny v súvislosti s aplikáciou bezúročnosti poskytnutého úveru.
Prvoinštančný súd uviedol, že splatná suma istiny poskytnutého úveru do dňa vyhlásenia rozsudku
bola vo výške 954,15 eur. Toto tvrdenie bolo podľa žalobcu v príkrom rozpore s tvrdením v bode 5
odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde sa uviedlo, že žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 1.600
eur. Poukázal na to, že súdna prax v otázke bezúročnosti zaujala stanovisko, kde v prípade určenia

spotrebiteľského úveru za bezúročný a bez poplatkov má veriteľ nárok na vrátenie reálne poskytnutých
peňažných prostriedkov, od ktorých sa odpočítavajú vykonané čiastkové úhrady. Z čl. VI úverovej zmluvy
vyplývalo, že peňažné prostriedky boli poskytnuté v celosti v prospech bankového účtu žalovaného, teda
výška reálne poskytnutej pôžičky bola v sume 1.600 Eur. Žalobca je toho názoru, že pokiaľ žalovaný
vykonal čiastkové úhrady v celkovej výške 163,98 eur, mal by mať v zmysle bezúročnosti nárok na sumu

1.436,02 eur s prísl. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
a rozhodovanie. Žalobca si zároveň uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 109,36 Eur.

15. Odvolanie žalobcu bolo doručené na vyjadrenie žalovanej. Táto sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

16. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil
na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 10.11.2020 a dospel k záveru, že

odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

17. Odvolaciemu súdu bolo dňa 12.03.2020 doručené podanie, ktoré bolo doručené Okresnému súdu
Bardejov dňa 09.03.2020, ktorým bolo doposlané oznámenie o prevzatí právneho zastúpenia a návrh
na zmenu strany sporu na strane žalobcu. Z podania vyplýva návrh v zmysle ustanovenia § 80 ods.

1 písm. c/ CSP, aby odvolací súd pripustil zmenu strán sporu tak, že do konania na strane žalobcu
namiesto spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 82 990 Bratislava, IČO:
31 320 155, vstúpi spoločnosť Intrum Slovakia, s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35
831 154 pričom návrh odôvodnila tým, že k 19.02.2020 Všeobecná úverová banka, a.s., postúpila svoju
pohľadávku zo zmluvy č. XXXXXXX, ktorá bola uzavretá dňa 13.04.2016, a je predmetom konania, bola

postúpená spoločnosti Intrum Slovakia, s.r.o., na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok,
ktorá bola uzavretá dňa 30.11.2017 medzi spoločnosťami Consumer Finance Holding, a.s. a Všeobecná
úverová banka, a.s. a spoločnosťou Intrum Slovakia s.r.o.

18. V zmysle ust. § 80 ods. 1 C.s.p., ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa

spája prevod alebo prechod práv alebo povinnosti o ktorých sa koná môže žalobca navrhnúť, aby do
konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti
prevedené alebo na koho prešli.19. V zmysle ust. § 80 ods. 2 C.s.p., súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo
k prevodu alebo k prechodu práva alebo povinností, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto
žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.

20. Spoločnosť Intrum Slovakia v zmysle ust. § 80 ods. 2 C.s.p. výslovne súhlasila so vstupom do tohto
konania namiesto pôvodného veriteľa spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s. Preto odvolací súd I.
pripustil, aby z konania na strane žalobcu vystúpila Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské
nivy 1, 82 990 Bratislava, IČO: 31 320 155 a na jej miesto do konania vstúpila spoločnosť Intrum

Slovakia, s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154.

21. Podaním doručeným Krajskému súdu v Prešove dňa 21.4.2020, ktoré bolo doručené Okresnému
súdu Bardejov dňa 9.4.2020 Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom
Šafárikovo námestie 7, 811 02 Bratislava, IČO: 42 362 962 žiadalo o pribratie do konania v zmysle ust.
§ 95 ods. 1 C.s.p. Žiadalo o zaslanie výzvy žalovanému v ktorom mu uloží povinnosť sa v lehote 10 dní

vyjadriť, či súhlasí so vstupom združenia do konania na jeho strane a v prípade ak žalovaný v súdom
určenej lehote sa nevyjadrí, súd bude predpokladať, že proti vstupu združenia nemá námietky (§ 157
ods. 2 CSP). Zároveň združenie uviedlo, že v prípade kontaktovania združenia žalovaným je tu vysoká
pravdepodobnosť zamietnutia žaloby v dôsledku čoho sa žalovaný môže vyhnúť plateniu hore uvedenej
sumy.

