Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. september 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/24/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114011170
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Bugeľ
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114011170.2

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Bugeľa a sudcov Mgr.
Iva Maruščáka a JUDr. Petra Farkaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 24.09.2015, trestnej veci
obžalovaného J. N., pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/,
ods. 2 písm. d/ Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného a okresného
prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 4T/108/2014 zo dňa 16.04.2015 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolania okresného prokurátora a obžalovaného J. N..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného J. N. vinným zo spáchania zločinu
týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

v presne nezistený deň pred Vianocami r. 2010 v obci M., okr. R., v rodinnom dome s číslom XX,
po príchode z pracovného turnusu v A. republike, začal podozrievať svoju manželku K. N. z nevery
s chlapmi, ktorí im chodili rúbať drevo, a po príchode domov z miestneho pohostinstva jej vulgárne
nadával, ťahal za vlasy, hodil do vane, kde ju opakovane udieral, následne ju v období do augusta
2012 minimálne 4-krát až 5-krát bližšie nezistenú dobu fyzicky napádal a to udieraním päsťami nôh, rúk,
ťahaním za vlasy, sácaním, v dôsledku čoho jej spôsobil odreniny a modriny, v jednom prípade i päsťou
vybil zub a taktiež jej vulgárne nadával, pričom príčinou hádok bolo najmä vyžadovanie sexuálneho styku
s manželkou zo strany obžalovaného, finančné problémy a že nič nerobí, následne po presťahovaní
sa do R. v auguste 2012 do mája 2013 bolo obdobie pokoja, kedy v presne nezistený deň mája 2013
opätovne napadol v prenajatom byte na ulici T. O. 5, v R. svoju manželku po tom, čo po nej požadoval
sex a na ňu žiarlil a to ťahaním za ruky, za nohy po izbe, škrtením, údermi päsťami, kopmi, údermi
hlavou, pričom sa jej vyhrážal, že ju vyhodí z balkóna, kde od svojho konania upustil až po výzve detí,
aby prestal, následne ju napadol v septembri 2013, kedy počas hádky, kedy vyžadoval si od manželky
sex, túto napadol sotením na posteľ takým spôsobom, že jej rozbil hlavu o stenu, pričom na ňu kričal,
že ju zabije a obdobne ju v ďalšom období do 5.5.2014 opakovane napádal, bil päsťami, kopmi, hlavou,
škrtil ju, pričom sa jej opakovane vyhrážal zabitím a to najmä, keď bol viac opitý, čím v poslednom období
vzbudzoval u poškodenej strach, že by mohol svoje vyhrážky uskutočniť a to najmä, keď mal vypité, čo
sa stávalo 2-3 krát do týždňa, v dôsledku čoho sa táto snažila vyhnúť konfliktu a už mu ani v hádkach
nenadávala, čím jej takýmto konaním spôsoboval modriny po celom tele, pričom takéto konflikty s bitím
vznikali častejšie a to i raz za tri mesiace, ako napr. dňa 1. novembra 2013, kedy napadol manželku
škrtením, ťahaním za ruky, pričom naposledy jej to spravil dňa 5.5.2014 v čase okolo 23.00 hod., kedy
ležala na posteli a zrazu k nej prišiel a povedal, že chce sex, na to ho odmietla a odpovedala, že chce
spať, na čo ju začal ťahať z postele za obe nohy smerom na balkón s tým, že ju z neho vyhodí a začal
kričať, že stále robí z neho „chuja“, že každému otvorí nohy, len nie jemu a začal svoju manželku škrtiť
a kričať na ňu, že ju zadusí, v dôsledku čoho sa zľakla a začala sa brániť tým, že ho kopala a škrabala,
kde prestal až po tom, čo k nim prišli ich tri maloleté deti, čím takto svojím konaním v uvedenom období
vzbudzoval u svojej manželky K. N. neustály strach a dňa 5.5.2014 v čase okolo 23.00 hod. jej bitím

spôsobil pomliaždenie ramena, pomliaždenie a krvnú podliatinu pravého zápästia, kožnú odreninu na
zadnej ploche pravého prostredníka, pomliaždenie a krvnú podliatinu na bočnej ploche ľavého stehna,
pomliaždenie a krvnú podliatinu nad pravým kolenom a pod ľavým kolenom, s dobou liečenia v trvaní
5-6 dní.

