Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. apríl 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/116/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117011790
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2117011790.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej, a sudcov
JUDr. Rastislava Kresla a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného O. P., pre prečin
výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 16.01.2020 pod sp. zn. 6T/31/2017, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 06.04.2021 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného O. P., nar. XX.XX.XXXX v L., z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného O. P. za vinného zo spáchania prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa 02.04.2016 v čase okolo 23.40 hod. v meste Hlohovec na ulici Radlinského č. 6 v priestoroch
reštaurácie s názvom „Vinulík“ bezdôvodne fyzicky napadol L. D. tým spôsobom, že k tomuto pristúpil o
oslovením „vedúcko“ a po slovách, že ho niekto pozdravuje, ho následne najprv dlaňou pravej ruky udrel
do oblasti ľavého ucha, na čo mu L. D. povedal, že čo si to dovoľuje a dotazoval sa na osobu, ktorá ho
mala pozdravovať, pričom obvinený bez varovania opätovne fyzicky zaútočil na L. D. tak, že ho rukou
zovretou v päsť udrel do oblasti ľavej časti tváre - do ľavého oka, v dôsledku čoho L. D. padol na zem, kde

ho na zemi ešte rukou zovretou v päsť udrel do rôznych častí tela, čím uvedeným konaním spôsobil L. D.
zranenia ako pomliaždenie mäkkých tkanív ľavej strany tváre bez prejavov vegetatívnej symtomatológie,
zlomeninu spodnej bočnej steny ľavej očnice s posunom kostných úlomkov a zlomeninu bočnej steny
ľavej čeľustnej dutiny s vyplnením dutiny krvou - hematosínus, ktoré si vyžiadali hospitalizáciu, lekárske
ošetrenie a liečenie v celkovej dĺžke minimálne 4 (štyri) týždne, počas ktorého bol sťažený obvyklý
spôsob života poškodeného L. D..

Za to bol okresným súdom odsúdený podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného
zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 38 ods. 4 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona, §
56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona k úhrnnému peňažnému trestu vo výmere 2.000,- Eur (dvetisíc eur).

Podľa§57ods.3Trestnéhozákonaokresnýsúd,preprípad,žebyvýkonpeňažnéhotrestubolúmyselne
zmarený, ustanovil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd obžalovaného zaviazal k náhrade škody voči
poškodeným: Dôvera Zdravotná poisťovňa, a.s., Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 35 942 436 vo
výške 1998,90 Eur a Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, Clementisa 24/A, Trnava, vo výške 752,10

Eur.Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodeného L. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: L.
XXXX/XX, V., s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Okresný súd napadnutý rozsudok odôvodnil v rozsahu č. l. 350-354 spisu.

Proti tomuto rozsudku podal, ihneď po jeho vyhlásení, na hlavnom pojednávaní odvolanie obžalovaný.

Prokurátor sa na hlavnom pojednávaní vzdal práva podať odvolanie.

Obžalovaný prostredníctvom obhajcu v písomnom zdôvodnení odvolania uviedol, že je síce pravda, že v
pôvodom konaní prvopočiatku obžalovaný pripustil, že došlo ku skutočnostiam uvádzaných vo výrokovej
časti uznesenia o vznesení obvinenia, ale iba z dôvodu, že si bol vedomý, že bol sám „poškodeným“
napadnutý a utrpel zranenia, na ktoré bol liečený a o ktorých má aj lekárske podklady. Predpokladal,
že sa uvedené konanie skončí nejakou vzájomnou pokonávkou, prípadne priestupkovým konaním voči

obidvom osobám. Vzhľadom k tomu, že tejto situácii neprišlo a naopak, v rámci vyšetrovania predmetnej
veci došlo k značnej zmene dôkaznej situácie, čo napokon vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, kde je úplne evidentné, že existujú dve skupiny dôkazov, pričom skupinu dôkazov znejúcich
v prospech obvineného odmietol súd v podstate v prevažnej časti preto, lebo sa jedná o známych a
priateľov obvineného, hoci potom je ťažko vysporiadať sa s objektivitou svedkov vypovedajúcich proti

obvinenému, kde títo sú všetci priatelia a dokonca rodinní príbuzní obvineného. Napokon z výpovedí
niektorýchpriateľovpoškodenéhoajehorodinyevidentnevyplýva,žeklamúavymýšľajúsi,keďdokonca
uvádzajú rozsah útokov, ktoré odmieta aj sám poškodený.

