Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. október 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/247/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616209268
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1616209268.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov

senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko,a.s.,IČO:31575951,Žilina,Hodžovač.11,protižalovanej:R.P.,narodenádňaX.XX.XXXX,
trvale bytom U., Z. č. XXXX/XX, o zaplatenie sumy 1.524,96 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 9. júla 2019, č.k. 7 Csp 210/2016-195, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 9. júla 2019, č.k. 7 Csp 210/2016-195,
- vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, p o t v r d z u j e ,
- vo výroku, ktorým priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 77,70 %, o ktorých výške rozhodne

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, m e n í tak, že žalobcovi p r i z n á v a nárok
na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 77,70 %.

II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 9.7.2019, č.k. 7 Csp 210/2016-195, žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.354,96 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol; žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 77,70 %, o
ktorých výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Vychádzal zo žaloby

doručenej súdu dňa 8.11.2016, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 1.524,96
€ spolu s úrokom vo výške 28 % ročne zo sumy 1.524,96 € od 22.8.2015 do zaplatenia a náhrady
trov konania. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že so žalovanou uzavrel dňa 25.3.2011 v súlade
s § 269 ods. 2, § 708 a nasl., § 716 a nasl. Obchodného zákonníka a Všeobecných obchodných
podmienok, zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej pre žalovanú zriadil a viedol účet. Žalovaná
porušila zmluvnú povinnosť a dostala sa na účte do nepovoleného prečerpania vo výške žalovanej istiny
a tento dlh nevyrovnala. Pred zatvorením účtu vykonal dňa 21.8.2015 internú účtovnú transakciu, kedy

debetný zostatok na účte klienta previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet. Poukázal na Všeobecné
obchodné podmienky v spojení s výveskou úrokových sadzieb. Dlžná istina predstavuje sumu 1.524,96
€, ktorá je úročená úrokom vo výške 28 % ročne až do vyplatenia celej pohľadávky.

2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa nedostavil žalobca, ktorý svoju neúčasť
ospravedlnil a súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti; vykonal dokazovanie oboznámením sa
s listinnými dôkazmi, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav. Zo zmluvy o spolupráci pri

poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 25.3.2011 uzatvorenou medzi sporovými stranami
mal preukázané, že obsahom zmluvy bolo zriadenie osobného účtu, žalovanej bola vydaná aj platobná
karta Maestro s denným limitom 300,- €. Podľa zmluvy o povolenom prečerpaní na účte zo dňa
19.12.2012, žalobca zriadil žalovanej povolené prečerpanie do výšky 500,- €. Z tlačiva úrokovýchsadzieb žalobcu účinných od 14.10.2016 vyplýva, že úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu je vo výške
28 %. Výzvou zo dňa 14.5.2014 vyzval žalobca žalovanú na vyrovnanie nepovoleného prečerpania v
sume 965,75 €, výzva bola žalovanej doručená dňa 21.5.2014. Oznámením zo dňa 7.8.2015 žalobca

oznámil žalovanej, že dňom doručenia odstupuje od zmluvy o účte i zmluvy o povolenom prečerpaní.
Podľa špecifikácie žaloby, účastníci uzavreli dňa 19.12.2012 zmluvu o spotrebiteľskom úvere - povolené
prečerpanie na účte, ktorou poskytol žalobca žalovanej limit povoleného prečerpania vo výške 500,- € s
variabilnou úrokovou sadzbou vo výške 19,9 % ročne. Na základe zmluvy a Všeobecných obchodných
podmienok, banka rozlišuje povolený debet a nepovolený debet. Žalovaná mala poskytnutú službu

povolenéprečerpanienaúčtesúrokom19,9%.Povolenéprečerpaniedlžníkčerpápočastiach,vovýške
a termínoch podľa svojej potreby, až do výšky poskytnutého limitu, a to nad rámec aktuálneho zostatku
bankového účtu. Žalovaná prekračovala povolený limit povoleného prečerpania, čím porušovala zmluvu
a dostala sa do omeškania s vyplatením povoleného prečerpania. Na základe uvedeného znížil
žalobca žalovanej povolené prečerpania na 0,- € dňa 3.3.2014. Zrušením povoleného prečerpania a
neuhradením dlžnej sumy vo vyššie uvedenej lehote sa žalovaná dostala do nepovoleného debetu.

Žalovaná suma 1.524,96 € predstavuje rozdiel medzi všetkými debetnými a všetkými kreditnými obratmi
vykonanými na účte žalovanej, ktorý bol zrušený dňa 21.8.2015 na základe odstúpenia od zmluvy o
účte (zo dňa 7.8.2015) zo strany banky. Žalobca požaduje úrok z omeškania (pravdepodobne úrok,
poznámka odvolacieho súdu) odo dňa nasledujúceho po zrušení účtu teda odo dňa 22.8.2015. K
uplatneným úrokom žalobca uviedol, že sadzba úroku vo výške 28 % ročne je platná pre nepovolené

prečerpanie a vyplýva z Všeobecných obchodných podmienok čl. 3.12 v spojení s výveskou úrokových
sadzieb časť „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu.“ Podľa Všeobecných obchodných podmienok
(bod 3.8) bolo povinnosťou žalovanej mať na účte dostatok peňažných prostriedkov postačujúcich
na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru poskytnutého bankou, na poplatky zmysle
Sadzobníka a akýchkoľvek ďalších finančných záväzkov voči žalobcovi. Pri zúčtovaní úrokov, poplatkov

mohlo medzi žalobcom a žalovanou dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu (bod 3.12),
t.j. k automaticky prijatému prečerpaniu, pri ktorom žalobca umožnil žalovanej nakladať s peňažnými
prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte. Ak takého nepovolené prečerpanie
nastalo, bola žalovaná povinná bez zbytočného odkladu takéto nepovolené prečerpanie vyrovnať s tým,
že po dobu nepovoleného prečerpania bola žalovaná povinná platiť úrok pri nepovolenom prečerpaní.

Nepovolené prečerpanie sa podľa Všeobecných obchodných podmienok považovalo za podstatné
porušenie zmluvných podmienok, v prípade ak klient v stanovenej lehote nepovolené prečerpanie
nevyrovnal, na základe čoho mohol žalobca odstúpiť od zmluvy. Z výpisov z účtu žalovanej vyplývalo, že
sa dostala na svojom účte do nepovoleného prečerpania, ktoré ku dňu 21.8.2015 predstavovalo sumu
1.524,96 € a z výpisov z účtu žalovanej v spojení so špecifikáciou, že žalobca za obdobie od novembra

2013 do augusta 2015 účtoval žalovanej sumu 110,- € (22 x 5,- €) ako poplatok za vedenie exekúcie,
sumu 30,- € (2 x 15,- €) ako poplatok za upozornenie debet a sumu 30,- € ako poplatok za výzvu debet.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 180 C.s.p., § 497,
§ 502 ods. 1, § 708 ods. 1, ods. 2, § 709 ods. 1, § 710, § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 3

ods. 1, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka,
§ 1 ods. 1, ods. 2, ods. 5, § 2 písm. e/, § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, dôvodiac čiastočnou dôvodnosťou žaloby. Uviedol, že žalovaná uzatvorila so žalobcom zmluvu
o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, ktorou jej žalobca zriadil osobný účet a
poskytol debetnú platobnú kartu i zmluvu o povolenom prečerpaní na účte. Predmetné zmluvy uzatvorila

