Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. apríl 2019

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 10Cpr/4/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114216638
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Káčerová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2019:1114216638.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I pred sudkyňou JUDr. Danou Káčerovou v právnej veci žalobcu: C.. R. C.. Ľ. C.,

G..,J.K.Č..XX,XXXXXG.,zastúpeného:JUDr.JánČarnogurský,advokát,sosídlomGrösslingová6-8,
811 09 Bratislava proti žalovanému: Ústav pamäti národa, so sídlom Miletičova č. 19, P.O.BOX 29, 820
18 Bratislava, zastúpeného: JUDr. Ing. Branislav Pecho, PhD., advokát, so sídlom Piaristická č. 2, 949
01 Nitra, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o priznanie nároku na náhradu mzdy v
sume 53.358,48 € brutto titulom neplatne skončeného pracovného pomeru spolu s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Súd určuje, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 06.05.2015 zo strany žalovaného je neplatná a
pracovný pomer medzi stranami sporu trvá.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 53.358,48 € brutto v lehote 15 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku.
Súd žalobu vo zvyšku z a m i e t a.
Súd žalobcovi vo vzťahu k žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania sto percent (100%).

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 6.6.2014 sa domáhal určenia, že skončenie pracovného
pomeru výpoveďou, zo strany žalovaného zo dňa 6.5.2014, je neplatné a pracovný pomer medzi
stranami sporu trvá. Svoju žalobu odôvodnil na tom skutkovom základe, že u žalovaného pracoval
od 15.7.2003 ako odborný referent. Odo dňa 1.9.2007 bol žalobca riaditeľom Sekcie dokumentácie

žalovaného,nazáklademenovaniapredseduSprávnejradyžalovanéhoapredchádzajúcehoschválenia
Správnou radou žalovaného. Predseda Správnej rady žalovaného žalobcu, listom zo dňa 31.1.2014,
odvolal z funkcie riaditeľa Sekcie dokumentácie, predmetný list žalobca prevzal dňa 4.2.2014 a pri
prebratí uvedeného listu, žalobca písomne žalovanému oznámil, že odvolanie z funkcie neprijíma z
dôvodu jeho nezákonnosti a zároveň žiadal žalovaného, aby mu naďalej prideľoval prácu podľa platnej
pracovnej zmluvy. Žalovaný požiadavku žalobcu neakceptoval, ponúkol žalobcovi náhradnú prácu,
ktorú ponuku žalobca odmietol z dôvodu, že odvolanie z jeho funkcie považuje za neplatné. Následne

žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom výpoveďou zo dňa 6.5.2014, podľa ustanovenia § 63
ods. 1, písm. d/, bod 2. Zákonníka práce.
Žalobca v žalobe poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný bol zriadený zákonom č. 553/2002 Z.z. o
sprístupnení dokumentov, o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu
pamäti národa (ďalej Zákona v príslušnom gramatickom tvare). Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 uvedeného
zákona podrobnosti o vzniku a činnosti organizačných zložiek, o ich postavení a vzťahu medzi nimi
upravujú Stanovy žalovaného. Žalobca v žalobe poukázal na článok 4. ods. 2, písm. d/ Stanov

žalovaného, podľa ktorého predseda Správnej rady predkladá Správnej rade na schválenie návrhy
na prijímanie a prepúšťanie pracovníkov do a z pracovného pomeru, a na menovanie a odvolanie
zamestnancov žalovaného do funkcií zriadených Stanovami. Funkcia riaditeľa sekcie žalovaného je
upravená článkom 6. Stanov. Skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného bolo zdôvodu, že žalobca prestal spĺňať požiadavky podľa ustanovenia § 42 ods. 2 Zákonníka práce, podľa
ktorého pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou, ak osobitný predpis ustanovuje
voľbu alebo vymenovanie ako predpoklad vykonávania funkcie štatutárneho orgánu. Žalobca v žalobe

uviedol, že u žalovaného nebol v postavení štatutárneho orgánu, preto použitie tohto ustanovenia,
ako dôvodu skončenia pracovného pomeru, neprichádzalo do úvahy. Ďalšia časť ustanovenia §
42 ods. 2 Zákonníka práce upravuje prípad, ak vnútorný predpis zamestnávateľa ustanovuje voľbu
alebo vymenovanie ako požiadavku vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej
pôsobnosti štatutárneho orgánu. Pracovný pomer s týmto zamestnancom sa zakladá písomnou

pracovnou zmluvou až po jeho zvolení alebo vymenovaní. Žalobca v tomto kontexte poukázal v
žalobe na článok 2 Štatútu žalovaného zo dňa 29.3.2010, podľa ktorého štatutárnym orgánom
žalovaného je predseda Správnej rady. Podľa článku 4 ods. 2 písm. a/ Stanov žalovaného zo dňa
23.7.2007 predseda Správnej rady priamo riadi vedúcich sekretariátu, Sekcie informatiky, Sekcie
archívu, Oddelenia sprístupnenia dokumentov, Oddelenia ekonomiky a správy, Sekciu vedeckého
výskumu. Naproti tomu, podľa článku 5 Stanov, podpredseda Správnej rady žalovaného priamo riadi

vedúcich Sekcie dokumentácie, Evidencií a Referátu Oral History. Žalobca v žalobe, s poukazom na
uvedený článok 5 Stanov žalovaného konštatoval, že v rámci organizačnej štruktúry žalovaného, ako
riaditeľ Sekcie dokumentácie, nepodliehal štatutárnemu zástupcovi žalovaného - predsedovi Správnej
rady, ale podpredsedovi Správnej rady, teda žalobca mal za to, že ustanovenie § 42 ods. 2 Zákonníka
práce sa na neho nevzťahovalo a žalovaný s ním nemohol skončiť pracovný pomer výpoveďou podľa

ustanovenia § 63 ods. 1, písm. d/ bod 2. Zákonníka práce.
Žalobca v žalobe taktiež poukázal na skutočnosť, že podľa článku 2 ods. 2 písm. d/ Stanov žalovaného,
predseda Správnej rady predkladá Správnej rade na schválenie návrhy na prijímanie a prepúšťanie
pracovníkovdoazpracovnéhopomeru,namenovanieaodvolaniezamestnancovžalovanéhodofunkcií
zriadených Stanovami žalovaného. Štatutárny zástupca žalovaného disponoval platným stanoviskom

Správnej rady k menovaniu žalobcu do funkcie riaditeľa Sekcie dokumentácie, ale takýmto kladným
stanoviskom nedisponoval vo vzťahu k odvolaniu žalobcu z funkcie riaditeľa Sekcie dokumentácie.
Žalobca v žalobe uviedol, že Správna rada žalovaného vyjadrila nesúhlas s odvolaním žalobcu z funkcie
riaditeľa Sekcie dokumentácie u žalovaného. Žalobca taktiež poukázal v žalobe na stanovisko Dozornej
rady žalovaného, v ktorom boli konštatované nedostatky v konaní predsedu Správnej rady vo vzťahu

k odvolávaniu vedúcich zamestnancov. Tieto skutočnosti sú ďalším dôvodom neplatnosti výpovede z
pracovného pomeru. Žalobca v žalobe poukázal taktiež na obsah článku 2 ods. 1 písm. b/ Štatútu
žalovaného, podľa ktorého orgánom žalovaného je aj Výbor ústavu. Podľa článku 4 ods. 1 Štatútu Výbor
zabezpečuječinnosťžalovanéhopriplneníúlohpodľazákonaapodľarozhodnutíSprávnejrady.Žalobca
uviedol v žalobe, že bol zvolený za člena Výboru. Podľa článku 4 ods. 2 Štatútu, členov Výboru môže

odvolať Správna rada len podľa ustanovenia § 13 ods. 4 Zákona, z dôvodov uvedených v ustanovení §
12 ods. 3 Zákona vtedy, ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin alebo, ak po dobu najmenej šiestich
mesiacov nevykonáva svoju funkciu. Podľa ustanovenia § 13 ods. 6 Zákona, členovia Výboru, okrem
predsedu Výboru, sú zamestnancami žalovaného.
Podľa ustanovenia § 54 Zákonníka práce žalovaný nemohol zmeniť pracovnú zmluvu uzatvorenú so

žalobcom z funkcie riaditeľa sekcie na inú funkciu, a taktiež nemohol so žalobcom rozviazať pracovný
pomer z dôvodu, že bol žalobca členom Výboru žalovaného. Žalobca teda mal za to, že výpoveď je
neplatná aj z dôvodu jej rozporu so zákonom.
Žalobca taktiež uviedol, že u žalovaného pôsobí nezávislá Odborová organizácia DIALÓG, ktorej je
žalobca členom odborového orgánu. Žalovaný požiadal odborovú organizáciu o udelenie súhlasu s

výpoveďou z pracovného pomeru so žalobcom, no odborová organizácia žalovanému listom zo dňa
23.4.2014 oznámila, že neudeľuje súhlas žalovanému vo vzťahu ku skončeniu pracovného pomeru so
žalobcom. Žalobca v tomto kontexte poukázal na znenie ustanovenia § 240 ods. 8 Zákonníka práce, a
teda výpoveď z pracovného pomeru považuje, aj s poukazom na toto ustanovenie, za neplatnú.
Pracovný pomer založený u žalovaného sa spravuje ustanoveniami Zákonníka práce.

