Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. marec 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/9/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316210776
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8316210776.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: U.. P. P., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom Ul. XX. O. XXXX/X, XXX XX B., právne zastúpený JUDr. Martinou Řeřichovou, PhD.
- advokátkou, Námestie slobody 13/25, 066 01 Humenné proti žalovanému: Slovenská republika v
zastúpení Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Humenné č. k. 15C/288/2016 - 313 zo dňa 12.11.2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti výroku I. čo do povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi

sumu 44.718,26 eur a 5 % úrok z omeškania ročne zo sumy 32.718,26 eur od 21.03.2017 do zaplatenia,
a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Mení rozsudok v jeho napadnutej časti výroku I. tak, že v prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v
plnomrozsahuzpriznanejsumy,ovýškektorýchrozhodnesúdprvejinštanciesamostatnýmuznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

50.218,26 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 21.03.2017 do zaplatenia, všetko v lehote
do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie sumy 8.254,99 eur zastavil. V
prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v celom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy
58.473,25 eur s 5 % úrokom z omeškania, ktoré žiadal ako náhradu škody v súvislosti s trestným
stíhaním za zločin sexuálneho zneužitia podľa § 201 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona, ktoré bolo

vedené vyšetrovateľom OR PZ B. I. a ktoré bolo ukončené rozsudkom Okresného súdu Humenné
sp. zn. 2T/65/2010 zo dňa 16.05.2013, ktorým bol spod obžaloby oslobodený. Odvolanie prokurátora
podané proti uvedenému rozsudku bolo uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3To/19/2013 zo
dňa 10.04.2014 zamietnuté a oslobodzujúci rozsudok tak nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
10.04.2014. Žalovaná suma pozostávala z ušlého zisku vo výške 27.152,23 eur, trov trestného konania
v sume 1.780,21 eur, v ktorej sú zahrnuté aj platby za psychologicko-sexuologické vyšetrenie v P.,
cestovné náklady na trase B. - P. a späť, platby znalcovi a úhrada letenky na trase P. - M. a späť a suma

12.040,81 eur predstavuje trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní za obhajobu.2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú tvrdiac, že trestné stíhanie bolo
začaté voči žalobcovi na základe podnetu lekárok z nemocnice v B. a na základe výsledkov znaleckého
posudku.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2; § 4 ods.
1 a 2; § 5 ods.1; § 6 ods. 1, 2; § 15 ods. 1 a 2; § 16 ods. 1; § 17 ods. 1; § 18 ods. 1 z. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon o zodpovednosti
štátu“)zistil,žeprokurátorpodalnažalobcudňa23.04.2010obžalobuprezločinsexuálnehozneužívania

podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Okresný súd Humenné rozsudkom sp. zn.
2T/65/2010 zo dňa 16.05.2013 podľa § 285 písm. a) Trestného zákona žalobcu spod obžaloby oslobodil.
Dňa 16.05.2013 podal prokurátor proti tomuto rozsudku Okresného súdu v Humennom odvolanie, o
ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 3To/19/2013 zo dňa 10.04.2014 tak, že
zamietol odvolanie prokurátora proti rozsudku. Oslobodzujúci rozsudok tak nadobudol právoplatnosť a
vykonateľnosť dňa 10.04.2014.

4. Žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím zo dňa 21.07.2016 bola doručené na Generálnu prokuratúru SR a toho istého dňa aj
na Ministerstvo vnútra SR . Ministerstvo vnútra SR žiadosť postúpila na Generálnu prokuratúru dňa
28.07.2016. Generálna prokuratúra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

odmietla ako nedôvodnú svojím podaním zo dňa 12.09.2016.

5. Vo vzťahu k pasívnej legitimácií žalovanej poukázal na názor vyslovený Najvyšším súdom SR v
rozsudku sp. zn. 3Cdo/194/2010, podľa ktorého v prípade trestného stíhania na podklade obžaloby
podanej prokurátorom, ktoré sa skončilo oslobodením žalobcu spod obžaloby, prichádzajú do úvahy dva

orgány verejnej moci, ktoré by mohli niesť zodpovednosť za škodu a sú to v prvom rade Ministerstvo
vnútra a v druhom rade je to Generálna prokuratúra. Rozhodujúcim je, na ktorom z nich bola podaná
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a v prípade, ak bola podaná žiadosť na
oboch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý.

6. Prvoinštančný súd konštatoval, že nebolo sporné medzi stranami sporu a z dokazovania to aj
vyplynulo, že vyšetrovateľ OR PZ B. uznesením I. zo dňa 14.08.2009 začal trestné stíhania a vzniesol
obvinenievočižalobcoviprezločinsexuálnehozneužívaniapodľa§201ods.1,ods.2písm.b)Trestného
zákona. Z uznesenia Okresnej prokuratúry B. č. k. 1Pv/178/09 zo dňa 22.10.2009 vyplýva, že tento
zamietol sťažnosť obvineného voči uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia. Z obžaloby Okresnej

prokuratúry sp. zn. 1Pv/178/09 zo dňa 23.04.2010 vyplýva, že bola podaná na Okresný súd Humenné
obžaloba pre zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona voči
žalobcovi. Z rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 2T/65/2010 zo dňa 16.05.2013 vyplýva, že
žalobca bol podľa § 285 písm. a) Trestného zákona oslobodený spod obžaloby. Z uznesenia Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 3To/19/2013 zo dňa 10.04.2014 vyplýva, že tento zamietol odvolanie Okresnej

prokuratúry B. proti rozsudku Okresného súdu Humenné. Oslobodzujúci rozsudok sa stal právoplatným
a vykonateľným 10.04.2014. Zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa
21.07.2016 vyplýva, že žalobca požiadal dotknuté orgány a to Ministerstvo vnútra SR a Generálnu
prokuratúru SR o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody podľa § 15 zák. č. 514/2003 Z.
z. Z oznámenia Ministerstva vnútra SR vyplýva, že tento postúpil žiadosť na generálnu prokuratúru.