žalovaná ako fyzická osoba s uvedením rodného čísla a adresy trvalého bydliska. Išlo o zriadenie
osobného účtu, nie podnikateľského účtu. Zo žiadnych skutočností nemožno vyvodiť, že by žalovaná
uzatvorilazmluvunaúčelypodnikania,alejezrejmé,žepredmetomvzťahubolbežnýúčetfyzickejosoby
- spotrebiteľky. Žalobca je bankou - právnickou osobou poskytujúcou, okrem iného, službu vedenia účtu
a taktiež poskytujúcou úvery aj formou povoleného prečerpania na účte, preto vec právne posúdil ako

spotrebiteľský spor a priznal žalovanej postavenie spotrebiteľky. V danom prípade právne vec posúdil
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľov a podľa osobitného
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, keďže išlo o úver formou povoleného prečerpania,
pričom zo zmluvy nevyplýva, že by sa musel splatiť do jedného mesiaca. V konaní nebola sporná
skutočnosť, že žalobca viedol pre žalovanú bežný účet, pričom prečerpanie finančných prostriedkov na

účte vyplýva z predložených výpisov z účtu. Zo žaloby v spojení so špecifikáciou vyplýva, že žalobca
účet žalovanej zrušil ku dňu 21.8.2015 a týmto zároveň zosplatnil úver poskytnutý formou povoleného
prečerpania. Podľa predložených výpisov z účtu, k uvedenému dňu žalobca evidoval pohľadávku ku
dňu zosplatnenia v sume 1.524,96 € ako rozdiel medzi debetnými a kreditnými transakciami. Žalobcovipriznal sumu 1.354,96 €, ktorá predstavuje rozdiel medzi debetnými transakciami (platby kartou, výbery
v hotovosti, výbery z bankomatov, poplatky za vedenie účtu, poplatky za transakcie, úroky) a kreditnými
transakciamibezúčtovanýchpoplatkovzavedenieexekúcie(22x5,-€),poplatkovzaupozorneniedebet

(2 x 15,- €) a poplatku za výzvu debet (30,- €) a vo zvyšnej časti (zaplatenie poplatkov v sume 170,- €)
žalobu zamietol z nasledovných dôvodov. Účtované poplatky považuje za neprimerané. K poplatkom v
súvislosti s výzvou banky konštatoval, že banke nič nebrániť vyzývať klienta k zaplateniu debetu na účte
priamo vo výpise z účtu. Pokiaľ banka vo výpise ponúka rôzne nové bankové produkty, ako je napríklad
výhodné sporenie a podobne, môže v pravidelných výpisoch zároveň upozorniť a vyzvať klienta na

plnenia. Nepriznal žalobcovi ani účtovaný poplatok za vedenie účtu postihnutého exekúciou v sume
110,- € (22 mesiacov á 5,- €), pretože nepreukázal splnenie podmienok, a to, že účet je postihnutý
exekúciou alebo výkonom rozhodnutia. I keby tak bolo, uvedený poplatok je neprimeraný a nemôže
požívať právnu ochranu. Je zrejmé, že poplatok tvorí súčasť Sadzobníka poplatkov a nebol individuálne
dojednaný, spotrebiteľ obvykle nemá možnosť tieto poplatky ovplyvniť, pretože sú stanovené a menené
jednostranne bankou. Ide o zjavne vysoký poplatok, ktorý prevyšuje samotný poplatok za vedenie účtu

a nie je zrejmé, aké povinnosti a plnenia má banka spojené s prípadným vedením účtu postihnutým
exekúciou, keď na účte nebol žiaden exekúciou postihnuteľný zostatok. Uvedenému poplatku zjavne
nie sú vyvažované žiadne protiplnenia v prospech spotrebiteľa. Okrem toho poplatok za vedenie účtu
v sume 3,90 € je primeraný, musí v sebe zahŕňať aj povinnosti banky voči exekútorským úradom v
súvislosti s prípadným vedením exekúcie zrážkami z účtu. Okrem toho banka účtovala tento poplatok

22 mesiacov v režime, keď na účte dlhodobo nemala žalovaná žiadne finančné prostriedky a aj z tohto
poplatku si uplatňuje banka 28 % úrok, čo je neprijateľné. Poplatky za upomienku, výzvu a vedenie
exekúcie v zmysle § 53 ods. 1, ods.2, ods. 4 Občianskeho zákonníka považoval preto za neprijateľné
zmluvné podmienky a tým neplatné; v tejto časti je žaloba nedôvodná. Ďalej prvoinštančný súd uviedol,
že žalobca si uplatnil k zosplatnenej istine úrok v sadzbe 28 % ročne zo sumy 1.524,96 € od 22.8.2015

do zaplatenia. Tento nárok však žalobca neuplatnil dôvodne, keď ho odvodzoval od Všeobecných
obchodných podmienok. Zo žaloby vyplynulo, že žalobca účet žalovanej uzatvoril ku dňu 21.8.2015
a tým žalobca určil splatnosť dlhu - nepovoleného prečerpania. Ak žalobca požadoval od žalovanej
úroky z úveru odo dňa 22.8.2015 je zrejmé, že ide o úroky po splatnosti úveru. Je toho názoru, že
takto určený úrok žalobcovi nepatrí, pričom vychádzal z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo dňa 18.9.2012, sp.zn. IV. ÚS 476/2012, v zmysle ktorého ústavný súd odobril názor odvolacieho a
prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník
dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Veriteľ má právo na zaplatenie
zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý
úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa

dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru ako i úrokov z omeškania, čo
spôsobujeznačnúnerovnováhuvovzťahochmedzistranamisporu.Vprípadezosplatneniaúverusvojím
právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných
peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu
s istinou úveru. Práve v tomto zásadnom rozdiele spočíva ekonomická podstata nároku veriteľa na

úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by
mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a
právnyporiadokmupomimoriadnomzosplatneníúveruposkytujeviaceréprávneprostriedkyvymoženia
jednorázovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny
titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky,

ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade
by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomfortný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený
všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky
zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by
sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby

k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré
mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav nemôže pripustiť,
lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, navyše za stavu, že veriteľ
si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku
spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzatvorenej zmluvy.

Poukázalnato,žekeďžejednorazovýmzosplatnenímvznikáspotrebiteľovipovinnosťjednorázovovrátiť
sumu požičaného úveru a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený
sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru, tak s týmto stavom sa spájajú výhradne
sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením dlžnej sumy, ale žalobca si v spore neuplatnilúroky z omeškania po zosplatnení pohľadávky voči žalovanej. Z hľadiska právnej istoty odkázal na
aktuálne rozhodnutia odvolacích súdov v oblasti zmluvných úrokov po vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru, ktoré jednoznačne potvrdili rozhodnutia súdov prvej inštancie, ktorými zamietli nárok na zmluvný

úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, napríklad rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa
14.2.2018, sp.zn. 7 Co 347/2017; zo dňa 14.12.2017, sp.zn. 9 Co 12/2017; zo dňa 13.7.2017, sp.zn.
10 Co 136/17; rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 7.12.2017, sp.zn. 3 Co 125/2017; rozsudok
Krajského súdu Trnava zo dňa 4.10.2017, sp.zn. 25 Co 251/2016; rozsudky Krajského súdu v Prešove
zo dňa 22.2.2018, sp.zn. 22 Co 35/2017; zo dňa 19.2.2018, sp.zn. 2 Co 80/2017; zo dňa 13.2.2018,

sp.zn. 18 Co 138/2017; rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 21.2.2018, sp.zn. 25
Co 183/2017; rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.12.2017, sp.zn. 16 Co
255/2017. Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 14.2.2018, č.k. 7
Co 347/2017-64, konštatoval, že ak nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V protiprávnom stave patria zmluvným

stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 3 a § 3a vyhlášky č. 87/1995 Z.z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek
vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom
zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka
a nariadenia vlády alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy, subsidiárne ani testom § 53 ods.

