Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. apríl 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/82/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115207674
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8115207674.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov

JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: P. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Y. XX, XXX XX P., právne zastúpený: JUDr. Michal Feciľak, advokát, so sídlom Jesenná 8, 080 01
Prešov, proti žalovanému: U. P., so sídlom B. XX, XXX XX P., právne zastúpený: JUDr. Alojz Naništa,
advokát, so sídlom Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, o náhradu za užívanie nehnuteľnosti, o odvolaní
žalobcu a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Prešove č.k. 15C/130/2015-547 zo
dňa 21.marca 2019 jednohlasne takto,

r o z h o d o l :

Mení rozsudok vo výroku I. tak, že žalobu zamieta.

Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. rozsudku.

Priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 8.237,68 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05
% ročne
- zo sumy 7.541,91 Eur od 28.3.2015 až do zaplatenia,

- zo sumy 210,67 Eur od 14.8.2015 až do zaplatenia,
- zo sumy 485,10 Eur od 4.8.2016 až do zaplatenia

a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 81,70 % a to do 3 dní odo
dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vecne bremeno vzniká „in rem“ a vzťahuje sa na každého
vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na zmenu vlastníctva, a tak nemožno jeho vznik posudzovať
samostatne u každého vlastníka zaťaženého pozemku. Zákonné vecné bremeno je tiež charakterom
vecné bremeno, ktoré zaťažuje vlastníka pozemku v prospech vlastníka stavby. Riadi sa špeciálnou

právnou úpravou, avšak nejde o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy
Občianskeho zákonníka o vecných bremenách. Ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, upravuje tento vzťah zákon
č. 66/2009, ktorý nadobudol účinnosť od 01.júla 2009. Súd sa nestotožnil s výkladom § 4 ods. 1 tohtozákona, ktorý vykonal žalobca. Ten totiž dôvodil, že ide o neoprávnenú stavbu žalovaného. Súd k tomu
uviedol, že podstata neoprávnenej stavby spočíva v tom, že niekto stavia na cudzom pozemku bez toho,
aby mu svedčil právny titul, umožňujúci na cudzom pozemku stavbu zriadiť. Podstatou nepovolenej

stavby je absencia stavebného povolenia. V prejednávanej veci účinnosťou zákona o neoprávnenú
stavbu už nemôže ísť. Citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 22Cdo/1964/2010.
Zákonodarcavposudzovanejprávnejúpraveuprednostnilpovoleniestavbyainformácie,akideostavbu
povolenú podľa právnych platných predpisov, z hľadiska súladu zo stavebnými predpismi a dospel k
záveru, že k stavbe vzniklo právo vecného bremena v prospech žalovaného. Poukázal tiež na nález

Ústavného súdu SR z 12.októbra 2016, sp.zn. PL-ÚS/42/2015, uznesenie Najvyššieho súdu SR z
23.apríla 2015, pod sp.zn. 4MCdo/2/2014. Dospel k záveru, že ide o vecné bremeno a odplatu je možné
priznať opakovane. Vychádzal zo znaleckého posudku Technickej univerzity v M. č.1 a priznal tak nárok
za rok 2012 z všeobecnej hodnoty vecného bremena 8,45 Eur/m2 pozemok a rok. Od 13.12.2012 do
31.12.2012 teda za 19 dní a 266m2 náhradu 116,68 Eur. Za celý rok 2013 z hodnoty 8,79 Eur/1m2 z
tej istej výmery 2 338,14 Eur. Za rok 2014 za obdobie od 01.01.2014 do 02.02.2014 z výmery 266 m2,

náhradu 215,48 Eur s tým, že za 1m2 išlo o 8,96 Eur. Od 03.02.2014 vrátane tohto dňa do 31.12.2014
za výmeru 240m2 teda za 332 dní/1955,98 Eur. Za rok 2015 zo sumy 10,04 Eur za 1m2 od 01.01.2015
do 31.12.2015 za 240 m2/2409,6 Eura. Za rok 2016 a to od 01.01.2016 do 30.06.2016 za 182 dní po
10,07 Eur/1 m2 sumu 1 201,80 Eur. Nárok žalobcu vo výške 8 237,68 Eur považoval za dôvodný.
3. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Poukázal nato, že nemôže preskúmavať po vecnej stránke

