Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/61/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1417200390
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1417200390.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov

senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobkyne: T. O., J.. V.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX, B., zastúpená Mgr. Stanislavom Hutňanom, advokátom so sídlom
Moskovská 18, Bratislava, proti žalovaným: 1/ J. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX, B., zastúpený
Mgr. Marcel Drgon, advokát s.r.o., so sídlom Jesenského 2, Bratislava, 2/ J. O., Z.. XX.XX.XXXX, trvale
bytom Š. XX, B. B., o neplatnosť darovacej zmluvy a určenie, že nehnuteľnosť patrí do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa
24. júla 2018 č.k. 40C/2/2017-207 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalovaný 1./ ,2./ majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne o určenie neplatnosti
darovacej zmluvy a o určenie, že nehnuteľnosť v žalobnom petite špecifikovaná je v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov žalobkyne a žalovaného vychádzajúc z tvrdenia žalobkyne, že so žalovaným
1/ boli manželia odo dňa 21.12.2000, pričom žalovaný 1/ previedol darovaním na žalovaného 2/, ktorý
je jeho synom z prvého manželstva, darovacou zmluvou bez jej súhlasu predmetné nehnuteľnosti, ktoré
boli žalovaným 1/ nadobudnuté kúpou počas manželstva a zo spoločne nadobudnutých finančných

prostriedkov. Žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Po právnej stránke vec posúdil podľa § 137 C.s.p.; § 143 ;§ 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V
prípade určenia neplatnosti darovacej zmluvy v zmysle § 137 písm. d) C.s.p. prijal záver, že táto nie je
prípustná, keďže z osobitného predpisu nevyplýva, že by sa žalobkyňa mohla domáhať určenia právnej
skutočnosti, ktorou je (okrem iného aj) právny úkon, t.j. napadnutá darovacia zmluva, v dôsledku čoho
žalobu v tejto časti bez ďalšieho zamietol.
1.1. V prípade druhého určovacieho petitu žalobkyňa má na požadovanom určení naliehavý právny

záujem, nakoľko bez tohto určenia by nemohla byť vykonaná zmena v katastri nehnuteľností a
nemohlo by tak dôjsť k zosúladeniu faktického a právneho stavu. Jej právne postavenie je teda
bez požadovaného určenia neisté. Za základnú otázku považoval či na zaplatenie kúpnej ceny za
sporné nehnuteľnosti nadobudnuté počas manželstva so žalobkyňou žalovaný 1/ použil svoje výlučné
peňažné prostriedky alebo spoločné peňažné prostriedky v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov
žalobkyne a žalovaného 1/. Z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný 1/ použil na kúpu
sporných nehnuteľností svoje výlučné peňažné prostriedky keďže výpisom zo svojho bankového účtu

žalovaný1/preukázal,žeeštepreduzatvorenímmanželstvasožalobkyňou(dňa21.12.2000)disponoval
dostatočným množstvom peňažných prostriedkov, ktoré získal predajom predchádzajúceho bytu, a ktoré
siuložilusvojejmatky.Pokiaľžalobkyňanamietala,žepodľavýpisuzúčtužalovaného1/dňa28.09.2000
obdŕžal žalovaný 1/ sumu z predaja bytu 900.000,- Sk, pričom dňa 09.10.2000 poslal čiastku 370.000,-Sk pravdepodobne na účet ženy, ktorá mu poskytla pôžičku pri vysporiadavaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov s prvou manželkou, preto nie je zrejmé, ako si 750.000,- Sk mohol uložiť
u svojej matky, súd poukazuje na to, že žalovaný 1/ vysvetlil, že čiastku 370.000,- Sk poskytol ako

pôžičku, ktorá mu bola následne vrátená v hotovosti a túto tiež uložil u svojej matky. Žalovaný 1/
mal nasporené aj iné finančné prostriedky, keďže mal nadštandardný príjem (čo preukázal ročnými
zúčtovaniami preddavkov na daň z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti), pričom prostriedky
uložené u matky netvorili iba prostriedky získané predajom predchádzajúceho bytu, skutočnosť ktorú
potvrdil aj svedok V. O.. Žalobkyňa (ako osoba, ktorá mala skúsenosť s uzatváraním kúpnych zmlúv

