Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. máj 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/53/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7819203270
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7819203270.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu JUDr. Jany Dudíkovej a Mgr. Miloša Greguša v právnej veci navrhovateľky W. H. nar. XX.X.XXXX
bývajúcej v S. č. XX zastúpenej JUDr. Luciou Bakošovou advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie
v Rožňave na Šafárikovej ulici č. 20 proti povinnému R. H. nar. X.X.XXXX bývajúceho v S. č. XX
zastúpeného JUDr. Ladislavom Csákóom advokátom so sídlom advokátskej kancelárie v Rožňave na
Hviezdoslavovej ulici č. 4 v konaní o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky o odvolaní
navrhovateľky a o odvolaní povinného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 6Pc/15/2019-248
zo dňa 2.7.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Odmieta odvolanie navrhovateľky proti výroku o zastavení konania v časti prevyšujúcej výšku
príspevku na výživu rozvedenej manželky 250 Eur mesačne.

II. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch o zamietnutí návrhu a o trovách konania.

III. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti prevyšujúcej výšku príspevku
na výživu rozvedenej manželky 250 Eur mesačne na návrh navrhovateľky zastavil. Výrokom II. návrh

navrhovateľky,abysúdzaviazalpovinnéhoplatiťjejpríspevoknarozvedenúmanželku250Eurmesačne
od podania návrhu zamietol a výrokom III. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu
trov konania.

2. Výrok o čiastočnom zastavení konania odôvodil ust. § 29 CMP, keďže navrhovateľka v tejto časti
vzala svoj návrh späť. Návrh vo veci samej zamietol z dôvodu, že na strane navrhovateľky neboli
zistené okolnosti svedčiace o tom, že nie je schopná sama sa živiť a uspokojovať tak svoje základné

odôvodnené potreby, čo je esenciálnym predpokladom, aby bolo možné jej návrhu o určenie príspevku
na výživu rozvedenej manželky vyhovieť. Poukázal na to, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že
navrhovateľka sama uhrádza náklady spojené s bývaním a réžiou rodinného domu, v ktorom býva,
avšak rovnako nebolo sporné ani to, že býva bezodplatne v rodinnom dome patriaceho do výlučného
vlastníctva povinného, čo je potrebné považovať za formu vecného príspevku na výživu navrhovateľky
zo strany jej bývalého manžela. Súd prvej inštancie konštatoval, že v období od podania návrhu, t.j. od
8.10.2019 do 31.12.2019, kedy bola navrhovateľka nezamestnaná a rovnako aj v čase rozhodovania,

hoci bola navrhovateľka zamestnaná a mala stály príjem, aj keď len vo forme minimálnej mzdy, povinný
jej prispieval na výživu formou vecného príspevku na výživu tým, že jej umožnil bezodplatne bývať
v rodinnom dome, ktorý je jeho výlučným vlastníctvom. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie
nepristúpil k vykonaniu dokazovania ohľadom preukazovania aktivity v čase, keď bola navrhovateľkanezamestnaná, pretože aj v tomto období jej povinný na výživu prispieval vyššie uvedenou formou
vecného príspevku. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní bolo jednoznačne osvedčené, že
navrhovateľkin zdravotný stav ju nevyradil z pracovného procesu, o čom svedčí aj skutočnosť, že od

1.1.2020 bola riadne zamestnaná. Poukázal aj na to, že samotná skutočnosť, že ak jeden z rozvedených
manželov, v tomto prípade povinný, má vyšší príjem, ak sú jeho majetkové pomery na vyššej úrovni ako
sú majetkové pomery druhého z rozvedených manželov, v tomto prípade navrhovateľky, automaticky to
neznamená vznik nároku na príspevok na výživu rozvedeného manžela. O trovách konania súd prvej
inštancie rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