Namieta, že obvinený síce vyvolal incident, pri ktorom však k žiadnej situácii, ktorá by presiahla rámec
priestupkového konania nedošlo. Naopak, bol to poškodený, ktorý situáciu nezvládol a mal potrebu
„vyrovnať sa s obvineným“, preto ho prenasledoval, zastavil a v podstate napadol tak, ako je uvedené
aj v napadnutom uznesení, lebo objektívne nie je možné, aby ten, čo išiel vpredu a nevie, že niekto ide
za ním, sa z ničoho nič otočil a bezdôvodne toho za ním idúceho, udrel do tváre. Toto sa nakoniec aj

ukázalo v priestupkovom konaní vedenom proti poškodenému, ktorý bol v tomto zmysle aj priestupkovo
postihnutý. Obžalovaný po údere, ktorým sa bránil pred údermi poškodeného, keď videl, že poškodený
už ďalej útočiť nebude, tohto nechal a spolu so svojimi známymi z miesta činu odišiel. Je evidentné, že
nemal záujem pokračovať a ubližovať poškodenému, a že jeho konanie spočívalo v podstate iba v tom,
aby odvrátil útok, ktorý voči nemu smeroval.

Vzhľadom na uvedené a že je obžalovaný v podstate osobou bezúhonnou, je možné riešiť ju len v
priestupkovom konaní, o čo týmto žiada.

Konanie na odvolacom súde:

Zástupca Krajskej prokuratúry v Trnave na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že považuje
podané odvolanie za nedôvodné a navrhuje ho zamietnuť, pretože rozsudok považuje za správny a
zákonný vo všetkých výrokoch.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa náhradný obhajca obžalovaného pridržiaval dôvodov
odvolania uvedených v písomnom odvolaní. Navrhol obžalovaného v tomto zmysle spod obžaloby
oslobodiť alebo postúpiť na priestupkové konanie.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí súhlasil s tým, čo povedal jeho obhajca.

Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania, podľa § 317 odsek l
Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
podali odvolatelia odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a tak zistil, že
odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Prvostupňový súd odôvodnil rozhodnutie o vine obžalovaného v napadnutom rozsudku obsiahlo a vecne
správne, v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Odvolací súd uvádza, že okrem
rozsiahlostijeodôvodnenieajzrozumiteľnévtom,žesúdjasneuviedol,ktorédôkazyaskutočnostiznichvyplývajúce bral pri svojom rozhodovaní za preukázané, ako aj to, akými úvahami sa pri ich hodnotení
riadil. Prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie o vine obžalovaného na dokazovaní, ktoré vykonal
v dostatočnom rozsahu.

Zhodne s názorom prvostupňového súdu aj odvolací súd považuje výpovede svedka T. T., svedkyne
O. T. a svedka G. B., za dôkazy, ktoré spoľahlivým spôsobom preukazujú, že obžalovaný sa dopustil
spáchania uvedeného skutku. Výpovede jednotlivých svedkov považuje odvolací súd za pravdivé a
osoby svedkov za vierohodné. Skutočnosti uvádzané v ich svedeckých výpovediach sa v podstatných

bodoch zhodujú, pričom nebol zistený motív, pre ktorý by niektorý zo svedkov mal vypovedať nepravdu
o skutočnostiach, ktoré vnímal.

Prvostupňový súd v tejto časti odôvodnenia svojho rozsudku podrobne uvádza, čo z výpovede týchto
svedkov vyplýva, ako i to, akým spôsobom ich výpovede vyhodnotil, pokiaľ ide o ich pravdivosť.
Odvolací súd nepovažuje na tomto mieste za potrebné opakovať uvedené zistenia a hodnotenia

prvostupňového súdu, pretože sú v odôvodnení zrozumiteľne uvedené. Vyhodnotenie ich výpovedí
ako pravdivých považuje odvolací súd za správne. Výpovede vyššie uvedených svedkov potvrdzujú
pravdivosť výpovede poškodeného ako sa mal skutok udiať, čo skonštatoval aj znalec z odboru
zdravotníctvo MUDr. Marián Pamula v znaleckom posudku č. 7/2017 z hľadiska popisu zranenia, jeho
lokalizácie , charakteristiky, mechanizmu vzniku, smeru, intenzity násilia a pod.

V dvojinštančnom súdnom konaní tvoria rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu jednotu a
preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery
prvostupňového súdu.

Odvolací súd zároveň súhlasí s názorom prvostupňového súdu, keď výpovede ostatných svedkov P.
X., C. X., N. P. a L. P. vyhodnotil ako nevierohodné. Výpovede uvedených svedkov sa v podstatných
skutočnostiach nezhodujú a skutok popisujú rozdielne. Rozpory prítomné v jednotlivých svedeckých
výpovediach sú v nesúlade nielen s výpoveďou poškodeného alebo iných svedkov, ale aj verziou
samotného obžalovaného. Tieto výpovede sa javia ako účelové a nelogické a odporujú ďalším dôkazom

vykonaným v rámci konania. Na tomto mieste odvolací súd odkazuje na obsahovo dostačujúce a vecne
správne odôvodnenie napadnutého rozsudku ohľadne tejto otázky, uvedené na strane 7 a 8, bez potreby
jeho opakovania.

