Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. jún 2020

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 6C/75/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7617213845
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ing. Judita Gabonaiová Hrenčuková

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2020:7617213845.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava, sudkyňou Mgr. Ing. Juditou Gabonaiovou Hrenčukovou, v právnej veci žalobkyne

JUDr. Silvie Kollárovej, advokátky, so sídlom Štúrova 29, 054 01 Levoča, IČO: 42 027 047, proti
žalovanému Slovenskej republike v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2,
812 85 Bratislava, o náhradu škody s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobkyne z a m i e t a .

II. Súd n e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňasapodanoužaloboudomáhalanáhradyškody-vyplatenímnemajetkovejujmyvpeniazoch

s príslušenstvom v celkovej výške 100.000,00 Eur s príslušenstvom, a to spoločne a nerozdielne
od pôvodne žalovaných - Ministerstva vnútra SR a Generálnej prokuratúry SR titulom nezákonného
rozhodnutia o vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania. Túto výšku považovala za primeranú a iba
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú
ujmu a nakoľko ju vo veľmi výraznej a značnej miere poškodilo rozhodovanie a nesprávny úradný postup
vyšetrovateľa PZ z OR PZ, ÚJaKP z Popradu, nesprávny úradný postup a rozhodovanie okresného
prokurátora a prokurátora Okresnej prokuratúry v Spišskej Novej Vsi, prokurátora Krajskej prokuratúry

v Košiciach a prokurátora - povereného námestníka pre trestný úsek Generálnej prokuratúry SR v
konaní vedenom pred OR PZ, ÚJaKP v Poprade č. k. ORP-516/OEK-PP-2009 a v súdnom konaní
vedenom pred OS Rožňava č. k. 1T 48/2012, pred KS v Košiciach č. k. 8To 70/2012 a pred NS
SR č. k. 6Tdo 32/2013, čo malo a stále má za následok aj rozsiahlu degradáciu a dehonestáciu jej
osoby, jej vysokej odbornosti, cti, vážnosti a dôveryhodnosti, ktorá zákonne a čestne vždy vykonávala,
vykonáva a bude vykonávať advokátske povolanie. Podľa jej právneho názoru, je v danom prípade
preukázaný aj dôležitý verejný záujem, nakoľko sa jedná o štátne orgány, ktoré majú zo zákona

povinnosť chrániť zákonnosť a ústavnosť a v tomto konkrétnom prípade je bez pochýb preukázané
pochybenie označených štátnych orgánov, ktoré úradne postupovali a vydali rozhodnutia v rozpore so
zákonom.Dňa11.11.2009doručenkouprevzalauznesenievyšetrovateľaPZzORPZ,ÚJaKPvPoprade
č. k. ČVS: ORP-516/OEK-PP-2009 mjr. Mgr. T. B. zo dňa 05.11.2009, podľa ktorého bola stíhaná ako
obvinená za prečin neoprávneného podnikania podľa ust. § 251 ods. 1, ods. 2 písm. a/ TZ s poukázaním
na ust. § 138 písm. b/TZ čl. vyš. 12,13. Podkladom pre vznesenie obvinenia voči jej osobe pre skutok
právne kvalifikovaný ako prečin neoprávneného podnikania bolo uznesenie P SAK z 04.07.2008 pod

č. 2702/08 o jej pozastavení výkonu advokácie podľa ust. § 8 ods. 1 písm. c/ zák. č. 586/2003 Z. z. o
advokácii a o zmene a doplnení zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších
predpisov - čl. vyš. spisu 203. Na toto uznesenie P SAK reagovala tak, že dňa 26.08.2008 predložila do
podateľne Krajského súdu v Prešove nielen žalobný návrh na preskúmanie uznesenia SAK č. 2702/08z 04.07.2008, ale aj návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia čl. vyš. spisu 61, 62.
Bolo v tejto súvislosti nesporným faktom to, že uznesenie P SAK č. 2702/08 z 04.07.2008, podľa ktorého
jej bol pozastavený výkon advokácie od 30.07.2008, bolo prvostupňovým rozhodnutím a teda stále

bolo neprávoplatné a nevykonateľné a v zmysle tam uvedeného poučenia bolo preskúmateľné súdom
- § 11 zákona o advokácii platný a účinný v tomto období a tiež z dôvodu, že predmetné zákonné
ustanovenie sa nezmieňovalo o odkladnom účinku, tak sa malo za to, že dané uznesenie odkladný
účinok má. Vtedy platné zákonné ustanovenie § 11 tiež neodkazovalo na žiadne subsidiárne použitie
iného právneho predpisu. Faktom bolo však to, že KS v Prešove svojím uznesením z 09.09.2008 pod č.

1S 54/2008-20 postúpil predmetnú žalobu KS do Košíc ako súdu miestne príslušnému tak, že zákonná
lehota na podanie žalobného návrhu zostala zachovaná. KS v Košiciach konal vo veci pod č. k. 6S
112/2008. O týchto relevantných skutočnostiach konajúci vyšetrovateľ PZ mjr. Mgr. T. B. vedel už v rámci
trestného stíhania vo veci - podľa jej vyjadrenia z 29.07.2009 a tam priložených príloh, no aj napriek tomu
ju obvinil pre prečin neoprávneného podnikania svojím uznesením č. ČVS: ORP-516/OEK-PP-2009 z
05.11.2009. Pozoruhodnou skutočnosťou bolo však to, že v odôvodnení predmetného uznesenia sám

vyšetrovateľPZmjr.Mgr.T.B.Í.konštatuje,že:„kveciprisvojomvýsluchuakosvedkadoložilarelevantné
doklady aj JUDr. O.. I..“ Od samého začiatku trestného stíhania tvrdila, že je nevinná v celom rozsahu
tohto bezprecedentného, účelovo vykonštruovaného, na objednávku vykonávaného a nedôvodného
obvinenia a má za to, že týmto účelovým obvinením jej bola odopretá spravodlivosť v konaní a prokurátor
JUDr. S. I. urobil z práva neprávo pokiaľ preukázateľne považoval jej dôslednú a zákonnú obranu za

účelovú a neakceptovateľnú. Preukázateľným faktom je to, že podala proti celému výroku uznesenia
o vznesení obvinenia pre prečin neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 1,2 písm. a/ TZ s
poukázaním na ust. § 138 písm. b/ TZ v zákonnej lehote dôvodnú sťažnosť s prílohami z 12.11.2009,-
čl. spisu 15-19, ktorú síce vyšetrovateľ PZ mjr. Mgr. T. B. postúpil svojím listom zo dňa 19.11.2009
na OP v SNV - čl. spisu 14, no pozoruhodne o predmetnej sťažnosti arbitrárne a nezákonne rozhodol

prokurátor KP v KE JUDr. M. M. svojím uznesením z 05.01.2010 pod č. k. 1/2 KPt 350/09-9 tak, že ju ako
nedôvodnúzamietolči.spisu23-24,pritomúčelovoaarbitrárnevychádzalzdoplnenéhoust.§11zákona
o advokácii, ktorý bol doplnený zák. č. 304/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.09.2009 tak, že k § 11 sa na
začiatku vložila nová veta: „proti rozhodnutiu komory o pozastavení výkonu advokácie a o vyčiarknutí
zo zoznamu advokátov nie je prípustný opravný prostriedok.“ Lenže jej prípad sa na toto doplnené

zákonné ustanovenie nevzťahoval. Svojim listom z 12.11.2009 vzniesla námietku zaujatosti voči ko-
najúcemuvyšetrovateľoviPZmjr.Mgr.T.B.atiežvočijehopriamemunadriadenémuIng.Ľ.I.-vedúcemu
odboru ekonomickej kriminality na OR PZ, ÚJaKP v PP, nakoľko z obsahu tejto jej námietky nepochybne
vyplývala nielen jej dôvodná a opodstatnená obava a pochybnosť o ich nezaujatosti vo vzťahu k jej
osobe, ale aj dokázala dôvodné pochybnosti ohľadne objektivity a zákonnosti vedenia vyšetrovania a

rozhodovania daného skutku. Poukázala o. i. na to, že Ing. Ľ. I. ako priamy nadriadený vyšetrovateľovi
PZ mjr. Mgr. T. B. viedol osobne, nezákonne a účelovo vyšetrovanie voči jej osobe v rr. 2000-2003, kedy
v dňoch 23.11. 2001 - 25.11.2001 došlo k nepochopiteľnej, v dejinách justície ojedinelej a k doteraz
neobjasnenej udalosti - ku krádeži celého vyšetrovacieho spisu viažúceho sa k jej osobe z kancelárie
vtedajšiehovyšetrovateľaPZIng.Ľ.P.I.umiestnenejvbudoveOSvPoprade,čímdošlokukompletnému