ohľadne nehnuteľností) mala k dispozícii predmetnú kúpnu zmluvu ešte pred jej podpisom zmluvnými
stranami, čítala ju (čo nebolo v konaní sporné), pričom žiadnym spôsobom nenamietala, že nie je tiež
uvedená ako zmluvná strana (kupujúca). Navyše v kúpnej zmluve sa výslovne uvádza, že kupujúci
nadobudne nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva (čl. I bod 1.4 zmluvy). Naopak, v emailovej
komunikácii uviedla, že zmluva je vypracovaná perfektne a nemá žiadnu chybu. Súd prvej inštancie
poukázal na zásadný rozpor v tvrdeniach žalobkyne, keď v žalobe uviedla, že sporné nehnuteľnosti boli

nadobudnutézospoločnýchpeňažnýchprostriedkov,avšakvosvojejvýpovedinapojednávaníkonanom
dňa 11.01.2018 uviedla, že peňažné prostriedky na kúpu sporných nehnuteľností nepochádzali ani z jej
účtu ani z účtu žalovaného 1/, keďže suma 22.000,-€ v skutočnosti nebola vyplatená. Uviedla tiež, že
celým zmyslom kúpnej zmluvy malo byť to, aby sa k sporným nehnuteľnostiam nedostal brat žalovaného
1/, pričom keby mu matka žalovaného 1/ tieto nehnuteľnosti darovala, tak by to brat žalovaného 1/

mohol napadnúť. Ak by v prípade predmetnej kúpnej zmluvy skutočne išlo o darovanie (čo však v konaní
preukázané nebolo), jednalo by sa simulovaný právny úkon podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka
ktorým by sa zastieral iný právny úkon (darovanie), pričom by platil tento iný (disimulovaný) právny úkon.
O to viac by sporné nehnuteľnosti nepatrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalobkyne a
žalovaného 1/, keďže v zmysle § 143 O.z do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepatria veci

získané darovaním.
1.2. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobkyňou, a to výsluchom predchádzajúcej
manželky žalovaného 1/ k otázke vyplatenia sumy 500.000,- Sk zo strany žalovaného 1/ z titulu
vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keďže táto skutočnosť nebola zo strany
žalovaného 1/ rozporovaná (viď zápisnicu o pojednávaní konanom dňa 11.01.2018). Nevykonal

dokazovanie ani vyžiadaním potvrdenia o príjme žalovaného 1/ v období rokov 1996 - 2000, keďže
žalovaný 1/ výpisom z bankového účtu preukázal, že v roku 2000 disponoval dostatočným množstvom
peňažných prostriedkov, ktoré si uložil u svojej matky a následne použil na kúpu sporných nehnuteľností.
Rovnako súd nevykonal dokazovanie vyžiadaním výpisu z účtu žalovaného 1/ s detailmi platby 370.000,-
Sk dňa 09.10.2000 (či v poznámke k platbe bolo uvedené, že ide o pôžičku) a vyžiadaním informácie,

kto bol vlastníkom účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX, keďže skutočnosť, či uvedená platba bola na výpise z
účtu označená ako pôžička alebo nie, bola irelevantná (ani jej neoznačenie ako pôžička nemohlo mať
žiadny vplyv na to, že sa jednalo o pôžičku), pričom žalovaný 1/ uviedol, že táto suma mu bola následne
vrátená v hotovosti. Napokon súd nevykonal dokazovanie ani vyžiadaním si osvedčenia o dedičstve po
nebohej matke žalovaného 1/, keďže tento dôkaz bol vo vzťahu k meritu prejednávanej veci irelevantný.

