Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 1. október 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/55/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111225693
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4111225693.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov JUDr.

Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. spore žalobkyne: Q. Q., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. P., W. XX, zastúpená Mgr. Janou Hoksovou, advokátkou, so sídlom Volkovce, J. Kalinčiaka
13, proti žalovanému: Mesto Zlaté Moravce, so sídlom Zlaté Moravce, Ul. 1. mája 2, IČO: 00 308 676, o
určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Nitra č. k. 19C/171/2011-642 zo dňa 13. augusta 2018 v napadnutých vyhovujúcich výrokoch I., II., III.,
IV., VI., VII., jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch I., II., III. a VI. p

o t v r d z u j e.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku IV. v časti priznanej
náhrady mzdy titulom prekážok na strane zamestnávateľa za obdobie od 01.01.2018 do 31.07.2018 p
o t v r d z u j e a za obdobie od 01.08.2018 do dňa, kedy žalovaný umožní žalobkyni pokračovať v práci
a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania (VII.) z r u š u j e a vec v týchto častiach v
r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia uvedenom rozsudku, Okresný súd Nitra, ako súd prvej inštancie uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni ušlú mzdu vo výške 680,80 Eur mesačne počnúc dňom

01.07.2011 do 18.04.2016, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne z každej mesačnej
splátky náhrady mzdy vždy od 13. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý
vznikol žalobkyni nárok na náhradu mzdy do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku (I. výrok). Tiež žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni za rok 2016 náhradu mzdy
titulom prekážok na strane zamestnávateľa vo výške 707,90 Eur mesačne počnúc dňom 19.04.2016 do
31.12.2016 , spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne z každej mesačnej splátky náhrady
mzdy vždy od 13. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý vznikol žalobkyni

nárok na náhradu mzdy do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (II.
výrok); zaplatiť žalobkyni za rok 2017 náhradu mzdy titulom prekážok na strane zamestnávateľa vo
výške 729,18 Eur mesačne počnúc dňom 01.01.2017 do 31.12.2017 , spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9,50 % ročne z každej mesačnej splátky náhrady mzdy vždy od 13. dňa kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po mesiaci, za ktorý vznikol žalobkyni nárok na náhradu mzdy do zaplatenia, a to všetko
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (III. výrok); zaplatiť žalobkyni za rok 2018 náhradu mzdy
titulom prekážok na strane zamestnávateľa vo výške 746,43 Eur mesačne počnúc dňom 01.01.2018 do

dňa, kedy žalovaný umožní žalobkyni pokračovať v práci, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 %
ročne z každej mesačnej splátky náhrady mzdy vždy od 13. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho
po mesiaci, za ktorý vznikol žalobkyni nárok na náhradu mzdy do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku (IV. výrok). Súd prvej inštancie žalobu v časti zaplatenia zostávajúcichúrokov z omeškania zamietol (V. výrok) a určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným
ďalej trvá (VI. výrok). Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
% (VII. výrok). Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil s poukazom na § 54, § 79 ods. 1, 2, 129

ods. 1, 132, § 134 ods. 1, 2, § 142 ods. 1, 2, 3, § 252i ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka
práce (ďalej len ako „Zákonník práce“ alebo „ZP“), § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“), § 3, § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie“). Súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu

dňa 25.08.2011 domáhala, aby súd určil, že výpoveď, ktorá jej bola daná žalovaným dňa 18.03.2011
je neplatná a aby súd rozhodol, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného naďalej trvá, aby súd
zaviazalžalovanéhokpovinnostinahradiťžalobkynimzdu.Súčasnesadomáhalapriznanianáhradytrov
konania. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť.
Súd prvej inštancie vo veci rozhodol čiastočným rozsudkom č. k. 19C/171/2011-381 zo dňa 29.09.2014,
ktorým určil, že výpoveď daná žalobkyni žalovaným dňa 18.03.2011 je neplatná a zároveň rozhodol,

že o povinnosti žalovaného naďalej zamestnávať žalobkyňu, ako aj o náhrade mzdy a trovách konania
rozhodne v konečnom rozhodnutí. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.04.2016 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/510/2015-426 zo dňa 04.02.2016, ktorým
odvolací súd napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Po nadobudnutí právoplatnosti
čiastočného rozsudku súd prvej inštancie vykonal dokazovanie týkajúce sa náhrady mzdy a povinnosti

žalovanéhonaďalejžalobkyňuzamestnávať,atovýsluchomstránsporu,ichvyjadreniami,oznámeniami
a stanoviskami, výpočtom hrubej mzdy a úrokov 05/2017, žiadosťou o poskytnutie informácii, zápismi zo
stretnutístránsporu,odpoveďounanávrhnamimosúdneriešeniesporu,výplatnýmipáskamižalobkyne,
ponukou pracovného miesta, rozhodnutím o organizačnej zmene, oznámením o výške a zložení platu,
informáciou o pracovnej náplni zamestnanca, doplnením a špecifikáciou žaloby, potvrdením o podaní

daňového priznania, výpočtom hrubej mzdy a náhrade mzdy, rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k.
9C/171/2011 zo dňa 12.04.2018. Zdôraznil, že pri posudzovaní nároku žalobkyne na náhradu mzdy
je potrebné rozlišovať dva rozdielne hmotnoprávne nároky žalobkyne, a to jednak nárok žalobkyne na
náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru a tiež nárok žalobkyne na náhradu
mzdy z titulu prekážok v práci na strane zamestnávateľa (žalovaného). Žalobkyňa v tejto časti konania

požadovalanáhraduušlejmzdyzaobdobieod01.07.2011do18.04.2016(doprávoplatnostičiastočného
rozsudku o neplatnosti výpovede) ako aj náhradu mzdy počnúc dňom 19.04.2016. Súd prvej inštancie
konštatoval, že predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnej výpovedi je
právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti výpovede, pričom nároky zamestnanca na náhradu mzdy
sú upravené zvlášť pre prípad, že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní u zamestnávateľa (§ 79

ods. 1 Zákonníka práce) a zvlášť pre prípad, že na ďalšom zamestnávaní u neho netrvá (§ 79 ods. 4
Zákonníka práce). Pokiaľ ide o nárok zamestnanca na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka
práce, predpokladom jeho vzniku je skutočnosť, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na tom, aby ho naďalej zamestnával. V tom prípade v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce platí, že
pracovný pomer zamestnanca sa nekončí (s výnimkou, ak tak rozhodne súd z dôvodu, že nemožno

od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca na ďalej zamestnával) a zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy za obdobie odo dňa, keď zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Uviedol, že v konaní
nebolo sporné, že žalobkyňa oznámila žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ju

naďalej zamestnával, a to dňa 17.06.2011. S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/180/2009
zo dňa 27.10.2009 konštatoval, že žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1
Zákonníka práce, a to v zásade odo dňa, keď oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní,
až do času, keď jej žalovaný ako zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci. V prejednávanej veci
súd prvej inštancie žalobkyni nárok priznal počnúc dňom 01.07.2011, pretože do 30.06.2011, t. j. do

uplynutia výpovednej doby, žalovaný žalobkyni prácu prideľoval a za túto prácu jej aj uhradil mzdu. Po
01.07.2011 už žalovaný neumožnil žalobkyni pokračovať v práci, žalobkyňa má nárok na náhradu ušlej
mzdy do právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti výpovede, t. j. do 18.04.2016. Za rozhodné obdobie
pre výpočet priemerného zárobku žalobkyne považoval súd kalendárny štvrťrok predchádzajúci dňu
neplatného skončenia pracovného pomeru (pracovný pomer žalobkyne skončil ku dňu 30.06.2011), t.

j. kalendárny štvrťrok 01/2011 - 03/2011, v ktorom žalobkyňa dosahovala priemerný mesačný hrubý
zárobok vo výške 680,80 Eur (v mesiaci január 2011 mala hrubú mzdu vo výške 741,52 Eur, v
mesiaci február 2010 vo výške 676,87 Eur a v mesiaci marec 2011 vo výške 624,01 Eur). Priemer za
rozhodné obdobie predstavuje sumu náhrady mzdy vo výške 680,80 Eur, ktorú si žalobkyňa uplatnilasprávne, preto jej súd náhradu ušlej mzdy priznal v súlade s petitom jej žalobného návrhu a rozhodol
tak, ako ju uvedené vo výroku I. tohto rozsudku. Žalovaný v konaní požadoval, aby súd priznal
žalobkyni náhradu mzdy najviac vo výške 36 mesiacov jeho priemerného zárobku, ponížený o sumu

priemerného mesačného zárobku, ktorú žalobkyňa dosahovala u zahraničného zamestnávateľa. V
prípade, ak žalobkyňa zarobila u zahraničného zamestnávateľa vyšší priemerný zárobok ako by zarobila
u žalovaného, žalovaný alternatívne žiadal, aby súd žalobkyni náhradu mzdy vôbec nepriznal. Súd
prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku žalobkyne na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia
pracovného pomeru návrhom žalovaného nepriznať, resp. primerane znížiť náhradu mzdy žalobkyne

zaoberal, avšak dospel k záveru, že takýto postup nie je dôvodný. V tejto súvislosti uviedol, že
náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že
mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a
súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil so zamestnancom pracovný
pomer. Ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce umožňujúce súdu istú moderáciu v smere nepriznania
náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, prípadne umožňujúce súdu náhradu mzdy vôbec

nepriznať je možné aplikovať len výnimočne, a to v prípadoch, kedy by priznanie náhrady mzdy bolo
v rozpore s dobrými mravmi. Takýto výklad rešpektuje najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a
to hodnotu spravodlivosti, ktorej zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všetkých
právnych zásad, podľa ktorých je každý povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania.
Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade mzdy nevzhliadol dôvod na žalovaným požadované

nepriznanie náhrady mzdy, preto žalobkyni nárok na náhradu mzdy priznal v plnom rozsahu. Keďže po
právoplatnosti čiastočného rozsudku, t. j. po 19.04.2016 žalobkyňa nezačala u žalovaného pracovať,
súd prvej inštancie sa v tomto konaní ďalej zaoberal nárokom žalobkyne na náhradu mzdy titulom
prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Pokiaľ zamestnávateľ ani po právoplatnosti rozhodnutia
o neplatnosti výpovede neprideľuje zamestnancovi prácu, ide o prekážku na strane zamestnávateľa

a zamestnancovi vznikajú nároky v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Zamestnancovi po dobu,
po ktorú mu zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy patrí náhrada mzdy vo výške
priemerného zárobku a túto náhradu nemožno znížiť, prípadne nepriznať, aj keby o to zamestnávateľ
žiadal. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa mala záujem o prideľovanie práce
žalovaným, tento jej prácu neprideľoval, preto vyhodnotil nárok žalobkyne na náhradu mzdy za dôvodný

