Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. január 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5CoE/87/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2105205148
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Vladimír Vlček
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2105205148.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: N. C., narodený XX.XX.XXXX, bytom I.
č. XXXX/XXX, T. -K., o vymoženie 955,98 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vedenej u súdneho
exekútora JUDr. Pavel Šajánek, so sídlom Senica, Sadová č. 621, o odvolaní oprávneného proti

uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 24Er/66/2005-26 zo dňa 26. marca 2012, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvého stupňa“) žiadosť oprávneného
o zmenu exekútora zamietol exekúciu zastavil. Rozhodnutie s použitím ustanovení § 103 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), § 41 ods. 2 písm. c), § 57 ods. 1 písm. g), § 57

ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku (ďalej len „EP“) a ustanovení § 22 ods. 2, § 23, § 31 ods.
1, § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) odôvodnil v podstate tým, že oprávneným
bola ako exekučný titul predložená notárska zápisnica spísaná notárom JUDr. Jarmilou Kováčovou
dňa 6.11.2004, sp. zn. N 4217/04, NZ 802777/04, ktorá obsahuje
vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlas s exekúciou podľa § 41 ods. 2 písm. c)
Exekučného poriadku, ktoré vyhlásil Mgr. Tomáš Kušnír, advokát konajúci na základe splnomocnenia,

ktoré je obsiahnuté v zmluve o úvere uzavretej medzi účastníkmi dňa 11.6.2004. Prvostupňový súd
uzavrel, že v danom prípade za povinnú osobu uznal záväzok zástupca, ktorého záujmy sú v rozpore so
záujmami zastupovaného povinného. Splnomocnenie pre advokáta bolo súčasťou predtlačenej zmluvy
o úvere, pričom meno splnomocnenca bolo v zmluve vopred uvedené, povinný teda nemal možnosť
výberu svojho zástupcu, čím bola podstatným spôsobom obmedzená jeho zmluvná voľnosť. Zástupca
by mal hájiť záujmy splnomocniteľa a nie iniciovať spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu v

prospech oprávneného. Preto sú právne úkony splnomocneného zástupcu vykonané v mene povinného
pre rozpor so zákonom podľa § 39 OZ absolútne neplatné a rovnako je neplatná aj notárska zápisnica,
pretože vznikla na základe zmluvného zastúpenia, ktoré je neplatným právnym úkonom. Vzhľadom na
uvedené prvostupňový súd exekúciu ako neprípustnú zastavil, pretože predložená notárska zápisnica
nie je materiálne vykonateľným a teda spôsobilým exekučným titulom. Súd prvého stupňa zároveň
rozhodol, že žiadosť oprávneného, v ktorou sa oprávnený domáhal, aby súd prvého stupňa poveril

vykonaním predmetnej exekúcie súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým zamietol. Súd prvého
stupňa zároveň v v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že s ohľadom na naliehavý právnyzáujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou exekúciou o trovách konania
rozhodne samostatným uznesením.

Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa v časti tákajúcej sa zastavenia exekúcie podal odvolanie
oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v napadnutej časti týkajúcej sa
zastavenia exekúcie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že
súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), svojím
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221

ods. 1 písm. d) O.s.p.), nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.).
Exekučný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, čím prekročil
mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil zásadu
legality. Výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto

revíznemupostupudošlovsituácii,keďužexekučnýsúdpreskúmalsúladexekučnéhotitulusozákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Kontrolu súladu úkonu so zákonom a dobrými mravmi môže
vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej činnosti je prípustná len postupom podľa § 38 a § 40
Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového obmedzenia zasahuje do platných
notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným

adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnému nič nebránilo domáhať sa nápravy cestou
zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Ak takto nepostupoval, nie je
možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred všeobecným súdom. Platná notárska zápisnica,
má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. V rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie
poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu (skutkové a

právne závery). Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je
exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s uvedenými závermi, oprávnený žiadal,
aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl.
1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery

všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil princíp
legality, zásadu začatia konania na návrh účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným
na strane jednej a s oprávneným na strane druhej. Kým povinný mal zaručený výkon všetkých práv,
oprávnený mal pred exekučným súdom nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, čo

nemožno ospravedlniť jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov, pretože by išlo o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v zaobchádzaní
a rozdiely vo výkone práva na súdnu ochranu oprávnený videl v jeho nevypočutí a neoboznámení
so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia ako i zo spisu.
Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36,

