Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. marec 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoPr/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214225585
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1214225585.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: S. S. F. J. Á. V.
F. H. Q. I. Á. , J. O. X.X.XXXX, Y. G. G. Č.. XXX, zastúpená JUDr. Borisom Bohunským, advokátom,
Bratislava, Kozia č. 20, proti žalovanému: Vojenský historický ústav, Bratislava, Krajná č. 27, IČO: 00
802 751, zastúpený JUDr. Martinom Staroňom, advokátom, Prešov, Hlavná č. 89, o určenie neplatnosti

výpovede, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 18. marca
2019, č.k. 14 Cpr 7/2014-627, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 18. marca 2019, č.k. 14 Cpr
7/2014-627, z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 18. marca 2019, č.k. 14 Cpr 7/2014-627, vyhovel žalobe

žalobkyne a určil, že výpoveď daná žalobkyni žalovaným dňa 28.5.2014, je neplatná. O trovách konania
rozhodol tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému náhradu trov konania 100 %. Rozhodnutie právne
odôvodnil ustanoveniami § 63 ods. 1 písm. b) a § 74 Zákonníka práce. V odôvodnení uviedol, že
žalobkyňa uzatvorila so žalovaným dňa 23.9.1994 pracovnú zmluvu, zmenenú dohodou o zmene
pracovnej zmluvy zo dňa 31.1.2000, na základe ktorej pre žalovaného vykonávala prácu ako občiansky
zamestnanec,najskôrakoreferentfinančnejsprávy,nazákladedodatkukpracovnejzmluveako„vedúca

FS", neskôr ako vedúca skupiny finančného zabezpečenia. Žalovaný jej dňa 28.5.2014 doručil výpoveď
z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Žalobkyňa žalovanému oznámila, že
považuje výpoveď za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní, čo preukazovala čestným prehlásením
K.. P. U., predsedu Základnej organizácie odborov, ktorý bol pri odovzdávaní výpovede prítomný.
Dôvodila, že žalovaný vo výpovedi uviedol, že na základe nariadenia ministra obrany Slovenskej
republiky č.11/2014, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie ministra obrany Slovenskej republiky

č. 99/2013 o počtoch miest pre zamestnancov a profesionálnych vojakov štátnych rozpočtových
organizácií v pôsobnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky, v znení nariadenia č. 3/2014
(ďalej len ,,nariadenia"), bola od 28.2.2014 zrušená skupina finančného zabezpečenia Vojenského
historickéhoústavu(ďalejlen„VHÚ")atýmajmiestovýkonuprácevoverejnomzáujme,,vedúcaskupiny
finančného zabezpečenia VHÚ", na ktorom bola žalobkyňa zaradená. Podľa žalobkyne predmetný
výpovedný dôvod nemá oporu v skutkovom ani právnom stave. Nariadením č. 99/2013 bol určený

nasledovný počet miest: 3 miesta pre profesionálnych vojakov a 63 miest zamestnancov pri výkone
práce vo verejnom záujme. Jedno zo 63 uvedených miest bolo i pracovné miesto ,,vedúca
skupiny finančného zabezpečenia VHÚ", ktoré zastávala žalobkyňa. Nariadením č. 11/2014 bol určený
nasledovný počet miest: 3 miesta pre profesionálnych vojakov a 64 miest pre zamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme. Týmto nariadením tak nedošlo k zníženiu počtu pracovných miest
(naopak, tento sa rozšíril) a nezrušila sa ním skupina finančného zabezpečenia VHÚ. Pracovné miesto

žalobkyne tak zrušené nebolo. Ak by aj výpovedný dôvod, uplatnený žalovaným vo výpovedi zo dňa28.5.2014, bol daný, výpoveď by podľa žalobkyne bola neplatná z dôvodu, že žalovaný jej neponúkol
inú, pre ňu vhodnú prácu.
1.2. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, svedkov a listinnými

dôkazmi, na základe ktorého mal za preukázané, že nariadením ministra obrany Slovenskej republiky
č. 99, zo dňa 23.12.2013, došlo k určeniu počtu miest pre zamestnancov a profesionálnych vojakov. Pre
žalovaného boli určené 3 miesta pre profesionálnych vojakov a 63 miest pre zamestnancov pri výkone
práce vo verejnom záujme. Nariadením ministra obrany Slovenskej republiky zo dňa 26.2.2014, ktorým
sa mení a dopĺňa nariadenie ministra obrany Slovenskej republiky č. 99/2013, došlo k určeniu počtu