Žalobca súdu spolu so žalobou doručil listinné dôkazy: pracovnú zmluvu uzatvorenú so žalovaným dňa
14.7.2003; pracovnú náplň; menovací dekrét zo dňa 24.8.2007; rozhodnutie o odvolaní z funkcie zo
dňa 31.1.2014; výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 6.5.2014; Stanovy žalovaného zo dňa 23.3.2007;
Štatút žalovaného zo dňa 29.3.2010; odpoveď nezávislej odborovej organizácie DIALÓG na žiadosť
žalovaného o udelenie predchádzajúceho súhlasu so skončením pracovného pomeru so žalobcom,

doručenúžalovanémudňa25.4.2014;oznámeniezodňa6.5.2014,ktorýmžalobcažalovanémuoznámil,
že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával; stanovisko Dozornej rady žalovaného zo dňa
11.2.2014 k podnetu zo dňa 4.2.2014.2. Žalovaný súdu dňa 15.8.2014 doručil písomné vyjadrenie k obsahu žaloby, v zmysle ktorého žiadal
žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaný konštatoval, že medzi stranami sporu
bol založený pracovný pomer uzavretím pracovnej zmluvy 14.7.2003, pracovný pomer vznikol dňom

15.7.2003.Následnežalovanývovyjadreníuviedol,žepredsedaSprávnejradyžalovanéhorozhodnutím
č. 4 zo dňa 31.5.2007 poveril žalobcu dočasným vedením Sekcie dokumentácie Ústavu pamäti národa,
s účinnosťou od 1.6.2007 do odvolania. Následne predseda Správnej rady rozhodnutím č. 7 zo dňa
24.8.2007 vymenoval žalobcu za riaditeľa Sekcie dokumentácie žalovaného s účinnosťou od 1.9.2007
až do odvolania. Dňa 31.1.2014 predseda Správnej rady vydal rozhodnutie, ktorým žalobcu odvolal

z funkcie riaditeľa Sekcie dokumentácie žalovaného ku dňu 4.2.2014. Predmetné rozhodnutie bolo
žalobcovi doručené dňa 4.2.2014. Žalovaný konštatoval, že žalobca pri preberaní rozhodnutia sa
písomne vyjadril v tom smere, že odvolanie považuje za nezákonné a zároveň požiadal žalovaného o
prideľovanie práce.
Žalovaný zastával názor, že žalobcu bol oprávnený z jeho funkcie odvolať štatutárny zástupca
žalovaného, a neexistujú žiadne zákonné dôvody, ktoré by mali za následok neplatnosť tohto

jednostranného právneho úkonu. Žalovaný sa nestotožnil s obranou žalobcu, že odvolanie žalobcu z
funkcie riaditeľa Sekcie dokumentácie štatutárnym zástupcom žalovaného bolo podmienené súhlasom
Správnej rady žalovaného. Podľa názoru žalovaného absencia súhlasu Správnej rady s odvolaním
žalobcu z funkcie riaditeľa Sekcie dokumentácie nemá žiaden vplyv na platnosť odvolania žalobcu
štatutárnym zástupcom žalovaného. Žalovaný pri svojej obrane poukázal na ustanovenie § 17 ods. 2

Zákonníka práce a na ustanovenie § 34 Občianskeho zákonníka. Žalovaný poukázal pri svojej obrane
aj na to, že Stanovy žalovaného idú nad rámec zákonného splnomocnenia a odporujú Zákonu o pamäti
národa.
Žalovaný uviedol, že žalobca bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej
pôsobnosti štatutárneho orgánu. Žalovaný zastával názor, že štatutárny orgán žalovaného priamo

riadi vedúceho Sekcie dokumentácie. Na preukázanie svojho tvrdenia žalovaný doručil súdu viacero
listinných dôkazov. Žalovaný uviedol, že štatutárny orgán žalovaného žalobcovi priamo zadával úlohy,
nariaďoval povinnosti a usmerňoval činnosť žalobcu, ako riaditeľa Sekcie dokumentácie. Žalovaný
poukázal na rozdeľovník, kde sú zahrnuté všetky organizačné zložky žalovaného. Podľa vyjadrenia
žalovaného žalobca, ako riaditeľ Sekcie dokumentácie, patril medzi vedúcich zamestnancov ,,v prvej

línii" a spolu s ostatnými vedúcimi zamestnancami, v obdobnom postavení, podliehal priamej riadiacej
pôsobnosti predsedu Správnej rady. Žalovaný taktiež poukázal na tú skutočnosť, že podpisoval
žalobcom predkladané dovolenkové lístky. Žalovaný článok 5 ods. 2 Stanov, na obsah ktorého sa
odvolával žalobca, považuje za neplatný, porušujúci zákonné splnomocnenie ustanovenia § 9 ods. 1
Zákona o pamäti národa a zároveň nezákonne zasahuje do právomocí a oprávnení štatutárneho orgánu,

ktorému riadenie žalovaného vyplýva zo Zákona o pamäti národa, Občianskeho zákonníka a Zákonníka
práce. Žalovaný mal za to, že Stanovy žalovaného nie sú oprávnené upravovať právomoci predsedu
Správnej rady a podpredsedu Správnej rady. Taktiež poukázal na tú skutočnosť, že podľa ustanovenia
§ 12 ods. 1 Zákona o pamäti národa predseda Správnej rady je volený Národnou radou Slovenskej
republiky, zatiaľ čo podpredseda Správnej rady je volený samotnou Správnou radou. Podľa názoru

žalovaného je absurdné, aby Správna rada v Stanovách z vlastnej vôle neoprávnene vyčleňovala časť
vedúcich zamestnancov z priamej podriadenosti štatutárneho orgánu a priradila ich k osobe, ktorú sama
volí. Teda vedúcich zamestnancov, uvedených v článku 5 ods. 2 Stanov, podľa názoru žalovaného,
nemožno odňať z priamej riadiacej pôsobnosti predsedu Správnej rady.
Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že po odvolaní žalobcu z funkcie vynaložil značnú snahu na dosiahnutie

dohody so žalobcom a vyvinul úsilie, aby bola žalobcovi ponúknutá čo najvhodnejšia odborná práca,
ktorá by mu umožňovala ďalšie odborné pôsobenie u žalovaného. Žalobcovi bola ponúknutá pozícia
odborného referenta na Sekcii dokumentácie, teda v rovnakej sekcii, s rovnakou náplňou práce
akú vykonával žalobca pred jeho menovaním do funkcie. Žalobcovi bolo ponúkané vhodné finančné
ohodnotenie, bola mu ponúknutá základná mzda vo výške 950,- € spolu s osobným príplatkom vo výške

150,- €. Žalovaný ponuku pracovného miesta prezentoval žalobcovi spolu s odovzdaním rozhodnutia
o jeho odvolaní, túto ponuku žalobca odmietol, no žalovaný žalobcovi poskytol dodatočnú lehotu na
vyjadrenie sa k ponúkanému pracovnému zaradeniu do dňa 5.2.2014. Žalovaný opäť ponúkol žalobcovi
pracovné miesto výzvou zo dňa 10.2.2014, v ktorej žalovaný prezentoval záujem, aby žalobca zotrval v
pracovnom pomere u žalovaného a poskytol žalobcovi lehotu päť pracovných dní na vyjadrenie. Zároveň

