Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. apríl 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/7/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8401899835
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8401899835.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci Slovenská republika - zastúpená
Slovenským pozemkovým fondom, Bratislava, Búdková 36, zast. poverenou zástupkyňou JUDr. R.
L., proti žalovanému: PRASTAV, stavebno-obchodná spoločnosť, Veľká Lomnica, Popradská 504/27,
právne zast. JUDr. Jaroslavom Sidorom, advokátom, Zdravotnícka 6, Poprad o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 24.
júna 2019 č.k. 2C 560/2001-640 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že
I. Súd určuje, že vlastníkom nehnuteľností vedených na LV č. XXX k.ú. P. I., Obec P. I., okres W., parc.
KN „C“ č. X/XX - zastavaná plocha o výmere XX m2, parc. KN „C“ č. X/XX - zastavaná plocha o výmere
78 m2, parc. KN „C“ č. X/XX - zastavaná plocha o výmere 3922 m2 a parc. KN „C“ č. X/XX - zastavaná
plocha o výmere 560 m2 je Slovenská republika v celosti.

II.Žalobca má voči žalovanému nárok na 100% náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žiadal, aby súd určil, že vlastníkom
nehnuteľností špecifikovaných v návrhu je Slovenská republika v celosti, a že sú v Správe Slovenského
pozemkového fondu so sídlom v X.. Uviedol, že žalovaný si notárskou zápisnicou z 21.12.1999 dal
osvedčiť vyhlásením o vydržaní vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam v celosti. Odvodil ho z

titulu právneho nástupníctva po právnom predchodcovi z roku 1993 s tým, že právny predchodca
nehnuteľností nadobudol najneskôr do roku 1970. Na základe tejto zápisnice boli parcely zapísané v
katastri nehnuteľností na list vlastníctva č. XXX k.ú. P. I., okres W. v prospech žalovaného. Sporné
parcely boli vytvorené geometrickým plánom č. XXX/XX z 2.12.1999 z pôvodných pozemkovo-knižných
parciel tak, ako je to v žalobe uvedené. Uvedené parcely boli pôvodne vedené v PKV č. XXX k.ú.
P. I., na základe zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme boli poštátnené a na základe
prídelovej listiny odboru poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV v W. zo dňa 23.8.1958

boli odpísané do PKV č. XXX k.ú. P. I. v prospech K. štátu v správe P. majetku n.p. vo P. I.. Podľa výnosu
Ministerstva poľnohospodárstva lesného a vodného hospodárstva v L. zo dňa 17. 12. 1962 č. 25 XXX/XX
došlo k zmene správy pre Šľachtiteľský a semenársky podnik n. p. Košice, odštepný závod Semenársky
štátny majetok vo Veľkej Lomnici. V roku 1986 došlo k zmene správy na Vedecko-výrobnú jednotkuSlovosivo š.p. P. I. a v roku 1990 na Tatraosivo š.p. so sídlom vo Veľkej Lomnici. Žalobca ďalej poukázal
na ustanovenie § 22 ods. 1 písm. f/ zák. č. 229/1991 Zb., ktorého dňom účinnosti stratili štátne podniky k
majetku vymedzenému v § 1 ods. 1 cit. zákona právo hospodárenia. Takýto majetok zostal vo vlastníctve

štátu, ale správa k nemu prešla v zmysle § 17 cit. zák. na Slovenský pozemkový fond, zároveň medzi
štátnym podnikom a Slovenským pozemkovým fondom ( ďalej SPF ) vznikol zákonný nájomný vzťah,
pokiaľ nedošlo k inej dohode. Predmetné nehnuteľnosti, teda ex lege prešli do správy SPF, štátny podnik
k nim mal len zákonný nájomný vzťah. Uviedol tiež, že z notárskej zápisnice nevyplýva ani fakt, kto
bol právnym predchodcom žalovaného, akými právnymi úkonmi nadobudol tieto nehnuteľnosti jeho

právny predchodca. Neboli teda splnené podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam zo strany žalovaného vydržaním a ani iným spôsobom.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú. Namietol tiež
aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože hospodárskou zmluvou č. XXX/XX/XX zo dňa 12.2.1990 došlo k
prevodu práva hospodárenia s národným majetkom medzi Slovosivom š.p., VŠÚZ VVJ a Miestnym

národným výborom P. I. k pozemkom, z ktorých boli vytvorené sporné parcely. Podľa ustanovenia §
2 zák. č.138/1991 Zb. prešli tieto nehnuteľnosti z majetku SR do vlastníctva obce P. I., pretože ku
dňu účinnosti osobitného predpisu patrilo právo hospodárenia k nim národnému výboru. Na základe
uvedenéholenObecP.I.bybolalegitimovanádomáhaťsasvojhovlastníckehopráva,akbyžalovanému
nepotvrdila užívanie sporných nehnuteľností potvrdením zo dňa 21.12.1999, ktoré bolo predložené k

spísaniu notárskej zápisnice o osvedčení vyhlásenia o vydržaní.

4. Na pojednávaniach strany sporu, ich zástupcovia zotrvávali na svojich stanoviskách. Právna
zástupkyňa žalobcu uviedla, že s parcelou X/X vž.dy nakladal štát a bola zapísaná na LV č. XXX.
Geometrický plán, ktorý si dal vypracovať žalovaný vychádzal zo stavu PK a nebol braný do úvahy

tento list vlastníctva. V súčasnosti je napísaná na LV XXX, kde vlastníkom je SR, táto parcela bola vždy
vo vlastníctve štátu a nikdy nie obce. Pokiaľ ide o hospodársku zmluvu, na ktorú poukázal žalovaný
táto nikdy nebola zapísaná v katastri a podľa nej nebola spôsobilá na zápis. Nepodpísal ju ani p.
riaditeľ Ing. Z.. Z., že neboli splnené podmienky nadobudnutia vlastníctva žalovaným vydržaním. Právny
zástupca žalovaného uviedol, že nie je podstatné, či podpísal hospodársku zmluvu p. riaditeľ alebo

v jeho neprítomnosti jeho zástupca. Vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam v zmysle § 2 zák. č.
138/1991 prešlo do majetku obce, všetko ostatné malo deklaratórny charakter. Je vecou a chybou obce,
že si nedala svoje vlastníctvo zapísať do katastra.

5. Svedok Ing. Y. Z. uviedol, že predmetnú hospodársku zmluvu z 12. 2. 1990 nepodpísal, ale po

nahliadnutí do nej uviedol, že ju podpísal Ing. X., ktorý bol v tom čase jeho námestníkom. Pokiaľ ide
o parcelu X/X vypovedal, že neverí, že by zo strany Slovosiva bol daný súhlas k takémuto prevodu,
pretože napr. na parc. X/X mali aj ich budovy a teda nevidí dôvod, prečo by dávali súhlas k prevodu
svojho majetku. Ing. X. mal právo podpisovať za Slovosivo, pokiaľ išlo o bežnú korešpondenciu v jeho
neprítomnosti. Pochyboval o tom, že mal právo podpisu pri hospodárskej zmluve, a že vôbec oni, ako

organizácia mali takýto rozsah oprávnený pri takomto množstve pozemkov.

6. Svedok T. V. starosta Obce P. I. uviedol, že v čase keď bola podpísaná hospodárska zmluva bola
predsedníčkou MNV p. W., on bol od roku 1981 do roku 1990 tajomníkom MNV. Starostom je od júna
1990, aj v čase jeho výsluchu. Predložil súdu územný plán vypracovaný v súvislosti s dôvodom prevodu

majetku uvedenom v hospodárskej zmluve, na ktorom ukázal, že malo dôjsť a kde malo dôjsť k ďalšej
výstavbe a bolo to zakreslené žltou a fialovou farbou.

7. Svedok Ing. H. X. uviedol, že predmetnú hospodársku zmluvu podpisoval a bolo to v jeho kompetencií
ako námestníka Slovosiva. Pamätal si, že v tom čase bol p. riaditeľ na kúpeľnej liečbe. Spomenul si

tiež, že oni ako podnik dlhovali značnú čiastku a išlo vlastne o kompenzáciu svojím spôsobom, pretože
existoval územný plán výstavby obce a takto sa to malo vyriešiť. V neskoršej výpovedi uviedol, že
po uzavretí hospodárskej zmluvy plánoval miestny národný výbor, na pozemkoch, kde bola skládka
využitie pre športové účely.. Boli tam aj včelári. Mali tam robiť cyklistický chodník. Prebiehali nejaké
rokovania, na obci alebo na úrovni štátneho podniku ohľadom tých aktivít, možno v novembri, sa snažili

vyjsť obce v ústrety lebo podnik jej nestačil platiť dane./ k tomu súd udáva, že nuž v roku 1989 a 1990
štátny podnik žiadne dane za hospodárenie so štátnymi pozemkami neplatil, obci už vôbec nie, lebo
vtedy ešte neexistovala a tiež sa neplatili ani vtedajšiemu Msnv. Dlh z takého dôvodu preto nemohol
údajnému prevodcovi vzniknúť8. Súd vo veci rozhodol dňa 8.12. 2004 , po vykonaní dokazovania tak výsluchmi svedkov, ako i
súvisiacimi listinnými dôkazmi, ktoré mali preukazovať tvrdenia strán rozsudkom tak, že žalobu zamietol

a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému trovy konania. Vtedy dospel k záveru, že žalobca nemá aktívnu
legitimáciu a že prevody majetku hospodárskou zmluvou nebol relevantne spochybnený a hospodársku
zmluvu za vtedajšej dôkaznej situácie považoval za platnú.

9. Proti rozsudku súdu podal žalobca odvolanie. V odvolaní žalobca namietal, že má dôvodné

pochybnosti o hodnovernosti a pravosti predmetnej hospodárskej zmluvy a že táto bola vyhotovená
účelovo v súvislosti až s týmto súdnym konaním. Predmetná hospodárska zmluva nikdy nebola
predložená na zápis, ani zapísaná do vtedajšej evidencie nehnuteľností. Podľa jeho názoru je takáto
hospodárska zmluva v rozpore s vyhláškou č. 119/1988 Zb. o hospodárení s národným majetkom,
ako aj samotným hospodárskym zákonníkom. V zmysle tejto vyhlášky nemôže dôjsť k prevodu práva
hospodárenia alebo prevodu vlastníctva k poľnohospodárskej pôde. V PK zápisnici č. XXX k.ú. P.

I. sú pôvodné PK parcely č. XXX a X/X, z ktorých bola vytvorená KN „C“ parc. č. X/X, a ktorej
časti zodpovedajú sporné parcely vedené ako poľnohospodárska pôda. Parcela č. X/X a stavby na
nej sa nachádzajúce slúžili evidentne poľnohospodárskej výrobe. Jedná sa teda o poľnohospodársku
pôdu, ktorá nemohla byť predmetom prevodu práva hospodárenia, resp. vlastníctva. Prevody v zmysle
citovanej vyhlášky sa realizovali na základe žiadosti, čo nebolo v konaní preukázané, že k takejto

žiadosti došlo. Táto žiadosť o prevode by musela byť prejednaná jednak vo vedení VŠÚZ VVJ P. I.,
čo však z predložených záznamov z porád a vyjadrení svedkov nevyplýva. Keďže v takomto prípade
nešlo o obvyklé hospodárenie s národným majetkom, navyše išlo o priestor, kde sa nachádzalo
riaditeľstvo VŠÚZ VVJ a zachovanie práva hospodárenia k predmetným nehnuteľnostiam malo význam
pre fungovanie celého štátneho podniku, je otázne, či takúto hospodársku zmluvu nemal podpísať

riaditeľ Slovosiva š.p., Bratislava, minimálne musel byť súhlas na takýto prevod, resp. či sa nevyžadoval
aj súhlas zakladateľa Štátneho podniku, vtedy ministerstva poľnohospodárstva a výživy, na čo poukázal
vo svojej výpovedi aj vtedajší riaditeľ Ing. Y. Z.. Prevod podľa dotknutej hospodárskej zmluvy bol
bezodplatný, pričom prevody práva hospodárenia s národným majetkom boli odplatné a v danom
prípade nejde o výnimku uvedenú v § 12 ods. 3 citovanej vyhlášky. Hospodárska zmluva odkazuje na §

14, pričom pri bezodplatnom prevode vlastníctva v zmysle § 14 ods. 4 bol potrebný súhlas ministerstva
financií, cien a miezd, ktorý v hospodárskej zmluve absentuje. Je otázne, či v danom prípade ide o
prevod vlastníctva alebo prevod práva hospodárenia a zároveň, či ide o prevod v zmysle § 14 ods. 8
písm. e/ vyhlášky, keďže v konaní bolo preukázané, že ide o pozemok určený na pripojenie k pozemku
vo vlastníctve iného právneho subjektu, pre investičnú výstavbu alebo individuálnu bytovú výstavbu na

základe územno - plánovacích podkladov alebo právoplatného územného rozhodnutia. Podľa zistených
skutočnosti nebolo vydané žiadne územné rozhodnutie o takom využití územia, na aké poukazuje
žalovaný. Územný plán obce P. I. bol schválený až v roku 1991, t.j. až vtedy možno hovoriť o platnej
a záväznej územno-plánovacej dokumentácie. Predmetné územie bolo riešené na poľnohospodársku
činnosť, s časti išlo o záplavové územie. Vychádzajúc z uvedeného nemohlo dôjsť k prevodu, či už práva

hospodárenia alebo vlastníctva bez právoplatného územného rozhodnutia alebo platnej a záväznej
územno-plánovacej dokumentácie. Navyše žiadna investičná ani iná výstavba sa na predmetnom území
nerealizovala. Neexistuje teda reálny dôvod na prevod majetku zo štátneho podniku na národný výbor.
Nebolo tiež preukázané, že národný výbor viedol tento majetok v predpísanej evidencii podľa osobitných
predpisov, práve naopak s týmto majetkom hospodáril a nakladal vždy štátny podnik, ktorý bol poverený

úlohami na plnenie ktorých tento národný majetok slúžil.

10. Krajský súd v Prešove, ktorému bol spis za účelom rozhodnutia o odvolaní predložený, svojim
uznesením sp. zn. 4 Co 243/05 z 20.3.2006 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V závere svojho rozhodnutia uložil súdu prvého stupňa

úlohu, predovšetkým v ďalšom konaní posúdiť otázku platnosti hospodárskej zmluvy zo dňa 12. 2.
1990 uzavretej medzi Slovosivom š.p. VŠÚZ VVJ P. I. a Miestnym národným výborom P. I.. Uviedol,
že prvostupňový súd môže riešiť prejudiciálne otázky a zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva,
žeby to nemohol urobiť aj v konaní o určenie vlastníctva a posúdiť platnosť právneho úkonu , ak iný
príslušný orgán už o nej nerozhodol. No ak posúdil takto predmetnú hospodársku zmluvu ako platnú,

musel tento svoj záver zdôvodniť, právne vec posúdiť, čo ale neurobil a ak neuviedol hmotnoprávne
ustanovenia právnych predpisov, na posúdení ktorých svoj záver o prejudiciálnej otázke vyvodil, je
jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Prvostupňovému súdu uložil riadne posúdiť
platnosť predmetnej hospodárskej zmluvy z 12.2.1990 a musí prihliadnuť aj na námietky žalobcu vovzťahu k tejto otázke, ktoré žalobca uviedol v podanom odvolaní. (pričom, keďže odvolateľ nebol
poučený riadne podľa § 20 ods. 4 O.s.p., dôkazmi a skutočnosťami boli aj tie, ktoré neboli uplatnené pred
súdom a ktoré odvolateľ uviedol až v odvolaní.), a následne presvedčivo a preskúmateľne rozhodnúť.

11. Po tomto vrátení veci krajským súdom súd doplnil dokazovanie v intenciách jeho rozhodnutia.
Právni zástupcovia strán sporu zotrvávali na svojich stanoviskách, či už ústnych alebo písomných a
svoje tvrdenia sa snažili potvrdiť aj ďalšími dôkazmi, ktoré predložili súdu a tento ich vykonal. Právna
zástupkyňa žalobcu zopakovala, že majú pochybnosti o pravosti hospodárskej zmluvy, s ktorou sa

nikdy nenakladalo a tento dokument bol predložený až na súdnom pojednávaní v priebehu konania.
Žiadala predložiť originál tejto zmluvy do spisu. Právny zástupca žalovaného uviedol, že je nesporné,
že hospodárska zmluva uzavretá v roku 1990 je platne uzavretá a v zmysle poverenia, ktoré súdu
predložil je zrejmé, že za žalovaného mal oprávnenie podpísať Ing. X.. Žiadal žalobu zamietnuť bez
ohľadu na zaoberanie sa ďalšími otázkami a to z procesných dôvodov. Poukázal na novelizované
ustanovenie § 21 O. s. p. a dôvodovú správu k nemu. Uviedol, že žalobca nie je aktívne legitimovaný

na podanie takejto žaloby. Poukázal tiež na rozhodnutie najvyššieho súdu z 23. 11. 2004 pod sp. zn.
1Cdo 2003/2004 a skutočnosť, že v tejto súvislosti by existovala aktívna legitimácia žalobcu na podanie
žaloby jedine vtedy, keby tu bola nesporná existencia vlastníckeho práva štátu, čo samozrejme nie je,
keďže sa jedná o žalobu o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam. Poukázal tiež na ustanovenie § 34
ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb.. Pokiaľ ide o spochybňovanie platnosti hospodárskej zmluvy uviedol, že

právna zástupkyňa žalobcu o tomto nepredložila žiaden dôkaz. Právna zástupkyňa žalobcu reagovala
na námietku absencie ich aktívnej legitimácie poukazom na ustanovenie § 34 zákona č. 330/1991
Zb.. Kto iný by bol aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby, ak nie práve žalobca. Novelizácia
ustanovenia § 21 O. s. p. bola novelizáciou ustanovenia, ktorej desaťročia nebolo zmenené a išlo len o
akési prispôsobenie sa dobe. Existujú špeciálne predpisy, ktoré majú prednosť a ktoré im takúto právnu

spôsobilosťdávajú.Hospodárskuzmluvupovažovalazaneplatnústým,žesanechcelaznovuopakovať,
nakoľko celé je to podrobne uvedené v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Poukázala tiež na jej
rozpor s právnymi predpismi. Zmluva bola podpísaná neoprávnenou osobou za Slovosivo a zdôraznila,
že podpísaná bola dňa 12. 2. 1990. V kontexte so zápisnicami z porád nachádzajúcimi sa aj v spise
je zrejmé a hlavne v kontexte so zápisnicou z 26. 2. 1990, že na tejto porade bol prítomný aj Ing. Z.

a v závere zápisnice je uvedené, že vzhľadom na neprítomnosť riaditeľa VVJ od 1. 3. 1990 do 21. 3.
1990 je poverený zastupovaním Ing. X., ekonomický námestník. Z tohto je evidentné, že v čase podpisu
hospodárskej zmluvy Ing. Z. bol prítomný a poverený zastupovaním bol Ing. X. až od 1. 3. do 21. 3. 1990.
Takisto sú pochybnosti, či zo strany miestneho národného výboru podpísala zmluvu oprávnená osoba,
nakoľko ju podpísal len tajomník p. V.. S týmto samozrejme nesúhlasil právny zástupca žalovaného.

Uviedol, že záznam z operatívnej porady z 26. 2. 1990 rozhodne nie je dôkazom takým, ktorý by
spochybňoval oprávnenosť Ing. X. podpísať hospodársku zmluvu. Nedokazuje totiž, že dňa 12. 2. 1990,
kedy hospodárska zmluva bola podpísaná bol Ing. Z. prítomný na pracovisku. Aj za národný výbor
zmluvu podpísala oprávnená osoba, nakoľko p. V. bol vtedy tajomníkom a predseda pracoval len na
nejaký štvrtinový úväzok. Stále podľa neho nebolo zrejmé, na základe čoho právna zástupkyňa žalobcu

spochybňuje neplatnosť hospodárskej zmluvy. V čase jej podpisu išlo, o také porevolučné obdobie keď
Ing. Z. z akéhosi dôvodu stratil dôveru a práve preto bol písomným poverením, ktoré sa v spise nachádza
Ing. X. splnomocnený na uzatváranie hospodárskych zmlúv atď.. Hneď v úvode tohto poverenia je
výslovne uvedené, že toto sa deje na základe skutočností, že mu bola vyslovená dôvera vo funkcii
ekonomického námestníka. Uvedené poverenie nie je časovo obmedzené, ale ide o poverenie z 9. 1.

1990 do budúcna. V zmysle neho teda Ing. X. mal vyššie uvedené právo.

12. Žalobca súdu predložil stanovisko Ministerstva pôdohospodárstva SR odboru zakladateľských
funkcií a majetkových vzťahov, ktoré bolo podané na základe žiadosti žalobcu. V stanovisku ministerstvo
uviedlo, že hospodárska zmluva č. XXX/XX/XX je podľa ich názoru uzatvorená v rozpore s príslušnými

ustanoveniami hospodárskeho zákonníka. Ustanovenie § 347 Hospodárskeho zákonníka upravuje
obsah zmlúv o prevode správy národného majetku mimo obvyklého hospodárenia. V hospodárskej
zmluve nie sú uvedené názvy nadriadených orgánov oprávnených dať súhlas na prevod správy
národného majetku, hodnota prevádzaného majetku podľa údajov účtovnej evidencie a dôvod prevodu
správy. Chýbajú tiež podpisy a pečiatky nadriadených orgánov, bez ktorých táto zmluva nemôže

byť účinná. Podľa názoru ministerstva teda je neplatná a nie je spôsobilá k prevodu správy
národného majetku na Miestny národný výbor P. I.. Slovosivo, Šľachtiteľský a semenársky podnik, š.p.,
Bratislava bol založený zakladacou listinou č. XXXX/XXXX-ORL z 20. 12. 1988 a jeho zakladateľom
bol Ministerstvo poľnohospodárstva a výživy SSR. V predmetnej zmluve je ako riadiaci orgánuvedený Slovosivo š.p. Bratislava a odovzdávajúca organizácia Slovosivo, štátny podnik Výskumný a
šľachtiteľský ústav zemiakarsky P. I.. Ministerstvo žiadny doklad o existencii samostatného štátneho
podniku so sídlom vo P. I. nenašlo. Uviedlo, že ak v čase podpisu hospodárskej zmluvy č. XXX/XX/XX

existoval samostatný š.p. Slovosivo, výskumný a šľachtiteľský ústav zemiakarsky P. I., tak potom bol
oprávnený k podpisu zmluvy iba riaditeľ Ing. Z.. V tejto súvislosti je poverenie na podpisové právo k
uzatváraniu hospodárskych zmlúv pre organizačnú jednotku Slovosivo, š.p., VŠÚZ VVJ P. I., odoslané
do vlastných rúk Ing. H.ovi X. podpísané Ing. Q. B. 9.1.1990, iba snahou o odôvodnenie kompetencie k
podpísaniu hospodárskej zmluvy inou osobou než štatutárnym zástupcom odovzdávajúcej organizácie.

Toto poverenie podľa názoru ministerstva preukazuje tiež to, že Slovosivo, š.p. VŠÚZ VVJ P. I. bol len
organizačnou jednotkou Slovosiva, Šľachtiteľský a semenársky podnik, š.p. Bratislava. V takom prípade
bol oprávnený k podpísaniu predmetnej hospodárskej zmluvy za odovzdávajúcu organizáciu riaditeľ Ing.
B. a za príslušný orgán na schválenie zmluvy zástupca Ministerstva poľnohospodárstva a výživy SR.

13. Takže ďalším vykonaným dokazovaním, z výsluchu účastníkov, právnych zástupcov, z hospodárskej

zmluvy č. XXX/XX/XX, z notárskej zápisnice N XXX/XXXX z 21. 12. 1999, z LV č. XXX k.ú. P. I., z
geometrického plánu č. XXX/XX z 2. 12. 1999, z PKV č. XXX k.ú. P. I., z PKV č. XXX k.ú. P. I., z
vyjadrenie OÚ W. č. X/XXXX z 9. 1. 2001, z výpisu z LV č. XXX, z LV č. XXX, z listov ministerstva
vnútra, z listu Slovosiva Šľachtiteľského a semenárskeho podniku, š.p. Bratislava z 9. 1. 1990, zo
stanoviska Ministerstva pôdohospodárstva SR zo 4. 1. 2008, z vyjadrenia Správy katastra W. z 15. 2.

2008, z organizačného poriadku Slovosiva, š.p. Bratislava schváleného 8. 6. 1989, ako aj z ďalších
listinných dôkazov v spise a pri zohľadnení aj argumentov prezentovaných v prednesoch strán, resp.
ich právnych zástupcov i vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu, súd potom dospel k záveru,
že žaloba je predsa len opodstatnená a má za to, že správa predmetných parciel v zmysle zákona
č. 229/1991 Zb. ( § 22 ) skutočne mala prejsť na SPF, a nikdy nie na obec. Preto rozsudkom zo dňa

22.12.2008 rozhodol súd tak, že podanej žalobe vyhovel a určil, že vlastníkom predmetných žalovaných
nehnuteľností je Slovenská republika a nemohlo dôjsť ani k vzniku vlastníctva k predmetným parcelám
ani z titulu osvedčenia, štát nebol nikým počas doby nutnej na osvedčenie vlastníctva žalovaným rušený
a nikto si na predmetné vlastníctvo štátu neuplatňoval počas tej doby svoj nárok / voči žalobcovi /,
tobôž nie obec. Na základe všetkých dôkazov a skutočností, ktoré boli v konaní vyprodukované, posúdil

predmetnú hospodársku zmluvu z dôvodov v rozsudku uvedených za / absolútne / neplatnú Súd mal
vykonaným dokazovaním za to, že pozemky sú vlastníctvom štátu a nikdy túto štátnu sféru neopustili.

14. Tento rozsudok ale na základe podaného odvolania žalovaného nadriadený Krajský súd v Prešove
opätovne zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. V tomto svojom rozhodnutí (uznesení sp. zn.

8Co/216/2009) zo dňa 26.04.2010 nadriadený súd uvádza, že hoci súd uvádza správne ustanovenia, ale
vo vzťahu k nim nevyvodil žiadny právny záver, nie je zrejmé prečo hospodárska zmluva nie je platná.
Preto sa má v ďalšom zaoberať posúdením platnosti hospodárskej zmluvy z 12.2.1990, prihliadnuc na
námietku účastníkov a rozhodnutie riadne zdôvodniť, aby bolo presvedčivé a teda aj preskúmateľné.
Chýba, podľa nadriadeného súdu, v rozsudku úvaha, ako presne uvádzané hmotnoprávne predpisy

spôsobili neplatnosť hospodárskej zmluvy. Tiež mal súd uviesť, všetky skutočnosti , ktoré majú
preukazovať splnenie / či nesplnenie / podmienok vydržania a a hmotnoprávne ustanovenia zákona, na
základe ktorých dochádza k nadobudnutiu vydržaním. Preto pri ďalšom rozhodovaní súd má z daných
hľadísk posúdiť platnosť hospodárskej zmluvy a prihliadnuť na všetky námietky ( žalobcu či žalovaného).

15. Po vrátení veci súdu boli predložené dôkazy sporovými stranami, ako hospodárska zmluva z
29.06.1990 (ktorú podpisoval za MNV P. I. tajomník), ako aj iné zmluve z roku 1990, 1983, 1985, 1989,
ktoré rovnako podpisoval tajomník (strana 257-268 spisu) i vyjadrení T. U. (č.l.256), ktorý pripúšťa, že
podpisovaťmoholzainýchokolnostízmluvyajtajomníkMNV.Jeotázneodkiaľtietozmluvyžalovanýmal
kdispozícii.SúdpočastejtodobyzisťovalexistenciuOrganizačnéhoporiadkuSLOVOSIVA,š.p.VŠUZP.

I., avšak sa k nemu nedopracoval. Bol mu predložený len Organizačný poriadok (č.l. 306-308) právneho
predchodcu - semenárskeho štátneho majetku, n. p. P. I. platného od 1.1.1981, podľa ktorého vedúci
podriadených organizačných jednotiek môžu v mene podniku vykonávať len také právne úkony, pokiaľ
je to potrebné na splnenie pracovných úloh. Riaditeľ môže pre jednotlivé prípade splnomocniť inú osobu
písomne. Je možné teda, že Organizačný poriadok š.p., vychádzal tiež z týchto ustanovení. Rovnako

súd zisťoval existenciu originálu predmetnej hospodárskej zmluvy, avšak ani na obci, v archíve, ani u
účastníkov, notára či katastri sa nenachádzala. Ani na pozemkovom úrade predložená nebola (údajne jej
niet). Súdu bol žalobcom predložený delimitačný protokol v zmysle § 14 ods. 1 zákona SNR č.138/1991
zbierky, v ktorom sa predmetná parcela č. X/X ani ostatné parcely XXXX/X, X/X, XXXX/XX, XXXX/XX,XXXX/XX nenachádzajú (napríklad, ale parcely XXXX/X, XXXX/XX tam sú !) a ani v ich Dodatkoch - č.l.
301-305. Rovnako bola súdu žalobcom predložená zápisnica z MNV z 30.10.1989, kde je zámer využitia
veľkých plôch v obci a akcia „Z“ v roku 1990 (č.l. 309-310), tu sa rovnako predmetná plocha v materiáloch

nenachádza,hociideoobdobiezámerovnacelýrok1990surčenímzaplneniezodpovednýchsúdruhov.
Stojí tu za povšimnutie, že časti výstavby (akcia Z) nie je ako zodpovedná osoba určený tajomník MNV.
Ani zo zápisnice rady MNV P. I. z 26.11.1989 niet zmienky pri správe o plnení plánu rozvoja športu,
turistiky a brannej činnosti na rok 1990 o zámere a účele využitia predmetných parciel obcou a účely
deklarované v tomto súdnom konaní (č.l. 312-313). Vyjadrenie MPaV SSR z 1.3.1989 poukazuje, že

MNV žiadala o vyňatie pôdy z Poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ako ihriská a tiež ale ide o nové
parcely na inom mieste...Žalovaný predložil tiež hospodársku zmluvu s TATRAOSIVOM š.p. z roku 1992,
ktorú podpisoval tiež tajomník MNV (č.l. 324-327) a za TATRAOSIVO v.z. riaditeľa tiež Ing. X., ale to išlo
už o iný právny subjekt. Vyplýva to z výpisu prevodcu z Obchodného registra.