aj v tejto časti. Pri výpočte náhrady mzdy za obdobie od 19.04.2016 vychádzal zo zárobku, ktorý by
žalobkyňa v tomto období dosiahla, ak by u žalovaného pracovala Pri určení sumy náhrady mzdy za
jednotlivé obdobia 2016 - 2018 vychádzal z platového dekrétu, ktorým bol žalobkyni určený funkčný plat
so zaradením do príslušnej platovej triedy, platového stupňa a priznaného osobného príplatku, pričom
priznaný funkčný plat bol v súlade s platnou úpravou valorizovaný tak, aký príjem žalobkyňa v zmysle

zákona č. 553/2003 o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o
zmene a doplnení niektorých zákonov dosahovala v roku 2016 (funkčný plat 707,90 Eur), v roku 2017
(funkčný plat 729,18 Eur), v roku 2018 (funkčný plat 746,43 Eur). Súd prvej inštancie žalobkyni priznal
náhradu mzdy za obdobie od 19.04.2016 (právoplatnosť čiastočného rozsudku o neplatnosti výpovede)
v súlade s petitom žalobného návrhu tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu mzdy za jednotlivé

mesiace trvania pracovného pomeru počnúc dňom 19.04.2016 vo výške uvedenej vo výrokovej časti
tohto rozsudku vypočítanej po zohľadnení funkčného platu, ktorý by žalobkyňa dosahovala, ak by jej
žalovaný prácu prideľoval v zmysle pracovnej zmluvy. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti
má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre
občianskoprávne vzťahy. Zákonník práce z roku 1965 (zák. č. 65/1965 Zb.) túto možnosť jednoznačne

vyjadril vo svojom § 256 ods. 2 prvá veta tak, že účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne
uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy.
Keďže terajší Zákonník práce (zák. č. 311/2001 Z. z.) a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu
o úrokoch z omeškania, treba postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri
omeškaní s náhradou mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru platí preto výška úrokov z

omeškania určená nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17.12.2009 sp. zn. 1Cdo 116/2008). V podaní právnej zástupkyne
žalobkyne doručenom súdu dňa 20.12.2017 si žalobkyňa uplatnila úrok z omeškania tak, že žiadala
priznať úrok z omeškania vo výške 9,50 % od 01.07.2011 do zaplatenia z ušlej mzdy vo výške 680,80
Eur mesačne dňom 01.07.2011 do 18.04.2016, úrok z omeškania vo výške 9,50 % od 19.04.2016 do

zaplatenia z náhrady mzdy vo výške 709,90 Eur mesačne dňom 19.04.2016 do 31.12.2016, úrok z
omeškania vo výške 9,50 % od 01.01.2017 do zaplatenia z náhrady mzdy vo výške 729,18 Eur mesačne
dňom 01.01.2017 do 31.12.2017, úrok z omeškania vo výške 9,50 % od 01.01.2018 do zaplatenia
z náhrady mzdy vo výške 746,43 Eur mesačne dňom 01.01.2018 do zaplatenia. Súd prvej inštanciekonštatoval, že žalobkyňou požadovaná výška úroku z omeškania zodpovedá výške zákonného úroku
z omeškania, túto nepovažoval za spornú a úrok z omeškania žalobkyni vo výške 9,50 % ročne priznal.
Súd prvej inštancie sa nestotožnil z vymedzením doby omeškania žalovaného tak, ako to požadovala

žalobkyňa, preto súd žalobkyni priznal právo na úrok z omeškania len za obdobia, kedy bol žalovaný
skutočne v omeškaní s úhradou náhrady mzdy žalobkyni a za obdobie, kedy žalovaný v omeškaní nebol
súd návrh žalobkyne na úroky z omeškania zamietol. Pri posúdení času vzniku omeškania žalovaného
so zaplatením náhrady mzdy s poukazom na § 130 ods. 2 Zákonníka práce súd vychádzal z výplatného
termínu dohodnutého stranami sporu v pracovnej zmluve, ktorý nadväzuje na Pracovný poriadok

žalovaného, v zmysle ktorého je mzda splatná mesačne pozadu k 12. dňu nasledujúceho kalendárneho
mesiaca. S poukazom na uvedené ustálil splatnosť jednotlivých splátok náhrady mzdy k 12. dňu
nasledujúceho mesiaca a vznik omeškania žalovaného s úhradou uvedenej náhrady mzdy žalobkyni
ustálil na 13. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý vzniklo žalobkyni právo
požadovať náhradu mzdy. Uvedené závery majú oporu v ust. § 132 Zákonníka práce, podľa ktorého sa
právna úprava týkajúca sa splatnosti mzdy (§ 129, §130) použije aj v prípade náhrady mzdy. Vzhľadom

na uvedené závery nemohol priznať žalobkyni nárok na úrok z omeškania tak, ako to požadovala
žalobkyňa, ale rozhodol tak, že úrok z omeškania vo výške požadovanej žalobkyňou jej priznal vždy len
za obdobie od splatnosti každej jednotlivej splátky náhrady mzdy osobitne a v prevyšujúcej časti úrokov
z omeškania žalobu zamietol. V ďalšej časti súd prvej inštancie uviedol, že povinnosťou súdu v zmysle
uvedeného čiastočného rozsudku č. k. 19C/171/2011 - 381 zo dňa 29.09.2014 bolo tiež rozhodnúť o

povinnostižalovanéhonaďalejzamestnávaťžalobkyňu.Zoznenia§79ods.1vetaprváZákonníkapráce
jasne vyplýva, že súd v tomto štádiu konania nerozhoduje o skončení pracovného pomeru, ale iba o tom,
že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. K
argumentácii žalobkyne, že v tomto štádiu konania súd nemôže rozhodovať o tom, či pracovný pomer
trvá alebo nie, pokiaľ tak súd nerozhodol vo výroku čiastočného rozsudku, pretože súd nemá právomoc

v danej veci rozhodovať súd uvádza, že túto právomoc má a o uvedenom rozhodol tak, ako je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia. Zdôraznil, že samotná žalobkyňa v petite žaloby zo dňa 25.08.2011
navrhla, aby súd určil že pracovný pomer medzi žalovaným a žalobcom naďalej trvá. Druhým výrokom
čiastočného rozsudku č. k. 19C/171/2011 - 381 zo dňa 290.9.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
19.04.2016rozhodol,žeopovinnostižalovanéhonaďalejzamestnávaťžalobkyňuakoajonáhrademzdy

a trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí. Vzhľadom na uvedené bolo dokonca povinnosťou
súdu vo veci ďalšieho trvania pracovného pomeru rozhodnúť a takto sa vysporiadať so žalobou v celom
rozsahu. Súd prvej inštancie nevzhliadol žiaden dôvod, pre ktorý by mal vysloviť, že od žalovaného
nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Zákonné znenie § 79 ods. 1
Zákonníka práce, kedy súd môže na návrh zamestnávateľa rozhodnúť, že nemožno od neho spravodlivo

požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorým hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom a ktoré tak
prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu
právnejnormyzoširokého,dopreduneobmedzenéhookruhuokolností.Právnypredpistým,žetaxatívne
určuje dôvody, pre ktoré zamestnávateľ môže so zamestnancom jednostranne rozviazať pracovný

pomer určuje zároveň hľadiská, ku ktorým je potrebné prihliadať a ktorými je táto úvaha usmerňovaná.
Súd môže taktiež prihliadať ku akýmkoľvek ďalším skutočnostiam, ktoré majú vzťah k výkonu práce
dotknutého zamestnanca, predovšetkým k jeho osobe, k jeho doterajším pracovným výsledkom, ku
schopnostiam spolupráce a podobne. Pojem "spravodlivo" je neurčitým pojmom a samotný zákon,
právna teória, či judikatúra nedávajú odpoveď na to, za použitia akých bližších kritérií možno

tento pojem vykladať. Súd má za to, že uvedenú zákonnú výnimku je možné aplikovať vtedy, ak
by zamestnanec vedome a sústavne poškodzoval zamestnávateľa, či už materiálne alebo imateriálne,
napr. dobré meno zamestnávateľa a podobne. Žalovaný ako dôvod pre aplikáciu zákonnej výnimky
uviedol, že žalovaný ako zamestnávateľ preukázal tzv. ospravedlniteľný dôvod, na základe ktorého je
nespravodlivéžiadaťodzamestnávateľa,abyprideľovalprácuzamestnancovi,sktorýmneplatneskončil

pracovný pomer. Žalovaný tento ospravedlniteľný dôvod odôvodňuje tým, že pracovné miesto žalobkyne
na základe rozhodnutia o organizačnej zmene z roku 2011 zaniklo, a túto skutočnosť žalobkyňa
počas celého súdneho konania nenamietala, teda v organizačnej štruktúre sa nenachádza. Žalovaný
z vlastnej iniciatívy vytvoril pracovné miesto, ktoré žalobkyni ponúkol v snahe prideľovať jej prácu a
ktoré žalobkyňa odmietla, čo len potvrdzuje jej nezáujem o výkon práce pre žalovaného, keďže v čase

ponuky zrejme pracovala v zahraničí, možno teda toto považovať za právny dôvod, prečo od žalovaného
nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával, a teda zakladá právo na vydanie
rozhodnutia o určení, že pracovný pomer netrvá. K argumentom žalovaného súd prvej inštancie uviedol,
že žalovaný si musí uvedomiť, že vyslovením neplatnosti výpovede je potrebné na žalobkyňu hľadieťako na zamestnanca, s ktorým od uzatvorenia pracovnej zmluvy nebol rozviazaný pracovný pomer, teda
nie ako na osobu, ktorú nemožno prijať, t. j. zamestnať pre nedostatok pracovných miest. Za skutočnosť,
že žalovaný v súčasnosti nedisponuje pracovným miestom presne zodpovedajúcim pracovnému miestu,

na ktoré bola žalobkyňa prijatá, nenesie zodpovednosť žalobkyňa, preto nie je možné pre takýto
dôvod uplatniť uvedenú zákonnú výnimku. Súd nevzhliadol žiaden dôvod, pre ktorý by mal vysloviť, že
pracovnýpomermedzižalobkyňouažalovanýmskončil.Zvykonanéhodokazovaniamalzapreukázané,
že žalobkyňa má záujem pracovať pre žalovaného, žalovaný aj napriek tomu, že mal vedomosť o
tejto skutočnosti, vytváral nové pracovné pozície a prijímal nových zamestnancov bez toho, aby tieto

ponúkol práve žalobkyni. V mesiaci september 2017 žalovaný vytvoril nové pracovné miesto, ktoré
ponúkol žalobkyni, a to pozíciu "referenta registratúrneho strediska" na oddelení vnútornej správy
služieb občanom. Žalobkyňa bola ochotná toto miesto prijať s nástupom od 02.10.2017 za podmienok
platne uzatvorenej pracovnej zmluvy, v zmysle ktorej je dojednaný tarifný plat v 7. platovej triede a 6.
stupni s osobným príplatkom riadne priznaným v roku 2011, čo však žalovaný odmietol akceptovať.
Žalobkyni navrhol zmenu pracovnej zmluvy tak, aby bola zaradená do 5. platovej triedy, žalobkyňa

zmenu pracovnej zmluvy neakceptovala a návrh žalovaného z uvedeného dôvodu neprijala. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že takéto konanie nie je možné vykladať na ťarchu žalobkyne,
pričom bol toho názoru, že nie je možné akceptovať, aby bola žalobkyňa zamestnávateľom takýmto
spôsobom nepriamo nútená vzdať sa výhodnejšieho postavenia, ktoré jej zabezpečovala pracovná
zmluva v pôvodne dojednanom znení tým, že podpíše dodatok, ktorým sa podmienky pracovnej zmluvy

zmenia tak, že jej postavenie bude zhoršené. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodol
tak, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá, keďže nevzhliadol žiaden dôvod, pre
ktorý by bolo možné určiť, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej
zamestnával. O náhrade trov konania rozhodol podľa pomeru úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP,
keďže žalobkyňa bola v konaní úspešná a zatiaľ čo žalovaný nedosiahol žiadny materiálne merateľný