žalovaný žalobcu upozornil, že v prípade odmietnutia dohody nebude možné od žalovaného spravodlivo
požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Pracovné miesto žalovaný žalobcovi ponúkol ešte
písomnou výzvou zo dňa 24.3.2014, ktorú žalobca odmietol prevziať z dôvodu, že bol z funkcie riaditeľa
Sekcie dokumentácie neplatne odvolaný. Žalovaný konštatoval, že vynaložil všetko úsilie, aby ponúkolžalobcovi vhodné pracovné miesto, no žalobca tým, že ponúkané pracovné miesto opakovane neprijal
ohrozoval činnosť žalovaného, ignoroval a spochybňoval rozhodnutia štatutárneho orgánu žalovaného.
Žalovaný konštatoval, že pred doručením výpovede z pracovného pomeru požiadal nezávislú odborovú

organizáciu DIALÓG a Zamestnaneckú radu žalovaného o udelenie predchádzajúceho súhlasu so
skončením pracovného pomeru so žalobcom, a to z dôvodu, že žalobca bol členom odborového orgánu.
Žiadosti žalovaného vyhovené nebolo a súhlas nebol daný.
Žalovaný dňa 6.5.2014 doručil žalobcovi výpoveď podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d/ bodu 2.
Zákonníka práce. Žalovaný, aj napriek nesúhlasu odborovej organizácie so skončením pracovného

pomeru so žalobcom výpoveďou poukázal na ustanovenie § 240 ods. 10 Zákonníka práce, podľa
ktorého, ak zástupcovia zamestnancov odmietli udeliť súhlas, podľa ods. 9 Zákonníka práce, a ak sú
ostatné podmienky výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru splnené a súd v spore
podľa ustanovenia § 77 zistí, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával, je výpoveď alebo okamžité skočenie pracovného pomeru platné. Žalovaný v tomto
kontexte poukázal na to, že stav, ktorý vznikol po odvolaní žalobcu z jeho funkcie a neochota žalobcu

prijať ponúknutú prácu, má za následok nemožnosť spravodlivo požadovať od žalovaného, aby žalobcu
naďalej zamestnával. Žalovaný uviedol, že je verejnoprávnou ustanovizňou a predseda Správnej rady
je ako štatutárny orgán zodpovedný za jej fungovanie, aj za hospodárnosť pri jej riadení. Nie je preto
možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby zamestnával žalobcu ako odvolaného vedúceho
pracovníka, ktorý odmieta všetky snahy žalovaného o riešenie tejto situácie dohodou, a ktorý odmieta

akúkoľvek ponúkanú prácu, okrem pozície riaditeľa Sekcie, z ktorej bol odvolaný a na strane druhej
poberá nadštandardnú mzdu, ktorá mu podľa mzdového poriadku neprináleží.
Žalovaný považoval za špekulatívnu a účelovú obranu žalobcu, že s ním nebolo možné rozviazať
pracovný pomer z dôvodu jeho členstva vo Výbore. Žalovaný má zato, že ustanovenie § 59 a nasl.
Zákonníka práce sa vzťahujú aj na zamestnancov, ktorí sú zároveň členmi Výboru.

Žalovaný vo vyjadrení konštatoval, že dodržal zákonný postup, ktorý bol potrebný na odvolanie žalobcu
z jeho funkcie a vo vzťahu k ukončeniu pracovného pomeru so žalobcom doručenou výpoveďou podľa
ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d/ bodu 2. Zákonníka práce.
Žalovaný spolu s vyjadrením doručil súdu listinné dôkazy: rozhodnutie č. 4 predsedu Správnej
rady Ústavu pamäti národa zo dňa 31.5.2007, ktorým poveril žalobcu dočasným vedením Sekcie

dokumentácie Ústavu pamäti národa s účinnosťou od 1.6.2007 do odvolania; rozhodnutie č. 7 predsedu
Správnej rady Ústavu pamäti národa zo dňa 24.8.2007, ktorým žalobcu menoval za riaditeľa Sekcie
dokumentácieÚstavupamätinárodasúčinnosťouod1.9.2007aždoodvolania;oznámenieorozhodnutí
predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa, o personálnych zmenách zo dňa 7.2.2014, v zmysle,
ktoréhodňom4.2.2014predsedaSprávnejradyodvolalžalobcuzfunkcieriaditeľaSekciedokumentácie;

mzdový poriadok žalovaného; záznam o personálnom pohovore zo dňa 4.2.2014; výzvu doručovanú
žalobcovi na vyjadrenie sa k ponúknutej práci zo dňa 10.2.2014 spolu s doručenkou; platový výmer
žalobcu č. 12 zo dňa 4.2.2014; výzvu doručovanú žalobcovi na vyjadrenie sa k ponúkanej práci zo
dňa 24.3.2014; záznam o personálnom pohovore so žalobcom zo dňa 24.3.2014; žiadosť žalovaného
o udelenie predchádzajúceho súhlasu so skončením pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou zo

dňa 7.4.2014 doručovanú nezávislej odborovej organizácii DIALÓG spolu s doručenkou; výpoveď z
pracovného pomeru doručovanú žalobcovi; listinný dôkaz s označením Sťažnosť predsedovi Správnej
rady na konanie žalobcu zo dňa 16.4.2014 doručovanú P.. A. žalovanému; listinný dôkaz s označením
Riešenie sťažnosti P.. P.. A., G.. na konanie žalobcu zo dňa 13.5.2014; e-mailovú dokumentáciu;
rozhodnutie č. 7 predsedu Správnej rady žalovaného zo dňa 22.12.2009; rozhodnutie č. 10 predsedu

Správnej rady žalovaného zo dňa 21.12.2010; pracovný pokyn č. 1 predsedu Správnej rady žalovaného
zo dňa 31.1.2011; pracovný pokyn č. 2 predsedu Správnej rady žalovaného zo dňa 1.2.2012; pracovný
pokyn č. 5 predsedu Správnej rady žalovaného zo dňa 18.12.2012; pracovný pokyn č. 1 predsedu
Správnej rady žalovaného zo dňa 31.1.2013; pracovný pokyn č. 11 predsedu Správnej rady žalovaného
zo dňa 14.5.2013; pracovný pokyn č. 12 predsedu Správnej rady žalovaného zo dňa 22.5.2013;

rozhodnutie č. 3 predsedu Správnej rady žalovaného zo dňa 19.6.2013; rozhodnutie č. 1 predsedu
Správnej rady žalovaného zo dňa 14.3.2014; dovolenkové lístky vyplnené žalobcom a podpísané
štatutárnym zástupcom žalovaného.
3. Súd na návrh žalovaného uznesením č.k. 10Cpr 4/2014-197 zo dňa 14.3.2016, potvrdeným
rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č.k. 2CoPr 3/2017-218 zo dňa 28.4.2017 konanie prerušil do

právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom v Pezinku pod sp. zn. 6Cpr 1/2015, ktorý
rozhodoval o návrhu žalovaného, ktorý bol v uvedenom konaní v postavení žalobcu a ktorý sa domáhal
určenia platnosti odvolania žalobcu, ktorý bol v uvedenom konaní v procesnom postavení žalovaného
z funkcie riaditeľa Sekcie dokumentácie. Okresný súd Pezinok žalobu žalobcu rozsudkom č.k. 6Cpr1/2015-92 zo dňa 13.9.2016 zamietol a následne žalobca žalobu počas odvolacieho konania zobral
v celom rozsahu späť. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 6CoPr 5/2017-136 zo dňa 28.3.2018
pripustil späťvzatie žaloby, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a konanie zastavil. Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňa 18.6.2018.
Súd následne pokračoval v prerušenom konaní.
4. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia,
popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany
na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky (§ 149 CSP). Strany majú povinnosť pravdivo a

úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných
a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (§ 150 ods.1,2
CSP). Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak
strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o
predmetnýchskutkovýchokolnostiach,inakjepopretieneúčinné(§151ods.1,2CSP).Stranysúpovinné
uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného

útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr,
ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak
by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,

ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP).
5. Strany sporu počas vedenia konania zotrvali na svojich skutkových a právnych tvrdeniach uvádzaných
súdom v bodoch 1. a 2. odôvodnenia rozsudku.
6. Žalobca písomným podaním doručeným súdu dňa 20.2.2015 požiadal súd o pripustenie rozšírenia
žaloby z dôvodu, že žalobca si vo vzťahu k žalovanému uplatnil aj mzdový nárok, titulom neplatne

skončeného pracovného pomeru. Spolu s týmto písomným podaním žalobca súdu doručil aj platový
výmer č. 11 platný od 1.7.2012, v zmysle ktorého poberal žalobca zmluvný plat vo výške 1.500,- €.
Súd na pojednávaní konanom dňa 6.5.2015, ktorého sa zúčastnili žalobca a právni zástupcovia strán
sporu, pripustil rozšírenie žaloby o druhý petit, v zmysle písomného podania žalobcu, tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy 1.500,- € brutto mesačne od 1.9.2014 do umožnenia

nástupu do práce s 5,15% úrokom z omeškania ročne od splatnosti mzdy do zaplatenia. Súd upustil
od vypracovania písomnej formy uznesenia z dôvodu, že žalobca a právni zástupcovia strán sporu boli
na pojednávaní prítomní.
Žalobca počas vedenia konania písomným podaním doručeným súdu dňa 7.2.2019 opäť požiadal súd o
pripustenie zmeny druhej časti petitu žaloby, vo vzťahu k uplatnenému mzdovému nároku tak, že žiadal,

aby súd žalovaného zaviazal na náhradu mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru od
1.9.2014 do umožnenia žalobcovi nastúpiť do práce, v sume 1.482,18 € brutto mesačne s 5,15% úrokom
z omeškania od strednej doby splatnosti do zaplatenia. Výšku uplatneného mzdového nároku žalobca
upravil na základe mzdového listu za rok 2014 v zmysle ustanovenia § 134 ods. 2 Zákonníka práce.
Žalobca písomným podaním doručeným súdu dňa 18.2.2019 uplatnený mzdový nárok vyšpecifikoval

spolu s príslušenstvom za obdobie od 11.9.2014 do 11.9.2017. Písomným podaním doručeným súdu
dňa 8.3.2019 a v zmysle prednesu na pojednávaní, konanom dňa 11.3.2019, žalobca uplatnený mzdový
nárok vyšpecifikoval tak, že žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie náhrady mzdy titulom
neplatného skončenia pracovného pomeru za tridsaťšesť mesiacov od 1.8.2014 do 31.7.2017 v sume
53.358,48 € brutto spolu s úrokom z omeškania v písomnom podaní špecifikovanom. Žalobca uviedol,

že výplatný termín u žalovaného je desiaty deň kalendárneho mesiaca, a vždy od jedenásteho dňa
v kalendárnom mesiaci sa žalovaný dostáva do omeškania s vyplatením mzdového nároku. Úrok z
omeškania zo žalovaného peňažného plnenia žalobca vyšpecifikoval vo výške 5,05% za obdobie od
10.9.2014 do 15.3.2016, vo výške 5,00% od 16.3.2016 do zaplatenia. Súd zmenu druhej časti petitu
žalobypripustilnapojednávaníkonanomdňa11.3.2019aupustilodpísomnéhovypracovaniauznesenia

z dôvodu, že žalobca a právni zástupcovia strán sporu boli na pojednávaní prítomní. Žalovaný výšku
priemerného mesačného zárobku v sume 1.482,18 € brutto nerozporoval. Súd preto v tomto smere
upustil od realizácie prepočtu uplatneného nároku.
7. Žalovaný vo vzťahu k uplatnenému mzdovému nároku žalobcom, na pojednávaní konanom dňa
11.3.2019, žiadal súd, aby nárok na náhradu mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru

začas presahujúci dvanásť mesiacov žalobcovi nepriznal, resp. tento nárok znížil z dôvodu, že žalobca
neprijal žalovaným ponúkanú prácu, v zmysle pracovnej zmluvy, ako aj vzhľadom na skutočnosť,
že podľa predložených listinných dôkazov sa žalobca od februára 2015 nezaujímal o zamestnanie,
respektíve, ak sa žalobca zaujímal o zamestnanie, nepreukázal s akým výsledkom. Žalovaný žiadal,aby súd žalobcovi nepriznal nárok na náhradu mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru
spolu s príslušenstvom - s úrokom z omeškania s poukazom na platnú právnu úpravu v čase skončenia
pracovného pomeru so žalobcom.

8. Z obsahu listinného dôkazu zo dňa 31.1.2014 vyplýva, že štatutárny zástupca žalovaného - predseda
Správnej rady žalovaného vydal rozhodnutie o odvolaní žalobcu z funkcie riaditeľa Sekcie dokumentácie
žalovaného ku dňu 4.2.2014. Z obsahu predmetného listinného dôkazu mal súd preukázané, že
predmetné rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 4.2.2014, a zároveň žalobca do predmetného
rozhodnutia, v časti s označením prevzal, uviedol, že predmetné odvolanie neprijíma z dôvodu jeho

nezákonnosti, a zároveň požiadal žalovaného, aby mu prideľoval prácu podľa platnej pracovnej zmluvy.
Z obsahu listinného dôkazu s označením Žiadosť o udelenie predchádzajúceho súhlasu so skončením
pracovného pomeru zo dňa 23.4.2014 vyplýva, že žalovanému nezávislá odborová organizácia DIALÓG
oznámila, že neudeľuje súhlas so skončením pracovného pomeru výpoveďou so žalobcom, v zmysle
ustanovenia § 240 ods. 9 Zákonníka práce.
Z obsahu listinného dôkazu s označením Výpoveď z pracovného pomeru, v zmysle ustanovenia §

63 ods. 1 písm. d/, bod 2. Zákonníka práce zo dňa 6.5.2014 vyplýva, že predmetná písomnosť
bola žalobcovi doručená dňa 6.5.2014, výpovedný dôvod bol v písomnej výpovedi špecifikovaný tak,
že ku dňu 4.2.2014 bol žalobca odvolaný z funkcie riaditeľa Sekcie dokumentácie žalovaného, čím
prestal spĺňať požiadavku na výkon funkcie, podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce. Z obsahu listinného
dôkazu ďalej vyplýva, že zamestnávateľ žalobcovi ponúkol pre žalobcu čo najvhodnejšiu odbornú

prácu, ktorá by umožňovala odborné pôsobenie žalobcu u žalovaného z pozície odborného referenta
na Sekcii dokumentácie žalovaného. Z obsahu listinného dôkazu ďalej vyplýva, že žalobca odmietol
ponuku pracovného miesta, v dôsledku čoho žalovaný so žalobcom ukončil pracovný pomer. Z obsahu
listinného dôkazu ďalej vyplýva, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou bolo prerokované so
zamestnaneckou radou žalovaného dňa 15.4.2014.

Z obsahu listinného dôkazu zo dňa 6.5.2014, ktorý bol žalovanému doručený taktiež dňa 6.5.2014 mal
súd preukázané, že žalobca žalovanému oznámil, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával.
9. Medzi stranami nebolo sporné, že pracovný pomer bol založený uzavretím Pracovnej zmluvy dňa
14.7.2003, pracovný pomer žalobcovi u žalovaného vznikol dňom 15.7.2003, ktorý deň bol dohodnutý
ako deň nástupu do práce. Taktiež nebolo sporné, že žalobca bol, v zmysle menovacieho dekrétu zo

dňa 24.8.2007, menovaný za riaditeľa Sekcie dokumentácie u žalovaného ku dňu 1.9.2007.
10. Sporným medzi stranami sporu bolo, či žalobca bol platne odvolaný predsedom Správnej rady
žalovaného listom zo dňa 31.1.2014 z funkcie riaditeľa Sekcie dokumentácie, ktorý bol žalobcovi
doručený dňa 4.2.2014, a či žalovaný so žalobcom platne skončil pracovný pomer výpoveďou podľa
ustanovenia § 63 ods. 1, písm. d/ bod 2. Zákonníka práce. Vo vzťahu k uplatnenému mzdovému

nároku žalovaný samotnú výšku náhrady mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru
nerozporoval, no žiadal, aby súd žalobcovi mzdový nárok presahujúci obdobie dvanástich mesiacov
nepriznal, respektíve ho znížil a zároveň žiadal, aby súd žalobcovi mzdový nárok nepriznal spolu s
uplatneným úrokom z omeškania.
11. Podľa ustanovenia § 1 písm. a/ zákona č. 553/2002 Z.z. o sprístupnení dokumentov o činnosti

bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých
zákonov (zákon o pamäti národa) tento zákon upravuje zriadenie Ústavu pamäti národa,
Podľa ustanovenia § 7 ods.1,2,3 cit. zákona ústav pamäti národa (ďalej len "ústav") je verejnoprávna
ustanovizeň. Ústav je právnická osoba. Sídlo ústavu je Bratislava.
Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 cit. zákona podrobnosti o vzniku a činnosti organizačných zložiek, o ich

