Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. september 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/105/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3617204216
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3617204216.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcov 1/ P. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom
A., Ul. V. XXX/XX, 2/ W. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., Ul. V. XXX/XX, 3/ W. Y., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A., Ul. V. 33X/XX, 4/ V. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., Ul. V. XXX/XX, právne zastúpení Prosman
a Pavlovič advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Trnava, Hlavná 31, proti žalovaným 1/ F. R., nar.

XX.XX.XXXX, bytom Partizánske, Jilemnického 515/7, 2/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00
151 700, so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad č. 4, o náhradu škody, ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 04.
decembra 2018, č.k. 3C/42/2019-119, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo výrokoch I., II., III., IV.
ako aj v závislom výroku týkajúcom sa náhrady trov konania č. VII. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/,2/ zaplatiť spoločne a nerozdielne
žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy v sume 14.000,- eur, žalobcovi sumu 14.000,- eur, žalobcovi
3/ sumu 10.000,- eur a žalobcovi 4/ sumu 10.000,- eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Výrokom V. vo zvyšku žalobu zamietol, výrokom VI. v časti, čo do sumy 1.518,88 eur zastavil a výrokom

VII. priznal žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, ďalej ust.
§ 11, § 13 ods. 1, 2, 3 OZ, ďalej ust. § 427 ods. 1 OZ, § 2 písm. g/, § 4 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 zák.č.
381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení a ďalej ust. § 144, § 145, § 146, § 156, § 125 ods. 1 CSP
a tiež § 100 ods. 1, § 101 OZ a § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP. V časti, kedy bola žaloba zobratá

späť o sumu 1.518,88 eur o náhradu škody spojenej s nákladmi na pohreb bolo konanie zastavené s
prihliadnutím na § 145 CSP.
3. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaný 1/ bol rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne č.k. 23To 23/2017-445 zo dňa 04.09.2017 uznaným vinným z prečinu
usmrtenia nebohého. Žalovaný 1/ zasiahol do osobnostných práv nebohého, konkrétne do jeho práva
na život. Žalovaný 1/ zároveň zasiahol do osobnostných práv príbuzných po nebohom a to konkrétne

do ich práv na rodinu a súkromný život a spôsobil im citovú ujmu. Z titulu zásahu do osobnostných
práv je žalovaný 1/ vecne pasívne legitimovaný. Vo vzťahu k žalovanému 2/, ktorý je poisťovateľom
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré žalovaný 1/ riadil a spôsobil
ním nehodu. Uviedol, že žalovaný 2/ namietal, že nie je v spore pasívne legitimovaný, pretože
do osobnostných práv žalobcu nezasiahol a poistenie zodpovednosti za škodu sa nevzťahuje na
nemajetkovú ujmu. Zmyslom a účelom povinného zmluvného poistenia je právna a ekonomická ochrana

tak, poškodeného, ako aj škodcu, ktorý neúmyselne spôsobí dopravnú nehodu a tým aj škodu. V súlade
so zmyslom a účelom zák.č. 381/2001 Z.z. tak nemajetková ujma podľa § 13 OZ spadá do rozsahupovinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Žalobcovia sú poškodenými, keď smrťou ich blízkeho došlo k ujme v ich rodinnom súkromnom živote a
k citovej ujme a takúto ujmu je v širšom zmysle potrebné považovať za škodu na zdraví, ktorú je povinný

nahradiť poisťovateľ z povinného zmluvného poistenia. Súčasťou náhrady škody spôsobenej na zdraví
je aj nemajetková ujma. Poukázal ďalej na Smernicu rady č. 72/166/EHS, Smernicu č. 90/232/EHS a
Smernicuč.2000/26/EHS.Spoužitímeurokonformnéhovýkladupojmovnáhradaškody,škodanazdraví
s prihliadnutím na samostatný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu, z hľadiska
zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových

vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti
dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ, pričom
v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zák.č. 381/2001 Z.z..
Preto sa súd priklonil k názoru, že žalovaný 2/ solidárne zodpovedá za nemajetkovú ujmu žalobcom,
ktorá im vznikla v dôsledku prevádzky motorového vozidla poisteného u žalovaného 2/ a tak rovnako ako
žalovaný 1/ zodpovedá za škodu a to aj nemajetkovej povahy. Poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho

dvora EÚ zo dňa 30.10.2013 vo veci Haasová C - 22/12/1.
4. Následne sa súd zaoberal námietkou premlčania uplatnenou žalovaným 2/. Žalovaný 2/ namietal
premlčanie nároku, keď na tento prípad sa aplikuje všeobecná 3-ročná premlčacia doba. K dopravnej
nehode došlo 25.10.2014 a žaloba bola súdu doručená 30.10.2017. Vo vzťahu k tejto námietke súd
prvej inštancie poukázal na tú skutočnosť, že na tento prípad sa bude aplikovať všeobecná 3-ročná

premlčacia doba v zmysle § 101 OZ, pričom začiatok plynutia premlčacej doby sa viaže na 25.10.2014,
kedy žalobcom vznikla škoda tým, že nebohý na následky dopravnej nehody zomrel. Súd sa nestotožnil
s tvrdením žalovaného 2/, že žaloba bola doručená 30.10.2017. Žaloba bola doručená v elektronickej
forme 25.10.2017 bez autorizovaného podpisu, avšak žalobcovia v lehote 10 dní žalobu podpisom v
listinnej podobe doručili, čím splnili povinnosť v zmysle § 125 ods. 2 CSP. Inak by súd na podanú