16. Súd vypočul aj svedkyňu T. W. (č.l. 290-295), ktorá bola v rokoch 1986 až 1990 predsedníčkou

MNV, predtým bola vedúcou odboru. Tajomníka poverila záležitosťami ohľadom výstavby, nie písomne.
Predmetné pozemky mali byť určené na výstavbu kultúrno- spoločenského i športového areálu, k čomu,
ale nedošlo. Na predmetnú hospodársku zmluvu si nepamätá, nevidela ju, ale vie, že p. L. mal záujem
o vytvorenie stavebnej firmy a také niečo tam bolo, držím im palce, pomáha obci aj ľuďom v ňom.
Predmetné parcely užíval SLOVOSIVO. Tam aj mal stavebné stredisko, ktoré neskôr prestavoval p.

L. (PRASTAV). Tento v čase jej pôsobenia bol v pléne MNV neskôr poslancom. V rozhodnom čase
mali územný plán obce iba pripravený, nestihli ho schváliť, schvaľovali iba čiastkové plány, ale bola
pripravená výstavba nejakých objektov.

17. Žalobca v súvislosti s výpoveďou svedkyne W., predsedkyne MNV predložil správu katastra W., z

ktorého vyplýva, že parcela č. X/X bola zapísaná pod položkou výkazu zmien XXX/XXXX na LV č. XXX,
pričom, keď Ing. X. robil pre potreby osvedčenia žalovaného geometrický plán, vychádzal z PKV XXX,
takže nemal vedomosť o prevode. Predložil aj delimitačný protokol podľa zák. č. 138/1991 Zb., z ktorého
vyplýva, že sporná parcela č. X/X nebola predmetom delimitácie zo štátu na obec k 1.5.1991. Predložila
aj organizačný poriadok Semenárskeho podniku z roku 1981, z ktorého vyplýva, komu je podriadený,

ako môže hospodáriť s národným majetkom, prípady zastupovania vedúceho pracovníka a pod. Tiež
predložila zápisnicu zo zasadnutia MNV zo dňa 16.11.1989, kde sa preberali investičné zámery obce,
ale taký zámer, ktorý žalovaný uvádza, odôvodňujúci prevod pozemkov na obec, sa v nich nenachádzal.
Ani vo vyjadrení Ministerstva poľnohospodárstva výživy k odňatiu pôdy poľnohospodárskej výrobe v
k.ú. P. I. z 1.3.1989, ktoré predložil, nešlo o predmetnú parcelu, ale o parcelu, na ktorej je ihrisko a

jeho dodatočnú legalizáciu ako stavby. Predložil aj hospodársku zmluvu XXX/XX/XX s dňom prevodu
práva hospodárenia ku dňu 1.3.1990, teda k rovnakému dňu, ako sporná hospodárska zmluva./ v nej
išlo o poľnohospodárske objekty na parcelách X/X,X/X, samotné parcely X/X a X/X, tiež parcely X/
X,X/X , kúpnu zmluvu 4K XXXX/XXXX že parcela XXXX/X bola vždy štátna na LV XXX fondu. Tiež
správu katastra W., že sporná hospodárska zmluva nebola predložená komisii ROEP, žiadosť obce

P. I. o z 11.10.1995 na základe notárskej zápisnice a hospodárskej zmluvy XXX/XX/XX o zápis do
katastra u už spomínaných parciel a stavieb a kúpnu zmluvu XX.XX.XXXX, ktorou obec budovu súp. č.
XXX na parcele X/X s parcelou predali zas žalovanému. Tiež predložil kópiu potvrdenia obce pre účely
ich osvedčovania žalovaným /vyhotoveného 21.12.1999, v deň vyhotovenia aj notárskej zápisnice o
osvedčení, stále tou istou osobou - p. V., že Prastav s.r.o. užíval pozemky pozemky, ktoré sú predmetom

sporu nerušene viac ako 10 rokov!!

18. Rovnako aj žalovaný predložil vyjadrenie obecného úradu vo P. I. ( č.l.321), v ktorom sa uvádza,
že dňa 18.8.1999 bola osvedčená sporná hospodárska zmluva na pokyn obce pod poradovým číslom
XXX-XXX, predložil do spisu aj fotokópiu predmetnej hospodárskej zmluvy pod overovacím číslom XXX,

ale zas išlo len o fotokópiu., hospodárske zmluvy o bezplatnom prevode XXX/X/XX,XXX/X/XX/XXX/X/
XX, X/VaT/XX medzi obcou a Tatraosivom, š.p. P. I. / ako právnym nástupcom Slovosiva, š.p./ č.l. 323 /,
potvrdenie, že hospodárska zmluva bola osvedčená Obecným účelom P. I. na pokyn ich Obecného
úradu pre potreby obce pod. č. XXX až XXX / č.l. 321/- nevedno však, aká, obchodný register Tatraosiva,
š.p. / č.l.328 /, potvrdenie starostu obce, že originál sa v evidencii obce nenachádza. Žalovaný tiež

predložil kúpnu zmluvu medzi obcou a PRASTAVOM z 27.12.1999, kde bola predmetom prevodu stavba
na parcele X/X. Táto parcela bola predmetnom hospodárskej zmluvy XXX/XX/XX. (Tej, čo predtým obec
použila ako podklad pre osvedčenie vo roku 1995). Toto má preukázať, že hospodárska zmluva č. XXX/
XX/XX. nebola zhotovená účelovo. Z touto argumentáciou sa súd, ale nestotožňuje. Tiež bolo žalovanýmdňa23.04.2012predloženéčestnévyhlásenieT.aV.a,akostarostuobcez21.11.2007(č.l.363),vktorom
uvádza,žemomentálneniejemožnéposkytnúťoriginálzmluvy,lebosaúradrekonštruujeaprerozdeľuje
saagenda.Kuvedenejvecijeriadnymspôsobomriadnespôsobomoverenákópiahospodárskejzmluvy.

Súd tu konštatuje, že toto čestné prehlásenie kopíruje jeho obdobné prehlásenie z 12.11.2007 (č.l.194),
že mohol podpisovať písomnosti v mene MNV od roku 1981 do roku 1990 ako tajomník. Podľa tohto
vyhlásenia mal pri svojej svedeckej výpovedi predložiť originál spornej hospodárskej zmluvy osobne
súdu. predložil aj urbanistický návrh obce, v súvislosti s územným plánom obce ktorý bol schválený
zastupiteľstvom s pripomienkami 26.6.1991.Neskôr v konaní žalovaný ešte predložil vyhlásenie, že

sporná hospodárska zmluva nie je v evidencii obce, že ju obec teda nemá.

19. Súd týmito dôkazmi, keď do spisu zadovážil od notára JUDr. K. aj spisový materiál ohľadom
osvedčenia predmetných parciel (332 až 336). považoval dokazovanie v takomto rozsahu za
postačujúce, preto aj zamietol všetky ostatné návrhy na dokazovanie, súdu pre rozhodnutie postačovali
už tie, ktoré boli do tej doby do spisu zadovážené a vykonané ,či skutočnosti všeobecne známe a

tiež známe z činnosti súdu a označené, na vec sa vzťahujúce právne predpisy. Ďalšie dôkazy išli by
totiž nad rámec toho, čo bolo pre rozhodnutie vo veci potrebné dokazovať a aj by boli nad rámec
hospodárnosti, ich vykonanie by bolo zbytočné a súd ich pre posúdenie žalovanej veci už nepotreboval
a vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 10.5.2012 a rozhodol znova tak, že vlastníkom sporných,
žalovaných nehnuteľností je Slovenská republika. V rozsudku svoj záver riadne odôvodnil a popísal

právne i skutkové úvahy i označil právne predpisy ako i dôkazy, ktoré tiež odôvodňovali jeho závery a
mal za to, že za ustáleného názoru príslušnej judikatúry, že nie na každé námietky je treba v rozhodnutí
odpovedať, len na zásadné, odpovedal dostatočne už vtedy, aj s prihliadnutím na predchádzajúce
rozhodnutie odvolacieho súdu.

20. Proti vynesenému rozsudku sa odvolal žalovaný, ktorý v rozsiahlom odvolaní uviedol najmä to, že
súd prvého stupňa síce citoval v odôvodnení napadnutého rozsudku ustanovenia právnych predpisov,
a to zákona č. 88/1988 Zb. o štátnom podniku, vyhlášky č. 119/1988 Zb., o hospodárení s národným
majetkom, ust. § 68 a ust. § 347 Hospodárskeho zákonníka, ale vo vzťahu k citovaným ustanoveniam
týchto právnych predpisov nevyvodil žiadny právny záver vo vzťahu k právnemu úkonu, ktorého

platnosť posudzoval. Žalovaný tak nemal možnosť zaujať stanovisko k neexistujúcej úvahe súdu,
podľa akých zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že hospodárska zmluva je neplatná, čím
mu bola odňatá zákonná možnosť spochybniť v odvolacom konaní správnosť vydaného rozhodnutia,
pričom rozsudok neuvádza v svojich dôvodoch, ak ide o vydržanie, všetky skutočnosti, ktoré preukazujú
splnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva a hmotnoprávne ustanovenia zákona, podľa ktorých

došlo k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním. Teda, on už v odvolaní proti rozsudku súdu prvého
stupňa zo dňa 22.12.2008 č.k. 2 C 560/01 - 208 namietal, že súd v odôvodnení rozsudku sa vôbec
nevysporiadal so základnou otázkou, či neplatnosť hospodárskej zmluvy posudzoval podľa občiansko-
právnych predpisov alebo podľa Hospodárskeho zákonníka a či hospodárska zmluva ako právny úkon
je relatívne neplatný právny úkon alebo absolútne neplatný právny úkon a podľa akých ustanovení

zákona je zmluva neplatná. Žalovaný z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevie posúdiť, podľa akých
zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že hospodárska zmluva je neplatná a preto sa ani nevie
vyjadriť k tomu, ako súd vec právne posúdil. Keďže je nepochybné, že posudzovaná hospodárska
zmluva je v ponímaní vtedy platných právnych predpisov hospodársko-záväzkovým vzťahom, tak
odporca sa môže len domnievať, že povinnosť súdu bolo platnosť hospodárskej zmluvy posudzovať

podľa ustanovení Hospodárskeho zákonníka č. 109/1964 Zb. v znení novely vykonanej zákonom č.
98/1988 Zb. a to podľa ustanovení o právnych úkonoch socialistických organizácii. Podľa ustanovenia
§ 20 a nasl. Hospodárskeho zákonníka, resp. v znení novely vykonanej zákonom č. 103/1990 Zb.
s použitím prechodného a záverečného ustanovenia tejto normy III. ods. 1 aj podľa ustanovenia §
22 ods. 1, 2 HZ ( relatívna neplatnosť právneho úkonu). Navrhovateľ nevzniesol námietku relatívnej

neplatnosti právneho úkonu. Podľa ustanovenia § 22 ods. 2 HZ neplatnosti z dôvodov uvedených
v odseku 1 sa môže dovolávať len organizácia, na ktorej ochranu je dôvod neplatnosti ustanovený.
Odporca ani obec P. I. nemajú záujem na vyslovení neplatnosti hospodárskej zmluvy a preto prípadný
dôvod relatívnej neplatnosti je daný na ich ochranu. Navrhovateľ sa teda ani nemôže domáhať prípadnej
relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Odporca má za to, že ak ide o absolútnu neplatnosť právneho

úkonu,takpovinnosťousúduboloskúmaťneplatnosťsovšetkýchhľadískvrátanezastúpeniaúčastníkov
hospodárskej zmluvy. Odporca považuje uzavretú hospodársku zmluvu za platný právny úkon, pretože
táto bola uzavretá v súlade s ustanovením § 347 Hospodárskeho zákonníka č. 109/1964 Zb. v znení
zákona č. 98/1988 Zb. ( ďalej len „ HZ“). Hospodárska zmluva podľa názoru odporcu obsahuje všetkypodstatné náležitosti podľa ustanovenia § 347 ods. 1 písm. a/, b/, c/ HZ ( určenie prevádzaného
majetku v bode 1. Hospodárskej zmluvy, určenie dňa prevodu v bode 2 Hospodárskej zmluvy, Dohodu
o bezodplatnosti prevodu v bode 3 Hospodárskej zmluvy) a v týchto podstatných náležitostiach je určitá

a zrozumiteľná a keďže v danom prípade bol prevod podľa právneho predpisu bezplatný, tak zmluva
nemusela obsahovať výšku odplaty. Obsahovala však dohodu o bezodplatnosti ( § 347 ods. 1 písm.
c/) hoci s odkazom na nesprávne ustanovenie právneho predpisu. Hospodárska zmluva bola uzavretá
účastníkmi, ktorí boli zastúpení v súlade s ustanovením § 20, § 21 ods. 2 a ustanovenia § 22 ods. 1 HZ
v znení platnom ku dňu uzavretia hospodárskej zmluvy.

21. Odvolací Krajský súd v Prešove následne zas zrušil tento rozsudok svojim uznesením sp. zn.
8Co/104/2012 zo dňa 27.6.2013 s tým, že je znova nepreskúmateľný a že len citácia s odkazom na
právnypredpisnestačíatiežtrebapresnezdôvodniť,podľaakéhoprávnehoustanoveniajehospodárska
zmluva neplatná, ktorý to spôsobuje , či relatívne alebo absolútne, a či súd posudzoval neplatnosť
zmluvy podľa občiansko-právnych predpisov alebo podľa ustanovení Hospodárskeho zákonníka, podľa

odvolacieho súdu sú právne úvahy súdu prvej inštancie nedostatočné. A pri vydržaní vlastníctva je
povinnosťou súdu v odôvodnení rozhodnutia uviesť všetky skutočnosti, ktoré preukazujú splnenie
podmienok vydržania vlastníckeho práva a hmotnoprávne ustanovenia zákona, podľa ktorých došlo k
nadobudnutiu vlastníctva vydržaním. Podľa odvolacieho súdu, príčiny rozhodnutia súdu práve zvoleným
spôsobommusiabyťnáležite,skutkovoajprávnevyargumentované.Požiadavkynariadneodôvodnenie

rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach SR ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého
v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ ( žalobca) domáhal a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného
ustanovenia O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore
nie len úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napríklad aj existencia
extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď
právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon je len

všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia
vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strany a povinnosti súdu na druhej strane
sa účastníkovi konania okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným

spôsobom odníma možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia riadnych opravných prostriedkov. Úlohou súdu po zrušení jeho rozhodnutia je posúdiť opäť
otázku platnosti spornej hospodárskej zmluvy zo dňa 12.2.1990 uzatvorenej medzi Slovosivom, š.p.
VŠÚZ VVJ P. I. a Miestnym národným výborom P. I.. podľa všetkých hľadísk posúdiť vec a rozhodnúť
tak, aby rozhodnutie súdu bolo presvedčivé a preskúmateľné.

22. Po vrátení veci sa zmenil právny zástupca žalobcu, ktorý na ďalšom nariadenom pojednávaní dal
na zváženie súdu znalecké dokazovanie spornej listiny znalcom grafológom. Súd následne zisťoval u
náhodne vybraného znalca zo zoznamu takých znalcov , znalca PhDr. N. R., ako možno posúdiť pravosť
listín / podpisov /, no ten uviedol, že musí byť k dispozícii originál dokumentu, dostatok porovnávacích

podpisov z daného obdobia v origináloch. Žalovaný sa vyjadril, že taký dôkaz nie je potrebný, lebo vek
listiny sa z kópie nedá určiť a to nezisťuje grafológ ,ale expertízny ústav OKTE PZ SR a podpisy predsa
sporné nie sú. Súd preto od vykonania tohto dôkazu pre nemožnosť relevantného priameho zistenia
potrebných skutočností o nepravosti spornej zmluvy pre neexistenciu originálu upustil.( s tým, že bude
hodnotiť dôkazy nepriame a či tie tvoria ničím nenarušenú reťaz ). Ďalej žalovaný v konaní predložil list

Správy katastra W. z 9.7.2012, ktorý zo strany katastra uvádza históriu parciel č. X a X/X registra EN,
pričom uvádza, že z neznámych dôvodov pôvodné LV č. XXX neeviduje a nemá jeho históriu, akurát že
toto LV bolo obnovené v roku 1993 v prospech SR v správe Tatraosiva, š.p.. V roku 1995 v súvislosti so
zrušením š. p. Tatraosivo sa vytvorili na žiadosť SPF dve LV, kde parcely, ktoré žiadal SPF do správy
sa zapísali na LV č. XXX ( položka zmien XX/XX . ) a zostávajúce ostali na pôvodnom LV č. XXX..

parcely č. X/X,X/X,X/X,X/X sa zapísali na LV nové a parcela č. X/X ostala, ale ešte v ten istý rok pod
položkou č. XXX/XX prešla správa nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX tiež na SPF Bratislava.
A čo sa týka parcely X/X,táto bola z LB XXX / SPF / na LV č. XXX, teda na Tatrosivo, bola súčasťou
vkladu pri založení akciovej spoločnosti / po zrušení š.p. /. A následne bola pod položkou č. XXX/XX nazáklade notárskej zápisnice o vydržaní N XXX/XX zapísaná na LV č. X v prospech obce P. I. a tá jej časť
odpredala spoločnosti prastav / spolu 479m2 / položka výkazu zmien XX/XXXX a je vedená na LV č.
XXX. Zotrval v podstate na svojich doterajších prednesoch a dôkazoch.

23. Poverená zástupkyňa žalobcu v priebehu ďalšieho konania pred prvoinštančným súdom sa vyjadrila
k histórii parciel X/X a X/X, ich prevodom a členeniam, k sporu, námietkám žalovaného a predložila
ďalšie dôkazy pre svoje tvrdenia, najmä o tom, že všetky pôvodné parcely boli od roku 1948 štátne a
od roku 1958 v správe Štátneho majetku, n.p. P. I. a následne jeho právnych nástupcov Ani privatizácia

Tatraosiva š. p. na akciovú spoločnosť tento stav nezmenila.. Tak predložila grafickú identifikáciu parciel,
vložku XXX, prídelovú listinu na ŠM P. I.,, vložku XXX LV č. XXX, evidenčný list č.1, rozhodnutie obce
o pridelení súp. č.,, LV XXX,, LV XXX / neskoršie / ,geometrický plán č XXXXXXXX - XXX/XXXX
R., s.r.o. W., geometrický plán Ing. W. č. XX/XX z 22.11.1998, výpis z LV č. 1 obce P. I., výpis z LV
č. XXX z 22.1.2004, LV č. XXX / Prastav /,, notársku zápisnicu JUDr. K. N XXX/XX z 21.12.1999, N
XXX/XX z10.10.1995, zas HZ XXX/XX/XX registrovanú katastrom pri osvedčení, LV XXX, rozhodnutie

obce o pridelení súpisného č. pre stavbu XXX na parcele X/X, LV č. XXX, LV XXX, zmluvu o prevode
privatizovanéhomajetkuTatraosivo,š.p.naSPFz15.5.1995,predmetomktorejjeparcelač.X/Xastavby
na nej - súp. č. XXX,XXX, a parcela č. X/X so stavbou č. XXX / č. l. XXX /, vyjadrenie katastrálneho
úradu OÚ W., podľa ktorého novovytvorené parcely reg. KN-C X/XX,X/XX,X/XX,X/XX boli vytvorené z
parcely KN-C X/X, GP Ing. X. z 2.12.1999+,, kópie katastrálnej mapy u skoršie, už uvádzané vyjadrenie

vtedajšej Správy katastra z 9.7.2012. Všetky tieto dôkazy sa nachádzajú v spise pod č. l. XXX až XXX.

24. V reakcii na toto pojednávanie, najmä prednes žalobcu, žalovaný zaslal písomné vyjadrenie /zo
dňa 25.5.2018 /, v ktorom zas argumentačne vyvracal prednes a dôvody žalobcu, ktoré prezentoval
na pojednávaní a na toto jeho vyjadrenie zas písomne reagoval žalobca / č. l. 395 až 611 / písomným

vyjadrením z 18.9.2018.

25. Súd na návrh žalovaného vypočul ešte navrhnutých svedkov a tak bola vypočutá v konaní svedkyňa
P. Y., bývalá pracovníčka obecného úradu od roku júna 1993 uviedla , že túto spornú zmluvu pozná, túto
hosp. zmluvu aj ona predkladala v spore, ktorý viedla tiež so SPF. Originál tejto zmluvy bol na obci aj

zaevidovaný. V spore neuspela. Pozemky po roku 1990 prevzala obec, aby sa zamedzilo nelegálnym
skládkam a mali byť pre športové využitie. Obec tam postavila potom bránu, nevedela akú, najprv len
závora tam bola /pozn. až žalovaný ju navádzal priamo na pojednávaní, že bola z ocele... / Svedkyňa
potvrdila, že má pri sebe aj tú zmluvu, čo predložila priamo v súdnom konaní 5C 559/2001 a že ide
o overenú zmluvu a predložila ju súdu, ktorý konštatoval, že ide o obcou overenú zmluvu č. XXX

overovacej doložky z roku 1999. Jej mal zmluvu zapožičať starosta, aby to dali overiť, overovalo sa
viac kópii ,overovala to matrikárka, kto konkrétne z obce si nepamätá. V tom inom súdnom konaní mala
zapožičanýioriginálzmluvy/toalenikdyvkonaníneuviedlaaanijunepredložilaaanineskonkretizovala
podmienky vydržania / Podľa nej , od roku 1993 Slovosivo na pozemkoch nič nerobilo.

26. Bol vypočutý tiež svedok Ing. R. U., uviedol, že , že boli veľmi veľký podnik vo výmere až 6600
hektárov. V danom období, v tých rokoch vykonával funkciu výrobného námestníka, staral som sa o
výrobu poľnú produkciu, ale využíval aj osobne služby stavebného strediska, a vedel, že obec má na
danom území plány, mal tam vzniknúť športový areál. Tak sa previedlo právo hospodárenia na obec.
My sme v každej obci či Z., P., P. I. a V., takýchto pozemkov mali obrovské množstvo, a riešilo sa to

tak, aby to vyhovovalo obom stranám. Obec si už riadila pozemok samostatne, ta aj pre nich to bolo
tiež výhodné, bolo to po roku 1990. Podľa neho, hospodárske zmluvy podpisoval riaditeľ sám a sám
ekonomický námestník Ing. P.. On bol viackrát zúčastnený na takých rokovaniach, ktoré vyústili do
podpísania spornej hospodárskej zmluvy, rokovania boli v rámci štátneho podniku i na obci / k tomu súd
len toľko, že on sa staral o poľnohospodársku prvovýrobu a preto je nepochopiteľné, že bol na takých

a viacerých rokovaniach o prevodoch majetku, o ktorých vtedy nevedel vôbec riaditeľ./ V tom čase na
pozemkoch boli stavby, oblúková hala a nakoniec aj stavebné stredisko, to čo teraz vlastní žalovaný.

27. Bol vypočutý tiež zas svedok H. X., ktorý uviedol, ako už bolo spomenuté skôr, že po uzavretí
hospodárskej zmluvy plánoval miestny národný výbor, na pozemkoch, kde bola skládka využitie pre

športové účely. Boli tam aj včelári. Mali tam robiť cyklistický chodník. Prebiehali nejaké rokovania, na
obci alebo na úrovni štátneho podniku ohľadom tých aktivít, možno v novembri, sa snažili vyjsť obce v
ústrety lebo podnik jej nestačil platiť dane28. Vo veci tak boli od zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie vykonané viaceré pojednávania,
avšak najmä na pojednávaní dňa 16. 4. 2018 odzneli zo strany žalobcu i žalovaného rozsiahle
prednesy, ktorými argumentovali vo svoj prospech. Tieto prednesy v podstate už len opakovali už všetky

skutočnosti, ktoré počas konania už prezentovali a vlastne ktoré zopakovali vo svojich záverečných
rečiach, preto sa súd, z hľadiska ich obsahu obmedzí len na citáciu samotných záverečných rečí,
ktoré strany predniesli na záverečnom pojednávaní, po tom, čo už nemali žiadne návrhy na vykonanie
dokazovania a, súd už ani nevidel žiaden dôvod na ďalšie dokazovanie.