postavení a vzťahy medzi nimi upravujú stanovy ústavu.
Podľa ustanovenia § 10 ods. 1 cit. zákona orgány ústavu sú:
a) správna rada,
b) výbor,
c) dozorná rada.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 4 cit. zákona štatutárnym orgánom ústavu je predseda správnej rady.
Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 cit. zákona činnosť ústavu pri plnení úloh podľa tohto zákona a podľa
pokynov správnej rady zabezpečuje výbor.
Podľa ustanovenia § 13 ods. 4 cit. zákona funkciu predsedu výboru vykonáva podpredseda správnej
rady; ostatných členov výboru vymenúva správna rada na dobu šiestich rokov. Členov výboru môže

odvolať správna rada len z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3.
Podľa ustanovenia § 12 ods. 3 cit. zákona člena správnej rady môže odvolať ten orgán, ktorý ho
ustanovil, len vtedy, ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin alebo ak po dobu najmenej šiestich
mesiacov nevykonáva svoju funkciu.Podľa článku 1 bodu 2 Stanov žalovaného vyplýva, že Stanovy sú základným organizačným predpisom
Ústavu pamäti národa.
Podľa článku 4 bod 2, písm. a/ Stanov žalovaného predseda Správnej rady priamo riadi vedúcich

sekretariátu, sekcie informatiky, sekcie archívu, oddelenia sprístupňovania dokumentov, oddelenia
ekonomiky a správy, sekciu vedeckého výskumu.
Podľa článku 4 bod d/ Stanov žalovaného predseda Správnej rady predkladá Správnej rade na
schválenie návrhy na prijímanie a prepúšťanie pracovníkov do a z pracovného pomeru a na menovanie
a odvolanie zamestnancov Ústavu do funkcií zriadených týmito Stanovami.

Podľa článku 5 bod 2, 3 Stanov žalovaného, podpredseda Správnej rady Ústavu a predseda Výboru
priamo riadi vedúcich Sekcie dokumentácie, Evidencií, Referátu Oral History, navrhuje Správnej rade
menovanie a odvolávanie zamestnancov ústavu do funkcií zriadených týmito Stanovami a organizačnou
štruktúrou ústavu.
Podľa článku 2 ods. 1 Štatútu žalovaného orgánom ústavu je :
a/ Správna rada Ústavu,

b/ Výbor Ústavu
c/ Dozorná rada Ústavu.

Podľa článku 2 ods. 2 Štatútu Ústavu pamäti národa, štatutárnym orgánom ústavu je predseda Správnej
rady.

Podľa článku 3 ods. 5, písm. c/ Štatútu, správna rada je najvyšším orgánom ústavu do jej pôsobnosti
patrí najmä schvaľovať Stanovy ústavu a ich zmeny.

12. Súd sa predovšetkým zaoberal tým, či žalobca bol platne odvolaný predsedom Správnej rady

žalovaného listom zo dňa 31.1.2014 z funkcie riaditeľa Sekcie dokumentácie, predmetný list žalobca
prevzal dňa 4.2.2014.
Z obsahu listinného dôkazu - Stanov Ústavu pamäti národa z článku 1 bodu 2 vyplýva, že
Stanovy sú základným organizačným predpisom Ústavu pamäti národa. Z obsahu článku 4 bod a/
Stanov žalovaného vyplýva, že predseda Správnej rady priamo riadi vedúcich sekretariátu, sekcie

informatiky, sekcie archívu, oddelenia sprístupňovania dokumentov, oddelenia ekonomiky a správy,
sekciu vedeckého výskumu. Z obsahu článku 4 odseku 2 písmena d/ Stanov vyplýva, že štatutárny
zástupca žalovaného najmä predkladá Správnej rade na schválenie návrhy na prijímanie a prepúšťanie
pracovníkov do a z pracovného pomeru a na menovanie a odvolanie zamestnancov ústavu do funkcií
zriadených týmito stanovami. Podľa článku 5 bod 2, 3 Stanov žalovaného, podpredseda Správnej rady

Ústavu a predseda Výboru priamo riadi vedúcich Sekcie dokumentácie, Evidencií, Referátu Oral History
a navrhuje Správnej rade menovanie a odvolávanie zamestnancov ústavu do funkcií zriadených týmito
Stanovami a organizačnou štruktúrou ústavu.
Súd na základe vykonaného dokazovania má za preukázané, že žalobca bol neplatne odvolaný
štatutárnym zástupcom žalovaného z funkcie riaditeľa Sekcie dokumentácie. V prejednávanej veci

bolo potrebné rozlišovať priamu nadradenosť predsedu Správnej rady žalovaného voči organizačným
útvarom vymedzeným v stanovách čl. 4 ods. 2 písm. a/ Stanov žalovaného a nepriame riadenie
žalovaného ako celku. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 Zákona podrobnosti o vzniku a činnosti
organizačných zložiek, o ich postavení a vzťahy medzi nimi upravujú Stanovy žalovaného. Podľa čl.
5 ods. 2 Stanov žalovaného vedúceho Sekcie dokumentácie priamo riadi podpredseda Správnej rady

Ústavu a predseda Výboru. Podpredseda Správnej rady žalovaného zodpovedá predsedovi Správnej
rady podľa čl. 4 ods. 1 Stanov. Čiže predseda Správnej rady žalovaného a jeho štatutárny orgán
nepriamo riadi aj riaditeľa Sekcie dokumentácie, ale to už nestačí na uplatnenie ustanovenia § 42 ods. 2
ZP. Tento stav nemôže zmeniť ani osobné vyhlásenie predsedu Správnej rady žalovaného o vykonávaní
práce v priamej riadiacej pôsobnosti štatutára. Žalovaný v konaní nepreukázal ním tvrdenú okolnosť, že

článok 5 ods. 2 Stanov žalovaného je neplatný, pretože porušuje ustanovenie § 9 ods. 1 Zákona. Súd
konštatuje, že žiadny rozpor medzi Stanovami a Zákonom neexistuje. Zákon sám odkazuje v ustanovení
§ 9, že podrobnosti o vzniku a činnosti organizačných zložiek žalovaného, o ich postavení a vzťahy
medzi nimi upravujú Stanovy žalovaného. Článok 5 ods. 2 Stanov postavenie Sekcie dokumentácie a
vzťah podriadenosti upravuje.

Žalobca ako riaditeľ Sekcie dokumentácie podliehal priamej podriadenosti podpredsedovi Správnej
rady žalovaného. To, že štatutárny zástupca žalovaného - predseda Správnej rady, zadával žalobcovi
pracovné pokyny a vydával iné rozhodnutia ako predseda Správnej rady žalovaného, na ktoré žalovaný
počas konania poukazoval, sa týkajú zväčša činnosti žalovaného ako celku, preto je na mieste, ak je vrozdeľovníku žalovaného uvedená aj Sekcia dokumentácie. Pokiaľ ide o podpisy dovolenkových lístkov,
podpredseda Správnej rady nebol zamestnancom žalovaného, nebol trvale na pracovisku prítomný a
v jeho neprítomnosti bol oprávnený na podpis dovolenkového lístku žalobcu práve predseda Správnej

rady.
Podľa už citovaného ustanovenia § 9 ods. 1 Zák. č. 553/2002 Z. z. podrobnosti o vzniku a činnosti
organizačných zložiek, o ich postavení a vzťahy medzi nimi upravujú Stanovy Ústavu. Podľa čl. 4
ods. 2 písm. d/ Stanov žalovaného predseda Správnej rady predkladá Správnej rade na schválenie
návrhy na prijímanie a prepúšťanie pracovníkov do a z pracovného pomeru a na menovanie a

odvolanie zamestnancov Ústavu do funkcií zriadených týmito Stanovami. Čiže predseda Správnej rady
nepredkladá Správnej rade na schválenie samotné menovanie a odvolanie zamestnancov Ústavu do
funkcií zriadených Stanovami, ale iba návrhy. Až schválením návrhu na menovanie alebo odvolanie
zamestnanca sa z návrhu stáva rozhodnutie.
Žalovaný je právnickou osobou zriadenou zákonom, zákon v ustanovení § 9 ods. 1 odkazuje na
Stanovy žalovaného a Stanovy upravujú priebeh menovania a odvolania do a z funkcie spôsobom

vyššieuvedeným.Žalovanýsámnemáprávomocvyhlasovaťdanéustanovenie-splnomocneniezákona
za nezákonné. Štatutárny zástupca žalovaného vo vzťahu k žalobcovi, v zmysle článku 4 bod 2
písm. a/ platných Stanov žalovaného, nemal oprávnenie žalobcu odvolať z funkcie riaditeľa Sekcie
dokumentácie. Ak by aj takéto oprávnenie mal - Správna rada žalovaného neschválila návrh predsedu
žalovaného na odvolanie žalobcu z funkcie riaditeľa Sekcie dokumentácie, k jeho odvolaniu z tejto

funkcie ani nedošlo.
Súd má však za to, že vo vzťahu k odvolaniu žalobcu z funkcie riaditeľa Sekcie dokumentácie bol
oprávnený konať podpredseda Správnej rady, v zmysle citovaného článku 5 Stanov žalovaného,
ktorý však svoje oprávnenia vo vzťahu k žalobcovi za splnenia podmienok v Stanovách žalovaného
definovaných nevyužil.

