Rozsudok ,
Potvrdené, Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. september 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoPr/4/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8508201570
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8508201570.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň JUDr.
Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci navrhovateľa: MUDr. Y. L., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom M. R. U. XXX/XX, Z., proti odporcom: 1/ SR, Ministerstvo zdravotníctva SR, Limbová
2, Bratislava, IČO 00165565, 2/ Ľubovnianska nemocnica, n.o., Obrancov mieru 3, Stará Ľubovňa,
IČO 37886851, v konaní o určenie porušenia práva vo veci nemocenského poistenia, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k.2C/72/2008-159 zo dňa 26.11.2012
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o zastavení konania v časti výroku VI., výroku o postúpení
veci v zastavenej časti konania Ústavnému súdu SR a vo výroku o trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o postúpení veci v zastavenej časti konania Ústavnému súdu SR.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o zastavení konania v časti výroku VI. a vo výroku o trovách konania
a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol návrh vo výrokoch I., II., III., IV. a V. Súd konanie
v časti výroku VI. zastavil. V zastavenej časti konania postúpil vec Ústavnému súdu SR. O trovách
konania rozhodol tak, že navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi v 1/ rade trovy konania vo výške
564,12 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ po úprave návrhu sa domáhal týchto nárokov:
I. Okresný súd Stará Ľubovňa určuje, že „výpoveď“ Ľubovnianskej nemocnice, n.o. Stará Ľubovňa č.
189/1982 zo dňa 24.05.1982 je nezákonná;
II. Okresný súd Stará Ľubovňa určuje, že postup Ľubovnianskej nemocnice, n. o. Stará Ľubovňa vo veci
skončenia pracovného pomeru je nezákonný;
III. Ľubovnianska nemocnica, n.o. Stará Ľubovňa svojim postupom vo veci skončenia pracovného
pomeru porušila Zákonník práce a zákon č 58/1969 Zb.;
IV. Okresný súd Stará Ľubovňa ukladá Ľubovnianskej nemocnici, n.o. Stará Ľubovňa povinnosť
navrhovateľovi započítať dobu od 01.02.1983 do 28.03.1983 (vrátane) do poistenia;
V. Okresný súd Stará Ľubovňa ukladá Ľubovnianskej nemocnici, n.o. Stará Ľubovňa povinnosť uhradiť
poistné za navrhovateľa do Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava vo výške určenej znalcom, za
dobu perzekúcie, teda od 01.02.1983 do 27.02.1983 (vrátane) a to v lehote do 3 dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa v predmetnej veci;
VI. Ľubovnianska nemocnica, n.o. Stará Ľubovňa svojim postupom vo veci skončenia pracovného
pomeru porušila základné práva MUDr. Y. L. zaručené čl. 36 písm. b/ Ústavy SR.

Navrhovateľ návrh odôvodnil tým, že zistil, že v Sociálnej poisťovni, ústredie Bratislava absentuje
zápočet v ND za jeho politickú perzekúciu KSS. Ľubovnianska nemocnica, n.o., odmietla mu vydať
zápočet nemocenských dávok. Navrhovateľ dňa 01.10.1981, nastúpil pracovať do Okresného ústavu
národného zdravia Stará Ľubovňa a žiadosťou zo dňa 20.05.1982 navrhol rozviazanie pracovného
pomeru dohodou. Zamestnávateľ určil, že jeho žiadosť je výpoveďou a zároveň určil výpovednú lehotu,
ktorú predlžil o 6 mesiacov. Dňa 28.05.1982 mal navrhovateľa ÚV KSS v súčinnosti s p. Lajčákovou
napadnúť v Pravde článkom „Sťažovať sa zodpovedne, občiansky dôstojne“ - lživo osočiť, po ktorom
Nemocnica s poliklinikou V. navrhovateľovo predchádzajúce prijatie do práce zrušila. Dňom 01.02.1983
ho Nemocnica s poliklinikou v Starej Ľubovni vypovedala do nezamestnanosti a prípisom č. 37/83/KPO
z 13.01.1983 OÚNZ potvrdil tzv. výpoveď. Dňa 25.02.1983 bol navrhovateľ znovu prijatý do Nemocnice
s poliklinikou V..

Odporca v 1/ rade SR - Ministerstvo zdravotníctva namietal svoju pasívnu legitimáciu. Uviedol, že
ministerstvo nebolo zamestnávateľom navrhovateľa.