Z odpovedí generálnej prokuratúry zo dňa 12.09.2016 vyplýva, že tento odmietol žiadosť žalobcu o
predbežné prejednanie nároku na náhradu škody.

7. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odsúdením súd prvej inštancie uviedol, že ide o špecifický prípad

zodpovednosti štátu podľa z. č. 514/2003 Z.z., pri ktorom je treba vychádzať z analogického výkladu
úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký
význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto
zmysle tiež oslobodenie spod obžaloby, pričom skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým
sa začína trestné stíhanie, je bez významu. Súd mal teda zato, že ak bol obžalovaný oslobodený spod

obžaloby, tak ako tomu bolo v predmetnej veci, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o
vznesení obvinenia po splnení ďalších podmienok vyžadovaných zákonom č. 514/2003 Z.z. i napriek
tomu, že k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia nedošlo.8. Vo vzťahu k požadovanej výške majetkovej aj nemajetkovej ujmy - škody uviedol, že táto pozostáva
z trov právneho zastúpenia v trestnom konaní - obhajoby advokátom L. L. X.. S poukazom na § 18
ods. 1 zákona č. 514/2002 Z.z., žalobca má nárok na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby,

aj na účelné vynaloženie trov konania v rámci obhajoby v trestnom konaní. Nemohol preto priznať
žalobcovi celú dohodnutú a vyplatenú zmluvnú odmenu vo výške 12.040,81 eur, ale len odmenu, ktorá
vyplýva z Vyhlášky o odmenách advokátov za jednotlivé úkony. Žalobca na uvedené reagoval tak, že
zobral čiastočne späť žalobu, a to v sume 8.254,99 eur, teda odmenu obhajcu nad rámec vyhláškovej
odmeny. Zvyšné trovy obhajoby boli preukázané listinnými dôkazmi, a preto ich súd žalobcovi priznal v

sume 3.785,82 eur, ktorá zodpovedá počtu úkonov obhajoby v prospech žalobcu ako obžalovaného a
obvineného v prípravnom konaní a v konaní pred súdom, a vyplýva aj z doložených špecifikácií týchto
úkonov a zo zápisníc o týchto úkonoch. Žalovaný túto sumu, úkony, ich špecifikáciu a výšku nevyvrátil.

9. Za účelne vynaložené trovy trestného konania prvoinštančný súd považoval v zmysle § 18 cit. zákona
aj náklady spojené s výkonom znaleckého dokazovania v I. republike, spolu vo výške 1.780,21 eur, ktoré

bolipreukázanéajdoloženýmilistinnýmidôkazmiaplatbamizapsychologicko-sexuologickévyšetreniav
SexuologickomapsychiatrickomústavevP.uP.aU.,tiežakocestovnénáklady,atovdňoch04.11.2009
a 29.03.2012. Uvedené výdavky tiež považoval za účelne vynaložené trovy, lebo aj o takto vykonané
dôkazy, a to znalecké vyšetrenie v P., sa oprel oslobodzujúci rozsudok prvoinštančného trestného súdu
a následne aj Krajský súd v Prešove.

10. K ďalšej položke žiadanej žalobcom ako majetková náhrada škody vo výške ušlého zisku uviedol, že
žalobca ako súkromný detský lekár za obdobie trestného konania od roku 2009 do roku 2015 preukázal
tento nárok jednak listinnými dôkazmi, jeho výpoveďou a výpoveďou zdravotnej sestry, výkazov na
kapitovaných pacientov za uvedené obdobie, zmlúv o zdravotnej starostlivosti, počtu pacientov, výšky

príspevku na pacienta od poisťovne a vyúčtovanie za jednotlivé roky trvania trestného konania. Išlo o
ušlýzisk,pretožebolvyčíslenýmedziročnýúbytokpacientovužalobcu,atopočetpacientovvynásobený
priemerným príspevkom poisťovní za kapitáciu a výkony na jedného pacienta počas jednotlivých rokov.
Do spisu boli predložené doklady preukazujúce počet pacientov, výšku kapitovaného príspevku, ktoré
stanovujú poisťovne, zmluvy so zdravotnými poisťovňami a vyúčtovanie. (poznámka odvolacieho súdu,

že z obsahu spisu vyplynulo, že za uvedené obdobie žalobca si v konaní uplatňoval na ušlom zisku
sumu 27.152,23 eur, čo bolo vyčíslené v listinách na č. l. spisu 37-38).

11.Vovzťahuknemajetkovejujmeprvoinštančnýsúdkonštatoval,žepreukázaniesplnenýchpodmienok
podľa § 17 ods. 2, 3 citovaného zákona, keď v prípade, že samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

12. Žalobou uplatnenú nemajetkovú ujmu v sume 17.500 eur priznal žalobcovi v celom rozsahu

konštatujúc,žezačatímtrestnéhostíhaniaavznesenímobvineniabolohrubýmspôsobomzasiahnutédo
základných ústavných práv žalobcu, a to do jeho osobnostným práv, ktoré mali preukázateľne negatívny
dopad na samotného žalobcu, na jeho osobu, na jeho zdravie, na jeho prácu, a to aj vzhľadom na to, že
bol obvinený a neskôr obžalovaný pre zločin sexuálneho zneužitia, pričom 30 rokov pracuje ako detský
lekár - pediater v B., vznesenie obvinenia a začatia trestného stíhania voči nemu bolo medializované v

relácií televízie L., vedela o tom široká verejnosť. Malo to teda priamy dosah na jeho pracovnú činnosť
ako detského lekára, kedy objektívne došlo k nečakanému a náhlemu úbytku pacientov, zhruba v počte
500, a to v relatívne krátkom období, čo má negatívny dopad až do dnešných dní. Žalobcovi sa rozpadol
aj rodinný život, kvôli vznesenému obvineniu sa rozviedol s manželkou a má problémy stýkať sa aj s
vlastnými deťmi, lebo mu v tom bývalá manželka bráni.