odcudzeniu dôkazov, ktoré svedčili v jej prospech a vtedajší vyšetrovateľ PZ Ing. Ľ. I. jej jednoznačne
zmaril spravodlivosť v konaní - č. ČVS: KÚV-7/20-1999. Uvádza, že doteraz jej nie je známy výsledok
vyšetrovania krádeže spisu, ktorý viedla Vojenská obvodná prokuratúra v Prešove sp. zn. 6/02 - podľa
písomného údaju uvedeného v obžalobe ná-/mestníčky okresného prokurátora v PP JUDr. Q.. V. pod č.
1Pv 107/00 z 12.03.2004 na str. 18 pod bodom 18., čo stále znamená a má za následok permanentné

porušovanie jej ústavného práva na spravodlivý proces. Svojím uznesením zo dňa 19.11.2009 pod č.
ČVS: ORP-516/OEK-PP-2009 sa mjr. Mgr. T. B. nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania
- ČL spisu 29-31. Na toto uznesenie reagovala dôvodnou a v zákonom stanovenej lehote podanou
sťažnosťou zo dňa 27.11.2009 - čl. spisu 33-37. O tejto sťažnosti rozhodol riaditeľ OR PZ v PP pplk. Mgr.
W. Š. svojím arbitrárnym, právne nepresvedčivým, nepreskúmateľným a nejasným uznesením zo dňa

01.12.2009,podč.p.ORP-944/JKP-2009tak,žejejsťažnosťvyhodnotilakonedôvodnú-čl.spisu40-43.
Na toto uznesenie reagovala písomnou námietkou zo dňa 09.12.2009 - čl. spisu: 99-101. Aj napriek
týmto právne nepresvedčivým, nepreskúmateľným a arbitrárnym rozhodnutiam Prezídium PZ svojím
uznesením č. p. PPZ-684/JKP-OJP-2009 z 04.01.2009 neodňalo danú trestnú vec OR PZ, ÚJaKP v
PP, pritom sa preukázateľne v odôvodnení svojho uznesenia nevyporiadalo so všetkými ňou uvedenými

argumentami jasným a presvedčivým spôsobom - č. vyš. spisu 44,45. Svojím listom zo dňa 10.08 2010
sa obrátila priamo na GP SR JUDr. Q. D. a žiadala preskúmať postup policajta v tejto trestnej veci -
či. spisu 103-106. Pozoruhodne však k tejto jej žiadosti zaujal arbitrárne a právne nepreskúmateľné
stanovisko nie JUDr. Q. D., ale dozorový prokurátor OP v SNV JUDr. S. I. vo svojom liste z 06.10. 2010podč.1Pv364/09-38-či.spisu108-110.NazákladeobyčajnéholistudozorovéhoprokurátoraOPvSNV
JUDr. S. I. zo dňa 09.01.2012 pod č. k. 1Pv 364/09-61 bola upovedomená o tom, že podal na ňu na OS v
SNV obžalobu pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin neoprávneného podnikania podľa § 251 ods.

1,2pism.a/TZspoukazomnaust.§138písm.b/TZ.Natoreagovalasvojimnávrhomzodňa20.01.2012
na prikázanie veci inému súdu a adresovala ho na OS v SNV, kde vec bola vedená pod č. k. 1T 3/2012.
Následne rozhodoval o delegácii KS v Košiciach, ktorý dňa 29.02.2012 vydal uznesenie pod č. k. 6 Nto
1/2012-324 o odňatí trestnej veci proti jej osobe OS v SNV a prikázal to na prejednanie a rozhodnutie OS
v Rožňave. Na základe jej námietky v konečnom dôsledku rozhodol NS SR svojím uznesením č. 2 Ndt

6/2012 z 22. 05.2012 tak, že jej trestnú vec OS v Rožňave neodňal. Preukázateľným faktom je to, že sa
konečne dočkala zákonných, ústavne súladných, presvedčivých a jasných rozhodnutí zo strany súdov -
OS v RV, KS v KE a NS SR v jej naozaj nezmyselnej, účelovej, na objednávku vykonávanej a nedôvodne
vykonštruovanej trestnej veci. Okresný súd v Rožňave svojim uznesením č. 1T 48/2012-372 z 21.06.
2012 zastavil trestné stíhanie vedené proti jej osobe pre prečin neoprávneného podnikania podľa § 251
ods. 1,2 písm. a/ TZ s poukazom na ustanovenie § 138 písm b/ TZ z dôvodu, že tento skutok nie je

trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom
02.10.2012 a je vykonateľné v spojení s uznesením KS v KE sp. zn. 8To 70/2012. Na základe právne a
skutkovo nedôvodnej, účelovo vykonštruovanej a nepreskúmateľnej sťažnosti okresného prokurátora v
SNV JUDr. W. N. z 27.06.2012 č. k. 1Pv 364/09-68 vo veci konal ako odvolací súd - Krajský súd Košice,
ktorý dňa 02.10.2012 rozhodol zákonným a ústavne súladným uznesením č. 8To 70/2012-408 tak, že

zamietol sťažnosť okresného prokurátora. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.10.2012.
Bolo pre ňu naozaj nepochopiteľné, že JUDr. Q. D. ako poverený námestník pre trestný úsek GP SR
v. z. generálneho prokurátora, podal dňa 24.04.2013 do podateľne OS v RV dovolanie zo 16.04.2013
pod č. k. XV/1 Pz 35/13-4 a to z dôvodu podľa ust. § 371 ods. 1 písm. i/ TP. O dovolaní rozhodol
NS SR svojím zákonným, ústavne súladným a jasne právne a skutkovo preskúmateľným uznesením

č. 6Tdo 32/2013 z 26.06.2014 tak, že dovolanie generálneho prokurátora odmietol. Toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť a stalo sa vykonateľným dňa 26. 06.2014. Konečne sa dočkala zákonnosti a
spravodlivosti zo strany súdov pri doslova účelovo a objednávkovo zameranej dehonestácii a degradácii
jej osoby zo strany orgánov činných v trestnom konaní v tomto konkrétnom prípade. Takmer päť rokov
trvalo doslova a do písmena bezprecedentné, nedôvodné, účelovo a objednávkovo zamerané trestné

stíhanie jej osoby pre prečin neoprávneného podnikania, nepochopiteľne sa špekulatívne a arbitrárne
zahmlievalo platné a účinné ustanovenie § 11 zákona o advokácii a podsúvalo sa ust. § 11 zákona o
advokácii, ktoré však bolo novelizované zák. č. 304/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.09.2009 - čo sa ale
nevzťahovalo na jej prípad. Má za to, že je jednoznačne obeťou nezákonného rozhodovania a nespráv-
neho úradného postupu jednak zo strany okresného prokurátora OP v SNV JUDr. W. N., prokurátora

OP v SNV JUDr. S. I., prokurátora KP v KE JUDr. M. M. a námestníka GP SR JUDr. Q. D., a preto ako
obeť preukázateľne a primerane žiada o spravodlivé zmiernenie následkov, ktoré ju postihli nezákonným
rozhodovaním a s tým súvisiacim nezákonným úradným postupom. Je absolútne zrejmé, že nedôvodné
obvinenie jej osoby pre prečin neoprávneného podnikania spôsobilo doslova dehonestáciu a degradáciu
jej mena a jej odbornosti na súdoch a orgánoch činných v trestnom konaní v Prešovskom a Košickom

kraji a je veľmi ťažké vôbec dúfať z jej strany, že by jej súdy po takej „ nálepke “ dali šancu na ustano-
venie obhajoby ex offo. Okrem toho, nenormálny stres aj z tohto nedôvodného a vykonštruovaného obvi-
nenia mal za následok jej zdravotné problémy - počnúc od 03.01.2017 je PN a dňa 17.01.2017 bol na
nej vykonaný extrémne náročný, no úspešný operačný zákrok - mala vyoperovaný mozgový nádor v
UNB - Kramáre, na Neurochirurgickej klinike LF UK. Tvrdí, že samotné konštatovanie porušenia práva

nie je a v tomto jej prípade ani nemôže byť dostatočným zadosťučinením vzhľadom na následky a
ujmy, ktoré ju postihli, ako aj na rozsiahlu degradáciu a dehonestáciu jej osoby, jej vysokej odbornosti,
cti, vážnosti a dôveryhodnosti, ktorá zákonne a čestne vždy vykonávala, vykonáva a bude vykonávať
advokátske povolanie, a preto trvá na náhrade škody - vyplatením nemajetkovej ujmy v peniazoch
spoločne a nerozdielne od žalovaných Ministerstva vnútra SR a Generálnej prokuratúry SR vo výške