žalobu neprihliadal. Preto súd za deň začatia konania považuje deň elektronického doručenia žaloby
25.10.2017 a preto ich nárok premlčaný nie je.
5. Ďalej sa súd zaoberal uplatneným nárokom žalobcov. Uviedol, že ochrana osobnosti prináleží každej
fyzickej osobe ako subjektu práva, pričom z povahy veci vyplýva, že sa týka iba fyzických osôb. Na
uplatnenie práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná vždy taká fyzická osoba, voči osobnosti

ktorej neoprávnený zásah smeroval. Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 umožňuje priznať náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť im majetkovú ujmu peňažnou formou
a plniť tiež satisfakčnú funkciu. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká predovšetkým
vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých
následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Predpokladom vzniku na náhradu

nemajetkovej ujmy sú existencia ujmy, porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon, príčinná
súvislosť medzi ujmou a protiprávnym konaním. Pri určenie výšky primeraného zadosťučinenia sú
stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd vždy vychádzať a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy
a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu. Súd musí vychádzať zo zisteného skutkového
stavu a opierať sa o konkrétne preskúmateľné hľadiská. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

môže súd priznať vtedy, ak by morálna satisfakcia nebola postačujúca. Žalobcovia sa podanou žalobou
domáhali zaplatenia sumy 40.000,- eur s titulu náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovanému pre každého
zo žalobcov. Žalobu odôvodnili tým, že porušením povinnosti žalovaného došlo k úmrtiu ich syna, resp.
brata. Súd mal za preukázané, že dňa 24.10.2014 došlo k dopravnej nehode, v dôsledku ktorej bolo
úmrtie nebohého. Žalovaný 1/ bol uznaný vinným z prečinu usmrtenia nebohého, pričom dopravnú

nehodu spôsobil motorovým vozidlom poistením na základe povinného zmluvného poistenia žalovaného
2/. Čo bolo medzi stranami sporné, bola výška nárokov žalobcov, pretože žalovaný 2/ pohľadávku
vzhľadom na spoluzavinenie nebohého rozporoval. Smrťou nebohého v dôsledku konania žalovaného
1/ došlo k zásahu do rodinného a súkromného života žalobcov a ich citového života. Tým je splnená
požiadavka ust. § 13 ods. 2 OZ. Čo sa týka závažnosti vzniknutej ujmy, súd konštatuje, že žalobcovi

sa aj po viac ako štyroch rokoch od úmrtia so stratou nebohého nevyrovnali. Rodina bola veľmi úzko
spojená silnými citovými väzbami medzi jednotlivými členmi. Všetci členovia rodiny žili spolu a veľmi
dobre spolu vychádzali, navzájom si pomáhali. Nebohý bol dôležitým článkom rodiny. Po jeho strate
sa jednotliví členovia rodiny odcudzili navzájom, každý z nich sa potreboval so stratou blízkej osoby
vyrovnať sám. Žalobkyňa 1/ dodnes užíva lieky, antidepresíva. Celá rodina trpela nespavosťou, žalobca

3/ sa musel odsťahoval zo spoločnej domácnosti. To, že sa do dnešného dňa žalobcovi so stratou
nevysporiadali preukazuje aj to, že stále udržiavajú veci nebohého a pri výpovedi na pojednávaní sa pri
spomienke naňho rozplakali. Následne sa súd zaoberal výškou uplatnených nárokov žalobcami, ktorí
si uplatňovali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40.000,- eur. Určenie výšky nemajetkovejujmy je ponechané na rozhodnutie súdu. Súd musí prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo. Z výsluchov žalobcov mal súd za preukázané, že vzniknutú ujmu
stále cítia a s úmrtím ich syna, resp. brata sa do dnešného dňa nezmierili a nevyporiadali. Preto je

miera závažnosti vzniknutej ujmy vysoká. Následne súd musel prihliadnuť na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo. Súd prihliadal na to, že žalovaný 1/ neviedol motorové vozidlo pod vplyvom
alkoholu a voľných omamných a psychotronných látok, prekročil max. povolenú rýchlosť len mierne,
avšak dostatočne sa nevenoval vedeniu motorového vozidla. Na druhej strane je miera zavinenia aj
na strane nebohého, pretože ten pod vplyvom alkoholu ležal na vozovke, na ktorej v tom čase nemal