Odporca v 2/ rade tiež navrhoval žalobu zamietnuť.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní ustálil, že dňa 14.10. 1981 právny predchodca odporcu
v 2. rade Okresný ústav národného zdravia Stará Ľubovňa uzatvoril s navrhovateľom pracovnú zmluvu
s dňom nástupu do práce 01.10.1981, s pracovným zaradením lekár samostatne pracujúci a s miestom
výkonu práce v Okresnom ústave národného zdravia Stará Ľubovňa. Dňa 20.05.1982 navrhovateľ
podal žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru ku dňu 30.09.1982 z dôvodu nesplnenia viacerých
prísľubov vedenia OÚNZ v Starej Ľubovni. Dňa 24.05.1982 právny predchodca odporcu v 2. rade
reagoval na žiadosť navrhovateľa o rozviazanie pracovného pomeru, podaním v ktorom uviedol, že ak
má považovať žiadosť za výpoveď v zmysle § 45 ods. 2 písm. b/ výpovedná lehota je dvojmesačná
a začína plynúť dňom 01.06.1982, a túto v zmysle § 51 ods. 2 predlžuje právny predchodca odporcu
v 2. rade o ďalších 6 mesiacov. Teda dňom 31.01.1983 by navrhovateľa uvoľnili a k 30.09.1982 by
mohol právny predchodca navrhovateľa uvoľniť zo zamestnania, ak by sa vylepšila kádrová vybavenosť
lekármi. Dňa 13.01.1983 oznámil právny predchodca odporcu v 2. rade, že trvá na ukončení pracovného
pomeru ku dňu 31.01.1983 a zároveň vyzval navrhovateľa, aby si včas vybavil výstupné záležitosti,
najneskôr do 25.01.1983. Dňa 31.01.1983 bol ukončený pracovný pomer navrhovateľa u právneho
predchodcu odporcu v 2. rade. Dňa 23.11.2007 právny nástupca odporca v 2. rade odpovedal na žiadosť
navrhovateľa o potvrdenie doby pre evidenčný list od 01.02.1983 do 27.02.1983. Odporca v 2. rade
oznámil navrhovateľovi, že jeho pracovný pomer bol ukončený dňom 31.01.1983 a po tomto dátume sa u
odporcu v 2/ rade nenachádza žiaden údaj o čerpaní nemocenských dávok v ochrannej lehote. Zároveň
navrhovateľovi oznámil, že nemocenské dávky sa v organizácii podľa platných predpisov archivujú 10
rokov, takže navrhovateľove ND už nie je možné overiť, pričom overiť a doložiť doklad je možné len v
zdravotnej dokumentácii navrhovateľa.

Súd prvého stupňa ďalej citujúc ust. § 44 ods. 1, 2, 3, § 45 ods. 1, 2, § 51 ods. 1, 2, § 61 ods. 1, § 62
ods. 1 a § 64 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. platného a účinného k 20.05.1982, ako aj citujúc ust. § 1
ods. 1 až 3, § 2, § 3, § 4 ods. 1, 2, § 7 ods. 1 až 3 zákona č. 58/1969 Zb., § 7 ods. 2, 3, § 104, § 119
ods. 2, 3 O. s. p. ako aj článok 127 ods. 1 Ústavy SR posúdil návrh navrhovateľa po jeho úpravách ako
návrh, ktorým sa domáha určenia neplatnosti výpovede Ľubovnianskej nemocnice zo dňa 24.5.1982,
určenia že postup vo veci skončenia pracovného pomeru je nezákonným, čím Ľubovnianska nemocnica
porušila Zákonník práce a zák. č. 58/1969 Zb. Ďalej navrhovateľ žiadal, aby súd uložil Ľubovnianskej
nemocnici, n.o. povinnosť započítať navrhovateľovi dobu od 01.02.1983 do 27.02.1983 do poistenia a
uložil povinnosť uhradiť za toto obdobie poistné do Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava vo výške
určenej znalcom. Navrhovateľ žiadal, aby súd určil, že Ľubovnianska nemocnica, n.o. svojim postupom
vo veci skončenia pracovného pomeru porušila jeho základné práva zaručené čl. 36 písm. b/ Ústavy SR.

V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že na pojednávanie určené na deň
17.09.2012 sa navrhovateľ nedostavil, ospravedlnil sa zo zdravotných dôvodov. Ani na pojednávanie
dňa 26.11.2012 sa navrhovateľ opäť nedostavil, svoju neprítomnosť ospravedlnil písomne a žiadal
odročiť pojednávanie zo zdravotných dôvodov. Nepredložil však súdu žiaden doklad o jeho nepriaznivom
zdravotnom stave, preto súd konal aj bez jeho prítomnosti.