miest pre zamestnancov a profesionálnych vojakov. Pre žalovaného boli určené 3 miesta pre
profesionálnych vojakov a 64 miest pre zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Súd prvej
inštancie konštatoval, že uvedeným nariadením nebola riešená organizačná zmena. Podľa súdu prvej
inštancie žalovaný nepreukázal, že si riadne splnil zákonnú povinnosť a zároveň povinnosť, vyplývajúcu
mu z platne uzavretej Kolektívnej zmluvy na rok 2014, a to, že predmetnú výpoveď z pracovného pomeru
prerokoval so závodným výborom základnej odborovej organizácie, a že by žiadosť o prerokovanie

predmetnej výpovede predložil ako zamestnávateľ príslušným funkcionárom v dostatočnom časovom
predstihu, t.j. do 10 dní, aby závodný výbor mohol zaujať kvalifikované stanovisko. Súd prvej inštancie
konštatoval, že skutočnosť, že výpoveď nebola riadne prerokovaná so závodným výborom základnej
odborovej organizácie potvrdil aj svedok P.D. U. vo svojej svedeckej výpovedi. Svedok K.. K. Š.,
K.., vo svojej výpovedi potvrdil, že zo strany zamestnávateľa nebola dodržaná zákonná lehota na

prerokovanie výpovede so závodným výborom odborovej organizácie. Súd poukázal na nariadenia
ministra obrany zo dňa 26.2.2014, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie ministra obrany Slovenskej
republiky č. 99/2013 o počtoch miest pre zamestnancov a profesionálnych vojakov štátnych
rozpočtových organizácií v pôsobnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky, v znení nariadenia
ministra obrany Slovenskej republiky č. 3/1014, z ktorého vyplýva, že u

žalovaného došlo k navýšeniu počtu miest zamestnancov a nie k zrušeniu pracovnej pozície. Podľa
súdu prvej inštancie rozhodnutie riaditeľa VHÚ zo dňa 26.2.2014 je zastretým právnym úkonom, pretože
pod hlavičkou zrušenia skupiny finančného zabezpečenia VHÚ došlo len k premenovaniu skupiny
finančného zabezpečenia na skupinu finančného a personálneho zabezpečenia.
Vytvorenie tabuľkového miesta podľa osobitných predpisov s označením - Projektový

manažér, vyplynulo i z navýšenia počtu miest pre zamestnancov a profesionálnych
vojakov podľa nariadenia ministra obrany Slovenskej republiky zo dňa 26.2.2014. Súd poukázal aj na
doslovné znenie bodu 2. V. časti Kolektívnej zmluvy na rok 2014, podľa ktorého : ,,Výpoveď alebo
okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré je zamestnávateľ povinný pod sankciou neplatnosti
vopred prerokovať so závodným výborom základnej odborovej organizácie, predloží zamestnávateľ

príslušným funkcionárom v dostatočnom časovom predstihu, t.j. do 10 dní, aby
závodný výbor mohol zaujať kvalifikované stanovisko. S týmto cieľom závodný výbor v prípade potreby
zvolá svoje mimoriadne zasadnutie do 7 dní od prijatia podnetu zamestnávateľa." K takémuto postupu
zo strany zamestnávateľa však nedošlo. Keďže výpoveď, ktorú dal žalovaný žalobkyni dňa 28.5.2014,
nebolavzmyslebodu2.V.častiKolektívnejzmluvynarok2014riadnevopredprerokovanásozávodným

výborom základnej odborovej organizácie, je, podľa súdu prvej inštancie, neplatná.
1.3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalobkyni
priznal náhradu trov konania 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom rozsahu, podal odvolanie v zákonnej lehote žalovaný.

Dôvodil, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.).
Vytýkal súdu prvej inštancie, že odmietol vykonať dokazovanie navrhnuté žalovaným, a to výsluch

svedkov K.. K. Š., K.., M. S.. K. H., K.., potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Tieto
osoby boli vypočuté na návrh žalovaného len ako jeho zástupcovia, teda ako poverení zamestnanci,
čo je porušením práv žalovaného na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie takto odňal možnosť
žalovaného na spravodlivý proces a spravodlivé rozhodnutie. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, že výpoveď daná