22. Z ust. § 95 ods. 1 C.s.p. vyplýva, že toto upravuje inštitút pribratia osobitného subjektu, ktorý je
svojím charakterom inštitútom fakultatívnym, teda súdy nie sú povinné návrhom samotných sporových
strán alebo tretích strán vyhovieť. V prípade, ak sa vstupu do konania domáha tretia osoba, ktorá
nebola stranou sporového konania, či inak zúčastnenou osobou v konaní, potom z jej procesného

postavenia vyplýva, že táto nepožíva žiadne procesné práva a povinnosti a ani právo na uskutočnenie
určitého procesného postupu zo strany súdu (napr. výzva strane na ktorej má vystupovať, či súhlasí s
pribratím tohto subjektu do konania). V prípade, ak súd dospeje k názoru, že účasť takéhoto subjektu
nie je nevyhnutná pre konanie, potom je návrh na jej pribratie bez právnej relevancie. Odvolací súd
podaním zo dňa 09.10.2020 vyzval žalovanú, aby v lehote 10 dní od doručenia predmetnej výzvy

vyjadrila, či súhlasí s pribratím osobitného subjektu. Žalovaná sa v stanovenej lehote k podanej výzve
nevyjadrila. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že účasť Občianskeho združenia nie je v
konaní nevyhnutná. Preto rozhodol II. že nepriberá do konania Občianskeho združenie VŠEOBECNÁ
OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Šafárikovo nám. 7, 811 02 Bratislava, IČO: 42 362 962.

23. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

24. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

25. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia povinnosti podľa §
7 ods. 1 ZoSÚ žalobcom zodpovedal všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné,

v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny záver. Ani
v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych zisteniach súdu prvej inštancie nič
nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré
odkazuje. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že žalobca nepostupoval
dôsledne podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré

sú upravené v § 220 ods. 2 CSP Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k
odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za
odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné
považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.26. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ

pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií
získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

27. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií
a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,

abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity
a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za

individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

28. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,
EU:C:2014:190) posudzoval dodržanie hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo
strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade
celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti upravenej v článku 8 smernice 2008/48,
t.j. preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany

spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny
dvorrozhodol,žeakbysasankciazánikunárokunaúrokyoslabilaaleboúplneznefunkčnila,nevyhnutne
by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca
2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD vo
veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej).

29. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust.
§ 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta
žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné
vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné

vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie.
Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť
vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.

30. Odvolací súd konštatuje, že tak, ako to vyplýva z odvolania žalobcu tento ani nenamietal

skutočnosť, že úverová zmluva bol bezúročná a bez poplatkov, ale to, že súd prvej inštancie pristúpil k
nesprávnemuvýkladuotázkybezúročnostispoukazomnapredloženélistinnédôkazy.Žalobcapoukázal
predovšetkým na bod 31 odôvodnenia rozsudku, kde súd prvej inštancie nesprávne ustálil výšku istiny
v súvislosti s aplikáciou bezúročnosti poskytnutého úveru. Prvoinštančný súd uviedol, že splatná suma
istiny poskytnutého úveru do dňa vyhlásenia rozsudku bola vo výške 954,15 eur. Toto tvrdenie bolo

podľa žalobcu v príkrom rozpore s tvrdením v bode 5 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde sa
uvádza, že žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 1.600,- Eur. Podľa názoru žalobcu súdna prax v
otázke bezúročnosti zaujala stanovisko, kde v prípade určenia spotrebiteľského úveru za bezúročný
a bez poplatkov má veriteľ nárok na vrátenie reálne poskytnutých peňažných prostriedkov od ktorých
sa vypočítavajú vykonané čiastkové úhrady. Výška reálne poskytnutej pôžičky bola v sume 1.600,-

Eur, čiastkové úhrady boli vo výške 163,98 Eur. V zmysle bezúročnosti nárok žalobcu predstavoval
sumu1.436,02 Eur s príslušenstvom.31. K tomu odvolací súd uvádza, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k názoru, že poskytnutý
spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov a túto skutočnosť žalobca ani nenamieta, má skutočne
žalobca právo len na vrátenie istiny poskytnutého úveru, ktorá bola v zmysle splátkového kalendára

obsiahnutá v článku XII. Bod 7 ku dňu vyhlásenia rozsudku, teda k 25.11.2009 splatná v sume 954,15
Eur.

