Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. február 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/26/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7907203909
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7907203909.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a
členov senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: Slovenská republika,
zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom v Bratislave, Búdkova 36, zastúpeného JUDr.
Renátou Bačárovou, LL.M, advokátkou so sídlom v Prešove, Jarková 2, proti žalovanému: U. Z.V.,
S.. XX.XX.XXXX, M. H. XXX, o trovách konania, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu

Trebišov zo dňa 4. septembra 2018 č.k. 4C/39/2007-87

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e uznesenie.

II. N e p r i z n á v a stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) uznesením označeným v záhlaví

tohto rozhodnutia žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 31.3.2009 4C/39/2007- 41
určil, že vlastníkom nehnuteľností je Slovenská republika v správe Slovenského pozemkového fondu,
Búdkova č. 36, 817 15 Bratislava a odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi z titulu trov konania
čiastku 213,47 eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti uvedenému rozsudku voči výroku o trovách konania podal žalovaný odvolanie. Odôvodnil ho
tým, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a poukázal
na skutočnosť, že nehnuteľnosti nadobudol v rámci dedenia po svojom otcovi. Skutočnosť, že
predmetné nehnuteľnosti , ktoré boli predmetom dedičského konania ešte pred ROEP boli vytvorené
z inej pozemnoknižnej vložky než do ktorej pôvodne patrili nehnuteľnosti, ktoré nadobudol jeho otec,
vedomosti nemal. V rámci dedičského konania si tieto skutočnosti ani nemohol preveriť s poukazom

na to, že podklady na dedičské konania zabezpečil súdny komisár ako aj z dôvodu, že nie je osobou
znalou práva k nehnuteľnostiam. Uznesením 4C/39/2007 - 48 zo dňa 15.3.2010 rozhodol Okresný súd
Trebišov tak, že účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania. Proti uvedenému uzneseniu
podal žalobca odvolanie, ktoré zdôvodnil tým, že v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
vlastníckeho práva k sporným pozemkom. Navrhovateľ bol úspešný v celom rozsahu. Krajský súd v

Košiciach uznesením 3Co/126/2010 - 75 zo dňa 28.5.2010 zrušil uznesenie Okresného súdu Trebišov
4C/39/2007-48 zo dňa 15.3.2010 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, v novom
rozhodnutí má súd prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.

3. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 251, § 257, § 391 ods.
2, § 470 ods. 1 CSP. Dôvodil, že v danom prípade bolo potrebné vziať v úvahu skutočnosť, že

nehnuteľnosti, o určenie vlastníctva ktorých sa v konaní jedná, boli chybným konaním notára pojaté do
dedičskéhokonania,nakoľkonotárpriprejednanídedičstvanedalvyhotoviť geometrickýplánzaúčelomidentifikácie pozemkov. Správa katastra Trebišov, pracovisko Kráľovský Chlmec bez akýchkoľvek
pochybností skonštatovala , že žalovaný neoprávnene nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam,
ktoré boli od 21.6.1950 vo vlastníctve štátu. Na strane druhej, žalobca poukázal na skutočnosť, že

žalovaný neprejavil dostatočný záujem vyriešiť spor mimosúdne, preto žalobcovi uplatnením svojho
práva k sporným parcelám cestou súdu vznikli trovy, za ktorých vznik zodpovedá žalovaný a preto mal
za to, že je potrebné uplatniť výsostne zásadu úspešnosti v konaní.

4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa,

ktorépodľaustanovenia§257CSPvyplývajú zcharakteruaokolnostísporuasútakprítomnéajvštádiu
odvolacieho konania. Skutočnosti, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol žalovaný v rámci dedenia po
svojom otcovi v dôsledku chybného rozhodnutia notára, skutočnosti a podklady na dedičské konanie
nepreveroval a nadobudol v dobrej viere, že patrili jeho otcovi, ako aj fakt, že jeho jediným príjmom je
starobný dôchodok zakladajú dôvody hodné osobitného zreteľa s poukazom na citovanú právnu úpravu
v ust. § 257 CSP. Mal za to, že aj keď pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania rozhoduje

súd spravidla podľa zásady úspešnosti v konaní, ako prioritnej zásady pri rozhodovaní o náhrade trov
konania (§ 255 CSP), v danom prípade nemožno prehliadať ľudský, morálny a etický aspekt danej veci,
s poukazom aj na všetky konštatované skutočnosti, ktoré boli dôvodom a príčinou iniciovania tohto sporu
s tým, že dodal, že trovy konania zahŕňajú aj trovy odvolacieho konania.

