Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. apríl 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/28/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0020203181
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:0020203181.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov
senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Jany Dudíkovej vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti E.
F., nar. X.X.XXXX a B. Q. F., nar. XX.X.XXXX, deti rodičov matky S. F., nar. X.X.XXXX, trvale bytom v
E. na P. 5, toho času v J. kráľovstve R. T. a J. P., a otca E. E., nar. XX.X.XXXX, bývajúceho v W. XX,
v konaní o návrhu otca na úpravu styku s maloletými deťmi o odvolaní otca proti uzneseniu Okresného

súdu Michalovce z 15.10.2020 č.k. 23P/113/2020-13 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j euznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením vyhlásil, že nemá právomoc konať o úprave styku otca
s maloletými deťmi, konanie zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá
nárok na náhradu trov konania.

2. Uviedol, že z obsahu návrhu otca, ktorým sa domáha úpravy styku s maloletými deťmi, vyplýva,
že matka a maloleté deti žijú vo Veľkej Británii, ktorá skutočnosť vyplýva aj zo spisu Okresného súdu
Michalovce sp. zn. 23P/212/2018, v ktorom konaní rozhodoval o vyživovacej povinnosti otca k maloletým
deťom. V odôvodnení citoval čl. 8 ods. 1, čl. 17, čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2 písm. a) Nariadenia Rady
(ES) č. 2201/2003 a konštatoval, že vzhľadom na obvyklý pobyt maloletých detí nie je daná právomoc

podľa čl. 8 ods. 1 predmetného nariadenia, preto s poukazom na ust. čl. 17 tohto nariadenia vyhlásil,
že nemá právomoc vo veci konať a konanie v súlade s ust. § 9 Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“) zastavil. Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil § 52 Civilného mimosporového
poriadku (ďalej len „CMP“).

3.Protitomutouzneseniupodalvzákonnejlehoteotecodvolanie,vktoromžiadaloprešetrenieavydanie

nového uznesenia, nakoľko jemu ako rodičovi maloletých detí je odopieraná účasť na ich výchove.
Poukázal na to, že Okresný súd Michalovce riešil jeho návrh na zníženie výživného a rozhodol aj napriek
tomu, že v tom období sa deti zdržiavali mimo ich trvalého pobytu, to znamená mimo územia Slovenskej
republiky.

4. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 2.12.2020 č.k. 7CoP/123/2020 vrátil vec súdu prvej

inštancie ako predčasne predloženú z dôvodu, že konajúci súd matke maloletých detí nedoručil návrh
na začatie konania, napadnuté uznesenie ako aj odvolanie otca, čím aj s poukazom na článok 48 ods.
2 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na to, aby bola jeho vec prerokovaná verejne a v jeho
prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom a skutočnostiam v konaní, by bola matke
odňatá možnosť konať pred súdom.

5. Súd prvej inštancie po doručení predmetných písomností matke opätovne dňa 18.3.2021 predložil
vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní otca.6. Matka sa k odvolaniu otca nevyjadrila.

7. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

9. Podľa Článku 8 odsek 1 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,
ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len ,,Nariadenie Rady“ alebo „Nariadenie Brusel
II“) súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má
obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.

10. Podľa Článku 8 odsek 2 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, odsek 1 sa uplatňuje s výhradou
ustanovení článkov 9, 10 a 12.

11. Podľa Článku 9 odsek 1 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, keď sa dieťa oprávnene presťahuje z

jedného členského štátu do iného členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt, súdy členského
štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa si zachovávajú, ako výnimku z článku 8, právomoc počas
trojmesačného obdobia po presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o práve styku, ktorý bol vydaný v tomto
členskom štáte predtým, ako sa dieťa presťahovalo, ak nositeľ práva styku na základe rozsudku o práve
styku má naďalej svoje obvyklý pobyt v členskom štáte pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa.

12. Podľa Článku 10 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, v prípade neoprávneného premiestnenia alebo
zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne
pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa
nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a:

a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením
alebo zadržaním, alebo
b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán
alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu
dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok:

i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o
mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do
ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané;
ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa
nepodala nová žiadosť;

iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred
neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7;
iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným
premiestnenímalebozadržaním,vydalirozsudokoopatrovníckompráve,zktoréhonevyplývapovinnosť
návratu dieťaťa.