úspech, priznal žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %). Súd prvej inštancie bol toho
názoru, že o neúspechu žalobkyne možno hovoriť len v pomerne nepatrnej časti konania o zaplatenie
úroku z omeškania, keďže tento súd nepriznal žalobkyni celkom v súlade s petitom žalobného návrhu,
pretože ho považoval za neurčitý a s poukazom na splatnosť jednotlivých mesačných náhrad mzdy aj
za nesprávny. Keďže o neúspechu žalobkyne v tejto časti konania možno hovoriť len v nepatrnej časti, a

to len v časti príslušenstva, súd priznal žalobkyni plnú náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku, a to samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Žalovaný včas podaným odvolaním napadol vyššie citovaný rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti

podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP z dôvodu, že pokiaľ súd pri rozhodovaní o žiadosti žalovaného
a zníženie respektíve nepriznanie náhrady mzdy podľa § 79 odsek 1 Zákonníka práce prihliadal na
judikatúru aplikovanú vo veci sp. zn. 7C/3/2010 rozhodol nesprávne, keď v tejto právnej veci ju nemožno
aplikovať, lebo sa nejednalo o obdobný prípad a ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 11Co/79/2011 a poukázal na sociálnu funkciu náhrady mzdy podľa § 79 odsek 1 Zákonníka

práce nad 12 mesiacov a na skutočnosť, že žalobkyňa pracovala v Rakúsku ako opatrovateľka a mala
vyšší príjem ako u žalovaného, ktorá skutočnosť bola dôvodom na krátenie respektíve nepriznanie
náhrady mzdy. Získala tým profit, že jej bola v tomto období priznaná aj náhrada mzdy, lebo mala
príjem z pracovnej činnosti aj s poukazom na rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/43/2014,
teda žalobkyni nevznikla žiadna ujma, a potom náhrada mzdy za 12 mesiacov predstavuje dostatočnú

satisfakciu ako aj sociálnu ochranu a ďalšia náhrada by bola v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej
namietal, že priznanie úroku z omeškania s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 494/2013-9 je nedôvodné, keďže už samotná náhrada mzdy je dostatočným
zadosťučinením za porušenie práva žalobkyne. Priznaním aj úroku z omeškania by získala zisk vo
svojej majetkovej sfére, čím by došlo k narušeniu požiadavky spravodlivosti náhrady mzdy podľa §

142 odsek 3 Zákonníka práce, keďže je preukázané, že žalovaný mal záujem prideľovať žalobkyni
prácu a vytvoril pre žalobkyňu pracovné miesto v roku 2017, ktoré žalobkyňa nie dôvodne odmietla.
Poukázal na to, že miesto žalobkyne zaniklo v roku 2011 a žalovaný v roku 2017 vytvoril nové pracovné
miesto pre žalobkyňu, hoci nemal takúto právnu povinnosť. Najviac žalobkyňa sa z vlastnej iniciatívy
nedostavila k žalovanému za účelom vykonávania práce, teda nemala reálny záujem o prideľovanie

práce u žalovaného. Ďalej odvolateľ namietal, že súd nesprávne rozhodol pokiaľ nevzhliadol dôvody, pre
ktoré by bolo možné určiť že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej
zamestnával.DôvodilspoukazomnarozsudokKrajskéhosúduvTrnavesp.zn.25Co/43/2014auviedol,
že preukázal takzvaný ospravedlnil ospravedlniteľný dôvod tým, že pracovné miesto žalobkyne bolozrušené v roku 2011 nie je možné prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, že žalovaný vytvoril pre
žalobkyňu pracovné miesto v roku 2017, ponúkol jej ho a žalobkyňa nedôvodne ponúknuté pracovné
miesto odmietla z dôvodu zaradenia do inej platovej triedy, pričom však požadovaná výška platu bola

dorovná osobným príplatkom a pracovala v tom čase v zahraničí. Už len samotná existencia sporu má
negatívny vplyv na ich vzájomný pracovno-právny vzťah a je spôsobilá vyvolať a vyvoláva vzájomnú
nedôveru,ktoránarušilavzájomnúkomunikáciuvrámcipracovnoprávnehovzťahu.Podanýmodvolaním
sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a nárok na náhradu mzdy ako aj úroky z omeškania
z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru ako aj z titulu prekážok na strane zamestnávateľa

nepriznal a zároveň určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným skončil, a to s poukazom
na § 79 ods. 1 Zákonníka práce, teda, že v súčasnosti nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

3. Žalobkyňa cestou svojho právneho zástupcu vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, považuje rozhodnutie
súdu prvej inštancie za vecne správne a vydané v súlade zo zákonom, nakoľko sa v plnom rozsahu

pridržiava dôsledne vykonaného dokazovania, ako aj príslušných zákonných ustanovení. Na základe
vykovaný dôkazov súd dospel k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza zo
správneho posúdenia veci, pričom konanie žalovaného je možné opakovane posudzovať, ako konanie
účelové v snahe vyhnúť sa riadnemu plneniu si povinnosti, nakoľko z tak rozsiahleho dokazovania,
ako vykonal súd 1. inštancie, jednoznačne vyplynuli pochybenia žalovaného, jeho nezákonné postupy

a jednoznačný rozpor so zákonom, čo bolo potvrdené aj právoplatným čiastočným rozhodnutím o
neplatnosti skončenia PP a teda následne aj uplatnené náhrady súvisiace s neplatným skončením PP,
ako aj náhrady mzdy v období, kedy sa žalovaný účelovo vyhýbal povinnosti od 19.04.2016 poskytovať
žalobkyni mzdu. Žalobkyňa poukázala na obdobný pracovno- právny spor medzi Mestom Zlaté Moravce
a p. O. P., a to predovšetkým na Rozsudok OS Nitra, č. k. 7C 3/2010-413 v spojení s Rozsudkom KS,

č.k. 25Co 406/2013, ktorými priznal súd žalobkyni plnú náhradu mzdy vrátane úrokov z omeškania, kde
sa oba súdy stotožnili prečo žalobkyni - p. P. priznali plnú náhradu mzdy za celé obdobie od 18.11.2009
- 28.5.2012 a vysvetlil dôvody, pre ktoré neprikročil k nepriznaniu alebo zníženiu danej náhrady. V
uvedených konaniach bol zamestnancovi taktiež priznaný nárok na náhradu mzdy v plnom rozsahu za
celé obdobie súdneho sporu a to aj v prípade, že zamestnanec dosahoval mzdu - príjem. Rovnako sa

súd správne vysporiadal aj s uplatneným nárokom na náhradu mzdy od 19.04.2016 z titulu prekážok
na strane zamestnávateľa, pričom tu bolo jednoznačne súdom ustálené, že v tejto časti sa súd ani
nemohol zaoberať otázkou krátenie, príp. nepriznania náhrady mzdy, nakoľko sa jedná o zákonný nárok
žalobkyne z platne uzatvorenej pracovnej zmluvy a podľa § 142 a nasl. ZP od 19.04.2016 vznikla
prekážka na strane zamestnávateľa - žalovaného, ktorý neposkytol žalobkyni prácu. Ešte raz poukázala

na skutočnosť, že žalobkyňa počas súdneho procesu nebola v žiadnom pracovnom pomere, vykonávala
činnosť ako opatrovateľka v Rakúsku, na Slovensku malo jej daňové priznanie len informačný charakter
a na žiadosť súdu doložila svoj príjem, ktorý bol po odrátaní odvodov a nákladov na výkon svojej
činnosť nižší, ako by bola zarobila keby bola mohla zostať pracovať u zamestnávateľa Mesto Zlaté
Moravce. Namietala, že vo svojom odvolaní žalovaný neustále uvádza nepravdy, že žalobkyňa dosiahla

ako opatrovateľka vyšší príjem, ako by bola dosahovala, keby zostala pracovať u žalovaného a tieto
jeho tvrdenie nevyplývajú zo žiadnych relevantných dôkazov. Žalobkyňa uviedla, aký bol jej príjem
podľa daňového priznania, konštatujúc, že jej čistá mzda z priemeru mzdy 680,80 Eur by teda bola
po odpočítaní odvodov približne 537,64 Eur na mesiac, keby bola ostala pracovať u zamestnávateľa
Mesto Zlaté Moravce. Čiže by bola vyššia, ako v skutočnosti dosiahla. To, že pracovala žalobkyňa, ako

opatrovateľka v Rakúsku nie je v rozpore s dobrými mravmi a neporušila tým žiadne ustanovenie §
79 ods. 2 ZP, prečo by jej nemala byť priznaná náhrada mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov.
K argumentom žalovaného v zmysle ich písomných vyjadrení aj v rámci podaného odvolania, ako aj
na súde, opakovane dávam do pozornosti citované Uznesenie NS SR, č. k. 6Cdo 157/ 2010 v spojení
s Rozsudok OS, č. k. 8C 27/2008. Vzhľadom na zákonné ustanovenie § 79 ods. 1, 2, od účinnosti