1.3. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení § 262 ods.
1 C.s.p. tak, že žalovaným 1/ a 2/ ako v celom rozsahu úspešným stranám sporu priznal voči žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade
s § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
2. Rozsudok v celom rozsahu odvolaním napadla žalobkyňa vytýkajúc súdu prvej inštancie nevykonanie

dôkazov, ktorých vykonanie by malo zásadný vplyv na zistenie skutočností potrebných na rozhodnutie
veci; a to potvrdenie o príjme žalovaného 1/ v rokoch 1996 až 2000; výpis z účtu žalovaného z Tatra
banky, komu bolo poukázaných 370 000,- Sk dňa 9.10.2000; vyžiadanie informácie, kto bol vlastníkom
účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX ; vyžiadanie a osvedčenie o dedičstve po nebohej matke žalovaného 1/;
výsluch prvej manželky žalovaného 1/. Súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s tvrdeniami

žalovaného 1/ akým spôsobom a kde mali byť uložené údajne úspory u matky. Nie je známe či
peniaze mali byť použité na úhradu kúpnej ceny, ani ako bolo naložené s údajným zvyškom úspor. Súd
nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že kúpna zmluva bola zasielaná žalobkyni, ktorá bola ubezpečené,
že daná nehnuteľnosť bude nadobudnutá do BSM, preto vyhlásila súhlas so znením. Poukazuje na
judikát R 74/1973 a R 42/1972, podľa ktorého „ Ak bola nejaká vec získaná za trvania manželstva a

bezpodielového spoluvlastníctva z časti za prostriedky len jedného z manželov, patrí za podmienok
uvedených v ustanovení § 143 Občianskeho zákonníka do bezpodielového spoluvlastníctva. S
výnimkou vecí ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného
z manželov, nemôže žiadny z manželov zo spoločných prostriedkov kúpiť vec do výlučne osobnéhovlastníctva a to aj so súhlasom druhého z manželov. (Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5CZ
51/1973). Z uvedených dôvodov navrhuje aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
vrátil na ďalšie konania.

3. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyni uviedol, že táto nepredložila a neoznačila
žiaden dôkaz, ktorým by preukazovala jej tvrdenie o to, že predmetné nehnuteľnosti nadobudla zo
spoločných prostriedkov bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Bolo preukázané , že žalovaný 1/
mal pred manželstvom úspory. Žalobkyňa vytýka súdu prvej inštancie, že nevykonal všetky navrhované
dôkazy, dôvod, ktorý neobstojí pretože nevykonaním navrhnutých dôkazov nebola porušená rovnosť

zbranísporovýchstrán,anijejneboloupretéprávonaspravodlivýproces.Naopakžalovaný1/preukázal,
že úspory spred obdobia uzatvorenia druhého manželstva mal, ktoré na úhradu kúpnej ceny za
predmetné nehnuteľnosti dohodnuté s nebohou matkou postačovali , ale aj to že k zaplateniu týchto
prostriedkov naozaj došlo. Pokiaľ by sa súd prvej inštancie držal žalobkyňou prezentovaného tvrdenia
o tom, že kúpna ceny nikdy nebola zaplatená v takom prípade je irelevantné či žalovaný 1/ úspory
mal, alebo nie a je nehospodárne viesť v tejto otázke dokazovanie. Z uvedených dôvod navrhuje aby

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému 1 náhradu
trov odvolacieho konania.
4. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.
5. Žalobkyňa v replike uviedla, že žalovaný opakovane opomína skutočnosť a zákonné znenie
úpravy o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Súd prisvedčil tvrdeniam žalovaných pričom zjavne

neodôvodnene priznal vyššiu právnu silu účelovým výpovediam na úkor explicitných písomných
dôkazov; zotrváva na svojom odvolacom petite.
6. Žalovaný 1/ v duplike zdôrazňuje, že navrhnuté dôkazy nesmerovali k preukázaniu základného
tvrdenia žalobkyne a to , že predmetné nehnuteľnosti žalovaný 1/ nadobudol za finančné prostriedky,
ktoré mali pochádzať z bezpodielového spoluvlastníctva so žalobkyňou. Samotná skutočnosť, že

