Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. júl 2012

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/127/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1103899604
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1103899604.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu, JUDr. Oľgy Bahníkovej, členiek

senátu JUDr. Zity Ilčíkovej a JUDr. Lenky Praženkovej, v právnej veci žalobcu: PPC Energy Group a.s.,
so sídlom Magnetová 12, Bratislava, IČO: 35 696 168, zastúpeným: JUDr. Pavlom Erbenom, advokátom
so sídlom Bratislava, Nám. SNP 22, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Bratislavská teplárenská, a.s.,
so sídlom Bajkalská 21/A, Bratislava, IČO: 35 823 542, zastúpeným: SLOV-LEGAL s.r.o., IČO: 36 863
157, so sídlom Dobrovičova 16, 811 09 Bratislava, o zaplatenie 9.432.475,56 eura s prísl., na odvolanie
žalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduBratislavaIč.k.29Cb/68/2003-1208zodňa07.11.2011takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 29Cb/68/2003-1208 zo dňa

07.11.2011 v znení opravného uznesenia zo dňa 09.01.2012 v napadnutej časti priznanej istiny s
príslušenstvom p o t v r d z u j e a v časti týkajúcej sa trov konania rozsudok súdu prvého stupňa z r
u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 46.316,16 Eur na náhradu trov odvolacieho konania, a to
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 9.432.475,56 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 15% ročne zo sumy 2.391.217,24

eur od 30.01.2001 do zaplatenia, zo sumy 1.897.757,06 eur od 25.01.2002 do zaplatenia, zo sumy
2.636.968,56 eur od 23.01.2003 do zaplatenia, zo sumy 1.695.717,82 eur od 22.01.2004 do zaplatenia,
zo sumy 19.384,04 eur od 17.10.2002 do 11.12.2002, zo sumy 46.526,89 eur od 17.10.2002 do
zaplatenia, zo sumy 1.723.064,53 eur od 19.11.2002 do 20.11.2002, zo sumy 379.344,88 eur od
21.11.2002 do 19.01.2003, zo sumy 222.702,62 eur od 20.01.2003 do zaplatenia, zo sumy 183.866,76
eur od 17.12.2002 do zaplatenia, zo sumy 357.718,58 eur od 22.01.2003 do zaplatenia a nahradiť mu
trovy konania vo výške 644.825,32 eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Opravným

uznesením zo dňa 09.01.2012 opravil označenie žalobcu v záhlaví rozsudku na PPC Energy Group a.s.

Tomuto rozsudku predchádzal rozsudok súdu prvého stupňa č.k. 29Cb/68/03-387 zo dňa 14.01.2005,
ktorým bolo žalobe žalobcu vyhovené a žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
284.162.758,80,-Sk spolu s príslušenstvom, nahradiť mu trovy konania a trovy právneho zastúpenia. V
ňomsasúdprvéhostupňazaoberalpredovšetkýmotázkouprávnehonástupníctvažalovanéhokprávam
a záväzkom zo Zmluvy o dodávke a odbere tepla zo dňa 10.11.1999 (ďalej len ZoTE alebo Zmluva), s

účinnosťou odo dňa 22.11.1999 a mal za preukázané, že žalovaný nadobudol ako nástupnícky subjekt
po ZEZ, š.p. vlastnícke právo k privatizovanému majetku a toto vlastníctvo určuje žalovaného za subjekt
práv a povinností vyplývajúcich zo Zmluvy. V otázke právnej kvalifikácie tejto zmluvy súd prvého stupňa
dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená platná kúpna zmluva podľa § 409 anasl. Obchodného zákonníka, podľa ktorej mal žalobca postavenie predávajúceho, žalovaný postavenie
kupujúceho a tovarom bolo teplo. Súd pri vymedzení pojmu vec čerpal z občianskoprávnej teórie,
ktorá za vec považuje ovládateľný hmotný predmet, či ovládateľnú prírodnú silu, ktoré slúžia potrebám

ľudí. Uzavrel, že ZoTE nie je možné považovať za osobitný zmluvný typ uzatvorený podľa zákona o
energetike, pretože žalovaný nemá postavenie priameho odberateľa, ktoré sa na uzatvorenie takéhoto
osobitného zmluvného typu vyžaduje. Výpočet kúpnej ceny dohodnutej v ZoTE a následne fakturovanej
žalovanému v žalobcom vystavených faktúrach za mesiace september - december 2002 považoval súd
prvého stupňa za platne medzi stranami dohodnutý, záväzný, určitý a zrozumiteľný. Súd prvého stupňa

v rozsudku zo dňa 14.01.2005 sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že ZoTE je len rámcovou zmluvou,
na základe ktorej nie je možné plniť bez uzatvorenia tzv. ročných zmlúv. Podľa súdu prvého stupňa
práva a povinnosti vyplývajúce zo ZoTE sú pre zmluvné strany dostatočne určité a zrozumiteľné. Súd
neakceptoval ani tvrdenie žalovaného, že ZoTE zanikla v dôsledku výpovede žalovaného doručenej
žalobcovi 31.03.2003 s účinnosťou ku dňu 30.06.2003, pretože Zmluva nie je zmluvou uzatvorenou
na dobu neurčitú. Súd prvého stupňa naopak dospel k záveru, že ZoTE bola uzatvorená na dobu do

nahradenia dlhodobou zmluvou alebo do splatenia úveru žalobcom od Európskej centrálnej investičnej
banky, t.j. do konca roku 2013, preto považoval výpoveď žalovaného za neplatnú. Súd prvého stupňa
sa taktiež zaoberal otázkou, či ustanovenie o poplatku za neodber tepla obsiahnuté v čl. 5 ZoTE je v
rozpore s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa v rozsudku zo dňa 14.01.2005 považoval sankciu typu
poplatok za neodber dohodnutého množstva tepla za bežne uplatňovaný princíp v sieťových odvetviach,

akým je aj obchod s teplom, pretože účelom tejto sankcie je pokrytie dodávateľových fixných nákladov
a určitého primeraného zisku aj v prípade, ak sa dodávka nakoniec z vôle odberateľa neuskutoční.
Táto sankcia zabezpečuje rovnosť práv a povinností medzi zmluvnými stranami, pretože kompenzuje
pripravenosť žalobcu dodať podľa požiadaviek žalovaného dohodnuté množstvo tepla. V spornej otázke
deľby premenlivých nákladov na elektrinu a teplo mal prvostupňový súd za preukázané, že jedinou

metódou, ktorá mohla byť použitá, bola metóda prof. M., ktorú používal právny predchodca žalovaného
vo svojich projektoch, na základe čoho súd dospel k záveru, že ustanovenie čl. 5 bod 5.5 je určité a
nie je neplatné. Ani ustanovenie bodu 5.2 ZoTE, ktoré zakotvuje poplatok za neodber, podľa názoru
prvostupňovéhosúduniejevrozporesozákonom,keďževtedyplatnéprávnepredpisypaušálnuodplatu
typu poplatok vôbec neupravovali. Súd prvého stupňa v rozsudku zo dňa 14.1.2005 uzavrel , že ZoTE

je platná a účinná a všetky v nej obsiahnuté ustanovenia sú určité a dovolené. Žalovaný sa tým, že
nezaplatil v lehote splatnosti žalobcom vystavené faktúry za odber tepla a tiež faktúry z titulu poplatku
za neodber dohodnutého množstva tepla, dostal do omeškania, v dôsledku čoho žalobcovi prislúchajú
úroky z omeškania. Žalobcom požadovaný 15% ný úrok súd považoval za primeraný.

Na odvolanie žalovaného bol tento rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 14.01.2005 rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.04.2006 č.k. 2Cob/233/05-507 zmenený tak, že žaloba bola v
celom rozsahu zamietnutá a žalobcovi bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho
konania. Odvolací súd sa v otázke právneho nástupníctva žalovaného do práv a povinností ZEZ, š.p.
zo ZoTE stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, avšak nesúhlasil s právnou kvalifikáciou

ZoTE ako platnej kúpnej zmluvy uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka. Odvolací súd mal za to,
že dodávka tepla je predmetom úpravy obsiahnutej v zákone o energetike, a že žalovaný bol v danom
prípade vo vzťahu k žalobcovi ako dodávateľovi v postavení priameho odberateľa. Odvolací súd dospel k
záveru, že predmetná zmluva mala byt' uzatvorená ako osobitný zmluvný typ podľa zákona o energetike,
ale keďže nespĺňa zákonom požadované podstatné náležitosti takéhoto zmluvného typu, nedošlo k

platnému uzatvoreniu zmluvy o dodávke tepla. V dôsledku toho podľa odvolacieho súdu , že žalobca
poskytol z titulu takejto neplatnej zmluvy žalovanému plnenie, vznikol žalobcovi nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Po vykonanom dokazovaní však odvolací súd zistil, že žalovaný poskytol
žalobcovi finančné plnenie čiastočnou úhradou faktúr za dodávku tepla vystavených žalobcom a nie je
možné jednoznačne konštatovať, či aj na zvyšnú časť neuhradených faktúr má žalobca právo z titulu

bezdôvodného obohatenia.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Cob/233/05-507 zo dňa 03.04.2006 podal žalobca
dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd zamietol a priznal žalovanému
náhradu trov dovolacieho konania. V prvom rade sa dovolací súd zaoberal otázkou právneho posúdenia