žalobkyni nebola vopred prerokovaná s odborovým orgánom. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa odvolateľa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal súdu prvej inštancie, že
opomenul dôležitú skutočnosť a to, že žalobkyňa neoznámila, po doručení výpovede, žalovanému ako
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, čo má vážne právne následky v zmysle § 79 a nasl.Zákonníka práce. Základným predpokladom uplatnenia nároku z neplatného skončenia pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa je oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Súčasne je potrebné neplatnosť skončenia pracovného pomeru

uplatniť na súde (t. j. podať na súd žalobu). Obsahové ani formálne náležitosti oznámenia Zákonník
práceneupravuje. Zobsahuoznámeniabyvšakmalovyplývať,žezamestnanectrvánatom,aby
ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. I keby bola výpoveď z pracovného pomeru neplatná, pracovný
pomer žalobkyne sa skončil, a to uplynutím výpovednej doby pri neplatnej výpovedi, keďže žalobkyňa
listom neoznámila žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalobkyňa

síce v žalobe zo dňa 30.10.2014 na str. 2 uvádza, že „samozrejme, ja som ihneď odporcovi oznámila,
že považujem výpoveď za neplatnú a trvala som na ďalšom zamestnávaní, čo preukazujem čestným
prehlásením K.. P. U., predsedu Základnej organizácie odborov pri VHÚ, ktorý bol pri odovzdávaní
výpovede prítomný". Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa nikdy písomne ani ústne neoznámila
žalovanému ako zamestnávateľovi, po doručení výpovede, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Podľa
odvolateľa uvedeného pochybenia si je vedomá aj samotná žalobkyňa, keďže nepredložila k žalobe

ani počas celého súdneho konania ako dôkaz listinu, ktorou by sa domáhala ďalšieho zamestnávania
u žalovaného, čo by malo za následok, že jej pracovný pomer sa neplatnou výpoveďou neskončil.
Žalovaný ani neeviduje v knihe došlej pošty žiadnu takúto písomnosť od žalobkyne. Žalobkyňa neuniesla
bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno ohľadne tejto skutočnosti. Čestné prehlásenie svedka K.. P. U.,
bývalého predsedu Základnej organizácie odborov pri VHÚ, zo dňa 21.10.2014, nemožno považovať

za dôveryhodné, keďže v priebehu súdneho konania žalovaný požiadal tohto svedka písomne o
stanovisko k priebehu personálneho pohovoru, na ktoré svedok písomne odpovedal, že si nepamätá,
pričom to, že žalobkyňa mala trvať na ďalšom zamestnávaní neuviedol ani na pojednávaní pri svojom
výsluchu. Tento svedok však vydal čestné prehlásenie počas súdneho konania, kde na rozdiel od
odpovede žalovanému, uviedol podrobne, ako prebiehal personálny pohovor. Z toho možno usúdiť, že

tento svedok nie je objektívny, konal v prospech žalobkyne a v súdnom konaní nepravdivo uvádzal
skutočnosti v jej prospech, z ktorého dôvodu na tohto svedka podal žalovaný aj trestné oznámenie pre
podozrenie z trestného činu krivej svedeckej výpovede. Žalobkyňa ani vo vlastnej účastníckej výpovedi
neuviedla, že by požiadala žalovaného písomne alebo ústne o to, aby ju ďalej zamestnával, teda
že po doručení výpovede trvala na ďalšom zamestnávaní. Uvedenú skutočnosť súd prvej inštancie

pri svojom rozhodovaní opomenul. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie právne a skutkovo uzavrel,
že výpoveď je neplatná z jediného dôvodu, a to, že v rozpore s § 74 Zákonníka
práce a kolektívnou zmluvou, nebola výpoveď daná žalobkyni žalovaným prerokovaná s odbormi, s
ktorým záverom odvolateľ nesúhlasil. Odvolateľ uviedol, že prerokoval organizačnú zmenu s K.. U. ako
predsedom odborového orgánu dňa 11.2.2014. V Zápise z pracovnej porady zo dňa 11.2.2014 K.. U.

nie je uvedený, keďže k prerokovaniu s ním došlo ešte pred touto poradou, z dôvodu, že ako predseda
odborového orgánu nie je vedúcim zamestnancom a na pracovných poradách riaditeľa sa zúčastňujú
len vedúci zamestnanci. O prerokovaní organizačnej zmeny s K.. U. dňa 11.2.2014 svedčia
čestné prehlásenia zamestnancov žalovaného, ktorí boli prítomní pri tomto prerokovaní dňa 11.2.2014,
a to K.. Š. - zástupca riaditeľa, M.. G. - zamestnanec žalovaného, K.. H. - zamestnanec žalovaného.