3. Proti tomuto rozsudku, len čo do jeho výroku o náhrade trov konania, podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie povinný z dôvodu, že v konaní bol v plnom rozsahu úspešný, navrhovateľka zjavne
zlomyseľne v rozpore s dobrými mravmi podala návrh na začatie konania, hoci veľmi dobre vedela,
akého druhu príspevku sa domáha a teda aj to, že na rozdiel od manželského výživného pri príspevku
na výživu rozvedenej manželky v žiadnom prípade neplatí zásada, že by životná úroveň rozvedených

manželov mala byť rovnaká, ba čo viac, táto ani len podobná nemusí byť, pretože zákonné kritériá v
tomtosmeresúvyjadrenévust.§72ods.1Zákonaorodineatýmisúnastranepovinného,akobývalého
manžela,jehoschopnosti,možnostiamajetkovépomery,kýmnastraneoprávnenéhobývaléhomanžela
je jeho neschopnosť sám sa živiť. Navrhovateľka túto skutočnosť predpokladanú zákonom, nevedela
preukázať, a preto veľmi dobre vedela, že v konaní nemôže uspieť. O to viac, že si bola vedomá toho,

že on jej zabezpečuje možnosť bezplatného bývania v rodinnom dome, ktorého je výlučným vlastníkom.
Poukázal aj na skutočnosť, že akonáhle sa otvorila otázka, že jedinou pravou príčinou toho, prečo nie
je zamestnaná a nikde nepracuje, je jej neochota pracovať, vzápätí si dokázala nájsť zamestnanie a
dosahovať tak príjem zo závislej činnosti. Tým sama preukázala, že jej tvrdenia, že nemôže pracovať pre
zlý zdravotný stav, sú zjavne zavádzajúce a že koná v rozpore s dobrými mravmi v úmysle ťažiť z toho,

že on ťažko peniaze zarába. Aj keď si je vedomý, že v zmysle ust. § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá
nárok na náhradu trov konania, je hlboko presvedčený o tom, že v tomto prípade by bolo spravodlivé
postupovať v zmysle ust. § 55 CMP, podľa ktorého môže súd náhradu trov konania priznať aj vtedy,
ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o trovách
konania však nijako neodôvodnil, čím mu znemožnil, aby mohol uskutočňovať jemu patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Naviac rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov
konania nebolo vôbec odôvodnené, považuje ho za nepreskúmateľné. Z uvedených dôvodov navrhol
rozsudoksúduprvejinštancievjehovýrokuotrováchkonaniazmeniťtak,žemupriznáprávonanáhradu
všetkých trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne navrhol rozsudok v napadnutej časti rozhodnutia

zrušiť a vrátiť ho súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4.Navrhovateľkavosvojomvyjadreníkodvolaniupovinnéhovočivýrokuonáhradetrovkonania uviedla,
že povinný síce navrhoval, aby mu súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania, avšak svoj návrh
žiadnymi argumentmi neodôvodnil. Poukázala na to, že v civilnom mimosporovom konaní nie je možné

hovoriť pri náhrade trov konania o úspechu alebo neúspechu niektorého účastníka v konaní, a preto
ani plný úspech v konaní nemôže byť okolnosťou pre aplikáciu ust. § 55 CMP, ktoré súd použije len
vo výnimočných prípadoch. Je toho názoru, že na strane povinného neexistujú žiadne okolnosti, pre
ktoré by mu mala byť priznaná náhrada trov konania. Bolo by pritom spravodlivé, aby bola náhrada trov
konania priznaná jej s prihliadnutím na okolnosti prípadu, najmä na jej nepriaznivé majetkové pomery,

na jej podlomený zdravotný stav a minimálne pracovné skúsenosti, ktoré ju obmedzujú v tom, aby si
našla adekvátne a lepšie platené zamestnanie. Odvolanie povinného považuje za nedôvodné.