Rovnaké stanovisko zaujali v tejto veci Správna rada žalovaného dňa 12.2.2014 a Dozorná rada
žalovaného dňa 11.2.2014.
Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca bol v rozhodnom období členom Výboru žalovaného.
Podľa ustanovenia § 13 ods. 4, veta druhá Zákona, členov výboru môže odvolať Správna rada len z
dôvodov uvedených v ustanovení § 12 ods. 3 Zákona. Dôvody na odvolanie člena Výboru Správnou

radou sú definované v ustanovení § 12 ods. 3 Zákona, a sú nimi- právoplatné odsúdenie člena výboru
za trestný čin alebo, ak po dobu najmenej šiestich mesiacov nevykonáva svoju funkciu.
Žalovaný v konaní nepreukázal splnenie podmienok na odvolanie žalobcu z jeho funkcie vo vzťahu k
ustanoveniu § 13 ods. 4 Zákona, ktorý ako člen Výboru žalovaného mohol byť odvolaný len za splnenia
podmienok § 12 ods. 3 Zákona.

Keďže žalovaný žalobcu neplatne odvolal z funkcie riaditeľa Sekcie dokumentácie, žalovaný ani nebol
oprávnený ponúkať žalobcovi pracovné miesto.
Ustanovenie § 42 ods. 2 Zákonníka práce sa na žalobcu nevzťahovalo a žalovaný so žalobcom nemohol
skončiť pracovný pomer výpoveďou podľa ustanovenia § 63 ods. 1, písm. d/ bod 2. Zákonníka práce.
Súd dodáva, že je síce pravdou, že nárok zastávať funkciu nie je nárokovateľný, ale odvolanie z funkcie

musí byť vykonané v súlade s platnou právnou úpravou, čo zo strany žalovaného dodržané nebolo -
(argumentácia vo vzťahu k obhajobe žalovaného počas konania a vo vzťahu k označenému rozhodnutiu
NS SR 5Cdo 223/2007)
13. Súd následne skúmal, či žalovaný so žalobcom skončil pracovný pomer výpoveďou zo dňa 6.5.2014
platne.

14. Podľa Článku 1 Zákonníka práce /ďalej ZP/ platného a účinného v rozhodnom období fyzické
osoby majú právo na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné
podmienky a na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania v súlade so zásadou rovnakého
zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (antidiskriminačný zákon). Tieto práva im patria bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie
z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti,
jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností,
viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho
pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia s

výnimkou prípadu, ak rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené povahou činností vykonávaných v
zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a
rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná.Podľa Článku 2, veta tretia ZP výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

Podľa Článku 9 ZP zamestnanci a zamestnávatelia, ktorí sú poškodení porušením povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, môžu svoje práva uplatniť na súde. Zamestnávatelia nesmú
znevýhodňovať a poškodzovať zamestnancov preto, že zamestnanci uplatňujú svoje práva vyplývajúce
z pracovnoprávnych vzťahov.
Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 ZP v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa,

ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu; zamestnávateľ, ktorý je
fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci.
Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány
zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených
organizačnými predpismi.
Podľa ustanovenia § 10 ods. 1 ZP právne úkony štatutárnych orgánov a poverených zamestnancov (§

9 ods. 1 a 2) zaväzujú zamestnávateľa, ktorý na základe týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti.
Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 ZP ak štatutárny orgán alebo poverený zamestnanec prekročil právnym
úkonom v pracovnoprávnych vzťahoch svoje oprávnenie, nezaväzujú tieto úkony zamestnávateľa, ak
zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že tento štatutárny orgán alebo poverený zamestnanec svoje
oprávnenie prekročil. To isté platí, ak právny úkon urobil zamestnanec zamestnávateľa, ktorý na to nebol

oprávnený zo svojej funkcie, ani tým nebol poverený.
Podľa ustanovenia § 14 spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych
vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.
Podľa ustanovenia § 15 ZP prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých
sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 ZP právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia
zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo
právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne
ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
Podľa ustanovenia § 59 ods. 1, písm. b/ ZP pracovný pomer možno skončiť výpoveďou

Podľa ustanovenia § 61 ods. 1 ZP výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj
zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

Podľa ustanovenia § 61 ods. 2 ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov

ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby
ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno
dodatočne meniť.

Podľa ustanovenia § 62 ods. 4 ZP práce výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď

z iných dôvodov ako podľa odseku 3, je najmenej dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u
zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok.

Podľa ustanovenia § 63 ods. 1, písm. d/, bod 2. ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď
iba z dôvodov, ak prestal spĺňať požiadavky podľa ustanovenia § 42 ods. 2.

Podľa ustanovenia § 42 ods. 2 ZP ak osobitný predpis ustanovuje voľbu alebo vymenovanie
ako predpoklad vykonávania funkcie štatutárneho orgánu alebo vnútorný predpis zamestnávateľa
ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako požiadavku vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca v
priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, pracovný pomer s týmto zamestnancom sa zakladá

písomnou pracovnou zmluvou až po jeho zvolení alebo vymenovaní.,

Podľa ustanovenia § 74 ZP výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú
výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný

prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej
žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,
že k prerokovaniu došlo.Podľa ustanovenia § 77 ZP neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ

uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

15. Súd skúmal, či zo strany žalovaného došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom
v zmysle výpovede zo dňa 6.5.2014.
16. Súd predovšetkým skúmal, či žalobca žalobu o určenie neplatnosti výpovede súdu doručil včas.

Súd konštatuje, že žalobca žalobu doručil súdu včas. Žalobcovi písomnosť s označením výpoveď z
pracovného pomeru bola doručená dňa 6.5.2014. Následne od prvého dňa kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po doručení výpovede začala plynúť výpovedná doba dva mesiace, ktorá uplynula dňa
31.7.2014. Žalobca sa mohol domáhať určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou
na súde, podľa ustanovenia § 77 ZP, najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný

pomer skončiť. Žalobca žalobu doručil súdu už dňa 6.6.2014.

Skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa - žalovaného vo vzťahu k
zamestnancovi - žalobcovi je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný
druhémuúčastníkovitohtopomeru,ktorýsmerujekuskončeniupracovnéhopomeru.Zákonníkprácepre

platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď musí byť písomná
a doručená zamestnancovi (citované ustanovenia § 61 ods. 1 ZP) inak je neplatná. Zamestnávateľ môže
dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v Zákonníku práce. Dôvod výpovede sa musí
vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď
neplatná (citované ustanovenia § 61 ods. 2 ZP). Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Výpoveď

musí byť vopred prerokovaná s príslušným odborovým orgánom (viď § 74 ods. 1 Zákonníka práce) inak
je neplatná.

Výpoveď doručená žalobcovi bola síce v písomnej forme, no výpoveď je neplatným právnym úkonom
z dôvodu, že výpovedný dôvod vo výpovedi nebol naplnený, keďže žalobca, tak súd uviedol v bode

12. odôvodnenia rozsudku bol neplatne odvolaný z funkcie riaditeľa Sekcie dokumentácie žalovaného
štatutárnym zástupcom žalovaného.

Súd taktiež dodáva, že skončenie pracovného pomeru so žalobcom nebolo prerokované a schválené
Správnou radou žalovaného podľa článku 4, písm. d/ Stanov.