novely Zákonníka práce vykonanej zákonom č. 348/2007, t. j. od 01.09.2007, ako aj s poukazom na
základné ústavné práva garantované Ústavou SR je až zarážajúce, ako aj s poukazom na celú dĺžku
trvania súdneho sporu a to od 8/2011, sa žalovaný vyhýba plneniu svojich povinností a snaží sa robiť
všetko preto, aby aj napriek značnému neúspechu v konaní a neodôvodnených a ničím nepreukázaných
tvrdení, neposkytol žalobkyni jej zákonné nároky. V súčasnej dobe, sa žalobkyňa ocitla v značnej právnej

neistote a poškodení jej nárokov, nakoľko od 6/2018 mala zákonný nárok na nástup na materskú
dovolenku, ale práve v dôsledku konania žalovaného jej nemohol byť ani priznaný nárok na vyplácanie
materskej, keďže žalovaný neplnil svoje odvodové povinnosti. Uvedený nárok na materské jej môže
byť priznaný až po právoplatnosti rozsudku, kedy budú môcť byť vysporiadané nezrovnalosti medzizdravotnou a sociálnou poisťovňou. Žalobkyňa má za to, že sa nachádza už 7. rok v právnej neistote
a to na základe stáleho protiprávneho konania zo strany žalovaného, momentálne je na rodičovskej
dovolenke, poberá len rodičovský príspevok. Uviedla, že žalovaný mohol a mal možnosť už dávno

ukončiť tento spor a vec právne vysporiadať a doposiaľ sa tak nestalo, práve naopak, žalovaný naďalej
prijímal a zamestnával iných nových zamestnancov na rôzne pracovné pozície počas konania súdneho
sporu, na čo žalobkyňa vo svojich vyjadreniach viackrát poukázala a aj predložila nové organizačné
štruktúry žalovaného, ktoré zverejňoval na svojej internetovej stránke, z čoho možno vyvodiť záver,
že práve konanie samotného žalovaného vo vzťahu k žalobkyni a k celému súdnemu konaniu možno

považovať v hrubom rozpore nielen so zákonom, ale aj dobrými mravmi a protizákonnosťou jeho
konania. Konštatovala, že súd postupoval správne keď priznal žalobkyni aj úroky z omeškania, nakoľko
o to súd žiadala v samotnej žalobe, a Mesto Zlaté Moravce od právoplatnosti rozhodnutia KS nevypláca
žalobkyni náhradu mzdy a dopúšťa sa tak od 19.04.2016 prečinu nevyplatenia náhrady mzdy z titulu
prekážky na strane zamestnávateľa. Poukázala na to, že žalovaný počas celého súdneho konania
prijímal nových zamestnancov na Mestský úrad, čo až po poukázaní žalobkyňou v r. 2017 zohľadnil a

ponúkol jej novovytvorené miesto, ako referent registratúry, pričom ponúknutá pracovná pozícia vôbec
nezodpovedala platnej pracovnej zmluve a žalovaný podmieňoval nástup do práce podpisom zmeny
pracovnej zmluvy a preradením žalobkyne do nižšej platovej triedy, akú dosahovala v roku 2011, s
čím samozrejme súhlasiť nemohla. Dala do pozornosti súdu vyššej inštancie, že tu naštrbila pracovno-
právne vzťahy nie žalobkyňa, ale samotný žalovaný, nakoľko jej po 15-tich rokoch praxe ponúkol miesto

v 5. platovej triede s výškou mzdy 466,90 Eur (rok 2017), pričom navrhovateľka ešte v r. 2011 pracovala
v 7. platovej triede za mzdu 624 Eur, na čo žalovaný upravil svoj návrh platového dekrétu na 729
Eur, (plat ktorý by bola navrhovateľka aktuálne u žalovaného dosahovala) ale s osobným príplatkom
262 Eur, ktorý by jej mzdu nikdy negarantoval, nakoľko tento je právne nenárokovateľný, je len na vôli
zamestnávateľa, koľko dá osobný príplatok zamestnancovi, pričom platová trieda ostala nezmenená č.

5, nie č. 7. ako žalobkyňa dosahovala v r. 2011 a ktorú jej platná pracovná zmluva garantuje, preto V.
Q. neprijala zmenu pracovných podmienok. Žalobkyňa mala záujem o prideľovanie práce u žalovaného,
na čo poukázala aj v samotnom konaní počas celej dĺžky konania vo svojich vyjadreniach. Žalovaný
po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti skončenia PP mal vyzvať žalobkyňu (v zmysle Zákonníka
práce), v prípade, že mal pre žalobkyňu prácu aby nastúpila do práce, čo neurobil, keďže prácu pre

ňu nemal, preto žalobkyňa si uplatňuje náhradu mzdy z titulu prekážky na strane zamestnávateľa. Súd
prvej inštancie správne rozhodol aj v otázke, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným ďalej
trvá, ako aj správne dospel k záveru, že nie je dôvod sa zaoberať znížením alebo nepriznaním náhrady
mzdy titulom neplatného skončenia PP. Súd prvej inštancie nevzhliadol žiaden dôvod, pre ktorý by bolo
možné určiť, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával.

Na základe uvedených skutočností navrhla, aby súd vyššej inštancie napadnutý rozsudok, ako vecne a
právne správny v plnom rozsahu potvrdil a žalovaného zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

4. Žalovaný v replike zo dňa 22.01.2019 uviedol, k sociálnej funkcii náhrady mzdy, že i napriek tomu,

že súd prvej inštancie pri vydávaní rozsudku považoval za správne, že nie je dôvod pre zníženie
resp. nepriznanie náhrady mzdy žalobkyne, a to z tohto dôvodu, že takto priznaná náhrada mzdy má
charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, pri čom poukázal
na obdobný súdny spor a to s P.. O. P. č. k. 7C 3/2010, ktorý však nemožno uplatniť pri tomto súdnom
konaní a to z dôvodov, ktoré žalovaný v odvolaní uviedol, má žalovaný má za to, a vyplýva to aj

z ustálenej súdnej praxe (napr. rozsudok KS BA 11Co/79/2011-425), že pri znižovaní, poprípade pri
nepriznaní náhrady mzdy za obdobie presahujúce dvanásť mesiacov (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce)
musí súd spravidla vziať v úvahu, či sa zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru
zapojil do práce, poprípade z akých dôvodov tak neurobil, či riadne spolupracoval s príslušným úradom
práce zohľadňujúc pritom i ponuky dané zamestnancovi týmto úradom a či sa aktívne i sám podieľal

na hľadaní si zamestnania. Pri rozhodovaní o znížení, resp. nepriznaní náhrady mzdy musí súd totiž
uvážiť, či mal zamestnanec možnosť zaobstarať si pre seba vhodnú prácu, za akých podmienok, či a
aký zárobok dosiahol, či to nebolo za nepriaznivých okolností a pod. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy
nad obdobie dvanásť mesiacov potom súd spravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré
súvisia so zaisťovaním zamestnanca a nie okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa. Po uplynutí

lehoty uvedenej v ust. § 79 ods. 2 Zák. práce tak ustupuje do pozadia sankčná a satisfakčná povaha
náhrady mzdy a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. V tomto prípade ide o to, či chovanie zamestnanca
pri zaisťovaní si ďalšieho zárobku (iného príjmu) je korektné; krátenie alebo nepriznanie prichádza do
úvahy, ak zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiťušlý príjem, alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel. Vzhľadom na uvedené súd
vo veci zníženia resp. nepriznania náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov nepostupoval
v zmysle ustálenej judikatúry, keďže nesprávne uvádza, že náhrada mzdy má aj v tomto prípade len

satisfakčnú povahu. V zmysle ustálenej judikatúry však po uplynutí 12 mesiacov satisfakčná povaha
náhrady mzdy ustupuje a nahrádza ju sociálna funkcia. V prípade, ak teda žalobkyňa v danom období
pracovala, je tu dôvod na krátenie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov. Tým,
že súd neuplatnil svoje moderačné právo a nevyhovel žiadosti žalovaného o krátenie resp. nepriznanie
náhrady mzdy, poprel tak akúkoľvek sociálnu funkciu náhrady mzdy a tým umožnil aby žalobkyňa z

tejto náhrady mzdy profitovala. K zákazu zneužívania práv vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
poukázal, na Rozsudok KS Trnava č. k. 25Co/43/2014 zo dňa 21.05.2014, z ktorého odôvodnenia
vyplýva,že„Termín„dobrémravy“Zákonníkprácenevymedzuje,avšaksasnímvrámcizásad,zktorých
Zákonník práce vychádza, priamo formulovaným v čl. 2 Zákonníka práce. Ide o zákaz zneužívania
práv vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, teda zákaz zneužívať tieto práva na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Protiprávneho úkonu pri zneužití práva sa dopúšťa oprávnený

subjekt, ktorý porušuje určitú, a to zákonom ustanovenú povinnosť (zákaz zneužitia), avšak až vo fáze
realizácie subjektívneho práva.“ K vytvoreniu pracovného miesta uviedol, že mal záujem prideľovať
prácu žalovanej, čoho dôkazom sú práve ním iniciované stretnutia, ktoré sa v priebehu konania medzi
sporovými stranami uskutočnili. Pracovná pozícia žalobkyne právoplatne zanikla v roku 2011. Táto
skutočnosť nie je v rámci konania sporná. Avšak žalovaný, práve v snahe prideľovať žalobkyni prácu

„referenta“, tak ako to počas konania žiadala, žalovaný vo svojej organizačnej štruktúre vyhotovil
pracovné miesto referenta, hoci mu to Zákonník práce ani žiadny iný právny predpis neprikazuje
a toto jej ponúkol. Podotkol, že žalobkyňa požadovala prácu „referenta“, ktorá jej bola vytvorená a
následne ponúknutá. V tomto prípade ale nejde o prekážku na strane zamestnávateľa, pretože pracovná
pozícia „referent kultúry a športu“ síce právoplatne zanikla v roku 2011, žalovaný vytvoril prac. miesto

„referent registratúrneho strediska“, a žalobkyňa ho odmietla vykonávať. Odmietnutím práce „referenta“
len potvrdila, že nemala reálny záujem o prideľovanie práce u žalovaného. Vo vzťahu k spravodlivosti
naďalej zamestnávať vychádzajúc z § 79 ods. 1 Zákonníka práce, bol toho názoru, že uplatnenie tejto
výnimky prichádza do úvahy v prípade, ak zamestnávateľ preukázal tzv. ospravedlniteľný dôvod, na
základe ktorého je nespravodlivé žiadať od zamestnávateľa, aby prideľoval prácu zamestnancovi, s

ktorým neplatne skončil pracovný pomer. žalovaný tento ospravedlniteľný dôvod odôvodňuje tým, (i) že
prac. miesto žalobkyne na základe rozhodnutia o organizačnej zmene z roku 2011 právoplatne zaniklo,
a teda nie je možné prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, (ii) žalovaný z vlastnej
iniciatívy vytvoril prac. miesto, ktoré žalobkyni v snahe prideľovať prácu ponúkol, avšak žalobkyňa túto
ponuku odmietla, (iii) už len samotná skutočnosť existencie a vedenia vzájomného súdneho sporu medzi

