Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. september 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/30/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3108203975
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3108203975.3

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu R. Q., bytom E. A. XXX, zastúpeného
advokátom JUDr. Ľubomírom Porubanom, so sídlom Trenčín, Jilemnického 2, proti žalovanému S. Q.
ml., bytom E. A. XXX, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. CIMRÁK s.r.o., so sídlom Nitra,
Štefánikova 7, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Trenčín zo dňa 24. októbra 2019, č.k. 11C/45/2018-277, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej v napadnutej časti vo výroku II. o nároku na náhradu trov konania
p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol /výrok I./ a rozhodol, že žalovaný má
právo na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením /výrok II./. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podaným návrhom
domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV XXXX k. ú. E. A.
v podiele 1/28 na parc. č. XXX/X- zast. plochy a nádvoria o výmere 58 m2 a v podiele 1/7 na parc. č.

XXX/X - zast. plochy a nádvoria o výmere 176 m2 a č. XXX/X - záhrady o výmere 91 m2. Uviedol, že
právny predchodca žalovaného sa stal držiteľom parciel č. XXX/X, č. XXX - záhrady o výmere 126 m2,
č. XXX/X, č. XXX/X, všetko zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. E. A. na základe Osvedčenia o vlastníctve
s oprávnenou držbou od 25.05.1999 a bol zapísaný na LV č. XXXX. Pôvodnú parcelu č. XXX/a - dom č.
XX, dvor a záhrada vo vnútornosti zaevidovanú v pozemkovej knihe č. XXX pre k. ú. E. A., z ktorej boli
vytvorené sporné parcely č. XXX/X, XXX,XXX/X a XXX/X v k. ú. E. A., vlastnili L. T. v podiele 70/280

(B4), E. Q. v podiele 10/280, D. Q. - právny predchodca žalobcu v podiele 10/280, I. Q. v podiele 10/280,
D. Q. - právny predchodca pôvodného žalovaného v podiele 10/280, E. Q. v podiele 10/280, R. Q. v
podiele 10/280, R. M. v podiele 14/280, H. Q. v podiele 10/280, I. F. v podiele 35/280, I. F. v podiele
35/280 a I. Liptáková v podiele XX/XXX. Na základe osvedčenia o dedičstve D6807/93, Dnot 717/93
nadobudol právny predchodca žalovaného po svojej právnej predchodkyni D. Q., nar. XX.XX.XXXX,
zomr. XX.XX.XXXX nehnuteľnosť v k. ú. E. A., a to parcelu č. XXXa a zapísanú na č. XXX pod B8 v

podiele 1/28 spoločne s ostatnými spoludedičmi D. U., L. E., J. Q., D. Q., A. Q. a E. Q.. Ďalej uviedol,
že na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Trenčíne v dedičskej veci po D. Q., nar. XX.XX.XXXX,
zomr. XX.XX.XXXX, sp. zn. D 1343/86 nadobudol žalobca nehnuteľnosť v k. ú. E. A. a to parc. č. XXX
a zapísanú na č. XXX pod B 6 v podiele 1/28. Vzhľadom k tomu, že právny predchodca žalovaného
pôvodnú parcelu č. XXX/a v k. ú. E. A. nadobudol na základe osvedčenia o dedičstve D 6807/93, Dnot
717/93 spolu s ostatnými spoludedičmi iba v podiele 1/28 a túto parcelu resp. parcely z nej vytvorené

neužíval v celosti a výlučne sám, nemohol sa stať ich dobromyseľným držiteľom, čo je predpokladom
pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Z dôvodu, že ani právna predchodkyňa pôvodnéhožalovaného neužívala predmetné nehnuteľnosti v celosti dobromyseľne viac ako 10 rokov nemohol si
dať právny predchodca žalovaného osvedčiť vyhlásenie o vydržaní nehnuteľností v roku 1999.

2. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 137 písm. c) zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 116 ods. 1, § 566 ods. 1, 2 zákona č.
141/1950 Zb. (Občiansky zákonník) účinný od 01.01.1951, § 2 ods. 1, 2, 3 zákona č. 293/1992 Zb. o
úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení účinnom k 30.11.2000, § 129 ods.
1, 2, § 130 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Na

základe vykonaného dokazovania a po právnom posúdení veci dospel súd prvej inštancie k záveru, že
žaloba nebola dôvodná. V zmysle ustáleného skutkového stavu nebolo sporné, že žalobca nadobudol
dedením po svojom právnom predchodcovi D. Q. spoluvlastníctvo k predmetným parcelám v uvedených
podieloch. Právny predchodca žalovaného bol zapísaný v evidencii nehnuteľností ako výlučný vlastník
žalovaných parciel na základe osvedčenia o vlastníctve podľa zákona č. 293/1992 Zb., vydaného
notárskym úradom po predložení príslušných listín, pričom oprávnená držba podľa neho začala plynúť

od 25.05.1999. Žalobca podaním žaloby na súd dňa 08.02.2008 v zákonom stanovenej 10 ročnej
lehote uplatnil na súde svoje právo o určenie vlastníckeho práva k vlastníckym podielom v predmetných
nehnuteľnostiach. V zmysle rozsudku tunajšieho súdu č.k. 6C/196/80-22 zo dňa 18.03.1980 došlo
ešte pred platnosťou zákona č. 40/1964 Zb., ktorý dočasne vylúčil možnosť vydržania, k reálnej
deľbe pôvodnej parcely č. XXX/a z PK vložky č. 345 medzi súrodencami Q. dohodou jednotlivých

spoluvlastníkov, ktorí si vyčlenili jednotlivé pozemky a užívali ich ako vlastné. Touto deľbou, ktorú
potvrdzuje v žalobe v uvedenej veci i právny predchodca žalobcu bol usporiadaný majetok vrátane
parciel, ktoré sú predmetom tohto konania. Zo znaleckého posudku, ktorý na základe odborných znalostí
riešil spornú otázku, či z pôvodnej parcely č. XXX/a mohli byť vytvorené parcely, ktoré sú predmetom
tohto konania (č. XXX/2,XXX/1 a XXX/2) podľa znaleckých zistení nezostala žiadna časť spoločného

pozemku nevyporiadaná. Uvádzané parcely aj v realite zodpovedajú situačnému nákresu pri reálnej
deľbe, a teda nemohlo dôjsť k ich vytvoreniu z parciel, ktoré mali ostať v spoločnej držbe a užívaní.
Nedošlo tak k vytvoreniu parciel č. XXX/X, XXX/X a XXX/X z častí spoločnej nehnuteľnosti, ktoré mali
ostať v spoločnom držbe a užívaní všetkých podielových spoluvlastníkov prípadne niektorých z nich.
Rozhodnutie MNV z roku 1964 (nákres z roku 1963) smerovalo nie k opätovnej deľbe pôvodnej parcely

č. XXX/a (ktorá bola rozdelená reálne už v r. 1926), ale k ustáleniu, ktoré z parciel sú spoločnými
nehnuteľnosťami, spolu s náčrtom reálneho stavu na mieste samom, t.j. stavu časti reálnej deľby
z roku 1926, ktorý pretrval do roku 1963. Na tejto skutočnosti nič menení to, že na predmetnom
náčrte z roku 1963 nie sú zachytené parcely právnych predchodcov žalobcu, pretože jeho podstatou
bolo grafické dokladovanie usporiadania vzťahov k spoločným nehnuteľnostiam, nie k zachyteniu

komplexného rozdelenia parcely XXX/a v roku 1926. S poukazom na to že bolo vylúčené, že by pri
reálnom rozdelení spoločnej PKN parcely č.XXX/a v roku 1926 zostali niektoré novovzniknuté pozemky
v podielovom spoluvlastníctve všetkých dovtedajších podielových spoluvlastníkov resp. niektorých z
nich, teda aj právneho predchodcu žalobcu ako i na skutočnosť, že neboli produkované žiadne dôkazy
o tom, že by právnemu predchodcovi žalobcu bola pri deľbe vydelená ďalšia nehnuteľnosť ako tie

ktoré boli predmetom žaloby z roku 1980 žalobca svoje vlastnícke právo nepreukázal. V nadväznosti
na citovaný rozsudok ktorým bolo potvrdené nadobudnutie vlastníckeho práva právnemu predchodcovi
žalobcuvydržaním(podľazákonač.141/1950Zb.)lenknímoznačenýmparcelám,neskoršínadobúdací
titul žalobcu (dedenie podielu ) ohľadne sporných nehnuteľností oproti skoršiemu titulu nadobudnutia
žalovaným (vydržanie právnymi predchodcami za účinnosti zák. č. 141/1950 Zb.) nemôže obstáť, je

