Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. apríl 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1VObdo/2/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108207113
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Pramuková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte obchodnoprávneho kolégia zloženom z
predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Pramukovej a členiek senátu JUDr. Beáty Miničovej, JUDr. Aleny
Priecelovej, JUDr. Gabriely Mederovej, JUDr. Ivany Izakovičovej, JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Andrey
Moravčíkovej, PhD., v spore žalobcu: W. O., nar. X. W. XXXX, bytom Q., zastúpeného advokátkou JUDr.
Barborou Petrovič, so sídlom Hlavná 44, Trnava, proti žalovanému: Mgr. Ing. Pavol Korytár, so sídlom

Sladovnícka 13, Trnava, správca konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny
podnik v konkurze, so sídlom v Trnave, IČO: 00 009 199, o vylúčenie majetku zo súpisu, vedenom na
Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 36Cbi/13/2016, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského
súdu v Trnave z 26. apríla 2018, č. k. 31CoKR/7/2017-843, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave z 26. apríla
2018, č. k. 31CoKR/7/2017-843 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 21, apríla 2017,
č. k. 36Cbi/13/2016-796 žalobe vyhovel s tým, že vo výroku I. určil, že zo súpisu všeobecnej podstaty
úpadcu G. š. p. v konkurze, IČO: XX XXX XXX, sa vylučujú nehnuteľnosti:
- stavba so súpisným číslom XXXX. nachádzajúca sa na parcele č. XXXX/X,
katastrálne územie G., obec G., okres G., zapísaná na LV č. XXXX, správa katastra G.,

- pozemok - parcela č. XXXX/X., druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 1051 m2,
katastrálne územie G., obec G., okres G., zapísaný na LV č. XXXX, správa katastra G.,
- pozemok - parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 1750 m2,
katastrálne územie G., obec G., okres G., zapísaný na LV č. XXXX, správa katastra G..
1.1. Výrokom II. okresný súd priznal žalobcovi voči úpadcovi nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania,
vychádzajúc z právneho názoru vyjadreného v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
„ústavný súd“ v príslušnom gramatickom tvare) zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015
dospel k záveru, že žalobca na základe kúpnej zmluvy z 15. februára 2000 nadobudol vlastnícke právo
k prevádzaným nehnuteľnostiam, ktoré žalovaný správca zapísal do súpisu majetku úpadcu.

2.1. Podľa okresného súdu nebolo sporné, že dňa 15. februára 2000 predávajúci FARMATEX, s. r. o.
v konkurze, v mene ktorého konal správca konkurznej podstaty JUDr. O. X., a žalobca
ako kupujúci uzatvorili kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností, ktoré žalobca žiadal
podanou žalobou vylúčiť z konkurznej podstaty úpadcu. Podľa článku IV kúpnej zmluvy kupujúci vyhlásil,
že ho správca oboznámil s fyzickým aj právnym stavom kupovanej nehnuteľnosti, ktorý vzal na vedomie.
Predaj nehnuteľností uskutočnil správca konkurznej podstaty úpadcu so súhlasom konkurzného súdu a

za podmienok ním určených. Žalobca nadobudol nehnuteľnosti z konkurznej podstaty bez tiarch.2.2. Súd prvej inštancie uviedol, že sa v súlade s právnym názorom ústavného súdu zameral na
dokazovanie smerujúce k (ne)preukázaniu dobromyseľnosti žalobcu pri nadobúdaní predmetných
nehnuteľností, a to s ohľadom na individuálne okolnosti daného prípadu. Žalobca tvrdil, že vzhľadom

na všetky okolnosti daného prípadu, a to najmä spôsob predaja, osobu, ktorá mu nehnuteľnosti
predávala a stav evidovaný v katastri nehnuteľností, bol dobromyseľný a nemal vedomosť o prípadnom
spochybňovaní vlastníctva, či už jeho právnych predchodcov, ako aj jeho, k sporným nehnuteľnostiam.
Žalovaný sa bránil spochybňovaním žalobcovej dobrej viery vzhľadom k existencii poznámky na liste
vlastníctva v znení: „Poznámka na celok Y. žiadosť zo dňa 30. novembra 1999 zápis návrhu na vydanie

predbežného opatrenia zo dňa 19. novembra 1999 podaný na OS Trnava dňa 29. novembra 1999
navrhovateľ - G.. p. v likvidácii v G.“. Z obsahu citovanej poznámky súd prvej inštancie uzavrel, že
nemožno mať pochybnosti o dobromyseľnosti žalobcu pri nadobúdaní daných nehnuteľností, keď z
nej bez ďalšieho nemohol poňať pochybnosť o vlastníctve predávajúceho J., s. r. o. a jeho právnych
predchodcov. Nie je z nej zrejmé, aké súdne konanie by malo prebiehať na súde, čo by malo
byť predmetom tohto konania, či ide napríklad o určenie vlastníctva prevádzaných (evidovaných)

nehnuteľností a podobne. Zároveň z nej vyplýva, že ide len o „návrh“ na vydanie predbežného
opatrenia, nie o rozhodnutie a nevyplýva z nej ani to, ako bol tento návrh posúdený a či mu bolo
vyhovené alebo nie. Poznámka má len informatívny charakter, nezakazuje, neobmedzuje dispozíciu
vlastníka evidovaného a zapísaného na liste vlastníctva a aj z tohto dôvodu (neexistencie žiadneho
zákonného obmedzenia - plomby) sa žalobca mohol dobromyseľne domnievať, že vlastnícke právo nie

je spochybnené. Okresný súd zdôraznil, že žalobca nadobúdal nehnuteľnosti od úpadcu zastúpeného
osobou, u ktorej sa predpokladá náležitá odbornosť, starostlivosť a kvalifikácia pri predaji a speňažovaní
prevádzaných nehnuteľností (majetku úpadcu). O spôsobe prevodu nehnuteľností bolo rozhodnuté
naviac aj opatrením Krajského súdu v Bratislave, ako súdu dozorujúceho nad správnosťou konkurzného
konania. Zo svedeckej výpovede bývalého správcu JUDr. X. nebolo preukázané, že by žalobcu

upozorňoval na poznámku zapísanú na liste vlastníctva, alebo upozorňoval na to, že vôbec niekto
spochybňuje vlastníctvo prevádzaných nehnuteľností, nakoľko podľa jeho tvrdení ani on sám nemal o
takýchto skutočnostiach vedomosť. Žalovaný v konaní tvrdil, že správca JUDr. X. mal o
poznámkevedomosť,nakoľkomuonsámpredložilzkonkurznéhospisuúpadcuJ.,s.r.o.,listvlastníctva
s poznámkou, na ktorú žalovaný pri svojej argumentácii odkazoval. JUDr. X. potvrdil, že žalovanému

predložil na jeho požiadanie potrebné doklady, ako je kúpna zmluva a list vlastníctva. List vlastníctva
v znení s poznámkou predložený JUDr. X.alovanému však mohol byť do konkurzného spisu založený
až dodatočne, teda neskôr, ako bola uzatvorená kúpna zmluva, pred uzatvorením ktorej mohol mať k
dispozícii iný výpis z listu vlastníctva bez danej poznámky, a preto svedok zotrval na svojom vyjadrení,
že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy o poznámke vedomosť nemal.

2.3. Podľa súdu prvej inštancie všetky skutočnosti skúmané v konaní nespochybnili žalobcovu dobrú
vieru v to, že nadobudol nehnuteľnosti od vlastníka, ale skôr naopak jeho dobrú vieru umocňujú v
tom, že žalobca vlastníctvo nadobudol od skutočného vlastníka a že vlastníctvo predávajúceho nebolo
v čase prevodu spochybnené. Okresný súd preto mal v konaní preukázanú dobrú vieru žalobcu
ako nadobúdateľa nehnuteľností, čo zakladá poskytnutie ochrany jeho vlastníckemu právu k daným

nehnuteľnostiam v zmysle záverov vyslovených ústavným súdom v jeho náleze zo 16. marca 2016, sp.
zn. I. ÚS 549/2015.

3. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 26.
apríla 2018, č. k. 31CoKR/7/2017-843 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

4. V odôvodnení rozsudku krajský súd na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie poukázal
na ustanovenie § 44 Vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 79/1996
Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), účinnej ku
dňu predmetnej poznámky na list vlastníctva, t. j. k 19. novembru 1999 (ďalej len „Vyhláška“), v zmysle
ktorého v prospech toho, kto nemôže hodnoverne preukázať, že je oprávnený v právnom vzťahu, sa
vpíše do listu vlastníctva poznámka, na základe návrhu na začatie konania o určenie vlastníckeho práva
alebo na základe žiadosti o vydanie osvedčenia potvrdených súdom alebo notárom „poznamenáva sa

začatie konania o určenie vlastníckeho práva, alebo poznamenáva sa začatie konania o osvedčenie
vlastníckeho práva“. Odvolací súd v zhode s okresným súdom skonštatoval, že z poznámky „zápis
návrhu na vydanie predbežného opatrenia“ vôbec nevyplýva, že ide o konanie o určenie vlastníckeho
práva tak, ako to namietal žalovaný.4.1. Žalovaný podľa odvolacieho súdu nepreukázal, že žalobca musel mať pri
uzatváraní kúpnej zmluvy vedomosť o prebiehajúcom spore o určenie vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam, nakoľko to zo samotnej povahy inštitútu predbežného opatrenia vôbec nevyplýva.

Žalovaný mal dať zapísať poznámku v súlade s ustanovením § 44 Vyhlášky v znení napríklad začatie
konania o určenie vlastníckeho práva, čo však neurobil. Uvedená skutočnosť nemôže byť podľa
odvolacieho súdu vykladaná na ťarchu žalobcu. Krajský súd pritom poukázal na výpoveď svedka JUDr.
X., z ktorej vyplynulo, že žalobcu neupozorňoval na to, že by niekto spochybňoval vlastnícke právo k
prevádzaným nehnuteľnostiam.

4.2. Pri posudzovaní dôvodnosti žaloby odvolací súd uzavrel, že práve okolnosť, že žalobca neuzatváral
predmetnú kúpnu zmluvu s fyzickou osobou, ale so správcom konkurznej podstaty úpadcu, umocňuje
dobromyseľnosť žalobcu, keďže predávajúci (správca konkurznej podstaty) ho o spornosti vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam neinformoval.
5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dňa 16. júla 2018 dovolanie, ktorým sa domáhal, aby
dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania žalovaný vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C.
s. p.“) a zároveň aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/, písm. b/ a písm. c/ C. s. p.

6. Vo vzťahu k označenej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p. dovolateľ nepredložil žiadnu
argumentáciu, týkajúcu sa (prípadného) nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu.

7. Nesprávne právne posúdenie videl dovolateľ v nesprávnom posúdení nadobudnutia vlastníckeho
práva žalobcom a v nesprávnom posúdení otázky dobrej viery žalobcu v čase, kedy nadobúdal
predmetné nehnuteľnosti, v čom zároveň videl rozpor aj s nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS
549/2015, ktorý zdôraznil použitie prísneho výkladu dobrej viery na okolnosti daného prípadu.

8. Vo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu, či sa žalobca stal alebo nestal vlastníkom sporných
nehnuteľností, žalovaný uviedol, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, pričom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
„najvyššísúd“vpríslušnomgramatickomtvare)sp.zn.2MCdo/20/2011,3Cdo/144/2010,3Cdo/223/2016

a 5MCdo/12/2011, v dôsledku čoho má byť jeho dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1
písm. a/ C. s. p.
8.1. Z označených rozhodnutí podľa dovolateľa vyplýva, že právny nástupca nemôže platne nadobudnúť
vlastnícke právo, ak subjekt, od ktorého odvodzuje derivatívne svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti,
toto nikdy nenadobudol, a teda ho nemohol platne ani previesť. Právne názory dovolacieho súdu,

vyslovené v obdobných prípadoch, považuje žalovaný za ustálené, pričom dovolací súd akcentuje
zásadu „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“, teda že nikto nemôže na iného
previesť viac práv, ako má sám (ďalej aj „nemo plus iuris“), čo je v súlade s hmotnoprávnou úpravou.
8.2.Prijatieopačnéhoprávnehonázoru,podľaktoréhoprinadobudnutívlastníckehoprávakprevádzanej
nehnuteľnosti má právotvorný účinok samotná dobrá viera (bez ohľadu na dĺžku doby, po ktorú

trvala) nadobúdateľa v to, že kupuje nehnuteľnosť od vlastníka (že zápis vlastníctva v katastri zodpovedá
právnemu stavu), by viedlo podľa žalovaného k obsolentnosti tých ustanovení Občianskeho zákonníka
o vydržaní, ktoré priznávajú právnu relevanciu dobrej viere pretrvávajúcej po stanovenú vydržaciu dobu.
Tento názor by negoval dosiaľ platnú a účinnú hmotnoprávnu úpravu a bez ďalšieho by povyšoval
dobrú vieru nadobúdateľa nad už spomenutý princíp nemo plus iuris. So zreteľom na princíp právnej

istoty a predvídateľnosti rozhodnutí súdov by k zmene náhľadu na tak významný princíp súkromného
právanemalodôjsťbezprimeranéholegislatívnehovyjadrenia,tedalennazáklade„nového“(opačného)
výkladu doterajších ustanovení právneho poriadku, ktorý by podal súd v niektorej individuálnej veci.
8.3. Dovolateľ zároveň poukázal na to, že ústavný súd v obdobných prípadoch nedospel k ustáleniu
rozhodovacej praxe, keď rovnaký senát ústavného súdu (t. j. vtedajší I. senát ústavného súdu

- pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia) posudzoval princíp nemo plus iuris vo viacerých
rozhodnutiach, pričom dospel k vzájomne si odporujúcim záverom, keď v jednom z rozhodnutí považoval
princíp nemo plus iuris ako relevantný na právne posúdenie vlastníckych práv dotknutých
účastníkov a v inom prípade ho za relevantný nepovažoval. V tejto súvislosti
žalovaný odkázal na nález ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 a

na uznesenie ústavného súdu z 20. apríla 2016, sp. zn. I. ÚS 239/2016.

9. V časti dovolania, v ktorej dovolateľ namietal nesprávne posúdenie veci v posúdení dobrej viery,
žalovaný uviedol, že konajúce súdy sa odklonili od názoru, že princíp ochrany dobrej viery novéhovlastníka môže prelomiť princíp ochrany práva pôvodného vlastníka iba celkom výnimočne, pokiaľ je
nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nový vlastník je dobromyseľný, pričom v tomto prípade sa musí
dobrá viera hodnotiť veľmi prísne s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci, ako to

vyplýva aj z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/71/2011.
9.1. Podľa žalovaného súdy nižšej inštancie neposudzovali dobromyseľnosť žalobcu dostatočne prísne,
keď v čase podpisu kúpnej zmluvy bola preukázateľne na výpise z predmetného listu vlastníctva
zapísaná poznámka o podanom návrhu na vydanie predbežného opatrenia z 19. novembra 1999 na
Okresnom súde Trnava v nasledovnom znení: „Poznámka na celok Y. žiadosť zo dňa 30. novembra

1999 zápis návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 19. novembra 1999 podaný na OS Trnava
dňa 29. novembra 1999 navrhovateľ - G. š. p. v likvidácii v G.“. Z obsahu citovanej poznámky je zrejmé,
že sa jedná o poznámku týkajúcu vecného práva k predmetným nehnuteľnostiam a ďalej z nej možno
usudzovať, že po podaní návrhu na vydanie predbežného opatrenia si oprávnený subjekt ďalej bude
svoje nároky uplatňovať prostredníctvom žaloby.
9.2. Žalobca už v čase pred uzatvorením kúpnej zmluvy, ako aj v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej

zmluvy (15. februára 2000) mohol mať vedomosť o prebiehajúcom spore o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, vyplývajúceho zo samotnej povahy inštitútu predbežného opatrenia. V zmysle §
44 Vyhlášky sa prostredníctvom poznámky zapisovali nasledovné skutočnosti: V prospech toho, kto
nemôže hodnoverne preukázať, že je oprávnený v právnom vzťahu, sa vpíše do listu vlastníctva
poznámka na základe návrhu na začatie konania o určenie vlastníckeho práva alebo na základe žiadosti

o vydanie osvedčenia potvrdených súdom alebo notárom textom: "Poznamenáva sa začatie konania o
určenie vlastníckeho práva" alebo "Poznamenáva sa začatie konania o osvedčenie vlastníckeho práva".
Poznámka mala informatívny charakter, a z jej obsahu bolo v danom čase zrejmé, že na súde bude
iniciované súdne konanie o vecných právach k nehnuteľnostiam. Poznámky zapisované na príslušné
listy vlastníctva podľa ustanovenia § 44 Vyhlášky sa týkajú len sporových konaní o vecných právach

k nehnuteľnostiam. V danom prípade išlo o poznámku týkajúcu sa prebiehajúceho konania o určenie
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam.
9.3. Argumentácia žalobcu o uistení zo strany JUDr. X. nemôže podľa žalovaného obstáť, pretože
neznalosť zákona neospravedlňuje a žalobca mal mať vedomosť, o aký druh poznámky, resp. o aký
obsah poznámky sa v danom prípade jedná. Navyše žalobca a JUDr. X. museli vedieť o zápise

poznámky na predmetný list vlastníctva aj z dôvodu, že tento predstavoval prílohu znaleckého posudku
č. 14/1999 zo 6. decembra 1999 na ocenenie sporných nehnuteľností, ktorý dal vyhotoviť JUDr. X. na
účely speňažovania majetku v konkurznom konaní a tento znalecký posudok mohol mať k dispozícii aj
žalobca ako úspešný súťažiteľ o kúpu predmetných nehnuteľností z konkurzu vyhláseného na majetok
obchodnej spoločnosti J., s. r. o., v ktorom bol ako správca konkurznej podstaty úpadcu ustanovený

práve JUDr. X.. Z toho vyplýva, že JUDr. X. vo funkcii správcu konkurznej podstaty úpadcu mal k
dispozícii predmetný list vlastníctva, na ktorom bola zapísaná uvedená poznámka a zároveň musel byť
následne oboznámený aj s obsahom tohto znaleckého posudku, ktorého prílohou bol predmetný list
vlastníctva.
9.4. Z obsahu poznámky, ako aj z obsahu súdneho spisu tak podľa dovolateľa vyplýva, že sa

bezprostredne pred prevodom nehnuteľností domáhal ochrany svojich práv návrhom na vydanie
predbežného opatrenia na príslušnom súde a je zrejmé, že mala nasledovať žaloba o určenie
vlastníckeho práva, ktorú aj v skutočnosti podal. S ohľadom na uvedené skutočnosti má žalovaný za
to, že dobromyseľnosť žalobcu mali súdy nižšej inštancie posudzovať s prihliadnutím na objektívny
skutkový stav. Konajúce súdy mali teda vziať do úvahy skutočnosť, že žalobca musel mať vedomosť

o existencii poznámky na predmetnom liste vlastníctva, čo zakladá nedostatok dobrej viery v zmysle
prísneho výkladu dobrej viery uvedenej ako v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015, tak aj v
rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/71/2011.

10. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného zo 7. augusta 2018 navrhol podané dovolanie ako

nedôvodné zamietnuť.
10.1. Podľa žalobcu všetky skutočnosti a dôvody uplatnené žalovaným ako dovolacie dôvody boli
racionálne, logicky a presvedčivo vyargumentované jednak v rozsudku súdu prvej inštancie, ako i v
rozsudku odvolacieho súdu, no najmä v náleze ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS
549/2015, vydanom v predmetnom spore, ktorým boli súdy nižšej inštancie viazané, a rovnako tak ním

je viazaný aj najvyšší súd. Súdy nižšej inštancie sa vo svojich rozsudkoch vysporiadali s predmetným
nálezom a tento vhodne aplikovali v okolnostiach daného skutkového stavu. Žalovaný v rámci dovolania
nepredložil žiadne argumenty, na ktoré by už nedostal odpoveď v rozhodnutiach súdu prvej inštancie
a odvolacieho súdu.10.2. Vzhľadom k tomu, že existencia dobrej viery sa prezumuje, žalovaný bol povinný tvrdenie o tom,
že žalobca nebol pri nadobudnutí vlastníckeho práva dobromyseľný, preukázať relevantnými dôkazmi.
Žalovaný predmetnú skutočnosť v konaní nepreukázal. Podľa jeho názoru žalovaný opakovane

úmyselne manipuluje faktami, keď neuvádza, že poznámka, ktorá bola na liste vlastníctva zapísaná,
nebola poznámkou na základe návrhu na začatie konania o určenie vlastníckeho
práva, ale na základe návrhu na vydanie predbežného opatrenia, pričom tento rozdiel je markantný.
Návrh na nariadenie predbežného opatrenia nebol totožný s návrhom na začatie konania. Podľa § 74
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“), návrh na nariadenie predbežného opatrenia

bolo možné podať pred začatím konania vo veci samej, pričom podľa § 77 ods. 1 písm. a/ O. s. p.
predbežné opatrenie zaniklo, ak návrh na začatie konania nebol podaný v súdom stanovenej lehote. Ak
by bol žalovaný dôsledný, postrehol by, že poznámka podľa § 44 Vyhlášky mala znieť "Poznamenáva sa
začatie konania o určenie vlastníckeho práva" alebo "Poznamenáva sa začatie konania o osvedčenie
vlastníckeho práva". Nič také však na predmetnom liste vlastníctva poznamenané nebolo.
10.3.Žalobcajetaktohonázoru,žeanipriviacakoobvyklejmožnejmiereobozretnostinemoholvedieťo

tom, že by bolo vlastnícke právo jeho predchodcu (úpadcu J., s. r. o., v konkurze zastúpeného správcom
konkurznej podstaty JUDr. O. X.), spochybnené. Zo zapísanej poznámky nebolo možné vyvodiť začatie
konania o určenie vlastníckeho práva a ani jeho pokračovanie, a to ani v prípade, ak by o jej existencii
vedel, čo nebolo v konaní preukázané. Dobromyseľnosť žalobcu navyše bola v konaní preukázaná
výpoveďou JUDr. X., z ktorej vyplynulo, že žalobcu o spornosti vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

neupovedomoval, nakoľko o nej sám nemal vedomosť.
10.4. K problematike prelomenia princípu nemo plus iuris žalobca uviedol, že nie je možné opomenúť
skutočnosť, že princíp, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má on sám, nie je explicitne
formulovaný v právnom poriadku Slovenskej republiky. Ide o princíp súkromného práva, ktorý je však
prelomený viacerými ustanoveniami niekoľkých právnych predpisov [§ 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.

z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZKR“ alebo „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“); § 61
Exekučného poriadku; § 446 Obchodného zákonníka]. Nie je teda možné prisvedčiť názoru žalovaného,
že ústavný súd v danej veci tvoril právny poriadok Slovenskej republiky a prevzal na seba úlohu
normotvorcu, ktorá mu neprináleží. Právne normy a právo ako také sú totiž objektom interpretácie a
reinterpretácie (s ohľadom na dynamiku vyvíjajúcich sa spoločenských vzťahov) a ústavný súd využil

svoje oprávnenie reinterpretovať už raz interpretované pravidlá správania sa, čo nie je nijak neobvyklé a
dokonca ide o žiadúci jav. Takto nepostupuje iba ústavný súd, ale aj všeobecné súdy na čele s najvyšším
súdom.
10.5. Závery ústavného súdu vyslovené v náleze zo 16. marca 2016, sp. zn.
I. ÚS 549/2015, následne podľa žalobcu prevzali súdy nižšej inštancie v súlade s ustanovením § 56

ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k rozhodnutiam najvyššieho súdu,
ktoré označil žalovaný, žalobca uviedol, že tieto boli vydané v čase pred vydaním nálezu v tejto veci.
Ústavný súd tak predmetným nálezom prelomil jednak judikatúru najvyššieho súdu, ako aj svoju vlastnú
dovtedajšiu rozhodovaciu prax. Uvedeným nálezom a právnym názorom v ňom vysloveným je zároveň

viazaný aj najvyšší súd rozhodujúci v dovolacom konaní.

11. Senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 O
rozhodujúci ako súd dovolací (podľa § 35 C. s. p.) uznesením z 29. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/2018
postúpil vec na konanie a rozhodnutie veľkému senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu.

12. Senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O uvedeným uznesením postúpil vec veľkému
senátu obchodnoprávneho kolégia celkovo so štyrmi právnymi otázkami, ktoré znejú nasledovne:
1/ či je dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania viazaný konkrétnym písmenom a/, alebo b/,
alebo c/ ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. (nesprávne) uvedeným dovolateľom;
2/ či je trojčlenný senát najvyššieho súdu povinný v prípade existencie rozdielnej rozhodovacej praxe

najvyššieho súdu (pri prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
c/ C. s. p.) prikloniť sa k jednému zo skôr vyslovených právnych názorov, alebo je jeho povinnosťou
postupom podľa ustanovenia § 48 ods. 1 C. s. p. postúpiť vec na prejednanie veľkému
senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu, ktorý je následne povinný o dovolaní rozhodnúť;
3/ či je skúmanie dobrej viery nadobúdateľa skutkovou otázkou, alebo či ide o právnu otázku;

4/ či je možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od osoby, ktorá v skutočnosti nie je jej
vlastníkom, ale o ktorej vlastníckom práve svedčí zápis v katastri nehnuteľností, a to len na základe
dobrej viery nadobúdateľa tejto nehnuteľnosti.13. Prvú predloženú právnu otázku odôvodnil predkladajúci senát tým, že záver o prípustnosti dovolania
(a o naplnení zákonných predpokladov pre uskutočnenie dovolacieho prieskumu) patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu. Prípadné odmietnutie dovolania iba z dôvodu nesprávneho označenia

písmena uvedeného v ustanovení § 421 ods. 1 C. s. p. (napríklad nesprávne uvedené písm. a/ namiesto
správneho písm. c/) by za súčasného splnenia náležitostí dovolania podľa § 428 C. s. p. a za súčasného
vymedzenia nesprávneho právneho posúdenia pri vymedzení dovolacieho dôvodu podľa § 432 C.
s. p. spôsobom predpokladaným v odseku 2 ustanovenia § 432 C. s. p. predstavovalo neprípustné
odmietnutie spravodlivosti.

13.1.Senátobchodnoprávnehokolégianajvyššiehosúdu4Ooznačilzanesprávnynázor,podľaktorého,
ak je zrejmá otázka, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu v prípade dovolania prípustného
podľa § 421 ods. 1 C. s. p., a dovolanie obsahuje zákonné vymedzenie dovolacieho dôvodu podľa §
432 ods. 2 C. s. p., je možné odmietnuť dovolanie pre jeho neodôvodnenie prípustným dovolacím
dôvodom podľa § 447 písm. f/ C. s. p., a to len z dôvodu, že dovolateľ mal za to, že prípustnosť
jeho dovolania je daná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. a dovolací súd pri skúmaní

prípustnosti dospeje k záveru, že existujú aj odlišné rozhodnutia, než na ktoré poukázal dovolateľ (t.
j. prípustnosť dovolania vyplývala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.). V takom prípade je
neprípustný striktne formalistický prístup zo strany dovolacieho súdu. Predkladajúci senát zdôraznil, že
najmänajvyššísúdmádôkladnepoznaťsvojurozhodovaciučinnosťazároveň,zožiadnehoustanovenia
Civilného sporového poriadku nevyplýva možnosť odmietnuť podané dovolanie podľa ustanovenia §

447 písm. f/ C. s. p. len pre nesprávne označenie dôvodu prípustnosti dovolania podľa ustanovenia §
421 ods. 1 C. s. p., pokiaľ je dovolací dôvod vymedzený v súlade s ustanovením § 432 ods. 2 C. s. p. a
z obsahu dovolania je zrejmá právna otázka, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu. Zároveň
zdôraznil, že posúdenie podmienok prípustnosti dovolania je na dovolacom súde (a nie na dovolateľovi).
13.2. Pri vyslovení tohto názoru sa senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O stotožnil so

závermi vyslovenými v uznesení najvyššieho súdu zo 17. júla 2019, sp. zn. 3Obdo/11/2019,
pričom zároveň nesúhlasil s opačným názorom vysloveným v uznesení najvyššieho súdu z 24. októbra
2019, sp. zn. 1Obdo/44/2018. Na podporu svojej argumentácie poukázal predkladajúci senát aj na
rozsudky najvyššieho súdu z 19. septembra 2019, sp. zn. 3Cdo/102/2018
a z 13. júna 2019, sp. zn. 3Obdo/49/2018 a na uznesenie najvyššieho súdu z 22. októbra 2019, sp. zn.

3Obdo/65/2019, ako aj na nález ústavného súdu z 20. augusta 2019, sp. zn. I. ÚS 206/2019.

14. V rámci druhej predloženej právnej otázky senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4
O vychádzal zo svojho nesúhlasného postoja vo vzťahu právnym názorom vysloveným v uzneseniach
veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 28. apríla 2020, sp. zn.

1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019, týkajúcim sa výkladu ustanovenia § 48 ods. 1 C. s. p., ktorý v
prípade existencie rozdielnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu popiera základný zmysel existencie
inštitútu veľkého senátu. Týmto základným zmyslom má byť zjednocovanie judikatúry najvyššieho súdu.
Rovnaký právny názor, ako bol vyjadrený v rozhodnutiach veľkého senátu občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu, bol vyslovený aj vo viacerých rozhodnutiach trojčlenných senátov občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu, konkrétne v uznesení z 30. marca 2020, sp. zn. 1Cdo/128/2019 a v rozsudku
z 23. apríla 2020, sp. zn. 5Cdo/148/2017. Závery prezentované veľkým senátom občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu podľa predkladajúceho senátu nemajú oporu ani v rozsudku najvyššieho
súdu z 10. novembra 2016, sp. zn. 3Cdo/174/2016, na ktorý veľký senát občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu vo svojich uzneseniach odkazoval.

14.1. Naopak podľa senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O zákon neumožňuje
trojčlennému senátu v prípadoch rozdielnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu prikloniť sa k
jednému z rozdielnych názorov a nepredložiť vec veľkému senátu. Samotné priklonenie sa k právnemu
záveru vyjadrenému v jednom z rozhodnutí automaticky znamená odklon od právneho záveru, ktorý
bol vyjadrený v opozitnom rozhodnutí, resp. rozhodnutiach najvyššieho súdu, čím je naplnená zákonná

požiadavka na predloženie veci veľkému senátu.
14.2. Pri akceptovaní záveru vysloveného v rozhodnutiach veľkého senátu občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu by podľa predkladajúceho senátu dochádzalo k situáciám, kedy by bolo možné
predložiť vec veľkému senátu len v prípadoch existencie ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu
a vec predkladajúci senát by mal v úmysle ju prekonať. V prípade, kedy by však bola rozhodovacia

prax odlišná a trojčlenný senát by sa rozhodol prikloniť k jednému zo záverov, prípadne by chcel zaujať
odlišný („tretí“) právny názor od skôr vyslovených právnych názorov, nepredložením veci na rozhodnutie
veľkému senátu by nedochádzalo k zjednocovaniu rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, ale naopak k
predlžovaniu stavu právnej neistoty, či k jej prehlbovaniu, nakoľko by nebolo možné nastolenú právnuotázku vyriešiť autoritatívnym a záväzným spôsobom. Napokon samotný zákonodarca v dôvodovej
správe pri zavádzaní inštitútu veľkého senátu uviedol, že veľký senát je inštitucionálnym zabezpečením
práveprincípuprávnejistotyvyjadrenéhovčlánku2ZákladnýchprincípovCivilnéhosporovéhoporiadku.

15. K tretej predloženej právnej otázke senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O uviedol,
že sa nestotožňuje so záverom vysloveným v uznesení najvyššieho súdu z 29. novembra 2018, sp
zn. 8Cdo/169/2017, podľa ktorého otázka posudzovania dobrej viery je otázkou skutkovou. Naopak
predkladajúci senát zastáva názor, že posudzovanie dobrej viery predstavuje právnu otázku. Na

podporu svojho názoru poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 22Cdo/1426/2002, vychádzajúce z Vážneho Zbierky rozhodnutí najvyššieho súdu vo veciach
občianskych, ročník piaty, obsahujúce rozhodnutia z roku 1923, č. 2199, v zmysle ktorého posúdenie
dobrej viery držiteľa nie je skutkovou otázkou, ale právnou otázkou.
15.1.Senátobchodnoprávnehokolégianajvyššiehosúdu4Opoukázalnato,žesubjektívnadobráviera,
akopsychickýstav,čivnútornépresvedčeniesubjektusaméosebenemôžebyťpredmetomdokazovania

(Cpj 51/84, R 45/1986), avšak predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta,
prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno
vyvodiťpresvedčenienadobúdateľaodobrejviere,žemuvecpatrí.Čidržiteľvecijedobromyseľný,treba
hodnotiť vždy objektívne. Nestačí jeho subjektívne presvedčenie, že mu vec patrí. Rozhodujúce pritom
je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na

každom subjekte rozumne požadovať, mal, mohol mať alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti
o tom, že mu vec patrí (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cz/57/87).