Za to mu súd podľa § 208 ods. 1 Tr. zák. v spojení s § 36 písm. j/ Tr. zák. v spojení s § 38 ods. 3 Tr.
zák. uložil trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. ho pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. c, písm. d/ Tr. zák. v spojení s § 74 ods. 1 Tr. zák. mu uložil ochranné
protialkoholické liečenie ústavnou formou.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný dňa 28.4.2015 na poštovom úrade písomne odôvodnené
odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. Marcela Peliho. Stotožnil sa s výrokom prvostupňového
súdu o vine, ak konanie obžalovaného kvalifikoval ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby len
podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., bez ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr.
zák. Namieta však trest, ktorý mu bol uložený, prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil všetky okolnosti
prípadu. Nebral do úvahy tú skutočnosť, že ku skutku sa obžalovaný priznal, je pravdou, že jeho verbálny
prejav nemusel tomu úplne nasvedčovať, ale myslel to úprimne a vážne, so svojou nápravou, a že svoje
konanie oľutoval. Poukázal na svoj pobyt vo výkone väzby, kde je absolútne bezproblémovým väzňom a
bol za to aj disciplinárne odmenený. Niekoľkokrát sa svojej manželke za svoje konanie aj ospravedlnil a
je presvedčený, že jeho správanie v značnej miere ovplyvnil alkohol a je úprimne pripravený absolútne
abstinovať a aktívne sa zúčastňovať protialkoholickej liečby ambulantnou formou. Sľúbil, že do budúcna
sa nedopustí žiadnej trestnej činnosti a povedie riadny život a čas strávený vo väzbe je pre neho
dostatočným ponaučením, aby sa vyvaroval akéhokoľvek protiprávneho konania do budúcnosti. Plne
si uvedomil, že sa spával zle voči manželke, avšak v súčasnosti je pre neho hlavným trestom to, že
nemôže byť so svojou rodinou, pri manželke, ich deťoch, a riadne sa a ich starať. Na základe uvedeného
preto navrhol, aby Krajský súd v Prešove zohľadnil tieto okolnosti a zrušil rozsudok Okresného súdu
Prešov čo do výroku o treste a uložil mu primeraný podmienečný trest.

Písomne odôvodnené odvolanie podal aj obžalovaný a to dňa 9.6.2015, kde uviedol, že súdom prvého
stupňa bolo zle vyhodnotené jeho vyjadrenie na hlavnom pojednávaní, resp. v prípravnom konaní,
kde nemal prejaviť účinnú ľútosť nad svojím konaním, naopak jednoznačne prehlásil, že si uvedomil
negatívnosť svojho konania a ľutuje, čoho sa dopustil. Chce sa ospravedlniť svojej manželke za jeho
správanie a žiada súd, aby mu bol ukladaný trest podmienečný tak, aby sa mohol riadne starať o svoju
manželku a deti, čomu by mal napomôcť aj súd, je predsa v záujme štátu, aby rodina mohla byť aj
naďalej spolu. Preto navrhol krajskému súdu, aby rozhodnutie Okresného súdu Prešov zrušil a uložil
mu podmienečný trest odňatia slobody za súčasného uloženia ochranného protialkoholického liečenia
ambulantnou formou.

Písomne odôvodnené odvolanie podal aj Okresný prokurátor v Prešove a to dňa 5.8.2015. Nestotožnil sa
s výrokom rozsudku súdu prvého stupňa, ak neposúdil konanie obžalovaného v súvislosti s ustanovením
§ 138 písm. b/ Tr. zák., a teda, že mal páchať trestnú činnosť po dlhší čas. Poukázal na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu SR, kde konštatoval, že po dlhší čas bolo označené aj obdobie 10 mesiacov.
V danom prípade preto v rámci súdom ustáleného skutkového stavu bolo jednoznačne preukázané,
že obžalovaný konal voči svojej manželke tak, že jeho konanie je možné kvalifikovať, ako po dlhší
čas, preto navrhol, aby krajský súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a následne kvalifikoval konanie
obžalovaného podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na už spomínané
ustanovenie § 138 písm. b/ Tr. zák. a uložil mu trest prísnejší.

