Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. apríl 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/23/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319202729
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2319202729.1

Uznesenie

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TerézieMecelovejačlenovsenátu
JUDr. Eriky Tischlerovej a JUDr. Róberta Foltána, v právnej veci žalobkyne: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Peter Kováč,
s.r.o.,Kubániho16,Bratislava,IČO:36857033,protižalovaným:1/KeRoPeks.r.o,1.mája900/1,Šaľa,
IČO: 47 510 170, 2/ M. C., nar. XX. Q. XXXX, bytom X. M. XXX/X, Z., obaja zastúpení advokátom: JUDr.

Martin Križan, PhD., Nevädzová 6F, Bratislava, o zaplatenie 9.431,40 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 19. decembra 2019 č. k. 8Cb/14/2019-104, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalovaným 1/ a 2/ priznal voči
žalobkyni právo na náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o nej bude rozhodnuté osobitným

uznesením súdu prvej inštancie.
Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ustanovením § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 52 ods. 1, 2, 3, § 265 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“); (pozn.: správne § 265 Obchodného zákonníka).
Vecne dôvodil, že žalobkyňa žalobou doručenou súdu 11.6.2019 žiadala, aby súd zaviazal žalovaných
1/, 2/ zaplatiť jej spoločne a nerozdielne sumu 9.431,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05

% ročne zo sumy 9.431,40 eur od 1.2.2016 do zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovanými
uzatvorila dňa 6.7.2015 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 224142, na základe ktorej poskytla žalovaným
ako dlžníkom úver vo výške 4.000 eur na podnikateľské účely. Poskytnutý úver sa žalovaní zaviazali
zaplatiť v 48 mesačných splátkach vo výške 276 eur v termínoch splatnosti dohodnutých v splátkovom
kalendári. Žalovaní sa dostali od omeškania s úhradou splátok úveru, a preto im listom zo 17.1.2016
žalobkyňa oznámila, že je oprávnená v zmysle zmluvy zosplatniť všetky ich záväzky. Vzhľadom na to,

že žalovaní dlžné splátky neuhradili, tieto sa stali splatnými 31.1.2016. Celková suma dlhu žalovaných
predstavovala súčet neuhradených splátok a zmluvných pokút, ktoré boli zosplatnené vo výške 2.282,40
eur, pričom žalovaní doposiaľ zaplatili 1.902 eur. Žalovaní sa v konaní bránili tým, že žalobkyňa poskytla
úver vo výške 4.000 eur, za čo si vyžiadala odmenu 9.248 eur. Za nepravdivé označili tvrdenie uvedené
v čl. 1.1 zmluvy, že veriteľ poskytol dlžníkovi peňažné prostriedky vo výške 13.248 eur, nakoľko sa jedná
o súčet istiny a odmeny za poskytnutie istiny úveru. Žalovaní nikdy sumou 13.248 eur nedisponovali.

Odmena v sume 9.248 eur je takmer 2,5 násobkom sumy poskytnutého úveru. Vzniesli námietku
neplatnosti dohody o výške odmeny, nakoľko sa prieči dobrým mravom a je možné označiť ju za úžeru.
Žalovaný 2/ sa považoval za spotrebiteľa, preto výšku dohodnutej odmeny považoval za rozpornú aj s
§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Tieto skutočnosti v súhrne mali za následok absolútnu neplatnosť
revolvingovej zmluvy. Žalovaní 1/, 2/ tiež popreli tvrdenia žalobkyne o tom, že doposiaľ zaplatili 1.902
eur, nakoľko zaplatili 4.590 eur. Žalobkyňa tvrdila, že ako veriteľ poskytla dlžníkovi úver vo výške 13.248

eur, že dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu vo výške 9.248 eur a že vzájomné záväzky
boli vyrovnané započítaním. Úroková sadzba poskytnutého úveru činila 34 %, čo nie je neprimerané.Dojednaná odmena bola slobodným prejavom vôle zmluvných strán. Za úver bolo doposiaľ vyplatených
4.590 eur. Žalovaná suma 9.431,40 eur pozostáva zo sumy 8.769 eur ako súčtu neuhradených splátok
(31 x 276 eur, časť splátky v sume 213 eur) a sumy 662,40 eur (uplatnený nárok na zmluvnú pokutu).

Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa poskytla
žalovanej 1/ ako dlžníkovi úver vo výške 4.000 eur. Žalovaná 1/ je obchodnou spoločnosťou, pričom
úver bol poskytnutý na účet tejto obchodnej spoločnosti. Tieto finančné prostriedky boli zahrnuté do
účtovníctva obchodnej spoločnosti a použité na jej podnikateľské aktivity. Pojem spotrebiteľ, tak ako
je definovaný v čl. 2 písm. b/ smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 sa musí vykladať tak, že

sa vzťahuje výlučne na fyzické osoby. Spoludlžník je priamym dlžníkom a má rovnaké povinnosti ako
dlžník voči veriteľovi. Dlžník a spoludlžník spolu vstupujú do zmluvného vzťahu, čo znamená, že sú v
rovnakom pomere zodpovední za riadne splatenie celého dlhu. Veriteľ môže od ktoréhokoľvek žiadať
dlh a splnením povinnosti jedného z nich zaniká povinnosť u druhého. Spoludlžník, ktorý veriteľovi splatil
dlh môže žiadať od hlavného dlžníka to, čo za neho plnil. Na základe uvedeného súd prvej inštancie
uzavrel, že sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu a že žalovaného 2/ nemožno v spore považovať za

spotrebiteľa. Veriteľ totiž neplnil žalovanému 2/ z čoho vyplýva, že sa nestal spotrebiteľom služby, ktorú
poskytol dodávateľ.
S poukazom na niektoré súdne rozhodnutia (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 57/2005, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1848/2004, rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Odo 236/2005, R 6/1998) súd prvej inštancie uviedol, že

dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté
úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Zákon nechráni
taký výkon práva, ktorý sa prieči zásadám poctivého obchodného styku. Aplikácia § 39 Občianskeho
zákonníka o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi platí aj pre obchodné záväzkové

vzťahy. Každé porušenie zásad poctivého obchodného styku je zároveň v rozpore s dobrými mravmi a
dôsledkom potom bude absolútna neplatnosť právneho úkonu.
Z prehľadu úrokových sadzieb bánk v Eurozóne pri úveroch do 1 milióna eur s dobou splatnosti od
1 do 5 rokov súd prvej inštancie zistil, že priemerná úroková sadzba bola 2,88 %. Úroková miera pri
poskytovaní úverov komerčnými bankami na Slovensku v prospech nefinančných spoločností s dobou

splatnosti od 1 do 5 rokov, bola v mesiaci júl 2015 vo výške 3,44 %. Žalobkyňa poskytla úver za úrok,
ktorý činil 34,90 %. Pri porovnaní úrokov komerčných bánk na Slovensku s úrokom, ktorý bol stanovený
v prejednávanej veci, súd prvej inštancie zistil, že sa jedná o 10,14 násobok. Uvedené vyhodnotil aj
vzhľadom na citovanú judikatúru za úrok neprimeraný, ktorý je proti zásadám poctivého obchodného
styku, preto sa jedná o absolútne neplatný právny úkon a vzhľadom k tomu žalobu zamietol.

2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie
a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila ust. § 365 ods. 1 písm.
b/, f/, h/ CSP. Dôvodila, že závery súdu o neplatnosti dojednania úrokov sú nesprávne a v rozpore s §
502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Neplatnosť úrokov súd odôvodnil odkazom na súdne rozhodnutia

prijaté výhradne vo vzťahu k zmluve o pôžičke bez toho, aby odôvodnil ich použiteľnosť na úverovú
zmluvu. Ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka priznáva veriteľovi právo požadovať úroky
aj vtedy, ak nie je ich výška v úverovej zmluve dojednaná alebo ak výška úrokov prevyšuje najvyššiu
prípustnú hodnotu úrokov. Zakotvuje tiež výslovne i riešenie situácie vzniknuté tým, že strany dojednajú
v úverovej zmluve úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona. Právna úprava

teda jednoznačne vylučuje záver o neplatnosti dojednania o úrokoch. Uvedené súd prvej inštancie
nerešpektoval, a preto po právnej stránke dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti dojednania o
úrokoch (v prejednávanej veci predstavujúcej zmluvnú odmenu).
Žalobkyňa ďalej namietala, že súd pri rozhodovaní vychádzal z toho, aké boli úrokové miery
pri poskytovaní úverov komerčnými bankami v čase uzavretia úverovej zmluvy. Žiadne zákonné

ustanovenie nedáva oporu pre použitie takéhoto porovnávacieho údaja. Postup súdu bol v rozpore s
ustanovením § 502 Obchodného zákonníka, ktoré odkazuje na úrok obvyklý, za aký poskytovali úvery
banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Skutkový záver súdu vo vzťahu k výške úrokom,
vo vzťahu k hodnotám, s ktorými bol úrok za úver poskytnutý žalovanej 1/ porovnávaný, je nesprávny
a nezákonný. Tým, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil, s čím by vlastne úrok za úver poskytnutý