5. Uznesenie napadol v zákonnej lehote (včas) podaným odvolaním žalobca z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Navrhoval napadnuté uznesenie zmeniť a priznať žalobcovi
náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Žalobca v odvolaní poukázal na skutočnosť, že
samotnému podaniu žaloby predchádzalo mimosúdne konanie týkajúce sa usporiadania vlastníctva
k nehnuteľnostiam, ktoré bolo predmetom konania, v rámci ktorého žalovaný na mimosúdnu dohodu

nepristúpil. Žalovaný taktiež neprejavil ani záujem o riešenie veci dohodou v rámci súdneho konania, a
preto podľa názoru žalobcu má žalovaný znášať trovy konania žalobcu, ktoré bolo vedené zavinením
žalovaného. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie opomenul vziať do úvahy skutočnosť, za akých
okolnostíbolnárokuplatnenýnasúde,akýbolpostojstránsporuvoveciataktiežakovpriebehukonania
pristupovali k plneniu procesných povinností strany súdneho konania. Žalobca zastával názor, že

nečinnosť žalovaného v konaní nemôže byť dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania úspešnému
žalobcovi. Mal preto za to, že súd prvej inštancie sa dôsledne nevysporiadal so všetkými okolnosťami,
ktoré mali vplyv na jeho rozhodnutie o trovách konania a vzhľadom na nedostatočnosť odôvodnenia
rozhodnutia súdom prvej inštancie, považoval uznesenie za nepreskúmateľné.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý vyslovil,
že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania, považuje za vecne správne. Uviedol, že
žalovaný nezapríčinil vznik súdneho konania, nakoľko predmetné nehnuteľnosti nadobudol po svojom
otcovi v dedičskom konaní a nemal vedomosti o okolnostiach nadobudnutia vlastníckeho práva. Za
nepravdivé považuje tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaný nechcel riešiť vec mimosúdne. Uviedol, že

žalovaný sa dostavil na prejednanie veci so žalobcom, teda aby vec bola prejednaná mimosúdne a
súhlasilstým,ževrátikúpnucenuprekupujúcehoL.U.,čoajučinilapretopovažovaluvedenúzáležitosť
za vyriešenú. Na uvedenom prejednaní bol prítomný aj F.. M. z dôvodu, že žalovaný pred ním ako
svedkom chcel vrátiť kúpnu cenu L. U., ktorý prejavil záujem odkúpiť časť predmetnej nehnuteľnosti,
pričom ale žalovanému neboli ozrejmené ďalšie okolnosti v danej veci, preto po vrátení zálohy považoval

celú záležitosť za ukončenú a nebol poučený o žiadnom ďalšom postupe. Zdôraznil, že nemal úmysel
vlastniť to, čo mu nepatrí a preto súhlasil aj so žalobou, ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníctva k
predmetným nehnuteľnostiam a ako osoba neznalá práva sa domnieval, že Slovenský pozemkový fond
má dostatočný odborný personál na to, aby vec riešil vo vlastnej kompetencii a nevytváral nedôvodné
výdavky formou právneho zastúpenia advokátmi. Podľa názoru žalovaného v danom prípade sú dané

dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi, nakoľko
by sa v danom prípade jednalo o neprimeranú tvrdosť zákona s finančným dopadom na žalovaného a je
potrebné vziať do úvahy aj osobné pomery žalovaného, ktorý ma 83 rokov a poberá dôchodok vo výške
460,- eur. Z uvedených dôvodov navrhoval uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť.

7. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedol, že zotrváva na svojich predošlých argumentoch,
ktoré uviedol v podanom odvolaní. Uviedol, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že žiadnym spôsobom nezapríčinil
vznik súdneho konania. Žalobca mal taktiež za to, že uvedené tvrdenie neobstojí, nakoľko konanie
pred súdom nebolo nevyhnutné, ak by žalovaný bol pristúpil na mimosúdnu dohodu počas predsúdnychrokovaní. Nakoľko tak žalovaný neučinil a ani na predžalobnú výzvu nereagoval, mal žalobca za to, že
žalovaný zapríčinil vznik konania.