Na základe takto podaných odvolaní postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok
podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Vzhľadom na to, že krajský súd v danom prípade nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., preskúmal odvolaniami napadnuté výroky rozsudku a
dospel k záveru, že odvolania obžalovaného a okresného prokurátora nie sú dôvodné.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil aj krajský súd,
je zrejmé, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, ktoré dôkazy preukazujú jednotlivé časti
skutkového deja tak, že v súhrne tvoria celý skutok. Ďalej ako sa vysporiadal s obhajobou obžalovaného
a so zmenou právnej kvalifikácie ustáleného konania obžalovaného, oproti obžalobnému návrhu. Tieto
závery súdu prvého stupňa, ako aj právne úvahy, krajský súd dopĺňa o nasledovné.

Správne súd prvého stupňa vyhodnotil dokazovanie, ak v rámci skutkového stavu popísaného vo výroku
rozsudku, zodpovedajúceho aj skutkovému stavu v obžalobnom návrhu, ustálil tri obdobia rodinného
spolužitia obžalovaného a poškodenej, rozhodné pre posúdenie právnej kvalifikácie skutku. Krajský súd
sa stotožnil s jeho postupom, ak pre vymedzenie obdobia rozhodného na posúdenie právnej kvalifikácie,
skutkovú vetu rozsudku, ponechal v takom rozsahu, ako bola prezentovaná v obžalobnom návrhu,
ako súčasť popisu vývoja vzťahu obžalovaného a poškodenej, nárastu jeho dominancie vo vzťahu, v
nadväznosti na nárast brutality a častosti útokov.

Prvým obdobím bol život v rodinnom dome v obci M. od roku 2008 do roku 2012, ktoré bolo spočiatku
bezproblémové. Problémy nastali až na Vianoce v roku 2010. Správanie obžalovaného vyústilo v prvý
útok voči poškodenej, ktorý aj riadne popísala, čo malo za následok jej útek z domácnosti, čo potvrdili
svedkovia Z. M., X. a susedia X., ktorí v tomto období videli zranenia na poškodenej.

Tu krajský súd dopĺňa, že menovaní svedkovia sami, ani v jednom prípade neboli účastní pri útokoch
obžalovaného. Zranenie na poškodenej za uvedené obdobie videli 2-krát maximálne 3-krát. Sama
poškodená uviedla, že v tomto období mohla byť napadnutá obžalovaným raz za pol rok, teda
maximálne 4-krát až 5-krát.

Správne bolo konštatované súdom prvého stupňa, že v tomto čase nebola ešte narušená rovnováha
partnerov v partnerskom vzťahu. Z kontextu výpovedí poškodenej vyplýva, že v tomto období z
obžalovaného nemala strach, a to aj počas ich vzájomných hádok, do ktorých sa aktívne zapájala,
vzájomne si nadávali, sama priznala, že v tom čase, aj ona vo väčšom požívala sama, ale aj spoločne
z obžalovaným alkoholické nápoje.

Následne bolo ustálené druhé obdobie vzájomného spolužitia obžalovaného a poškodenej a to po tom,
čo sa presťahovali do mesta R. v auguste 2012 na ul. W., kde samotná poškodená uvádzala, že to bolo
obdobie pokoja, kedy prakticky nedochádzalo k žiadnym útokom zo strany obžalovaného, až do útoku
v máji 2013.

Krajský súd sa stotožňuje s konštatovaním prvostupňového súdu, že uvedené obdobie od 8. mesiaca
roku 2012 až do prvej väčšej bitky v období medzi 1. až 8. májom 2013 zákonite pretrhlo, čo i
len teoretické právne posúdenie dlhodobého týrania blízkej a zverenej osoby poškodenej zo strany
obžalovaného tak, ako mu to v obžalobe prokurátorky okresnej prokuratúry bolo kladené za vinu.

