Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. december 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 14CoE/224/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7609214987
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Kohútová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7609214987.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a členov
senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Igora Ragana v exekučnej veci oprávneného: GENERAL
FACTORING, a.s., Mostová 185/2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 838 825, právne zastúpeného Jakubčák,
advokátska kancelária, s.r.o., Michalská 14, 811 03 Bratislava, IČO: 47 255 706, proti povinným: X/ F.
X., Z.. X.XX.XXXX, P. XXX, XXX XX F., X/ X. X., Z.. XX.XX.XXXX, P. XXX, XXX XX F., X/ F. O., Z..

XX.X.XXXX, E. XX, XXX XX Q. Z. V., X/ F. K., Z.. XX.X.XXXX, XXX XX F.Š. XX, o vymoženie 62,74
eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad
Bratislava, Záhradnícka 60, Bratislava, pod EX 9480/2009, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 31.7.2020, č.k. 10Er/751/2009-50, takto

r o z h o d o l :

I. Odmieta odvolanie.

II. Stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením vo výroku I. námietky oprávneného proti upovedomeniu
o zastavení starej exekúcie zamietol a vo výroku II. návrh oprávneného na prerušenie konania za
účelom podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde Slovenskej
republiky o ústavnosti zákona č. 233/2019 Z.z. zamietol.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že na základe návrhu oprávneného na
vykonanie exekúcie, na základe exekučného titulu - platobný rozkaz Okresného súdu Spišská Nová
Ves sp. zn. RO 307/93 zo dňa 26.3.1993 a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, vydal dňa 22.12.2009 poverenie na výkon exekúcie pre súdneho exekútora
pre vymoženie 62,74 eur s príslušenstvom. Súdny exekútor predložil súdu prvej inštancie námietky

oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie
vydaného podľa § 7 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“). Oprávnený v zákonom stanovenej lehote podal
u súdneho exekútora námietky proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie. Oprávnený namietal,
že upovedomenie bolo vydané v rozpore so zákonom, pretože ide o starú exekúciu, ktorá nebola
zapísaná v centrálnom registri exekúcií do 30.6.2016, upovedomenie neobsahuje opis skutočností,

ktoré zastavenie starej exekúcie odôvodňujú a preto je nepreskúmateľné a z upovedomenia o zastavení
starej exekúcie nie je zrejmé, prečo vôbec došlo k zastaveniu a aké úkony súdny exekútor vykonal.
Súčasťou námietok proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie bol aj návrh na prerušenie konania
v súvislosti s podnetom na podanie návrhu na konanie pred Ústavným súdom SR o súlad právnych
predpisov zo strany súdu podľa § 125 ods. 1 Ústavy SR. Oprávnený namietal rozpor zákona č. 233/2019
Z.z. s ustanoveniami čl. 20 ods. 1,4 a 5 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR,

čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 63 Zmluvy o fungovaní EÚ. Poukázal na porušenie zákazu retroaktivity
právnych noriem, obmedzenie vlastníckeho práva, vylúčenú súdnu ochranu.3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 243h ods. 1, § 9a ods. 1, §
211a ods. 1, § 243d ods. 3 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom do 31.3.2017, podľa § 2 ods. 1, 2, § 3, § 4, § 5, §
7 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „ZoUNEK“) a podľa § 162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len
„C.s.p“), podľa judikatúry Ústavného súdu SR (III. ÚS 36/2019, II. ÚS 67/2017, III. ÚS 63/2018) a po
preskúmaní námietok oprávneného tieto vyhodnotil ako nedôvodné. Uviedol, že názor oprávneného

o tom, že ZoUNEK nie je v súlade s Ústavou SR nezdieľa a preto podľa § 162 ods. 1 písm. b)
C.s.p. nepodal návrh na začatie konania na Ústavný súd SR, pretože toto ustanovenie dáva súdu iba
možnosť, avšak neukladá mu povinnosť. ZoUNEK podľa názoru súdu prvej inštancie nie je dokonalým
zákonom a vytvára viaceré výkladové problémy, pričom však účel odbremenenia všeobecných súdov
od exekučnej agendy jednoznačne napĺňa. Zároveň oprávnený môže podať v zákonnej lehote opätovný
návrh na začatie exekúcie na osobitný exekučný súd, pričom sa mu predlžuje premlčacia doba pre