odborné závery znalca. Vecnú správnosť tohto znaleckého posudku súd prvej inštancie nerozporoval.
Žalovaný sa voči znaleckému posudku ohradil oneskorene a tvrdenie, že náhrada sa zdá byť privysoká
s uvedením, že nižšia bola určená aj v V. v P., považuje bez akejkoľvek špecifikácie, ktorá by
umožňovala porovnanie tohto stavu len za laické tvrdenie a nepovažoval to za dostatočné spochybnenie
znaleckého posudku. Keďže táto námietka bola vznesená oneskorene, bolo by to vyžadovalo odročenie

pojednávania, preto rozhodol podľa predloženého materiálu. Prihliadol aj nato, že toto vecné bremeno
nevzniklo na základe zmluvy, na základe vôle vlastníka pozemku, ale o nútené obmedzenie vzniknuté
v súlade zo zákonom. Preto považoval nárok žalobcu za dôvodný. Vstúpil do práv jeho právnych
predchodcov, a preto má nárok na túto náhradu. K námietke žalovaného o nemožnosti priznať náhradu
za vecné bremeno z dôvodu, že bolo žalované bezdôvodné obohatenie súd uvádza, že žalobca nie je

povinný svoj nárok vymedziť právne, ale len skutkovo. Podstatou tohto nároku je užívanie pozemku,
ktorývlastnížalobcaanásledkomtohovzniklažalobcoviujma,ktoráspočívavneplatenízatotoužívanie.
Pokiaľ išlo o to, že žalobca chcel priznať nárok v zmysle Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti
citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 32 Odo/872/2003. V danom prípade sa súd prvej
inštancie domnieva, že legitímne tento vzťah je potrebné posudzovať zmysle ustanovení Občianskeho

zákonníka, a to pokiaľ ide o plnenie podľa ust. § 563 ods. 1 OZ. Úrok z omeškania bol priznaný súlade
z § 517 ods. 1, 2 OZ a vládneho nariadenia 87/1995 ( § 3 ). O trovách konania bolo rozhodnuté podľa
§ 251 CSP s tým, že úspech žalobcu bol 90,85% , žalovaného 9,15% potom nárok na náhradu trov vo
výške 81,7%. Keďže však išlo o nárok, ktorý závisel od znaleckého posudku vychádzal súd z toho, že
žalobca bol v časti istiny úspešný v plnom rozsahu.

4. Proti tomuto rozsudku vo výrokoch II. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Vo svojom odvolaní uviedol, že predložil znalecký posudok č. 1 zo dňa 07.01.2019 Technickej univerzity
v M., ktorý stanovil všeobecnú hodnotu vecného bremena na týchto pozemkoch. Stále trvá na tom,
že právni predchodcovia nedali súhlas k výstavbe žalovanému. Domnieva sa, že súd po vykonanom
dokazovaní dospel k nesprávnym skutkovým ale aj právnym záverom. Zotrval na tom, že ide o obchodný

vzťah a neoprávnenú stavbu. Dôležité nebolo, či stavebník mal alebo nemal stavebné povolenie, ale
poukázal nato, že nebolo pochýb pokiaľ na pozemku občana zriadila stavbu socialistická organizácia
bez právneho dôvodu. Išlo o protiprávny vzťah teda neoprávnenú stavbu. Bol vypočutý aj svedok M.,
ktorý uviedol, že súhlas k výstavbe komunikácie nebol nikdy daný. Právni predchodcovia žalobcu neboli
ani účastníci takéhoto konania. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove 9Co/42/2010. Pokiaľ

ide o nárok, a to či súd prvej inštancie rozhodoval o náhrade za vecné bremeno alebo o vydanie
bezdôvodného obohatenia je irelevantné, pretože súd pozná právo. Naďalej zotrval v tom, že cudzí
pozemok pre zriaďovateľa stavby je každý pozemok, ku ktorému nemá vlastnícke právo i prípadne
obligačné právo, ktoré umožňuje zriadenie stavby. Podľa názoru žalobcu malo ísť o obchodnoprávny
vzťah, keďže ide o žalobcu, ako fyzickú osobu, ale zároveň je podnikateľom a podniká za účelom

dosiahnutia zisku. Neobstojí ani námietka dobrých mravov. Poukázal nato, že žalovaný stavbu realizoval
na zabezpečenie verejnoprospešných potrieb pri výkone samosprávnej funkcie. Je tiež subjektom, ktorý
spĺňa podmienky pre aplikáciu obchodnoprávnych úrokov z omeškania. V tejto súvislosti poukázal na
viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky ale aj Krajského súdu v Bratislave. Na základetoho sa domnieval, že úrok mal byť priznaný v zmysle obchodného práva v rozsahu 8,05% oproti
priznaným 5,05% a nárok bol uplatnený v sume 12 257 Eur pričom bola priznaná suma 8 237,68 Eur.
Preto v tomto rozdiele 4 020,03 a úroku z omeškania žiadal zmeniť rozhodnutie a následne aj priznať