8. Žalovaný v rekcii na vyjadrenie žalobcu poukázal v celom rozsahu na svoje predošlé vyjadrenie k
odvolaniu žalobcu a doplnil, že považuje za nespravodlivé žiadať od žalovaného náhradu trov právneho
zastúpenia žalobcu, nakoľko tieto trovy neboli vynaložené účelne, nakoľko žalobca vzhľadom na svoju
personálnu a odbornú pripravenosť mal riešiť vec vlastnými zamestnancami.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a
oprávnenouosobouprotirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanieprípustné,beznariadeniapojednávania
v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP, z hľadiska
namietaných odvolacích dôvodov z obsahu vyplývajúcich podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v

prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods.1,2CSP,aleboakvýsledokhodnoteniadôkazovnezodpovedátomu,čomalobyťzistenéspôsobom
vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých

súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

11. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.

vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

12. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania
prihliadol na ust. § 257 CSP, pričom ale nevzal v úvahu všetky okolnosti podstatné pre rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania a to predovšetkým skutočnosť, za akých okolností bol nárok uplatnený
na súde, aký bol postoj strán sporu a taktiež ako v priebehu konania pristupovali k plneniu procesných

povinností strany sporu.

13. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Podľa ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

14. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

15. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

16.Vsporovomkonanívzásadeplatí,žekaždástranaznášatrovyspojenésjejúčasťouvspore,kýmnie
je spor ukončený. Ak bude rozhodnutím súdu určené, ktorá procesná strana úspešne uplatňovala alebo

bránila svoj spor, vznikne úspešnej strane nárok na náhradu trov konania, ktoré boli účelne vynaložené
na dosiahnutie rozhodnutia svedčiaceho v jej prospech. V sporovom konaní sa v zásade uplatňuje
princíp úspechu, ktorý je základným kritériom pre priznanie náhrady trov konania. Úspech procesnej
strany sa posudzuje vo vzťahu k predmetu sporu porovnaním procesnej pozície, ktorú sporová strana voveci zastávala a právoplatného rozhodnutia súdu vo veci. Plný úspech žalobcu sa prejavuje vtedy, ak sa
výrok konečného meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený
vo veci samej, to znamená, ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu (porovnaj Števček M. a kolektív.

Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck 2016, strana 925 a nasledujúce).

17. Odvolací súd uvádza, že nepriznanie náhrady trov konania vo výnimočných prípadoch bolo do
30.6.2016 upravené v ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a s účinnosťou od 1.7.2016 je potrebné túto otázku
posudzovať podľa ust. § 257 CSP. Dôvody hodné osobitného zreteľa aj podľa tohto novoúčinného

zákonného ustanovenia spočívajú buď v dôvodoch týkajúcich sa strany sporu alebo v okolnostiach
prejednávaného sporu. Vždy je pritom potrebné zvážiť okolnosti konkrétneho prípadu tak na strane toho,
v čí prospech má byť toto ustanovenie použité, ako aj na strane toho, komu inak prislúchajúci nárok nie
je priznaný. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k
odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné
osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétneho sporu. Výnimočnosť

prípadu musí byť v rozhodnutiach náležite odôvodnená. Pri skúmaní existencie podmienok hodných
osobitnéhozreteľatrebaprihliadnuťvprvomradekmajetkovým,sociálnym,osobnýmaďalšímpomerom
strán sporu, pričom treba zohľadniť aj pomery tej strany, ktorej by inak patrila náhrada trov konania z
toho hľadiska, aký bude dopad rozhodnutia v zmysle § 257 CSP na jej majetkové pomery. Aj keď to ust.
§ 257 výslovne neuvádza, vychádzajúc z doterajšej dlhodobo jednotnej praxe, významnými z hľadiska

aplikácie ust. § 257 budú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v priebehu
konania a prípadne aj ďalšie okolnosti sporu.