čo robiť, čím vytvoril na vozovke prekážku a porušil pravidlá cestnej premávky. V neposlednom rade
súd prihliadol na rozdielnu ujmu vzniknutú rodičom nebohého, teda žalobcom 1/a 2/ a jeho súrodencom
žalobcom 3/, 4/. Ujmu vzniknutú rodičom vyhodnotil ako vyššiu z dôvodu, že puto medzi rodičom a
dieťaťom je silnejšie. Rodič je osoba, ktorá dieťaťu daruje život, vychováva ho, stará sa oň, dá sa
povedať, že dieťa je to najvzácnejšie v živote rodiča. Žiadny rodič neočakáva, že by mohol svoje dieťa
prežiť. Preto je vzniknutá ujma vyššia ako ujma súrodenca, pričom súd považuje za nutné uviesť, že

týmtosamozrejmeneznižujeanebagatelizujeujmuvzniknutúžalobcom3/,4/.Vzhľadomnaprihliadnutie
na závažnosť vzniknutej ujmy a mieru zavinenia, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a žalobcom
1/, 2/ priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 14.000,- eur a každému zo žalobcov 3/, 4/ nárok vo
výške 10.000,- eur.
6. Pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je žalobca povinný v návrhu na začatie konania

uviesť jeho požadovanú výšku. Z povahy nároku však vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia
je závislé od úvahy súdu. Je spravodlivé, aby súdom prisúdená výška plnenia bola braná za základ
pre výpočet jednotlivých trov konania vrátane tarifnej hodnoty pre určenie základnej sadzby tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej pomoci (viď. rozhodnutie NS SR, sp.zn. 5Mcdo 7/2010). V sporovom
konaní je kritériom procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu

zodpovedá aj systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu
trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej
výške. Ide o prípade, keď výška nároku závisí od úvahy súdu. Vzhľadom na uvedené súd priznal
žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
7. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalovaný 2/, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd

odvolací napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu.
Namietal v prvom rade vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného 2/. Poukázal na uznesenie Ústavného
súdu č. III. ÚS 666/2016, v ktorom ústavný súd nevyslovil a ani nemohol vysloviť právny názor na
otázku, či nepriamy účinok Smernice, resp. eurokonformný výklad je v rozpore so zásadou contra legem
alebo nie. Ústavný súd nemá oprávnenie, ani ambíciu posudzovať, resp. zjednocovať právne názory

všeobecných súdov. Nehodnotil, ani nemohol hodnotiť právny názor ako taký. Paradoxne ojedinelé
rozhodnutie NS SR, sp.zn. 6Mcdo 1/2016 odkázalo na toto rozhodnutie ústavného súdu v danej otázke.
Takétonazeranienaproblematikunemajetkovejujmyajejvýkladuvnímazostranynajvyššiehosúduako
nesprávne, nakoľko sa opiera o názor ústavného súdu, ktorý však vopred upozorňuje, že nemá ambíciu
vykonať jediný správny výklad uvedeného pojmu ako aj, že ústavný súd nemá oprávnenie ambíciu

posudzovať,resp.zjednocovaťpevnénázoryvšeobecnýchsúdov.Hodnotiť,meniťazjednocovaťprávny
názor všeobecných súdov môže jedine najvyšší súd. Majú preto jednoznačne za to, že nemajetkovú
ujmu nie je možné kryť povinným zmluvným poistením, nakoľko opačný názor by bol v rozpore so
zásadou contra legem. Poukázal pritom na rozhodnutia NS SR 4Cdo 168/2009, 4Cdo 139/2011, 3Cdo
301/2012 a 8Cdo 219/2016. Zásada eurkonformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad

contra lege vnútroštátneho práva, pričom je tiež obmedzený všeobecnými právnymi zásadami ako
sú zásada právnej istoty a zákaz retroaktivity. Pojem náhrada škody nie je možné žiadny spôsobom
legitímne vyložiť ako náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy. Takýto výklad by bol contra legem
a v zmysle judikatúry ESD ako neprípustný. Poukázal tiež na odlišné stanoviská sudcov ústavného
súdu JUDr. Milana Ľalíka a JUDr. Lajoša Meszárosa. Mal preto za to, že žalobný návrh mal byť voči

žalovanému2/zamietnutý.Ďalejpoukazovalnavznesenúnámietkupremlčania,pretožesúdsažiadnym
spôsobom nevyjadril k vznesenej námietke premlčania v zmysle § 106 OZ, teda k premlčaniu nároku v
2-ročnej premlčacej dobe. Pokiaľ sa trvá na tom, že pojem škoda zahŕňa aj pojem nemajetková ujma,
malo by sa rovnako na nemajetkovú ujmu potom vzťahovať úprava § 106 Občianskeho zákonníka
a práva by sa mali premlčať v 2-ročnej lehote, teda najneskôr 25.10.2016. Rovnako ako sťaženie

spoločenského uplatnenia a bolestné, ktoré sú tiež svojou povahou nemajetkovou ujmou zahrnutou
pod náhradou škody. Majú preto za to, že sa buď môže náhrada ujmy a škoda prísne rozlišovať a
každý z nárokov bude mať vlastnú právnu úpravu alebo NU sa výkladovo zahrnie pod pojem škoda,
čo jednoznačne musí mať aj vplyv na analógiu použitia právnej úpravy s poukazom na rozhodnutieKS Žilina, č.k. 8Co 106/2018. Ďalej v odvolaní namietal výšku náhrady a poukázal na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo. V posudzovanom prípade je to práve nebohý, ktorý pod vplyvom 2,71
promile ležal, resp. sedel na vozovke, kde nemal čo robiť a značnou mierou prispel k vzniku tragédie.