13.Spoločenskýživotžalobcujenarušený,žalobcuprestalipozývaťnaspoločenskéarodinnépodujatia,
prestal športovať s priateľmi, stretávať sa s priateľmi a tento stav pretrváva až dodnes. Prvoinštančný
súd mal preto za to, že požadovaná výška nemajetkovej ujmy v sume 17.500 eur je primeraná a ani
táto nedokáže zvrátiť negatívne dopady trestného konania, ktoré prebehlo voči osobe žalobcu, a to vo

vzťahu k spoločnosti.

14. K predpokladom na náhradu škody podľa citovaného zákona súd prvej inštancie uviedol, že bolo
preukázané nezákonné rozhodnutie a vznik škody. Ďalším predpokladom pre vznik zodpovednosti zaškodu je príčinné súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. V dôsledku vydania uznesenia o
vzneseníobvinenia,podaniaobžalobynasúdaprebiehajúcehotrestnéhokonaniaprezločinsexuálneho
zneužívania žalobca musel vynaložiť náklady spojené s jeho obhajobou, ktoré by inak neboli vznikli, ak

by trestné stíhanie bolo zastavené. Z uvedených dôvodov vyvodil príčinnú súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a vznikom škody. Konštatoval preto, že boli splnené všetky zákonné podmienky pre
priznanie nároku na náhradu škody žalobcovi, a to čo sa týka tak majetkovej, ako aj nemajetkovej ujmy.
Bolitakpreukázanévšetkypredpokladynanáhraduškody,atonezákonnérozhodnutie,škodaapríčinná
súvislosť medzi protiprávnym konaním - nezákonným rozhodnutím a škodou a jej výškou s tým, že

zavinenie sa nevyžaduje, lebo ide o objektívnu zodpovednosť štátu.

15. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že strany sporu nemali do ukončenia dokazovania žiadne
návrhy na dokazovanie, žalovaný nerozporoval ani jednu zložku uplatnenej ujmy, či už majetkovej
alebo nemajetkovej a nevyvrátil tvrdenia žalobcu, ktorý uniesol svoju povinnosť tvrdenia ako dôkaznú
povinnosť.

16. K priznanej sume 50.218,26 eur bola súdom prvej inštancie s poukazom na § 517 ods. 1, 2
Občianskehozákonníkapriznanáaj5%výškaúrokuzomeškanípočnúcod21.03.2017aždozaplatenia
z dôvodu, že žaloba bola doručená protistrane 20.03.2017 a súd ju považoval za výzvu na úhradu
žalovanej sumy, preto od nasledujúceho dňa priznal nárok na úroky z omeškania. Tieto priznal vo výške

5 % (poznámka odvolacieho súdu, že nesprávne uviedol 5,05 %) zo žalovanej sumy. V prevyšujúcej
časti úroku z omeškania žalobu zamietol.

17. Výrok o trovách konania odôvodnil tým, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
voči žalovanému v celom rozsahu, pričom o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po

právoplatnosti tohto rozsudku.

18. Proti uvedenému rozsudku, a to proti jeho výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
50.218,26 eur s príslušenstvom a výroku o trovách konania (čo odvolací súd usúdil z obsahu odvolania),
v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. V odvolaní tvrdil, že rozsudok vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa odvolateľa prvoinštančný súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na z.
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov s tým, že v zmysle § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 právo na náhradu škody je možné uplatniť iba vtedy, ak
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť

príslušným orgánom. Pritom súd nie je oprávnený sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného
orgánom verejnej moci v trestnom konaní a podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená iba vtedy,
ak bolo toto právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonne zrušené alebo zmenené príslušným
nadriadeným orgánom. Extenzívnym výkladom z. č. 514/2003 Z.z. bol síce judikovaný záver, že má
rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj oslobodenie spod

obžaloby, no tento záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. Za nesprávne rozhodnutie
nemôže byť automaticky považované každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému
odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitosti každej jednej
trestnej veci. Poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci G. proti I. republika (sťažnosť č. XXXXX/XX z
20.06.2013), kde bolo konštatované, že zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného konania voči určitej

osobe vyžaduje, aby zásah bol zákonný, bol vo všeobecnom záujme a bol primeraný. Podmienka
zákonnosti je splnená, ak v prejendávanej veci nič nenaznačovalo, aby vyšetrovateľ, prokurátor a súd
ustanovenia Trestného poriadku a Trestného zákona uplatnili zjavne nesprávne alebo takým spôsobom,
abydosiahlisvojvoľnézávery.To,žebolsťažovateľvprejednávanejvecizbavenýobžaloby,samoosebe
neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak vadné. Bolo konštatované,

že dôkazné požiadavky, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou sa líšia od dôkazných
požiadaviek, ktoré treba splniť, aby mohla byť osoba trestne stíhaná. Môžu teda existovať prípady
dôvodného podozrenia v trestnom konaní, ktoré pri súdnom konaní nevyústia do odsúdenia.

19. Odvolateľ ďalej uviedol, že v prejednávanej veci boli v čase vydania uznesenia o začatí trestného

stíhania a vznesenia obvinenia proti žalobcovi orgánmi činnými v trestnom konaní splnené všetky
zákonné predpoklady na takýto postup podľa Trestného poriadku a Trestného zákona. Existovala vo
fáze prípravného konania pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaného skutku žalobcom, ktorá však
následne nebola hodnoverne, bez pochybností preukázaná. Vydaním uznesenia o vznesení obvineniav predmetnej trestnej veci proti žalobcovi nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania
vyjadrenýchv§2Trestnéhoporiadku,vzmyslektorýchpostačuje,žezistenéokolnostinasvedčujútomu,
že bol spáchaný trestný čin a je dostatočne odôvodnený záver, že čin bol spáchaný určitou osobou,

pritom preukázanie viny je až vecou dokazovania pred súdom (poukázal na nález Ústavného súdu SR
sp. zn. II.ÚS/163/2013 z 13.11.2013). V ďalšom tvrdil, že v predmetnom konaní nie je preukázaná ani
príčinná súvislosť medzi vznikom uplatneného nároku v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia,
lebo žiadne z rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní nebolo následným príslušným organom pre
nezákonnosť zrušené. Vzhľadom na z. č. 514/2003 Z.z. uviedol, že pre úspešné uplatnenie nároku na