29. Poverená zástupkyňa žalobcu tak uviedla k výpovediam svedkov a v svojej záverečnej reči
nasledovne :“ Poukazujeme nato, že výpovede svedkov na dnešnom pojednávaní, považujeme
za účelové, prispôsobené ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli zistené k dnešnému dňu, času.
Poukazujeme, že pán X. už bol vypovedať ako svedok, pani svedkyňa P. Y. mala konanie so štátom
zastúpeným s SPF. To je to konanie 5C 559/01, čiže jej výpoveď je ovplyvnená aj týmto konaním. Všetci
títo svedkovia záhadne mali rovnakú výpoveď čo sa týka, nepovolenej skládky, zriadenia brány, včelárov,

takže máme zato, že ich výpovede boli prispôsobené vopred. Navrhujeme, aby súd na tieto skutočnosti
pri vyhodnocovaní týchto dôkazov prihliadal. Pokiaľ ide o likvidáciu poukazovaných skládok odpadu,
nejakých povodňových aktivít, ktoré mala zabezpečovať obec, poukazujeme nato, že toto patrí práve
do kompetencie obce riešiť nepovolené skládky a zabezpečovať povodňové opatrenia v rámci obce na
pozemkoch aj súkromných aj P vlastníkov. Je to povinnosť obce. Čo sa týka výpovede svedkyne pani

Y., že sporná hospodárska zmluva bola evidovaná na obci, poukazujeme na vyjadrenie obce P. I. zo dňa
9.1.2012, ktorá je súčasťou spisu, kde sa výslovne uvádza, že táto hospodárska zmluva sa v evidencii
obce nenachádza. Z ďalších listinných dôkazov, ktoré sú obsahom spisu vyplýva, že ani originál zmluvy
ani spisový materiál k tomu ani žiadne iné skutočnosti, ktoré by osvedčovali existenciu takejto zmluvy, sa
ani na obci ani v príslušných archívoch nenachádza. K tomu sme sa už podrobne vyjadrovali vo svojich

vyjadreniach. Poukazujeme nato, že z výpovede svedka pána U.a vyplýva, že na sporných pozemkoch,
ktoré sú vo vlastníctve žalovaného sa nachádzalo stavebné stredisko, bola postavená tam oblúková
hala, čo výstavbu realizoval štátny podnik a že aj v 90. rokoch toto stavebné stredisko bolo využívané
štátnym podnikom. Na margo tejto skutočnosti uvádzame, že stavebné stredisko pozostávalo aj zo
skladových priestoroch, ktoré vybudoval a využíval štátny podnik. Teda boli tieto sporné nehnuteľnosti

využívané štátnym podnikom. Svedkovia sa vyjadrovali, viac menej k parcele číslo X/X ako celku, pričom
predmetom tohto konania je len časť tejto pôvodnej parcely X/X, kde bolo práve to stavebné stredisko,
vybudované ešte štátnym podnikom a aj ním využívané. Čo sa týka rokovaní, že mali prebiehať ohľadom
prevodu parciel X/X, poukazujeme na záznamy z porád štátneho podniku z obdobia február až marec
roku 1990, ktoré sú súčasťou spisu a z ktorých absolútne takáto aktivita nevyplýva. Poukazujeme aj

na hospodársku zmluvu z roku 1991, na základe ktorej obec P. I. nadobúdala časť parcely X/X práve
na zriadenie ČOV aj to hospodárskou. zmluvou č. XXX/X/XX zo dňa 1.6.1992, kde samotná obec v
podstate kupovala časť pozemku, o ktorom tvrdí žalovaný, že má byť vlastníctvom obce od TATRA Osiva
P. I.. My zotrvávame na svojich terajších ústnych a písomných prednesov. Máme zato, že predložená
sporná hosp. zmluva číslo XXX/XX/XX zo dňa 1.3.1990 je neplatná, k čomu sme sa už písomne

vyjadrili. Napádame pravosť a pravdivosť tejto hosp. zmluvy k čomu sme sa tiež niekoľkokrát vyjadrovali.
Máme zato, že národnému výboru nesvedčilo právo hospodárenia sporných parcelách a teda nemohli
tieto pozemky v zmysle zákona XXX/XXXX prejsť do vlastníctva obce P. I.. Z hľadiska právnej istoty
uplatňujeme aj vydržanie v prospech štátu a poukazujeme na ustanovenie § 134 s spojením § 129
a § 130 OZ. Máme zato, že v danom prípade sa jedná o spôsobilý predmet vydržania, keďže ide

o pozemky, došlo aj k uplynutiu vydržacej doby, pretože minimálne od 1.1.1992 so započítaním aj
doby predchádzajúcej štát bol v dobrej viere, že mu tento pozemok, teda sporné pozemky vlastnícky
patria. Hospodárska. zmluva bola predložená žalovaným až v rámci vyjadrenia sa k podanej žalobe,
ktoré bolo realizované podaním žalovaného zo dňa 26.11.2002. Okolnosti daného prípadu objektívne
preukazujú dobromyseľnosť štátu pri nakladaní nie zo spornými parcelami ale s celou parcelou X/X ako

takou, svedčia o tom listine dôkazy, ktoré sú súčasťou spisu, najmä prevody čo sa týka realizovania
hosp. zmlúv a kúpnych zmlúv realizované zo strany štátu, a to či už zo strany ŠP alebo SPF ako
zákonného správcu. Nasvedčuje tomu aj konanie samotnej obce, ktorá nikdy nenamietala vlastníctvo
štátu, k týmto pozemkov ani celej parcele X/X neurobila, tak ani v rámci konania ROEB P. I., kde sa
potvrdilo opätovne, že ide o majetok štátu. Samotná obec v roku 1992 kupovala časť pozemku X/X do

svojho vlastníctva a ďalšie skutočnosti, ktoré sú obsahom spisu. Máme zato, že aj čo sa týka splnenia
podmienok vydržania zo strany štátu sú vo vzťahu k sporným parcelám splnené. Pokiaľ ide o vlastníctvo
žalovaného tento nadobudol sporné parcely na základe notárskej zápisnice B zo dňa 21.12.1999. V
tejto notárskej zápisnici sa uvádza, že svoje vlastnícke právo k parcelám KNC č. X/XX, X/XX, X/XXa X/XX odvodzuje z titulu z právneho nástupníctva po právnom predchodcovi z roku 1993, s tým, že
právny predchodca mal nehnuteľnosti nadobudnúť najneskôr do roku 1970, ide o vyhlásenie žalovaného
priamo do notárskej zápisnice, ktoré v tomto konaní nebolo ničím potvrdené. Spoločnosť Pravstav

bola založená v roku 1993, žiadne právne nástupníctvo po svojom právny predchodcovi si nemôže
uplatňovať, nakoľko ani štát ani prípadné MNV ani obec nie sú predchodcovia žalovaného. Žalovaný je
obchodnou spoločnosťou s ručením a obmedzením. Nespĺňa ani zákonnú podmienku vydržania čo sa
týka vydržacej lehoty, pretože od roku 1993 do 1999 neuplynulo ani 10 rokov. V ostanom poukazujeme
na svoje ústne a písomné prednesy, že žalovaný nesplnia ani jednu s podmienok vydržania sporných

parciel. Navrhujeme žalobe vyhovieť v celom rozsahu a uplatňujeme si náhradu trov konania.“

30. V záverečnej reči právny zástupca žalovaného sa vyjadril opakovane s konštatovaním už skôr ním
uvedených skutočností aj k prednesu zástupkyne žalobcu, a uviedol, „že pokiaľ ide o stanovisko k
dôkazom vykonaných na dnešnom pojednávaní, tak hodnotenie dôkazov žalobcov považujeme, len za
účelové. Dôkazy len preto, že svedkovia zhodne potvrdia určité rozhodujúce skutočnosti nemôžu byť

hodnotené ako nedôveryhodné. Pokiaľ svedkovia zhodne potvrdzovali existenciu brány, ktorú zhotovila
obec a existenciu včelstiev na spodnom pozemku, tak svedkovia vychádzali len zo skutočností, ktoré
existujú aj dnes a navrhujeme, aby súd vykonal obhliadku na mieste samom, ktorou sa ma potvrdiť, že
svedkami tvrdené skutočnosti sú pravdivé. Tiež treba poznamenať, že svedkovia vypovedali nie len v
súlade s doterajšími vyjadreniami žalovaného, ale aj v súlade s výpoveďami svedkov pána V. a pani

W.. Nie je pravdou, žeby sa svedkovia vyjadrovali k pôvodnej parcele X/X lebo otázky formulované
PZ žalovaného zneli tak, aby sa vyjadrovali k tomu čo je predmetom sporu, výslovne k tomu čo je
v súčasnosti vo vlastníctve žalovaného. Pokiaľ ide o evidenciu hosp. zmluvy tak PZ tvrdí, že zmluva
sa v evidencii nenachádza, no my máme k dispozícii zápisnicu zo dňa 20.12.2011, ktorú sme tuším
predložili súdu v tomto konaní, kde sa vyslovene uvádza, že v archíve hosp. zmlúv obce P. I. sa sporná

zmluva nenachádza. Ďalej pokiaľ ide o argumentáciu zástupkyne, že v záznamoch z porád z februára
a marca roku 1990 sa nenachádza žiaden zápis o tom, žeby bol prejedaný predmet prevodu, ktorý bol
predmetom spornej hospodárskej zmluvy, tak k tejto argumentácii uvádzame, že žalobca súdu predložil
len také záznamy, ktoré mu vyhovujú a logicky nebude predkladať dôkaz, ktorý je proti nemu. Ak chcel
žalobca preukázať, že takýto záznam neexistuje, tak potom mal aj predložiť evidenciu o zázname z

porád. Ďalej pokiaľ žalobca argumentuje tým, že časť pozemku parcelnej číslo X/X bola predmetom
ďalšej hospodárskej zmluvy číslo XXX/X/XX zo dňa 1.6.1992, tak k tomuto treba uviesť, že predmetom
tejto zmluvy nebola parcela X/X, parcela bola označená úplne iným parcelným číslom, zmluvu zrejme
pripravoval investičný pracovník obce a starosta túto zmluvu len podpísal bez toho, aby si overoval či
parcela pod novým parcelným číslom je aspoň z časti totožná s parcelou s číslom X/X. Pokiaľ žalobca

namieta,žeobecnenamietalavkonaníROEBvlastníctveštátukspornémupozemku,taktutrebauviesť,
že ani štát nenamietal poníženie výmery parcely č. X/X na základe geometrického plánu XXX/XX. V
bode 13 vyjadrenia zo dňa 2.10.2018 žalovaný vysvetlil prečo v konaní ROEB sa obec už nedožadovala
zápisu vlastníctva k parcele X/X týmto dôvodom bola skutočnosť, že v tom čase už existovala verejná
listina - notárska zápisnica na základe, ktorej si žalovaný osvedčil vlastníctvo. A teda nebol dôvod

riešiť vlastníctvo obce, keďže vlastníctvo svedčilo v prospech žalovaného. Argumentáciu že žalobca
vydržal vlastníctvo považujeme za absolútne neprijateľnú. V prvom rade, ak by štát v mene SPF chcel
vstúpiť do držby potom čo bola uzavretá v roku 1990 Hosp. zmluva, tak musel by preukázať, že má
nový titul vstupu do dobromyseľnej a oprávnenej držby. Tento základný predpoklad žalobca nespĺňa.
Žalobca nespĺňa ani ďalšiu podmienku vydržania a to faktickú držbu. Jeho tvrdenie že sporný pozemok

užíval od 1.1.1992 nepreukázal žalobca žiadnym relevantným dôkazom, naopak vypočutý svedkovia
potvrdili, že od uzavretia spornej hosp. zmluvy sa držby pozemku chopila obec ktorá na predmetnom
pozemku vykonávala aktivity tak ako ich opísali vypočutý svedkovia. Pokiaľ ide o skutočnosti uvedené
v notárskej zápisnici ktorou žalovaný osvedčil vlastníctvo tak máme zato, že skutočnosti uvedené v
notárskej zápisnici sú pre rozhodovania v tejto veci právne bezvýznamné a ak by mali byť tak potom

vlastníkom sporného pozemku by mohla byť len obec a iba obec by mala aktívnu legimitáciu domáhať sa
vlastníckeho práva k spornému pozemku. Poukazujeme na všetky naše doterajšie vyjadrenia a máme
zato, že žaloba žalobcu je nedôvodná a navrhujeme aby súd žalobu zamietol a priznal žalovanému
nárok na náhradu trov tohto konania a to z týchto podstatných dôvodov. Sporná hospodárska. zmluva
obsahuje všetky obligatórne náležitosti v týchto podstatných náležitostiach je predmetná hospodárska

zmluva určitá a zrozumiteľná a preto je perfektným právnym úkonom a nie je postihnutá žiadnou vadou
absolútnej neplatnosti. Z hospodárskej. zmluvy je nepochybné, že bola uzavretá zmluva o prevode práva
hospodárenia. s národným majetkom, čo je vyslovene uvedené v bodoch 1, 2 a 3 hospodárskej zmluvy.
Preto neobstojí tvrdenie žalobcu že ide o zmluvu o prevode vlastníctva. Hosp. zmluva okrem tohoobsahovala dohodu o bezodkladnosti a aj dôvod prevodu hoci s odkazom na nesprávne ustanovenie
právnej úpravy. Aj tak ide o nepodstatné náležitosti zmluvy z ktorých zákon nespája ... neplatnosti pre
nedostatok náležitosti na právne úkony. Pokiaľ žalobca argumentoval § 68 Hosp. Zákonníka tak tu treba

podotknúť, že toto ustanovenie je len zmocňovacím ustanovením. A keď žalobca osobitne poukázal
na text v 3 vete toho ustanovenia. Tak tu treba povedať že toto ustanovenie upravuje prevody ktoré
sa vykonávajú u riadiacich orgánov a nie na základe hosp. zmluvy čo vyplýva z prvej vety ustanovení
§ 68. To znamená, že pre posúdenie podľa akého predpisu bola zmluva uzavretá je namieste použiť
len právnu úpravu podľa § 12 vyhlášky č. 119/1998 Z. ďalej treba podotknúť, že podľa ust. § 12 ods.

1 vyhlášky číslo 119/1998 Zb. prevody práva hosp. sa uskutočňujú odplatne pokiaľ sa výnimočné
nedohodne bezodplatný prevod. Dohoda o bezodkladnosti je zrejmá z bodu 3 hospodárskej zmluvy.
Ďalej treba poukázať aj na ust. § 12 ods. 3 psím. a v. 119/1988 Zb. ktorý upravuje dôvody bezodkladnosti
prevodu, pričom zdôrazňujeme že bezodplatne sa prevádza právo hosp. s národným majetkom vždy
zdôrazňujem vždy keď predmetom prevodu práva hospodárenia je pozemok akéhokoľvek druhu. Pokiaľ
ide o dôvod prevodu tak tento je nepodstatnou náležitosťou hosp. zmluvy, no aj tento bol v zmluve

uvedený a to tak, že ide spoločenský záujem obce na ďalšiu výstavbu v zmysle územno- plánovacej
dokumentácie obce čo zodpovedá právu hospodárenia národných výborov s majetkom ktorý neslúži na
plnenie ich úloh, pri ktorom však spoločenský účel vyžaduje aby zostal v celospoločenskom vlastníctve
pre budúce úlohy. Tu treba zdôrazniť, že vlastnícke právo štát uzavretou hospodárskou zmluvou nestratil
len sa zmenil správca majetku štátu. Tiež treba podotknúť že v danom čase už obec resp. vtedajší

MNV mal konkrétne predstavy s využitia konkrétnych pozemkov na účely športovo rekreačné, čo je
dôkazom neskôr schválený nový územný plán obce. Poukazujeme na ust. § 4 ods. 2 v. 119/1988 z.
ďalej žalobca argumentoval právne aj tým, že štátny podnik mohol uzavrieť zmluvu len za podmienok
uvedených v ust. § 12 ods. 4 až 7 vyhlášky spojený s ust. § 68 Hospodárskeho Zákonníka a že
nebolo vydané územné rozhodnutie. Ani táto námietka žalobcu nemá oporu v právnych predpisoch

pretože ust. § 12 ods. 4 až 7 neupravuje podmienky prevodu práva hosp. ale výslovne upravuje
len prípady povinnosti uzavrieť hospodársku zmluvu v takých prípadoch ak sú pozemky už určené
územným rozhodnutím alebo územným plánom na investičnú výstavbu alebo pre bytovú výstavbu a
výstavbu rodinných domov. Odsek 7 upravuje, že na účely uvedené v ods. 4 až 6 sa nesmie preniesť
právo hospodárenia k. poľnohospodárskej pôde. V tomto konaní je preukázané, že predmetom spornej

hospodárskej zmluvy neboli pozemky, ktoré mali druh poľnohospodárska pôda, ale pozemky, ktoré mali
druhy zastavaná plocha nádvorie. Tu treba podotknúť historický že na týchto pozemkov sa v 50 rokov
minulého storočia nachádzala ošipáreň ktorá bola neskôr zbúraná v rámci činnosti štátneho podniku
bolo vybudované nové stredisko živočíšnej výroby na úplne inom mieste v obci P. I.. Teda ak územné
rozhodnutie nebolo vydané, resp. územný plán ešte nebol schválený, tak z tejto skutočnosti nemožno

vyvodiť, že štátny podnik nemal povinnosť uzavrieť hosp. zmluvu. Podstatné pre posúdenie tejto veci
je, že hospodárska zmluva bola uzavretá aj napriek tomu, že nikto nemal povinnosť ju uzavrieť a žiadne
ustanovenie zákona nebránilo uzavrieť hospodársku zmluvu vtedy ak povinnosť uzavrieť ju niektorý
z účastníkov nemal. Ďalej pokiaľ ide o námietku žalobcu že zmluva je neplatná, tak poukazujeme
na doterajšiu judikatúru súdom podľa ktorej základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu,

ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy. Pred takým výkladom ktorý neplatnosť zmluvy zakladá ak sú oba
výklady. Máme zato, že argumentácii žalovaného k obsahu zmluvy a k jej výkladu má oporu vo vtedy
platných právnych predpisov. Pokiaľ žalobca spochybňuje uzavretie hosp. zmluvy, tak v priebehu tohto
konania sme opakovane túto argumentáciu vyvrátili vo vyjadreniach zo dňa 25.5.2018, ale aj v skorších
vyjadreniach. Z výpovede Ing. Z.a je zrejmé, že on hospodársku zmluvu tak či tak podpísať nemohol

lebo podľa jeho tvrdení všetky zmluvy podpisoval generálny riaditeľ. To znamená že všetky zmluvy
podpisovalgen.riaditeľIng.B.,čojeajvsúladesostanoviskomMPSRzodňa4.1.2008ktoréjezaložené
v súdnom spise. Podľa bodu 18 Org. poriadku oprávnenie zastupovať štátny podnik vzniká udelením
písomnej moci riaditeľovi . Listinným dôkazom zo dňa 9.1.1990 je preukázané že Ing. B. ako gen.
riaditeľ splnomocnil Ing. X. k uzatváraniu hosp. zmlúv bez akéhokoľvek obmedzenia. Námietka žalobcu,

že Ing. X. mohol robiť len úkony súvisiace s ekonomickou agendou je obsahom poverenia vyvrátená.
Ďalej žalobca namietal, že tajomník MNV nemohol podpisovať zmluvu, aj toto tvrdenie žalobcu bolo
vyvrátené v tomto konaní, jednak výpoveďou svedka V.a ale aj bývalej predsedníčky MNV pani W. a
tiež stanovisko predsedu združenia miest a obci Ing. U.. Čo sme tiež doložili jeho vyjadrenie. Tvrdenie
vypočutých svedkov je aj v súlade vtedy s platnou právnou úpravou o MNV a to § 45 ods. 1 a § 49

ods. 1 podľa ktorých ustanovení predsedu MNV zastupuje iný člen rady národného výboru, ktorý bol
podľa uvedených ustanovení okrem iných aj tajomník MNV. Navyše v tomto konaní bolo viacerými hosp.
zmluvami preukázané že v danom čase hospodársku zmluvu za MNV uzatváral len tajomník MNV a to
z dôvodu, že predseda bol len úväzkovým predsedom. Teda bolo aj obvyklé v hosp. styku že zmluvy zaMNV uzatváral tajomník MNV čo má aj oporu v ustanoveniach Hosp. zákonníka v zastupovaní osoby v
prípade, keď je to v hosp. styku obvyklé. Ďalej žalobca poukázal na organizačný poriadok, no odcitoval
len také ust. Organ. poriadku a to 6.2.4. písm. /e podľa kt. štátny podnik schvaľuje prevod štátneho

majetku na iný štátny podnik. Uvedené ustanovenie je ale zaradené pod bodom 62.4. ktoré upravuje
hosp.snárodnýmmajetkomavbode62.4.1.naúrovniriaditeľstvaštátnehopodniku.Trebaalepoukázať
na ust. Organ. poriadku, ktoré upravujú hospodárenie s národným majetkom na úrovni VOJ čo je
upravené v bode 62.4.2. čo je tento prípad a pritom v tomto ustanovení organ. Poriadku nie je upravené,
že prevod podlieha schváleniu štátnym podnikom aj za situácie žeby sa takéto schválenie vyžadovalo,

treba brať do úvahy plnomocenstvo podpísané generálnym riaditeľom štátneho podniku, na základe bol
poverený uzatvárať hosp. zmluvy za VOJ Ing. X.D.. V organizačnom poriadku nie je žiadne ustanovenie
o tom, žeby bol potrebný súhlas štátneho podniku obzvlášť vtedy, ako to tvrdí žalobca ak ide o prevod
práva hosp. pozemkov na ktorých sa nachádza riaditeľstvo VOJ P. I.. Na sporných pozemkoch sa
nikdy žiadne stavby VOJ nenachádzali, bola spomenutá len nejaká oblúková hala ktorá bola dočasnou
stavbou v roku 1978 a po 10 rokoch stratila opodstatnenie lebo nebola postavená na pevných základoch.

Aj argumentácia po akejsi funkčnosti staveného strediska po roku 1990 je úplne zvrátená, pretože
po roku 1990 nemal štátny podnik na výplaty zamestnancom a v tom čase prepustil asi 55 svojich
zamestnancov a stavené stredisko prestalo byť úplne funkčné. A a by bol z neho aspoň taký osoh tak po
privatizácii štátneho podniku bolo prenajaté žalobcovi následne nato boli stavby stavebného strediska
aj s pozemkami prevedené na obec a obec tieto odpredala žalobcovi. Žalobca je teda vlastníkom

bezprostredne susediacich pozemkov a stavieb so sporným pozemkom. Treba povedať aj to, že dnes
v danej lokalite štát už nevlastní žiadne nehnuteľnosti, pretože už aj Kaštieľ je v súkromných rukách.
Pričom aj všetky prístupové komunikácie k spornému pozemku sú vo vlastníctve obce. Nechápeme teda
o aký záujem v tomto spore má štát. Ďalej pokiaľ ide o pravosť hospodárskej zmluvy tak jej pravosť
a existencia originálu bola v tomto konaní preukázaná opakovane viacerými dôkazmi aj na dnešnom

pojednávaní svedkyňa Y., že zmluva bola evidovaná na MNV resp. na obci aj ona ju mala k dispozícii
od starostu, v spore ktorý sa viedol ešte pred začatím tohto konania a tu len k plynutiu doby vydržania
poznamenávame že žalobca sa o tejto hosp. zmluve sa dozvedel podstatne skôr ako v našom vyjadrení
a teda už v spore s pani Y., že jeho „oprávnená držba“ je sporná, lebo vlastníctvo svedčilo už v prospech
obce P. I.. Je len na škodu, že pani Y. odstrašili vysoké súdne poplatky z odvolania a preto sa vyhovujúci

rozsudok stal právoplatným. Sme presvedčení o tom ak by pokračovala v súdnom konaní tak by uspela
na základe rovnakej argumentácie ako prednášame v tomto konaní, že žalobca nie je aktívne vecne
legitimovaný domáhať sa vlastníckeho práva, lebo v dôsledku uzavretia hosp. zmluvy v roku 1990 prešlo
vlas. Právo týchto pozemkom ex lege podľa zákona o hospodárení s obecným majetkom na obec P.
I.. Pokiaľ ide o originál hosp. zmluvy, tak poukazujeme na to, že bolo vyhotovených 6 overených kópií

pod poradovým číslom XXX-XXX. Svedkyňa Y. v inom súdnom konaní predložila overenú kópiu pod
číslom XXX, to je tú istú fotokópiu pod poradovým číslom XXX, ktorú predložil aj žalovaný ale žalovaný
aj skôr predložil overenú fotokópiu. pod. číslom XXX a potom aj neskôr overenú kópiu od číslom XXX.
Keďže ide o úradne overené listiny orgánom nato oprávneným, tak z tohto možno vyvodiť len to, že
matrikárka mala k dispozícii originál zmluvy a opak zo strany žalobcu preukázaný nebol. Svedkyňa Y.

dokonca povedala, že aj vo svojom súdnom konaní mala originál a predkladala ho súdu čo sa stalo
aj v tomto konaní, keď vypočutý svedok V. mal originálne zmluvy na pojednávaní dňa 15.3.2004 a
žalovaný mal túto k dispozícii na predchádzajúcom pojednávaní dňa 20.1.2004 čo je poznamenané aj
v zápisnici Na ťarchu žalovaného nemôže byť skutočnosť že originálom zmluvy nedisponuje a ani to,
že sa ani originál nepodarilo nájsť po odchode Ing. V.a z úradu starostu na obecnom úrade vo P. I..

Pokiaľ ide o vykonanie dôkazu fotokópiou .listiny poukazujeme na judikát a to uznesenie NS SR zo
dňa 25.11.2011 sp. zn. 3Oobo 61/2009 podľa ktorého nie je rozhodujúce či ide o originál listiny alebo
fotokópiu. V prípade vykonania dôkazov fotokópiou možno len zvážiť jej dôkaznú silu. Žalovaný však
v tomto konaní predložil úradne overené kópiu originálu hosp. zmluvy, pričom aj aktéri spornej hosp.
zmluvy, ktorí zmluvu podpisovali, v tomto konaní potvrdili, že podpisovali hosp. zmluvu, ktorá je založená

v súdnom spise a preto nemožno byť žiadnych pochybností k pravosti hosp. zmluvy. V tomto konaní
žalobca vôbec nepreukázal, žeby od uzavretia spornej hosp. zmluvy vykonával, právo hospodárenia
k sporným pozemkom. Bolo preukázané že toto právo vykonávala len obec a preto žalovaný naďalej
s poukazom na vykonané dôkazy namieta aktívnu vecnú legitimáciu domáhať sa vlastníctva sporných
pozemkov, pretože len právny predchodca žalovaného to je obec P. I., ktorá nadobudla vlastníctvo zo

zákona, by bola legitimovaná domáhať sa svojho vlastníctva. Obec P. I. ale účastníkom tohto konania nie
je, pričom naviac obec P. I. odobrila svojim súhlasným stanoviskom aby žalovaný k sporným pozemkom
nadobudol vlastnícke právo.31. Štatutárny zástupca žalovaného Ing. L. na záver len uviedol, že na predmetnom pozemku neboli
žiadne stavby a pozemok pod halou X/XX nebol nikdy vedený ako stavený pozemok dal som ho zapísať
až on. Môže čestne prehlásiť že o tie pozemky sa dodnes stará len on nikto z SPF. Dňa 10.1.2007

požiadal o odkúpenie SPF a nedostal žiadnu odpoveď. A bol tam niekoľko krát na jednaní.

32. Následne súd vyniesol rozsudok v takom znení, že sporný majetok je vo vlastníctve žalobcu. Po tak
dlhom a zložitom dokazovaní, aj na základe osobných vnemov pri svedectvách, vlastného poznania a
skúseností, poznatkov z registrov a pri uplatnení zásad až primitívnej logiky je presvedčený o správnosti

svojho rozhodnutia, čo nasledovne odôvodňuje takto:

33. V prvom rade nielen pri začatí konania, ale počas celej doby konania , potom, čo uznal svoju vecnú
a miestnu príslušnosť, aj pred vynesením tohto, vo veci posledného rozsudku súd skúmal, či sú splnené
podmienky konania a najmä, keďže ide o určovaciu žalobu, či je naliehavý právny záujem na tejto
žalobe. V predmetnej veci bol naliehavý právny záujem daný spôsobilosťou rozhodnutia vydaného v

tomto konaní byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností tak, aby
zodpovedal skutočnému stavu, čo v zmysle ustálenej judikatúry je vždy naliehavým Tento záujem bol a
je o to naliehavejší, že predmetom žaloby je bývalý majetok štátu, určený na poľnohospodársku výrobu,
ktorý spornými právnymi úkonmi bol štátu odňatý (a ide o nie jeho malú hodnotu) a mal ostať vo sfére
štátuatedapodľazákonaajvsprávežalobcu,ktorínímmôžeplniťúlohy,naktorébolzriadený,napríklad

uspokojovať reštitučné nároky oprávnených osôb.

34. Následne súd pristúpil k merite veci, teda k tomu, či žalovaný je resp. nie je vlastníkom sporných
nehnuteľností, či ho možno za vlastníka považovať a teda aj či nadobudol vlastníctvo v súlade so
zákonom, platne a ak nie, tak či je teda vlastníkom skutočne žalobca.

35. Súd zistil, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol žalovaný formálne iba
vyhlásením o vydržaní podľa zákona č. 323/92 Zb. u notára. Tu uviedol (absolútne nekonkrétne), že
svoje právo odvodzuje z titulu právneho nástupníctva po právnom predchodcovi z roku 1993 s tým,
že tento jeho právny predchodca predmetné nehnuteľnosti nadobudol do roku 1970 / čo všetko je ale

nemožné a odporuje objektívnym, i súdom v dokazovaní zisteným skutočnostiam./ Predmetné parcely
totiž nepretržite od roku 1948 stále boli vo vlastníctve štátu (toto je zrejmé z evidencie nehnuteľnosti -
PKV). Akurát boli od roku 1958 v správe (nájme) postupne viacerých národných podnikov resp. štátnych
podnikov, resp. jedného, ktorý menil postupne svoju organizáciu a štatút.... Naposledy to bol štátny
podnik TATRAOSIVO, š.p. a tento tieto pozemky užíval, boli v jeho areáli a mal na nich dokonca aj svoje

budovy. Mal ich evidentne nerušene užívať do roku 1996, kedy malo dôjsť k zastaveniu činnosti tohto
podniku, a užíval ich teda aj po dobe, kedy došlo k ich prevodu spornou hospodárskou zmluvou na obec,
resp. vtedajšie MNV a boli stále aj v evidencii nehnuteľností vyznačené na štát a v jeho hospodárení...
Teda nijaký právny predchodca žalovaného, ktorého vo vyhlásení pred notárom a ani v konaní nikdy
nekonkretizoval, nemohol sa v roku 1970 ujať držby, užívania tohto pozemku. Inak, vtedy to nebolo

možné, neboli žiadne súkromné obchodné spoločnosti, ktorých žalobca by bol právnym nástupcom a ani
iné štátne - socialistické, ktorých žalobca by bol právnym nástupcom. Toto vyplýva nielen zo všetkých
písomnýchdokladov,aleajzvýpovedeIng.Z.a,riaditeľaposlednéhopodniku,ktorýnehnuteľnostiužíval.
Nakoniec táto skutočnosť v konaní nakoniec ani nebola sporná, nikto , dokonca zrazu ani žalovaný / v
rozpore s tým, čo deklaroval u notára- ju nenamietal a ani nekonkretizoval počas konania. Ak by aj teda

pozemok štátu v užívaní SLOVOSIVA bol prevedený na MNV P. I. dňa 31.3.1990, bol stále štátny, ale
s hospodárením MNV P. I., ktoré ,ak by bolo tomu tak, by sa potom stalo vlastníkom tohto majetku na
základe zákona o majetku obcí č.138/1991 Zb. od 15 apríla 1991 / účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.
a boli by sa sporné parcely na základe zákona , v spojení s delimitačným protokolom stali aj formálne
vlastníctvom obce. Śtát pre štát ale nemohol vydržať voči zas štátu vlastníctvo, pretože tak , ak by do

roku 1991 bolo stále štátne, bol ich vlastníkom bez rušenia od roku 1948. Vyhlásenie žalovaného je teda
lživé od samého základu, a to aj vtedy, ak by sporná hospodárska zmluva mala byť pravá / tým sa myslí
uzavretá v daný čas a danými osobami /.Právny predchodca žalovaného bol by tak najprv samotný štát
do 15.4. 1991 ako vlastník a potom by tým vlastníkom bola obec. Týchto / štát, štátny podnik Slovosivo,
MNV, obec / ale nemožno považovať za právneho predchodcu žalovaného, ktorý mal vydržať pôdu voči

nim, resp. štátu!!! A je tu aj jeden zásadný problém, totiž samotný žalovaný vznikol až v roku 1993
ako samostatná obchodná spoločnosť na základe Obchodného zákonníka zakladateľskou zmluvou a
nemal nikdy teda žiadneho právneho predchodcu! Táto skutočnosť vyplýva z výpisu z obchodného
registra a pred rokom 1990 žiadne domáce súkromné obchodné spoločnosti predsa na našom územíneexistovali., aj keď nie je vylúčené, že niektoré také neskôr vzniknuvšie po roku 1990 sa nakoniec
stali právnymi nástupcami nejakého štátneho podniku pôsobiaceho pred rokom 1989. Ak by pozemky
vydržala fyzická osoba, bolo by možné nad takou variantou uvažovať, ale inak ešte 21.12. 1989 /

kedy mala začať bežať premlčacia doba a minimálne k 15.4.1991 / za predpísaných okolností vtedy
prechádzal istý majetok štátu do vlastníctva obcí / bol majetok bez pochýb štátny , žiadny právny
predchodca žalovaného ho vtedy ani neužíval / ani on sám /, to plynie nakoniec aj z dokazovania, a ako
súd uvádza, ani reálne užívať nemohol. Inak žalovaný počas celej doby konania nepreukazoval vôbec
skutočnosti, ktoré uviedol u notára a ktoré by preukázali jeho vlastníctvo, tak doposiaľ ani neuviedol, kto

mal byť tým jeho právnym predchodcom, ktorý užíval v dobrej vôli, že sú predmetné pozemky jeho a
ktorého vydržaciu dobu si započítal on do svojej držby.

