Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. november 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoPr/8/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114230297
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4114230297.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov JUDr.

Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobcu: S. B., bytom T. XXXX/
X, B., zastúpený: Mgr. Peter Mesároš, advokát so sídlom, Bottova 34, Nitra, proti žalovanému: G. Y. -
PEHA, so sídlom, D. XXXX/X/B, X. C., IČO: 33 398 062, zastúpený: Mgr. Jana Hoksová, advokátka so
sídlom, J. Kalinčiaka 13, Volkovce, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o náhradu mzdy a iné,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 10Cpr/4/2014- 289 zo dňa 14. júna
2017 v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 2.393,- eur s príslušenstvom (výrok
III.) a v časti výroku o náhrade trov konania, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy
2.393,- eur s príslušenstvom (výrok III.) p o t v r d z u j e v časti priznanej istiny 482,- eur a vo zvyšnej
vyhovujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 1.911,-eur, úrokov z omeškania zo sumy 2.393,- eur a v
časti výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v týchto častiach v r a c i a súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie rozhodol tak, že: I. Opravuje
sa rozsudok Okresného súdu Nitra z 17.2.2016 č. k. 10 Cpr/4/2014-111 v časti označenia č. k. tak,
že nesprávne 10Cpr/4/20144-111 sa vypúšťa a vkladá sa správne 10 Cpr/4/2014-111. II. Žalovaný je

povinný zaplatiť žalobcovi 716,68 eura s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 01.10.2014 do zaplatenia
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2.393 eur spolu
s úrokmi z omeškania 5,15 % ročne z 73 eur od 01.07.2014 do zaplatenia a 5,05 % ročne z 2.320
eur od 01.10.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti toho rozsudku. IV. Žaloba sa vo zvyšnej
časti zamieta. V. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,93 %. Svoje
rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 79 ods.4 písm. b), ods. 5, § 129 ods. 1,
§ 118 ods. 2, § 179 ods. 1, § 182 ods. 1, 2, § 186 ods. 1, 2, 3, § 189 ods. 1, § 191 ods. 1, 2, 3, 4

zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len Zákonník práce), § 36a, § 36 ods. 8 zákona č.
283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, § 453 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3
ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a dospel k záveru, že žaloba žalobcu v časti o zaplatenie sumy
716,68 eura a sumy 2.393 eur s prísl. je dôvodne podaná a vo zvyšnej časti žaloba nie je dôvodne
podaná. V odôvodení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou a jej doplnením domáhal, aby
súd rozhodol, že okamžité skončenie jeho pracovného pomeru k žalovanému založeného pracovnou
zmluvou z 31.08.2013 žalovaným z 18.08.2014 je neplatné a žalovaný je povinný zaplatiť mu náhrady

mzdy vo výške priemerného zárobku za obdobie dvoch mesiacov spolu s úrokmi z omeškania 5 %
ročne od 01.10.2014 do zaplatenia a cestovné náhrady vo výške 3.577 eur po započítaní už zaplatených
záloh a 323 eur spolu s úrokmi z omeškania 5,25 % ročne z 517 eur od 01.05.2014 do zaplatenia,
5,15 % ročne z 740 eur od 01.07.2014 do zaplatenia a 5,05 % ročne z 2.320 eur od 01.10.2014 dozaplatenia. Okresný súd Nitra rozhodol o predmete sporu medzitýmnym rozsudkom z 17.02.2016 č.
k. 10Cpr/4/2014-111 tak, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné s tým, že o ďalších
nárokoch a náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku. Rozsudok nadobudol

právoplatnosť14.04.2016. Vpísomnomvyhotovenírozsudkusúdchybneuviedolspisovúznačku
10Cpr/4/20144, namiesto 10Cpr/4/2014. Právni zástupcovia žalobcu a žalovaného sa na pojednávaní
27.06.2017 dohodli, že žalobca má od žalovaného nárok na zaplatenie náhrady mzdy 716,68 eura,
ktorá predstavuje priemerný zárobok žalovaného za dva mesiace. Právny zástupca žalovaného na
pojednávaní 24.05.2017 uznal, že žalovaný žalobcovi nevyplatil cestovné náhrady vo výške 2.443 eur,

ale voči nároku sa bránil zodpovednosťou žalobcu za škodu, ktorú mu spôsobil, jeho povinnosťou vrátiť
mu peňažné prostriedky vo výške 625 eur, titulom preplatku na nákladoch z pracovných ciest a vo
výške 180 eur titulom poplatku za kartu vodiča. Žalobca sa v časti prevyšujúcej 2.443 eur, t. j. 1.134
eur (3.577-2.443=1.134) nároku titulom cestovných náhrad následne vzdal. Právny zástupca žalobcu
uznal škodu vo výške 50 eur a voči ostatnej namietal s tým, že so žalobcom neboli prerokované škodové
zápisy, jedna faktúra bola vystavená spoločnosťou po jej zániku, pričom predmetom jej podnikania

nebola oprava vozidiel, škodu mala nahradiť leasingová spoločnosť a že žalobca zodpovedá len za
škodu do výške 4 násobku jeho priemerného zárobku, pretože nebolo preukázané, že vozidlo mu bolo
zverené. K obrane žalovaného v časti vydania preplatku na prijatých zálohách na náklady uznal iba
sumy potvrdené žalobcom. Obranu žalovaného v časti zaplatenia poplatku za kartu vodiča neuznal, hoci
uviedol, že ho v žalobe zohľadnil. Právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že vozidlo nebolo havarijne

poistené, že predpokladá, že škoda bola so žalobcom prejednaná a že žalobca zodpovedá za celú
škodu, pretože mu vozidlo bolo zverené, hoci poisťovňa plnila iba do výšky 4 násobku mzdy žalobcu,
pričom potvrdila, že žalovaný bol v omeškaní s vyplácaním cestovných náhrad. Súd prvej inštancie
mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako
zamestnávateľbolivpracovnompomerezaloženýmpísomnouzmluvouz31.08.2013vzneníjejdodatku

z 31.12.2013. Žalobca vykonával prácu vodiča MKD s platom vo výške 337,70 eura mesačne a na
základe dodatku z 31.12.2013 vo výške 420 eur mesačne. Žalovaný uvedený pracovný pomer okamžite
ukončil listom z 18.08.2014, ktorý bol doručený žalobcovi 22.08.2014 z viacerých dôvodov: opakované
a viacnásobné poškodenie zvereného vozidla z nedbanlivosti, strata/ odcudzenie zvereného majetku,
odmietnutie vykonať prácu z príkazu nadriadeného a nenastúpenie do práce na príkaz nadriadeného.

Žalobca sa proti okamžitému skončeniu bránil s tým, že je neplatné, ale netrval na tom, aby ho žalovaný
ďalej zamestnával. Okresný súd Nitra rozsudkom z 17.02.2016 č. k. 10Cpr/4/2014-111 rozhodol, že
okamžite skončenie pracovného pomeru je neplatné, pretože bolo neurčité a dôvody nepreukázané,
resp. nedostatočné. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 14.04.2016. Žalovaný nezaplatil žalobcovi
náhradu mzdy vo výške jeho priemerného zárobku za dva mesiace a cestovné náhrady, na ktoré mu

poskytoval zálohy, ktorých výška bola v konaní sporná, preto ho žalobca vyzval na ich zaplatenie vo
výške 3.900 eur listom z 02.09.2014 do 5 dní od jeho doručenia. Žalovanému bola výzva doručená
20.09.2014. V konaní nebolo záverom medzi stranami sporné, že žalobca má nárok na náhradu mzdy
v celkovej výške 716,68 eura a že mu neboli vyplatené cestovné náhrady v celkovej výške 2.443 eur.
Žalovaný sa však nároku na zaplatenie cestovných náhrad bránil nárokom na náhradu škody, ktorá

vznikla konaním žalobcu na vozidle s EČV: ZM XXX BN za rozbité pravé zrkadlá, z ktorej škody 349
eur na základe faktúry z 29.10.2013 č. 213020634 vystavenej Trucks Servis Trnava s.r.o. mu uhradila
Kooperatíva poisťovňa a.s. 309 eur, čo žalovaný preukázal hlásením o poistnej udalosti z 18.11.2013
o škode vzniknutej 18.10.2013 v Kooperatíva poisťovňa a.s. zaevidovanej pod č. 9559331012, ktorá
škoda však bola podľa jeho právnej zástupkyne vysporiadaná. Žalovaný sa ďalej bránil nárokom na

náhradu škody za poškodené pneumatiky. Nárokom na náhradu škody za znovu rozbité pravé zrkadlá,
pravé schody, pravý blatník, pravý spojler, z ktorej škody vo výške 2.344 eur, z ktorej škody mu poisťovňa
uhradila 1.305 eur. Nárokom na náhradu škody za poškodenú ľavú stranu vozidla schodíky, spojler,
ozdobné puklice, z ktorej škody vo výške 1.399 eur mu poisťovňa uhradila 527 eur. Nárokom na náhradu
škody na vozidle MAN s EČV: ZM XXX BR za poškodené pravé schody, spojler, lak, poškodený plech

nad prevodovku za 100 eur a stratené 2 ks zábrany za 100 eur. Žalovaný v konaní predložil štyri škodové
zápisy na celkovú výšku škody 2.861 eur, z ktorých ani jeden nie je podpísaný žalobcom. Žalovaný
nepreukázal, že uvedenú škodu so žalobcom prerokoval. Žalobca v konaní uznal nárok žalovaného
na náhradu škody za stratené zábrany dosky a v priebehu konania sa strany sporu dohodli na výške
škody 50 eur. Žalobca v konaní neuznal svoju zodpovednosť za škodu požadovanú na vozidle s EČV:

ZM XXX BN vo výške 250 eur za poškodené pneumatiky, za škodu na prestoji vozidla EČV: ZM
XXX BR vo výške 600 eur, za poškodenie plechu nad prevodovku vozidla EČV: XXX BR za 100 eur.
Žalobca v konaní uznal, že poškodil vozidlo žalovaného s EČV: ZM XXX BN v rozsahu ako vyplýva z
faktúr č. 201400114 z 20.05.2014 a 201400122 z 27.05.2014, ktoré žalovaný predložil ku škodovémuzápisu z 31.07.2014, pričom však namietal pravosť faktúr a svoju povinnosť škodu nahradiť. Škodový
zápis ohľadne tejto škody z 31.07.2014 sa týka poškodenia rôznych častiach vozidla s EČV: XXX
BN. Faktúra č. 201400114 z 20.05.2014 na 2.344 eur bez DPH bola vystavená za opravu schodíkov

Magnum L, panela schodíkov, rohu kabíny s mriežkou P, zrkadla komplet. veľké P, zrkadla komplet.
malé P, lakovačských prác, demontáže + montáže, pričom 1.305 eur vyplatila žalovanému Kooperatíva
poisťovňa a.s., s ktorou mal žalobca uzavretú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu na majetku a
to na základe hlásenia poistnej udalosti č. 9559960177 z 14.05.2014 o škode, ktorá vznikla 16.04.2014.
Žalobca písomne oznámil v poisťovni vznik škody a uplatnil si nárok na náhradu škody 11.07.2014 s

tým, že škoda sa týkala poškodenia pravého zrkadla, veľkého, malého, pravých schodíkov, pravého
predného cela, zadného spojlera za schodíkmi, dverí s tvrdením, že žalovaný si voči nemu uplatnil
škodu 2.344 eur, ktorý nárok považoval za oprávnený. V likvidačnom spise sa nachádza iba kalkuláciu
opravy na 444,30 eura bez DPH. Faktúru č. 201400122 z 27.5.2014 na 1.399 eur bez DPH bola
vystavená za opravu schodíkov Magnum L, panela schodíkov, lakovačských prác, demontáž + montáž,
pričom 527 eur z uvedenej škody vyplatila žalovanému Kooperatíva poisťovňa a.s. a to na základe

hlásenia o poistnej udalosti č. 9559960134 z 14.05.2014 o škode, ktorá vznikla 14.04.2014. K uvedenej
škode nebol od poisťovne žiadaný likvidačný spis. Vlastníkom vozidla bola leasingová spoločnosť VFS
Financial Services Slovakia s.r.o. a žalovaný bol držiteľom vozidla. Obe faktúry vystavila spoločnosť
PioneerSlovakias.r.o.,ktorejpredmetompodnikanianebolaopravavozidiel,pričomtátospoločnosťbola
21.05.2014 vymazaná z obchodného registra v dôsledku zlúčenia z právnym nástupcom spoločnosťou