náhraduškodyspôsobenejprivýkoneverejnejmocimusiabyťpreukázanékumulatívnetietopodmienky:
1. nezákonné rozhodnutie, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti -
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Tieto podmienky musia byť splnené súčasne. Nepreukazuje
sa zavinenie, lebo právna úprava predpokladá objektívnu zodpovednosť za vzniknutú škodu. Nárok
na náhradu škody podľa citovaného zákona nevzniká, pokiaľ nie je naplnený čo i len jeden z troch
uvádzaných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Opätovne zdôraznil, že v prejednávanej veci

súd nezistil, aby žalovaný v trestnom konaní vydal nezákonné rozhodnutie, alebo že by nesprávne
úradne postupoval, teda aby porušil svoje povinnosti ako jeden z predpokladov vzniku objektívnej
zodpovednosti za škodu. Neexistuje teda právny titul pre priznanie náhrady škody podľa § 6 ods. 1
citovaného zákona, preto mal súd žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

20. K nároku žalobcu na náhradu škody uplatnenej ako ušlý zisk vo výške 27.152,23 eur uviedol, že
žalobcom nebol produkovaný žiaden dôkaz v tomto smere, aby pacienti odišli z ambulancie v príčinnej
súvislosti s jeho trestným stíhaním. Nebol vypočutý ani jeden pacient, resp. jeho zákonný zástupca, ktorý
odišiel v rozhodnom období a ktorý by potvrdil, že odišiel výslovne z dôvodu prebiehajúceho trestného
stíhania žalobcu. Vytýkal súdu tiež, že nevyhodnotil skutočnosť, že počet novonarodených detí v obvode

mesta B. každoročne sústavne zaznamenáva pokles a na druhej strane pribúda súkromných lekárov
pediatrov, čo má tiež význam ohľadne vývoja počtu kapitovaných pacientov od roku 2009 až doposiaľ.
Objektívne v rozhodnom období viac pacientov vo veku XX rokov od súkromných lekárov odchádza,
ako narodením pribúda.

21. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme namietal jej výšku priznanú v maximálnej sume 17.500 eur z
dôvodu, že žalobca nebol obmedzovaný na osobnej slobode väzobným stíhaním, neboli mu uložené
žiadne primerané obmedzenia, ktoré by ho ohrozovali vo výkone jeho povolania, slobody cestovať a iné.
Priznaná suma 17.500 eur je neproporcionálna a založená na neracionálnej úvahe súdu.

22. Čo sa týka náhrady škody z titulu trov právneho zastúpenia uviedol, že nemožno konštatovať, aby
súd nesprávne postupoval pri určení jej výšky.

23. Tiež namietal, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neodôvodnil svoj postup, keď nevyhovel
návrhu žalovaného, aby v prípade úspechu žalobcu žalovanému na priznanie plnenia určil lehotu 30 dní

odo dňa právoplatnosti rozsudku a nie lehotu 3 dni. Ide totiž o krátku lehotu, ktorú žalovaný z technických
a časových dôvodov nemôže dodržať.

24. Podľa odvolateľa napadnutý rozsudok nemá oporu v z. č. 514/2003 Z.z. a vykonanom dokazovaní,
navrhol ho preto zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a nové

rozhodnutie.

25. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca tak, že s dôvodmi odvolania nesúhlasí a navrhol
rozsudokakovecnesprávnypotvrdiťapriznaťmunáhradutrovodvolaciehokonania.Vovyjadreníopísal
priebeh trestného stíhania až do oslobodzujúceho rozsudku proti nemu. Uviedol, že už v prípravnom

konaní dôkazy svedčili v prospech neho, preto prokurátor mal predložiť návrh na zastavenie trestného
stíhania. Prokurátor však súhlasil s postupom vyšetrovateľa PZ a podal obžalobu. Keďže trestné stíhanie
žalobcu skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, všetky rozhodnutia a úkony orgánov činných v trestnom
konaní vykonané prokurátorom boli nezákonné. Uviedol ďalej, že v danej veci má rovnaký význam
ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj oslobodenie spod

obžaloby. Zavinením orgánov verejnej moci bola žalobcovi spôsobená priama škoda a nemajetková
ujma. U žalobcu je splnená podmienka, lebo bol právoplatne oslobodený spod obžaloby. Žalovaný
žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nevyhovel a túto odložil ako
nedôvodnú. K odvolacej námietke, že žalobca nevyčíslil riadne ušlý zisk uviedol, že tento bol vyčíslenýako medziročný úbytok pacientov (počet pacientov) vynásobený priemerným príspevkom poisťovní za
kapitáciu a výkony na jedného pacienta za príslušný kalendárny rok. Ušlý zisk za pacientov, ktorí by
zostali v zdravotnej starostlivosti žalobcu do XX. roku života, ako aj pokles zisku za novoprihlásených

novorodencov, ktorí boli prihlásení k inému pediatrovi v dôsledku nezákonného obvinenia žalobcu, sa
reálne vyčísliť nedajú. Rapídny pokles detských pacientov a ich odchod k inému pediatrovi v období
po začatí trestného stíhania až do obdobia po právoplatnom skončení trestného konania potvrdila
svedkyňa U. I. a zároveň bol tento pokles preukázaný listinnými dôkazmi. Poukázal na § 18 ods. 1 z.
č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého preukázal aj náhradu trov konania vzniknutých mu v trestnom konaní

za obhajobu právnemu zástupcovi L.. L. X., ktoré špecifikoval podaním zo dňa 03.05.2019. V súvislosti
s trestným konaním mu vznikli aj ďalšie náklady spojené s platbami za psychologicko-sexuologické
vyšetrenia a cestovné náklady v súvislosti s vycestovaním na jednotlivé vyšetrenia, ktoré preukázal
relevantnými dôkazmi. K výške nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 3, 4 cit. zákona, v spojení
s § 6 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi uviedol,
že iba konštatovanie porušenia práva nie je pre žalobcu dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na