Zmluvy, na vyriešenie ktorej musel najskôr zistiť postavenie žalovaného. Súd dospel k záveru, že
žalovaný je priamym odberateľom tepla, pretože odoberá teplo od žalobcu, ktorý má postavenie
dodávateľa. Dovolací súd mal tiež za preukázané, že žalovaný je vlastníkom odberového tepelného
zariadenia a rozpočítava teplo konečnému spotrebiteľovi. Dodávku tepla považoval dovolací súd zašpecifický druh tovaru, ktorý nie je možné bez ďalšieho právne zabezpečiť ustanoveniami Obchodného
zákonníka. Súd dospel k záveru, že žalobca ako dodávateľ tepla dodával teplo žalovanému ako
priamemu odberateľovi, a preto zmluva o dodávke tepla mala byt' uzatvorená podľa § 32 zákona

č. 70/1998 Z.z. s obligatórnymi náležitosťami, ktorými sú výkon, množstvo, teplotný spád, odberový
diagram tepla, pri vykurovaní aj vykurovacia krivka, umiestnenie určeného meradla a povinnosť
priameho odberateľa umožniť dodávateľovi tepla prístup k nemu, cena podľa cenových predpisov a
spôsob platby za odoberané teplo vrátane preddavkových platieb. Predmetná zmluva nevykazuje tieto
obligatórne náležitosti, preto sa dovolací súd stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, že ZoTE

uzatvorená podľa Obchodného zákonníka obchádza účel zákona o energetike, a preto je neplatná.
Dovolací súd posudzoval aj platnosť ZoTE podľa Obchodného zákonníka a vychádzajúc z obsahu
ZoTE dospel k názoru, že Zmluva, uzatvorená ako inominátna zmluva, nesplnila základnú zákonnú
podmienku, pretože nedostatočne určila predmet záväzkov žalobcu a žalovaného, z tohto dôvodu
ju dovolací súd považoval za neuzavretú. Z hľadiska žalobcom uplatneného dovolacieho dôvodu,
spočívajúcom v nesprávnom právnom posúdení veci, považoval dovolací súd rozsudok odvolacieho

súdu za správny.

NazákladesťažnostipodanejžalobcomnaÚstavnýsúdSlovenskejrepublikybolonálezomz24.04.2008
č.k. III.ÚS 311/07-33 rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zamietnutí dovolania žalobcu
zrušené a vec bola vrátená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Ústavný súd

Slovenskej republiky vyslovil, že žalobcovo základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd boli postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp.zn. 6Obdo/23/2006 porušené. Týmto nálezom Ústavný súd Slovenskej republiky

zároveň zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Obdo/23/2006 zo 17. mája
2007 a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Ústavný súd napadnutý
rozsudok preskúmal z hľadiska dodržania procesných záruk a jeho zlučiteľnosti s článkami ústavy
a dohovoru, ktorých porušenie sa namieta. Za jadro problému považoval kvalifikáciu vzťahu medzi
žalobcom a právnym predchodcom žalovaného pri dodávaní a odbere tepla a kvalifikáciu tohto právneho

vzťahu ako kúpnej zmluvy uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka alebo ako osobitného zmluvného
typu uzatvoreného podľa § 32 zákona o energetike a tiež to, či predchodca žalovaného spĺňal alebo
nespĺňal pojmové znaky priameho odberateľa. Ústavný súd považoval túto otázku za hodnotenie z
odboru energetiky, ktoré však súdy vykonali len na základe vlastnej úvahy bez preukázania svojich
tvrdení, z ktorých vyvodili svoje právne závery. Zdôraznil, že nevyhnutným predpokladom na to, aby

mal žalovaný postavenie priameho odberateľa, je preukázanie, že má zriadenú tepelnú prípojku,
odberné zariadenie a odberné miesto na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení a že vykonáva
rozpočítavanie tepla konečným spotrebiteľom, pričom hodnotenie tejto kľúčovej otázky je vo všetkých
troch rozhodnutiach všeobecných súdov rozdielne. Podľa Ústavného súdu môže byt' technický a
skutkový znak priameho odberateľa definovaný len na podklade konkrétnych skutkových zistení a nie

je možné ho odvodiť len z abstraktného výkladu právnej normy. Ak zistený skutkový stav neodôvodňuje
naplnenie znakov priameho odberateľa u žalovaného alebo jeho právneho predchodcu, nemôže sa stať
ani podkladom na hmotnoprávne posúdenie takéhoto právneho vzťahu v zmysle zákona o energetike.
Ústavný súd konštatoval, že odôvodneniu dovolacieho súdu chýba presvedčivosť, čo má za následok
jeho nepreskúmateľnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu nie je zrejmé, ktoré skutočnosti

považoval za preukázané a ktoré nie, ani z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd po tom, čo mu bola vec vrátená na ďalšie
konanie, znovu prejednal dovolanie žalobcu. Pri tomto opätovnom prejednaní bol dovolací súd viazaný

právnym názorom Ústavného súdu. Dovolací súd svojim rozsudkom zo dňa 04.09.2008 napadnutý
rozsudok odvolacieho č.k. 2Cob/233/05-507 zo dňa 03.04.2006 zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na
ďalšie konanie. Dovolací súd pri svojom opätovnom prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je vecne správne, pretože odvolací súd vec rozhodol bez odborného posúdenia,
či u žalovaného sú alebo nie sú naplnené znaky priameho odberateľa.

V novom prejednaní veci odvolacím súdom žalobca podaním zo dňa 03.09.2008 navrhol, aby súd
pripustil vstup spoločnosti PPC Power, a.s., Magnetová 12, Bratislava do konania na strane žalobcu
namiesto doterajšieho žalobcu, a to z dôvodu, že na základe zmluvy o prevode podniku došlo k vkladupodniku žalobcu do základného imania spoločnosti PPC Power, a.s.. Odvolací súd uznesením vstup
PPC Power, a.s. ako účastníka konania namiesto doterajšieho žalobcu pripustil.

Odvolací súd vec opätovne prejednal a uznesením č.k. 2Cob/207/2008-1056 zo dňa 12.01.2010
rozsudok súdu prvého stupňa č.k. 29Cb/68/03-387 zo dňa 14.01.2005 zrušil a vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd mal za preukázané právne nástupníctvo žalovaného, ktoré
vzniklo v procese privatizácie podniku Západoslovenské energetické závody, š.p., v dôsledku čoho
prešli na žalovaného nehnuteľnosti, rozvodové zariadenia a siete ZEZ, š.p., s ktorými bezprostredne

súvisí plnenie práv a záväzkov zo Zmluvy. Na žalovaného prešli v procese privatizácie aj všetky
záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom vrátane neznámych, tým je daná aj pasívna legitimácia
žalovaného. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom prvostupňového súdu, že teplo ako ovládateľná
prírodná sila, ktorá slúži potrebám ľudí je spôsobilá byť predmetom právneho vzťahu. Prvostupňovému
súdu však odvolací súd vytkol, že ním utvorené závery v otázke právnej kvalifikácie ZoTE ako
kúpnej zmluvy a priamo realizačnej zmluvy, ktorá je spôsobilá zaväzovať strany na realizáciu práv

a povinností v nej obsiahnutých aj bez uzatvorenia tzv. ročných zmlúv a tiež závery, ku ktorým
dospel v otázke postavenia žalovaného ako priameho odberateľa, nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní. Pri posudzovaní týchto otázok sa prvostupňový súd obmedzil len na jazykový a gramatický
výklad ZoTE bez toho, aby náležite skúmal vôľu konajúcich strán. Vytkol súdu prvého stupňa, že k
záveru o tom, že žalovaný nie je v pozícii priameho odberateľa dospel bez vykonania odborného

dokazovania. Za rozporuplný považoval aj záver prvostupňového súdu o oprávnenosti a dôvodnosti
paušálnej odplaty typu poplatok za neodber dohodnutého množstva tepla, ku ktorému prvostupňový súd
dospel bez akéhokoľvek právneho zdôvodnenia takéhoto nároku a aj bez vykonania dokazovania jeho
opodstatnenosti. Úlohou prvostupňového súdu v ďalšom konaní malo byt' doplnenie dokazovania za
účelom náležitého zistenia skutkového stavu veci, pričom mal zvážiť aj prípadnú potrebu znaleckého

dokazovania.

V novom prejednaní veci súd prvého stupňa na žiadosť žalobcu svojim uznesením zo dňa 04.10.2010
pripustil zmenu účastníka konania na strane žalobcu, a to vystúpenie PPC Power, a.s. z konania a
pripustil, aby na miesto neho do konania vstúpila spoločnosť PPC Energy Group a.s..