V trestnom konaní znalec jednoznačne určil, že na vznik nehody mali rozhodujúci vplyv dve okolnosti.
Konanie poškodeného a na druhej strane počínanie samotného vodiča. Druhý znalec v posudku Ing.
Zachar uviedol, že nehodu zavinil výlučne poškodený, nakoľko vodič by nemohol zabrániť nehode
ani v prípade, že by sa pohyboval rýchlosťou maximálne povolenou, teda 50 km/hod. a na kolíznu
situáciu reagoval maximálnym brzdením. Vzhľadom na všetky okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu

práva je možné uzavrieť, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 48.000,- eur nie je primeraná a je
neúmerne vysoká. V napadnutom rozhodnutí chýba bližšie zdôvodnenie, koľko by súd priznal konkrétne
týmto žalobcom v neutrálnom prípade, teda venoval by si najskôr iba závažnosti vzniknutej ujmy a
následne by uviedol, o koľko náhradu znižuje z dôvodu okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. Z
odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nie je možné zistiť, ako sa okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo podpísali na konečnej výške priznanej ujmy. Ďalej namietal teda spoluvinu pri zohľadnení

závažnosti vzniknutej ujmy aj na okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu, by súd mal z
takto prezentovanej náhrady uviesť, o koľko znižuje sumu priznanú žalobcom z dôvodu spoluzavinenia
nebohého, nakoľko v tejto časti za ujmu žalovaného, žalovaní 1/, 2/ nezodpovedajú. Takýto postup
však absentuje v rozhodnutí, pretože tu chýba myšlienkový pochod, akým sa dopracoval k priznaným
sumám. K výške spoluzavinenia nebohého sa súd nevyjadril a nie je zrejmé, či ho vôbec zohľadniť a

ak áno v akej výške. Spoluzavinenie navrhli v rozsahu 30% z dôvodu vytvorenia nebezpečnej kolíznej
situácie chodcom, čo je v príčinnej súvislosti so vznikom škody. 30%-tnú spoluvinu považujú za veľmi
miernu aj s prihliadnutím na záver trestného konania. Prvostupňový súd v rozsudku uvádza, že je
preukázaný výrazný podiel správania poškodeného na vzniku dopravnej nehody, kedy prvotná príčina
kolíznej situácie bola vytvorená nebohým. Súd však uviedol iba to, že ujma všetkých žalobcov bola

preukázaná a zdôvodnil, prečo priznal rodičom vyššiu náhradu ako bratom a zvyšok úvah smerujúci k
priznanej náhrade vnímajú ako nepreskúmateľnú. Namietali tiež rozhodnutie o priznaní trov konania.
Uvedené rozhodnutie súdu nezohľadňuje pomer úspechu žalobcov v konaní. Okolnosti a spoluzavinenie
vyplývalo už z trestného konania a žalobcovia ju žiadnym spôsobom v podanej žalobe nezohľadnili.
Poukázali na rozsudok KS v Trenčíne, 17Co/114/2017, v ktorom sa uvádza, že od účinnosti CSP nie je

možnéprirozhodovaníotrováchkonaniazohľadniť,žerozhodnutieovýškeplneniazávisíodznaleckého
posudku, či úvahy súdu tak, ako to upravovalo predtým platné ust. § 142 ods. 3 O.s.p.. Právna úprava
náhrady trov konania CSP je striktne založená na miere úspechu strany v konaní.
8. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrili žalobcovi 1/ až 4/, ktorí žiadali, aby krajský súd ako
súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Čo sa týka námietok

žalovaného 2/ o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie v spore argumentuje dôvodmi uvedenými v
prekonanej súdnej praxi. Poukázal na čl. 2 CSP a uznesenie NS SR, sp.zn. 6Cdo 29/2017, ktorým
bolo definované, čo je potrebné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax. Pre rozsudok je rozhodujúci
stav v čase jeho vyhlásenia, pričom právna otázka pasívnej vecnej legitimácie už vyriešená v súlade
s princípom právnej istoty s tým, že žalovaný 2/ nepredložil žiadne skutkové a právne osobitosti

prípadu, ktoré by odôvodňovali odklon od ustálenej rozhodovacej praxe. Pokiaľ má žalovaný 2/ záujem
o rozšírenú argumentáciu vo vzťahu k nepriamemu účinku smerníc, odkázal na zjednocujúce stanovisko
NS ČR pod rozhodnutím 31Cdo 1704/2016. Čo sa týka námietky premlčania z dôvodu, že na túto sa
majú aplikovať ust. § 106 OZ podľa ustálenej súdnej praxe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ je jedným z relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva, pričom

poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, § 15 ods. 2 zák.č. 381/2004 Z.z., z ktorej vyplýva, že
na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie
nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila s tým, že voči osobe zodpovednej za zásah do osobnostných
práv pozostalých sa nárok na nemajetkovú ujmu premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby.
Zákon o povinnom zmluvnom poistení v žiadnom mieste neupravuje premlčanie nárokov poškodených

osôb, voči osobe ktorá spôsobila prevádzkou motorového vozidla škodu alebo nemajetkovú ujmu. Čo sa
týka námietky výšky priznanej nemajetkovej ujmy, súd sa s touto otázkou dostatočne vysporiadal v bode
54 rozsudku s tým, že považujú úvahu súdu za dostatočnú v zmysle kritérií kladených na odôvodnenie
rozsudku, pričom je zrejmé, že súd vzhľadom na okolnosti a spoluzavinenie požadovanej náhrady, túto
znížil viac ako o polovicu, teda o 50% požadovanej sumy. Ohľadom trov súdneho konania považujú

rozhodnutie súdu súladné s CSP s tým, že odkaz žalovaného na rozsudok Krajského súdu Trenčín nie
je aktuálny, keďže sa týkal sťaženia spoločenského uplatnenia, nie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Poukázali na rozhodovaciu prax napr. Krajského súdu v Trnave pod sp.zn. 10Co 191/2017, z
ktorého vyplýva, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, ktorých výška plnenia závisíod úvahy súdu a v týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná
aspoň časť žalobou uplatneného nároku a nemožno ju absolútne zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu.

9. K podanému vyjadreniu sa opätovne vyjadril žalovaný 2/, ktorý opätovne namietal pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaného 2/, kedy zákon určuje podmienky, kedy má poškodený právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že by došlo k zníženiu
dôstojnosti žalobcov alebo k poklesu ich vážnosti v spoločnosti značnej miery, pričom na priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch nebol splnený ani tento základný aspekt. Rovnako trval na vznesenej

námietke premlčania s tým, že sa mala v prejednávanej veci aplikovala právna úprava ustanovená v §
106 Občianskeho zákonníka a práva by sa mali premlčať v 3-ročnej lehote, teda do 25.10.2016 s tým, že
v poslednej dobe je tendencia zmeny nazerania na nemajetkovú ujmy pre účely zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v súlade s eurokonformným výkladom pojmu škodu je podľa
ich názoru jednoznačne potrebné zosúladiť aj nazeranie na premlčanie takejto nemajetkovej ujmy, ktorá
sa už ničím nelíši od bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Namietal tiež výšku priznanej

náhrady, kedy žalovaná suma nie je žiadnym merítkom na to aká spoluvina bola uplatnená, pretože
súd mal uviesť akú sumu by považoval za dôvodnú vzhľadom na okolnosti a následne z tejto sumy
odpočítať prípadnú spoluvinu. Rovnako trval aj na vznesenej námietke vo vzťahu k trovám konania,
pričom námietka, že v danom rozsudku sa riešilo sťaženie spoločenského uplatnenia a nie nemajetková
ujma nie je dôvodná, pretože pri oboch nárokoch závisí rozhodnutie od úvahy súdu alebo znaleckého

posudku.
10.Kpodanémuvyjadreniusaopätovnevyjadriližalobcovia1/až4/,ktorívovzťahukpasívnejlegitimácii
žalovaného 2/ poukázal na absurdné tvrdenia tohto žalovaného, pretože bolo dostatočne preukázané,
že neoprávneným konaním žalovaného došlo k zásahu do práv žalobcu na súkromie a rodinný život.
Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalovaného 2/ ohľadom premlčania nároku, tiež ani námietkou vo

vzťahu k priznanej výške nemajetkovej ujmy, kedy spoluzavinením nebohého bola priznaná žalobcom
nemajetková ujma vo výške 50% z požadovanej sumy, čím bola zohľadnená spoluvina nebohého a
rovnako trvali aj na svojej argumentácií vo vzťahu k priznaným trovám konania s tým, že rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne považujú za neaktuálny.
11. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal na podklade podaného odvolania podľa § 379 a §

380 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len CSP) a dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej vyhovujúcej časti, teda vo výrokoch
I., II., III., IV. podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania
vzmysle§385CSP,keďvdanejvecinebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanieanariadenie

pojednávania nevyžadovalo ani dôležitý verejný záujem.
12. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bola vo zvyšku žaloba zamietnutá vo výroku V. a
v ktorej bolo konanie čiastočne zastavené čo do sumy 1.518,88 eur, teda vo výroku VI. odvolaním
na napadnutý nebol a preto v tejto časti je rozsudok právoplatný a rozhodovaním odvolacieho súdu
nedotknutý.