5. Povinný vo vyjadrení k vyjadreniu navrhovateľky uviedol, že navrhovateľka evidentne koná v rozpore
s dobrými mravmi, návrh podala účelovo z pomsty, i keď je očividné v zmysle vykonaných dôkazov, že

v konaní nemôže uspieť, všetky jej kroky smerujú k vyvolaniu dojmu, že ona je sociálne odkázanou
osobou. Navrhol, aby odvolací súd, čo do výroku o trovách konania, rozhodol v zmysle jeho návrhu.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka
proti všetkým jeho výrokom. Rozhodnutie považuje za nezákonné, nespravodlivé a nepreskúmateľné

najmä pre nedostatok dôvodov v jeho odôvodnení. Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie je zmätočné,
vychádza z neúplného skutkového základu, ktorý si súd nesprávne vyložil a rozhodol predčasne a
nesprávne. Uviedla, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, a to aj napriek tomu, že v nesporových konaniach sa uplatňuje vyšetrovaciazásada. Nestotožňuje sa s odôvodnením, čo sa týka zdravotných problémov a s tým spojeným
obmedzením na trhu práce. Konajúci súd sa nezaoberal inými skutočnosťami, ktoré jej objektívne bránia
sa zamestnať. Okrem zdravotných ťažkostí je to spôsobené aj tým, že v regióne, v ktorom navrhovateľka

býva, je vysoká nezamestnanosť a nie je ľahké si nájsť vhodnú prácu. Poukázala na to, že si po celý čas
aktívne hľadala prácu, o čom svedčí aj spis ÚPSVaR, ktorý navrhla pripojiť. Zúčastňovala sa rozličných
rekvalifikácii, aktivačných prác, kurzov a programov na opätovné zaradenie na trh práce. O jej aktivite
svedčí aj fakt, že si prácu našla a od januára 2020 sa zamestnala. S obdobím od podania návrhu
(8.10.2019) do 31.12.2019 sa súd prvej inštancie nevysporiadal, v tomto období bola nezamestnaná,

nemala žiaden príjem a nemala nárok na štátne dávky. Poukázala aj na to, že súd prvej inštancie sa
nedostatočne zaoberal príčinami rozvratu vzťahov medzi účastníkmi konania, pritom návrh na rozvod
manželstva podal povinný, odsťahoval sa zo spoločnej domácnosti, hrubo porušoval svoje manželské
povinnosti, bol jej neverený, našiel si mimomanželskú známosť a začal žiť s novou partnerkou v ubytovni
s mesačným nájomným vo výške 550 Eur. Namietala, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový
stav aj z toho hľadiska, že nezisťoval, akými finančnými prostriedkami povinný disponoval v rozhodnom

období, aký mal príjem z podnikateľskej činnosti a celkovú majetkovú situáciu. Má za to, že majetková
situácia povinného mu jednoznačne umožňovala prispievať na jej výživu bez toho, aby sa čo i len
znížila jeho životná úroveň. Uviedla, že povinný žije luxusným životom. Okrem toho, že platí nájom v
centre mesta v sume 550 Eur mesačne spolu so svojou novou partnerkou, na sociálnych sieťach sa
prezentuje nákladnými dovolenkami v zahraničí, i na Slovensku. Zdôraznila, že v období od 8.10.2019

do 31.12.2019 preukázateľne nemala žiaden príjem a od 1.1.2020 bol jediným zdrojom jej príjmu
príjem z pracovného pomeru vo výške 467,70 Eur. Preukázala, že mesačne uhrádza náklady spojené s
bývaním, mobilný paušál, internet, okrem toho je nesporné, že má ďalšie zvýšené výdavky v súvislosti
so zhoršeným zdravotným stavom, má nevyhnutné náklady aj na zabezpečenie stravovania, ošatenia
a hygieny. Žije s dcérou, ktorá študuje na vysokej škole, čiže je nezaopatreným dieťaťom, nakoľko sa

sústavne pripravuje na budúce povolanie. Povinný na výživu dcéry neprispieva. Navrhla, aby odvolací
súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že zaviaže povinného prispievať na výživu rozvedenej
manželky mesačne sumou 250 Eur od 1.10.2019 a žiadala nahradiť trovy konania v rozsahu 100 %.
Alternatívne navrhla zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

