Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/213/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4303899759
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4303899759.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grősslingova 4, Bratislava, IČO: 36
864 421, proti povinnej: P. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ul. O. XX, V., o vymoženie sumy 461,73 eura s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice č. k. 9Er/379/2003-19
zo dňa 28. februára 2012, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 9Er/379/2003-19 zo dňa 28. februára 2012 p o
t v r d z u j e.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi, náhradu trov
exekúcie vo výške 109,46 eura do troch dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g), § 41 ods. 2 písm. c) zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 22 ods.
2 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov exekúcie rozhodol s poukazom na § 200 ods. 1 a 2, § 196

a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a § 14 ods. 1, 2 a 3, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1 a § 23 vyhlášky č.
288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) v znení účinnom
do 30. 04. 2008.

Súd prvého stupňa konštatoval, že exekučným titulom v tomto exekučnom konaní je notárska
zápisnica napísaná dňa 30. 05. 2003. Vykonateľnosť notárskej zápisnice sa skúma rovnako ako pri

vykonateľných rozhodnutiach podľa predpisov procesného práva, t.j. skúma sa formálna a materiálna
stránka vykonateľnosti. Exekúcia v predmetnej veci je vedená na základe exekučného titulu - notárskej
zápisnice, ktorej skutkovým a právnym základom je zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a
povinným dňa 19. 03. 2003, ktorou sa oprávnený ako veriteľ zaviazal poskytnúť povinnému úver v sume
9000,-Sk a povinný sa zaviazal poskytnutú sumu vrátiť zvýšenú o poplatok vo výške 4910,-Sk, teda
celkovo zaplatiť sumu 13910,- Sk v 13 dvojtýždenných splátkach po 1070,- Sk. V predmetnej notárskej

zápisnici povinný zastúpený na základe písomného splnomocnenia uvedeného v zmluve o úvere
advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom, uznal záväzky vyplývajúce z uvedenej zmluvy a vyjadril súhlas s
vykonateľnosťou notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku ako exekučného titulu. K
tejto skutočnosti súd prvého stupňa uviedol, že takýto právny úkon - splnomocnenie za účelom uznania
dlhu je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Potom takéto splnomocnenie je
pre obchádzanie zákona neplatným právnym úkonom. Nadväzujúc na absolútnu neplatnosť právneho

úkonu,ktorýmjesplnomocnenienaspísanienotárskejzápisnice,ktorýmdošlojednakkuznaniuzáväzku
povinného ako aj k určeniu lehoty na plnenie je zrejmé, že ani exekučný titul - notárska zápisnicanemôžebyťexekučnýmtitulomoprávňujúcimviesťvočipovinnémunútenývýkonpovinnostivymedzenej
v exekučnom titule. S poukazom na to, že sa v predmetnej exekúcii vyskytol dôvod znemožňujúci
pokračovanie v jej vykonávaní, súd rozhodol v súlade s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

O náhrade trov exekúcie rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi priznal trovy exekúcie pozostávajúce z
hodinovej odmeny za upovedomenie o začatí exekúcie 40 min., prípravu podkladov na súpis hnuteľných
vecí 60 min., upovedomenie o vykonaní súpisu hnuteľných vecí 40 min, spracovanie trov 30 min., spolu

170 min., t.j. 3 hodiny x 6,64 eura, z paušálnej odmeny podľa § 14 ods. 1 a 2 a § 15 ods. 1 písm. a),
b), c), d) vyhlášky spolu 4 x 3,32 eura, z náhrady účelne vynaložených hotových výdavkov - poštovné
v sume 12,25 eura, spotrebný materiál 2,17 eura, cestovné náhrady Šaľa - Tlmače a späť 90 km dňa
20.10.2003 - 180 km x 0,23 eura/1 km = 41,40 eura + 20% DPH = 49,68 eura a z náhrady za stratu času
pri súpise hnuteľných vecí mimo exekútorského úradu a za čas strávený na ceste do tohto miesta a späť
- 210 min - 7x 0,66 eura / 1 polhodina + 20 % DPH = 5,53 eura, spolu trovy exekúcie v sume 109,46