ICHTIA s.r.o. Žalovaný sa bránil aj nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia na preplatkoch na
vyúčtovaniach z pracovných ciest vo výške 625 eur a to z pracovnej cesty 1, 2/2014 vo výške 154 eur, z
pracovnej cesty 3, 4/2014 vo výške 156 eur a z pracovnej cesty 5, 6, 7/2014 vo výške 315 eur. Žalobca
v konaní uznal, že mu žalovaný v rozhodnom období vyplatil zálohy v celkovej výške 1.550 eur, pričom
k nákladom sa nevedel vyjadriť, tieto podľa vyúčtovaní presahujú potvrdené prijaté zálohy. Žalovaný sa

napokon bránil aj nárokom na vydanie 180 eur (pôvodne 200 eur) za zaplatený poplatok za kvalifikačnú
kartu vodiča, ktoré výdavky nepreukázal. Žalovaný pred začatím konania vyplatil žalobcovi 323 eur a tým
mal jeho nároky titulom pracovného pomeru za vysporiadané. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej
inštancie za preukázané, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom
exitoval pracovnoprávny vzťah, ktorý bol okamžite skončený zo strany žalovaného. Pretože však bolo

právoplatne rozhodnuté, že toto okamžité skončenie je neplatné a pretože žalobca od žalovaného
nepožadoval, aby ho ďalej zamestnával, platí, že sa tento pracovný pomer skončil podľa § 79 odsek 4
písmeno b) Zákonníka práce dohodou k 22.08.2014, pretože sa strany sporu nedohodli inak. Žalobca
má podľa § 79 odsek 5 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku
podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov, ktorej výška 716,68 eura nebola medzi stranami

sporu sporná, a preto súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku 716,68 eura. Pretože sa žalovaný dostal so zaplatením mzdy do omeškania, priznal
súd žalobcovi aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa uvedeného v žalobe, kedy už bol
žalovaný so zaplatením celej dlžnej mzdy splatnej podľa § 129 odsek 1 Zákonníka práce v omeškaní
do zaplatenia vo výške 5,05 % ročne, pretože základná sadzba ECB bola v prvý deň omeškania

0,05 % a žalobcovi patrí úrok o 5 bodov vyšší. V konaní nebolo sporné, že žalobcovi počas trvania
jeho pracovného pomeru vznikol aj nárok na vyplatenie cestovných náhrad podľa zákona č. 283/2002
Z. z. o cestovných náhradách. Pretože v priebehu konania žalovaný uznal tento nárok žalobcu vo
výške 2.443 eur a žalobca sa požadovaného nároku v prevyšujúcej časti, t. j. 1.134 eur vzdal, súd ho
považoval vo výške 2.443 eur za nesporný. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca

vykonával pre žalovaného prácu vodiča a jeho pracovnou náplňou bolo vedenie nákladného motorového
vozidla. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca počas plnenia týchto pracovných úloh stratil dve
zábrany žalovaného, čím mu spôsobil škodu 50 eur a ani to, že viackrát poškodil nákladné motorové
vozidlo, ktoré viedol a ktorého držiteľom bol žalovaný, ktorému poisťovňa, v ktorej mal žalobca uzavretú
poistnú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu vyplatila časť spôsobenej škody. Z vykonaného

dokazovania však nebolo preukázané, že by žalobca zodpovedal za uvedenú škodu v plnej výške,
pretože žalovaný nepreukázal, že by mu bolo vozidlo zverené, pretože nepredložil písomnú dohodu
podľa § 182 odsek 1 Zákonníka práce a nepreukázal, že škodu spôsobil úmyselným konaním, pričom
uvedenáobranaprevyšujeminimálnevprípadeškodyzo14.04.2014štvornásobokpriemernejmesačnej
mzdy žalovaného. V oboch prípadoch však nebolo preukázané, že by žalovaný uvedenú škodu so

žalobcom prerokoval a už vôbec nie v lehote podľa § 192 odsek 1 Zákonníka práce a so zástupcami
zamestnancov podľa § 192 odsek 4 Zákonníka práce. Uvedenej povinnosti nezbavuje žalovaného
ani skutočnosť, že poistné plnenie mu bolo vyplatené na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi
poisťovňou a žalobcom. Sporná však bola aj výška škody, pretože žalobca namietal obe faktúrypredložené žalovaným. Súd mal rovnako ako žalovaný pochybnosti o pravdivosti oboch faktúr, pretože
ich vystavila spoločnosť, ktorej predmetom podnikania nebola oprava vozidiel, v čase vystavenia faktúry
č. 201400122 táto spoločnosť už podnikala pod iným obchodným menom bolo na faktúre uvedené

a z likvidačného spisu č. 9559960177 nie je zrejmé spôsobom bola škoda zlikvidovaná a či vôbec
bola faktúra č. 201400114 z 20.05.2014 na 2.344 eur bez DPH poisťovni predložená. Hoci z
oboch faktúr je zrejmé, že nimi boli vyúčtované opravy inej časti vozidla (pravej a ľavej), a teda nešlo
o duplicitnú opravu a hoci omylom nebol vyžiadaný likvidačný spis č. 9559960122 súd mal za to, že
žalovanému sa nepodarilo preukázať nesporne dôvodnosť jeho obrany v časti tohto nároku. Žalobca

spôsobenie ostatných škôd žalovanému neuznal, pričom žalovaný nepreukázal, že prišlo k ich vzniku,
protiprávnemu konaniu žalobcu, príčinnej súvislosti medzi konaním a vznikom škody a ani zavineniu
žalobcu, pretože zamestnanec zodpovedná zamestnávateľovi iba za škodu spôsobenú úmyselným
alebo nedbanlivostným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti.
Spôsobenie škody bolo okrem toho aj jedným z dôvodov k okamžitému skončeniu pracovného
pomeru, ktoré dôvody súd právoplatne neuznal za dôvodné. Žalovaný okrem toho rovnako nepreukázal,

že tieto škody prerokoval so žalobcom v lehote podľa § 192 odsek 1 Zákonníka práce a to ani so
zástupcami zamestnancov podľa § 192 odsek 4 Zákonníka práce. Z uvedených dôvodov uznal súd
za dôvodnú iba obranu žalovaného, čo do výške 50 eur proti jeho nespornému nároku na zaplatenie
cestovných náhrad vo výške 2.443 eur. Žalovaný sa bránil voči nároku žalobcu aj nárokom na vydanie
preplatkov na zálohách vyplatených žalobcovi na náklady počas pracovných ciest a ich reálnej spotreby,

ktoré si žalobca bezdôvodne ponechal s poukazom na predložené vyúčtovania v celkovej výške 625 eur
a to z pracovnej cesty 1, 2/2014 vo výške 154 eur, z pracovnej cesty 3, 4/2014 vo výške 156 eur
a z pracovnej cesty 5, 6, 7/2014 vo výške 315 eur. Žalobca však v konaní neuznal, že by predložené
vyúčtovania v časti nákladov vypisoval on, pričom ním ani nie sú podpísané, čím žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno na preukázanie výšky vzniknutých nákladov. Žalobca v konaní v časti prijatých záloh

potvrdil iba prijatie sumy v celkovej výške 1.550 eur, z vyúčtovania pracovnej cesty 3, 4/2014 vo výške
1.050 eur a z vyúčtovania 5, 6, 7/2014 vo výške 500 eur, podľa vyúčtovania pracovnej cesty 1, 2/2014
nebola poskytnutá žiadna záloha, ale žalovaný evidoval preplatok z minulej cesty 500 eur. Náklady v
súvislostisuvedenýmipracovnýmicestamivšakbolioveľavyššieatopracovnejcesty1,2/2014vovýške
991,50 eura, pracovnej cesty 3, 4/2014 vo výške 894,05 eura a 5, 6, 7/2014 vo výške 1.131,38 eura,

pričom žalobca v konaní tvrdil, že tieto náklady platil aj zo záloh poskytnutých žalovaným na cestovné
náhrady. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena na preukázanie vzniku bezdôvodného obohatenia
na strane žalobcu bezdôvodným si ponechaním peňažných prostriedkov 625 eur nemal za preukázanú
obranu žalovaného proti nespornému nároku žalobcu vo výške 2.443 eur. Žalovaný sa okrem toho proti
nároku žalobcu bránil aj nárokom na vydanie peňažných prostriedkov do výšky poplatku za kvalifikačnú

kartu vodiča v hodnote 180 eur, pôvodne 200 eur, s odôvodnením, že právny dôvod na zaplatenie toho
poplatku odpadol, pretože pracovný pomer žalobcu k nemu skončil, ale napriek tomu žalobca kartu ďalej
používa. Súd však nemal rovnako za preukázanú dôvodnosť tejto obrany, pretože žalovaný nepreukázal
v akej výške poplatky za vydanie kvalifikačnej karty vodiča, ktoré pozostávajú z kolkov a poplatkov za
absolvovaniekurzu,ktoréhovýškuzákonč.280/2006Z.z.opovinnejzákladnejkvalifikáciiapravidelnom

výcviku niektorých vodičov nestanovuje reálne zaplatil. Uvedená karta je osobným dokladom žalobcu
ako vodiča, a teda sám žalobca bol povinný kurz tejto kvalifikácie absolvovať a v prípade
ak ho pre neho zabezpečil žalovaný spolu s vydaním osvedčenia a karty, išlo o ich vzájomnú dohodu,
pričom žalovaný nepreukázal podmienky uzavretia tejto dohody, a teda ani nárok na vrátenie týchto
poplatkov v prípade skončenia pracovného pomeru. Z uvedených dôvodov súd rozhodol, že žalovaný

je povinný zaplatiť žalobcovi 2.393 eur (2 443-50=2 393) do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a
pretože žalovaný sa rovnako dostal so zaplatením cestovných náhrad do omeškania, čo sám potvrdil,
priznal súd žalobcovi aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania 5,15 % ročne z 73 eur (517+740=1.257
a 1.257-1.134-50=73) od 01.07.2014 do zaplatenia a 5,05 % ročne z 2.320 eur od 01.10.2014 do
zaplatenia, pretože medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný bol so zaplatením dlžných cestovných

náhrad podľa § 36a zákona č. 283/2002 Z. z. už v deň uvedený v žalobe v omeškaní, pričom základná
sadzba ECB bola v prvé dni omeškania 0,15 %, resp. 0,05 % a žalobcovi patrí úrok o 5 bodov vyšší a
vo zvyšnej časti žalobu zmietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že ju
pomerne rozdelil podľa pomeru úspechu a neúspechu. V časti prvého výroku a druhého výroku z troch
bol úspešný žalobca, a preto mu patrí náhrada v rozsahu 66,66 % (33,33+33,33=66,66).

V časti tretieho výroku patrí náhrada trov konania žalobcovi v rozsahu 11,27 %, pretože bol úspešný v
rozsahu 66,90 % (2.393 eur z 3.577 eur) a žalovaný bol úspešný v rozsahu 33,10 % (1.184 eur z 3.577
eur) t. j. 66,90-33,10=33,80, pričom 33,80 % z 33,33 % je 11,27 %. Žalobcovi patrí náhrada trov konania
v rozsahu 77,93 % (33,33+33,33+11,27=77,93).2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný v časti výrokov 3. a 5. Navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zmenil tak, že nárok žalobcu

zamietne a žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania, resp. ich zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie v týchto častiach na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal za to, že súd prvej inštancie
napriek tomu, že dostatočne zistil skutkový stav veci, vyvodil absolútne nesprávne právne závery, keď
neuznal argumenty žalovaného ohľadne rozsahu vzniknutej škody, ktorá mu bola spôsobená zo strany
žalobcu, čo tento v konaní ani nepoprel, a teda mu vznikol nárok na vykonanie jednostranného zápočtu

voči pohľadávke žalobcu a jeho nároku na vyplatenie cestovných náhrad. Čo sa týka vzniknutej škody
na strane žalovaného, ktorá bola jednoznačne preukázaná v konaní vyplývajúca z predložených faktúr
č. 201400114 z 20.05.2014 a č. 201400122 zo dňa 27.05.2014, túto žalobca uznal, že danú škodu
v rovnakom rozsahu spôsobil a táto bola riešená aj v rámci jeho zodpovednosti pri výkone povolania
ako poistná udalosť v poisťovni Kooperativa, a.s., avšak kvôli nedostatočnému krytiu poistného plnenia,
keďže žalobca nemal uzatvorenú poistku zodpovednosti pri výkone povolania v dostatočnom rozsahu,