zvýšenú ochranu jeho nároku a preto, ak je presvedčený o reálnej vymožiteľnosti svojej pohľadávky, tak
o túto neprichádza, len sa presunie na vecne príslušný súd. Na všeobecných súdoch sa tak postupne
vytvorí väčší priestor na riešenie iných druhov agendy, čím sa potenciálne zrýchli súdne konanie. Toto
bola základná predstava zákonodarcu pri prijímaní ZoUNEK a s touto sa súd prvej inštancie v plnom
rozsahu stotožnil a z tohto dôvodu konanie neprerušil a nepodal návrh na začatie konania o súlade

právnych predpisov na Ústavný súd SR. Preto súd prvej inštancie návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol podľa § 162 ods. 3 Cs.p.. Súd prvej inštancie k vecným argumentom oprávneného
uviedol, že aj tieto považuje za účelové, je potrebné uviesť, že § 6 ods. 4 ZoUNEK nehovorí o včasnosti
alebo nevčasnosti zápisu, ale hovorí v písmene b) o tom, či vôbec bola alebo nebola táto exekúcia
zapísaná do registra (od 1.4.2017 majú oprávnený a povinný bezplatný prístup do CRE). Včasnosť

zápisu ku akémukoľvek dňu nie je možné z registra ani zistiť, pretože to nie je povinne zapisovaný údaj
podľa § 211a Exekučného poriadku. Z tohto dôvodu pre súd je podstatná iba samotná existencia alebo
neexistenciazápisuvregistri.Lustráciouvtomtoregistrisúd prvejinštanciezistil,žepredmetnáexekúcia
tam je zapísaná, preto nemal dôvod pochybovať o včasnosti tohto zápisu. Argument oprávneného v
tomto smere tak súd prvej inštancie ako i súdny exekútor považoval za účelový a smerujúci k vytváraniu

prieťahov v ukončovaní starých exekúcií a oddialenie vyplatenia náhrady paušálnych trov exekúcie
súdnemu exekútorovi. Súd prvej inštancie konštatoval, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie
obsahuje všetky náležitosti podľa § 5 ZoUNEK. Súdny exekútor ani súd v konaní neevidujú žiadnu
zmluvu o postúpení pohľadávok na tretiu osobu a ani oznámenie, resp. návrh na zmenu účastníka
konania. Procesne legitimovaným subjektom je preto naďalej súčasný oprávnený. Prevod pohľadávky

vymáhanej v konaní má pôvodný oprávnený oznámiť a preukázať súdnemu exekútorovi podľa § 37
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017. Až následne je exekútor povinný predložiť súdu
návrh na pripustenie zmeny účastníka konania. Keďže návrh súdu predložený nebol, nemohol o ňom
ani zákonite rozhodnúť. Napadnuté upovedomenie o zastavení starej exekúcie je vydané v súlade
so zákonom č. 233/2019 Z. z., a teda pre nepriznanie trov súdnemu exekútorovi zákon nevyžaduje

včasnosť zápisu, ale zápis do centrálneho registra exekúcií ako taký, preto súd prvej inštancie námietky
oprávneného ako nedôvodné zamietol.

4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a navrhol napadnuté
uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Namietal, že súd

v poučení napadnutého uznesenia nesprávne uviedol, že proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné,
keďže z ustanovenia § 7 ods. 3 a § 10 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých
exekučnýchkonaníaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvyplýva,žeprotirozhodnutiuonámietkach
je prípustná sťažnosť. Súd prvej inštancie neuviedol, na základe čoho podľa neho proti uzneseniu
opravný prostriedok prípustný nie je a na čom sa jeho poučenie zakladá. Oprávnený uviedol, že