4 písm. k/ Občianskeho zákonníka). Žalobca ani nepreukázal platné individuálne dojednanie úroku
uplatneného za nepovolené prečerpanie vo výške 28 %, keďže nebol dojednaný priamo v spotrebiteľskej
zmluve, v konaní len predložil úrokové sadzby produktov, z ktorých vyplýva, že sadzba úroku pri
nepovolenom prečerpaní účtu predstavuje 28 %. Listina nazvaná úrokové sadzby produktov nie je
podpísaná obidvoma zmluvnými stranami a je nepochybné, že nebola so žalovanou ako spotrebiteľkou

individuálne dojednaná. Tak dôležitý údaj, akým je úroková sadzba pri nepovolenom prečerpaní nemôže
byť považovaný za náležite, platne dojednaný za stavu, kedy nie je uvedený priamo v zmluve, ale len v
Sadzobníku poplatkov, resp. v listine nazvanej úrokové sadzby produktov. V spotrebiteľských právnych
vzťahoch sa uplatňuje zásada transparentnosti a poctivosti, ktorá dopadá i na aplikáciu Všeobecných
obchodných podmienok, Sadzobníka poplatkov, úrokových sadzieb produktov. Aj v spotrebiteľských

zmluvách je možné Všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen
formálne obmedzenie ale aj obmedzenie obsahové. Sadzobník poplatkov a iné listiny ako už uvádzaný
sadzobník úrokov nesmú slúžiť k tomu, aby do nich často v neprehľadnej, malým písmom písanej
forme skryl dodávateľ popri iných dojednaniach aj podstatné dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa
nevýhodné, o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú, resp. im nebude venovať

náležitú pozornosť. Pokiaľ tak i napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo
a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Nemožno mať pochybnosti o tom, že listinu
úrokové sadzby produktov koncipoval žalobca a spotrebiteľ, t.j. žalovaná nemohla jeho obsah ovplyvniť.
Konštatoval, že žalobcom požadovaný úrok zo sumy nepovoleného prečerpania vo výške 28 % ročne,
ktorý má povahu sankčného úroku, predstavuje neprípustné obchádzanie kogentného ustanovenia

§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovuje právo veriteľa požadovať pri omeškaní s
plnením peňažného dlhu popri plnení i úroky z omeškania. Výška úrokov z omeškania je upravená §
3 nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. a je vzhľadom na jej naviazanie na základnú
úrokovú sadzbu Európskej centrálnej banky variabilná. V každom období je však rádovo nižšia ako
žalobcom požadovaný sankčný úrok vo výške 28 % ročne, ktorý je vo výške zjavne neprimeranej

zabezpečenému záväzku a zásadne znevýhodňuje spotrebiteľa. Peňažné prostriedky klienta na jeho
bežnom účte sú bankou úročené len minimálne prípadne vôbec, avšak od klienta banka požaduje v
prípade prečerpania úrok vo výške blížiacej sa jednej tretine dlžnej sumy ročne. Žalobca tým zneužíva
nepriaznivú finančnú situáciu klienta, jeho ľahkomyseľnosť a neskúsenosť. Uzavrel, že sankčný úrok
za nepovolené prečerpanie bol žalobcom stanovený v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39

Občianskeho zákonníka, nakoľko jeho výška podstatne prevyšuje úrokovú mieru v dobe dojednania
obvyklú, pričom je odôvodnené predpokladať, že pokiaľ by žalovaná ako spotrebiteľ, nebola v zložitej
finančnej situácií, nedostala by sa do nepovoleného prečerpania a nezaviazala by sa tým platiť takto
neprimerane vysoký úrok z požičaných peňazí. (obdobne uviedol taktiež Krajský súd v Bratislave v
odôvodnení rozsudku zo dňa 14.12.2017, sp.zn. 9 Co 92/2017). Z uvedených dôvodov žalobu v časti

uplatneného úroku vo výške 28 % ročne zo sumy 1.524,96 € od 22.8.2015 do zaplatenia zamietol.
3.2. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, ods. 2, §
262 ods. 1 C.s.p. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z uplatnenej sumy, keď sa žalobca
domáhal zaplatenia sumy 1.524,96 €, úspešný bol v časti sumy 1.354,96 €, čo predstavuje výšku 88,85%, pričom žalovaná mala úspech vo výške 11,15 %, potom bol žalobca úspešný v pomernej časti
77,70 % (88,85 - 11,15) s tým, že o výške trov rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia.

4. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol
a vo výroku o trovách konania, podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1
písm. b/, f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). K svojmu nároku na zaplatenie úroku vo
výške 28 % ročne uviedol, že právny vzťah medzi ním a žalovanou sa spravuje ustanoveniami zmluvy
o osobnom účte v spojení so Všeobecnými obchodnými podmienkami banky, Sadzobníkom poplatkov
a Výveskou úrokových sadzieb; zmluvy o poskytnutí služby povolené prečerpanie ako spotrebiteľského
úveru, pričom všetky podstatné náležitosti tejto zmluvy sú priamo v texte samotnej zmluvy; zákonom č.
129/2010 Z.z., konkrétne ustanoveniami o prekročení. Po uzatvorení zmluvy o bežnom účte uzatvoril

so žalovanou zmluvu o spotrebiteľskom úvere - povolené prečerpanie na účte, ktorou zriadil pre
žalovanú limit povoleného prečerpania vo výške 500,- € s úrokovou sadzbou variabilnou, vo výške
19,9 %, pričom úroková sadzba bola variabilná. Na základe žiadosti žalovanej sa uvedený limit mohol
v súlade s príslušnými ustanoveniami Všeobecných obchodných podmienok meniť, výška aktuálneho
limitu bola uvedená v jednotlivých výpisoch z účtu. Poukázal na to, že na základe zmluvy o povolenom

prečerpaní a Všeobecných obchodných podmienok sa rozlišujeme povolený debet (služba „povolené
prečerpanie“) a nepovolený debet. Žalovaná mala poskytnutú službu povolené prečerpanie na účte s
úrokom 19,9 % ročne, ktoré sa riadi okrem zmluvy aj Všeobecnými obchodnými podmienkami účinnými
ku dňu uzatvorenia zmluvy o povolenom prečerpaní. Povolené prečerpanie je úverom, ktorý dlžník
čerpá po častiach, vo výške a termínoch podľa svojej potreby, až do výšky poskytnutého limitu, a to

nad rámec aktuálneho zostatku bankového účtu. Splácanie povoleného prečerpania sa uskutočňuje
automaticky, priebežným znižovaním záporného salda bežného účtu klienta, na ktorom bolo povolené
prečerpanie zriadené, teda nie vo vopred určených mesačných splátkach. Klient musí vrátiť banke
všetky peňažné prostriedky poskytnuté formou povoleného prečerpania na požiadanie, v lehote určenej
bankou v žiadosti o splatenie povoleného prečerpania, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní. Za