táto bola zo strany poisťovne žalovanému uspokojená len čiastočne, zvyšný nárok, ktorý ani žalobca
nespochybnil, mu započítal voči nevyplateným cestovným náhradám. Žalobca úmyselne v konaní
zamlčoval skutočnosti a až následne priznal, že táto škoda bola riešená ako poistná udalosť, veľmi
dobre vedel rozsah vzniknutej škody, ako aj to, že poisťovňa uznala jeho zodpovednosť za vzniknutú
škodu, nesporila rozsah poškodenia motorového vozidla a tento bol aj čiastočne uspokojený do rozsahu

uzatvoreného poistenia na strane žalobcu. O spôsobe vybavenia poistnej udalosti bol žalobca zo
strany poisťovne informovaný, ako aj o rozsahu uplatneného nároku, čo však sa snažil poprieť, hoci
poisťovňa po skončení likvidácie poistnej udalosti zaslala na vedomie aj samotnému žalobcovi, ako
boli poistné udalosti ukončené. Žalobca v konaní nevedel dostatočne preukázať vzniknutý nárok na
vyplatenie uplatnených cestovných náhrad, ktoré si nárokuje voči žalovanému, opakovane tam vznikali

rozdiely v uplatnených sumách a vykonaných pracovných cestách, rovnako ako aj to bolo preukázané,
že jeho vinou v mesiaci 7/2014 vznikla žalovanému škoda za štyri dni prestoja vozidla, kedy žalobca
odmietol vykonať pokyn zamestnávateľa, žalovaného na pokračovanie pracovnej cesty. Uvedenú škodu
žalovaný vyčíslil paušálne vo výške 150 Eur na deň, v čom boli zahrnuté jeho straty a náklady v rámci
podnikania (platenie lízingu, mzdy, poistky a pod.), kedy reálne vozidlo zn. EČV: ZM XXX BN, ktoré bolo

zverené žalobcovi, nevykonávalo žiadnu činnosť, dokonca žalobca si nárokoval aj na vyplatenie mzdy
za dané obdobie, ako aj preplatenie cestovných náhrad. Žalovaný predložil súdu presný rozpis nárokov
žalobcu od 1/2014 - 7/2014, nároky na cestovné náhrady, ako aj jednotlivé zápočty, ako mu boli peniaze
vyplácanéačomuboloodpočítané,čonáslednedoplnilajďalšímilistinnýmidôkazmi,ktorépotvrdzovali,
aké peniaze žalobca od žalovaného prijal v hotovosti, vyúčtovania jednotlivých pracovných ciest, kde mu

boliposkytovanézálohynapracovnécestyapod.,čosasnažilžalobcaopakovanevkonanípoprieť,hoci
išlo o vyúčtovania písaného rukou. Žalovaný nesúhlasí s rozsahom uplatneného nároku na vyplatenie
cestovných náhrad, nakoľko práve konaním žalobcu mu vznikli opakovane na motorovom vozidle, ktoré
bolo zverené žalobcovi za účelom výkonu povolania ako jeho zamestnancovi škody, ku ktorým sa aj v
konaní žalobca priznal žalobca, avšak zároveň nebol ochotný niesť zodpovednosť za tieto škody, čo je

v hrubom rozpore so Zákonníkom práce, zodpovednosťou zamestnanca za zverené hodnoty, s dobrými
mravmi, aby žalovaný niesol zodpovednosť za škody, ktoré spôsobil jeho zamestnanec neodbornou
činnosťou. Mal za to, že súd sa nedostatočne vysporiadal s nárokmi žalovaného na vykonanie zápočtov
aj v rozsahu peňažných plnení, ktoré poskytol žalobcovi pred každou pracovnou cestou, pričom rozdiely,
ktoré si ponechal z následného vyúčtovania, tieto žalovaný započítal voči jednotlivým nárokom.

3. Žalobca sa písomným podaním zo dňa 24.10.2017 vyjadril k podanému odvolaniu žalovaného.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v súlade s ustanovením § 387 CSP potvrdil ako vecne
správny a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že súd správne poukázal v
odseku 20 svojho rozhodnutia, že žalovaný uznal nárok žalobcu vo výške 2.443 eur, tento bol medzi

stranaminesporný.Správnesúdvyhodnotilvkonanívykonanédôkazyajehoprávneposúdeniejevecne
správne. S poukazom na ustanovenie § 191 ods. 2 Zákonníka práce uviedol, že uvedenú zákonnú
povinnosť si žalovaný ako zamestnávateľ nesplnil, údajnú škodu so žalobcom ako zamestnancom
neprerokoval. V prípade nesplnenia podmienky uvedenej v ustanovení § 191 ods. 1 Zákonníka práce,
je toto prekážka uplatnenia nároku na náhradu škody zamestnávateľom, tzn. žalovaným. Naviac

ako správne poukazuje súd, z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by za škodu mal
zodpovedať žalobca. Žalovaný nepreukázal existenciu písomnej dohody v zmysle ustanovenia § 182
ods. 1 Zákonníka práce, taktiež nepreukázal, že by škoda bola spôsobená úmyselne. V tomto smere
jednoznačnepoukazujenaustanovenie § 179ods.1,druhávetaZákonníkapráce,vzmyslektoréhoje povinnosťou zamestnávateľa, žalovaného preukázať zamestnancovo, žalobcove zavinenie na vzniku
škody s výnimkou ustanovení § 185 a § 182 Zákonníka práce. Opakovane poukazuje na skutočnosť,
že žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal zodpovednosť žalobcu za vznik

škody. Uvedené jednoznačne potvrdzuje okrem iného aj žalovaným vyčíslenie údajnej škody vo výške
150 Eur/deň. Takto „paušálne“ vyčíslená škoda nebola podložená žiadnymi relevantnými dokladmi, ktoré
by preukazovali, či k vzniknutej škode malo dôjsť. Nad rámec uvedeného opakovane poukazuje na
skutočnosť, že žalovaným predĺžené faktúry č. 201400122 a č. 201400114 nie sú dôveryhodné, nakoľko
spoločnosť, ktorá ich vystavila nemala v predmete podnikania opravu vozidiel. Podľa právneho názoru

žalobcu neobstojí odôvodnenie odvolania žalovaného. Žalovaný sa v priebehu konania, aj v podanom
odvolaní bránil tým, že vykonal zrážky voči žalobcovi, nakoľko mu žalobca mal údajne spôsobiť škodu
pri plnení pracovných úloh. Ako však na to poukázal súd vo svojom rozhodnutí a rovnako ako na to
poukázal žalobca v priebehu konania, žalovaný nesplnil zákonom predpísané povinnosti a náležitosti pri
uplatnení náhrady škody, pokiaľ mu mala nejaká vzniknúť konaním žalobcu. V tomto smere poukazuje
na príslušné ustanovenie Zákonníka práce, ktoré neboli zo strany žalovaného ako zamestnávateľa

dodržané. Žalobcovi ani pred súdnym konaním, ani v priebehu konania žalovaný nepreukázal vznik
škody, za ktorú by niesol žalobca zodpovednosť. Preto konanie žalovaného, ktorým vykonal v rozpore
so Zákonníkom práce zrážky za údajne vzniknuté škody, neobstojí, nemožno považovať za zákonné
uplatnenie nároku na náhradu škody.

4. Podľa § 470 ods.1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Podľa § 470 ods.2 zákona č. 160/2015 Z. z. (ďalej len CSP) právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon

použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

6. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP),

ktorý zákon zrušil OSP a ustanovil, že platí aj pre (dovtedy) začaté konania (princíp okamžitej
aplikovateľnosti), keď účinky úkonov dovtedy učinených podľa OSP zostávajú zachované.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej aj
ako „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou v zákonom

stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) za
splnenia povinnosti ustanovenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
v časti priznanej istiny 482 eur (t. j. nad sumu 1.911 eur) nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej
inštancie v tejto časti ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil a vo zvyšnej

vyhovujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 1.911 eur a úrokov z omeškania zo sumy 2.393 eur zrušil,
keď dospel k záveru, že v týchto častiach je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

9. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod
je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t. j.

úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t. j. namiesto
príslušnej právnej normy aplikoval normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval,
alebo - správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

10. Podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a

ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou
ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae

(odmietnutie spravodlivosti). Povinnosť súdov rozhodnutie odôvodniť v súlade s vyššie citovaným
ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a
nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
stranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázky
nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

12. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom sporu v danej právnej veci je žaloba žalobcu zo dňa
16.10.2014, ktorou sa žalobca ako zamestnanec domáhal proti žalovanému ako zamestnávateľovi
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa
18.08.2014 založeného pracovnou zmluvou zo dňa 31.08.2013 od 01.09.2013, s dohodnutým druhom

práce vodič MKD, s dohodnutou výškou mzdy 337,70 eura, s miestom výkonu práce EÚ + podľa potreby,
na dobu neurčitú, v znení dodatku o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2013 (dohodnutá
výška mzdy 420 eur), náhrady mzdy v sume priemerného zárobku za obdobie dvoch mesiacov v sume
995,82 eura s prísl. a zaplatenia cestovných náhrad vo výške 3.577 eur s prísl. na skutkovom základe,
že medzi stranami sporu vznikol pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.03.2013,

žalovaný skončil so žalobcom pracovný pomer okamžitým skončením pracovného pomeru listom zo
dňa 18.08.2014 podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, doručeným žalobcovi dňa
22.08.2014.Žalobcaoznámilžalovanémulistomzodňa02.09.2014,ženetrvánaďalšomzamestnávaní.
Žalobca namietal neplatnosť skončenie pracovného pomeru z dôvodu, že tento právny úkon nie je
určitý, zrozumiteľný, keďže dôvod skončenia pracovného pomeru nie je skutkovo vymedzený tak, aby

ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, navyše skončenie pracovného pomeru nie je dôvodné
a žalovaný si tiež nesplnil povinnosť v zmysle ustanovenia § 74 Zákonníka práce ako hmotnoprávnu
podmienku okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalovaný si v zmysle obsahu pracovnej zmluvy,
s poukazom na príslušné ustanovenia Zákonníka práce a zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných
náhradách nesplnil povinnosť a nevyplatil žalobcovi cestovné náhrady a to časť cestovných náhrad

za mesiac marec 2014 vo výške 840 eur, časť cestovných náhrad za mesiac apríl a máj 2014 vo
výške 740 eur a cestovné náhrady za poslednú pracovnú cestu vo výške 2.320 eur, spolu 3.900 eur.
Časť cestovných náhrad žalovaný zaplatil žalobcovi dňa 13.10.2014 vo výške 323 eur. Žalobca k
žalobe pripojil pracovnú zmluvu zo dňa 31.08.2013, okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa
18.08.2014, výzvu zo dňa 02.09.2014. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe (č. l. 38 spisu) uviedol,

že žalobca spôsobil žalovanému za trvania pracovného pomeru škodu tým, že žalobca neuposlúchol
príkaz žalovaného, keď žalovaný vyslal žalobcu počas poslednej pracovnej cesty v zahraničí dňa
23.07.2014 z F do GB, čo žalobca odmietol, zostal stáť na mieste (kde vyložil tovar), až do času pokiaľ
pre neho nenašli prepravu do SK dňa 28.07.2014. Žalovaný vyčíslil škodu za prestoj vo výške 600 eur (4
dni/150 eur na deň). Po návrate zo služobnej cesty dňa 30.07.2014 žalobca vozidlo žalovanému riadne

neodovzdal. Dňa 07.08.2014 telefonicky požiadal žalobcu, aby nastúpil do práce, bezvýsledne, preto
žalobcu odhlási zo SP v dňoch 07.08. až 22.08.2014 a skončil so žalobcom pracovný pomer okamžitým
skončením. K uplatneným cestovným náhradám uviedol, že keď sa žalobca po 4-6 týždňoch ako vodič
kamiónu v EU vrátil z pracovnej cesty na SK, mal 7, resp. 10 dní voľna, ktoré mal zaplatené v základnej
mzde, okrem toho keď víkendoval v zahraničí mal 50 eur za sobotu a 50 eur za nedeľu. Žalovaný ďalej

uviedol,žežalobcaspôsobilžalovanémuďalšieškodyato1.poškodené/rozbitépravézrkadlánavozidle
ZM XXX BN, faktúra za opravu bola 349 eur, poisťovňa uhradila sumu 309 eur, rozdiel si od žalobcu
neuplatnil, 2. poškodené pneumatiky na vozidle ZM XXX BN, keď si žalovaný nevšimol, že náves šúchal
o pneumatiky, pokračoval v jazde až pokým nestrelili, žiadal 50 % z hodnoty pneumatík, keďže boliojazdené na 50 %, 3. poškodenie vozidla ZM XXX BN znovu rozbité pravé zrkadlá, poškodené pravé
schody, rozbitý pravý blatník, poškodený pravý spojler a spojler za schodíkmi, faktúra za opravu bola
2.344 eur bez DPH, poisťovňa zaplatila 1.305 eur, uplatňuje si voči žalobcovi rozdiel 1.039 eur, 4. škoda