žalobkyňou a žalovaným má negatívny vplyv na ich pracovnoprávny vzťah, ktorý je spôsobilý vyvolať
a aj vyvoláva vzájomnú nedôveru medzi účastníkmi, ktorá tak narúša potrebnú vzájomnú spoluprácu
v rámci ich pracovnoprávneho vzťahu. Na základe vyššie uvedeného, a to najmä s poukazom na
skutočnosť,že:(i)pripriznanínáhradymzdyjepotrebnézdôrazniťjejsociálnufunkciu,nieibasatisfakcia
(ii) priznaním náhrady mzdy v požadovanom rozsahu, by došlo k výraznému profitovaniu žalobkyne,

keďže neplatnosťou skončenia pracovného pomeru žalobkyňa neutrpela ujmu, (iii) došlo k porušeniu
zákazu zneužívania práv vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov (iv) priznaním úrokov z omeškania
by došlo k porušeniu zásady spravodlivosti, (v) žalobkyňa nemá reálny záujem na vykonávaní práce
u žalovaného, (vi) je preukázaný ospravedlniteľný dôvod na nemožnosť spravodlivo požadovať o
zamestnávateľa, aby zamestnanca naďalej zamestnával a to s poukazom na súdnym sporom narušené

pracovno-právnevzťahy,navrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokzrušil,anároknanáhradumzdy
a príslušenstva nepriznal, a zároveň určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným skončil.

5. Žalobkyňa v odvolacej duplike zo dňa 13.02.2019 uviedla, že v plnom rozsahu zotrváva na svojich
vyjadreniach, ktoré podala písomne ako vyjadrenie k odvolaniu žalovaného voči rozsudku súdu prvej

inštancie zo dňa 23.10.2018, pričom tvrdenia samotného žalovaného opakovane považuje za účelové
a obštrukčné v snahe vyhnúť sa riadnemu plneniu zákonných nárokov žalobkyne titulom neplatného
skončenia PP a opakovaného porušovania zákonnosti garantovanej žalobkyni v striktnom právnom
predpise a to v Zákonníku práce. K bodu 1/ daného vyjadrenia žalovaného („sociálna funkcia náhrady
mzdy“) uviedla, že namieta tvrdenia ohľadne možného „profitovania“ z takto poskytnutej náhrady mzdy,

čo súd prvej inštancie aj jednoznačne a v súlade zo zákonom zdôvodnil, pričom dala opakovane
do pozornosti, že práve z dôvodu nerešpektovania zákonných ustanovení zo strany žalovaného,
žalobkyňa nemala inú možnosť, ako vykonávať nejakú zárobkovú činnosť, keďže žalovaný náhradu
mzdy neposkytoval. Žalobkyňa, aj nad rámec svojej zákonnej povinnosti súdu doložila dôkazy o tom,že nedosahovala vyšší príjem, ako by dosahovala u žalovaného, pokiaľ by tam i naďalej pracovala.
Namietala aj správnosť tvrdenia žalovaného, že súd nepostupoval správne, ak priznal žalobkyni
náhradu mzdy presahujúcu nad rámec 12 mesiacov, pretože súd svoje rozhodnutie oprel jednoznačne

o vykonané dokazovanie, ako aj platnú judikatúru a teda postup súdu v tejto otázke považuje
žalobkyňa za správny a zákonný. K bodu 2 („zákaz zneužívania práv vyplývajúcich z pracovnoprávnych
vzťahov“) uviedla, že žiadnym spôsobom neporušila zásadu dobrých mravov tým, že vykonávala činnosť
opatrovateľky, nakoľko musela aj ona zabezpečovať svoje životné potreby, pričom aj s poukazom
na cit. judikatúru, súd svoje rozhodnutie oprel voči žalovanému aj o zásady dobrých mravov práve

s poukazom na zneužívanie postavenia žalovaného a poškodzovania práv žalobkyne. V súvislosti s
bodom 3 vyjadrenia („vytvorenie pracovného miesta“) poukázala na svoje vyjadrenie z 23.10.2018.
K bodu 4 vyjadrenia („spravodlivosť naďalej zamestnávať“) uviedla, že súd prvej inštancie správne
vyvodil právne závery, že PP žalobkyne i naďalej trvá, aj keď žalovaný sa opakovane snažil pracovný
pomer žalobkyne predčasne ukončiť a nečakal na rozhodnutie súdu, čo práve toto má negatívny vplyv
na ďalší pracovnoprávny vzťah, ktorý by mala žalobkyňa v budúcnosti pre žalovaného vykonávať a

zároveň spôsobili a vyvolali ďalšie súdne konanie o neplatnosť výpovede. Rovnako žalobkyňa považuje
priznaniejednotlivýchúrokovzomeškaniazanáhradumzdy,akozákonnýnárok,nakoľkoprávekonaním
žalovaného sa opakovane spôsobujú prieťahy a predlžovanie celej veci a následného vysporiadania
vzájomných vzťahov a rovnako je aj v súlade s platnou judikatúrou, ako aj v obdobnej veci právoplatne
rozhodnutej s p. P..

6. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 18.04.2019 k tvrdeniu žalobkyne, že nad rámec svojej zákonnej
povinnosti predložila súdu dôkazy o tom, že nedosahovala príjem vyšší, akoby dosahovala od
žalovaného, a priznaním nároku na náhradu mzdy v rozsahu, v akom to žalobkyňa požaduje, nie je podľa
jej názoru profitovaním; uviedol, že pri rozhodovaní o znížení, resp. nepriznaní náhrady mzdy musí súd
totiž uvážiť, či mal zamestnanec možnosť zaobstarať si pre seba vhodnú prácu, za akých podmienok,

či a aký zárobok dosiahol, či to nebolo za nepriaznivých okolností a pod. Pri rozhodovaní o náhrade
mzdy nad obdobie dvanásť mesiacov potom súd spravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne),
ktoré súvisia so zaisťovaním zamestnanca a nie okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa. Po
uplynutí lehoty uvedenej v ust. § 79 ods. 2 Zák. práce tak ustupuje do pozadia sankčná a satisfakčná
povahanáhradymzdyazvýrazňujesajejsociálnafunkcia.Vprípade,aktedažalobkyňavdanomobdobí

pracovala, je tu dôvod na krátenie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov. Ďalej
uviedol, že práve z iniciatívy žalobcu, došlo k vytvoreniu pracovného miesta „referenta“, hoci žiadny
právny predpis túto za povinnosť zamestnávateľovi neukladá, a toto ponúkol žalobkyni, keďže sa práce
referenta dožadovala, avšak toto odmietla, pre zaradenie do inej platovej triedy. Žalovaný podotýka, že
zaraďovanie do platových tried musí byť v súlade s príslušnou vyhláškou, ktorou sa upravujú platové

pomery zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a zákonom o výkone práce vo verejnom
záujme. Aj ak by žalobkyňa na vytvorenom pracovnom mieste nedosahovala mzdu akú by dosiahla pri
pôvodnom pracovnom zaradení, bol jej plat upravený podľa jej požiadaviek a to osobným príplatkom,
teda bol určený v takej výške, akú si určila sama žalobkyňa. Avšak i napriek tomu, táto ponuka bola zo
strany žalobkyne odmietnutá. Žalovaný toto považuje za rozpor s dobrými mravmi, pretože odmietnutie

novovytvorenej pracovnej pozície s výškou mzdy, ktorú si určila sama žalobkyňa, nie je ničím iným, ako
nezáujmom skutočného výkonu práce. Teda je tu na mieste uplatnenia možnosti moderácie náhrady
mzdy tak, ako to vychádza aj z rozsudku KS Trnava č. k. 25Co/43/2014 zo dňa 21.05.2014.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 29.05.2020 namietala tvrdenia ohľadne možného „profitovania“ z takto

poskytnutej náhrady mzdy, čo súd prvej inštancie aj jednoznačne a v súlade zo zákonom zdôvodnil,
pričom dala opakovane do pozornosti, že práve z dôvodu nerešpektovania zákonných ustanovení zo
strany žalovaného, žalobkyňa nemala inú možnosť, ako vykonávať nejakú zárobkovú činnosť, keďže
žalovaný jej náhradu mzdy neposkytoval, ani len za zákonné obdobie 12 mesiacov. Žalobkyňa, aj nad
rámec svojej zákonnej povinnosti súdu doložila dôkazy o tom, že nedosahovala vyšší príjem, ako by

dosahovalaužalovaného,pokiaľbytaminaďalejpracovala.Jezarážajúceto,žežalovanýsaopakovane
snaží prezentovať žalobkyňu, ako tú, čo by mala profitovať, pričom tak ako sme už uviedla, náhrada
poskytnutej mzdy má slúžiť aj ako určité zadosťučinenie a satisfakcia za opakovane nezákonné postupy
žalovaného. Nie je správne tvrdenie žalovaného, že súd nepostupoval správne, ak priznal žalobkyni
náhradu mzdy presahujúcu nad rámec 12 mesiacov, pretože súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel

jednoznačne o vykonané dokazovanie, právne predpisy, ako aj platnú judikatúru a teda postup súdu v
tejto otázke považuje žalobkyňa za správny a zákonný. Žalobkyňa správne počas konania poukázala
na obdobný pracovno-právny spor medzi Mestom Zlaté Moravce a p. O. P., a to predovšetkým na
Rozsudok OS Nitra, č. k. 7C 3/2010-413 v spojení s Rozsudkom KS, č. k. 25Co 406/2013, ktorýmipriznal súd žalobkyni plnú náhradu mzdy vrátane úrokov z omeškania, kde sa oba súdy stotožnili prečo
žalobkyni - p. P. priznali plnú náhradu mzdy za celé obdobie od 18.11.2009 - 28.05.2012 a vysvetlil
dôvody, pre ktoré neprikročil k nepriznaniu alebo zníženiu danej náhrady. V uvedených konaniach bol

zamestnancovi taktiež priznaný nárok na náhradu mzdy v plnom rozsahu za celé obdobie súdneho
sporu a to aj v prípade, že zamestnanec dosahoval mzdu - príjem u iného zamestnávateľa. Okresný
súd Nitra sa v prípade žalobkyne správne vysporiadal aj s uplatneným nárokom na náhradu mzdy od
19.04.2016 z titulu prekážok na strane zamestnávateľa, pričom tu bolo jednoznačne súdom ustálené,
že v tejto časti sa súd ani nemohol zaoberať otázkou krátenia, príp. nepriznania náhrady mzdy, nakoľko

sa jedná o zákonný nárok žalobkyne z platne uzatvorenej pracovnej zmluvy a podľa § 142 a nasl. ZP
od 19.04.2016 vznikla prekážka na strane zamestnávateľa - žalovaného, ktorý neposkytol žalobkyni
prácu. Ďalej uviedla, že žalovaný v r. 2017 ponúkol žalobkyni novovytvorené miesto, ako referent
registratúry, pričom ponúknutá pracovná pozícia vôbec nezodpovedala platnej pracovnej zmluve a
žalovaný podmieňoval nástup do práce podpisom zmeny pracovnej zmluvy a preradením žalobkyne do
nižšej platovej triedy, akú dosahovala v roku 2011, s čím žalobkyňa nesúhlasila. Žalobkyňa mala záujem

o prideľovanie práce u žalovaného, na čo poukázala aj v samotnom konaní počas celej dĺžky konania
vo svojich vyjadreniach, či už na súde alebo písomnou formou, práca jej nebola ponúknutá až v r. 2017.
Z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobkyňa mala záujem pracovať
pre žalovaného, žalovaný aj napriek tomu, že mal vedomosť o tejto skutočnosti, vytváral nové pracovné
pozície a prijímal nových zamestnancov a to bez toho, aby tieto bol najskôr ponúkol práve žalobkyni.