eura (vrátane 20% DPH z trov exekútora) a na ich úhradu zaviazal podľa § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku oprávneného.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že odňal účastníkovi možnosť konať
pred súdom, že nezistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súd
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v zmysle § 44 ods.
2 Exekučného poriadku exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom
absolútnej nepozornosti. Namietal, že Zákon o notároch a notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy

je notár povinný odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu. A preto táto právomoc nemôže byť na
základe extenzívnej interpretácie prenášaná na súd, pretože by dochádzalo k zásahu do princípu
právnej istoty a princípu ochrany dôvery subjektov práva v právny poriadok. Skonštatoval, že ak
notár neodmietne vykonať úkon, zaniká právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so
zákonom a chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi rozhodnutiami

exekučný súd. Namietal, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica
bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Zastával názor, že platná notárska zápisnica má rovnaké
účinky ako rozsudok všeobecného súdu a preto s ňou musí exekučný súd nakladať rovnako ako
s rozsudkom všeobecného súdu. Zdôraznil, že súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah
notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ďalej tvrdil, že súd pri rozhodovaní o právnom postavení

účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte
spojené s exekučnou vecou. Ďalej dospel k záveru, že odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno
ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.
Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu

prameňaprávaapretosaňounemoholriadiť.Nazákladeuvedenéhopretotvrdil,žežalobcaboluvedený
do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných
osôb v porovnateľnom postavení. Namietal ďalej, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ďalej že
nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný súd

vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím
vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej namietal, že
plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných
zmluvných podmienok. Dodal, že žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po
udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Poznamenal,

že zástupca povinného žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, keďže bol na základe
plnomocenstva oprávnený uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. V závere konštatoval, že nie sú dané
dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Dodal, že od vydania exekučného titulu ani od vydania
poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali
viesť k zmene postoja súdu. S poukazom na vyššie uvedené preto žiadal, aby súd napadnuté uznesenie

zrušil a vec vrátil súd prvého stupňa na ďalšie konanie.

Taktiež v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a žiadal súd, aby
podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 vetaprvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal
za to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy,

k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh
na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Následne podaním doručeným súdu prvého stupňa 31. 08. 2012 oprávnený podal podanie označené
ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o

fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Oprávnený v predmetnom
podaní okrem doplnenej argumentácie k podanému odvolaniu navrhol, aby súd konanie podľa § 109
ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj
jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho

mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto
základe zamietnuť exekúciu pohľadávky vyplývajúcej z tejto zmluvy. Druhá prejudiciálna otázka znie,
či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Ďalej v písomnom podaní zo dňa 18. 04. 2013 doručenom súdu prvého stupňa dňa 23. 04. 2012
a označenom ako odvolanie, oprávnený namietal odňatie možnosti konať pred súdom, nakoľko mal
za to, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie. V
danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv, tým, že exekučný súd

nezohľadnil pri aplikácii smernice č. 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov na neprijateľnú
podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k
prípadnému stanovisku povinného.

K odvolaniu oprávneného sa vyjadril aj súdny exekútor, pričom uviedol, že mu neprináleží hodnotiť

právne závery súdu prvého stupňa vzhľadom na jeho postavenie v exekučnom konaní. Účastníkom
konania je len čo do trov exekúcie, pričom tieto mu súd prvého stupňa priznal tak ako si ich vyčíslil v
súlade s Exekučným poriadkom a vyhláškou.

K odvolaniu oprávneného sa vyjadrila aj povinná, pričom uviedla, že od spoločnosti Pohotovosť si vzala

úver, ale pre uplynutý čas nevie, v ktorom roku. Nesedí jej dátum uzavretia zmluvy 19 .03. 2003, keďže
platby má z roku 2002. Je nezamestnaná a vymáhaná suma je pre ňu vysoká. Žiadala preto súd celé
konanie zrušiť. V závere poukázala na to, že zaslala dôkaz o zaplatení v podobe ústrižkov, ktoré majú
na zadnej strane logo spoločnosti.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 OSP.

Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 27.07.2003,
kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor
písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 07.08.2003 požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 02.09.2003 vydal súdnemu exekútorov
JUDr. Ľubomírovi Pekárovi, poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia

- notárskej zápisnice sp. zn. N XXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX zo dňa 30.05.2003. Následne súd prvého
stupňa vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, schválených zmierov, platobných

výmerov, výkazov nedoplatkov a dohôd, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Podľa tohto zákona
možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých
je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná
osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená

osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v zmysle vyššie citovaného ustanovenia konštatuje správnosť zistenia skutkového
stavu súdom prvého stupňa a jeho správne právne posúdenie, preto v celom rozsahu poukazuje na

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že notárska zápisnica je
ako exekučný titul uznaná predpismi procesného práva, t.j. jedná sa o procesno-právny inštitút, ktorý
nadväzuje na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku, kde

nedostatok zákonom stanovených formálnych náležitostí spôsobuje, že listina označená ako notárska
zápisnicaniejeverejnoulistinou(uktorejsasprávnosťobsahu,ktorýjevnejuvedenýpredpokladápodľa
§ 134 OSP) a ani spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, čo je
následne dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko
je tu dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 citovaného zákona, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 39 citovaného zákona, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje

zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatuje, že súd prvého stupňa sa
správne v tomto prípade zaoberal podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou, ktorou je to, či
splnomocnenieauznaniedlhuzazákladetohojeplatnýmprávnymúkonom.Odvolacísúdvtomtosmere

poukazuje na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré vyžaduje, aby záujmy zástupcu
neboli v rozpore so záujmami zastúpeného. V prípade nesplnenia podmienok uvedených v § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka je právny úkon takejto osoby absolútne neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka)
a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli.

Povinná zmluvu o úvere vrátane splnomocnenia uzavrela dňa 19.03.2003, pričom splnomocnenie bolo
súčasťou zmluvy o úvere aj s výberom konkrétneho advokáta, bez možnosti výberu povinnou. Odvolací
súd v tomto smere poznamenáva to, že povinná splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, pričom odvolaciemu súdu vzhľadom na množstvo
obdobných prejednávaných vecí je zrejmé, že Mgr. Tomáš Kušnír súčasne vystupuje opakovane ako

splnomocnenec povinných v ďalších obdobných veciach a aj ako splnomocnenec spoločností, ktorých
predmetom činnosti je poskytovanie úverov. Z toho je možné usúdiť, že sa o pohľadávkach dozvedel
práve od oprávneného a konal na jeho pokyn. Keďže sa v tomto prípade jednalo o osobu známu práve
oprávnenému, splnomocnenie, ktoré povinná udelila pri podpise zmluvy o úvere advokátovi konajúcemu
v prospech oprávneného za účelom uznania dlhu, je pre existenciu rozporu záujmov neplatným právnym

úkonom a uznanie dlhu je na základe takéhoto splnomocnenia taktiež absolútne neplatným právnym
úkonom.Okrem vyššie uvedeného v predmetnej exekučnej veci splnomocnenie na uznanie dlhu bolo dlžníkom
udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď dlh z omeškania ešte neexistoval, t.j. dlžník sa vopred vzdal
svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho

výške. Taktiež splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu sám určil lehotu dokedy má byť
uznaný dlh dlžníkom zaplatený bez toho, aby bol na to splnomocnený dlžníkom.