za poškodenie auta ZM XXX BN, poškodená ľavá strana vozidla- schodíky, spojler, ozdobné puklice,
faktúra za opravu bola 1.399 eur bez DPH, poisťovňa uhradila 527 eur, uplatňuje si rozdiel vo výške 872
eur, 5. poškodenie vozidla ZM XXX BR, ktorého doposiaľ nebola vykonaná oprava, 6. poškodený plech
nad prevodovkou (odtrhnutý) na vozidle ZM XXX BR, 100 eur za opravu,7. za stratu 2 ks nových zadných
zábran 100 eur (2 x 50 eur). Žalovaný k vyjadreniu pripojil vyúčtovanie mzdy a mzdových náhrad za

mesiacejanuáražjúl2014.Žalobcanapojednávanídňa09.09.2015vovýpovediuviedol,žepodľaústnej
dohody so žalovaným mal jazdiť vonku 6 týždňov, potom mal byť stiahnutý, pri poslednej ceste bol vonku
6 týždňov, volal žalovanému, aby ho stiahol domov, na čo ho žalovaný požiadal, aby otočil ešte Anglicko,
tak by bol vonku 8 týždňov, po 8 týždňoch mu zamestnankyňa žalovaného oznámila, že nebol nahlásený
domov,žemáísťdoAnglicka,čoodmietol,následnemuvolalžalovaný,povedalmu,čijelepšiestáť4dni
vo Francúzsku, kde žalobca aj čakal a následne potom ho žalovaný stiahol domov a po návrate domov

došlo medzi nimi ku konfliktu. Žalovaný mu poslal sms správu, že žalobcovi dlhuje sumu 1.984 eur, čo
nebolo pravdou a žiadal žalovaného, aby mu poslal na účet peniaze. Ďalej uviedol, že poškodil vozidlo
žalovaného počas pracovnej cesty, nechal vozidlo nafotiť poisťovni, čo bolo 2 mesiace pred skončením
pracovného pomeru a zabudol na nakládke dorazové dosky v hodnote nižšej než ich ohodnotil žalovaný.
Pokiaľ sa jednalo o nakládku v Poprade, nejednalo sa o príkaz žalovaného na nástup do práce. Po

návrate z pracovnej cesty vozidlo odstavil ako vždy v P. C., zaniesol papiere žalovanému, išlo o bloky
za diaľnice, faktúry a pod., ale vyúčtovanie cestovných náhrad neurobil, pretože to nikdy nerobili,
ani predtým. Po návrate z cesty bežne býval doma 7 až 10 dní, čerpal náhradné voľno. Po uplynutí
náhradného voľna mu žalovaný poslal sms, že sa nakladá Poprad, žalovaný ho nevyzval telefonicky,
aby nastúpil do práce. Žalobca na č. l. 99 spisu predložil súdu sms komunikáciu medzi stranami sporu

v dňoch 15.08. až 19.08.2014. Na pojednávaní dňa 16.11.2015 žalovaný vo výpovedi uviedol, že ústna
dohoda medzi stranami sporu bola taká, že žalobca bude vykonávať zahraničné cesty v trvaní 4 až
6 týždňov, následne mohol byť doma asi 10 dní, mal zaplatené soboty a nedele, stravné, teda čas
strávený na ceste, aj za čas, kedy nevykonával prácu, mal dohodnutú mzdu 420 eur brutto a cestovné
náhrady 45 eur na deň, pokiaľ išlo o cestu v EÚ, v tom boli zahrnuté aj diéty. Žalobca uzatvoril poistku na

škodu na majetku, ale poistné plnenie nepokrývalo skutočnú výšku škody, preto k jednotlivým škodám
žalovaný vypracoval škodové protokoly, o tieto škody krátil žalobcovi stravné a diéty. Pri poslednej
jazde v júli 2014 bol žalobca 4 týždne na ceste, žalovaný požiadal žalobcu, aby ešte jedenkrát otočil
Francúzsko, čo žalobca odmietol, nepokračoval v jazde, čakal na nakládku 4 až 6 dní. Za túto dobu
žalovaný vyčíslil škodu 150 eur za deň za prestoj, vychádzajúc z leasingových splátok, z poistného a z

ušlého zisku, potom ako bol so škodou žalobca oboznámený, túto škodu znovu strhol zo stravného a
z diét. Po návrate domov žalobca vozidlo neodovzdal žalovanému, žalovaný zistil, že vo vozidle chýba
200 litrov nafty, ktorú škodu žalobcovi nestrhli, nebolo z čoho. Po návrate prišiel žalobca jedenkrát do
firmy, kedy došlo medzi nimi k hádke. Následne žalobca už so žalovaným nekomunikoval, posielali mu
sms a telefonovali od 07.08.2014 s tým, aby nastúpil do práce, nereagoval, tak mu vykazovali absencie,

okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 18.08.2014 žalobca prevzal 22.08.2014. Žalovaný
uviedol, že uplatnená výška cestovných náhrad je vypočítaná správnym spôsobom, avšak z nich boli
odpočítané škody spôsobené žalobcom, ku škodám žalovaný vypracoval škodové protokoly, neboli
prejednávané so žalobcom, žalobca škodové zápisy žalobca nepodpísal, dohodu o zrážkach zo mzdy
nemali uzatvorenú, ale žalobca mal hmotnú zodpovednosť. Keď poslal žalobcovi sms správu o dlhu

žalovaného voči žalobcovi vo výške 1.984 eur, nemal ešte vyčíslené škody na vozidle. Žalobca predložil
súdu na č. l. 106 spisu sms komunikáciu strán sporu zo dňa 10. až 18.08.2014. Žalobca na pojednávaní
dňa 17.02.2016 uviedol, že jeho pracovná zmluva nebola zmenená, jeho mesačný príjem u žalovaného
bol 337,70 eura a k tomu mal cestovné náhrady vo výške 45 eur denne. Súd prvej inštancie rozsudkom
(medzitímnym) č. k. 10Cpr/4/2014-111 zo dňa 17.02.2016, právoplatným dňa 14.04.2016, rozhodol tak,

že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 18.08.2014 založeného pracovnom zmluvou zo dňa
31.08.2013 je neplatné, dôvodiac s poukazom na ustanovenia § 68 ods.1 písm. b), ods. 2, § 36 ods. 1,
§ 74 Zákonníka práce, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka dôvodiac tým, že okamžité skončenie
pracovného pomeru dané žalobcovi listom žalovaného zo dňa 18.08.2014 vyhodnotil ako neplatný
právny úkon z dôvodu jeho neurčitosti. Žalobca preukázal, že pracovnú disciplínu v dvoch vytýkaných

dôvodoch neporušil, odmietnutie vykonávať prácu a nenastúpenie do práce neporušil, pretože príkaz
žalovaného zo dňa 23.07.2014 bol v rozpore s jeho dohodnutými pracovnými povinnosťami (maximálna
doba pobytu v zahraničí) a po jeho návrate zo zahraničia 30., resp. 31.07.2014 sa nejednalo zo strany
žalovaného o príkaz a teda jeho nesplnením nemohol žalobca porušiť pracovnú disciplínu, pričom vtom čase mal žalobca okrem toho nárok na dohodnutý odpočinok. V časti vytýkaného poškodenia
zvereného motorového vozidla a straty, resp. odcudzenia zvereného majetku, sa žalobca na základe
vyjadrenia žalovaného v konaní čiastočne doznal, spochybnil však jeho intenzitu, resp. svoje zavinenie.

Súd však mal za to, že sám žalovaný toto konanie, ktoré bolo v okamžitom skončení opäť vyjadrené
neurčito, nepovažoval za také závažné, že by malo za následok samo o sebe dôvodnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Súd vychádzal z postoja žalovaného, ktorý tieto tvrdené zavinené
porušenia pracovných povinností opakovane a dlhodobo riešil jednostranným uplatnením si náhrady
škody u žalobcu. Pretože mal súd z vykonaného dokazovania za preukázané, že okamžité skončenie

pracovného pomeru bolo neurčité a teda neplatné, pričom žalobca v konaní preukázal, že svoje
pracovné povinnosti ani neporušil, resp. žalovaný v konaní nepreukázal dôvodnosť svojich tvrdení
ohľadne porušenia pracovných povinností zo strany žalobcu, súd sa ďalej z dôvodu hospodárnosti
nezaoberal v konaní ďalšou námietkou žalobcu ohľadne absencie splnenia si povinnosti žalovaného
prerokovať okamžité skončenie so zástupcami zamestnancov a žalobe v rozsahu určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru vyhovel. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 27.06.2016

trval na v časti zaplatenia cestovných náhrad na vyčíslení dlhu zo strany žalovaného vo výške 3.577
eur, uviedol, že žalobca jazdil v období od 21.03. do 12.05.2014 53 dní, od 15.05. do 23.05.2014 9
dní, od 30.05. do 31.07.2014 63 dní, teda za uvedené obdobie odjazdil 125 dní, za čo mu prináležia
cestovné náhrady spolu vo výške 5.625 eur, keď v zmysle zákona o cestovných náhradách v spojení
s opatrením MF SR č. 401/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov sadzba stravného za čas nad 12

hodín v kalendárnom dni strávenom v zahraničí pri zahraničnej služobnej ceste predstavuje pre krajiny
EÚ sumu vo výške 45 eur. Žalovaný predložil súdu faktúry spoločnosti Pioneer Slovakia s.r.o. vystavené
pre odberateľa -žalovaného a to č. 201400122 zo dňa 27.05.2014 na sumu 1.678,80 eura (1.399 eur +
DPH) a č. 201400114 zo dňa 20.05.2014 na sumu 2.812,80 eura (2.344 eur + DPH), škodové zápisy
zo dňa 31.03.2014 na škodu vo výške 250 eur, zo dňa 31.07.2014 na škodu vo výške 1.911 eur, zo

dňa 31.07.2014 na škodu vo výške 600 eur, zo dňa 31.07.2014 na škodu vo výške 100 eur. Právny
zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 27.06.2016 uznal nárok žalobcu na náhradu dvojnásobku
priemerného mesačného zárobku v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru vo výške
716,68 eura (2x358,34 eura) a uviedol, že vzhľadom na vyúčtovanie žalobcu nespochybňuje nárok na
cestovné náhrady vo výške 4.049 eura za obdobie od marca do júla 2014, vychádzajúc z vyúčtovania

žalovaného nachádzajúceho sa v spise, avšak tento nárok považoval za nedôvodný, pretože žalobcovi
boli vyplatené zálohy na cestovné náhrady a došlo ku škodám zo strany žalobcu, ktoré v časti na
pojednávaní uznal. Právny zástupca žalobcu na tomto pojednávaní trval na zaplatení cestovných náhrad
vo výške 3.577 eur, uznal žalovaným vyplatené zálohy vo výške 300 eur dňa 20.06. a 300 eur dňa
18.07., zálohu vo výške 200 eur nevedel identifikovať, uznal žalovaným výplatu sumy vo výške 1.000

eur dňa 15.05, o výplate sumy vo výške 1.000 eur dňa 26.05. nemal vedomosť, nevedel sa vyjadriť
ani k výplate sumy 1.000 eur dňa 18.03. a sumy 500 eur dňa 20.03. Žalobca na č. l. 144 až 149
spisu podrobne špecifikoval zahraničné pracovné cesty v období od 10.01.2014 do 31.07.2014 ako
doplnenie dôkazu výpisu z elektronickej karty vodiča predloženej súdu prípisom zo dňa 28.09.2015. Na
pojednávaní dňa 19.09.2016 právny zástupca žalobcu uviedol, že trvá na cestovných náhradách spolu

vo výške 3.577 eur, keď posledná pracovná cesta skončila 30.07.2014 a to za čas, kedy pracovná cesta
trvala viac ako 12 hodín vo výške 45 eur za deň, aj keď bol žalobca v ČR, kde je výška náhrady nie
je takáto. Namietal škodové protokoly, ktoré žalobca nepodpísal a neboli prerokované so žalobcom.
K škodovému protokolu na č. l. 131 uviedol, že k poškodeniu pneumatík došlo v dôsledku účelového
konania žalovaného, ktorý chcel znížiť výšku vozidla, v dôsledku čoho došlo k opotrebeniu, na čo

