Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. apríl 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/10/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116216883
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7116216883.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň

JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu R. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
Q. XXX, zastúpený advokátom JUDr. Juraj Kus, so sídlom Námestie osloboditeľov 10, Michalovce, proti
žalovanému Slovenská republika v mene ktorejkoná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Košice I zo dňa 8. novembra 2019, č.k. 13C/191/2016-368

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v I. výroku o zastavení konania.

II. P o t v r d z u j e rozsudok v II. výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 10.000 € a m e n
í v prevyšujúcej časti, čo do úrokov z omeškania z tejto sumy tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

III. M e n í rozsudok v III. výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti istiny tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi 1.000 € v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V ostatnom rozsahu
istiny zamietavý výrok rozsudku potvrdzuje.

IV. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví
zastavil konanie o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy titulom prieťahov v trestnom konaní
a náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu, že odposluchy nie sú súčasťou
trestného spisu a nie sú zdôvodnené, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 10.000 € s úrokom
z omeškania 5,05 % z dlžnej sumy ročne od 12.3.2016 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca žiadal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
100.000 € s 8,05 % ročným úrokom z omeškania od 11.3.2016 až do zaplatenia za nezákonné
rozhodnutie a nesprávny úradný postup v súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia zo dňa
19.3.2004 ČVS:KUJP-57/OVVK-2003, ktorým bol žalobca obvinený z trestného činu nedovoleného
prekročenia štátnej hranice podľa § 171 ods. 1, 2 Trestného zákona, keď ním podaná sťažnosť
proti uzneseniu bola zamietnutá a prokurátor podal obžalobu. Trestné konanie vedené Okresným

súdom Michalovce sp.zn.15T/53/2009 bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom zo dňa 26.2.2014
č.k. 15T/53/2009-1981, ktorý nadobudol právoplatnosť 4.3.2015 po rozhodnutí odvolacieho Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 4.3.2015 č.k. 4To/65/2014-2026, ktorým tento zamietol odvolanie okresného
prokurátora. V rozhodnutiach súdov vydaných v trestnom konaní bolo konštatované, že prepisyzáznamov telekomunikačnej prevádzky, ktoré mali dokumentovať telefonické hovory žalobcu sú
nezákonnými dôkazmi, lebo príkaz na odpočúvanie nebol riadne odôvodnený, bol vydaný na iné osoby,
nie obžalovaného, z dôvodov nezákonnosti získania týchto dôkazov súdy na odposluchy neprihliadali,

a inými dôkazmi nebola preukázané spáchanie trestného činu. Uznesenie o vznesení obvinenia má
povahu nezákonného rozhodnutia, keď trestné stíhanie trvalo 11 rokov od 19.3.2004 do 4.3.2015 a došlo
k nesprávnemu úradnému postupu, pretože v trestnom spise sa nenachádzali rozhodnutia príslušného
súdu o udelení súhlasu na odpočúvanie, ani rozhodnutia, ktoré by boli v súlade so zákonom odôvodnené
a týkali sa zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky žalobcu. Žalobca uvádzal, že trestné stíhanie

trvajúce 11 rokov mu spôsobilo neopísateľnú psychickú traumu a trvalé následky na zdraví, ocitol
sa v izolácii vo všetkých oblastiach života, keď pochádza z malej obce z počtom obyvateľov 338,
nezákonnými odposluchmi orgán verejnej moci zasiahol do jeho osobnostných práv a porušil právo na
súkromie, rodinný život, utrpel morálnu ujmu vychádzajúcu z pocitov krivdy, bezmocnosti a poníženia,
keď bolo ponižujúce vysvetľovať rodine a známym, že ich telefonické rozhovory boli odpočúvané.

3. Podaním zo dňa 16.2.2018 žalobca upravil žalobu tak, že žiadal titulom nezákonného uznesenia o
vzneseníobvinenianáhradunemajetkovejujmyvovýške30.000€,titulomnezákonnýchodposluchovvo
výške 30.000 €, titulom prieťahov v konaní vo výške 30.000 € a titulom nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v tom, že nezákonné odposluchy nie sú súčasťou trestného spisu a nie sú odôvodnené,
uplatňoval 10.000 €.

4. Vo veci rozhodol Okresný súd Košice I prvýkrát rozsudkom zo dňa 23.3.2018, č.k. 13C/191/2016-224
vychádzajúc z názoru, že ním aplikovaný zákon č. 58/1969 Zb. neposkytuje možnosti odškodnenia
náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, a aj v prípade, ak by nejaký nárok na náhradu škody
existoval, tento by bol premlčaný, keďže nezákonné rozhodnutie z titulu ktorého si žalobca uplatňuje

nárok v konaní bolo vydané v roku 2004, objektívna premlčacia 10-ročná doba podľa § 22 citovaného
zákona začala žalobcovi plynúť dňom doručenia uznesenia o vznesení obvinenia 24.3.2004 a uplynula
24.3.2014, pričom žaloba bola podaná na súd až dňa 2.8.2016, preto v tejto časti žalobu zamietol.
Nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy titulom prieťahov v konaní okresný súd zamietol s
odôvodnením, že nebolo preukázané podanie sťažnosti, resp. existencia rozhodnutia o porušení práva

žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvej inštancie ďalej osobitne posudzoval
nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 30.000 € z titulu nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v nezákonných odposluchoch a v sume 10.000 € z titulu nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v tom, že „odposluchy nie sú súčasťou trestného spisu a nie sú zdôvodnené“ podľa
ustanovenízák.č.514/03Z.z..Zaprimeranéodškodnenienemajetkovejujmyspôsobenejžalobcovitakto

vymedzeným nesprávnym úradným postupom považoval sumu 11.000 €, na zaplatenie ktorej zaviazal
žalovaného. Tento rozsudok bol zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/137/2018
dňa 15.3.2019 pre vady zmätočnosti, nesprávne právne posúdenie veci, keď o nároku na náhradu
nemajetkovejujmytitulomprieťahovvkonaníbolorozhodnutébezpredchádzajúcehopripusteniazmeny
žaloby, nárok na odškodnenie za nezákonné odpočúvanie žalobcu trvajúce od 5.3.2004 do 20.5.2004

bol nesprávne posudzovaný podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. účinného až od 1.7.2004 a
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nebola riadne zdôvodnená, súd sa nesprávne vysporiadal s
obranou žalovaného o premlčaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného
rozhodnutia o vznesení obvinenia, ktorý mal posudzovať podľa § 101 OZ o trojročnej premlčacej lehote
plynúcej od právoplatnosti rozhodnutia o oslobodení žalobcu spod obžaloby, čo znamenalo, že nárok

žalobca v tomto rozsahu uplatnil včas.