Uznesením zo dňa 06.12.2010 ďalej súd prvého stupňa rozhodol o doplnení dokazovania znaleckým
posudkom a ustanovil znalca z odboru energetika Ing. X. F., ktorého týmto uznesením zároveň poveril
vypracovaním znaleckého posudku s cieľom zistiť, či bol žalovaný v právnom vzťahu k žalobcovi
založenom Zmluvou v postavení priameho odberateľa podľa zákona o energetike, najmä či spĺňa

jednotlivé definičné znaky priameho odberateľa zakotvené v zákone o energetike.

Po vykonaní znaleckého dokazovania dospel znalec Ing. X. F. vo svojom znaleckom posudku č. 6/2011
zo dňa 11.09.2011 k záveru, že žalobca nevystupoval v právnom vzťahu k žalovanému vo veci predaja
tepla v pozícii dodávateľa, preto ani žalovaný nemohol vystupovať vo vzťahu k žalobcovi ako priamy

odberateľ v zmysle zákona o energetike. Žalovaný nebol vo vzťahu k žalobcovi v zmluvnom vzťahu
založenom Zmluvou v postavení priameho odberateľa tiež preto, že znalec nepovažuje za preukázané,
že žalovaný spĺňa zákonné definičné znaky priameho odberateľa. Znalec v rámci svojho znaleckého
dokazovania zistil, že žalovaný odobratú tepelnú energiu a náklad za ňu zaplatený priamo nerozpočítava
konečným spotrebiteľom, čím nespĺňa jeden zo základných pojmových znakov priameho odberateľa.

Žalovaný správcom, t.j. priamym odberateľom, ako zástupcom vlastníkov bytov za dodané a v odbernom
mieste namerané teplo fakturuje cenu spotrebovaného tepla v KWh a až samotný správca rozpočítava
fakturované teplo na jednotlivé byty. Ďalej tiež zistil, že žalovaný na výstupe zo zdroja neodoberá tepelnú
energiu pre konečných spotrebiteľov cez verejný rozvod tepla a nemá ani zriadenú tepelnú prípojku.
Podľa zistení znalca žalovaný nespĺňa ani posledný pojmový znak priameho odberateľa, keďže nemá

odbernémiestonachádzajúcesanasekundárnejstranesústavytepelnýchzariadenízaodovzdávajúcou
stanicou tepla.

Žalovaný so závermi ustanoveného znalca Ing. Szaba nesúhlasil, najmä so závermi, ku ktorým znalec
dospel v otázke postavenia žalovaného ako priameho odberateľa a navrhoval preskúmanie tohto

znaleckého posudku Znaleckým ústavom elektrotechniky a informatiky FEI STU a tiež vykonanie
kontrolného znaleckého posudku. Žalovaný nesúhlasil s odbornými závermi tohto znaleckého posudku
a so znaleckým posudkom ako celkom.Okresný súd Bratislava I po opätovnom prejednaní veci dňa 07.11.2011 rozhodol, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi sumu 9.432.475,56 eura s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania. Prvostupňový
súd na pojednávaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku doplnil dokazovanie vykonaním nových

dôkazov, a to stanoviskami Slovenského zväzu výrobcov tepla, Ministerstva hospodárstva SR,
Slovenského zväzu bytových družstiev, znaleckými posudkami predloženými žalobcom a žalovaným,
znaleckým posudkom vypracovaným znalcom Ing. X. F., výsluchom znalca X. F., smernicou Ministerstva
financií SR pre určenie podmienok dodávok a cien tepelnej energie, výšky platieb a podmienok ich
rozpočítavania za dodávku tepla a tepla na ohrev úžitkovej vody pre užívateľov bytov, domácností a pre

ostatných odberateľov, prílohy výmeru Ministerstva financií č. E-1I1996 a rozsudkom Krajského súdu
Trnava sp.zn. 21Cob/439/2008.

V odôvodnení rozsudku č.k. 29Cb/68/2003-1208 zo dňa 07.11.2011 v otázke právneho nástupníctva
žalovaného k právam a povinnostiam zo ZoTE sa súd prvého stupňa opätovne stotožnil s názorom
a odôvodnením prvostupňového súdu uvedenými v pôvodnom rozsudku. Vychádzal pritom z § 15

ods. l zákona č. 92/1991 Zb., podľa ktorého spolu s vlastníckym právom k privatizovanému majetku
prechádzajú na nadobúdateľa aj práva a záväzky s ním súvisiace vrátane neznámych. Na žalovaného
prešiel v dôsledku procesu privatizácie ZEZ, š.p. súbor majetku bývalého ZEZ, š.p. slúžiaci na výrobu,
výkup a rozvod tepla v Bratislave, nehnuteľnosti a odberné a rozvodové zariadenia, na ktoré sa viaže
plnenie predmetu Zmluvy, v dôsledku čoho považoval súd sa nepochybné, že žalovaný vstúpil do práv

a povinností ZEZ, š.p. vyplývajúcich zo ZoTE.

Ďalej sa prvostupňový súd zaoberal skúmaním postavenia žalovaného ako priameho odberateľa,
teda skúmal splnenie základných zákonných definičných znakov priameho odberateľa, t.j. existenciu
tepelnej prípojky a odberného tepelného zariadenia, odberné tepelné zariadenie nachádzajúce

sa na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení za odovzdávajúcou stanicou tepla a
rozpočítavanie tepla konečným spotrebiteľom, pričom bral do úvahy najmä výsledky vykonaného
znaleckého dokazovania. Vo svojom rozhodnutí súd zohľadnil výsledky znaleckého dokazovania súdom
ustanoveného súdneho znalca Ing. X. Szaba, ktorý dospel k záveru, že žalovaný vo vzťahu k žalobcovi
v právnom vzťahu vyplývajúcom zo Zmluvy nemal a nemohol mať postavenie priameho odberateľa.

Súd mal tiež na základe Cenového výmeru Okresného úradu Bratislava III č. 25/2002 a predloženej
schémy centrálneho zásobovania tepla za preukázané, že odberné miesto, v ktorom žalovaný odberá
teplo od žalobcu sa nemôže nachádzať na sekundárnej strane sústavy a nemôže ísť o tepelnú prípojku,
prostredníctvom ktorej by žalovaný odberal teplo od žalobcu - t.j. dva zo základných definičných znakov
priameho odberateľa neboli v dôsledku toho v prípade žalovaného splnené. Súd mal za preukázanú

skutočnosť, že žalovaný neodoberá teplo z verejného rozvodu tepla prostredníctvom tepelnej prípojky,
keďže je jediným odberateľom žalobcu, v dôsledku čoho nemohol byť priamym odberateľom v zmysle
zákona č. 70/1998 Z.z. o energetike. Pri posudzovaní tretieho definičného znaku priameho odberateľa
prvostupňový súd konštatoval, že žalovaný neuniesol v tomto smere svoje dôkazné bremeno. Zo zmlúv
predložených žalovaným vyplýva, že v niektorých prípadoch dodával teplo konečným spotrebiteľom,

ale zo žiadnej predloženej zmluvy nevyplýva, že žalovaný toto teplo rozpočítaval medzi viacerých
spotrebiteľov.

Na základe vyššie uvedených zistení prvostupňový súd dospel k záveru, že žalobca a žalovaný neboli
povinní uzatvoriť zmluvu ako zmluvu o dodávke a odbere tepla, t.j. ako osobitný zmluvný typ podľa §

32 ods. 2 zákona č. 70/1998 Z.z .. Podľa názoru súdu prvého stupňa im táto povinnosť nevyplývala
ani z ustanovenia § 9 ods. 12 zákona č. 70/1998 Z.z., ktoré síce ukladá držiteľovi licencie na rozvod
energie povinnosť uzavrieť s odberateľom, ktorý spĺňa znaky stanovené zákonom o energetike, zmluvu
o dodávkach vybraného druhu energie, ale z tohto ustanovenia nevyplýva, že pod takouto zmluvou o
dodávkach vybraného druhu energie má zákon na mysli výlučne osobitný zmluvný typ podľa § 32 ods.

2 zákona č. 70/1998 Z.z ..

Ďalej súd zisťoval, či v prípade predmetnej zmluvy došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy podľa § 409 a nasl.
Obchodného zákonníka. V tejto otázke sa stotožnil s pôvodným názorom prvostupňového súdu, podľa
ktorého predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti kúpnej zmluvy a predmet zmluvy je jasne a

určito vyjadrený. Súd sa po posúdení viacerých konkrétnych ustanovení predmetnej zmluvy, priklonil k
pôvodnému záveru prvostupňového súdu aj v otázke posúdenia zmluvy ako priamo realizačnej zmluvy,
na základe ktorej je možné uskutočniť konkrétne plnenia, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že k realizácii
dodávok tepla z titulu tejto zmluvy skutočne dochádzalo.Z hľadiska časovej platnosti predmetnej zmluvy prvostupňový súd posúdil túto zmluvu ako zmluvu
uzatvorenú na dobu určitú, do okamihu jej nahradenia Dlhodobou zmluvou, najneskôr do uzatvorenia

zmluvy o zvýšení základného imania strategickým investorom. Súd ju považoval za uzavretú do jej
nahradenia Dlhodobou zmluvou alebo do splatenia úveru od W. žalobcom, teda do konca roku 2013.
Z prílohy č. l Zmluvy je podľa súdu tiež zrejmé, že celková doba trvania ZoTE nemôže presahovať rok
2023, čo je hraničný rok životnosti celého projektu. Zmluva je teda uzatvorená na dobu určitú a preto
je nevypovedateľná.