100.000,00 Eur v celom rozsahu preto, že túto výšku považuje za primeranú. V prípade, že nebude jej
dôvodný a oprávnený finančný nárok s príslušenstvom uspokojený v plnej výške podľa tejto žaloby, tak
určite využije ďalšie právne kroky, ako aj rozsiahlu medializáciu celého prípadu, vrátane medzinárodnej
medializácie,ktorejpredmetombudepodrobnýadôkazovopodloženýnezákonný,nesprávny,arbitrárny,
účelovo zameraný a na objednávku vykonávaný spôsob, postup a rozhodovanie vedené proti jej osobe

zo strany orgánov činných v trestnom konaní. V súlade s ust. § 15 a nasl. zák. č. 514/2003 Z. z.
v znení neskorších predpisov svojím písomným podaním z 15.05.2017 predložila prostredníctvom
poštovej prepravy na G P SR a na MV SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Na túto žiadosť z MV SR nemala doručenú žiadnu odpoveď a GP SR ju svojim listom zo dna26.06.2017 pod č. k. VI/4 Gc 81/17/1000-6, ktorý doručenkou prevzala dňa 07.07.2017 upovedomila
o tom, že jej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody odmietla ako nedôvodnú,
lebo nespĺňa zákonom stanovené podmienky. Aké vlastne zákonom stanovené podmienky jej žiadosť

nespĺňala vybavujúca štátna zamestnankyňa GP SR neuviedla a tiež postupovala v rozpore so zákonom
- § 16 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. keď jej nezaslala výzvu na odstránenie nedostatkov žiadosti v
určenej lehote. K ďalším argumentom obsahujúcim tento list sa vyjadrovať nebude, pretože zákonným
a ústavne súladným spôsobom jasne, určite, dostatočne a preukázateľne dokázala nesprávny úradný
postup a nezákonné rozhodnutia zo strany prokurátorov. Aj napriek tomu má za to, že nárok na náhradu

škody - vyplatením nemajetkovej ujmy v peniazoch s príslušenstvom je pre ňu dôvodný, nepochybne
relevantným a zákonným spôsobom preukázaný, je jasne, určite a zrozumiteľne zadefinovaný jeho
výškou 100.000,00 Eur s príslušenstvom a túto výšku považuje jednoznačne za preukázanú, nakoľko
vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnymi a nezákonnými úradnými postupmi žalovaných subjektov a
preto navrhuje, aby súd po vykonanom dokazovaní vydal vo veci náhrady škody zákonný a spravodlivý
rozsudok.

2. Ministerstvo vnútra ako pôvodne žalovaný v 1/ rade sa k žalobe vyjadrilo podaním zo dňa 16.07.2018.
Vo svojom vyjadrení uviedli, že v každom sporovom konaní je pre úspešnosť žaloby jednou zo
základných povinností žalobcu preukázať vecnú legitimáciu strán konania. Je preto povinnosťou žalobcu
preukázať, kto je stranou konania a až po splnení tejto povinnosti je možné pristúpiť k preukazovaniu

oprávnenosti či neoprávnenosti žalobcom tvrdeného zásahu do jeho práv. Ministerstvo vnútra SR
považuje za vadné, že žalobkyňa označila pasívne vecne legitimovaný subjekt - 2x štát v spojení
s orgánmi príslušnými konať v ich mene. Jedná sa o vadu procesného zastúpenia žalovanej, čo je
prekážkou v ďalšom postupe v konaní, a preto má za to, že je potrebné vadu odstrániť postupom
podľa § 129 CSP. S poukazom na ČL 6 CSP v spojení s ustanovením § 149 a nasl. CSP vzniesli

námietku nedostatku procesnej spôsobilosti konať v tejto veci v mene štátu, a preto s poukazom na
Čl. 8 CSP navrhli, aby súd prvej inštancie pred ďalším postupom vo veci ustálil orgán príslušný konať
v prejednávanej veci v mene žalovanej - Slovenskej republiky a súčasne vzniesli námietku premlčania
všetkých žalobcom uplatnených nárokov. Ministerstvo vnútra SR vo svojom vyjadrení poukazovalo na
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č.k.: 2Co 237/2013-112 zo dňa 15.05.2014, ako aj na rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 16Co/48/2013 zo 04.07.2013, rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici, sp. zn.: 17Co 984/2013 zo dňa 26.02.2014, uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn.: 3 Co/377/2013 zo dňa 20.03.2014, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Košice I, č.k.
25C/251/2010-58 zo dňa 14.03.2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1OCo/135/2013
zo dňa 26.03.2015 a rovnako aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo

500/2014 zo dňa 24.03.2015. Ministerstvo vnútra SR k poukazom na citovanú judikatúru zastáva názor,
že v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. nie sú splnené predpoklady, aby orgánom konajúcim
v mene Slovenskej republiky bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ale orgánom oprávneným
konať v mene Slovenskej republiky by mala byť Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ktorej
toto postavenie prislúcha na základe ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. a

preto vzniesol námietku nedostatku procesnej spôsobilosti konať v mene Slovenskej republiky v tejto
právnej veci. S poukazom na dôvodne vznesenú a riadne odôvodnenú námietku nedostatku procesnej
spôsobilosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky konať v tomto prípade v mene štátu, s poukazom
na zásadu hospodárnosti konania vyjadrenú v čl. 8 CSP, ako aj s poukazom na to, aby prostriedky
procesnej obrany mohol účinne uplatniť ten orgán, ktorý je na to príslušný, týmto navrhlo Ministerstvo

vnútra SR súdu prvej inštancie, aby pred ďalším postupom v prejednávanej veci ustálil, že Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, ako orgán verejnej moci v zmysle § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. je
príslušná konať v tejto právnej veci v mene žalovanej Slovenskej republiky a aby ďalej pokračoval
v konaní už iba s príslušným orgánom verejnej moci na strane žalovaného, teda s Generálnou
prokuratúrou Slovenskej republiky. Rovnako z opatrnosti ako aj z dôvodu hospodárnosti konania

namietalipremlčanievšetkýchžalobkyňouuplatnenýchnárokov.Všetkyžalobkyňouuplatnenénárokyt.j.
náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj náhradu trov konania, vrátane prípadných trov právneho zastúpenia
treba odvíjať od uznesenia Okresného súdu Rožňava č.k. 1T/48/2012-372 zo dňa 21,06.2012, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 02.10.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k.
8To/70/2012-408 zo dňa 02.10.2012. Nakoľko všetky žalobkyňou uplatnené nároky sú viazané zásadne

na rozhodnutie Okresného súdu Rožňava, č.k. 1T/48/2012-372 zo dňa 21.06.2012, ktorým bolo trestné
stíhanie zastavené, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, je potrebné
začiatok plynutia premlčacej lehoty v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. určiť tak,
ako to vyplýva z rozsiahlej ustálenej súdnej praxe, odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uvedenéhorozhodnutia. Rozhodnutie Okresného súdu Rožňava, č.k.: 1T/48/2012-372 zo dňa 21.06.2012, ktorým
bolo trestné stíhanie zastavené, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie
veci, nadobudlo právoplatnosť dňa 02.10.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k.

8To/70/2012-408 zo dňa 02.10.2012. Premlčacia lehota na uplatnenie akýchkoľvek nárokov titulom
nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu v dôsledku uvedeného právoplatného
rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z.z. teda začala plynúť doručením uvedeného právoplatného
rozhodnutia, čiže minimálne dňom - 03.10.2012 je márne uplynula po troch rokoch, minimálne dňom
03.10.2015. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003

Z.z. bola Ministerstvo vnútra SR doručená dňa 17.05.2017. Žaloba o náhradu škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. bola žalobkyňou na Okresný súd Spišská Nová Ves doručená dňa 17.07.2017, teda
po márnom uplynutí premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na náhradu škody - nemajetkovej ujmy. S
poukazom na uvedené, Ministerstvo vnútra SR, ako orgán verejnej moci, ktorý nie je príslušný konať
v mene žalovanej - Slovenskej republiky, s poukazom na rozsiahlu a ustálenú súdnu prax v skutkovo
a právne zhodných prípadoch navrhol, aby pred ďalším postupom vo veci ustálil orgán verejnej moci

príslušný konať v predmetnej právnej veci v mene žalovanej Slovenskej republiky a aby ďalej pokračoval
v konaní už iba s príslušným orgánom verejnej moci - Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky
na strane žalovanej a s poukazom na dôvodne vznesenú námietku premlčania práva, následne žalobu
žalobkyne o náhradu škody vedenú na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 6C/75/2017 v celom
rozsahu.