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
5. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalovaný, ktorý namietal rozsudok v celom rozsahu, hlavne
výrok I. a III. tohto rozhodnutia. Poukázal nato, že rozhodoval súd prvej inštancie v poradí už v druhom
rozhodnutí. Trvá na tom, že nebolo ,možné vyhovieť žalobe z toho dôvodu, že išlo o nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktoré žalobca uplatnil a právne zdôvodnil. Následne súd priznal nárok na

náhradu za vecné bremeno, čo vlastne žalobca ani nežiadal. Pokiaľ išlo o predložené znalecké posudky
a prílohy tam uvedené je zrejme, že išlo o nájom pri iných nehnuteľnostiach, ako sú budovy, predajne,
autoservisy a s nimi súvisiace pozemky, prípadne obslužná plocha. Ďalej tiež namietal, že nemožno
priznať v tomto nároku aj náhradu vrátane DPH, to nemôže obstať. Nevysvetlil súd prvej inštancie, prečo
rôznu výmeru priznával v priebehu konania za ten istý pozemok. Z tohto dôvodu navrhol zamietnuť
nároky žalobcu, pretože súd nemôže prekročiť návrh, ktorý podáva žalobca v novom konaní. Žalovaný

tiež poukázal nato, že priložené znalecké posudky vychádzali s tzv. „biznis“ zmlúv, ktoré nemôžu byť
porovnateľné s tým, o čo ide v tomto konaní. Súd prvej inštacie ani nenaznačil svoj myšlienkový pochod,
neposkytol poučenie sudcovskej koncentrácii, pokiaľ sa strana nevyjadrí. Preto navrhol zrušiť rozsudok
resp. ho zmeniť a zamietnuť tento nárok.
6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Poukázal nato, že pokiaľ ide o rozsah, ktorý uplatnil vo

výmere 266 m2 vychádzal zo záväzných údajov v katastri nehnuteľnosti. Po vykonanom ROEP bol tento
pozemokvyčíslenýnavýmeru240m2.Rozhodnutiesúdprvejinštancieriadneodôvodnil.Najdôležitejšie
je, že žalovaný pozemnú stavbu, pozemné komunikácie, vo svojom vlastníctve, užíva. To je nesporné
a pozemok patrí žalobcovi. Poukázal na to, že to, či priznal titulom bezdôvodného obohatenia, alebo
náhradou za vecné bremeno, je vecou právneho posúdenia, zato účastník nezodpovedá. Tiež poukázal

nato, že ide o opakovaný nárok a stanovisko občianskoprávneho kolégia k uvedenej problematike.
Sudcovská koncentrácia bola využitá už na pojednávaní 20.09.2016. Jediným relevantným dôkazom
bol znalecký posudok, ktorý predložil žalobca. Pokiaľ ide o námietku premlčania, táto nemôže obstať.
Žaloba bola podaná 30.03.2015, za obdobie rokov 3 spätne, resp. menej ako tri a následne v priebehu
tohto konania bola rozšírená, teda nemôže ísť o premlčaný nárok. Žalovaný sa k znaleckému posudku

nevyjadril. Preto navrhol potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie.
7. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý poukázal nato, že nemôže byť tento vzťah
považovaný za obchodnoprávny. Toto len potvrdzuje, že si žalobca uplatňoval iný nárok, aký mu súd
priznal, teda uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nie náhradu za vecné bremeno. Z
týchto dôkazov bolo potrebné zamietnuť žalobu. Opakovane znáša námietku premlčania.

8. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného a poukázal opakovane na to, že nárok bol dôvodný.
Súd pozná právo, a preto súhlasí s takýmto právnym posúdením.
9. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu. Poukázal nato, že ROEP preukázala, že výmera 266
m2 nikdy nezodpovedala parcele M.: XXX/X, táto mala výmeru len 240 m2. Tiež je potrebné vychádzať

z vyjadrení, ktoré uvádzal žalobca, že chce peniaze za užívanie nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve.
Nevyjadrilsaktomu,akoposúdilnájomnézmluvypripojenékznaleckémuposudku.Svojnárokuplatňuje
stále žalobca ako bezdôvodné obohatenie.
10. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného a poukázal nato, že trvá nato, že súd pozná právo, trvá
nato, že nejde o oprávnenú a povolenú stavbu a trval na svojich stanoviskách.

11. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací podľa ust. § 34 CSP, prejednal rozhodnutie ako aj konanie
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 378, § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, odvolanie žalovaného je dôvodné.
12. Žalobca je zapísaný ako vlastník parcely M. - orná pôda o výmere 266 m2, kat. úz. F. na LV č. XXXX.
Nehnuteľnosť nadobudol na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 19.12.2006 od predávajúcich Y. G., Z.

M. a L. M.. Kúpna cena nehnuteľnosti bola dojednaná na 132.200,-Sk. V zmluve je uvedené, že žalobca
pozná stav predávanej nehnuteľnosti, nemá k nemu žiadne výhrady a kupuje ju v stave, v akom sa
nachádza. Vklad vlastníckeho práva bol povolený pod X. dňa 28.12.2006.

13. Rozhodnutím Okresného úradu Prešov, katastrálny odbor č. C E. XX/XXXX/Pe z 30.12.2013 došlo k

rozdeleniu pôvodnej parcely KN E č. XXX/X - orná pôda o výmere 266 m2 na novovytvorené parcely KN
E č. XXX/X - orná pôda o výmere 111 m2 a KN E č. XXX/XXX - orná pôda o výmere 129 m2. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 03.02.2014.14. Na pôvodnej nehnuteľnosti parc. KN E č XXX/X - orná pôda o výmere 266 m2 a teraz na
novovytvorených nehnuteľnostiach parc. KN E č. XXX/X a XXX/XXX vo výlučnom vlastníctve žalobcu
sa nachádza inžinierska stavba - pozemná komunikácia, ktorá je vo vlastníctve žalovaného.

15. Mesto P. v odpovedi na žiadosť o poskytnutie informácií listom z 18.01.2017 ohľadom nehnuteľnosti
vo vlastníctve evidovanej na Katastrálnom úrade P., Správa katastra P., zapísanej na LV č. XXXX, kat.
úz. F., parcela KN E č. XXX/X - orná pôda o výmere 266 m2, na ktorej sa nachádza inžinierska stavba -
cesta, či táto inžinierska stavba je vo vlastníctve Mesta P., či je zaradená do siete miestnych komunikácií,

pokiaľ áno kedy bola zaradená a kto o tom rozhodol Mesto P. odpovedalo, že predmetná nehnuteľnosť
je súčasťou komunikácie, ktorá bola vybudovaná ako investícia súvisiaca so stavbou C./XXXXX P. -
vysielač, privádzač na D1 P. - G.. Jej investorom bola Okresná správa ciest P.. Komunikácia je verejnou
obslužnoukomunikáciouajesúčasťousietemiestnychkomunikácií.Vroku1992bolastavbaodovzdaná
do užívania vtedajšiemu správcovi miestnych komunikácií Správe a údržbe mestských komunikácií P..
Stavba - verejná miestna komunikácia je vo vlastníctve Mesta P..

16. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX C.. U. C. na stanovenie všeobecnej hodnoty ročného nájmu pre
obdobie rokov 2006 až 2014 vrátane, metódou porovnania za užívanie pozemku na LV č. XXXX, kat. úz.
F. súd zistil, že všeobecná hodnota ročného nájmu predmetnej nehnuteľnosti bola v období rozhodnom
pre toto konanie od 13.12.2012 13,35 Eur/m2/rok, 3.551,24 Eur/rok/2012, 2013, 2014. V roku 2014

však nehnuteľnosť bola zapísaná v nižšej výmere 240 m2, čomu zodpovedá výška nájmu 3.204,12 Eur.
Pre výpočet všeobecnej hodnoty nájmu bola použitá porovnávacia metóda z dôvodu, že je ako metóda
najmenej skresľujúca výslednú hodnotu v zmysle metodiky výpočtu všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti
a stavieb, ktorú vydala K. univerzita v roku 2001.