žiadosť o splatenie povoleného prečerpania sa považuje aj zníženie limitu pre povolené prečerpanie na
hodnotu 0,- € (výpis z účtu č. 3/2014). Ak dôjde k zníženiu limitu, musí klient splatiť tú časť povoleného
prečerpania, ktorá prevyšuje novú výšku limitu najneskôr v deň predchádzajúci dňu, v ktorom zníženie
nadobudne účinnosť. Žalovaná prekračovala povolený limit povoleného prečerpania, čím porušovala
zmluvu tým, že sa dostala do omeškania s vyplatením povoleného prečerpania, preto znížil žalovanej

limit povoleného prečerpania na 0,- € dňa 3.3.2014, ako to vyplýva z výpisu z účtu za dané obdobie.
K prekročeniu uviedol, že zrušením povoleného prečerpania a neuhradením dlžnej sumy vo vyššie
uvedenej lehote sa žalovaná dostala do nepovoleného debetu vo výške debetného zostatku na účte.
Po znížení limitu na 0,- € (od 3.3.2014) sa dlh žalovanej navyšoval z právneho titulu prekročenia, ktoré
upravuje zákon č. 129/2010 Z.z. a Všeobecné obchodné podmienky (čl. 3.12. účinných ku dňu zníženia

limitu na 0,- €). Poukázal na ustanovenia § 2 písm. f/ a § 18 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom ku dňu prekročenia a na to, že aj celkom bez osobitných ustanovení zmluvy o bežnom
účte by sa prekročenie žalovanej spravovalo ustanoveniami zákona o prekročení, pričom v prípade
prekročenia nemusí zmluva ako obligatórnu náležitosť obsahovať dokonca ani údaj o výške úroku.
Naopak podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na trvanlivom

médiu o úrokovej sadzbe. Ako banka zverejňuje Všeobecné obchodné podmienky, Sadzobník poplatkov
i výšku úrokových sadzieb v úrokovej výveske na web stránke nielen aktuálne, ale i historické, na
každom obchodnom mieste, pričom každú zmenu banka oznamuje klientom vo výpisoch z účtu. Okrem
toho bola žalovaná informovaná o svojom prekročení na účte výpismi z účtu, z ktorých jednoznačne
vyplýva výška a obsah prekročenia a aj informáciou v Internetbankingu, v ktorom je uvedený prehľad

obratov na účte, aktuálny zostatok a ďalšie informácie o stave účtu. Z povahy vyššie opísaného nároku
na úrok z prekročenia vyplýva, že nárok naň je viazaný na vrátenie peňažných prostriedkov tvoriacich
prekročenie v zmysle § 18 zákona č. 129/2010 Z.z. a jeho výška nemôže byť obmedzená zákonnou
výškou úrokov z omeškania, keďže by nedávala zmysel, ani logiku osobitná úprava v ods. 2 písm. c/
citovaného zákona, umožňujúca dohodnúť výšku tohto úroku ako zmluvného úroku, t.j. jednoznačne

ide o odlišný inštitút od (zákonného) úroku z omeškania. Po zrušení poskytnutého limitu povoleného
prečerpania na účte sa debetný zostatok na účte žalovanej spravuje príslušnými ustanoveniami zákona
o spotrebiteľských úveroch o prekročení (§ 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Ďalej poukázal nabod 3.4, 3.8, 3.12 Všeobecných obchodných podmienok a na to, že sa v danom prípade nejedná o
špecifickú zmluvnú podmienku alebo princíp ním zavedený, nakoľko sa opiera o právnu úpravu citovanú
vyššie a preto nie je daná ani jej neprijateľnosť. Vychádzajúc zo zásady prezumpcie znalosti zákona,

je len logické že sa rozhodol upraviť v Obchodných podmienkach ustanovenia týkajúce sa zmluvného
úroku pri nepovolenom debete čo najbližšie zákonnej úprave. V tejto súvislosti odkázal na uznesenie
Krajského súdu Trnava zo dňa 30.4.2019, č. (správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) 10 Co
99/2018. Má za to, že uplatnený úrok vo výške 28 % ročne nie je úrokom z úveru, nejde o úrokovú
sadzbu poskytnutého povoleného prečerpania a prvoinštančný súd nesprávne právne posúdil uvedený

úrok ako úrok z úveru a zaoberal sa nárokom naň ako úrokom po zosplatnení, ale ide o úrok uplatnený
z titulu prekročenia (zákonný úrok z titulu prekročenia). Vzhľadom na uvedené argumentácia súdu prvej
inštancie ohľadne (ne)existencie nároku na úrok po zosplatnení neobstojí a na daný prípad sa nedá
aplikovať, pretože si daný nárok uplatnil z titulu prekročenia, ktoré upravuje zákon č. 129/2010 Z.z.,
ktorý počíta s možnosťou, že zostatok na účte vzniknutý titulom prekročenia bude úročený. Zmluva o
účte pre prípad prekročenia nemusí ako obligatórnu náležitosť obsahovať údaje uvedené v § 9 ods. 2

zákona č. 129/2010 Z.z., naopak podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona postačuje, aby veriteľ informoval
spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe, keď zverejňuje výšku úrokových sadzieb v úrokovej
výveske na web stránke, a to nielen aktuálne vývesky, ale aj historické. Zverejnením vývesiek úrokových
sadzieb na svojom webovom sídle a pobočkách, je splnená povinnosť v zmysle § 18 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch. Zákon nevyžaduje uvedenie úrokovej sadzby v zmluve, preto je zamietnutie

nároku na úrok nedôvodné. Všeobecné obchodné podmienky sú súčasťou zmluvy, a to jednak vzhľadom
na text zmluvy, ktorý Všeobecné obchodné podmienky uvádza ako neoddeliteľnú súčasť zmluvy, s
ktorou sa žalovaná oboznámila a vyslovila súhlas svojím podpisom, tiež s odkazom na rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s. proti
Kláre Bíroovej, podľa ktorého zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument

a ustanovenie § 273 Obchodného zákonníka v spojení s povahou úverovej zmluvy ako absolútneho
obchodu. Konštatoval, že klient preštudovanie zmluvnej dokumentácie a súhlas s ňou potvrdil svojim
podpisom na zmluve, t.j. preukázateľne sa oboznámil so zmluvnou dokumentáciou upravujúcou daný
zmluvný vzťah. Záväzok zo zmluvy prevzal ako dospelá osoba plne spôsobilá na právne úkony, preto nie
je dôvod spochybňovať, že k dohode pristúpil so všetkou vážnosťou a zodpovednosťou. Ak aj z hľadiska

formy je právny úkon uzavretý prostredníctvom formulárovej predtlače, takýto spôsob uzatvárania
zmluvy nie je právom zakázaný a samotné použitie formulára nemôže automaticky znamenať, že
spotrebiteľ sa s jeho obsahom neoboznámil alebo s jeho obsahom nesúhlasil, keď súhlas s údajmi
a dohodami uvedenými v predtlači osobne potvrdil svojim podpisom. Ak súd namieta nedohodnutie
zmluvnej náležitosti individuálne, je ťažké si v praxi predstaviť, ako by malo vyzerať individuálne