neúčinný. Súd prvej inštancie preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Proti tomuto rozhodnutiu, a to proti výroku II. o nároku na náhradu trov konania, podal včas odvolanie
žalobca. Uviedol, že súd prvej inštancie rozhodnutie iba stručne odôvodnil odkazom na § 255 ods. 1
CSP, v zmysle ktorého sa priznáva náhrada trov konania podľa pomeru úspechu, hoci boli splnené
podmienky na aplikovanie § 257 CSP. Dané ustanovenie individualizuje rozhodnutie a konanie, ktoré
mu predchádzalo, pričom vôbec nebolo brané do úvahy, a preto rozhodnutie v časti o trovách konania

trpí vadou nedostatočného odôvodnenia. Žalobca sa z jeho písomného vyhotovenia nemôže riadne
oboznámiť s dôvodmi, ktoré súd viedli k tomu, že nezohľadnil zjavnú výnimočnosť a existenciu dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Je potrebné skúmať nielen charakter konania alebo procesnej situácie, ale
i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán sporu v konaní, pričom je potrebnéprihliadaťkmajetkovým,sociálnym,osobnýmaďalšímpomeromstránsporu.Jepotrebnévziaťdoúvahy
nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia
na majetkové pomery oprávnenej strany sporu. Žalobca je starobný dôchodca, ktorý v roku 2019 dovŕšil

75 rokov. S jeho osobnou situáciou súvisia aj sociálne a zárobkové pomery, nakoľko je odkázaný
iba na starobný dôchodok, ktorý v roku 2019 predstavoval sumu 501,60 eur mesačne. Žalovaný je v
produktívnom veku, ktorý si na rozdiel od žalobcu zabezpečuje prostriedky na živobytie sám, podniká a
je konateľ spoločnosti TALTECH TOOLS s.r.o., ktorá od svojho vzniku vykázala výnosy 670.133,00 eur.
Žalobca nedisponuje finančnými rezervami ani nevlastní žiadne nehnuteľnosti, ktoré by sa dali v blízkej

dobe reálne zhodnotiť. Okrem rodinného domu, v ktorom žije, má v majetku iba niekoľko orných pôd
nepatrnej hodnoty. S vyšším vekom žalobcu súvisí aj jeho nepriaznivý zdravotný stav. Po dlhšiu dobu
trpí chorobou srdca a cievneho systému, z ktorej sa lieči, ale táto liečba je spojená nielen s výdavkami
na lieky, ale aj so zvýšenými nákladmi spojenými s úpravou jedálnička. Použitie výnimky zo zásady
zodpovednosti za výsledok vyplýva aj zo sporných nehnuteľností. V konaní išlo nielen o vysporiadanie
vzťahu medzi dvoma stranami, ale aj o usporiadanie celkových pomerov v záujme viacerých osôb,

ktorých nehnuteľnosti priamo susedia s predmetnými pozemkami. Neobstojí ani prípadná námietka, že
zostranyžalobcuišloozjavnenedôvodnéazrejmeodpočiatkubezúspešnéuplatňovaniepráva,pretože
je to žalobca, kto pôvodne v spore dominoval a k zmene došlo až na základe znaleckého posudku,
čiže na základe odborných znalostí, ktorými žalobca nedisponuje. Žalobca v spore prejavoval neustálu
snahu o uzatvorenie mimosúdnej dohody a práve z konania žalovaného je evidentné, že ten nemal

nikdy vážny záujem na riešení sporu a len konanie naťahoval. Navyše postupoval nehospodárne, keď
sa nechal zastupovať advokátom až z Nitry. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že stranám nárok na náhradu trov konania
neprizná alebo zruší rozsudok v napadnutej časti a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

5. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný a uviedol, že žalobca umelo vyvolal spor, ktorý sa týkal pár metrov
štvorcových. Bolo preukázané, že v minulosti prebehla reálna deľba spoločného dvora čoho dôsledkom
bolo neskoršie zamietnutie žaloby aj na základe predchádzajúceho rozsudku. K tejto reálnej deľbe došlo
v roku 1926. Aj samotný žalobca o nej mal vedomosť, nakoľko ju dodržiaval. Táto reálna deľba bola

všetkými vlastníkmi a užívateľmi spoločného dvora akceptovaná v čase podania žaloby viac ako 80
rokov. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že sa chcel dohodnúť o spornom nároku, nakoľko nemal žiaden
právny ani morálny dôvod žiadať viac ako bolo jemu a jeho predkom vyčlenené v rámci reálnej deľby. Už
aj po zrušujúcom rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne 5Co/364/2014-199 zo dňa 30. júla 2014 mohol
vedieť, že jeho nárok je zjavne bezúspešný a napriek tomu trval na znaleckom dokazovaní a aj zaplatil

relatívne vysoký preddavok v sume 500 eur. Obdobne žalovaný nebol povinný prijať dohodu o urovnaní
ak nárok žalobcu bol šikanózny a nedôvodný. Súd rozhoduje na základe takého skutkového, s ktorým
sa oboznámil v priebehu konania do doby, než vydal predmetné rozhodnutie a nemôže rozhodovať
na základe dôkazov, o ktorých sa dozvedel až po predmetnom uznesení. Nakoľko žalobca dôvody
hodné osobitného zreteľa v rámci konania a pred vydaním uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí,

neuvádzal, ani nenavrhoval použiť ustanovenie § 257 CSP, súd nebol oprávnený z úradnej povinnosti
žiadať vykonanie dôkazov iných ako navrhli strany. Ak chcel žalobca navrhnúť dôkazy v rámci skúmania
podmienok podľa § 257 CSP mal tak učiniť pred ukončením dokazovania. Na neskoršie predložené
dôkazy môže súd prihliadať iba v rámci naplnenia podmienok § 366 CSP, pričom žalobcom predložené
dôkazy nespĺňajú ani jednu podmienku tam uvedenú. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol,

aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vecne správne a
žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenie
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. o nároku na náhradu trov
konania je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

7. V prvom rade je nutné konštatovať, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým bolo žaloba
zamietnutá,odvolanímnapadnutýnebol,apretovtejtočastijerozsudoksúduprvejinštancieprávoplatný

a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknutý.

8. Predmetom prieskumu potom bol len výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým rozhodoval o
náhrade trov konania, v rámci ktorého vyslovil, že žalovaný má právo na náhradu trov konania protižalobcovi v rozsahu 100 %. S týmto konštatovaním sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na
zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie dodáva nasledovné:

9. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

10. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

11. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

12. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania. V sporových
konaniach sa pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu (§ 255
ods. 1 CSP). Podľa tejto zásady súd strane, ktorá mala v konaní úspech, prizná nárok na náhradu trov

konania podľa jej pomeru úspechu v konaní a to proti strane neúspešnej. Úspech vo veci sa zisťuje
porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Úspech v konaní
teda treba chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech
v zmysle procesného výsledku.

13. V zásade teda platí, že strana sporu, ktorá bola úspešná vo veci, má nárok na náhradu trov konania.
V § 257 CSP zákon stanovuje z tohto pravidla výnimku, podľa ktorej súd nemusí zaviazať neúspešnú
stranu sporu na náhradu trov konania protistrany a protistrane tak náhradu trov konania celkom alebo
sčasti neprizná. Zo znenia uvedeného ustanovenia § 257 CSP je pritom zrejmé, že zákon vyžaduje pre
aplikáciu uvedeného zákonného ustanovenia vždy spojenie dvoch podmienok a to: a) dôvody hodné

osobitného zreteľa a b) výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti
zákon bližšie nešpecifikuje. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i
v okolnostiach na strane strán konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia individuálnych okolností konkrétnej veci. Týmito
okolnosťami môžu byť dôvody osobné, majetkové asociálne pomery strán konania, dôvody uplatnenia

nároku na súde, či postup strany v konaní. Ustanovenie § 257 CSP však neslúži na zmierňovanie,
alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje len sama
skutočnosť, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore
zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.

14. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou žalobcu týkajúcej sa nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď súd prvej inštancie nezohľadnil, resp. sa nezaoberal
existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Hranice sudcovskej úvahy sú
danéúčelomprávnejúpravynáhradytrovkonania,ktorájejnepriznanieúspešnémuúčastníkovipripúšťa
len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§

255 ods. 1 CSP). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať
iba vo výnimočných prípadoch. Povinnosť priznať náhradu (účelne) vynaložených trov konania v plnom
rozsahu úspešnému účastníkovi platí za predpokladu, že súd nevyužije možnosť rozhodnúť v súlade
s ustanovením § 257 CSP (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. októbra 2011, sp. zn. 7
Cdo/129/2011). Z uvedeného vyplýva, že súd nemá povinnosť pri každom rozhodovaní o náhrade trov

konania prihliadnuť na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, nakoľko súd rozhoduje
podľa tohto ustanovenia len vo výnimočným prípadoch. To znamená, že ide o možnosť súdu aplikovať
predmetné ustanovenie aj napriek plnému alebo čiastočnému úspechu strany v spore, ak sú splnené
podmienky. V takom prípade potom konajúci súd má povinnosť odôvodniť aplikáciu ustanovenia § 257
CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Keď však sám konajúci súd dôvody aplikácie § 257 CSP

nezistí,nieježiadnyprávnyanilogickýdôvod,abytotovodôvodnenírozhodnutiaonáhradetrovkonania
uvádzal. Výnimkou je len situácia, kedy sa aplikácie § 257 CSP dožadovala strana sporu. V takých
prípadoch, pokiaľ strana sporu navrhne aplikáciu daného zákonného ustanovenia, musí konajúci súd
preskúmať daná dôvodnosť aplikácie § 257 CSP a aj v prípade, že dôvody aplikácie tohto zákonného
ustanovenia nezistí, musí toto v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, aby sa tak dostalo strane sporu

relevantnej odpovede na jej požiadavku aplikácie § 257 CSP a bolo tak naplnené jej právo na spravodlivý
súdny proces.15. V danej veci sa žalobca pred rozhodnutím súdu prvej inštancie nedomáhal aplikácie § 257
CSP pri rozhodovaní súdu o náhrade trov konania a keďže konajúci súd prvej inštancie sám zjavné
dôvody na aplikáciu tohto zákonného ustanovenia nezistil, nie je v zmysle vyššie uvedeného názoru

odvolacieho súdu žiadnou vadou, že rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje žiadne odôvodnenie
o neaplikovaní § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

16. Čo sa týka skutočností uvádzaných žalovaným v odvolaní, ktoré by mali byť podľa neho dôvodom
pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 257 CSP, k tým

odvolací súd uvádza nasledovné.

17. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP)
a zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov
konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže
dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, príp. zo sociálnych aspektov.

Súd pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliada na majetkové, sociálne, osobné,
zárobkové a iné pomery strán, okolnosti, ktoré stranu viedli k uplatneniu nároku na súd a ich postoj
v konaní. V súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 168/2018 zo dňa
10.10.2018 je preto potrebné pri rozhodovaní prihliadať na základné zásady (charakter sporu a procesnú
situáciu). Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí

vychádzaťzposúdeniaindividuálnychokolnostíkonkrétnejveci.Ustanovenie§257CSPvšakneslúžina
zmierňovanie, alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje
len sama skutočnosť, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v
spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany, tak ako to tvrdí žalobca vo svojom odvolaní. Preto v tomto
prípade neobstojí odvolacia námietka žalobcu, že žalovaný je v produktívnom veku, ktorý je konateľom

v spoločnosti a dosahuje vysoký mzdový príjem a žalobca je odkázaný iba na starobný dôchodok.

18. Ak by aj majetkové, zárobkové pomery strán sporu mali byť v tomto prípade dôvodom hodným
osobitného zreteľa, pre ktorý by sa žalovanému ako úspešnej strane sporu nemala celkom alebo
sčasti priznať náhrada trov konania, aplikácia § 257 CSP vyžaduje, aby k takémuto dôvodu hodnému

osobitného zreteľa pristúpila ešte okolnosť výnimočnosti. Tú odvolací súd však nevidí v žiadnych z
odvolacích tvrdení žalobcu. Podľa žalobcu v konaní išlo nielen o vysporiadanie vzťahu medzi dvoma
stranami, ale aj o usporiadanie celkových pomerov v záujme viacerých osôb, ktorých nehnuteľnosti
priamo susedia s predmetnými pozemkami. Uvedenému tvrdeniu žalobcu nič nenasvedčuje. V koní išlo
o spor medzi žalobcom a žalovaným a právoplatný rozsudok vyhlásený v tomto spore zaväzuje len ich /

§ 228 ods. 1 CSP/. Rovnako ani tvrdeniu žalobcu, že to bol on, kto pôvodne v spore dominoval a k
zmene došlo až na základe znaleckého posudku, čiže na základe odborných znalostí, ktorými žalobca
nedisponuje, nie je z hľadiska aplikácie § 257 CSP relevantné. Prihliadať pri rozhodovaní o náhrade
trov konania na skutočnosť, že v spore neúspešná strana v spore najskôr „dominovala“, by znamenalo
popretie zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP), ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov

konania.