V dôsledku vznesenej námietky litispendencie odporcom v 1/ rade bolo prvostupňovým súdom zistené,
že vo veci Okresného súdu Trnava pod sp. zn. 16C/8/2008 sa navrhovateľ domáhal, aby súd uložil
povinnosť Sociálnej poisťovni, ústredie Bratislava vydať osvedčenie ND od 01.02.1983 do 27.02.1983
za politickú perzekúciu zamestnávateľom. Zistil tak, že nejde o totožný návrh s predmetným návrhom.

Vo vzťahu k odporcovi v 1/ rade Slovenskej republike, zastúpenej ministerstvom zdravotníctva, súd návrh
zamietol z dôvodu, že tento odporca nie je pasívne legitimovaný v spore. Navrhovateľ sa voči uvedenému
účastníkovi nedomáhal žiadneho nároku a v konaní nebolo ani preukázané, aby medzi navrhovateľom
a odporcom v 1/ rade bol akýkoľvek právny vzťah.

V prvom výroku petitu sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti výpovede zo dňa 24.05.1982, čo
súd posúdil podľa jeho obsahu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ podal právnemu
predchodcovi odporcu v 2/ rade dňa 20.05.1982 žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru. Právny
predchodca odporcu v 2/ rade listom zo dňa 24.05.1982 oznámil navrhovateľovi, že navrhovateľovu
žiadosť pokladá za výpoveď zamestnanca zo zamestnania v zmysle § 45 ods. 2 písm. b/ ZP - vtedy
platného a účinného a zároveň navrhovateľovi oznámil, že v zmysle § 51 ZP sa predlžuje výpovedná
doba o ďalších 6 mesiacov. Teda k ukončeniu pracovného pomeru dôjde dňom 31.01.1983. Túto
skutočnosť navrhovateľ akceptoval a v skutočnosti dňa 31.01.1983 došlo k ukončeniu pracovného
pomeru medzi navrhovateľom a právnym predchodcom odporcu v 2/ rade. V zmysle ustanovenia §
64 ZP sa mohol pracovník ako aj organizácia domáhať neplatnosti rozviazania pracovného pomeru na
súde najneskôr do troch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť týmto rozviazaním.
Táto lehota je prekluzívnou lehotou, čo znamená že na jej márne uplynutie súd musí prihliada z úradnej
povinnosti - ex offo, lehota na podanie žaloby na súd o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
uplynula dňa 30.04.1983, preto súd zamietol žalobu v I. výroku. Naviac súd poukázal na tú skutočnosť,
že z vykonaného dokazovania nevyplýva skutočnosť, aby odporca v 2/ rade resp. právnych predchodca
odporcu v 2/ rade, dal výpoveď z pracovného pomeru dňa 24. 05. 1982 navrhovateľovi. Teda súd
dospel k záveru, že medzi navrhovateľom a právnym predchodcom odporcu v 2/ rade došlo k platnému
skončeniu pracovného pomeru.

Súd prvého stupňa o II. petite, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia, že postup Ľubovnianskej
nemocnice, n.o., Stará Ľubovňa vo veci skončenia pracovného pomeru je nezákonný a v III. petite,
ktorým žiadal určiť, že ten istý subjekt svojim postupom vo veci skončenia pracovného pomeru porušil
Zákonník práce a zákon č. 58/1969 Zb. ustálil, že došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru
medzi navrhovateľom a právnym predchodcom odporcu v 2/ rade, nemohlo teda dôjsť k nezákonnému
skončeniu pracovného pomeru, porušeniu Zákonníka práce a zákona č. 58/1969 Zb., a preto súd tieto
nároky navrhovateľa zamietol.

Taktiež zamietol aj petity označené IV. a V., ktorými navrhovateľ žiadal, aby súd uložil Ľubovnianskej
nemocnici, n.o., Stará Ľubovňa povinnosť započítať dobu od 01.02.1983 do 28.03.1983 a uhradiť
poistné za navrhovateľa do Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava vo výške určenej znalcom za
dobu perzekúcie ( 01.02.1983 do 27.02.1983 ), pretože navrhovateľ nebol zamestnancom právneho
predchodcu odporcu v 2/ rade a došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru. Tieto nároky nie sú
preto oprávnené.