5. Súd prvej inštancie opätovne rozhodol vo veci preskúmavaným rozsudkom zo dňa 8.11.2019 č.k.
13C/191/2016-368 zohľadniac podanie žalobcu doručené súdu 2.5.2019, ktorým žalobca rozšíril svoju
žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia o 40.000 €, zotrval

na odškodnení nemajetkovej ujmy titulom nezákonnosti odposluchov 30.000 € a vzal späť žalobu v
časti nesprávneho úradného postupu - prieťahov v konaní, a že odposluchy nie sú súčasťou trestného
spisu a nie sú zdôvodnené. Zmenu žaloby súd pripustil na pojednávaní 13.9.2019 za prítomnosti oboch
sporových strán, a o zastavení konania v časti nároku rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 145 ods.
2 Civilného sporového poriadku (CSP) preskúmavaným rozsudkom vo veci samej.

6. V odôvodnení rozhodnutia súd obsiahlo citoval vyjadrenia sporových strán, podstatný obsah
výpovede žalobcu a v konaní vypočutých svedkov, príbuzných a priateľov žalobcu, R. X., J. X., R.
Y., R. B., Y. S., R. X. a R. T.. Poukázal na zistenia vyplývajúce z obžaloby Okresnej prokuratúry vMichalovciachč.Pv/1364/03-490zo17.3.2009,rozsudkuOkresnéhosúduMichalovcezodňa26.2.2014
č.k. 15T/53/2009-1981 a uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. 4To65/2014-2026 zo dňa 4.3.2015,
keď oslobodenie žalobcu bolo založené na nezákonnosti príkazov na odpočúvanie KS-V-69/2004 z

8.3.2004 a ich nespôsobilosti byť zákonnými dôkaznými prostriedkami v trestnom konaní proti žalobcovi.
Nárok žalobcu vyplývajúci zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
vydaným pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/03 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného od 1.7.2004 (ďalej zákon č. 514/03
Z.z.), posudzoval podľa zákona č. 58/69 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zákon č. 58/69 Zb.), skúmajúc existenciu
predpokladov, ktorými okrem nezákonnosti rozhodnutia bola tiež existencia škody, resp. nemajetkovej
ujmy a príčinná súvislosť medzi tvrdeným nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. K obrane
žalovaného, že zákon č. 58/69 Zb. neupravuje možnosť odškodnenia náhrady nemajetkovej ujmy za
trestné stíhanie, že trestné stíhanie si zavinil žalobca vlastným konaním, ktoré odôvodňovalo začatie
trestného stíhania, a teda bolo vedené v súlade so zákonom, že nezákonnosť odpočúvania nemá byť

predmetom odškodnenia, ak už bola zohľadnená v rozhodnutí o oslobodení, a že aj keby nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy existoval, je premlčaný podľa § 22 zákona č. 58/69 Zb., súd prvej inštancie
odkázal na ustálenú súdnu judikatúru v zmysle ktorej ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené
alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších predpokladov zodpovednosti za
škodu zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia bez ohľadu na

to, či vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí, bolo vydané za
účinnosti zákona č. 58/69 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z.z.. V súlade s právnym názorom odvolacieho
súdu v zrušujúcom uznesení a založenom na rozhodnutí najvyšších súdnych autorít (Ústavný súd SR
III. ÚS 44/2017, Najvyšší súd SR sp.zn. 2Cdo/278/2007, 5Cdo/265/2009, 2Cdo/194/2011-R/58/2014,
1Cdo/100/2009, 3Cdo/191/2017), nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie a

premlčanie tohto nároku posudzoval v súlade s § 20 zákona č. 58/69 Zb. podľa ustanovení § 100,
§ 101 Obč. zákonníka (OZ), v zmysle ktorého všeobecná 3-ročná premlčacia lehota na uplatnenie
práva na náhradu nemajetkovej ujmy začala žalobcovi plynúť deň po právoplatnosti rozhodnutia o
oslobodení spod obžaloby, teda od 5.3.2015 a nakoľko žalobca uplatnil nárok na súde 2.8.2016,
námietku premlčania považoval za neodôvodnenú. Pri stanovení rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy

zohľadnil kritéria jej odškodňovania analogicky vyplývajúce z § 13 OZ reflektujúc aj aktuálne platnú
úpravu odškodňovania nárokov za nezákonné rozhodnutie podľa § 17 zákona č. 514/03 Z.z.. S odkazom
na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/137/08, sp.zn. 4Cdo15/03, 1Cdo 89/97 pri rozhodnutí
o náhrade na nemajetkovej ujmy vychádzal zo zistenia, že nie je postačujúce odškodnenie žalobcu iba
vo forme konštatovania porušenia práva a prihliadol na povahu trestnej veci, dĺžku trestného konania,