Odvolací súd navyše poukazuje na výpoveď samotného obžalovaného z prípravného konania, kedy

sa ku skutku, tak ako mu je kladený za vinu, priznal, skutok oľutoval a chcel uhradiť vzniknutú škodu.
Následne na hlavnom pojednávaní obžalovaný tvrdil, že poškodený útok opätoval a obžalovaný ďalej
konal iba v rámci nutnej obrany, pričom poškodený bol za tento skutok aj priestupkovo postihnutý. Túto
skutočnosť obhajoba preukázala iba lekárskou správou z č. l. 185 z ošetrenia obžalovaného, ktorá
však nepreukazuje, že zranenia obžalovaného boli spôsobené v priamej súvislosti s incidentom zo dňa

02.04.2016. Obžalovaný sa dal ošetriť až s veľkým časovým odstupom, t. j. 2 týždne od predmetného
skutku. Uvedené tvrdenia obžalovaného potom vnášajú zrejmé pochybnosti o tom, že sa skutok stal tak,
ako to uvádza obžalovaný v konaní pred súdom alebo vo svojom odvolaní.

Prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku,

teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.
Preto odvolací súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že obžalovaný sám na základe svojho
presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade
totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu v zmysle zákonných ustanovení. V

prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s
iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa.

K odvolacím námietkam obžalovaného:

Obžalovanývodvolanínamieta,žeprvostupňovýsúdodmietolskupinudôkazovvprospechobvineného.
K tomuto odvolací súd uvádza, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na
vnútornom presvedčení získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery
boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci, úvahám, ktorými sa k takýmtozáverom došlo nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory a nemožno im potom v prospech
obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby
sa bol spravoval inými úvahami.

Odvolací súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd
prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Trestného
poriadku a vykonané dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného. Odvolací súd
sa stotožnil s vyhodnotením dôkaznej situácie tak, ako to urobil prvostupňový súd v odôvodnení

napadnutéhorozsudku.Vykonanédôkazysúvyhodnotenéjednotlivoavovzájomnýchsúvislostiach,ako
aj v celom ich súhrne logickým a zároveň aj presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska
pravidiel tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, nemožno nič vytknúť.
Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa neodporuje základným princípom logického myslenia.

Trestný poriadok nestanovuje ani počet, ani druh dôkazov, ktoré majú preukazovať určitú (dokazovanú)

skutočnosť. Pokiaľ súd teda svoje zistenia o priebehu incidentu a hlavne o osobe útočníka, založil v
prevažnej miere na výpovedi poškodeného a troch ďalších svedkov, ktorú zhodnotil ako dôveryhodnú,
nepostupovalvrozporesozákonom.Ktomu,ževykonanédôkazyvyhodnotilprvostupňovýsúdsprávne,
sa odvolací súd vyjadril v predchádzajúcich odsekoch. To, že súd pri svojom rozhodovaní o vine
bral do úvahy iné skutočnosti než tie, ktoré uvádza obhajoba vo svojom odvolaní, ako o to, že tieto

skutočnosti hodnotil spôsobom, s ktorým obhajoba nesúhlasí, neznamená, že rozsudok je nesprávny
alebo nezákonný.

Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu konania obžalovaného, nemožno sa stotožniť s jeho odvolacou
námietkou, že obvinený síce vyvolal incident, pri ktorom však k žiadnej situácii, ktorá by presiahla rámec

priestupkového konania nedošlo. Prvostupňový súd správne skúmal použitie tzv. materiálneho korektívu
podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona a dospel k správnemu záveru, že ho v uvedenom prípade nemožno
uplatniť. Okolnosti, za ktorých bol spáchaný, miera zavinenia i pohnútka obžalovaného naznačuje,
že sa nejednalo o impulzívne konanie obžalovaného, ale o úmyselný čin. Spôsob vykonania činu
(násilné konania obžalovaného) a jeho následky (PN nad 4 týždne) možno v prejednávanom prípade

považovať za tak závažné, aby vylučovali aplikovanie ustanovenia o materiálnom korektíve. Konanie
obžalovaného nemožno vzhľadom na vyššie uvedené považovať za spáchanie priestupku, ako nižšej
formy protiprávneho konania.

K výroku o treste:

Odvolací súd má za to, že peňažný trest uložený prvostupňovým súdom vo výmere 2.000 Eur, s ohľadom
na okolnosti skutku, závažnosť konania obžalovaného, jeho osobné a majetkové pomery dostatočne
splní účel trestu. Vzhľadom na tieto okolnosti považuje odvolací súd trest uložený obžalovanému
za spáchanie skutku za dostatočný a primeraný, zodpovedajúci požiadavkám tak generálnej, ako i

individuálnej prevencie. Obligatórne prvostupňový súd potom ukladal aj náhradný trest odňatia slobody
pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne zmarený.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a vyjadrené úvahy, preto rozhodol Krajský súd v Trnave tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.