Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. jún 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/45/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112201170
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8112201170.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: LONLER s.r.o., so sídlom
Nezábudova 31, 083 01 Sabinov, IČO: 36 454 729, právne zastúpený: JUDr. Marek Sahuľ, advokát
so sídlom Hlavná 111, 080 01 Prešov proti žalovanému: Z. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z.
XX, XXX XX S., právne zastúpený: JUDr. Dušan Remeta, advokát so sídlom Masarykova 2, 080 01
Prešov, o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn.
8C/6/2012-452 zo dňa 14.02.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100
%, o výške ktorej rozhodne súd I. inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že súd teda vzhľadom na vyššie zistený skutkový stav,
citované právne ustanovenia, po splnení pokynov v zmysle záverov odvolacieho súdu súc viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu konštatuje, že žalobu je nutné zamietnuť z nasledujúcich dôvodov:
Súd prvej inštancie konštatuje, že je nesporné, že dlžník žalobcu - otec žalovaného mal uzatvorenú
zmluvu s leasingovou spoločnosťou na motorové vozidlo D. S., ktoré bolo špecifikované vyššie, pričom
je rovnako nesporné, že pôvodný nájomca (A. I.) previedol práva z tejto leasingovej zmluvy na svojho
syna Z. I. - v tomto konaní žalovaného.

Tvrdenie, že akontáciu ako aj nasledujúce splátky z tejto leasingovej zmluvy uhrádzal žalovaný sa
síce súdu javí ako spochybniteľné z dôvodu, že majetkové pomery žalovaného v čase úhrady tejto
akontácie v sume prevyšujúcej 14.000 eur ako aj nasledujúce splátky, neboli v takom stave, že by mu
umožňovali tieto úhrady. Na druhej strane ako konštatoval aj odvolací súd, ani otec žalovaného nebol v
takej finančnej situácii, že by mohol zaplatiť akontáciu a splátky, keďže išlo o osobu blízko dôchodkového
veku.
Žalovaný najskôr tvrdil, že si peniaze vo výške 400.000 Sk požičal od svojho švagra p. L., pričom

po nevrátení tejto sumy naňho previedol vlastníctvo motorového vozidla vo vyššej hodnote (podľa
odborného vyjadrenia znalca U.. K. v hodnote 18.770 eur k 2.7.2009), neskôr argumentoval zárobkom
vo L., o čom doložil aj potvrdenie.Samotný žalovaný na ostatnom výsluchu pred súdom tvrdil, že finančné prostriedky mal jednak z
práce na Slovensku a jednak z práce v zahraničí (Francúzsko), v kombinácii s pôžičkou od švagra.
Uvedená kombinácia financovania nebola procesným spôsobom žalobcom dostatočne vyvrátená. Len

namargosúdprvejinštancieuviedol,žerovnakotakbolobezosporu,žeskúšobnújazdunapredmetnom
motorovom vozidle vykonal samotný žalovaný, čo evokuje jeho osobný postoj k veci, ktorá je predmetom
leasingu.
Záverom súd prvej inštancie dodal, že to, či boli zo strany žalovaného, resp. jeho otca, porušené daňové,
účtovné alebo iné predpisy nie je predmetom tohto konania a je rizikom jednotlivých osôb, ktoré sú

ochotné znášať prípadné následky plynúce z administratívnej či trestnoprávnej zodpovednosti.
Z výpovede svedkov zabezpečených žalujúcou stranou T. a U.. K. síce vyplynulo, že motorové vozidlo
D. S. parkovalo pred bytovým domom na E. ulici v S., kde bývajú títo svedkovia ako aj otec žalovaného,
avšak ani žalovaný ani jeho otec nepopreli, že toto vozidlo užíval aj otec žalovaného, nielen samotný
žalovaný. Na druhej strane svedkovia zabezpečení žalovanou stranou K. a S. zhodne uvádzali, že
žalovaný dochádzal do práce práve motorovým vozidlom D. S..