V závere odvolací súd poznamenáva, že súd prvého stupňa bol povinný na zákonné prekážky výkonu
exekúcie prihliadnuť tak, aby účastníkom konania svojim rozhodnutím neodňal možnosť konať pred

súdom a aby bola exekúcia zastavená v momente, kedy jej pokračovaniu bránia zákonné dôvody.
V exekučnom konaní má súd totiž postupovať z úradnej povinnosti v prípadoch, v ktorých Exekučný
poriadok dáva právomoc rozhodnúť, ako je to aj v prípade rozhodnutia o zastavení konania. Vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je oprávnený
a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd tak môže urobiť na návrh ale aj

bez návrhu. Súd prvého stupňa preto správne na podklade vyššie uvedených skutočností podľa § 57
ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil,
nakoľko notárska zápisnica nie je listinou o právnom úkone o uznaní dlhu povinného lebo pre neplatné
splnomocnenie účastníka nie je verejnou listinou a ani spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods.
2 písm. c) Exekučného poriadku.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol vo výroku vecne správne.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v

tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje

sa však vždy uznesením.

Súd v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP, na ktoré odkazuje oprávnený, je povinný
prerušiť konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor
Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej otázke), kde v tomto konaní Súdny

dvorEurópskejúnievydávarozhodnutiaootázkachvýkladuaplatnostikomunitárnehoprávapotrebného
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Nie je možné však povinnosť vnútroštátneho
súdu požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke vykladať absolútne. Predpokladom tejto
povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca

sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre danú konkrétnu vec, nakoľko zmyslom a cieľom
predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad a používanie komunitárneho práva a nie vyriešenie
konkrétneho sporu. Vyžaduje sa teda bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym
súdom, nie otázku akademickú, nesúvisiacu s vecou.

Odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle
ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť
zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného
konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný predpis,

t.j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný predpis
možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol. V
zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.Rozhoduje sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku
zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“. To znamená, že ak iba ak
Exekučný poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V tomto prípade možnosť prerušenia exekučného konania vylučuje samotný Exekučný poriadok vo
svojom ustanovení § 36 ods. 5, ktorým je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza
v exekučnom konaní do úvahy možnosť prerušenia konania ani podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP ani
podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na neplatnosti splnomocnenia a následne aj notárskej
zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Odvolací súd sa s uvedenou právnou argumentáciou stotožňuje
a navyše poznamenáva, že predloženie vyššie citovanej prejudiciálnej otázky by okrem neprípustnosti
prerušenia exekučného konania v tomto prípade ani nesúviselo s vecou vzhľadom na to, že súd prvého
stupňa exekúciu zastavil z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým bolo splnomocnenie
udelené v zmluve o úvere a následne na jeho základe samotné uznanie dlhu, ktoré boli podkladom pre

vydanie exekučného titulu. Súd prvého stupňa tak rozhodoval podľa ustanovení Exekučného poriadku
a Občianskeho zákonníka (ktoré danú problematiku riešia) bez potreby aplikácie komunitárneho práva
a smernice Rady č. 93/13/EHS.

Odvolací súd na podklade uvedeného (v prípade, ak by aj pripustil možnosť prerušenia exekučného

konania) dospel k záveru o neexistencii potreby predkladať citované otázky Súdnemu dvor EÚ, nakoľko
uvedené predbežné (prejudiciálne) otázky si na základe konštantnej judikatúry vie súd vyriešiť sám a
odvolací súd stotožniac sa s jeho právnym názorom jeho rozhodnutie ako vo výroku vecne správne
aj potvrdil. Predbežné otázky citované odvolateľom preto nemajú právnu relevanciu pre danú vec,
ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodnutie o predbežnej otázke totiž nenahrádza

rozhodnutie vo veci samej jeho úlohou je zabezpečiť jednotný výklad a používanie komunitárneho práva
a nie vyriešenie konkrétneho sporu. S poukazom na to, odvolací nepovažoval za potrebné zaoberať sa
ostatnými odvolacími námietkami.

Taktiež odvolací súd nie je ani toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku bolo v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná, čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade
ani nerozhodoval.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.

V závere odvolací súd vo vzťahu k podaniu zo dňa 18.04.2013 označenému ako odvolanie poukazuje na
§ 205 ods. 3 OSP, v zmysle ktorého rozsah a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie. Po uplynutí 15-dňovej lehoty sa tak samotné odvolacie dôvody dopĺňať nemôžu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.