dojednávanie jednotlivých zmluvných podmienok medzi bankou a klientom. Práve z dôvodu opísaných
praktických okolností pri uzatváraní zmlúv medzi dodávateľom a spotrebiteľom je naša právna úprava v
takom rozsahu kontinuálne doplňovaná a previazaná ustanoveniami chrániacimi spotrebiteľa. V danom
odkázal na rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 23.1.2019, sp.zn. 41
Co 39/2018; Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15.11.2018, sp.zn. 5 Co 190/2018; zo dňa 11.12.2018,

sp.zn. 5 Co 241/2018 a ohľadne povahy prekročenia a formy dohodnutia úroku pri prekročení poukázal
na rozhodnutia Krajského súdu v Nitre zo dňa 19.12.2018, sp.zn. 5 Co 140/2018; Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 23.1.2019, sp.zn. 41 Co 39/2018 a nároku na úrok vo výške 28 % ročne
odkázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.3.2018, č.k. 43 Co 4/2018-54.
Dodal, že súd prvej inštancie ako dôvod nepriznania úroku za užívanie prostriedkov z nepovoleného

prečerpania (prekročenia), okrem iného, uviedol, že dojednanie o výške úroku je neprimerane vysokým
sankčným úrokom, ktorý podstatne prevyšuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú. Úrok za
užívanie prostriedkov z prekročenia však nie je sankčným úrokom z omeškania, ale odplatou za
poskytnutie finančných prostriedkov, teda cenou poskytnutého úveru. Poukázal v tejto súvislosti na
ustanovenia§53ods.1Občianskehozákonníka,podľaktoréhospotrebiteľskézmluvynesmúobsahovať

ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
akbolineprijateľnépodmienkyindividuálnedojednané.Toznamená,žeposudzovanieprimeranosticeny
poskytnutého plnenia sa neposudzuje podľa ustanovení o neprijateľných podmienkach. Poukázal na

platné znenie nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., a to ustanovenia § 1a ods. 1, ods. 2 ,
§ 10d ods. 1 s tým, že výšku odplaty je tak potrebné posúdiť zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka
v znení k 13.6.2011 (ku dňu vzniku prekročenia). V zmysle § 18 ak ide o zmluvu o otvorení bežného účtu
a existuje možnosť, že sa spotrebiteľovi umožní prekročenie, veriteľ je povinný informovať spotrebiteľapravidelne v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi o
úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, podmienkach, ktoré upravujú jej uplatňovanie, indexe alebo
referenčnej sadzbe, ktorá sa vzťahuje na pôvodnú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, sankciách,

úrokoch z omeškania a poplatkoch za toto prekročenie a podmienkach, za ktorých sa tieto poplatky
môžu meniť. Úrok vo výške 28 % je úrokovou sadzbou úveru, nie sankčným úrokom z omeškania,
čo vyplýva aj zo Sadzobníka, ktorý je súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý uvádza jednak
výšku úrokovej sadzby za poskytnutie finančných prostriedkov a jednak aj výšku úrokov z omeškania,
pričom odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.4.2012, sp, zn. 5 Cdo

26/2011 i rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.6.2018, č.k. 14 Co 10/2018-154; Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 12.6.2018, č.k. 1 Co 247/2017; zo dňa 5.12.2018, sp.zn. 1 Co 86/2018;
Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 27.3.2018, č.k. 43 Co 4/2018-54. Žalobca v odvolaní ďalej k
svojmu nároku na poplatky za upomienku, výzvu a za vedenie účtu postihnutého exekúciou uviedol, že
poplatky, ktoré boli zaúčtované na bežnom účte žalovanej, sa týkali výlučne prevádzky bežného účtu a
žiadny zo zaúčtovaných poplatkov priamo nesúvisí s povoleným poskytnutím úverového rámca formou

povoleného prečerpania. Poskytovanie vedenia účtu a služieb s tým spojených je nepochybne hlavným
predmetom plnenia pri zmluve o bežnom účte. Poplatky za tieto služby sú potom jednoznačne cenou
za tieto služby. Poplatky za vedenie účtu a súvisiace služby predstavujú dojednanie o cene plnenia v
zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rozhodnom znení s poukazom na § 31 ods. 2, ods. 4,
ods. 5 písm. d/ zákona o platobných službách s tým, že z uvedených ustanovení zákona o platobných

službách výslovne nevyplýva, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne
dojednané. K forme zmluvy vyhotovenej vo viacerých nadväzujúcich zmluvných dokumentoch poukázal
na judikatúru Súdneho dvora, konkrétne rozsudok súdneho dvora v prejudiciálnom konaní k Smernici
2008/48/ES-VEC C-42/15 zo dňa 9.11.2016, ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho
konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda (Slovensko) rozhodnutím

zo dňa 19.12.2014 doručeným Súdnemu dvoru dňa 2.2.2015, ktorý súvisí s konaním Home Credit
Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej. V zmysle uvedeného rozsudku sa článok 10 ods. 1 a 2 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m/ tejto smernice má vykladať v
tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky

náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na
inom trvalom nosiči a ďalej sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti
smernice 2008/48 a je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej
strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené v článku

10 ods. 2 tejto smernice. Uvedené znamená, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9
ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sú povinnou náležitosťou úverovej zmluvy, avšak nemusia byť
nevyhnutne v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v Obchodných
podmienkach alebo Sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Avšak smernica nebráni
členským štátom, aby zakotvili povinnosť, že všetky dokumenty obsahujúce náležitosti zmluvy povinné

v zmysle smernice, majú byť podpísané. V našich podmienkach uvedené znamená, že zákonom možno
stanoviť, že aj Všeobecné obchodné podmienky, obchodné podmienky a sadzobník v prípade, ak
obsahujú niektoré z uvedených povinných náležitostí zmluvy, majú byť podpísané. Každopádne, táto
povinnosť by mala byť ustanovená v zákone o spotrebiteľských úveroch a nepostačuje, že tak ustáli súd
vo svojom rozhodnutí. Z uvedeného teda vyplýva, ako už bolo vyššie uvedené, že Všeobecné obchodné

podmienky, Sadzobník sú súčasťou úverovej zmluvy a klienta zaväzujú, aj pokiaľ ich klient nepodpísal.
Dodal, že zmluva bola uzatvorená v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka upravujúcimi
zmluvu o bežnom účte (§ 708 a nasl. Obchodného zákonníka). V zmysle § 710 Obchodného zákonníka
ak je v zmluve určené, že banka koná do určitej sumy príkazy na platby i keď nemá na to potrebné
peňažné prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán pri uskutočnení týchto platieb zmluvou

o úvere (§ 497 a nasl.). V zmysle § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka za vykonanie platieb je banka
oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým spojených a použiť na ich započítanie peňažné prostriedky
na účte. K poplatku za upomienku a výzvu konštatoval, že poplatok za upomienku predstavuje skutočnú
náhradu nákladov banky, ktoré vznikli banke v súvislosti s omeškaním dlžníka, najmä náklady banky za
vyhotovenie a zaslanie upomienky, náklady spojené so zasielaním informácií do spoločného úverového