16. Pokiaľ ide o štvrtú predloženú právnu otázku a o posúdenie, či je možné nadobudnúť vlastnícke
právo k nehnuteľnosti od osoby, ktorá v skutočnosti nie je jej vlastníkom, ale o ktorej vlastníckom práve

svedčí zápis v katastri nehnuteľností, a to len na základe dobrej viery nadobúdateľa
tejto nehnuteľnosti, senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O poukázal na
to, že pri svojom rozhodovaní bol viazaný právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu zo
16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015. Zároveň poukázal na rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu pri posudzovaní tejto právnej otázky, keď na jednej strane v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp.

zn. 3Cdo/144/2010, 3Cdo/115/2016, 3Cdo/223/2016 a 5MCdo/12/2011 bol vyslovený právny názor, že
neprichádza do úvahy prelomenie zásady nemo plus iuris, na druhej strane prelomenie predmetnej
zásady bolo pripustené v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/102/2017, a to s odkazom
na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015.
16.1. Predkladajúci senát uviedol, že princíp ochrany dobrej viery je obsiahnutý v princípe právneho

štátu, ktorý je jedným z nosných princípov celého právneho poriadku Slovenskej republiky. Princíp
dobrej viery tak platí aj v občianskom práve ako princíp všeobecný, bez ohľadu na to, že je v Občianskom
zákonníku výslovne upravený iba ad hoc. Vo všeobecnosti neexistuje súkromnoprávny predpis, ktorý by
výslovne chránil dobrú vieru nadobúdateľa. Pri zodpovedaní si otázky, či je možné chrániť nadobúdateľa
vlastníckeho práva na základe právneho princípu ochrany dobrej viery pred pôvodným vlastníkom, je

potrebné si uvedomiť, že obe normatívne veličiny majú povahu tzv. právnych princípov a ako také nie
sú bezprostredne spôsobilé pre subsumpciu. Ich konflikt je však riešiteľný prostredníctvom vzájomného
zvažovania princípov, teda tzv. „vzájomného pomerovania“, čiže kritéria porovnania závažnosti oboch
v kolízii stojacich základných práv. Zvažovanie teda v tomto zmysle v danom prípade v prvom rade
znamená skúmanie, ktorý z princípov dostane v konkrétnom prípade prednosť. Pokiaľ sa jedná o

rovnocenné princípy, potom je rozhodujúce, akou mierou sú dané princípy dotknuté. Následne je nutné
uplatniť princíp proporcionality. Tento postup zodpovedá vyššie uvedenému posudzovaniu možnosti
obmedzenia základného práva či slobody v prospech iného základného práva alebo slobody. Nakoľko sa
nejedná o princípy, ktoré by boli vo vzájomnom vzťahu podriadenosti a nadriadenosti, je potom potrebné
v rámci tzv. kritéria porovnávania závažnosti oboch v kolízii stojacich základných práv, zohľadniť určité

skutočnosti.
16.2. V konkrétnom prípade bolo potrebné podľa predkladajúceho senátu zohľadniť skutočnosť, že
nadobúdateľuzatváralkúpnuzmluvusosprávcomkonkurznejpodstatyúpadcuJ.,s.r.o.,ktorúnásledne
schválil konkurzný súd. Nakoľko súčasné občianske právo pripúšťa nadobudnutie od neoprávneného
iba v prípadoch, kedy sa štát podieľa (priamo, či nepriamo) na vytvorení základu pre vznik dobrej viery

nadobúdateľa, ide teda o právne veľmi významné kritérium. Ak súd dospeje k záveru, že je potrebné dať
prednosť princípu ochrany dobrej viery, bude to znamenať, že dobromyseľný nadobúdateľ nadobudne
vlastnícke právo a pôvodný vlastník svoje vlastnícke právo stratí. K tomuto nadobudnutiu vlastníckeho
právapritomdôjdepriamouaplikáciouvšeobecnéhoprincípuochranydobrejviery,akojedného zozákladných princípov nielen ústavného práva, ale aj slovenského práva ako takého. Tento právny princíp
tak umožňuje nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka aj v iných prípadoch, ako v tých, ktoré
Občiansky zákonník výslovne upravuje.

16.3. Zároveň senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O poukázal na
materiálnu publicitu katastra nehnuteľností, ktorá nie je dostatočná. Uvedená nedostatočnosť právnej
úpravy zásady materiálnej publicity katastra nehnuteľností vyúsťuje v jej nezlučiteľnosť s ústavnými
maximami, najmä princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Pokiaľ zákonodarca na
strane jednej počíta s dobrou vierou jednotlivcov v zápis v katastri nehnuteľností (hoci aj pri existencii

vyvrátiteľnej právnej domnienky hodnovernosti a záväznosti vybraných údajov katastra nehnuteľností),
pričom zavedie konštitutívny charakter zápisu práv k nehnuteľnostiam do katastra na základe zmluvných
dispozíciisnimi,zčohovyplýva,žebezaktuštátnehoorgánunemôženazákladezmluvnéhoúkonudôjsť
k vzniku, zmene, či zániku evidovaného práva, potom súčasne na strane druhej nemôže bez ďalšieho
preniesť riziko z nesprávnosti (nepravdivosti) údajov v katastri na osoby konajúce v dobrej viere v tieto
údaje.

16.4. Predkladajúci senát pritom uzavrel, že nadobúdateľ nehnuteľnosti zapísanej v katastri
nehnuteľností konajúci v dobrej viere v obsah tejto evidencie je hoden ústavnej ochrany, a to práve s
ohľadomnaexistenciutejtoverejnoprávnejevidencie,doktorejzápis voformevkladujepriprevode
evidovaných nehnuteľností nevyhnutnou, avšak nie jedinou podmienkou nadobudnutia vlastníckeho
práva novým vlastníkom a má konštitutívne účinky. Aj napriek tomu, že aktuálna platná právna

úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku neobsahuje žiadne ustanovenie explicitne upravujúce
všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností
od neoprávneného, konštruovaný len na základe dobrej viery nadobúdateľa, je potrebné dospieť k
záveru, že je nevyhnutné zvažovať a chrániť aj práva dobromyseľného nadobúdateľa, a to aj vzhľadom
k zásadným ústavným princípom, akými sú princíp právnej istoty a z neho vychádzajúci princíp dôvery

v akty štátu a ochrany dobrej viery, či princíp ochrany nadobudnutých práv. Nadobúdateľ odvodzujúci
svoje vlastnícke právo od osoby, ktorá vlastnícke právo mala nadobudnúť na základe právneho úkonu,
ktorý sa neskôr ukázal hoci aj absolútne neplatným (teda táto osoba v skutočnosti vlastnícke právo
nenadobudla), by sa mal stať skutočným vlastníkom veci, a to aj inak ako vydržaním. Ak určitá osoba pri
nadobudnutí nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľnosti konala v dobrej viere v správnosť údajov

katastra o vlastníckom práve k danej nehnuteľnosti a túto nehnuteľnosť nadobudla za odplatu, ktorá
zjavne nebola v extrémnom nepomere k hodnote danej nehnuteľnosti, mala by požívať ústavnú ochranu,
aká sa priznáva vlastníkovi nehnuteľnosti. Fundamentálnou podmienkou pre takéto nadobudnutie
vlastníctva je konštatovanie existencie dobrej viery nadobúdateľa súdom. K nadobudnutiu vlastníckeho
práva od neoprávneného na základe dobrej viery nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností môže

však dôjsť skutočne len v mimoriadnych situáciách, v ktorých dobromyseľný nadobúdateľ nemohol ani
pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré je po ňom možné rozumne požadovať, spoznať, že
stav zapísaný v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti. Či je držiteľ veci dobromyseľný, treba
hodnotiť vždy objektívne. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom
je teda daná výhradne vtedy, pokiaľ nadobúdateľ objektívne nemal možnosť pri zachovaní maximálnej

možnej obozretnosti zistiť, že kupuje nehnuteľnosti od osoby, ktorá ich vlastníkom v skutočnosti nie je.
Posúdenie dobrej viery musí byť v týchto prípadoch prísne.

17. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu (podľa ustanovenia § 48 C. s. p.) si pred
rozhodnutím vo veci podľa § 48 ods. 4 C. s. p. na základe žiadosti z 20. júla 2020 vyžiadal stanovisko

ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka“ v príslušnom gramatickom tvare),
generálneho prokurátora, Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty
Trnavskej univerzity v Trnave, Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Právnickej
fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a predsedníčky občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu, keďže ide o vec, o ktorej rozhoduje obchodnoprávne kolégium najvyššieho súdu a

zároveň aj občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu.
17.1. K predmetnej žiadosti veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia z 20. júla 2020 sa vyjadrili
generálny prokurátor, ministerka, Právnická fakulta Univerzity Komenského, Právnická fakulta Trnavskej
univerzity a Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.

18. Generálny prokurátor vo vyjadrení z 21. septembra 2020 uviedol, že s procesnými právnymi
otázkami, týkajúcimi sa posudzovania prípustnosti dovolania najvyšším súdom a právomoci veľkého
senátu príslušného kolégia na rozhodnutie v spore, ak existuje rozdielna rozhodovacia prax dovolaciehosúdu(t.j.akjedanáprípustnosťdovolaniapodľaustanovenia§421ods.1písm.c/C.s.p.),sastotožňuje
s názorom senátu
4 O, vysloveným v uznesení z 29. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/2018. Vo vzťahu k právnej otázke, či je

možné prelomiť zásadu nemo plus iuris, resp. či môže nadobúdateľ konajúci v dobrej viere nadobudnúť
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, generálny prokurátor skonštatoval, že judikatúra na Slovensku je
vzácne jednotná.
18.1. V podrobnostiach k prvej právnej otázke (t. j. k otázke posudzovania prípustnosti dovolania
podľa ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., ak dovolateľ uvedie nesprávne písmeno uvedené

v predmetnom zákonnom ustanovení) generálny prokurátor skonštatoval, že nesprávne uvedenie
písmena v ustanovení § 421 ods. 1 C. s. p. v dovolaní nemôže byť dôvodom pre odmietnutie dovolania,
keďže je nevyhnutné, aby dovolateľ vymedzil právnu otázku,
od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorej vyriešenie považuje dovolateľ za
nesprávne. Právne predpisy musí súd (vrátane najvyššieho súdu) vykladať tak, aby bola zabezpečená
maximálna ochrana práv subjektov právnych vzťahov. Iný výklad podľa generálneho prokurátora nie

je zlučiteľný s ústavou, to znamená, že je z ústavného hľadiska neospravedlniteľný, neudržateľný a v
konečnom dôsledku by viedol k odmietnutiu spravodlivosti.
18.2. K otázke predloženia veci veľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu (a následnej
právomoci veľkého senátu rozhodnúť o podanom dovolaní) generálny prokurátor uviedol, že sa
nestotožňuje s uzneseniami veľkého senátu občianskoprávneho kolégia z 28. apríla 2020,

sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019, keďže úlohou veľkého senátu je zjednocovať právne názory na
najvyššom súde, čím sa má zabezpečiť jednotnosť rozhodovania súdov nižšej inštancie. V prípadoch
rozdielnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu generálny prokurátor zastáva názor, že platná právna
úprava neumožňuje prikloniť sa k jednému z rozdielnych názorov a vec nepredložiť veľkému senátu.
Takýmto postupom by sa rozhodovanie súdov nezjednocovalo, naopak by dochádzalo k stavu právnej

neistoty, ku ktorému z rozhodnutí sa dovolací súd prikloní. V rozhodovacej praxi
najvyššieho súdu je možné spornú právnu otázku autoritatívnym a záväzným spôsobom vyriešiť výlučne
rozhodnutím veľkého senátu najvyššieho súdu.
18.3. K možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris princípom dobrej viery chrániacim nadobúdateľa
vlastníckeho práva v dobrej viere generálny prokurátor uviedol, že nie je dôvod odkloniť sa od doterajšej

judikatúry. Poukázal na to, že v predmetnom spore o vylúčenie veci z konkurznej podstaty sa otázka
vlastníckeho práva rieši len ako otázka predbežná. Zároveň generálny prokurátor doplnil, že absolútna
neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, v dôsledku čoho sa naň hľadí tak,
ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nevyvoláva žiadne právne následky, a
to ani v prípade, ak na jeho základe bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností, keďže na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému
prevodu vlastníckeho práva. Ani samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom
zapísaným v katastri nehnuteľností nemôže mať za následok nadobudnutie vlastníckeho práva od
nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny
predchodca nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, je absolútne neplatná. Jedinú výnimku z

uvedených právnych záverov predstavuje nález ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS
549/2015, ktorý v neskoršej judikatúre a ani doktríne nenašiel výraznejšiu odozvu. Záverom generálny
prokurátor doplnil, že otázka dobromyseľne nadobudnutých práv v konkurznom konaní je už vyriešená
neskoršou právnou úpravou obsiahnutou v zákone o konkurze a reštrukturalizácii.

19. Ministerka vo vyjadrení z 15. októbra 2020 uviedla, že cieľom dovolacieho konania je vytvorenie
jednotnej,ustálenejrozhodovacejpraxe,prípadnejejmodifikácia.Kontrolasprávnostirozhodnutínižších
súdov v individuálnych sporoch tu hrá len vedľajšiu (druhoradú) rolu, ktorá je len vedľajším efektom
snahy o ustálenosť rozhodovacej praxe. S prihliadnutím na tento cieľ označila za správnejší výklad
ustanovenia § 48 ods. 1 C. s. p. zastávaný senátom 4 O na rozdiel od výkladu prezentovaného

v rozhodnutiach veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019,
keďže bez zjednotenia rozdielnej judikatúry najvyššieho súdu veľkým senátom rozhodnutie o dovolaní
nemusí nijako prispieť k jej vytvoreniu, naopak rozdielnosť jeho praxe sa len umocní, resp. prehĺbi. Ak
by v prípade neexistencie ustálenej praxe musel konajúci senát o veci rozhodnúť sám a nesmel by vec
postúpiť veľkému senátu, potom by činnosť dovolacieho súdu nenapĺňala jeho hlavnú úlohu, ktorou je

práve zabezpečenie jednotného výkladu a aplikácie. Úloha veľkého senátu nespočíva len v tom, aby sa
inštitucionalizoval spôsob zmeny ustálenej rozhodovacej praxe, ale aj v tom, aby sa urýchlil jej vznik,
čím sa zamedzí vzniku alebo dlhodobému trvaniu neistoty vo výklade a aplikácií právnych predpisova zároveň sa prehĺbi princíp právnej istoty (podľa článku 2 Základných princípov Civilného sporového
poriadku).
19.1. Pokiaľ ide o otázku, či je dovolanie prípustné aj vtedy, ak dovolateľ jeho prípustnosť vymedzil

nesprávnym dôvodom prípustnosti dovolania, teda nesprávnym písmenom uvedeným v ustanovení §
421 ods. 1 C. s. p., ministerka zastáva názor, že takéto dovolanie je prípustné. Uviedla, že sa stotožnila
s argumentami uvedenými v postupujúcom uznesení senátu 4 O, pričom doplnila, že rovnaký názor sa
zastáva aj v právnej náuke a potvrdil ho aj ústavný súd v náleze z 9. júna 2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020.
19.2. K posúdeniu, či otázka dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti od nevlastníka je otázka právna

alebo skutková, a teda či môže otázka dobrej viery vôbec založiť prípustnosť dovolania, ministerka
uviedla, že odpoveď nie je jednoliata. Ak ide o otázku zisťovania faktov ako zmyslami vnímateľných
skutočností vonkajšieho sveta, ktoré súd skúma pre účely zistenia, či tu dobrá viera je alebo nie je,
ide o otázku skutkovú. Napríklad otázka, či na príslušnom liste vlastníctva bola zapísaná poznámka
takého a takého znenia, je otázkou skutkovou. Avšak posúdenie, či súhrn takýchto faktov nasvedčuje
záveru o existencii, resp. neexistencii dobrej viery, je už právnym posúdením zisteného skutkového

stavu. Nesprávnosť tohto posúdenia preto dôvodom dovolania podľa ustanovenia § 432 ods. 1 C. s.
p. už byť môže. K dobrej viere nadobúdateľa podľa ministerky nemôže stačiť len to, že nevedel o
tom, že scudziteľ nie je vlastníkom scudzovanej nehnuteľnosti, ani to, že o tom nemohol vedieť ani
pri vynaložení náležitej starostlivosti, ktorú bolo možné od neho v danej situácii požadovať. O dobrej
viere nadobúdateľa sa nedá hovoriť ani vtedy, ak pri vynaložení takejto náležitej starostlivosti nemohol

vedieť ani o riziku, že scudziteľ nie je vlastníkom. Ak totiž niekto nadobúda nehnuteľnosť a z okolností
bolo možné pri náležitej starostlivosti zistiť ani nie tak to, že scudziteľ nie je nevlastníkom, ale to,
že jeho vlastníctvo môže byť neisté, potom takýto nadobúdateľ nehnuteľnosť nadobúda s rizikom, že
toto vlastníctvo nakoniec môže stratiť, resp. že ho vôbec nenadobudne. Ak napriek tomu vstúpil do
zmluvného vzťahu s nevlastníkom, ide o konanie na jeho riziko, preto by mal znášať negatívne následky,

ak sa toto riziko skutočne zhmotní. Pri takto vnímanej dobrej viere nadobúdateľa musí byť odpoveď
na otázku, či je jeho dobrá viera vylúčená, ak na príslušnom liste vlastníctva bola zapísaná poznámka
o vydaní predbežného opatrenia bez špecifikácie, v čom toto predbežné opatrenie spočíva, kladná. Z
takejto poznámky bolo pri náležitej starostlivosti možné vyvodiť, že vlastníctvo scudziteľa je sporné, a
teda že tu existuje riziko, že scudziteľ vôbec nie je vlastníkom. Táto poznámka bola zapísaná na liste

vlastníctva, pričom z jej obsahu vyplýva, že sa týkala všetkých tam zapísaných nehnuteľností. Obozretný
nadobúdateľ si mohol obsah tejto poznámky poľahky overiť u navrhovateľa tejto poznámky. Nebolo
preto zložité zistiť, čoho sa poznámka týka. Ak by tak nadobúdateľ urobil, potom by zistil, že vlastníctvo
scudziteľa je sporné, a teda že akékoľvek nadobudnutie nehnuteľností od tohto scudziteľa sa spája s
rizikom skutočného nenadobudnutia vlastníctva.

19.3. Pokiaľ ide o otázku nemo plus iuris, vlastnícke právo k nehnuteľnosti nemožno nadobudnúť od
nevlastníka. Prelomenie zásady nemo plus iuris predstavuje zásah, resp. obmedzenie základného práva
vlastniť majetok zakotveného v článku 20 ústavy. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu uvedené
ustanovenie ústavy nikomu nezaručuje právo nadobudnúť určitú (konkrétnu) vec do vlastníctva, ale
zaručuje naopak každému, kto v súlade s právnym poriadkom určitú vec do vlastníctva nadobudol,

že svoje vlastnícke právo stratí opäť iba v súlade so zákonom. Na to, aby právny poriadok priznal
ochranu osobe, ktorá nadobudla vec od nevlastníka, a priznal jej k takto nadobudnutej veci vlastnícke
právo - teda aby uznal zásah do vlastníckeho práva - je nevyhnutné, aby tak výslovne ustanovil
zákon. Právna úprava, ktorá by pri nehnuteľnostiach takéto nadobudnutie umožňovala vo všeobecnej
rovine, však neexistuje. Nemožno za ňu považovať ani ustanovenie § 70 katastrálneho zákona, ktoré

zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že údaje katastra sú hodnoverné, pokiaľ sa nepreukáže opak.
Predmetné zákonné ustanovenie však nemôže byť chápané ako zákonná úprava na prelomenie zásady
nemo plus iuris.
19.4. Za metodologicky chybný označila ministerka postup, kedy sa tretej osobe poskytuje súdna
ochrana na úkor vlastníka len na základe pomerovania základného práva vlastniť majetok na jednej

strane s ochranou dobrej viery v správnosť údajov katastra na strane druhej. Nejde tu totiž o stret
dvoch základných práv, ale o stret základného práva so záujmom, ktorý základným právom nie je, i
keď ho kasačný nález vyvodzuje z ústavného princípu právneho štátu. Pomerovanie základného práva
a ochrany dobrej viery na účely prípadnej straty vlastníctva (teda zásahu do základného práva) môže
byť preto len úlohou zákonodarcu pri prijímaní zákonnej úpravy smerujúcej k

obmedzeniu základného práva vlastniť majetok, ako to predpokladá ústava. Nemôže preto ísť o úlohu (a
kompetenciu) súdov. Zástancovia prelomenia zásady nemo plus iuris však vyvodzujú normu, na základe
ktorej je toto prelomenie možné, nie z podústavného práva, ale priamo z ústavy, konkrétne z článku 1
ods. 1. Len z predmetného článku ústavy však nie je možné vyvodiť základ pre zásah do základnéhoprávavpodobeprelomeniazásadynemoplusiuris,keďžesanedápovažovaťpretietoúčely za
dostatočne presný a jasný.
19.5. Problematiku nemo plus iuris označila ministerka za nesmierne zložitú, pretože ak by jej

prelomením naozaj mal byť vlastník pozbavený svojho vlastníckeho práva, malo by sa to urobiť len za
veľmiprísnychpodmienok.Zahraničná(výslovná)právnaúpravapritom prenadobudnutienehnuteľnosti
od nevlastníka zavádza rôzne obmedzenia nielen čo do kvality dobrej viery nadobúdateľa, ale aj v
iných smeroch. Napríklad nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka je vylúčené pri
bezodplatnom nadobudnutí alebo v prípade, ak bola nehnuteľnosť na príslušný list vlastníctva zapísaná

v prospech nevlastníka podvodom. Táto výslovná úprava pritom často vymedzuje presný okamih, ku
ktorému sa má skúmať dobrá viera nadobúdateľa, rovnako tak aj výnimky, napríklad poľská úprava
neumožňuje prelomiť zásadu nemo plus iuris pri práve doživotného užívania a pri niektorých iných
právach zodpovedajúcich vecným bremenám. Z tohto pohľadu nie je možné tvrdiť, že článok 1 ods. 1
ústavy je dostatočne precízny, aby sme v ňom vedeli nájsť nepochybné odpovede na všetky tieto otázky.
19.6. V závere vyjadrenia ministerka uviedla, že v prejednávanej veci možno nebolo potrebné v kontexte

všetkých okolností posúdiť privatizačný projekt čo do prevodu, či prechodu sporných nehnuteľností
za neplatný. Neplatnosť ako následok vady právnych úkonov, či iných právnych skutočností by mala
prichádzať do úvahy až vtedy, kedy nie je možné nájsť iné vhodné riešenie, ktoré by zachovávalo určitú
rovnováhu vo vzniknutých právnych vzťahoch. Nie je preto vylúčené, že aj v prejednávanej veci sa
dala otázka vlastníctva vyriešiť už na úrovni tohto prvého prevodu, resp. prechodu. Ochrana súčasného

vlastníka tak mohla byť zabezpečená aj bez potreby prelamovania zásady nemo plus iuris. Obdobne nie
je vylúčené ani to, že sa celá prejednávaná vec bez spochybnenia zásady nemo plus iuris dala vyriešiť
na pozadí ustanovenia § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní.

20. Právnická fakulta Univerzity Komenského vo vyjadrení zo 7. októbra 2020 k prvej otázke

nastolenej predkladajúcim senátom 4 O, týkajúcej sa posudzovania prípustnosti dovolania uviedla,
že posudzovanie otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
a odmietnutie dovolania z dôvodu nesprávneho vymedzenia konkrétneho písmena uvedeného v
ustanovení § 421 ods. 1 C. s. p. za súčasného vymedzenia nesprávneho právneho posúdenia podľa §
432 C. s. p. môže predstavovať neprípustné odmietnutie spravodlivosti.

20.1. Pokiaľ ide o možnosť predloženia veci veľkému senátu trojčlenným senátom, Právnická
fakulta Univerzity Komenského uviedla, že ak sa chce senát najvyššieho súdu prikloniť pri rozdielnej
rozhodovacej praxi k niektorému z už skôr vyslovených právnych názorov, tak je povinný predložiť takúto
vec na rozhodnutie veľkému senátu. Práve zjednocovanie rozhodovacej praxe prostredníctvom veľkého
senátu predstavuje základ pre naplnenie princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,

a zásadný príspevok k naplneniu právnej istoty.
20.2. V súvislosti s treťou právnou otázkou sa Právnická fakulta Univerzity Komenského stotožnila s
predkladajúcim senátom, že subjektívna dobrá viera - ako psychický stav a vnútorné presvedčenie
subjektu - nemôže byť sama osebe predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť
skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok,

teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobrej viere, že mu vec patrí.
Preto otázka posúdenia dobrej viery nadobúdateľa nie je skutkovou otázkou, ale jedná sa o právnu
otázku, ktorá môže byť predmetom dovolacieho prieskumu.
20.3. K štvrtej predloženej právnej otázke Právnická fakulta Univerzity Komenského uviedla, že
rozdielnosť v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu pri posudzovaní možnosti prelomenia zásady nemo

plus iuris považuje za problematickú, o to viac, že sa jedná o vec, ktorá sa týka fundamentálnych
otázok nadobúdania vlastníckeho práva, pri ktorej je potrebné z hľadiska právnej istoty zabezpečiť
jednoznačnosť a stálosť rozhodovacej praxe súdov. Aj s ohľadom na kasačný nález ústavného súdu je
pri posudzovaní predmetnej otázky potrebné dať do popredia princíp všeobecnej starostlivosti, ktorý by
mal byť aj v predmetnom prípade korektívom neprimeranej prísnosti písaného práva.

21. Právnická fakulta Trnavskej univerzity vo vyjadrení z 19. októbra 2020 uviedla, že dovolací súd nie
je viazaný vymedzením prípustnosti dovolania dovolateľom a je výlučne v jeho kompetencii posúdiť
prípustnosť podaného mimoriadneho opravného prostriedku. Pokiaľ ide o povinnosť predloženia veci
veľkému senátu, podľa Právnickej fakulty Trnavskej univerzity veľký senát občianskoprávneho kolégia

v uzneseniach sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019 vyložil ustanovenie § 48 C. s. p. príliš zužujúco.
Ak existuje rozdielna prax dovolacieho súdu ohľadom určitej právnej otázky, práve veľký senát ju
má zjednotiť. V opačnom prípade problém rozdielnej praxe zotrvá, pretože rozhodujúci senát by
sa buď priklonil k jednému z doterajších názorov alebo vytvoril ďalší, čo rozdielnosť rozhodovacejpraxe dovolacieho súdu len prehĺbi. Taktiež Právnická fakulta Trnavskej univerzity skonštatovala, že
posudzovanie dobrej viery predstavuje právnu otázku. Pri posudzovaní dobrej
viery súd vyhodnocuje skutkové zistenia, na ktoré aplikuje právo, buď konkrétne právne normy alebo

právne princípy. Súd až na základe vlastnej úvahy ďalej rozhodne (už právnym posúdením), či je možné
z týchto skutkových okolností vyvodiť dobrú vieru nadobúdateľa, vrátane jeho dostatočnej obozretnosti
pri nadobúdaní majetku. Tieto úvahy súdu sú už právnym posúdením.
21.1. K možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris Právnická fakulta Trnavskej univerzity poukázala
na to, že predkladajúci senát 4 O bol viazaný právnym názorom vysloveným v kasačnom náleze

ústavného súdu, avšak z vecného hľadiska s možnosťou prelomenia zásady nemo plus iuris nesúhlasí,
keďže nastolené riešenie síce na prvý pohľad umožňuje spravodlivé riešenie daného sporu, ale do
budúcna bude možné z veľmi vágne formulovaných právnych základov ochrany dobromyseľnosti
vyvodiť akýkoľvek právny následok v podobe ochrany iných dobromyseľne nadobudnutých právnych
pozícií, nie len vlastníckeho práva k evidovanej nehnuteľnosti. Základným predpokladom nadobudnutia
vlastníckeho práva v našom práve je právny titul a vlastnícke právo prevodcu. Dobromyseľnosť

nadobúdateľa nie je pri nadobudnutí od nevlastníka dôležitá, vlastníctvo sa prevodom od
vlastníka nadobúda aj vtedy, ak by nadobúdateľ bol nedobromyseľný. To, že len vlastník môže na
nadobúdateľapreviesťvlastníctvokprevádzanejveci,vyplývazozákonalennepriamo,atozpravidla,že
vlastník je v medziach zákona oprávnený nakladať s predmetom svojho vlastníctva (§ 123 Občianskeho
zákonníka).

21.2. Právnická fakulta Trnavskej univerzity poukázala na to, že dobromyseľné nadobudnutie od
nevlastníka je v súčasnom platnom právnom poriadku upravené vo viacerých zákonných ustanoveniach.
Vovýnimočnýchprípadochprávnaúpravaumožňuje,abysavlastníkomvecistalaosobaajnapriektomu,
žeprevodcanebolvlastníkomalebonemaloprávnenievlastníctvopreviesť.Ideoprípadypredpokladané
v ustanoveniach § 486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 ZKR, § 19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z. o

cenných papieroch a investičných službách (ďalej len „zákon o cenných papieroch“), § 446 Obchodného
zákonníka a § 61 Exekučného poriadku. Tieto prípady predstavujú výnimky zo zásady nemo plus iuris a
nie za prejav všeobecnej zásady, že dobromyseľný nadobúdateľ nadobúda vlastnícke právo aj v situácii,
ak prevodca nebol vlastníkom. Niektoré z uvedených prípadov sa vzťahujú len na hnuteľné veci, iné aj
na veci nehnuteľné. Právny poriadok cielene vytvára pomerne komplikovaný súbor prípadov, s rôznym

rozsahom a rôznymi predpokladmi, za splnenia ktorých môže nadobúdateľ nadobudnúť
vlastnícke právo k predmetu prevodu aj od osoby, ktorá vlastníkom nebola a nebola ani
oprávnená vlastníctvo previesť. Ide o chcený právny stav a nie o medzeru v práve.
21.3. Podľa Právnickej fakulty Trnavskej univerzity súčasná právna úprava - ktorá vychádza zo zásady
nemo plus iuris - vytvára tiež systematicky konzistentný celok s ďalšími časťami systému súkromného

práva a spoločenskými pomermi. Relatívne krátke vydržacie doby zabezpečujú, aby sa konvalidovali
nedostatky právneho postavenia prevodcu a aby nadobúdateľ pomerne rýchlo nadobudol právne
postavenie, teda vlastnícke právo. V iných krajinách sú vydržacie doby omnoho dlhšie, a preto je
výraznejšia potreba dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva. Z empirického pohľadu sa javí,
že tam, kde sa pripúšťa dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva, sú vydržacie doby dlhšie.

Samotná existencia právnej úpravy vydržania reflektuje na situáciu, že dobromyseľný nadobúdateľ
vlastnícke právo nenadobudol, a to z dvoch rozdielnych dôvodov: buď bol neplatný titul nadobudnutia,
alebo nebol prevodca vlastníkom veci. Po druhé, materiálna publicita katastra je obmedzená, a to ako
predpoklad správnosti. Publicita nechráni dobrú vieru bezhranične. Zákonodarcom zvolené riešenie
je logické, a vzhľadom na známu mieru nesprávnosti údajov v katastri nehnuteľností je ťažké zaručiť

plnohodnotnú ochranu údajov v katastri nehnuteľností. Po tretie, slovenská spoločnosť má mimoriadne
zlé skúsenosti s nerešpektovaním vlastníckeho práva v druhej polovici dvadsiateho storočia. Preto je
pochopiteľné, že po páde socializmu je snaha riadne nadobudnuté vlastnícke právo chrániť.
21.4. K materiálnej publicite verejného zoznamu Právnická fakulta Trnavskej univerzity uviedla, že sa
ňou spravidla rozumejú hmotnoprávne účinky zápisov vo verejnom registri. V praxi má zásadný význam

vtedy, ak je možné, že určitý skutočný (platný) právny stav sa odlišuje od stavu prezentovaného vo
verejnej evidencii. Ak by rozdiel neprichádzal do úvahy, napríklad preto, lebo by platilo,
že zapísaný údaj je vždy správny, tak materiálna publicita ako prostriedok ochrany dôvery v zápis
vo verejnej evidencii by význam nemala. Materiálna publicita verejného registra tak zohráva úlohu
tam, kde určité osoby dôverujú zápisu v evidencii, a určuje, do akej miery môžu strany tomuto zápisu

dôverovať. Podľa ustanovenia § 70 ods. 1 katastrálneho zákona sú údaje
katastra hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Katastrálny zákon tak definuje rozsah ochrany dôvery
v takýto zápis - každý sa môže spoľahnúť na to, že zápisy sú hodnoverné, ale len dovtedy, kým sa
nepreukáže opak. Katastrálny zákon nechráni subjekty (vrátane nadobúdateľa) bez obmedzenia, alezlepšuje im procesnú situáciu - v prípade sporu nemusia oni preukazovať nadobudnutie vlastníctva či
správnosť evidovaného údaja - ale preukazovať nesprávnosť musí ten, kto údaj rozporuje. Vedome sa
tým zohľadňuje aj nelichotivý stav údajov v katastri nehnuteľností. To, že vlastníkom môže byť aj iná

osoba, než je uvedená v katastri nehnuteľností, vyplýva aj z celého komplexu ustanovení katastrálneho
zákona (napríklad jednotlivé odseky § 46 katastrálneho zákona) a právny poriadok dáva k dispozícii
aj procesné prostriedky, ktorými sa tvrdený vlastník môže svojho práva domáhať (napríklad žaloba o
určenie vlastníckeho práva), spojené so záznamom jeho vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností. Preto každý, vrátane dobromyseľného nadobúdateľa, musí s touto eventualitou rátať.