19. Okolnosť výnimočnosti, ktorú treba naplniť pre aplikáciu § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov
konania nemožno vidieť ani v tom, že žalovaný sa dal zastúpiť v spore advokátom „až z Nitry“. Žalovaný
ako každý účastník súdneho konania má ústavné právo zvoliť si za svojho zástupcu v spore advokáta a

toto jeho právo nemožno nijako obmedziť /čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky/. Náklady na takúto
právnu pomoc v spore sú trovami konania, ktoré majú byť strane sporu v prípade jej úspechu v zásade
nahradené. Len výnimočne, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom. (pozri aj nález
Ústavného súdu Českej republiky z 25. júla 2012 sp. zn. I. ÚS 988/12), môžu byť trovy vynaložené na
právnu pomoc posúdené ako nie účelne vynaložené a z tohto dôvodu nenahradené v rámci náhrady

trov konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. apríla 2014, sp. zn. 2Sži/6/2014). Uvedené je
však predmetom skúmania a posúdenia až vo fáze, kedy sa osobitným rozhodnutím súdu vyčísľuje
náhrada trov konania a nie už pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Od účinnosti Civilného
sporového poriadku /01.07.2016/ sa rozhodovanie o náhrade trov konania deje v dvoch fázach. Najprv
je rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania, teda ktorá strana má nárok na náhradu trov konania

a v akom rozsahu. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia potom vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie
rozhodneokonkrétnejvýškenáhradytrovkonania,ktorámábyťzaplatená.Trovykonaniastranysavšak
nemôžu posudzovať ako celok, ale každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne,
a to aj z hľadiska toho, či boli potrebné na účelné uplatnenie alebo ochranu práva. Účelnosť trov konaniastrany, ktorej je priznaný nárok na náhradu trov konania sa preto skúma až v uvedenej druhej fáze
rozhodovania o náhrade trov konania, kedy súd vyčísľuje sumu náhrady s ohľadom na konkrétne úkony
strany v spore. Až tu môže súd vziať do úvahy, či vynaložené trovy boli príčinnej súvislosti s procesným

postojom strany k predmetu konania, či ich vynaloženie sledovalo procesné presadzovanie uplatneného
nároku alebo procesnú ochranu proti takému tvrdenému nároku, teda vziať do úvahy účelnosť trov
konania. V prípade, že dospeje k závere o neúčelnosti niektorých trov konania, tieto do sumy náhrady
trov konania nezahrnie.

20. Ak by teda v danom prípade malo byť zastúpenie žalovaného v spore advokátom z iného mesta
posúdené ako zneužitia práva na zastúpenie advokátom, nejde o dôvod pre nepriznanie náhrady trov
konania v spore úspešnému žalovanému cestou aplikácie § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov
konania ale o dôvod nepriznania náhrady konkrétnych trov konania pri vyčísľovaní sumy náhrady trov
konania z dôvodu ich neúčelnosti.

21. Odvolací súd nevidel výnimočné okolnosti, ktoré by spolu s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa
mali viesť k aplikácii § 257 CSP, ani v konaní strán v priebehu sporu. To, že žalobca mal v spore
prejavovať snahu o uzatvorenie mimosúdnej dohody a na druhej strane žalovaný nemal nikdy vážny
záujem na takomto riešení sporu, je len využitím práva každej strany sporu. Sama skutočnosť, že jedna
zo sporových strán nemá napriek snahe protistrany záujem na ukončení sporu mimosúdne, či súdnym

zmierom, môže byť celkom logicky výsledkom presvedčenia strany sporu o tom, že právo je na jej strane
a nie je bez ďalšieho prejavom nejakého zneužitia práva.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo
výroku II. o nároku na náhradu trov konania v konečnom dôsledku ako vecne správny potvrdil.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n édovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).