Votázkepoplatkuzaneodberdohodnutéhomnožstvateplasaprvostupňovýsúdpriklonilkjednoznačnej
kvalifikácii poplatku za neodber ako zmluvnej pokuty, teda ako sankcie za porušenie zmluvnej povinnosti
žalovaného odobrať od žalobcu ročne 2600 TJ tepla. Súd vychádzal najmä zo znenia čl. 5 bodu 5.2
Zmluvy, ktorý jednoznačne stanovuje primárnu zmluvnú povinnosť žalovaného odobrať od žalobcu
dohodnuté množstvo tepla a aj sekundárnu sankciu v prípade nesplnenia primárnej povinnosti. Súd

nepovažoval takýto poplatok za neodber za rozporný s poctivým obchodným stykom a nevidel ani rozpor
s vtedy platnými predpismi o cenovej regulácii, pretože tá sa do roku 2003 vzťahovala len na ceny
skutočne dodaného tepla.

Súd sa zaoberal opätovne aj problematikou určenia metódy delenia premenlivých nákladov pri výpočte

výšky poplatku za neodber. Súd použil pri výklade pojmu "premenlivá zložka tepla" výkladové pravidlo
uvedené v § 266 ods. l Obchodného zákonníka, teda čerpal z predchádzajúcej praxe zmluvných strán a
ich právnych predchodcov pri príprave projektu. Na základe takéhoto výkladu sa súd priklonil k aplikácii
tzv. Kadrnožkovej metódy delenia nákladov.

V prípade posúdenia správnosti žalobcom určeného podielu fixných nákladov vo vzťahu k zmluvne
dohodnutým 2600 TJ tepla, dospel súd k záveru, že s prihliadnutím na to, že cena tepla sa stanovuje
na rok vopred, je potrebné rozpočítať aj viac náklady na celých zmluvne dohodnutých 2600 TJ tepla a
nie ich následne pomerne rozpočítavať na skutočne vyrobené množstvo tepla.

Spochybňovanie reálnosti dodania tepla žalovaným súd vyhodnotil ako účelovú obranu.

O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., pretože žalobca mal
vo veci plný úspech a priznal žalobcovi náhradu trov konania podľa špecifikácie trov konania právnym
zástupcom žalobcu.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok
prvostupňového súdu tak, že žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamieta, alebo aby vydal uznesenie,
ktorým rozsudok prvostupňového súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie.

V odvolaní žalovaný uviedol, že súd svojim postupom odňal žalovanému možnosť konať pred súdom
a porušil právo na spravodlivý proces, pretože rozsudok súdu je nepreskúmateľný pre absenciu
odôvodnenia. Z odôvodnenia rozsudku nie je podľa žalovaného vôbec zrejmé, na základe akého
hodnotenia dôkazov, akej právnej úvahy a z posúdenia akých skutočností súd dospel k svojim, v
rozsudku uvedeným, záverom, v dôsledku čoho je rozsudok nepresvedčivý. Súd si podľa žalovaného

len bez ďalšieho vlastného uváženia opakovane osvojil skutkové závery a zistenia, ku ktorým dospel
prvostupňový súd vo svojom pôvodnom rozsudku zo dňa 14.01.2005.

Žalovaný ďalej namietol, že prvostupňový súd neúplne a sporne zistil skutkový stav veci, tým, že
nevykonal žalovaným navrhované dôkazy, čím zároveň odňal žalovanému možnosť konať pred súdom

a efektívne brániť svoje práva. Neúplnosť a nesprávnosť zistenia skutkového stavu súdom vidí žalovaný
najmä v tom, že súd odmietol jeho návrh na vykonanie kontrolného znaleckého posudku znaleckým
ústavom FEI STU v Bratislave. Podľa zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, znalecký ústav vykonáva znaleckú činnosť najmä vo
zvlášť obtiažnych prípadoch vyžadujúcich osobitné vedecké posúdenie. Žalovaný mal v odvolaní za

to, že vzhľadom na oboma účastníkmi predložené a v svojich záveroch rozporné znalecké posudky
vypracované znalcami v odbore energetika, si daná skutková situácia nevyhnutne vyžadovala vykonanie
kontrolného znaleckého posudku znaleckou organizáciou.Za nesprávne považuje žalovaný aj právne posúdenie jeho postavenia súdom ako právneho nástupcu
ZEZ, š.p. vo vzťahu k Zmluve, pretože táto skutočnosť nebola, podľa jeho názoru, v konaní pred súdom
zákonným spôsobom preukázaná. Žalovaný uvádza, že podľa zákona č. 92/1991 Zb. privatizovaný

majetok, ktorý má byť predmetom vkladu, musí byť jednoznačne uvedený v privatizačnom projekte
podniku, ale v privatizačnom projekte podniku ZEZ, š.p. vypracovanom v čase zápisu žalovaného do
obchodného registra sa otázka právneho nástupníctva ZEZ, š.p. k Zmluve nerieši. Žalovaný zastáva
tiež názor, že žiaden spätný doklad, podpísaný až po vzniku žalovaného, nemôže ex tunc identifikovať
majetok, ktorý mal byť predmetom vkladu do základného imania žalovaného pri jeho založení a

takéto účinky teda nemôže mať ani Dodatok č. l k zápisnici o odovzdaní a prevzatí vecí zahrnutých
do privatizovaného majetku, ktorý bol podpísaný až tri mesiace po vzniku žalovaného. Za jediný
relevantný doklad o prevode práv a povinností na žalovaného považuje privatizačný projekt ZEZ, š.p. a
zakladateľskúlistinužalovaného,pričomztýchtodokumentovprávnenástupníctvožalovanéhokZmluve
nevyplýva.

Žalovaný sa nestotožnil ani s právnym záverom, ku ktorému prvostupňový súd dospel v otázke
posúdenia postavenia žalovaného ako priameho odberateľa a následne v otázke povinnosti žalobcu
a žalovaného uzatvoriť Zmluvu ako osobitný zmluvný typ podľa § 32 ods. 2 zákona č. 70/1998 Z.z ..
Nesprávnosť takéhoto záveru súdu vidí žalovaný najmä v tom, že podľa jeho názoru žalobca a žalovaný
spĺňajú zákonné znaky dodávateľa a priameho odberateľa. Žalovaný v odvolaní poukazuje na to, že

podľa jeho názoru spĺňa definičné znaky priameho odberateľa, t.j. po prvé, že má zriadenú tepelnú
prípojku a odberné tepelné zariadenie, po druhé, že odberné miesto sa nachádza na sekundárnej strane
sústavy tepelných zariadení za odovzdávacou stanicou tepla a po tretie, že rozpočítava teplo konečným
spotrebiteľom. Pri dokazovaní existencie prvého definičného znaku, poukazuje na ním zabezpečené
schémy, fotodokumentáciu o pripojení žalovaného na sieť rozvodu tepla žalobcu a odborné stanovisko

Slovenského zväzu výrobcov tepla, ktoré preukazujú, že žalovaný má zriadenú tepelnú prípojku na
sieť žalobcu aj odberné tepelné zariadenie a prostredníctvom nich odoberá priamo teplo od žalobcu.
Poukazuje tiež na skutočnosť, že súd pri riešení tejto otázky vôbec nebral do úvahy znalecký
posudok predložený žalovaným, stanovisko Slovenského zväzu výrobcov tepla ani aktualizované
stanovisko Ministerstva hospodárstva SR. Splnenie druhého definičného znaku považuje žalovaný

za preukázané najmä zo schém pripojenia žalovaného na rozvod tepla žalobcu, fotodokumentácie o
umiestnení odberného tepelného zariadenia žalovaného a tiež z odborného stanoviska Slovenského
zväzu výrobcov tepla. Za preukázanú považuje aj existenciu tretieho pojmového znaku, ktorým je
rozpočítavanie tepla konečným spotrebiteľom. Žalovaný tvrdí, že odobrané teplo dodáva a rozpočítava
konkrétnym konečným spotrebiteľom na základe s nimi uzatvorených konkrétnych zmlúv, ktorí dodané

teplo spotrebúvajú a už ho ďalej nedistribuujú. Ak vykonáva správu bytov a nebytových priestorov
spoločenstvo vlastníkov bytov alebo správcovská spoločnosť, žalovaný zastáva názor, že títo majú
len postavenie zástupcov konkrétnych vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ale konečnými
spotrebiteľmi tepla dodávaného žalovaným sú konkrétni vlastníci bytov a nebytových priestorov. Za
dôkazy preukazujúce tieto tvrdenia, žalovaný považuje stanoviská Slovenského zväzu výrobcov tepla a

Ministerstva hospodárstva SR, ktoré súd pri vyhodnocovaní skutkového stavu vôbec nebral do úvahy.
Na základe vyššie uvedeného žalovaný v odvolaní tvrdí, že spĺňa všetky pojmové znaky priameho
odberateľa a zmluvné strany mali teda povinnosť uzatvoriť Zmluvu ako zmluvu o dodávke tepla podľa §
32 ods. 2 zákona o energetike. Žalovaný ďalej argumentuje, že zmluvným stranám povinnosť uzatvoriť
Zmluvu ako osobitný zmluvný typ podľa zákona o energetike vyplývala aj z § 9 ods. 12 tohto zákona

a to bez ohľadu na postavenie žalovaného. Tento paragraf ustanovuje povinnosť držiteľa licencie na
rozvod energie uzatvoriť s odberateľom, ktorý spĺňa zákonné podmienky a nachádza sa vo vymedzenom
zásobovacom území, zmluvu o dodávkach vybraného druhu energie. Žalovaný poukazuje tiež na to,
že ak by on nebol v zmysle zákona o energetike v postavení priameho odberateľa, ani žalobca by
nemohol byt' v zmysle tohto zákona v postavení dodávateľa a ani odberatelia žalovaného v postavení

spotrebiteľov, čím by sa celý proces výroby a dodávky tepla dostal mimo zákonnú reguláciu.