Samotná existencia verejného registra, v ktorom sú evidované právne vzťahy k určitej veci, ešte per se
nechráni dôveru v zápisy tam uvedené. Materiálna publicita verejnej evidencie pôsobí inak, ako pravidlá
pre dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka a jedno nie je súčasťou druhého,
hoci výsledok a aj fungovanie oboch pravidiel sa môže javiť ako to isté. Materiálna publicita katastra (na
rozdiel napríklad od publicity obchodného registra) však nepožaduje žiadnu dobrú vieru. Preto aj osoba,
ktorá nie je v dobrej viere, ale vychádza z údaja v katastri, je chránená predpokladom hodnovernosti

podľa § 70 ods. 1 katastrálneho zákona. Pravidlá dobromyseľného nadobudnutia zabezpečujú to,
aby sa nadobúdateľ stal vlastníkom, hoci ním prevádzajúci (alebo povinný v exekúcii) nebol. Pravidlá
materiálnej publicity zabezpečujú to, že prevádzajúci je vlastníkom (v prípade katastra sa predpokladá,
že vlastníkom je). Ustanovenie § 70 ods. 1 katastrálneho zákona je samostatnou skutkovou podstatou
ochrany nadobúdateľa (dokonca nezávislou od jeho dobrej viery) a nie len súčasťou akéhosi pravidla

ochrany dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva.
21.5. Za nesprávnu považuje Právnická fakulta Trnavskej univerzity aj úvahu, v zmysle ktorej ochrana
dobromyseľného nadobúdateľa má byť dôsledkom ochrany dôvery v (konštitutívne) rozhodnutie orgánu
verejnej správy. Odhliadnuc od toho, že mieru dôvery v údaje v katastri vyjadruje sám katastrálny zákon
(§70),vykazujetátoúvahanedostatky.Akékoľvekprávoplatnérozhodnutieorgánuverejnejsprávymôže

byť preskúmané mimoriadnym opravným postupom či súdnym prieskumom. Samotná dobrá viera v
rozhodnutie orgánu verejnej správy nevytvára subjektívne právo, ktoré by pretrvalo aj
po zrušení či nahradení tohto rozhodnutia. Iba výnimočne - a to len vo vertikálnych vzťahoch - sa
obmedzuje účinok zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej správy v prospech dobromyseľných osôb
(napríklad § 336 ods. 2 Správneho súdneho poriadku), alebo sa vôbec neumožňuje preskúmať

rozhodnutie verejného orgánu (§ 62 ods. 3 Správneho poriadku). Druhým nedostatkom úvahy je to, že
sa viaže na konštitutívne rozhodnutia. Nie je pritom jasné, v čom by sa údajný ochranyhodný záujem
nadobúdateľa pri nadobúdaní od nevlastníka mal líšiť v prípade, ak by vlastnícke právo predchodcu
v katastri nehnuteľností bolo zapísané vkladom alebo záznamom. Z uvedeného vyplýva, že dôvera v
akékoľvek rozhodnutie verejného orgánu nezakladá takú ochranyhodnú dôveru, že by ním priznané

alebo potvrdené práva platili aj vtedy, ak by došlo k jeho zrušeniu, či nahradeniu iným rozhodnutím.
Slovenská spoločnosť má pritom negatívne skúsenosti s odoberaním vlastníctva na základe rozhodnutia
štátnych orgánov, a preto môže byť legitímny aj taký postoj zákonodarcu, ktorý preferuje ochranu
pôvodného vlastníka aj v prípade, ak by prípadný neskorší nadobúdateľ mal nadobudnúť vlastnícke
právo s odvolaním sa na rozhodnutie orgánu verejnej správy. K argumentu ochrany prostredníctvom

publicity verejného registra Právnická fakulta Trnavskej univerzity uviedla, že ústavný súd v kasačnom
náleze, a následne aj predkladajúci senát pripájajú k publicite katastra nehnuteľností, resp. verejných
registrov všeobecne rôzne ďalšie okolnosti, ktoré majú zvýrazniť ochranu garantovanú registrom.
Vytvára sa tak dojem o princípe ochrany dobrej viery prostredníctvom materiálnej publicity verejných
registrov,ktorýsapredsamusínejakoprejaviťvprospechnadobúdateľa.Zoskutočnosti,žeurčitáprávna

pozícia je uvedená v určitom verejnom zozname, ešte nevyplýva, že sa na tento zápis môže ktokoľvek
spoliehať.
21.6. Právnická fakulta Trnavskej univerzity taktiež skonštatovala, že žiadne dve vlastnícke práva k tej
istej veci súčasne neexistujú. Podstatou vlastníctva je jeho výlučnosť. Buď je vlastníkom veci jeden alebo
druhý.Pretoniejemožnéanitietovlastníckeprávapomerovaťpodľaokolnostíprípadu.Vlastníckeprávo

nemožno odňať len z toho dôvodu, že si ho vlastník dostatočne nechráni a iná osoba sa ho zmocní
dobromyseľne, ak takýto spôsob nadobudnutia vlastníctva nie je upravený právom. Vlastníctvo môže
v takom prípade nadobudnúť vydržaním. Princíp dobromyseľnosti nie je samostatná právna zásada s
konkrétnym normatívnym obsahom a nemá povahu ústavnoprávne chránenej pozície, z ktorej by bolo
možné vyvodiť právo na dobromyseľné nadobudnutie právnej pozície, bez ohľadu na to, či ide

o hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec, právo, či inú majetkovú hodnotu, alebo záväzok. Preto nie je možné
pomerovať dobromyseľnosť ako takú na jednej strane a vlastnícke právo na strane druhej.
Zápisy vo verejných registroch majú rôznu silu publicity, teda rôzny hmotnoprávny účinok. Neexistuje
jeden model publicity a ochrany dôvery v správnosť údaja. Zo skutočnosti, že určitá právna pozícia jeuvedená v určitom verejnom zozname, ešte nevyplýva, že sa na tento zápis môže ktokoľvek a v plnom
rozsahu spoliehať. Nezodpovedá právu, že by právny poriadok neobsahoval úpravu dobromyseľného
nadobudnutia nehnuteľnosti, a preto je potrebné medzeru v práve vyplniť. Právny poriadok práve naopak

takéto nadobudnutie neuznáva a dobromyseľné nadobudnutie od nevlastníka pripúšťa len v určených
situáciách. Pripustenie dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka by
zasiahlo do ústavne garantovanej pozície tohto vlastníka a muselo by spĺňať podmienky primeranosti.
21.7.VzáveresvojhovyjadreniaPrávnickáfakultaTrnavskejuniverzitypoukázala nato,ženarozdielod
sústredenia sa na možné prelomenie pravidla nemo plus iuris by mohlo byť vhodné snažiť sa o nájdenie

niektorej z výnimiek, ktoré by bolo možné (hoci aj analogicky) v tomto prípade použiť. Potenciálne by
mohlo byť riešenie nájdené pri výklade ustanovení o nadobúdaní vlastníckeho práva v konkurze v tom
smere, aby sa čo najviac priblížilo súčasnej právnej úprave preferujúcej nadobúdateľa veci v konkurze
(§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Podstata konkurzného konania a tam udeľovaný
súdny súhlas s prevodom (a nie publicita katastra nehnuteľností, či rozhodnutie správy katastra) by
mohli predstavovať základ pre nadobudnutie vlastníckeho práva s rovnakými účinkami, ako pri výkone

rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho poriadku. Jedná sa o menej intenzívny zásah dointerpretovať
bonifikáciu nadobúdateľa (ako je tomu pri § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) aj
do predchádzajúcej právnej úpravy konkurzu, sledujúcej rovnaké záujmy, ako riešiť konkrétnu vec
prostredníctvom zásahu do jedného zo stavebných kameňov súkromného práva. Ďalšou možnosťou
je snaha vymaniť sa z pasce spôsobenej prísnym posudzovaním neplatnosti právneho úkonu a jej

následkov. Dôvodom spoločensky zložitej situácie je prísne posúdenie staršieho právneho úkonu ako
neplatného. Pritom je možné uvažovať aj o tom, či skutočne je právny úkon neplatný.

22. Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach vo vyjadrení z 9. novembra
2020 uviedla, že v súvislosti s otázkou nemo plus iuris neexistuje ustálená rozhodovacia prax ústavného

súdu, keď poukázala na uznesenie ústavného súdu z 26. mája 2020, sp. zn. II. ÚS 223/2020, a túto
otázku preto nie je možné považovať za vyriešenú nálezom ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I.
ÚS 549/2015. Zároveň uviedla, že ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015 poskytol riešenie kolízie
ochrany pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľného nadobúdateľa poukazujúc na to, že nemožno
poskytnúť ochranu ústavou garantovaným právam naraz obidvom proti sebe stojacim subjektom, keď

uzavrel, že vyššie riziko pri zachovaní maximálnej možnej dobrej viery musí niesť nedbalý vlastník, než
nadobúdateľ v dobrej viere. Otázkou však naďalej zostáva, ako sa vysporiadať s prípadom, ak pôvodný
vlastník a aj nadobúdateľ v dobrej viere boli primerane opatrní, a komu má v takom prípade svedčať
ochrana a komu nie.
22.1. Dobrá viera a zlá viera sa podľa pripomienkujúcej fakulty navzájom vylučujú, keď dobrá viera

znamená nevedomosť o určitej okolnosti a naopak zlá viera znamená vedomosť o tejto okolnosti. V
súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva od nevlastníka nie je oprávnené požadovať od pôvodného
vlastníka, ktorému už raz svedčilo vlastnícke právo, aby preukazoval, na svoj úkor pri jeho strate to, že
nadobúdateľ mohol a mal vedieť, že vlastnícke právo nenadobúda od skutočného vlastníka. Dobrá viera
sa chápe ako nezavinená nevedomosť o právnych nedostatkoch určitého právneho stavu. Jej uplatnenie

prichádza do úvahy iba v prípade, ak tak výslovne stanoví zákon a musí sa aplikovať reštriktívne. Je
mylné sa domnievať, že dobromyseľnosť nadobúdateľa možno vyvodiť len z jeho dôvery v správnosť
zápisu v katastri nehnuteľností bez zreteľa na ostatné okolnosti, a celkom nesprávnou je tiež predstava,
že dobrá viera sa predpokladá a pôvodného vlastníka zaťažuje povinnosť tvrdenia a preukázania opaku.
22.2. V záujme spravodlivého usporiadania pomerov nie je podľa Právnickej fakulty Univerzity Pavla

Jozefa Šafárika dobré bezvýhradne uplatňovať zásadu nemo plus iuris a je možné jej ustúpiť v
odôvodnených prípadoch v prospech ochrany v dobrej viere nadobudnutých práv. Rovnako tak sa
však nemožno stotožniť so spôsobom, akým judikatúra začala pristupovať k riešeniu práva na ochranu
vlastníctva pôvodného vlastníka a princípu ochrany dobrej viery nadobúdateľa. V uznesení z 27. júna
2019, sp. zn. 4Cdo/102/2017 zašiel najvyšší súd až tak ďaleko, že s oporou ustanovenia § 130 ods.

1 Občianskeho zákonníka formuloval dobrú vieru ako vyvrátiteľnú domnienku a dôkazným bremenom
preukázania „zlej viery“ zaťažil pôvodného vlastníka. Tento názor sa javí byť nesystémovým. Účinnejším
spôsobom ochrany obidvoch práv je skôr skúmanie konania pôvodného vlastníka nehnuteľnosti s
ohľadom na odbornú starostlivosť takéhoto (nedbalého) vlastníka. Súd nemôže podporovať jedno
ústavné právo na úkor druhého, ak nie je daná vyššia miera ochrany právnymi predpismi. Môže

iba spravodlivo rozhodnúť o tom, ktorému právu je poskytnutie ochrany v konkrétnom prípade viac
odôvodnené. Súd by tak mal skúmať hlavne rozpor odbornej starostlivosti pôvodného vlastníka s
ohľadom na stratu vlastníckeho práva a na druhej strane konanie a mieru vedomosti nového vlastníka
o tom, že nadobúda nehnuteľnosť od nevlastníka. Dobrú vieru pritom nemožno odvodzovať iba odmateriálnej publicity katastra, alebo najvyššej možnej dobrej viery u nadobúdateľa, ale od starostlivého
posúdenia všetkých okolností v ich vzájomnej súvislosti, a teda, ako došlo k strate, resp. k nadobudnutiu
vlastníckeho práva s ohľadom na časový a kauzálny nexus.

23. Skôr, než veľký senát obchodnoprávneho kolégia pristúpi k riešeniu právnych otázok vymedzených
senátom obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O v uznesení z 29. mája 2020, sp. zn.
4Obdo/69/2018, uvádza, že v predmetnom spore prichádza do úvahy posudzovanie prípustnosti
dovolania žalovaného len podľa ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., a nie aj podľa ustanovenia § 420

písm. f/ C. s. p.
23.1. Dovolateľ síce formálne uviedol, že jeho dovolanie má byť prípustné aj podľa ustanovenia §
420 písm. f/ C. s. p., avšak vo svojom dovolaní neuviedol žiadnu relevantnú právnu argumentáciu vo
vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 431 C. s. p. Dovolanie žalovaného neobsahuje žiadnu právnu
argumentáciu vyžadovanú podľa ustanovenia § 431 ods. 2 C. s. p., ktorou možno
odôvodniť dovolací dôvod podľa § 431 C. s. p. (vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm.

a/ až písm. f/ C. s. p.).
23.2. Prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. môže dovolací súd posudzovať
výlučne v prípade, ak dovolateľ vo svojom dovolaní uvedie, v čom má spočívať predmetná vada
zmätočnosti, čo však zo strany žalovaného nebolo splnené. Pri súčasnej koncepcii
dovolacieho konania závisí odstraňovanie procesných pochybení súdov nižšej inštancie výlučne od

procesnej aktivity dovolateľa a od kvalitatívnej stránky podaného dovolania. Dovolací súd totiž nie je
oprávnený nahrádzať pasivitu dovolateľa a hľadať v texte dovolania, prípadne v predloženom spise,
čo by prípadne mohlo predstavovať vadu zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 C. s. p. (k tomu viď aj
3Obdo/19/2017).

K posudzovaniu prípustnosti dovolania

24. Vo vzťahu k prvej právnej otázke predloženej senátom obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu
4 O, týkajúcej sa rozdielneho prístupu jednotlivých dovolacích senátov pri posudzovaní prípustnosti
dovolania veľký senát obchodnoprávneho kolégia uvádza, že sa stotožňuje s právnym názorom, ktorý

uviedol predkladajúci senát vo svojom uznesení z 29. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/2018. Predkladajúci
senát v rámci svojho predbežného posúdenia prípustnosti dovolania dospel k záveru, že pri posúdení
právnej otázky - či je možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v dobrej viere, ak prevodca
nenadobudol vlastnícke právo k ním pre absolútnu neplatnosť nadobúdacieho titulu, resp. či ostáva
naďalej v platnosti zásada nemo plus iuris - je vzhľadom na rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho

súdu prípustnosť dovolania daná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p., hoci žalovaný vytýkal
odvolaciemu súdu, že sa pri posúdení nastolenej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu (a prípustnosť dovolania mala byť podľa dovolateľa daná podľa ustanovenia §
421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.).
24.1. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia zároveň uvádza, že predmetná otázka je širším

problémom,týkajúcimsaposudzovaniaprípustnostidovolaniapodľaustanovenia §421ods.1C.
s. p. v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, a nielen vzájomným rozporným názorom prezentovaným v
uzneseniach najvyššieho súdu zo 17. júla 2019, sp. zn. 3Obdo/11/2019, resp. z 24. októbra 2019, sp. zn.
1Obdo/44/2018, ktoré označil vo svojom rozhodnutí predkladajúci senát. K predmetnému konštatovaniu
uvádza veľký senát obchodnoprávneho kolégia nasledovné:

25. Zákon upravuje prípustnosť dovolania v § 419, § 420 a § 421 ods. 1 C. s. p.
25.1. Podľa ustanovenia § 419 C. s. p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak
to zákon pripúšťa.
25.2. Podľa ustanovenia § 420 C. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.25.3. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

26. V ustanovení § 428 C. s. p. zákon upravuje náležitosti dovolania, ktorými sú popri všeobecných

náležitostiachpodaniauvedenia,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusatotorozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

27. Následne v ustanoveniach § 431 a § 432 C. s. p. sú upravené dovolacie dôvody. Predmetné zákonné
ustanovenia v odsekoch 2 zároveň upravujú, akým spôsobom je dovolateľ povinný jednotlivé dovolacie

dôvody vo svojom dovolaní vymedziť.
27.1. Podľa ustanovenia § 431 ods. 1 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba
tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.
27.2. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (odsek 2).
27.3. Podľa ustanovenia § 432 ods. 1 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba

tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
27.4. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (odsek 2).

28. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení je povinnosťou dovolateľa, aby v dovolaní uviedol

I. Všeobecné náležitosti podania podľa § 127 C. s. p.;
II. Konkrétne rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie podáva;
III. Rozsah, v akom rozhodnutie odvolacieho súdu svojim mimoriadnym opravným prostriedkom napáda;
IV. Dovolací návrh;
V. Dovolací dôvod, ktorý uplatňuje (a pre ktorý považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za nesprávne);

a zároveň aby
VI. Uplatnený dovolací dôvod vymedzil spôsobom upraveným v ustanovení § 431 ods.
2 C. s. p. (v prípade dovolacieho dôvodu podľa § 431 C. s. p.), resp. v ustanovení § 432 ods. 2 C. s. p.
(v prípade dovolacieho dôvodu podľa § 432 C. s. p.).
28.1. Pokiaľ dovolanie obsahuje všetky vyššie uvedené náležitosti, mal by dovolací súd pristúpiť k

skúmaniu, či je dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 420 C. s. p. (v prípade uplatnenia dovolacieho
dôvodu podľa § 431 C. s. p.), resp. podľa ustanovenia § 421 ods. 1
C. s. p. (v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa § 432 C. s. p.).
28.2. Ak niektorú z uvedených náležitosti dovolanie neobsahuje, dovolací súd dovolanie odmietne podľa
ustanovenia § 447 písm. d/ C. s. p. (v prípade absencie niektorej z náležitostí uvedených pod bodmi I.

až V.), resp. podľa ustanovenia § 447 písm. f/ C. s. p. (v prípade nesplnenia si povinnosti
uvedenej pod bodom VI. dovolateľom).

29. Naproti tomu v odbornej literatúre je zastávaný názor, že „predpokladá sa, že dovolateľ 'presvedčí'
dovolací súd, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, aby tento

odklon, ak bude mať za to, že dovolanie je prípustné, z hľadiska právneho posúdenia vec vyriešil.
Dovolateľ preto musí v dovolaní presne uviesť, ktorý konkrétny judikát (rozhodnutie uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky) nerešpektoval odvolací súd vo
svojom rozhodnutí“ (k tomu viď aj MESIARKINOVÁ, S., In: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J.,
MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Praha: C. H.

BECK, 2017, s. 1382).
29.1. Rovnako tak je prezentovaný názor, že „dovolateľ súčasne musí jednoznačne uviesť, v čom
vidí prípustnosť dovolania, t. j. ktorý z predpokladov uvedených v § 421 ods. 1, písm. a/, b/, c/
C. s. p. zakladá jeho prípustnosť, ani v tomto prípade nie je postačujúci len odkaz na niektoré z
ustanovení, ale dovolateľ musí uviesť, ktorý z dôvodov prípustnosti (odvolací súd sa odchýlil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
riešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne) považuje za daný a z akých dôvodov“ (k
tomu viď aj MESIARKINOVÁ, S. In: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ,S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Praha: C. H. BECK, 2017, s.
1409-1410).

30. Publikovaný názor následne prevzali do svojich rozhodnutí viaceré senáty najvyššieho súdu, keď
ako náležitosť dovolania vyžadovali (správne) označenie prípustnosti dovolania, vrátane správneho
uvedenia písm. a/, písm. b/ alebo písm. c/ ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., ako aj
správne uvedenie rozhodnutí dovolacieho súdu, od ktorých sa odvolací súd pri riešení právnej otázky
odklonil, resp. rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorých bola pre rozhodnutie odvolacieho súdu kľúčová

právna otázka posudzovaná rozdielne.
30.1. V uznesení z 24. októbra 2019, sp. zn. 1Obdo/44/2018 dovolací súd dovolanie odmietol
podľa ustanovenia § 447 písm. f/ C. s. p., t. j. že dovolateľ nevymedzil dovolací dôvod spôsobom
predpokladaným v ustanoveniach § 431 až § 435 C. s. p., z dôvodu uvedenia nesprávneho písmena a/
namiesto správneho písmena c/ § 421 ods. 1 C. s. p. Vo svojom rozhodnutí senát obchodnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu 1 O výslovne uviedol, že

„preprávnuotázku,ktorúmánamysli§421ods.1písm.a/C.s.p.jecharakteristický'odklon'jejriešenia,
ktoré zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v
ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací
súd sa svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Vychádzajúc z
uvedených rozhodnutí dovolacieho súdu dospel dovolací súd k záveru, že pri riešení relevantnej právnej

otázky v predmetnej veci sa
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyskytla nejednotnosť, navonok prejavená v odlišných právnych
názoroch, a to, či v konaní o vypratanie nehnuteľnosti (vydanie veci) možno vyjadriť hodnotu veci
(ktorá má byť vyprataná, vydaná) v peniazoch alebo je peniazmi neoceniteľná. Z uvedených rozhodnutí
najvyššieho súdu vyplýva, že pri riešení relevantnej právnej otázky právne názory dovolacích senátov

zostali nejednotné a neustálené, so zreteľom na skutočnosť ktorú dovolací súd dospel k záveru, že
žalobca síce označil právnu otázku, neopodstatnené je však jeho tvrdenie, že odvolací súd sa pri riešení
tejto právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/
C. s. p.)“ [bod 11. odôvodnenia uznesenia].
30.2. V uznesení zo 14. júna 2017, sp. zn. 8Cdo/78/2017 senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho

súdu 8 C dospel k záveru, že „ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1
písm. c/ C. s. p., nevymedzil označením rozhodnutí dovolacieho súdu, ktoré o danej právnej otázke
zaujali rozdielne právne závery, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice
ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch
alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ

na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. Na
druhej strane ale v prípade absencie vymedzenia právnej otázky a bez konkretizovania rozhodnutí
dovolacieho súdu, ktoré o danej právnej otázke zaujali rôzne názory, nemôže najvyšší súd pristúpiť
ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok a v súvislosti s tým
'suplovať' aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa), z vlastnej

iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu, týkajúce sa danej problematiky a následne
posudzovať rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu; v opačnom prípade by dovolací súd
uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej
koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku, ale
aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p.

Dovolateľka, zastúpená advokátom, v dovolaní na preukázanie svojho tvrdenia, že dovolací súd o
danej právnej otázke rozhodoval rozdielne, neuvádza v dovolaní žiadne rozhodnutia dovolacieho súdu.
Dovolateľka tak nevymedzuje ňou uvádzaný dovolací dôvod spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 C.
s. p.“ (rovnako aj uznesenia z 28. februára 2019, sp. zn. 2Cdo/37/2018 a z 26. septembra
2019, sp. zn. 3Cdo/228/2018).

30.3. V ďalšom uznesení zo 14. júna 2017, sp. zn. 8Cdo/50/2017 senát občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu 8 C uviedol, že „pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C. s. p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa
vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom
dovolací dôvod.“

30.4. V uznesení zo 6. decembra 2018, sp. zn. 3Cdo/48/2018 senát občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu 3 C skonštatoval, že „ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p., neoznačil rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré o danej
právnej otázke zaujali rozdielne právne závery, nemôže dovolací súd uskutočniť meritórny dovolacíprieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie
založiť na predpokladoch alebo domnienkach o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo
rozhodnutie mal dovolateľ na mysli. Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu.

Skutočnosť, že dovolateľ vyvodzujúci prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C.
s. p. neuvedie rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sú rozdielne, považuje najvyšší súd za absenciu
náležitostí dovolania v zmysle § 431 až § 435 C. s. p.“ (rovnako aj uznesenie z 25. septembra
2017, sp. zn. 8Cdo/141/2017; obdobne aj uznesenia z 26. septembra 2017, sp. zn. 1Cdo/206/2016, zo
6. decembra 2018, sp. zn. 3Cdo/134/2018 a z 25. júna 2019, sp. zn. 5Cdo/69/2018).

31. Na druhej strane senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu
3 O v uznesení zo 17. júla 2019, sp. zn. 3Obdo/11/2019 uviedol, že „záver o prípustnosti dovolania patrí
do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď napríklad I. ÚS 438/2017 a III. ÚS
474/2017) a prípadné odmietnutie dovolania iba z dôvodu nesprávneho označenia písmena uvedeného
v ustanovení § 421 ods. 1 C. s. p. (napríklad nesprávne uvedené písm. c/ miesto správneho písm. b/)
by za splnenia náležitostí dovolania podľa § 428 C. s. p. a za súčasného vymedzenia

nesprávneho právneho posúdenia pri vymedzení dovolacieho dôvodu podľa § 432 C. s. p. predstavovalo
neprípustné odmietnutie spravodlivosti.“
31.1. Totožný prístup pri posudzovaní prípustnosti dovolania zvolil senát obchodnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu 3 O aj v uzneseniach z 30. marca 2020, sp. zn. 3Obdo/8/2020 a z
20. augusta 2020, sp. zn. 3Obdo/10/2020.

32. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia poukazuje na to, že zákonodarca sa pri novej
právnej úprave dovolacieho konania do značnej miery inšpiroval právnou úpravou dovolacieho konania
účinnej v Českej republike (predmetnú skutočnosť zvýraznil veľký senát obchodnoprávneho kolégia už
vo svojom predchádzajúcom uznesení z 25. februára 2021, sp. zn. 1VObdo/1/2020).

32.1. S poukazom na uvedené veľký senát obchodnoprávneho kolégia odkazuje na znenie
ustanovenia § 241a ods. 2 O.s.ř. platného a účinného v Českej republike, v zmysle ktorého musí byť v
dovolaní okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 4) uvedené, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, vymedzenie dôvodu dovolania, v čom dovolateľ vidí
splnenie predpokladov prípustnosti. K obligatórnemu vymedzeniu podmienok prípustnosti dovolania sa

vyjadril Ústavný súd Českej republiky napr. v rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 144/15, III. ÚS 695/14, II. ÚS
2715/13 a Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. 32Cdo/744/2016. Opačný názor zaujal
Ústavný súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 2447/13.

33. Pre komparáciu však treba uviesť, že právna úprava platná a účinná v Českej republike vyžaduje

ako náležitosť dovolania uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí prípustnosť podaného dovolania, zároveň
však dovolací súd takto dovolateľom uvedeným dôvodom prípustnosti dovolania nie je pri posudzovaní
prípustnosti dovolania viazaný. Najvyšší súd Českej republiky môže odmietnuť dovolanie pre nesplnenie
zákonom predpísanej náležitosti v takom prípade, ak dovolateľ vôbec neuvedie, v čom vidí prípustnosť
jeho dovolania. Dôvodom pre odmietnutie dovolania však nie je, ak dovolateľ uvedie nesprávny dôvod

prípustnosti jeho dovolania.

34. Naopak právna úprava dovolacieho konania, obsiahnutá v ustanoveniach § 419
a nasl. Civilného sporového poriadku medzi náležitosti dovolania (§ 428) nezaraďuje uvedenie toho,
v čom dovolateľ vidí prípustnosť dovolania, a túto povinnosť dovolateľovi pri uplatnení

dovolacieho dôvodu podľa § 432 C. s. p. (t. j. namietané nesprávne právne posúdenie) neukladá zákon
ani v rámci vymedzenia dovolacieho dôvodu (§ 432 ods. 2).
34.1. Napriek tomu odborná literatúra (viď bod 29. odôvodnenia vyššie) a prevažná časť judikatúry
najvyššieho súdu (príkladmo citovanej v bode 30. odôvodnenia vyššie) nad rámec zákonnej
úpravy vyžaduje od dovolateľa, aby uviedol, v čom vidí prípustnosť dovolania, a zároveň sa obmedzuje

len na posudzovanie prípustnosti dovolania, v takom rozsahu, v akom ho označil dovolateľ v texte
dovolania, v dôsledku čoho otázku prípustnosti dovolania zúžil len na konkrétne zákonné ustanovenie
uvedené dovolateľom.
34.2. Doterajšia judikatúra najvyššieho súdu tak vyžaduje od dovolateľov (resp. ich právnych zástupcov)
splnenie tých podmienok, ktoré nie sú predpokladané zákonom. Síce sa vyžaduje povinné zastúpenia

dovolateľavdovolacomkonaníadvokátom,čímsamávytvoriťprocesnýfilternazjavneneopodstatnené,
neprípustné, protirečivé alebo rozporuplné dovolania a zabezpečiť, aby podané dovolanie malo všetky
potrebné náležitosti. Tým sa mal regulovať vysoký počet problematicky formulovaných dovolaní
a zároveň sa vychádzalo z presvedčenia, že v osobe advokáta spisujúceho dovolanie sú danépredpoklady pre dosiahnutie týchto cieľov novej právnej úpravy. Je na dovolateľovi, aby dovolanie
podával uvážlivo, s plným vedomím limitov vyplývajúcich z právnej úpravy dovolacieho konania.
Na druhej strane nemožno požadovať od dovolateľa, prípadne od jeho právneho zástupcu splnenie

náležitostí nad rámec zákonnej úpravy, aby bolo dovolanie meritórne prejednateľné, a tým prenášať časť
právomocí zverených zákonom výlučne dovolaciemu súdu na dovolateľa.

35. Voči vyššie uvedenému formalistickému prístupu najvyššieho súdu k posudzovaniu prípustnosti
dovolania sa vyhranil už aj ústavný súd v náleze z 9. júna 2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020, ktorý okrem iného

uviedol, že „povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 C. s. p.
treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania,
a tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom. Dovolací súd však nie je vymedzením
prípustnosti viazaný a skúma ju aj sám. Najvyšší súd nemôže byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej
otázky podľa § 421 ods. 1 C. s. p. oprel prípustnosť dovolania dovolateľ. Dovolanie tak bude prípustné
aj vtedy, ak napríklad dovolateľ prípustnosť odôvodnil odklonom od ustálenej praxe najvyššieho súdu

[§ 421 ods. 1 písm. c/ (správne má byť písm. a/ - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia)
C. s. p.], no najvyšší súd zistí, že v skutočnosti nejde o odklon, ale o nejednotnosť takejto praxe [§
421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.]. Tiež nemožno akceptovať taký výklad, že najvyšší súd by nemohol
pri posúdení prípustnosti dovolania zohľadňovať tie svoje stanoviská a rozhodnutia, ktoré dovolateľ
neoznačil. Rozhodnutia najvyššieho súdu jednak nie sú systematicky nikde usporiadané a publikované,

a preto ich znalosť je často len otázkou náhody“ (viď bod 54. odôvodnenia predmetného nálezu).
35.1. V uznesení zo 4. februára 2021, sp. zn. III. ÚS 76/2021 ústavný súd uviedol, že „sa nestotožňuje s
názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého povinnou obsahovou náležitosťou dovolania odôvodneného
nesprávnym právnym posúdením veci je uvedenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) dovolacieho
súdu. Ustanovenie § 421 ods. 1 C. s. p. nemožno interpretovať a uplatňovať tak, že zakotvuje

povinné obsahové náležitosti dovolania. Obligatórne náležitosti dovolania upravuje § 428 C. s. p.,
ktorý okrem iného ukladá dovolateľovi povinnosť uviesť v dovolaní dovolacie dôvody, teda 'z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne'. Následne ustanovenie § 432 C. s. p. vyžaduje vo
vzťahu k dovolaniu podľa § 421 C. s. p. (odôvodnenému nesprávnym právnym posúdením veci), aby
dovolateľ uviedol právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a v čom spočíva nesprávnosť

tohto právneho posúdenia. Označenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) najvyššieho súdu nie je
v zmysle ustanovenia § 428 C. s. p. obligatórnou náležitosťou dovolania. Z uvedeného vyplýva, že
dovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. dovolateľ obligatórne odôvodní tým, že rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1
C. s. p.), a dotknutý dovolací dôvod vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a súčasne uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2
C. s. p.). Argumentácia dovolateľa konkrétnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu je nad rámec
zákonných požiadaviek a dovolací súd ňou nie je viazaný. Aj napriek uvedenému záver najvyššieho
súdu o neprípustnosti dovolania sťažovateľky nemožno považovať
za svojvoľný či arbitrárny“ (bod 57. odôvodnenia predmetného uznesenia).

35.2. Veľkému senátu obchodnoprávneho kolégia je známe aj uznesenie ústavného súdu z 26. mája
2020, sp. zn. II. ÚS 226/2020, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť podaná proti uzneseniu z
24. októbra 2019, sp. zn. 1Obdo/44/2018, a v ktorom bol ústavným súdom vyslovený odlišný názor,
než v náleze z 9. júna 2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020. V predmetnom uznesení II. senát ústavného
súdu skonštatoval, že „najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal sťažovateľom

nastolenou relevantnou právnou otázkou, ako aj ďalšou podmienkou dovolacieho konania podľa §
421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., ktorou je odklon od jej ustáleného riešenia, pričom dospel k záveru, že
v okolnostiach posudzovanej veci nemôže ísť o odklon, pretože rozhodovanie jednotlivých senátov
najvyššieho súdu pri riešení nastolenej právnej otázky je nejednotné. Ústavný súd konštatuje, že nie
je podstatné, či relevantnú právnu otázku riešil najvyšší súd v merite veci alebo vo vzťahu k trovám

dovolacieho konania, pretože stále ide o totožnú právnu otázku. Súc viazaný dovolacími dôvodmi podľa
§ 440 C. s. p. tak dovolací súd podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom odmietol
dovolanie sťažovateľa ako neprípustné podľa § 447 písm. f/ C. s. p. bez toho, aby skúmal vecnú
správnosť napadnutého rozsudku“ (bod 26. odôvodnenia predmetného uznesenia).

36. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sa stotožňuje s názorom prezentovaným
v náleze ústavného súdu z 9. júna 2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020 a v jeho uznesení zo 4. februára 2021,
sp. zn. III. ÚS 76/2021. K tomu uvádza, že prípustnosť dovolania upravuje zákon, ako to vyplýva aj zo
znenia ustanovenia § 419 C. s. p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolaciehosúdu, ak to zákon pripúšťa. Následné posúdenie, či je dovolanie v konkrétnom prípade prípustné, patrí
do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď aj I. ÚS 438/2017 a III. ÚS 474/2017).
36.1. Z uvedeného vyplýva, že prípustnosť dovolania neurčuje dovolateľ, ale vyplýva priamo z

jednotlivých ustanovení Civilného sporového poriadku. Rovnako tak určenie, či je dovolanie v
konkrétnom prípade procesne prípustné, nepatrí do rúk dovolateľa. Záver, či je podané dovolanie
procesne prípustné, môže uskutočniť výlučne dovolací senát najvyššieho súdu. Uvedené znamená, že
dovolací súd nie je viazaný tým, čo uvedie dovolateľ vo vzťahu k jeho subjektívnemu pocitu o prípustnosti
dovolania, a už v žiadnom prípade za súčasnej právnej úpravy nemôže posudzovanie prípustnosti

dovolania v prípade dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 432 C. s. p. obmedziť len na konkrétne
písmeno obsiahnuté v ustanovení § 421 ods. 1 C. s. p., ktoré v dovolaní označil dovolateľ.
36.2. Prístup, kedy sa dovolací súd - za predpokladu, že dovolací dôvod je vymedzený v súlade so
zákonom (s ustanovením § 432 ods. 2 C. s. p.) - pri posudzovaní prípustnosti dovolania obmedzí
výlučne na to, či je podané dovolanie prípustné podľa zákonného ustanovenia uvedeného dovolateľom,
resp. kedy v uznesení o odmietnutí dovolania skonštatuje, že dovolateľ označil nesprávne zákonné

ustanovenie o prípustnosti dovolania, keď dovolanie malo byť prípustné podľa iného zákonného
ustanovenia, považuje veľký senát obchodnoprávneho kolégia za aktuálne účinnej právnej úpravy za
nesprávny, keď v konečnom dôsledku môže dôjsť k neprípustnému odmietnutiu spravodlivosti.

37. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia považuje za nesprávny i prístup, ak dovolacie senáty

vyžadujú uvedenie predchádzajúcich rozhodnutí dovolacieho súdu dovolateľom, ktoré riešili v dovolaní
nastolenú právnu otázku, s následkom odmietnutia dovolania len pre nesplnenie tejto „povinnosti“, a to z
dôvodu, že takúto povinnosť zákon neukladá ani v rámci náležitostí dovolania a ani v rámci vymedzenia
dovolacieho dôvodu.
37.1. Vo vzťahu k uvedenému veľký senát obchodnoprávneho kolégia konštatuje, že množstvo

rozhodnutí najvyššieho súdu nie je publikovaných na webovej stránke najvyššieho súdu, hoci ide o
povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 82a ods. 1 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch, a aj tie
rozhodnutia najvyššieho súdu (s výnimkou rozhodnutí publikovaných v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), ktoré sú zverejnené na webovej stránke najvyššieho
súdu, nie sú systematicky usporiadané (pritom neexistuje ani interná databáza všetkých rozhodnutí

najvyššieho súdu, ktoré by boli systematicky usporiadané, a bolo v nich možné vyhľadávanie - pozn.
veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia). Na túto skutočnosť pritom poukázal predkladajúci senát
vo svojom uznesení z 29. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/2018 a aj ústavný súd vo vyššie citovanom
náleze z 9. júna 2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020 (viď bod 35. odôvodnenia vyššie) [rovnako aj v náleze zo
6. októbra 2020, sp. zn. I. ÚS 115/2020].

37.2. Je tak nesprávne, ak senáty dovolacieho súdu vyžadujú od dovolateľov, aby ako náležitosť
dovolania uvádzali rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré nie sú verejne dostupné, a aj v tých
rozhodnutiach, ktoré sú zverejnené na webovej stránke najvyššieho súdu, nie je možné vyhľadávanie
podľa použitej právnej úpravy, a zároveň tieto rozhodnutia nie sú systematicky zoradené (či ide o
rozhodnutia dovolacích senátov najvyššieho súdu, alebo ide o odvolacie rozhodnutia najvyššieho súdu).

38. Vzhľadom na uvedené veľký senát obchodnoprávneho kolégia uzatvára, že
I. Povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 432
C. s. p. (namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci) nie je uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí
prípustnosť podaného dovolania (vrátane označenia rozhodnutí dovolacieho súdu riešiacich konkrétnu

právnu otázku).
II. Dovolací súd nie je pri posudzovaní prípustnosti dovolania viazaný dovolateľom označeným dôvodom
prípustnostidovolania.Rovnakotakdovolacísúd priposudzovaníprípustnostidovolanianie
je viazaný (a zároveň obmedzený) rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ.

39. Ako vyplýva z rozhodnutí uvedených senátom obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O
v uznesení z 29. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/2018 (viď body 13. až 18. odôvodnenia uznesenia
o postúpení veci veľkému senátu), je právna otázka posúdenia nadobudnutia vlastníckeho práva s
odkazom na dobrú vieru nadobúdateľa rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne, od rozhodnutí v
plnej miere zotrvávajúcich na zásade nemo plus iuris až po rozhodnutia, ktoré pripúšťajú možnosť

nadobudnutia vlastníckeho práva s odkazom na dobrú vieru nadobúdateľa.
39.1. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia preto konštatuje, že dovolanie žalovaného je procesne
prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.39.2. S predmetným dôvodom prípustnosti dovolania úzko súvisí druhá otázka predložená
predkladajúcim senátom, a to otázka, či rozhodnutie o dovolaní patrí do právomoci trojčlenného senátu
najvyššieho súdu (v danom prípade senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O), alebo do

právomoci veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia.

K povinnosti trojčlenného senátu najvyššieho súdu postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému
senátu, ak existuje rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu

40. Pokiaľ ide o predmetnú (v poradí druhú) právnu otázku predloženú senátom obchodnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu 4 O veľkému senátu obchodnoprávneho kolégia, veľký senát
obchodnoprávneho kolégia uvádza, že otázkou výkladu ustanovenia § 48 ods. 1
C. s. p. aj v nadväznosti na závery vyslovené v uzneseniach veľkého senátu občianskoprávneho kolégia
z 28. apríla 2020, sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019 sa zaoberal už v uznesení z 25. februára
2021, sp. zn. 1VObdo/1/2020, v ktorom dospel k záveru, že „trojčlenný senát najvyššieho súdu má

povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho
súdu postupom podľa ustanovenia § 48 ods. 1 C. s. p. nie len v situácii, ak sa chce odkloniť od
právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, ale aj v situácii, kedy pri
rozhodovaní o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu. Úlohou veľkého
senátu najvyššieho súdu je - nielen rozhodovať v prípade odklonu od skoršej (ustálenej) rozhodovacej

praxe najvyššieho súdu - ale predovšetkým zjednocovanie judikatúry samotného najvyššieho súdu.“
40.1. Na predmetnom právnom názore zotrváva veľký senát obchodnoprávneho kolégia aj v
rozhodovanej veci a v podrobnostiach poukazuje na závery, ktoré vyslovil v uznesení z 25. februára
2021, sp. zn. 1VObdo/1/2020, na ktoré v celom rozsahu odkazuje.

41. Otázka, kedy je trojčlenný dovolací senát povinný predložiť vec na prejednanie a rozhodnutie
veľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu, a kedy naopak túto povinnosť nemá, bola
riešená už v rozsudku najvyššieho súdu z 10. novembra 2016, sp.
zn. 3Cdo/174/2016, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3/2017 pod R 17/2017. Pre správnu aplikáciu predmetného judikátu je dôležité

odôvodnenie predmetného rozsudku. Senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3 C v
uvedenom rozsudku vyslovil, že „bolo by bezpochyby v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy
danej v ustanovení § 48 ods. 1 C. s. p., pokiaľ by každá (minulá)
aplikačná alebo interpretačná nejednotnosť, ktorá sa v rozhodovaní senátov najvyššieho súdu vyskytla
pred 1. júlom 2016, bola však do tohto dňa úspešne prekonaná postupmi a mechanizmami vyplývajúcimi

z vtedajšieho právneho poriadku (napríklad publikovaním judikátu alebo stanoviska), musela po tomto
dni 'nanovo' viesť k procesu, v rámci ktorého sa uplatňujú mechanizmy a postupy predpokladané v tomto
ustanovení Civilného sporového poriadku. Uvedené konštatovanie je opodstatnené o to viac v prípade
(ojedinelých) právnych názorov vyjadrených v takom rozhodnutí trojčlenného senátu najvyššieho súdu,
ktoré bolo v čase pred 1. júlom 2016 zaradené na rokovanie kolégia najvyššieho súdu s návrhom na

jeho publikovanie v Zbierke, ktorý však kolégium zamietlo. Právnou úpravou, ktorá je obsiahnutá v §
48 ods. 1 C. s. p., sa sledoval cieľ pokryť v praxi prípady, v ktorých (trojčlenný) senát najvyššieho
súdu dospeje k záveru, že 'je' dôvod na zmenu (na odklonenie sa od konštantnej línie rozhodovania).
Senát, ktorý dospeje k tomuto záveru, je povinný postúpiť vec veľkému senátu. Na druhej strane ale
účelom tohto ustanovenia bezpochyby nie je to, aby bola veľkým senátom posudzovaná správnosť

názoru trojčlenného senátu, podľa ktorého 'nie je' dôvod na zmenu doterajších právnych náhľadov a
rozhodovacej praxe ustálenej v minulosti prijatím judikátu (alebo stanoviska) publikovaného v Zbierke.
Trojčlenný senát, ktorý zastáva tento názor, nie je povinný postúpiť vec veľkému senátu. Samozrejme,
pokiaľ ešte v určitej právnej otázke nedošlo k prijatiu (publikovaniu) stanoviska alebo judikátu, prípadne
ešte nebolo vydané rozhodnutie veľkého senátu, má povinnosť postúpiť vec veľkému senátu ten

trojčlenný senát najvyššieho súdu, ktorý sa mieni názorovo odchýliť (odkloniť) od skoršieho rozhodnutia
iného senátu najvyššieho súdu. Ak teda trojčlenný senát zistí, že iný senát zaujal v určitej otázke
odlišný názor, ktorý vec prejednávajúci senát nezdieľa, má dve možnosti: I. buď sa stotožní so starším
právnymnázorom(užustálenýmvpraxinazákladepublikovanéhojudikátu,stanoviskaalebonazáklade
rozhodnutia veľkého senátu) a svoje rozhodnutie založí na tomto názore, alebo II. vec postúpi veľkému

senátu“ (viď bod 21. jeho odôvodnenia).
41.1. Z citovaného rozhodnutia vyplýva že právna veta judikátu R 17/2017 dopadá len na prípady
„rozdielnej“ rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ku ktorej došlo do 30. júna 2016, pričom aj tieto
prípady treba rozlišovať, a to aj vzhľadom na nález ústavného súdu z 11. októbra 2018, sp. zn. II. ÚS332/2018, v ktorom ústavný súd skonštatoval, že „za situácie, keď senát najvyššieho súdu dospeje
k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného
senátu najvyššieho súdu, pričom v danej právnej otázke neexistuje stanovisko veľkého senátu, ale ani

publikovanéstanoviskosenátu,jejehozákonnoupovinnosťoupostúpiťvecnaprejednaniearozhodnutie
veľkému senátu. Skutočnosť, že existuje publikované stanovisko k danej právnej otázke, ktoré však
vychádza z odlišného znenia zákona umožňujúceho (aj) rozdielny výklad, neoprávňuje senát nepostúpiť
vec veľkému senátu. Na základe všetkých dosiaľ uvedených úvah dospieva ústavný súd k
záveru, že najvyšší súd mal vec postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu v zmysle § 48 ods. 1 Civilného

sporového poriadku. Nepostúpenie veci veľkému senátu je za konkrétnych okolností daného prípadu
arbitrárne, lebo je v priamom rozpore s výslovným znením § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku
a je porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy“ (body
31. a 32. odôvodnenia nálezu).
Ústavný súd následne uviedol, že „treba tiež zdôrazniť, že nepostúpenie veci na
rozhodnutie veľkému senátu znamená v konkrétnych okolnostiach tohto prípadu popretie samotného

účelu a zmyslu § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Za súčasného stavu totiž nič nebráni tomu,
aby niektorý senát najvyššieho súdu v budúcnosti znova odlišne posúdil spornú právnu otázku, čím sa
iba predĺži stav právnej neistoty. Autoritatívnym a záväzným spôsobom možno totiž otázku vyriešiť iba
verdiktom veľkého senátu“ (bod 34. odôvodnenia nálezu).
41.2. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia zároveň poukazuje na nález ústavného súdu z 30.

marca 2021, sp. zn. III. ÚS 46/2020, ktorým zrušil preskúmavané rozhodnutie dovolacieho senátu
najvyššieho súdu z dôvodu, že v čase rozhodovania existovalo rozhodnutie najvyššieho súdu s odlišným
právnym názorom a napriek tejto skutočnosti nepredložil vec veľkému senátu. Zároveň ústavný súd vo
vzťahu k tomu, že ním preskúmavané rozhodnutie bolo publikované ako judikát v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, uviedol, že podstata veci nespočíva v tom,

či bola judikatúra zjednotená, ale či bola zjednotená ústavne konformným spôsobom. Pritom výslovne
zdôraznil, že „zjednotenie formou uverejnenia v zbierke nemôže nahrádzať zjednocovanie veľkým
senátom, povinnosť aktivovať veľký senát nemožno týmto mimoprocesným zjednotením obchádzať. V
danom prípade bolo jediným legitímnym spôsobom zjednotenia rozhodnutie veľkého senátu“ (bod 49.
odôvodenia nálezu).

41.3. Z uvedeného tak vyplýva, že môžu nastať nasledovné situácie:
- existuje rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu o určitej právnej otázke v rozhodnutiach
vydaných v období do 30. júna 2016, ktorá nebola do 30. júna 2016 zjednotená postupom podľa 8 ods. 3
zákona č. 757/2004 Z. z. (vydaním stanoviska alebo publikovaním jedného z týchto rozhodnutí v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), je trojčlenný senát dovolacieho

súdu povinný v súlade s ustanovením § 48 ods. 1 C. s. p. postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie
veľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu;
- existuje rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu o určitej právnej otázke v rozhodnutiach
vydaných v období do 30. júna 2016, ktorá bola do 30. júna 2016 zjednotená postupom podľa 8
ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. V takom prípade nemožno hovoriť o rozdielnej rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu v pravom slova zmysle, keďže judikatúra dovolacieho súdu bola zjednotená zákonom
predpokladaným spôsobom. Trojčlenný senát dovolacieho súdu v takejto situácii (za predpokladu, že
dovolanie je procesne prípustné) postupuje spôsobom načrtnutým v právnej vete judikátu R 17/2017;
- existuje rozhodnutie dovolacieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky a následne bolo vydané rozhodnutie, v ktorom bol vyslovený opačný

názor o tej istej právnej otázke, čo znamená, že nie je možné hovoriť o ustálenej rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu, ale o jeho rozdielnej rozhodovacej praxi (k tomu viď aj uznesenie veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 28. apríla 2020, sp. zn. 1VCdo/4/2019). V takom
prípade je povinnosťou trojčlenného senátu postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu
príslušného kolégia najvyššieho súdu a veľký senát je povinný o dovolaní rozhodnúť;

- existuje rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu po 1. júli 2016, t. j. v situácii, ak senát
dovolacieho súdu v rozhodnutí vydanom po 1. júli 2016 zaujal o tej istej právnej otázke odlišný právny
názor, než bol vyslovený v inom - skoršom - rozhodnutí (či už vydanom do 30. júna 2016, alebo po 1. júli
2016). V takom prípade je povinnosťou trojčlenného senátu dovolacieho súdu, ktorý následne rozhoduje
o tej istej právnej otázke, postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu

príslušného kolégia najvyššieho súdu.42. Za nesprávny považuje veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu aj názor, že nie je
povinnosťou (ale ani možnosťou) trojčlenného senátu najvyššieho súdu postúpiť vec na prejednanie a
rozhodnutie veľkému senátu, ak už o určitej právnej otázke rozhodol ústavný súd.

42.1. Uvedený názor vyslovil ako prvý senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 6 C v
rozsudku z 31. júla 2017, sp. zn. 6MCdo/1/2016, keď skonštatoval, že „ústavný súd nie je článkom
sústavy všeobecných súdov a nie je ani ďalšou (štvrtou) inštanciou slúžiacou k posudzovaniu námietok
účastníkov súdnych konaní pred všeobecnými súdmi voči právnemu posúdeniu vecí takýmito súdmi.
Senát najvyššieho súdu, povolaný k rozhodnutiu tentoraz prejednávanej veci, však za stavu vyslovenia

sa už ústavným súdom spôsobom opísaným pod 23. zhora považuje za nepredstaviteľné,
aby tu ešte existoval priestor pre opätovné zaoberanie sa príslušnou otázkou zo strany veľkého senátu
najvyššieho súdu (v tomto prípade inak bez ohľadu na čas začatia dovolacieho konania i prípadnú
polemiku s názorom o neexistencii povinnosti postúpiť vec veľkému senátu v konaniach začatých
pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku). Pripustiť takýto priestor by totiž znamenalo
nielen pripustiť možnosť rozhodnutia sa veľkého senátu aj po vyslovení sa ústavného súdu k problému

pre ktorúkoľvek z oboch do úvahy prichádzajúcich alternatív (rozumej pre odklon od skôr
vysloveného názoru i pre zotrvanie na takomto skoršom názore), ale i logicky neželateľné konzekvencie
plynúce z pripustenia takejto možnosti rozhodovania (tu rozumej istú nadbytočnosť reprodukovania už
uzavretého ústavným súdom v prvom prípade a začiatok 'vojny' vrcholných súdnych ustanovizní v tom
druhom, ktorá by s najväčšou pravdepodobnosťou priniesla nielen riziko nutnosti konečnej kapitulácie

najvyššieho súdu, ale i možný ďalší pokles dôvery v činnosť všeobecných súdov a tým aj v právny štát
ako taký)“ [viď bod 24. odôvodnenia rozsudku z 31. júla 2017, sp. zn. 6MCdo/1/2016].
42.2. Obdobný názor vyslovil senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 C v rozsudku z 29.
apríla 2020, sp. zn. 4Cdo/142/2019, v zmysle ktorého „ústavný súd je aj vo vzťahu k veľkému
senátu 'nadradený súd', preto jeho judikatúra predstavuje pre všetky rozhodovacie formácie najvyššieho

súdu záväzné výkladové usmernenie pri rozhodovaní skutkovo i právne obdobných vecí, teda aj pri
posudzovaní možnosti nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka. Najvyšší súd je
preto povinný bez ďalšieho procesného postupu precedenčné rozhodnutie ústavného súdu nasledovať,
prípadne predniesť seriózne argumenty, ktoré vedú k záveru, že vzhľadom na relevantné skutkové
rozdiely, nie je vhodné aplikovať už vyslovený ústavný princíp na prejednávanú vec alebo v celkom

výnimočných prípadoch sa môže od ratio decidenti nálezu ústavného súdu odchýliť a predložiť pre tento
postup konkurujúce úvahy“ (viď bod 16. odôvodnenia rozsudku z 29. apríla 2020, sp.
zn. 4Cdo/142/2019).
42.3. Predmetný právny názor bol následne publikovaný v odbornom časopise Justičná revue (v
podrobnostiach viď ĽALÍK, M.: Stret judikatúry ústavného súdu s judikatúrou najvyššieho súdu a jeho

riešenievdovolacomkonaníohľadnenadobudnutianehnuteľnosti odnevlastníkanazákladedobrej
viery nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností; Justičná revue, 72, 2020, č. 8-9, s. 1015 - 1024.).

43. Vo veci rozhodujúci veľký senát obchodnoprávneho kolégia sa nestotožňuje so
závermi uvedenými v rozhodnutiach citovaných vyššie (v bodoch 42.1. a 42.2. odôvodnenia). Podľa

veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia nesprávnosť predmetného právneho záveru spočíva v
tom, že zákon zveruje zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov do právomoci najvyššieho súdu
a nie do právomoci ústavného súdu (k tomu viď ustanovenie § 8 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch). Predmetnú skutočnosť vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje
aj ústavný súd (k tomu viď aj I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08, I. ÚS 494/2020, II. ÚS

810/2016, III. ÚS 756/2017 a IV. ÚS 366/2018). Úlohou ústavného súdu totiž (v zmysle uvedených jeho
rozhodnutí) nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. V novšej judikatúre ústavný súd zvýrazňuje aj tú skutočnosť, že od
1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého
senátu najvyššieho súdu (podľa § 48 Civilného sporového poriadku) s tým, že do týchto kompetencií
najvyššieho súdu nemá ústavný súd oprávnenie zasahovať (k tomu viď aj I. ÚS 136/2019 a II. ÚS

252/2019).
43.1. Osobitne veľký senát obchodnoprávneho kolégia v tejto súvislosti poukazuje na nález
ústavného súdu z 26. novembra 2019, sp. zn. I. ÚS 127/2019, z ktorého vyplýva, že aj v prípade
vyslovenia právneho názoru v kasačnom náleze ústavného súdu je dovolací súd povinný v ďalšomkonaní predložiť vec veľkému senátu, aby ten vo svojom rozhodnutí zaujal záväzný zjednocujúci právny
názor, ktorý by už reflektoval aj právny názor ústavného súdu.
43.2. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia zároveň uvádza, že vzťah medzi ústavným súdom a

najvyšším súdom by mal byť charakterizovaný tzv. súdnym dialógom, kedy má najvyšší súd možnosť
primeraným spôsobom reagovať (za súčasného vyslovenia odlišného právneho názoru) na názor
vyjadrený v konkrétnom rozhodnutí ústavného súdu, a to osobitne v situácii, ak rozhodnutie ústavného
súdu nie je podľa názoru najvyššieho súdu dostatočne vyargumentované, alebo ak zo strany ústavného
súdu neboli zohľadnené všetky okolnosti, ktoré sú pre vyriešenie určitej otázky rozhodujúce. Napokon

môže nastať situácia, kedy záver ústavného súdu v konkrétnej veci môže sledovať spravodlivé
rozhodnutie konkrétneho sporu, avšak vzhľadom na špecifické okolnosti prípadu nie je aplikovateľný
všeobecne aj v iných sporoch.

44. Postúpenie veci veľkému senátu nepredstavuje pre trojčlenný senát najvyššieho súdu možnosť, ale
za splnenia zákonných podmienok predstavuje obligatórny postup. Ak trojčlenný senát najvyššieho súdu

vo veci rozhodne sám a v rozhodnutí vyjadrí právny názor odlišný od právneho názoru vyjadreného
v skoršom rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, prípadne veľkého senátu a nepredloží vec na
rozhodnutie veľkému senátu, poruší trojčlenný senát najvyššieho súdu ústavný príkaz, v zmysle ktorého
nikto nemôže byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (v podrobnostiach viď aj nález ústavného súdu z
11. októbra 2018, sp. zn. II. ÚS 332/2018).

45. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia preto konštatuje, že:
I. V prípade existencie rozdielnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá nebola zjednotená do
30. júna 2016 postupom podľa ustanovenia § 8 ods. 3 v spojení s § 22 ods. 1
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch zverejnením rozhodnutia zásadného významu alebo zjednocujúceho

stanoviska v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, je trojčlenný
dovolací senát najvyššieho súdu rozhodujúci o danej (v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozdielne
posudzovanej) právnej otázke povinný podľa ustanovenia § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku
postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu.
II. Povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu podľa

ustanovenia § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku má trojčlenný senát dovolacieho súdu aj v situácii,
ak o právnej otázke, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu, už rozhodol ústavný súd, a to aj
vtedy, ak je vec prejednávajúci dovolací senát podľa ustanovenia § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z.
o ústavnom súde viazaný právne záväzným názorom vysloveným v kasačnom náleze ústavného súdu.

46. Vzhľadom na uvedené veľký senát obchodnoprávneho kolégia konštatuje, že pri rozdielnej
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu pri posudzovaní (ne)možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva
s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa [a (ne)možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris]
prezentovanú v rozhodnutiach uvedených predkladajúcim senátom v bodoch 14. až 16. odôvodnenia
uznesenia z 29. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/2018, ktorá nebola zjednotená postupom podľa

ustanovenia § 8 ods. 3 v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch do 30. júna 2016 (ale
naopak k tejto divergentnej rozhodovacej činnosti - bez toho, aby zmena judikatúry nastala v dôsledku
rozhodnutia veľkého senátu - došlo až za účinnosti Civilného sporového poriadku - pozn. veľkého
senátu obchodnoprávneho kolégia), je aj s poukazom na normatívnu záväznosť rozhodnutí veľkého
senátu (§ 48 ods. 3 prvá veta C. s. p.) oprávnený a zároveň povinný o dovolaní

rozhodnúť veľký senát obchodnoprávneho kolégia (a nie trojčlenný dovolací senát najvyššieho súdu).
46.1. Na konštatovaní o právomoci veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia nemení nič ani
skutočnosť, že k otázke (ne)možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s poukazom
na dobrú vieru nadobúdateľa [a (ne)možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris] sa vyjadril aj ústavný
súd (konkrétne bývalý I. senát ústavného súdu) v náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 -

ktorý bol vydaný v rozhodovanom spore - a v ďalších nálezoch z 3. mája 2017, sp. zn. I. ÚS 151/2016
a z 20. decembra 2017, sp. zn. I. ÚS 460/2017.
46.2. Len ako poznámku pritom veľký senát obchodnoprávneho kolégia dopĺňa, že rozdielna
rozhodovacia prax senátov najvyššieho súdu o dovolateľom nastolenej právnej otázke nebola ku dňu
jeho rozhodovania zjednotená ani postupom upraveným v článku 4 Rokovacieho poriadku najvyššieho

súdu zverejneného pod č. 200/2016 Z. z., t. j. vydaním zjednocujúceho stanoviska kolégia najvyššieho
súdu, ktorým bolo možné v zmysle článku 4 bod 1 písm. a/ zjednotiť výkladové rozdiely v právoplatných
rozhodnutiach senátov najvyššieho súdu.K právnej otázke (ne)možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s poukazom na
dobrú vieru nadobúdateľa, resp. k právnej otázke (ne)možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris

47. Žalovaný právnu otázku - „či možno nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od osoby, ktorá v
skutočnosti nie je jej vlastníkom, ale o ktorej vlastníckom práve svedčí zápis v katastri nehnuteľností, a
to len na základe dobrej viery nadobúdateľa tejto nehnuteľnosti“ - odôvodnil tým, že podľa jeho názoru
určitý subjekt nemôže platne nadobudnúť vlastnícke právo, ak osoba, od ktorej derivatívne odvodzuje
svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto nikdy nenadobudla, nemohla ho platne ani previesť, a teda

že nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám, čo je v súlade s hmotnoprávnou úpravou.
Opačný právny názor, podľa ktorého pri nadobudnutí vlastníckeho práva k prevádzanej nehnuteľnosti
má právotvorný účinok samotná dobrá viera (bez ohľadu na dĺžku doby, po ktorú trvala) nadobúdateľa v
to, že kupuje nehnuteľnosť od vlastníka (t. j. že zápis vlastníctva v katastri zodpovedá právnemu stavu),
označil dovolateľ za nesprávny.

48. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia poukazuje na to, že existujú dve skupiny rozhodnutí
najvyššieho súdu posudzujúcich predmetnú právnu otázku, keď do prvej skupiny možno zaradiť
rozhodnutia, ktoré zotrvávajú na zásade nemo plus iuris, a do druhej skupiny rozhodnutia, ktoré
umožňujú prelomenie predmetnej zásady, keď v nich okrem iného boli reflektované závery vyslovené v
náleze ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn.

I. ÚS 549/2015, resp. aj rozhodnutia, ktoré pripúšťajú nadobudnutie vlastníckeho práva (len) na základe
dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti.

49. Do skupiny rozhodnutí, ktoré zotrvávajú na zásade nemo plus iuris, patria napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/146/2012, 2MCdo/20/2011, 3Cdo/144/2010, 3Cdo/223/2016,

5MCdo/12/2011 a 7Cdo/139/2019.
49.1.Vrozsudkuz30.marca2011,sp.zn.3Cdo/144/2010najvyššísúdskonštatoval,že„užvrozhodnutí
sp. zn. 1Cdo/96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998) najvyšší
súd uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo
zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako

keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že
na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia.
Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd
možnosťdodatočnezvážiť,čiabsolútnuneplatnosťúkonu'uznáaleboneuzná'(resp.čijuzohľadníalebo

nezohľadní). Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a
to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti).“
Následne dovolací senát 3 C v predmetnom rozsudku uzavrel, že „ak je prvotná kúpna zmluva neplatná,
nestal sa prvý kupujúci (v preskúmavanej veci je ním žalovaný 1/) vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade
jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (vrátane žalovaných 3/ a 4/) vlastnícke

právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho.
Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho
práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.
Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv
nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako

má sám.“
49.2. V uznesení z 18. decembra 2012, sp. zn. 2MCdo/20/2011 najvyšší súd uviedol, že „zmluvné
prevodyvlastníckehoprávasúvSlovenskejrepublikevzásadezaložené naprincípe,ženikto
nemôže previesť viac práv, než sám má. Inak povedané, ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom
anadobúdateľomnemôžespôsobiťprevodvlastníckehoprávananadobúdateľa,akprevodcasámnebol

vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napríklad
§ 446 Obchodného zákonníka, § 486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3
zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch).
Niet preto dôvodu, prečo by sa zásada 'nemo plus iuris' nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej
povahy, a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote

uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže
spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol
sám vlastníkom predmetu dražby. Opačnému výkladu by okrem toho, že mu chýba zákonný podklad,
bránil článok 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého musí byť výklad zákonov v súlade s ústavou.“49.3. V uznesení z 29. apríla 2014, sp. zn. 5MCdo/12/2011 dospel najvyšší súd k záveru, že „podľa
zásady rímskeho práva nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, v zmysle ktorej z
nepráva nemôže vzniknúť právo a zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny

nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto
právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.
Vovšeobecnostimožnozavlastníkapovažovaťosobu,vprospechvlastníctvaktorejsvedčínadobúdacie
konanie ('modus') a zodpovedajúci právny titul ('titulus'), napríklad zmluva. Pokiaľ 'titulus' preukazuje
právo inej osoby než 'modus', je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v

takom prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon
ale nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu
nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti 'prevedených' ďalej
na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov 'modus', chýba im 'titulus'.
Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva
a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný

právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie
je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými
slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad
zápisom v katastri.“
49.4. V uznesení z 27. januára 2016, sp. zn. 1Cdo/146/2012 senát občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu 1 C uviedol, že „len pri púhom zistení osoby konajúcej v dobrej viere v
zápis katastra nehnuteľností, ktorá uzavrela (absolútne) neplatnú prevodnú zmluvu okrem zákonom
stanovených prípadov, nie je možné pristúpiť k kvalifikačnému záveru, že v takomto prípade došlo k
nadobudnutiuvlastníckehoprávaknehnuteľnostiodnevlastníka.Pretakýtozávertuabsentujepríslušné
hmotnoprávne ustanovenie Občianskeho zákonníka, či iného právneho predpisu. Na základe absolútne

neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva; nemožno preto ani
uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.“
49.5. V rozsudku z 26. januára 2017, sp. zn. 3Cdo/223/2016 (vydanom po náleze ústavného súdu
zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia) senát
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3 C poukázal na skoršiu judikatúru v tejto otázke a doplnil,

že „zastáva názor, ktorý vychádza aj naďalej zo zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť
na iného viac práv, ako má sám. K odlišným záverom nevedie de lege lata ani zásada hodnovernosti
(materiálnej publicity) katastra nehnuteľností, ktorá má za cieľ zabezpečiť čo najväčšiu istotu v právnych
vzťahoch k nehnuteľnostiam. Táto zásada je vyjadrená v ustanovení § 70 katastrálneho zákona. 'V
zmysletejtozásadyplatí,žečojezapísanévkatastrinehnuteľností,tosapovažujezasprávneavsúlade

so skutočným stavom, aj keby tomu tak nebolo. Ide o právnu domnienku, ktorá chráni dôveru každého
v správnosť údajov katastra. Táto domnienka je však vyvrátiteľná, t. j. údaje prestanú byť hodnoverné a
záväzné, ak sa preukáže opak' (viď bližšie 4Cdo/100/2012). Podľa presvedčenia vec prejednávajúceho
senátu vtedy, keď zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má právny stav prevahu
[napriek (prípadnej) dobrej viere osoby zapísanej ako vlastník] nad evidovaným stavom.

49.6. V uznesení z 30. januára 2020, sp. zn. 7Cdo/139/2019 (vydanom po náleze ústavného súdu
zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia) senát
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 7 C poukázal na rozsudok z 26. januára 2017, sp.
zn. 3Cdo/223/2016 a uviedol, že „odvolací súd v súvislosti s preferenciou princípu 'nemo plus iuris'
akcentoval okolnosti, ktoré skutkovo ani právne v prípade uvádzaných rozhodnutí ústavného súdu (t.

j. nálezov sp. zn. I. ÚS 549/2015 a I. ÚS 151/0216 - pozn. veľkého senátu
obchodnoprávneho kolégia) v hre neboli.“

50. Do druhej skupiny rozhodnutí možno zaradiť predovšetkým rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
1Cdo/160/2018, 2Cdo/231/2017, 4Cdo/102/2017, 4Cdo/95/2019 (vo vzťahu k záložnému

právu ako vecnému právu), 4Cdo/142/2019, 4Cdo/28/2020, 6Cdo/71/2011 a 6Cdo/792/2015, pričom
rozhodnutia senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 C (konkrétne 4Cdo/102/2017,
4Cdo/95/2019, 4Cdo/142/2019 a 4Cdo/28/2020) priamo konštatujú možnosť nadobudnutia vlastníckeho
práva(resp.inéhovecnéhopráva)sodkazomnadobrúvierujehonadobúdateľaaspoukazomnanálezy
ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015, z 3. mája 2017, sp.

zn. I. ÚS 151/2016 a z 20. decembra 2017, sp. zn. I. ÚS 460/2017.
50.1. V uznesení z 27. februára 2013, sp. zn. 6Cdo/71/2011 najvyšší súd uviedol, že „ak vlastníctvo
nadobúdané v tzv. malej privatizácii je vlastníctvom nadobúdaným na základe zmluvy, potom sa na
takúto zmluvu vzťahuje jedna zo základných zásad súkromného práva, a to zásada 'nemo ad alium plusiuris transfere potest quam ipse habet' (nikto nemôže previesť viac práv, než má sám). Táto zásada
chráni vlastnícke právo skutočného ('pravého') vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne nemôže
nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje

vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne
previesť (porovnaj uznesenie ústavného súdu z 10. februára 2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010).
Aj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo
k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného
vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie

týchto princípov dovolací súd zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou
'nikto nemôže previesť viac práv, než má sám' možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len
celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že
vec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky z 2. októbra 2012,
sp. zn. I. ÚS 3314/11). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie
ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej

veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť
dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ
nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a
povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného
jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva

zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.“
Následne však senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 6 C uviedol, že v rozhodovanej veci
nemožno konštatovať dobrú vieru žalovaných.
50.2. V ďalšom uznesení z 18. augusta 2016, sp. zn. 6Cdo/792/2015 senát občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu 6 C uviedol, že „bude povinnosťou súdov nižšieho stupňa zaoberať sa vecou aj

z hľadiska možnej dobromyseľnosti žalovaných ako nadobúdateľov sporného pozemku na základe
zámennej zmluvy z 23. apríla 2002 uzavretej so Slovenskou republikou. V tejto súvislosti dovolací
súd dáva súdom nižšej inštancie do pozornosti nález ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I.
ÚS 549/2015, podľa záverov ktorého, ak sa dostávajú do vzájomnej kolízie ústavné hodnoty - princíp
ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka,

pokiaľnemožnozachovaťmaximumzobidvochzákladnýchpráv,trebaprihliadnuťnaprincípvšeobecnej
spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj
individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než
nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila
vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu

po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“
50.3. Uznesením z 31. júla 2018, sp. zn. 2Cdo/231/2017 najvyšší súd zrušil preskúmavaný rozsudok
odvolacieho súdu z dôvodu existencie vady zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p.,
ktorú videl vo veci rozhodujúci dovolací senát v skutočnosti, že odvolací súd v rámci argumentácie
uvedenej v odôvodnení rozhodnutia nedal odpoveď na námietku žalovaného, týkajúcu sa nadobudnutia

vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom pri odkaze na nález ústavného súdu zo 16. marca
2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015.
50.4. Uznesením z 30. apríla 2019, sp. zn. 1Cdo/160/2018 najvyšší súd zrušil preskúmavaný rozsudok
odvolaciehosúduzdôvoduexistencievadyzmätočnostipodľaustanovenia§420písm.f/C.s.p.,pričom
odvolaciemu súdu dovolací súd vytkol, že vychádzal zo zásady nemo plus iuris a z tohto dôvodu sa

nevysporiadal s dobrou vierou žalovaných 1/ a 2/ pri uzatváraní kúpnej zmluvy, a že rovnako tak sa
nevysporiadal s judikatúrou ústavného súdu (nálezy zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 a z
3. mája 2017, sp. zn. I. ÚS 151/2016). Dovolací senát poukázal na špecifické okolnosti prípadu, keď
žalovaní 1/ a 2/ vychádzali
zo zákonom predpokladanej a určenej dôvery v zápis do obchodného registra, uskutočnený

na to určeným štátnym orgánom, ktorý je účinný voči každému, s tým, že v ďalšom konaní bude potrebné
posúdiť, kto má niesť väčšie riziko, či nadobúdateľ v dobrej viere, alebo vlastník, ktorý bol sám nedbalý
a ktorý naviac zrejme spôsobil, že zápis do obchodného registra bol neplatný.