registra, sledovaním ďalšieho správania dlžníka a podobne. Poplatok za upomienku predstavuje aj
službu klientovi spočívajúcu v tom, že klient je v dostatočnom časovom predstihu informovaný o
omeškaní a o následkoch nesplácania úveru a môže tak tieto negatívne následky v čas odvrátiť.
Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je len taká podmienka, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu vprávach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To neplatí, ak ide o zmluvné
podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky
sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Upomienka a cena za ňu je v zmluve vyjadrená jasne zrozumiteľne a určito. Nemožno sa stotožniť
so záverom súdu o neprimeranej výške namietaných poplatkov. Poplatok za vystavenie upomienky je
v bankovej praxi bežne účtovaným poplatkom. Účtoval ho nielen on, ale aj iné banky pôsobiace na
území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti uviedol, že Národná banka Slovenska v rámci dohľadu
na činnosťou bánk doposiaľ vo vzťahu k žiadnej banke pôsobiacej na území Slovenskej republiky

nenamietla neprimeranosť výšky vyrubovaných poplatkov. Pri posúdení výšky poplatku za upomienku
pritom nemožno vychádzať iba z reálnych nákladov spojených s daným úkonom (napr. vyhotovenie
a vytlačenie upomienky). Súd prvej inštancie opomína aj ďalšie aspekty, ktoré sa vo všeobecnosti s
vyrubovaním poplatkov za upomienky v bežných spoločenských vzťahoch spájajú. Úlohou poplatku za
upomienku je (okrem iného) zabezpečiť, aby bol dlžník motivovaný splniť konkrétny záväzok riadne a
včas, t.j. aby neplnenie jeho povinností bolo pre neho ekonomicky nevýhodné. Opačný názor, ktorý vedie

k absolútnemu odbremeneniu spotrebiteľa od úhrady poplatku za upomienku je neprijateľný a znamená
spochybnenie funkcií, ktoré má takýto druh poplatku plniť. Obdobné právne závery vyplývajú aj z
rozsudku Krajského súdu v Plzni zo dňa 12.6.2013, sp.zn. 25 Co 60/2013. Odhliadnuc od uvedeného, pri
posúdení primeranosti poplatku za konkrétne úkony veriteľa je nerozhodné, či veriteľ poskytol dlžníkovi
určité protiplnenie alebo či predmetný poplatok pokrýva aj náklady na vnútornú činnosť veriteľa. Poplatky

súvisiace so spotrebiteľským úverom predstavujú bežnú časť ceny úveru, na ktorú sa v súlade s § 53
ods. 1 i.f. Občianskeho zákonníka nevzťahuje súdny prieskum jej primeranosti [nález Ústavného súdu
ČR zo dňa 10.4.2014, sp.zn. III. ÚS 3725/2013 (publikovaný v Sbírce nálezů a usnesení ÚS pod
č. 73/2014)]. Dotknutý poplatok za upomienku má svoj právny základ a nie je daný dôvod na to, aby sa
nerešpektovala zmluvne dohodnutá vôľa oboch kontrahentov. Právna ochrana spotrebiteľa musí mať

„zdravé“ a racionálne limity, a to najmä s prihliadnutím na nevyhnutné rešpektovanie princípu pacta sunt
servanda a zásady zmluvnej voľnosti. Deklarovaná autonómia vôle môže byť v materiálnom právnom
štáte obmedzovaná iba tam, kde je to v súlade so zákonom a pri sledovaní legitímneho cieľa nutné
(zásah výlučne v čo najmenšej miere). Opätovne zdôraznil, že predmetný poplatok uhrádza dlžník iba
v prípade omeškania so splácaním úveru, t.j. iba v prípade vlastného delikventného správania, ktoré je

pre veriteľa neakceptovateľné. Osobitne k poplatkom za vedenie účtu postihnutého exekúciou dodal, že
má za to, že pokiaľ súd prvej inštancie považoval návrh za neúplný, tak ako to vyplýva z odôvodnenia
napadnutého rozsudku, keďže nepreukázal splnenie podmienok, a to že účet je postihnutý exekúciou
alebo výkonom rozhodnutia, mal ho vyzvať na jeho doplnenie/opravu v zmysle § 129 ods. 1 C.s.p.
Z gramatického výkladu predmetného ustanovenia pritom vyplýva, že v prípadoch neúplných podaní

súd obligatórne vyzve na doplnenie/opravu takéhoto podania. Súd nemá fakultatívnu možnosť uvedené
vykonať podľa vlastného uváženia, ale zákon mu výslovne prikazuje pokúsiť sa odstrániť uvedené vady
konania v § 129 C.s.p. uvedeným postupom. Prvoinštančný súd ho na doplnenie žaloby nevyzval, avšak
napriek tomu vo veci meritórne rozhodol, pričom uvedený postup je procesné vadný a žalobcovi ním bola
odňatá možnosť uplatňovať si procesné práva za účelom účinnej ochrany jeho práv. Keďže súd prvého

stupňa (správne prvej inštancie, poznámka odvolacieho súdu) rozhodol o nezrozumiteľnom návrhu na
začatie konania, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu
neúplnosti návrhu na začatie konania žalobcom uplatňovaných nárokov, hoci bol k takejto činnosti
povinný, takýmto postupom, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku, mu odňal možnosť konať pred súdom.
Ide o vady konania, vymedzené v § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p., ktoré sú porušením základného práva

účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky zaručuje okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúcich Ústavy Slovenskej republiky a článok
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na súdnu ochranu ako súčasť
práva na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na rozhodnutie, ktorému predchádza faktická činnosť
súdu v súlade so zákonom, a to konkrétne procesným predpisom, upravujúcim postup súdu, ktorým je

Civilný sporový poriadok. Za porušenie tohto práva treba považovať aj rozhodnutie súdu vo veci samej
bez úplného a určitého návrhu na začatie konania, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky, pretože takýmto rozhodnutím bolo žalobcovi v konaní odopreté právo na ochranu
jehooprávnenéhonároku,uplatnenéhonávrhomnazačatiekonania.Vuvedenomodkázalnauznesenia
Krajského súdu v Žiline zo dňa 27.6.2017, č.k. 11 Co 33/2017-53 a zo dňa 28.8.2018, sp.zn. 11 Co

157/2018; uznesenie Krajského súdu Košice zo dňa 18.1.2018, sp.zn. 5 Co 262/2017; uznesenie
Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 26.7.2018, č.k. 43 Co 25/2018-257; uznesenie Krajského súdu
Trnava zo dňa 29.6.2018, sp.zn. 11 Co 57/2017; rozhodnutie Krajského súdu Nitra zo dňa 4.7.2018,
č.k. 5 Co 262/2017-82; uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 16.8.2018, č.k. 10 Co 74/2018-151;uznesenie Krajského súdu Trnava zo dňa 29.11.2018, č.k. 10 Co 6/2018-96; uznesenie Krajského súdu
Banská Bystrica zo dňa 10.12.2018, č.k. 11 Co 211/2018-290; uznesenia Krajského súdu Košice zo dňa
16.11.2018, č.k. 1 Co 174/2018 a zo dňa 31.1.2019, sp.zn. 1 Co 43/2018. Priložil rozpis jednotlivých

exekúcií, ktoré postihovali účet žalovaného až do jeho zatvorenia, ktorý zohľadňuje prehľad exekúcií,
ktorý bolo možné zostaviť iba vzhľadom na dátum ukončenia exekúcie a teda v ňom nebolo možné
uviesť presný začiatok vzniku vedenia účtu postihnutého exekúciou (dátum vzniku exekúcie), avšak na
spresnenie vyššie uvedeného prehľadu (reportu) uviedol rozpis trvania exekúcií, ktorý nepriamo vyplýva
z daného reportu: rok 2013 exekúcia vedená od 14.11.2013 - poplatok 2 x (november, december); rok

2014 - trvanie exekúcii celý rok - poplatok 12 x; rok 2015 - trvanie exekúcii do 21.8.2015 - poplatok 8 x.
Poplatok za vedenie účtu postihnutého exekúciou predstavuje skutočnú náhradu nákladov banky, ktoré
vznikli banke v súvislosti s vedením exekúcie na účte žalovaného. Poplatok je uvedený aj v Sadzobníku
poplatkov. Má za to, že dôvod na nepriznanie úroku vo výške 28 % ročne a poplatkov nie je daný.
Odvolaciemu súdu preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmeniť a jeho
žalobe vyhovieť v plnom rozsahu; žiadal trovy prvoinštančného i odvolacieho konania.