spôsobenú mu ujmu. Žalobca je uznávaným pediatrom v meste B. a v jeho širšom okolí. Vznesenie
obvinenia voči nemu zo zločinov sexuálneho zneužívania a následné vedenie trestného stíhania mali
za následok pokles počtu detských pacientov, keďže rodičia prihlásili novorodené deti k iným pediatrom,
resp. prehlásili deti do iných pediatrických ambulancií. Trestné stíhanie a hroziaci trest predstavuje
vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatívne dopady na osobný život a

profesionálny život človeka. Za zločin sexuálneho zneužitia podľa § 201 ods. 1, 2 písm. b) Trestného
zákona je stanovená sadzba odňatia slobody na 7 - 12 rokov. Trestné konanie vedené voči žalobcovi
značným spôsobom ovplyvnilo súkromný a profesionálny život žalobcu, došlo uňho aj k rozpadu
rodinnéhoživotaavsúčasnomobdobíjevrozvodomkonaní.Bolozasiahnutédojehoctiadobrejpovesti
vdôsledkutrestnéhostíhaniarealizovanéhovrozporesÚstavouSR,čovyvolalovzniknielenmateriálnej

ujmy, ale aj nemajetkovej ujmy vo sfére jeho osobnostných práv. Po začatí trestného stíhania žalobca
pocítil, že sa od neho odvrátili nielen priatelia a kolegovia, ale aj blízky príbuzní. Došlo k prerušeniu
priateľskýcharodinnýchkontaktov,čobolopreukázanésvedeckýmivýpoveďamiC.L.P.(bratažalobcu),
R. P. (matky žalobcu) a U. I. (zdravotnej sestry zamestnanej u žalobcu). Počas trestného konania
žalobca bol nútený zúčastňovať sa úkonov prípravného konania, absolvoval mnohé psychologicko-

sexuologické vyšetrenia a zúčastňoval sa na viacerých pojednávaniach. Účasť na výsluchoch pred
vyšetrovateľom PZ, na hlavných pojednávaniach pred súdom a tiež hrozba vysokého trestu zanechali
na žalobcovej psychike trvalé následky, čím mu bola spôsobená neopísateľná psychická trauma
pretrvávajúca dodnes. Medializácia celého prípadu v televízií L. značne zdiskreditovala osobu žalobcu,
čím došlo k zníženiu jeho cti a dôstojnosti. Tiež uviedol, že uplatnená výška nemajetkovej ujmy nebola

zo strany žalovaného v priebehu súdneho konania žiadnym spôsobom namietaná, resp. spochybnená.
Prvoinštančný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.
Postup súdu prvej inštancie nevykazuje žiadne vady, ani konania, ani rozhodnutia, pre ktoré by mal
odvolací súd rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vrátiť na nové konanie a rozhodnutie.

26. K replike žalobcu k odvolaniu žalovaného sa žalovaný už nevyjadril.

27. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) preskúmal rozsudok v napadnutom

rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl.
CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa
11.03.2021 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné čiastočne.

28. Z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ
domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen
vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok
odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať, nemusí byť pritom daná odpoveď na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/78/05).29. Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci a) nezákonným
rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c)

rozhodnutím o treste, o ochrane opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo po d) nesprávnym úradným
postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 1, 2 z. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov).

30. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému

vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní (§ 5 ods. 1 citovaného zákona).

31. Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je
viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal

proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa (§ 6 ods. 1, 2 citovaného zákona).

32. Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo

rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody pôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“), s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11. Ak bola žiadosť
podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu
a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované (§ 15 ods. 1, 2

citovaného zákona).

33. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušením práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie,
v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa ods.

2 nemôže byť vyššia, ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodením násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu (§ 17 cit. zákona).

34. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli
v konaní, v ktorom mu bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom

opatrení, alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a o inom pozbavení osobnej slobody, alebo vykonané
zadržanie v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené, alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v
ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak
tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. Súčasťou trov konania sú aj trovy

právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie,
ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom (§ 18 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona).

35. V prejednávanej veci bol predmetom konania nárok žalobcu na náhradu škody v súvislosti s jeho

trestným stíhaním za zločin sexuálneho zneužitia podľa § 201 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona,
vedenom na OR PZ B. pod I.: D.-XXX/D./XXXX, ktoré bolo ukončené rozsudkom Okresného súdu
Humenné, sp. zn. 2T/65/2010 zo dňa 16.05.2013 oslobodzujúcim rozsudkom, proti ktorému odvolanie
podané prokurátorom bolo uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3To/19/2013 zo dňa 10.04.2014
zamietnuté.Oslobodzujúcirozsudoksatakstalprávoplatným10.04.2014.Náhradaškodybolažalobcovi

súdom prvej inštancie priznaná celkom vo výške 50.218,26 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne
od 21.03.2017 do zaplatenia a pozostávala zo sumy 3.785,82 eur, priznaných ako trovy právneho
zastúpenia, ktoré v uvedenom trestnom konaní žalobca zaplatil svojmu advokátovi L.. L. X. za obhajobu
a ktoré boli vyčíslené na základe Vyhlášky o odmenách advokátov. Ďalšia suma 1.780,21 eur bolažalobcovi priznaná ako trovy vynaložené v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu a vypracovaním
znaleckého dokazovania v I. republike, lebo tieto súd považoval tiež za účelne vynaložené trovy, za
znalecké vyšetrenie v P. a za cestovné náklady na trase B. - P. a späť v dňoch 04.11.2009 a 29.03.2012.