Odvolateľ poukázal na čl. 74 ods. 3 a 4 Stanov Slovenského odborového zväzu zamestnancov obrany,
z ktorých vyplýva, že K.. U. ako predseda Základnej organizácie odborov pri VHÚ, bol oprávnený
v mene Závodného výboru základnej organizáciu odborného zväzu prerokovať so zamestnávateľom
výpoveď žalobkyne, uskutočňovať v mene Závodného výboru základnej organizácie odborov právne
úkony, t.j. byť prítomný na personálnom pohovore a prerokovať výpoveď so zamestnávateľom. K.. U.

sa jasne vyjadril na personálnom pohovore, že všetko je v poriadku, že výpoveď je prerokovaná a na
základe jeho vyjadrenia sa následne pokračovalo v personálnom pohovore a bola žalobkyni doručená
výpoveď. Odvolateľ, poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2 M Cdo 21/2009, uviedol, že počas prerušeného personálneho pohovoru so žalobkyňou, K.. U.,
telefonicky kontaktoval všetkých členov závodného výboru a prerokoval s nimi výpoveď

telefonicky, čo prezentoval následne žalovanému so záverom, že výpoveď je prerokovaná a na základe
jeho vyjadrenia sa následne pokračovalo v personálnom pohovore a bola žalobkyni doručená výpoveď.
Žalovaný teda riadne splnil hmotnoprávnu podmienku podľa § 74 Zákonníka práce. Odvolateľ poukázal
na to, že žalobkyni vyplatil pri skončení pracovného pomeru mzdu za 3-mesačnú výpovednú dobu a
následne odstupné vo výške 6 priemerných mesačných zárobkov a k tomu ešte aj odchodné vo výške

3 priemerných mesačných zárobkov, spolu 9 priemerných mesačných zárobkov. Odvolateľ uviedol, že
dokument, „Skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa - prerokovania", bol vypracovaný
v dvoch vyhotoveniach, pričom na jednom bolo vyznačené prevzatie K.. U. a dátum
prevzatia 28.5.2014 a druhé vyhotovenie si ponechal K.. U.. Pokiaľ si K.. U. nasvoje vyhotovenie dopísal dátum 30.5.2014 a tento prezentuje ako dátum prevzatia,
tento ním dopísaný dátum prevzatia dňa 30.5.2014, je nepravdivý. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že
z textu výpovede je zrejmé, že uvedený právny úkon sa týka S. S. , t.j. žalobkyne, a že žiadosť o

prerokovanievýpovedesozástupcamizamestnancov-odbormi,satýkalažalobkyne.Pokiaľvovýpovedi
bol použitý pojem „ministerstvo", ide o omyl v písaní, ktorý nespôsobuje neplatnosť výpovede. Pokiaľ
žalobkyňa namietala, že nedošlo k zníženiu počtu zamestnancov, odvolateľ poukázal na rozhodnutie
R 57/1968, podľa ktorého „skončenie pracovného pomeru pre nadbytočnosť zamestnanca nie je
podmienenéabsolútnymzníženímpočtuzamestnancov,naopakmôžeknemudôjsťiprizvyšovanípočtu

zamestnancov; zamestnávateľovi nezáleží len na počte zamestnancov, ale aj na ich zložení z hľadiska
profesií a kvalifikácie." K záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého je Rozhodnutie riaditeľa VHÚ zo
dňa 26.2.2014 zastretým právnym úkonom, odvolateľ poukázal na to, že išlo o reálnu organizačnú
zmenu, ktorá bola schválená nariadením ministra obrany SR č. 11/2014 a následne Rozhodnutím
riaditeľa VHÚ 5. Doplnkom k tabuľke počtov. Reálnosť organizačnej zmeny spočívala v tom, že zanikla
skupina finančného zabezpečenia a vznikla nová skupina finančného a

personálneho zabezpečenia, do ktorej kompetencie pripadla celá nová agenda personalistiky a agenda
mimorozpočtovvch finančných prostriedkov, spojená s čerpaním a realizáciou štrukturálnych fondov
Európskej únie. Žalovaný rozšíril pôsobnosť finančného a účtovného odboru o odbor personalistika,
pričom žalobkyňa ako vedúca skupiny finančného zabezpečenia, vykonávala len mzdovú agendu a
finančnú kontrolu, nikdy nie personálnu agendu, nemala na to vzdelanie. Odvolateľ poukázal aj na to,

že z dôvodu realizovanej reorganizácie zanikla žalobkyni výnimka zo vzdelania, ktorá jej do tej doby
umožňovala vykonávať funkciu s predpísaným vysokoškolským vzdelaním. Z tohto dôvodu bol žalovaný
oprávnený žalobkyni ponúknuť voľné pracovné miesto v platovej triede 8. Žalovaný v čase personálneho
pohovoru so žalobkyňou však nedisponoval takým voľným pracovným miestom, ktoré by zodpovedalo
jej dosiahnutému vzdelaniu a odbornej praxi. Poukázal na to, že v čase personálneho pohovoru so