kúpna cena bola zaplatená počas trvania ich manželstva toto tvrdenie implicitne nepotvrdzuje.
Žalovaný 1/ svojou výpoveďou ako aj výpoveďou svedka V.Í. O., preukázal, že pred manželstvom
so žalobkyňou disponoval dostatočnými finančnými úsporami, ktoré neboli predmetom bezpodielového
spoluvlastníctva so žalobkyňou. Žalobkyňa uviedla, že ani ona, ani žalovaný 1/ nemali žiadne úspory
a to ani výlučne spred manželstva, ani spoločné z jeho trvania. Žalobkyňou navrhované dôkazy preto

nemohli preukázať, že žalovaný 1/ kúpnu cenu zaplatil z prostriedkov bezpodielového spoluvlastníctva
so žalobkyňou a súčasne nešlo ani o dôkazy ktoré by mohli preukázať, že žalovaný 1/ nemal dostatočné
vlastné úspory, ktoré nepatrili do BSM so žalobkyňou. Jediná sporná okolnosť je tá či žalovaný 1/
mal alebo nemal vlastné úspory v jeho výlučnom vlastníctve, z ktorých by mohol zaplatiť kúpnu
cenu. Žalovaný 1/ tvrdí, že takéto úspory mal, použil ich na zaplatenie kúpnej ceny za predmetnej

nehnuteľnosti. Ak žalobkyňa tvrdí, že kúpna cena nebola nikdy zaplatená, v takom prípade súd prvej
inštancie vec správne právne posúdil, že sa žalobkyňa nemohla stať bezpodielovou spoluvlastníčkou
predmetných nehnuteľností, pretože by išlo o darovanie a ich výlučným vlastníkom sa tak stal žalovaný
1/.
7. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a

§ 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne
vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že pokiaľ súd prvej
inštancie žalobu v časti určenia neplatnosti darovacej zmluvy zamietol pre nedostatok naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení, je toto rozhodnutie vecne správne.

8. Podľa § 137 C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu,
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie

je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
9. Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe vyhovel, a to akéhokoľvek druhu, či už žalobe
na plnenie, alebo určovacej žalobe, je právny záujem. Žalobkyňa musí naliehavý právny záujem
preukazovať, okrem prípadov, ak právny záujem vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. c/ C.s.p.).

Existencia právneho záujmu na požadovanom určení je teda podmienkou prípustnosti žaloby. Zmluvy
a iné právne úkony, ich existencia, platnosť, či neplatnosť, sú právnymi skutočnosťami (§ 2 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Určenie existencie právnej skutočnosti (neplatnosť právneho úkonu) odporuje
vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorírozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Vzhľadom na právny
stav de lege lata žalobný návrh znejúci na určenie neplatnosti darovacej zmluvy z osobitného predpisu
nevyplýva, preto je potrebné tento žalobný nárok považovať za vadný a teda procesne neprípustný. Je

potrebné rešpektovať platné pravidlá, že je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku v zmysle § 217
ods. 1 C.s.p., v dôsledku čoho je vylúčené, aby sa stal pre rozhodnutie súdu rozhodný stav, ktorý by v
čase vyhlásenia rozhodnutia nezodpovedal skutočnosti (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25.
novembra 2002 sp. zn. 2 Cdo 76/02). Nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti
darovacej zmluvy bráni odvolaciemu súdu v tejto časti ďalej konať, meritórne sa ňou zaoberať, pretože

ak súd nemá preukázaný naliehavý právny záujem na danom určení je súčasne vylúčené, aby bola
žaloba preskúmavaná súdom po stránke vecnej (porovnaj Rozsudky NS SR sp. zn. 1 Cdo 91/2006, 2
Cdo231/2007)vdôsledkučohojerozhodnutiesúduprvejinštancievčastivýrokuoneplatnostidarovacej
zmluvy vecne správny.