V mesiaci september 2017 žalovaný vytvoril nové pracovné miesto, ktoré ponúkol žalobkyni, žalobkyňa
bola ochotná toto miesto prijať za podmienok platne uzatvorenej pracovnej zmluvy a neakceptovala
návrh žalovaného o preradení do 5. platovej triedy, takéto konanie nie je možné vykladať na ťarchu
žalobkyne, pričom súd prvej inštancie ustálil názor a právny záver, že nie je možné akceptovať, aby bola
žalobkyňa zamestnávateľom takýmto spôsobom nepriamo nútená vzdať sa výhodnejšieho postavenia,

ktoréjejzabezpečovalapracovnázmluvavpôvodnedojednanomznenítým,žepodpíšedodatok,ktorým
sa podmienky pracovnej zmluvy zmenia tak, že jej postavenie bude zhoršené. Súd prvej inštancie
správne rozhodol aj v otázke, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným ďalej trvá, ako aj
správne dospel k záveru, že nie je dôvod sa zaoberať znížením alebo nepriznaním náhrady mzdy titulom
neplatného skončenia PP. Súd prvej inštancie nevzhliadol žiaden dôvod, pre ktorý by bolo možné určiť,

že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Uviedla, že
jediný, kto môže z momentálnej situácie (9 ročného súdneho sporu) profitovať je žalovaný a to neustálym
odďaľovaním vyplatenia zákonných nárokov žalobkyni, a nie samotná žalobkyňa, nakoľko žalobkyňa
je momentálne na rodičovskej dovolenke, a kvôli takémuto konaniu žalovaného, ako aj doposiaľ nie
právoplatným ukončením súdneho sporu, nemá nárok na zákonné vyplatenie materskej dovolenky

zo Sociálnej poisťovne, ani zvýšenej dávky rodičovskej dovolenky pre pracujúce matky a doslova
živorí z mesiaca na mesiac. Rovnako žalobkyňa považuje priznanie jednotlivých úrokov z omeškania
za náhradu mzdy, ako zákonný nárok, nakoľko práve konaním žalovaného sa opakovane spôsobujú
prieťahy a predlžovanie celej veci a následného vysporiadania vzájomných vzťahov a rovnako je aj v
súlade s platnou judikatúrou, ako aj v obdobnej veci právoplatne rozhodnutej s p. P.. Zároveň týmto

informovala krajský súd o skutočnosti, že na základe uznesenia OS Topoľčany zo dňa 29.01.2020 vo
veci 5Csp/2/2019, kde OS Topoľčany prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného
pod sp. zn. 19C/171/2011.

8. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 04.09.2020 na úvod zdôraznil, že nárok na náhradu mzdy, ktorý si

žalobkyňa v predmetom konaní uplatňuje, nie je možné s poukazom na sociálnu funkciu považovať
za akúsi „satisfakciu“ alebo „zadosťučinenie“ alebo „sankcie“ voči zamestnávateľovi. Na základe
uvedeného je právnym nárokom žalobcu ako zamestnávateľa požiadať príslušný súd v zmysle ust. § 79
ods. 2 Zákonníka práce o nepriznanie celého uplatneného nároku žalobkyňou. I napriek tomu, že ide o
výnimočné právo zamestnávateľa požiadať o zníženie alebo nepriznanie mzdy, a zároveň výnimočným

právom súdu v rámci nepriznania náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, príp. jeho nepriznania,
žalovaný má za to, že priznanie náhrady mzdy by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Nie je pravdou,
že žalobkyňa nemala povinnosť doložiť dôkazy o tom, že dosahovala príjem. Práve z tohto dôvodu
súdy využívajú svoje moderačné právo pri priznávaní resp. nepriznávaní náhrady mzdy. Práve z tohto
dôvodu je uplatnenie sociálnej funkcie na mieste. V tejto súvislosti žalovaný opätovne poukázal a citoval

z rozsudku KS BA 11Co/79/2011-425. Tiež zdôraznil, že pri posudzovaní zníženia resp. nepriznania
náhrady mzdy, tak ako žalovaný uviedol aj vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach, po období 12
mesiacov, ustupuje sankčná a satisfakčná funkcia a vyzdvihuje sa sociálna funkcia. Vyzdvihol tiež
skutočnosť, že žalovaný na strane zamestnávateľa vytvoril nové pracovné miesto, ktoré žalobkyniponúkol a to v snahe naďalej je prideľovať prácu, pričom táto ponuka bola odmietnutá. Namietal
tvrdenie žalobkyne, že toto miesto neodmietla. V prípade, ak táto ponuka nebola prijatá, čo nebola, tak
nemožno uviesť, že nebola odmietnutá. I napriek tomu, že žalobkyňa by zmenou pracovným podmienok

bola zaradená do inej platovej triedy, podľa príslušnej vyhlášky, výška jej platu ostala zachovaná,
takže uvedenou zmenou by jej postavenie nebolo nijakým spôsobom zhoršené. Je potrebné vziať do
úvahy skutočnosť, že pracovná pozícia „referent pre kultúru a šport“ zanikla v roku 2011 na základe
organizačnej zmeny. Táto pozícia už nie je v organizačnej štruktúre, preto akékoľvek prideľovanie práce
podľa pracovnej zmluvy je a bolo by podmienené zmenou pracovných podmienok. Záverom vyjadrenia

citoval z uznesenia ÚS SR II. ÚS 494/2013-9 a s poukazom na skutočnosť, že (i) pri priznaní náhrady
mzdy je potrebné zdôrazniť jej sociálnu funkciu, (ii) je preukázaný ospravedlniteľný dôvod na nemožnosť
spravodlivo požadovať o zamestnávateľa, aby zamestnanca naďalej zamestnával a to s poukazom na
troma súdnymi spormi narušené pracovno-právne vzťahy, navrhol, aby odvolací súd nárok na náhradu
mzdy a príslušenstva nepriznal, a zároveň určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným
skončil.

9. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“), viazaný rozsahom (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP), prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným
vyhlásením rozsudku a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich

výrokoch I., II., III. a VI a v napadnutom vyhovujúcom výroku IV. v časti priznanej náhrady mzdy titulom
prekážok na strane zamestnávateľa za obdobie od 01.01.2018 do 31.07.2018 je potrebné podľa § 387
ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdiť a za obdobie od 01.08.2018 do dňa, kedy žalovaný
umožní žalobkyni pokračovať v práci a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania (VII.)
podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec v týchto častiach vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

10. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

12. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku,
na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich nebude opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Na potvrdenie
správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní žalovaného odvolací súd

uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v časti odôvodnenia napadnutých vyhovujúcich výrokov
I., II., III. a VI a v časti odôvodnenia napadnutého vyhovujúceho výroku IV. v časti priznanej náhrady
mzdy titulom prekážok na strane zamestnávateľa za obdobie od 01.01.2018 do 31.07.2018 považuje za
dostatočne odôvodnené a tým aj preskúmateľné.

13. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd sumarizuje, že v súdenej veci je
predmetom konania žaloba doručená súdu prvej inštancie dňa 25.08.2011 v znení doplnenia žaloby zo
dňa 26.09.2011 (č. l. 15), ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti výpovede danej žalobkyni
dňa 18.03.2011 a určenia, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá. Taktiež sa
žalobkyňa domáhala náhrady mzdy vo výške 868,78 Eur mesačne počnúc dňom 01.07.2011 spolu s

9,5% úrokom z omeškania od 01.07.2011 do zaplatenia. Podľa predloženého žalobného návrhu bola
žalobkyňasožalovanýmvpracovnompomereod20.01.2003vofunkciireferentkaoddeleniasociálneho,
kultúry, vzdelávania, mládeže a športu, neskôr ako oddelenie pre ľudské zdroje. Dňa 18.03.2011 jej
žalovaný doručil výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti na
základe rozhodnutia o organizačnej zmene, ktorá je platná a účinná od 14.03.2011 a ktorou došlo k

zrušeniu jej pracovného miesta. Listom zo dňa 17.06.2011 žalovanému oznámila, že výpoveď pokladá
za neplatnú a trvá na svojom ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce podľa pracovnej zmluvy, a to
aj po uplynutí výpovednej doby. Výpoveď považovala za neplatnú, pretože zo strany žalovaného neboli
splnené hmotnoprávne podmienky platnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.14. Z obsahu predloženého súdneho spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie čiastočným
rozsudkom č. k. 19C/171/2011-381 zo dňa 29.09.2014 určil, že výpoveď daná žalobkyni dňa