Žalovaný nesúhlasí s právnou kvalifikáciou Zmluvy ako kúpnej zmluvy uzatvorenej podľa Obchodného
zákonníka,preto,ževnejniejepresnevymedzenýpredmetplnenia,čojejednazpodstatnýchnáležitostí
nevyhnutných na platnosť kúpnej zmluvy a tiež preto, že zmluvné strany mali podľa zákona o energetike

povinnosť uzatvoriť Zmluvu ako zmluvu o dodávke a odbere tepla, t.j. ako osobitný zmluvný typ.

Ako ďalší odvolací dôvod žalovaný uvádza nesprávne právne posúdenie Zmluvy ako realizačnej zmluvy
a práve naopak túto Zmluvu považuje za rámcovú zmluvu, ktorá pre neurčitosť záväzkov zmluvnýchstránsamaosebenemôžebyt'titulomnarealizáciudodávokteplaaprávaapovinnostistránvyplývajúce
zo Zmluvy majú byt' podľa žalovaného bližšie špecifikované v tzv. ročných zmluvách o dodávke a
odbere tepla. Žalovaný zastáva názor, že konkrétna dodávka tepla si vyžaduje podrobnejšiu úpravu

vzájomných práv a povinností zmluvných strán, časového harmonogramu dodávok tepla, spôsobu a
miesta dodania tepla a ďalšie technické špecifikácie dodávky tepla a bez dohody o týchto podmienkach
považuje samotný záväzok dodávať teplo zakotvený v Zmluve za neurčitý a v dôsledku toho aj neplatný.

Podľa žalovaného súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil Zmluvu ako zmluvu uzatvorenú na

dobu určitú a nevypovedateľnú. Závery prvostupňového súdu o tom, že Zmluva je uzatvorená na dobu
určitú, a to do jej nahradenia Dlhodobou zmluvou alebo do splatenia úveru od Európskej investičnej
centrálnej banky žalobcom, považuje za dôkazmi nepodložené a závery súdu spochybňuje aj preto,
že súd pri ich vyvodzovaní nerešpektoval konkrétne obsahové znenie jednotlivých ustanovení Zmluvy.
Podľa žalovaného zo znenia Zmluvy vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na nahradení Zmluvy do
31.03.2000, najneskôr však do dňa podpisu zmluvy o zvýšení základného imania žalobcu strategickým

investorom, pričom poukazuje na skutočnosť, že k nahradeniu Zmluvy do dňa 31.03.2000 nedošlo, preto
je Zmluvu potrebné posudzovať ako uzatvorenú na dobu neurčitú. Žalovaný argumentuje, že pokiaľ
Zmluva neobsahuje výslovné dojednanie, že určitým konkrétnym momentom, ktorý nastane nezávisle
od vôle strán, zaniká, nemožno ju považovať za zmluvu uzatvorenú na dobu určitú. Zmluvu uzatvorenú
na dobu neurčitú je možné platne vypovedať a svoju výpoveď doručenú žalobcovi dňa 31.03.2003

s účinnosťou ku dňu 30.06.2003 teda považuje žalovaný za platnú a v dôsledku toho považuje celý
záväzkový vzťah uplynutím výpovednej doby za zaniknutý a žalobcom uplatnenú pohľadávku na
zaplatenie poplatku za neodber tepla za rok 2003 za neopodstatnenú a nezákonnú.

Žalovaný v odvolaní ďalej napáda právny názor prvostupňového súdu, podľa ktorého poplatok za

neodber je možné považovať za zmluvnú pokutu a tiež namieta, že prvostupňový súd neuplatnil svoje
moderačné právo neprimeranú zmluvnú pokutu znížiť. Žalovaný uvádza, že súdna prax považuje
za primerané zabezpečenie v rozsahu 2% až 10% vo vzťahu k zabezpečovanej povinnosti, pričom
žalobcom požadovaný poplatok za neodber predstavuje 46% zo zabezpečovanej povinnosti, čo je v
rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Žalovaný argumentuje, že jeho konaním nevznikla

žalobcovi žiadna škoda, pretože teplo, ktoré žalobca predáva, je len sekundárny produkt vznikajúci pri
výrobe elektrickej energie bez potreby ďalších nákladov a aj bez predaja tepla je celý proces výroby
elektrickej energie vysoko ziskový. Výroba tepla ako sekundárneho produktu, teda závisí od výroby
elektrickej energie, z čoho vyplýva, že v období, keď sa elektrická energia nevyrába, nie je žalobca
schopný poskytovať zmluvne dohodnutú kapacitu tepelného zdroja a zaplatením poplatku za neodber

by tak došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu.

V zmysle svojho odvolania žalovaný ďalej nesúhlasí s použitím tzv. Kadrnožkovej metódy delenia
premenlivých nákladov na výrobu elektriny a tepla aplikovaný na prípad Zmluvy. Podľa žalovaného súd
dospel k rozhodnutiu o aplikácii tejto metódy bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní.

Ako ďalší odvolací dôvod žalovaný uvádza, že súd nesprávne právne posúdil poplatok za neodber tepla
a teda aj platnosť bodu 5.2 Zmluvy a v dôsledku toho aj nárok žalobcu uplatnený v súlade s bodom 5.2
Zmluvy ako nárok uplatnený v súlade so zákonom a zásadami poctivého obchodného styku. Žalovaný
zastáva názor, že žalobcom uplatňovaný poplatok za neodber tepla je v rozpore s § 265 Obchodného

zákonníka,tedasozásadamipoctivéhoobchodnéhostykuanemalbypožívaťprávnuochranu.Vzmysle
bodu 5.2 Zmluvy je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi peňažné plnenie, t.j. poplatok za neodber bez
ekvivalentného protiplnenia, čo spôsobuje vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu na úkor
žalovaného. Žalovaný tiež namieta, že žalobca nepreukázal, že bol v danom čase spôsobilý dodať
zmluvne dohodnuté množstvo tepla.

Podľa žalovaného prvostupňový súd dospel k nesprávnym právnym záverom a zisteniam aj v otázke
náhrady trov konania, keď priznal žalobcovi trovy konania vo výške 644.825,32 eura, pretože žalobca
si v návrhu na priznanie náhrady trov konania uplatnil niektoré úkony opakovane, neopodstatnene a
neúčelne. Za nesprávne žalovaný považuje aj súdom uskutočnené posúdenie nároku žalobcu na úroky

z omeškania. Žalovaný namieta, že nie je zrejmé, na základe akého dôkazu súd posudzoval výšku
príslušenstvažalovanejistiny.Žalovanýďalejargumentuje,žežalobcomuplatňovanéúrokyzomeškania
predstavujú neprimeranú sankciu voči žalovanému.Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril v podaní zo dňa 03.02.2012. Navrhol, aby odvolací súd
potvrdil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi trovy
konania a trovy právneho zastúpenia. Žalobca má za to, že sa so všetkými argumentmi žalovaného

uvedenými v odvolaní už vyporiadal vo svojich predchádzajúcich podaniach, preto sa v tomto svojom
podaní zameriava len na tri nové, žalovaným predtým neuvádzané argumenty. Súdom prvého stupňa
vykonané dokazovanie a tiež odôvodnenie rozsudku považuje za dostatočné na rozhodnutie vo veci
samej. V otázke porušenia práva žalovaného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky nevykonaním ním navrhovaných dôkazov v konaní odkázal žalobca na judikatúru Ústavného

súdu, podľa ktorej len súd má právomoc rozhodnúť, či a aké dôkazy sú na zistenie skutkového stavu
potrebné a tiež, že súd nemá povinnosť vykonať všetky stranami navrhované dôkazy, ale len tie, ktoré
považuje za potrebné na vydanie spravodlivého rozhodnutia.

