Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. február 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/37/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711218279
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6711218279.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcov:
1/ W. I., nar. XX. XX. XXXX a 2/ K. I., nar. XX. XX. XXXX, obaja bytom Ľ. R. XXXX/XX, XXX XX H.,
obaja zastúpení JUDr. Michalom Vlkolinským, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Nám. SNP
17/29, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: SEKIER, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 37, 960 01 Zvolen, IČO:
31 692 885, zast.: Ulianko & partners, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 37, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, v
konaní o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Zvolen č. k. 13C/198/2011 - 238 zo dňa 18. októbra 2018 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcom 1/ a 2/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% do
troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe v jej zmenenom znení
pripustenom súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 15. 10. 2012, t.j. určil, že výpoveď z nájmu bytu
č. XX na X. poschodí vo vchode č. XX, na ulici Ľ. R., súp. č. XXXX vo H., pozostávajúci z troch izieb a
príslušenstva zo dňa 16. 09. 2011, doručená žalobcom 1/ a 2/ dňa 19. 09. 2011 je neplatná (I. výrok) a

uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcom 1/ a 2/ trovy konania v rozsahu 100% do troch dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (II. výrok).

2. Súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k nasledovným skutkovým
a právnym záverom:

3. Na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalovaného S., a.s. Zvolen

ako prenajímateľom a žalobcom 1/ ako nájomcom zo dňa 01. 09. 1996 vznikol v zmysle § 703 ods.
1 Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej aj „OZ“) spoločný nájom bytu manželmi - žalobcami
1/ a 2/, a to konkrétne k bytu č. XX, v dome č. XXXX/XX, na ul. Ľ. R., vo H. a to na dobu neurčitú.
Žalovaný ako vlastník predmetného bytu vypovedal nájom bytu písomnou výpoveďou zo dňa 16. 09.
2011 v zmysle zákonného ust. § 711 ods. 1 písm. d) OZ. Predmetná výpoveď spĺňala všetky náležitosti
zákonného ust. § 711 ods. 2 OZ, nakoľko výpovedný dôvod bol skutkovo vymedzený tak, že ho nebolo
možné zameniť s iným dôvodom. Predmetná výpoveď z nájmu bytu zo dňa 16. 09. 2011 bola doručená

žalobcovi 1/ do vlastných rúk dňa 19. 09. 2011 a žalovanej v zmysle § 710 ods. 3 posledná
veta OZ v spojení s § 46 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v čase doručovania
taktiež dňa 19. 09. 2011. Súd prvej inštancie zhrnul, že predmetná výpoveď z nájmu bytu z hľadiska
hmotnoprávnych podmienok spĺňala všetky náležitosti vyžadované zákonom a bola riadnym spôsobomaj doručená. Žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu bytu podali žalobcovia na súd prvej inštancie dňa
16. 12. 2011, t.j. v zákonnej trojmesačnej lehote odo dňa doručenia výpovede (19. 09. 2011).

4. Súd prvej inštancie mal však za to, že predmetná výpoveď z nájmu bytu je neplatná z dôvodu
rozporu s dobrými mravmi v zmysle § 39 OZ, resp. výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi v
zmysle § 3 OZ. Ako dôvod výpovede v predmetnej výpovedi je uvedené, že nebolo zaplatené nájomné
za mesiac január 2009 až august 2011, teda nájomné za obdobie posledných 32 mesiacov, ktoré
napriek výzve zo dňa 26. 08. 2011 nebolo uhradené a na nájomnom dlhujú žalobcovia 1/ a 2/ celkovo

4 843,52 Eur, čím hrubo porušujú povinnosti vyplývajúce zo zmluvy. Súd prvej inštancie poukázal
na to, že výpovedný dôvod upravený v § 711 ods. 1 písm. d) OZ ohľadne neplatenia nájomného
alebo úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace je zjavne sankčnej
povahy a jeho cieľom je postihnúť hrubé porušenie povinnosti nájomcom bytu. Súd prvej inštancie
v tomto prípade dospel k záveru, že u žalobcov 1/ a 2/ chýbal jednoznačne úmysel hrubo porušiť
svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný

previedol predmetný byt kúpnou zmluvou V XXXX/XX z 29. 10. 2008 na nového vlastníka, a to L.
Q.. Táto listom zo dňa 09. 09. 2008 vyzvala žalobcu 1/ na úhradu nájomného za užívanie bytu, ktoré
dovtedy uhrádzali žalovanému, počnúc mesiacom september 2008 až do odvolania na ňou uvedený
účet. Žalobcovia 1/ a 2/ začali počnúc mesiacom september 2008 uhrádzať nájomné aj so zálohami
spojenými s užívaním predmetného bytu na účet spoločenstva vlastníkov bytov a to z dôvodu, že od

začiatku namietali platnosť predmetného prevodu vlastníckeho práva k bytu na novú vlastníčku, čo sa
aj potvrdilo. Na základe správnej (administratívnoprávnej) žaloby prokurátora Krajskej prokuratúry v
Banskej Bystrici bolo rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/58/2010 - 59 zo dňa 24. 09.
2010 potvrdeným rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/1/2011 zo dňa 08. 06. 2011 zrušené
rozhodnutie vtedajšej Správy katastra Zvolen č. V XXXX/XXXX z 29. októbra 2008, ktorým povolila vklad

vlastníckeho práva k bytu pre L. Q. a vec bola správe katastra vrátená na ďalšie konanie. V dôsledku
toho došlo k obnoveniu právneho stavu pred zmluvným prevodom, t.j. ako vlastník bytu bol nanovo
evidovaný žalovaný.