13. Podľa Článku 17 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, ak sa začalo konanie na súde členského štátu
vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať, a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do
právomoci súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.

14. Podľa Článku 12 ods. 3 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, súdy členského štátu majú takisto
právomoc v otázkach rodičovských práv a povinností aj v iných konaniach, ako sú konania uvedené v
odseku 1, ak:
a) dieťa má vo vzťahu k tomuto členskému štátu podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že

jeden z nositeľov rodičovských práv a povinností má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte, alebo že
dieťa je štátnym príslušníkom tohto štátu; a
b) všetci účastníci konania prijali právomoc súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase
začatia konania, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.15. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR majú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie
prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu je potrebné skúmať právomoc vo

veciach rozvodu a vo veciach rodičovských práv a povinností a prednostne aplikovať nariadenie Rady
(ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo
veciach rodičovských práv a povinností. V teórií i praxi (najmä výkladovej praxi Súdneho dvora EÚ) sa
nariadenie Brusel II bis vykladá ako nariadenie s extrakomunitárnou právomocou, teda nariadenie, ktoré
a aplikuje na všetky prípady, ktoré sa dostanú pred národné súdy, ak spĺňajú jeho podmienky. Nariadenie

má prednosť pred aplikáciou dvojstrannej zmluvy.

16. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 65 a § 66 CMP a dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne rozhodol, ak zastavil konanie o návrhu otca na úpravu jeho styku s maloletými
deťmi, pretože nie je daná jeho právomoc konať vo veci. Podľa citovaného čl. 8 Nariadenia Brusel II

je rozhodujúcim kritériom pre určenie právomoci obvyklý pobyt detí v členskom štáte v čase začatia
konania. Vzhľadom na to, že čl. 8 Nariadenia neobsahuje žiaden výslovný odkaz na právo členských
štátov s cieľom určiť zmysel a rozsah pojmu „obvyklý pobyt“, toto určenie sa musí vykonať s ohľadom
na kontext ustanovení nariadenia a jeho cieľ, najmä ten, ktorý vyplýva z jeho odôvodnenia č. 12, podľa
ktorého ním stanovené kritériá právomoci sú konštruované tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu

dieťaťa, a najmä kritériu blízkosti. Štát obvyklého pobytu dieťaťa musí byť určený na základe súhrnu
osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu, okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa v
členskom štáte musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých je možné vyvodiť, že táto prítomnosť
vôbec nemá dočasný alebo príležitostný charakter a že pobyt dieťaťa odzrkadľuje istú mieru začlenenia
dosociálnehoarodinnéhoprostredia,doúvahyjepotrebnévziaťnajmätrvanie,pravidelnosť,podmienky

a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť
dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti a rodinné a sociálne väzby dieťaťa
v danom štáte, t. j. štát v ktorom dieťa fakticky určitý čas žilo, kde navštevovalo školu, predškolské
zariadenie, zúčastňovalo sa mimoškolských aktivít, kde si vytvorilo blízke citové väzby k príbuzným
prípadne k priateľom a pod. Pojem obvyklého pobytu dieťaťa nemožno stotožňovať s pojmom trvalý

pobyt ani s pojmom bydlisko. Z obsahu spisu vyplýva, že maloleté deti E. a B. Q. dlhodobo žijú v
Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, maloletá sa narodila v meste Bradford, kde
sa s matkou zdržiavajú aj naďalej, čo otec potvrdil vo svojom návrhu, pričom je zrejmé aj to, že v
zahraničí spolu s nimi do roku 2018 býval aj on. Posúdením vyššie uvedených kritérií dospel odvolací
súd k záveru, že obvyklým pobytom maloletých detí je nepochybne Spojené kráľovstvo Veľkej Británie

a Severného Írska, kde došlo k ich prirodzenému začleneniu do sociálneho a rodinného prostredia so
zreteľom na dĺžku pobytu celej rodiny, prakticky od ich narodenia, pretože trvalý pobyt na území SR nie
je pre určenie obvyklého pobytu bezprostredne relevantný a nevytvára žiadne reálne väzby maloletých
detí k Slovensku. Je preto v najlepšom záujme maloletých detí ako aj spoľahlivého a rýchleho zistenia
skutkového stavu, aby konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, medzi ktoré podľa čl. 1