Podľa žalobcu bol postup prvostupňového súdu v konaní správny, keďže v dôsledku rozporuplných,
stranami predložených znaleckých posudkov poveril vypracovaním nového kontrolného znaleckého

posudku znalca Ing. X. F.. Ak by súd vyhovel požiadavke žalovaného, išlo by o vypracovanie už druhého
kontrolného znaleckého posudku v danom konaní. K argumentu žalovaného, že v prípade, ak by
žalovaný nebol v postavení priameho odberateľa, ani žalobca by nemohol byť v postavení dodávateľa
a subjekty, ktorým dodáva teplo v postavení konečných spotrebiteľov v zmysle zákona o energetike,
čím by sa celý právny vzťah dostal mimo reguláciu zákona o energetike, žalobca vo svojom vyjadrení

uviedol, že žalovaný je dodávateľom tepla a jeho odberatelia sú priamymi odberateľmi dodávajúcimi
teplo konečným spotrebiteľom v zmysle zákona o energetike, preto sa práve na tento právny vzťah
vzťahuje zákon o energetike, pričom žalobca má postavenie výrobcu tepla a vzťahuje sa naňho zákonná
reguláciastanovujúcacenytepla.Knámietkežalovanéhooneprimeranejvýškezmluvnejpokutyžalobca
uviedol, že výška zmluvnej pokuty bola dohodnutá stranami pri uzatváraní Zmluvy, vyjadruje teda prejav

ich slobodnej vôle a žalobca sa teda domnieva, že vzhľadom k zabezpečovanej pohľadávke je ním
požadovaná zmluvná pokuta primeraná a opodstatnená.

V rámci odvolacieho konania doručil žalovaný odvolaciemu súdu znalecký posudok č. 2/2012
vypracovaný Znaleckým ústavom elektrotechniky a informatiky FEI STU, podľa ktorého mal byť žalovaný

v posudzovanom vzťahu so žalobcom v postavení priameho odberateľa, keďže spĺňa všetky znaky
priameho odberateľa, pretože rozpočítava teplo konečným spotrebiteľom, mal a má odberné miesto
nachádzajúce sa na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení za odovzdávacou stanicou tepla a
mal a má odberné tepelné zariadenie a zriadenú tepelnú prípojku.

K uvedenému znaleckému posudku sa žalobca vyjadril tak, že odvolací súd by na takto predložený
dôkaz nemal prihliadať a mal by napadnutý rozsudok potvrdiť a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi trovy konania a právneho zastúpenia. Žalobca poukázal na zásadu koncentrácie konania,
v dôsledku ktorej má byť dokazovanie sústredené na prvostupňovom súde, a to v čase určenom na
navrhovanie a vykonávanie dôkazov, t.j. do skončenia dokazovania. Žalobca má za to, že nie je daný

dôvod na pripustenie dôkazov po skončení dokazovania prvostupňovým súdom, a preto by mal byť tento
znalecký posudok považovaný v odvolacom konaní za neprípustný dôkaz. Žalobca poukázal takisto
na neštandardnú výšku odmeny uhradenej žalovaným za vypracovanie tohto znaleckého posudku, t.j.
12.000 eur a upozornil na to, že hoci znalecký posudok vypracovala znalecká organizácia, ktorá je
samostatným právnym subjektom, odmena bola uhradená Spolku absolventov a priateľov FEI STU,

ktorý bol zároveň aj dodávateľom predmetného znaleckého posudku. Žalobca vo svojom vyjadrení ďalej
spochybnil nezávislosť Znaleckého ústavu elektrotechniky a informatiky FEI STU, pretože v minulosti
sám kontaktoval túto znaleckú organizáciu so žiadosťou o vypracovanie znaleckého posudku v tejto
veci, ale z dôvodu zložitosti problematiky bol odmietnutý.

Krajský súd v Bratislave ako súdu odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. s nariadením
pojednávania, podľa § 214 ods. 1 O.s.p., oboznámil sa s obsahom spisu, s dôvodmi odvolania ako i s
vyjadreniami účastníkov na pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné len v časti týkajúcej
sa trov konania.

Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je správny.
Podľa názoru odvolacieho súdu je rozsudok súdu prvého stupňa dostatočne odôvodnený, presvedčivý
a stotožnenie sa s vykonaným pôvodným dokazovaním ako aj osvojenie si niektorých záverovodôvodnenia pôvodného rozsudku súdu prvého stupňa nespôsobuje porušenie procesných práv
žalovaného.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca (pôvodne Paroplynový cyklus, a.s.) ako výrobca elektriny, tepla a
pary, sa žalobou zo dňa 17.02.2003 domáhal voči žalovanému ako distributérovi odobratej elektriny a
tepla, zaplatenia sumy 161.039.753,05 Sk s 15% - ným úrokom z omeškania z fakturovaných čiastok
jednak z titulu ceny dodávok tepla v celkovej výške 24.426.609,05 SK a to faktúr číslo:
- 2002/086, splatnej 16.10.2002, znejúcej na 6.423.599 Sk, zostatok 1.401.669 Sk

- 2002/095, spl. 18.11.2002, znejúcej na 51.909.042,10 Sk, zostatok 6.709.140,05 Sk
- 2002/110 spl. 16.12.2002, znejúcej na 42.854.711,90 Sk, zostatok 5.539.170 Sk
- 2002/126 spl. 21.01.2003, znejúcej na 83.376.715,40 Sk, zostatok 10.776.630 Sk,
ako aj náhrady za neodobraté teplo v celkovej výške 136.613.144 Sk, a to podľa faktúry číslo:
- 2001/099 splatnej 24.01.2002, znejúcej na 57.171.829,10 Sk a
- 2002/127 splatnej 22.01.2003, znejúcej na 79.441.314,90 Sk

podľa zmluvy označenej ako Zmluva o dodávke o odbere tepla uzatvorenej podľa § 269 ods.
2 Obchodného zákonníka medzi žalobcom ako predávajúcim a Západoslovenskými energetickými
závodmi, š.p. Bratislava ako kupujúcim dňa 10.11.1999 a účinnej k 22.11.1999.

Žalobca podaním zo 07.09.2004 navrhol rozšírenie žaloby na 308.294.723,60 Sk istiny spolu s úrokmi

z omeškania ako aj uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť náhradu za neodber i podľa faktúr žalobcu
číslo:
- 2000/103 splatnej 29.01.2001, na sumu 72.037.810,70 Sk a
- 2003/089 splatnej 21.01.2004, znejúcej na 75.217.159,90 Sk.

Uznesením číslo konania 29Cb/68/03-125 z 19.10.2004, právoplatným 22.10.2004 došlo k pripusteniu
zmeny žaloby na 284.162.758,80 Sk spolu s úrokmi z omeškania vo výške 15% ročne zo súm podľa
špecifikácie uvedenej v podaní žalobcu zo dňa 14.10.2004, ktorým žalobca deklaroval čiastočnú úhradu
poplatkuzaneodberpodľafaktúryčíslo2003/089,znejúcejna75.217.159,90Skvovýške24.131.964,80
Sk dňa 21.01.2004, zostatok 51.085.195,10 Sk.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa sa dostatočne zaoberal vecou, dostatočne zistil skutkový
stav veci a vykonal dostatok dôkazov, v dôsledku čoho dospel k správnemu právnemu záveru a svoje
rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne
správne, pričom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku.

Na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza
nasledovné:

- Žalovaný vo svojom odvolaní opakuje argumentáciu a tvrdenia, uvedené počas prvostupňového

konania, s ktorými sa súd prvého stupňa podrobne vysporiadal v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Samotná skutočnosť, že si prvostupňový súd v mnohých ohľadoch osvojil pôvodné závery
prvostupňového súdu ešte nič nesvedčí o tom, že ide o rozhodnutie nedostatočne zdôvodnené,
nepresvedčivé a porušujúce právo žalovaného na spravodlivý proces.

- Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa právneho
nástupníctva žalovaného k právam a záväzkom zo Zmluvy založeného § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991
Zb., podľa ktorého s vlastníckym právom k privatizovanému majetku prechádzajú na nadobúdateľa
práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom vrátane neznámych Predmetom privatizácie
formou vkladu majetku do novozaloženej akciovej spoločnosti žalovaného na základe príslušného

privatizačného projektu a privatizačného rozhodnutia vlády SR bol súbor majetku bývalého ZEZ,
š.p. slúžiaceho na výrobu, výkup a rozvod tepla v Bratislave, vrátane nehnuteľností, a odberných
a rozvodných zariadení, na ktoré sa viaže plnenie predmetu Zmluvy. Práva a záväzky zo Zmluvy
bezprostredne súviseli s takto privatizovaným majetkom vo vlastníctve žalovaného - opak netvrdil ani
žalovaný - a tvrdenia žalovaného o neexistencii presnej identifikácie práv a záväzkov v privatizačnom

projekte túto zákonnú domnienku prechodu práv a povinností k Zmluve nijako nevyvracali. Účelom
uvedeného zákonného ustanovenia bolo postihnúť práve takéto prípady a zabezpečiť prechod všetkých
práv a povinností týkajúcich sa privatizovaného majetku a to aj v prípade prípadného administratívnehoopomenutia. Odvolací súd sa z tohto dôvodu stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že žalovaný
vstúpil do práv a záväzkov ZEZ, š.p. zo Zmluvy.