Nárok označený navrhovateľom ako VI., ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia, že odporca v 2/ rade
svojim postupom vo veci skončenia pracovného pomeru porušil jeho základné práva zaručené článkom
36 písm. b/ Ústavy SR, posúdil v zmysle článku 124 Ústavy SR, že všeobecný súd ( okresný súd )
nemôže rozhodnúť o tomto nároku. Preto pre nedostatok právomocí rozhodnúť o nároku VI. konanie
zastavil a v tejto časti postúpil vec orgánu príslušnému na rozhodnutie, v danom prípade Ústavnému
súdu SR.

Výrok o trovách konania odôvodnil ust. §142 ods. 1 O. s. p. Odporcovia v 1/ a 2/ rade boli úspešní,
avšak odporca v 2/ rade si náhradu trov konania neuplatnil, náhrada trov konania bola priznaná len
odporcovi v 1/ rade. Trovy konania pozostávajú z náhrady cestovného služobným motorovým vozidlom
Volkswagen Passat, EVČ BA570PU, na trase F. - L. M. a späť za účasť na pojednávaní dňa 17.09.2012
a 780 km pri spotrebe 9,9 litra na 100 km = 77,22 Eur x 1,795 Eur/6 = 138,60 Eur + (0,183 Eur x 780 km
- opatrenie MPSVR SR č. 632/2008 Z.z. = 142,74) spolu 281,34 Eur a stravné v zmysle opatrenie MF

SR č. 248/2012 Z.z. 4 Eur; cestovné za účasť na pojednávaní dňa 26.11.2012 - F. - L. M. a späť - 780
km pri spotrebe 9,9l na 10 km = 77,22 x 1,710 Eur/liter = 132,04 Eur + (0,183 Eur x 780km= 142/,74)
spolu 274,78 Eur a stravné 4 eur, teda trovy konania spolu predstavujú sumu 564,12 Eur.

Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Vyslovil svoj
názor, že napadnutý rozsudok je nezákonný a bol vydaný v neprítomnosti navrhovateľa, čím mu bola
odňatá možnosť konať. Súdu prvého stupňa tiež vytýkal neúplne zistený skutkový stav, nepredvolal
svedkyňu N. a Y.. Okresný súd podľa odvolateľa poskytol protizákonnú súdnu ochranu odporcom. Tiež
nezistil, že Ministerstvo zdravotníctva SR ako právny nástupca MZ SR zodpovedá za porušenie jeho práv
v rozhodnej dobe zo zákona č. 58/1969 Zb. a teda zodpovednosť za nezákonný postup vo veci skončenia
pracovného pomeru ako aj právomoc odškodniť žalobcu zápočtami ND za politickú perzekúciu. Vec
nesprávne právne posúdil keď zistil, že zamestnávateľ vypovedal navrhovateľa do nezamestnanosti bez
relevantnej výpovede. Súd prvého stupňa tak porušil ust. § 205 ods. 2, § 221 ods. 1 O. s. p., články
46 ods. 3 a 48 ods. 2 Ústavy SR. Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a
určiť, že vo veci porušenia základných práv sú príslušné konať všetky všeobecné súdy SR.

K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca v 1/ rade tak, že sa stotožňuje so skutkovými aj
právnymi závermi uvedenými v rozsudku prvostupňového súdu. Uviedol, že žalobca žiadnym dôkazom
nepreukázal pasívnu legitimáciu ministerstva v danom spore. Tiež nepreukázal na základe akého
právneho titulu je ministerstvo zodpovedné za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. V žiadnom
zo svojich petitoch nekonkretizuje a neuvádza, z akého dôvodu žaluje ministerstvo, resp. v čom
konkrétne bolo porušené jeho právo na strane ministerstva. Navrhovateľ si nesprávne vykladá pojmy
právna subjektivita a pasívna legitimácia. V konaní neuniesol dôkazné bremeno, v čom je ministerstvo
zodpovedné za jeho údajnú politickú perzekúciu a ukončenie pracovného pomeru v OÚNZ v Starej
Ľubovni. Tiež neuviedol, na základe akého právneho predpisu a akej právnej skutočnosti by ho malo
ministerstvo odškodniť. Správne preto súd prvého stupňa rozhodol, keď žalobu voči nemu zamietol.
Navrhol preto napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdiť.