32. V zmysle ust. § 11 ods. 2 prvá veta zákona č. 129/2010 Z.z., ak veriteľ nekonal s odbornou
starostlivosťou podľa § 107 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie

spotrebiteľskéhoúveru.Jednásaosankciupreveriteľa,ktorýnekonalsodbornoustarostlivosťou,ktorou
jevylúčeniemožnostivyžadovaťodspotrebiteľajednorazovésplateniespotrebiteľskéhoúveru.Uvedené
ustanovenie predstavuje lex specialis k všeobecnej úprave úverovej zmluvy v § 502 a nasledujúcich
Obchodného zákonníka. Vychádzajúc zo zmyslu a účelu daného ustanovenia podľa názoru odvolacieho
súdu aplikácia tohto ustanovenia zo strany prvoinštančného súdu je správna. Účelom tohto ustanovenia
je zachovať spotrebiteľovi možnosť splátok aj v prípade nesplácania úveru v lehote splatnosti, a to

pre porušenie povinností veriteľa, ktorý nekonal s odbornou starostlivosťou. Uvedené ustanovenie ako
lex specialis vylučuje použitia ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka, ktoré umožňuje veriteľovi
predčasne zosplatniť úver a požadovať, aby dlžník vrátil celú dlžnú sumu aj s úrokmi, ak je dlžník v
omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. To
znamená, že aj v prípade omeškania dlžníka nedôjde k zosplatneniu celého dlhu a dlžníkovi aj pri jeho

omeškaní zostáva zachovaná možnosť splácať úver v dohodnutých splátkach.

33. V zmysle ust. § 217 ods. 1 C.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Preto súd
prvej inštancie správne postupoval, keď priznal žalobcovi ako veriteľovi nárok len v časti nezaplatených
splátok, ktorých splatnosť nastala do dňa vyhlásenia rozsudku tak, ako to správne uviedol v bode 31

odôvodnenia (25.11.2019). Je to z dôvodu, že splatnosť ostatného dlhu nenastala. Žalobca ako veriteľ
nemá právo žiadať od žalovanej ako dlžníčky zaplatenie celého dlhu. Žalovanej ostalo zachované právo
splácať úver v úverovej zmluve v dohodnutých splátkach. Preto pokiaľ súd prvej inštancie v časti nároku,
ktorého splatnosť nenastala ku dňu vyhlásenia rozsudku, teda ku dňu 25.11.2019 žalobu zamietol
rozhodol správne. Preto odvolací súd III. potvrdil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej

časti, ale aj v súvisiacom výroku o trovách konania, ktorý je tiež vecne správny (vychádzajúc zo zásady
úspechu strany v spore), podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny.

34. Podľa ust. § 359 C.s.p., odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

35. Podľa ust. § 386 písm. b/ C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou
osobou.

36. Vo vzťahu k výroku rozhodnutia, ktorým bola žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi 790,17 Eur s
úrokom z omeškania v sume 47,04 Eur a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne za obdobie od

21.11.2019 do zaplatenia, odvolací súd uvádza, že toto bolo vydané v prospech žalobcu. Preto nie je
osobou oprávnenou na podanie odvolania proti predmetnému výroku rozsudku. Z uvedeného dôvodu
odvolací súd odvolanie žalobcu proti tomuto výroku rozsudku súdu prvej inštancie postupom podľa §
386 písm. b) CSP odmietol (IV.).

37. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 396 ods.1 C.s.p v spojení s ust.§
255 ods.1 C.s.p.

38. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalovanému v súvislosti s odvolacím konaním
žiadne trovy nevznikli a žalobca úspech nemal. Zároveň zavinil, že odvolanie bolo čiastočne odmietnuté.

Preto odvolací súd rešpektujúc zásadu hospodárnosti vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva.

39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).