3. Pôvodne žalovaný v 2/ rade - Generálna prokuratúra SR sa k žalobe vyjadril podaním zo
dňa 31.07.2018, v ktorom uvádza, že z obsahu a pripojených príloh bolo zistené, že podaniu žaloby
predchádzal postup žalobkyne v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z., v rámci ktorého bola dňa
25.05.2017, cestou Ministerstva vnútra SR na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky Bratislava

doručená žiadosť JUDr. O. I. o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a to vyplatením
nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 Eur spoločne a nerozdielne s Ministerstvom vnútra SR. Z
písomného vyjadrenia Generálnej prokuratúry SR Bratislava č. VI/4 Gc81/17/1000- 6 z 26.06.2017
vyplýva, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky uplatňovaný nárok na náhradu škody pre JUDr.
O. I. neuspokojila, a preto žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody odmietla.

Keďže spôsob vybavenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Generálnej
prokuratúre SR je relevantný aj pre súdne konanie, žalobkyňou uplatňovaný nárok na náhradu škody
považoval za nedôvodný. K obsahu podanej žaloby a k uplatnenému nároku žalobkyne na náhradu
škody uviedol, že podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. orgánom konajúcim v mene štátu je
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu

(§ 38 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní. Pre osvedčenie nároku na náhradu škody musia byť jednoznačne preukázané všetky
atribúty vzniku zodpovednosti štátu za škodu tak, že musí byť jednoznačne preukázaný nesprávny
úradný postup orgánu verejnej moci alebo musí byť rozhodnutie orgánu verejnej moci pre nezákonnosť
zrušené príslušným orgánom, tiež musí byť jednoznačne preukázaný vznik škody a príčinná súvislosť.

V danom prípade uvedené podmienky absentujú. Žalobou sa žalobkyňa vo vzťahu k žalovanému
domáha náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. tvrdiac, že nemajetková ujma jej
boli spôsobené nesprávnym úradným postupom prokurátora Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves
v dôsledku toho, že dňa 06.04.2009 začal voči žalobkyni trestné stíhanie pre prečin neoprávneného
podnikania podľa § 251 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, pretože neoprávnene vykonávala činnosť

advokátky napriek tomu, že rozhodnutím Slovenskej advokátskej komory (SAK) jej bol pozastavený
výkon advokácie, a že následne uložil vyšetrovateľovi OR PZ v Poprade pokyn, na základe ktorého
vyšetrovateľ uznesením sp.zn. ORP-516/OEK-PP-2009 z 05.11.2009 vzniesol obvinenie žalobkyni za
prečin neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, ktorý mala spáchať
tak, že od 30.07.2008 do 25.06.2009 v Levoči a inde vykonávala činnosť advokátky aj napriek tomu,

že rozhodnutím predsedníctva Slovenskej advokátskej komory jej bol na uvedené obdobie pozastavený
výkon advokátskej činnosti podľa § 8 ods. 1 písm. c/ zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a
doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov. Za nezákonné žalobkyňa považuje aj uznesenie prokurátora Krajskej prokuratúry sp.zn.
1 KPt 350/09-9 zo dňa 05.01.2010, ktorým prokurátor zamietol sťažnosť žalobkyne podanú proti

uzneseniu vyšetrovateľa OR PZ v Poprade o vznesení obvinenia, tiež podanie obžaloby na žalobkyňu
Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi dozorovým prokurátorom Okresnej prokuratúry v Spišskej Novej
Vsi. Poukazuje tiež na nedôvodnosť sťažnosti okresného prokurátora OP Spišská Nová Ves č.k. 1Pv
364/09-68 z 27.06.2012 podanej proti uzneseniu Okresného súdu v Rožňave sp.zn. 1T/48/2012 zo dňa21.06.2012 o zastavení trestného stíhania proti žalobkyni a na nedôvodnosť dovolania generálneho
prokurátora SR sp.zn. XV/1 Pz 35/13 zo 16.04.2013, podaného Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.
V tejto súvislosti zastávam názor, že v danom prípade nie je preukázaný nesprávny úradný postup ani

existencia nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého by prináležal nárok žalobkyne na nemajetkovú
ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Skutočnosť, že súd zastavil trestné stíhanie voči žalobkyni a že sťažnosť prokurátora odvolacím
súdom bola zamietnutá ako nedôvodná, nezakladá nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia
a neznamená, že obžaloba bola podaná nedôvodné. Podľa výsledkov dokazovania v prípravnom

konaní bolo preukázané, že sa žalobkyňa dopustila skutku, ktorý vykazoval znaky stíhaného trestného
činu. Prokurátor podal na ňu obžalobu, aby v konečnom dôsledku rozhodol súd. Prokurátor mal pri
podávaní obžaloby za nesporne preukázané, že bola bez akýchkoľvek pochýb naplnená aj subjektívna
stránka v konaní žalobkyne. Sama žalobkyňa v dovolaní uviedla dôkaz, ktorý vyvracal jej prezentovanú
nevedomosť o tom, že uznesenie SAK o pozastavení výkonu jej funkcii ako advokátky bolo vykonateľné,
pretože okrem správnej žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia SAK Bratislava č. 2702/2008 zo

dňa 04.07.2008 podala aj žiadosť o odklad vykonateľnosti rozhodnutia, ktoré žiadala preskúmať. Teda
konala ako osoba s právnickým vzdelaním s vedomosťou o tom, že uznesenie SAK je vykonateľné.
Je potrebné tiež uviesť, že voči žalobkyni boli zrušené opatrenia o ustanovení obhajcu (ex offo) a v
ďalšom období nebola ustanovená za obhajcu iba na základe oznámenia SAK, ktoré komora adresovala
na súdy a prokuratúry v územnom obvode sídla, kde vykonávala právnickú prax, po tom, ako jej SAK

pozastavila výkon funkcie v súvislosti s jej neprávoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin na
nepodmienečný trest odňatia slobody, ale nie v súvislosti s jej trestným stíhaním v tejto veci, ako na to
mylne poukazuje vo svojej žalobe. Nemožno teda prijať záver, že by uznesenie o vznesení obvinenia
bolo vydané bez existencie relevantných podkladov, a preto by ho bolo nutné považovať za nezákonné.
Za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé

vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného,
bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí trestného prípadu. V danej veci nie je splnená základná
podmienka úspešného uplatnenia náhrady škody, a to existencia nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom k tomu neexistuje právny titul pre priznanie náhrady škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné len

z dôvodu, že obvinený nebol právoplatne odsúdený. Súdy majú zakaždým skúmať, či došlo k porušeniu
základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 zákona č. 301/2005 Z.z.. Trestný poriadok v
znení neskorších predpisov orgánmi činnými v trestnom konaní. V predmetnej trestnej veci k porušeniu
základnýchzásadtrestnéhokonanianedošlo.Vovzťahukvznikunárokunapriznanienemajetkovejujmy
musia byť splnené podmienky zodpovednosti štátu za vznik uplatneného nároku. Žalobkyňa svoj nárok

na priznanie nemajetkovej ujmy opiera o nedôvodné obvinenie jej osoby pre prečin neoprávneného
podnikania, ktoré malo spôsobiť dehonestáciu a degradáciu jej mena a jej odbornosti na súdoch a
orgánov činných v trestnom konaní v prešovskom a košickom kraji, pričom uvádza, že toto nedôvodné
obvinenie malo za následok vznik jej zdravotných problémov počnúc od 03.01.2017 s absolvovaním
operačného zákroku. Základným predpokladom nemajetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej

ujmy, t.j. skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu majúceho za následok zníženie dôstojnosti
alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere, v dôsledku čoho k náprave nepostačujú
iné právne prostriedky. Nemajetková ujma má byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil
nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. V súvislosti s uplatnenou nemajetkovou
ujmou bol žalovaný toho názoru, že nepriaznivý zdravotný stav žalobkyne (ako sama uvádza, počnúc

od 03.01.2017), či prípadnú dehonestáciu jej mena a odbornosti nemožno jednoznačne pripísať práve
trestnému stíhaniu za prečin neoprávneného podnikania, pretože rozhodujúcim pre začatie a vedenie
trestného stíhania voči žalobkyni v danej veci bolo rozhodnutie predsedníctva Slovenskej advokátskej
komory č. 2702 zo dňa 04.07.2008 o pozastavení výkonu advokácie, vydané s použitím § 8 ods. 1 písm.
c/ cit. zákona o advokácii v nadväznosti na tak podstatnú okolnosť, ktorou bol neprávoplatný rozsudok