Napokon súd prvého stupňa správne ustálil tretie obdobie vzájomného spolužitia obžalovaného a
poškodenej a to obdobie od mája 2013, resp. septembra 2013 do mája 2014. Skutkové okolnosti
prípadu, ktoré okresný súd ustálil v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku pre toto obdobie ustálil
najmä z výpovedí poškodenej počas celého trestného konania, keďže boli vo vyššie popísanom rozsahu
potvrdzované i už priamo mal. Q. N., ale i nepriamo, výpoveďami svedkov A. O. a jeho priateľky H. J.,
či záverov znaleckých posudkov.

Poškodená už túto časť ich manželského spolužitia popisovala ako obdobie, kde brutalita útokov zo
strany obžalovaného silnela. Bolo tam škrtenie, vyhrážanie sa udusením, vyhodením z balkóna, kopance
do nôh, brucha a pod. Sama uviedla, že útoky boli častejšie a to najmä po druhej bitke v septembri
2013, pričom vo vzťahu k následnému obdobiu uvádzala ešte tri - štyri bitky do posledného napadnutia
v máji 2014, napadnutie z konca októbra a začiatku novembra 2013, už potvrdzujú aj rodinní priatelia
poškodenej a obžalovaného svedok A. O. a jeho priateľka H. J.. Toto obdobie už bolo obdobím násilia.

Svedči o tom i to, že svedkyňa J. vypovedala, že asi v troch prípadoch počas návštev v rodine N. videla
na poškodenej modriny, ktoré im sama ukazovala a pred nimi aj priznala, že ju manžel bije.

Významnou zmenou v posudzovaní napadnutí obžalovaného z tohto obdobia, zo strany súdu prvého
stupňa, bolo vnímanie týchto hádok zo strany poškodenej, kedy už sama poškodená priznala, že z
manžela mala v poslednom čase strach. Mala strach, že či jej tak naozaj neublíži, že ju zabije, a to
najmä posledný rok. Uvedené obdobie súd upravil, vzhľadom na vyššie popísané skutočnosti tak, že
reálny nárast napadnutí zo strany manžela popísala poškodená vo vzťahu k obdobiu po septembri 2013,
keďže medzi májom a septembrom 2013 neuvádzala poškodená žiadne napadnutia. Mala strach najmä
v čase, keď prišiel domov viac opitý a začali také reči, že väčšinou končili bitkou.

Pri vyhodnocovaní jednotlivých období spolužitia súd prvého stupňa správne poukázal nato, že sama
poškodená uvádzala, že v M. to nebolo také strašné, tam žili 6 rokov, tie bitky neboli také časté,
ani nechodila taká pomodrená. Boli tam len nejaké škrabance. V R. bola viac pobitá, častejšie na
rukách, na nohách, na tvári, kopanie, nie pri každej bitke, ale často, kopal ju do nôh, nadával jej pritom.
Poškodená uviedla, že si navzájom pri konfliktoch nadávali, ale v čase, keď už prežívala strach, tak už
mu nenadávala, ale sa snažila vyhnúť konfliktu. Práve táto zmena v správaní poškodenej mala poukázať
na posun ich vzájomného vzťahu, kedy už mu poškodená nenadávala ako kedysi, ale snažila sa konfliktu
vyhnúť, keďže tento končil brutálnou bitkou. Aj zo správania poškodenej je zrejmé, že v začiatkoch
vzťahu po konfliktoch, sa poškodená za uvedené hanbila a nepovažovala za potrebné, navštíviť lekára,
ale po čase, keď už konanie obžalovaného vyhodnotila ako neúnosné, po poslednom útoku dňa 5.5.2014
navštívila nielen lekára, ale aj políciu.

Krajský súd sa s takto vykonaným dokazovaním, jeho vyhodnotením a v nadväznosti na to ustáleným
skutkovým stavom súdom prvého stupňa stotožnil, ak len pre posledné obdobie, ktoré predchádzalo
konečnému oznámeniu poškodenej, posúdil ako obdobie týrania blízkej a zverenej osoby, a súčasne ho
nevnímal ako obdobie trvajúce po dlhší čas.