žalobca upozornil žalovaného. K škodovému protokolu na č. l. 133 uviedol, že je pravdou, že žalobca
odmietol pokračovať v jazde z dôvodu, že žalovaný nedodržal svoju časť dohody, namietal tiež výšku
škody a uviedol, že ušlý zisk nebol preukázaný. K škodovému protokolu na č. l. 134 uviedol, že k
poškodeniu zo strany žalobcu nedošlo, škodu neuznáva. K škodovému protokolu na č. l. 132 uviedol,
že faktúra č. 201400122 je vystavené spoločnosťou, ktorá v tom čase zanikla, ktorá spoločnosť v čase

vystavenia oboch faktúr nemala oprávnenie na podnikanie v tomto predmete, spochybnil pravdivosť
vystavených faktúr, čo sa týka ich výšky, žalobca uznal, že poškodenia, ktoré boli účtované na vozidle
sa aj stali, boli vyvolané jeho konaním, ale má podozrenie, že túto škodu si žalovaný nenechal opraviť,
vozidlo bolo poistené, leasované, opravu mala hradiť leasingovka. Právny zástupca žalovaného na
tomto pojednávaní namietal nejasnosť, neurčitosť vyčíslenia cestovných náhrad vzhľadom na dátumové

nezrovnalosti. K námietkam žalobcu k škodovému protokolu na č. l. 131 spisu uviedol,
že žalobca nepreukázal, že poškodeniu došlo zavinením žalovaného. K škodovému protokolu na č. l.
133 uviedol, že žalobca si za obdobie prestojov uplatnil cestovné náhrady 180 eur, pričom žiadnu prácu
pre žalovaného nevykonával, bol povinný poslúchnuť príkaz žalovaného. K škodovému zápisu na č. l.spisu 134 uviedol, že žalobca uznal toto poškodenie, čo v zápisnici nie je uvedené. K škodovému zápisu
na č. l. 132 spisu uviedol, že faktúry boli predmetom šetrenia, boli zaplatené z poistky žalobcu nie v
celom rozsahu, preto si uplatňuje tento rozdiel, mal za to, že spoločnosť mala oprávnenie si účtovať

vyúčtované položky v rámci maloobchodu a že faktúry boli vystavené v súlade so zákonom. Právny
zástupca žalovaného ďalej uviedol, že položka vyúčtovania pracovnej cesty je rozdiel medzi zálohami
poskytnutými žalobcovi a tým, čo spotreboval, pričom mu tento rozdiel zostal a započítal sa s cestovnými
náhradami, keď je pri tejto položke mínus, znamená to, že to je pozitívny rozdiel a tento sa započítava,
aj bol započítaný do cestovných náhrad, položka vyplatená záloha sa myslí na mzdu, nie na náklady.

Žalobca na tomto pojednávaní uviedol, že sporné faktúry boli hradené z jeho poistky, vtedy to neriešil,
žalovaný mu vyplácal minimálne sumy na náklady, nikdy mu z nich nezostalo, čo by sa malo započítať
do cestovných náhrad, bol s vozidlom v poisťovni, k výše škody sa nevie vyjadriť. Žalobca v písomnom
podaní zo dňa 18.10.2016 špecifikoval cestovné náhrady v čase turnusu začatého dňa 10.01.2014 a
skončeného dňa11.03.2014 za čas od 13.01.2014 do 08.03.2014 za 54 dní po 45 eur spolu vo výške
2.430 eur, v čase turnusu začatého dňa 24.03.2014 a skončeného dňa 03.05.2014 za čas od 26.03.2014

do 01.05.2014 za 37 dní po 45 eur spolu vo výške 1.665 eur, v čase turnusu začatého dňa 15.05.2014
a skončeného dňa 23.05.2014 za čas od 17.05.2014 do 21.05.2014 za 5 dní po 45 eur spolu vo výške
225 eur, v čase turnusu začatého dňa 30.05.2014 a skončeného dňa 31.07.2014 za čas od 01.06.2014
do 29.07.2014 za 59 dní po 45 eur spolu vo výške 2.655 eur. Na pojednávaní dňa 07.11.2016 právny
zástupca žalobcu uviedol, že uznáva jedinú škodu a to škodu za stratu dorazových dosiek vo výške 50

eur, ostatnú škodu neuznáva s výnimkou poškodenia vozidla. Žalobca nemal o predložených faktúrach
vedomosť, nevie sa vyjadriť, či bola škoda primeraná, mal pochybnosť o tom, či vozidlo bolo opravené.
Ďalšiu obranu žalovaného neuznal, keď nepreukázal, z čoho pozostáva vyúčtovanie ciest, ani ostatné
položky, ktorými sa bránil. Právny zástupca žalovaného na tomto pojednávaní uviedol, že účastníkom
poistného vzťahu bol žalobca, ktorému prišlo vyrozumenie z poisťovne, musel vedieť, že škoda nebola

uhradená v celom rozsahu, uplatnil si vo vyúčtovaniach kartu vodiča, ktorú žalovaný žalobcovi zaplatil v
hodnote 200 eur, ktorú naďalej žalobca užíva u ďalšieho zamestnávateľa, mal za to, že nárok žalobcu bol
uspokojenýdoplatenímsumy320eur.Napojednávanídňa18.01.2017právnyzástupcažalobcuuviedol,
že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ sa jedná o žalovaným uplatnenú škodu voči žalobcovi.
Právny zástupca žalovaného predložil súdu vyúčtovanie nákladov z pracovnej cesty žalobcu za mesiace

január až júl 2014, výdavkové pokladničné doklady zo dňa 18.03.2014, 20.03.2014, 126.05.2014,
písomné doklady o vklade v hotovosti žalovaného na účet žalobcu zo dňa 15.05.2014, 20.06.2014,
18.07.2014, oznámenia KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. o poistnom plnení zo dňa 31.07.2014, zápis
o obhliadke poškodeného motorového vozidla zo dňa 08.08.2014, výpočet škody za prestoj vozidla.
Právny zástupca žalovaného viedol, že predloženými vyúčtovaniami preukazuje, že žalobcovi vyplácal

zálohové platby pred pracovnými cestami, ktorými sa mali financovať potrebné výdavky a žalobca
po ich skončení sám vypracoval predložené vyúčtovania, na záver vyúčtovania v časti podpis suma
predstavuje tú sumu, ktorá mu zostala a je pozitívnym rozdielom vyplatených záloh a nákladov a túto
sumu mu žalovaný následne započítal do cestovných náhrad, samotný žalobca potvrdzoval prevzatie
týchto záloh v tabuľke hneď na začiatku, a to zostatok z minulej cesty a vyplatené zálohy. Predložené

výdavkové doklady preukazujú vyplatené zálohy žalovaným žalobcovi k cestovným náhradám za celé
sporné obdobie, ide o platby 1.500 eur, 2.000 eur, 300 eur, 300 eur. Časť peňazí bola poskytnutá v
hotovosti a časť prevodom, k čomu žalovaný predložil výpisy z banky, ide o sumy 1.000 eur, 500 eur,
1.000 eur, 1.000 eur, 300 eur, 300 eur. Na pojednávaní dňa 24.05.2017 právny zástupca žalobcu uviedol,
že trvá na zaplatení cestovných náhrad vo výške 4.545 eur, uznáva zo strany žalovaného poskytnutie

záloh vo výške 1.600 eur, z ktorých časť bola započítaná aj na výdavky so zahraničnými cestami v
súlade s vyjadrením žalobcu. V porovnaní so žalobou vznikol rozdiel vo výpočte nároku na cestovné
náhrady, rozporuje pravosť podpisu žalobcu na výdavkových dokladoch predložených žalovaným zo dňa
20.03. a 26.05.2014. Neuznáva vyššiu sumu titulom poskytnutých záloh žalovaným. Následne žalobca
na pojednávaní vo výpovedi uviedol, že trvá na zaplatení cestovných náhrad iba vo výške 2.443 eur,

ďalej uviedol, že počas zahraničných ciest platil položky označené v kolónke EUR, na č. l. 192 až 196
spisu čísla uvedené v hornej časti záloha nevypisoval on, ale žalovaný. Časť týchto súm písal aj žalobca
a to na č. l. 192 suma 500 + 300 + 250, na druhej strane sumu 569,48 nepísal žalobca, ani na č. l.
193 sumu 355,28, ani na druhej strane sumu 207,33, pričom na týchto štyroch stranách nepísal ani
časť spolu náklady a vyúčtovanie prepravy. Uznáva, že na č. l. 194 hore vypisoval 500, pričom 400 +

300 + 200 už nevypisoval, ani časť spolu náklady a vyúčtovanie prepravy, na č. l. 194 na druhej strane
a 195 a druhej strany č. l. 195, č. l. 196 nič nevypisoval v týchto častiach. Ďalej uviedol, že stravné
mu vyplácal žalovaný po návrate zo zahraničnej cesty, ukončenej pracovnej cesty. Právny zástupca
žalovanéhonerozporovalvyplateniestravnéhopoukončenípracovnejcesty,aniskutočnosť,žežalovanýnevyplácal žalobcovi náhrady riadne a včas, preto sa 100 eur, ktoré vyplatil výdavkovým dokladom na
č. l. 199 spisu, mohlo týkať ukončenia predchádzajúceho turnusu, žalovaný uznáva, že od januára do
júla 2014 vznikol žalobcovi nárok na cestovné náhrady 6.543 eur, ktoré mu boli titulom záloh vyplatené

vo výške 4.100 eur, teda uznáva dlh vo výške 2.443 eur. Právny zástupca žalobcu ďalej uviedol, že
uznáva škodu vo výške sumu 50 eur za stratené zábrany, ostatné škody neuznal, keď likvidačné spisy
nie sú kompletné, škoda nebola so žalobcom prejednaná do jedného mesiaca, čo v prípade listu č. l. 263
spisu nebolo. Poistné udalosti boli tri, dve boli zlikvidované, v prípade dvoch poistných udalostí, ktoré
nerozporujezaplatilžalovanémusumu145eurasumu34,36euraakospoluúčasť.Tretiapoistnáudalosť

bola tiež riešená poisťovňou, ale tá odmietla plniť, v tomto prípade žalobca rozporuje pravosť podpisu
žalobcu na č. l. 259, 263, škoda s nim nebola prerokovaná, faktúry vystavila spoločnosť, ktorá to nemala
v predmete podnikania, v čase vystavenia jednej faktúry neexistovala. Právny zástupca žalovaného
súhlasil s ustálením škody na stratených zábranách vo výške 50 eur. Uviedol, že v konaní sa jedná o
dve poistné udalosti, nevysporiadané, nahlásené zo dňa 14.05.2014, č. 9559960177 (faktúra na 2.344
eur bez DPH, z ktorej poisťovňa uhradila sumu 1.305 eur žalovanému), č. 9559960134 (faktúra na 1.399

eur bez DPH) z ktorej poisťovňa uhradila žalovanému sumu 526,56 eura, rozdiel nebol žalovanému
vyplatený s poukazom na limit poistnej zmluvy. Trval na škode za prestoj vo výške 600 eur, na škode za
poškodenie pneumatík, na škode vo výške 180 eur na karte vodiča (pôvodne uplatnenej vo výške 200
eur) ako poplatku za vybavenie karty vodiča, ktorý zaplatil žalovaný a žalobca ju ďalej využíva, ktorý
nárok vznikol z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Právny zástupca žalobcu uviedol, že k faktúre

na č. l. 129 nebol doložený fakturačný spis, k faktúre na č. l. 130 uviedol, že žalobca nepodal písomné
oznámenie, nerozporuje, že telefonicky oznámil poistnú udalosť, ale spornú faktúru nevidel. Neuznáva
poplatok za kartu vodiča, tento poplatok však odpočítal od svojho nároku pri podaní žaloby. Namietal aj
voči faktúre na sumu 2.344 eur, keď išlo o škodu z nedbanlivosti, za ktorú žalobca zodpovedá len do
výšky štvornásobku priemerného mesačného zárobku a nebolo preukázané, že vozidlo bolo zverené

žalobcovi. Žalobca na pojednávaní uviedol, že nerozporuje, že počas poistnej udalosti bolo poškodené
pravé zrkadlo veľké, malé pravé schodíky, pravé predné čelo, zadný spojler za schodíkmi, ako na č.
l. 257, nerozporuje, že faktúra na č. l. 130 sa týkala tohto poškodenia, určite však nepoškodil tie isté
schodíky, panel za schodíkmi tak, že by obe poistné udalosti nahlasoval ten istý deň. Právny zástupca
žalovaného na pojednávaní uviedol, že nerozporuje výšku mzdových náhrad na ktorých sa dohodli,

nerozporuje nárok na cestovné náhrady vo výške 2.443 eur, ktoré neboli vyplatené, ale žalovaný si
dôvodne započítava škodu vyplývajúcu zo škodových zápisov, ako aj z vyúčtovania pracovnej cesty,
keď bolo preukázané, že žalobca si ponechal sumu 625 eur na základe vzájomnej dohody, ktoré
nespotreboval za obdobie január až júl 2014, započítava si poplatok za kartu vodiča vo výške 180 eur.
Následne súd prvej inštancie vydal napadnutý rozsudok.

13. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (III.
výrok) s poukazom na dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods.1 písm. b), h) CSP, teda tým, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že žalobcovi sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, keď v podanom odvolaní namietal, že súd prvej

inštancie v danej právnej veci nezohľadnil žalovaným uplatnenú vzájomnú pohľadávku na započítanie a
to náhradu škody na motorovom vozidle ZM XXX BN vo výške 1.911 eur (1.039 eur + 872 eur), náhradu
škody za prestoj vo výške 600 eur, bezdôvodné obohatenie spočívajúce v preplatku na cestovných
náhradách vo výške 625 eur.

14. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej
sa zaplatenia sumy 2.393 eur dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v časti o zaplatenie priznanej
istiny 482 eur (t. j. nad sumu 1.911 eur) nie je dôvodné, keď aj z obsahu spisu dospel k záveru, že
súd prvej inštancie v tejto časti zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.

Pretože odvolací súd preberá v tejto časti v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav,
ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania
správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné
pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a odvolací súd sa stotožňuje aj s právnymi závermi súdu
prvej inštancie vo veci, na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v tejto časti nižšie

uvádza dôvody, na základe ktorých nevidel také dôvody, pre ktoré by sa mal od záverov súdu prvej
inštancie v tejto časti odchýliť.15. Podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú
mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s
ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182

a 185.

16. Podľa § 179 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnanec zodpovedá aj za škodu, ktorú spôsobil
úmyselným konaním proti dobrým mravom.

17. Zákonník práce ustanovuje rámcové pravidlá pre všeobecnú zodpovednosť zamestnanca za
škodu, ktoré sa aplikujú na zodpovednosť zamestnanca za škodu, ktorá vznikla zavineným porušením
povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, a nie sú
upravené iným osobitným ustanovením. Zamestnávateľa zaťažuje dôkazné bremeno preukázať všetky
predpoklady na vznik nároku zo zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené kumulatívne, a to:
a) protiprávne konanie zamestnanca spočívajúce v porušení povinností pri plnení pracovných úloh

alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť (kauzálny
nexus) medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, d) zavinenie zamestnanca. Protiprávne konanie
je konanie v rozpore s objektívnym právom. V oblasti pracovného práva je to konanie škodcu, ktoré
je v rozpore s právnou povinnosťou vyplývajúcou pre neho z pracovnoprávneho vzťahu. Porušenie
povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením môže

spočívať v porušení ustanovení Zákonníka práce, ustanovení kolektívnej zmluvy, pracovného poriadku,
určených pracovných postupov, ale aj ustanovení pracovnej zmluvy alebo iných právnych predpisov,
ktorémajúpracovnoprávnycharakter.Ináškodapredstavujemajetkovúhodnotu,ktorázodpovedátomu,
o čo by sa majetok poškodeného zväčšil, ak by nedošlo k škodnej udalosti. Takouto inou škodou je
napríklad ušlý zisk zamestnávateľa, ktorý vznikol ako dôsledok poškodenia stroja a zastavenia výroby,

no škodou je aj ujma na zdraví zamestnancov. Zamestnanec v zásade zamestnávateľovi zodpovedá
iba za skutočnú škodu. Len výnimočne, napríklad pri úmyselne spôsobenej škode, zodpovedá aj
za ušlý zisk. Zavinenie ako predpoklad zodpovednosti zamestnanca za spôsobenú škodu musí
zamestnávateľ preukazovať iba v prípade aplikácie všeobecnej zodpovednosti, ktorá nastupuje, ak
neboli splnené okolnosti pre založenie osobitnej zodpovednosti podľa § 182 - § 185 Zákonníka práce.

Povinnosť zamestnávateľa preukázať zavinenie zamestnanca je dôkazom o aplikácii prezumpcie neviny
v Zákonníku práce. Zákonník práce pozná dve výnimky z tejto zásady, upravené v § 182 - § 185
Zákonníka práce, v ktorých je zodpovednosť zamestnanca upravená ako zodpovednosť s prezumpciou
viny, t. j. zamestnanec musí preukázať svoju nevinu, resp. ak sa chce zbaviť zodpovednosti celkom,
prípadne sčasti, musí preukázať, že škoda vznikla celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia.

18. Podľa § 182 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej
zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty
určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. V dohodách
sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať na pracovisku s viacerými

zamestnancami, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok
spoločne (spoločná hmotná zodpovednosť).

19. Podľa § 182 ods. 2 Zákonníka práce, dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí uzatvoriť písomne,
inak je neplatná.

20. R 12/1976 (s. 73, 74): Charakteristickými znakmi zverených hodnôt, ktoré je pracovník povinný
vyúčtovať, je ich určenie na obeh alebo obrat a osobná dispozícia zodpovedného pracovníka nimi
po celú dobu, po ktorú sú mu zverené. Z týchto hodnôt sú vylúčené základné prostriedky (napr.
motorové vozidlá) a drobné krátkodobé predmety v používaní (napr. inventárne predmety). Dohody o

hmotnej zodpovednosti, ktorých predmetom sú motorové vozidlá, sú neplatné a zodpovednosť vodiča
za zverené auto možno posudzovať len podľa ustanovenia § 172 ZP (teraz § 179). Prepravovaný
tovar však predstavuje hodnotu v zmysle ustanovenia § 176 ods. 1 ZP (teraz § 182) aj vtedy, ak
má povahu základných prostriedkov alebo predmetov postupnej spotreby. Pri predmetoch postupnej
spotreby prevzatých na vyúčtovanie súdy vo svojom rozhodovaní vychádzajú z konkrétnej okolnosti

prípadu. Ak hmotne zodpovedný pracovník nemal vytvorené podmienky umožňujúce mu starať sa o
zverené hodnoty bez rizika strát, súdy správne hmotnú zodpovednosť neuznávajú. Pokiaľ sa škoda týka
predmetovvybaveniapredajne,zodpovednosťvedúcichpredajnívtakýchtoprípadochtrebaposudzovať
podľa ustanovenia § 172 ZP (teraz § 179). Za predmet hmotnej zodpovednosti treba považovať návratnéobaly. Treba však rozlišovať medzi prevzatou hmotnou zodpovednosťou za obaly (ich nevyúčtovanie
je schodkom) a medzi prípadmi, keď obaly neboli zverené na vyúčtovanie (pri týchto obaloch potom
ide o zodpovednosť pracovníkov podľa § 172 ZP (teraz § 179). Treba teda vždy zistiť všetky okolnosti

významné pre posúdenie otázky, či bola založená hmotná zodpovednosť týkajúca sa obalov a aké boli
konkrétne pracovné podmienky na manipuláciu a skladovanie obalov (z hľadiska spoluzodpovednosti
organizácie).

21. Podľa § 186 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný

nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do
predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje.

22.Podľa§186ods.2Zákonníkapráce,náhradaškodyspôsobenáznedbanlivosti,ktorúzamestnávateľ
požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa
štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu.

Toto obmedzenie neplatí, ak ide o osobitnú zodpovednosť zamestnanca podľa § 182 až 185 alebo ak
bola škoda spôsobená pod vplyvom alkoholu alebo po požití omamných látok alebo psychotropných
látok.

23. Podľa § 186 ods.3 Zákonníka práce, ak bola škoda spôsobená úmyselne, môže zamestnávateľ

okrem skutočnej škody požadovať aj náhradu ušlého zisku, ak by jej neuhradenie odporovalo dobrým
mravom.

24. V ustanovení § 186 ods. 1 Zákonníka práce je vyjadrená zásada, podľa ktorej sa vo všeobecnosti
nahrádza skutočná škoda, pričom prednosť pred peňažnou náhradou škody má navrátenie do

predošlého stavu, t. j. naturálna reštitúcia. Zamestnávateľ má nárok na náhradu skutočnej škody v
plnej výške v prípadoch osobitných druhov zodpovednosti, a to: a) zodpovednosť za schodok na
zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, a to v prípade hmotnej zodpovednosti
tak jednotlivého zamestnanca, ako aj v prípade spoločnej hmotnej zodpovednosti (§ 189), b)
zodpovednosť za stratu zverených predmetov (§ 185), c) zodpovednosť za škodu spôsobenú pod

vplyvom alkoholu alebo po požití omamných látok alebo psychotropných látok, d) zodpovednosť za
škodu spôsobenú úmyselne, e) zodpovednosť zamestnanca, ktorý sa uvedie vlastnou vinou do takého
stavu, že nie je schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť následky svojho konania. V takom
prípade zamestnanec objektívne zodpovedá za škodu v tomto stave spôsobenú (§ 180 ZP), t. j. na
vyvodenie zodpovednosti zamestnanca za škodu sa nevyžaduje preukázanie zavinenia zamestnanca

pri porušení jeho právnej povinnosti, majúcej za následok spôsobenie škody, vyžaduje sa však
preukázanie skutočnosti, že zamestnanec sa vlastnou vinou dostal do takého stavu, že nie je schopný
ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť následky svojho konania. Vo všetkých ostatných prípadoch
zodpovednosti zamestnanca za škodu Zákonník práce limituje výšku náhrady škody u jednotlivého
zamestnanca, a to v závislosti od výšky priemernej mzdy zamestnanca v čase pred porušením

povinnosti, ktorým bola spôsobená škoda. Zákonník práce zamestnávateľom umožňuje uplatňovať
nárok na náhradu škody spôsobenej z nedbanlivosti maximálne vo výške 4-násobku priemerného
mesačného zárobku zamestnanca s výnimkou osobitných druhov zodpovednosti. Zákonná limitácia
výšky náhrady škody sa vzťahuje na každý jednotlivý prípad zodpovednosti zamestnanca nezávisle ani
na počte poškodených zamestnávateľov, ani na časom období, v ktorom sa voči zamestnancovi nároky

úspešne uplatnia, ani na pôvode vzniku škody. To znamená, ak zamestnanec jedným konaním zapríčinil
vznik viacerých zodpovednostných právnych vzťahov, zákonná limitácia nároku na náhradu škody vo
výške štvornásobku priemerného zárobku sa uplatní pre prípad každej jednej zodpovednosti za škodu
bez ohľadu na celkovú sumu náhrady škody, ktorú bude zamestnanec povinný plniť. Pojem priemerný
zárobok sa vykladá ako hrubý mesačný zárobok, vychádzajúc z definície pojmu určenej ustanovením

§ 134 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého priemerný zárobok na pracovnoprávne účely sa zisťuje
zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období.

25. Podľa § 191 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže požadovať od zamestnanca náhradu

škody, za ktorú mu zamestnanec zodpovedá. Požadovanú náhradu škody určí zamestnávateľ.26. Podľa § 191 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ prerokuje požadovanú náhradu škody so
zamestnancom a oznámi mu ju najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla
a že za ňu zamestnanec zodpovedá.

27.Podľa§191ods.3Zákonníkapráce,akzamestnanecuznázáväzoknahradiťškoduvurčenejsumea
ak s ním zamestnávateľ dohodne spôsob náhrady, je zamestnávateľ povinný uzatvoriť dohodu písomne,
inak je dohoda neplatná. Osobitná písomná dohoda nie je potrebná, ak škoda bola už uhradená.

28. Podľa § 191 ods. 4 Zákonníka práce, požadovanú náhradu škody a obsah dohody o
spôsobe jej úhrady s výnimkou náhrady škody nepresahujúcej 50 eur je zamestnávateľ povinný vopred
prerokovať so zástupcami zamestnancov.

29. Ustanovenie § 191 ods. 1 Zákonníka práce výslovne vyjadruje, že zamestnávateľ je nositeľom práva,
nie povinnosti vymáhať od zamestnanca ním spôsobenú škodu. Druhá veta ustanovenia ods. 1 zveruje

zamestnávateľovi ako poškodenému právo ustáliť výšku škody, ktorú bude od zamestnanca žiadať
nahradiť. Ustanovenie § 191 ods. 2 Zákonníka zakladá pre zamestnávateľa dve povinnosti vo vzťahu
k požadovanej náhrade škody, a to 1. povinnosť oznámiť ju zamestnancovi, 2. povinnosť prerokovať
ju so zamestnancom. Zamestnávateľ je povinný tieto dve povinnosti splniť najneskôr v lehote jedného
mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla a že za ňu zodpovedá konkrétny zamestnanec.