Žalobca si uplatnil aj ušlý zisk, ktorý požadoval vo výške 27.152,23 eur a ktorý bol vyčíslený ako
medziročný úbytok pacientov u žalobcu, pôsobiaceho v B. ako pediater, u ktorého sa po začatí trestného
stíhania znížil počet pacientov. Prvoinštančný súd žalobcovi priznal aj nemajetkovú ujmu vo výške
17.500 eur, lebo mal za to, že po začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia došlo u žalobcu k
hrubému zásahu do jeho základných ústavných práv a do jeho osobnostných práv, ktoré mali negatívny

dopad na žalobcu, jeho zdravie, prácu, keďže pracoval XX rokov ako detský lekár - pediater a začatie
trestného stíhania bolo medializované v televízií L., čím došlo k náhlemu úbytku pacientov u neho,
rozpadol sa mu rodinný život, bol narušený jeho spoločenský život, nakoľko prestal byť pozývaný na
spoločenské a rodinné podujatia, prestal športovať a kontaktovať sa s priateľmi.

36. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejdnávanom spore, čo do základu merita veci

na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor
aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu
na strane druhej. Ani v priebehu odvolacieho konania neboli predostreté také relevantné argumenty,
ktoré majú súvis s prejednávanou vecou a ktoré by boli takej povahy, že by bolo možné zvrátiť názor o

oprávnenosti nároku žalobcu čo do splnenia zákonných podmienok na náhradu škody.

37. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie v zmysle ust. §
387 ods. 2 CSP čo do základu nároku, preto sa obmedzuje iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza nasledovné.

38. Odvolací súd posúdil odvolanie žalovaného ako odvolanie podané proti rozsudku okrem výroku
o zastavení konania v časti a výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, čo vyvodil z obsahu
odvolania. Preto sa odvolací súd zaoberal správnosťou I. a IV. výroku rozsudku. Možno jednoznačne
konštatovať, že súd prvej inštancie dal vo svojom rozhodnutí, ktorým odôvodnil I. vyhovujúci výrok

zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu, čím poskytol stranám ich
právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania
žalovaného a že prvoinštančný súd nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená,
že by malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv na spravodlivé súdne konanie. Prvoinštančný súd
postupoval v súlade so záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu na

súdnu ochranu, túto stranám poskytol v požadovanej kvalite. Odvolací súd uvádza, že je nepochybným,
že štát zodpovedá za škodu spôsobenú začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným
oslobodzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo
ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa z. č. 514/2003 Z.z. zásadné právo na náhradu škody
spôsobenej vznesením obvinenia (viď R/35/1991). Náhrada škody v zmysle citovaného zákona zahŕňa

skutočnú škodu, náhradu trov konania vzniknutých v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním a tiež
ušlý zisk. Aj keď citovaný zákon výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade zastavenia
trestného stíhania, resp. oslobodenia spod obžaloby, judikatúra však dospela k záveru, že ide o
špecifický prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom
treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pre úspešné uplatnenie a priznanie náhrady škody musia byť
splnenévšetkypredpísanépodmienkyuvedenévz.č.514/2003Z.z.Ajpodľanázoruodvolaciehosúduv
prejednávanej veci boli kumulatívne splnené zákonné podmienky na priznanie nároku na náhradu škody
z dôvodu oslobodzujúceho trestného rozsudku v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu, bol preukázaný
vznik škody aj príčinná súvislosť medzi nimi. Odvolací súd preto konštatuje, že odvolacie námietky

žalovaného poukazujúce na nesplnenie zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody
žalobcovi neboli dôvodné.

39. Vo vzťahu k výške náhrady škody priznanej súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že
prvoinštančným súdom priznanie náhrady vo výške 3.785,82 eur, ako náhrada trov právneho zastúpenia

vo forme obhajoby v trestnom konaní, ktoré priznal za úkony ohodnotené podľa Vyhlášky o odmenách
advokátov, bolo dôvodné. Rovnako za dôvodné tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd považuje
náklady spojené so znaleckým dokazovaním v I. republike, a to jednak za uhradené sumy znalcom U.. Z.
a U.. S., ako aj cestovné náklady na vyšetrenia na trase B. - P. a späť v dňoch 04.11.2009 a 29.03.2012boli správne priznané ako náhrada škody patriaca žalobcovi. Ušlý zisk priznaný žalobcovi súdom prvej
inštancie vo výške 27.152,23 eur predstavuje sumu, ktorá je odôvodnená ako zníženie príjmu žalobcu -
lekára pediatra v čase trestného stíhania do roku 2015, je aj podľa názoru odvolacieho súdu dôvodný. Z

obsahuspisujemožnévyvodiťsprávnosťvyčíslenejapriznanejsumynaušlomzisku.Musíbyťkaždému
nepochybným, že ak lekár pediater bol trestne stíhaný za zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201
ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona, že sa to muselo odraziť aj na jeho zisku, ako súkromného detského
lekára. Ušlý zisk je stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak
len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce

okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote (viď rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2017, sp. zn. 5 Cdo 195/2015).

40. Čo sa týka nároku na nemajetkovú ujmu prvoinštančný súd podľa názoru odvolacieho súdu správne
nárok čo do základu posúdil, a to najmä s prihliadnutím na to, že do základných ústavných práv žalobcu
bolo hrubým spôsobom zasiahnuté, bol preukázaný negatívny dopad jednak na samotného žalobcu,

na jeho osobu, na jeho prácu, na jeho rodinný život, spoločenský život, stratu kontaktov s rodinou, s
priateľmi, na jeho športové aktivity, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu už nikdy sa nevrátia do
pôvodného stavu. Odvolací súd sa však nestotožnil s priznanou jeho výškou 17.500 eur súdom prvej
inštancie.

41. Vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že výška zadosťučinenia
v peniazoch je predmetom úvahy súdu, pričom v prejednávanej veci úvaha súdu prvej inštancie sa
síce opiera o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská, no táto nebola ustálená v správnej výške.
Podľa názoru odvolacieho súdu priznaná suma nemajetkovej ujmy je premrštenou sumou pri porovnaní
napr. so sumami priznávanými pri zásahu do práva na ochranu iných základných práv zaručených

ústavou SR (napr. ujmy na zdraví, či živote). Základom určenia výšky primeranej náhrady nemajetkovej
ujmy je zistenie skutkových okolností umožňujúcich súdu úvahu odvíjať od kvalitatívneho posúdenia
základných súvislostí. Je pritom potrebné vziať do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce
odškodnenie, napr. z. č. 251/2006 Z.z., v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená
smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50-násobku minimálnej mzdy (viď

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/25/2019, 6Cdo/37/12, 6Mcdo/15/12, nález Ústavného
súdu III.ÚS/147/06).