5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, odvolanie nepodala.

6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné

podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. októbra 2020; o termíne verejného
vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1,
ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu v prevyšujúcej

časti zamietol, potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku
ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie

vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220
C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380
ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na

ktoré by musel odvolací súd prihliadať.

9. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie o nepriznaní úroku
vo výške 28 % ročne zo sumy 1.524,96 € od 22.8.2015 do zaplatenia, ktorá suma predstavuje
mínusový zostatok na bežnom účte žalovanej ku dňu 21.8.2015. Prvoinštančný súd správne v danom

prípade posúdil, že ide o spotrebiteľský zmluvný vzťah, pretože žalobca ako dodávateľ pri uzatváraní
zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel so žalovanou, ktorá je fyzickou
osobou - nepodnikateľom (v zmluve je identifikovaný údajmi typickými pre nepodnikateľa, t.j. menom,
priezviskom, bydliskom a rodným číslom) zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a
služieb dňa 25.3.2011 (č.l. 5 spisu), na základe ktorej zriadil žalovanej osobný účet č. XXXXXXXXXX, z

dôvodu ktorého aplikoval aj príslušné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách upravené v Občianskom
zákonníku. Podľa uvedenej zmluvy mala žalovaná denný limit vo výške 300,- €, neskôr zmenený na
výšku 500,- €.

10. Nebolo možné sa stotožniť s odvolacou námietkou žalobcu, že má nárok na zaplatenie úroku z

titulu prečerpania, pretože k žalobe síce pripojil Sadzobník poplatkov účinný od 1.7.2016 a na výzvu
prvoinštančného súdu aj Sadzobník poplatkov účinný od 1.2.2014 a 1.3.2015, v ktorej je uvedená
(žalobcom tvrdená) úroková sadzba vo výške 28 %, ako aj Vývesku, účinnú od 1.3.2011. Tým, že
žalobca uzavrel osobný účet žalovanej ku dňu 21.8.2015 a debetný zostatok na jej účte vo výške1.524,96 € previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet, znemožnil tým žalovanej dispozíciu s účtom.
Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou prvoinštančného súdu uvedenou v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, že uzavretím účtu žalovanej žalobca určil splatnosť dlhu, pričom úrok z takto nesplateného

dlhu (vznikol nepovoleným prečerpaním účtu) žiadal odo dňa nasledujúceho po uzavretí účtu, t.j.
od 22.8.2015. Od splatnosti zostatku je dlžník v omeškaní a musí tak platiť úroky z omeškania.
Súd prvej inštancie tak správne právne posúdil, že v danom prípade si žalobca uplatňuje úrok po
splatnosti úveru. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo
dňa 28.9.2015, sp.zn. 6 Co 587/2015, z odôvodnenia ktorého vyplýva, keďže tento stav netrvá (stav

trvania záväzku pred zosplatnením úveru), je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená
omeškaním dlžníka (spotrebiteľa) a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena
záväzku prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva
podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. K predčasnému zosplatneniu záväzku došlo
konaním veriteľa. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý
umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej sumy.

Rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá
nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach na
strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne vracia a spláca,
za čo patrí veriteľovi úrok. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok
na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia

úveru. Veriteľ teda navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných
peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu
s istinou úveru. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u
seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili za stavu oprávnenej
držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne

nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia
povinnosti a plnenia a veriteľ by inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.
Jednorazovýmzosplatnenímvznikáspotrebiteľovipovinnosťjednorazovovrátiťsumupožičanéhoúveru,
navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa
ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. Ak napriek

tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v
právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona,
čo zmluvnú podmienku podľa ustanovenia § 52, resp. § 53 ods. 1, ods. 5 Občianskeho zákonníka robí
absolútne neplatnou. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je
kogentným určujúcim pravidlom ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3, §

3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že
takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej
alebopredčasnevyvolanejdobysplatnostiazneisťujúsankčnýmechanizmusúrokovzomeškania.Takto
dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie ustanovenia § 3a ods. 2 uvedeného
nariadenia, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie

v odôvodnení napadnutého rozsudku správne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 18.9.2012, sp.zn. IV. ÚS 476/2012, v ktorom ústavný súd konštatoval, že považuje za
ústavne akceptovateľný výklad rozhodnutia krajského súdu, keď po zosplatnení úveru nastupuje režim
platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru. Vzhľadom k k tomu, že súd prvej inštancie správne
nepriznal žalobcovi úrok vo výške 28 % po zosplatnení, odvolací súd už nepovažoval za potrebné sa

zaoberať primeranosťou výšky tohto úroku.

11. Odvolací súd dodáva, že postup žalobcu, ktorý viedol účet žalobkyne aj napriek tomu, že krátko
po jeho zriadený sa dostávala pravidelne mesačne do debetu (od júla 2011), z dôvodu ktorého
tento zaťažoval úrokmi ako sankciami za porušenie zmluvy, pričom nepovolený mínusový zostatok

má v podstatnej miere pôvod v zrušení povoleného prečerpania žalobcom, nemožno hodnotiť ako
postup spĺňajúci požiadavku konania v súlade s odbornou starostlivosťou. Žalobca ako dodávateľ tohto
produktu je bankovým subjektom, teda o to viac by mal dbať pri zvolených postupoch na to, aby tieto
neindikovalizáverotom,žejehoprimárnymcieľomjeprofitovaťnaprípadnomneekonomickomsprávaní
spotrebiteľa, majúcom pôvod či už v dostatočnej neinformovanosti, či v nejednom prípade tiež v ťaživých

životných okolnostiach, ale naopak, že jeho primárnym cieľom pri poskytovaní produktov je správať sa
a konať v najlepšom záujme svojich klientov, keďže ním poskytované služby nie sú bezodplatnými.12.Odvolacísúddodáva,žeodpoveďnaspornúotázku,čijemožnépriznaťbankeúrokprinepovolanom
prečerpaní účtu, doteraz nedala najvyššia súdna autorita, a tak odvolací súd dôvodí, že rozhodnutia
odvolacích súdov, na ktoré žalobca poukazoval vo svojom odvolaní, nemožno aplikovať a pri rozhodnutí

z nich vychádzať. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 12.12.2013, sp.zn. IV. ÚS 697/2013. V ňom Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal
na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo
vecisamejnemajúcharakterprecedensu,ktorýbyostatnýchsudcovrozhodujúcichvobdobnýchveciach
zaväzoval rozhodnúť identicky. Napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé
súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské
práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo
rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v
zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K
rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu

právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry
a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých
alebo podobných veciach.