5. Žalovaný ešte pred podaním písomnej výpovede vyzval žalobcov 1/ a 2/ výzvou zo dňa 26. 08.

2011, ktorú žalobcovia prevzali dňa 30. 08. 2011, aby dlžné nájomné za 34 mesiacov v celkovej výške
5 146,24 Eur uhradili na účet žalovaného do 15. 09. 2011. Žalobca 1/ v odpovedi na výzvu avizoval
úhradu nájomného za obdobie september až december 2008 na žalovaným uvedený účet a zároveň
žiadal o zaslanie fotokópie vyúčtovania služieb za rok 2008, aby mohol uhradiť platby za rok 2009 a
po vyúčtovaní aj za rok 2010 a ďalšie mesiace. Žalobca 1/ skutočne dňa 08. 09. 2011 uhradil sumu

605,44 Eur titulom nedoplatku nájmu za mesiace september až december 2008, t.j. ešte v lehote do 15.
09. 2011. Napriek tomu, že žalovaný žalobcom 1/ a 2/ nepredložil vyúčtovania, súvisiace s predmetným
nájmom bytu aj za roky 2009, 2010 a ďalšie mesiace, žalobca 1/ uhradil na účet žalovaného dňa 22. 09.
2011 sumu 4 994,88 Eur. Žalobcovia teda uhradili žalovanému dokopy sumu 5 600,32 Eur.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že výpoveď prenajímateľa z nájmu bytu je jednostranným
adresovaným právnym úkonom, ktorý musí vedľa náležitostí ustanovených v § 711 ods. 2 OZ vyhovovať
tiež všeobecným náležitostiam právnych úkonov vyplývajúcim z ustanovení § 34 a nasledujúcich OZ,
t.j. okrem iného nesmie odporovať zákonu, alebo ho obchádzať, alebo sa priečiť dobrým mravom (§
39 OZ). Súdna prax vychádza z názoru, že za dobré mravy je treba pokladať súhrn spoločenských,

kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčili istú nemennosť, vystihujú podstatné
historické tendencie a sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných,
pričom za dobré mravy sa považuje súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad,
ktorých dodržiavanie je často zaisťované i právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so
všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. V prejednávanej veci súd prvej inštancie

pri posudzovaní predmetnej výpovede z nájmu z hľadiska jej súladu s dobrými mravmi prihliadol tak k
okolnostiam na strane prenajímateľa, ako i na strane nájomcov, pričom dospel k záveru, že porušenie
povinnosti nájomcami (žalobcami 1/ a 2/), ktorí si inak dlhodobo riadne plnili svoje povinnosti vyplývajúce
z nájmu bytu, nemohlo vzhľadom na vyššie opísanú situáciu prenajímateľa výrazne poškodiť. Súd prvej
inštancie opakovane zdôraznil, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že u žalobcov 1/

a 2/ chýbal úmysel neplatiť nájomné za obdobie uvedené vo výpovedi z nájmu bytu a k priebežnému
plateniu nájomného na účet spoločenstva vlastníkov bytov a nie na účet žalovaného došlo vzhľadom na
okolnosti uvedené vyššie (bod 4), t.j. za situácie zavinenej žalovaným v dôsledku pochybného prevodu
bytu, pričom keď sa žalovaný na základe vyššie uvedených súdnych rozhodnutí stal znova vlastníkompredmetného bytu a teda mal nárok na nájomné a na platby spojené s užívaním predmetného bytu za
vyššie uvedené obdobie, žalobcovia po oboznámení sa s týmito skutočnosťami a po zaslaní výzvy zo
strany žalovaného, uhradili časť nájomného za rok 2008 a zároveň vyzvali žalovaného na predloženie

vyúčtovania spojených s užívaním predmetného bytu, aj za roky 2009, 2010, ako aj ďalšie mesiace,
pričom je logické, že žalobcovia takéto vyúčtovanie požadovali, aby mohli ustáliť presnú výšku, nie
čo sa týka nájomného, ale služieb spojených s užívaním bytu. Napriek tomu, že žalovaný im takéto
vyúčtovanie nezaslal, dňa 22. 09. 2011 uhradili aj zvyšnú časť dlžného nájomného, ako aj úhrad za
plnenia poskytované s užívaním bytu. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru,

že predmetná výpoveď z nájmu bytu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 OZ, a preto
žalobe vyhovel.