19C/171/2011-381 je neplatná. O povinnosti žalovaného naďalej zamestnávať žalobkyňu, ako aj o
náhrade mzdy a trovách konania si súd prvej inštancie vymienil rozhodnúť v konečnom rozhodnutí.
Rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť dňa 19.04.2016 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/510/2015-426 zo dňa 04.02.2016, ktorým odvolací súd napadnutý
čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, konštatujúc, že „..odporca neponúkol navrhovateľke

inú vhodnú prácu na u neho voľných pracovných miestach (zhora uvedených), u ktorých nad všetku
pochybnosť nebol schopný v konaní preukázať, že navrhovateľka nebola na ich vykonávanie spôsobilá.
Pre nesplnenie tejto hmotnoprávnej podmienky výpovede (absencie ponuky voľného miesta) preto aj
odvolací súd považoval výpoveď danú navrhovateľke za neplatnú a napadnutý čiastočný rozsudok
ako vecne správny potvrdil.“ Rozhodnutie krajského súdu nebolo napadnuté dovolaním. Následne
súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom. V dôsledku podaného odvolania žalovaného sa

predmetom odvolacieho konania stalo posúdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie o priznaní ušlej mzdy
žalobkyni, náhrady mzdy titulom prekážok na strane zamestnávateľa, určenie, že pracovný pomer medzi
žalobkyňou a žalovaným ďalej trvá a závislý výrok o trovách konania. Zamietajúci výrok nebol napadnutý
odvolaním, preto v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť.
15. Z obsahu odvolania je zrejmé, že žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
16. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.
Táto nesprávnosť môže byť spôsobená tromi príčinami, ktorými sú chybné vyhodnotenie návrhov
na vykonanie dôkazov, nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov alebo predpoklad „dotvorenia“

skutkového stavu ďalšími prípustnými prostriedkami procesnej obrany či prostriedkami procesného
útoku.
17. Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku
(§ 220 ods. 2). Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene, neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd

hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam),
zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti (hodnovernosť zdroja). Po
„individuálnej selekcii“ následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti (pri tomto hodnotení
už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi). K nesprávnym
skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo

pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Nesprávne vyhodnotenie zákonnosti
dôkazu založí vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d).
18. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci
predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený

skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú
právnu normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t. j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval
normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo - správne zvolenú a správne
interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
XX. Žalovaný odvolaním namietal, že danú vec nie je možné porovnávať so súdnym sporom týkajúcom

sa P. P. vedenom pod sp. zn. XC/X/XXXX, kde bol zamestnankyni priznaný nárok na náhradu, a to
aj v prípade, že dosahovala mzdu - príjem u iného zamestnávateľa, pretože sa súd domnieval, že
trestné oznámenie na jej osobu podané zo strany jej bývalého zamestnávateľa, mohlo mať za následok
sťaženie možnosti P.. O. P. v ďalšom zamestnávaní a osobnom živote. Žalovaný mal za to, že § 79
ods. § 79 ods. 2 Zákonníka práce umožňuje súdu moderáciu v smere nepriznania náhrady mzdy za čas

presahujúci 12 mesiacov, a to v prípadoch, keď by priznanie bolo v rozpore s dobrými mravmi, a to práve
s poukazom na sociálnu funkciu priznania alebo nepriznania náhrady mzdy. Namietal záver súdu prvej
inštancie, že náhrada mzdy má aj po uplynutí 12 mesiacov satisfakčnú povahu. Z dôvodu, že žalobkyňa
v danom období pracovala a dokonca mala vyšší príjem ako u žalovaného, jej nevznikla žiadna ujma,
pričom priznaná náhrada mzdy za 12 mesiacov, predstavuje pre žalobkyňu dostatočnú satisfakciu ako aj

sociálnu ochranu a zároveň je dostatočnou sankciou pre žalovaného. Žalovaný bol tiež názoru, že súd
prvej inštancie mal posúdiť, či už samotná náhrada mzdy bez úrokov z omeškania nie je dostatočným
zadosťučinením za porušené práva a neplní sama o sebe satisfakčnú, sankčnú a sociálnu funkciu
náhrady mzdy. Priznanie úrokov z omeškania by znamenalo, že by na úkor žalovaného nadobudla ziskvo svojej majetkovej sfére, čím by došlo k narušeniu požiadavky spravodlivosti. V súvislosti s aplikáciou
§ 142 ods. 3 Zákonníka práce uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný mal záujem
prideľovať prácu žalovanej, v roku 2017 vytvoril pre žalobkyňu pracovné miesto, ktoré však žalobkyňa

odmietla. V súvislosti s uvedeným nie je možné hovoriť o prekážke na strane zamestnávateľa. Namietal,
že práve žalobkyňa nemala záujem o prideľovanie práce. Záverom uviedol, že od žalovaného nie je
možné spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu aj naďalej zamestnával, pretože existujú ospravedlniteľné
dôvody, preto, aby pracovný pomer medzi ním a žalobkyňou skončil, a to skutočnosť, že pracovné
miesto žalobkyne na základe rozhodnutia o organizačnej zmene z roku 2011 zaniklo, a teda nie je

možné prideľovať zamestnankyni prácu podľa pracovnej zmluvy; žalovaný z vlastnej iniciatívy vytvoril
prežalobkyňupracovnémiesto,avšakonahoodmietlaskonštatovanímzaradeniadoinejplatovejtriedy,
čo potvrdzuje, že žalobkyňa nemá reálny záujem o výkon práce pre žalovaného a zároveň poukázal na
skutočnosť, že v čase ponuky pracovala - podnikala v zahraničí. Uviedol, že už len samotná skutočnosť
existencie a vedenia vzájomného súdneho sporu má negatívny vplyv na ich pracovnoprávny vzťah, ktorý
vyvoláva vzájomnú nedôveru medzi účastníkmi, ktoré tak narúša potrebnú vzájomnú spoluprácu v rámci

ich pracovnoprávneho vzťahu.
20. Úvodom odvolací súd považuje za potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie v danej právnej veci
správne aplikoval § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.08.2011.
21. Znenie § 72 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.01.2013 stanovuje 36 mesačný limit,
za ktorý môže byť zamestnancovi maximálne priznaná náhrada mzdy, avšak § 79 ods. 2 Zákonníka

práce v znení účinnom do 31.08.2011 (teda znenie účinné v čase výpovede), podľa ktorého, ak celkový
čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd
na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane
znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; takýto limit neobsahovalo.
22. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že znenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce sa viackrát zmenilo.

Už zákonom č. 348/2007 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2007 bola doba, nad ktorú šlo z
rozhodnutia súdu náhradu mzdy znížiť alebo aj nepriznať predĺžená na 12 mesiacov a zároveň boli z
ustanovenia vypustené príkladmo uvedené skutočnosti, na ktoré mal súd pri rozhodovaní o uplatnení
tzv. moderačného oprávnenia prihliadať (súd pri svojom rozhodovaní mal prihliadať najmä na to, či
zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a

aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil). Neskôr zákon č. 257/2011 Z. z.
novelizoval Zákonník práce s účinnosťou od 1. septembra 2011 tak, že dokonca súd moderačného
oprávnenia zbavil, keď nepochybne pomerne tuho ustanovil, že ak celkový čas, za ktorý by sa mala
zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada
mzdy za čas deväť mesiacov. Do tretice zákon č. 361/2012 Z. z., účinný od 1. januára 2013

priviedol ustanovenie § 79 ods. 2 Zák. práce do jeho i dnes platného znenia, keď prinavrátil tzv.
moderačné oprávnenie súdu i s hraničnou lehotou 12 mesiacov a bez uvádzania skutočností, na
ktoré by sa tu malo prihliadať, pričom celkovú dobu, za ktorú možno náhradu priznať, limitoval 36
mesiacmi. Je však potrebné upriamiť pozornosť na prechodné ustanovenie § 252g ods. 1 Zákonníka
práce, podľa ktorého ustanoveniami tohto zákona (tu rozumej Zákonníka práce v znení zákona č.

257/2011 Z. z. ) sa spravujú
aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. septembrom 2011. Právne úkony urobené pred 1.
septembrom 2011 a nároky, ktoré z nich vznikli, sa posudzujú podľa právnej úpravy účinnej do 31.
augusta 2011. Právnym úkonom urobeným pred 1. septembrom 20011 je nesporne aj výpoveď z
marca 2011, určená za neplatnú a nárokom z takéhoto úkonu rovnako celkom jednoznačne i nárok

na náhradu mzdy (bez ohľadu na termíny splatnosti jednotlivých čiastkových náhrad). Na základe
uvedených skutočností s poukazom na § 252g ods. 1 Zákonníka práce odvolací súd dospel k záveru,
že výpoveď danú žalobkyni 18.03.2011 a nároky z nej vyplývajúce je potrebné posudzovať v kontexte
právnej úpravy účinnej do 31. augusta 2011, a teda výška priznanej náhrady mzdy nie je limitovaná
počtom mesiacov (36) za ktorú môže byť maximálne priznaná.

23. V minulosti nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru podobne upravoval aj § 61 ods.
2 Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 Zb., zrušeného zákonom č. 311/2001 Z. z.), ktorý ustanovoval,
že ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť
mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane
znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; s tým rozdielom, že súd pri svojom

rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam
vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Z uvedeného vyplýva,
že citované zákonné ustanovenie obsahovalo aj „návod“ ako pristupovať k zníženiu, resp. nepriznaniu
náhrady mzdy. Súdy mali pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomtočase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z
akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súdy tak posudzovali, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol
zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade

rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby
zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideliť mu dohodnutú prácu. Účelom tejto úpravy, predpokladajúcej
všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce), bolo pôsobiť na zamestnanca, aby
vyvíjal primerané úsilie - aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa dočasne do práce u iného
zamestnávateľa.

24. V dôsledku systémových spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, je však
potrebné nároky z neplatne skončeného pracovného pomeru posudzovať iným spôsobom, a k tomu
najvyšší súd uviedol v uznesení sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo 14. septembra 2011: „Ústava Slovenskej
republiky prijatá súčinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je
zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila tak zásadu
rešpektujúcu jednu zo základných hodnôt právneho štátu, a to hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto

zásady je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach.
Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený
pracovnýpomer,zapojiťsadopráceuinéhozamestnávateľa,jevrozporesuvedenýmčl.2ods.2Ústavy
Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexituje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno
vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady

mzdy. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu
(právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak,
že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov primerane
znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce,

by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru
dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody (ako už bolo uvedené
vyššie), ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu
spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných
právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a

nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka
práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany
zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.“
25. Podľa čl. 2 poslednej vety Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti

zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.
26.TaktieždôvodovásprávakZákonníkupráceuvádza,že„dobrémravyZákonníkpráce,aleaniostatné
kódexy nedefinujú, pretože tieto podliehajú spoločenskému vývoju a tiež preto, že je ťažko možné vo
všetkých jednotlivostiach ich vystihnúť. Vo všeobecnosti platí, že ide o pravidlá morálneho charakteru,
všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné

rešpektovanie práv“.
27. V tejto súvislosti možno poukázať i na odbornú právnickú literatúru, ktorá vo vzťahu k nárokom
z neplatného skončenia pracovného pomeru uvádza, že „Výšku nároku na náhradu mzdy môže
zamestnávateľ minimalizovať dvoma spôsobmi, a to buď čím skôr, ako sa dozvie o tom, že pracovný
pomer bol skončený neplatne, umožní zamestnancovi pracovať, alebo môže v konaní o nároku na