dopad trestného stíhania na osobnostnú sféru poškodenej osoby, okolnosti za ktorých zásahu došlo,
závažnosť zásahu vo všetkých oblastiach života, prihliadajúc na osobu poškodeného žalobcu a doterajší
spôsob jeho života. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že v súvislosti s trestným stíhaním
došlo k izolovaniu žalobcu, ktorý dovtedy nebol trestne stíhaný, od jeho príbuzných i priateľov, že v
čase začatia trestného stíhania bol žalobca riadne zamestnaný v spoločnosti Tesco Michalovce, ktorú

prácu ukončil, no nepreukázal súvislosť skončenia pracovného pomeru s trestným stíhaním, ani obdobie
nezamestnanosti. Súd nemal preukázaný ani vznik závažnej ujmy v oblasti spoločenského, pracovného
uplatnenia žalobcu, ani to, aby trestné stíhanie zanechalo následky na jeho zdraví. Vzhľadom na
11 rokov trvajúce trestné konanie od 19.3.2004 do 4.3.2015 a s prihliadnutím na zistené následky v
osobnom živote žalovaného, priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 €, v odôvodnení

však nesprávne uvádzajúc sumu 11.000 €, no súčasne s dovetkom, že nárok žalobcu v časti priznania
náhrady nemajetkovej ujmy nad 10.000 € titulom nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia
zamietol. Zamietnutie žaloby aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné odpočúvanie odôvodnil
tým, že žalobca nepreukázal konkrétne následky zásahu odposluchu, ktoré malo trvať od 5.3.2004
do 20.5.2004 v jednotlivých oblastiach jeho života. Z priznaného finančného odškodnenia náhrady

nemajetkovejujmypriznalžalobcovitiežnároknaúrokyzomeškaniavovýške5,05%ročnevyplývajúcej
z nariadenia vlády č. 87/95 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka,
a to odo dňa nasledujúceho po dni doručenia zamietavej odpovede žalovaného reagujúcej na žiadosť
žalobcu o predbežné prejednanie nároku. Keďže negatívna odpoveď bola doručená zástupcovi žalobcu
dňa 11.3.2016 zaviazal žalovaného na úhradu úrokov od 12.3.2016. Výrok o trovách konania odôvodnil

citáciou ustanovenia § 255 ods. 2 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe sporové strany. Žalobca napadol zamietavú časť výroku
v časti nepriznanej istiny náhrady nemajetkovej ujmy a výrok o nároku na náhradu trov konania zodvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Súdom uznaný nárok na finančné
odškodnenie vo výške 10.000 € považoval vzhľadom na dobu trvania trestného stíhania a jeho následky
za neprimerane nízke, uvádzajúc, že už v priebehu sporu uvádzal viacero prípadov, keď v konaní o

ochranu osobnosti alebo náhradu škody voči štátu za nezákonné trestné stíhanie, boli priznané oveľa
vyššie sumy, s čím sa súd prvej inštancie nevyporiadal. Odôvodnenie napadnutého rozsudku označil
za nedostatočné a zmätočné, pretože pokiaľ súd v odôvodnení uvádzal, že priznáva žalobcovi sumu
11.000 €, vo výroku mu priznal len sumu 10.000 €. Za nesprávne považoval aj zamietnutie žaloby v časti
odškodnenia nemajetkovej ujmy vzniknutej vykonaním nezákonných odposluchov, ktoré považoval za

nepochybný zásah do práva žalobcu na súkromie, a u ktorého zásahu v zmysle rozhodnutí najvyššieho
súdu nevzniká ani procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal
za následok zníženie jeho vážnosti či dôstojnosti v spoločnosti. Odkázal tiež na rozhodnutie ústavného
súdu, ktorý nezákonne odpočúvanému sťažovateľovi, ktorý nebol ani trestne stíhaný, priznal finančné
zadosťučinenieažvsume20.000€.Vovzťahukvýrokuonáhradetrovkonaniasapovažovalzaúspešnú
sporovú stranu, dôvodiac, že bol úspešný v základe nároku, a výška plnenia závisela od úvahy súdu,

ktorú nemohol predvídať. Žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, aby bolo jeho žalobe
v plnom rozsahu vyhovené, teda aby žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 100.000 €
s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 12.3.2016 až do zaplatenia.

8. Z totožných odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP napadol správnosť

rozhodnutia súdu prvej inštancie tiež žalovaný, a to vo vzťahu k výroku o zastavení konania,
zaväzujúcemu výroku a výroku o náhrade trov. Žalovaný považoval postup súdu prvej inštancie a jeho
rozhodnutie o zastavení konania za nezrozumiteľné a zmätočné dôvodiac, že vo výroku o zastavení
konania sa mala odraziť aj presná čiastka žalovaného nároku, na ktoré sa späťvzatie vzťahovalo,
pretože inak to malo nejasné účinky na rozsah peňažnej pohľadávky, ktorá bola predmetom konania

po rozšírení žaloby, ktorý úkon vykonal žalobca súčasne so späťvzatím. Žalovaný vytkol tiež súdu prvej
inštancie, že sa vôbec nezaoberal vznesenou námietkou premlčania vo vzťahu k rozšírenej časti žaloby
o náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie v sume 40.000 € uplatnenej žalobcom až
dňa 2.5.2019. Poukázal na to, že žalobca bol právoplatne oslobodený dňa 4.3.2015, pričom v tejto časti
si uplatnil nárok až dňa 6.5.2019 a teda je zrejmé, že k tomu došlo až po uplynutí trojročnej premlčacej

lehoty, k čomu sa v rozhodnutí súdu nenachádza žiadne vyjadrenie. V odvolaní súčasne zopakoval svoj
názor o nedôvodnosti nároku žalobcu ako celku, pretože existovali konkrétne a preukázané informácie
o konaní žalobcu získané z odposluchov, ktoré viedli k dôvodnému podozreniu o páchaní trestnej
činnosti žalobcom. Týmto svojím správaním si žalobca vznesenie obvinenia zavinil. Na účely civilného
sporového konania nič nebránilo uvedené vyvodiť z nezákonne získaných dôkazov, a to v zmysle