13. Predmetom sporu v prejednávanej veci bola žaloba, ktorou sa žalobcovia domáhali náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 40.000,- eur pre každého z nich na tom skutkovom základe, že žalovaný 1/
viedol motorového vozidlo, nevenoval sa plne vedeniu vozidla, pričom zrazil Q. Y. ležiaceho v tom čase
na vozovke, v dôsledku čoho utrpel Q. Y. smrteľné zrania, ktorým dňa 25.10.2014 podľahol. Rozsudkom
Okresného súdu v Trenčíne bol žalovaný 1/ právoplatne uznaný za vinného z prečinu usmrtenia, pričom

žalobcovia 1/, 2/ sú rodičia nebohého a žalobcovia 3/, 4/ sú jeho súrodenci. V čase dopravnej nehody
mal žalovaný 1/ uzavretú poistnú zmluvu o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel so žalovanou 2/. Súd prvej inštancie ďalej uzatvoril vzhľadom na námietky zo strany žalovaného
2/, že tento je vecne pasívne legitimovaný v prejednávanej veci, ďalej mal za to, že vznesená námietka
premlčania zo strany žalovaného 2/ dôvodná nie je, nakoľko v prejednávanej veci je potrebné pri

posudzovaní premlčacej lehoty aplikovať ust. § 101 OZ, teda všeobecnú 3-ročnú premlčaciu lehotu a
ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal samotným uplatneným nárokom žalobcov, kde títo sa domáhali
zaplatenia sumy 40.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy pre každého z nich, pričom súd prvej
inštancie v konečnom dôsledku dospel k tomu právnemu záveru, že s prihliadnutím na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo, správaním sa žalovaného 1/, mieru zavinenia na strane nebohého,

vzťah medzi rodičmi a nebohým ako aj jeho súrodencami, kedy mal za to, že puto medzi rodičom a
dieťaťom je silnejší odôvodňuje priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v konečnom dôsledku vo
výške 14.000,- eur vo vzťahu k žalobcom 1/, 2/ a k súrodencom vo vzťahu k žalobcom 3/, 4/ náhradunemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z princípu plného
úspechu žalobcov vo veci, kedy podľa názoru súdu prvej inštancie plnenie záviselo od úvahy súdu.
14. S prihliadnutím na odvolacie námietky zo strany žalovaného 2/ potom predmetom prieskumu

odvolacieho súdu viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol
vo veci správne a či sa vysporiadal so všetkými námietkami zo strany žalovaného 2/.
15. Vo vzťahu k námietke žalovaného 2/ o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie, túto odvolací súd
nepovažuje za dôvodnú. Tak ako správne poukázali vo svojom odvolaní žalobcovia 1/ až 4/ rozhodnutie
NS SR 6Cdo 29/2017 definovalo, čo je potrebné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax, pričom

v tomto kontexte odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR, sp.zn. 6Mcdo 1/2016 z 31.07.2017,
kde bolo prijaté záväzné rozhodnutie, z ktorého vyplýva, že škodou pre účely zák.č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a doplnení je aj náhrada
nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, obete dopravnej nehody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.

V tomto rozhodnutí sa najvyšší súd zaoberá posúdením otázky pasívnej legitimácie poisťovne, pre
ktorú je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod škodou použitím v zákone o PZP s tým,
že dovolací súd v tomto rozhodnutí rozoberá pojem škody ako je potrebné vykladať tento pojem škody
v náväznosti na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, teda ochranu osobnosti s prihliadnutím na
rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zodpovednostného zákona je ústavne konformným, pretože

zmierňuje, resp. odstraňuje disproporcie medzi zákonným úrazovým poistením a povinným zmluvným
poistením zodpovednosti za škodu spôsobenej prevádzkou motorového vozidla aj s odkazom na výklad
tohto pojmu v komunitárnom práve, kedy zodpovednostný zákon je výsledkom transpozície Smerníc
Európskej únie, ktoré boli nahradené t.č. platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/
EHS zo dňa 16.09.2009. V tomto rozhodnutí sa rovnako aj Najvyšší súd zaoberal námietkami zo

strany poisťovne, kedy táto mala za to, že súdy nesprávne a priamo aplikovali Smernice Európskeho
parlamentu, pretože žiaden zo súdov nižšieho stupňa svoje rozhodnutie nezaložil na priamej aplikácii
Smernice, ale na eurokonformnom výklade vnútroštátnej právnej úpravy povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel a závere, že takýto výklad je
možný a tiež namieste. V tomto kontexte neobstoja ani odvolacie námietky s odkazom na staršie

rozhodnutia NS SR, ktoré boli vydané pred rozhodnutím 6Mcdo 1/2016, pretože rozhodnutie 6Mcdo
1/2016 bolo vydané 31.07.2017 a posledné z citovaných rozhodnutí zo strany žalovaného 2/ bolo
vydané 15.05.2017, t.z. skôr ako citované rozhodnutie 6Mcdo 1/2016, z ktorého vychádzal ako súd
prvej inštancie, tak aj odvolací súd v tomto rozhodnutí. Nič na tejto skutočnosti vo vzťahu k vecnej
pasívnej legitimácie žalovaného 2/ nemenia ani odlišné stanoviská sudcov Ústavného súdu SR, pretože

rovnako takýmito odlišnými stanoviskami odvolací súd viazaný nie je. Preto súd v prvej inštancie v
prejednávanejvecivkonečnomdôsledkusprávneuzatvoril,žežalovaný2/vprejednávanejvecijevecne
pasívne legitimovaný, pričom vo zvyšku ohľadom vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 2/ odvolací
súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktoré považuje v tomto smere za vecne správne
a vyčerpávajúce.