§ 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm.
g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku interpretoval ústavne nesúladným spôsobom, porušil právo
oprávneného na súdnu ochranu. Odvolateľ ďalej namietal, že exekučný súd tým, že vo veci aplikoval
ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS, založil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v
Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Naviac exekučný súd svoje

rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, čo je v danej veci neprípustné
a nemožné s poukazom na to, že nemajú všeobecnú záväznosť. Porušením princípu rovnosti zbraní
bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie,
ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. V danom prípade okresný
súd bez toho, aby akokoľvek vypočul oprávneného, rozhodol o jeho právnom postavení výrokom o

neprípustnosti a o zastavení exekúcie. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým,
že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Nebol oboznámený s
obsahomdôkazov,argumentovatvrdení,ktorébolipodkladomprerozhodnutieexekučnéhosúdu,nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov
a tvrdení. Tým bola porušená zásada kontradiktórnosti súdneho procesu. Exekučný súd napadnutým

rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a
úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania. Prvostupňový súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o úvere jepre povinného ako spotrebiteľa značne nevýhodné, alebo že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore
so záujmami povinného. Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne nové
práva, či výhody, povinný iba preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej

zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané
vôbec. Navyše povinný mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, v
čom mu nebránila žiadna prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa
preto nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon
adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu
neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je
pritom dostatočne určité a zrozumiteľné. Poukázal na to, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať
na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom
nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na

základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v budúcnosti
a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva sám dlh
uznať. K námietke súdu voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený uviedol,
že ide o podstatnú náležitosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu a je predpokladom, aby uznanie
dlhu bolo vykonané zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol

oprávnený v notárskej zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu,
že zástupca nehájil záujmy povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech.
Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to
je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy zástupcu sú
v rozpore so záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach, pričom vôbec neuviedol,

s ktorým konkrétnym záujmom povinného. Poukázal na to, že podmienkou materiálnej vykonateľnosti
notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť veriteľa na jej spísaní. O
skutočnosti, či je exekučný titul v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne rozhodol, a to v
rámci rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie exekútorovi vydal,
zistil súlad exekučného titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný súd vykonať len

v limitoch daných ustanovením § 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto
čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a porušuje základné práva účastníkov exekučného
konania. Od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie pritom žiadne nové
právne, ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu nenastali.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril, samostatný odvolací návrh nepodal.

V priebehu odvolacieho konania podal oprávnený návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pričom žiadal, aby odvolací súd Súdnemu dvoru
Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1. je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený zároveň doplnil k odvolaciemu dôvodu postavenému na tvrdení, že rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ďalšiu právnu argumentáciu, pričom poukázal
na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Následne z rozhodnutia ÚS SR sp.
zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v notárskom poriadku. Materiálna
stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, vykonateľnosť notárskej zápisnice

je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Žiadne ďalšie podmienky formálnej, ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Z tohto
dôvodu exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože
je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bolpovinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Podľa
odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o tom, že predmetné dojednanie o zastúpení povinného je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal

na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody.
Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo
forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený a povinný
mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.
Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie

je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachvjehoneprospech.Podľaodvolateľaprvostupňovýsúdsanijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS. Najmä nezdôvodnil,
prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere splnomocnenie. Ani v indikatívnom a
nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé v citovanej smernici
sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Následne oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, teda súd, proti
ktorému rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Opravným prostriedkom sa pritom

myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré mimoriadne opravné prostriedky, ktoré
nie sú bežne dostupné. Zároveň oprávnený ponechal na uvážení exekučného súdu, či eventuálnu
prípustnosť dovolania voči jeho rozhodnutiu o odvolaní proti napadnutému uzneseniu bude považovať
za dostupný opravný prostriedok. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v každom prípade ale platí,
že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu

konania. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, § 40
Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, §
37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/
EHS v súlade najmä s čl. 17, s čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to oprávnený navrhol,
aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie prerušil a zároveň