- Rozhodujúcou otázkou v predmetnom spore bola otázka posúdenia právneho postavenia žalovaného
ako priameho odberateľa v zmysle zákona č. 70/1998 Z.z. a s tým súvisiaca otázka právnej kvalifikácie
Zmluvy ako kúpnej zmluvy, alebo naopak ako zmluvy o dodávke a odbere tepla v zmysle zákona o
energetike. V zmysle kritérií vymedzených v súlade so zákonom o energetike v dovtedajšom konaní
súdmi vyšších stupňov vo vzťahu k postaveniu priameho odberateľa sa súd prvého stupňa podrobne

a rozsiahlo zaoberal dokazovaním naplnenia týchto znakov u žalovaného. Za týmto účelom ustanovil
súdneho znalca Ing. X. F. a pri svojom hodnotení vychádzal z jeho znaleckého posudku ako aj početných
ďalších listinných dôkazov predložených tak žalobcom ako aj žalovaným, vrátane stanoviska SZVT a
stanoviska MH SR.

- Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o nenaplnení definičných znakov

priameho odberateľa u žalovaného. Súd prvého stupňa tieto znaky podrobne rozpísal a vyhodnotil,
s čím sa odvolací súd plne stotožňuje. Na doplnenie správnosti uvádza, že pokiaľ ide o otázku
existencie verejného rozvodu a tepelnej prípojky zriadenej u priameho odberateľa, z predloženej schémy
centrálneho zásobovania tepla vyplývalo a túto okolnosť nespochybňoval ani žalobca a žalovaný, že v
sústave tepelných zariadení existujú tepelné prípojky žalovaného. V zmysle zákonnej definície tepelnej

prípojky uvedenej v § 31 písm. f) zákona o energetike sa tepelnou prípojkou rozumie časť tepelnej siete
od verejného rozvodu po odberné miesto na dodávku tepla jedinému priamemu odberateľovi tepla. Z
uvedeného vyplýva, že tepelná prípojka slúži na prívod tepla priamemu odberateľovi tepla a nie od
priameho odberateľa tepla konečným spotrebiteľom. V konaní nebolo preukázané, že žalovaný odoberá
teplo od žalobcu prostredníctvom tepelnej prípojky.

- Odvolací súd oboznámil účastníkov na pojednávaní so žalovaným predloženým znaleckým posudkom,
avšak mal za to , že nie je možné na tento dôkaz prihliadnuť, pretože ide o listinný dôkaz, ktorý bol
predloženýažpovyhláseníuzneseniaoskončenídokazovaniaprvostupňovýmsúdom,pričomžalovaný,
keď chcel takýto listinný dôkaz použiť v konaní, mal ho predložiť do vyhlásenia uznesenia o skončení

dokazovania (§ 120 ods. 4 O.s.p.). Podmienky pre použitie dôkazu, ktorý nebol navrhnutý do vyhlásenia
uznesenia o skončení dokazovania uvedené v § 205a O.s.p. v danom prípade neboli splnené. Žalovaný
mohol uvedený listinný dôkaz zabezpečiť a súdu predložiť počas prvostupňového konania, pretože celé
súdne konania trvá už cca 9 rokov, čo je dostatočný čas na zabezpečenie listinných dôkazov.

Odvolací súd mal za to, že nebolo potrebné vykonávať žalovaným navrhované kontrolné znalecké
dokazovanie súdom ustanoveného znalca, pretože v konaní boli ako listinné dôkazy predložené
znalecké posudky Ing. X. (predložený žalobcom) a Ing. M. (predložený žalovaným). Kontrolný znalecký
posudok bol už vlastne posudok súdneho znalca ustanoveného súdom - Ing. Szaba.

Vykonanie ďalšieho kontrolného znaleckého dokazovania znaleckým ústavom, navrhovaným aj v rámci
odvolacieho konania žalovaným, odvolací súd považoval za nadbytočné, keďže tento dôkaz už bol
predložený žalovaným na základe jeho objednávky v rámci odvolacieho konania, na čo už nebolo možné
prihliadať.

- Odvolací súd sa ďalej stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že Zmluva napĺňa všetky
podstatné pojmové znaky kúpnej zmluvy je dostatočne určitá na to, aby mohla byt' považovaná za
realizačnú, resp., aby priamo na jej základe mohli prebiehať dodávky tepla. Na tejto skutočnosti nič
nemení ani fakt, že ako uvádza žalovaný v odvolaní, v zmysle korešpondencie medzi žalobcom a
žalovaným nebol žalobca schopný dodať v určitom období teplo bez súčasného odberu elektrickej

energie. Táto okolnosť je však prirodzenou a nevyhnutnou súčasťou kombinovanej výroby tepla a
elektrickej energie v paroplynovom cykle a nijako nesúvisí s platnosťou alebo neplatnosťou kúpnej
zmluvy, ktorej množstvo dodaného tovaru (teplo) bolo stanovené výlučne na ročnej báze. V tomto
časovom horizonte bol dlžník - žalobca povinný splniť svoj záväzok dodať teplo v požadovanom
objeme 2.600 TJ tepla. Odberový diagram ako presnejšia špecifikácia rozloženia odberu tepla v čase

nebol nevyhnutnou podmienkou platnosti Zmluvy, resp. okolnosťou, od ktorej by závisela jej platnosť,
resp. neplatnosť. Ak Obchodný zákonník žiadne ďalšie podstatné náležitosti pre platnosť kúpnej
zmluvy nevyžaduje, nemôže z absencie dohody zmluvných strán o takýchto dodatočných náležitostiach
vyplývať neplatnosť takejto zmluvy a to ani pre jej neurčitosť.- Odvolací súd ďalej posudzoval odvolací dôvod týkajúci sa nesprávneho
posúdenia Zmluvy ako zmluvy uzatvorenej na dobu určitú a teda nevypovedateľnej.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu, podľa
ktorého Zmluva bola uzavretá na dobu do jej nahradenia dlhodobou zmluvou, alebo do splatenia úveru
žalobcom od Európskej investičnej banky, t.j. do konca roka 2013, podľa toho, ktorá z týchto skutočností
nastane skôr - a to jednak na základe skúmania vôle strán a celkových okolností zabezpečenia

financovania projektu výstavby paroplynového cyklu žalobcu, ako aj na základe gramatického výkladu
článku 4 bodu 4.6 Zmluvy, podľa ktorého sa po splatení úveru cena za dodávku a odber tepla bude
riadiť bežnými cenovými princípmi pre stanovenie ceny tepla v danom období. V dôsledku absencie
podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy - ceny po roku 2013 platnosť Zmluvy ako kúpnej zmluvy zaniká.
Na tejto skutočnosti nič nemení ani argument žalovaného uvedený v odvolaní, podľa ktorého by v
takom prípade v zmysle § 448 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojitosti s § 409 ods. 2 Obchodného

zákonníka ďalej platila cena obvyklá a Zmluva by pretrvala ako platná. Podľa odvolacieho súdu by však
s prihliadnutím na skutočnosť, že v zmysle § 409 ods. 2 Obchodného zákonníka zmluvné strany museli
výslovne prejaviť vôľu pokračovať v zmluve aj bez určenia spôsobu stanovenia ceny, pričom za takýto
spôsob nemožno považovať všeobecný a neurčitý spôsob uvedený v článku 4 bode 4.6 Zmluvy. Pokiaľ
súd prvého stupňa vyhodnotil Zmluvu ako uzatvorenú na dobu určitú, nemal dôvod sa ďalej zaoberať

posúdením jej výpovede.

- Odvolací súd sa ďalej zaoberal otázkou posúdenia zmluvne dohodnutého poplatku za neodber
ako zmluvnej pokuty zo strany súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa s takouto kvalifikáciou stotožnil,
pretože predmetný prejav vôle zmluvných strán vyjadrený v čl. 5 bode 5.2 Zmluvy svedčí o úmysle

zmluvnýchstránsankcionovaťprípadneodobratiadohodnutéhomnožstvateplazostranyžalovanéhood
žalobcu.Obsahomtohtočlánkujetedauplatniťinštitútzmluvnejpokutyakosankciepreprípadporušenia
zmluvnej povinnosti, a to bez ohľadu na formu jej vyjadrenia. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní
namieta túto právnu kvalifikáciu, neuvádza žiadne dôvody, ktoré by takýto právny záver rozporovali a
skutočnosť, že zmluvné strany tento poplatok za neodber výslovne neoznačili za zmluvnú pokutu, nie

je prekážkou takejto kvalifikácie skutočného obsahu právneho úkonu vyjadreného v článku 5 bode 5.2
Zmluvy.

- Súd prvého stupňa správne posúdil primeranosť poplatku za neodber ako zmluvnej pokuty a správne
neuplatňoval moderačné právo. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s dôvodmi súdu prvého

stupňa.