51. Najjednoznačnejšie závery, týkajúce sa možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris v prospech

ochrany dobromyseľného nadobúdateľa, možno nájsť v rozhodnutiach senátu občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu 4 C (4Cdo/102/2017, 4Cdo/95/2019, 4Cdo/142/2019, 4Cdo/28/2020).
51.1. Uznesením z 27. júna 2019, sp. zn. 4Cdo/102/2017 najvyšší súd zrušil rozsudky súdov nižšej
inštancie z dôvodu existencie vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p. Vodôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd uviedol, že „otázka nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa dlhodobo rezonuje v našej
právnej teórii aj právnej (súdnej) praxi, preto najvyšší súd konštatuje, že názory na túto otázku sa vyvíjali

rôznym spôsobom tak v tunajšom právnom prostredí a rovnako napríklad v Českej republike, kde platila
obdobná právna úprava. Najskôr sa vyskytovali názory o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva
od nevlastníka (m. m. I. ÚS 50/2010), neskôr sa presadil právny názor, že súdy
majú chrániť 'vlastnícke právo' k nehnuteľnosti nadobudnutej aj od nevlastníka, a to na základe dobrej
viery nadobúdateľov vychádzajúcej najmä (ale nielen) z katastrálnej evidencie a zákonom upraveného

riadneho titulu, teda ako dôsledok aplikácie princípu legitímneho očakávania, právnej istoty a ochrany
nadobudnutých práv a majetku (m. m. nálezy ústavného súdu I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016, I. ÚS
460/2017).
V tomto prípade totiž platí, že vlastníkom veci sa stane ten, kto legálne získal vec zapísanú v katastri
nehnuteľností a bol vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere v oprávnenie
druhej zmluvnej strany vlastnícke právo previesť na základe riadneho titulu. Dobrá viera tu nie je

formulovaná ako výnimka zo základného pravidla, ale ako znak skutkovej podstaty základnej normy (§
123 Občianskeho zákonníka). Preto nadobúdateľ svoju dobrú vieru nebude musieť preukazovať, lebo
aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka).
Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil, t. j. aby podal plný
dôkaz zlej viery nadobúdateľa a na jeho ťarchu pôjde, pokiaľ sa mu to nepodarí preukázať.“

51.2. Totožné závery vyslovil senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 C v kasačnom
uznesení z 29. januára 2020, sp. zn. 4Cdo/95/2019 a v rozsudkoch z 29. apríla 2020, sp. zn.
4Cdo/142/2019 a z 21. októbra 2020, sp. zn. 4Cdo/28/2020.

52. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia uvádza, že predchádzajúce rozhodnutie najvyššieho súdu

v prejednávanom spore (uznesenie z 30. apríla 2014, sp. zn. 4Obdo/24/2014, ktorým bolo odmietnuté
dovolanie žalobcu proti rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2013, č. k. 21CoKR/3/2013-637) bolo
spolu s rozsudkom krajského súdu z 29. októbra 2013, č. k. 21CoKR/3/2013-637 zrušené
nálezom ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 a
vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

52.1. Vo veci rozhodujúce súdy (vrátane veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia) sú s poukazom
na ustanovenie § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o ústavnom súde (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) viazané právne záväzným názorom vysloveným ústavným súdom v jeho náleze zo 16. marca
2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015.

53. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia bol vzhľadom na uvedené povinný zaoberať sa posúdením
rozsahu kasačnej záväznosti citovaného nálezu, ktorou je pri svojom rozhodovaní o dovolaní limitovaný.
53.1. Pokiaľ ide o viazanosť právnym názorom vysloveným v rozhodnutí ústavného súdu, niektorí autori
uvádzajú, že „ustanovenie § 134 upravuje, čo sa v teórii označuje ako vertikálny precedens s kasačnou
záväznosťou, kde 'vyšší' orgán prikazuje 'nižšiemu', ako má vo veci ďalej postupovať a rozhodnúť.

Orgán verejnej moci je po náleze ústavného súdu povinný ho vykonať a riadiť sa ním pri prerokovávaní
a rozhodovaní vo veci. Vec musí rozhodnúť a posúdiť tak, ako mu ústavný súd prikázal. V tomto smere
má ústavnú povinnosť a nemôže názor ústavného súdu modifikovať alebo vec rozhodnúť inak, ako mu
prikázal ústavný súd, hoci by ho k tomu mohli viesť dobré dôvody. Vertikálny precedens a kasačná
záväznosť rozhodnutia ústavného súdu nedovoľuje príslušnému orgánu zohľadniť nič, čo by mohlo viesť

k nerešpektovaniu nálezu ústavného súdu (k tomu viď aj ĽALÍK, M., ĽALÍK, T. Zákon o ústavnom súde.
Komentár. Bratislava: WOLTERS KLUVER SR, 2019, s. 404).
53.2. Druhá skupina autorov uvádza, že „kasačná (inštančná) záväznosť nálezu ústavného súdu
predstavuje požiadavky na reflektovanie právneho názoru ústavného súdu zaujaté v konkrétnej právnej
veci a vyjadrené v jeho zrušujúcom náleze, ktorý je pri následnom rozhodovaní orgán verejnej moci

povinný bezvýnimočne rešpektovať. Kasačná záväznosť môže byť reflektovaná len bezpodmienečným
rešpektovaním rozhodnutia ústavného súdu.
Za právny názor súdu (t. j. aj súdu ústavného) je vo všeobecnosti možné považovať názor súdu, ako
sa má prejednávaná vec právne posúdiť. To znamená, ktorú právnu normu je potrebné zvoliť na zistený
skutkový stav a ako interpretovať jej obsah. Nemusí ísť pritom výhradne o právne posúdenie v rovine

hmotného práva; právny názor súdu sa môže týkať aj právnych noriem práva procesného.
Právny názor by mal aj ústavný súd vyjadriť určite a presne, a v prípade zrušovacieho rozhodnutia
by malo byť z neho zrejmé aj to, prečo bolo právne posúdenie orgánu verejnej moci nesprávne.
Od právneho názoru ústavného súdu však treba odlišovať procesné pokyny ústavného súdu, ktorýmiusmerňuje orgán verejnej moci ohľadom ďalšieho postupu v konaní, ako sú napríklad pokyny na ďalší
procesný postup“ (k tomu viď aj BARICOVÁ, J., In: MACEJKOVÁ, I., BÁRÁNY,
E., BARICOVÁ, J., FIAČAN, I., HOLLÄNDER, P., SVÁK, J. a kol. Zákon o Ústavnom súde

Slovenskej republiky. Komentár. Bratislava: C. H. BECK, 2020, s. 1035-1042).

54. Vychádzajúc z uvedeného je podľa veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia nevyhnutné posúdiť,
ktorá časť nálezu ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn.
I. ÚS 549/2015 je pre jeho rozhodovanie v spore kasačne záväzná, a to, či je v ďalšom konaní

viazaný akýmkoľvek tvrdením ústavného súdu obsiahnutým v odôvodnení jeho nálezu, alebo či len
tým konštatovaním, pre ktoré ústavný súd vyhodnotil predchádzajúce rozhodnutia (predovšetkým
predchádzajúci rozsudok krajského súdu) za nesprávne.
54.1. V prvom rade je nevyhnutné rozlišovať medzi procesnými pokynmi ústavného súdu od právne
záväzného názoru ústavného súdu, ktorým sú súdy nižšej inštancie viazané s poukazom na znenie
ustanovenia § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti veľký senát obchodnoprávneho

kolégia uvádza, že konštatovanie ústavného súdu obsiahnuté v bodoch 21. a 22. odôvodnenia
kasačného nálezu - v zmysle ktorého bolo povinnosťou krajského súdu posúdiť opodstatnenosť ochrany
vlastníckeho práva žalobcu s tým, že je jeho povinnosťou skúmať dobrú vieru žalobcu a pri svojom
rozhodnutí na ňu prihliadnuť - nepredstavuje právny názor, ale jedná sa len o procesný pokyn ústavného
súdu.

54.2. V zostávajúcej časti veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu je toho názoru,
že pod právnym názorom ústavného súdu, ktorým sú súdy rozhodujúce v predmetnom spore viazané,
je potrebné rozumieť tú časť nálezu ústavného súdu, v ktorej vyslovil vlastné právne závery týkajúce
sa rozhodovaného sporu, a pre ktoré vyhodnotil napadnutý rozsudok krajského súdu (v spojení s
uznesením najvyššieho súdu) za nesprávny a porušujúci právo žalobcu na súdnu ochranu podľa článku

46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru, a len v tejto časti možno hovoriť o (v zásade bezvýhradnej) kasačnej viazanosti konajúcimi
súdmi právnym názorom ústavného súdu.
54.3. V rozhodovanom spore je tento právny názor - na ktorý sa vzťahuje kasačná záväznosť - vyslovený
v bode 12. odôvodnenia nálezu ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015, v zmysle

ktorého „niet čo najmenšieho dôvodu (z ústavnoprávneho hľadiska) korigovať ustálený právny názor
z minulosti, totiž že rozhodovanie (štátu) o privatizácii podľa zákona č. 92/1991 Zb., o podmienkach
prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov je síce rozhodovaním štátu, ale
nie ako nositeľa verejnej moci, ale štátu ako doterajšieho vlastníka privatizovaného majetku, ktoré
nepodlieha žiadnej kontrolnej právomoci zo strany všeobecných súdov. Takže akákoľvek dispozícia

(rozhodnutie o nej) s týmto majetkom v režime zmieneného zákona bolo výrazom a dôsledkom iba a
len vlastníkovej vôle a že zodpovednosť orgánu zákonom k vykonaniu privatizácie povolaného za takto
urobené rozhodnutie sa aj za súčasného právneho stavu vymyká z rámca zodpovednosti daného inak
právnym poriadkom. Z tohto dôvodu preto nezostávalo, než len poprieť záver všeobecných súdov, že
na 'prevod' majetku zo štátneho podniku na J., a potom na akciovú spoločnosť bol potrebný nejaký

nadobúdací titul, pretože stále šlo iba o tzv. faktickú zmenu (presun) správy štátneho majetku z jednej
štátnej organizácie na druhú, a nie o jeho prevod či prechod, takže už vôbec túto zmenu správy nebolo
možné sankcionovať absolútnou neplatnosťou pre rozpor s právnou zásadou 'nemo plus iuris' tak, ako
to učinili všeobecné súdy. Z ustanovenia § 761 ods. 1 Obchodného zákonníka totiž vyplývalo, že právo
hospodárenia štátnych organizácií s majetkom štátu sa spravovalo dovtedajšími predpismi vrátane § 64,

§ 65 a § 72 až § 74b zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len 'Hospodársky zákonník'), a to až do doby vydania novej zákonnej úpravy. Pritom na štátne podniky
sa vzťahoval z Hospodárskeho zákonníka prakticky len § 64, z ktorého vyplývala práve spomínaná
notorieta, že štátne organizácie mali k veciam vo vlastníctve štátu iba právo hospodárenia, a nie
subjektívne vlastnícke právo, ktoré by si museli prevádzať scudzovacími zmluvami podľa Občianskeho

zákonníka, o ktorých uvažoval krajský súd.“
54.4. Vychádzajúc z uvedeného bolo povinnosťou okresného súdu a následne aj krajského súdu pri
svojom rozhodovaní zohľadňovať to, že pri dispozícii s privatizovaným majetkom vystupoval štát ako
ich vlastník, pričom pokiaľ išlo o „prevod“ štátneho majetku zo štátneho podniku
(zrejme v tomto kontexte je myslený úpadca - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia) na

J., išlo v skutočnosti len o faktickú zmenu, týkajúcu sa osoby správcu majetku vo vlastníctve štátu, a
nie o prevod alebo prechod vlastníckeho práva, keďže vlastníkom tohto majetku bol stále štát. Túto
zmenu správy majetku štátu (bez ohľadu na formu, v akej bola táto zmena uskutočnená) nebolo možné
považovať za dôvod neplatnosti právneho úkonu, ktorým došlo k zmene vlastníckeho práva ksporným nehnuteľnostiam zo štátu na tretí subjekt (v danom prípade na obchodnú spoločnosť G., a. s.),
a preto nemohlo podľa ústavného súdu dôjsť k rozporu pri nadobúdaní nehnuteľností
žalobcom so zásadou nemo plus iuris. Osobitne pritom ústavný súd zvýraznil, že štátne podniky ako

štátne organizácie [vrátane úpadcu (t. j. G., štátny podnik) - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho
kolégia] mali k veciam vo vlastníctve štátu (vrátane sporných nehnuteľností - pozn. veľkého senátu
obchodnoprávneho kolégia) iba právo hospodárenia, a nie vlastnícke právo.

55. Ostatné úvahy - vrátane úvah o prípadnej možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris - obsiahnuté

v bodoch 14. až 18. odôvodnenia nálezu zo 16. marca 2016, sp. zn.
I. ÚS 549/2015 boli uvedené ústavným súdom nad rámec dôvodov pre zrušenie rozsudku krajského
súdu z 29. októbra 2013, č. k. 21CoKR/3/2013-637 a uznesenia najvyššieho súdu z 30. apríla 2014, sp.
zn. 4Obdo/24/2014. Tieto úvahy ústavného súdu tak možno považovať za úvahy, ktoré boli uvedené
v náleze obiter dictum, a nemožno na ne vztiahnuť kasačnú záväznosť (k tomu viď aj bod 54.2.
odôvodnenia vyššie).

55.1. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia v nadväznosti na dôvody, pre ktoré ústavný súd zrušil
rozsudok krajského súdu z 29. októbra 2013, č. k. 21CoKR/3/2013-637 a uznesenie najvyššieho súdu z
30. apríla 2014, sp. zn. 4Obdo/24/2014, pritom poukazuje na to, že posudzovanie prípadnej
možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris by mohlo prichádzať do úvahy až v situácii, ak by bolo
jednoznačneustálené,žeakosoba,odktorejmalžalobcanadobudnúťspornénehnuteľnosti,tietoplatne

nenadobudla (t. j., ak obchodná spoločnosť J., s. r. o., platne nenadobudla nehnuteľnosti od obchodnej
spoločnosti G. spol. s r. o. z dôvodu, že v skutočnosti nebola ich vlastníkom). Predmetná skutočnosť
však v rozhodovanom spore vzhľadom na dôvody vyslovené v bode 12. odôvodnenia nálezu (viď body
54.3. a 54.4. odôvodnenia vyššie) ustálená nebola. Uvedenú skutočnosť konštatoval aj ústavný súd, keď
výslovne uviedol, že v rozhodovanej veci vôbec nebolo zistené, či predmetné nehnuteľnosti prevádzal

„nevlastník“ (viď bod 13. odôvodnenia nálezu). Je pritom zrejmé, že otázka dobrej viery žalobcu, resp.
otázka možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris, by bola pre rozhodovaný spor významná až vtedy,
ak by bolo po zohľadnení záverov vyslovených v bode 12. odôvodnenia nálezu preukázané, že žalobca
(ne)nadobudol sporné nehnuteľnosti z dôvodu, že predávajúci nebol ich vlastníkom. Logicky pritom platí,
že ak žalobca nadobudol sporné nehnuteľnosti od vlastníka, je kúpna zmluva platná a platne nadobudol

vlastnícke právo k ním. Jeho dobrá viera by v takejto situácii bola právne irelevantná a nebolo by vôbec
potrebné sa ňou pri rozhodovaní sporu zaoberať.
55.2. Zároveň veľký senát obchodnoprávneho kolégia považuje za nevyhnutné poukázať na to, že
právny názor musí ústavný súd vyjadriť určite a presne, a z jeho rozhodnutia musí byť zrejmé aj to,
prečo bolo právne posúdenie orgánu verejnej moci nesprávne (k tomu viď aj dielo citované v bode

53.2. odôvodnenia vyššie). Ak uvedené kritéria rozhodnutie súdu vyššej inštancie (vrátane zrušovacieho
nálezu ústavného súdu) nespĺňa, nie je možné požadovať od súdov nižšej inštancie, aby v ďalšom
konaní bezvýhradne postupovali podľa vyslovených záverov (t. j. v ponímaní kasačnej záväznosti),
osobitne v situácii, keď sú závery vyslovené v rozhodnutí vzájomne protirečivé. V takej situácii nemôže
súd nižšej inštancie pre protirečivosť odôvodenia rozhodnutia súdu vyššej inštancie

(ktorá spôsobuje až zmätočnosť jeho odôvodnenia) objektívne rozpoznať, ktorá časť odôvodnenia súdu
vyššej inštancie a ktorý jeho právny názor je pre jeho ďalšie rozhodovanie kasačne záväzný. Nález
ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 na jednej strane vyslovil, že práva
žalobcu podľa článku 46 ods. 1 ústavy a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru predchádzajúcim rozsudkom
krajského súdu boli porušené spôsobom, akým odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nenadobudol

sporné nehnuteľnosti od vlastníka, a následne sa v ňom nachádzajú úvahy o možnom prelomení zásady
nemo plus iuris s odkazom na dobrú vieru nadobúdateľa nehnuteľností. Následne v procesnom pokyne
uložil ústavný súd krajskému súdu, aby skúmal dobrú vieru žalobcu ako nadobúdateľa nehnuteľností,
ktorá - ako už bolo uvedené vyššie (v bode 55.1. odôvodnenia) - by mala význam
jedine v situácii, ak by bolo po zohľadnení dôvodov, pre ktoré ústavný súd konštatoval porušenie práv

žalobcu podľa článku 46 ods. 1 ústavy a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru,
jednoznačne ustálené, že prevodca nehnuteľností nebol ich vlastníkom. Ústavný súd tak konštatoval
porušenie ústavných práv žalobcu z jedného dôvodu a následne uložil konajúcim súdom, aby sa v
ďalšom konaní zaoberali inými skutočnosťami, ktoré sú pre prvotné ustálenie, či žalobca nadobudol
alebo nenadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, právne bezvýznamné. Pritom ústavný

súd vo svojom náleze neuviedol, aké právne následky má mať na rozhodovaný spor existencia dobrej
viery žalobcu v nadväznosti na dôvody, pre ktoré vyslovil porušenie ústavných práv žalobcu, ale naopak
výslovneskonštatoval,že„neuvádza,kakýmzisteniammákrajskýsúddospieťponáležitompreskúmaní
dobrej viery žalobcu“ (viď bod 22. odôvodnenia nálezu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015).Samotné„nevyhnutné“zohľadneniedobrejvierysúdmivďalšomkonaníústavnýsúdžiadnymspôsobom
neodôvodnil vo vzťahu k právnym záverom obsiahnutým v bode 12. odôvodnenia nálezu (t. j. k právnym
záverom, pre ktoré vyslovil, že krajský súd porušil práva žalobcu podľa článku 46 ods. 1

ústavy a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru). Aj z uvedeného dôvodu (okrem dôvodu uvedeného už 54.2.
a 54.3. odôvodnenia vyššie) nemožno považovať závery ústavného súdu o dobrej viere nadobúdateľa
v spojitosti s posúdením predbežnej otázky - či je žalobca vlastníkom nehnuteľností, ktorých vylúčenia
z konkurznej podstaty sa domáha - za kasačne záväzné pre súdy rozhodujúce v predmetnom spore
(vrátane veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia).

55.3. Úvahy ústavného súdu o možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris tak možno podľa veľkého
senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zohľadniť len v rámci precedenčnej záväznosti
umožňujúcej zaujať aj odlišný právny názor, samozrejme v rozhodovanom spore pri rešpektovaní
právneho názoru, pre ktorý došlo k zrušeniu predchádzajúcich rozhodnutí konajúcich súdov, ktorý je v
podrobnostiach uvedený vyššie (v bodoch 54.3. a 54.4. odôvodnenia).
55.4. Zároveň však veľký senát obchodnoprávneho kolégia opätovne uvádza, že z odôvodnenia nálezu

ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 je objektívne problematické rozlíšiť tú časť
odôvodnenia, v ktorej sa ústavný súd zaoberal dôvodmi, pre ktoré konštatoval porušenie práva žalobcu
na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku
6 ods. 1 Dohovoru, a na ktorú sa vzťahuje kasačná záväznosť právnym názorom ústavného súdu,
od časti, v ktorej sa nad rámec dôvodov svojho rozhodnutia zaoberal možnosťou prelomenia zásady

nemo plus iuris a možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva s odkazom na dobrú vieru nadobúdateľa
nehnuteľností.
55.5. S poukazom na uvedené dospel veľký senát obchodnoprávneho kolégia k odlišnému záveru, než
senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 O v uznesení o postúpení veci veľkému senátu z
29. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/2018, pokiaľ ide o jeho viazanosť závermi ústavného súdu vyslovenými

v jeho náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 v časti týkajúcej
sa (ne)možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris. Napokon predkladajúci senát 4 O postupoval pri
predkladaní veci veľkému senátu obchodnoprávneho kolégia správne, keďže pri riešení predmetnej
právnej otázky existuje rozdielna rozhodovacia prax jednotlivých dovolacích senátov najvyššieho súdu.

56. Pokiaľ ide o samotnú predloženú právnu otázku veľký senát obchodnoprávneho kolégia poukazuje
na relevantnú právnu úpravu:
56.1. Podľa článku 1 ods. 1 ústavy, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
56.2. Podľa článku 20 ods. 1 ústavy, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom
ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
56.3. Podľa ustanovenia § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť
kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných
skutočností ustanovených zákonom.

56.4. Podľa ustanovenia § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa prevádza nehnuteľná vec na
základezmluvy,nadobúdasavlastníctvovkladomdokatastranehnuteľnostípodľaosobitnýchpredpisov,
ak osobitný zákon neustanovuje inak.
56.5. Podľa ustanovenia § 588 Občianskeho zákonníka, z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu
povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a

zaplatiť zaň kúpnu cenu.
56.6. Podľa ustanovenia § 78 ods. 1 ZKR, do súpisu správca zapisuje aj majetok, ktorého zahrnutie
do všeobecnej podstaty alebo oddelenej podstaty je sporné najmä preto, že sa nachádza u tretej
osoby, alebo že tretia osoba k nemu uplatňuje právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučuje. Pri
spornomzápisesprávcavsúpisepoznamenádôvodyspornéhozápisuauvedieosobu,vktorejprospech

pochybnosti sporného zápisu svedčia. Ak správca ani pri vynaložení odbornej starostlivosti
nemôže zistiť osobu, v ktorej prospech pochybnosti sporného zápisu svedčia, poznámku o spornom
zápise zo súpisu vymaže po uplynutí 30 dní od zverejnenia sporného zápisu v Obchodnom
vestníku. Iné poznámky o spornom zápise správca vymaže zo súpisu, len čo s odbornou starostlivosťou
zistí, že zahrnutie majetku do všeobecnej podstaty alebo oddelenej podstaty je nesporné.

56.7. Podľa ustanovenia § 78 ods. 2 ZKR, správca bezodkladne po zverejnení sporného zápisu v
Obchodnom vestníku písomne vyzve osobu, v ktorej prospech do súpisu zapísal poznámku, aby do 30
dní od doručenia výzvy uviedla dôvody a predložila dôkazy, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučujú.
Ak správca na základe uvedených dôvodov a predložených dôkazov s odbornou starostlivosťouzistí, že vyzvaná osoba má právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu, majetok zapísaný do
súpisu bezodkladne po súhlase príslušného orgánu zo súpisu vylúči; inak vyzvanú osobu bezodkladne
opätovne písomne vyzve, aby do 30 dní od doručenia výzvy uplatnila svoje právo na súde žalobou

podanou proti nemu s poučením o následkoch zmeškania tejto lehoty.
56.8. Podľa ustanovenia § 78 ods. 3 ZKR, ten, kto uplatňuje právo vylučujúce zapísanie majetku do
súpisu, musí tak urobiť u správcu alebo na súde žalobou podanou proti správcovi najneskôr do 30 dní
od zverejnenia zápisu tohto majetku do súpisu v Obchodnom vestníku. Neskôr môže právo vylučujúce
zapísanie majetku do súpisu uplatniť u správcu alebo na súde žalobou podanou proti správcovi len ten,

koho majetok bol zapísaný do súpisu s poznámkou v prospech iného alebo nikoho alebo bez poznámky,
i keď mal byť zapísaný s poznámkou v prospech neho. Ak sa právo vylučujúce zapísanie majetku
do súpisu včas neuplatní, zanikne; právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu zanikne najneskôr
rozvrhnutím výťažku zo speňaženia dotknutého majetku.
56.9. Podľa ustanovenia § 78 ods. 4 ZKR, ak súd rozhodne o vylúčení majetku zo súpisu, správca
majetok zapísaný do súpisu bezodkladne zo súpisu vylúči. Trovy konania o vylúčení majetku zo súpisu

sú podľa rozhodnutia súdu pohľadávkou proti dotknutej podstate.
56.10. Podľa ustanovenia § 78 ods. 5 ZKR, kým je majetok zapísaný do súpisu s poznámkou, alebo kým
sa o majetku vedie na súde konanie o jeho vylúčení zo súpisu, správca nemôže majetok speňažiť, ibaže
by majetok bol bezprostredne ohrozený skazou, zničením alebo iným podstatným znehodnotením; v
tom prípade má veriteľ s nárokom na vydanie majetku právo na vydanie výťažku zo speňaženia tohto

majetku.
56.11. Podľa ustanovenia § 28 ods. 1 katastrálneho zákona, práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené
v § 1 ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak.
56.12. Podľa ustanovenia § 28 ods. 2 katastrálneho zákona, práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1
ods. 1 vznikajú, menia sa alebo zanikajú vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak.

56.13. Podľa ustanovenia § 28 ods. 3 katastrálneho zákona, právne účinky vkladu vznikajú na základe
právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení.
56.14. Podľa ustanovenia § 70 ods. 1 katastrálneho zákona, údaje katastra uvedené v § 7 sú
hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.
56.15. Podľa ustanovenia § 70 ods. 2 katastrálneho zákona, údaje katastra, a to údaje o právach

k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické
určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej
jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných
a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované
geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Záväzným údajom katastra nie

je druh pozemku evidovaného ako parcela registra "E".
57. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia pri posudzovaní nastolenej právnej otázky uvádza, že
ústavný súd záver o možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris s poukazom na dobrú vieru
nadobúdateľa nehnuteľností vyslovený v náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS
549/2015, zopakoval v ďalších nálezoch sp. zn. I. ÚS 151/2016 a I. ÚS 460/2017.

57.1. V náleze z 3. mája 2017, sp. zn. I. ÚS 151/2016 okrem citácie záverov z nálezu zo 16. marca 2016,
sp. zn. I. ÚS 549/2015 ústavný súd skonštatoval, že „nevidí žiaden rozumný dôvod, prečo by sa otázka
dobrej viery sťažovateľov, ktorí tvrdia, že nadobudli predmetné nehnuteľnosti dobromyseľne, nemohla
(nemala) skúmať v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a to cez
splnenie procesnej podmienky, ktorou je naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Uvedené

platí zvlášť za situácie, že sťažovatelia tento argument v konaní efektívne uplatnili. V napadnutom
rozsudku krajského súdu však absentuje akékoľvek vyváženie kolidujúcich práv žalobcov ako právnych
nástupcov pôvodného vlastníka (poručiteľa) a sťažovateľov, ktorí o sebe tvrdia, že sú dobromyseľnými
nadobúdateľmi, ktorým má byť poskytnutá súdna ochrana ich vlastníckeho práva. Ústavný súd preto
zotrvávajúc na názoroch uvedených v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015 vyslovil

porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavou predpokladaným dôsledkom
vyhovenia sťažnosti je zrušenie napadnutého rozhodnutia“ (body 23. a 24. odôvodnenia nálezu).
Ústavný súd svoj nález uzavrel konštatovaním, že „nepredpisuje, k akým zisteniam má krajský súd po
vrátení veci na ďalšie konanie dospieť po náležitom preskúmaní dobrej viery sťažovateľov, súc viazaný

právnym názorom vysloveným v tomto náleze, len ho zaväzuje, že dobrú vieru sťažovateľov skúmať
musí a rovnako na ňu musí aj pri meritórnom rozhodnutí prihliadnuť (m. m. I. ÚS 549/2015)“ [bod 26.
odôvodnenia nálezu].57.2. V ďalšom náleze z 20. decembra 2017, sp. zn. I. ÚS 460/2017 ústavný súd skonštatoval, že
„ochrana dobrej viery chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov
princípu dôvery a právnej istoty, odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Táto ochrana môže vylúčiť

ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Poskytnutie prednosti jednej z obidvoch požiadaviek
však musí vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností každého prípadu a ? s ohľadom na
zásadu 'nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet' ? s náležitým a prísnym hodnotením
dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva. Je pritom potrebné nájsť praktickú konkordanciu medzi
obidvoma protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z obidvoch, a ak

to možné nie je, potom dať prednosť tomu riešeniu, ktorému svedčí ešte ďalší princíp, či všeobecne
uznávaná predstava spravodlivosti“ (bod 13. odôvodnenia nálezu).

58. Na druhej strane ústavný súd po vydaní nálezu zo 16. marca 2016, sp. zn.
I. ÚS 549/2015 v uznesení o odmietnutí ústavnej sťažnosti z 20. apríla 2016, sp. zn.
I. ÚS 239/2016 k právnemu záveru Krajského súdu v Žiline v preskúmavanom rozhodnutí - v zmysle

ktorého „právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet sa dá vyjadriť
aj slovami 'z nepráva nemôže vzniknúť právo', a teda žalovaná v rade 2/, podobne ako žalovaný v
rade 1/ nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani ich právni predchodcovia, teda
subjekt, od ktorého svoje vlastnícke právo odvodzovali, toto právo k predmetným nehnuteľnostiam nikdy
nenadobudli, teda ho nemohli na žalovaných ani platne previesť. Dobrá viera žalovanej v rade 2/

je rozhodná iba potiaľ, že jej možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa tak, ako
vyplývajú z ustanovenia § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dobrá viera nie je takej intenzity, aby
zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inak povedané, pokiaľ
zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom, čo je vyjadrené
tým, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sa považujú za platné, len pokiaľ sa nepreukáže opak“

- uviedol, že argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť
záverov krajského súdu a nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v
zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,
či nedostatočne odôvodnený, a tým mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného
rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v článku 127 ods. 2 ústavy. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť
ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a

námietok.

59. Taktiež veľký senát obchodnoprávneho kolégia [v zhode so závermi vyslovenými v uznesení
najvyššieho súdu z 25. februára 2021, sp. zn. 2ObdoV/9/2020 (v bode 21. jeho odôvodnenia)] uvádza,
že ústavný súd automaticky nepreberá závery vyslovené v náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS

549/2015 (k tomu viď aj uznesenia ústavného súdu z 24. apríla 2019, sp. zn. I. ÚS 163/2019 a z 26.
mája 2020, sp. zn. II. ÚS 223/2020).
59.1. Osobitne veľký senát obchodnoprávneho kolégia upriamuje pozornosť na uznesenie
z 26. mája 2020, sp. zn. II. ÚS 223/2020, v ktorom ústavný súd výslovne uviedol, že „pokiaľ ide o
úvahy najvyššieho súdu, týkajúce sa otázky nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od

nevlastníka, ústavný súd k nim aj vzhľadom na to, že vec sťažovateľa nie je právoplatne skončená,
nepovažuje za potrebné zaujať konečné stanovisko. Napriek uvedenému, k záveru najvyššieho súdu,
že sa presadil ním prezentovaný názor, ktorý v takýchto prípadoch ústavný súd konzistentne judikuje,
ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako príklady takejto konštantnej judikatúry ústavného súdu
uviedol len rozhodnutia jedného senátu, ktorý sa odchýlil od predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu

bez toho, aby vec predložil plénu na zjednotenie odchylných názorov, preto nezdieľa názor, že ide o
konštantnú judikatúru, ktorou bola prelomená zásada tzv. nemo plus iuris vo všeobecnosti. Zároveň si
ústavný súd uvedomuje, že život je pestrý a prináša aj prípady, keď nie je možné v záujme zachovania,
resp. nachádzania spravodlivosti uplatňovať a aplikovať zásady mechanicky, preto je vôbec otázne, či
na danú problematiku bude možné formulovať jednoznačné stanovisko aplikovateľné

na každý prípad, pretože každý prípad má svoje špecifiká. Každopádne by k tomuto malo dôjsť riadne
na pôde pléna. V posudzovanom prípade (kasačné rozhodnutie v živej veci, pozn.) však ústavný súd
nemohol pristúpiť k takémuto postupu“ (bod 18. odôvodnenia uznesenia).59.2. Z citovanej časti odôvodnenia predmetného uznesenia ústavného súdu je tak zrejmé, že nález zo
16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 (resp. ďalšie rozhodnutia ústavného súdu prezentované nálezmi
sp. zn. I. ÚS 151/2016 a I. ÚS 460/2017) predstavovali odklon od predchádzajúcej judikatúry

ústavného súdu, ktorý nebol uskutočnený spôsobom predpokladaným zákonom o ústavnom súde.

60. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia považuje za nevyhnutné pri posudzovaní
nastolenej právnej otázky poukázať na aktuálny nález ústavného súdu z 19. januára
2021, sp. zn. I. ÚS 510/2016. V predmetnom náleze sa IV. senát ústavného súdu vyjadril k viacerým

skutočnostiam, ktoré sú významné aj pre rozhodovaný spor, a to k záverom vysloveným v uznesení
najvyššieho súdu z 27. februára 2013, sp. zn. 6Cdo/71/2011; k rozdielnej judikatúre najvyššieho súdu,
týkajúcej sa predmetnej právnej otázky, a to aj v nadväznosti na rozhodnutia ústavného súdu; k
ustanoveniu § 70 ods. 1 katastrálneho zákona a k ochrane dobromyseľného nadobúdateľa.
60.1. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu z 27. februára 2013, sp. zn. 6Cdo/71/2011 ústavný súd
v predmetnom náleze uviedol, že „sťažovateľmi uvádzané rozhodnutie najvyššieho súdu je špecifické

v tom, že aj keď v jeho odôvodnení najvyšší súd sformuloval právny názor o potenciálnej, celkom
výnimočnejmožnosti'prelomenia'princípuochranyvlastníckehoprávapôvodnéhovlastníkazaručeného
aplikovaním zásady 'nemo plus iuris' v prospech ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa, samotné
rozhodnutie najvyššieho súdu na tomto právnom názore založené nie je. Najvyšší súd v uvedenej veci
zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu primárne z dôvodu nesprávneho posúdenia existencie

naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe pri konflikte reštitučného nároku a nároku na ochranu
vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov súkromného práva. Iba nad rámec poznamenal,
že úvaha krajského súdu o nadobudnutí vlastníckeho práva žalovanými v dobrej viere nemôže v
posudzovanej veci obstáť. Doslovne uviedol: “ (bod 43. odôvodnenia nálezu).
Predmetná skutočnosť podľa názoru ústavného súdu znamená, že „uvedenú časť odôvodnenia

rozhodnutia najvyššieho súdu ani nemohol krajský súd reálne použiť ako precedentnú súčasť ustálenej
rozhodovacej praxe, pretože ono samo nedefinuje skutkové limity, v ktorých najvyšší súd považuje
za potrebné prelomiť princíp ochrany pôvodného vlastníka. Spomínaný záver najvyššieho súdu tak
vyznieva akademicky a nespĺňa požiadavky na to, aby ho bolo možné všeobecne akceptovať ako ratio
decidendi,tedaprávnynázorzovšeobecňujúcejpovahypoužiteľnýzakonkrétnychskutkovýchokolností,

s ktorými by všeobecné súdy mohli porovnať skutkový stav zistený v inej (porovnateľnej) veci. Aplikujúc
právny názor najvyššieho súdu na prípad sťažovateľov, tak ústavný súd nemôže konštatovať, že je s
ním v rozpore záver krajského súdu, podľa ktorého dobromyseľnosť sťažovateľov nemôže byť založená
iba ich vierou v správnosť údajov katastra“ (bod 43.1. odôvodnenia nálezu).
60.2. Ústavný súd uviedol, že „si uvedomuje, že judikatúra slovenských najvyšších súdnych

autorít momentálne nie je úplne jednotná v otázke posudzovania konfliktu ochrany vlastníckeho
práva pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľnosti nového nadobúdateľa. Najvyšší súd v
minulosti dlhodobo stabilne zastával názor o nemožnosti prelomenia zásady 'nemo plus iuris'
princípom ochrany dobromyseľného nadobúdateľa (napríklad 3Cdo/144/2010, 2MCdo/20/2011,
5MCdo/12/2011, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/307/2013), a to väčšinou s odôvodnením, že súčasne platný

právny poriadok priznáva ochranu dobromyseľnému držiteľovi v právnom inštitúte vydržania, ktorý
umožňuje oprávnenému (dobromyseľnému) držiteľovi nadobudnúť vlastnícke práva iba pri súčasnom
splnení podmienky nerušeného uplynutia vydržacej doby. Za iných podmienok nemožno priznať
dobromyseľnémudržiteľovinadobudnutievlastníckehopráva.Medzinovšímirozhodnutiaminajvyššieho
súdu možno nájsť aj také, ktoré iba výnimočne pripúšťajú možnosť ochrany dobromyseľného

nadobúdateľa. Z týchto rozhodnutí (6Cdo/792/2015, 4Cdo/102/2017, rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/71/2011
v kontexte vysvetlenom v bode 43.) ale nevyplýva všeobecná prednosť jedného z kolidujúcich princípov.
Ide tu skôr o pripustenie možnosti skúmania existencie výnimočných okolností, ktoré môžu v konkrétnomprípade nastať a ktoré môžu byť dôvodom na ustúpenie od prísneho zotrvávania na princípe nemo plus
iuris“ (bod 44. odôvodnenia nálezu).
Následne IV. senát ústavného súdu poukázal na to, že „aj podľa vyslovených názorov v rozhodnutiach

bývalého I. senátu ústavného súdu podstatným dôvodom na eventuálny odklon od striktného
uplatňovania zásady 'nemo plus iuris' musí byť výnimočnosť okolností, ktoré založia dobromyseľnosť
nadobúdateľa s následkom jej prevahy nad ochranou pôvodného vlastníka. Nemožno v tejto súvislosti
opomenúť, že súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť
súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp elementárnej

spravodlivosti. Z tohto dôvodu konajúci senát ústavného súdu úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú
možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke
pristupuje zdržanlivo“ (bod 45.1. odôvodnenia nálezu).
Pritom ústavný súd zvýraznil, že „v okolnostiach posudzovanej veci je potrebné vziať do úvahy,
že vlastnícke právo pôvodného vlastníka nezaniklo zákonom predpokladaným spôsobom (absencia
právneho titulu prevodu v dôsledku jeho absolútnej neplatnosti) a sťažovatelia tak mali nadobudnúť

vlastnícke právo (resp. minimálne dobromyseľnú držbu) od nevlastníka“ (bod 46. odôvodnenia nálezu).
60.3. K odkazu na vieru sťažovateľov v správnosť údajov v katastri nehnuteľnosti v čase uzavretia
kúpnej zmluvy ústavný súd zdôraznil, že „v zmysle § 70 ods. 1 katastrálneho zákona sú údaje katastra
uvedené v § 7 hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Materiálna publicita údajov katastra je teda de
lege lata vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov

katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený“ (bod
47. odôvodnenia nálezu).
60.4. Pokiaľ ide o ochranu dobromyseľných nadobúdateľov, ústavný súd poukázal na to, že
„z hľadiska legitímnych očakávaní účastníkov predmetného súdneho konania proti sebe
stoja očakávania pôvodných vlastníkov, ktorí v relatívne krátkom časovom horizonte od straty

svojho vlastníckeho práva (približne 7 mesiacov) podali na súde žalobu, a očakávania dobromyseľných
nadobúdateľov.Pôvodnívlastnícilegitímneočakávali,žeochranavlastníckehoprávanebudeposkytnutá
subjektu, ktorý ho nadobudol na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Dobromyseľní
nadobúdatelia mohli legitímne očakávať, že im súdna ochrana bude poskytnutá, avšak len ako
dobromyseľným držiteľom (§ 130 Občianskeho zákonníka), pretože platná právna úprava v čase

podania žaloby v zásade vylučovala možnosť nadobudnutia plnohodnotného vlastníckeho práva na
základe absolútne neplatného právneho úkonu“ (bod 51. odôvodnenia nálezu).
„Platná právna úprava poskytuje ochranu dobromyseľným držiteľom, spočívajúcu jednak v možnosti
nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka vydržaním po splnení zákonom stanovených podmienok
(10-ročná nepretržitá dobromyseľná držba), ako aj v možnosti domáhať sa náhrady za prípadné

zhodnotenie držanej nehnuteľnosti. Ďalej po dobu oprávnenej držby držiteľ užívajúci cudziu vec ako
vlastnú nemá povinnosť nahradiť skutočnému vlastníkovi náhradu za užívanie tejto veci“ (bod 52.
odôvodnenia nálezu).
Záverom ústavný súd poukázal na to, že „možnosti dobromyseľného nadobudnutia nehnuteľnej veci
od nevlastníka aj v čase podania žaloby v slovenskom právnom poriadku existovali, ale na skutkové

okolnosti veci sťažovateľov sa ani jedna z nich nevzťahovala [porovnaj.: 'Z už uvedenej zásady
nemo plus iuris existujú výnimky, keď môže nadobúdateľ nadobudnúť vlastnícke právo k prevádzanej
nehnuteľnosti aj napriek tomu, že prevodca nebol jej vlastníkom, resp. nemal právo nehnuteľnosť
previesť. Ide o tieto prípady: 1. nadobudnutie nehnuteľnosti od nepravého dediča, 2. nadobudnutie
nehnuteľnosti od nevlastníka v rámci konkurzného konania, 3. nadobudnutie nehnuteľnosti od

nevlastníka v exekučnom konaní, 4. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka
v rámci dobrovoľnej dražby, 5. nadobudnutie nehnuteľnosti od oprávneného držiteľa podľa zákona
č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších
predpisov.' (SUDZINA, M. Výnimky zo zásady nemo plus iuris so zameraním sa na nadobudnutie
nehnuteľnosti od nevlastníka v slovenskom právnom poriadku. In: Ius et Administratio 1/2013)]. Rovnaká

úprava je platná dosiaľ, pričom jednotlivé výnimky sú explicitne vymedzené jednoznačne formulovanou
právnou normou. Vo všeobecnosti je možné uzavrieť, že de lege lata vychádza náš právny poriadok
z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým
sám nemôže disponovať“ (bod 53. odôvodnenia nálezu).
60.5. Len pre úplnosť veľký senát obchodnoprávneho kolégia poukazuje na to, že na

závery vyplývajúce z citovaného nálezu z 19. januára 2021, sp. zn. I. ÚS 510/2016 odkázal ústavný
súd - pri nezavrhnutí mimoriadne výnimočnej možnosti poskytnutia ochrany práv dobromyseľným
nadobúdateľom, avšak pri zdržanlivom prístupe k tejto otázke - aj v uznesení z 9. februára 2021, sp. zn.
IV. ÚS 59/2021 (viď body 24.3., 24.4. a 24.5. odôvodnenia predmetného uznesenia).61. Závery vyslovené ústavným súdom v jeho náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS
549/2015, týkajúce sa zásady nemo plus iuris a možnosti jej prelomenia neboli jednoznačne prebrané

odbornou právnickou verejnosťou.
61.1. V odbornej literatúre je vo vzťahu k zásade nemo plus iuris a k možnosti nadobudnúť vlastnícke
právo aj od nevlastníka prezentovaný názor, že „tieto prípady síce pripomínajú originárny spôsob
nadobudnutia vlastníctva, pretože sa tu neaplikuje zásada 'nemo plus iuris ad alium transferre potest
quam ipse habet' (nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má), avšak osoby konajúce

v nich sa domnievajú, že dochádza k riadnemu prevodu alebo prechodu vlastníctva, teda nadobúdatelia
sú presvedčení, že nadobúdajú vlastníctvo derivátnym a nie originárnym spôsobom. Dobromyseľnosť
nadobúdateľov je pritom nevyhnutnou podmienkou toho, aby vlastníctvo bolo nadobudnuté aj od
nevlastníka. Táto dobromyseľnosť je súčasne aj zvýraznená vo všetkých zákonných ustanoveniach,
ktoré výslovne umožňujú nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka (§ 446 Obchodného
zákonníka, § 486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 140

ods. 2 písm. l/ Exekučného poriadku). Z toho vyplýva, že pre nadobudnutie vlastníctva
od nevlastníka v zásade nepostačuje samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k
veci, ale musí ísť o taký prípad dobromyseľnosti, s ktorou je takáto možnosť explicitne normatívne
spojená. Inak povedané, napríklad samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so
stavom zapísaným v katastri nehnuteľností nebude mať za následok nadobudnutie vlastníctva od

nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny
predchodca nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti, je absolútne neplatný. V tomto rozsahu je pritom
judikatúra na Slovensku vzácne jednotná (napríklad rozsudok najvyššieho súdu z 28. júna 2017, sp.
zn. 3Cdo/115/2016, rozsudok najvyššieho súdu z 26. januára 2017,sp. zn. 3Cdo/223/2016, uznesenie
najvyššieho súdu z 30. mája 2012, sp. zn. 6Cdo/107/2011, uznesenie ústavného súdu z 10. februára

2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010) na rozdiel od 'názorovej vojny', ktorá pri posudzovaní tejto problematiky
panujevČeskumedziNajvyššímsúdomČeskejrepublikyaÚstavnýmsúdomČeskejrepubliky(porovnaj
napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 12. novembra 2014, sp.
zn. 31Cdo/1168/2013 a nález Ústavného súdu Českej republiky z 26. mája 2015, sp.
zn. IV. ÚS 402/15). Jedinú, avšak osamotenú výnimku tak v slovenskej judikatúre predstavuje nález

ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorý vo svojej podstate povýšil aj samotnú
dobrú vieru nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností na spôsobilý titul nadobudnutia
vlastníckeho práva. Tento názor však v neskoršej judikatúre najvyššieho súdu a ani v doktrinálnej rovine
nenašiel odozvu. S úpravou nadobudnutia vlastníctva len na podklade dobromyseľnosti nadobúdateľa
však pro futuro ráta pripravovaná rekodifikácia (záväzkovej časti) Občianskeho zákonníka, pričom v

tejto súvislosti bude potrebné zrejme upraviť aj pohľad na vydržanie, pretože bez ďalšieho by hrozila
obsolétnosť tohto inštitútu“ (k tomu viď aj FEČÍK, M. In: ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJANKOVÁ, J.,
FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník. Komentár. 2.
vydanie. C. H. BECK: Praha, 2019, s. 960).
61.2. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia zároveň poukazuje aj na odborný článok venujúci sa

posudzovanej právnej otázke (síce prioritne sa týkajúci nálezu ústavného súdu z 19.
januára 2021, sp. zn. I. ÚS 510/2016 - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia), v zmysle
ktorého „je rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 510/2016 postavené na výklade textu zákona de lege
lata. Zákonom ustanovené výnimky považuje za zákonom predvídané situácie, v ktorých je možné
nadobudnúť vlastnícke právo na základe dobromyseľnosti nadobúdateľa, aj keď prevodca vlastníkom

nebol. Tým ústavný súd zároveň zužuje manévrovací priestor pre posudzovanie
dobromyseľnosti, a to v zásade len na tieto prípady. Ochranu dobromyseľnosti nepovyšuje na ústavný
princíp. Ústavný súd smeruje k takému výkladu, ktorý primárne rešpektuje zákonný text, s tým, že
má za to, že jednotlivé výnimky zo zásady nemo plus iuris sú vymedzené explicitne jednoznačne
formulovanou právnou normou. Ústavný súd si však zároveň nezatvára dvere pred možnosťou zakročiť,

ak by prípadné prelomenie zásady nemo plus iuris nespadalo pod jednu zo zákonných výnimiek, ale
by vo výsledku znamenalo zjavný zásah do elementárnej spravodlivosti, v dôsledku čoho sa môže
zdať, že tým čiastočne nadviazal na argumentačnú líniu v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015, keď za
určitých okolností pripúšťa skúmanie dobromyseľnosti a možnosť na jej základe nadobudnúť vlastnícke
právo od nevlastníka. V prístupoch oboch senátov však vidíme rozdiel, a to práve

v priestore, ktorý poskytujú skúmaniu dobromyseľnosti. Zatiaľ čo ústavný súd v náleze z 19. januára
2021, sp. zn. I. ÚS 510/2016 hovorí o mimoriadne výnimočných okolnostiach a zdržanlivom
prístupe pri poskytovaní ochrany práv dobromyseľného nadobúdateľa, v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015
hovorí, že nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol dobromyseľne, musí byťposkytovaná široká ochrana, ako aj to, že otázkou dobromyseľnosti sa tak všeobecné súdy musia vždy
zaoberaťprijehospochybňovanítreťouosobou.Nálezsp.zn.I.ÚS510/2016predstavujeargumentačný
posun, keď ústavný súd už nehovorí o pomerovaní dvoch ústavných hodnôt, a to ochrany vlastníckeho

práva pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľnosti nadobúdateľa ako prejavu princípu právnej istoty
odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Ochrana dobromyseľnosti základným právom nie je a
nemožno ju ako samostatné základné právo, podľa nášho názoru, vyvodiť ani z princípu právneho
štátu. Možno teda povedať, že ústava uprednostňuje ochranu vlastníka (keďže ide o základné právo),
zároveň však pripúšťa, aby zákon ustanovil výnimky, kedy právo vlastníka ustúpi, resp. kedy dôjde k jeho

zániku. A to sú aj výnimky zo zásady nemo plus iuris. Preto je potrebné odpoveď hľadať v jednoduchom
(podústavnom) práve tak, ako to v tomto prípade urobil ústavný súd. Ak sa odpoveď jednoduchého práva
pri využití metodologických postupov (teleologický výklad, analogické aplikovanie výnimiek, teleologická
redukcia pravidiel, ústavne konformný výklad) javí v rozpore s ústavou, je potrebné z toho vyvodiť
patričnézávery.Zametodologickysprávnepovažujemeajvýchodisko,ktorémateriálnupublicitukatastra
nehnuteľností umiestňuje do patričných rámcov. Jej premyslené zákonné pôsobenie sa totiž

postupnevulgarizovalo dopredstavy,žeakjeniečovkatastri,taktoplatí.Aksmeajnaznačili,že
ideosamostatný,druhýargumentačnýokruh,svojímspôsobomnejdeosamostatnúargumentačnúlíniu,
ale o doplnok prvého argumentu o piatich jasne formulovaných zákonných výnimkách“ [k tomu viď aj
CSACH,K.,GEŠKOVÁ,K.:NálezÚstavnéhosúduSRsp,zn.I.ÚS510/2016z19.1.2021(nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka); Súkromné právo, 2021, č. 1, s. 29 - 30].

62. Ako už bolo uvedené vyššie (viď bod 55. odôvodnenia vyššie), obiter dictum úvahy ústavného súdu
vyslovené v náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 o možnosti prelomenia zásady nemo
plus iuris možno pri rozhodovaní v predmetnom spore zohľadniť nanajvýš v rámci toho, či môžu mať
precedenčnú záväznosť. Taktiež musí veľký senát obchodnoprávneho kolégia pri svojom rozhodovaní
vziať do úvahy aj iné rozhodnutia ústavného súdu, rozhodnutia najvyššieho súdu a aj doktrinálne závery.

Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu tak môže viesť v rámci tzv. súdneho dialógu
polemiku so závermi ústavného súdu obsiahnutými v náleze zo 16. marca 2016, sp.
zn. I. ÚS 549/2015.

63. Možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris založil vtedajší I. senát ústavného súdu na odkaze na

princíp právnej istoty, na niektoré rozhodnutia (vrátane odkazu na predvojnovú
judikatúru), na zahraničné právne úpravy a na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, ktorých
aplikovateľnosť videl v tom, že vychádzali z rovnakého právneho základu, t. j. z ustanovení Občianskeho
zákonníka.

64. Pokiaľ ústavný súd uviedol, že Ústavný súd Českej republiky vychádzal pri možnosti
prelomenia zásady nemo plus iuris z totožného právneho základu (t. j. z rovnakej právnej úpravy, aká
je platná a účinná na území Slovenskej republiky), veľký senát obchodnoprávneho kolégia vidí rozdiely
v relevantných právnych úpravách. Podľa názoru veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia treba mať
na zreteli tiež to, že rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, na ktoré odkazoval ústavný súd v

náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015, boli výsledkom postupného a dlhodobého vývoja
judikatúry Ústavného súdu Českej republiky k právnej úprave nadobúdania vlastníckeho práva, vrátane
právnej úpravy materiálnej publicity katastra nehnuteľností (ktorá predmetnú právnu úpravu kritizovala).

65. Na jednej strane síce ustanovenia § 126, § 132 a § 133 Občianskeho zákonníka sú zhodné s

ustanoveniami Občianskeho zákonníka, z ktorých vychádzal Ústavný súd Českej republiky v nálezoch
vydaných pred nadobudnutím účinnosti (nového) Občanského zákonníka (zákona č. 89/2012 Sb.),
avšak Ústavný súd Českej republiky pri prelomení zásady nemo plus iuris nevychádzal len z ustanovení
Občianskeho zákonníka, ale aj zo znenia ustanovenia § 11 zákona č. 265/1992 Sb. o zápisech
vlastnických a jiných věcných práv k nemovistem v znení účinnom do 31. decembra 2013 (ďalej len

„zákon č. 265/1992 Sb.“), ktorého znenie bolo odlišné od znenia ustanovenia § 70 ods. 1 katastrálneho
zákona. Túto odlišnosť v právnej úprave ústavný súd v náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015
vôbec nezohľadnil.
65.1.Vzmysleustanovenia§11zákonač.265/1992Sb.platilo,že„ten,ktovychádzazozápisuvkatastri
uskutočnenom po 1. januári 1993, je v dobrej viere, že stav v katastri zodpovedá skutočnému stavu veci,

ibaže musel vedieť, že stav zápisu v katastri nezodpovedá skutočnosti.“ Česká právna úprava katastra
nehnuteľnosti tak priamo zakladala dobrú vieru nadobúdateľa nehnuteľnosti, že ju nadobúda od osoby,
ktorá je skutočne jej vlastníkom.65.2. Ústavný súd Českej republiky pritom vo svojich viacerých rozhodnutiach kritizoval nedostatočnosť
a polovičatosť právnej úpravy zásady materiálnej publicity vyúsťujúcu v jej nezlučiteľnosť s ústavnými
maximami, predovšetkým s princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv, keď na jednej strane

počíta s dobrou vierou jednotlivcov v zápis v katastri nehnuteľností a zároveň zavedie konštitutívny
charakter zápisov práv k nehnuteľnostiam do katastra na základe zmluvnej dispozícii s nimi, nemôže na
druhej strane uložiť riziko z nesprávnosti (nepravdivosti) údajov v katastri na osoby konajúce v dobrej
viere v tieto údaje (viď aj nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 349/03, II.
ÚS 165/11 a I. ÚS 2219/12).

65.3. Ustanovenie § 70 ods. 1 katastrálneho zákona však dobrú vieru v správnosť údajov v katastri
nehnuteľností ako verejnej evidencii - na rozdiel od ustanovenia § 11 zákona č. 265/1992 Sb. -
nezakotvuje, ako je tomu v prípade niektorých iných verejných evidencií (napríklad v prípade právnej
úpravy obchodného registra obsiahnutej v ustanovení § 27 Obchodného
zákonníka). Napokon katastrálny zákon v ustanovení § 70 ods. 1 priamo počíta s tým, že údaje zapísané
v katastri nehnuteľností nemusia zodpovedať skutočnosti, keď ich pravdivosť (hodnovernosť) môže byť

vyvrátená, a v takom prípade nie je možné z údajov zapísaných v katastri ďalej vychádzať.

66. Podľa názoru veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia nemožno automaticky odkazovať na
rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky pri posudzovaní nastolenej právnej otázky, ako to
uskutočnil ústavný súd v náleze zo 16. marca 2016, sp. zn.

I. ÚS 549/2015, keďže právny základ rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky je nepochybne
odlišný, ako je tomu v prípade právnej úpravy platnej a účinnej na území Slovenskej republiky.

67. Podľa veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia pri posudzovaní nastolenej právnej otázky
nemožno odkazovať na judikát č. R 14/2009 a na prvorepublikové rozhodnutia č. 10750 a 9836, nakoľko

predmetné rozhodnutia otázku prelomenia zásady nemo plus iuris
pri posudzovaní možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe absolútne
neplatného právneho úkonu neriešia.

68. Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu z 18. decembra 2007, sp. zn. 4Cdo/274/2006 (publikovanom

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2009 pod R
14/2009) veľký senát obchodnoprávneho kolégia poukazuje na to, že ústavný súd vychádzal iba z
dvoch viet obsiahnutých v odôvodnení predmetného rozhodnutia (konkrétne viet - „tretie osoby konajúce
v dobrej viere a spoliehajúce sa na platné právo nemôžu stratiť nadobudnuté práva. Inak by bol
totiž porušený aj princíp právnej istoty a vlastník by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo

zjavne nezodpovedá chápaniu materiálneho právneho štátu“ - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho
kolégia), a nezohľadnil uvedený rozsudok ako celok a ani skutkový stav, z ktorého najvyšší súd
vychádzal, a ktorý je odlišný od skutkového stavu, ktorý je daný v rozhodovanom spore.
68.1. Rozsudok najvyššieho súdu z 18. decembra 2007, sp. zn. 4Cdo/274/2006 bol v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky s právnou vetou v znení: „dodatočné zrušenie

nadobúdacieho titulu (príklepu) svedčiaceho v prospech vydražiteľa nemá za následok súčasne aj zánik
vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov nehnuteľnosti, ktorí ju získali v dobrej viere.“
68.2. V odôvodnení rozsudku následne najvyšší súd uviedol, že „nadobudnutie vlastníctva v daňovej
exekúcii má nutne ako každý originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva za následok absolútny zánik
vlastníctva predchádzajúceho vlastníka a vylučuje ho, pokiaľ však právoplatné rozhodnutie štátneho

orgánu o udelení príklepu, ako jedna z podmienok pre prechod vlastníctva, nebolo
zákonným spôsobom zrušené. Zánik nadobúdacieho titulu pre vydražiteľa v dôsledku zrušenia
právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu však nemá za následok zánik vlastníckeho práva ďalších
nadobúdateľov, pokiaľ svoje vlastnícke právo nadobudli v dobrej viere.
Ako vlastníkovi mu prislúchalo jedno zo základných oprávnení vlastníka, a to oprávnenie nakladať s

predmetom svojho vlastníctva, teda aj previesť vlastnícke právo slobodne a v celom rozsahu na
iné subjekty, pričom toto oprávnenie mu nebolo nijakým právne relevantným spôsobom obmedzené.
Ak v dobe, kým tento stav trval, teda do právoplatnosti rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bolo
zrušené právoplatné rozhodnutie správcu dane o udelení príklepu, previedol svoje vlastnícke právo
kúpnou zmluvou, na základe ktorej mal byť povolený vklad vlastníctva pre nadobúdateľov, nepochybne

disponoval existujúcim vlastníckym právom, teda bol skutočným vlastníkom. Právny záver odvolacieho
súdu o absolútnej neplatnosti tejto kúpnej zmluvy i ďalšej kúpnej zmluvy (ktorou mali nadobúdatelia
nehnuteľností tieto predať žalovanému) z dôvodu neexistencie prevádzaného práva, je preto nesprávny.
Odvolací súd vyvodil tento svoj záver z nesprávneho názoru na účinky právoplatného rozsudku súdu,ktorým bolo zrušené právoplatné rozhodnutie správcu dane o udelení príklepu, keď vychádzal z toho,
že vydražiteľ nikdy nenadobudol vlastnícke právo.
Zrušením právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu zaniká od začiatku jedna z podmienok

pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom v daňovej exekúcii, tým zaniká (ak už vznikol)
aj nadobúdací titul a obnovuje sa pôvodný stav. Uvedený záver umožňuje pokračovať v daňovej
exekúcii a ako dôsledok zrušenia nezákonného rozhodnutia o udelení príklepu musí byť jej účastníkmi
akceptovaný. Pokiaľ však vydražiteľ nadobudnuté vlastnícke právo platne previedol na iné osoby,
treba aj v oblasti správneho súdnictva pri posudzovaní účinkov rozsudku súdu, ktorým bolo zrušené

právoplatné rozhodnutie správcu dane o udelení príklepu, dať prednosť ústavnému princípu ochrany
nadobudnutých práv, ktorý napokon možno vyvodiť aj z analogického použitia ustanovenia § 243d
ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť
novým rozhodnutím dotknuté. Rešpektujúc tento princíp nemôžu tretie osoby konajúce v dobrej viere a
spoliehajúce sa na platné právo stratiť nadobudnuté práva. Inak by bol totiž porušený aj
princíp právnej istoty a vlastník by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo zjavne nezodpovedá

chápaniu materiálneho právneho štátu.“
68.3.Zcitovanýchzáverovjezrejmé,ževjudikáteR14/2009-naktorýpoukazovalvnálezezo16.marca
2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 ústavný súd - bola posudzovaná odlišná skutková a právna situácia, než
je tomu v rozhodovanom spore. V citovanej veci išlo o otázku originárneho nadobudnutia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam udelením príklepu v daňovej exekúcii [a nie o derivatívne nadobudnutie

vlastníckeho práva na základe zmluvy od osoby, ktorá (možno) nebola vlastníkom prevádzaných
nehnuteľnosti]. Zásadný rozdiel je tak v tom, že vydražiteľ (až do rozhodnutia najvyššieho súdu o
zrušení rozhodnutia správneho orgánu o udelení príklepu v daňovej exekúcii) bol skutočným vlastníkom
vydražených nehnuteľností, ktoré mohol až do rozhodnutia najvyššieho súdu platne previesť na tretiu
osobu, ktorá zostávala ich vlastníkom, keďže právne vzťahy iného subjektu (t. j. tretej osoby ako

nadobúdateľa) nemohli byť rozhodnutím najvyššieho súdu o zrušení rozhodnutia správneho orgánu o
udelení príklepu dotknuté.
68.4. Podľa názoru veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia nemožno závery vyslovené v judikáte
R 14/2009 vztiahnuť aj na prípady zmluvného prevodu nehnuteľnosti, kedy sa predávajúci nestal
vlastníkom nehnuteľností (pre neplatnosť nadobúdacieho titulu), ktorý tak nemohol platne previesť

kúpnou zmluvou vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam na kupujúceho. Napokon ani ústavný súd v
náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 (a rovnako tak ani v nálezoch sp. zn. I. ÚS 151/2016 a
I. ÚS 460/2017) okrem všeobecného odkazu na princíp právnej istoty žiadnym spôsobom neuviedol, či,
resp. v akom rozsahu, možno závery z judikátu č. R 14/2009 aplikovať na prelomenie zásady nemo plus
iuris v prípade zmluvného prevodu nehnuteľností subjektom, ktorý sa nikdy platne nestal ich vlastníkom.

69. Ani z prvorepublikových rozhodnutí označených ústavným súdom nemožno podľa názoru veľkého
senátu obchodnoprávneho kolégia vyvodiť možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris vo všeobecnosti
(t. j. v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej
viery nadobúdateľa).

69.1. V rozhodnutí z 2. mája 1931, sp. zn. Rv I 635/30 (publikovanom vo Vážneho zbierke rozhodnutí
najvyššieho súdu pod č. 10750) Najvyšší súd Československej republiky uviedol, že „(v tom čase
účinným) ustanovením § 367 občianskeho zákonníka (zákona č. 946/1811) sa možno
úspešne brániť proti vlastníckej žalobe námietkou, že žalovaný nadobudol vlastníctvo spôsobom v ňom
uvedeným, ak predávajúci sporných vecí nebol sám ich vlastníkom, ale z predmetného ustanovenia

nemožno vyvodiť, že kupujúci nadobudne vlastnícke právo i vtedy, ak ide o iné nedostatky alebo vady
kúpnej zmluvy, predovšetkým o nedostatok náležitostí platnej zmluvy.“ V predmetnom rozhodnutí išlo
o prípad kúpy hnuteľnej veci v obchode v situácii, keď predávajúci (ako spoluvlastník predávaných
hnuteľných vecí) nemal spôsobilosť na právne úkony, pričom žaloba kupujúceho bola zamietnutá.
Ustanovenie § 367 zákona č. 946/1811 pritom upravovalo výlučne

ochranu dobromyseľného nadobúdateľa hnuteľnej veci nadobudnutej buď na verejnej dražbe, alebo
od živnostníka, ktorý bol oprávnený v rámci obchodu hnuteľnú veci predať. Predmetné ustanovenie
tak svojim obsahom najbližšie zodpovedá zneniu ustanovenia § 446 Obchodného zákonníka. Žiadnym
spôsobom však ustanovenie § 367 zákona č. 946/1811, z ktorého vychádzalo citované rozhodnutie,
neupravovalo nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a ani ochranu dobromyseľného

nadobúdateľa nehnuteľností, na čo ústavný súd nereflektoval, a rovnako nevysvetlil, prečo by malo
prichádzať do úvahy rozšírenie zákonom predvídanej ochrany dobromyseľného nadobúdateľa hnuteľnej
veci aj na nadobúdateľa nehnuteľností, na ktorú neexistoval zákonný podklad.69.2. V rozhodnutí z 2. mája 1931, sp. zn. Rv I 1980/29 (publikovanom vo Vážneho zbierke rozhodnutí
najvyššieho súdu pod č. 9836) Najvyšší súd Československej republiky uviedol, že „ak nebola exekučná
dražba (obytnej búdy) uskutočnená podľa zásad platných pre nehnuteľnosti, nie je možné

hovoriť o platnej dražbe. Nemohol preto žalobca príklepom udeleným mu podľa § 278 exekučného
poriadku - zákona č. 79/1986 (upravujúcom dražbu hnuteľných vecí) nadobudnúť titul k vlastníckemu
právuohľadomvydraženejbúdy.“VpredmetnomrozhodnutítakNajvyššísúdČeskoslovenskejrepubliky
dospel k záveru, že ak nebola exekučná dražba nehnuteľnej veci uskutočnená v súlade so zákonom,
neexistoval platný nadobúdací titul, a z tohto dôvodu sa vydražiteľ nemohol stať vlastníkom draženej

nehnuteľnosti. Najvyšší súd Československej republiky tak v uvedenom rozhodnutí dospel k opačnému
záveru, než aký bol prezentovaný ústavným súdom v náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015.

70. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia uvádza, že vlastník veci je oprávnený v medziach zákona
predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním (§ 123
Občianskeho zákonníka). V zmysle právnej úpravy majú všetci vlastníci rovnaké práva a povinnosti a

poskytuje sa im rovnaká právna ochrana (§ 124 Občianskeho zákonníka), pričom vlastník veci má podľa
ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho
práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom
zadržuje.