Súd prvej inštancie v zhode s odvolacím súdom konštatuje, že skutočnosť, ak predmet leasingu bol
formálne zapísaný na dlžníka (otca žalovaného) a v skutočnosti ho v celom rozsahu nielen používala,
ale aj financovala iná osoba (žalovaný) a na túto osobu sa aj prevedie predmet leasingu, záver o ukrátení
veriteľa prevodom predmetu leasingu je vecne nesprávny.
Vzhľadom na to, že zo záverov vykonaného dokazovania je pravdepodobnejšie, že predmet leasingu

(automobil) bol financovaný žalovaným ako jeho otcom, nutne to vedie k záveru, že za takéhoto stavu
nedošlo k ukráteniu veriteľa.
Súd prvej inštancie preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, teda
odporovacej žalobe, aj v zmysle záverov odvolacieho súdu, nevyhovel.
Na tomto mieste súd považuje za nevyhnutné dať do pozornosti obidvoch sporových strán, že pri

posudzovaní súdenej veci dospel k záveru, že problém medzi sporovými stranami je inde a predmetná
kauza je len jedným z jeho prejavov. Je na stranách sporu, aby si uvedomili, že ich skutočný problém
vzájomného spolužitia (otec žalovaného v budove žalobcu) nedokáže vždy vyriešiť štátny orgán svojim
autoritatívnym výrokom. Žiadne rozhodnutie orgánu verejnej moci stranám sporu nedokáže zabezpečiť
pokojné a harmonické susedské spolunažívanie. Nastolenie optimálnej klímy, resp. aspoň znesiteľnosti

spolužitia v nájomných vzťahoch je výlučnou záležitosťou samotných strán. Súd ako štátny orgán môže
len apelovať na to, aby sa strany sporu zamysleli nad tým, či im stojí za to venovať svoj čas vytváraniu
a živeniu konfliktov. Ani v tomto spore nie je nikto víťazom, ale obidve strany sú tými, ktorí stratili mnoho
času, či už nezmyselnými útokmi alebo snahou brániť sa proti nim. Žiaden rezultát deklarujúci „kto má
pravdu“ problém vzájomného spolužitia nevyrieši.

Vo všeobecnosti platí, že v medziľudských vzťahoch akéhokoľvek charakteru od druhého môže každý
spravodlivo žiadať len to, čo je schopný a hlavne ochotný poskytnúť sám. Ak niekto požaduje pokoj tak
musí i sám prispieť k jeho vytvoreniu. Inak sa nevyhneme bludnému kruhu negatívnych reakcií, či odplát
(princíp tálionu), ktoré nikdy nič nevyriešia, ale len gradujú nežiaduci stav, ktorý bol vytvorený. Je na
každom, aký modus spolužitia zvolí, resp. nastaví. V tomto ohľade existujú v zásade minimálne dve

možnosti - buď nájsť spôsob ako s druhými vychádzať a eliminovať riziko vzniku konfliktných situácií
alebo zmeniť prostredie pôsobenia. Ďalšou zákonitosťou života v spoločnosti je, že každý zodpovedá
len za seba - za svoje reakcie, nie za reakcie druhých. V neposlednom rade treba mať tiež na pamäti, že
nikto nedokáže ovplyvniť všetko to, čo sa mu deje, môže však ovplyvniť a ovplyvňuje to, akým spôsobom
na to reaguje.

O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V prípade, že by odvolací súd

potvrdil prvostupňový rozsudok navrhol, aby ho zmenil v časti trov konania tak, že tieto nepriznáva
strane úspešnej v spore. Mal za to, že súd sa vôbec nevysporiadal s rozporuplnými výpoveďami
žalovaného v trestnom konaní, keď vo veci sporného motorového vozidla vypovedal, že: „neskôr
kúpil (A. I.) D. na leasing zo začiatku asi polroka nájomcom bola obžalovaný, auto bral z dôvodu,
že mal živnosť, pracoval a potreboval auto. Svedok (Z. I.) ďalej uviedol, že kým bol obžalovaný (A.

I.) nájomcom, obžalovaný splácal splátky, následne previedol na neho, a splátky tak splácal on. K
zloženej akontácii sa vyjadriť nevedel, nepamätal si, kto platil akontáciu ...“. V tomto konaní však
žalovaný tvrdí a preukazuje, že akontáciu splatil on, a to zo zdrojov, ktoré získal pôžičkou od švagra
K. L. vo výške 400 000,00 Sk. Ďalej však tvrdí, že na splatenie akontácie použil prostriedky, ktorési zarobil vlastnou prácou vo L.. Tieto tvrdenia podľa odvolateľa sa vylučujú. Výpoveď v trestnom
konaní je podľa názoru odvolateľa dôveryhodnejšia ako v tomto občianskoprávnom konaní, pretože v
občianskoprávnom konaní ako účastník konania nemôže byt' trestne stíhaný za nepravdivú výpoveď.