10. Vecne správne je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v prípade druhého žalobného petitu, ktorým sa

žalobkyňa domáhala určenia, že nehnuteľnosť je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov žalobkyne
a žalovaného1/. Správne súd prvej inštancie zameral svoje dokazovanie na zodpovedanie základnej
otázky, či na zaplatenie kúpnej ceny za spornú nehnuteľnosť nadobudnuté počas manželstva so
žalobkyňou žalovaný 1/ použil svoje výlučné peňažné prostriedky, alebo spoločné peňažné prostriedky
v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov žalobkyne a žalovaného 1/. Podľa jednotnej súdnej praxe

i podľa jasného znenia zákona sú veci obstarané za peniaze výlučne patriace jednému manželovi vo
výlučnom vlastníctve tohto manžela, nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. (Ro NS ČR
z 30. 10. 2007, sp. zn. 22 Cdo 3421/2006).
10.1. Povinnosť strán tvrdiť potrebné skutočnosti v civilnom procese sa nazýva povinnosť tvrdenia
a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť uvádzanú stranami. V prípade, že ju strana splnila,

platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti však podmieňuje existenciu
dôkaznej povinnosti,tedapovinnostistranyoznačiťdôkazynapreukázaniesvojichtvrdení.Nedodržanie
povinnosti tvrdenia alebo dôkaznej povinnosti nie je procesne sankcionované, zväčša sa však prejaví v
rozhodnutí vo veci, vo forme neúspechu strany v spore. Pri hodnotení dôkazov Civilný sporový poriadok
vychádza zo zásady ich voľného hodnotenia, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov

(§ 191 ods. 1 C.s.p.). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho
logického myšlienkového postupu. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej
logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a musí byť preskúmateľná v inštančnom
postupe. V priebehu dokazovania súd po vytriedení nepodstatných a nezákonných dôkazov ďalej

hodnotílendôkazyzostávajúce,tedadôkazydôležitéaprávnerelevantné,ktorétrebaposúdiťzhľadiska
ich pravdivosti. Posudzovanie pravdivosti konkrétneho dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz
posudzuje najskôr izolovane z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, a či získané informácie sú
svojim obsahom pravdepodobné alebo nie. Následne súd pristúpi k posudzovaniu jednotlivých dôkazov
v ich vzájomných súvislostiach tak, aby informácie vyplývajúce z dôkazov, ktoré považuje za pravdivé,

tvorili ucelenú a logicky usporiadanú reťaz.
10.2. Uvedenými základnými zásadami sporového priadku sa mohol súd prvej inštancie riadiť iba
vo vzťahu k žalovanému 1/, ktorý nielen výpisom z bankového účtu, ale aj výsluchom svedka V. O.
preukázal, že v roku 2000, t.j. pred uzatvorením manželstva disponoval dostatočným množstvom
peňažných prostriedkov, výškou ktorou bol spôsobilý pokryť kúpnu cenu za nehnuteľnosť, na

rozdiel od žalobkyne, ktorá na preukázanie zásadnej otázky (či na zaplatenie kúpnej ceny za spornú
nehnuteľnosť nadobudnuté počas manželstva so žalobkyňou žalovaný 1/ použil svoje výlučné peňažné
prostriedky, alebo spoločné peňažné prostriedky v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov žalobkyne
a žalovaného 1/) nenavrhla vykonať žiaden relevantný dôkaz, v dôsledku čoho bol správny postup súdu
prvej inštancie, keď za konštatovania úplnej absencie dôkaznej povinnosti žalobu žalobkyne v tejto časti

zamietol. Úvaha žalobkyne smerujúca k zisteniu, akým spôsobom a kde mali byť uložené úspory u
matky, ani ako bolo naložené s údajným zvyškom úspor nemôžu prispieť k objasneniu rozhodujúcich
okolností, lebo nesmerujú k preukázaniu, že kúpnu cenu žalovaný 1/ zaplatil z prostriedkov v spoločnom
bezpodielovom spoluvlastníctve.
10.3. Ak chcela žalobkyňa dosiahnuť pozitívne rozhodnutie vo veci, bolo jej povinnosťou preukázať a