7. O nároku žalobcov 1/ a 2/ na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“) v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. vzhľadom na
plný úspech žalobcov v spore. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcom 1/ a 2/ trovy konania

v plnom rozsahu do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov
konania, nakoľko podľa § 262 ods. 2 C. s. p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm.
b), d), f) a h) C. s. p., t. j. z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Žalovaný mal za to, že žaloba o neplatnosť výpovede z nájmu bytu v jej zmenenom znení
pripustenom súdom prvej inštancie nebola na súd podaná v zákonnej trojmesačnej lehote od doručenia

výpovede nájomcom. Žaloba v pôvodnom znení bola síce podaná dňa 16. 12. 2011, nebolo však v
nej uvedené, z akého dôvodu považujú žalobcovia výpoveď za neplatnú, chýbali skutkové okolnosti
ohľadne vymedzenia neplatnosti dôvodu výpovede, resp. v čom vidia žalobcovia neplatnosť výpovede.
Tieto okolnosti doplnili až na súdnom pojednávaní konanom dňa 15. 10. 2012 a súd prvej inštancie
pripustil zmenu žaloby na danom pojednávaní, t.j. po uplynutí trojmesačnej lehoty na podanie žaloby o

neplatnosť výpovede z nájmu bytu, až týmto dňom možno žalobu považovať za úplnú, preto mal súd
prvej inštancie žalobu bez ďalšieho skúmania (ne)platnosti výpovede žalobu zamietnuť ako nedôvodnú,
podanú oneskorene.

10. Žalovaný ďalej súdu prvej inštancie vyčítal, že skutkové okolnosti prípadu vyhodnotil jednostranne

v prospech žalobcov, prihliadol len na okolnosti v ich prospech. Poukázal na súdnu prax, podľa ktorej
pri zohľadňovaní princípu dobrých mravov súd prihliada na všetky konkrétne okolnosti prípadu a nie
len na niektoré z nich, pričom použitie tzv. „morálneho korektívu“ môže byť odôvodnené len v takom
prípade a za takých okolností, ktoré svojou závažnosťou tento mimoriadny ohľad nevyhnutne vyžadujú.
Treba však vždy obzvlášť starostlivo brať do úvahy aj to, aby ten, čo sa dobrých mravov dovoláva, sám

nekonal v rozpore s nimi a nevyžadoval ohľady absolútne neúmerné okolnostiam konkrétneho prípadu.
Súd je povinný zabrániť snahe alebo možnosti zneužitia tohto inštitútu. Aplikácia tohto korektívu dobrých
mravov za účelom dosiahnutia idey spravodlivosti (aequm en bonum) nesmie viesť v konkrétnom
prípade na druhej strane k oslabeniu princípu právnej istoty (bezpečnosti) občianskoprávneho styku a
nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov týchto vzťahov vyplývajúce im z právnym

noriem. Navyše voľná úvaha súdu pri aplikácii tohto právneho inštitútu musí byť podložená dôkladnými
skutkovými zisteniami a kumulatívne musí presvedčivo dokladať, že tieto zistenia dovoľujú v danom
konkrétnomprípadevysloviťzáverosúladečinesúladespornéhovýkonusubjektívnehoprávasdobrými
mravmi.

11. Žalovaný poukázal na to, že výpovedný dôvod podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ nerozlišuje, či
nájomca hrubo porušil svoje povinnosti, najmä povinnosť platiť nájomné riadne a včas úmyselne alebo
z nedbanlivosti, pre naplnenie tohto výpovedného dôvodu postačuje, že nájomné nebolo zaplatené za
čas dlhší ako tri mesiace.12. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobcovia mali vopred premyslený úmysel, ktorý bol v súdnom
konaní pred súdom prvej inštancie jednoznačne preukázaný ich vlastnými slovami neuhrádzať nájomné

prenajímateľovi. Žalobcovia sa tak rozhodli slobodne a vážne napriek skutkovým a právnym okolnostiam
prípadu, ktoré sa tiež sami slobodne a vážne rozhodli ignorovať, hoci im boli známe a zrejmé. Podľa
žalovaného, kým bola ako vlastníčka bytu zapísaná L. Q., mali žalobcovia tento zápis na liste vlastníctva
akozáväzný,kýmsanepreukážeopak,rešpektovať(napriekichsubjektívnympochybnostiamoplatnosti
prevodu) a platiť nájomné jej. Žalobcovia to však ignorovali a platili nájomné tretej osobe na platby

nájomného neoprávnenej. Podporne žalovaný uviedol, že ak by aj pripustil v tom čase, že žalobcovia
sa zo subjektívnych dôvodov rozhodli neuhrádzať nájomné novej vlastníčke bytu, mali ho uhrádzať
pôvodnému vlastníkovi - prenajímateľovi, t.j. žalovanému. Platby poukazované tretej osobe nemožno
považovať za platby nájomného prenajímateľovi. Žalobcovia sa isto dozvedeli o neplatnosti rozhodnutia
o povolení vkladu vlastníckeho práva po doručení rozhodnutia NS SR, nakoľko žalobca 1/ bol
účastníkom správneho konania, teda ich subjektívne pochybnosti o osobe prenajímateľa odpadli oveľa