36. Treba v tejto súvislosti uviesť, že ani obec nie je právnym nástupcom MNV, ani štátu, národné výbory
boli likvidované a prechod niektorých kompetencií z týchto orgánov a prechod niektorých vecí z majetku
štátu neznamenal univerzálne nástupníctvo obcí po československom štáte, resp. MNV ( napr. rozsudok

NS SR sp. zn. 5Cdo 103/03).

37. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať z toho, že jej predpokladom je presvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne., ak si určitú vec prisvojuje., že nielen vo vnútri, ale aj konaním
navonok sa prejavuje ako vlastník, nie držiteľ či nájomca ( napr. rozhodnutie NS SR sp. zn.

2Cdo/271/2007.

38. Tu treba uviesť, že vydržanie vlastníctva právny poriadok SR umožňoval do 30.03.1964, za
istých okolností, prípadne v podobnom rozsahu ako dnes, pred rokom 1951. Možnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním bola opätovne zavedená do nášho právneho poriadku až novelou

vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb. účinnou od 1.4.1983. Rozsah subjektov vydržania bol však
obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetom
vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom a nie štátnych. Novelou
Občianskehozákonníkavykonanouzákonomč.509/1991Zb.účinnouod1.1.1992bolitietoobmedzenia
odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila

započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1.1.1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v
porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t.j. ten kto s pozemkom
nakladal ako s vlastným)spĺňal k 1.1.1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu 10 rokov a
zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že
mu pozemok patrí), nadobudol by k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním / formálne po

predpísanom postupe/.

39. Ustanovenie § 134 ods. 1,2. Občianskeho zákonníka upravujú vydržanie ako osobitný originálny
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej
skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku

kvalifikovanej držbe veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť
nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom,
pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť)je podľa platnej úpravy daná so zreteľom na všetky okolnosti.
Opakomovládaniavecidržiteľomjenečinnosťvlastníka.Vydržanietakhojínajmävadyalebonedostatok
nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri

zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul jej stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným
držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý
faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu vydržania s spôsobilého subjektu
vydržaniazákladnýmipredpokladmivydržaniasúoprávnenádržbaanepretržitosťtejtooprávnenejdržby

počas celej zákonom ustanovenej doby.

40. V zmysle citovaných ustanovení § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 130 ods. 1 Občianskeho
zákonníka oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda aj znamená, že držiteľ je ohľadom

existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný treba hodnotiť vždy
objektívne a nie iba so subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka a teda vždy brať do
úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného
prípadu od každého požadovať, nemal, respektíve nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodnepochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v
omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľní. Ospravedlniteľní je omyl, ku ktorému
došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom

na okolnosti konkrétne prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny.
Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a
z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na
všeobecne uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť práva neospravedlňuje) vyplývajúcu
so samej podstaty práva, právny omyl držiteľa vyplývajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného

ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby nie je ospravedlniteľní.
Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťa rôzny výklad.

41. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z
nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tvrdenie

držiteľa,žemuvecpatríažesňounakladáakosvlastnoumusíbyťpodloženékonkrétnymiokolnosťami,
s ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodne (R 8/1991).
Oprávnený je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo
právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť)
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď

sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať povinnosti o tom, že
mu vec patrí. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť keď držiteľ veci od počiatku vedel o skutočnostiach
spôsobilých objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti
o tom, že mu vec patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva,
že je vlastníkom držanej veci. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku

ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so
zreteľnom na okolnosti toho ktorého prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec
bežného posudzovania veci je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu,
nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť omyl skutkový aj právny.
Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z nedostatku vedomostí

o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú všeobecne záväzným právnymi predpismi považované za
právne relevantné. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci
z neznalosti alebo nedokonalých znalostí celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona
je právny omyl neospravedlniteľný ( k obdobnému záveru dospel súd aj v ďalších rozhodnutiach aj
napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo97/2009, 4Cdo283/2009, 5Cdo30/2010, 6M Cdo5/2010). Podľa

právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý zastáva vo veci 3 M Cdo7/2010 nie je neznalosť inak jasného,
zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona pri robení právneho úkonu ospravedlniteľná - pri
zachovaní obvyklých opatrností sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou
právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu už z tohto dôvodu
nebol žalovaný so zreteľnom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom nehnuteľností. Navyše

podľa ustanovenia § 134 ods.2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 platilo, že ak sa
nehnuteľnávecprevádzanazákladezmluvynadobúdasavlastníctvoúčinnosťouzmluvy.Najejúčinnosť
je potrebná registrácia štátnym notárstvom a v nej ide o prevod do socialistického vlastníctva. Uvedené
ustanovenie, ktoré tvorilo súčasť Právneho poriadku v roku 1970 bolo celkom jasné, zrozumiteľné,
nesporné a jednoznačné. So zreteľom nato nemohlo ísť o ospravedlniteľný právny omyl (uznesenie

Najvyššieho súdu z 27.10.2010 sp. zn. 4Cdo283/2009).

42. Žalovaný v čase spísania potvrdenia, či záznamu a následného zisťovania informácií podaných
štátnym notárom o všetkých zákonných predpokladov nevyhnutných pre zavŕšenie prevodu
nehnuteľnostivedel,ženiejevlastníkom,nemožnopretomaťzurčujúcehoobjektívnehohľadiskažiadne

pochybnosti o tom, že jeho držba nebola oprávnená. Pre uplatnenie predpokladov uvedenom v § 130
ods.1veta2Občianskehozákonníkaniesúsplnenépredpoklady.Štatutárnyzástupcažalovanéhobýval
v obci. Bol angažovaný na MNV, následne v obecnom zastupiteľstve takže všetky rozhodné skutočnosti
dobre poznal. V žiadnom prípade tak nemohol byť ani dobromyseľným, ako predpokladá zákon. Nesplnil
tak viacero podmienok, aby mu vzniklo vlastnícke právo vydržaním.

43. Žalovaný vznikol totiž až v roku 1993 / bez právneho predchodcu / a vlastnícke právo si osvedčil v
roku 1999, dňa 21.12, teda keďže neexistoval žiadny jeho právny predchodca, žalovaný pred notárom
evidentne o skutočnostiach svedčiacich o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným parcelámvydržaním nehovoril pravdu a zavádzal a tak nemohla jeho držba / a vôbec nie oprávnená / dosiahnuť
vôbec trvanie 10 rokov ,ako predpokladá zákon. Pritom tieto parcely neužíval, ani žiaden právny
predchodca, lebo taký nikto nebol a ani byť nemohol / doteraz žalovaný ani na súde neuviedol,

kto mal vlastne ako jeho právny predchodca parcely vydržať!!!/. Nemohol byť za žiadnych okolností
dobromyseľný a také vyhlásenie podľa súdu možno posudzovať aj v intenciách trestného práva. Naviac
tu dala nepravdivé vyjadrenie aj obec (a to dokonca sám p. V.), ktorý uviedol 21.12.1999, teda v ten
istý deň, kedy boli nehnuteľnosti aj osvedčené (!) pre potreby notára, osvedčenia vlastníctva, že parcely
firma PRASTAV s. r. o užívala viac ako 10 rokov / č.l. 357 /. Ako to, že nevedel vtedy, že parcela je

obecná, resp. ako mohol dať súhlas na odcudzenie obecných parciel ako starosta ? Pritom dobre vedel,
že žalovaný ich nemohol toľko rokov užívať, resp. do roku 1996 určite, lebo ich užívalo reálne Slovosivo.
Tak sa v mene obce predsa nehospodári so zvereným majetkom, mal predsa ,ak parcely naozaj by
patrili obci, o čom mal vedieť, tento majetok obce predať a nie obec oň bezplatne pripraviť... A to mal
údajne ešte ako zmluvná strana po veľkom úsilí a snahe podpísať ohľadom parciel predtým osobne
spornú hospodársku zmluvu, prevod týchto parciel do správy MNV, kde bol tajomník... Súd neverí ,žeby

to mal zabudnúť, ak by to naozaj prebehlo, teda že parcely by mali patriť obci, súd má skôr za to,
že tieto parcely vtedy obci nepatriť nemohli, a ani nepatrili. Ak takto svedok V. ako starosta klamal v
prospechkamaráta,čímurčiteštatutárzástupcubolaje,súdmunemôževeriťvničom,čouviedol,jeako
svedok maximálne nevieryhodný. S konateľom žalovaného sa dobre poznali a spolupracovali aj v obci a
obecnom zastupiteľstve, kde pracoval aj svedok X., ktorý tiež ako druhá zmluvná strana mal podpisovať

spornúhospodárskuzmluvu.AkX.podpísalspornúhospodárskuzmluvuvtedy,kedysatouvádza,prečo
ani on neapeloval pri ďalšej činnosti podniku či potom v obecnom zastupiteľstve, že majetok je už obce a
trpeli, aby naďalej s ním nakladal podnik ako so svojim, aj viedol ho v majetku a zrejme aj platil za neho
lokalizačný poplatok či neskoršie dane. Nešlo pritom o žiadnu bežnú vec, ľahko zabudnuteľnú, aj pri
porovnaní s pozemkami uvedenými v delimitačnom protokole išlo o nie nevýznamný majetok v obci, vo

veľkej výmere 43 908 m2, a aby na tento prevod a nadobudnutý majetok obe zmluvné strany zabudli /
aj pri osvedčení žalovaného / a spomenuli si na to až počas súdneho sporu je podľa súdu vysoko
nepravdepodobné, najmä ak títo aktéri , ktorí osobne podpísali spornú zmluvu, s predmetným majetkom
ako štátnym potom ďalej dlhú dobu cca 10 rokov prichádzali do činenia , právny stav rešpektovali a
nikdy to nerozporovali.

44. Treba poukázať aj na to, že žalovaný neoprávnene nadobudol sporné parcely bez súhlasu štátu,
ktorémuvčasevydanianotárskejzápisniceč.B.zodňa21.12.1999svedčilzápisvkatastrinehnuteľností
k parcele č. X/X, k. ú. P. I. (LV č. XXX, k. ú. P. I.). Tento údaj katastra bol pre žalovaného záväzný
a k osvedčeniu bez takého vyjadrenia v zmysle § 63 zákona o notároch a notárskej činnosti nemalo

vôbec dôjsť, podľa súdu dokonca ani samé predmetné vyhlásenie notárskou zápisnicou neobsahuje
predpísané náležitosti.

45. Aj predmetný geometrický plán ako podklad vyhlásenia žalovaného je vzbudzujúci pochybnosti
vôbec o morálnom prístupe k takému úkonu. Predmetná parcela č. X/X bola evidovaná najprv na

PKV XXX, na LV XXX, následne LV XXX s vlastníctvom SR -SPF. Tento stav odrážali , rešpektovali ,
vychádzali z neho a preukazovali viaceré GP, ktoré vyhotovili geodeti napr. ako Ing. U. vo svojom GP z
z 15.7.1991, kde už uvádza evidovanie tejto parcely nielen na PKV, ale už aj na LV XXX / č. l.53-55/, P.
z 15.6.1992 č. l. 56 /, Geoplánu W. z 27.7.1995, či nakoniec, Ing. L. X., č. XX/XX dňa 22.11.1998, kde
parcelu X/X jasne identifikoval na LV XXX ako zastavanú s vlastníctvom SR - SPF, od ktorej odčleňoval

112 a 140 m2 pre istých kupujúcich, ktorým predával SPF pôdu pod obydliami. / č.l.63/.

46. Avšak tento istý geodet, pre potreby žalovaného, súkromného podnikateľa o rok neskôr však poprel
fakticky svoje závery uvedené v tomto pláne, akoby zabudol na svoje zistenia a vyhotovil 3.12.1999
geometrický plán pre potreby žalovaného na osvedčenie vlastníctva / č.l. 7-8 /, v ktorom uviedol

pri parcele X/X, akoby bola vedená len na pozemnoknižnej vložke XXX, nikde inde, akoby zrazu
zabudol svoje zistenia uvedené v svojom geometrickom spred roka., keď tento istý geodet zhotovil
napr. geometrický plán č. XX/XX dňa 22.11.1998, kde parcelu X/X jasne identifikoval na LV XXX ako
zastavanú vo výmere 2ha 8896 m2 s vlastníctvom SR - SPF, od ktorej odčleňoval 112 a 140 m2 pre
kupujúcich,ktorýmpredávalSPFpôdupodobydliami.Podľasúdujednýmzdôvodovtaktovyhotoveného

plánu bolo obísť pre potreby osvedčenia u notára potrebný súhlas osoby, ktorej svedčalo vlastníctvo k
predmetnej parcele, resp. parcelám.47. Zo Správy katastra W. (č.l. 466 a 468 ) vyplýva, že parcely č. X/X,X/X a X/X boli v roku 1967 zapísané
na LV č. XXX v prospech vlastníka Československý štát v správe Štátny majetok P. I., pričom parcela č.
X/X zaberala okrem pozemnoknižnej parcely X/X aj časť pozemnoknižnej parcely č. 2, X/X a iné. Prvotné

LV č. XXX však z neznámych dôvodov kataster neeviduje, čo je aj súdu podozrivé a až v roku 1993
bolo LV č. XXX obnovené a vlastníctvo evidované u parciel X/X, X/X, X/X, X/X a X/X na SR - Tatraosivo
š. p. P. I.. V roku 1995 boli parcely X/X,X/X,X/X a X/X zapísané na LV č. XXX, pričom parcela č. X/X
ostala evidovaná na LV č. XXX. Následne v súvislosti so zrušením podniku Tatraosivo š. p. P. I. prešla
správa nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX na SPF Bratislava. V roku 2000 pri zápise vlastníctva

na žalovaného geodet zrejme zistil, že parcela č. X/X podľa pozemnoknižného stavu pozostávala aj z
parciel 2 a X/X, resp. iných, preto musel brať do úvahy aj stav predchádzajúci LV č. XXX.

48. Po tomto závere, že žalovaný nemôže byť vlastníkom z titulu vydržania, súd musel skúmať, pretože
žalobca sa nedomáhal žalobou určiť že vlastníkom parciel nie je Prastav, ale to, že vlastníkom je žalobca
sám, aj to, či vlastníkom žalovaných parciel nemôže byť teda niekto iný, / ktorý sa v dobe do podania

žaloby na základe nejakej právnej skutočnosti vlastníkom mohol platne stať / ktorý si síce vlastníctvo
neuplatnil, ale taká skutočnosť by potom bránila vysloviť, že vlastníkom pozemkov je práve žalobca.
Preto vzhľadom aj na podania žalovaného a dôkazy v spise, i na názory nadriadeného súdu potom
skúmal, či by vlastníkom predmetných parciel mohla byť samotná obec a ak by tomu bolo tak, bol by
to zrejme dôvod žalobu zamietnuť. Žalovaný ako spôsob obhajoby totiž miesto toho, aby preukazoval

dôvodnosť vydržania a svoje vlastníctvo, paradoxne miesto toho začal tvrdiť a dokazovať, že nie je
vlastník a vlastníkom je niekto iný - obec. To by tak bránilo vo vyslovení , že vlastníkom je žalobca.

49. Pre tento záver mala svedčiť skutočnosť, že v konaní bola žalovaným predložená hospodárska
zmluva , z ktorej malo vyplynúť, že ešte k 1.3.1990 zrejme mala prejsť správa tohto majetku / pôvodných

parciel, z ktorých boli žalované parcely geometrickými plánmi vytvorené / zo SLOVOSIVO š.p. VVJ
P. I. na MNV P. I. a to hospodárskou zmluvou XXX/XX/XX z 12.2.1990 a zrejme tak tento majetok /
parcely / mal následne zákonom č. 138/1991 Zb. prejsť do vlastníctva obce. Predmetný zákon, ale mal
viacero výnimiek ohľadom prechodu majetku do vlastníctva obci (§3, § 15/c), kde napríklad zastavané
pozemky neprešli do vlastníctva a neprešli ani stavby. A tieto pozemky boli zastavané a stavby boli

cudzie. Bol aj presný postup - § 14 citovaného zákona - povinnosť spísať písomné protokoly, zápis
prechodu iba na tom základe sa vyznačí, pričom zoznamy musí potvrdiť orgán miestnej štátnej správy a
obecné zastupiteľstvo a toto všetko do 12 mesiacov od účinnosti zákona. Každopádne, ak by aj prešlo
právo hospodárenia na MNV tieto pozemky boli zastavané, tak sú aj evidované, cudzími stavbami š.p.
SLOVOSIVO, ktorých majetok, aj spravovaný, neprechádzal na obec, takže minimálne v zmysle § 15c

ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. by tak ostali vo vlastníctve SR. V zmysle zákona neboli ani vykonané /
doposiaľ / opravné protokoly schopné zápisu do katastra, podmienky zákona sa nesplnili... Týmto sa súd
okrajovo tiež zaoberal, avšak prednostne musel posúdiť, či došlo vôbec k prevodu práva hospodárenia
na MNV k udanému dátumu 1.3.1990 uvedenou hospodárskou zmluvou z 12.2.1990 a ak vtedy dňa
12.2.1990 k uzavretiu zmluvy aj došlo, či uzavretý právny úkon bol spôsobilým vyvolať právne účinky a

či spĺňal požiadavky zákona na jeho platnosť z hľadiska formálnych i materiálnych predpokladov.

50.Súdsatakpotomvkonanízaoberalnajmäpravosťouaplatnosťouspomínanejhospodárskejzmluvy,
ktorá bola predložená žalovaným vo forme iba fotokópie overenej samotnou obcou P. I. dňa 18.8.1999.
Prvostupňový súd totiž môže riešiť takú skutočnosť ako prejudiciálnu otázku a zo žiadneho ustanovenia

zákona nevyplýva, žeby to nemohol urobiť aj v konaní o určenie vlastníctva a posúdiť platnosť právneho
úkonu , ak iný príslušný orgán už o nej nerozhodol a táto potreba na základe tvrdení žalovaného tu
vznikla.

51. Táto hospodárska zmluva č. XXX/XX/XX. sa mala uzatvoriť medzi MNV P. I. ako a SLOVOSIVO,

š.p. VŠÚZ VVJ P. I. dňa 12.2.1990. Podpisovali ju na jednej strane tajomník MNV p. V. a na strane
druhej mala byť zo strany štátneho podniku podpísaná s uvedením riaditeľa Ing. Y. Z., riaditeľ, skutočne
podpísaná bola ale ekonomickým námestníkom Ing. X.m v zastúpení riaditeľa Ing. Z. Jej predmetom
bol prevod hospodárenia k národnému majetku uvedenom pod bodom X ku dňu 1.3.1990. Malo ísť o
pozemky v k.ú. P. I. č. EN XXXX/XX na LV XXX o výmere 832 m2 / bod. 1 /, č. XXXX/XX na LV XXX o

výmere 3 099 m2 / bod 2 /, č.XXXX/XX na I o výmere 2013 m2 / bod. 3 /,č.X/X na LV č. XXX o výmere 30
404 m2 / bod 4 /, č.X/X na LVč.XXX o výmere 1050 m2 / bod. 5 /, a č. XXXX/X na LV č. XXX o výmere6510
m2, všetko v celkovej účtovnej cene 131 724 ČSK. okrem iného aj k parcele EN č. X/X o výmere 30404
m2, zapísanej na LV č. XXX, k. ú. P. I., z ktorej na základe GP č. XXX/XXXX zo dňa 2.12.1999 boliodčlenené sporné parcely registra KN „C“ č. X/XX, X/XX, X/XX a X/XX, zapísané v súčasnosti na LV
č. XXX, k. ú. P. I. v prospech žalovaného.

52. Prevod práva hospodárenia sa prevádzal bezodplatne s poukazom na § 14 ods. 2 vyhlášky
č. 119/1988 Zb. a dôvodom prevodu mal byť spoločenský záujem obce na ďalšiu výstavbu v
zmysle územnoplánovacej dokumentácie obce / § 14 ods.8 písm. e) vyhlášky č. 119/1988 Zb. Ako
riadiace orgány zmluvných strán - zakladatelia zmluva uvádza Slovosivo, š.p. Bratislava na strane
odovzdávajúcej organizácie a ONV L. na strane preberajúcej organizácie. V zmluve bolo ďalej uvedené,

že nepodlieha schváleniu / nadriadených orgánov či iných - ministerstva a pod. / Pečiatky sú tak od MNV
P. I. ,ako i SLOVOSIVO štátny podnik, Výskumný a šľachtiteľský ústav zemiakársky VVJ 059 52 P. I..
Pečiatky zmluvných strán na zodpovedajú uvedeným údajom.

53. Súd podrobil zmluvu prieskumu a pri jej posudzovaní sa zaoberal najmä okolnosťami uzavretia
zmluvy, dôvodmi jej uzatvorenia a jej účastníkmi. Vypočul v tejto súvislosti viacerých svedkov, výpovede,

ktorých už uviedol aj skôr, zadovážil množstvo listinných dôkazov a aplikoval aj v tejto súvislosti vtedy
platné právo a zásady logiky.

54. K tomu súd uvádza , že samozrejme pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je
rozhodujúce, či ide o originál listiny (prvopis, pôvodné znenie), alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky

zhotovenú kópiu alebo iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná
ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. CSP a ani predtým Občiansky súdny poriadok v
žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom listiny. Od
spôsobilosti listiny byť dôkazným prostriedkom však treba odlišovať spôsob vykonania dôkazu listinou
súdom a posudzovanie pravosti a pravdivosti listiny. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd zaoberá

v rámci hodnotenia dôkazov, t. j. v rámci činnosti, pri ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na to,
čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli sporové strany. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny
hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad uvedených v ust. § 191 CSP, predtým 132 O. s. p. V
prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť už len jeho dôkaznú silu. Pritom podľa §

191 ods. 2 vierohodnosť každého dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

55. Súd dôkazmi tak zistil, že bývalá predsedkyňa MNV P. I. pani L. uviedla, že v rokoch 1986-1990
na predmetných parcelách chceli vytvoriť kultúrno - spoločenský a športový areál. Tajomníka p. V.a
splnomocnila konať vo veciach výstavby. V areáli SLOVOSIVA nič vo vlastníctve nemali. Bolo tam

stavebné stredisko SLOVOSIVA, ktoré si neskôr p. L. prebudoval. Hlavne uviedla, že územný plán obce
nebol vtedy (keď mala byť uzavretá hospodárska zmluva) schválený, len ho pripravovali, nestihli ho
schváliť. Schvaľovali len čiastkové plány pri stavbách. Každopádne drží palce p. L.ovi. Pomáha obci aj
ľudom, bol do roku 1990 v pléne MNV, potom bol poslanec. Aj tajomník V. má veľké zásluhy. Osobne
ale spornú hospodársku zmluvu nikdy nevidela a ani si nepamätá takú zmluvu, ale keby aj vedela o

nej , tak je s ňou stotožnená, lebo pomohla obci. Táto výpoveď teda ukázala, že dôvody prevodu ,aké
uvádza zmluva neexistovali v tom čase a že pre rozvoj obce je treba robiť aj nemožné... z jej výpovede
aj vyplynulo, že poverenie konať vtedajší tajomník mal, no v žiadnej forme sa nezachovalo... Zmluva
mala podľa nej pomôcť evidentne obci, no súd nevie ako, lebo obec si neuplatnila z nej práva a zmluva
pomohla zrejme len osobám, ktoré si ukrajovali z údajného obecného, ale vlastne stále štátneho majetku

osvedčeniami.

56. Aj sám Ing. X. ako svedok, ktorý mal podpísať zmluvu vypovedal, že on v obci býva, má záujem
na rozvoji obce a zmluva bola v záujme rozvoja obce. Zmluvu podpisoval ako ekonomický námestník
riaditeľa SLOVOSIVA š.p, VVJ P. I., keď riaditeľ VVJ / organizačnej jednotky š.p. / Ing. Z. bol údajne

na kúpeľnej liečbe. Nešlo o bežnú vec, ale bola vraj v jeho kompetencii, mohol to urobiť, podľa neho na
danom území sa malo stavať. Po jeho odchode zo štátneho podniku sa stal hlavným kontrolórom obce
P. I. Býva v obci a má záujem na jej rozvoji a predmetná hospodárska zmluva bola v záujme obce P.
I.. Aj keď stáli na pozemkoch budovy ich podniku, tak na tom nebolo nič divné, že pozemky pod nimi
previedli na iného... / ?! /(č.l.81).

57. Mali voči MNV dlhy na daniach, preto robili taký prevod. Po jeho odchode zo štátneho podniku sa
stal hlavným kontrolórom obce P. I. a aj predtým bol účastný na činnosti MNV...58. Vtedajší tajomník MNV, neskorší starosta obce p. V., ktorý tiež mal podpísať predmetnú zmluvu o.i. v
tejto súvislosti vypovedal, že obec navrhovala riešenie výstavby na danom území (športovo - rekreačná
oblasť) no územný plán v danom čase tam nebol nikdy schválený. Išlo len o nejaký návrh a zámer.

59. Všetky tieto tri osoby / p. V., X., L. / sa teda dobré poznajú a spolupracujú aj v záujme obce v
orgánoch obce. Preto ich výpovede ohľadom podpisu hospodárskej zmluvy a jej reálnosti, i vzhľadom na
výpoveď svedka Z.a, riaditeľa podniku SLOVOSIVO i ostatné dôkazy súd nepovažuje za hodnoverné,
aj za účelové. Samotný riaditeľ podniku, resp. VVJ Ing. Z. (č.l. 71-73) totiž vôbec nevedel o predaji

pozemkov , ba ani o príprave ich predaja či rokovaniach v tejto súvislosti, hoci išlo o majetok v nie
zanedbateľnej výmere a cene , na ktorých boli dokonca ich stavby, ktoré riadne užívali a aj ďalej spolu
s pozemkami do ukončenia činnosti podniku, teda niekoľko rokov, po podpise údajnej zmluvy. Všetky
takého zmluvy ale podpisoval len generálny riaditeľ podniku, Pozemky pritom neboli ani vhodné na
neskôr žalovaným a obcou deklarované stavebné účely.

60. Súd Ing. X. neuveril aj preto, že vypovedal v rozpore dokazovaním, jeho výpoveď vyhodnotil za
účelovú . K tomu súd udáva, že už v roku 1989 a 1990 štátny podnik žiadne dane za hospodárenie
so štátnymi pozemkami neplatil, obci už vôbec nie, lebo vtedy ešte neexistovala a tiež sa neplatili ani
vtedajšiemu MNV. Dlh z takého dôvodu preto nemohol údajnému prevodcovi vzniknúť. Tomuto svedkovi
súd neuveril aj preto, lebo z dôkazov / záznam z porady/ je zrejmé, že riaditeľ VVJ bol preč dlhodobo tri

týždne, zrejme práve z dôvodu kúpeľnej liečby, ktorá musela byť plánovaná, nie v čase podpisu zmluvy,
ale neskôr, od 1.3.1990. Každopádne, je to zrejmé aj napr. zo zápisnice / č.l. 113 /.

61. Žalovaný zas k tomu tvrdil, že táto zápisnica nedokazuje , že / iba / dňa 12. 2. 1990, kedy
hospodárska zmluva mala byť podpísaná ,bol Ing. Z. prítomný na pracovisku. To by ale nemohol za

takej situácie zmluvu podpísať a tobôž nie preto, lebo ju mal podpísať vtedy generálny riaditeľ. K tomu
zas žalovaný predložil plnú moc generálneho riaditeľa z 9.1.1990 na neobmedzené právne úkony na
neurčenú dobu. Táto sa preukázala ale ako falzifikát, čo súd odôvodní v ďalšom texte.