K tomu záveru krajský súd uvádza, že objektom posudzovaného trestného činu týrania blízkej a zverenej
osoby podľa § 208 Tr. zákona je primárne záujem spoločnosti na ochrane riadneho a kľudného spolužitia,
v danom prípade blízkych osôb žijúcich v spoločnej domácnosti, pred závažnými prejavmi, ktoré narúšajú
toto spolužitie medzi nimi samotnými, ide o tzv. prejavy domáceho násilia. Závažnosť týchto prejavov je v
tom, že k nim dochádza v súkromí, mimo dosah verejnosti a bez ich spontánnej kontroly, medzi blízkymi
osobami, medzi ktorými existujú zvláštne vzťahy vzájomnej závislosti so sťaženou možnosťou uniknúť
pred negatívnym konaním jedného z nich, lebo obeť pod vplyvom stupňujúcej sa intenzity násilných
incidentov spravidla stráca schopnosť tieto zastaviť, pričom zo skúseností vyplýva, že rozdelenie úloh
“obeť - agresor “ sa prakticky nemení.

S poukazom na ustálenú súdnu prax týraním v trestnoprávnom zmysle treba vo všeobecnosti rozumieť
len také zaobchádzanie s blízkou osobou alebo zverenou osobou, ktoré sa vyznačuje určitou mierou
trvalosti, prípadne aj sústavnosti, a ktorým páchateľ so zreteľom na formu použitého násilia a jeho
následky prejavuje hrubší stupeň necitlivosti a bezohľadnosti. Nevyžaduje sa pritom, aby blízkej alebo
zverenej osobe vznikla v dôsledku takého konania ujma na zdraví, ale objektívne musí ísť o konanie,
ktoré taká osoba pre krutosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie. Preto k týraniu
pritom môže viesť nielen fyzické, ale i psychické násilie, pričom platí, že čím je intenzita tohto násilia
nižšia, tým musí trvať dlhšie, aby ho bolo možné považovať za týranie v zmysle ustanovenia § 208 Tr.
zákona.

Už spomínaný vyšší stupeň hrubosti a bezcitnosti je požiadavka, ktorá sa vťahuje ku konaniu páchateľa
ako celku. Jednotlivé dielčie útoky tvoriace konanie páchateľa, ak sú posudzované izolovane, samy o
sebe nemusia byť nevyhnutne príliš závažné. Podstatné je, že vyššieho stupňa hrubosti a bezcitnosti
dosahujú v kontexte danom konkrétnymi okolnosťami, za ktorých k nim dochádza, svojou povahou,
nadväznosťou, početnosťou, opakovaním, stupňovaním intenzity, či charakterom vzájomného vzťahu
páchateľa a týranej osoby a pod. Ak sú jednotlivé dielčie akty tvoriace konanie páchateľa posudzované
v týchto súvislostiach a predovšetkým potom ako celok, reálne prichádza do úvahy, že celé konanie
páchateľa vyznieva z hľadiska stupňa hrubosti a bezcitnosti omnoho závažnejšie, než keď sú jednotlivé
dielčie akty tvoriace konanie páchateľa hodnotené oddelene, či samostatne.

Aplikujúc tieto zásady na skutkový stav, ktorý súd prvého stupňa zistil krajský súd konštatuje, že zo strany
obžalovaného, ale aj poškodenej za prvé obdobie manželského spolužitia šlo o prejavy, ktoré sú inak
obsahom štandardných manželských nezhôd alebo hádok. Tu správne súd prvého stupňa konštatoval,
že konanie obžalovaného, ak vyústilo, čo bolo zriedkavejšie v porovnaní s nasledujúcim obdobím, do
fyzického napadnutia poškodenej, je konaním neprijateľným, ale na druhej strane nemalo ešte povahu
týrania. Príčinou hádok bol nedostatok finančných prostriedkov, ktoré vedel pre domácnosť zabezpečiť
obžalovaný, strata zamestnania, poškodená v tom čase pokiaľ to bolo možné bola riadne zamestnaná,
a celú domácnosť vyživovala sama, vyžadovanie si sexu, či podozrievania z nevery. V rámci hádok
sa slovne napádali navzájom, pričom spúšťačom konfliktov bol zjavne alkohol, ktorý požívali obaja
spoločne. Nebolo teda zistené rozdelenie úloh “obeť - agresor “, bez zmeny ich vzájomného postavenia.