17. Žalobca predložil súdu doplnok č. 1 k znaleckému posudku - znaleckému úkonu č. XX/XXXX,
znalecký úkon č. XX/XXXX Slovenskej technickej univerzity v V., Stavebnej fakulty, Ústavu súdneho
znalectva pre konanie 13C/217/2008. V zmysle predloženého znaleckého posudku z neho znalecký
ústav stanovil všeobecnú hodnotu nájmu pozemku parc. KN E č. XXX/X - orná pôda o výmere 266
m2, ktorej užívanie je predmetom sporu v tomto konaní, v roku 2009 vo výške 13,90 Eur za m2

pozemku ročne. Pre spracovanie posudku bola použitá metóda porovnávacia ako najvhodnejšia pre
stanovenie všeobecnej hodnoty nájmu, nakoľko je znaleckým odhadom najpravdepodobnejšej ceny
ku dňu ohodnotenia, ktorú by táto mala dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom
predaji,keďkupujúciajpredávajúcikonajúspatričnouinformovanosťouiopatrnosťouaspredpokladom,
že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou.

18. Z rozhodnutia Mestského národného výboru v P. zo dňa 24.8.1982 č: Vyst. XXX/XX-Kc vyplýva, že
Okresná správa ciest P. podala dňa 8.2.1982 návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení
stavby C./XXXXX P. - vysielač, privádzač na D1 P. - G.. Vzhľadom na výsledky konania Odbor výstavby
a územného plánovania MNV vydal územné rozhodnutie o umiestnení stavby. Pre umiestnenie a

projektovú prípravu stavby sa stanovili podmienky v rozhodnutí špecifikované. Zoznam osôb, ktorým
bolo uvedené rozhodnutie dané na vedomie neobsahuje mená vtedajších vlastníkov.

19. Dňa 14.3.1983 bolo pre inžiniersku stavbu vydané stavebné povolenie, v ktorom v bode 5 bol súhlas
na realizáciu stavby podmienený usporiadaním do začatia prác majetkoprávnych vzťahov pre prvú etapu

a potom podľa dohodnutého termínu GP i pre druhú etapu stavby so všetkými vlastníkmi, správcami
inžinierskych sietí, ako aj s užívateľmi ostatných nehnuteľností.

20. Dňa 12.2.1992 bolo Obvodným úradom v P. č. D.-PD-XXXX/XXXX vydané kolaudačné rozhodnutie,
ktorým Obvodný úrad P. povolil užívanie stavby C./XXXXX P. - vysielač, privádzač na D-1. V odôvodnení

sa uvádza, že po vykonaní ohliadky dňa 3.10.1991 stavebným úradom je zrejmé, že stavba vyhovuje
právnym predpisom.

21. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.22. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

23. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností neprijal

správny právny záver. Odvolací súd bol oprávnený odvolaciemu prieskumu podrobiť celý rozsudok,
pričom dospel k záveru, že je dôvodné odvolanie žalovaného proti výrokom I. a III. napadnutého
rozsudku a odvolanie žalobcu proti výrokom II. a III. nie je dôvodné.

24. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. v platnom znení Ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti
tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme

k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech
vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva
uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov,
ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o

vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech
vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

25.Pokiaľsatýkavyriešeniaotázky,činavzťahmedzistranamisporumožnoaplikovaťZákonč.66/2009
Z.z. odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že pozemok vo vlastníctve

žalobcu je zaťažený vecným bremenom v zmysle Zákona č. 66/2009 Z.z., ktorý upravuje usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce v zmysle § 1 ods. 1 citovaného
zákona.

26. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnému

pozemku na základe kúpnej zmluvy uzavretej v 19.12 2006. Žalobca si uplatnil nárok za obdobie od
2012 až 2014. V zmysle citovaného zákona vzniklo vecné bremeno k takýmto pozemkom účinnosťou
citovaného zákona.