Pred doručením výpovede žalobcovi žalovaný požiadal o prerokovanie skončenia pracovného pomeru
výpoveďou nezávislú odborovú organizáciu DIALÓG. Odborová organizácia neudelila súhlas so
skončením pracovného pomeru so žalobcom, ktorý bol členom odborového orgánu, čo oznámila
žalovanému listom zo dňa 23.4.2014.

Výpoveďzpracovnéhopomerujeneplatnáajspoukazomnaustanovenie§240ods.8Zákonníkapráce,
podľa ktorého zástupcovia zamestnancov sú v čase funkčného obdobia a počas šiestich mesiacov po
jeho skončení chránení proti opatreniam, ktoré by ich mohli poškodzovať vrátane skončenia pracovného
pomeru, a ktoré by boli motivované ich postavením alebo činnosťou.

Súd vo vzťahu k obrane žalovaného určil, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá a súd má za
to, že nemohol vyhovieť návrhu žalovaného, aby súd určil, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného
skončil. Súd má za to, že nenastali podmienky pre rozhodnutie podľa ustanovenia § 240 ods. 10
Zákonníka práce podľa ktorého, ak zástupcovia zamestnancov odmietli udeliť súhlas podľa odseku 9,

je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z tohto dôvodu
neplatné; ak sú ostatné podmienky výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru splnené
a súd v spore podľa ustanovenia § 77 zistí, že od zamestnávateľa nemôže spravodlivo požadovať, aby
zamestnanca naďalej zamestnával, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru platné.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný k výkonu funkcie riaditeľa Sekcie
dokumentácie žalobcom nikdy nemal výhrady. V pracovných hodnoteniach bol žalobca vždy hodnotený
kladne. Na zasadnutí zamestnaneckej rady žalovaného dňa 7.2.2014 predseda Správnej rady
žalovaného uviedol ako dôvod výpovede žalobcu, že chce mať okolo seba spolupracovníkov, ku ktorýmmá dôveru, a ktorí dôverujú jemu. Uviedol, že prácu žalobcu si váži, nechce so žalobcom skončiť
pracovný pomer a žalobca môže pracovať na úseku, na ktorom pracoval pred jeho menovaním do
funkcie riaditeľa sekcie a uviedol, že môže byť aj zástupcom riaditeľa. Štatutárny zástupca žalovaného

uviedol, že prácu žalobcu si váži a chcel so žalobcom naďalej spolupracovať.

Námietku nemožnosti spravodlivo požadovať od zamestnávateľa, aby zamestnanca ďalej zamestnával,
možno uplatniť len vtedy, ak ostatné právne dôvody výpovede sú splnené. Ako súd uviedol vyššie v
prejednávanom spore neboli splnené ostatné právne dôvody platnej výpovede.

17. Podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný
pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať,abyzamestnancanaďalejzamestnával.Zamestnávateľjepovinnýzamestnancoviposkytnúť

náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť

nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za
čas 36 mesiacov.
18. Keďže súd určil, že žalovaný so žalobcom pracovný pomer skončil neplatne a z vykonaného
dokazovania mal súd preukázané, že žalobca oznámil žalovanému, že skončenie pracovného pomeru

považuje za neplatné a žiadal žalovaného, aby ho naďalej zamestnával, súd žalobcovi priznal mzdový
nárok v uplatnenej sume 53.358,48 € brutto, a to z dôvodu, že žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný
- ak chcel skončiť so žalobcom pracovný pomer pristúpiť k jeho skončeniu s odbornou starostlivosťou.
Žalovaný pri rozviazaní pracovného pomeru nepostupoval v súlade so svojimi internými predpismi a v
súlade s kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce a so žalobcom pracovný pomer skončil neplatne.

19. Žalovaný v konaní nerozporoval žalobcom matematické ustálenie výšky náhrady mzdy v sume
53.358,48 € brutto. Žalobca pri určení mzdového nároku vychádzal zo mzdového listu za rok 2014
doručeného súdu žalovaným.
20. Žalobca si mzdový nárok uplatnil po uplynutí výpovednej doby, ktorá uplynula dňa 31.7.2014, t.j. odo
dňa 1.9.2014. Žalobca žalovanému oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával listom zo dňa

6.5.2014. Žalovaný v konaní žiadal, aby súd mzdový nárok žalobcovi priznal len za dvanásť mesiacov,
resp. nad dvanásť mesiacov priznaný nárok krátil.
21. Súd má za to, že žalobca si svoj mzdový nárok uplatnil v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka
práce, ktorého výšku vypočítal v súlade s ustanovením § 134 ZP v platnom znení.
22. Súd na základe vykonaného dokazovania žalobe v časti priznania mzdového nároku titulom

neplatného skončenia pracovného pomeru vyhovel a zaviazal žalovaného na náhradu mzdy vo výške
53.358,48 € brutto v prospech žalobcu. Súd žalobcovi priznal náhradu mzdy za celé obdobie tridsiatich
šiestich mesiacov. Žalobca v dôsledku neplatne skončeného pracovného pomeru sa usiloval nájsť si
adekvátnu prácu zodpovedajúcu jeho vzdelaniu a praxi. Súd neznížil výšku náhrady mzdy uplatnenej
žalobcom v konaní, nakoľko na základe vykonaného dokazovania má za to, že žalobca svojim konaním

nespôsobil daný stav. Žalovaný ako zamestnávateľ v rozpore s platnými Stanovami a s ustanoveniami
Zákonníka práce rozviazal so žalobcom pracovný pomer. Žalobcovi bez jeho zavinenia vznikol nárok na
náhradu mzdy, ktorý má povahu satisfakcie za neplatne skončený pracovný pomer a ide o prostriedok
voči zneužitiu postavenia zamestnávateľa voči zamestnancovi pri ukončovaní pracovných pomerov, kde
zamestnávateľ musí postupovať s odbornou starostlivosťou, čo v prejednávanej veci dodržané nebolo.

Súd taktiež uvádza, že z ustanovenia § 79 ods. 2 ZP účinného ku dňu doručenia výpovede dňa 6.5.2014
bola vypustená novelou Zákonníka práce povinnosť súdu v konaní o priznanie náhrady mzdy titulom
neplatne skončeného pracovného pomeru pri svojom rozhodovaní prihliadať na to, či zamestnanec bol
v čase, za ktorý by mu prislúchala náhrada mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru
zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého

dôvodu sa do práce nezapojil.
23. Súd dodáva, že žalovaný interpretuje ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce spôsobom, akým
ho interpretovala pôvodná judikatúra k ustanoveniu § 61 ods. 2 predchádzajúceho Zákonníka práce
(V 7/1985 - Výber rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, B 8/84 - BulletinNajvyššieho súdu ČR v dobe do 31.12.1992), predpokladajúca všeobecnú pracovnú povinnosť -
povinnosť zapojiť sa do práce. Podľa názoru súdu v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien, ku
ktorým došlo po roku 1989, sa táto judikatúra stala nepoužiteľnou. Právnou normou pre súd ako orgán

aplikujúci právo nie je totiž len samotný text právneho predpisu, ale predovšetkým význam tohto textu
meniaci sa v priestore a čase. Systémová zmena v roku 1989 mala v právnom poriadku za následok
hodnotovú zmenu s predchádzajúcim obdobím. Ústava Slovenskej republiky prijatá s účinnosťou od
1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Zmyslom tejto zásady je, že právnu povinnosť

možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca z
predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do
práce u iného zamestnávateľa, resp. u pôvodného zamestnávateľa na inom pracovnom zaradení, je v
rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z
nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe
zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Hodnotová

zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla)
obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na
žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížiť, prípadne
vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore

s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru súdu ústavne súladný
nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu
hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany
proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať
dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň

znamená, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikované takým spôsobom, aby
sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia,
a aby sa zamestnávateľovi vyplatilo konať protiprávne. Pracovnoprávna teória opakovane zdôrazňuje
ochrannú funkciu pracovného práva, ochrana slabšej strany je stále základným a najdôležitejším cieľom
sledovaným pracovným právom. Vo svojej podstate ide o nosnú niť pracovnoprávneho kódexu a

nadväzujúcej právnej úpravy. Článok 2 základných zásad Zákonníka práce zakotvuje pozitívne príkaz
výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad s dobrými mravmi.
Negatívnou hranicou výkonu subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
je zákaz zneužívať tieto práva na škodu druhého účastníka.
24. Na základe uvedeného, pri zohľadnení skutkových okolností je priznanie náhrady mzdy z neplatného

skončenia pracovného pomeru žalobcovi za žalované obdobie rozhodnutím poskytujúcim ochranu
zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer. Súd akceptujúc zásadu
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí pre úplnosť konštatuje, že názor prezentovaný v tomto rozhodnutí
vychádza už z ustálenej súdnej praxe (uznesenie NS SR z 14.9.2011, sp. zn. 6 Cdo 157/2010).
25. Žalobca si mzdový nárok uplatnil spolu s príslušenstvom, a to v rozsahu pripustenej zmeny druhej

časti petitu žaloby na pojednávaní konanom dňa 11.3.2019.
26. Podľa ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak,
vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
27. Súd zamietol žalobu žalobcu v časti uplatneného príslušenstva zo žalovanej náhrady mzdy.
Žalobca si svoj mzdový nárok uplatnil v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce.