62. Súd si nevie predstaviť situáciu, že v čase, ak by aj jeden deň nebol riaditeľ na pracovisku, jeho

námestník v ten deň bez akejkoľvek vedomosti riaditeľa podniku, či nadriadenej zložky, bez pracovnej
porady, kde sa vec rozoberie a odsúhlasení úkonu pripraví hospodársku zmluvu a podpíše ju za účasti
už druhej strany, hoci ide o majetok, ktorý ani nemožno previesť, je veľkej hodnoty, rozsahu a taký, na
ktorom má podnik svoje budovy a na druhý deň a ani nikdy neskôr sa neunúva o tom ani informovať
riaditeľa.

63. K výpovedi svedka U.a súd uvádza len toľko, že on sa staral o poľnohospodársku prvovýrobu plodín
a preto je nepochopiteľné, že bol na takých a viacerých rokovaniach o tomto, vraj zamýšľanom prevode
majetku, keďže o ktorých vtedy a ani teraz nevedel vôbec riaditeľ a vôbec mu to z titulu jeho pracovného
zaradenia neprislúchalo a riaditeľ ho k tomu ani nepoveril.../. Nevysvetlil, prečo o rokovaniach nevedel

nič riaditeľ, ani prečo ich viedol on, keď mu to neprislúcha. Súd jeho výpoveď preto tiež vyhodnotil ako
účelovú.

64. Čo sa týka jeho, svedkových rokovaní, že mali prebiehať ohľadom prevodu parciel X/X,. súd tu
poukazuje na záznamy z porád štátneho podniku z obdobia február až marec roku 1990, ktoré sú

súčasťou spisu a z ktorých absolútne takáto aktivita nevyplýva.. Rovnako nevyplýva ani to, čo tvrdí
ohľadom neprítomnosti riaditeľa VVJ svedok Ing. X..

65. Samotná hospodárska zmluva nebola v praxi pritom vôbec realizovaná. Tak štátny podnik, ako aj
MNV, ani neskôr obec P. I. nekonali v zmysle tejto zmluvy.

66. Ani žiadna výstavba obcou na parcele č. X/X. nebola realizovaná a to ani doteraz, MNV nemalo
schválený územný plán obce, to sa schválilo až obcou v roku 1999.. Nachádzali sa tam budovy
riaditeľstva VVJ vo P. I., stavebné stredisko, betonárka a oblúková hala (práve na sporných parcelách)
a takýto stav je aj k dnešnému dňu. Ani MNV vo P. I., ani neskôr Obec P. I. sa nedomáhali predmetnej

parcely z titulu uvedenej hospodárskej zmluvy, práve naopak.

67. Z dokazovania plynie, že obec, či pred ňou MNV predmetný sporný majetok nikdy neužívala,
minimálne do roku 1996 a ani nebol reálne vykonaný čo len jeden reálny úkon, ktorý by tomunasvedčoval. Majetok bol stále vedený ako štátny na predmetnom LV, užívaný Slovosivom, š.p., neskôr
Tatraosivom, š.p., resp. žalobcom .Až keď podnik zanikol, ľudia sa rozišli a mali zabudnúť, a keď vznikla
akási potreba podržať v súdnom spore žalovaného, až vtedy sa predmetná hospodárska zmluva objavila

prvý krát- v roku 2002. A tým, že niekedy mohla obec popratať časť žalovaných pozemkov od smetí, či
mohla hoci aj mať fiktívne plány na výstavbu nejakého areálu na športovanie neznamená, že pozemok
obec užívala a na základe predmetnej zmluvy. Nakoniec, na pozemku stáli aj budovy podniku , napr.
súp. č. XXX, XXX., nemal by zmysel toho sa zbavovať a išlo o pozemky slúžiace poľnohospodárskej
prvovýrobe, preto nebol dôvod a ani zákonná možnosť / o tom neskôr / ich len tak bez všetkého previesť

na iného, resp. MNV. Je evidentné, že parcely SLOVOSIVO š.p. a potom TATRAOSIVO š.p. viedli na
svojich evidenčných , resp. vlastníckych listoch, neodovzdali ich ani právne ani reálne MNV či obci, a
uvádzali vedeniu podniku, nadriadeným orgánom, že je to v ich užívaní/ aj pri privatizácii/.

68. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že parcela č. X/X. mala byť zapísaná na obec po skončení ROEP, pričom
sa odvoláva na výpoveď bývalého starostu obce T.a V.a, tak pravdivosť uvedeného tvrdenia nebola v

konaní preukázaná. Tvrdenie T.a V.a je nelogické, nemá oporu ani v zákone, ani v postupe zápisov
ROEP, ani v konaní obce a vtedajšieho starostu, rovnako p. V.a. Práve v konaní ROEP si obec mohla
riešiť vzťah z predloženej hospodárskej zmluvy k parcele č. X/X, čo sa však nestalo. Schválený ROEP
je verejnou listinou, ktorá sa zapisuje do katastra. Parcela č. X/X, k. ú. P. I. bola stále zapísaná na LV
ako majetok štátu, v správe Slovenského pozemkového fondu. Zmeny údajov ROEP je možné vykonať

len zákonom predpísaným spôsobom. Ani pred, ani počas, ani po ROEP sa obec k predmetnej parcele
nehlásila ako k svojmu majetku a ani nežiadala kataster o zmenu zápisu vlastníctva k dotknutej parcele.
Zmluva nebola predložená pri ROEP v roku 1997, kde bol príhodný čas a dôvod ju predložiť. Zmluvou
tak nedisponuje ani kataster, ani notár, ani pozemkový úrad či obvodný úrad a ani účastníci zmluvy.

69. Podľa súdu Ing. X. ani nebol oprávnený podpísať spornú zmluvu a vôbec už nie bez súhlasu riaditeľa
štátneho podniku. Že prevod nemohol prebehnúť v uvedenom čase nasvedčuje Hospodárska zmluva
č. XXX/X/XX zo 6.1.1992, kedy obec kupovala časť predmetného pozemku od š.p. na výstavbu ČOV,
pritom už dva roky mala byť predmetná parcela ich vlastníctvom. A ak riešili výstavbu, smetisko na
pozemku a oblúkovú halu naozaj zástupcovia obce v ich zastupiteľstve, tak aj vtedy už mali byť pozemky

obecné. Nebol dôvod potom to riešiť so š.p. Tu treba uviesť, že práve tá istá osoba - p. V., ktorý mal
12.2.1990 podpísať za MNV hospodársku zmluvu (ktorý mal aj disponovať originálom hospodárskej
zmluvy) sám už ako starosta obce P. I. uzavrel dňa 29.5.1992 (2 roky od spornej hospodárskej zmluvy)
so štátnym podnikom, v tom čase už TATRAOSIVO P. I. hospodársku zmluvu č. XXX/X/XX, ktorej
predmetom bol prevod vlastníctva parcely č. X/X, odčlenenej práve od parcely č. X/X na základe GP

č. XXX-GN-XXX-XX, pre účel - prečerpávacia stanica na prepojenie kanalizácie obce na ČOV (listiny
predložené v spise). Pokiaľ mal p. starosta za to, že parcela č. X/X má byť majetkom obce na základe
spornej hospodárskej zmluvy, tak prečo by uzatváral zmluvu o prevode vlastníctva so štátnym podnikom
dva roky po údajnom prevode predmetnej parcely na MNV, resp. obec, teda čo už mal byť dva roky
jej vlastníkom?! Obec P. I. v zastúpení uvedeným starostom sa vyjadrovala aj k prevodom parciel

odčlenených od parcely č. X/X zo strany štátu, v zastúpení žalobcu - Slovenského pozemkového fondu
ako vlastníka pre konkrétnych žiadateľov (obec doporučovala prevody pozemkov na osoby, ktoré mali
na ňom stavby), pričom nikdy obec, ani samotný p. V. nenamietal, že v prípade parcely č. X/X ide o
majetok obce a nie štátu.

70. Súd neuveril ani tvrdeniu právneho zástupcu žalovaného, že keďže predmetom tejto zmluvy nebola
vyslovene uvedená parcela X/X ale parcela bola označená úplne iným parcelným číslom z nej vytvorená,
a zmluvu zrejme pripravoval investičný pracovník obce a starosta túto zmluvu len podpísal bez toho, aby
si overoval či parcela pod novým parcelným číslom je aspoň z časti totožná s parcelou s číslom X/X.

71. Ako už vyššie súd uvádza, starosta V. dal vyjadrenie - stanovisko dńa 14.7.2000 / č.l.61/ k predaju
časti parciel z parcely č .X/X, ktorú predával žalobca a ktorá podľa jeho tvrdenia by mala byť na základe
spornej hospodárskej zmluvy obecná ,a pri ktorej SPF predával časť parcely žiadateľovi / p. I. /. Ako je
možné, že pri vyjadrení neuviedol, že nesúhlasí s predajom parcely, ktorá mala byť teda obce? Podobné
vyjadreniepodali30.11.2000/č.l.62/,keďSPFzaspredávalčasťparcelyinémužiadateľovi/L.vi/.Prečo

neuviedol, že parcela patrí obci a že nemôže žalobca predávať ich majetok? Obdobne aj vo vyjadrení
z 13.11.2001 / č. l. 64 /, kedy dokonca preukázateľne vec predaja preberalo na zasadnutí aj obecné
zastupiteľstvo. To nik v zastupiteľstve či obci nevedel, že parcely už patria roky obci a teda SPF by ich
nemalo mať právo predávať?72. Podľa súdu to neuvádzali preto, lebo tieto nehnuteľnosti uvedené v spornej zmluve nikdy sa nemohli
stať vlastníctvom obce , lebo celá sporná hospodárska zmluva nevznikla verejne v deklarovanom čase,

aleoveľaneskôrvutajenomrežimevúzkomkruhuosôbapreichpotreby.,zrejmetedadodatočne,podľa
súdu až teda najskôr okolo 18.8.1999 ,kedy sa mala overovať sporná hospodárska zmluva na matrike
obci.Pritomajtooverovaniejecelépodozrivé,lebokjudaloverovaťpaniY.prejejpotrebyvtedystarosta
p. V. sám / ako uviedla táto vo svojej svedeckej výpovedi /, ako to , že starosta už nikdy potom originálom
nedisponoval ,nebol vedený v registri a ani sa v účtovných dokladoch nenašla a ani v neskoršom období

sa starosta nedomáhal tohto vlastníctva pre obec, keď mal mať jej overené kópie, zabudnúť to podľa
súdu nemohol. Túto zmluvu využíval len v prospech iných osôb, nie obce, pri súdnych sporoch ohľadom
prevodov na spriaznené osoby ako žalovaný či p. Y. /. Dokonca sa nedomáha vlastníctva ani dodnes.

73. Súd sa ešte na základe výpovede svedkyne Y. oboznámil s rozhodnutím tunajšieho súdu a celým
spisom v jej veci, v ktorej jej osvedčené vlastníctvo napadol rovnaký žalobca, konanie sa viedlo pod sp.

zn. 5C 559/01 na Okresnom súde W., v ktorom predložila fotokópiu spornej hospodárskej zmluvy, ktorá
ale nebola overená. Nikdy tam nepredložila originál. Pritom na pojednávaní dňa 13.6.2019 tvrdila, že v
tom konaní do spisu predložila overenú zmluvu na základe originálu, ktorú jej dal starosta a takú overenú
zmluvusčíslomdoložkyXXX,akúvrajpredložilavuvedenomkonaní,predložilaajsúduvprebiehajúcom
konaní. V spomínanom konaní 5C táto zvolila rovnakú obranu ako žalovaný v tomto konaní a v tom

konaní súd určil, že vlastníkom pozemkov, ktoré osvedčila je SR - SPF . Spis si súd zadovážil napriek
tomu, že už dokazovania bolo zrejmé / č. l. 348-353 / že táto v rovnaký deň ako žalovaný, u rovnakého
notára JUDr. K. na základe zhodných udávaných okolností osvedčila pozemok, s uvedením klamlivých
údajov, pričom nepredložila v spore s totožným žalovaným ani originál a ani osvedčenú kópiu, ktorú
teraz overenú vydávala pred súdom ako tú, čo predložila vo svojom konaní súdu. Ak sa nehovorí pravda,

treba mať dobrú pamäť, ona predložila vtedy súdu len neoverenú kópiu, ktorá sa nezhoduje s tou, ktorú
predložila súdu v tomto konaní a má mať číslo XXX. Inak súd poznamenáva, že touto kópiou disponoval
právny zástupca na jednom zo skorších pojednávaní. Súd tu uvádza aj to, že svedkyňa Y., ktorá dávala
overovaťvroku1999napokynstarostup.V.aúdajneorigináltejtohospodárskejzmluvyzaspracovalana
obecnom úrade, na matrike, a po overení dostala súhlas starostu na spomínané osvedčenie pozemkov

pre svoju potrebu. Svedkyňa teda nehovorila pravdu, súd tejto svedkyni neuveril, pretože evidentne
nehovorila pravdu ani pred súdom , ani pred notárom, čo svedčí aj o jej morálke.

74. Tu treba podotknúť, že išlo o overenie stojace na rovnakých podkladoch ako u žalovaného. Najmä
z geometrického plánu Ing. L. X., ktorý napriek tomu, že rok predtým robil geometrický plán na tú istú

parcelu, v ktorom vychádzal z vlastníctva SR - SPF vedenom na LV č.XXX, zrazu vychádzal v ďalšom
pláne, ktorý bol predložený na osvedčenie notárovi, už len z PKV č.XXX. Tým sa zrejme obišlo to, aby
sa SPF k osvedčeniu ako správca, resp. zapísaný vlastník nevyjadroval.

75. Súd zdôrazňuje, že uvádzané parcely nie sú ani v delimitačnom protokole v zmysle zákona č. XXX/

XXXX Zb.. Súd neverí, že ak MsNV ku dňu účinnosti tohto zákona malo v správe tak obrovský majetok,
ktorý nadobudlo spornou hospodárskou zmluvou, že by ho nenapísalo v rámci delimitácie na obec či
hneď vtedy, alebo neskôr. To svedčí len o tom, že vtedy zmluva zrejme neexistovala. Pritom obci to
nezabránilo neskôr, v roku 1995 osvedčiť iný majetok žalobcu. Tu súd poukazuje na žiadosť obce P. I. /
starostu / z 11.10.1995 , ktorý žiadal kataster na základe notárskej zápisnice / v ktorej sa domáhal zápisu

vlastníctva na základe takmer totožnej hospodárskej zmluvy XXX/XX/XX do katastra u už spomínaných
parciel a stavieb, s dňom prevodu práva hospodárenia ku dňu 1.3.1990, teda k rovnakému dňu, ako
sporná hospodárska zmluva./ v nej išlo o poľnohospodárske objekty na parcelách X/X,X/X, samotné
parcely X/X a X/X, tiež parcely X/X,X/X.

76. Treba konštatovať, že podľa jej textu, aj táto bola zrejme zhotovená v rovnaký čas a účelovo
pre potreby osvedčenia štátnej pôdy, po zániku š.p. Táto bola potom obcou predložená ako dôkaz
notárovi na osvedčenie vlastníctva v prospech obce v roku 1995 a zas išlo o parcely v správe bývalého
SLOVOSIVA. Táto hospodárska zmluva však nie je vôbec datovaná / !!!!/ a rovnako sa objavila pre účely
osvedčenia až po 5 rokoch, predtým predmetné parcely zrejme obec neužívala.. Ale malo by ísť podľa

textu o hospodársku zmluvu z totožného obdobia, aj dátum prevodu hospodárenia je totožný so spornou
zmluvou. Vizuálne je rovnaký aj písací stroj, akurát , hoci zmluvy mali vzniknúť asi v totožný deň, sú
písané na tom stroji s inou , rozdielnou páskou.77. Prevodom sú zas parcely, objekty vo veľkej hodnote. Súd má za to, že žalobca by sa mal zaoberať
aj touto ,rovnako podozrivou zmluvou., .jej platnosťou , zákonnosťou, ktorou došlo zrejme tiež k preliatiu
majetku štátu na obec. A táto zmluva podľa žalovaného má preukazovať, že hospodárska zmluva č.

XXX/XX/XX nebola zhotovená účelovo. S touto argumentáciou sa súd, ale nestotožňuje a vyvodzuje z
toho presný opak.

78. Po zápise potom časť takto získaných parciel a stavbu kúpnou zmluvou z 27.12.1999 obec
previedla /budovu súp. č. XXX na parcele X/X s parcelou / zas žalovanému. Ak tak obec urobila s takmer

totožnou zmluvou, nevidí súd dôvod, prečo to neurobila tak isto aj so spornou hospodárskou zmluvou.

79. Netreba zabudnúť ani na rôzne zavádzajúce vyjadrenia starostu obce p. V.a, napr. že predložil kópiu
potvrdenia obce /vyhotoveného ním/ že Prastav s.r.o. užíval pozemky , ktoré sú predmetom sporu
nerušene viac ako 10 rokov!! Pritom spoločnosť vznikla v roku 1993 . Predložil tak aj kópiu potvrdenia
obce pre účely ich osvedčovania žalovaným /vyhotoveného 21.12.1999, v deň vyhotovenia aj notárskej

zápisnice o osvedčení, v ktorom uviedol zrejmé nepravdy.

80. Žalovaným dňa 23.04.2012 bolo predložené aj čestné vyhlásenie T.a V.a, ako starostu obce z
21.11.2007 (č.l. 363), v ktorom uvádza, že momentálne nie je možné poskytnúť originál zmluvy, lebo sa
úrad rekonštruuje a prerozdeľuje sa agenda. K uvedenej veci je riadnym spôsobom riadne spôsobom

overenákópiahospodárskejzmluvy.Súdtukonštatuje,žetotočestnéprehláseniekopírujejehoobdobné
prehlásenie z 12.11.2007 (č.l.194), že mohol podpisovať písomnosti v mene MNV od roku 1981 do roku
1990 ako tajomník. Originál hospodárskej zmluvy predložil pri svojej výpovedi súdu.

81. Súd toto jeho prehlásenie považuje zrejme za dodatočne vyrobené, pretože osvedčuje skutočnosti,

ktorých spornosť nastala až pri posledných súdnych pojednávaniach, každopádne po roku 2007 a
konštatuje, čo sa nestalo, lebo ako vyplýva zo spisu, nikdy originál súdu, pri žiadnej výpovedi nepredložil!

82. Hoci žalovaný predložil vyjadrenie obecného úradu vo P. I. ( č.l.321), v ktorom sa uvádza, že dňa
18.8.1999 bola osvedčená hospodárska zmluva na pokyn obce pod poradovým číslom XXX-XXX, tak

toto potvrdenie ale neuvádza, o akú zmluvu išlo a či išlo práve o hospodársku zmluvu č. XXX/XX/XX
ako to podsúva právny zástupca žalovaného vo svojom vyjadrení (č.l. 319). Ten predložil do spisu aj
fotokópiu predmetnej hospodárskej zmluvy pod overovacím číslom XXX, ale zas išlo len o fotokópiu, jej
originál nepredložil (č.l. 322). Toto teda dosvedčuje, že žalovaný by mal mať u seba overené fotokópie
hospodárskej zmluvy č. XXX, č. XXX a č. XXX , hoci vôbec nebol účastníkom zmluvy, a nikto iný ich

nemá, čo súdu tiež pripadá podivuhodné.

83. Súd u predmetnej hospodárskej zmluvy pochybuje o jej osvedčení na matrike obcí, keďže účastníci
hospodárskej zmluvy a ďalšieho prevodu sú poslanci resp. starosta, poslanec, hlavný kontrolór na tom
úrade, ktorý aj overil listinu v roku 1999.a to svoju listinu., v jeho prospech či v prospech žalovaného..

Keby bola listina overená inde a nie osobou, tiež pracovníčkou obce, ktorá akoby za odmenu neskôr
dostala nepravdivý súhlas obce, spolu so žalovaným, aby mohla osvedčiť majetok žalobcu, súd
by tieto pochybnosti nemal. A všetkými týmito overenými listinami disponuje žalovaný, ktorý nebol
vôbec účastníkom tej ktorej hospodárskej zmluvy... Súd síce verí, že mohli byť vtedy overené nejaké
hospodárske zmluvy, ako je uvedené na úrade, a aj na nich, ale vzhľadom na už spomínané skutočnosti

má dôvodné pochybnosti, či išlo práve o tú jednu a tú istú konkrétnu hospodársku zmluvu č. XXX/XX/
XX a či bola naozaj autentická. Čiže podľa súdu by mohlo ísť o simulovaný právny úkon, ktorý sa javí,
že obchádza zákon je priamo protiprávny a hoci na takéto konštatovanie súd nemá priamy dôkaz len
taký záver sa javí byť pravdepodobný. Preto toto nie je dôvod, prečo by hospodárska zmluva mala byť
neplatná, len takto súd hodnotí časť dôkazov aj vzhľadom na istú porevolučnú dobu po roku 1989. Nezdá

sa ani pravdepodobné, že obec na toľký majetok (uvádzaný v oboch hospodárskych zmluvách) zabudla
a keď v roku 1995 zapisovala jednu / č. XXX/XX/XX / hospodársku zmluvu osvedčením na seba ,prečo
tak neurobila aj s druhou, spornou hospodárskou zmluvou. Naviac tvrdí, že vtedy bola táto hospodárska
zmluva v archíve obce, no odtiaľ zmizla. Zrejme neexistovala.

84. Súd mal pochybnosti o autentickosti zmluvy spornej hospodárskej zmluvy aj preto, že nikdy nebol
predložený súdu originál tejto zmluvy, ktorú by mohol preskúmať znalec, ako súd zvažoval urobiť. Po
výzvach na predloženie originálu nikdy predložený nebol. Zmluvy v origináli tak niet, hoci podľa svedkov
mala byť evidovaná v obci, no obec ju nemá, podľa dvoch vyhlásení starostu / p. V.a / , avšak napojednávaní dňa 20.1.2004 vyhlásil právny zástupca ,že zmluvu má v origináli pri sebe / a vie ju predložiť
súdu / , pričom vtedy nebol prítomný ani žiaden žalovaný ani žiaden svedok, teda ňou mal právny
zástupca plne disponovať. No napriek tomu ju nikdy súdu nepredložil a vyhlasuje, že originálu už niet

a že musí súdu stačiť fotokópia overená totožným úradom/ keď zistil, že zmluvu chce súd dať znalecky
skúmať./ Nebola predložená ani svedkovi Z.ovi pri jeho výpovedi, ako zavádza právny zástupca , ten
nahliadal len do listiny, ktorá sa nachádza v súdnom spise a to originál nie je.

85. Obec P. I. a ani jej starosta si sporný a ani ostatné pozemky z predmetnej hospodárskej zmluvy

nezapísala v evidencii nehnuteľností na seba, ani do roku 1999, ani doteraz. Ak má byť vlastníkom,
potom súd nechápe, prečo háji žalovaného tým, že pre potreby sporu ho zásobuje / podľa súdu
protiprávne - predkladá zmluvy bez súhlasu inej zmluvnej strany / množstvom hospodárskych zmlúv,
pretože žalovaný sa k ním nemá ako zákonné dostať a tieto len ten potom predkladá súdu. Sú buď
medzi SLOVOSIVOM , Tatraosivom a inými subjektmi alebo MNV, obcou a inými subjektmi. Obec sa
nestala ale ani vedľajším účastníkom, interventom a ani sama nepodala žalobu o určenie, že práve ona

je vlastníkom.. A súdu je tiež pochybnosti vzbudzujúce to, že hoci v zmysle tvrdení obce mali byť tieto
sporné pozemky jej ,nevadí jej, že žalovaný ju o túto výmeru cca 4600 m2 (v dnešnej cene cca 100 000
EUR) vlastne obral a nežiadala ho nikdy pozemky vrátiť, alebo vyplatiť ich hodnotu, čo by nepochybne
rozpočtu obce a jej občanom pomohlo., vlastne mu v tom pomáhala.. Celý postup a prístup svedka
V.a, ako aj obce v konaní, ako i v celej predmetnej záležitosti, ktorá je predmetom sporu nevzbudzuje

vierohodnosť a dôveru, a rôzne dôkazy v spise poukazujú pri zmluvách na zásadné nedostatky a to, že
neboli vyhotovované v čase, v ktorom sa uvádzajú, resp. už v spomínanom prípade s ďalším presunom
majetku do správy MNV P. I. č.XXX/XX/XX zo Slovosiva s rovnakým dátumom prechodu správy. Táto
slúžila na účely osvedčenia majetku v októbri roku 1995 u rovnakého notára, sa rovnako konštatujú
nepravdy, že majetok MNV užívalo od roku 1955 / čo je vylúčené / a že obec je právnym nástupcom

MNV, čo tiež nie je pravda, lebo obec ním nie je a nebola. Tiež išlo v nej zväčša o poľnohospodársku
pôdu a objekty - stavby určené pre poľnohospodársku výrobu, teda nemala sa prevádzať obci a len
tak, pričom obec si osvedčila na jej základe vlastníctvo / nešlo tiež o delimitáciu / a neskôr ju predala
zas žalovanému . Dátum je rovnako zaujímavý došlo k osvedčeniu a vytiahnutiu predmetnej zmluvy na
svetlo tesne po zániku Tatraosiva, š.p., teda po 11.5.1995.

86. K hospodárskej zmluve, nachádzajúcej sa v spise, ktorou Slovosivo štátny podnik, Výskumný a
šľachtiteľský ústav zemiakarsky, XXX XX VVJ P. I. / na č.l. 261/ prevádza 15.2.1989 správu majetku na
MNV P. I. zas súd tiež uvádza, že sa napr. datuje skôr, ako bol odovzdávajúci / prevodca / zapísaný ako
odštepný závod do podnikového registra a podľa platného znenia ju mal schváliť aj nadriadený orgán.

Čiže zas ide o podozrivý, neplatný, resp. ničotný akt.

87. Tiež je pochybná zmluva z 26.10.1990, kde sa prevádza správa k pozemkom od SLOVOSIVA,
Semenárskeho štátneho majetku, koncernový podnik P. I. zas na MNV P. I. či obdobná z 10.10.1990.
Podľa súdu tento podnik s takým názvom bol súčasťou SLOVOSIVA, š.p. Bratislava, predtým Trnava

ale taký subjekt s názvom, aký je uvedený v zmluve existoval iba do 20.12.1988!

88. Aj zmluvy medzi Tatraosivom, š.p. a obcou z roku 1992 / z 28.2.1992, 27.7.1992,/ sú rovnako vadné,
prevod vlastníctva je podľa Hospodárskeho zákonníka, hoci v tej dobe už tento neplatil, ani vyhláška
119/1988 Zb. všetky sú podpísané v.z., teda opäť v zastúpení riaditeľa a zas zrejme Ing. X.m., hoci

podnik riaditeľa mal. Súd však ich náležitosťami sa nemieni zaoberať, len okrajovo poukazuje na ne
s tým, že podnik prevádzal množstvo majetku obci zmluvami vzbudzujúcimi minimálne pochybnosť o
ich platnosti a účele. Celý postup a prístup najmä svedka V.a, a X. v konaní, ako i v celej predmetnej
záležitosti, ktorá je predmetom sporu nevzbudzuje vierohodnosť a dôveru a zrejme mali byť aj preverené
orgánmi činnými v trestnom konaní.

89. Tieto skutočnosti sú naozaj zarážajúce a naozaj nasvedčujú tomu, že po rozpade podniku ( po roku
1996) mohlo dôjsť k možným dohodám medzi zúčastnenými osobami a účelovo sa zhotovili dodatočne
zmluvy ( zrejme aj hospodárska zmluva XXX/XX/XX - o nej neskôr ) zrejme za použitia starých tlačív a
pečiatok a presúval sa podľa potreby majetok štátu do obce, s ktorým tieto osoby potom nakladali. Tento

„ know how „ bol podľa názoru súdu dodatočne formálne použitý potom v tomto v spore.90. V zmluve niet zmienky ani v archívnych listinách štátneho podniku alebo MNV vo P. I., ani v
archívoch., nemá ich notár, kataster, pozemkový úrad. Súd vyžiadal od notára JUDr. K. aj spisový
materiál ohľadom osvedčenia predmetných parciel (XXX až XXX), tam sporná zmluva rovnako nebola..

91. Všetky uvedené skutočnosti nasvedčujú potom tak jednotlivo ako i v súhrne k tomu, že sporná
hospodárska zmluva nebola medzi štátnym podnikom a MNV vo P. I. v deklarovanom čase uzatvorená
(neexistovala). Fotokópia hospodárskej zmluvy bola predložená až v súvislosti s vyjadrením žalovaného
k podanej žalobe (rok 2002). Predložená hospodárska zmluva mohla tak vzniknúť najskôr v roku 1999,

keďužanijednazozmluvnýchstránneexistovala,jezrejmevyhotovenázapoužitiazaužívanejpredtlače
hospodárskej zmluvy a takého predtlače (nevyplnené) sa bežne nachádzali na obciach a iných úradoch,
u právnych nástupcov zrušených podnikov aj s hmotným majetkom / napr. písacím strojom / aj po
skončení účinnosti Hospodárskeho zákonníka. Ide tak o ničotný právny akt, teda paakt.