Následné konanie obžalovaného voči poškodenej v období, ktoré vyústilo do oznámenia poškodenou aj
podľa názoru krajského súdu, bolo konaním svojvoľným s hrubším stupňom necitlivosti a bezohľadnosti.
Hore popísané konanie obžalovaného sa zjavne stupňovalo od slovných urážok ku každodenným
hádkam, spojeným so žiarlivostnými scénami, vyhrážaním sa zabitím, či fyzickým napádaním vo forme
bitia, kopania, či úderov po celom tele. Konanie obžalovaného gradovalo v takej intenzite, ktorú súd
opierajúc sa o zistené považuje za týranie v zmysle hore uvádzaných právnych úvah.

Uvádzanú brutalitu útokov obžalovaného, tak ako správne súd prvého stupňa konštatoval, vedených
na poškodenú potvrdzujú nielen výpovede svedkov a poškodenej, ale aj samotné zadokumentované
modriny po poslednom útoku dňa 5.5.2014. Správne súd prvého stupňa vyhodnotil obranu obžalovaného
spočívajúcu vo vzájomnom napádaní obžalovaného a poškodenej a vnímal ju ako snahu bagatelizovať
jeho podiel na trestnej činnosti, keďže tomuto tvrdeniu nezodpovedal žiadny z vykonaných dôkazov.
Naproti tomu mnohí svedkovia popisovali, že zranená po hádkach bola práve poškodená.

Ďalej je treba dať za pravdu súdu prvého stupňa, ak pri správnej kvalifikácii konania obžalovaného sa
nestotožnil z názorom prezentovaným v obžalobe, že obžalobný sa mal protiprávneho konania dopúšťať
závažnejším spôsobom konania a to po dlhší čas tak ako to predpokladá ustanovenie § 208 ods. 2 písm.
d/ Tr. zákona s použitím § 138 písm. b/ Tr. zákona, k čomu krajský súd dopĺňa.

Podľa § 138 písm. b/ Tr. zákona závažnejším spôsobom konania sa rozumie okrem iného páchanie
trestného činu po dlhší čas.

Vo všeobecnosti zákonný znak kvalifikovanej skutkovej podstaty „po dlhší čas“, vyjadruje stav, kedy
týranie trvá relatívne po dlhšiu dobu, no ako je zrejmé, nie je možné ho vykladať ako pevne stanovenú
časovú hranicu, po uplynutí ktorej je možné týranie označiť za týranie trvajúce po dlhší čas. Tu treba
vychádzať nielen z celkovej doby týrania, ale je potrebné prihliadnuť ku konkrétnemu spôsobu vykonania
činu, intenzite týrania, jeho početnosti a ďalším okolnostiam prípadu, a ako už bolo spomínané, pričom
platí, že čím je intenzita tohto násilia nižšia, tým musí trvať dlhšie, aby ho bolo možné považovať za
týranie v zmysle ustanovenia § 208 Tr. zákona, a naopak.

S poukazom na uvedené a na to, že do obdobia rozhodného nie je možné brať do úvahy celý čas tak,
ako bol prezentovaný v obžalobe, ale ako bolo ustálené obdobie september 2013 až máj 2014, a útoky
obžalovaného v tom čase boli v nie pravidelných, ale rôznych časových úsekoch, keďže k týmto malo
dochádzať raz za tri či štyri mesiace, výrazné úseky kľudu, pokoja, súd zastáva názor, že obdobie hore
popísané, vzhľadom na intenzitu týrania, spôsob jeho prevedenia, početnosti útokov a pod., nenapĺňa
zákonné znaky toho pojmu “ po dlhší čas “.