zásad čl. 16 CSP, podľa ktorého súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci nezohľadňuje skutočnosti
a dôkazy získané v rozpore so zákonom, iba že vykonanie dôkazu je odôvodnené uplatnením čl. 3
ods. 1, teda že každé ustanovenie zákona sa musí vykladať v súlade s ústavou, verejným poriadkom,
princípmi, na ktorých spočíva zákon s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Podľa
názoru odvolateľa bola potrebná aplikácia testu proporcionality a zásady, že nikto nemôže mať prospech

z vlastného protiprávneho konania. Úlohou súdu prvej inštancie malo byť vyhodnotenie toho, či
predmetom nezákonne získaného dôkazu bolo zdokumentovanie protiprávneho konania žalobcu alebo
konania lege artis. V tomto odkázal na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, v ktorých boli
stanovené výnimky pre použitie nelegálneho dôkazu v civilnom konaní tak, že dôkaz hoc nepoužiteľný v
trestnom konaní, súdy v rámci civilného konania zohľadniť a aplikovať môžu. Odôvodnenie rozhodnutia

súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy považoval za nepreskúmateľné a zmätočné, ak súd s
odkazom na výsluch žalobcu a svedkov považoval za preukázané, že v súkromnom i rodinnom živote
sa od žalobcu izolovali príbuzní a priatelia, neprihliadal na obranu žalovanej, ktorá vyplývala aj z
vykonaného dokazovania, že žalobca tak pred začatím ako aj po začatí trestného stíhania býval u
rodičov, netajil sa, že je trestne stíhaný, a mal aj priateľku, s ktorou je v súčasnosti ženatý. Rozhodnutie

súduopovinnostižalovanéhonaplnenieúrokovzomeškaniaznáhradynemajetkovejujmypovažovalza
odporujúce aktuálnej judikatúre súdov, v zmysle ktorej omeškanie s plnením tohto peňažného záväzku
vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, čo bolo konštatované v rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011, 4Cdo/131/2016. Vzhľadom na pomer žalobcom žiadaného finančného
plnenia a súdom priznaného, označil sa za úspešnejšiu sporovú stranu a to v rozsahu 80 %, z ktorých

dôvodov by mu mal patriť nárok na náhradu trov i v prípade existujúcej povinnosti na plnenie. Žalovaný
navrhoval, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že zastaví konanie o nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy titulom prieťahov v trestnom konaní vo výške 30.000 € a na náhradu
nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu, že odposluchy nie sú súčasťou trestnéhospisu a nie sú zdôvodnené vo výške 10.000 €, vyhovujúci výrok zmení tak, že žalobu zamietne a prizná
žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.

9. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, žalovaný v otázke primeranosti finančného odškodnenia
nemajetkovej ujmy poukázal na závery vyplývajúce zo súdnej judikatúry, v zmysle ktorej je potrebné
zohľadniť aj predpisy upravujúce obdobnú problematiku, a porovnať nárok uplatnený žalobou s ďalšími
predpismi. Zdôraznil, že podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR v konaniach o
náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 58/69 Zb. nemožno priznávať neprimerané sumy, ktoré by

v konečnom dôsledku bagatelizovali nároky priznávané podľa ustanovení zák. č. 274/20917 Z.z. o
obetiach trestných činov. Ujma za stratu na živote nemôže byť odškodňovaná sumou porovnateľnou,
či nižšou ako ujma pociťovaná na povesti občana, v tomto kontexte náhradu nemajetkovej ujmy
požadovanú žalobcom v rozsahu 100.000 € hodnotil ako absolútne neprimeranú a premrštenú. Za
nepreukázaný považoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné odpočúvanie uvádzajúc,
že nároky uplatňované podľa zák. č. 58/69 Zb. sú odlišné od konania o ochranu pred zásahom do práva

na ochranu súkromia v konaní pred ústavným súdom, a podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR nejedná
sa o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými
podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu, a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní
zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú vykonávané v medziach zákona. Odvolateľ tiež uviedol, že v
konaniach o ochranu osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, žaloba smerujúca proti štátu

by musela byť zamietnutá aj pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, keďže pôvodnom zásahu je
vždy len konkrétna fyzická a právnická osoba, ktorej konaním k zásahu do práv a právom chránených
záujmov došlo.

10. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného ako podané
včas a oprávnenými osobami na pojednávaní, na ktorom zopakoval dokazovanie prečítaním listinných
dôkazov, vyjadrení a výpovedí strán a svedkov, preskúmajúc odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380
ods. 1,2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je odvolací súd viazaný dospejúc k

záveru, že odvolanie sporových strán je čiastočne dôvodné.

12. Rozsudok bol vyhlásený na pojednávaní dňa 15.4.2021 vykonanom v neprítomnosti sporových strán
s ich súhlasom v súlade s § 1 ods. 1 písm. p) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 24/2021 Z.z.
o vykonávaní pojednávaní, hlavných pojednávaní a verejných zasadnutí v čase mimoriadnej situácie a

núdzového stavu.

13. Rozsudok v jeho napadnutom rozsahu odvolací súd zmenil v časti, v ktorej neboli splnené podmienky
na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie (§ 388), v ostatnom rozsahu bol napadnutý rozsudok potvrdený
ako vecne správny v súlade s § 387 ods. 1 CSP.

14. Strany sporu uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 odsek 1 písm. b), d), f), h) CSP, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd na základe vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (h).