Podľa názoru odvolateľa v prípade, ak osoba blízka vypovedá v trestnom konaní, kde obžalovaným
je jeho otec, tak má možnosť odmietnuť vypovedať vo veci z dôvodu možného ohrozenia otca, alebo
pravdivo vo veci vypovedať, keďže je pod hrozbou spáchania trestného činu krivej výpovede. Tak ako
svedok tvrdí, že sporené motorové vozidlo potreboval otec žalovaného ako podnikateľ, a nevie odkiaľ
mal finančné prostriedky na splatenie akontácie, a následné platenie mesačných splátok, tak to tvrdenie

je pravdivé oproti tvrdeniu o pár rokov neskôr, že tieto prostriedky poskytol otcovi on sám, a rovnako
aj splácal splátky. V rovnakej miere je potom nepravdivé tvrdenie žalovaného, že on auto užíval a nie
otec, keď v trestnom konaní vyslovene uvádza, že auto bolo kupované pre otca, pretože ho nevyhnutne
potreboval pre svoje podnikanie. Teda je nepochopiteľné, že konajúci súd uveril tvrdeniam žalovaného,
ktorý vypovedal ako účastník konania, keď si bol vedomý, že klamaním pri svojich výpovediach nie
je trestnoprávne postihnuteľný, a neuveril jeho tvrdeniam ako svedka v trestnom konaní, kde jeho

nepravdivé tvrdenia môžu byt' trestnoprávne postihnuteľné za krivú výpoveď. Ak teda súd verí tvrdeniam
žalovaného v tomto konaní, potom je jeho povinnosťou dávať podnet na začatie trestného stíhania pre
krivú výpoveď v trestnoprávnom konaní. V ďalšom poukázal na výpovede svedkov, ktorí zabezpečení
žalobcom tvrdili, že videli len A. I. ako užíva toto sporné motorové vozidlo a nevideli, aby toto motorové
vozidlo užíval žalovaný a že toto vozidlo nebolo predané po skončení leasingu tretej osobe, parkovalo

pred obytným domom kde sa zdržiaval otec žalovaného a kde oni bývajú pričom parkovalo pred domom
aj cez víkend. Naopak svedkovia zabezpečení žalovaným ako jeho spolupracovníci tvrdili, že žalovaný
používal sporné motorové vozidlo do práce a späť. V tejto súvislosti poukazoval na to, že je nelogické
aby motorové vozidlo parkovalo pred bydliskom otca (A. I.). Mal za to, že z dôkazu vyplýva opačný
záver, t.j. že toto sporné motorové vozidlo využíval teda výlučne jeho otec A. I. a nie on, už len z toho

dôvodu mal po správnom vyhotovení dôkazov žalobe vyhovieť. Poukázal na ust. § 42a Občianskeho
zákonníka, vzhľadom na príbuzenský vzťah medzi A. I. a žalovaným mal súd žalobe vyhovieť. V ďalšom
odvolateľ poukázal na úmysel žalovaného, ako aj svedka, že údajne k uzavretiu leasingovej zmluvy
došlo s úmyslom uplatniť si v zmysle daňových zákonov nadmerný odpočet DPH, zníženie alebo úplné
odstránenie daňovej povinnosti zo svojho podnikania na úkor štátu. Ak by teda malo byť pravdou, že

sporné motorové vozidlo užíval žalovaný, tak došlo ku kráteniu dane, teda minimálne k prečinu jednak zo
strany žalovaného tak zo strany A. I.. Je preto nepochopiteľné, že odvolací ako aj prvostupňový súd túto
skutočnosť nebrali do úvahy, a „požehnali" protiprávne konanie žalovaného a svedka A. I.. V ostatnom
odvolateľ sa obmedzil na hodnotenie výsledkov ďalších sporov medzi stranami sporu.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok
potvrdil a priznal žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Poukázal
na to, že odvolanie žalobcu je nedôvodné s tým, že všetky žalobcom namietané skutočnosti boli
predmetom preskúmania veci zo strany odvolacieho súdu s tým, že pre meritórne rozhodnutie v
danej veci je relevantné to, kto bol skutočným užívateľom a financovateľom osobného motorového

vozidla. Doplnením dokazovania po vydaní uznesenia odvolacieho súdu sa ešte výraznejšie potvrdila
procesná obrana žalovaného s tým, že užívateľom osobného motorového vozidla bol žalovaný. Taktiež
z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že financovateľom osobného motorového vozidla bol
žalovaný.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 379
a nasl. CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je neopodstatnené.

5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).6. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli

účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo/204/2009).

7. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania
neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola
alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať

záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010).

8. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,

popr.poznatkov,ktorévyplynulizprednesovúčastníkovkonania,aleboktorévyšlinajavoinak,zhľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky vo veci 21Cdo 65/2000).

9. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje
na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu
sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná
logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej
úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že

v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,
zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu
dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010).

10. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje
na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu
sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná
logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej
úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že

v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,
zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu
dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010).
Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu,

na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu
prvej inštancie zodpovedali vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení
skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania.

11. Podľa § 153 CSP ods. 1, 2, 3, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí
súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov súdu.

Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v
odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

12. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

13. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho
a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa
zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a
prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie
podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela
ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a
predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu
pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte
sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam

pre moment viazanosti súdu. Za stavu, ak žalobca neoznačil žiadne dôkazy - prostriedky procesného
útoku do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie na súde prvej inštancie skončilo, tak potom ani
odvolací súd na tieto skutočnosti uplatnené v odvolacom konaní už prihliadať nemohol.

14. Pokiaľ nie je splnená podmienka existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, nie je

splnený základný predpoklad na to, aby všeobecný súd na účel dodržiavania princípu právnej istoty a
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď (uznesenie
Ústavného súdu SR z 09.02.2018, sp.zn. IV. ÚS 99/2018).

15. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v sebe zahŕňa aj právo jednotlivca na legitímne

očakávania. Z hľadiska princípu právnej istoty, podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré
je užšou kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu SR, sp.zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa
30.04.2008, Nález Ústavného súdu SR, sp.zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho
očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb
pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého

výsledku sa spoliehali (m. m. Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009,
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008). S legitímnym očakávaním úzko
súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány sa nemôžu, bez náležitého odôvodnenia a
poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, odchýliť od doterajšej
rozhodovacej praxe.

16. Ak odvolací súd skorším uznesením o zrušení prvoinštančného rozsudku a vrátení veci na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie sp.zn. 6Co/73/2017-416 zo dňa 27.03.2018, v ktorom okrem iného
konštatoval, že všetky okolnosti prípadu skôr nasvedčujú záveru, že dnes 70-ročný otec žalovaného
bol len formálne zapísaný pri jednotlivých úkonoch v súvislosti s leasingom. Nateraz sa zdá, že je viac

ako pravdepodobné, že vozidlo používal a financoval žalovaný, jeho tvrdenia síce kolidujú minimálne s
účtovnýmiadaňovýmipredpismi,nozhľadiskasúkromnéhoprávamajúrelevanciu.Odvolacísúdjetoho
názoru, že ak predmetom leasingu bol formálne zapísaný na dlžníka (otca žalovaného) a v skutočnosti
ho v celom rozsahu nielen používala, ale aj financovala iná osoba (žalovaný) a na túto osobu sa aj
prevedie predmetu leasingu, záver o ukrátení veriteľa prevodom predmetu leasingu je vecne nesprávny.

Predmet leasingu sa totiž v skutočnosti dostal do dispozičnej sféry osoby, ktorá ho financovala a užívala
a z hľadiska súkromného práva preto nejde o zbavenie sa majetku, ale skôr o formálne zosúladenie
stavu so skutočnou kauzou dotknutého vzťahu (body 10, 11 uznesenia).

17. Ak súd prvej inštancie rozhodol v súlade s uvedeným záverom a od zrušenia predchádzajúceho

prvoinštančného rozhodnutia do vydania napadnutého rozsudku nedošlo ku zásadnej zmene dôkaznej
situácie, potom všetky námietky odvolateľa uvedené v odvolaní sú neopodstatnené a odvolaciemu
súdu neostáva nič iné len skonštatovať, že ak predmet leasingu sa dostal do majetku osoby, ktoráho v skutočnosti financovala a užívala, tak z hľadiska súkromného práva potom nemožno konštatovať
zbavenie sa majetku, ale len o zosúladenie stavu so skutočnou kauzou dotknutého vzťahu.

18. Za takejto situácie odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP so stotožnením sa s dôvodmi
napadnutého rozsudku rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Ani odvolací súd
nenašiel dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP a tomu zodpovedá aj výrok o ich
náhrade.

19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 CSP s poukazom na ust. § 255
CSP a vychádzajúc zo zásady úspešnosti upravenej v tomto ustanovení odvolací súd úspešnému
žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania, ktorých kvantifikáciu uskutoční súd prvej
inštancie samostatným rozhodnutím.

20. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).