Nesplnenie týchto povinností zamestnávateľom (omeškanie zamestnávateľa) Zákonník práce nespája
so žiadnou sankciou. S poukazom na ustanovenie § 36 Zákonníka práce jednomesačná lehota je iba
poriadkovou lehotou, preto jej nedodržanie nebráni zamestnávateľovi náhradu škody uplatniť na súde.

30. Z III (s. 81): Ak organizácia uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorej výšku určila bez prejednania

s pracovníkom a príslušným odborovým orgánom, a pracovníkovi výšku požadovanej náhrady škody
vôbec neoznámila, ide o nárok, ktorého splatnosť v zmysle ustanovenia § 253 ods. 2 ZP (teraz § 563 OZ)
ešte nenastala. V tomto prípade sa požadovaná náhrada škody stáva splatnou do troch dní odo dňa,
keď návrh na začatie rozhodcovského konania, prípadne súdneho konania bol doručený pracovníkovi,
a účinky omeškania v zmysle ustanovenia § 256 ZP (teraz § 520 OZ) nastanú len uplynutím lehoty.

31. V 2/1967Zo znenia ustanovenia § 191 ods. 2 a 4 ZP ani z ich účelu a zmyslu nemožno
vyvodiť, že prerokovanie náhrady škody so zamestnancom a s odborovým orgánom (teraz so
zástupcami zamestnancov) má charakter procesnoprávnej podmienky, ktorej nedostatok by bránil
uplatneniu nároku v súdnom konaní. Ak zamestnávateľ uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorej výšku

určil bez prerokovania so zamestnancom a s príslušným odborovým orgánom (teraz so zástupcami
zamestnancov), a zamestnancovi výšku požadovanej škody vôbec neoznámil, ide o nárok, ktorého
splatnosť v zmysle Zákonníka práce ešte nenastala. V tomto prípade sa požadovaná náhrada škody
stávasplatnoudotrochdníododňa,keďbolnávrhnazačatiesúdnehokonaniazamestnancovidoručený
a dôsledky omeškania nastanú až uplynutím tejto lehoty.

32. Podľa § 222 ods. 1 Zákonníka práce, ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor
zamestnávateľaaleboaksazamestnávateľbezdôvodneobohatínaúkorzamestnanca,musíobohatenie
vydať.

33. Podľa § 222 ods. 2 Zákonníka práce, bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z
právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

34. Podľa § 222 ods. 3 Zákonníka práce, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na čí

úkor bol získaný. Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je možné
najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

35. Podľa § 222 ods. 4 Zákonníka práce, s predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj
úžitky z neho, ak ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne.

36. Podľa § 222 ods. 5 Zákonníka práce, ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva, má právo
na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil.37. Podľa § 222 ods. 6 Zákonníka práce, vrátenie neprávom vyplatených súm môže zamestnávateľ od
zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy
nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote do troch rokov od ich výplaty.

38. Zásadnou podmienkou aplikácie právnej úpravy bezdôvodného obohatenia podľa pracovného
práva je, aby bol neoprávnený majetkový prospech získaný z plnení na základe existujúceho
pracovnoprávneho vzťahu medzi subjektmi v postavení zamestnanca a zamestnávateľa. Právny inštitút
bezdôvodnéhoobohateniaajehoaplikáciavpracovnoprávnychvzťahochmávovzťahukprávnejúprave

zodpovednosti za škodu v pracovnom práve subsidiárnu povahu. Použitie ustanovení o bezdôvodnom
obohatení nastupuje, až vtedy, keď nie je možné založiť konkrétny druh pracovnoprávnej zodpovednosti
za škodu.

39. V R 26/1975 (s. 152):Neoprávneným majetkovým prospechom v zmysle ustanovenia § 243 ods. 3
ZP (teraz § 222) sú aj neprávom vyplatené sumy na mzdách, keď k ich výplate došlo spravidla omylom

mzdovej učtárne alebo z neznalosti mzdového predpisu a pod. Treba zdôrazniť, že môže ísť o neprávom
vyplatené peňažné sumy akéhokoľvek druhu, teda nielen z titulu mzdy. Týka sa to však aj súm, ktoré
organizácia vyplatila pracovníkovi na základe právoplatného rozsudku, ktorý bol neskôr zrušený. To, že
pohľadávka bola priznaná súdnym rozhodnutím, na jej charaktere nič nemení a nie je dôvod, pre ktorý
by sumy vyplatené podľa súdneho rozhodnutia nemali podliehať režimu ustanovenia § 243 ods. 3 ZP

(teraz § 222; porovnaj R 49/1965). Správne teda rozhodol okresný súd, keď zamietol žalobu organizácie
na vrátenie preplatku z titulu odškodnenia pracovného úrazu, pretože žalovaný prijal plnenie v dobrej
viere na základe právoplatného rozsudku, ktorým bolo určené 20 %-né spoluzavinenie na úraze, a tento
rozsudok bol neskôr zrušený a v novom rozsudku bolo určené 50 %-né spoluzavinenie.

40. Podľa § 36a zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, náhrady poskytované podľa
tohto zákona sú splatné v lehote podľa § 36 ods. 8. Ak má zamestnávateľ z dôvodu neprítomnosti
zamestnanca na pracovisku zamestnávateľa znemožnené v lehote splatnosti poskytnúť náhrady v
cudzej mene, poskytne ich v lehote splatnosti v eurách.

41. Podľa § 36 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, zamestnávateľ je povinný
poskytnúť zamestnancovi preddavok na náhrady podľa tohto zákona do sumy predpokladaných náhrad
(ďalej len „preddavok“) pri vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu a pri vyslaní do štátu Európskej únie.
Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi preddavok pri inej skutočnosti zakladajúcej nárok
na náhrady iba na žiadosť zamestnanca.

42. Podľa § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, zamestnávateľ je
povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie
pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona a uspokojiť
nároky zamestnanca, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom

dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné
doklady.

43. Súd prvej inštancie v danej právnej veci v otázke právneho posúdenia veci spornej otázky (ktorá je

predmetom odvolacieho konania v zmysle bodu 13. tohto rozsudku) zaujal právny názor s poukazom na
ustanovenia § 179 ods. 1, § 182 ods. 1, 2, § 186 ods. 1, 2, 3, § 189 ods. 1, § 191 ods. 1, 2, 3, 4 zákona
č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len Zákonník práce), § 36a, § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.
z. o cestovných náhradách, § 453 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z., že nárok žalobcu na náhradu vo výške 2.393 eur (2.443 eur - 50 eur) podľa

zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách bol dôvodný, keď tento právny nárok žalobcu sa stal
medzi stranami sporu v konaní nesporným a žalovaným uplatnená vzájomná pohľadávka na započítanie
nebola dôvodná (náhrada škody na motorovom vozidle ZM XXX BN vo výške 1.911 eur, t. j. 1.039 eur +
872 eur, náhrada škody za prestoj vo výške 600 eur, vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 625
eur) dôvodiac tým, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca viackrát poškodil nákladné motorové

vozidlo, ktoré viedol a ktorého držiteľom bol žalovaný, ktorému poisťovňa, v ktorej mal žalobca uzavretú
poistnú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu vyplatila časť spôsobenej škody. Z vykonaného
dokazovania však nebolo preukázané, že by žalobca zodpovedal za uvedenú škodu v plnej výške,
pretože žalovaný nepreukázal, že by mu bolo vozidlo zverené, pretože nepredložil písomnú dohodupodľa § 182 odsek 1 Zákonníka práce a nepreukázal, že škodu spôsobil úmyselným konaním, pričom
uvedenáobranaprevyšujeminimálnevprípadeškodyzo14.04.2014štvornásobokpriemernejmesačnej
mzdy žalovaného. Nebolo preukázané, že by žalovaný uvedenú škodu so žalobcom prerokoval a už

vôbec nie v lehote podľa § 192 odsek 1 Zákonníka práce a so zástupcami zamestnancov podľa §
192 odsek 4 Zákonníka práce. Uvedenej povinnosti nezbavuje žalovaného ani skutočnosť, že poistné
plnenie mu bolo vyplatené na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi poisťovňou a žalobcom.
Sporná však bola aj výška škody, pretože žalobca namietal obe faktúry predložené žalovaným. Súd mal
rovnako ako žalovaný pochybnosti o pravdivosti oboch faktúr, pretože ich vystavila spoločnosť, ktorej

predmetom podnikania nebola oprava vozidiel, v čase vystavenia faktúry č. 201400122 táto spoločnosť
už podnikala pod iným obchodným menom ako bolo na faktúre uvedené a z likvidačného spisu č.
9559960177niejezrejmé,akýmspôsobombolaškodazlikvidovanáačivôbecbolafaktúrač.201400114
z 20.05.2014 na 2.344 eur bez DPH poisťovni predložená. Hoci z oboch faktúr je zrejmé, že nimi boli
vyúčtované opravy inej časti vozidla (pravej a ľavej), a teda nešlo o duplicitnú opravu a hoci omylom
nebol vyžiadaný likvidačný spis č. 9559960122, súd mal za to, že žalovanému sa nepodarilo preukázať

nesporne dôvodnosť jeho obrany v časti tohto nároku. Žalobca spôsobenie ostatných škôd žalovanému
neuznal, pričom žalovaný nepreukázal, že prišlo k ich vzniku, protiprávnemu konaniu žalobcu, príčinnej
súvislosti medzi konaním a vznikom škody a ani zavineniu žalobcu, pretože zamestnanec zodpovedná
zamestnávateľovi iba za škodu spôsobenú úmyselným alebo nedbanlivostným porušením povinností
pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti. Spôsobenie škody bolo okrem toho aj jedným

z dôvodov k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, ktoré dôvody súd právoplatne neuznal za
dôvodné. Žalovaný okrem toho rovnako nepreukázal, že tieto škody prerokoval so žalobcom v lehote
podľa § 192 odsek 1 Zákonníka práce a to ani so zástupcami zamestnancov podľa § 192 odsek
4 Zákonníka práce. Žalovaný sa bránil voči nároku žalobcu aj nárokom na vydanie preplatkov na
zálohách vyplatených žalobcovi na náklady počas pracovných ciest a ich reálnej spotreby, ktoré si

žalobca bezdôvodne ponechal s poukazom na predložené vyúčtovania v celkovej výške 625 eur a to z
pracovnej cesty 1, 2/2014 vo výške 154 eur, z pracovnej cesty 3, 4/2014 vo výške 156 eur a z pracovnej
cesty 5, 6, 7/2014 vo výške 315 eur. Žalobca však v konaní neuznal, že by predložené vyúčtovania
v časti nákladov vypisoval on, pričom ním ani nie sú podpísané, čím žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno na preukázanie výšky vzniknutých nákladov. Žalobca v konaní v časti prijatých záloh potvrdil

iba prijatie sumy v celkovej výške 1.550 eur, z vyúčtovania pracovnej cesty 3, 4/2014 vo výške 1.050
eur a z vyúčtovania 5, 6, 7/2014 vo výške 500 eur, podľa vyúčtovania pracovnej cesty 1, 2/2014 nebola
poskytnutá žiadna záloha, ale žalovaný evidoval preplatok z minulej cesty 500 eur. Náklady v súvislosti
s uvedenými pracovnými cestami však boli oveľa vyššie a to pracovnej cesty 1, 2/2014 vo výške 991,50
eura, pracovnej cesty 3, 4/2014 vo výške 894,05 eura a 5, 6, 7/2014 vo výške 1.131,38 eura, pričom

žalobca v konaní tvrdil, že tieto náklady platil aj zo záloh poskytnutých žalovaným na cestovné náhrady.
Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena na preukázanie vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalobcu bezdôvodným si ponechaním peňažných prostriedkov 625 eur nemal za preukázanú obranu
žalovaného proti nespornému nároku žalobcu vo výške 2.443 eur.