18.Splneniepodmienokpreaplikáciuust.§257CSPsúdskúmaexoffo,tedaajbeznávrhustranysporu,
ako to bolo aj v doterajšej praxi, zvlášť vzhľadom na situáciu, že od 1.7.2016 súd rozhoduje o nároku

na náhradu trov konania t.j. aj trov štátu ex offo. Z úradnej povinnosti preto musí skúmať aj prípadné
(ne)splnenie podmienok v zmysle ust. § 257 CSP.

19. Odvolací súd konštatuje , že napadnutým uznesením súd prvej inštancie už rozhodoval o nároku na

náhradu trov konania v čase účinnosti Civilného sporového poriadku, kedy v zmysle § 262 ods. 1 CSP
už súdy rozhodujú v konečnom rozhodnutí v spore len o nároku na náhradu trov konania, pričom o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a proti ktorému je možné podať sťažnosť,
o ktorej s konečnou platnosťou rozhoduje už len sudca súdu prvej inštancie (viď § 262 ods. 2 CSP a

§ 234 až 250 CSP), v danej veci aj so zreteľom aj na čl. 2 a čl. 3 a 4 Základných princípov civilného
sporového konania, keďže ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov
musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, pričom právnou istotou je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej rozhodovacej ustálenej praxe niet, aj stav, v

ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo, ako aj čl. 16 a 17,
keďže súd koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

20. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a
jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči

strane a aby neodporovalo dobrým mravom, keďže v ust. § 257 CSP je zároveň fixované moderačné
právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Je výrazom toho,
že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa
právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť
rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy.

21. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa
a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom
vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o

zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

22. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd rovnako prihliada aj na majetkové,
sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, teda nie len tej strany, ktorú by podľavšeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková
sférabybolavýnimočnýmnepriznanímnáhradytrovdotknutá,avšímaťsiajokolnosti,ktoréviedlistrany
k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964). Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán

je napríklad skutočnosť, že sa strana, ktorá nemala úspech vo veci, ocitne v takej závažnej sociálnej
alebo majetkovej situácii, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa.

23. Súd prvej inštancie aplikoval ust. § 257 CSP pokiaľ ide o rozhodnutie o nároku na náhradu trov
prvoinštančného ako aj odvolacieho konania, keďže s odkazom na ust. § 396 ods. 3 CSP tvoria celok,

a správne ku konečnému rozhodnutiu dospel na základe tých skutočnosti, že nehnuteľnosti, o ktorých
určenie vlastníctva v konaní ide, nadobudol žalovaný v rámci dedenia po svojom otcovi v dôsledku
rozhodnutia notára, pričom skutočnosti a podklady na dedičské konanie nepreveroval a nadobudol v
dobrej viere, že patrili jeho otcovi, berúc do úvahy aj fakt, že je dôchodca vo veku 83 rokov a jeho
jediným príjmom je starobný dôchodok vo výške 460,- eur.

24. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd plne stotožňuje s odkazom na ust. §
387 ods.2 CSP a len na doplnenie uvádza, že pokiaľ ide o skutočnosti namietané žalobcom v podanom
odvolaní, teda skutočnosť, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí neprihliadol na okolnosti, za
akých bol nárok uplatnený na súde, postoj strán sporu k veci, spôsob akým pristupovali v priebehu
konania k plneniu procesných povinností, prípadne akou mierou zavinenia prispeli k vzniku trov konania,

odvolací súd uvádza, že z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by žalovaný svojim vlastným konaním
a spôsobom akým pristupoval v priebehu konania k plneniu procesným povinností zapríčinil prieťahy
v konaní, alebo vlastným zavinením zapríčinil svoju finančnú situáciu alebo stav konania, keďže
predmetné nehnuteľnosti nadobudol v dobrej viere v dedičskom konaní po svojom otcovi, ako aj vo viere
v správnosť vydaných rozhodnutí štátnych orgánov, pričom až v predmetnom konaní bol preukázaný

opak , s odkazom na právoplatné rozhodnutie vydané v predmetnom spore.

25. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov
konania ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP s odkazom na § 387 ods. 2 CSP.

26. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 257 CSP tak, že
stranám sporu odvolací súd nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania a to s poukazom na už
vyššie uvedené skutočnosti a ich odôvodnenie, na ktoré bral zreteľ odvolací súd aj v odvolacom konaní.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2

posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).