podľa napadnutého uznesenia o námietkach rozhodol sudca a nie vyšší súdny úradník. Súd prvej
inštancie v uznesení neuviedol, prečo o námietkach rozhodol sudca v rozpore s § 10 ods. 2 ZoUNEK a
rovnako súd sa nezmienil o tom, že by v tejto veci i námietkach oprávneného sudca mohol rozhodnúť.
Napadnuté uznesenie trpí základným neodstrániteľným nedostatkom a to rozhodnutím osobou, ktorej
zákon možnosť rozhodnúť o námietkach nezveruje a nedáva, z ktorého dôvodu rozhodoval vylúčený

sudca resp. nesprávne obsadený senát. Oprávnený ďalej namietal, že ZoUNEK jednoznačne hovorí
o tom, kedy súdny exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov (§ 6 ods. 4 písm. b/ zákona),
pričom poukazuje na konkrétnu povinnosť súdneho exekútora, pri ktorej bolo určené i to, do kedy ju
musí súdny exekútor splniť. Povinnosť zápisu do centrálneho registra exekúcií mal exekútor splniťod kedy sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o skutočnostiach rozhodujúcich pre zápis a zároveň do
30.6.2016 podľa § 243d ods. 3 Exekučného poriadku. Exekútor v upovedomení o zastavení starej
exekúcie a výzve na zaplatenie paušálnych trov nepreukázal, že exekúcia bola zapísaná v centrálnom

registri exekúcii do 30.6.2016. Povinnosť zápisu do centrálneho registra exekúcií mal exekútor splniť
do siedmich dní, od kedy sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o skutočnostiach rozhodujúcich pre zápis
a zároveň do 30.6.2016 podľa § 211a ods. 3, § 243d ods. 3 Exekučného poriadku a § 1 ods. 1 vyhlášky
MS SR č. 355/2014 o centrálnom registri exekúcií. Centrálny register exekúcií bol zriadený zákonom č.
335/2014 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2015 a bol týmto dňom spustený. Keďže poverenie na

vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi doručené v roku 2009, mal súdny exekútor zabezpečiť
zápis exekúcie do Centrálneho registra exekúcií najneskôr do 7.1.2015. Nemôže byť potom správny
záver o tom, že by pre nárok súdneho exekútora na paušálnu náhradu trov starej exekúcie postačovalo
to, aby bola stará exekúcia v Centrálnom registri exekúcií len zapísaná. Neskorší zápis exekúcie do
centrálneho registra exekúcií vo vzťahu k paušálnej náhrade trov starej exekúcie relevantný nie je.
Súd sa v napadnutom uznesení s námietkou oprávneného týkajúcou sa včasného zápisu do registra

exekúcií nevysporiadal takým spôsobom, že by nárok súdneho exekútora na paušálne trovy starej
exekúcie mohol byť daný. Súd prvej inštancie sa takisto nevysporiadal s námietkou, že upovedomenie o
zastavení starej exekúcie neobsahuje náležitosti vyžadované v § 5 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. a tiež
nerozhodol o návrhu na podanie návrhu na konanie pred Ústavným súdom SR. Uviedol, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z
uvedených dôvodov tak podľa oprávneného napadnuté uznesenie vykazuje znaky arbitrárnosti a je
nepreskúmateľné.

5. Súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril, odvolanie mu bolo doručené dňa

14.10.2020.

6. Odvolací súd skôr, než vecne preskúmal napadnuté uznesenie vo výroku I. a II., zisťoval, či je
prípustné odvolanie proti výrokom tohto uznesenia a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je
potrebné odmietnuť podľa ustanovenia § 386 písm. c) C.s.p..

7. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“), ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákona aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku (účinného od 1.7.2016) ak to povaha veci nevylučuje, v

konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

9. V prejednávanej veci sa exekučné konanie začalo dňa 28.9.2009, kedy bol súdnemu exekútorovi
doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Od 1.4.2017 je účinná novela Exekučného
poriadku, ktorá v prechodnom ustanovení § 243h ods. 1 vete prvej zakotvila, že ak tento zákon v §

243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa
predpisov účinných do 31. marca 2017. Keďže ustanovenia § 243i až 243k na toto konanie nedopadajú,
je potrebné na túto exekúciu aplikovať ustanovenia Exekučného poriadku účinné do 31.3.2017.