7. Povinný vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že ho považuje za nedôvodné. Aj
keď navrhovateľka vymenúva po stránke formálnej, aké rozhodnutie je potrebné považovať za
nepreskúmateľné, neuvádza, v čom vidí konkrétne nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Napriek tomu, že namietala, že súd prvej inštancie nevykonal potrebné dôkazy, neuviedla žiaden

dôkazný návrh, ktorý mala v konaní predniesť a ktorý by súd nebol akceptoval. Zdôraznil, že súd prvej
inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym právnym záverom, pričom poukázal
na to, že navrhovateľka už aj v minulosti bola zamestnaná u rôznych zamestnávateľov, vždy ale len
veľmi krátku dobu. Táto skutočnosť nesvedčí o jej zdravotných ťažkostiach, ale spolu s faktom, že
od 1.1.2020 sa dokázala zamestnať, skôr svedčí o jej negatívnom vzťahu k práci s tým, že kým nie

je donútená k tomu, aby pracovala, mieni sa vyhýbať poctivej práci a radšej si hľadá cestičky, ako si
získať financie potrebné k životu bezpracne. Nemôže obstáť ani jej tvrdenie o vysokej nezamestnanosti
v regióne, pretože nepreukázala, že by sa bola o prácu riadne uchádzala, naviac v konaní preukázal,
že boli viaceré voľné pracovné miesta aj v ich regióne, napr. spoločnosť F. a.s. či Q. W. s.r.o., ale aj
iné. Tým bolo podľa povinného dokazovaním ustálené, že navrhovateľka nepracovala pre subjektívne

dôvody spočívajúce v jej osobe a aj keď nepracovala, pracovať mala možnosť a bolo jej vecou, že
túto príležitosť nevyužila. Poukázal aj na jej tvrdenie, že nemala nárok na žiadne štátne dávky. Toto
tvrdenie opäť ničím nepreukázala a naviac, aj tak to nemá žiadnu relevanciu. Uviedol, že mala pracovať
a nebola by odkázaná na štátne dávky. Ani nepreukázala, že o ne žiadala. Na základe uvedeného sa
povinnému javí, že navrhovateľka sa domáhala príspevku na rozvedeného manžela v rozpore s dobrými

mravmi. Odmieta aj jej tvrdenie, že ich manželstvo sa rozpadlo len z dôvodov, ktoré by spočívali v
jeho osobe. Považuje za zarážajúcu argumentáciu, že žije luxusne, pretože si dovolí platiť nájomné
vo výške 550 Eur za turistickú ubytovňu potom, čo mu bez právneho dôvodu zabránila bývať v jeho
rodinnomdome,ktorýjevjehovýlučnomvlastníctve.Turistickáubytovňapatrídokategórienajlacnejších
bývaní. Poukázal aj na to, že ako živnostník mal síce vyšší numerický príjem ako navrhovateľka, ale

práve z titulu jeho postavenia SZČO mal aj ďaleko vyššie výdavky. K tvrdeniu navrhovateľky o jej zlom
zdravotnom stave povinný uviedol, že je pravdou, že sa liečila z epilepsie, avšak už 20 rokov nemala
žiaden záchvat, naviac epilepsia nie je chorobou, ktorá by uchádzača o zamestnanie diskvalifikovala z
možnosti vykonávať prácu, hoci je pravda, že má za následok určité obmedzenia (zákaz vykonávaniapráce osamote, vo výškach a pod.). Poukázal aj na to, že navrhovateľka je vyučená šička a preukázal,
že v rozhodnom období v regióne boli práce v tejto profesii, pričom ide o prácu, akú môže vykonávať aj
človek trpiaci epilepsiou. Už v konaní pred súdom prvej inštancie namietal správu lekárky MUDr. S., ktorá