Súdnemu dvoru EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 O. s. p. a § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie

(§ 202 ods. 2 O. s. p. a § 58 ods. 5 EP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, v
dôsledku čoho bolo dôvodné vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť. Toto uznesenie

bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.
z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola

dňa 11.6.2004 uzavretá zmluva o úvere na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému
ako dlžníkovi úver vo výške 61.000,- Sk, ktorý sa dlžník zaviazal zaplatiť zvýšený o poplatok vo
výške 12.8000,- Sk, celkovo sa teda zaviazal veriteľovi vrátiť sumu 28.800,- Sk, v dohodnutých 10.
mesačných splátkach po 2.880,-Sk. Súčasťou zmluvy o úvere je i splnomocnenie na základe ktorého
dlžníksplnomocniladvokátaMgr.TomášaKušnírasosídlomvBratislavenaspísanienotárskejzápisnice

ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa
notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p.
resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. na celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej
pohľadávky a jej príslušenstva. Splnomocnenie ako súčasť textu zmluvy o úvere je podpísané dlžníkom
a obsahuje aj prijatie splnomocnenia splnomocnencom a jeho podpis.

Z notárskej zápisnice napísanej na Notárskom úrade notára JUDr. Jarmili Kováčovej v Bratislave dňa
6.11.2004 sp. zn. N 4217/2004, NZ 80277/2004 vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír konajúci na základe
plnej moci, ktorá je prílohou notárskej zápisnice v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh vočioprávnenej osobe v celkovej výške 33.017,- Sk, vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25% denne od
30.7.2004 do zaplatenia a zaviazal sa dlh zaplatiť do 16.11.2004 k rukám oprávnenej osoby a zároveň
vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v §

63 Exekučného poriadku alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 O.s.p. s tým, aby notárska
zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že zmluva o úvere zo dňa 4.11.2004 je tzv. formulárovou
spotrebiteľskou zmluvou, na základe ktorej poskytol oprávnený povinnému úver v rámci vykonávania

svojej obchodnej činnosti a povinný túto službu prijal ako fyzická osoba spotrebiteľ, pričom bol
jednoznačne pozícii v slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť osobitne vyjednať jednotlivé zmluvné
podmienky.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a účinné

v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 teda v čase uzavretia danej zmluvy, zakotvilo tzv. typovú zmluvu,
ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch
ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa
zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky,

ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej
služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou,
aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo
podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od
1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. Ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka

v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna
zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa
§ 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý
nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Dodávateľom podľa ods. 2 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 3
cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú

zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Je pravdou, že podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007,
teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom
zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala.

Predmetná zmluva o úvere, ktorá je však s poukazom na vyššie uvedené tzv. typovou zmluvou, nesmela
v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa
zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a ani podmienky, ktoré sú
v rozpore s dobrými mravmi pod následkom ich absolútnej neplatnosti v zmysle cit. § 39 Občianskeho
zákonníka.Odvolacísúdjetohonázoru,ževšeobecnéustanoveniaospotrebiteľskýchzmluváchpodľa§

52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované
v cit. ust. § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.