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa strane
sporu znemožní realizácia procesných práv priznaných jej v súdnom konaní na účely ochrany jej práv
a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom dochádza tiež vtedy, keď súd
nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie, ktoré nespĺňa požiadavky vymedzené § 220 ods. 2,3 CSP.
Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.d/CSPdopadánaakékoľvekpochybeniavprocesnompostupe

súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná mandukčná povinnosť
súdu a pod.). Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva predovšetkým v
nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, žesúd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené,
prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom

na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii
práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny

právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

16. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody podľa § 365 odsek 1 písmeno b), d) CSP
nie sú dané, pretože preskúmaním rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo v
odvolacom konaní neboli zistené žiadne procesné vady v dôsledku, ktorých by došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces ani iné vady, konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Odvolací súd vzal na zreteľ, že rozhodnutie musí obsahovať výstižné odôvodnenie a výklad
opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozsudku. Odôvodnenie písomnej formy rozsudku v zmysle § 220
ods. 2 CSP je nielen formálnou požiadavkou, ale aj prameňom poznania úvah súdu v otázke zisťovania
skutkového stavu i právneho posúdenia veci, keď odôvodnenie je nie len prostriedkom kontroly
správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia v konaní o riadnom či mimoriadnom opravnom

prostriedku, ale tiež korešponduje právu sporovej strany na riadne uplatnenie jej procesnej obrany v
opravnom či mimoriadno-opravnom konaní. Súd nemusí dať odpoveď na všetky argumenty nastolené
stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre prejednávanú vec podstatný význam, a pokiaľ odôvodnenie
rozhodnutia stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, je plne realizované základné
právo sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

spĺňa zákonom vyžadované náležitosti. Nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia v zmysle naplnenia
odvolacieho dôvodu podľa § 365 odsek 1 písm. b) CSP je dané len výnimočne, keď rozhodnutie
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. V prejednávanej veci
nemožno vytknúť súdu prvej inštancie také pochybenie v odôvodnení súdneho rozhodnutia, či v
procesnom postupe, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo, ktoré by zaťažili konanie existenciou

odvolacích dôvodov vymedzených § 365 odsek 1 písm. b), d) CSP.

17. Odvolací súd nezistil žiadne procesné pochybenia ani v súvislosti s výrokom rozsudku o zastavení
konania, keď aj bez číselného vyjadrenia sumy je celkom jednoznačné, v ktorej časti nároku žalobcu
bolo konanie zastavené, v súlade s jeho procesným návrhom a v zhode so súhlasným stanoviskom

žalovaného. Podľa predmetu žaloby v spojení s jej úpravou a zmenou zo dňa 16.2.2018 a 2.5.2019,
predmetom konania bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné uznesenie o vznesení
obvinenia vo výške 30 000,- €, titulom nezákonných odposluchoch vo výške 30 000,- €, titulom prieťahov
v súdnom konaní vo výške 30 000,- €, z dôvodu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v
tom, že odposluchy nie sú súčasťou trestného spisu a nie sú zdôvodnené 10 000,- €, pričom titulom

nezákonného rozhodnutia rozšíril žalobca svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podaním zo dňa
2.5.2019 o ďalších 40 000,- €. Žalobca tiež podaním zo dňa 2.5.2019 vzal späť žalobu v časti nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy titulom prieťahov v trestnom konaní vo výške 30 000,- € a v časti
nároku 10 000,- € titulom nesprávneho postupu, že odposluchy nie sú súčasťou trestného spisu a
nie sú zdôvodnené. V rozsahu v akom došlo k späťvzatiu žaloby (10.000,- € + 30.000,- €), došlo

súčasne k rozšíreniu žaloby o zhodnú sumu titulom náhrady nemajetkovej ujmy zo zodpovednosti
štátu za nezákonné rozhodnutie. Predmetom sporu tak vždy ostala suma 100 000,- €, keď od času
čiastočného späťvzatia žaloby a súhlasu žalovaného so späťvzatím už neboli predmetom konania
nároky na zaplatenie sumy 40 000,- € uplatňovaných za prieťahy v trestnom konaní a nesprávny úradný
postup, v ktorom rozsahu bolo konanie vo veci samej v zhode s § 145 CSP zastavené rozhodnutím vo

veci samej.

18. Súd prvej inštancie však svojím postupom a rozhodnutím naplnil odvolacie dôvody vymedzené § 365
ods.1 písm. f) a h) CSP, keď neprihliadol na všetky skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania
na účely stanovenia primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pochybil tiež pri posudzovaní

premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v časti 40.000,- €, o ktoré plnenie žalobca rozšíril
svoj nárok až podaním zo dňa 2.5.2019 a nesprávne právneho posúdenia veci sa súd prvej inštancie
dopustil aj pokiaľ priznal žalobcovi príslušenstvo pohľadávky - úroky z omeškania z peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy.19. Zohľadňujúc čas vydania nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa
19.3.2004, od ktorého žalobca odvíjal svoj nárok, súd prvej inštancie správne aplikoval na ustálenie

zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu zákon č. 58/69 Zb., predmetom úpravy ktorého však nie
je samotná náhrada nemajetkovej ujmy. Preto v súlade s § 20 citovaného zákona sa na posudzovanú
vec aplikovali ustanovenia Občianskeho zákonníka. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že na
premlčanie nároku žalobcu sa v súlade s § 101 OZ vzťahovala všeobecná trojročná premlčacia lehota,
ktorá plynula odo dňa nasledujúceho po dni právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol žalobca oslobodený

spod obžaloby tj. od dňa 5.3.2015. Premlčacia lehota na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch v konaní pred súdom tak žalobcovi uplynula 6.3.2018. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
z titulu nezákonného rozhodnutia v rozsahu (ďalších) 40 000,- € uplatnil žalobca až podaním zo dňa
2.5.2019, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Námietka žalovaného o premlčaní nároku v tejto časti je
preto opodstatnená. Nesprávny skutkový a právny záver súdu o tejto časti nároku, keď súd posudzoval
plynutie premlčacej lehoty aj v tomto rozsahu od podania žaloby, v konečnom dôsledku neovplyvnilo

vecnú správnosť rozhodnutia, pretože súd žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol, z ktorých
dôvodov bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie v uvedenom rozsahu potvrdené.