náhradu mzdy požadovať primerané zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, alebo
môže požadovať, aby súd náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec
nepriznal. Ak zamestnávateľ umožní zamestnancovi naďalej pokračovať v práci, možno to považovať
za jeden zo spôsobov, ako upraviť právny vzťah medzi účastníkmi pracovného pomeru počas obdobia
neistoty do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru (alebo do času,

než dôjde ku skončeniu pracovného pomeru iným spôsobom). Prideľovanie práce až do vyriešenia
spornosti skončenia pracovného pomeru je právnym následkom oznámenia zamestnanca o tom, že
trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Na ten účel má zamestnávateľ povinnosť
oznámiť zamestnancovi, že jeho požiadavke vyhovel a vyzvať ho k tomu, aby nastúpil do práce.
Zamestnávateľ je potom povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy, nie

je potrebné uzatvárať novú pracovnú zmluvu alebo dohodu o zmene pracovných podmienok. Takýto
postup sa v praxi stále viac a viac používa, pretože zamestnávatelia sa snažia eliminovať výšku náhrady
mzdy, ktorú budú potenciálne povinní zamestnancovi vyplatiť a získať tak od zamestnanca reálny
pracovný výkon. Samozrejme, prieči sa to samotnej vôli zamestnávateľa prejavenej v zrušovacomprejavevôlepriskončenípracovnéhopomerunepokračovaťvspolupráciskonkrétnymzamestnancom...
Nárok zamestnávateľa na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
musí zamestnávateľ uplatniť iba v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu

mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru... Súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom
zamestnávateľpožadujezníženienáhradymzdy,ideovoľnúúvahusúdu.“(Friedmannová,D.,Masár,B.,
Matejka, O., Tkáč, V. Zákonník práce. Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer s. r. o., 2014. s. 389 - 390).
28. Zákonom stanovená možnosť štátneho orgánu rozhodnúť voľnou úvahou nemôže znamenať ničím
nelimitovanú a vecne nepreskúmateľnú svojvôľu. Takáto svojvôľa by totiž bola v rozpore s princípom

právneho štátu, keďže vo svojich dôsledkoch by znamenala nepredvídateľnosť rozhodovania štátneho
orgánu, a teda ústavne neprípustnú mieru právnej neistoty (II. ÚS 117/2011, ZNaU 55/2011).
29. Za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na
náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru, uplatní nárok na zníženie alebo
nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, je
hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti

skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo
skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z
konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1
písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ
neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,

aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré
mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne
znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca (nález Ústavného súdu SR z 19.11.2019, sp. zn. I.
ÚS 331/2019 ).
30. O znížení resp. nepriznaní náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce môže súd rozhodnúť

len na základe žiadosti zamestnávateľa, a preto dôkazné bremeno zaťažuje zamestnávateľa, ktorého
úlohou je preukázať podmienky pre takéto prípadné rozhodnutie. Žalovaný splnenie týchto podmienok
síce tvrdil, avšak neuniesol dôkazné bremeno vo veci preukázania rozpornosti uplatňovania nárokov
žalobkyne s dobrými mravmi. Najmä žalovaný nepreukázal, že žalobkyňa bola zamestnaná resp.
podnikala v rozhodnom období za podmienok rovnakých alebo výhodnejších aké by mala, keby prácu

vykonávala u zamestnávateľa (žalovaného). Naopak, žalovaná preukázala, že v rozhodnom období
dosahovala nižší príjem, aký by dosahovala u žalovaného.
31. Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru o dôvodnosti žaloby aj v časti
náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce za
celé obdobie, t. j. od 01.07.2011 do 18.04.2016 (do právoplatnosti rozsudku o neplatnosti výpovede),

a to aj nad 12 mesiacov, keď nebol daný dôvod vyhovieť žiadosti žalovaného na zníženie resp.
nepriznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nad 12 mesiacov, keďže v konaní
bolo preukázané, že pokiaľ žalobkyňa aj pracovala v rozhodnom období v Rakúsku ako opatrovateľka,
zapojila sa do práce v Rakúsku ako opatrovateľka, ktorá práca teda nebola v mieste bydliska, ale
ako bolo dohodnuté miesto výkonu práce v pôvodnej pracovnej zmluve, keďže takéto miesto už

zjavne v meste Zlaté Moravce nebolo, teda bola nútená riešiť miesto výkonu práce mimo Zlatých
Moraviec, ktoré už potom nebolo rovnocenné miesto výkonu práce v pôvodnej pracovnej zmluve, v
Rakúsku nevykonávala prácu zodpovedajúcu druhu práce dohodnutom v pôvodnej pracovnej zmluve,
teda musela vykonávať logicky nerovnocennú prácu v Rakúsku oproti druhu práce dohodnutého v
pôvodnej pracovnej zmluve. Práca opatrovateľky v zahraničí už len z týchto dôvodov nemohla byť pre

žalobkyňu výhodnejšia ani rovnocenná, pričom nebolo preukázané, že dosahovala vyšší príjem ako
by dosiahla u žalovaného. Teda žalobkyňa sa musela zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za
podmienok nezodpovedajúcim tým, za ktorých by vykonávala prácu u žalovaného ako zamestnávateľa
v súlade s platnou pracovnou zmluvou, potom z hľadiska daného účelu by nebolo možné od žalobkyne
spravodlivo požadovať, že ak sa aj napriek tomu do takejto nerovnocennej, nevýhodnejšej práce

zapojila, aby jej bola náhrada mzdy znížená, resp. nepriznaná. Žalovaný žalobkyni od 01.07.2011 do
18.04.2017 výkon práce podľa pracovnej zmluvy neumožnil, hoci v júni 2016 oznámila, že trvá na
ďalšom zamestnávaní. V tomto právnom názore odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/157/2000 a ďalej odvolací súd uvádza, že súd môže náhradu
mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nad 12 mesiacov znížiť resp. nepriznať len výnimočne, a to

v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru by bol v
rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce, keď každý je povinný znášať dôsledky svojho
protiprávneho konania a nikto nemôže profitovať z vlastnej nepoctivosti, keď interpretácia vychádzajúca
z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sado práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože takáto povinnosť
neexistuje. Z neexistujúcej povinnosti nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky
v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. V konaní žalobkyne odvolací súd zhodne

ako súd prvej inštancie nevidel výnimočný dôvod pre nepriznanie, resp. zníženie náhrady mzdy, teda
nezistil, že by jej konanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. Priznaná náhrada mzdy podľa § 79 ods. 2
Zákonníkaprácebolavčasevyhláseniarozsudkusúduprvejinštanciesplatná.Pokiaľsúdprvejinštancie
priznal žalobkyni úrok z omeškania z náhrady mzdy, odvolací súd dospel k záveru, že vecne správne
rozhodol, keďže žalovaný bol v omeškaní s týmto peňažným plnením, ku ktorému začalo dochádzať pri

jednotlivýchnáhradáchmzdyzajednotlivémesiacespoukazomnasplatnosťmzdyvzmyslepracovného
poriadku žalovaného. Nebol daný zákonný dôvod na nepriznanie nároku na úroky z omeškania zo
splatnej náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce z dôvodov uvedených v odvolaní. Nárok na
úroky z omeškania v prípade náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je v súlade
s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dôvodný právny nárok, keď splatnosť mzdy
nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva. Pokiaľ súd prvej inštancie

dospel k záveru, že požiadavka žalovaného na určenie, že nie je možné od žalovaného spravodlivo
požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával, je nedôvodná, odvolací súd sa stotožňuje so súdom
prvej inštancie, keď dôvody pre takéto rozhodnutie súdu, ktoré uvádzal v konaní žalovaný, a to - že
pracovné miesto bolo v roku 2011 zrušené, v roku 2017 vytvoril pracovné miesto pre žalobkyňu, ktoré
nedôvodne odmietla a že spor má negatívny dopad na pracovnoprávny vzťah, nie sú jednak právne

relevantné a jednak dôvodné. Teda žalovaný, na ktorom bolo dôkazné bremeno, nepreukázal, že je daný
výnimočný prípad, pre ktorý je dôvod vyhovieť jeho požiadavke, keď o výnimočný prípad ide napr. pri
porušení pracovnej disciplíny s následkom okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré môže za
určitých okolností túto výnimku predstavovať, odôvodňovať. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobkyni
náhradu mzdy s príslušenstvom pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3

Zákona od 19.03.2016 do 31.07.2018, odvolací súd dospel k záveru, že tento právny nárok bol dôvodný,
keďže žalobkyňa v júni 2011 oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní a žalovaný jej
až do septembra 2017 neponúkol prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy, nevyzval ju, aby do práce
nastúpila, nebolo jej povinnosťou po 19.04.2016 opakovane vyzývať žalovaného, aby ju zamestnával
podľa pôvodnej pracovnej zmluvy, keďže tak učinila už v júni 2011. Pokiaľ žalovaný ponúkol prácu

žalobkyniažvseptembri2017,avšaktátonezodpovedalapôvodnejpracovnejzmluvezhľadiskaplatovej
triedy, žalobkyňa dôvodne odmietla zmenu pracovnej zmluvy a ponúknutú prácu, teda je potrebné prijať
záver, že žalovaný neumožnil žalobkyni výkon práce podľa pôvodnej pracovnej zmluvy, a preto vznikla
prekážka na strane zamestnávateľa a ten je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy podľa § 142 ods.
3 Zákonníka práce po právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, t. j. od

19.04.2016.
32. Odvolací súd napadnutý rozsudok v bodoch IV. a VII zrušil v časti náhrady mzdy podľa § 142 ods.
3 Zákonníka práce za čas po 01.08.2018, keďže náhrada mzdy za mesiac august 2018 a nasledujúce
mesiace, ešte neboli splatné v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie, keďže napr. tá za august
2018bolasplatnáaž13.09.2018,pričomsúdprvejinštancievyhlásilrozsudokdňa13.08.2018,kedybola

splatná náhrada mzdy za júl 2018, ale neboli splatné nasledujúce náhrady mzdy za jednotlivé mesiace
do budúcnosti, keď neobstojí výrok rozsudku, že „náhrada mzdy patrí žalobkyni od 01.01.2018 do dňa,
kedy žalovaný umožní žalobkyni pokračovať v práci“, keďže náhrada mzdy sa môže priznať iba vtedy,
ak je splatná v čase vydaného súdneho rozhodnutia, pričom ju zásadne nemožno priznať ako opakujúcu
dávku a do budúcnosti - pre rozsudok je totiž určujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Z vyššie uvedených

dôvodov potom v tejto časti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1
písm. b) CSP v spojení s § 379 písm. a) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
ako aj v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania.
33. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a

o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).