Tieto úvahy len dopĺňajú závery znaleckého dokazovania z odboru psychiatrie a psychológie, na čo
správne súd prvého stupňa poukázal, že v danom prípade absentuje existencia závažnejšieho následku
z dlhšie trvajúceho týrania blízkej a zverenej osoby. V tomto prípade takýto následok zaznamenaný
nebol. Posttraumatický syndróm, ani príznaky syndrómu týranej osoby v prežívaní poškodenej zistené
neboli. Práve naopak, i zaznamenané úzkostné prežívanie zo strany poškodenej po zániku konfliktných
situácií pomerne rýchlo odznelo, čo je zrejmé zo záverov znaleckého posudku znalkýň z odboru
psychiatrie, čo odôvodnene súd prvého stupňa uzavrel tak, že uvedené nepriamo poukazuje na to, že v
danom prípade nešlo o týranie blízkej a zverenej osoby po dlhší čas, inak by v drvivej väčšine prípadov
takýto následok prirodzene nastal.

Hore popísaný skutkový stav aj podľa názoru krajského súdu preto správne súd prvého stupňa pri
právnej kvalifikácii posúdil ako zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr.
zákona.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o druhu a výmere
trestu prihliadal na jednotlivé hľadiská ukladania trestov vyplývajúce z ustanovenia § 34 ods. 4 Tr.
zákona, ktorým sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti,
poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy.

Správne prvostupňový súd vyhodnotil subjektívnu stránku spáchaného trestného činu, ak konštatoval,
že obžalovaný konal v priamom úmysle, tak ako to predpokladá ustanovenie § 15 ods. 1 písm. a/ Tr.
zákona.

K osobe obžalovaného bolo zistené, že tento je nezamestnaný, ženatý, má tri deti, nebol ku dňu
rozhodovania prvostupňového súdu súdne ani priestupkovo riešený. Z miesta bydliska bol hodnotený
všeobecne.

Krajský súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu pri vyhodnotení poľahčujúcich a priťažujúcich
okolností. Ako poľahčujúca podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. bola vyhodnotená okolnosť, že pred spáchaním
trestného činu viedol riadny život, kde priťažujúca okolnosť podľa § 37 Tr. zákona nebola zistená, preto
po ustálení pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v pomere 1-0, bolo jeho povinnosťou podľa
§ 38 ods. 2, 3 Tr. zákona upraviť trestnú sadzbu z pôvodnej 3 (tri) roky až 8 (osem) rokov na 3 (tri)
roky až 6 (šesť) rokov a 4 (štyri) mesiace v nadväznosti na ustanovenie § 38 ods. 3 Tr. zákona, čo bol
postup zákonný.
Pri takto upravenej výmere trestnej sadzby trestu odňatia slobody vzal súd do úvahy všetky skutočnosti,
ktoré boli rozhodujúce pre výmeru ukladaného trestu, a správne nezistil žiadne okolnosti, ktoré by viedli k
mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody v zmysle § 39 Tr. zák., keďže obžalovaný aj napriek tomu,
že má maloleté deti, ktoré žijú s nimi v spoločnej domácnosti, sa dopúšťal týchto brutálnych útokov voči
ich matke, čo mohlo v danom prípade mať za následok aj negatívny vplyv na samotný zdravý psychický
vývoj detí. Preto správne prvostupňový súd vo vzťahu k ukladaniu trestu prihliadol, že pri určovaní jeho
výmery nemohol nebrať do úvahy skutočnú absenciu ľútosti zo strany obžalovaného, ktorý skutočne
neľutoval, čo sa stalo a taktiež ak prihliadal na brutalitu jeho konania a okolnosti, za ktorých toto konanie
bolo vykonané vo vzťahu k poškodenej.

Vzhľadom na uvedené mal krajský súd za to, že z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie je
primeraným trestom trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný nebol v posledných 10 rokoch
pred spáchaním žalovaného trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody tak, ako to predpokladá
ustanovenie § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona.

Odvolávajúc sa na závery znaleckého dokazovania z odboru psychiatrie, správne prvostupňový súd
postupoval podľa § 73 ods. 2 písm. c/, d/ Tr. zák. v spojení s § 74 ods. 1 Tr. zák., ak obžalovanému uložil
ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd odvolania obžalovaného, ako aj okresného
prokurátora postupom podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.