žalobkyňou mal žalovaný personálne neobsadené nasledovné pracovné miesta: projektový manažér
(vysokoškolské vzdelanie II. stupňa), odborný referent - špecialista oddelenia logistického zabezpečenia
služieb (vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, platová trieda 10), samostatný odborný referent skupiny
finančného a personálneho zabezpečenia (vysokoškolské vzdelanie I. stupňa, platová trieda
9), odborný referent - kustód Múzejného oddelenia Piešťany (úplné stredoškolské vzdelanie, platová

trieda 8). Žalobkyňa nesprávne právne argumentuje, že disponovala trvalou výnimkou zo vzdelania,
keďže jej výnimka nebola novelou zákona zrušená. Podľa § 30 ods. 2 zákona č.
553/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov výnimka z plnenia
kvalifikačného predpokladu vzdelania, udelená zamestnancovi zamestnávateľa uvedeného v § 1 ods. 1
písm. c) a h) podľa predpisov platných do 31. decembra 2003, zostáva zamestnancovi zachovaná po

celý čas vykonávania pracovnej činnosti s rovnakým alebo obdobným charakterom, aký má pracovná
činnosť, na ktorej vykonávanie bola výnimka udelená, najdlhšie do 30. júna 2010. Časové obmedzenie
podľa prvej vety neplatí pre zamestnanca, ktorého odborná prax ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto
zákona je viac ako 11 rokov, zamestnanec má viac ako 46 rokov veku a vykonáva pracovnú činnosť s
rovnakým alebo obdobným charakterom, aký má pracovná činnosť, ktorú vykonával pred nadobudnutím

účinnosti tohto zákona. Za účelom preukázania dosiahnutého vzdelania žalobkyne, so zreteľom na
výkon funkcie vedúcej skupiny finančnej služby v organizácii žalovaného, predložil žalovaný ako dôkaz
úradne overený dobový doklad o vzdelaní žalobkyne, ktorým poukázal na nezrovnalosť obsahu úradne
neoverenej kópie dokladu o dosiahnutom stredoškolskom vzdelaní, ktorú žalobkyňa predložila do
osobného spisu a úradne overenej kópie dokladu o dosiahnutom stredoškolskom vzdelaní žalobkyne,

ktorý si žalovaný na základe sumarizácie písomností nevyhnutných pre účely súdneho konania vyžiadal
od vecne príslušného štátneho archívu. Žalovaný má za to, že organizačná zmena bola vykonaná
v súlade so zákonom a z organizačnej zmeny je zrejmé, že po realizovanej organizačnej zmene v
organizácii žalovaného by žalobkyňa nevykonávala pracovnú činnosť s rovnakým alebo obdobným
charakterom, aký mala pracovná činnosť, na ktorej vykonávanie jej žalovaný udelil výnimku z plnenia

kvalifikačnéhopredpokladuvzdelania,apretojejtakátovýnimkapriamozozákonazanikla.Odvolaciemu
súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol, alebo aby rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Poukázala na to, že už v žalobe uviedla, že

žalovaného informovala o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, predložila aj listinný dôkaz, čestné
prehlásenie K.. P. U.. Uviedla, že zákon nevyžaduje, aby oznámenie zamestnanca o trvaní na ďalšom
zamestnávaní bolo urobené písomne. Toto jej skutkové tvrdenie sa považuje za nesporné a to s
poukazom na § 151 C.s.p. Podľa žalobkyne skutkové tvrdenie žalovaného, uvedené v jeho odvolaní,že mu po doručení výpovede neoznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nebolo ako prostriedok
procesnej obrany uplatnené včas (§ 153 ods. 1 C.s.p.), takže naň súd nemusí prihliadať. Skutočnosť,
že žalovanému oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, potvrdil aj žalovaný vo vyjadrení k

žalobe. Skutkové tvrdenia ohľadom uvedenej skutočnosti tak boli zhodné. Podľa žalobkyne súd prvej
inštanciesprávnevyhodnotilskutkovýstavoneprerokovanívýpovedežalovanýmsozávodnýmvýborom
odborovej organizácie. Žalovaný mal výpoveď z pracovného pomeru danú žalobkyni prerokovať so
závodným výborom a nie iba s predsedom odborovej organizácie a to s poukazom na § 74 Zákonníka
práce. Podľa Kolektívnej zmluvy na rok 2014 musela byť žiadosť o prerokovanie doručená 10 dní