42. Aj judikatúra ESĽP riešila výšku náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch so záverom, že
táto musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (Tolstoy Miloslavský v. Spojené kráľovstvo).

ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich
výšku ujmy. Rovnako bolo zdôraznené, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv, by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú

za telesné zranenia alebo násilné činy. K určeniu maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle z. č. 514/2003 Z.z. tak, aby priznaná náhrada nebola
vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v nastolenom trende
už podľa z. č. 58/1969 Zb. a legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.

43. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a
to bez ohľadu na jeho výsledok, teda je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy
najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne
objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu
za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Pri odškodňovaní nemajetkovej

ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby súdu nesvedčí bagatelizovanie závažnosti
ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať
za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu
spravodlivosť, alebo absenciu postupu podľa pravidla, podľa ktorého „nerob druhému to, čo nechceš,
aby robili tebe“. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu takáto škoda vznikla,
nemôže súd rozhodnúť, že mu pre to škoda nebude vôbec priznaná, alebo že medzi protiprávnym
konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácií má súd určiť výškuvzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu (viď uznesenie NS SR
z 27.08.2019, sp. zn. 4Cdo/125/2019).

44. Pri posúdení primeranosti výšky zadosťučinenia je možné, ako jedno z kritérií významných na jej
zohľadnenie, posúdiť aj dĺžku konania, kedy u poškodenej osoby pretrváva neistota spojená s právnym
postavením a ktorá je tým väčšia, čím väčší je význam predmetu konania pre poškodeného. V danej veci
pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia odvolací súd vychádzal predovšetkým z povahy trestnej
veci, z dĺžky trestného stíhania a predovšetkým z dopadov trestného stíhania do osobnostnej sféry

žalobcu. Majúc za to, že prvoinštančný súd dostatočne zistil všetky zákonné podmienky na priznanie aj
nemajetkovej ujmy žalobcovi, odvolací súd sa s jeho zisteniami čo do základu nároku stotožnil, nebola
preto potreba či už doplniť alebo zopakovať dokazovanie, pristúpil iba k zmene výšky nemajetkovej
ujmy, ktorú ustálil na sumu 12.000 eur. Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na všetky vyššie
uvedené okolnosti daného prípadu, po zohľadnení aj maximálnych súm priznávaných obetiam násilných
trestných činov, považoval za spravodlivú a primeranú sumu nemajetkovej ujmy v prospech žalobcu

sumu 12.000 eur. Uvedená suma zodpovedá zhodnoteniu zákonných kritérií, ktoré je nutné zohľadniť
vo vzťahu k osobe žalobcu ako poškodeného, jeho osobného a profesionálneho života, závažnosti
vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých k nej došlo a závažnosť ich následkov tak v súkromnom živote,
ako aj v spoločenskom uplatnení. Preto odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie čo do výšky nemajetkovej ujmy tak, že túto priznal vo výške 12.000 eur.

45. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd považoval odvolacie námietky žalovaného okrem
námietky vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy za nedôvodné, lebo mal za to, že boli splnené zákonné
podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle z. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Vo vzťahu k výške

priznanej náhrady, okrem výšky nemajetkovej ujmy, aj podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej
inštancie správne vyhodnotil všetky dané okolnosti prejednávaného prípadu so správnym záverom.
V konaní bola preukázaná existencia „nezákonného rozhodnutia“ spočívajúceho v tom, že trestné
stíhanie žalobcu bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom. V súvislosti s trestným konaním žalobcovi
vznikla škoda jednak na trovách obhajoby v trestnom konaní, trovách vynaložených v súvislosti

so znaleckým dokazovaním, z ktorých napokon súdy v trestnom konaní vychádzali, rovnako bola
preukázaná existencia ušlého zisku, ktorý bol žalobcom vyčíslený a súdom prvej inštancie priznaný
podľaspravodlivéhouváženiaarovnakobolodôvodnépriznaťnemajetkovúujmu.Vžiadnomprípadenie
je možné súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že medzi trestným stíhaním žalobcu a vzniknutou mu škodou
neexistuje príčinná súvislosť tak, ako to tvrdil žalovaný. Ak by nebolo trestného stíhania voči žalobcovi,

nevznikli by mu trovy v súvislosti s trestným konaním, nedošlo by u neho ani k ušlému zisku (je len
logické, že trestné stíhanie pediatra za zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, 2 písm. b)
Trestného zákona sa muselo odraziť na znížení počtu pacientov). Neobstojí ani tvrdenie žalovaného,
že od roku 2009 je zaznamenávaný pokles novonarodených detí v obvode mesta B. a že objektívne
v uvedenom období odchádza viac pacientov vo veku XX rokov od súkromných lekárov, ako narodení

pribúda. V pediatrickej zdravotnej starostlivosti totiž dieťa môže ostať až do veku XX rokov. Tvrdenie
žalovaného o poklese novonarodených detí v obvode mesta B. od roku 2009 navyše nebolo ničím
preukázané okrem tohto jeho konštatovania.

46. K tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
právanazistenýstav,dochádzaknejvtedy,aksúdnepoužilsprávny,t.j.náležitýprávnypredpisalebo,ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. O nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v

predmetnom konaní čo do základu nároku však nejde. Súd prvej inštancie správne aplikoval príslušné
právne predpisy na zistený skutkový stav čo do základu nároku.