skôr, ako im bola doručená výzva žalovaného na úhradu dlžného nájomného, napriek tomu však sami od
seba nájomné žalovanému neuhradili, čo možno považovať podľa žalovaného za hrubú nedbanlivosť.
Nájomné nebolo počas obdobia september 2008 až august 2011 vôbec uhrádzané, a dokonca ani v
dodatočnej lehote nebolo včas uhradené. Uhradené bolo v celosti až po doručení výpovede z nájmu.
Podmieňovanie úhrady dlžného nájomného vykonaním ročného zúčtovania zo strany prenajímateľa

nebolo namieste, nakoľko sa nejedná o vzájomné záväzky zmluvných strán. Spolu s „čistým“ nájomným
sa síce platia poplatky za služby spojené s užívaním bytu, tieto však majú formu zálohových platieb
platených mesačne vopred v rovnakej výške spolu s „čistým“ nájomným. Vykonanie, či nevykonanie
ročného zúčtovania žalovaným nezbavuje ani neodkladá splnenie zákonnej a zmluvnej povinnosti
žalobcov ako nájomcov nájomné uhrádzať. Tieto okolnosti na strane žalobcov v súhrne s okolnosťami

na strane žalovaného preto neodôvodňovali podľa žalovaného aplikáciu morálneho korektívu zo strany
súdu prvej inštancie o výkone práva výpovede z nájmu bytu v rozpore s dobrými mravmi. V danom
prípade podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie pri aplikácií „morálneho korektívu“ zašiel až tak
ďaleko, že porušil zásadu právnej istoty v občianskoprávnych vzťahoch a dal všetkým nájomcom v
slovenskom právnom systéme možnosť v prípade spornosti osoby prenajímateľa (buď jeden, alebo

druhý) nájomné vôbec neuhrádzať, pričom postačí, ak budú uhrádzať finančné prostriedky vo výške
nájomného akejkoľvek neoprávnenej tretej osobe a až po doručení výpovede z nájmu bytu ich prevedú
na účet prenajímateľa titulom zameškaného nájomného, čím spôsobia výpoveď z nájmu neplatnou
a uvedený postup dokonca bude v súlade s dobrými mravmi vo vzťahu k prenajímateľovi. V danom
prípade sa teda všetky ustanovenia nájomnej zmluvy a OZ ohľadom povinnosti uhrádzať nájomné

prenajímateľovistaliobsolentnými.Uvedenýnázorvšakvdemokratickomprávnomštátenemôžeobstáť.

13. Žalovaný napokon uviedol, že v danom zmluvnom prípade je prenajímateľ v oveľa nevýhodnejšom
postavení voči nájomcom, nakoľko sa na daný typ nájomného vzťahu uplatňuje režim tzv. regulovaného
nájomného, ktorého aplikáciou dokonca aj samotný Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v

rozsudku Bittó a ďalší proti SR (a novšie rozsudky napr. Q. a ďalší proti Slovenskej republike, B. a ďalší
proti Slovenskej republike, Rauscher-Nchwalger proti Slovenskej republike, V. a ďalší proti Slovenskej
republike, B. a ďalší proti Slovenskej republike, O. a ďalší proti Slovenskej republike, M. a ďalší proti
Slovenske republike a M. a ďalší proti Slovenskej republike), vyslovil, že jednoznačne dochádza k
porušovaniu práv vlastníka bytu a poukázal na to, že zákony SR upravujúce regulované nájomné

(ktoré sú premietnuté do nájomnej zmluvy aj so žalobcami) porušujú čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a najmä právo vlastníka takého prenajatého bytu na
pokojné užívanie majetku, keďže úhrady poberané od nájomcov (akým sú aj žalobcovia) nepostačujú
ani len na krytie poplatkov na údržbu a opravy predmetu nájmu, nehovoriac o daňových povinnostiach
vlastníka predmetu nájmu, ktorý je navyše platcom dane z príjmu, DPH a dane z nehnuteľnosti. Podľa

názoru ESĽP štátne orgány nedodržali spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom spoločnosti
a ochranou majetkových práv vlastníkov bytov, v dôsledku čoho došlo k porušeniu predmetného práva
vlastníkov na pokojné užívanie majetku, zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Žalovaný
poukázal na tú skutočnosť, že žalobcovia mali povinnosť platiť nájomné vo veľmi nízkej výške oproti
trhovémunájomnémuzaobdobnýbyt(1/3),avšakdokoncapritakomnízkomnájomnom,dokázalisvojim

správaním privodiť stav, kedy nájomné nebolo dlhú dobu prenajímateľovi preukázateľne uhrádzané
vôbec, čím mu navyše spôsobili vznik škody.14. V nadväznosti na použitie morálneho korektívu zo strany súdu prvej inštancie, t.j. vyslovenie
neplatnosti výpovede nájmu bytu len v dôsledku podľa názoru súdu prvej inštancie výkonu práva v
rozpore s dobrými mravmi, nepovažoval žalovaný za spravodlivé rozhodnutie o nároku žalobcov voči

žalovanému na náhradu trov konania a dožadoval sa aplikácie § 257 C. s. p., t.j. z dôvodov hodných
osobitného zreteľa výnimočne nepriznať náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu.

15. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol,
eventuálne zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

16. Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhli rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny, zákonný a spravodlivý potvrdiť. Podľa nich žalovaný v podanom odvolaní bližšie
nešpecifikoval nesprávny procesný postup súdu, ktorým mu bolo znemožnené uskutočňovať procesné
práva v konaní; ani k akým nesprávnym skutkovým zisteniam dospel na základe vykonaných dôkazov
súd prvej inštancie, resp. inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pokiaľ

žalovanývpodanomodvolanípoukazujenarozhodnutiaEurópskehosúdupreľudsképrávavovecinapr.
Bittóaspol.protiSRainé,taktietorozhodnutiasavzťahujúnabyty,ktorébolivrátenévrámcipríslušných
reštitučnýchkonaníasprejednávanouvecouvôbecnesúvisia.Žalovanýodokamihunadobudnutiabytu,
ktorého nájomníkmi sú žalobcovia 1/ a 2/ nenavrhol ani zmenu zmluvy o nájme bytu, ani zmenu výšky
nájomného a tieto akceptoval tak, ako boli dohodnuté jeho právnym predchodcom. Podľa žalovaných to

bol práve žalovaný, ktorý zapríčinil stav, keď v rozpore so znením § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov previedol byt kúpnou zmluvou
na inú osobu ako nájomníka, o ktorej následne súdy rozhodli, že je absolútne neplatná a spôsobil tak
stav právnej neistoty, keď žalobcovia 1/ a 2/ považovali od počiatku takýto prevod za neplatný pre rozpor
s vyššie uvedeným ustanovením zákona o vlastníctve bytov a oprávnene odmietali platiť nájomné v

obave, že ak súdy rozhodnú o neplatnosti tohto prevodu, nedomôžu sa vrátenia zaplateného nájomného
a služieb ani od pôvodného vlastníka, ani od nadobúdateľa. Správnosť ich úvahy potvrdilo konanie
žalovaného, ktorý nevyzval na zaplatenie, resp. vrátenie nájomného za obdobie od októbra 2008 do
augusta 2011 nadobúdateľa bytu, ale žalobcov 1/ a 2/ ako nájomníkov, ktorí ani neboli účastníkmi
právneho vzťahu medzi žalovaným ako predávajúcim a nadobúdateľom ako kupujúcim a snažil sa tak

zneužiť situáciu, ktorú spôsobil, vo svoj prospech tým, že „vytvoril“ výpovedný dôvod z nájmu bytu. Podľa
názoru žalobcov súd prvej inštancie vykonal vo veci náležité dokazovanie, v rámci ktorého sa zaoberal
všetkými predloženým dôkazmi strán sporu a s týmito sa aj náležite vysporiadal.

17. Žalovaný v replike považoval za zarážajúce tvrdenie žalobcov, že vytvoril výpovedný dôvod,

nakoľko žalobcovia sa sami rozhodli neuhrádzať nájomné ani jemu, ani pani Q., ale tretej osobe,
pričom na naplnenie výpovedného dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ postačuje samotná
skutočnosť - neplatenie nájomné po čas dlhší ako tri mesiace nevytvoriteľná akýmkoľvek prejavom
vôle zo strany žalovaného. Z právneho pohľadu, keďže žalobcovia neuhrádzali nájomné ani pani Q.,
nebol dôvod požadovať od nej bezdôvodné obohatenie, ktoré nevzniklo. Aplikáciu § 3 OZ súdom

prvej inštancie považoval žalovaný len za neprípustný pokus zhojiť, konvalidovať úplne nelogické
a nesprávne rozhodnutie žalobcov, ktoré vyvolalo protizákonný stav a „vytvorilo“ výpovedný dôvod.
Konanie žalovaného vytýkané žalobcami ich nemohlo priviesť k rozhodnutiu platiť nájomné tretej osobe,
nakoľko ako už bolo povedané, mohli ho platiť buď pani Q. alebo žalovanému. Žalovaný opakovane
zdôraznil, že žalobcovia neuhradili nájomné ani v dodatočnej ním poskytnutej lehote.

18. Konanie pred súdom prvej inštancie sa začalo dňa 16. 12. 2011 ešte za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „O. s. p.“) a pokračovalo aj po nadobudnutí účinnosti C. s p. Súd
prvej inštancie rešpektujúc ustanovenie § 470 ods. 1, 2 C. s. p., podľa ktorého sa nový procesnoprávny
predpis použije aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že právne účinky

úkonov uskutočnených pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona zostávajú zachované, prejednal a
rozhodol vec už podľa ustanovení C. s. p. Rovnako odvolanie žalovaného bolo podané na súd prvej
inštancie už za účinnosti C. s. p. dňa 28. 11. 2018. Krajský súd ako funkčne príslušný na rozhodnutie o
odvolaní žalovaného podľa § 34 C. s. p. pri prejednaní odvolania aplikuje v zmysle príkazu § 470 ods.
1 C. s. p. ustanovenia tohto zákona.

19. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v
odvolaní podľa § 380 ods. 1 C. s. p. a mimo nich v zmysle § 380 ods. 2 C. s. p. v rozsahu vád týkajúcich
sa procesných podmienok, ktoré vady nezistil, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385ods. 1 C. s. p. z dôvodu, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní
nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že odvolanie

žalovaného nie je dôvodné, prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej ako aj druhý výrok
o nároku na náhradu trov konania sú vecne správne a je potrebné ich podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.
potvrdiť. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v ponímaní výkonu
práva výpovede z nájmu bytu zo strany žalovaného ako rozporného s dobrými mravmi v zmysle § 3 OZ
a na toto poukazuje. Na zdôraznenie jeho vecnej správnosti, reagujúc na odvolacie dôvody žalovaného

dodáva:

20. V prvom rade odvolací súd uvádza, že vzhľadom na odôvodnenie odvolania žalovaného konkrétnymi
okolnosťami odvolací súd vzhliadol len odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f)
a h) C. s. p. Žalovaný odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) a d) C. s. p. v odvolaní nijako
nevymedzilkonkrétnymiokolnosťami,vktorýchmajúspočívať,neuviedol,včommalspočívaťnesprávny

procesný postup súdu prvej inštancie porušujúci jeho právo na spravodlivý proces, ani akú inú vadu
malo konanie pred súdom prvej inštancie, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Skutkové zistenia a na ne nadväzujúce právne úvahy či závery súdu prvej inštancie uvedené v rozsudku,
aj keď vychádzajú z dokazovania, nie sú procesným postupom súdu prvej inštancie v konaní, ale
výsledkom posúdenia veci samej, preto ich hodnotenie zo strany strany sporu spadá pod iné odvolacie

dôvody uvedené v § 365 C. s. p., napr. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, či jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, ktoré žalovaný v odvolaní vymedzil konkrétnymi okolnosťami. Preto odvolací súd nepovažuje
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) a d) C. s. p. za dané. Žalovaný tým, že v lehote na podanie
odvolania nekonkretizoval tieto odvolacie dôvody, vlastne neuviedol tieto odvolacie dôvody. Rovnaký

názor zastávajú aj autori Veľkého komentára k Civilnému sporovému poriadku: „Odvolanie musí byť
niektorou (prípadne viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 363), čo znamená, že nestačí formálne
citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t.j. v akom konkrétnom pochybení
(vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.

H. Beck, 2016, strana 1237).

21. K samotným odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C. s. p. odvolací súd uvádza
nasledovné:

22. Z obsahu žaloby podanej na súd prvej inštancie dňa 16. 12. 2011 vyplýva, čoho sa žalobcovia
domáhajú, ako aj ktorý výpovedný dôvod žalobcovia napádajú, nakoľko ho v žalobe vymedzili citovaním
zákonného ustanovenia - § 711 ods. 1 písm. d) OZ. Je pravdou, že v žalobe chýbalo uvedenie
rozhodujúcich skutočností, pre ktoré nepovažujú daný výpovedný dôvod za daný a z toho odvodzujú
neplatnosť výpovede, čo doplnili až na súdnom pojednávaní konanom dňa 15. 10. 2012 a súd prvej

inštancie vyhodnotil túto okolnosť ako podstatné doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v
žalobe, teda ako zmenu žaloby, ktorú na danom pojednávaní uznesením pripustil. Podľa názoru
odvolacieho súdu z hľadiska včasnosti žalobou uplatneného nároku je potrebné rozlišovať medzi
zmenou žaloby spočívajúcou v podstatnej zmene rozhodujúcich skutočností a v podstatnom doplnení
rozhodujúcich skutočností. Je totiž rozdiel, či žalobca uvedie skutkové okolnosti týkajúce sa napr. nároku

na náhradu škody a potom ich podstatne zmení do tej miery, že je uplatnený nárok potrebné kvalifikovať
ako nárok na zmluvné plnenie, či nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ak je však už zo žaloby
zjavné, aký nárok si žalobca uplatnil a doplnenie hoc podstatné skutkových okolností na kvalifikáciu
nároku nemá vplyv, pripustenie takejto zmeny žaloby nemá vplyv na včasnosť uplatnenia nároku
vymedzeného už v žalobnom návrhu uvedenom v žalobe v pôvodnom znení. Preto v tomto prípade,

kde predmetom sporu je určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu a rozhodujúce skutočnosti ohľadne
neexistencie výpovedného dôvodu a neplatnosti výpovede boli doplnené, nie zmenené považuje
odvolací súd žalobu o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu za podanú dňa 16. 12. 2011, t.j. včas.

23. Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením výkonu práva žalovaného na výpoveď z nájmu bytu

ako rozporné s dobrými mravmi v zmysle § 3 OZ a dôsledku toho výpoveď za neplatnú v zmysle
§ 39 OZ pre rozpor so zákonom - § 3 OZ vzhľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu. Zmätok
ohľadne osoby prenajímateľa a teda osoby oprávnenej na nájomné totiž zapríčinil žalovaný neplatným
prevodomvlastníckehoprávakbytuvdôsledkuignorancieust.§16zákonač.182/1993Z.z.opovinnostiprenajímateľa v prípade zamýšľaného predaja byt ponúknuť na predaj nájomcovi, ktorý je fyzickou
osobou, čo konštatovali aj Krajský súd v Banskej Bystrici a odvolací Najvyšší súd SR vo svojich
rozhodnutiach, ktorými bolo právoplatne zrušené rozhodnutie vtedajšej Správy katastra Zvolen č. V

2846/2008 z 29. októbra 2008 o povolení vkladu vlastníckeho práva na základe takéhoto prevodu pre
L. Q.. Neistota žalobcov ako nájomcom v tom, komu platiť nájomné, je len dôsledkom tohto zmätku
vyvolaného žalovaným. Platenie nájomného naďalej žalovanému by bolo v tom čase právnej neistoty
síce v rozpore so zápisom vlastníka bytu v katastri nehnuteľností, ako to uvádza žalovaný, avšak v
súčasnosti by bolo hodnotené ako rozumné a správne, keďže podľa súčasného právneho stavu je

vlastníkombytužalovaný.Tovšakžalobcoviavčase,keďbolopotrebnénájomnéplatiť,nemohlisistotou
vedieť, aj keď mali pochybnosti o platnosti prevodu, museli počítať aj s alternatívou, že súdy rozhodnú
inak. Na druhej strane rešpektovanie v tom čase platného právneho stavu a platenie nájomného L. Q.,
by bolo síce po právnej stránke v tom čase v poriadku, po praktickej stránke by však mohlo a s vysokou
pravdepodobnosťou by aj viedlo k veľmi problematickému ba možno až nemožnému domáhaniu sa
vrátenia platieb nájomného od L. Q. po opätovnom zápise žalovaného ako vlastníka bytu, čomu sa

žalobcovia chceli vyhnúť. Zmluvná povinnosť platiť nájomné žalovanému by totiž zostala nesplnená a
niet podľa názoru odvolacieho súdu právneho dôvodu, pre ktorý by sa mohol žalovaný domáhať do L.
Q. vydania bezdôvodného obohatenia. Len v prípade dlžníka OZ pozná bezdôvodné obohatenie, ak
namiesto neho plnil niekto iný to, čo mal podľa práva plniť sám (§ 454 OZ) na úkor toho, kto plnil za
dlžníka, ako bezdôvodné obohatenie na úkor skutočného veriteľa však nekvalifikuje opačnú situáciu,

ak sa plnilo niekomu inému ako veriteľovi. L. Q. by sa tak bezdôvodne prijatím plnenia bez právneho
dôvodu obohatila na úkor toho, od koho ho prijala, t.j. na úkor žalobcov, nie žalovaného. Preto odvolací
súd hodnotí počínanie si žalobcov vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu spočívajúce v priebežnom
poukazovaní platieb vo výške nájomného tretej osobe kvázi do depozitu ako obozretné. Spoločenstvo
vlastníkov bytov je pritom vhodnou osobou na tento účel, pretože od vlastníka následne požaduje úhrady

spojené s užívaním bytu, ktoré sú súčasťou platieb od nájomcu spolu s „čistým“ nájomným, ktoré po
zdanení a odvode zostáva prenajímateľovi.

24. Pokiaľžalovanýargumentujetým,žeposkytolžalobcomdodatočnúlehotunadoplatenienájomného,
títo ho v tejto lehote nezaplatili, pričom mu mohli doplatiť nájomné už po doručení rozsudku Najvyššieho

súdu SR, ktorým potvrdil zrušenie rozhodnutia vtedajšej Správy katastra Zvolen o povolení vkladu
vlastníckeho práva k bytu pre L. Q. a nemohli podmieňovať zaplatenie dlžného nájomného predložením
vyúčtovania úhrad za služby spojené s užívaním bytu za roky 2008 - 2010, k tomu uvádza odvolací
súd nasledovné:

25. Medzi rozhodnutím NS SR (jún 2011) a výzvou žalovaného (august 2011) je krátke časové obdobie.
Ani po rozhodnutiach správnych súdov nebolo definitívne rozhodnuté o návrhu na vklad vlastníckeho
práva k bytu. Správne súdy mohli v rámci svojej kompetencie a právomoci len preskúmať rozhodnutie
správnehoorgánuaakonezákonnéhozrušiť,nemohlivšaknahradiťjehorozhodnutieonávrhunavklad,
preto mu vec vrátili na ďalšie konanie o návrhu. Až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu na úseku

katastra nehnuteľností o návrhu na vklad (zrejme vzhľadom na dôvody zrušenia jeho predchádzajúceho
rozhodnutia jeho zamietnutím) bola definitívne vyriešená otázka ohľadne vlastníctva k bytu. Preto
doručením rozhodnutia NS SR žalobcovi 1/ tento nenadobudol definitívnu vedomosť, kto je vlastníkom
bytu, t.j. jeho prenajímateľom.