44. Odvolací súd s poukazom na odvolací dôvod odvolateľa v tom, že súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil, pokiaľ nezohľadnil žalovaným uplatnenú vzájomnú pohľadávku na započítanie v časti
náhrady škody za prestoj vo výške 600 eur, dospel k záveru, že tento odvolací dôvod odvolateľa nie je
dôvodný. Je tomu tak z dôvodu, že súd prvej inštancie vecne správne rozhodol, keďže v danom prípade
v zmysle stanovenia § 179 Zákonníka práce žalovaného ako zamestnávateľa zaťažovalo dôkazné

bremeno preukázať všetky predpoklady na vznik nároku zo zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť
splnené kumulatívne, a to -protiprávne konanie zamestnanca spočívajúce v porušení povinností pri
plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, - vznik škody, - príčinnú
súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, - zavinenie zamestnanca. Žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno, keďže v konaní nepreukázal, že žalobca sa dopustil protiprávneho konania, t. j.

takého konania, ktoré bolo v rozpore s právnou povinnosťou žalobcu vyplývajúcou pre žalobcu z
pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti
s týmto plnením, spočívajúceho či už v porušení ustanovení Zákonníka práce, určených pracovných
postupov, pracovnej zmluvy, resp. iných právnych predpisov, ktoré majú pracovnoprávny charakter.
Strany sporu zhodne tvrdili, že bola medzi nimi ústna dohoda o čase trvania pracovnej cesty žalobcu

ako zamestnanca a o čase trvania následného pracovného voľna žalobcu ako zamestnanca, avšak
žalobca a žalovaný v konaní udávali rozdielnu dĺžku doby trvania pracovnej cesty žalobcu podľa ich
vzájomnej ústnej dohody. Za daného preukázaného skutkového stavu pokiaľ sa jedná o pracovnú cestu
žalobcu v čase posledného turnusu (30.05. až 31.07.2014), žalovaný ako zamestnávateľ vysielajúcižalobcu ako zamestnanca na pracovnú cestu nepreukázal v konaní (pri rozpornosti tvrdení strán sporu),
že žalobca spôsobil škodu za prestoj za 4 dni (24.07. - 27.07.2014) vo výške 600 eur. Žalovaný v
konaní neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal v konaní dohodnutý čas trvania tejto pracovnej cesty

žalobcu v rozsahu zakladajúcom protiprávne konanie žalobcu ako zamestnanca spočívajúce v porušení
povinností pri plnení pracovných úloh, teda nedôvodné odmietnutie pracovnej cesty (pokračovania
v pracovnej ceste) zo strany žalobcu ako zamestnanca, teda žalovaný nepreukázal, že žalobca sa
dopustil protiprávneho konania, t. j. takého konania, ktoré bolo v rozpore s právnou povinnosťou žalobcu
vyplývajúcou pre žalobcu z pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu pri plnení pracovných úloh,

spočívajúceho či už v porušení ustanovení Zákonníka práce, určených pracovných postupov, pracovnej
zmluvy, resp. iných právnych predpisov, ktoré majú pracovnoprávny charakter. Odvolací súd naviac
dodáva s poukazom na vyššie uvedené dôvody, že čas, ktorý na pracovnej ceste spadá do pracovného
času zamestnanca, strávený bez jeho zavinenia inak ako plnením pracovných úloh, sa na účely zákona
č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách o cestovných náhradách považuje za výkon práce.

45. Odvolací súd s poukazom na odvolací dôvod odvolateľa v tom, že súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil, pokiaľ nezohľadnil žalovaným uplatnenú vzájomnú pohľadávku na započítanie v časti
vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v preplatku na cestovných náhradách vo výške 625
eur, dospel k záveru, že ani tento odvolací dôvod odvolateľa nie je dôvodný. Je tomu tak z dôvodu, že
súd prvej inštancie vecne správne rozhodol, keďže v danom prípade v zmysle stanovenia § 36 ods. 1, 8

zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách žalovaného ako zamestnávateľa zaťažovalo dôkazné
bremeno preukázať, že žalobcovi ako zamestnancovi poskytol pred pracovnou cestou (pracovnými
cestami) preddavok na náhrady a že do 10 pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov
vykonal vyúčtovanie pracovnej cesty a uspokojil nároky žalobcu ako zamestnanca. Žalobca a žalovaný
v konaní udávali rozdielnu výšku poskytnutých preddavkov na tieto náhrady. Žalovaný s poukazom na

listinné dôkazy - výdavkové pokladničné doklady predložené do spisu na č. l. 197, 198, 199 spisu, ani
s poukazom na predložené vyúčtovania nákladov z pracovnej cesty na č. l. 189 až 196 spisu v konaní
neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal v konaní poskytnutie preddavkov na náhradách žalobcovi
v rozsahu ním tvrdenom, keď žalobca poskytnutie preddavkov na náhradách v rozsahu tvrdenom
žalovaným poprel, poprel pravosť podpisu na vyššie uvedených výdavkových pokladničných dokladoch,

ako aj tvrdenie žalovaného v konaní, že by žalobca vypracoval vyššie uvedené vyúčtovania nákladov z
pracovnej cesty (ktoré žalobca ani nepodpísal), s výnimkou vyúčtovania nákladov z pracovnej cesty na
č. l. 192 spisu, kde uviedol v časti záloha sumu 500 + 300 + 250 a s výnimkou vyúčtovania nákladov z
pracovnej cesty na č. l. 195 spisu, kde uviedol v časti záloha sumu 500, ktorá tvrdenia žalobcu sa javia
súdu ako pravdivé, s poukazom na zjavnú rozdielnosť písma v časti v ktorej ich vypisoval žalobca a v ich

ostatnejčasti(ipokiaľsajednáoostatnévyúčtovanienákladovzpracovnejcesty).Spoukazomnavyššie
uvedené dôvody a s poukazom i na tú skutočnosť, že vyššie uvedené vyúčtovania nákladov z pracovnej
cesty neboli datované, neboli vyplnené v časti údajov dátumu miesta nakládky a miesta vykládky,
neboli podpísané žalovaným, ktorý bol povinný vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty, keď žalovaný v
konaní potvrdil, že nevyplácal žalobcovi tieto náhrady riadne a včas, odvolací súd mal uzhodne ako

súd prvej inštancie dôvodné pochybnosti o pravdivosti tvrdenia žalovaného o poskytnutých preddavkoch
na náhrady v rozsahu tvrdenom žalovaným, preto odvolanie žalovaného v tejto časti nepovažoval za
dôvodné.

46. Odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou

stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami
sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto
aspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivýproces(uznesenieÚstavnéhosúdu

Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý
argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

47. Odvolací súd s poukazom na odvolacie dôvody odvolateľa v podanom odvolaní ďalej dospel k
záveru, že súd prvej inštancie vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej

súvislosti, prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo v súlade s ustanoveniami § 191 CSP. Odvolací
dospelkzáveru,ževdanejprávnejvecidoposiaľvykonanýmdokazovanímbolipreukázanérozhodujúce
skutočnosti, súd rozhodol na základe zisteného skutkového stavu veci, keď je potrebné uviesť, že súdprvej inštancie v súlade s ustanovením § 185 ods. 1 CSP rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná a ktoré nie.

48. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vyššie
uvedenej časti potvrdil ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP.

49. Odvolací súd s poukazom na odvolací dôvod odvolateľa v tom, že súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil, pokiaľ nezohľadnil žalovaným uplatnenú vzájomnú pohľadávku na započítanie v časti

náhrady škody na motorovom vozidle ZM XXX BN vo výške 1.911 eur (1.039 eur + 872 eur), dospel
k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej právnej veci v tejto časti neriadil vyššie
uvedenými zásadami právneho štátu uvedenými v bode 11. tohto rozsudku s poukazom na nižšie
uvedené dôvody.

50. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti, ako aj obsahu spisu dospel

k záveru, že v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie absentuje dostatok skutkových
a právnych dôvodov potiaľ, pokiaľ súd nezohľadnil žalovaným uplatnenú vzájomnú pohľadávku na
započítanie v časti náhrady škody na motorovom vozidle ZM XXX BN vo výške 1.911 eur (1.039 eur
+ 872 eur), ako aj v časti súdom prvej inštancie priznaného príslušenstva z priznanej istiny vo výške
2.939 eur. Z vyššie uvedených dôvodov je potrebné prijať záver, že súd prvej inštancie nesprávnym

procesným postupom znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, preto odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací sa nestotožňuje
s právnym názorom súdu prvej inštancie potiaľ, pokiaľ zastal právny názor, že prerokovanie náhrady
škody so zamestnancom a so zástupcami zamestnancov má charakter procesnoprávnej podmienky,

ktorej nedostatok bráni uplatneniu nároku v súdnom konaní s poukazom na dôvody a judikatúru uvedené
v bodoch 29. až 31. tohto rozsudku. Ďalej odvolací súd dodáva s poukazom na tvrdenie žalovaného
v konaní, že motorové vozidlo na ktorom bola spôsobená žalovaným tvrdená škoda bolo predmetom
dohody o hmotnej zodpovednosti (ktorej tvrdenú existenciu dohody o hmotnej zodpovednosti naviac
žalovaný ani nepreukázal), že predmetné motorové vozidlo nemohlo byť predmetom dohody o hmotnej

zodpovednosti (§ 182 Zákonníka práce), keďže charakteristickými znakmi zverených hodnôt, ktoré je
zamestnanec povinný vyúčtovať, je ich určenie na obeh alebo obrat a osobná dispozícia zodpovedného
pracovníka nimi po celú dobu, po ktorú sú mu zverené, pričom z týchto hodnôt sú vylúčené základné
prostriedky (napr. motorové vozidlá) a drobné krátkodobé predmety v používaní (napr. inventárne
predmety). Odvolací súd ďalej dodáva, že v danej právnej veci (v tejto časti) zodpovednosť žalobcu

ako zamestnanca za škodu v prípade podľa ustanovenia § 179 Zákonníka práce Zákonník práce
limituje výšku náhrady škody u jednotlivého zamestnanca, a to v závislosti od výšky priemernej mzdy
zamestnanca v čase pred porušením povinnosti, ktorým bola spôsobená škoda. Zákonník práce
zamestnávateľovi umožňuje uplatňovať nárok na náhradu škody spôsobenej z nedbanlivosti maximálne
vo výške 4-násobku priemerného mesačného zárobku zamestnanca. Zákonná limitácia výšky náhrady

škody vo výške štvornásobku priemerného zárobku sa uplatní pre prípad každej jednej zodpovednosti
za škodu bez ohľadu na celkovú sumu náhrady škody, ktorú bude zamestnanec povinný plniť. Pojem
priemerný zárobok sa vykladá ako hrubý mesačný zárobok, vychádzajúc z definície pojmu určenej
ustanovením § 134 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého priemerný zárobok na pracovnoprávne
účely sa zisťuje zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia

odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené
uvádza, že súd prvej inštancie sa v danej právnej veci neriadil zákonnou limitáciou výšky náhrady škody
a to na každý jednotlivý prípad zodpovednosti za škodu, potom prijal neúplné a predčasné právne
závery a nevysporiadal sa v tejto súvislosti ani s listinnými dôkazmi, ktoré sú obsahom spisu na č. l.
203, č. l. 204, č. l. 211 až 219, č. l. 225 až 273, ktoré súvisia s poistnými udalosťami, teda s vyššie

uvedenou škodou, ktorú žiadal žalovaný zohľadniť ako vzájomnú pohľadávku na započítanie. Odvolací
súd v tomto smere poukazuje na skutočnosť, že žalobca v konaní rozsah poškodenia (opakovaného)
motorového vozidla žalovaného v zmysle faktúr na č. l. 129, 130 spisu akceptoval. Súd prvej inštancie
sa nedostatočne vysporiadal tiež s právnou relevantnosťou faktúr na č. l. 129, 130 spisu s ohľadom na
výpis z Obchodného registra Okresného súdu Trenčín, podľa ktorého spoločnosť Pioneer Slovakia, s.r.o.

bola zrušená bez likvidácie, zlúčením so spoločnosťou ICHTIA, s.r.o. ako nástupníckou spoločnosťou,
pričom tá skutočnosť, že predmetom podnikania spoločnosti nebola oprava vozidiel sama o sebe
nespochybňuje pravdivosť faktúr.51. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití

relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces (arbitrárnosť). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej
judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v
ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú

predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl.
6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces
(čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť
súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157
ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.)

musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé

a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,
III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

52. V kontexte vyššie uvedeného odvolací súd poukazuje na arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie v tejto časti, keďže z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva
odpoveď na vyššie uvedené otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, ktoré dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia a považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za predčasné.

53. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto
napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 písm. b) CSP a §
391 ods. 1 CSP) s tým, že právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí je súd
prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 CSP). V ďalšom konaní súd prvej inštancie bude postupovať tak,
ako je vyššie uvedené odvolacím súdom.

54. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 CSP).

55.Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).