92. Tieto skutočnosti sú naozaj zarážajúce a naozaj nasvedčujú tomu, že po rozpade podniku ( po roku

1996) došlo k akýmsi dohodám medzi zúčastnenými osobami a účelovo sa zhotovili dodatočne zmluvy
( zrejme aj hospodárska zmluva XXX/XX/XX - o nej neskôr ) zrejme za použitia starých tlačív a pečiatok.
Pre súd boli pochybné aj všetky ostatné listiny a teraz uvádza aj najzásadnejší argument pre svoje
závery.

93. Pečiatka na spornej hospodárskej zmluve je Slovosivo, štátny podnik, Výskumný a šľachtiteľský
ústavzemiakarsky,05952VVJP.I..Tokorešpondujesvtedajšímprávnymstavom,akovyplývazospisui
registrov.,od27.2.1989/vizzápissúduč.l.87/ maltakýnázovabolsúčasťou,akovnútornáorganizačná
jednotka Slovosiva Bratislava ,š.p. / predtým Trnava /so sídlom v Bratislave. ,ktorý mal IČO 155 861
a bol založený 20.12.1988. Tento stav pretrval až do 1.4.1991, kedy tento podnik zanikol rozdelením

a jeho nástupníckou organizáciou sa stal novovzniknutý podnik : Slovosivo šlachtiteľský a semenársky
podnik, štátny podnik Bratislava, ktorý vznikol ako jeden zo šiestich podnikov, na ktorý sa pôvodný
podnik rozdelil, pričom sa rozdelil aj na Tatraosivo, š.p. P. I... Z Obchodného registra a zápisových listín
vyplýva, že povereným riaditeľom bol od vzniku až do 22.8.1994 bol Ing. Y. Z., po ňom do 11.5.1995 bol
Ing. R. U. , pričom jeho zástupca od 23.8.1994 bol Ing. H. X.. Dňa 12.5.1995 bol podnik zrušený bez

likvidácie,privatizáciouvznikolTatraosivo,a.s.P.I.,ktorýspolusoSPFprebralmajetok,záväzkyapráva.
Aj novovzniknutý podnik Slovosivo,š.p. vzniknuvší 1.4.1991 , s vtedy prideleným IČO 894 991 si ku dňu
25.11.1991 zapísal do Obchodného registra názvy 16 odštepných závodov a vnútorných organizačných
jednotiek, pričom jednou bol aj SLOVOSIVO, š.p., Výskumný a šľachtiteľský ústav zemiakársky P. I., so
sídlom vo P. I. a vedúcim tohto odštepného závodu bol Ing. T. B., Z. XX, X..

94. Ministerstvo pôdohospodárstva SR rozhodnutím č. XXXX/XXXX - XXX zo dňa 20.6.1994 v súlade
so zákonom č. XXX/XXXX Zb. o štátnom podniku potom zrušilo dňom 30.6.1994 š.p. SLOVOSIVO -
šľachtiteľský a semenársky podnik š.p. X.. K jeho zániku došlo rozdelením na 17 štátnych podnikov a
prechádzal na ne časť majetku, ktorý im slúžil a jedným z nich bol aj Výskumný a šľachtiteľský ústav

zemiakársky š.p. so sídlom P. I., Popradská 518 Tento štátny podnik bol založený zakladacou listinou
č. XXXX/X/XXX - XXX zo dňa 20.6.1994 , ktorý prevzal majetok š.p. SLOVOSIVO - Šľachtiteľský a
semenársky podnik X. v rozsahu, ktorý dovtedy slúžil odštepnému závodu Výskumný a šľachtiteľský
ústav zemiakársky P. I.. Tento bol zrušený z dôvodu privatizácie bez likvidácie ku dňu 30.4.1997.

95. Zrejme pre dosiahnutie úspechu v spore žalovaný predložil plnomocenstvo generálneho riaditeľa
pre Ing. X.., v ktorom malo ísť o to, že vraj vzhľadom na porevolučné obdobie, keď Ing. Z. z akéhosi
dôvodustratildôveru/takprečobolnepretržiteceléďalšierokyriaditeľom?/aprávepretobolpísomným
poverením, ktoré sa v spise nachádza Ing. X. splnomocnený na uzatváranie hospodárskych zmlúv atď...
Uvedené poverenie nie je časovo obmedzené, ale ide o poverenie z 9. 1. 1990 do budúcna. V zmysle

neho teda Ing. X. mal mať vyššie uvedené právo.

96. Je ale potom celkom evidentné, ako súd vyššie uvádza, že k februáru 1990 existoval iba štátny
podnik Slovosivo X., s IČO-m: 155 861 a to tak bolo až do 1.4.1991. Preto dňa 9.1.1990 nemohol riaditeľ
Šľachtiteľského a semenárskeho podniku, š.p. X., IČO: 894 991 vydať žiadne poverenie , lebo taký

podnik s takým názvom vtedy ešte neexistoval, vznikol až 1.4.1991 a až vtedy mu bolo pridelené aj
predmetné IČO. Čiže ide podľa súdu bez akýchkoľvek pochýb o poverenie , ktoré je falzifikát. Podporuje
to aj , že v danej dobe neboli farebné počítačové tlačiarne a ani také počítačové programy, ktoré umožnili
vyhotoviť taký farebný hlavičkový papier, to sa dalo iba v reálnom tlačiarenskom podniku. a keďžeje uvedený na poverení aj účet banky VÚB, ktorá vznikla až ku dňu 1.1.1990, je nepravdepodobné
až nemožné ,že už za štyri pracovné dni po novom roku bolo možné zriadiť aj účet v banke, ktorá
zrejme ešte ani nefungovala, dať si vytlačiť v tlačiarni hlavičkový papier / a na organizáciu s názvom

a IČO-m, ktorá ešte neexistuje a ktorá vznikne až o vyše rok!/. Súd na základe objektívnych zistení a
vlastných poznatkov považuje za falzifikát. Okrem toho, podľa súdu je písaný na rovnakom písacom
stroji, ako predmetná hospodárska zmluva či iné zmluvy, vykazuje rovnaké chyby písma viditeľné
vizuálne / odskakuje O, číslo 9 je nižšie v riadku a pod. / Súd ale na nepochybnú skutočnosť, že
také poverenie nebolo možné vydať v danom čase, lebo taký podnik ešte nevznikol, nepotreboval to

dokazovať ani znaleckým skúmaním. Pritom splnomocnenie práve na hospodárske zmluvy v danom
období nepôsobí náhodne.. Súdu sa nejaví ani pravdepodobné, aby na dvoch rôznych miestach mali
zhodné písacie stroje...V tejto súvislosti toto predložené plnomocenstvo z 9.1.1990 (č.l. 112) pre svedka
Ing. X. vzbudzovalo u súdu už skôr rovnako pochybnosti najmä preto, že ho mal u seba aj keď už nebol
zamestnancom š.p. a po toľkých rokoch (15) a hoci platilo len krátko a ochotne ho odovzdal žalovanému,
čo tiež svedčí o nadštandardných vzťahoch týchto osôb. Súd jednoducho vzhľadom aj na vlastné

empirické skúsenosti pochyboval o týchto skutočnostiach., čo sa v konaní potvrdilo skutočnosťami
vyplývajúcimi z podnikového, resp. obchodného registra. V súvislosti s predmetnou hospodárskou
zmluvou možno uviesť, že pochybnosť o pravosti hospodárskej zmluvy súd nadobudol aj pri porovnaní
s plnomocenstvom nachádzajúcim sa na č.l. 112 spisu, nakoľko laickým pozorovaním súdu to vyzerá
tak, ako by tieto dva dokumenty boli napísané na totožnom písacom stroji, aj keď mali vzniknúť úplne

inde a v inom čase. Táto okolnosť však nemala zásadný vplyv na rozhodnutie súdu a týmto smerom súd
dokazovanie ani nevykonával, ale len pre vytvorenie obrazu poukazuje na už vyššie uvedené dôvody
svojho rozhodnutia. Nevykonával to preto, lebo v plnomocenstve musí ísť o falzifikát, čo potvrdili ďalšie
verifikované skutočnosti.

97. A ak žalovaný v súčinnosti s obecnými funkcionármi vyhotovil taký falzifikát, potom súd nemal žiadne
pochybnosti, že pre dosiahnutie úspechu v spore, vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti, rovnako
zhotovil aj falzifikát zmluvy, aspoň tak to hodnotil.

98. Súd tu uvádza, že v procese takého hodnotenia dôkazov zohrávala a zohráva veľkú úlohu vnútorné

presvedčenie súdu, ktoré nepredstavuje svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak sa vytvára na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásadu takého voľného hodnotenia dôkazov limituje jej
kontrola uskutočňujúca sa najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku podľa ktorého má
súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. (...) Súd je povinný dôkazy
navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné,
prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými

dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať, čo súd v tejto veci aj urobil.

99. Pri hodnotení dôkazov a najmä vierohodnosti výpovedi svedkov a ich zainteresovaní a záujme na
výsledku súd tak aj postupoval a dôkazy vyhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne takým postupom a tak,
ako uvádza v dôvodoch tohto rozsudku.

100. V súvislosti s dokazovaním súd považoval za potrebné uviesť, že sporové strany, najmä žalovaný
resp. ich. právny zástupca mali tendenciu vydávať a považovať svoje prednesy a vyjadrenia za dôkazy.
OSP a neskôr CSP ale jasne uvádza, čo je dôkazom a aj ustálená súdna prax a judikatúra jasne odlišuje
medzi dôkazom (výsluch účastníka v zmysle § 131 O.s.p.) a prednesom účastníka vo veci. Tieto údaje

v prednesoch sú zväčša len názormi alebo i sprostredkovanými údajmi účastníkov resp. ich právnych
zástupcov, nie dôkazmi, ktoré sú podkladom rozhodnutia súdu pri rozhodovaní vo veci.

101. Spôsob obrany, ktorý súd vyššie popísal a ktorý podľa názoru súdu praktizoval žalovaný
produkovaním zrejmých lží a falzifikátov považuje súd prvotne za rozporný s § 150 CSP, podľa ktorého

strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa
sporu. Ide zároveň aj o postup v rozpore s Čl.5 Základných princípov CSP, je to zjavné zneužitie práva,
úkony celkom zjavne slúžiace na zneužitie práva a svojvoľné bránenie a uplatňovanie práva a podľa
ktorého zjavné zneužitie práva nepožíva súdnu ochranu. Súd môže odmietnuť a sankcionovať procesnéúkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie
alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Postup žalovaného, ktorý popiera
objektívne fakty a snaží zavádzať, fabulovať, vyrábať dôkazy , ktoré spor umelo naťahuje, či bráni

svojvoľne v uchopení vlastníckych práv ozajstnému vlastníkovi a ťaží z jeho užívania nie je v súlade ani
s dobrými mravmi. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov totiž nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

102. Súd v tejto súvislosti preto poukazuje najmä aj na ustanovenia § 3 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého
výkon práv vyplývajúci z občianskych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a čl. 5 CSP,
podľa ktorého zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva. Žiadam preto žalobcu za takýto šikanózny postup voči mne , bezdôvodné žalovanie a v rozpore s
právom, súdom sankcionovať. Ochrana práv a záujmov musí byť pritom aj spravodlivá - Čl. 2 ods. 1 CSP.

103. Uvedené ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho
práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu
uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do výkonu už existujúceho práva
vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov.

104. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia
konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania
a pod. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré
v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané

rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.

105. Občiansky zákonník, ani iný predpis / až na zákon o ochrane spotrebiteľa - § 4 ods. 8 / nedefinuje
pojem dobré mravy. Termín „dobré mravy“ ale pritom nachádzame napríklad v ustanoveniach § 3, §
39, § 148, § 424, § 469a, § 482 Obč. zák. a iných. Teória a súdna prax však zhodne považujú dobré

mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok
spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme
včleňuje do občianskeho práva. Z toho vyplýva, že tieto morálne pravidlá majú objektívnu povahu, a
pretoakékoľveksúhlasné,atedasubjektívnemotivovanévyhláseniezmluvnýchstrán,niejesmerodajné
v tom, či nimi uzavretá zmluva je v súlade s dobrými mravmi, alebo nie. (rozsudok Krajského súdu v

Banskej Bystrici zo dňa 28. augusta 2008, sp. zn. 16Co/152/2008).

106. Zmyslom tohto ustanovenia je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak
odporuje dobrým mravom, ktoré možno definovať ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných
noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie,

sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných ( rozsudok Najvyššieho
súdu ČR zo dňa 26. 6. 1997, sp. zn. 3 Cdon 69/96).

107. Za uvádzaných skutočností ide v konaní žalobcu o nemorálne konanie, aj v rozpore s poctivým
podnikaním, teda o zjavné zneužitie práva žalovaným, ktoré inak nepožíva právnu ochranu. Z takého

postupu je pre žalovaného zrejmá prevažujúca motivácia poškodiť či znevýhodniť za každú cenu inú
osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Takýto výkon práv odporuje dobrým mravom a vedie k neprijateľným
dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi sporovými stranami, tak na postavení niektorej z nich
navonok.

108. Ustanovený princíp v čl. 5 je procesným ekvivalentom zákazu zneužitia subjektívnych práv, ktorý
je latentne prítomný v európskych právnych poriadkoch, napr. aj § 3 ods. 1 slovenského Občianskeho
zákonníka a pod. Súdu sa umožňuje odmietnuť konkrétne procesné úkony, ktoré sú zjavným zneužitím
práva, či neprihliadnuť na ne alebo ich dokonca procesne sankcionovať (napr. možnosť udeliť
pokutu za nedôvodnú námietku zaujatosti sudcu, princíp separácie trov konania, neprihliadnutie na

procesne prekludované úkony a pod.). Prvá veta komentovaného ustanovenia predstavuje generálnu
klauzulu, prostredníctvom ktorej sa naše civilné procesné právo programovo prihlásilo k demokratickým
pravidlám slušnosti pri výkone subjektívnych práva procesnej povahy. Zákon v čl. 5 tak právno-politickydemonštruje generálnu klauzulu zákona zneužitia procesnoprávnych práv. Zneužité totiž môže byť za
určitých okolností akékoľvek subjektívne právo, či už súkromnej alebo verejnoprávnej povahy.

109. Súd tak konštatuje, vzhľadom na chovanie žalovaného v spore práve aplikovať čl. 5 Základných
princípov CSP, lebo ide o zjavné zneužitie práva , ide o procesné úkony, ktoré zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo svojvoľné bránenie práva a nepriznať im ich ochranu súdom a nepriznal relevantnosť takejto
obrany žalovanému voči žalobe týmto spôsobom v konaní.

110.Súdnapraxzaujalanázor,že,postupsúdupodľa§3ods.1Obč.zák.mámiestolenvovýnimočných
situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie
hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je
úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne kedy je zrejmé,
že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak
na postavení niektorého z nich navonok. Korektív dobrých mravov však nesmie byť na ujmu princípu

právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych
noriem..

111. Čo sa týka posúdenia platnosti predmetnej hospodárskej zmluvy, v čase , kedy podľa súdu bola
hospodárska zmluva skutočne uzavretá, Hospodársky zákonník a ani vyhláška č. XXX/XXXX Zb. už

neplatili a tento právny úkon bol podľa všetkých hľadísk vtedy platných právnych predpisov -Obč. zák.,
Obch. zák. i Tr. zák. absolútne neplatným a bol aj simulovaným. Posudzoval však platnosť zmluvy aj
v čase, kedy sa mala formálne uzatvoriť, teda k 12.2.1990, pričom ani v prípade, žeby bola uzatvorená
vtedy, na jej základe nemohlo dôjsť k platnému prevodu práva hospodárenia na MNV P. I...

112. Pre takýto právny záver, v zmysle zásady „iura novit curia „/ súd pozná právo / súd musel vykonať
výklad právnych predpisov platných v údajnom čase uzatvorenia predmetnej spornej hospodárskej
zmluvy a teda tieto predpisy aj správne aplikovať na túto posudzovanú zmluvu.

113. Vzhľadom na znenie zmluvy, zámer ňou sledovaný je nutné uzavrieť ,že v zmluve ide o prevod

správy národného majetku a to mimo obvyklého hospodárenia. Je zrejmé, že MNV nenakupuje ,
nenadobúda a nehospodári s poľnohospodárskou pôdou , určenou na pestovanie poľnohospodárskych
plodím a poľnohospodárskej prvovýrobe ,vrátane s ňou súvisiacich služieb ako so svojim hlavným
predmetom činnosti, ako jeho obvyklou činnosťou. Nie je to v zmysle zákona o národných výboroch a
v zmysle dvojkoľajnosti štátnej správy jeho účelom.

114. Takúto pôdu mohol nadobudnúť MNV iba mimo obvyklého hospodárenia. Avšak podmienkou
v takom prípade bolo, že táto pôda je nadbytočná a s ňou hospodáriaci subjekt ju pre svoje účely
nepotrebuje a rozhodol o tom / o nadbytočnosti a neupotrebiteľnosti / v predpísanom konaní. Je ale
evidentné, že v danom prípade o takú pôdu nešlo, prevádzateľ bol na hospodárenie s takou pôdou

určený , pôdu potreboval a využíval a predpísaným postupom nerozhodol o tom, že ju nepotrebuje.
Opak bol práve pravdou. Právny úkon bol naviac v zmysle § 24 ods. 3 Hospodárskeho zákonníka aj
hospodársky neodôvodnený .

115. Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky prebytočným je národný majetok, ktorý organizácia trvale nepotrebuje

na plnenie svojich úloh. Za prebytočnú sa považuje časť majetku, ktorá presahuje rozsah primeraný
potrebám organizácie. (2) Neupotrebiteľným je národný majetok, ktorý pre svoje úplné opotrebovanie
alebo poškodenie, zastaranosť alebo nehospodárnosť v prevádzke nemôže už slúžiť svojmu účelu. Za
neupotrebiteľné základné prostriedky sa považujú aj budovy a stavby, ktoré nemožno premiestniť a ktoré
treba odstrániť v dôsledku plánovanej výstavby, prestavby alebo rozšírenia objektu. (3) O prebytočnosti

alebo neupotrebiteľnosti národného majetku aj o spôsobe naloženia s ním písomne rozhoduje vedúci
organizácie alebo ním písomne poverený iný vedúci pracovník organizácie, prípadne na návrh ním
zriadenej komisie ako poradného orgánu. K rozhodnutiu o prebytočnosti alebo neupotrebiteľnosti
národného majetku sa musí dodatočne pripojiť doklad o tom, ako sa s majetkom naložilo.

116. Je ale zrejmé, že riaditeľ podniku a ani samostatnej organizačnej jednotky Ing. Z. o
neupotrebiteľnosti predmetného majetku nerozhodol, nikoho na to písomne nepoveril a ani nezriadil
komisiu a nevydal následne žiadne také rozhodnutie a dodatočne sa mu ani nedokladovalo, ako bolo
s majetkom naložené.117. A ďalej, podľa § 8 citovanej vyhlášky sa musel dodržať aj ďalší postup, a to musel sa preukázateľne
ponúknuť organizáciám a štátnym podnikom a až keď tieto neprejavili záujem, avšak bol záujem, aby

zostal v celospoločenskom vlastníctve, tak až vtedy mohlo byť právo hospodárenia s takým prebytočným
nehnuteľným národným majetkom prevedené organizáciou na miestny národný výbor, v územnom
obvode ktorého sa taký národný majetok nachádza. Právo hospodárenia s poľnohospodárskou pôdou
sa prevedie vždy na okresný (mestský) 21) národný výbor. !!!

118. Avšak, keďže išlo, ako súd zdôrazňuje, o poľnohospodársku pôdu, MNV P. I. v takomto prípade
nemohla vôbec podľa tohto ustanovenia vyhlášky takú pôdu nadobúdať, prevod správy k takému
majetku bol v zmysle zákona možný len na ONV Poprad, ako príslušný Okresný národný výbor / ONV /.
Teda zmluva bola uzavretá so zakázaným subjektom, teda contra lege . Je teda už z tohto dôvodu
prioritne neplatná. Nešlo jednoznačne v zmluve ani o postup predpokladaný § 10 vyhlášky, hoci ak
by tomu tak bolo, v tom prípade mohlo ísť o bezplatné prevod pre špecifické účely predpokladané v

§ 10 citovanej vyhlášky do trvalého užívania - nešlo o prevod hospodárenia, o ten by išlo, ak by o
to Slovosivo požiadal ONV v územnom obvode ktorého sa nachádza pozemok určený právoplatným
územným rozhodnutím pre investičnú výstavbu, inej socialistickej organizácie než štátnej, vtedy by sú
organizáciabolapovinnáuzavrieťvlehoteustanovenejvodseku4hospodárskuzmluvuoprevodepráva
hospodárenia ) k tomuto pozemku s príslušným národným výborom, avšak podľa ods. 7 § 10 vyhlášky by

opäť nemohlo ísť o poľnohospodársku pôdu, lebo ne také účely sa nesmie previesť právo hospodárenia
k poľnohospodárskej pôde.

119. S poukazom na § 12 citovanej vyhlášky tak zreteľné vyplýva záver, že národné výbory podľa
vyhlášky i Hospodárskeho zákonníka nemohli nadobúdať vlastníctvo. Ani z ustanovení §§ 30,31 a 35

citovanej vyhlášky iné závery neprichádzajú do úvahy ani osobitne u štátneho podniku.

120. Podľa § 24 Hospodárskeho zákonníka je neplatný právny úkon, ak je v rozpore s právnymi
predpismi, alebo ich účel obchádzajú alebo sú v rozpore so zásadami hospodárskej politiky ČSSR
alebo ich plnenie je nemožné.. Neplatný právny úkon mohol byť aj z iných dôvodov, napr. že orgán

prekročil rozsah svojho oprávnenia ( § 21 ods. 3), zástupca prekročil rozsah svojho splnomocnenia ( §
22 ods. 2), právny úkon nebol vykonaný v predpísanej forme ( § 23 ), právny úkon nebol presný a
zrozumiteľný ( § 152 ods. 1 a pod. pritom podľa § 25 Hospodárskeho zákonníka bolo nutné vždy vykladať
právny úkon v súlade so záujmami celej spoločnosti na rozvoji národného hospodárstva a v súlade
s požiadavkami súdružskej spolupráce. Na to nadväzuje aj ustanovenie článku X. Hospodárskeho

zákonníka, podľa ktorého pri riadení a hospodárskej činnosti socialistických organizácií, najmä tiež
pri ich vzájomnej spolupráci , nesmú byť uplatňované na úkor celospoločenských záujmov záujmy
rezortné , podnikové alebo miestne. Všetky ustanovenia zákonníka musia byť uskutočňované tak, aby
bol zaisťovaný predovšetkým záujem celej spoločnosti.

121. Z vyššie uvedeného vyplýva, že neplatný právny úkon je sporná hospodárska zmluva aj preto,
lebo jej zmysel nie je jasný, prejav vôle možno vykladať ako úplne nepresný a nezrozumiteľný a
keďže sledoval nepochybne výlučne iba miestne záujmy, jednoznačne bol aj v rozpore so zásadami
hospodárskej politiky štátu a pri uprednostnení miestnych záujmov na záujmami celej spoločnosti.
Nepresný a nezrozumiteľný bol preto, lebo ako dôvod uzavretia takej hospodárskej zmluvy zmluva

uvádza spoločenský záujem obce na ďalšiu výstavbu v zmysle § 14 ods. 8 písm. e) vyhl. č. 119/ 1988
Zb. a to, že právo hospodárenia s národným majetkom prevádza podľa § 14 ods. 2 uvedenej vyhlášky
bezodplatne. Tieto skutočnosti podľa zákona zmluva musela obsahovať, no uvádzané dôvody sú také
dôvody, ktoré sú spojené výlučne s prevodom vlastníctva národného majetku hospodárskou zmluvou,
čo je zásadne niečo iné. To potom pri forme zmluvy na predtlačenom formulári, ktorý obsahuje obe

možnosti prevodu majetku - prevod správy i vlastníctva vyvoláva zmätenie a pochybnosti, o čo by
malo ísť. Ale ak by išlo o prevod vlastníctva, musela by tomu predchádzať žiadosť MNV - ale ako
súd v ďalšom vyvodzuje MNV nemohlo takým spôsobom nadobúdať a v takom prípade vlastníctvo-
to zistené nebolo a najmä, obec by musela mať v každom prípade nevyhnutne schválenú, minimálne
v čase prevodu územnoplánovaciu dokumentáciu, a táto zákonná podmienka naplnená nebola. Obec

takú dokumentáciu schválila až v roku 1999a ani nie na danom území. Išlo teda vedome o nepravdivý
dôvod na prevod majetku hospodárskou zmluvou, v rozpore so zákonom a zákon obchádzajúci. To je
zas ďalší dôvod neplatnosti.122. Hospodársky zákonník nepoznal v danom čase žiadnu relatívnu neplatnosť, bol preto oprávnený
neplatnosti hospodársko právnych úkonov dovolať sa ktokoľvek.( napr. komentár k Hospodárskemu
zákonníku , k § 24, Panorama Praha 1986 ). Tým sa zásadne líšil od Občianskeho zákonníka.

123. Okrem toho, výkladom zákona / § 20, 21, 22, 23 Hospodárskeho zákonníka, zákona o štátnom
podniku súd má za to, že nielen na strane jednej ako nadobúdateľa musel byť ONV Poprad, ale na strane
druhej , prevádzateľa mal byť štatutár štátneho podniku, čiže generálny riaditeľ, nie riaditeľ organizačnej
jednotky.. Aj to je dôvod neplatnosti. V zmluve nie je ani uvedené, keď Ing. X. mal konať ako zástupca

síce lokálneho riaditeľa, že koná výslovne ako zástupca v zmysle § 23 Hospodárskeho zákonníka,
nemalo sa v zmluve uvádzať ako meno konajúceho meno riaditeľa, ktorý zmluvu nepodpisoval. Zákon
v predmetnom ustanovení ale s touto nezákonnosťou nespája následok jej neplatnosti.

124. Podľa § 44 Hospodárskeho zákonníka totiž na čele štátnej hospodárskej organizácie je
jediný vedúci (riaditeľ), ktorý riadi činnosť organizácie a koná v jej mene vo všetkých veciach. (2)

Riaditeľ rozhoduje vo veciach štátnej hospodárskej organizácie samostatne, pokiaľ rozhodnutie nie je
vyhradené nadriadenému orgánu. (3) Riaditeľa štátnej hospodárskej organizácie riadenej ministerstvom
vymenúva a z funkcie odvoláva príslušný minister po vyjadrení odborového zväzu; pri hospodárskych
organizáciách, ktoré nie sú priamo podriadené ministerstvu, patrí toto právo riaditeľovi nadriadenej
organizácie, pokiaľ si ho nevyhradil minister. Riaditeľa štátnej hospodárskej organizácie riadenej

národným výborom vymenúva a z funkcie odvoláva národný výbor po vyjadrení príslušného odborového
orgánu.

125. Podľa § 45 Hospodárskeho zákonníka, ak sa štátna hospodárska organizácia člení na závody,
môže jej riaditeľ so súhlasom nadriadeného orgánu určiť, ktoré závody sa zapíšu do podnikového

registra ako odštepné závody; vedúci odštepného závodu je oprávnený robiť v mene organizácie všetky
právne úkony týkajúce sa závodu.

126. Podľa § 46 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka vnútornú organizáciu jednotlivých štátnych
hospodárskych organizácií, prípadne ich organizačných jednotiek upravujú ich organizačné poriadky,

ktoré vydáva podľa zásad určených v štatútoch, prípadne vo vykonávacích alebo osobitných predpisoch
vedúci organizácie.

127. Vzhľadom na toto ustanovenie a ustanovenie § 212 Hospodárskeho zákonníka tak súd dôvodí,
že štatút nemohol v rozpore s týmto ustanovením zákona určiť inú osobu ako riaditeľa na vykonávanie

všetkých právnych úkonov v mene organizácie. Taká osoba mohla konať len na základe písomnej plnej
moci podľa § 22 Hospodárskeho zákonníka. A osoba konajúca za odovzdávateľa takú písomnú plnú
moc nemala / a ako sa uvádza v skutkových dôvodoch, plnú moc, ktorá bola predložená, bol zrejmý
falzifikát.

128. Podľa čl. III. Hospodárskeho zákonníka, bod. 2 , koncernové podniky a koncernové účelové
organizácie k majetku, s ktorým hospodária, vykonávajú vo svojom mene a v rozsahu svojej spôsobilosti
nadobúdať práva a zaväzovať sa právo hospodárenia; vo svojom mene robia aj právne úkony týkajúce
sa tohto majetku.