26. Aj keď je pravdou, že úhrady za služby spojené s užívaním bytu sa platia mesačne vopred vo forme
preddavkov spolu s nájomným, v prípade, že sa jedná o úhrady za minulé roky, ktorých vyúčtovanie je
prenajímateľ povinný predložiť nájomcom, je nezmyselné požadovať od nájomcu doplatenie preddavkov
a následné prípadné vracanie preplatku na úhradách nájomcovi zo strany prenajímateľa. V prípade
nedoplatkov už Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 140/02 zo dňa 26. 03. 2003

publikovaným v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 78/2004 uviedol, že. „Nájomca
nie je v omeškaní s úhradou za plnenia spojené s užívaním bytu pred vykonaním vyúčtovania týchto
platieb; pred vyúčtovaním táto úhrada totiž nie je ešte splatná a prenajímateľovi nevzniká nárok
na poplatok z omeškania podľa § 697 Občianskeho zákonníka.“ Neobstojí preto celkom argument
žalovaného o nemožnosti podmieňovať zaplatenie nájomného, ktorého súčasťou sú úhrady spojené s

užívaním bytu predložením vyúčtovania týchto úhrad za uplynulé roky. Žalobcovia doplatili celé dlžné
nájomné do troch dní od doručenia výpovede vrátane žalovaným požadovaných preddavkov na úhrady
spojené s užívaním bytu.27. Aj keď je odvolaciemu súdu známe rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 1/97 zo dňa 01. 11.
1998, podľa ktorého zaplatenie nedoplatku na nájomnom alebo nedoplatku na úhrade za plnenia
poskytované s užívaním bytu a ich ďalšie riadne platenie v priebehu konania o privolenie súdu k

výpovedi z nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka (teraz konania o určenie
neplatnosti výpovede z nájmu bytu - poznámka odvolacieho súdu) nemožno samo osebe považovať
za odpadnutie dôvodu výpovede podľa uvedeného ustanovenia, uvedené rozhodnutie nebráni tomu,
aby sa za odpadnutie dôvodu výpovede tieto úhrady považovali, ak sa k nim pridružia ďalšie okolnosti
prípadu to odôvodňujúce, ako je tomu v tomto prípade.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti má odvolací súd za to, že žalobcovia sa nepričinili na
vzniku dlžného nájomného jeho platením do depozitu tretej osobe, danú situáciu zapríčinil žalovaný
neplatným prevodom bytu a žalobcovia len obozretne reagovali na vzniknutú situáciu. Preto nie je
ani daný dôvod hodný osobitného zreteľa na rozhodnutie o trovách konania podľa § 257 C. s. p. Za
daných okolností mal žalovaný počítať z vyhodnotením výpovede ako výkonu práva v rozpore s dobrými

mravmi a v dôsledku toho posúdením výpovede ako neplatnej. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom
žalovaného, že súd dal vyslovením neplatnosti výpovede pre výkon práva v rozpore s dobrými mravmi
všetkým nájomcom v slovenskom právnom systéme možnosť, v prípade spornosti osoby prenajímateľa
(buď jeden, alebo druhý) nájomné vôbec neuhrádzať, pričom postačí, ak budú uhrádzať finančné
prostriedky vo výške nájomného akejkoľvek neoprávnenej tretej osobe a až po doručení výpovede

z nájmu bytu ich prevedú na účet prenajímateľa titulom zameškaného nájomného, čím spôsobia
výpoveď z nájmu neplatnou a uvedený postup dokonca bude v súlade s dobrými mravmi vo vzťahu
k prenajímateľovi, t.j. v danom prípade sa teda všetky ustanovenia nájomnej zmluvy a OZ ohľadom
povinnosti uhrádzať nájomné prenajímateľovi stali obsolentnými. Jedná sa zo strany žalovaného o hrubé
paušalizovanie, zovšeobecňovanie záverov súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu nereflektujúce na

konkrétneokolnostiprípadu,ktorénájomcovkplateniuplatiebvovýškenájomnéhotretejosobeviedli.Je
totiž rozdiel, či právnu neistotu v osobe prenajímateľa vyvolal samotný prenajímateľ alebo či neplnenie
zapríčinil nájomca svojvoľným, ničím nepodmieneným rozhodnutím platiť platby vo výške nájomného
tretej osobe.

29. Okolnosti uvádzané žalovaným na záver odvolania o regulovanom nájomnom poškodzujúcom
prenajímateľa skôr svedčia o pravom dôvode, pre ktorý žalovaný trval na výpovedi z nájmu bytu aj po
doplatení dlžného nájomného tri dni po doručení výpovede a o jeho snahe zbaviť sa „starých“ nájomcov
bytu. Aj keby sa jednalo o regulované nájomné, toto je vecou vzťahu štátu a vlastníka bytu a v dôsledku
toho nájomca nemôže utrpieť ujmu v podobe výpovede z nájmu bytu, nakoľko podľa presvedčenia

prenajímateľa (hoci založeného na objektívnych faktoch) platí nájomca nízke nájomné, nakoľko takýto
dôvod výpovede OZ nepozná.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.
1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcom 1/ a 2/ priznal voči

žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pretože v odvolacom konaní
boli žalobcovia taktiež plne úspešní vzhľadom na to, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Aj o výške
a prijímateľovi náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd aj začiatok lehoty na plnenie náhrady trov odvolacieho

konania podľa § 232 ods. 2 C. s. p. od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady
trov konania.

31. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.);

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).