16. Rovnako sa odvolací súd plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie v tom smere, že nárok
žalobcov 1/ až 4/ premlčaný nie je. Žalovaný 2/ vo svojom odvolaní zopakoval námietku premlčania,
kedy mal za to, že v prejednávanej veci bolo namieste aplikovať ust. § 106 Občianskeho zákonníka,
pričom poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline. Rovnako s týmto konštatovaním sa odvolací
súd nestotožňuje a poukazuje na rozhodnutie rozsudok NS SR, sp.zn. 2Cdo 194/2011, v ktorom sa

konštatuje, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom povahy, ktoré sa premlčuje,
pričom z odôvodnenia daného rozhodnutie je zrejmé, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne
samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká
vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo nestačí na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých

následkov protiprávneho zásahu do osobnostným práv, napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti
nemateriálnychosobnýchprávjehovyjadreniepeňažnýmekvivalentommázanásledok,žeideoosobné
právo majetkovej povahy. V tomto smere je potom určujúcim obsah nároku a nie predmet jeho ochrany.
Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie sumy, pričom právne
istoty vylučuje, aby plynutím času neboli priznané žiadne právne účinky. Počiatok všeobecnej 3-ročnej

premlčacej lehoty za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih,
kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť, alebo ohroziť osobnostné právo
fyzickejosoby,pričompremlčaciadobazačneplynúťdňomnasledujúcimpodni,kedyktakémutozásahu
došlo.Vprejednávanejvecibolopreukázané,ženeoprávnenýmkonanímžalovaného1/bolozasiahnutédo práva na život syna žalobcov 1/, 2/ a zároveň brata žalobcov 3/, 4/ a tiež do práva na súkromie a
rodinný život týchto žalobcov. Zásah do práv žalobcov nastal momentom smrti syna a brata žalobcov
z čoho teda vyplýva, že odo dňa nasledujúceho, keďže 25.10.2014 došlo k úmrtiu, t.z. od 26.10.2014

začína plynúť všeobecná 3-ročná premlčacia lehota, ktorá uplynula dňom 26.10.2017 s tým, že žaloba
na súd bola doručená dňa 25.10.2017, t.z. v zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby. Nie je preto
dôvodná námietka zo strany žalovaného 2/, že v prejednávanej veci bola namieste aplikácia ust. § 106
Občianskeho zákonníka a preto odvolací súd aj v tomto kontexte v celom rozsahu poukazuje na vecne
správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania,

s ktorým sa stotožňuje. Nárok žalobcov 1/ až4/ tak premlčaný nie je.
17. Čiastočne dôvodná však bola námietka zo strany žalovaného 2/ vo vzťahu k priznanej výške
náhrady nemajetkovej ujmy a to predovšetkým s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo. Odvolací súd nespochybňuje, že ust. § 11 Občianskeho zákonníka poskytuje dostatočnú
oporu pre priznávanie náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým, za zásah do ich osobnosti usmrtením
blízkej osoby. V prípade žalobcov 1/ až 4/ došlo k zásahu do ich osobnostných práv, čím bola narušená

celistvosť rodiny a bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života. Následky sú trvalé a
neodstrániteľné, kde ochudobnenie v citovej oblasti je nenapraviteľné. Závažnosť ujmy sa posudzuje
z hľadiska odčiniteľnosti takéhoto zásahu, pričom strata jedného z členov rodiny ako spoločenstva
je úplne neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých členov rodiny. Zavinená smrť blízkej osoby
môže vzhľadom na vzájomné, úzke a pevné sociálne, morálne a kultúrne väzby predstavovať vážnu

nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a naplňovanie osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Tieto závery sú
všeobecne známe, prirodzené a očakávané. Odvolací súd sa stotožňuje s tým, že v prejednávanej veci
prichádza do úvahy možnosť tzv. postmortálnej ochrany osobnosti pozostalej osoby, teda žalovaných
1/ až 4/ v zmysle § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. V prejednávanej veci sa však súd prvej inštancie
pri posudzovaní primeranosti výšky uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy neriadil plne

kritériami vyplývajúcimi z ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pretože svoju úvahu o výške
nárokov nezaložil na konkrétnych skutočnostiach zistených vykonaným dokazovaním. Ust. § 13 ods.
2, 3 Občianskeho zákonníka nevymedzuje hranicu pre určenie výšky relutárnej formy náhrady za
nemateriálnu ujmu. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých došlo k porušeniu práva. Súd posudzuje podľa svojej úvahy, pričom môže na tento účel

použiť aj porovnanie s priznanými nárokmi z tohto titulu obdobných prípadoch z okolitých štátoch.
Podľa judikovania Rakúskeho najvyššieho súdu boli napr. priznané náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
13.000,- eur 40-ročnému synovi, ktorý nežil v spoločnej domácnosti so svojou usmrtenou matkou (sp.zn.
2Ob 141/2004). Bola tiež priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 65.000,- eur pozostalému
manželovi, ktorý pri dopravnej nehode stratil manželku a tri maloleté deti (sp.zn. 2Ob 186/2003). V