10. Podľa § 10 ods. 1 ZoUNEK, ak tento zákon neustanovuje inak, na postup podľa tohto zákona sa

použije Exekučný poriadok, okrem ustanovenia § 53 ods. 3 písm. g).

11. Podľa § 355 ods. 2 C.s.p., proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa.

12. Podľa ustanovenia § 357 C.s.p. odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej
inštancie o: a) zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na
obnovu konania, d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia,
e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f)
návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g)

zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie,
i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti
zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m)
nároku na náhradu trov konania, n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhuna uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo
veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.

13. Civilný sporový poriadok, ustanovenia ktorého je potrebné primerane použiť v konaní podľa
Exekučného poriadku, v citovanom § 355 upravuje, že odvolanie je prípustné len proti tým uzneseniam,
voči ktorým to zákon výslovne pripúšťa. Ide o zmenu oproti právnej úprave Občianskeho súdneho
poriadkuúčinnejdo30.júna2016,ktoránaopaktaxatívnevypočítavalauznesenia,vočiktorýmodvolanie
prípustné nebolo. Ustanovenie § 357 C.s.p., taxatívne vymedzuje, voči ktorým uzneseniam je odvolanie

prípustné, pritom nestanovuje, že takým uznesením je aj uznesenie súdu, ktorým súd prvej inštancie
návrh na prerušenie konania zamietol resp. ktorým súd prvej inštancie námietky proti upovedomeniu
o zastavení starej exekúcie zamietol, tzn. možnosť podať odvolanie proti týmto výrokom súdu Civilný
sporový poriadok nepripúšťa a to bez ohľadu na to, či odvolanie podá oprávnený, povinný alebo súdny
exekútor.

14. Podľa § 386 písm. c) C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

15. Vzhľadom na to, že odvolanie oprávneného bolo podané proti uzneseniu súdu prvej inštancie, proti
ktorému odvolanie nie je prípustné, odvolací súd podľa ustanovenia §

386 písm. c) C.s.p. odvolanie oprávneného vo výrokoch I. a II. odmietol.

16. K odvolacím námietkam odvolací súd dodáva, že podľa ustanovenia § 10 ods. 2 a podľa § 7 ods.
3 a § 8 ods. 2 ZoUNEK koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu vyšší súdny úradník, pričom
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je prípustná sťažnosť. Citovaný zákon tak umožňuje

rozhodovať na základe poverenia sudcu vyššiemu súdnemu úradníkovi, ale nestanovuje výlučne
povinný postup, kedy musí rozhodnúť vyšší súdny úradník a až následne sudca. Zákon tak poskytuje
možnosť rozhodovania vyššiemu súdnemu úradníkovi na základe poverenia sudcu, pričom však v
prípade ak takéto poverenie sudca nevydá, tak rozhoduje sám sudca.

17. Zároveň odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS 502/2019 zo dňa 26.5.2020, v ktorom sťažovateľ dával do súvisu zásah svojich práv aj s tým,
že o jeho nároku na náhradu trov exekúcie nerozhodoval vyšší súdny úradník, ale priamo sudca, a
tak nemohol využiť proti napadnutému rozhodnutiu žiaden opravný prostriedok, v čom videl porušenie
princípu dvojinštančnosti konania. Ústavný súd poukázal na svoje rozhodnutie č.k. PL. ÚS 10/2019-11

z 30.1.2019, podľa ktorého z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s
výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a ani čl. 6 dohovoru samotné právo na odvolanie na súde vyššej
inštancie negarantuje a dvojinštančnosť, ako vyplýva z judikatúry ESĽP, nie je všeobecnou zásadou
civilného súdneho konania. Ústavný súd tak konštatoval, že iba to, že v danej veci rozhodol sudca, a

nie vyšší súdny úradník, nemôže samo osebe spôsobiť zásah do ústavných práv sťažovateľa, pretože
dvojinštančnosť nie je všeobecnou zásadou civilného konania.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,

pretože oprávnený nemal v tomto konaní úspech a povinnému preukázateľné trovy odvolacieho konania
nevznikli.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§393 ods. 2 posledná
veta C.s.p.).