predložiť dôkazy, že predmetné nehnuteľnosti boli nadobudnuté z prostriedkov nadobudnutých počas
manželstva, t.j. z bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalobkyňa nielenže žiaden takýto dôkaz
nepredložila ale svojou výpoveďou potvrdila, že počas manželstva k žiadnym úsporám nedošlo, preto
žaloba o určenie, že nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva je úplne bezzákladová.10.3. Na podporu svojho tvrdenia žalobkyňa opakovane odkazuje na právne závery v rozhodnutí R
42/1972, ktoré sú pre nedostatok splnenia dôkaznej povinnosti zo strany žalobkyne o získaní spornej
nehnuteľnosti čo i len sčasti z prostriedkov z bezpodielového spoluvlastníctva neaplikovateľné. „Veci

získané výmenou za vec alebo z výťažku veci, ktorá bola vo vlastníctve jedného z manželov, sú naďalej
vo vlastníctve tohto manžela. V takomto prípade ide o transformáciu toho istého majetku. Nejde o
nadobudnutie nového majetku ani o rozmnoženie doterajšieho majetku za trvania manželstva, ale o
obyčajnú zmenu predmetu vlastníctva, ktorá nemá vplyv na povahu doterajšieho vlastníckeho vzťahu.
Tento názor vychádza z tzv. surogačnej zásady, t. j. vec nastupuje namiesto ceny, resp. cena namiesto

veci (res succedit in locum pretii et pretium succedit in locum rei). Táto zásada platí i pre výmenu, resp.
predaj a následnú kúpu inej veci zo samostatného majetku manžela. Ak sa však na získanie novej veci
použijúčoajlensčastiprostriedkyzbezpodielovéhospoluvlastníctva,vecbudepatriťdobezpodielového
spoluvlastníctva (R 42/1972, s. 251)“. „Veci získané výmenou za vec alebo z výťažku veci, ktorá bola vo
vlastníctvejednéhozmanželov,súnaďalejvovlastníctvetohtomanžela.Nejdetutotižvtakomtoprípade
o nadobudnutie nového majetku ani o rozmnoženie doterajšieho majetku za trvania manželstva, ale o

zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu týchto vecí ako predmetu vlastníctva (R 42/1972, s. 123 ods. 2)“.
11. Žalobkyňa v odvolaní vytkla súdu prvej inštancie nevykonanie navrhnutých dôkazov. Súd rozhoduje
na základe skutkového stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností,
ktoré neboli medzi stranami sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné
pochybnosti. Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať

všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z
dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Predovšetkým
nevykoná dôkazy, ktoré sú pre vec nerozhodujúce a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu
veci / či nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva/. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia nevykonanie navrhnutých dôkazov považoval za nadbytočné, tento postup riadne

v zdôvodnení rozsudku odôvodnil (bod 12. napadnutého rozsudku) so záverom ktorým sa stotožňuje
aj odvolací súd a preto nevykonanie navrhovaných dôkazov nepredstavuje porušenie
práva na spravodlivý súdny proces, podstatou ktorého je možnosť fyzických a právnických osôb
domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú

stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,
preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade
s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS

97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na naďalej opodstatnené
závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť dodáva, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov, v dôsledku čoho ani táto odvolacia námietka nie je spôsobilá privodiť
pre žalobkyňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
12. V odvolaní žalobkyňa neargumentuje skutočnosťami a dôkazmi s ktorými by sa súd prvej inštancie
riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Obsah odvolania žalobkyne nie je spôsobilý

spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích
dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce
skutočnosti alebo predložené nové dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo
by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1 a 2 C.s.p. ako

vecne správne potvrdil.
13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobkyne nevyhovel a napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mali žalovaní 1/ a 2/ v odvolacom konaní plný úspech a vznikol
im nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262

ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).