129. Ustanovenie §1 ods. 1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. v znení účinnom do 30.4.1990 uvádza :
Táto vyhláška upravuje podmienky nadobúdania vecí zmluvou do socialistického celospoločenského
vlastníctva (ďalej len "celospoločenské vlastníctvo"), právo hospodárenia s národným majetkom a
nakladanie s pohľadávkami a inými majetkovými právami 1) štátnych hospodárskych organizácií,

rozpočtových organizácií a iných štátnych organizácií 2) (ďalej len "organizácia").(2) Vyhláška
ďalej upravuje podmienky nadobúdania vecí do celospoločenského vlastníctva štátnymi podnikmi,
podmienky pri prevodoch vlastníctva k veciam v národnom majetku štátnymi podnikmi, podmienky
pri prevodoch práva hospodárenia k nehnuteľnostiam určeným územnoplánovacou dokumentáciou,
prípadne územným rozhodnutím pre investičnú výstavbu iných organizácií a k pozemkom určeným pre

individuálnu bytovú výstavbu a nakladanie s pohľadávkami štátnych podnikov. (3) Táto vyhláška sa
nevzťahuje na nadobúdanie vecí do celospoločenského vlastníctva, na prevody práva hospodárenia a
prevody vlastníctva národného majetku, ku ktorým dochádza v rámci obvyklého hospodárenia. 3) .130. Z uvedeného znenia § 1 je zrejmé, že vyhláška sa vzťahovala na predmetný prevod práva
hospodárenia a to tak z deklarovaného dôvodu prevodu správy, ako aj preto, že nešlo o prevod
hospodárenia v rámci obvyklého hospodárenia, ktorý § 67 vtedy platného Hospodárskeho zákonníka

definoval ako prevody práva hospodárenia s národným majetkom medzi štátnymi organizáciami, ku
ktorým dochádza pri plnení záväzku dodať výrobky, vykonať práce alebo poskytnúť iné plnenie v rámci
vymedzeného predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním (obvyklé hospodárenie), a pre ktoré platia
ustanovenia tohto zákona a vykonávacích predpisov o príslušných druhoch hospodárskych záväzkov.

131. Ustanovenie § 4 ods.1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. v znení účinnom do 30.4.1990 uvádza, že právo
hospodárenia s vecami, ktoré sú súčasťou národného majetku (ďalej len "národný majetok"), patrí tej
organizácii, ktorá je poverená úlohami, na plnenie ktorých národný majetok slúži, pokiaľ nie je touto
vyhláškou alebo osobitným predpisom ustanovené inak. (2) Národné výbory, prípadne organizácie nimi
riadené alebo spravované, majú právo hospodárenia s nehnuteľným národným majetkom, ktorý neslúži
na plnenie ich úloh, pri ktorom však spoločenský záujem vyžaduje, aby zostal v celospoločenskom

vlastníctve pre budúce úlohy.

132. Z uvedeného znenia tak vyplýva, že iba Slovosivo, š.p. X. malo právo hospodáriť s národným
majetkom,ktorýslúžilnaplneniejehoúloh,vtomtoprípadepoľnohospodárskouvýrobou/nakoniecišloo
pozemky určené pre poľnohospodárstvo a rovnaký účel mali aj jeho stavby na nich . S tým korešponduje

znenie § 18 Hospodárskeho zákonníka, podľa ktorého socialistické organizácie môžu nadobúdať práva
a zaväzovať sa, len pokiaľ to nie je v rozpore s plnením ich spoločenských úloh. Nuž, predmetný úkon /
hospodárska zmluva bola v rozpore s plnením ich spoločenských úloh, na čo bol zriadený a aj v rozpore
s § 6 predmetnej vyhlášky, povinnosťami právnym predpisom naň kladeným.

133. Vyhláška v § 6 stanovuje základné povinnosti organizácií pri hospodárení s národným majetkom
tak, že organizácie sú povinné hospodáriť s národným majetkom so starostlivosťou riadneho hospodára
sú povinné najmä: a) národný majetok zistiť, spísať, oceniť, pokiaľ nie je ustanovené inak, 18) a
viesť v predpísanej evidencii podľa osobitných predpisov, b) starať sa o údržbu národného majetku
a vykonávať jeho opravy, c) starať sa o využívanie národného majetku na plnenie úloh a nakladať s

ním v súlade s týmito úlohami, d) chrániť národný majetok pred rozkrádaním, poškodením, zničením,
stratou alebo zneužívaním, e) využívať právne prostriedky na ochranu národného majetku, chrániť
právo hospodárenia s národným majetkom proti neoprávneným zásahom, včas uplatňovať právo na
náhradu škody proti tým, ktorí za škodu zodpovedajú, a uplatňovať právo na vydanie neoprávneného
majetkového prospechu proti tomu, kto ho na úkor organizácie získal.

134. Z uvedeného zas vyplýva, že ani údajný prevodca a ani nadobúdateľ si také povinnosti vôbec
neplnili. Pritom aj podľa Čl. V. Hospodárskeho zákonníka všetky socialistické organizácie boli povinné
starať sa o to, aby majetok v socialistickom spoločenskom vlastníctve plne, účelne a hospodárne
využíval, stále rozmnožoval a všemožne chránil, čomu postup vyjadrený spornou hospodárskou

zmluvou odporoval..

135. Rovnako z tohto ustanovenia § 4 vyhlášky je daný záver, že národné výbory nie pre účely
vyhlášky socialistickými organizáciami, keďže sú špeciálne uvedené vo vyhláške a majú iný štatus,
čo nakoniec vyplýva aj zo znenia § § 14 Hospodárskeho zákonníka, podľa ktorého socialistickými

organizáciami sú štátne podniky, štátne hospodárske organizácie, rozpočtové a iné štátne organizácie,
družstevné organizácie, spoločenské organizácie, ako aj iné organizácie, ktorých činnosť prispieva k
rozvoju socialistických vzťahov. Socialistické organizácie sú právnickými osobami.

136. Národné výbory majú síce právo za určených podmienok na hospodárenie s nehnuteľnosťami v

národnom majetku, ktorý neslúži na plnenie ich úloh, ale len vtedy, ak spoločenský záujem vyžaduje,
aby ostal v celospoločenskom vlastníctve pre budúce úlohy.

137. A podľa § 347 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka , hospodárska zmluva o prevode práva
hospodárenia s národným majetkom mimo obvyklého hospodárenia (§ 68) musí obsahovať: a) určenie

prevádzaného majetku, b) určenie dňa prevodu, c) výšku odplaty alebo dohodu o bezplatnosti prevodu;
to však neplatí, pokiaľ je prevod podľa právneho predpisu bezplatný. (2) Hospodárska zmluva o prevode
práva hospodárenia s národným majetkom vzniká dohodou organizácií o náležitostiach uvedených v
odseku 1. (3) V hospodárskej zmluve sa ďalej uvedú: a) názvy orgánov oprávnených dať súhlas naprevod, pokiaľ je taký súhlas potrebný podľa právneho predpisu, b) hodnota prevádzaného majetku
podľa účtovníckych údajov, c) dôvod prevodu, d) práva a záväzky súvisiace s prevádzaným majetkom,
pokiaľ sa súčasne prevádzajú..(5) Právo hospodárenia prechádza dňom učeným v zmluve. (6) Právny

predpis môže ustanoviť, v ktorých prípadoch sa na účinnosť zmluvy vyžaduje súhlas príslušných
orgánov; môže tiež ustanoviť, kedy sú organizácie povinné zmluvu uzavrieť.

138. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že došlo len k chybe v písaní a správne malo byť uvedené v hospodárskej
zmluve ustanovenie § 4 ods. 2 vyhlášky, nie § 14 ods. 2 vyhlášky, tak s týmto argumentom nemožno

súhlasiť, ako súd už vyššie uviedol V zmluve je výslovne citované ustanovenie § 14 ods. 2 vyhlášky,
ktoré upravuje odplatnosť/bezodplatnosť prevodu vlastníctva národného majetku a je uvedené v bode
3 zmluvy, ktorý pojednáva o odplatnosti/bezodplatnosti prevodu. V bode 4 zmluvy, kde sa mal uviesť
dôvod prevodu, je zasa citácia § 14 ods. 8 písm. e) vyhlášky, ktorý upravuje dôvod prevodu vlastníctva
- určenie pozemku na investičnú výstavbu alebo individuálnu bytovú výstavbu.

139.Navyše§4vyhláškyupravujevšeobecnepríslušnosťnaprávohospodáreniasnárodnýmmajetkom
a nesúvisí s prevodmi či už práva hospodárenia alebo vlastníctva k národnému majetku. Prevody práva
hospodárenia a vlastníctva národného majetku upravujú ustanovenia § 12 až § 14 vyhlášky.

140. Žalovaný v bode 6 vyjadrenia zo dňa 18.6.2018 poukazoval na ustanovenie § 22 ods. 2

Hospodárskeho zákonníka s použitím prechodného a záverečného čl. III. ods. 1 Hospodárskeho
zákonníka účinného od 1.5.1990 a uvádza, že z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti právneho úkonu
je právny úkon neplatný iba relatívne, pričom vznáša námietku premlčania.

141. Ako už skôr bolo uvedené, podľa čl. III ods. 1 Hospodárskeho zákonníka počas trvania doterajších

výrobných hospodárskych jednotiek sa za orgán hospodárskeho riadenia považuje aj generálne
riaditeľstvo trustu voči podriadeným národným podnikom a účelovým organizáciám, odborový podnik
voči pridruženým národným podnikom, prípadne účelovým organizáciám a koncern voči koncernovým
podnikom, prípadne koncernovým účelovým organizáciám (zavedený zákonom č. 98/1988 Zb., s
účinnosťou k 1.7.1988).

142. Uvedené ustanovenie čl. III. ods. 1 Hospodárskeho zákonníka sa tak zjavne netýka relatívnej
neplatnosti právneho úkonu.

143. Podľa čl. IV ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, ktorý bol zavedený zákonom č. 103/1990 Zb. s

účinnosťou k 1.5.1990, ustanoveniami tohto zákona (zákona č. 103/1990 Zb.) sa spravujú i právne
vzťahy vzniknuté pred 1. májom 1990; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj práva z nich vzniknuté pred
1. májom 1990 sa však spravujú doterajšími predpismi.

144. Poukazujúc na uvedené ustanovenie, na platnosť právneho úkonu nemožno aplikovať „nové“

ustanovenia právneho predpisu , pri takom posudzovaní nejde o nepriamu retroaktivitu, ktorú
zákonodarcaurčilslovami,žesatýmustanovenímspravujúajprávnevzťahyvzniknuvšiepred1.5.1990,
avšak priama retroaktivita, ktorá je v právnych štátoch vylúčená v ustanovení ostala a to v znení,
že vznik právnych vzťahov a práva z nich sa posudzujú podľa dovtedajšej úpravy pred novelizáciou.
(zákaz retroaktivity). V danom prípade platnosť hospodárskej zmluvy je preto nutné výlučne posudzovať

podľa predpisov platných ku údajnému dňu vzniku právneho vzťahu, t.j. k 12.2.1990 a nie podľa novely
Hospodárskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 103/1990 Zb. s účinnosťou od 1.5.1990 (nemožno
tak aplikovať „nové“ ustanovenie § 22 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka po novele vykonanej zákonom
č. 103/1990 Zb.).

145. Pokiaľ na základe predloženej hospodárskej zmluvy malo dôjsť medzi uvedenými organizáciami k
prevodu práva hospodárenia, tak štátny podnik mohol uzavrieť zmluvu o prevode práva hospodárenia
k dotknutým parcelám len za podmienok uvedených v § 12 ods. 3 písm. a), c), d), a ak by nešlo o
poľnohospodársku pôdu, tak aj podľa § 4 až 7 vyhlášky (ď § 31 ods. 2 vyhlášky).

146. Ustanovenia § 12 ods. 4 až 7 vyhlášky, v spojení s § 68 Hospodárskeho zákonníka k prevodu
práva hospodárenia zo strany štátneho podniku k nehnuteľnostiam vyžadovali, aby išlo o nehnuteľnosti
určené právoplatným územným rozhodnutím pre investičnú výstavbu alebo o nehnuteľnosti určenéúzemnoplánovacou dokumentáciou alebo územnoplánovacími podkladmi pre sústredenú bytovú
výstavbu alebo schváleným zoznamom pozemkov na výstavbu rodinných domčekov.

147. V konaní bolo preukázané, že nebolo vydané právoplatné územné rozhodnutie pre investičnú
výstavbu na parcele č. X/X, k. ú. P. I., alebo aby bola schválená územnoplánovacia dokumentácia, ktorá
by určovala uvedenú parcelu pre sústredenú bytovú výstavbu, resp. aby predmetná parcela bola určená
na výstavbu rodinných domčekov (najmä čo sa týka sporných parciel).

148. Záväznou je schválená územnoplánovacia dokumentácia a nie ešte len jej návrhy, koncepty a
pod., ktoré môžu byť pripomienkované, zmenené, vylúčené a pod. Až na základe schválenej
územnoplánovacej dokumentácie sú nehnuteľnosti určené na konkrétny účel.

149. V roku 1990 P. I. nemala schválenú žiadnu územnoplánovaciu dokumentáciu, čo uviedli viacerí
svedkovia , vyplýva to z dokazovania Územný plán obce P. I. bol schválený až 26.6.1999 (č.l.

296,366-370), pričom je evidentné, že nič také, čo malo byť dôvodom spornej hospodárskej zmluvy
v obci nestavali ani v ďalších 10 - tich rokoch. O tom svedčí aj potvrdenie Krajského stavebného
úradu Prešov zo dňa 5.5.2005, ako aj výpis z uznesenia obecného zastupiteľstva vo P. I. zo dňa
26.6.1999. A ani podľa uvedeného schváleného územného plánu obce parcela č. X/X nebola ani
určená na sústredenú bytovú výstavbu, resp. na výstavbu rodinných domčekov. Svedčí o tom aj reálny

stav v teréne, pretože ani k dnešnému dňu nie je na predmetnej parcele realizovaná bytová výstavba,
resp. výstavba rodinných domčekov (najmä čo sa týka sporných parciel). Na uvedenej parcele sa ešte
nachádzali budovy riaditeľstva štátneho podniku, betonárka a oblúková hala (stavebné stredisko).

150. Podľa § 12 ods. 4 a 5 vyhlášky sa prevody práva hospodárenia vykonávali na žiadosť organizácie,

resp.národnéhovýboru.Anitakátožiadosťvkonanípreukázanánebola.Anizdokumentácievtedajšieho
MNV vo P. I. (listiny zo štátneho archívu) takýto úmysel absolútne nevyplýva.

151.Nakladaťtaksmajetkom,akobolorealizovanézmluvoubolomožnétedalenakbyišlooprebytočný
majetok, ale to mohol byť účastníkom zmluvy len ONV, nie MNV, tak ako súd už konštatoval. V danom

prípade nemohlo ísť o nakladanie s takým, prebytočným majetkom, lebo neboli splnené zákonné
podmienky nakladania s prebytočným majetkom.

152. Pokiaľ ide o podpisy na spornej hospodárskej zmluve, s poukazom na vyššie citované ustanovenia
právnych predpisov a Organizačný poriadok štátneho podniku zo dňa 8.6.1989 (bod 18. a 62. poriadku)

za štátny podnik bol oprávnený podpísať hospodársku zmluvu vedúci vnútornej organizačnej jednotky, v
danom prípade riaditeľ VVJ P. I. Ing. Z. (takto to je uvedené aj v hospodárskej zmluve pri pečiatke š.p.),
ktorý nebol v tom čase dlhodobo mimo pracoviska, čo preukazovali zápisnice z porád z tohto obdobia
a potvrdil to aj Ing. Z. osobne vo svojej svedeckej výpovedi (Ing. Z. odchádzal na kúpeľnú liečbu až
1.3.1990).Ztýchtozápisníc,akoajďalšíchlistín,ktorésúobsahomsúdnehospisuasvedeckejvýpovede

Ing. Z.a zároveň vyplýva, že žiaden prevod parcely č. X/X, na ktorej sa nachádzalo riaditeľstvo VVJ
P. I. nebol zo strany štátneho podniku zamýšľaný, nie je žiadna zmienka o nejakom prevode, príp. o
zmene využitia pozemku, pritom na poradách sa prerokovávali všetky veci, týkajúce sa tejto vnútornej
organizačnej jednotky a v danom prípade nešlo o bežnú vec. Ing. Z. vo svojej výpovedi uviedol, že takúto
zmluvu nepodpísal a nemá ani vedomosť, aby takáto hospodárska zmluva bola uzatvorená.

153. Podľa bodu 18. Organizačného poriadku zo dňa 8.6.1989 pracovníci štátneho podniku sú
oprávnení vykonávať menom štátneho podniku právne úkony potrebné pre splnenie im zverených
pracovných úloh v rozsahu stanovenom v pracovnej náplni. Keďže Ing. X. boli zverené pracovné úlohy
vofunkciiekonomickéhonámestníka,takibavtomtorozsahuboloprávnenývykonávaťajprávneúkony.,

nemohol robiť právne úkony v mene organizácie svojvoľne, obchádzajúc štatutára a mimo svojej náplne
práce.

154. Poverenie generálneho riaditeľa, aj keby nebolo súdom zhľadané za falzifikát, nie je príkazným
listom riaditeľa štátneho podniku na vykonávanie právnych úkonov v mene štátneho podniku - na

podpisovanie akýchkoľvek hospodárskych zmlúv pre uvedenú organizačnú jednotku (tak ako to
tvrdí žalovaný). Takýto rozsah oprávnenia z tohto poverenia nevyplýva. Oprávnenie na uzatváranie
hospodárskych zmlúv je v tomto poverení výslovne viazané na funkciu ekonomického námestníka
uvedenej organizačnej jednotky.155. Vo funkcii riaditeľa VVJ P. I. bol trvale bez prerušenia potvrdený Ing. Z. a ako riaditeľ (vedúci)
vnútornej organizačnej jednotky riadil a zodpovedal za celú činnosť tejto jednotky. Ako riaditeľ VVJ

vykonával aj právne úkony menom štátneho podniku, týkajúce sa uvedenej organizačnej jednotky, a on
teda oprávnený uzatvoriť spornú hospodársku zmluvu bol Ing. Z. (ak už opomenieme, že by to mal byť
sám generálny riaditeľ štátneho podniku, vzhľadom na povahu právneho úkonu.). Zo žiadnych listín ani
nevyplývalo, aby bola Ing. Z.ovi ako riaditeľovi VVJ vyslovená v tom čase nedôvera.

156. V tejto súvislosti, čo sa týka oprávnenia tajomníka MNV na podpisovanie právnych úkonov v
mene MNV, z ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 69/1967 Zb. vyplýva, že oprávnenie na podpisovanie
zmlúv v mene národného výboru patrilo predsedovi národného výboru, ktorý zastupoval národný
výbor navonok. Predsedu mohol zastúpiť podpredseda národného výboru alebo iný člen rady poverený
národným výborom.

157. Citovaný zákon neuvádza, že podpredseda národného výboru alebo iný člen rady sú oprávnení
robiť právne úkony v mene národného výboru „keď je to v hospodárskom styku obvyklé“. Zákon
č. 69/1967 Zb. výslovne uvádza, že bolo potrebné poverenie národného výboru. Keďže podľa
Hospodárskeho zákonníka sa pre platnosť zmlúv socialistických organizácií vyžadovala písomná forma,
tak pre poverenie bola potrebná písomná forma.

158. Na základe uvedeného, tajomník MNV vo P. I. T. V. ako člen rady mohol zastúpiť predsedu
MNV len pokiaľ bol poverený národným výborom. Žiadne písomné poverenie národného výboru pre
tajomníka MNV vo P. I. T.a V.a na podpisovanie zmlúv za MNV, resp. žiaden organizačný poriadok MNV,
z ktorého by vyplývalo pre tajomníka MNV oprávnenie podpisovať hospodárske zmluvy o prevode práva

hospodárenia síce v konaní predložené nebolo, ale to neznamená, že také poverenie nemal, nakoniec
predsedkyňa MNV vo svojej výpovedi uviedla, že na takú činnosť mu MNV poverenie skutočne udelilo.
A že tak podpisoval aj iné hospodárske zmluvy, že to bolo bežné, obvyklé nakoniec potvrdili aj ďalšie
zmluvy organizácií s MNV, ktoré predložil v konaní žalovaný, ktorými to preukazoval, že tajomník MNV
vo P. I. T. V. podpisoval také hospodárske zmluvy v mene národného výboru .k obsahu a forme týchto

zmlúv súd už vyjadril svoj názor, v tomto konaní nie je ale jeho úlohou sa zaoberať s ich náležitosťami
či platnosťou.

159. Súd tak otázku podpisovania zmlúv tajomníkom MNV uzavrel v tom zmysle, že ich podpisovať za
daných predpokladov mohol.

160. Na predloženej kópii hospodárskej zmluvy sa ďalej uvádza, že táto zmluva nepodlieha schváleniu
príslušných orgánov.

161. Podľa bodu 62.4 písm. e) Organizačného poriadku štátneho podniku zo dňa 8.6.1989 (v spojení s §

5 zákona č. 88/1988 Zb.), riaditeľstvo štátneho podniku schvaľuje prevod národného majetku na iných.

162. Poukazujúc na uvedené, prevod podľa spornej hospodárskej zmluvy podliehal súhlasu riaditeľstva
SLOVOSIVO š.p. X.. Obzvlášť ak išlo o parcely, na ktorých sa nachádzalo riaditeľstvo vnútornej
organizačnej jednotky - VVJ P. I. a stavebné stredisko štátneho podniku. Takýto súhlas v konaní

preukázaný nebol. A na zmluve sa nenachádzal a ani odkazom naň nebolo poukázané.

163. Na základe spornej hospodárskej zmluvy tak nikdy nemohlo dôjsť k platnému a účinnému prevodu
národnéhomajetku,konkrétneajparcelyč.X/X.,ovýmere30404m2ktorejzodpovedajúspornéparcely,
na MNV vo P. I., teda k tomuto majetku MNV nemalo v čase účinnosti zákona o majetku obcí č. 138/1991

Zb. právo hospodárenia a nemohli predmetné parcely tak sa na základe zákona stať vlastníctvom obce.

164. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, do vlastníctva obcí
prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľnosti patriacich orgánom miestnej
štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu (zákon č. 369/1990 Zb.) právo

hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú.

165. Teda ani v dôsledku aj neplatnej a neúčinnej hospodárskej zmluvy nemohlo dôjsť a ani nedošlo k
prevodu práva hospodárenia ani vlastníctva) k parcele č. X/X, k. ú. P. I. zo štátneho podniku na vtedajšieMNV vo P. I.. Obec P. I. nenadobudla na základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastnícke právo
kuvedenejparcele,nakoľkovdanomprípadenebolisplnenézákonnépodmienkynaprechodvlastníctva
k nehnuteľnostiam zo strany štátu na obec. nakoniec majetok nebol ani v delimitačnom protokole a ani

v iných dokumentoch, ktorých realizáciu predmetný zákon v predpísanom postupe vyžadoval a súd už
skôr to už v tomto rozhodnutí popísal.

166.Právohospodáreniakpredmetnejparcelevykonávalštátnypodnik.Zodpovedaltomu vdokazovaní
predložený zápis či už v pozemkovej knihe (PK zápisnica č. XXX, k. ú. P. I.), ako aj na LV č. XXX, k. ú.

P. I.. Nachádzalo sa tam riaditeľstvo vnútornej organizačnej jednotky a ďalšie stavby štátneho podniku,
stavebné stredisko - pozemok slúžil na plnenie úloh štátneho podniku.

167. Podľa ustanovení §§ 1, 17 a 22 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a
inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov prešla ex lége správa tohto štátneho
majetku na Slovenský pozemkový fond.

168. Štát vždy nakladal s týmto majetkom ako so svojim majetkom. Obec a predtým MNV vo P. I.
nevykonávali žiadne právo hospodárenia k tomuto majetku, neviedli tento majetok v evidencii majetku
MNV, nikdy si neuplatňovali vlastníctvo k predmetnej parcele a aj k dňu rozhodnutia súdu je parcela č.
X/X stále zapísaná vo vlastníctve štátu (viď LV č. XXX, predtým LV č. XXX, k. ú. P. I.).

169. K veci súd podporne uvádza aj stanovisko Ministerstva pôdohospodárstva SR odboru
zakladateľských funkcií a majetkových vzťahov, ktoré bolo podané na základe žiadosti žalobcu. Úvodom
súd pripomína, že výklady či stanoviská ústredných štátnych orgánov štátnej správy sú takým istým
dôkazom, ako každý iný spise. Podľa zákona č. 575/2001 Zb. totiž nemá ministerstvo kompetenciu

podávať záväzné výklady právnych predpisov, aj s poukazom na čl. 2 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky.

170. V stanovisku ministerstvo tiež uviedlo, že hospodárska zmluva č. XXX/XX/XX je podľa ich názoru
uzatvorená v rozpore s príslušnými ustanoveniami hospodárskeho zákonníka. Ustanovenie § 347
Hospodárskeho zákonníka upravuje obsah zmlúv o prevode správy národného majetku mimo obvyklého

hospodárenia. V hospodárskej zmluve nie sú uvedené názvy nadriadených orgánov oprávnených dať
súhlas na prevod správy národného majetku, hodnota prevádzaného majetku podľa údajov účtovnej
evidencie a dôvod prevodu správy. Chýbajú tiež podpisy a pečiatky nadriadených orgánov, bez ktorých
táto zmluva nemôže byť účinná. Podľa názoru ministerstva teda je neplatná a nie je spôsobilá k prevodu
správynárodnéhomajetkunaMiestnynárodnývýborP.I..Slovosivo,Šľachtiteľskýasemenárskypodnik,

š.p., X. bol založený zakladacou listinou č. XXXX/XXXX-ORL z 20. 12. 1988 a jeho zakladateľom bol
Ministerstvo poľnohospodárstva a výživy SSR..V predmetnej zmluve je ako riadiaci orgán uvedený
Slovosivo š.p. X. a odovzdávajúca organizácia Slovosivo, štátny podnik Výskumný a šľachtiteľský ústav
zemiakarsky P. I.. Ministerstvo žiadny doklad o existencii samostatného štátneho podniku so sídlom vo P.
I. nenašlo. Uviedlo, že ak v čase podpisu hospodárskej zmluvy č. XXX/XX/XX existoval samostatný š.p.

Slovosivo, výskumný a šľachtiteľský ústav zemiakarsky P. I., tak potom bol oprávnený k podpisu zmluvy
iba riaditeľ Ing. Z.. V tejto súvislosti je poverenie na podpisové právo k uzatváraniu hospodárskych
zmlúv pre organizačnú jednotku Slovosivo, š.p., VŠÚZ VVJ P. I., odoslané do vlastných rúk Ing. H.ovi
X. podpísané Ing. Q. B. 9.1.1990, iba snahou o odôvodnenie kompetencie k podpísaniu hospodárskej
zmluvy inou osobou než štatutárnym zástupcom odovzdávajúcej organizácie. Toto poverenie podľa

názoru ministerstva preukazuje tiež to, že Slovosivo, š.p. VŠÚZ VVJ P. I. bol len organizačnou jednotkou
Slovosiva, Šľachtiteľský a semenársky podnik, š.p. X.. V takom prípade bol oprávnený k podpísaniu
predmetnej hospodárskej zmluvy za odovzdávajúcu organizáciu riaditeľ Ing. B. a za príslušný orgán na
schválenie zmluvy zástupca Ministerstva poľnohospodárstva a výživy SR.

171. Súd tak dospel po vykonanom dokazovaní a starostlivom vyhodnotení jednotlivých dôkazov tak
jednotlivo ako i v ich súhrne k záveru, že nikdy, a vôbec nie ani zákonne a vôbec už nie v rozhodnom
čase nedošlo k prevodu práva hospodárenia na národný výbor a v spore ide o majetok štátu, ktorý v
zmysle príslušných právnych predpisov bol a je v správe SPF a nikdy štátnu sféru neopustil, a jeho
vlastníkom sa za žiadnych okolností nemohol stať žalovaný.