13. Odvolací súd k tvrdeniam žalobcu v odvolaní, že má nárok poplatky za upomienky, výzvu a vedenie

účtu postihnutého exekúciou uvádza, že pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo
zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného
postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva
zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej
dodávateľom. Spotrebiteľ dobromyseľne uzatvára zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník

(profesionálne znalý podnikateľ) dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality. Spotrebiteľ sa ocitá
vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom s ohľadom na okolnosti, za ktorých
dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a
lepšiu dostupnosť právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky
jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému

rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania
pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným
znakomprávnejúpravyspotrebiteľskýchzmlúvjesnahacestouprávavyrovnaťtútofaktickúnerovnosť,a
to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania
materiálneho právneho štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských

vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou
stranou jej prezentovaný skutkový stav. Je všeobecne známe, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje, pričom podmienky často ani nie sú individuálne dojednané v zmluve, ale
v osobitných zmluvných dojednaniach, ktoré sú predtlačené a ktorých obsah spotrebiteľ ovplyvniť
vôbec nemohol. Nejde o individuálne dojednané zmluvné ustanovenie (§ 53 ods. 2 Občianskeho

zákonníka). Žalobca ako dodávateľ so žalovanou ako spotrebiteľom osobitne nevyjednával, poplatky sú
súčasťou formulárových všeobecných zmluvných dojednaní, resp. Cenníka. Spotrebiteľ sa v porovnaní
s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom
beztoho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. V danej veci žalovaná nemala možnosť

podstatným spôsobom sankcie a poplatky ovplyvniť, nakoľko ako spotrebiteľ si ich osobitne nevyjednala.
Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda
také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto zmluvnej podmienky.
Odvolací súd poukazuje odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.5.2017, sp.zn. 2

Co 133/2016, ktorý vo vzťahu k poplatkom a upomienkam uviedol, že upomienka, nemôže mať sankčný
charakter, v opačnom prípade by totiž mala povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu k
spotrebiteľovi nečestné, netransparentné. Zmyslom upomienok je upozornenie a súčasne výzva pre
dlžníka, aby si (dodatočne) splnil svoju povinnosť, s plnením ktorej je v omeškaní. Ich účelom by nemalo
byť získavanie majetkového prospechu vo forme akejsi „finančnej sankcie“ voči spotrebiteľovi ako

dlžníkovi, ktorý by prinášal majetkový prospech dodávateľovi. Možné náklady spojené s ich vyhotovením
a zaslaním sú nepochybne nižšie, než uplatňované poplatky za výzvy a upomienku. Poplatok za
upomienku nemožno chápať ani ako poplatok za službu, plnenie, ktoré je poskytované spotrebiteľovi.14. Odvolací súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že z obsahu spisu nevyplýva, že by boli poplatky
za výzvu, upomienku a vedenie účtu postihnutého exekúciou boli so žalovanou výslovne dojednané.
Žalobcavžalobeaninetvrdilzaaképorušenieakedyboližalovanejpoplatkyúčtované,keď nepreukázal

individuálne dojednanie týchto poplatkov, ani že by týmto poplatkom zodpovedalo nejaké reálne
protiplnenie, preto ich dojednanie spôsobuje hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa a je
neprijateľné v zmysle § 53ods. 1 Občianskeho zákonníka, čoho následkom je ich absolútna neplatnosť
(§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka).V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 22.5.2014, sp.zn. 9 Co 350/2012, v ktorom odvolací súd konštatoval, že zastáva

názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa,
ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen
podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa),
ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa
ktorého bola dojednaná (napríklad úroky z omeškania nad limit podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.).
Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa

za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa
(tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských
úverových vzťahoch). Vo vyrubovaní poplatku za výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky a upomienok
obdobného charakteru je zrejmý vlastný ekonomický záujem navrhovateľa - banky. Na poplatok spojený
s výzvou alebo upomienkou na zaplatenie dlžnej čiastky, nemá navrhovateľ - banka zákonný nárok,

keďže poplatok je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate) za poskytnutý úver (úrok z úveru).
Podľaodvolaciehosúdujevúčtovanítakýchtopoplatkovnaviacciteľnásnahažalobcuominimalizovanie
nevymožiteľnosti vlastných pohľadávok a navyšovanie konečného finančného zaťaženia spotrebiteľa
neplniaceho si svoje záväzky, a to v rozpore s účelom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv
obsiahnutej najmä v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poplatky za služby spojené s

administratívnouagendou(poplatkyzavýzvyapoplatkyzaupomienky),predstavujúplnenia,ktoréniesú
v záujme spotrebiteľa a konanie banky - navrhovateľa spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno
hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi (v danom prípade vo vzťahu k žalovanej) ako poškodzujúce. Preto
s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné
spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné

protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa.

15. Odvolací súd sa stotožnil so správnym záverom prvoinštančného súdu uvedeným v odôvodnení
napadnutého rozsudku o nepriznaní poplatkov, ktoré si žalobca uplatnil za upomienku, výzvu a vedenie
účtu postihnutého exekúciou (bod 32.), s ktorým odôvodnením sa stotožňuje s poukazom na vyššie

uvedené body (13., 14.) a na to, že žalobca ani nepreukázal, že žalovanej doručoval upomienku a
výzvy, ani v akej výške zaplatil poštovné za výzvu zo dňa 14.5.2014 (č.l. 29, 30 spisu). Odvolací súd sa
nestotožnilanistvrdenímžalobcuvjehoodvolaní,žehoprvoinštančnýsúdnevyzvalnadoplneniežaloby
ohľadne poplatku za vedenie účtu postihnutého exekúciou, pretože súd prvej inštancie výzvou zo dňa
18.6.2018 vyzval žalobcu na špecifikáciu uplatnenej pohľadávky, okrem iného aj na to, koľko zo sumy

1.524,96 € predstavujú poplatky ním naúčtované, sankčné úroky, za omeškanie splátky a upomienky, na
ktorú výzvu, z dôvodu ktorého nie je odvolacia námietka žalobcu o porušení jeho práva na spravodlivý
proces dôvodná. Odvolací súd dodáva, že podľa ustanovenia § 132 ods. 3 C.s.p. má žalobca k žalobe
pripojiť dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť.

16. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Pri hodnotení dôkazov
súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon
súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola
výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu

odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti.
V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a
svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobuvyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola
zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti
odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na
to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

17. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

18. Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku aj do výroku o trovách konania, avšak toto

odvolanievovzťahukvýrokuotrováchvôbecnezdôvodnil.Odvolacísúd alezmenilnapadnutýrozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 77,70 % podľa §
388 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 77,70 %,
pretože súd prvej inštancie síce správne aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania ustanovenia
§ 255 ods. 1, ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p., ale nesprávne priznal žalovanému náhradu trov konania,

namiesto priznania nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd dodáva, že rozhodovanie o náhrade
trovkonaniemádvesamostatnéfázy;prvoujerozhodovanieonárokunanáhradutrovkonania,oktorom
rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; druhou fázou je rozhodovanie súdneho
úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhoduje o výške náhrady trov konania samostatným uznesením
po právoplatnosti skončenia veci.

19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznáva
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami

sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

21. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie

druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).