Odporca v 2/ rade k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že súd prvého stupňa na základe dostatočne
zisteného skutkového stavu a v súlade s platnými právnymi predpismi postupoval v konaní. Odvolanie
navrhovateľa preto považujú za nedôvodné a navrhujú, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového
súdu potvrdil.

Krajský súd v Prešove ( ďalej len odvolací súd ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s.
p. ), vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal napadnutý rozsudok ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že na verejnej tabuli zverejnil miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku dňa 10.09.2013 a zistil, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, na ktorom sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho
konania. Aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa je správne, má podklad v zistenom skutkovom
stave a správne je aj právne posúdenie nárokov žalobcu čo sa týka výroku v rozsudku označeného ako
I. Odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 2 sa čo do zamietnutia nárokov označených navrhovateľom ako
výroky I., II., III., IV. a V. v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Len na
správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza, že nebolo preukázané,
aby konaním súdu prvého stupňa bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, čo by
zakladalo jednak odvolací dôvod a jednak nutnosť zrušiť napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 221
ods. 1 písm. f/ O. s. p. Tak, ako to vyplýva zo spisu, súd prvého stupňa vo veci určil pojednávanie na deň
17.09.2002, ktoré bolo odročené z dôvodu žiadosti navrhovateľa. Ďalšie pojednávanie vo veci určené
na deň 26.11.2012 odročené nebolo aj keď sa navrhovateľ ospravedlnil podaním zo dňa doručenia
súdu 22.11.2012, ktorým žiadal pojednávanie odročiť zo zdravotných dôvodov, pričom súdu prvého
stupňa žiaden doklad o jeho nepriaznivom zdravotnom stave nepredložil. Odvolací súd preto vyzval
navrhovateľa, aby oznámil, či dňa 26.11.2012 bol práceneschopný, v kladnom prípade, aby predložil o
tom dôkaz. Na uvedenú výzvu navrhovateľ súdu oznámil, že ešte v mesiaci november 2012 prebiehali
predoperačné vyšetrenia pre bezodkladné operačné riešenie ako dôkazu práceneschopnosti odvolateľa,
o čom môže vydať relevantné potvrdenie príslušný ošetrujúci lekár. Z uvedeného odvolací súd ustálil, že
navrhovateľ nepredložil relevantný dôkaz o tom, že dňa 26.11.2012 sa nemohol zúčastniť pojednávania

zo zdravotných dôvodov tak, ako to tvrdil. Preto mal za to, že súd prvého stupňa dňa 26.11.2012 mohol
pojednávať bez prítomnosti navrhovateľa. V zmysle ust. § 119 ods. 2, 3 O. s. p. v prípade odročenia
pojednávania zo zdravotného dôvodu účastníka, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať
dôvody, pre ktoré sa navrhuje odročenie pojednávania, deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel a aj
vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka neumožňuje účasť na pojednávaní. Za
takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník nie je schopný bez ohrozenia
života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania. Navrhovateľ ani na
výzvu odvolacieho súdu uvedené dôkazy nepredložil. Odvolací súd preto mal za to, že súd prvého stupňa
mohol dňa 26.11.2012 pojednávať bez prítomnosti navrhovateľa bez toho, aby tým bola navrhovateľovi
odňatá možnosť konať pred súdom.

Aj odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ nepreukázal oprávnenosť svojich nárokov označených
vo výrokoch I., II., III., IV. a V., preto súd prvého stupňa správne jeho návrh zamietol výrokom v rozsudku
označeným I. Dávno uplynula prekluzívna lehota, do ktorej bolo možné prípadné neplatné rozviazanie
pracovného pomeru uplatniť na súde. Ak teda bolo skončenie pracovného pomeru považované za
platné, ani ďalším nárokom navrhovateľa nemohlo byť vyhovené, lebo tieto boli odvodzované od
tvrdeného neplatného ukončenia pracovného pomeru navrhovateľa.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa okrem výrokov o zastavení
konania v časti výroku VI. a o postúpení veci v zastavenej časti konania Ústavnému súdu SR a výroku
o trovách konania postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo výrokoch vecne správny potvrdil.

Súd prvého stupňa však pochybil, keď výrokom II. zastavil konanie v časti uplatneného výroku VI., ktorým
sa navrhovateľ domáhal vyslovenia, že Ľubovnianska nemocnica, n.o., Stará Ľubovňa svojim postupom
vo veci skončenia pracovného pomeru porušila základné práva MUDr. Y. L., zaručené článkom 36 písm.
b/ Ústavy SR. Aj keď je nepochybne správne konštatovanie súdu prvého stupňa, že všeobecné súdy
nemôžu rozhodovať o nároku v znení, ako ho uplatnil navrhovateľ a označil ako nárok pod č. VI., lebo
takúto právomoc má iba Ústavný súd Slovenskej republiky, ide o predčasné rozhodnutie súdu prvého
stupňa.