vopred, aby o nej mohol závodný výbor rokovať na svojom zasadnutí, ktoré malo byť uskutočnené do 7
dní. Používanie ďalších prostriedkov procesnej obrany žalovaným - predkladanie Stanov Slovenského
odborového zväzu zamestnancov obrany, je už v odvolacom konaní neprípustné (zákaz novôt v
odvolacom konaní). Prerokovanie výpovede nie je právnym úkonom odborovej organizácie, robeným
smerom navonok, kedy ju zastupuje jej predseda. Žalobkyňa poukázala na písomný záznam s F..
H.Í., ktorý doložila do spisu a v ktorom F.. H. potvrdil, že s ním nikto jej výpoveď dňa 28.5.2014

neprerokoval. Zotrvala v tvrdení, že úkon „Skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa -
prerokovanie", datovaný dňom 28.5.2014, je neurčitý, nezrozumiteľný a teda neplatný. Nie je určený
Závodnému výboru základnej organizácie odborov VHÚ, žiada sa v ňom o prerokovanie výpovedí zo
strany ministerstva, sú v ňom nezrovnalosti a to, že pracovné miesta sa zrušili k 28.2. 2014, pričom vo
výpovedi sa uvádza, že sa pracovné miesto žalobkyne malo zrušiť k 1.3.2014, že došlo k zníženiu stavu

zamestnancov, pričom nariadením Ministerstva obrany Slovenskej republiky sa počet zamestnancov u
žalovaného zvýšil, poukázala na to, že pracovnoprávne úkony musia byť striktne formalizované, presné
a nezameniteľné. Podľa žalobkyne prvoinštančný súd správne posúdil obsah nariadení Ministerstva
obrany Slovenskej republiky, v ktorých sa neznižuje stav zamestnancov, ale naopak, zvyšuje. Správne
súd vyhodnotil, že zo strany žalovaného išlo o zastretý právny úkon, ktorým bolo premenovanie skupiny

finančného zabezpečenia na skupinu finančného a personálneho zabezpečenia. Žalovaný iba opakuje
svoje tvrdenia o tom, že žalobkyňa nerobila personalistiku. Toto jeho tvrdenie vyvrátila listinnými dôkazmi
založenými do spisu (registratúrne denníky, pracovnoprávne smernice, prístup do personálneho modulu
HR IIS SAP), ako aj výpoveďou svedka O.. G.. Preukázala aj trvalú výnimku zo vzdelania. Odvolaciemu
súdu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho

konania.

4. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Odvolací súd konštatuje, že vyjadrenie žalovaného sa
obsahom stotožňuje s jeho odvolaním proti rozsudku súdu prvej inštancie.

5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Podľa žalobkyne čestným prehlásením K.. U.
preukázala, že oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Zároveň uviedla, že žalovaný
ju nevyzval k nástupu do práce. Závodný výbor neprerokoval jej výpoveď z pracovného pomeru vôbec.
Predsedovi Základnej organizácie odborov VHÚ bola doručená písomnosť „Skončenie pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa - prerokovanie", ktorá je úkonom právne neurčitým, nezrozumiteľným,

neplatným, žiada sa ním o prerokovanie výpovedí zo strany ministerstva. Je v ňom odvolávka na
zníženie stavu zamestnancov, ktorý sa však zvýšil. Podľa žalobkyne v konaní preukázala, listinnými
dôkazmi a výpoveďou svedka O.. G., že u žalovaného vykonávala aj úlohy z oblasti personalistiky a že
mala udelenú trvalú výnimku zo vzdelania. Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdiť.

6. Ďalšie vyjadrenia do spisu doložené neboli.

7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470
ods. 1, 2, § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.")], túto prejednal bez

nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p.
neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje
to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a rozsudok súdu
prvej inštancie bolo potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods.
1 písm. b/ C.s.p.).

8.Súdprvejinštancierozsudkomurčil,ževýpoveďdanážalobkynižalovanýmdňa28.5.2014jeneplatná,
dôvodiac, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že nariadením ministra obrany zo dňa 26.2.2014,
ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie ministra obrany Slovenskej republiky č. 99/2013 o počtoch miest prezamestnancov a profesionálnych vojakov štátnych rozpočtových organizácií v pôsobnosti Ministerstva
obrany Slovenskej republiky, v znení nariadenia ministra obrany Slovenskej republiky č. 3/1014, u
žalovaného došlo k navýšeniu počtu miest zamestnancov a nie k zrušeniu pracovnej pozície žalobkyne

a z rozhodnutia riaditeľa žalovaného zo dňa 26.2.2014 došlo len k premenovaniu skupiny finančného
zabezpečenia na skupinu finančného a personálneho zabezpečenia. Zároveň konštatoval, že výpoveď,
ktorú dal žalovaný žalobkyni dňa 28.5.2014 nebola v zmysle Kolektívnej zmluvy na rok 2014 riadne
vopred prerokovaná so závodným výborom základnej odborovej organizácie.