71. Pokiaľ ide o spôsoby nadobúdania vlastníckeho práva, tieto upravuje zákon rámcovo v ustanovení
§ 132 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré pokrýva tak originárne, ako aj derivatívne
nadobudnutie vlastníckeho práva.
71.1.Medzioriginárnespôsobynadobudnutiavlastníckehopráva-kedynadobúdateľneodvodzujesvoje
vlastníctvo od vlastníckeho práva skoršieho vlastníka - sa zaraďujú vydržanie, vytvorenie novej veci,

spracovanie cudzej veci, nadobudnutie zo zákona, nález veci, privlastnenie, oddelenie prírastku veci a
pozemkové úpravy.
71.2. V prípade derivatívneho nadobudnutia vlastníctva dochádza k prevodu alebo k prechodu
vlastníckeho práva z pôvodného vlastníka na nadobúdateľa, a teda je nevyhnutné, aby prevodca
(resp. právny predchodca) bol skutočným vlastníkom prevádzanej veci. Medzi derivatívne spôsoby

nadobudnutia vlastníctva patrí jeho prevod scudzovacími zmluvami, alebo nepeňažný vklad do majetku
právnickej osoby, resp. prechod na základe dedenia, dobrovoľnou dražbou, rozhodnutím štátneho
orgánu a v niektorých prípadoch aj nadobudnutie vlastníckeho práva na základe zákona.
71.3. Len osobe, ktorá nadobudla vlastnícke právo (majetok) v súlade so zákonom (v súlade s
platnýmprávnymporiadkom),patríústavnoprávnaochranapodľačlánku 20ods.1ústavy

(k tomu viď aj PL. ÚS 33/95). Taktiež platí, že „rovnaká ústavná ochrana sa priznáva všetkým vlastníkom,
ktorí nadobudli vlastníctvo v súlade s právnym poriadkom. Protiprávne nadobudnutie vlastníctva nie je
predmetom ochrany prvou vetou článku 20“ (k tomu viď aj DRGONEC, J. Ústava Slovenskej
republiky. 2. vydanie. C. H. BECK: Bratislava, 2019, s. 517 a nasl.). Predmetnými východiskami je podľa
veľkéhosenátuobchodnoprávnehokolégianevyhnutnésariadiťajpriposudzovanímožnostiprelomenia

zásadynemoplusiurisaprípadnejmožnostinadobudnutiavlastníckehoprávaodnevlastníkasodkazom
na dobrú vieru nadobúdateľa.

72. Slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti
neupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí

takvprípadederivatívnehonadobúdaniavlastníckehopráva,akoajvprípadeoriginárnehonadobúdania
vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v
zákonom upravených prípadoch (uvedených v podrobnostiach v bodoch 73. a 74. odôvodnenia nižšie),
predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len
v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje

prelomenie zásady nemo plus iuris. Z predmetného konštatovania tak vyplýva, že neprichádza do
úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany
dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na
priznanie jej vlastníckeho práva, t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka
bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo

plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci.
72.1. Medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke
právo k veci (podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka), tak podľa veľkého senátu obchodnoprávnehokolégia nie je možné zaradiť nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti (t. j. okrem
prípadov výslovne predpokladaných zákonom).

73. Výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce ochranu dobromyseľného nadobúdateľa,
sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi predpismi. Medzi tieto výnimky možno zaradiť
ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka, § 93 ods. 3 zákona o
konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch a § 61 Exekučného poriadku (v
znení účinnom do 31. marca 2017) [resp. § 140 ods. 2 písm. l/ v spojení s §

150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017].
73.1. Podľa ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka je chránený dobromyseľný nadobúdateľ vecí z
dedičstva, ktoré nadobudol od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené, rovnako, ako keby
tieto veci nadobudol od oprávneného dediča.
73.2. Ustanovenie § 446 Obchodného zákonníka chráni kupujúceho (a jeho vlastnícke právo ku
kúpeným hnuteľným veciam) v situácii, kedy predávajúci nebol vlastníkom týchto vecí a ani osobou

oprávnenou ich predať, okrem prípadu, kedy kupujúci vedel, že predávajúci nie je ich vlastníkom a ani
oprávneným s vecami nakladať za účelom predaja.
73.3. Ustanovenie § 93 ods. 3 prvá veta zákona o konkurze a reštrukturalizácii [v
znení účinnom od 1. januára 2012 (do 31. decembra 2011 bol ustanovením § 93 ods. 3 ZKR chránený
kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu bez ohľadu na to, či vedel, musel vedieť,

alebo nevedel, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečoval záväzok úpadcu, nebola
vlastníkom veci - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia)] poskytuje ochranu kupujúcemu pri
odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu tak, že nadobudne vlastnícke právo k veci aj v prípade,
ak úpadca nebol vlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia osoba,
ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je vlastníkom veci. Ustanovenie § 93 ods. 3 ZKR

upravuje prelomenie zásady nemo plus iuris, ktoré však nie je absolútne. V určitých situáciách je aj pri
aplikácii predmetného zákonného ustanovenia viac chránený pôvodný vlastník veci, ako osoba, ktorá
vec nadobudla v konkurze od správcu konkurznej podstaty. K totožnému záveru dospel aj ústavný súd
v uznesení z 25. augusta 2020, sp. zn. IV. ÚS 409/2020, v ktorom uviedol, že „samotná
skutočnosť, že k prevodu vlastníckeho práva, či už k hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci dochádza v rámci

konkurzného konania pod dozorom správcu a konkurzného súdu s poukazom na v súčasnosti platnú
právnu úpravu (§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), automaticky neznamená (ako sa
mylne domnievajú sťažovateľky), že nie je možné vlastníckou žalobou uplatniť určenie vlastníckeho
práva pôvodným vlastníkom proti osobe, ktorá pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu vedela
alebo musela vedieť, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je

vlastníkom tejto veci“ (viď bod 36. odôvodnenia predmetného uznesenia).
73.4. V zmysle ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch je poskytnutá ochrana kupujúcemu,
ktorý nadobudne vlastnícke právo k cennému papieru aj vtedy, keď predávajúci nemal právo tento cenný
papier previesť, ibaže kupujúci v čase prevodu vedel alebo musel vedieť, že predávajúci nemá právo
cenný papier previesť.

73.5. Podľa ustanovenia § 61 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 bolo v
exekučnom konaní vylúčené navrátenie do predošlého stavu. Z uvedeného ustanovenia vyplývalo,
že „vzhľadom na povahu exekučného konania môže v jeho priebehu dochádzať k výrazným stretom
právnych zásad, predovšetkým právnej zásady nemo plus iuris, to znamená zásady, v zmysle ktorej
nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má, na jednej strane a zásady právnej

istoty, resp. zásady ochrany dobromyseľného nadobúdateľa (ochrany tretej osoby) na strane druhej.
Exekučné konanie je ovládané zásadou zákazu restitutio in integrum statu quo antem, v zmysle ktorej
je navrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní vylúčené. Priorizuje sa teda zásada ochrany
dobromyseľnosti tretej osoby, napríklad vydražiteľa hnuteľných vecí, nehnuteľných vecí a podobne“ (k
tomu viď aj ŠTEVČEK M., In: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., TOMAŠOVIČ, M., KOTRECOVÁ, A. a kol.

Exekučný poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. BECK, 2011, s. 164). V náleze z 5. novembra 2008,
sp. zn. II. ÚS 289/08 ústavný súd dospel k záveru, že „ak exekučné konanie prebehne v súlade s
účinnou právnou úpravou, t. j. ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom poverený súdny exekútor pri
nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú
z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností

a osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v
katastri nehnuteľností, sa nedomáha tohto jej práva včas (pred predajom nehnuteľnosti) podaním
vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému
bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, stal vlastníkom vydraženejnehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na 'pravdivosť' vlastníctva povinného z exekúcie,
ktorý bol k okamihu udelenia príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník. Nepochybne aj
'pôvodný vlastník' alebo iná osoba disponujúca silnejším právom k predmetu exekúcie, ako je právo

povinného z exekúcie, ktorá sa síce včas (pred predajom exekuovanej nehnuteľnosti) nedovolala
ochrany svojho vlastníckeho práva, či už z dôvodu jej nevedomosti o prebiehajúcom exekučnom
konaní, alebo z jej nevedomosti o existencii právnych prostriedkov (vylučovacia žaloba), ktoré jej
na ochranu jej práva (silnejšieho od práva povinného v exekúcii) poskytuje právny poriadok, má
možnosť domáhať sa ochrany tohto práva (v prípade jeho preukázania) aj po vykonaní exekúcie, a

z titulu 'práva silnejšieho' k vydraženej veci sa môže od oprávneného v exekúcii domáhať vydania
výťažku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jej práva k vydraženej veci. Táto osoba sa však
nemôže domôcť samotného vydania exekuovanej veci od vydražiteľa, ktorý sa stal jej
vlastníkom zákonným spôsobom navyše odobreným rozhodnutím štátu (schválenie udelenia príklepu),
ktorý sa spomedzi spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva upravených v § 132 ods. 1 Občianskeho
zákonníka považuje za 'privilegovaný' (prioritný) spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva, majúci prednosť pred vlastníckym právom nadobudnutým iným,
zákonom predvídaným spôsobom“ (obdobne aj nález ústavného súdu z 22. januára 2014, sp. zn. I. ÚS
493/2013). Na druhej strane ústavný súd v náleze z 8. marca 2017, sp. zn. I. ÚS 726/2016 uprednostnil
ochranu pôvodného vlastníka pred vydražiteľom veci v exekučnom konaní. V
súčasnosti účinnom Exekučnom poriadku (t. j. v znení účinnom od 1. apríla 2017) je

ochrana dobromyseľného nadobúdateľa veci upravená nepriamo prostredníctvom ustanovenia § 140
ods. 2 písm. l/ v spojení s ustanovením § 150 ods. 2 Exekučného poriadku.

74. Pokiaľ ide o výnimky zo zásady nemo plus iuris, možno poukázať aj na nález ústavného súdu z 26.
januára 2021, sp. zn. IV. ÚS 65/2019, v ktorom ústavný súd vyvodil možnosť jej prelomenia z ustanovení

procesného práva. V predmetnom náleze ústavný súd uviedol, že „vtedy účinný právny predpis, ktorým
bol Občiansky súdny poriadok, v ustanovení § 243d ods. 2 výslovne uvádzal, že právne vzťahy
niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. V súčasnosti účinný
Civilný sporový poriadok v § 456 zakotvuje identickú úpravu, keď ustanovuje, že právne vzťahy niekoho
iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Z označenej právnej úpravy vyplýva, že v

prípade, ak
na právne pomery účastníkov súdneho konania ukončeného právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím, aj keď neskôr na základe inštančného postupu zrušeným, nadväzujú ďalšie právne vzťahy,
nemôžu byť tieto nadväzujúce právne pomery tretích osôb novým rozhodnutím dotknuté“ (bod 25.
odôvodnenia nálezu).

„Inými slovami, tretími osobami už nadobudnuté práva a povinnosti po vydaní právoplatného a
vykonateľného rozhodnutia nemôžu byť ovplyvnené tým, že toto pôvodné právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie bolo zrušené a v následnom konaní boli tieto pôvodné právne pomery autoritatívnym
spôsobom usporiadané odlišne od pôvodného rozhodnutia“ (bod 26. odôvodnenia nálezu).
74.1. V citovanom náleze išlo o situáciu, kedy o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam bolo právoplatne

rozhodnuté súdom v sporovom konaní, a následne osoba, o ktorej vlastníckom práve súd rozhodol
právoplatným rozsudkom, tieto nehnuteľnosti previedla
na ďalší subjekt. Nadobúdateľ tak nadobudol nehnuteľnosti od osoby, ktorá bola ako vlastník
zapísaná v katastri nehnuteľností a zároveň od osoby, ktorá v skutočnosti (v zmysle právoplatného
rozhodnutia súdu) bola ich vlastníkom. Následné zrušenie právoplatného rozhodnutia dovolacím súdom

(v predmetnej veci dokonca po zrušujúcom rozhodnutí ústavného súdu - pozn. veľkého senátu
obchodnoprávneho kolégia) tak nemohlo mať vplyv na právne postavenie (dobromyseľného)
nadobúdateľa, a to aj s poukazom na znenie ustanovenia § 456 C. s. p., resp. ustanovenia § 243d ods.
2 O. s. p. účinného do 30. júna 2016. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia pritom poukazuje na to,
že zo znenia ustanovenia § 243d ods. 2 O. s. p. a z jeho aplikácie vychádzal najvyšší súd

aj v judikáte č. R 14/2009 (citovanom v bodoch 68.1. a 68.2. odôvodnenia vyššie, obdobne k tomu viď
aj uznesenie najvyššieho súdu z 30. mája 2012, sp. zn. 6Cdo/107/2011).
74.2. Zároveň možno ustanovenie § 456 C. s. p. (resp. § 243d ods. 2 O. s. p.) a jeho účinky na právne
postavenie tretích osôb pripodobniť k ustanoveniu § 486 Občianskeho zákonníka, predstavujúcemu
výnimku zo zásady nemo plus iuris v prospech ochrany dobromyseľného nadobúdateľa. Ustanovenie §

486 Občianskeho zákonníka poskytuje ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi vecí z dedičstva od
nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené, t. j. v situácii, kedy bolo o dedičstve nepravého
dediča rozhodnuté rozhodnutím súdu rozhodujúceho v konaní o dedičstve. Rovnakým spôsobom tak
treba vykladať aj ustanovenie § 456 C. s. p. (resp. § 243d ods. 2 O. s. p.), v zmysle ktorého „právnevzťahy niekoho iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté.“ Uvedené znamená, že
ani v situácii, ak po zrušení právoplatného rozhodnutia o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
rozhodnutím dovolacieho súdu, rozhodne súd o tom, že vlastnícke právo v skutočnosti svedčí inej -

než pôvodne určenej - osobe, nemôže dôjsť k zmene právneho postavenia ďalšieho nadobúdateľa
nehnuteľností, ktoré nadobudol v čase pred právoplatným rozhodnutím dovolacieho súdu, a k strate jej
vlastníckeho práva k nadobudnutým nehnuteľnostiam. Predmetný záver však nemusí platiť vtedy, ak
nadobúdateľ už v čase uzavretia zmluvy vedel o prebiehajúcom dovolacom konaní (k tomu viď aj I. ÚS
259/2016).

75. Pri rozhodovaní o predloženej právnej otázke je potrebné pri posudzovaní zásady nemo plus
iuris (resp. ochrany dobromyseľného nadobúdateľa) - ako už bolo naznačené aj vyššie (v bode
74.1. odôvodnenia) - rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy k zrušeniu
nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom
prevádzanejnehnuteľnosti,napríkladzdôvodu(absolútnej)neplatnostizmluvyakonadobúdaciehotitulu

na strane predávajúceho.
75.1. Do prvej skupiny možno zaradiť situácie, kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy o prevode
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam medzi ich pôvodným vlastníkom a predávajúcim (t. j. prvým
nadobúdateľom) po uzatvorení kúpnej zmluvy medzi predávajúcim a ďalším (dobromyseľným)
nadobúdateľom, prípadne k splneniu rozväzovacej podmienky v obdobnej situácii, alebo k inému

zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho po uzavretí zmluvy o prevode nehnuteľnosti medzi
predávajúcim a (dobromyseľným) nadobúdateľom [napríklad zrušením rozhodnutia o schválení
príklepu na (daňovej) exekučnej dražbe; prípadne zrušením právoplatného rozhodnutia súdu o určení
vlastníckeho práva po prevode nehnuteľností osobou, o ktorej vlastníckom práve bolo právoplatne
rozhodnuté, na tretiu osobu, na základe mimoriadnych opravných prostriedkov]. V takom prípade

totiž nadobúdateľ nadobudol nehnuteľností nielen od subjektu, v prospech ktorého svedčal zápis o
vlastníckom práve k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností, ale aj od subjektu, ktorý v čase prevodu v
skutočnosti ich vlastníkom bol. Následná zmena v právnom postavení predávajúceho (napríklad
po odstúpení od zmluvy) na postavenie dobromyseľného nadobúdateľa nemá vplyv a nemôže tak dôjsť
k strate jeho vlastníckeho práva, hoci sa podľa ustanovenia § 48 ods. 2

Občianskeho zákonníka pôvodná zmluva zrušuje s účinkami ex tunc. Predmetné zákonné ustanovenie
sa v takom prípade dotýka len obligačno-právnych účinkov zmluvy a nie aj vecno-právnych účinkov
zmluvy, a do úvahy medzi pôvodným vlastníkom a prvým nadobúdateľom (predávajúcim) prichádza
iba vyporiadanie spôsobom predpokladaným v druhej vete ustanovenia § 458 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.Vecno-právneúčinkyodstúpeniaodzmluvy-t.j.,žesaobnovujevlastníckeprávopôvodného

vlastníka k nehnuteľnostiam priamo zo zákona - prichádza do úvahy vtedy, ak nedošlo k ďalšiemu
prevodu nehnuteľností na inú osobu, ktorá ich nadobudla dobromyseľne.

76. Vyššie uvedené závery vyplývajú aj z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, v zmysle ktorej platí, že
I. „Dodatočné zrušenie nadobúdacieho titulu (príklepu) svedčiaceho v prospech vydražiteľa nemá za

následok súčasne aj zánik vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov nehnuteľnosti, ktorí ju získali v
dobrej viere“ (viď právnu vetu judikátu R 14/2009, ktorý je citovaný v bodoch 68.1. a 68.2. odôvodnenia
vyššie);
II. „Platným odstúpením od zmluvy sa zmluva o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti od začiatku zrušuje
(ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak). Týmto zrušením zaniká

právny titul, na základe ktorého nadobúdateľ získal vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Medzi účastníkmi
je po zrušení zmluvy z hľadiska obligačných a vecno-právnych účinkov taký právny stav, ako keby k
uzavretiuzmluvynedošlo.Vlastníckeprávoprevodcusaobnovujezozákona.Tátozmenasadokatastra
nehnuteľností zapisuje záznamom. Predpokladom takéhoto obnovenia vlastníctva prevodcu je však
skutočnosť, že vlastníctvo dotknutej nehnuteľnosti nebolo pred odstúpením od zmluvy dobromyseľne

nadobudnuté treťou osobou“ (viď prvú právnu vetu rozsudku najvyššieho súdu z 20. júla 2011, sp. zn.
6Sžo/229/2010 publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 5/2014 pod R 81/2014).
76.1. Posúdenie účinkov odstúpenia od zmluvy spôsobom, ako vyplýva z vyššie citovaného judikátu R
81/2014, označil za vecne správny vo svojej rozhodovacej praxi aj ústavný súd (k tomu viď aj uznesenie

ústavného súdu z 19. januára 2021, sp. zn. IV. ÚS 4/2021, bod 24. odôvodnenia).77. Z kúpnej zmluvy vzniká v súlade s ustanovením § 588 Občianskeho zákonníka predávajúcemu
povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúci je na jej základe povinný od predávajúceho
predmet kúpy prevziať a zaplatiť predávajúcemu dohodnutú kúpnu cenu.

77.1. Účelom kúpnej zmluvy ako scudzovacieho právneho úkonu tak je, aby predávajúci umožnil
kupujúcemunadobudnúťkveci,ktorájepredmetomkúpy,vlastníckeprávo.Samotnákúpnazmluvavšak
predstavujelenprávnytitul(titulusadquirendidominii)knadobudnutiuvlastníckehoprávajehoprevodom
z predávajúceho, kupujúceho sama osebe ešte nerobí vlastníkom kupovanej veci. Na dovŕšenie procesu
prevodu vlastníckeho práva sa vyžaduje, aby k uzavretiu kúpnej zmluvy pristúpila ešte ďalšia právna

skutočnosť, ktorá predstavuje právny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva (modus adquirendi
dominii). Spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva sa bude líšiť podľa toho, či je predmetom kúpy vec
hnuteľná alebo nehnuteľná.
77.2. Pritom platí, že „hoci to § 558 Občianskeho zákonníka výslovne neuvádza, ďalším (a vo svojej
podstate tým diferenciačným) pojmovým znakom kúpnej zmluvy je záväzok predávajúceho previesť na
kupujúceho vlastnícke právo k predávanej veci. Tento pojmový znak je priamo vyjadrený vo vymedzení

tzv. obchodnej kúpnej zmluvy podľa ustanovenia § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Povinnosť odovzdať vec inej osobe totiž ako diferenciačný pojmový znak nebude pre kúpnu zmluvu
stačiť, keďže rovnaká povinnosť vyplýva pre povinného aj z niektorých iných zmluvných typov (napríklad
nájomná zmluva, zmluva o obstaraní predaja veci či zmluva o dielo). Tým rozhodujúcim odlišujúcim
pojmovým znakom oproti iným zmluvným typom je práve prevod vlastníckeho práva“ (k tomu viď aj

KRIŽAN, M. In: ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJANKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F.,
TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník. Komentár. 2. vydanie. C. H. BECK: Praha, 2019, s. 2227).
77.3. Z uvedeného vyplýva, že v prípade neexistencie vlastníckeho práva na strane predávajúceho sa -
okrem zákonom predvídaných výnimiek (napríklad § 486 Občianskeho zákonníka a § 446 Obchodného
zákonníka) - nemôže kupujúci stať vlastníkom kupovanej veci.

77.4.Rovnaképravidlásúpritomaplikovateľnéajnaďalšieprávneúkony,ktorýmisaprevádzavlastnícke
právo k určitej veci. To znamená, že ich pojmovým znakom je záväzok určitej osoby previesť vlastnícke
právo k určitej veci na inú osobu. Z tohto dôvodu je nevyhnutné, že na to, aby došlo k právnym úkonom
predvídanému následku (t. j. k prevodu vlastníckeho práva), musí byť prevodca vlastníkom veci, resp.
osobou oprávnenou s vecou disponovať za účelom jej prevodu na inú osobu.

77.5. Predmetný záver - že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke
právo, ktorým sám nemôže disponovať (t. j. záver, že právna úprava v zásade vylučovala možnosť
nadobudnutia plnohodnotného vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu)
- vychádza aj z aktuálnej judikatúry ústavného súdu [k tomu viď už (v bode 60. odôvodnenia vyššie)
citovaný nález ústavného súdu z 19. januára 2021, sp. zn. I. ÚS 510/2016, body 51.

a 53. jeho odôvodnenia].

78. V prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nedochádza k
právnym následkom ňou predkladaným. Uvedené okrem iného znamená, že ňou nedochádza k
prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže nadobúdateľ vlastnícke právo k

nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami nakladať, čo okrem iného znamená,
že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt (ktorý sa v takom prípade taktiež nemôže
stať ich vlastníkom).
78.1. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia zastáva názor, že je potrebné naďalej zotrvať na právnom
závere vyslovenom najvyšším súdom už v rozsudku sp. zn. 1Cdo/96/1995 (publikovanom v časopise

Zo súdnej praxe pod č. 39/1998), v zmysle ktorého „absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez
ďalšieho priamo zo zákona a hľadí sa naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená
dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti.
Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už
bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností“ (rovnako aj uznesenie

najvyššieho súdu z 30. mája 2012, sp. zn. 6Cdo/107/2011).

79. Ako bolo už uvedené vyššie (viď bod 65.3. odôvodenia vyššie), možnosť prelomenia zásady nemo
plus iuris - okrem zákonom predvídaných výnimiek - nie je podľa veľkého senátu obchodnoprávneho
kolégia možné odvodiť ani zo znenia ustanovenia § 70 ods. 1 katastrálneho zákona, a to

ani s odkazom na článok 1 ods. 1 ústavy, z ktorého ako-takého tiež nie je možné odvodiť uprednostnenie
ochrany dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti pred ochranou jej vlastníka alebo aspoň pomerovanie
medzi ochranou vlastníka veci a dobrou vierou ďalšieho nadobúdateľa. Osobitne v tejto súvislosti veľkýsenát obchodnoprávneho kolégia opätovne (v zhode s konštatovaním uvedeným v bodoch 65. a 66.
odôvodenia vyššie) zvýrazňuje, že ústavný súd v náleze zo 16. marca 2016, sp. zn.
I. ÚS 549/2015 pri odkazovaní na princíp právnej istoty vychádzal z rozhodnutí Ústavného súdu Českej

republiky, ktorých závery mali podklad v odlišnej právnej úprave.
79.1. Súčasťou princípu právnej istoty je síce dôvera v rozhodnutia (v akty) štátu alebo iných orgánov
verejnej moci, avšak túto nie je možné vnímať absolútne. Princíp právnej istoty môže byť v určitých
situáciách prelomený právnou úpravou. O takúto situáciu ide napríklad aj v rámci právnej úpravy
mimoriadnych opravných prostriedkov, kedy zákon priamo upravuje možnosť prelomenia princípu

právnej istoty v podobe zrušenia právoplatného rozhodnutia súdu. Rovnakou optikou je potrebné
podľa názoru veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia nahliadať aj na znenie ustanovenia § 70
ods. 1 katastrálneho zákona, z ktorého vyplýva, že bez ohľadu na existenciu rozhodnutia príslušného
okresného úradu (jeho katastrálneho odboru) nemusí údaj zapísaný v katastri nehnuteľnosti zodpovedať
skutočnosti, ktorý je možné považovať za hodnoverný (pravdivý), avšak len dovtedy, kým sa preukáže
opak. Uvedené znamená, že ani rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva (ktoré s výnimkou

protestu prokurátora nie je preskúmateľné v správnom konaní v rámci použitia opravných prostriedkov
- pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia) nepredstavuje - v situácii, keď sa preukáže opak
- definitívne rozhodnutie o tom, že osoba, ktorá je zapísaná v katastri ako vlastník nehnuteľnosti, je aj
v skutočnosti jej vlastníkom.

80. Rovnako sa k hodnovernosti (a záväznosti) údajov týkajúcich sa osoby vlastníka nehnuteľnosti
zapísanej v katastri nehnuteľností stavia ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, pričom
veľký senát obchodnoprávneho kolégia nevidí rozumný dôvod, aby sa od nej odklonil.
80.1. Už v rozsudku z 27. októbra 2000, sp. zn. 2Cdo/67/2000 (publikovanom v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2001 pod R 86/2001) najvyšší

súd uviedol, že „rozhodnutie okresného úradu - odboru katastra nehnuteľností, ktorým bol zapísaný
vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nie je rozhodnutím správneho orgánu o vlastníckom práve,
ktorým by bol súd viazaný v tom zmysle, že by nemohol ako predbežnú riešiť otázku vlastníctva
nehnuteľností alebo odchýliť sa pri posúdení otázky, kto je jej vlastníkom, od stavu zaevidovaného
v katastri nehnuteľností.“

80.2. Následne v uznesení z 30. novembra 2009, sp. zn. 1MObdoV/11/2009 (publikovanom v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 7/2010 pod č. 13) najvyšší súd
skonštatoval, že „pokiaľ sa nepreukáže opak, hodnoverným a záväzným údajom katastra nehnuteľností
je údaj o práve k nehnuteľnostiam. Údaj o vlastníkoch nehnuteľnosti je hodnoverný ale nie záväzný (§
70 ods. 1 v spojení s § 7 zákona č. 162/1995 Z. z.)“ [viď prvá právna veta citovaného judikátu].

„V konaní o vylučovacej žalobe podľa ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a
vyrovnaní, ak správca konkurznej podstaty popiera, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej
do konkurznej podstaty napriek zápisu žalobcu ako vlastníka v katastri nehnuteľností, je potrebné na
zistenie tejto skutočnosti vykonať dokazovanie“ [viď druhá právna veta citovaného judikátu].
80.3.Vovzťahuk„materiálnejpublicite“katastranehnuteľnostiuviedolsenátobčianskoprávnehokolégia

najvyššieho súdu 4 C v rozsudku z 28. novembra 2019, sp. zn. 4Cdo/196/2019, že
„údajekatastranehnuteľnostísúhodnovernéibadovtedy,pokiaľsanepreukážeopak(§70katastrálneho
zákona). Ide o zákonné popretie materiálnej publicity, keď zákon napevno stanoví prednosť existujúcej
právnej skutočnosti pred formálnym zápisom v katastri nehnuteľností“ (viď bod 21. odôvodnenia
citovaného rozsudku). K predmetnému rozhodnutiu len ako poznámku veľký senát obchodnoprávneho

kolégiauvádza,ževňomkmateriálnejpubliciteúdajovvkatastrinehnuteľnostiaichhodnovernostisenát
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 C zaujal odlišný názor, než v rozhodnutiach, v ktorých
pripustil nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s odkazom na dobrú vieru nadobúdateľa, v
ktorých naopak tvrdil, že je potrebné uprednostniť stav potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej
evidencie, ktorý aproboval príslušný orgán verejnej správy (kataster nehnuteľností), resp. dobrú vieru

nadobúdateľa v zápis do katastra nehnuteľností (k tomu viď 4Cdo/142/2019 a 4Cdo/28/2020).
80.4. V uznesení z 12. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 202/2011 ústavný súd dospel k záveru, že „nemá dôvod
pochybovať o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu spočívajúceho v tom, že krajský súd v rámci
konania o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty bol oprávnený posúdiť otázku vlastníckeho
právaktýmtonehnuteľnostiamakootázkupredbežnú,pričomnebolviazanýzápisomvlastníckehopráva

v katastri nehnuteľností v prospech sťažovateľa.“
80.5. Aj v náleze z 19. januára 2021, sp. zn. I. ÚS 510/2016 (v bode 47. jeho odôvodnenia) ústavný
súd výslovne skonštatoval, že „materiálna publicita údajov katastra podľa ustanovenia § 70 ods. 1
katastrálneho zákona je de lega lata vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípadenepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný
nadobúdateľ uzrozumený.“

81. Predmetný právny názor je zastávaný aj odbornou právnickou literatúrou, v zmysle ktorej „súd
v civilnom sporovom konaní nie je viazaný zápisom vlastníctva v katastri nehnuteľností a existenciu
vlastníctva môže posúdiť odlišne, a to vrátane posudzovania predbežnej otázky. Na druhej strane súd v
civilnom sporovom konaní nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy,
na základe ktorých malo byť nadobudnuté vlastníctvo. Výnimku v tomto smere predstavuje rozhodnutie

orgánu katastra o povolení vkladu, na ktoré ako keby sa neprihliadalo, keďže vklad sa chápe ako súčasť
vlastníctva zapísaného v katastri nehnuteľností. V civilnom sporovom konaní ďalej súd môže v rámci
predbežnej otázky skúmať, či rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je ničotné (nulitné). Rovnako
môže skúmať, či pri rozhodnutí orgánu verejnej správy, ktorým malo dôjsť k prechodu vlastníctva, bol
pôvodný vlastník skutočným vlastníkom veci“ (k tomu viď aj FEČÍK, M. In: ŠTEVČEK, M., DULAK, A.,
BAJANKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník. Komentár.

2. vydanie. C. H. BECK: Praha, 2019, s. 961).

82. Aj z uvedeného je podľa veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia zrejmé, že dobrá
viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť zapísaného údaja v katastri nehnuteľností o jej
(predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke

právo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v
skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z
dôvodu, že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľnosti predstavovala absolútne neplatný právny
úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy predávajúci nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k
nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na ďalšiu osobu, hoci

konajúcu v dobrej viere. Naďalej tak je potrebné zotrvať na právnom závere, že absolútne neplatný
právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté
o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
82.1. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností príslušným okresným úradom (jeho
katastrálnym odborom) nie je možné podľa veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia chápať ako

rozhodnutie správneho orgánu, ktorým by malo byť s definitívnou platnosťou rozhodnuté o vlastníckom
práve určitej osoby k nehnuteľnostiam, ale predstavuje podmienku nevyhnutnú pre nadobudnutie
vlastníckeho práva na základe zmluvy podľa ustanovenia § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Aby
však došlo de iure k zmene v osobe vlastníka prevádzaných nehnuteľností a nie len k zmene faktického
stavu (t. j. stavu zapísanému v katastri nehnuteľností), musia byť splnené aj ďalšie podmienky, ktoré

sú uvedené vyššie, a to existencia platnej zmluvy a zároveň existencia vlastníckeho práva na strane
prevodcu. Ak čo i len jedna z uvedených podmienok splnená nie je, nemôže dôjsť k nadobudnutiu
vlastníckeho práva na strane nadobúdateľa, a to ani v situácii, ak bolo vyhovené návrhu na vklad
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam príslušným okresným úradom.
82.2. Dobrá viera nadobúdateľa v správnosť zápisov v katastri nehnuteľností je limitovaná právnou

úpravou katastra. Absenciu vlastníckeho práva na strane prevodcu (okrem zákonom predpísaných
výnimiek) vzhľadom na uvedené nie je možné zhojiť ani odkazom na princíp právnej
istoty argumentujúc správnosťou aktov štátu, a preto nie je možné dospieť k záveru, že by mala byť
priznaná ochrana „vlastníckemu“ právu nadobúdateľa, hoci konajúcemu v dobrej viere. Pokiaľ ide o
princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a k uplatneniu

princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, považuje veľký senát obchodnoprávneho kolégia
zanevyhnutnézdôrazniť,že„predmetnázásada,vychádzaztoho,žeprávoboloskutočnenadobudnuté,
a teda, že niekto sa stal jeho subjektom, a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným
odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci
prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom uplatnenia tejto zásady, a teda aj princípu právnej istoty je,

že nadobúdateľ vec nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka“ (k tomu viď aj
uznesenie najvyššieho súdu z 30. mája 2012, sp. zn. 6Cdo/107/2011). Je tak zrejmé, že ak „nadobúdateľ
nehnuteľností“ mal nadobudnúť vec od osoby, ktorá v skutočnosti nebola jej vlastníkom, toto vlastnícke
právo v skutočnosti nikdy nenadobudol, a preto sa nemôže dovolávať ochrany práva nadobudnutého
v dobrej viere.

82.3. Dobrá viera nadobúdateľa má právny význam len vtedy, ak to uvádza zákon (k tomu
viď rozhodnutia citované v bode 49. odôvodnenia vyššie, rovnako aj rozsudok najvyššieho súdu z 20.
marca 2008, sp. zn. 5Cdo/45/2007). Uvedené znamená, že v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho
práva je dobrá viera nadobúdateľa významná v prípade vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka,v prípade nadobudnutia veci z dedičstva od dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené podľa § 486
Občianskeho zákonníka, v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva od predávajúceho podľa § 446
Obchodného zákonníka (len v prípade hnuteľných vecí), v prípade dobromyseľného nadobudnutia veci

v konkurze podľa § 93 ods. 3 ZKR, v prípade nadobudnutia cenného papiera podľa § 19 ods. 3
zákona o cenných papieroch a v prípade nadobudnutia veci v exekúcii podľa § 61 Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31. marca 2017, resp. v prípade vydraženia nehnuteľnosti v exekúcii, ak do začatia
dražby nebolo preukázané právo inej osoby nepripúšťajúce dražbu podľa § 140 ods. 2 písm. l/ v spojení
s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017. V iných prípadoch má

dobrá viera nadobúdateľa význam len pri nárokoch podľa ustanovenia § 126 ods. 2 v spojení s § 129
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorých sa však nadobúdateľ v dobrej viere - ktorý sa nestal vlastníkom
veci s poukazom na zásadu nemo plus iuris - nemôže domáhať voči skutočnému vlastníkovi veci.

83. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia sa tak stotožňuje s právnym názorom prezentovaným
v judikatúre najvyššieho súdu, podľa ktorého v prípade absolútne neplatného právneho úkonu

nedochádza k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a k zmene v osobe vlastníka, a to ani v
prípade, ak bolo vyhovené návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Osoba, ktorá bola
ako vlastník nehnuteľností zapísaná v katastri nehnuteľností, hoci ich vlastníkom nebola pre neplatnosť
právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nemôže tieto nehnuteľnosti platne
previesť na ďalší subjekt - hoci konajúci v dobrej viere v správnosť zápisu v katastri nehnuteľností - s

poukazom na zásadu, v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má. Preto sa
veľký senát obchodnoprávneho kolégia prikláňa k tej časti judikatúry najvyššieho súdu - ktorá v prípade
prvého absolútne neplatného právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zotrváva
pri ďalších prevodoch nehnuteľností na zásade nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse
habet - prezentovanej uznesením z 27. januára 2016, sp. zn. 1Cdo/146/2012,

rozsudkami z 30. marca 2011, sp. zn. 3Cdo/144/2010 a z 26. januára 2017, sp. zn. 3Cdo/223/2016 a
uznesením z 29. apríla 2014, sp. zn. 5MCdo/12/2011.
83.1. Naopak veľký senát obchodnoprávneho kolégia nesúhlasí s menšinovými právnymi názormi
vyskytujúcimi sa v judikatúre najvyššieho súdu, ktoré v prípade absencie vlastníckeho práva na strane
prevodcu (z dôvodu neplatnosti predchádzajúceho právneho úkonu, ktorým malo dôjsť k prevodu

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti) pripúšťali ochranu nadobúdateľa s poukazom na jeho dobrú vieru,
že osobe zapísanej v katastri nehnuteľnosti svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam bez definície
limitov, v ktorých by prichádzalo do úvahy prelomenie princípu ochrany pôvodného vlastníka
(uznesenie z 27. februára 2013, sp. zn. 6Cdo/71/2011); resp. ktoré pripúšťali nadobudnutie vecného
práva k nehnuteľnostiam osobou konajúcou v dobrej viere v správnosť údajov zapísaných v katastri

nehnuteľnosti, aj keď osoba v katastri zapísaná nebola v skutočnosti nositeľom prevádzaného vecného
práva (uznesenia z 27. júna 2019, sp. zn. 4Cdo/102/2017 a z 29. januára 2020, sp. zn. 4Cdo95/2019 a
rozsudky z 29. apríla 2020, sp. zn. 4Cdo/142/2019 a z 21. októbra 2020, sp. zn. 4Cdo/28/2020).
83.2. Pri predmetnom konštatovaní veľký senát obchodnoprávneho kolégia poukazuje na to, že právna
úprava de lege lata neumožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od

nevlastníka vo všeobecnosti, ale len v prípade taxatívne upravených výnimiek. Vyvodenie ochrany
dobromyseľného nadobúdateľa zo strany súdu rozhodujúceho v civilnom sporovom konaní pritom nie je
možné ani s poukazom na materiálnu publicitu katastra nehnuteľností, keďže katastrálny zákon priamo
pripúšťa spochybnenie hodnovernosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností preukázaním opaku,
čo znamená, že osoba, ktorá je ako vlastník zapísaná v katastri nehnuteľností, v skutočnosti vlastníkom

evidovaných nehnuteľností nie je, ak sa preukáže, že skutočným vlastníkom nehnuteľností je niekto iný.
Preto táto osoba zapísaná ako „vlastník“ ani nedisponuje oprávnením s týmito nehnuteľnosťami ďalej
nakladať.

84. Vzhľadom na vyššie uvedené veľký senát obchodnoprávneho kolégia uzatvára, že:

I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to
ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac
práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť
vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho

úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností.
III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na
nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie
vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadochprávna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru
nadobúdateľa neumožňuje.
IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych

a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra,
nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.

85. Vyslovené právne závery o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s

poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa nehnuteľností - ak nejde o niektorú z výnimiek predpokladaných
zákonom - majú vplyv na posúdenie poslednej otázky predloženej senátom obchodnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu 4 O, a to či je skúmanie dobrej viery nadobúdateľa skutkovou otázkou, alebo či ide
o právnu otázku.

K otázke, či skúmanie dobrej viery nadobúdateľa predstavuje skutkovú otázku, alebo či ide o právnu

otázku

86. Posúdenie predmetnej otázky predloženej senátom obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4
O by bolo v rozhodovanom spore významné v situácii, ak by prichádzalo do úvahy prelomenie
zásady nemo plus iuris v prospech dobromyseľného nadobúdateľa aj v iných, než v zákonom výslovne

upravených prípadoch.
86.1. Vzhľadom k prijatému právnemu záveru, v zmysle ktorého okrem zákonnom predpokladaných
prípadov nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka, a to ani v situácii, keď nadobúdateľ
veci koná v dobrej viere, že ju nadobúda od vlastníka (t. j. že v takomto prípade ostáva naďalej v
platnosti zásada nemo plus iuris) [viď bod 84. odôvodnenia vyššie], veľký senát obchodnoprávneho

kolégia konštatuje, že riešenie predmetnej otázky nemá význam pre rozhodnutie v predmetnom spore (a
pre rozhodnutie o dovolaní žalovaného), a jej zodpovedanie by tak malo výlučne akademický charakter.
K tomu veľký senát obchodnoprávneho kolégia pre lepšie odôvodnenie uvádza, že posudzovanie, či
nadobúdateľ konal v dobrej viere (resp. kedy možno uvažovať o dobrej viere nadobúdateľa), by bolo
relevantné len vtedy, ak by prichádzalo do úvahy prelomenie zásady nemo plus iuris a bolo by možné

aj nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka.
86.2. Pritom veľký senát obchodnoprávneho kolégia vychádza z toho, že ak dovolací súd neskúma
právne otázky, ktoré nie sú významné pre rozhodovaný spor [k tomu v podrobnostiach viď aj uznesenia
najvyššieho súdu zo 16. augusta 2018, sp. zn. 3Obdo/28/2018
(bod 8. odôvodnenia); z 20. novembra 2018, sp. zn. 3Obdo/64/2018 (bod 8. odôvodenia); z 27. augusta

2019, sp. zn. 4Obdo/73/2018 (bod 19. odôvodnenia) a z 25. februára 2021, sp. zn.
5Obdo/61/2020 (bod 20. odôvodnenia)], ani veľký senát nie je povinný zodpovedať tie otázky, ktoré síce
považoval predkladajúci trojčlenný senát za podstatné (a s posudzovaním ktorých
inými senátmi najvyššieho súdu sa nestotožnil), avšak vzhľadom na posúdenie veci veľkým senátom
neboli pre rozhodnutie o dovolaní podstatné. O takýto prípad ide v rámci posúdenia otázky, či skúmanie

dobrej viery nadobúdateľa predstavuje právnu (alebo skutkovú) otázku.
Aplikácia záverov veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia na rozhodovaný spor

87. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia zároveň uvádza, že jeho úlohou je nielen zodpovedať na
právne otázky predložené mu trojčlenným senátom (v danom prípade senátom obchodnoprávneho

kolégia 4 O), ktoré sú významné pre posúdenie rozhodovaného sporu, ale aj rozhodnúť o samotnom
dovolaní žalovaného.
87.1. Uvedenému konštatovaniu zodpovedá aj rozhodovacia prax veľkých senátov občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu, resp. obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu (k tomu viď aj
1VCdo/1/2017, 1VCdo/2/2017, 1VCdo/2/2019, 1VCdo/6/2019 a 1VObdo/1/2020), pričom odlišný postup

- t. j. zodpovedanie na predloženú právnu otázku s vrátením veci trojčlennému senátu na rozhodnutie o
dovolaní - bol zvolený len raz veľkým senátom občianskoprávneho kolégia v uznesení z 21. marca 2018,
sp. zn. 1VCdo/1/2018, ktoré však ostalo osamotené. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v
Civilnom sporovom poriadku pritom ani neumožňuje príslušnému veľkému senátu vo svojom rozhodnutí
len vyriešiť trojčlenným senátom predloženú právnu otázku s tým, že o dovolaní následne rozhodne

trojčlenný dovolací senát najvyššieho súdu.

88. S poukazom na vyslovené právne závery veľký senát obchodnoprávneho kolégia konštatuje, že
odvolací súd (a aj súd prvej inštancie) vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že žalobcanadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktorých vylúčenia z konkurznej podstaty sa žalobou
domáha, s poukazom na jeho dobrú vieru.

89. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia poukazuje na to, že súdy nižšej inštancie v štádiu konania
pred vydaním nálezu ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp.
zn. I. ÚS 549/2015 v rozsudku okresného súdu z 9. novembra 2012, č. k. 31Cbi/2/2008-430, resp.
v rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2013 č. k. 21CoKR/3/2013-637, dospeli k záveru, že Fond
národného majetku nenadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam pre absolútne neplatnú

prvotnú zmluvu o prevode vlastníctva (resp. pre absenciu nadobúdacieho titulu
k ním), a tento nedostatok vzhľadom na derivatívny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva nemôže
byť zhojený ani následným prevodom na ďalšieho „domnelého vlastníka“ s poukazom na zásadu „nikto
nemôže na iného previesť viac práva, ako má sám“. Z tohto dôvodu konajúce súdy vyslovili, že žalobca
sa nestal vlastníkom nehnuteľností, ktorých vylúčenia sa domáhal.
89.1. V konaní po vydaní nálezu sa už konajúce súdy (nanovo) otázkou platnosti prvotného

nadobúdacieho titulu nezaoberali, či už odvolací súd v uznesení z 31. mája 2016, č.
k. 21CoKR/14/2016-714, súd prvej inštancie v rozsudku z 21. apríla 2017, č.
k. 36Cbi/13/2016-796, alebo odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku z 26. apríla 2018, č.
k. 31CoKR/7/2017-843. Súdy nižšej inštancie sa pri svojom rozhodovaní obmedzili iba na závery
ústavného súdu o možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s poukazom výlučne

na dobrú vieru nadobúdateľa, že nehnuteľnosti nadobúda od vlastníka ako osoby, v prospech ktorej
svedčí zápis v katastri nehnuteľností, avšak bez toho, aby sa vecou zaoberali z vyššie uvedených
hľadísk, ktoré považuje veľký senát obchodnoprávneho kolégia za určujúce. Ich záver, že žalobca
nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam s poukazom na jeho dobrú vieru pri uzatváraní
kúpnej zmluvy s JUDr. Dedákom, správcom konkurznej podstaty úpadcu FARMATEX, s. r. o., je vecne

nesprávny, lebo pripúšťa nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka nadobúdateľom konajúcim v
dobrej viere aj
v iných prípadoch, ako to zákon dovoľuje.
90. Ako už veľký senát obchodnoprávneho kolégia skonštatoval vyššie, prelomenie zásady nemo plus
iuris a prípadné nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka je možné len v zákonom výslovne

upravených prípadoch. Situácia, o akú ide v rozhodovanom spore, však pod žiadnu zo zákonom
upravených výnimiek zo zásady nemo plus iuris nespadá, a preto neprichádzalo do úvahy nadobudnutie
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam (od nevlastníka) s poukazom na dobrú
vieru žalobcu.
90.1. Preto veľký senát obchodnoprávneho kolégia konštatuje, že pokiaľ súdy nižšej inštancie

dospeli k opačnému právnemu záveru spočívajúcom v prelomení zásady nemo plus iuris ad alium
transferre potest quam ipse habet vo všeobecnosti umožňujúcim nadobudnutie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam od nevlastníka s odkazom na dobrú vieru žalobcu (ako nadobúdateľa), vec nesprávne
právne posúdili.

91. Zároveň pozornosti veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia neušlo, že sa konajúce súdy s
poukazom na pokyn ústavného súdu, v jeho náleze zo 16. marca 2016, sp.
zn. I. ÚS 549/2015, sústredili výlučne na skúmanie dobrej viery žalobcu, ktorá však v rozhodovanom
spore vzhľadom na veľkým senátom obchodnoprávneho kolégia prijaté právne závery nemala žiadny
právny význam. Právna úprava de lege lata v zásade (teda okrem zákonom výslovne upravených

výnimiek) neumožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva len s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa
(t. j. samotná dobrá viera nemá právotvorný účinok).
91.1.Naopakprejudiciálnaotázkakľúčovápreposúdeniedanéhosporu,atočivskutočnostibolpôvodný
prevodný právny úkon absolútne neplatný (a teda či mohlo dôjsť postupným radom právnych úkonov k
prevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na žalobcu), hoci táto skutočnosť bola dôvodom

pre konštatovanie porušenia práva žalobcu na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy a
jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru ústavným súdom (viď bod 12.
odôvodenia nálezu ústavného súdu zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015), nebola zodpovedaná.

92. Pokiaľ ide o druhú právnu otázku nastolenú dovolateľom, a to otázku prísneho skúmania dobrej viery

žalobcu, pri vyriešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, konkrétne od uznesenia najvyššieho súdu z 27. februára 2013, sp. zn. 6Cdo/71/2011, veľký
senát obchodnoprávneho kolégia uvádza, že posudzovanie predmetnej právnej otázky v dovolacom
konaní by bolo vzhľadom na už vyššie vyslovené právne závery nadbytočné. Otázka prísneho skúmaniadobrej viery by mala pre rozhodnutie posudzovaného sporu význam jedine v situácii, kedy by bolo
možné prelomenie zásady nemo plus iuris vzhľadom na dobrú vieru nadobúdateľa veci nadobudnutej od
nevlastníka, čo však podľa názoru veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia v rozhodovanom spore

neprichádza do úvahy, keďže sa nejedná o žiadnu zo zákonných výnimiek umožňujúcich
prelomenie predmetnej právnej zásady.
92.1. Len ako poznámku k uzneseniu najvyššieho súdu z 27. februára 2013, sp.
zn. 6Cdo/71/2011 dáva veľký senát obchodnoprávneho kolégia do pozornosti závery ústavného súdu
vyslovené v jeho náleze z 19. januára 2021, sp. zn. I. ÚS 510/2016, v zmysle ktorých nie je možné

považovať uvedené uznesenie (v časti týkajúcej sa dobrej viery nadobúdateľov nehnuteľností) za
precedentnú súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pretože ono samo nedefinuje
skutkové limity, v ktorých je potrebné prelomiť princíp ochrany pôvodného vlastníka s tým, že vyznieva
akademicky a nespĺňa požiadavky na to, aby ho bolo možné všeobecne akceptovať ako ratio decidendi,
teda právny názor zovšeobecňujúcej povahy použiteľný za konkrétnych skutkových okolností, s ktorými
by všeobecné súdy mohli porovnať skutkový stav zistený v inej (porovnateľnej) veci (viď bod 43.1.

odôvodnenia predmetného nálezu).
93. Vzhľadom na to, že dovolateľ dôvodne namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom
vo vyriešení právnej otázky prelomenia zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse
habet, týkajúcej sa nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka s
poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa, ktorá bola dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, a ktorá

bola vyriešená predmetným rozhodnutím veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia (viď právne závery
vyslovené v bode 84. odôvodnenia vyššie), veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu
rozhodujúci ako dovolací súd (§ 35 C. s. p.) napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1
C. s. p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 450 C. s. p.).

94. Odvolací súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto
uznesení (§ 455 C. s. p.).

95. Pri svojom rozhodovaní je odvolací súd okrem rešpektovania právneho názoru vysloveného veľkým
senátom obchodnoprávneho kolégia v predmetnom uznesení s poukazom na znenie ustanovenia § 134

zákona o ústavnom súde zároveň povinný zohľadniť a rešpektovať závery ústavného súdu vyslovené
v jeho náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 v bode 12. jeho odôvodnenia, pre ktoré
skonštatoval porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na
spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom krajského
súdu z 29. októbra 2013, č. k. 21CoKR/3/2013-637, na ktoré sa vzťahuje kasačná záväznosť, a to aj

v nadväznosti na skutočnosť, že štátny podnik (t. j. aj úpadca - Trnavské automobilové závody, štátny
podnik v konkurze) môže mať len právo hospodárenia k veciam vo vlastníctve štátu (obdobne k tomu
viď aj rozsudok z 27. marca 2003, sp. zn. MCdo/36/2000).

96. Právne názory vyjadrené veľkým senátom obchodnoprávneho kolégia v tomto uznesení uvedené

v bodoch 38., 45. a 84. odôvodnenia sú pre senáty najvyššieho súdu záväzné (§ 48 ods.
3 prvá veta C. s. p.).

97. Vnovomrozhodnutírozhodneodvolacísúdznovaajotrováchpôvodnéhokonania(prvoinštančného
aj odvolacieho konania), ako aj o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).

98. Toto rozhodnutie prijal veľký senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 6 : 1.
98.1. K rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko členka veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia JUDr.
Jana Hullová (podľa § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.Odlišné stanovisko JUDr. Jany Hullovej k rozhodnutiu veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 27. apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020.

Nesúhlasím s názorom väčšiny veľkého senátu, že v predmetnej dovolacej veci sú splnené podmienky
na jej postúpenie veľkému senátu v zmysle ustanovenia § 48 ods. 1

Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C.s.p.“) z nasledovných dôvodov:

Uznesením z 29. mája 2020, sp. zn. 4Obdo/69/2018 (ďalej aj „uznesenie o postúpení veci“)
trojčlenný dovolací senát obchodnoprávneho kolégia 4 O postúpil predmetnú dovolaciu vec na
rozhodnutie veľkému senátu obchodnoprávneho kolégia na riešenie právnych otázok hmotnoprávnych,
vyplývajúcich z dovolania a právnych otázok procesnoprávnych, nevyplývajúcich z dovolania a priamo

nesúvisiacich s dovolaním.

Dovolací senát 4 O nastolil a formuloval dve procesné otázky:

Otázka č. 1 je formulovaná na strane 21 uznesenia o postúpení veci nasledovne: „Posúdenie otázky

prípustnosti podaného dovolania, pri vymedzení prípustnosti dovolania podľa nesprávneho písmena
ustanovenia § 421 ods. 1 C.s.p. trojčlenným senátom 4 O obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu“.

Na strane 27 v bode 21.7. uznesenia o postúpení veci senát 4 O uvádza, že „ je povinný predložiť vec
veľkému senátu s otázkou týkajúcou sa správnosti dovolacieho dôvodu v prípadoch, kedy dovolateľ určí

judikatúru, no z akéhokoľvek dôvodu opomenie uviesť aj odlišnú judikatúru (či už neúmyselne - keď
o nej nemá vedomosť, alebo úmyselne - aby si privodil domnele priaznivejšiu pozíciu pri posudzovaní
prípustnosti dovolania) a tým pádom nesprávne uvedie, či svoje dovolanie stavia na § 421 ods. 1 písm.
a/ alebo písm. c/ C.s.p. a to za súčasného vymedzenia dovolacieho dôvodu a právnej otázky v zmysle
ustanovenia § 432 C.s.p.“

Ako vyplýva z obsahu uznesenia o postúpení veci (strany 21 - 28) procesná otázka, resp. otázky sú
formulované vo vzťahu k uzneseniu dovolacieho súdu z 24. októbra 2019, sp. zn.
1Obdo/44/2018, z ktorého vyplýva, že dovolací súd odmietol dovolanie žalobcu podľa § 447
písm. f/ C.s.p., hoci skonštatoval, že obsahuje zákonné vymedzenie dovolacieho dôvodu a vychádzajúc

z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 v spojení s § 438 ods. 1 C.s.p.) je zrejmá otázka, ktorá má byť
predmetom dovolacieho prieskumu a posúdením ktorej došlo podľa názoru žalobcu k odklonu od
ustálenej rozhodovacej praxe. Na druhej strane senát 4 O poukázal na odlišné rozhodnutia z 19.
septembra 2019, sp. zn. 3Cdo/102/2018, z 13. júna 2019, sp. zn. 3Obdo/49/2018 a z 22. októbra 2019,
sp. zn. 3Obdo/65/2019. Na strane 24 v bode 20.5. uznesenia o postúpení veci senát 4 O konštatuje

rozdielnosť názorov jednotlivých senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“
alebo „Najvyšší súd SR“) na posudzovanie otázky prípustnosti dovolania pri nesprávnom vymedzení
dovolacieho dôvodu podľa konkrétneho písmena ustanovenia § 421 ods. 1 C.s.p.

V uznesení veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia (ďalej aj „veľký senát“) z 27. apríla

2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020 je otázka č. 1 formulovaná nasledovne: „Či je dovolací súd pri posudzovaní
prípustnosti dovolania viazaný konkrétnym písmenom a/, alebo b/, alebo c/ ustanovenia § 421 ods. 1
C.s.p. (nesprávne) uvedeným dovolateľom“.

Podľa môjho názoru trojčlenný dovolací senát, ale aj veľký senát je pri rozhodovaní viazaný obsahom

podaného dovolania a právnymi otázkami, ktoré v ňom nastolil a formuloval dovolateľ a nemôže sám
nastoliť a formulovať ďalšie otázky (hoci aj procesné), ktoré dovolateľ vo svojom dovolaní nevymedzil.
Rovnako potom nemôže posudzovať iné rozhodnutia vo väzbe na ním vymedzenú právnu otázku, resp.
otázky, ktoré s dovolaním a právnymi otázkami v ňom vymedzenými nesúvisia. Prípustnosť dovolania
sa vždy vzťahuje na právne otázky, ktorých vyriešenie viedlo k záverom uvedeným v rozhodnutí

odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania potom bude - vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu
dovolacími dôvodmi v zmysle § 440 C.s.p. - závisieť od toho, ako dovolateľ vymedzil, že sa odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.), prípadne
právnu otázku riešenú odvolacím súdom odôvodní s ohľadom na to, že dosiaľ dovolací súd takúto otázkuvo svojej rozhodovacej praxi neriešil (§ 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), prípadne poukáže na rozdielne
rozhodnutia dovolacieho súdu k riešenej právnej otázke (§ 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p.). Dovolanie
prípustnépodľa§421C.s.p.možnoodôvodniťibatým,žerozhodnutiespočívananesprávnomposúdení

veci a dovolací dôvod musí dovolateľ vymedziť tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne a zároveň, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací súd je viazaný
vymedzením dôvodu, pre ktorý rozhodnutie odvolacieho súdu považuje dovolateľ za nesprávne (str.
1381, str. 1409 a str. 1420 Veľkého komentára Civilného sporového poriadku autorov Števček, Ficová,
Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol.).

Z obsahu predmetného dovolania vyplýva, že dovolateľ prípustnosť dovolania výslovne založil (okrem
§ 420 písm. f/ C.s.p.) na ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/, písm. b/ a písm. c/ C.s.p. (ide teda o
odlišnú situáciu, aká vyplýva z rozhodnutia z 24. októbra 2019, sp. zn.
1Obdo/44/2018). Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ nesúhlasil s právnym posúdením veci
odvolacím súdom, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v ním nastolených právnych otázkach a

zároveň poukázal na odlišné riešenie predmetných právnych otázok v iných rozhodnutiach dovolacieho
súdu (z 27. februára 2013, sp. zn. 6Cdo/71/2011, z 30. marca 2011, sp. zn. 3Cdo/144/2010, z 21. januára
2017, sp. zn. 3Cdo/223/2016, z 18. decembra 2012, sp. zn. 2MCdo/20/2011), z čoho je zrejmé, že
prípustnosť dovolania založil aj na ustanovení § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. Nastolenie prvej procesnej
otázky na riešenie vo veľkom senáte, ktorá nebola nastolená a formulovaná dovolateľom v dovolaní,

a to vo väzbe na rozhodnutie z 24. októbra 2019, sp. zn. 1Obdo/44/2018 a odlišné rozhodnutia z 19.
septembra 2019, sp. zn. 3Cdo/102/2018, z 13. júna 2019, sp. zn. 3Obdo/49/2018 a z 22. októbra 2019,
sp. zn. 3Obdo/65/2019, nemá opodstatnenie.

Okrem toho, rozhodnutie z 24. októbra 2019, sp. zn. 1Obdo/44/2018 (a v ňom vyslovený právny

názor) je ojedinelé rozhodnutie, ktoré nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,
ale ani rozhodovaciu prax senátu 1 O (dôkazom sú rozhodnutia vydané po 24. októbri 2019 v senáte
1 O). Rozhodnutie sp. zn. 1Obdo/44/2018 preto nie je a ani nemôže byť „prekážkou“ rozhodovania
žiadneho dovolacieho senátu. Účelom rozhodovania veľkého senátu nemôže byť rozhodovanie v
prípade existencie jediného odlišného rozhodnutia (na ktoré nenadväzuje ďalšia rozhodovacia prax

dovolacieho senátu, resp. dovolacích senátov) za situácie, keď ohľadom relevantnej právnej otázky (v
tomto prípade procesnej) existuje už iná zhodná ustálená rozhodovacia prax dovolacích senátov. Aj z
dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku vyplýva, že veľký senát bol zavedený za účelom
normatívneho pokrytia prípadov, keď senát NS SR sa mieni odkloniť od konštantnej judikatúrnej línie.
Za značne extenzívny výklad § 48 ods. 1 C.s.p. preto považujem to, aby trojčlenný dovolací senát

mal povinnosť postúpiť veľkému senátu na rozhodovanie každý prípad, v ktorom by zistil existenciu
rozdielnych dovolacích rozhodnutí, pričom jedno z nich by predstavovalo len ojedinelé rozhodnutie, na
ktoré nenadviazala ďalšia rozhodovacia prax dovolacích senátov, nakoľko pri takomto výklade by veľký
senát bol „zahltený“ riešením všetkých prípadov rozdielnych rozhodnutí v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/
C.s.p. Z vyššie uvedených dôvodov nesúhlasím s predložením procesnej otázky č. 1 s poukazom na

rozhodnutie sp. zn. 1Obdo/44/2018 veľkému senátu.

Otázka č. 2 je formulovaná na strane 28 uznesenia o postúpení veci a týka sa „možnosti predloženia veci
veľkému senátu obchodnoprávneho kolégia v prípade konštatovania prípustnosti podaného dovolania
podľa § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. trojčlenným senátom 4 O obchodnoprávneho kolégia najvyššieho

súdu“,voväzbenaexistenciurozdielnejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdupririešeníprávnejotázky,
a to vo vzťahu k uzneseniam veľkého senátu občianskoprávneho kolégia z 28. apríla 2020, sp. zn.
1VCdo/3/2019 a sp. zn. 1VCdo/4/2019, ktoré rozhodovaciu právomoc veľkého senátu vyložili „zužujúco“
tak, že „právnou úpravou, ktorá je obsiahnutá v § 48 ods. 1 C.s.p., sa sledoval cieľ pokryť v praxi
prípady, v ktorých (trojčlenný) senát najvyššieho súdu dospeje k záveru, že „je“ dôvod na zmenu (na

odklonenie sa od konštantnej línie rozhodovania). Pokiaľ ešte v určitej právnej otázke nedošlo k prijatiu
(publikovaniu) stanoviska alebo judikátu, prípadne ešte nebolo vydané rozhodnutie veľkého senátu, má
povinnosť postúpiť vec veľkému senátu ten trojčlenný senát najvyššieho súdu, ktorý sa mieni názorovo
odchýliť (odkloniť) od skoršieho rozhodnutia iného senátu najvyššieho súdu. Ak teda trojčlenný senát
zistí, že iný senát zaujal v určitej otázke odlišný názor, ktorý vec prejednávajúci senát nezdieľa, má

dve možnosti: 1/ buď sa stotožní so starším právnym názorom (už ustáleným v praxi na základe
publikovaného judikátu, stanoviska alebo na základe rozhodnutia veľkého senátu) a svoje rozhodnutie
založí na tomto názore alebo 2/ vec postúpi veľkému senátu“.Otázka č. 2 sformulovaná v uznesení senátu 4 O o postúpení veci je formulovaná v uznesení veľkého
senátu sp. zn. 1VObdo/2/2020 na strane 10 pod bodom 12. nasledovne:

„Či je trojčlenný senát najvyššieho súdu povinný v prípade existencie rozdielnej rozhodovacej praxe
najvyššiehosúdu(priprípustnostidovolaniapodľaustanovenia §421ods.1písm.c/C.s.p.)
prikloniťsakjednémuzoskôrvyslovenýchprávnychnázorov,alebojejehopovinnosťoupostupompodľa
ustanovenia § 48 ods. 1 C.s.p. postúpiť vec na prejednanie veľkému senátu príslušného
kolégia najvyššieho súdu, ktorý je následne povinný o dovolaní rozhodnúť“. Uvedená procesná otázka

nebola formulovaná dovolateľom v dovolaní a bola nastolená len postupujúcim senátom 4 O vo väzbe na
rozhodnutiaveľkéhosenátusp.zn.1VCdo/3/2019asp.zn.1VCdo/4/2019.Riešenieuvedenejprocesnej
otázky vo veľkom senáte obchodnoprávneho kolégia sa mi tiež javí ako nadbytočné, keďže táto
otázka už bola riešená v predchádzajúcom uznesení veľkého senátu z 25. februára 2021, sp.
zn.1VObdo/1/2020.V bode23.odôvodneniatohtouzneseniaveľkýsenátpoukázal nazávery
vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudského práva, konkrétne, že: „Problémom z pohľadu

práva na konzistentnú judikatúru by v zásade nemali byť prípady, kedy sa v judikatúre súdov (hoci súdov
najvyšších, ktorých úlohou je inak judikatúru zjednocovať) vyskytne ojedinelé rozhodnutie, ktoré vybočí
z ustálenej judikatúry bez toho, aby bolo nasledované“. Uvedené závery sú podľa môjho názoru plne
aplikovateľné aj v prejednávanej veci. Ak by totiž v každom zistenom prípade rozdielnych rozhodnutí
bola vec predkladaná na rozhodnutie veľkému senátu, išlo by o značne extenzívny výklad, pretože v

takomto prípade by každá takáto vec bola (resp. musela by byť) rozhodovaná veľkým senátom. Zo
záveru formulovaného v uznesení veľkého senátu sp. zn. 1VObdo/1/2020 vyplýva, že „ trojčlenný senát
najvyššieho súdu má povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu postupom
podľa § 48 ods. 1 C.s.p. nie len v situácii, ak sa chce odkloniť od právneho názoru vyjadreného v
rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, ale aj v situácii, kedy pri rozhodovaní o určitej otázke existuje

rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu“. Podľa môjho názoru by sa však malo jednať o „ určitú
otázku, o ktorej existuje rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu, avšak ktorá vyplýva z obsahu
dovolania a bola nastolená a formulovaná dovolateľom, nie dovolacím súdom“.

Z uznesenia senátu 4 O o postúpení veci veľkému senátu vyplývajú 2 právne otázky nastolené a

formulované dovolateľom v dovolaní, a to „či je skúmanie dobrej viery nadobúdateľa skutkovou otázkou,
alebo či ide o otázku právnu“ a otázka „či je možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od
osoby, ktorá v skutočnosti nie je jej vlastníkom, ale o ktorej vlastníckom práve svedčí zápis v katastri
nehnuteľností, a to len na základe dobrej viery nadobúdateľa tejto nehnuteľnosti“. Uvedené
otázky sú vymedzené v uznesení veľkého senátu sp. zn. 1VObdo/2/2020 ako otázky č. 3 a č. 4.

Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. V
posudzovanej dovolacej veci sú všeobecné súdy, rozhodujúce v tejto veci, viazané nálezom Ústavného

súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd SR“) zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015
(podľa § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a
o zmene a doplnení niektorých zákonov). Rovnako to platí aj pre Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd dovolací. Odvolací súd, súc v konkrétnej veci viazaný záväzným právnym názorom Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, postupoval v intenciách tohto záväzného právneho názoru (pri riešení

predmetných sporných otázok, ktoré sú predmetom posudzovania dovolacím súdom), teda rozhodnutie
odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej mal „voľný manévrovací
priestor“ na rozhodovanie. Rovnako to platí aj pre dovolací súd (trojčlenný dovolací senát, resp. veľký
senát).

V náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 vydaného v predmetnej veci, uvedený súd
vyslovil, že je potrebné sa zaoberať otázkou dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva (bod 15.
odôvodnenia), pričom z bodu 17., poslednej vety odôvodnenia nálezu vyplýva, „...že ak sťažovateľ pri
nadobudnutí nehnuteľností evidovaných v katastri nehnuteľností konal v dobrej viere v konštitutívny akt
štátu (v tomto prípade dvojnásobný - opatrenie konkurzného súdu a rozhodnutie o povolení vkladu), mal

by požívať ústavnú ochranu“. Právny záver vyplýva aj z bodu 18. odôvodnenia nálezu, keď ústavný súd
konštatuje, že sa domnieva, že toto pravidlo (zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie
ochrany jej vlastníckemu právu) možno použiť aj pre riešenie skutkovo podobných prípadov na území
Slovenska. V bode 20. odôvodnenia nálezu Ústavný súd SR adresoval Najvyššiemu súdu SR výčitku,že mohol a mal urobiť korekciu zjavne chybných (najmä nerozumných) právnych záverov nižších súdov
a nepresúvať ich riešenie na Ústavný súd SR (predmetom ústavného prieskumu bol rozsudok Krajského
súdu v Trnave z 29. októbra 2013, sp. zn. 21CoKR/3/2013 a uznesenie NS SR ako súdu dovolacieho z

30. apríla 2014, sp. zn. 4Obdo/24/2014, ktorým dovolací súd dovolanie odmietol).

Vzhľadom na zložitosť problematiky (otázok nastolených dovolateľom v dovolaní), kedy predmetom je
excindačná žaloba o vylúčenie nehnuteľností zo súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu, pričom
predaj sporných nehnuteľností bol realizovaný na základe kúpnej zmluvy, uzavretej medzi správcom

konkurznej podstaty a žalobcom, so súhlasom konkurzného súdu za podmienok ním určených, za
existencie nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 a záväzných právnych názorov v ňom
vyslovených, ako aj existencie rozdielnych rozhodnutí samotného Ústavného súdu SR k uvedenej
problematike, som toho názoru, že predmetnú dovolaciu vec by mal rozhodnúť trojčlenný dovolací senát
4 O.

V Bratislave 27. apríla 2021

JUDr. Jana Hullová, v. r.
členka veľkého senátu