Okresného súdu v Poprade sp.zn. 5T/74/2006-3802 zo dňa 08.04.2008, ktorým bola žalobkyňa uznaná
vinnou z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2
písm. a/, písm. c/ Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a trestný čin prijímania úplatku podľa § 160
ods. 1, ods. 3 Trestného zákona platného do 31.08.1999 a bol jej uložený úhrnný trest odňatia slobody vo
výmere štyroch rokov a trest zákazu činnosti vykonávania riadiacich a rozhodovacích funkcií v orgánoch

štátnej a verejnej správy na dobu 10 rokov. Sumarizáciou uvedených skutočností možno dospieť k
záveru, že v danom prípade nie je preukázané súčasné splnenie všetkých zákonom predpokladaných
podmienok zodpovednosti štátu za škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keď nie je preukázaný
nesprávny úradný postup orgánov prokuratúry, či nezákonné rozhodnutie, nemajetková ujma a príčinnásúvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom, či nezákonným rozhodnutím a nárokom
na nemajetkovú ujmu. Prokurátor nezodpovedá za celý výsledok trestného konania a na vznesenie
obvinenia boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné podmienky, z dôvodu ktorého nebolo

príslušnou prokuratúrou zrušené v konaní o sťažnosti. So zreteľom na vyššie uvedené žalovaný navrhol,
aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. V podaní zo dňa 27.08.2018 žalovaný uvádza, že sa v celom
rozsahu pripája k vyjadreniu Ministerstva vnútra SR v časti uplatnenej námietky premlčania všetkých
žalobkyňou uplatnených nárokov.
4. Žalobkyňa vo svojich podaniach zo dňa 26.08.2018 a 10.10.2018 navrhla súdu vykonanie viacerých

dôkazov. K vyjadreniam žalovaných uviedla, že má za to, že pasívna legitimácia u Ministerstva
vnútra SR je dôvodná a opodstatnená. Jedná sa len o filozofické a špekulatívne vyviňovanie sa zo
zodpovednosti za nedôvodné a nezákonné rozhodnutia vyšetrovateľa PZ mjr. Mgr. T. B. a riaditeľa
OR PZ pplk. Mgr. W. Š.D.. Zároveň poukázala na Uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/149/2011 z
26.09.2012. Kategoricky odmietala premlčanie ňou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
s poukazom na Uznesenie NS SR z 26.06.2014 sp. zn. 6Tdo 32/2013, podľa ktorého bolo dovolanie

odmietnuté, pričom uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26.04.2014.
Zároveň poukazovala na Uznesenie ÚS SR I. ÚS 455/2012 - 37, ktoré možno analogicky použiť na
daný prípad. Zdôraznila ust. § 19 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení. K argumentom, ktoré
uviedolžalovanýsaaninevyjadrovala,nakoľkohopovažovalavcelomrozsahuzanezákonné,pochybné
a nedôsledné. Vo vzťahu k uplatnenej výške náhrady nemajetkovej ujmy poukázala na Rozsudok NS

ČR z 20.01.2016 sp. zn. 30Cdo 2865/2015.

5. Rozsudkom Okresného súdu Rožňava č. k. 6C/75/2017 - 371 zo dňa 25. 06. 2019 súd žalobu
žalobkyne zamietol a priznal žalovanému v 1/ rade a žalovanému v 2/ rade náhradu trov konania podľa
pomeru úspechu vo veci vo výške 100%.

6. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa bez uvedenia odvolacích
dôvodov s tým, že tieto doplní súdu do 31.8.2019. Dôvody odvolania doplnila podaním doručeným
súdu dňa 3.9.2019 a aj keď išlo o doplnenie odvolacích dôvodov po uplynutí lehoty na podanie
odvolania v rozpore s ust. § 365 ods. 3 CSP, s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 27.2.2018 sp. zn. 6Cdo/175/2017 odvolací súd prejednal toto odvolanie žalobkyne,
keďže v čase jeho rozhodovania bola vada odvolania, spočívajúca v absencii odvolacích dôvodov,
odstránená. Žalobkyňa v odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie,
pokiaľ považoval ňou uplatnený nárok za premlčaný (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP). Argumentovala tým, že súd prvej inštancie mal aplikovať ust. § 106 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, v zmysle ktorého, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, právo na náhradu škody sa premlčí
za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Záver o premlčaní ňou uplatneného
nároku považovala za nesprávny aj s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktorým bolo
odmietnuté dovolanie generálneho prokurátora SR proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach o
zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o zastavení jej trestného stíhania, pričom uznesenie Najvyššieho

súduSRnadobudloprávoplatnosťdňa26.6.2014.Nakoniecargumentovalatým,žeprezačiatokplynutia
premlčacej doby je podstatný deň, keď došlo k ukončeniu trvania zásahu do jej osobnostných práv,
lebo právo na náhradu nemajetkovej ujmy možno uplatniť prvýkrát až deň nasledujúci po dni, v ktorom
došlo k ukončeniu zásahu do osobnostných práv. Namietala ďalej nezákonnosť konania na Okresnom
súde v Rožňave, ktorého výsledkom je napadnutý rozsudok s odôvodnením, že právoplatné uznesenie

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 6.10.2017 sp. zn. 12NcC/29/2017, ktorým bola vec prikázaná na
prejednanie Okresnému súdu Rožňava, má vadu uvedenú v ust. § 365 ods. 1 písm. a/,b/ CSP a táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci. K uvedenej vade došlo z toho dôvodu, že jej návrh na prikázanie
veci inému súdu tej istej inštancie mimo Košického a Prešovského kraja z 18.7.2017 sudkyňa okresného
súdu nesprávne posúdila ako iba vznesenie námietky zaujatosti sudcov Okresného súdu v Spišskej

Novej Vsi, kde sa konanie pôvodne viedlo a nevyhodnotila jej návrh vo vzťahu k ust. § 39 ods. 2 CSP.
Následne Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 12NcC/29/2017 zo dňa 6.10.2017 spor prikázal
na prejednanie Okresnému súdu Rožňava a proti tomuto uzneseniu nemala možnosť podať odvolanie.
Doposiaľ teda nebolo rozhodnuté o jej návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti v zmysle § 39 ods.
2 CSP (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c/ CSP). Vo vzťahu k uzneseniu Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. 12NcC/29/2017 namietala, že toto má vady uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ a
b/ CSP. Navrhla preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.7. Krajský súd v Košiciach po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo Uznesením č. k.: 6Co/2/2020 - 468 zo dňa 10. 03. 2020, rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci konal so
žalovaným,ktorýnebolriadnezastúpený,čímdošlovkonaníktakejvade,naktorúodvolacísúdprihliada
ex offo v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP, aj keď nebola v odvolacích dôvodoch uplatnená. Pokiaľ žalobca v
žalobe označil štát, ale nesprávne identifikoval štátny orgán oprávnený konať za štát, súd vyzve žalobcu

na odstránenie tejto vady v súlade s ust. § 129 CSP. Pokiaľ by ale v priebehu konania vyšlo najavo, že
z hľadiska uplatneného nároku žalobou konkrétny štátny orgán označený ako orgán oprávnený konať
za štát nemá pôsobnosť v tomto prípade za štát konať, súd bude ďalej z úradnej moci konať s tým, do
ktorého kompetencie vec spadá, nakoľko povinnosť konať s takto oprávneným subjektom mu vyplýva
zo zákona. Rovnako bude súd postupovať v prípade, ak by žalobca ako štátny orgán označil niekoho,
kto neexistuje alebo nie je štátnym orgánom (viď Civilný sporový poriadok, Komentár, Doc. JUDr. Marek