9. Podľa § 77 Zákonníka práce v znení účinnom v čase dania výpovede z pracovného pomeru
(28.5.2014) neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením
v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr
v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Dvojmesačná lehota uvedená
v tomto ustanovení je lehota prekluzívna, čo znamená, že ak sa účastník v uvedenej lehote nedomáha
vyslovenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, jeho právo zanikne; na zánik práva prihliada

súd ex offo.

10. Podľa § 74 citovaného Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov,
inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je

povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia
písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do
dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách
nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.

11. Žalobkyňa sa žalobou v prejednávanej veci, doručenou súdu dňa 30.10.2014, domáhala
vyslovenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, danej jej žalovaným dňa 28.5.2014, z dôvodu
nadbytočnosti, tvrdiac, že tento výpovedný dôvod nie je daný, keďže nedošlo k zrušeniu skupiny
finančného zabezpečenia a počet zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa rozšíril. Za
ďalší dôvod neplatnosti výpovede považovala skutočnosť, že žalovaný jej neponúkol inú, pre ňu vhodnú

prácu. V žalobe tak žalobkyňa neuplatnila dôvod neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a to, že
výpoveď nebola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov.

12. Keďže na zánik práva jeho neuplatnením v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote prihliada
súd ex offo, bez ohľadu na to, či uvedenú skutočnosť namieta žalovaná strana, súd prvej inštancie

pochybil, keď neprihliadol na to, že žalobkyňa v žalobe, v zákonom stanovenej lehote neuplatnila
dôvod neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, vyplývajúci z ustanovenia § 74 Zákonníka práce.
V prejednávanom prípade sa po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty súd už nemôže zaoberať
otázkou platnosti resp. neplatnosti skončenia pracovného pomeru z dôvodu, že výpoveď nebola vopred
prerokovaná so zástupcami zamestnancov.

13. Podľa § 79 ods. 1 veta prvá citovaného Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi
neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo

požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

14. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym
skutkovýmzisteniamavecnesprávneprávneposúdil.Vytýkalsúduprvejinštancie,žeopomenuldôležitú
skutočnosť a to, že žalobkyňa neoznámila, po doručení výpovede, žalovanému ako zamestnávateľovi,

že trvá na ďalšom zamestnávaní. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že základným
predpokladom uplatnenia nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ
ďalej zamestnával. Žalobkyňa k žalobe pripojila listinný dôkaz, čestné prehlásenie P. U. (č. l. 12 spisu),
podľa ktorého po odovzdaní výpovede výslovne uviedla pánovi riaditeľovi, že považuje výpoveď za

neplatnú a trvá na ďalšom zamestnaní. Odvolací súd však poukazuje na výpoveď svedka P. U. na
pojednávaní konanom dňa 13.10.2017 (č. l. 312 a nasl. spisu), keď na otázku právneho zástupcu
žalobkyne, či bol svedok prítomný aj pri doručovaní výpovede žalobkyni svedok odpovedal, že nebol
prítomný,akouviedolvúvode,tosadozvedelažoniekoľkodníneskôr,žežalobkyňaužvtendeňdostalavýpoveď (č.l. 314 spisu). Rovnako odvolací poukazuje na to, že svedok vo svojej výpovedi uviedol, že
neskôr sa dozvedel, že ešte v ten deň žalobkyňa dostala skutočne výpoveď (č. l. 314 spisu). V konaní tak
zatiaľ nebolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa oznámila žalovanému, že na ďalšom zamestnaní

trvá. Túto odvolaciu námietku žalovaného preto odvolací súd považuje za dôvodnú. Úlohou súdu prvej
inštancie tak bude vysporiadať sa s rozporom medzi čestným prehlásením svedka a jeho výpoveďou
v otázke oznámenia žalobkyne žalovanému, že na ďalšom zamestnaní trvá, prípadne na preukázanie
tejto skutočnosti vykonať ďalšie dokazovanie, za aktívnej účasti strán sporu, resp. aj z vlastnej iniciatívy
(§ 319 C.s.p.). Vyriešenie tejto zásadnej otázky má význam pre ďalšie pokračovanie sporu, keďže ako

na to poukázal žalovaný v odvolaní, v prípade, že žalobkyňa neoznámila žalovanému, že na ďalšom
zamestnaní trvá, potom jej pracovný pomer skončil dohodou uplynutím výpovednej doby, ak bola daná
neplatná výpoveď (§ 79 ods. 3 Zákonníka práce).