Zgramatickéhovýkladuustanovenia§52ods.1Občianskehozákonníkavzneníúčinnomdo31.12.2007
by bolo možné dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj

ochrana spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti Občianskeho
zákonníka,takýtovýkladjevšakzjednodušenýanesprávny.Privýkladetejtoobčianskoprávnejúpravyje
potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev.
Zákonom č. 150/2004 Z. z. (účinným od 1.4.2004), ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bolaprebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je
nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim

spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné
právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách
uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje
spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom,
a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka účinné do

31.12.2007. Smernica č. 93/13/EHS neurčila zmluvné typy, ktoré môžu mať povahu spotrebiteľskej
zmluvy. Preto každá zmluva upravená zákonom, aj nepomenovaná zmluva, môže byť spotrebiteľskou
zmluvou, ak vykazuje znaky určené smernicou.

Vzhľadom na uvedené, právna úprava ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.2007 nemá taxatívny charakter (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 157/2012 zo

dňa 05.02.2013). Zmluva o úvere je preto vzhľadom na svoju povahu a postavenie zmluvných strán pri
uzatváraní a plnení zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 OZ, a to bez ohľadu na to, že zmluva o
úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), pretože špeciálna právna
úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované
ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V

ods. 3 Občiansky zákonník príkladmo demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá

vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná.
Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS

498/2010, podľa ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 EP).

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a
2 Exekučného poriadku) upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd
urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. Prvostupňový súd sa preto správne zaoberal zákonnosťou exekučného titulu,
hoci už bolo v predmetnej veci vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučný súd je povinný v
každej fáze exekučného konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v
prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť
toto svoje zlyhanie. Poverenie na vykonanie exekúcie udelené súdnemu exekútorovi pritom netvorí

prekážku právoplatne rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie
je totiž len individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho
exekútora.Ideoprocesnýúkonexekučnéhosúduadresovanýsúdnemuexekútorovi,nazákladektorého
súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
exekúciu vykonávať (z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011).

Preto neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a právoplatne rozhodol pri vydaní
poverenia súdnemu exekútorovi, a preto sa už nemohol danými otázkami zaoberať znova.Odvolací súd sa v danej veci plne stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade
uznal záväzok a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca,
ktorého záujmy boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné

splnomocnenie i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska
zápisnica ako exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,
len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho

zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné,

aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže
ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené
zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal
priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači zmluvy
o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná, nie je medzi nimi
žiadenvzťahamožnosťvýberuinéhozástupcumuvzhľadomnapredmetnúpredtlačdanánebola.Ztoho

naviac vyplýva nesporný vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom. Navyše odvolaciemu
súdu je z jeho vlastnej rozhodovacej činnosti známy vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom
Kušnírom, ktorý oprávneného zastupuje v mnohých exekučných konaniach voči dlžníkom z rovnakých
formulárových zmlúv. Oprávnený Mgr. Tomáša Kušníra ako zástupcu povinného uviedol do zmluvy za
účelom bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej zápisnice. Takéto konanie

bolo zo strany oprávneného v rozpore s dobrými mravmi a zo strany zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra v
rozpore so zákonom o advokácii. Mgr. Tomáš Kušnír bol za obdobné správanie zo strany stavovskej
komory disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené verejné napomenutie (Bulletin SAK č. 7-8/2009,
str. 56). Neprijateľné je udelenie plnej moci priamo oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so
záujmami povinného (obdobne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky Nález I. ÚS 5/2000

z 13. 7. 2000 a Najvyššieho súdu Českej republiky 21 Cdo 267/2000 z 10.10.2000). Pretože záujmy
veriteľa resp. oprávneného a nadväzne i jeho právneho zástupcu - advokáta sú nesporne v rozpore so
záujmami dlžníka, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov osoby povinnej a Mgr. Tomáša Kušníra,
predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere, je pre rozpor so zákonom,
konkrétne s § 22 ods. 2 OZ s poukazom na § 39 OZ absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže Mgr.

Tomáš Kušnír nemal oprávnenie povinného pri uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou
danej notárskej zápisnice zastupovať, jeho právny úkon zachytený v predmetnej notárskej zápisnici
je absolútne neplatný a notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s
poukazom na § 41 ods. 2 písm. c/ EP, keďže v nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej
osoby s exekúciou.