žalovanej 1/ mal porovnávať, dospel k nesprávnemu záveru vo vzťahu k týmto zmluvným úrokom.
V súvislosti so záverom súdu o rozpore úrokov s poctivým obchodným stykom namietala, že rozsudok
neobsahuje žiadne konkrétne skutkové okolnosti a právne závery. V kontexte toho, že súd prvej
inštancie sa nezaoberal ani zákonnou úpravou týkajúcou sa úrokov, sú tieto úvahy súdu aj predčasnými.Napriek skutočnosti, že v priebehu konania bolo poukázané aj na ustanovenie § 502 Obchodného
zákonníka, ktoré je práve v otázke úrokov ustanovením lex specialis, súd prvej inštancie práve toto
ustanovenie vôbec neaplikoval. Dôvody tohto postupu sú nepreskúmateľné, pričom ide nielen o otázku

nesprávneho právneho posúdenia (nepoužitie príslušnej právnej normy na prejednávanú vec), ale
aj o otázku porušenia práva žalobkyne na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a spravodlivý
proces (s poukazom na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 736/16, IV. ÚS 115/03).
Podmienka súvislosti uvedeného argumentu žalobkyne odkazujúceho na § 502 Obchodného zákonníka
bola splnená, pretože označené ustanovenie upravuje otázku úrokov za úver komplexne a má nesporne

aplikačnú prednosť pred ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka alebo odôvodneniami súdnych
rozhodnutí, na ktoré sa v rozsudku poukazuje.

3. Žalovaní 1/, 2/ sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka
použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex

offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc
pritomviazanýskutkovýmstavomakohozistilsúdprvejinštancie(§383CSP),postupombeznariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je dôvodné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie vo veci samej na
právnom názore, že dohodnutý úrok v úverovej zmluve uzavretej medzi stranami sporu je neprimeraný,
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto sa jedná o absolútne neplatný právny úkon.

6.Podľa§220ods.2CSPvodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnosti

tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé.

7. Zákon (CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním jeho
obsahovýchnáležitostí.Ideonávodčomáodôvodnenierozhodnutiasúduobsahovať,keďžemávýznam
z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania (strán sporu),

ako i súdu vyššej inštancie, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.

8. Rozhodujúcou skutočnosťou tvoriacou základ pre rozhodnutie súdu sú aj právne normy, ktoré sú na
konkrétny prípad aplikovateľné. Aj zo zásady iura novit curia („súd pozná právo“) možno vyvodiť, že
súd sa aj bez návrhu účastníka konania musí vyrovnať so všetkými relevantnými právnymi normami,

aplikovateľnými na konkrétny prípad. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (napr. IV. ÚS 77/02).

9. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.

10. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktoréhonepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti

konať pred súdom).

11. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými
skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie
nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol,

prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03).

12. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa
požiadavky kladené na odôvodenie rozhodnutia, nakoľko ak na prostriedky procesného útoku alebo
prostriedky procesnej obrany súd prvej inštancie neprihliadol, pričom v danom prípade sa jednalo

o argumentáciu žalobkyne v súvislosti s aplikáciou § 502 Obchodného zákonníka, mal povinnosť
odôvodniť to v rozhodnutí vo veci samej. Uvedené však v rozsudku súdu prvej inštancie absentuje.
Odvolateľke bolo preto znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (primerane možno aplikovať závery vyjadrené v
stanoviskupublikovanomvZbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepubliky

pod R 2/2016, v jeho druhej vete), pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím
súdom.

13. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd preto zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutia,

sa odvolací súd ďalšími námietkami uvedenými v odvolaní nezaoberal.

14. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, postupujúc v súlade s prejednacou
zásadou civilného sporového konania rozhodnúť (pri aplikácii zásady predvídateľnosti postupu súdu),
na základe riadne vykonaného dokazovania vyhodnotiť dôkazy a posúdiť uplatnený nárok žalobkyne.

Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného
právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným
spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol (za
súčasného vysporiadania sa so zásadnou argumentáciou žalobkyne ohľadom ust. § 502 Obchodného
zákonníka, resp. s tým, prečo na ňu neprihliadol), a to aj vo vzťahu k nároku uplatnenému ako

zmluvná pokuta a rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania (v tejto časti v napadnutom rozsudku
absentuje akékoľvek odôvodnenie). Odvolací súd zároveň dáva po pozornosti súdu prvej inštancie, že
dojednanie úroku v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nemá za následok neplatnosť
tohto dojednania, ale uplatnenie takého práva veriteľom nepožíva právnu ochranu (§ 265). K takému
záveru však bude možné dospieť až po dôslednom aplikovaní § 502 Obchodného zákonníka na danú

vec, nakoľko ak zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti vrátane záväzku dlžníka zaplatiť úroky,
nemožno mať pochybnosť o správnosti aplikácie ustanovenia § 502 ods. 1 druhá veta.

15. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy
a stranám konania musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho

právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06,
III. ÚS 198/07).

16. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením
skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je
odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré
sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán sporu.

17. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§

396 ods. 3 CSP).

18. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné dovolanie, ani odvolanie.