Čechách zaviedol predtým platný Občiansky zákonník paušálne sumy odškodnenia v ust. § 444 ods. 3,
pričom v prípade občianskoprávnej zodpovednosti sa tieto paušálne sumy pohybovali medzi 7.500,- až
10.000,- eur, avšak nový Občiansky zákonník účinný od 01.01.2014 ponecháva určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy na úvahu sudcu. V zmysle § 2959 ČOZ pri usmrteniach alebo zvlášť závažným
ublížením na zdraví je povinný škodca poskytnúť peňažnú náhradu manželovi, rodičovi, dieťaťu alebo

inej blízkej osobe za duševné útrapy týchto osôb plne vyvažujúcich ich utrpenie. Pokiaľ nemožno
výšku náhrady takto určiť, súd ju určí podľa zásad slušnosti. Preto pri posudzovaní výšky náhrady
nemajetkovej ujmy treba vychádzať ako z okolností na strane poškodeného, tak aj z okolností na
strane škodcu. Vo vzťahu k okolnostiam na strane poškodeného je potrebné skúmať intenzitu vzťahu
pozostalého so zomrelým, vek zomrelého a pozostalého, otázku hmotnej závislosti pozostalého na

usmrtenej osobe a s tým a morálne zadosťučinenie vo forme právneho postihu žalovaného spravidla
trestnoprávnej sankcie. Na druhej strane je potrebné však zohľadniť aj okolnosti na strane škodcu,
t.z. mieru zavinenia, resp. spoluzavinenia usmrtenej osoby, postoj škodcu, t.z. prípadná ľútosť náhrady
škody a ospravedlnenie, dopad udalostí do sféry pôvodcu a majetkové pomery na strane škodcu. Z
tohto pohľadu sa súd prvej inštancie vecou vôbec nezaoberal. Rovnako dôvodná je aj námietka zo

strany žalovaného 2/ vo vzťahu k preukázaniu podielu správania sa poškodeného na vzniku dopravnej
nehody. V tomto kontexte bude v ďalšom konaní potrebné pripojiť znalecké posudky a s prihliadnutím
na rozhodnutie NS SR 4Cdo 38/2007 sa zaoberať aj z hľadiska percentuálneho podielom spoluviny
poškodeného na vzniknutej škode. V tomto smere preto bola dôvodná námietka zo strany žalovaného 2/
vo vzťahu k nesprekúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko na odôvodnenie súdu prvej

inštancievtomtosmerejenedostatočnéaniejedostatočnepresvedčivévovzťahukprípadnejspoluvine
poškodeného na vzniknutej udalosti.
18.Pretovzhľadomnavyššieuvedenédospelvkonečnomdôsledkuodvolacísúdkzáveru,ževzhľadom
na čiastočnú dôvodnosť námietok zo strany žalovaného 2/ vo vzťahu k výške náhrady priznanejnemajetkovej ujmy je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
19. Čiastočne dôvodná bola aj námietka zo strany žalovaného 2/ vo vzťahu k rozhodovaniu súdu prvej

inštancie o náhrade trov konania. Faktom je, že v prejednávanej veci došlo čiastočne k späťvzatiu
žalobu, sčasti bol nárok zamietnutý a napriek tejto skutočnosti súd prvej inštancie rozhodol o náhrade
trov konania tým spôsobom, že priznal žalobcom 1/ až 4/ plnú náhradu trov konania voči žalovaným
1/, 2/, teda v rozsahu 100%. Nakoľko už od účinnosti Civilného sporového poriadku neplatí pôvodné
ustanovenie O.s.p., z ktorého vyplývalo, že pri trovách konania možno zohľadniť, že rozhodnutie o výške

plnenia záviselo od znaleckého posudku, či úvahy súdu, nie je možné ani vychádzať z judikátu 5Mcdo
7/2010, na ktorý poukázal vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie. Preto v tomto smere je ohľadom
náhrady trov konania rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené.
Pokiaľ chce súd prvej inštancie rozhodnúť o náhrade trov konania tým spôsobom ako rozhodol, t.z.
priznať žalobcom 1/ až 4/ náhradu trov konania v rozsahu 100%, je potrebné toto rozhodnutie náležite
odôvodniť platnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku, čo sa však doposiaľ nestalo.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n édovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).