je neurologičkou avšak nemá odbornosť na pracovné právo. Preto namietal jej záver, že navrhovateľka
má z dôvodu liečby na epilepsiu výrazne obmedzené možnosti pracovného uplatnenia. K zabezpečeniu
výchovy ich dcéry povinný uviedol, že sa snaží s dcérou vychádzať maximálne dobre, plní si voči nej
svoju vyživovaciu povinnosť, čoho dôkazom je fakt, že dcéra od neho nikdy nepožadovala výživné pre
dospelé dieťa.

8. Navrhovateľka vo vyjadrení k vyjadreniu povinného uviedla, že o prácu sa riadne uchádzala, z toho
dôvodu aj navrhla pripojiť spis ÚPSVaR ako dôkaz, ktorý však súd prvej inštancie zamietol. Aktívne sa
zapájala do rozličných kurzov a rekvalifikačných programov, ktoré úrad práce organizoval. Uviedla, že
je aktívna a schopná pracovať a po odchode živiteľa rodiny robila všetko preto, aby sa sama postarala
o domácnosť a spoločnú dcéru. Zdravotný stav a minimálne pracovné skúsenosti ju však značne

obmedzujú.Nároknaštátnesociálnedávkypreukázala.Dôvodyrozpadumanželstvamohladosvedčiťaj
ich dcéra, ktorú navrhla vypočuť, ale aj tento návrh bol zamietnutý. Považuje za nesporné, že v luxusnom
nájomnom byte býva povinný so svojou novou partnerkou, s ktorou po odchode od navrhovateľky zdieľa
spoločnú domácnosť. Susedia, známi, rodinní príslušníci by mohli taktiež potvrdiť, aké boli príčiny
rozpadu ich manželstva a dosvedčili by, že hlavným dôvodom bola jeho mimomanželská známosť.

Poprela, že by si povinný plnil vyživovaciu povinnosť voči dcére, čoho dôkazom je aj konanie vedené
na Okresnom súde Rožňava o určenie výživného pre plnoletú dcéru vedené pod sp. zn. 8Pc/15/2020.
Uviedla, že od augusta 2020 už s dcérou nebývajú v rodinnom dome povinného, ale presťahovali sa do
jednoizbového sociálneho nájomného bytu, ktorý im poskytla dočasne obec Brzotín, čím sa jej zvýšili
náklady na bývanie. Trvá na podanom návrhu.

9. Povinný k vyjadreniu navrhovateľky uviedol, že považuje za právne významnú skutočnosť, že
medzi sporovými stranami nie je sporné a ich zhodnými tvrdeniami je nepochybne preukázané, že
navrhovateľka už aj v minulosti bola opakovane zamestnaná u rôznych zamestnávateľov, vždy ale veľmi
krátku dobu. Zdôraznil, že táto skutočnosť nesvedčí o jej zdravotných ťažkostiach, ale spolu s faktom,

že aj toho času sa dokázala zamestnať, svedčí o jej negatívnom vzťahu k práci a o závere, že sa v jej
osobe jedná o fluktuanta, ktorý sa vyhýba poctivej práci. Zároveň poukázal na priznanie navrhovateľky,
že aj ona sama sa považuje za aktívnu a schopnú pracovať, ako aj to, že po jeho odchode ako živiteľa
rodiny, robila všetko preto, aby sa sama postarala o domácnosť a spoločnú dcéru. Nevie, prečo tak
nekonala už skôr, prečo sa nezamestnala a prečo neurobila aspoň minimum pre domácnosť a ich rodinu.