Rozhodujúcim kritériom pre uplatnenie moderačného práva súdu, resp. okolnosti, ktoré pre uplatnenie
moderačného práva zohľadňuje, sú v zmysle § 301 Obchodného zákonníka hodnota a význam
zabezpečovanej povinnosti. Súd teda predovšetkým a v prvom rade skúma hodnotu a význam

zabezpečenej povinnosti a až na základe stanovenia tejto hodnoty a významu pre zmluvný vzťah
zmluvnýchstránpristúpikposúdeniuprimeranostizmluvnejpokuty.Nejdetedaojednoduchéaritmetické
prirovnanie v zmysle 10% hodnoty zabezpečovaného záväzku je ešte primerané, 50% už nie. Posúdenie
primeranosti zmluvnej pokuty je teda viazané na hodnotu zabezpečovanej povinnosti - a nie hodnotu
zabezpečenia ako percentuálneho vyjadrenia pomeru sankcie a zabezpečenej zmluvnej povinnosti, ako

to uvádza vo svojom odvolaní žalovaný. V danom prípade je zabezpečovanou povinnosťou povinnosť
žalovaného odobrať zmluvne dohodnuté množstvo tepla. V prípade ak tak neurobí, je jeho povinnosťou
uhradiť zmluvnú sankciu spočívajúcu v súčine neodobratého množstva tepla a ceny určenej ako rozdiel
príslušnej ročnej zmluvnej ceny zníženej o premenlivú zložku tejto ročnej zmluvnej ceny (to je spôsob,
výpočet výšky zmluvnej pokuty). Sám žalovaný v odvolacom konaní (v odvolaní) uvádza, že vyčíslená

zmluvná pokuta predstavuje 46% zabezpečovanej povinnosti v roku 2001, čo sa nedá považovať za
neprimerane vysokú zmluvnú pokutu.

Dohodnutá sankcia slúžila v konečnom dôsledku na zabezpečenie množstiev dodávok a nákladov
vyplývajúce zo schváleného cash flow Projektu uvedeného v Prílohe č.1 Zmluvy a na zabezpečenie

dlhodobého financovania Projektu. Zo Zmluvy vyplýva dlhodobo plánovaný a stanovený ročný odber
2.600 TJ tepla (resp. jeho finančný ekvivalent) zo strany odberateľa - žalovaného. Takýto odber
mohol byť dosiahnutý len stanovením zmluvnej pokuty - poplatku za neodber v približne ekvivalentnej
výške, keďže zmluvne nie je možné donútiť odberateľa k skutočnému, fyzickému odberu tepla.Záujem zabezpečiť dlhodobé financovanie Projektu a dosiahnuť predvídateľné a očakávané plnenia
na strane výnosov žalobcu bol podľa viacerých vyjadrení účastníkov konania kľúčovým predpokladom
realizácie a uskutočniteľnosti samotného Projektu, ako aj napokon poskytnutia úveru na financovanie

celého Projektu. Možno teda rozumne predpokladať, že predvídateľnosť výnosov žalobcu zo Zmluvy
zabezpečená aj prostredníctvom inštitútu Zmluvnej pokuty bola kľúčovým aspektom zmluvného vzťahu
a predpokladom jeho uzatvorenia zo strany žalobcu. Následné spochybňovanie takto dohodnutého a
zmluvne uzatvoreného inštitútu zmluvnej pokuty, by spochybňovalo podstatu celého zmluvného vzťahu.

Článok 5.2 Zmluvy, resp. uplatnenie nároku podľa tohto článku, nie je v rozpore s § 265 Obch.zák..

- Úlohou súdov v súdnom konaní je chrániť legitímne očakávania účastníkov zmluvy a poskytovať
im právnu ochranu. Odopretie tejto ochrany vo vzťahu k dohodnutej zmluvnej pokute by narúšalo
princíp právnej istoty a zmluvnej voľnosti a bolo by v rozpore s deklarovaným úmyslom zmluvných strán
dlhodobo a za jasných a nemenných pravidiel stanoviť finančné parametre výnosov Projektu s cieľom

zabezpečiť jeho dlhodobé financovanie a tým aj jeho uskutočniteľnosť. Skutočné hospodárske výsledky
žalobcu, resp. žalovaného uvádzané v odvolaní žalovaného v tejto súvislosti nie sú faktorom, ktorý by
toto posúdenie mal a mohol ovplyvňovať - na zohľadnenie takýchto okolností neposkytuje ustanovenie
§ 301 Obchodného zákonníka žiadny priestor.

Knámietkežalovaného,ženiejemožnépoužiťaplikáciutzv.Kadrnožkovejmetódydeleniepremenlivých
nákladov na výrobu elektriny a tepla, čo spôsobuje neurčitosť Zmluvy v bode 5.2., odvolací súd
uvádza, že sám právny predchodca žalovaného (ZEZ), ktorý zabezpečoval projekt výstavby a prevádzky
výrobnýchzariadenížalobcu,počítalsdelenímpremenlivýchvýrobnýchnákladovmedziteploaelektrinu
práve podľa metódy prof. Kadrnožku z VUT v Brne, čoho dôkazom sú Základné technické parametre

projektu, Zaslanie návrhu dohody zo dňa 24.03.1998, Záznam z rokovania z 28.06.1996, Dohoda o
dodávkach tepelnej energie počas skúšobnej prevádzky PPC zo dňa 15.05.1998, ktoré listinné dôkazy
súobsahomspisu.Jetedanepochybné,žeužpreduzavretímZmluvyžalobcapoužívaluvedenúmetódu
s vedomím právneho predchodcu žalovaného a vzhľadom na prax, ktorá bola medzi stranami zavedená,
súd prvého stupňa správne aplikoval výkladové pravidlo uvedené v § 266 ods. 1 Obch.zák..

Obchodný zákonník pri interpretácii právnych úkonov v zmysle § 266 priznáva právny význam
rokovaniam, ktoré sa uskutočnili pri uzavieraní zmluvy, lebo je nepochybné, že práve tieto rokovania
môžu napomôcť objasneniu pravého úmyslu strán. Zákon teda prisudzuje určitý interpretačný význam
aj tým prejavom pri rokovaní o zmluve, ktoré sa nestali obsahom zmluvy.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani odvolanie žalovaného čo do namietania výšky priznaných
úrokov z omeškania 15% ročne. Na č.l. 476-477 spisu sa nachádza potvrdenie O. o priemerných
úrokových sadzbách za úvery v roku 1999, z ktorého vyplýva, že výška úroku v novembri 1999, t.j. v
čase uzavretia ZOTE, bola dokonca vyššia, ako súdom priznaná (15,67%)

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku o
veci samej je vecne správny, a preto ho podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd však dospel k záveru, že v časti náhrady trov konania je potrebné rozsudok zrušiť

pre nepreskúmateľnosť, nakoľko rozsudok súdu prvého stupňa v časti o náhrade trov konania nie
je dostatočne odôvodnený. Súd prvého stupňa nešpecifikoval, z akej tarifnej hodnoty určil základnú
sadzbu tarifnej odmeny pri jednotlivých úkonoch právnej pomoci, neuviedol, prečo priznal žalobcovi
náhradu trov právneho zastúpenia za opakované úkony ,,prevzatie a príprava zastúpenia“, nezaoberal
sa vôbec účelnosťou a opodstatnenosťou uplatnených úkonov právnej pomoci a súd prvého stupňa

taktiež nezdôvodnil, v akej výške priznal DPH za jednotlivé úkony právnej pomoci.

Odvolací súd preto rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania podľa § 221 ods. 1
písm. f) a ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil v tejto časti na nové konanie.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak,
že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť v odvolacom konaní vo veci samej úspešnému žalobcovi trovy
odvolacieho konania vo výške 46.316,16 Eur. Trovy odvolacieho konania pozostávajú z náhrady trov
právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu, účasť na pojednávaní dňa24.07.2012, á 19.290,77 Eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. c) d) vyhl.č. 655/2004 Z.z., 2x režijný
paušál á 7,64 Eur podľa § 16 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z., t.j. spolu 38.596,8 Eur + 20% DPH podľa §
18 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z., t.j. DPH vo výške 7.719,36 Eur.

Odvolací súd nepriznal žalobcovi náhradu za uplatnené 2 úkony právnej pomoci - vyjadrenie k
znaleckému posudku predloženému v odvolacom konaní a doplňujúce vyjadrenie k tomuto znaleckému
posudku, pretože sa nejednalo o úkony ktoré boli účelne vynaložené. Odvolací súd žalobcu nevyzýval,
aby sa k znaleckému posudku vyjadroval, a posúdenie, či možno prihliadnuť na znalecký posudok,

predložený až v odvolacom konaní, prináleží súdu. Odvolací súd preto pri uvedených podaniach žalobcu
nemalsplnenúpožiadavkunevyhnutneaúčelnevynaloženýchtrovkonaniavzmysle§142ods.1O.s.p..

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. k rukám
jeho právneho zástupcu.

Uvedený rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlasov 3 : 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.