V zmysle článku 127 ods. 1 Ústavy SR, ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a
základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z uvedeného teda vyplýva, že Ústavný súd SR môže začať konať a rozhodnúť na základe sťažnosti
fyzickej osoby, ak táto namieta porušenie svojich základných práv alebo slobôd. Ústavný súd teda
nezačína konanie na základe rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým by mu vec bola postúpená.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti označenej ako
III., ktorou tento postúpil vec v zastavenej časti konania Ústavnému súdu SR, postupom podľa § 221
ods. 1 písm. i/ O. s. p. zrušil, lebo na takéto rozhodnutie neboli dôvody.

Ak ktorákoľvek osoba má za to, že došlo k porušeniu jej základných práv alebo slobôd, má právo podať
sťažnosť na Ústavný súd SR. Podanie sťažnosti nemôže byť nahradené rozhodnutím súdu, ktorým by
vec bola postúpená na konanie pred Ústavným súdom SR.

Súd prvého stupňa teda predčasne rozhodol v časti, keď zastavil konanie čo do výroku VI., ktorým sa
navrhovateľ domáhal vyslovenia, že Ľubovnianska nemocnica, n.o., Stará Ľubovňa svojim postupom vo
veci skončenia pracovného pomeru porušila základné práva MUDr. Y. L., zaručené článkom 36 písm. b/
Ústavy SR. Aj keď je nepochybné, ako to už bolo vyššie uvedené, všeobecné súdy nemôžu rozhodovať
o tom či bolo alebo nebolo porušené právo zaručené Ústavou SR, majú povinnosť však rozhodovať o
konkrétnych, dielčích nárokoch vyplývajúcich z príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov,
vzniknutých v dôsledku porušenia základných práv zaručených Ústavou SR.

V tomto smere preto súd prvého stupňa mal navrhovateľa vyzvať postupom podľa § 43 O. s. p., aby
tento presne špecifikoval svoje nároky upravené všeobecne záväznými právnymi predpismi, t. j. či už
Občianskym zákonníkom alebo Zákonníkom práce na ich špecifikáciu. Všeobecné súdy totiž môžu

rozhodovať iba spory vyplývajúce z občianskoprávnych, pracovnoprávnych, rodinných, obchodných a
hospodárskych vzťahov tak, ako to vyplýva z ust. § 7 ods. 1O. s. p. Tieto konkrétne nároky v konečnom
dôsledku môžu vyplývať aj z porušenia základných ústavných práv. Iba ak by navrhovateľom neboli
špecifikované tieto konkrétne dielčie jeho práva vyplývajúce z občianskoprávnych, pracovnoprávnych,
rodinných, obchodných prípadne hospodárskych vzťahov, bolo by namieste konanie zastaviť. Pred tým,
než súd vyzve účastníka konania v zmysle ust. § 43 O. s. p., je predčasné konanie o uplatnenom nároku,
aj keď formulovanom ako nároku vyplývajúceho zo základného práva zaručeného v článku 36 písm. b/
Ústavy SR, zastaviť.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd zrušil výrok napadnutého rozsudku o zastavení konania
v časti výroku VI. a tiež v súvisiacom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, a to postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O. s. p.

Úlohou súdu prvého stupňa bude preto vyzvať navrhovateľa postupom podľa § 43 O. s. p.na odstránenie
vád podania a na doplnenie a špecifikáciu jeho návrhu, ktorým musí uviesť akých svojich konkrétnych
práv vyplývajúcich z pracovnoprávnych, občianskoprávnych, rodinných prípadne hospodárskych a
obchodných vzťahov sa domáha a ktoré môžu byť predmetom prerokovania pred všeobecným súdom.
Iba o právach a povinnostiach vyplývajúcich z vyššie uvedených oblastí rozhodujú všeobecné súdy. Vo
výzve súd musí navrhovateľovi poskytnúť primerané poučenie, ako je potrebné vady podania odstrániť.

Odvolacím súdom bol zrušený aj súvisiaci výrok o trovách konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a
odporcom v 1/ rade.

Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť aj o trovách konania, a to vo svojom novom
rozhodnutí vo veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.