20. Odvolací súd sa stotožňuje s obranou žalovaného, že požiadavka žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vo výške 100.000 € je vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu a následky na

živote žalobcu zjavne neprimeraná. Nemožno však súhlasiť so stanoviskom žalovaného, aby žalobcovi
žiadna náhrada nemajetkovej ujmy nepatrila z dôvodu, že trestné konanie si zavinil sám. Podstatnou
zásadou trestného konania je zásada prezumpcie neviny, keď štát v zastúpení svojich orgánov je
povinný predložiť súdu také dôkazy, z ktorých bude nepochybne vyplývať vina obvineného, resp.
obžalovaného. Dôraz na tento právny princíp vylučuje oslabovanie nárokov na náhradu nemajetkovej

ujmy za vedené trestné stíhanie u osôb oslobodených spod obžaloby, či zbavených obvinenia, osobitne,
ak trestné stíhanie bolo založené na dôkazoch získaných spôsobom odporujúcim zákonu. Podstatou
trestného konania je ochrana spoločnosti pred protiprávnym nedovoleným konaním, a sankcia pre
subjekty, ktorého sa takéhoto konania dopúšťajú. Teda už z princípu má trestné konanie sledovať
legitímny cieľ, čo však môže byť realizované len legálnymi prostriedkami tak, aby ani zo strany

štátu, ktorého zaťažuje povinnosť preukázať vinu obvineného, resp. obžalovaného nedochádzalo k
porušovaniu noriem, ktoré spoločnosť stanovila ako medze zásahu do slobôd jednotlivca. V právnom
štáte právny poriadok nechráni štátnu moc pred občanmi, ale určuje postup orgánov verejnej moci, aby
neboli porušované práva občanov (II.ÚS 62/99). Zodpovednosť štátu za výsledok konania jeho orgánov
prejavujúci sa aj v podobe nepreukázania viny osobám, ktoré boli obvinené z trestného činu, sa spravuje

princípomobjektívnejzodpovednosti,existujúcejbezzreteľanazavinenie.Pretojevkonečnomdôsledku
rozhodujúcimmeradlomzákonnostizačatia(vedenia)trestnéhostíhaniajehoneskoršívýsledok.Vtomto
odvolací súd odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v bodoch 88., 89., a ustálenú
súdnu judikatúru od záveroch ktorej nie je dôvod odchýliť sa ani v tomto konaní (Najvyšší súd SR
sp.zn. 1Cdo/53/93, 3Cdo 194/2010, 4 Cdo/54/2011, 7Cdo 87/2012, 4 Mcdo 15/2009, III. ÚS 754/16).

Súdna prax je jednotná v názore, že nie je rozhodujúce ako bolo vyhodnotené pôvodné podozrenie zo
spáchania trestnej činnosti, ale to, či sa podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Pokiaľ v konečnom
dôsledku došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby, to znamená, že trestné konanie voči nemu bolo
vedené neoprávnene, je preto daná objektívna zodpovednosť štátu za škodu a nemajetkovú ujmu
žalobcovi spôsobenú.

21.Pokiaľsúdpriznalžalobcovinároknanáhradunemajetkovejujmyvrozsahu10.000€(zodôvodnenia
napadnutého rozsudku v spojení s výrokom rozhodnutia je nepochybné, že náhrada nemajetkovej
ujmy bola žalobcovi priznaná len v rozsahu 10.000 €, keď v odôvodnení rozhodnutia sa súd dopustil
zrejmej nesprávnosti, ak uviedol, že za primeranú považoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

11.000 €, ktorá zrejmá nesprávnosť -chyba v písaní je zjavná, lebo súd v odôvodnení súčasne uviedol,
nárok na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu 11.000 € zamietol), rozhodnutie súdu v
tomto rozsahu nevybočilo z medzí kritérií ustálených súdnou judikatúrou pre určenie výšky primeranej
náhrady (Najvyšší súd SR sp.zn 4Cdo/171/05, 6Cdo 37/12, 6 Mcdo 15/12, 3Cdo/19/18). V súlade
s uvedenou judikatúrnou praxou stanovenie primeranej náhrady nemajetkovej ujmy sa musí diať pri

zohľadnení konkrétnych okolností prípadu a nevyhnutne v súvislostiach s inou hmotnoprávnou úpravou
upravujúcou odškodňovanie, ako napr. náhrada škody pre obete trestných činov. Určenie hranice
maximálnej náhrady nemajetkovej ujmy upravenej zákonom č. 514/03 Z.z. je len pokračovaním už
nastoleného trendu legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské právazdôrazňujúcich zásadu, že výška náhrady pri osobnostných právach musí zohľadňovať výšku náhrady
priznávanú za telesné zranenia alebo priznávanú obetiam trestných činov. Súd v odôvodnení poukázal
na skutkové zistenia vyplývajúce mu z výpovedí svedkov, z ktorých vychádzal (bod 61 až 65, bod 95

až 97 odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku), a z ktorých mu vyplynulo, že trestné stíhanie
žalobcu malo na neho nepochybne negatívny dopad, keď obmedzilo jeho rodinné a priateľské kontakty,
odrazilo sa nepriaznivo na jeho psychickom vnímaní. Miesto bydliska žalobcu je obcou s malým počtom
obyvateľov, v ktorej sa rýchlo rozšírila informácia o trestnom stíhaní žalobcu, jeho možnom odpočúvaní,
čo malo za následok prirodzené obmedzovanie kontaktov zo strany jeho najbližších a jeho známych a

viedlo k určitej izolácii, žalobca bol utiahnutý, nevenoval sa toľko spoločenskému kontaktu so svojimi
známymi.Súdvzaldoúvahydobutrestnéhostíhania11rokov,osobužalobcu,ktorýbolmladým,dovtedy
netrestaným človekom, no súčasne vykonaným dokazovaním nezistil výrazne negatívny dopad na ďalší
chod osobného, rodinného života žalobcu, jeho spoločenského uplatnenia, či pracovnej sféry, keďže
žalobca sa riadne sa zamestnal a s priateľkou, s ktorou udržiaval známosť už počas trestného konania
si založil rodinu.