S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť podľa § 33b OZ
predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ.Odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva,
že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu, ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

Odvolací súd dospel tiež k záveru, že vyššie popísané skutočnosti daného splnomocnenia sú zároveň
neprimeranou zmluvnou podmienkou, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 1 OZ, a preto
je plnomocenstvo neplatné tiež v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.2007.

Vyššie uvedené skutočnosti postačujú pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je materiálne
nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a už prebiehajúca exekúcia
musí byť zastavená.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP súd exekúciu zastaví, ak ju vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný

dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na to, že ako exekučný titul bola oprávneným predložená notárska zápisnica, ktorá v sebe
obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase s vykonateľnosťou, v dôsledku čoho
nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným titulom, bolo dôvodným exekúciu podľa §

57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, a to s poukazom na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i
bez návrhu, ako neprípustnú zastaviť, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 183/2011,
ktorým odmietol ako zjavne neopodstatnené sťažnosti oprávneného v obdobných prípadoch a uzavrel,

že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu oprávneného)
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu. Konštatoval, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je
relevantný exekučný titul, preto ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným
titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu

k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne

rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.
Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných
dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené výlučne oprávneným, teda o

ktorých mal nesporne vedomosť a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a

uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že

postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."Vzhľadom na uvedené odôvodnenie odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení
exekúcie ako vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd nevyhovel návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.
s. p. a tento zamietol, pretože ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval, nie sú v rozpore
s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec
exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie
poverenia zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade
s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k
tejto otázke už vyjadril vo svojich uzneseniach sp. zn. II. ÚS 498/2010 a sp. zn. II. ÚS

545/2010, podľa ktorých exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu. Rovnako v uznesení sp. zn. IV. ÚS 183/2011 Ústavný súd uviedol, že všeobecný súd

je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na
vedenie tohto konania. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu aj v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 78/2011,
keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie
označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré
nevyvoláva žiadne právne účinky.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267

Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady

ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,

t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje

ustanoveniezákona Slovenskejrepubliky,doktoréhobolitransportovanéúniovéprávnenormy,aleboak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale

s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora

mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá
právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci
predchádzajú vstupu k EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo 2.12.2004, z tohto hľadiska je daná
právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii

súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí

mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa povinného Súdnemu dvoru EÚ predložená je otázka, či je možné za
neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť

kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej
pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto
zmluvy?

Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú nemajúcu základ v prejednávanom spore
a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili názor, že neprijateľnou
zmluvnou podmienkou je vždy a za každých okolností jednostranný právny úkon spotrebiteľa i keď ho
mal možnosť odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu všeobecne a en bloc. Súdy podrobne vyargumentovali a s poukazom na vyššie

uvedené zdôvodnenie rozobrali prečo predmetné splnomocnenie považovali za neplatný právny úkon
a to s poukazom na konkrétne okolnosti daného prípadu, ktoré v danej otázke obsiahnuté nie sú.
Súdy pritom nepopreli, že spotrebiteľ v zásade môže jednostranným právnym úkonom dobrovoľne
splnomocniť fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, avšak iba vtedy, ak jetentoprávnyúkonvsúladesovšetkýmidotknutýminormami.AkbyajtedaSúdnydvorEÚnaprvúotázku
odpovedal záporne, vzhľadom na jej všeobecnú formuláciu nezohľadňujúce konkrétne okolnosti daného
prípadu, nemohlo by to mať a nemalo by to žiaden vplyv na rozhodnutie súdov v danej konkrétnej veci

s poukazom na vyššie použitú argumentáciu. Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú
oprávneným potrebné posúdiť ako akademickú nemajúcu reálny základ v prejednávanom spore a preto
nedôvodnú.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v

súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém

ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu

k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo

strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských

zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom

ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak exekučný súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle

práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny

súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby

predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade

existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.