172. Napriek tomu záverom možno súhlasiť s názorom a vyjadrením zástupkyne žalobcu, že v danom
prípade / ak by sa potvrdili skutočnosti tvrdené žalovaným - čo sa ale nestalo / štát nadobudol alebo
mohol nadobudnúť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam aj vydržaním. S týmto majetkom totižstále nerušene nakladal v dobrej viere, ako s majetkom štátu, nebol nikým rušený a môže si započítať
aj dobu oprávnenej držby štátneho podniku pred 1.1.1992. Tieto skutočnosti boli v rámci vykonania a
dokazovania preukázané a sú spomenuté v úvode zdôvodnenia rozhodnutia súdu. Čo sa týka vydržania

pozemkov štátom, ak by aj nebol od roku 1948 ich trvalým vlastníkom, tak vlastnícke právo by vydržal
aj po roku 1991. Ako už súd uviedol, žalovaný vyhlásil, že vlastníctvo si odvodzuje po svojom právnom
predchodcovi z roku 1993 s tým, že tento ich nadobudol najneskôr do roku 1970. Neuvádza sa v
tomto vyhlásení ani kto to bol, o koho sa malo jednať, či tento údajný právny predchodca užíval vôbec
predmetné parcely a ak áno, či ich užíval v dobrej viere. V tomto čase, teda tak v roku 1970 ako aj v

roku 1993 bol však formálnym vlastníkom podľa zápisov evidencie nehnuteľnosti (PKV XXX, LV XXX,
XXX) stále štát (resp. ako správca štátny semenársky podnik a jeho právni predchodcovia a po účinnosti
zákona č. 229/91 Zb. to bol zase SPF). Tento stav trval až do 21.12. 1999 resp. do januára 2000,
kedy na základe geometrického plánu č. XXX/XXXX Ing. L. X. a spomínanej osvedčovacej listiny došlo
v časti pozemkov k zmene tohto stavu, kde si vlastníctvo k tam uvedeným nehnuteľnostiam uplatnil
žalovaný a až počas sporu sa žalobca dozvedel o údajnom prevode správy hospodárskou zmluvou

predmetného majetku na vtedajšie MNV a to 26.11.2002 na pojednávaní súdu z vyjadrenia žalovaného
a jeho príloh. Dovtedy nikto tento stav nespochybňoval a ani si neuplatňoval k predmetným parcelám
vlastnícke a ani iné právo a na nich ani nehospodáril a neužíval na účel, na ktorý boli určené. Štát,
či už prostredníctvom štátneho podniku alebo SPF nebol nikým pri nakladaní s parcelami rušený,
ani obmedzovaný. Obec P. I. si nikdy nenárokovala vlastnícke právo k predmetným parcelám, skôr

naopak. Do roku 2002 / 26.11.2002 / teda žalobca nevedel o hospodárskej zmluve ani o tom, žeby
si niekto nárokoval na tieto štátne parcely, a prípadne, aj od údajného prevodu z 12.2.1990 uplynulo
viac ako 10 rokov, pričom do tej doby si štát, resp. žalobca mohol započítať aj čas, ktorú takto držalo
predtým pozemky SLOVOSIVO. Okolnosti daného prípadu objektívne preukazujú dobromyseľnosť štátu
pri nakladaní nielen so spornými parcelami ale s celou parcelou X/X ako takou, a ostatnými parcelami

uvedenými v hospodárskej zmluve, svedčia o tom aj listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou spisu, najmä
prevody ´,čo sa týka realizovania hospodárskych zmlúv a kúpnych zmlúv, realizované zo strany štátu
v rozhodnom období, a to či už zo strany ŠP alebo SPF ako zákonného správcu. Nasvedčuje tomu aj
konanie samotnej obce, ktorá nikdy nenamietala vlastníctvo štátu, k týmto pozemkov ani celej parcele
X/X neurobila, tak ani v rámci konania .Žalobca nemusel preukázať, že po roku 1990 má nový titul

vstupu do dobromyseľnej a oprávnenej držby, pretože sa o prevode nedozvedel, nebol nikým rušený
a mal za to ,že je vlastníkom stále a nepretržite od roku 1948. Spĺňal aj predpoklad faktickej držby.
Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že od uzavretia spornej hospodárskej zmluvy sa držby pozemku
chopila obec ,ktorá na predmetnom pozemku vykonávala aktivity tak ako ich mali opísať niektorí vypočutí
svedkovia, to vôbec z dokazovania nevyplýva. Možnože likvidovali počas tej doby nelegálnu skládku,

ale parciel podľa spornej zmluvy sa neuchopili a neužívali ich. To aj to svedčí o tom, že buď sa zmluva
držala v tajnosti, alebo dovtedy vôbec neexistovala, čo je podľa súdu reálnejšie a v takom duchu aj
rozhodol... Obec rešpektovala stále právny stav predmetných parciel uvedený v evidencii, veď napokon
časť parcely ešte počas tejto doby odkúpila od š.p., hoci tesne predtým ju mala údajne nadobudnúť a
súhlasila s predajmi časti parciel, ktoré by tiež mali byť obci ,keď ich predával SPF ako vlastník.

173. Obec pritom nebola univerzálnym nástupcom MNV a jeho majetku, resp. toho, čo užíval a na
tomto mieste tiež súd pripomína, že hospodárske právo nepoznalo, na rozdiel občianskeho práva ani
v roku 1990, resp. do skončenia platnosti Hospodárskeho zákonníka vydržanie ( § 10 Hospodárskeho
zákonníka ). Nebolo možné ani občanovi vydržať vec z majetku v socialistickom vlastníctve a takú, ku

ktorej mala socialistická organizácia právo užívania podľa zvláštnych predpisov ( napr. zák. č. 123/1975
Zb.).

174. Daným odôvodnením poskytol rozsudok odpovede na všetky okolnosti, ktoré majú pre vec
podstatný význam a na ktoré poukazoval aj žalovaný. Jasne vyložil aj svoj myšlienkový postup, pričom

svoje závery skutkové aj právne primerane zdôvodnil v požadovanom rozsahu.

175. Pod č. R 36/2015, publikovaného Uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo V 1/2010
sa uvádza, že: " v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne
vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané, a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a

akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal aj ďalšie dôkazy, a posúdi zistený
skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkýchdetailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je

preskúmateľné a účastníkom umožňuje poznať postup súdu."

176. V odôvodnení tohto rozsudku súd poskytol odpovede na všetky zásadné námietky žalovaného, a
to v rozsiahlom rozsudku, rozsah ktorého práve ale determinovala celková dĺžka konania a množstvo
dôkazov, ktoré sa za ten čas v spise nahromadili, ako i celková zložitosť sporu. Pritom vykonal všetky

navrhované dôkazy, a ak niektoré nevykonal, tak len preto, že ten, kto ich navrhoval, od ich vykonania
nakoniecupustil.Kpožiadavkámnavykonanieniektorýchdôkazov,ktorépoúčinnostiCSPžiadalnajmä
žalovaný treba uviesť, že na základe prejednávacej zásady si strany majú dôkazy, ktorým chcú poprieť
tvrdenia či dôkazy protistrany zadovážiť sami a reagovať tak na presun dôkazného bremena. Inak na
záver dokazovania už sporové strany ani nemali žiadne návrhy na jeho doplnenie.

177. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd
rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

178. Žalovaný v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec
vráti súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne, aby odvolací súd zopakoval

dokazovanie a doplnil dokazovanie postupom uvedeným v ust. § 384 ods. 1, 2, 3 CSP a podľa výsledkov
vykonaného dokazovania rozhodol vo veci samej.

179. Žalovaný považuje napadnutý rozsudok za nezákonný, lebo súd pri rozhodovaní v tejto veci porušil
základné princípy konania podľa čl. 6, 8, 11 ods. 4, 15, 16, 17 CSP.

180. Žalovaný odôvodnil jednotlivé odvolacie dôvody nasledovne:

181. Po prvé súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm.

b) CSP).

182. Vo vzťahu k uvedenému dôvodu ďalej uviedol, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný v tých
záveroch súdu, ktoré nemajú oporu v žiadnom vykonanom dôkaze.

183. Skutkové zistenia súdu a aj právne posúdenie veci je posudzované súdom alternatívne tak, že ak
neplatí niečo, tak potom platí niečo iné a naopak. Takéto nejednoznačné a nie nepochybné závery sú
potom nepresvedčivé.

184. Podľa názoru žalovaného, aj hodnotenie dôkazov je v rozpore so základnými princípmi

hodnotenia dôkazov, najmä hodnotenie vierohodnosti výpovedí svedkov, ktorých výpovede považoval
za nevierohodné a účelové.

185. Súd dospel k takým skutkovým zisteniam, ktoré vôbec neboli namietané žalobcom v tomto konaní,
čím porušil zásadu kontradiktórnosti konania.

186. Súd v podstate odôvodnil namiesto žalobcu všeobecné tvrdenie žalobcu o tom, že hospodárska
zmluva bola účelovo vyhotovená a to až v odôvodnení rozsudku. Súd odňal možnosť žalovanému konať
pred súdom aj z ďalšieho dôvodu, lebo ak by žalobca uviedol tie konkrétne skutkové dôvody porušenia
zákona, ako ich uviedol v napadnutom rozsudku súd, tak žalovaný by sa voči týmto skutkovým tvrdeniam

ohradil a efektívne bránil návrhom na vykonanie ďalšieho dokazovania, no nemohol, lebo sa o nich
dozvedel až z napadnutého rozsudku.

187. Súd prvej inštancie suploval činnosť znalcov a dovolil si laicky vyhodnotiť listinné dôkazy, hoci na
to nemá odborné predpoklady. Napokon k uvedenému odvolaciemu dôvodu uviedol, že rozsudok v jeho

podstatnej časti jeho odôvodnenia pre žalovaného tzv. prekvapivým rozhodnutím.

188. Ďalším odvolacím dôvodom uplatneným žalovaným je to, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e)), keď vo vecinevypočul ako svedka pracovníčku matriky obce k autenticite hospodárskej zmluvy, ktorú overovala a
návrh na jej výsluch na pojednávaní bezdôvodne zamietol.

189. Ako v poradí tretí odvolací dôvod odvolateľ uvádza, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP).

190. Podľa názoru žalovaného skutkové zistenia v bodoch 32. až 123. sú v príkrom rozpore s vykonaným
dokazovaním, pričom hodnotenie dôkazov súd založil prevažne len na konšpiračných úvahách a

domnienkach, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

191. Odvolateľ namieta tie nové skutkové zistenia súdu, ktoré súd považoval v bode 99. za
najzásadnejšie argumenty pre svoje závery.

192. Pri jestvujúcej dôkaznej situácii je preukázané, že k februáru 1990 existovali dva štátne podniky,

jeden s IČO-m 155861 a druhý s IČO-m 894991, pričom poverenie pre Ing. X. bolo vydané riaditeľom
štátneho podniku s IČO-m 894991 a pritom ani svedok Ing. Z. a ani Ministerstvo pôdohospodárstva
nenamietali, že Ing. B. nemal kompetenciu poveriť Ing. X. k uzatváraniu hospodárskych zmlúv.

193. Podľa názoru žalovaného záver súdu uvedený v bode 103. o tom, že poverenie je falzifikát, je

za tejto dôkaznej situácie nesprávny, založený iba na laických a pritom mylných domnienkach súdu a
pritom nepreukázaných žiadnym objektívny dôkazom. Nemôže byť potom správny ani skutkový záver
pod bodom 104., že „žalovaný v súčinnosti s obecnými funkcionármi vyhotovil taký fakzifikát“.

194. V ďalšej časti podaného odvolania žalovaný sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie

týkajúcimi sa úmyslu geodeta a žalovaného zatajiť, kto je vlastníkom osvedčovanej nehnuteľnosti v
bodoch 52. až 55. a 81., zisteniam a konštatovaniam uvedeným v bodoch 93., 94. a 95. vo väzbe na bod
96., kde súd konštatuje „skutočnosti uvedené v predchádzajúcich bodoch sú zarážajúce a nasvedčujú
tomu, že po rozpade podniku mohlo dôjsť k možným dohodám medzi zúčastnenými stranami a účelovo
zhotovili dodatočné zmluvy (zrejme aj Hospodársku zmluvu XXX/XX/XX) zrejme za použitia starých

tlačív a pečiatok a presúval sa podľa potreby do majetku obce ... . Tento „know how“ bol podľa názoru
súdu dodatočne formálne použitý potom v tomto spore“.

195. Žalovaný má za to, že v bode 96. ide o súdom vymyslené skutkové zistenia a pritom
nepreskúmateľné, keď súd mal iba domnienky „mohlo dôjsť“, „zrejme“, „know how“ ako je odôvodnené

nižšie, nemal o tom ani žiadny relevantný dôkaz.

196. Žalovaný k ostatným bodom odôvodnenia (k bodu 34., 50., 51., 86.) uviedol, že k hodnoteniu
splnenia podmienok vydržania žalovaným, žalovaný len opätovne poznamenáva, že bez ohľadu na to,
či podmienky vydržania splnené boli, alebo neboli, žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný namietať

splnenie podmienok vydržania (z dôvodu, že nie je subjektom vlastníckeho práva, o ktoré v tomto konaní
ide), ale ich nesplnenie by mohol namietať len vlastník, t.j. Obec P. I., ktorá ale súhlasila s tým, aby
no notárskej zápisnice bolo pojaté vyhlásenie žalovaného o vydržaní vlastníckeho práva a voči tomu
nemala Obec P. I. žiadne námietky.

197. V konštatovaniach o námietkach k bodom 56., 58. až 63., 64. až 67., 68. až 80., 82. až 85., 87. až
92., 96., 105. až 109., 110. až 112. a 119. odvolateľ poukazuje na závery súdu prvej inštancie, ktoré sú
založené na nepravdivých skutkových zisteniach súdu a aby žalovaný poukázal, že je to tak, je nútený
podrobne sa zaoberať každým lživým obvinením zo strany súdu.

198. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia bude námietky prednesené v podanom odvolaní a
vzťahujúce sa na toto rozhodnutie konkretizovať.

199. Odvolateľ poukázal na to, že ako prostriedok procesnej obrany označuje listinné dôkazy, a to všetky
spisy registrového súdu a bývalého podnikového registra súvisiace so štruktúrou štátnych podnikov VHJ

SLOVOSIVO a navrhuje tieto spisy v odvolacom konaní pripojiť a oboznámiť ako listinný dôkaz.

200. Označuje ako dôkaz správu od VÚV, a.s.201. Napokon odvolateľ v podanom odvolaní uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd prvej inštancie dospel k záveru, že sporná hospodárska
zmluva je neplatná, a preto v rozhodnom období nedošlo k prevodu práva hospodárenia na MNV.

202. Žalobca k podanému odvolaniu žalovaného vyjadrenie nepodal.

203. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý
rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil,

že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.

204. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

205. Súd prvej inštancie ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia, založil svoje rozhodnutie na troch
pilieroch.

206. Prvým je záver, že vlastníkom sporného majetku sa za žiadnych okolností nemohol stať žalovaný.

Druhým je záver, podľa ktorého v tomto spore ide o majetok štátu, ktorý v zmysle príslušných právnych
predpisov bol a je v správe Slovenského pozemkového fondu a tretím záver, že tento majetok nikdy
štátnu sféru neopustil.

207. Vo vzťahu k prvému záveru súdu prvej inštancie žalovaný v podanom odvolaní konštatuje, že

k hodnoteniu splnenia podmienok vydržania žalovaným, žalovaný len opätovne poznamenáva, že
bez ohľadu na to, či podmienky vydržania splnené boli, alebo neboli, žalobca nie je aktívne vecne
legitimovaný namietať splnenie podmienok vydržania (z dôvodu, že nie je subjektom vlastníckeho práva,
o ktoré v tomto konaní ide), ale ich nesplnenie by mohol namietať len vlastník, t.j. Obec P. I..

208. V ďalšej časti podaného odvolania (bod 5.3.) žalovaný zvýraznil tú skutočnosť, že vlastnícke právo
štátu je nepochybné až do prechodu sporných pozemkov ex lege na obec od 15.4.1991.

209. Aj keď uvedený záver netvorí základ vydaného rozhodnutia, nemožno vyčítať súdu prvej inštancie
jeho postup zameraný na objasnenie všetkých okolností danej veci, najmä z hľadiska posudzovania

hodnovernosti dôkazov produkovaných stranami sporu. To všetko pri tvrdení žalovaného (bod 3.
podaného odvolania), že „hodnotenie dôkazov súd založil prevažne len na konšpiračných úvahách
konajúcej sudkyne a na domnienkach, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní“.

210. Vzhľadom na horeuvedené tvrdenia, s ktorými je odvolací súd sa povinný vysporiadať v súvislosti

s prvým záverom súdu prvej inštancie, odvolací súd dáva do pozornosti bod 51. napadnutého rozsudku,
kde súd vierohodnosť svedka odôvodňuje logickými úvahami podloženými vykonaným dokazovaním,
nie ako to tvrdí odvolateľ, že zo strany súdu ide o svojvoľné a arbitrárne hodnotenie dôkazov.

211. Nespornou, vzhľadom na postoj žalovaného v tomto konaní a jeho jednoznačné vyjadrenie v

podanom odvolaní, je skutočnosť, že „vlastnícke právo štátu je nepochybné až do prechodu sporných
pozemkov ex lege na obec od 15.4.1991“.

212. Zostalo tak posúdiť záver súdu prvej inštancie, že sporný majetok nikdy štátnu sféru neopustil a
v tomto spore ide o majetok štátu.

213. Odvolací súd v tejto súvislosti vo svojom rozhodnutí zo dňa 27. júna 2013 uložil súdu prvej
inštancie opätovne posúdiť otázku platnosti hospodárskej zmluvy zo dňa 12.2.1990, uzatvorenej medzi
SLOVOSIVOM, š.p., VŠUZ VVJ P. I. a Miestnym národným výborom P. I..

214.Súdprvejinštancie,akovyplývazodôvodnenianapadnutéhorozhodnutia,priposudzovaníplatnosti
žalovaným predloženej hospodárskej zmluvy č. XXX/XX/XX dospel k záveru, že ide o nečestný právny
akt, teda paakt.215. V bode 98. odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že všetky skutočnosti zvýrazňované súdom
nasvedčujú tak jednotlivo, ako i v súhrne k tomu, že sporná hospodárska zmluva nebola medzi štátnym
podnikom SLOVOSIVO, VŠUZ VVJ I. I. a MNV P. I. v deklarovanom čase uzatvorená (neexistovala).

216. Svoju úvahu a závery oprel o nasledujúce skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.

- Samotný riaditeľ (odovzdávajúcej organizácie podľa HZ) SLOVOSIVO, š.p., VŠUZ VVJ P. I. vôbec
nevedel o predaji sporných pozemkov, ba ani o príprave ich predaja, či rokovaniach v tejto súvislosti

(č.l. 71 - 73).

- Vo svojej výpovedi, na čo poukazuje súd prvej inštancie, uviedol „neverím, že by z našej strany
SLOVOSIVA bol daný súhlas k takémuto prevodu, pretože napr. na tejto parcele sme mali naše budovy.
Nevidím dôvod, prečo by sme z nášho majetku, ktorý sme užívali, dávali súhlas k prevodu“.

- Súd v odôvodnení (bod 66.) zvýrazňuje, že štátny podnik sporné nehnuteľnosti riadne užíval až do
ukončenia činnosti podniku, teda niekoľko rokov po podpise údajnej zmluvy.

-Vbode97.odôvodneniarozhodnutiasúdkonštatuje,ževzmluvenietzmienkyanivarchívnychlistinách
štátneho podniku alebo MNV vo P. I., ani v archívoch, nemá ich notár, kataster, pozemkový úrad. Súd si

vyžiadal od notára JUDr. K. aj spisový materiál ohľadom osvedčenia predmetných parciel a tam rovnako
sporná zmluva nebola.

- Na pojednávaní dňa 20.1.2004 vyhlásil právny zástupca žalovaného, že zmluvu má v origináli pri sebe
(aviejupredložiťsúdu).Napriektomujunikdysúdunepredložilavyhlasuje,žeorigináluužnietažesúdu

musí stačiť fotokópia overená na Obecnom úrade vo P. I.. Zmluvy v origináli niet, hoci podľa svedkov
mala byť evidovaná v obci, no obec ju nemá (bod 91.).

- Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje ďalej na to (bod 92.), že Obec P. I. a ani jej starosta si
sporný a ani ostatné pozemky z predmetnej hospodárskej zmluvy nezapísala v evidencii nehnuteľností

na seba ani do roku 1999, ani doteraz.

- V bode 90. odôvodnenia, súd považuje za nepravdepodobné, že by obec na toľký majetok (uvádzaný
v oboch hospodárskych zmluvách) zabudla a keď v roku 1995 zapisovala jednu (č. XXX/XX/XX)
hospodársku zmluvu osvedčením, prečo tak neurobila aj s druhou spornou hospodárskou zmluvou.

Naviac tvrdí, že vtedy bola táto hospodárska zmluva v archíve obce, odkiaľ zmizla. Zrejme neexistovala.

- Z dokazovania plynie (bod 74.), že obec, či pred ňou MNV predmetný sporný majetok nikdy neužívala,
minimálne od roku 1996 a ani nebol reálne vykonaný čo i len jeden reálny úkon, ktorý by tomu
nasvedčoval. Majetok bol stále vedený ako štátny na predmetnom LV, užívaný SLOVOSIVOM, š.p.,

neskôr TATRAOSIVOM, š.p., resp. žalobcom. Je evidentné, že parcely SLOVOSIVO, š.p., a potom
TATRAOSIVO, š.p., viedli vo svojich evidenčných, resp. vlastníckych listoch, neodovzdali ich ani právne,
ani reálne MNV či obci a uvádzali vedeniu podniku, nadriadeným orgánom, že je to v ich užívaní (aj
pri privatizácii).

217. Tvrdeniu žalovaného, že hospodárskou zmluvou č. . XXX/XX/XX zo dňa 12.2.1990 došlo k prevodu
právahospodáreniasnárodnýmmajetkommedziSLOVOSIVOM,š.p.,VŠUZVVJaMiestnymnárodným
výboromP.I.kpozemkom,zktorýchbolivytvorenéspornéparcely,súdneuverilažalovanýmpredloženú
hospodárskuzmluvuprávneposúdilakopaakt,keďžespornáhospodárskazmluvavdeklarovanomčase
nebola uzatvorená - neexistovala.

218. Za tohto stavu, ak súd prvej inštancie uzavrel, že celá sporná hospodárska zmluva nevznikla
verejne v deklarovanom čase, ale oveľa neskôr v utajenom režime, v úzkom okruhu osôb a pre ich
potreby, zrejme teda dodatočne, podľa súdu až najskôr okolo 18.8.1999, kedy sa mala overovať sporná
hospodárska zmluva na matrike obce, stráca podľa odvolacieho súdu zmysel jej posudzovania podľa

jej obsahu.219. Odvolací súd preto považuje odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v tomto smere, najmä
záver vyslovený v bode 213. odôvodnenia, za nadbytočné a nebolo potrebné sa zaoberať ani odvolacími
námietkami k tomu smerujúcimi.

220. K odvolacím námietkam žalovaného vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že sporná
hospodárska zmluva nevznikla verejne v deklarovanom čase, ale oveľa neskôr v utajenom režime v
úzkom okruhu osôb a pre ich potreby, odvolací súd uvádza nasledovné:

221. S názorom odvolateľa, že hodnotenie dôkazov súd založil prevažne len na konšpiračných úvahách
konajúcej sudkyne a na domnienkach, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa odvolací súd
nestotožňuje.

222. Súd prvej inštancie v bode 105. odôvodnenia rozhodnutia na uvedenú námietku dáva odpoveď a
svoj postup pri hodnotení dôkazov v tomto bode vysvetľuje.

223. S uvedeným odôvodnením sa stotožňuje aj odvolací súd.

224. Keďže podané odvolanie obsahuje, tak ako to uvádza odvolateľ, podľa jeho názoru vyjadrenie
ku každému lživému obvineniu zo strany súdu, odvolací súd rovnako ako pri posudzovaní dôvodov

napadnutého rozsudku poukazuje na odvolacie dôvody v súvislosti so závermi, o ktoré súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie oprel.

225. Zistenie súdu, že samotný riaditeľ odovzdávajúcej organizácie vôbec nevedel o predaji sporných
pozemkov, ba ani o príprave ich predaja, či rokovaniach v tejto súvislosti, žalovaný v námietke k bodu

69. túto skutočnosť bagatelizuje nasledovným tvrdením.

226. „Bez ohľadu na to, či Ing. Z. bol alebo nebol na pracovisku, Ing. X. mohol na základe poverenia zo
dňa9.1.1990abezakéhokoľvekobmedzeniapodpísaťakékoľvekhospodárskezmluvyajbezvedomosti
riaditeľa organizačnej zložky a aj bez pracovnej porady, či nadriadenej zložky. Ing. X. mal predsa

poverenie od riaditeľa štátneho podniku. Súd nemal ničím za preukázané, že išlo o majetok, ktorý
nemožno previesť, majetok nebol v žiadnej veľkej hodnote. Hodnota majetku bola uvedená v zmluve vo
výške 131.724,- Sk, čo dnes zodpovedá sume 4.372,44 eur.“.

227. Na pojednávaní dňa 5.10.2004 svedok Ing. X. uviedol:

„Na opakovanú otázku, či zmluva bola prerokovaná vedením podniku odpovedám, áno, že bola.
Nemyslím si, že ide o bežnú vec, ale išlo o vec, ktorá bola v mojej kompetencii, keď nebol prítomný
riaditeľ ...“.

228. Logická úvaha súdu prvej inštancie uvedená v bode 69., že súd si nevie predstaviť situáciu, že v

čase,akbyajjedendeňnebolriaditeľnapracovisku,jehonámestníkvtendeňbezakejkoľvekvedomosti
riaditeľa podniku, či nadriadenej zložky, bez pracovnej porady, kde sa vec rozoberie a odsúhlasení
úkonu pripraví hospodársku zmluvu a podpíše ju za účasti už druhej strany, hoci ide o majetok, ktorý
ani nemožno previesť, je veľkej hodnoty, rozsahu a taký, na ktoré má podnik svoje budovy a na
druhý deň a ani nikdy neskôr sa neunúva o tom ani informovať riaditeľa,“ svedčí v prospech záveru o

nepravdepodobnosti uzatvorenia takejto zmluvy v danom čase.

229. K bodu 97. odôvodnenia, v ktorom súd poukazuje na závažné zistenia, podľa ktorých o zmluve
niet zmienky ani v archívnych listinách štátneho podniku, alebo MNV vo P. I., ani v archívoch, nemá ich
notár, kataster, pozemkový úrad, sa v rozsiahlom odvolaní žalovaný nevyjadril.

230. Námietky k bodu 91. odôvodnenia nedávajú odpoveď na dôvody nepredloženia originálu zmluvy
súdu. Dôkaznú povinnosť v tomto smere má žalovaný.

231. Ušlo pozornosti odvolateľa, že v bode 92. odôvodnenia súd prezentoval zistenie, že Obec P. I. a

ani starosta si sporný a ani ostatné pozemky z predmetnej hospodárskej zmluvy nezapísala v evidencii
nehnuteľnostínasebaanidoroku1999,anidoteraz.Vovyjadreníonámietkachktomutobodusaktýmto
zásadnýmtvrdeniam(znovusmerujúcimkúvaheneexistenciizmluvyvdeklarovanomčase)nevyjadruje.232.Knámietkekbodu90.odvolateľuviedol,ženaotázku,prečoobecvroku1995nenakladalarovnako
aj so spornou hospodárskou zmluvou, sa treba pýtať obce. Akékoľvek pochybnosti o tom, ako obec
evidovala zmluvy, nemôžu byť na ťarchu žalovaného, keď hospodárska zmluva existuje a na obci sa

nachádza overená kópia tejto zmluvy, čo je preukázané zápisnicou obce zo dňa 20.12.2011.

233. K zisteniu súdu uvedenému v bode 74. odôvodnenia, že obec, či pred ňou MNV predmetný
sporný majetok nikdy neužívala, minimálne do roku 1996 a ani nebol reálne vykonaný čo len jeden
reálny úkon, ktorý by tomu nasvedčoval, majetok bol stále vedený ako štátny na predmetnom LV,

užívaný SLOVOSIVOM, š.p., neskôr TATRAOSIVOM, š.p., resp. žalobcom a že je evidentné, že parcely
SLOVOSIVO, š.p. a potom TATRAOSIVO, š.p., viedli vo svojich evidenčných resp. vlastníckych listoch,
neodovzdali ich ani právne, ani reálne MNV či obci a uvádzali vedeniu podniku nadriadeným orgánom,
že je to v ich užívaní (aj pri privatizácii) odvolateľ uviedol vo všeobecnosti len to, že súd ignoruje dôkazy
- výsluchy svedkov, ktorí zhodne potvrdzovali užívanie sporného pozemku národným výborom, resp.
neskôr obcou. Bez náležitej konkretizácie prezentovaného názoru k nemu odvolací súd nemôže zaujať

relevantné stanovisko.

234.Kzisteniusúdu,žemajetokbolstálevedenýakoštátnynapredmetnomLV,užívanýSLOVOSIVOM,
š.p., neskôr TATRAOSOVIM, š.p., resp. žalobcom, sa odvolateľ v podanom odvolaní nevyjadruje.

235. Vzhľadom k hore uvedenému, celkový záver súdu prvej inštancie (bod 219.), že nikdy a vôbec
nie ani zákonne a vôbec už nie v rozhodnom čase nedošlo k prevodu práva hospodárenia na národný
výbor a v spore ide o majetok štátu, ktorý v zmysle príslušných právnych predpisov bol a je v správe
Slovenského pozemkového fondu a nikdy štátnu sféru neopustil a jeho vlastníkom sa za žiadnych
okolností nemohol stať žalovaný, považuje odvolací súd za správny.

236. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP rozsudok
ako vecne správny potvrdil.

237. Zároveň v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi bola priznaná náhrad trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 % podľa ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 CSP s tým, že o výške
náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

238. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).