22. Súd prvej inštancie však opomenul prihliadať aj na ďalší z následkov spojených so zodpovednosťou
štátu za nezákonné rozhodnutie vyplývajúce z uznesenia o začatí trestného stíhania a v trestnom
konaní vykonaných odposluchov žalovaného, ktoré predstavovali zásah orgánov štátu do osobnostnej
sféry žalobcu počas výkonu nezákonného odpočúvania, za ktoré nesie zodpovednosť žalovaný. Pokiaľ

žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku ujmy spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
avšak je zrejmé, že taká ujma vznikla, nemôže mu nebyť vôbec priznaná.

23. Nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia zasiahla do života žalobcu, keď bolo voči nemu
vedené trestné konanie, ktoré sa považuje za neoprávnené, počas ktorého bolo zasiahnuté v rozpore

so zákonom do jeho práva na súkromie, zahrňujúceho tiež právo na ochranu osobnej telefonickej
komunikácie. Všeobecné súdy v trestnom konaní konštatovali nezákonnosť odpočúvania žalobcu, ktorý
nedovolený zásah do jeho súkromia je rovnako potrebné zohľadniť pri odškodňovaní nemajetkovej
ujmy spôsobenej trestným stíhaním. Ústavný súd SR v rozhodnutí I. ÚS 360/2018 zdôraznil subsidiaritu
zásahu ústavného súdu v prípadoch nezákonných odposluchov, ktorý prichádza do úvahy až v prípade,

ak poskytnutie ochrany nebolo možné (neprichádzalo do úvahy) v konaní pred všeobecnými súdmi.
Nezákonnosť získaných dôkazov sa prejavila jednak v porušení práva žalobcu na spravodlivý súdny
proces, výsledkom čoho bolo oslobodenie spod obžaloby, a súčasne došlo k nezákonnému zásahu
do jeho práva na súkromie, pre porušenie princípov legality, legitimity a proporcionality zásahu. Ide o
ďalší z aspektov negatívneho zásahu štátu, s ktorým sa nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia

spájalo, a už len samotná existencia narušenia osobnostnej sféry jedinca štátnou mocou bez splnenia
zákonných podmienok odôvodňuje zohľadnenie tejto skutočnosti pri náhrade nemajetkovej ujmy. Pokiaľ
bola konštatovaná nepoužiteľnosť takto získaných dôkazov v trestnom konaní nemožno na ne ako na
zákonné, či prípustné dôkazné prostriedky prihliadať v inom konaní pred všeobecným súdom, ako sa
toho v odvolaní dovolával žalovaný.

24. Prihliadajúc na následky neoprávnene vedeného trestného stíhania žalobcu v jeho osobnom
a rodinnom živote, v oblasti spoločenského postavenie a pracovného uplatnenia, zásah do práva
na súkromie vyvolaný nezákonným odpočúvaním, dobu trestného stíhania, za primerané finančné
zadosťučinenie odvolací súd považoval sumu 11.000 €, z ktorých dôvodov zmenil rozsudok v zamietavej

časti tak, že žalobcovi priznal pri zohľadnení už priznaného plnenia sumu 1.000 €, a potvrdil
rozsudok v rozsahu priznanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy 10.000 €. V zostávajúcom rozsahu
nárok žalobcu v pomere k preukázaným objektívnym následkom na jeho živote, zdraví, osobnosti,
spoločenskom postavení a uplatnení v pracovnej sfére, nie je odôvodnený, a ani porovnateľný s
prípadmi, na ktoré žalobca poukazoval. Žalobcom žiadané plnenie nad priznanú sumu nezodpovedá ani

všeobecnej predstave o spravodlivosti, keď finančné zadosťučinenie v prípade neoprávnene vedeného
trestného stíhania nemôže byť neadekvátne v pomere k odškodňovaniu porovnateľnej, či ďaleko
zásadnejšej ujmy, ako je tomu v prípadoch ujmy spôsobenej úmrtím blízkej osoby, ťažkých následkoch
na zdraví spôsobených dopravnou nehodou, či škody priznávanej osobám poškodených násilným
trestným činom. Bydliskom žalobcu je obec Q. s relatívne malým počtom 350 obyvateľov, v ktorej sa

rýchlo rozšírila informácia o trestnom stíhaní žalobcu. Vedomosť o trestnom stíhaní, ktoré malo byť
navyše vedené za spáchanie skutku v organizovanej skupine, nepochybne vyvolalo odstup, formálnosť
vzťahov, obmedzenie spoločenských kontaktov, a predstavovalo i emocionálnu záťaž pre rodinných
príslušníkov. No žalobca v konaní nepreukázal, a napokon ani netvrdil existenciu vážnych následkov,vo forme rozvratu rodinných vzťahov, spoločenských väzieb, či narušenie jeho psychického a fyzického
zdravia. Napriek faktu, že trestné stíhanie je pre každého jednotlivca stresujúcou záťažou, v danom
prípade sa žalobca v čase začatia trestného stíhania, pravdepodobne aj vzhľadom na svoj mladý vek

(22 rokov), nenachádzal v takej spoločenskej, sociálnej, či rodinnej situácii, narušenie ktorej vplyvom
trestného konania by mu spôsobilo ťažko napraviteľné následky. Z výpovedí žalobcu a svedkov vyplýva,
že zásah do priateľských, kamarátskych väzieb iniciovaných trestným stíhaním sa podarilo obnoviť,
resp. tieto kontakty nepokračovali v dôsledku zmeny životnej situácie žalobcu, či jeho bývalých priateľov
a známych, ktorí pracovali v zahraničí, založili si rodinu, čo prirodzene vplývalo aj na charakter a

intenzitu vzťahov. Žalobca počas trestného stíhania nadviazal vážnu známosť, s ktorou si založil vlastnú
rodinu, zamestnal sa, pričom v konaní nepreukázal, aby práve trestné stíhanie zmarilo akékoľvek jeho
pre budúcnosť reálne uvažované a uskutočniteľné aktivity, ani neboli zistené žiadne následky na jeho
psychickom, či fyzickom zdraví. Zamietavý výrok rozsudku nad priznanú sumu 11.000 € bol preto ako
vecne správny potvrdený.

25. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v zodpovedajúcom rozsahu odzrkadľuje aj rozsah náhrady
priznávanej obetiam trestných činov, keď v zmysle § 5 zák. č. 215/2006 Z.z. platného a účinného v
čase oslobodenia žalobcu spod obžaloby sa primeranosť sumy náhrady posudzovala podľa osobitných
predpisov o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom maximálna suma
odškodnenia za smrť predstavovala 50-násobok minimálnej mzdy v národnom hospodárstve, čo

zodpovedalo v tom čase sume 19.000 € (50 x 380 €). Peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je adekvátna
aj v pomere k prípadom porovnateľných s prípadom žalobcu, pri zohľadnení charakteru zásahu i
následkov na živote poškodených (Krajský súd Košice spzn.1Co/118/19 1.800 € za 6 rokov trvajúce
trestné stíhanie, keď sa nepreukázal iný významný vplyv na život poškodeného, sp.zn. 6Co/186/17,
5.000 € za 4 roky trvajúce trestné stíhanie; ujma za zásah do práva na súkromie nezákonným

odpočúvaním v prípade osôb, u ktorých nebolo vedené trestné stíhanie I.ÚS/274/05 5.000,- Sk,
nezákonné odpočúvanie 9 mesiacov III.ÚS/133/2010 5.000 €; ujma vzniknutá úmrtím blízkej osoby
manžela a otca v aktívnom veku, priznané odškodnenie na úrovni 23.000 € Krajský súd v Košiciach
sp.zn.2Co/52/2018). Vyššie sumy náhrad sú priznávané len za ďaleko závažnejšie následky na živote,
či zdraví osôb poškodených zásahom do osobnostných práv (úmrtie, nenávratná strata príležitosti viesť

rodinný život, spoločensky a pracovne sa uplatniť, neodstrániteľné následky na zdraví, a pod.), s ktorými
ujmu vzniknutú žalobcovi rozhodne nemožno porovnávať.

26. Žalovaný dôvodne namietal aj nesprávne posúdenie nároku žalobcu na úroky z omeškania.
Judikatúra Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 6Cdo/185/11, 1Cdo/15/97) sa ustálila na názore, podľa

ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, a až po uplynutí takto určenej lehoty splnenia sa
dlžník-žalovaný, dostáva do omeškania. Odvolací súd nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by sa mal
odchýliť od záverov uvedeného rozhodnutia, poukazuje pritom aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp.zn.7Cdo/100/2017, 7MCdo/16/2011. Pretože okolnosti významné pre priznanie peňažnej náhrady

nemajetkovej ujmy sú známe až z rozhodnutia súdu, až uplynutím lehoty uloženej súdom na splnenie
tejto povinnosti, sa žalovaný dostane do omeškania s jej zaplatením. Z uvedených dôvodov bol
napadnutý výrok rozsudku v časti úrokov z omeškania priznaných z náhrady nemajetkovej ujmy
zmenený v súlade s § 388 CSP tak, že žaloba bola v tejto časti príslušenstva pohľadávky zamietnutá.

27. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 396 ods. 2 CSP v spojení
s § 255 ods. 1, 2 CSP vychádzajúc zo zásady procesnej zodpovednosti sporových strán za výsledok
konania, ktorých pomer úspechu a neúspechu v konaní hodnotil ako zhodný. Odvolací súd prihliadal
na charakter nároku, ktorý sa týka odškodnenia nemajetkovej ujmy, kedy sa úspech sporovej strany
viaže na preukázanie dôvodnosti základu nároku, pričom rozsah plnenia je závislý na úvahe súdu, ktorá

nie je v celom rozsahu predvídateľná žalobcom. So záverom, že žalobca sa považuje za procesne
úspešného aj pri priznaní čiastočného plnenia v prípade, ak rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, či
znaleckého posudku, ktoré nie sú v celom rozsahu predvídateľné, sa zhoduje aj komentár autorov k
Civilnéhosporovémuporiadku(C.H.BECK,Civilnýsporovýporiadokrokvydania2016str.927,komentár
autorov Števček, Ficová, Baricová a kol.). Predmetom sporu bol v zmysle žaloby a jej zmeny nárok na

náhradunemajetkovejujmyztitulunezákonnéhorozhodnutia(uznesenieovzneseníobvineniavspojení
nezákonnýmodpočúvaním)aztitulunesprávnehoúradnéhopostupu(prieťahy,„evidencia“odposluchov
v spise). V časti peňažného plnenia zodpovedajúceho nesprávnemu úradnému postupu žalobca nesie
zodpovednosťzazastaveniekonania,vktoromrozsahuvzalžalobuspäťatedasapovažujezaprocesneneúspešnú sporovú stranu, v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie je
procesne úspešnou sporovou stranou. Pomer úspech a neúspechu žalobcu a žalovaného tak zhodne
predstavuje 50 %. To sa rovnako týka aj procesného úspechu, respektíve neúspechu sporových strán

v odvolacom konaní, v ktorom bol každý z odvolateľov úspešný len v čiastočnom rozsahu, čo rovnako
zodpovedá zhodnej procesnej úspešnosti 50 %. V súlade s § 255 ods. 2 CSP preto odvolací súd
rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

28. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolsképrávnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred

diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).