Opätovne zdôraznil, že nielen on bol príčinou rozvratu manželstva. Svoju vyživovaciu povinnosť voči
dcére si plnil, pričom je presvedčený, že práve navrhovateľka presvedčila dcéru, aby podala návrh na
určenie výživného a tak sa vysporiadala s jeho procesnou obranou v tomto konaní. Navrhol vyhovieť
jeho odvolaniu proti výroku o trovách konania a potvrdiť rozsudok vo veci samej za súčasného priznania
práva na náhradu trov aj odvolacieho konania.

10. Navrhovateľka podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 29.1.2021 oznámila, že je opätovne
nezamestnaná a od 1.1.2021 je zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie, o čom predložila
oznámenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Rožňava. Zároveň uviedla, že povinný napriek tomu,
že bol zaviazaný rozhodnutím Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 8Pc/15/2020

platiť na výživu dcéry sumou 180 Eur mesačne, túto povinnosť si neplní. Povinný neuhrádza ani svoj
záväzokvyplývajúcizuzneseniaOkresnéhosúdu Rožňavasp.zn.11C/55/2020vkonaníovyporiadanie
BSM, na základe ktorého bol zaviazaný vyplatiť jej v rámci vyrovnania podielov sumu 3.760,54 Eur v
splátkach 100 Eur mesačne.

11. Konania vo veciach výživného plnoletých osôb sa prejednávajú a rozhodujú podľa zák. č. 161/2015
Z.z. Civilný mimosporový poriadok (CMP).

12. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku (CSP), ak tento zákon neustanovuje inak.

13. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

14. Podľa § 386 písm. b/ CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.15. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

16.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

17. Podľa § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

18. Podľa § 55 CMP, súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd skôr, ako pristúpil k posudzovaniu dôvodnosti podaného
odvolania z jeho vecnej stránky, posúdil, či odvolatelia splnili všetky zákonom vyžadované podmienky,
ktoré odvolaciemu súdu umožnia odvolania meritórne prejednať. Jedna z podmienok prípustnosti
odvolania je upravená v ust. § 359 CSP, a to, že odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané. Zo spisu je zrejmé, že navrhovateľka sa podaným návrhom zo dňa 8.10.2019

domáhala určenia príspevku na výživu rozvedenej manželky v sume 600 Eur mesačne. Na pojednávaní
dňa 2.7.2020 navrhla, aby súd zaviazal povinného uhrádzať príspevok na výživu rozvedenej manželky
v sume 250 Eur mesačne vždy k 15. dňu v mesiaci navrhovateľke a v prevyšujúcej časti zobrala
návrh späť. Na základe toho, súd prvej inštancie výrokom I napadnutého rozsudku konanie v časti
prevyšujúcej výšku príspevku na výživu rozvedenej manželky 250 Eur mesačne zastavil. V tejto časti,

teda v plnom rozsahu, vyhovel návrhu navrhovateľky. Navrhovateľka podala odvolanie proti všetkým
výrokom napadnutého rozsudku, teda aj proti výroku o čiastočnom zastavení konania. Vzhľadom k tomu,
žeodvolaniemôžepodaťlenstrana,vneprospechktorejbolorozhodnutievydané,navrhovateľkanebola
oprávnenou osobou na podanie odvolania proti výroku o zastavení konania v časti prevyšujúcej výšku
príspevku na výživu rozvedenej manželky 250 Eur mesačne, preto odvolací súd v tejto časti odvolanie

navrhovateľky podľa § 386 písm. b/ CSP odmietol.

20. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu
spoluskonaním,ktorémupredchádzalovrozsahuvyplývajúcomz§379CSPstým,ženiejeodvolacími
dôvodmi viazaný podľa § 66 CMP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný

stav veci, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 CSP vyhodnotil
dôkazy, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami navrhovateľky uplatnenými v odvolaní,
ktoré uviedla v návrhu, resp. v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní

neuviedla žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o jej nároku na určenie
príspevku na výživu rozvedenej manželky. Odvolací súd dospel k záveru, že v priebehu konania na súde
prvej inštancie boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o
určení príspevku na výživu rozvedenej manželky, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemal pochybnosti
o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie
návrhu v konaní. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a
úplne zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery
zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

21. Odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že zo zákonných ustanovení citovaných v
napadnutom rozsudku týkajúcich sa určovania príspevku na výživu rozvedeného manžela (§72 ZR)
vyplýva, že zánikom manželstva zanikajú všetky osobné a osobnomajetkové práva a povinnosti

manželov. Zaniká teda aj vzájomná vyživovacia povinnosť medzi manželmi, ktorá má manželom
zabezpečiť zásadne rovnakú životnú úroveň. Dôvodom pre priznanie príspevku nie je rozdiel v životnej
úrovni bývalých manželov po rozvode manželstva, ani skutočnosť, že navrhovateľovi klesla životná
úroveň oproti obdobiu pred zánikom manželstva a ani to, že si vlastnou prácou nedokáže zarobiťdostatok prostriedkov na uspokojovanie potrieb v rozsahu ako počas trvania manželstva. Jedinou
relevantnou skutočnosťou môže byť fakt, že bývalý manžel nie je schopný sám sa primerane živiť.
Životná úroveň bývalých manželov sa neskúma, ani neporovnáva. Nemožno skúmať ani porovnávať

ani životnú úroveň navrhovateľa počas trvania manželstva a po jeho rozvode. Dokazovanie súdu sa na
strane oprávneného obmedzuje len na porovnanie jeho možností, schopností, majetkových pomerov a
primeraných potrieb. Ak súd zistí, že nie je objektívne alebo subjektívne v možnostiach rozvedeného
manžela živiť sa primeraným spôsobom samostatne, potom až následne posúdi, či druhý rozvedený
manžel má možnosti prispievať mu na výživu určitou sumou tak, aby boli potreby oprávneného

zabezpečené v primeranej miere.

22. V tomto prejednávanom prípade bolo nepochybne preukázané, že bolo subjektívne aj objektívne
v možnostiach navrhovateľky živiť sa primeraným spôsobom samostatne. V konaní bolo jednoznačne
osvedčené, že navrhovateľkin zdravotný stav ju nevyradil z pracovného pomeru, o čom svedčí
skutočnosť, že počas rozhodnej doby bola schopná sa zamestnať a primerane sa živiť. Na tejto

skutočnosti nemení nič ani fakt, že bola zamestnaná len od 1.1.2020 do 31.12.2020 a od 1.1.2021
je vedená ÚPSVaR Rožňava v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Rozhodujúcou je skutočnosť,
že bolo v jej možnostiach samostatne sa živiť primeraným spôsobom. Sama uviedla, že je aktívna
a schopná pracovať a po odchode povinného ako živiteľa rodiny sa sama postarala o domácnosť a
spoločnú dcéru. Aj keď preukázala, že je od roku 1996 liečená neurológom pre primárne generalizované

epileptické paroxyzmy a je na antiepileptickej liečbe, nepreukázala, že by sa jednalo o takú jej
subjektívnu skutočnosť, ktorá by ju oprávňovala na priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky.
Za objektívnu nemožnosť živiť sa primeraným spôsobom samostatne považovala nedostatok práce v
regióne, čo preukázala aj potvrdeniami o hľadaní si zamestnania zo dňa 15.6.2020 a 22.6.2020. Tu
odvolací súd poukazuje na to, že uvedené potvrdenia sú za obdobie, kedy bola navrhovateľka riadne

zamestnaná, iné potvrdenia o hľadaní si práce nepredložila. Naproti tomu povinný mal vedomosť, že
napríklad v spoločnostiach F. a.s. či Q. W. s.r.o. boli voľné pracovné miesta. Odvolací súd sa preto
v plnom rozsahu stotožnil s hodnotením súdu prvej inštancie, že navrhovateľka nesplnila základnú
zákonnú podmienku pre priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky a to, že nie je objektívne
alebo subjektívne v jej možnostiach živiť sa primeraným spôsobom samostatne. Keďže nie je splnená