ods. 2 písm. a) Nariadenia Brusel II patrí aj opatrovnícke právo a právo styku s dieťaťom, prejednával a
rozhodoval súd vo Veľkej Británii, kde sa maloleté deti dlhodobo nachádzajú, čo v konečnom dôsledku
nespochybňuje ani otec, pričom jeho jedinou odvolacou námietkou je to, že zatiaľ čo Okresný súd
Michalovce jeho návrh na zníženie výživného napriek tomu, že už vtedy sa deti zdržiavali mimo územia
Slovenskej republiky prejednal a rozhodol, o jeho návrhu na úpravu styku naopak rozhodol tak, že

vyhlásil, že nemá právomoc konať o úprave styku a konanie zastavil.

17. Odvolací súd v súvislosti odvolacou argumentáciou otca považuje za potrebné zdôrazniť, že
posudzovanie právomoci konať vo veci zníženia výživného pre maloleté deti sa uskutočňuje na základe
iných kritérií a na základe inej právnej úpravy ako posudzovanie právomoci konať vo veci úpravy styku,

preto súd prvej inštancie v konaní o jeho návrhu na zníženie výživného správne aplikoval Nariadenie
Rady č. 4/2009 o vyživovacej povinnosti, ktoré sa vzťahuje na všetky druhy vyživovacej povinnosti
priznanej právom toho - ktorého členského štátu vyplývajúcej z rodinných vzťahov, príbuzenstva,
manželstva a švagrovstva. To znamená, vo veciach týkajúcich sa vyživovacej povinnosti s cudzím
prvkom v rámci Európskej únie sa preto prednostne aplikuje Nariadenie rady (ES) č. 4/2009 o právomoci,

rozhodnompráve,uznávaníavýkonerozhodnutíaospoluprácivoveciachvyživovacejpovinnosti.Podľa
článku 3 citovaného nariadenia, v členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti
daná:
a/ súdu podľa miesta obvyklého pobytu povinného, alebob/ súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo
c/ súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o osobnom stave, ak vec týkajúca
sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na

štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov, alebo
d/ súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a
povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto
právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov.

18. Vzhľadom na to, že otec v konaní o zníženie výživného podal svoj návrh na Okresný súd Michalovce,
nepochybne zvolil kritérium právomoci vyplývajúce z článku 3 písm. a) vyššie citovaného nariadenia,
to znamená podľa miesta obvyklého pobytu povinného, nakoľko obvyklý pobyt oprávnených maloletých
detí podľa článku 3 písm. b) nariadenia zjavne už vtedy nebol na území Slovenskej republiky a taktiež
neboli naplnené ďalšie dve kritériá uvedené v tomto článku pod písmenami c) a d). Vzhľadom na
prioritnú aplikáciu nariadenia je potrebné v jeho intenciách aplikovať i vnútroštátne predpisy týkajúce sa

miestnej príslušnosti súdu. Nakoľko z obsahu spisu vyplýva bydlisko povinného (otca maloletých detí) v
Michalovciach, preto bol na konanie o zníženie výživného príslušný Okresný súd Michalovce.

19. Vo veciach týkajúcich sa úpravy styku s cudzím prvkom je však potrebné aplikovať Článok 8
odsek 1 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, podľa ktorého súdy členského štátu majú právomoc vo

veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase
začatia konania. Takýmto štátom je v prípade maloletých detí F. jednoznačne Spojené kráľovstvo Veľkej
Británie a Severného Írska, pričom v tomto prejednávanom prípade neboli splnené ani podmienky pre
založenie právomoci súdu podľa článku 12 ods. 3 Nariadenia Brusel II, nakoľko matka výslovne (alebo
konkludentne) neprijala právomoc slovenského súdu. Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu

prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

20. Na záver odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a
Severného Írska síce už od 1.2.2020 nie je členom Európskej únie, avšak od 1.2.2020 do 31.12.2020
trvalo tzv. prechodné (implementačné) obdobie, počas ktorého v zmysle Dohody o vystúpení Spojeného

kráľovstva z Európskej únie sa Nariadenie Rady naďalej uplatňuje v súvislosti so súdnymi konaniami
začatými pred skončením prechodného obdobia.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).