15. V súvislosti s výpovedným dôvodom z pracovného pomeru (nadbytočnosť zamestnanca) súd prvej
inštancie konštatoval, že nariadením ministra obrany zo dňa 26.2.2014, ktorým sa mení a dopĺňa

nariadenie ministra obrany Slovenskej republiky č. 99/2013, o počtoch
miest pre zamestnancov a profesionálnych vojakov štátnych rozpočtových organizácií v pôsobnosti
Ministerstva obrany Slovenskej republiky, v znení nariadenia ministra obrany Slovenskej republiky č.
3/1014, u žalovaného došlo k navýšeniu počtu miest zamestnancov a nie k zrušeniu pracovnej pozície
žalobkyne a z rozhodnutia riaditeľa žalovaného zo dňa 26.2.2014 vyplýva, že došlo len k premenovaniu

skupiny finančného zabezpečenia na skupinu finančného a personálneho zabezpečenia. Odvolateľ v
tejto súvislosti v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Pri tomto odvolacom dôvode ide o taký postup súdu prvej inštancie
pri hodnotení výsledkov dokazovania, pri ktorom súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov
nevyplynuli, prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Odvolací poukazuje na to,

že súd prvej inštancie iba konštatoval zistenia, vyplývajúce z vyššie uvedených dôkazov (nariadenie
ministra obrany a rozhodnutie riaditeľa), uvedené dôkazy však nepodrobil hodnoteniu v súlade s
§ 191 C.s.p. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude opätovne posúdiť vykonané dôkazy z hľadiska
existencie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, uplatneného vo výpovedi
z pracovného pomeru zo dňa 28.5.2014 a to zrušenie jednej z častí zamestnávateľa (zrušená skupina

finančného zabezpečenia a tým aj miesto vedúca skupiny finančného zabezpečenia), vzhľadom na
zmenurozsahujehoúlohscieľomzabezpečiťefektívnosťpráce,tedaposúdiťorganizačnúzmenuprijatú
zamestnávateľom, nadbytočnosť zamestnanca a príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím o organizačnej
zmene a nadbytočnosťou zamestnanca, prípadne vykonať ďalšie dokazovanie.

16. Žalobkyňa v súvislosti s vyslovením neplatnosti výpovede z pracovného pomeru v žalobe dôvodila
aj tým, že žalovaný jej neponúkol iné, pre ňu vhodné pracovné miesto. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie však nie je zrejmé, ako sa vysporiadal so splnením uvedenej podmienky platnosti, resp.
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru. Úlohou súdu prvej inštancie tak opätovne bude postupom
podľa § 191 C.s.p. vyhodnotiť vykonané dokazovanie a v rozhodnutí, v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p.,

svoj postup presvedčivo odôvodniť.

17. Pokiaľ žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného považovala skutkové tvrdenia o oznámení
zamestnávateľovi,žetrvánaďalšomzamestnaní,zanespornéspoukazomna§151C.s.p.,odvolacísúd
poukazuje na to, že konanie v prejednávanom prípade bolo začaté za účinnosti O.s.p., pričom podľa §

470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci,
popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospechstrany.Námietkužalobkyne,týkajúcusaúčinnéhopopretiaskutkovýchtvrdení,taknemožno

akceptovať. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu poukazovala aj na zákaz novôt v odvolacom konaní a to
v súvislosti s preukázaním prerokovania výpovede z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov.
Keďže uvedený výpovedný dôvod nebol žalobkyňou uplatnený v zákonnej dvojmesačnej prekluzívnej
lehote, nemá táto námietka v ďalšom konaní relevanciu.

18. Keďže za daného stavu by odvolací súd rozhodnutím vo veci nahrádzal prvoinštančné rozhodnutie,
čím by bolo stranám sporu odopreté právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na
inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov, ku ktorým by odvolací súd
dospel z hľadiska rozhodujúcich skutočností, považoval odvolací súd za potrebné rozhodnutie súduprvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Posúdenie podstaty veci
v rámci dvojinštančného súdneho konania je súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny
proces.

19. Odvolací súd zrušil aj odvolaním napadnutý výrok o trovách konania, pričom dáva do pozornosti
súdu prvej inštancie potrebu postupovať pri opätovnom rozhodovaní o trovách konania podľa § 262 ods.
1 a 2 C.s.p., kedy súd rozhodne najprv o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 C.s.p.) a až po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, o výške náhrady trov konania (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

20. O náhrade trov (tohto) odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci
(§ 396 ods. 3 C.s.p.).

21. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c)jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýška príslušenstvavčasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženoualebozriadenounaochranu spotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).