47. Odvolací súd súhlasí s tvrdením odvolateľa, že nie každé trestné stíhanie, ktoré neskončilo
odcudzujúcim rozsudkom, ale napríklad oslobodzujúcim rozsudkom je dôvodom na priznanie náhrady

škody voči štátu. Ide však o výnimočné prípady. Tunajší krajský súd takýto prípad už prejednával a išlo
o vec sp. zn. 19Co/15/2020, v ktorej náhrada škody voči štátu žalobcovi priznaná nebola, a to napriek
objektívnej zodpovednosti štátu v zmysle z. č. 514/2003 Z.z.48. Trestné konanie už len tým, že vnáša do života obvineného značnú neistotu, znamená pre neho
významnú psychickú záťaž. Výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho
cti a dobrej povesti, a to aj vtedy, ak nie je stíhaný väzobne. Takýto zásah je potom citeľnejší o to viac, ak

je trestné konanie následne skončené oslobodzujúcim rozsudkom, kedy je konštatované, že skutok, z
ktorého bol jednotlivec obvinený a obžalovaný sa nestal, prípadne nebol trestným činom. Ak dochádza v
takomto konaní ešte k prieťahom, pochopiteľné pocity frustrácie môžu viesť k psychickému aj fyzickému
poškodeniu takéhoto jednotlivca. Navyše tam, kde je v stávke osobný, rodinný a pracovný život,
občianska česť a doterajšia bezúhonnosť, sú dôsledky o to závažnejšie a vedú niekedy k úplnej osobnej,

spoločenskej a profesijnej likvidácií príslušného človeka. Preto súd musí zodpovedne prihliadnuť ku
všetkým nepriaznivým následkom vyvolaným takýmto trestným konaním a zvážiť všetky jeho negatívne
dopady, dotýkajúce sa najmä osobnostnej integrity konkrétneho poškodeného. Súd s ohľadom na vždy
jedinečné skutkové okolnosti takéhoto individuálneho prípadu určí výšku finančnej náhrady, kedy musí
posudzovať vec najmä v intenciách životného postavenia poškodeného pred a po zásahu chybujúcich
orgánov verejnej moci. Jedine také rozhodnutie, prizerajúce ku všetkým kritériám, ktoré treba vziať do

úvahy v kontexte daného prípadu, je potom možné považovať za spravodlivé a ústavne konformné (viď
rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS/2551/13).

49. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd majúc za to, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody, pozostávajúcu z trov obhajoby vo výške

3.785,82 eur, trov znaleckého dokazovania vo výške 1.780,21 eur, z ušlého zisku vo výške 27.152,23
eur a k uvedeným sumám priznanému 5 % úroku z omeškania ročne od 21.03.2017 až do zaplatenia,
preto rozsudok v uvedenej časti bol odvolacím súdom postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správny potvrdil, a to s povinnosťou žalovaného uvedené priznané sumy uhradiť v lehote do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

50. Odvolací súd tak v zmysle § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie čo sa týka nemajetkovej
ujmy, ktorú priznal vo výške 12.000 eur a priznaného úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
nemajetkovej ujmy od 21.03.2017 až do zaplatenia, majúc za to, že nárok na nemajetkovú ujmu bol
priznaný vo výške 12.000 eur až rozsudkom, preto žalovaný sa môže dostať do omeškania až márnym

uplynutím lehoty určenej v rozsudku na jej zaplatenie. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
čo do nemajetkovej ujmy nad 12.000 eur a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy priznanej
nemajetkovej ujmy od 21.03.2017 zmenil tak, že žalobu v uvedenej časti zamietol.

51. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa tvrdenia, že súd prvej inštancie

nerešpektoval jeho požiadavku na zaplatenie priznaných súm v lehote 30 dní, odvolací súd poukazuje
na ust. § 232 ods. 3 CSP, podľa ktorého lehota na plnenie je 3 dni, a plynie od právoplatnosti
rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Súd prvej inštancie preto pri
určení lehoty 3 dní, ako paričnej lehoty na plnenie priznaných súm, aplikoval zákonnú trojdňovú lehotu
od právoplatnosti rozsudku. Ak nebolo preukázané, že u žalovaného ide o odôvodnený prípad na

určenie dlhšej ako trojdňovej lehoty na plnenie, prvoinštančný súd nebol povinný vyhovieť požiadavke
žalovaného. Odvolací súd len na okraj uvádza, že predmetné konanie bolo začaté 16.11.2016 a vo veci
rozhodol súd prvej inštancie 12.11.2019, preto žalovaný mal dosť času pripraviť sa aj na situáciu, že ak
v spore nebude úspešný, aby mohol rozsudkom uložené povinnosti splniť v danej lehote.

52. Keďže odvolací súd posúdil z obsahu odvolania, že žalovaný odvolanie nepodal proti II. výroku,
ktorým súd zastavil konania v časti o zaplatenie sumy 8.254,99 eur a III. výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti, uvedené výroky v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP nadobudli právoplatnosť.

53. Odvolací súd ešte dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou

Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie
neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II.ÚS/44/03, III.ÚS/209/04, I.ÚS/117/05, III.ÚS/191/2013).

Rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť
analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (viď uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/163/215
zo dňa 17.04.2016). Odvolací súd tak dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v
odôvodnenísvojhorozhodnutiauviedolrozhodujúciskutkovýstav,primeranýmspôsobomopísalpriebehkonania, stanovisko strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery,
ktoré primerane vysvetlil. Z hľadiska logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu

napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie čo do veci samej vytknúť nedostatky. Do práva na
spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.
IV.ÚS/252/04) a rovnako neznamená ani to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (viď rozhodnutie ÚS SR sp.

zn. I.ÚS/50/04).

54. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-111; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92 Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-1:

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných
v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami.

55. O trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1,
2, v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi ako čo do základu úspešnej strane sporu priznal
nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o ich
výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej, ktoré vydá súdny úradník. Žalobca mal úspech čo do základu konania tak pred súdom prvej

inštancie, ako aj pred odvolacím súdom, preto mu bola priznaná plná náhrada účelne vynaložených trov
v predmetnom konaní, ktoré budú vypočítané z priznanej sumy.

56. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne /(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).