Števček, PhD. a kolektív, C.H.Beck, 2016, str. 257). V prejednávanej veci nešlo o prípad, že by nebol
označený štátny orgán, ktorý má za štát konať, ale išlo o prípad, kedy za štát majú konať dva štátne
orgány, a to Ministerstvo vnútra SR a Generálna prokuratúra SR, čo je v rozpore s ustanovením § 4
zákona 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 v spojení s ust. § 73 CSP. Keďže žalobkyňa označila
v rozpore s vyššie citovanou zákonnou úpravou dva štátne orgány, ktoré mali konať v mene štátu, bolo

povinnosťou súdu ustáliť, ktorý štátny orgán v tejto prejednávanej veci koná v mene Slovenskej republiky
a z úradnej povinnosti ďalej konať už len s týmto štátnym orgánom. Pokiaľ súd konal v mene štátu s
dvoma štátnymi orgánmi, konal so stranou sporu, ktorá nebola riadne zastúpená a neboli tak splnené
procesnépodmienkypreriadnekonanieveci,pričomišlooodstrániteľnýnedostatokpodmienkykonania.
Tento nesprávny postup súdu mal vplyv aj na rozhodnutie vo veci, keď súd rozhodoval voči nároku ako

uplatnenému voči dvom subjektom, hoci v skutočnosti išlo iba o jeden subjekt a takto rozhodol aj o
trovách konania, keď tieto štátu priznal dvakrát.

9. Odvolací súd zaujal stanovisko, že návrh žalobkyne zo dňa 19.7.2017 (č.l. 46 spisu) podľa obsahu
nemožno považovať za návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodov vhodnosti podľa § 39 ods. 2

CSP, keďže tento návrh odôvodnila výlučne zaujatosťou sudcov Okresného súdu Spišská Nová Ves,
neuviedlažiadnevýnimočnédôvodypredelegovanieveciinémusúduatentoinýsúd,ktorémusamávec
postúpiť, ani neoznačila. Nedôvodná je teda odvolacia námietka žalobkyne, že o jej návrhu z 19.7.2017
doposiaľ nebolo rozhodnuté.

10. Odvolací súd mal za to, že je dôvodné odvolanie žalobkyne čo do záveru súdu prvej inštancie
o premlčaní ňou uplatneného nároku, a to z dôvodu, že v tomto štádiu konania je záver súdu o
premlčaní žalobou uplatneného nároku predčasný. Pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby
je teda rozhodujúci deň, kedy sa žalobkyňa ako poškodená dozvedela o škode (§ 19 ods. 1 prvej
vety zákona 514/2003 Z.z.). Súd prvej inštancie stotožnil deň nadobudnutia vedomosti žalobkyne ako

poškodenej o škode s dňom právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2.10.2012
sp.zn. 8To/70/2012, ktorým bola zamietnutá sťažnosť prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu v
Rožňavesp.zn.1T/48/2012zodňa21.6.2012ozastavenítrestnéhostíhania,ktoréuznesenienadobudlo
vtenistýdeň(2.10.2012)ajprávoplatnosť.Úvahysúdu,nazákladektorýchdospelktomutozáveru,však
nie sú z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé. Sám pritom správne považoval za moment, kedy

sa žalovaná ako poškodená mala dozvedieť o škode, moment doručenia, resp. oznámenia rozhodnutia,
ktorým mala byť škoda spôsobená. Pre jednoznačný záver o tom, kedy žalobkyni začala plynúť
subjektívna 3-ročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonne vedeným trestným stíhaním, je preto potrebné jednoznačne ustáliť deň, kedy bolo žalobkyni
uvedené uznesenie doručené, pretože aj podľa názoru odvolacieho súdu je získanie vedomosti o tomto

rozhodnutí momentom, keď sa žalobkyňa ako poškodená dozvedela o tom, že jej vznikla škoda, pričom
zároveň v tom čase už bolo zrejmé, aj kto za ňu zodpovedá, keďže subjekt zodpovedný za škodu je
stanovený priamo zákonom. Od tohto momentu si teda mohla uplatniť nárok na náhradu škody najprv
návrhom na jeho predbežné prejednanie a následne v prípade nevyhovenia tomuto návrhu aj na súde s
tým, že počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 premlčacia doba neplynula, najdlhšie však

počas 6-tich mesiacov odo dňa podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

11. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že nárok na náhradu škody si mohla prvýkrát
uplatniť až potom, čo nadobudlo právoplatnosť uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2014 sp.zn.6Tdo 32/2013, t.j. až 26.6.2014, keďže toto rozhodnutie najvyššieho súdu nemalo žiadny vplyv na stav,
aký tu bol už ku dňu právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach 2.10.2012, kedy už z tohto
rozhodnutia bolo zrejmé, že došlo k zastaveniu trestného stíhania žalobkyne.

12. Úlohou súdu v ďalšom konaní bolo vadu zastúpenia žalovaného odstrániť tak, že bude konať iba so
Slovenskou republikou ako žalovaným, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
vzhľadom na citované ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b/ a f/ zákona 514/2003 Z.z., znova rozhodnúť vo
veci a dbať o to, aby štruktúra odôvodnenia rozsudku zodpovedala ust. § 220 ods. 1 CSP a aby rozsudok

bol zrozumiteľný a preskúmateľný nielen pre súd, ale aj pre strany sporu.

13. V súlade s vyššie uvádzanými právnymi závermi súdu vyššieho stupňa vyplývajúcimi z jeho
uznesenia (Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k.: 6Co/2/2010 - 468 zo dňa 10. 03. 2020) tunajší
súd opätovne pristúpil k posúdeniu nároku žalobkyne.

14. Súd vo veci nariadil pojednávanie a vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobkyne, podľa §
180Civilného sporového poriadku.

15. Žalovaný - Generálna prokuratúra SR na pojednávaní uviedol, že po zrušení rozsudku tunajšieho
súdu Krajským súdom v Košiciach a po doplnení dokazovania má za to, že dôkazná situácia v danom

konaní sa nemení. Naďalej trval na vznesenej námietke premlčania pričom mal za to, že všetky nároky
uplatnené žalobkyňou sú premlčané. Aj sám túto skutočnosť preveroval. Uznesenie KS v Košiciach zo
dňa 02.10.2012 bolo žalobkyni doručené dňa 14.12.2012, to znamená, že žalobkyňa si svoje nároky
uplatnila po uplynutí subjektívnej trojročnej premlčacej doby.

16. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného a oboznámením sa s listinnými dôkazmi
založenými v spise a zistil nasledovný skutkový stav.

17. Z Uznesenia OS Rožňava sp. zn. 1T/48/2012 zo dňa 21.06.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 02.10.2012 súd zistil, že trestné stíhanie proti žalobkyni bolo zastavené, pretože tento skutok nie je

trestným činom a nie je dôvodom na postúpenie veci. Predmetné Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
v spojení s Uznesením KS v Košiciach sp. zn. 8To/70/2012 - 408 zo dňa 02.10.2012, ktorým KS v
Košiciach podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku zamietol sťažnosť prokurátora.

18. Uznesenie KS v Košiciach sp. zn. 8To/70/2012 - 408 zo dňa 02.10.2012 bolo žalobkyni doručené

dňa 14.12.2012, čo potvrdila vlastnoručným podpisom na doručenke, ktorej fotokópia sa nachádza na
č.l. 480 súdneho spisu.

19. Zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody - postúpenie žiadosti zo dňa
19.05.2017 vyplýva, že Ministerstvu vnútra SR bola dňa 17.05.2017 doručená žiadosť žalobkyne o

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, pričom žalobkyňa žiadala
náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 10.000,- eur. Predmetná žiadosť bola
postúpená Ministerstvom vnútra SR generálnej prokuratúre ako orgánu príslušnému konať v mene SR.
20. Súd sa tiež oboznámil s Uznesením OR PZ - Úrad justičnej a kriminálnej polície Poprad ČVS:

ORP-516/OEK-PP-2009 zo dňa 05.11.2009, Uznesením slovenskej advokátskej komory č. 2702/08 zo
dňa 04.07.2008, s návrhom žalobkyne na preskúmanie Uznesenia slovenskej advokátskej komory č.
2702/08 zo dňa 04.07.2008 a návrhom na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia zo dňa
26.08.2008, s vyjadreniami Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves 1 Pv364/09 - 10 zo dňa 26.10.2009,
č. 1 Pn 88/09 - 2 zo dňa 05.02.2009, s oznámením SAK zo dňa 16.01.2009, s Uznesením Okresnej

prokuratúry Spišská Nová Ves č. 1 Pv 364/092 zo dňa 06.04.2009, s Uznesením KS v Košiciach č.
k. 6S/112/2008 - 22 zo dňa 30.03.2011, s Uznesením NS SR sp. zn. 5Sžo/21/2011, 5Sžo/36/2011 zo
dňa 25.08.2011, s Uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach č. 2KPt 350/09-9 zo dňa 05.01.2009,
s dovolaním generálneho prokurátora SR č. XV/1 Pz 35/13 - 4 zo dňa 16.04.2013, s Uznesením NS
SR sp. zn. 6Tdo 32/2013 zo dňa 26.06.2014, právoplatným dňa 26.06.2014, s vyjadrením generálnej

prokuratúry SR, netrestný odbor zo dňa 26.06.2017, s opatreniami OS Spišská Nová Ves k.č.: 2 Pv
820/08 zo dňa 20.01.2009, k.č.: ORP 672/OEK - SN - 2008 zo dňa 21.01.2009, k.č.: OPP - 1585/SV -
SN - 2008 zo dňa 05.02.2009, zo dňa 09.02.2009, k.č.: ORP - 124/OVK - SN - 2009 zo dňa 17.02.2009
(pre sp. zn. 0Tp 483/2008, 0Tp 508/2008, 0Tp 506/2008, 0Tp 507/2008), s odpoveďou na žiadosť osúčinnosť OS Spišská Nová Ves zo dňa 20.05.2009, s oznámením SAK zo dňa 16.01.2009, s UZN
KS Košice č. k. 12NcC/29/2017 - 75 zo dňa 06.10.2017, s námietkou žalobkyne zo dňa 12.10.2017, s
dovolaním žalobkyne zo dňa 05.12.2017, s UZN OS Rožňava č. k. 6C/75/2017 - 114 zo dňa 08.01.2018,

s námietkou zaujatosti žalobkyne zo dňa 23.01.2018, s UZN OS RV č. k. 6C/75/2017 - 134 zo dňa
30.01.2018, so sťažnosťou žalobkyne zo dňa 16.02.2018, s UZN NS SR sp. zn. 4Cdo 30/2018 zo dňa
23.04.2018, s UZN OS Rožňava č. k. 6C/75/2017 - 152 zo dňa 22.05.2018, s vyjadrením generálnej
prokuratúry SR zo dňa 30.05.2013, s fotokópiou článku z rozhodnutí NS ČR - preukazovanie vzniku
nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, s návrhom na prikázanie sporu inému súdu

tej istej inštancie z dôvodu vhodnosti podľa § 39 ods. 2 CSP žalobkyne zo dňa 20.11.2018, s UZN OS
RV č. k. 6C/75/2017 - 328 zo dňa 16.01.2019 a s UZN NS SR sp. zn. 6Ndc 6/2019 zo dňa 17.04.2019,
právoplatným dňom 07.05.2019.

21. Súd skúmal vecnú legitimáciu strán sporu, ktorou sa rozumie hmotnoprávny vzťah účastníka konania
k prejednávanej veci, pričom aktívnu legitimáciu má žalobca a pasívnu má žalovaný. Strany sporu musia

disponovať vecnou legitimáciou. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav podľa hmotného práva, podľa
ktorého účastník konania je subjektom práv alebo povinností, ktoré sú predmetom sporu. Nedostatok
pasívnej legitimácie znamená, že niekto o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti,
nie je. Určenie právneho subjektu, ktorý v danom prípade je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti má
zásadný význam z hľadiska určenia vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného.

22. Pasívna legitimácia strany sporu - Slovenskej republiky je nespochybniteľná.

23. Posúdenie, ktorý orgán je príslušný konať v mene štátu, má však len procesný význam z hľadiska
predmetu sporu. Otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene

žalovaného konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie žalovaného, zistené nedostatky v zastúpení
žalovaného majú povahu nedostatku procesných podmienok konania (R 48/1967).

24. V prípade, ak súd je toho názoru, že za štát má konať iný orgán, ako bol označený žalobcom v
žalobe, je povinný sa postarať o odstránenie procesnej vady žaloby. Pri odstraňovaní tejto procesnej

vady žaloby je súd povinný žalobcu poučiť o tom, ktorého štátneho orgánu sa prejednávaná vec týka.
Dokonca aj v prípade, ak žalobca neoznačí správne štátny orgán, ktorý konal v mene štátu, je súd
povinný v záujme rýchlo vedeného konania konať s orgánom, ktorý je oprávnený v týchto vzťahoch
menom štátu vystupovať.
25. Podľa ustanovenia § 73 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, na konanie štátu

pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát.
26. Podľa ustanovenia § 135 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ak je
stranou štát, v žalobe sa označuje uvedením jeho názvu a názvu štátneho orgánu alebo právnickej
osoby, ktorá za štát koná. Ak je stranou štátny orgán, v žalobe sa označuje uvedením názvu tohto
štátneho orgánu.

27. V zmysle § 3 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 1.1.2013 (ďalej len zákon 514/2003 Z.z.)
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo d/ nesprávnym úradným postupom.

28. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník
Policajného zboru, a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného

príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora29. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z.,, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom

konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

30. Pôvodne žalovaný v 1/ rade Ministerstvo vnútra vzniesol námietku svojej procesnej spôsobilosti
konať v mene Slovenskej republiky v predmetnom konaní. Uviedol, že by prichádzal do úvahy ako
žalovaný v predmetnom konaní v zmysle ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z.

len v prípade, ak by prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru
alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu
a nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. V tomto prípade však vyšetrovateľ Policajného
zboru v Poprade konal na základe záväzného pokynu dozor vykonávajúceho prokurátora , ktorý
následne sťažnosť žalobkyne proti vznesenému obvineniu zamietol a súčasne vo veci podal obžalobu.
Na základe uvedeného žalovaný v 1. rade zastáva názor, že v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003

Z.z. nie sú splnené predpoklady, aby orgánom konajúcim v mene Slovenskej republiky bol žalovaný v 1.
rade, ale orgánom oprávneným konať v mene Slovenskej republiky by mal byť jedine žalovaný v 2. rade,
ktorému toto postavenie prislúcha na základe ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z..

31. Keďže žalobkyňa označila v rozpore s vyššie citovanou zákonnou úpravou dva štátne orgány, ktoré

mali konať v mene štátu, bolo povinnosťou súdu ustáliť, ktorý štátny orgán v tejto prejednávanej veci
koná v mene Slovenskej republiky a z úradnej povinnosti ďalej konať už len s týmto štátnym orgánom.

32. Na základe uvedeného, súd v konaní ďalej konal s Generálnou prokuratúrou SR ako orgánom
konajúcim v mene Slovenskej republiky, hoci žalobkyňa pôvodne v návrhu označila dva štátne orgány,

ktoré mali konať v mene štátu a to aj Ministerstvo vnútra SR.

33. Tunajší súd písomným oznámením zo dňa 22.05.2020 oznámil Generálnej prokuratúre SR ako aj
Ministerstvu vnútra SR, že v konaní bude pokračovať z úradnej moci so Slovenskou republikou ako
žalovaným, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra ( pôvodne žalovaný v 2/ rade) vzhľadom na

ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b) a f) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 01.01.2013 a s poukazom
na závery Uznesenia Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/2/2020 zo dňa 10.03.2020 bod 20., 21, 28,
a 32, kedy vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci koná v mene štátu
Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom,

trestnom, alebo správnom konaní a nie Ministerstvo vnútra SR, ktoré koná v mene štátu, len ak spôsobil
škodu vyšetrovateľ, alebo poverený príslušník Policajného zboru SR a ad 1.) Prokurátor nezamietol
sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného
zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo ad. 2.) Vyšetrovateľ Policajného zboru
alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. V

tomtoprípadevšakvyšetrovateľPolicajnéhozboruvPopradekonalnazákladezáväznéhopokynudozor
vykonávajúceho prokurátora, ktorý následne sťažnosť žalobkyne proti vznesenému obvineniu zamietol
a súčasne vo veci podal obžalobu.

34. Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 -3 zákona č. 514/2003 Z.z., zákona o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody sa premlčí
za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa
právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené)

rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu
spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa
§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

35. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť

námietkou premlčania. Oprávnene vznesená námietka premlčania má za následok zánik nároku, t. j.
zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno veriteľovi súdne priznať.
Premlčaním právo samo o sebe nezaniká, len sa oslabuje a to práve v tej zložke, ktorá predstavuje
nárok. Právo naďalej existuje, avšak iba vo forme naturálnej obligácie, t. j. dobrovoľného plnenia zostrany dlžníka. Ak na základe vznesenej námietky premlčania súd zistí, že nárok je premlčaný, z
hľadiska procesnej ekonomiky už súd neskúma samotné meritum veci. Základnú úpravu premlčania
obsahuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 100 až 114. V zmysle pravidla lex specialis derogat

legi generali sa predmetná úprava premlčania použije pri absencii lex specialis, t. j. úpravy premlčania
v osobitnom právnom predpise. V prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej
mociprivýkoneverejnejmocizákonodarcavosobitnomprávnompredpise(zák.č.514/2003Z.z.)otázku
premlčania nárokov z tejto zodpovednosti upravil, čím vylúčil aplikáciu všeobecnej úpravy premlčania
podľa Občianskeho zákonníka. Začiatok premlčacej doby je v ust. § 19 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003

Z.z. subjektívne určený okamihom doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo
zrušené právoplatné rozhodnutie a objektívne určený okamihom doručenia (oznámenia) rozhodnutia,
ktorým bola spôsobená škoda. Pre plynutie objektívnej desaťročnej premlčacej doby pre uplatnenie
nároku na náhradu škody nie je významné, kedy sa poškodený o nezákonnosti rozhodnutia dozvedel,
prípadne, či bol v situácii, ktorá mu uplatnenie práva znemožňovala. Rozhodujúcou z hľadiska plynutia
objektívnej premlčacej doby je v zmysle ust. § 19 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. iba skutočnosť,

kedy, nezávisle na úrovni vedomia (znalosti) oprávneného účastníka zodpovednostného vzťahu, došlo
k vydaniu rozhodnutia, ktoré bolo príčinou vzniku škody (napr. rozsudok NS ČR z 11. 3. 2010, sp.
zn. 30Cdo/3266/2008) . Vedľa tzv. objektívnej premlčacej doby zák. č. 514/2003 Z.z. stanovuje pre
uplatnenie nárokov zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami orgánov
verejnej moci aj subjektívnu premlčaciu dobu, začiatok ktorej je určený subjektívne určenými atribútmi.

Subjektívnapremlčaciadobajetrojročnáapodľa§19ods.1zák.č.514/2003Z.z.začínaplynúťododňa,
kedysapoškodenýdozvieoškodeavprípade,akjepodmienkoupreuplatnenieprávananáhraduškody
zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia zrušujúceho rozhodnutia. Objektívna
a subjektívna premlčacia doba tak začínajú plynúť a končia nezávisle od seba a všeobecne platí, že
nárok na náhradu škody treba uplatniť v čase, kedy plynú ešte obe lehoty, t. j. lehota objektívna a v jej

rámci lehota subjektívna. Márne uplynutie jednej z týchto lehôt má za následok premlčanie nároku na
náhradu škody, a to aj v prípade, ak poškodenému plynie ešte druhá premlčacia doba.

36. V prejednávanej veci je zrejmé, že žalobkyňou uplatňované nároky sú viazané na rozhodnutie
Okresného súdu Rožňava č.k. 1T/48/2012-372 zo dňa 21.06.2012, ktorým bolo trestné stíhanie voči

žalobkyni zastavené, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci a
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02.10.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
č.k. 8To/70/2012-408 zo dňa 02.10.2012. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaná
si žalovaný nárok na náhradu škody neuplatnila v subjektívnej trojročnej lehote, plynúcej podľa §
19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. odo dňa doručenia resp. oznámenia rozhodnutia, ktorým mala byť

škoda spôsobená, resp. ktorým bolo takéto rozhodnutie zmenené alebo zrušené t. j. v danej veci
od doručenia resp. oznámenia uznesenia Okresného súdu Rožňava č.k. 8T/70/2012-408 zo dňa
02.10.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 02.10.2012, dňa 14.12.2012 teda minimálne od 15.12.2012.
Posledným dňom hmotnoprávnej lehoty na uplatnenie žalovaného nároku bol deň 15.12.2015 s tým,
že žalobkyňa navyše aj žiadosť o predbežné prerokovanie nároku doručila Ministerstvu vnútra SR

až dňa 17.05.2017, t. j. po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty, ktorá je v spojení so vznesenou
námietkou premlčania prekážkou pre vyhovenie žalobnému návrhu a preto súd žalobu v celom rozsahu
zamietol. Na uvedenom, vzhľadom na vyššie uvedené nič nemení ani argumentácia žalobkyne, podľa
ktorej podala žalobu v rámci objektívnej premlčacej lehoty, keďže, v čase podania žaloby jej už márne
uplynula subjektívna premlčacia doba. S touto argumentáciou sa stotožnil aj Krajský súd Košice v bode

58. svojho uznesenia. Žalobkyňa poukazuje na Uznesenie ústavného súdu ÚS SR I. ÚS 455/2012 - 37
o ktorom tvrdí, že je možné analogicky ho použiť aj na daný prípad. V citovanom rozhodnutí sa jedná
o iný predmet konania a predmetné uznesenie pojednáva o lehote týkajúcej sa ústavnej sťažnosti, nie
civilnej žaloby o náhradu škody, preto nie je možná žiadna analógia.

37. Záverom súd dáva do pozornosti, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy nie je
absolútne, ale práve v záujme zaistenia právnej istoty (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy)
podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (napr. nález ÚS SR z
16. 12. 2008, sp. zn. II. ÚS 467/08) . K takýmto zákonným predpokladom pritom nepochybne patrí aj

uplatnenie nároku na náhradu škody v zákonom stanovenej premlčacej dobe. Vzhľadom na zamietnutie
žaloby z dôvodu premlčania žalovaného nároku sa súd nezaoberal skúmaním ďalších zákonných
predpokladov pre uplatnenie žalovaného nároku žalobkyňou obšírne popísaných v žalobe. ( Krajský súd
Bratislava, sp. zn. 7Co/549/2015, zo dňa 17.02.2016).38. Výrok o náhrade trov konania sa opiera o ustanovenie § 255 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku,
podľa ktorého: (1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala

strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadnazostránnemánanáhradutrovkonaniaprávo,§257Civilnéhosporovéhoporiadku,podľaktorého
výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa; v spojení
s ustanovením § 262 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku: (1) O nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

39. Ustanovenie § 257 CSP upravuje moderačné právo súdu, ktoré sa uplatňuje výnimočne, pričom
výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Úspešnou
stranou sporu v konaní bola strana žalovaného ( oboch pôvodne žalovaných), ktorá by tak mala nárok

na náhradu trov konania voči neúspešnej žalobkyni. Súd však aplikoval ustanovenie § 257 CSP, a
úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, a to z dôvodov hodných osobitného
zreteľa spočívajúcich v povahe a okolnostiach sporu, kedy sa žalobkyňa domáhala náhrady škody -
vyplatením nemajetkovej ujmy v peniazoch a to spoločne a nerozdielne od žalovaných - Ministerstva
vnútra SR a Generálnej prokuratúry SR titulom nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia a

začatí trestného stíhania. Aj napriek jej neúspechu v súdnom konaní, vzhľadom na okolnosti a
povahu sporu a negatívne dopady na osobný ako aj profesionálny život žalobkyne, ktoré žalobkyňa
dôsledne špecifikovala vo svojej žalobe súd považoval za neprimerane tvrdé a v rozpore s princípom
spravodlivosti požadovať od žalobkyne v danej veci náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní od doručenia rozsudku, ktoré sa podáva
na Okresnom súd Rožňava a o odvolaní rozhodne Krajský súd v Košiciach.

Podľa ustanovenia § 363 Civilného sporového poriadku v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 Civilného sporového poriadku
odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo

ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa odseku 2 citovaného § odvolanie proti
rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej. Podľa odseku 3 citovaného § odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie

možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 125 ods. 1,2,3 Civilného sporového poriadku podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej
podobe alebo v elektronickej podobe. (2) Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez
autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej

podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na
podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. (3) Podanie urobené v listinnej
podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami
mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie

urobil.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (č. 233/1995 Z.z. - Exekučného poriadku).