táto zákonná podmienka, bolo nadbytočné ďalej zisťovať schopnosti, možnosti a majetkové pomery
povinného prispievať na jej výživu určitou sumou tak, aby boli jej potreby zabezpečené v primeranej
miere. Naviac, súd prvej inštancie správne poukázal aj na skutočnosť, že vyživovacia povinnosť môže
byť plnená aj poskytovaním vecných plnení, v tomto prípade umožnením bývania navrhovateľky v
rodinnom dome povinného.

23. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie aj v napadnutom výroku o trovách konania a
dospelkzáveru,žeajkeďvýrokneodôvodnil,rozhodolvzmysle§52CMPvecnesprávne.Povinnýtvrdil,
že súd prvej inštancie pochybil, keď mu nepriznal právo na náhradu trov konania, aj keď mal vo veci plný
úspech(podľazásadyúspešnosti)avyslovilnázor,žeajpodľa§55CMPbybolospravodlivéspoukazom

na ním uvedené skutočnosti priznať mu právo na náhradu trov konania. Odvolací súd konštatuje, že
zásadu úspešnosti nie je možné uplatňovať v konaní podľa CMP a to vzhľadom na okruh vecí, ktoré sú
prejednávané v režime tohto zákona, ako aj z dôvodu prítomnosti verejného záujmu. V týchto konaniach
platí, že každý z účastníkov si platí trovy konania sám (§ 49 CMP) a žiaden z nich nemá ani nárok na ich
náhradu od iného účastníka. Toto všeobecné pravidlo formulované ako generálna klauzula je prelomené

v dvoch prípadoch a to podľa § 53 a § 55 CMP. Podľa § 53 CMP sa priznanie náhrady trov konania týka
len konaní vo veci určenia rodičovstva a konaní vo veciach notárskych úschov. Podľa § 55 CMP súd
môženáhradutrovkonaniapriznaťajvtedy,akjetosohľadomnaokolnostiprípaduspravodlivé,účastník
si ich musí riadne uplatniť a musia byť náležite odôvodnené. Pri hodnotení kritérií, súd nemôže brať do
úvahy len osobné a majetkové pomery účastníkov. Relevantné by mali byť okolnosti prejednávanej veci,

prípadne vykonávanie obštrukcií v konaní. V tomto prípade si navrhovateľka pred súdom prvej inštancie
nárok na náhradu trov konania neuplatnila, povinný si nárok na náhradu trov konania uplatnil, ale jeho
priznanie ničím neodôvodnil. Obaja si uplatnili nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd
konštatuje, že návrh na priznanie príspevku na rozvedeného manžela je bežným návrhom, nemožno
ho vo svojej podstate považovať za šikanózny. Zo spisu je zrejmé, že ani jedna strana nekonala vo

veci obštrukčne. Poukazovanie povinného na nesplnenie hmotnoprávnych predpokladov navrhovateľky
na priznanie nároku, prípadne neunesenie dôkazného bremena, súd zohľadnil pri rozhodovaní vo veci
samej zamietavým výrokom. Súčasne odvolací súd konštatuje, že sa nejednalo o svojvoľné uplatnenienároku a zároveň ani nezistil žiadne okolnosti prípadu, pre ktoré by bolo spravodlivé priznať niektorej zo
strán nárok na náhradu trov konania, vrátane odvolacieho konania.

24. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
v jeho výrokoch o zamietnutí návrhu a o trovách konania potvrdil ako vecne správny a pretože sa
v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP sa
v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na
zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

25. Keďže odvolací súd nezistil žiadne okolnosti prípadu, pre ktoré by bolo spravodlivé priznať niektorej
zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa §
396 ods. 1 CSP v spojení s § 52 a § 55 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

26. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).