27. Odvolací súd si uvedomuje špecifickosť predmetnej veci aj z pohľadu otázky či sa jedná o

jednorazovú alebo opakujúcu náhradu, keďže zákon o otázke náhrady za vecné bremeno mlčí. V tejto
otázkeodvolacísúdpoukazujenarozhodnutieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyIV.ÚS539/2020-21
zo dňa 28.10.2020, v ktorom okrem iného uviedol: „Okrem iného sa poukazuje aj na judikatúru
Najvyššieho súdu, v zmysle ktorej finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová;
nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ

zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. K obmedzeniu
vlastníka takého pozemku došlo jednorázovo a sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka
pozemku a vlastníka stavby zostane neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby nebude mať titul na
užívanie pozemku). Najvyšší súd danú problematiku uzavrel, že bez ohľadu na to, či vlastník pozemku,
ktorému vzniklo právo na jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege, túto náhradu

uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto
pozemku (bez ohľadu na to, kto ním je) nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce
obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Podstatu predmetného názoru považoval za ústavne udržateľný
aj Ústavný súd v rozhodnutí IV.ÚS 227/2012. Právo na náhradu za vecné bremeno sa premlčuje vo
všeobecnej trojročnej dobe a tento nárok je len jeden a má ho ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý

nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.,
t.j. k 01. júlu 2009 ( žalovaný v konaní pred súdom 1. inštancie vzniesol námietku premlčania).

28. Ak judikatúra Najvyššieho súdu akceptovaná Ústavným súdom dospela k záveru, že právo na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa ust. § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex

lege jednorázovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže
byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena v zmysle ust. § 4 ods. 1 zákona č, 66/2009 Z. z.“.
Možno teda konštatovať, že Ústavný súd uzavrel, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je
nepochybne jednorazová a z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovalizávery napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu z pohľadu námietky sťažovateľa o nesprávnej a
arbitrárnejaplikáciipoužitejprávnejúpravyzasahujúcejdojehomajetkovýchpráv,pričomztohtodôvodu
Ústavný súd ústavnú sťažnosť voči namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1

a čl. 46 ods. Ústavy napadnutým uznesením Najvyššieho súdu odmietol.

29. S poukazom na uvedené skutočnosti preto odvolací súd považoval nárok žalobcu z vyššie
uvedených dôvodov za nedôvodný a napadnutý rozsudok, okrem výroku II., zmenil podľa ust. § 388
CSP a žalobu žalobcu zamietol. Rozsudok vo výroku II. potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako

vecne správny, aj keď s poukazom na odlišné právne posúdenie, ktorá však vychádzalo zo z. č. 66/2009
Z.z., čím nebola odňatá možnosť stranám sporu vyjadriť sa k právnemu posúdeniu vo veci s poukazom
na ustanovenia citovaného zákona. Rozhodoval aj o náhrade trov celého konania ( § 396 ods. 2 CSP ).

30. Pokiaľ sa týka obrany žalobcu spočívajúcemu v tvrdení, že tento zákon sa nevzťahuje a predmetný
vzťah medzi stranami sporu, nakoľko ide o stavbu slúžiacu podnikateľskému účelu, dospel odvolací súd

k záveru, že táto skutočnosť nebola preukázaná. Ako vyplýva z odkazu uvedenému v Zákone č. 66/2009
Z.z. tento zákon pri definícií podnikateľského účelu užívania stavby odkazuje na § 2 Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorého je podnikaním sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo
vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Zároveň Obchodný zákonník
v § 2 uvádza kto je podnikateľom. Obec, teda žalovaný nespĺňa charakteristiku podnikateľa podľa

Obchodného zákonníka. V tomto smere sú závery súdu prvej inštancie správne.

31. Podľa ustanovenia § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie
nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára

priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu
napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010 či sp. zn. 3MCdo
46/2012) nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v
zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti

nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. U žalobcu odvolací súd nezistil dôvody hodné osobitného
zreteľa. Preto rozhodol o náhrade trov celého konania v zmysle zásady úspechu a priznal žalovanému
nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % podľa ust.§ 255 ods. 1 v spojení s ust.§
396 ods. 2 CSP.

32. Žalobca v priebehu odvolacieho konania zaslal ešte svoje vyjadrenie, ktorými deklaroval spolu s
prílohami rozsudkov v obdobných právnych veciach, že zotrváva na svojich odvolacích dôvodoch. Tieto
vyjadrenia boli zaslané na vedomie žalovanému a vyjadrenie žalovanému na vedomie žalobcovi .To, že
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR
vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval

za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).