Zamestnancovi v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 ZP nárok na náhradu mzdy vznikne odo dňa,
kedy zamestnávateľovi oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Súd žalobcovi priznal
náhradu mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru v sume 53.358,48 € brutto na
základe skutkových a právnych vymedzení uvedených v bodoch 17. až 23. odôvodnenia rozsudku.
Súd však zamietol časť žaloby, ktorou sa domáhal žalobca priznania ročného úroku z omeškania

zo žalovanej sumy. Pri zamietnutí uplatnenej časti nároku súd vychádzal zo znenia ustanovenia §
1 ods. 4 Zákonníka práce platného a účinného ku dňu neplatného skončenia pracovného pomeru
so žalobcom (6.5.2014) podľa ktorého, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa
na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zákonník práce neobsahuje
žiadne ustanovenie oprávňujúce zamestnanca požadovať od zamestnávateľa ročný úrok z omeškania,

pre prípad omeškania sa zamestnávateľa s vyplatením peňažného plnenia titulom náhrady mzdy.
Nárok na ročný úrok z omeškania z peňažného plnenia by preto bolo možné priznať len na základe
subsidiárnej aplikácie Občianskeho zákonníka. Právo veriteľa požadovať od dlžníka popri peňažnom
plnení aj úroky z omeškania totiž vyplýva až z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,ktorý je obsiahnutý v osobitnej časti Občianskeho zákonníka. Základným predpokladom uplatnenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde je podanie žaloby zamestnancom, predmetom ktorej
je určenie, že pracovný pomer sa skončil neplatne. Podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce,

ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer
trvá aj naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy v prípade, že mu neprideľuje
prácu podľa pracovnej zmluvy. Zákonník práce neupravuje osobitne splatnosť náhrady mzdy. Nárok
na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nemožno priznať skôr, než je s istotou

jasné, či skutočne išlo o neplatné skončenie pracovného pomeru. Uvedený nárok nemožno prisúdiť,
kým nie je právoplatným rozhodnutím určené, že právny úkon, ktorým mal byť skončený pracovný
pomer je neplatný (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo 180/2009). Pri priznávaní
úrokov z omeškania v súvislosti s náhradou mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru musí
súd vychádzať z existujúcej právnej úpravy v čase neplatného skončenia pracovného pomeru. Zákonník
práce neupravuje inštitút úrokov z omeškania a preto je potrebné skúmať, či je možné použiť úpravu

zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len "Občiansky
zákonník"). Zákonník práce, tak ako súd už uviedol vyššie, totiž zakotvuje vo svojom ust. § 1 ods. 4
subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu iba k prvej časti Zákonníka
práce. Ustanovenia upravujúce pracovný pomer - založenie pracovného pomeru, vznik pracovného
pomeru, trvanie a skončenie pracovného pomeru sú upravené v druhej časti Zákonníka práce a v štvrtej

časti Zákonník práce obsahuje ustanovenia upravujúce mzdové nároky. Na základe takto zakotvenej
subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka je teda zrejmé, že vzťahujú sa len všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka iba k prvej časti Zákonníka práce a nie k ďalším častiam Zákonníka
práce - na pracovnoprávne vzťahy a mzdové nároky. Ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce
úroky z omeškania sú upravené v jeho ôsmej časti. Podľa citovanej právnej úpravy neprichádza do

úvahy priznanie úrokov z omeškania pre náhradu mzdy vyplývajúcu z neplatného skončenia pracovného
pomeru. Žalobca sa pri uplatnení nároku odvolal na niektoré rozhodnutia súdov, ktorými boli priznané
mzdové nároky titulom neplatne skončených pracovných pomerov aj spolu s úrokmi z omeškania. V
tejto súvislosti súd poukazuje na predchádzajúcu právnu úpravu - Zákonník práce z roku 1965 (zákon
č. 65/1965 Zb.), ktorý priamo v ust. 256 upravoval inštitút úrokov z omeškania. Podľa právnej úpravy

vyplývajúcej zo Zákonníka práce z roku 1965 bolo možné priznať aj úroky z omeškania spolu s nárokom
na náhradu mzdy pri určení, že pracovný pomer bol so zamestnancom neplatne skončený. Zákonník
práce v znení v čase neplatného skončenia pracovného pomeru so žalobcom odkazoval, tak ako súd
uviedol vyššie, len na subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka - jeho všeobecnej časti vo vzťahu
k prvej časti Zákonníka práce. Súd uvádza, že Zákonník práce aj v aktuálnom znení v ustanovení § 1

ods. 4 zakotvuje, že ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa
odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súd teda jednoznačne zastáva názor, že pre
priznanie úroku z omeškania z priznanej náhrady mzdy žalobcovi súdom titulom neplatne skončeného
pracovného pomeru neexistuje právna úprava, na základe ktorej by mohol súd takýto nárok priznať.
28. Súd dodáva, že náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru možno

charakterizovať ako satisfakčné plnenie, ktoré v sebe ani nemôže subsumovať nárok na jej priznanie
spolu s ročným úrokom z omeškania. Pre priznanie/nepriznanie ročných úrokov z omeškania súd
poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 494/2013. Toto uznesenie vychádza už z
právneho stavu podľa Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z.. Ústavný súd SR sa vo svojom rozhodnutí
zaoberal aj otázkou ročného úroku z omeškania zo mzdového nároku titulom náhrady mzdy z neplatne

skončeného pracovného pomeru. Ústavný súd SR posudzoval sťažnosť, ktorá vychádzala zo súdneho
sporu týkajúceho sa neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou a priznania náhrady mzdy
zamestnancovi. Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili okolnosti pre určenie
výšky náhrady mzdy a nepriznali úroky z omeškania z priznaného mzdového nároku, svojím postupom
neporušili základné práva zamestnanca na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Zároveň Ústavný súd SR nepovažoval rozhodnutie súdu nižšej inštancie v danom konaní za ústavne
nekonformné a sťažnosť zamestnanca odmietol. Príslušný okresný súd nepriznal úroky z omeškania
z priznaného mzdového plnenia z dôvodu, že nárok na uplatnenie úrokov z omeškania nemá oporu v
zákone. Následne aj krajský súd nepriznal úrok z omeškania z priznanej náhrady mzdy, pretože mal za
to, že priznaná výška náhrady mzdy je dostatočne vysoká, a je tak v súlade so satisfakčnou funkciou

(pre zamestnanca, ktorého pracovný pomer bol skončený neplatne), so sankčnou funkciou (vo vzťahu k
zamestnávateľovi, ktorý nepostupoval pri skončení pracovného pomeru v súlade so zákonnou úpravou)
a sociálnou funkciou, ktorú má plniť náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru.Zjednodušene by sa dalo uviesť, že Zákonník práce priznanie úrokov z omeškania neumožňuje a
ustanovenie Zákonníka práce o zakotvení subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka v čase
neplatného skončenia pracovného pomeru a aktuálne len subsidiárnej pôsobnosti všeobecnej časti

Občianskehozákonníkanemožnovykladaťextenzívne,t.j.občianskoprávnaúpravaúrokovzomeškania
by sa nemala vzťahovať na pracovnoprávne vzťahy (čo potvrdil, napr. aj Krajský súd Bratislava v
rozhodnutí sp. zn. 5Co/133/2013 zo dňa 21.10.2014).
29. Podľa ustanovenia § 218 ods. 1 CSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku
rozsudku. Vo výroku súd rozhodne tiež o nároku na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje

samostatne.
Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.
Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
30. Súd priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške z dôvodu,
že žalobca v konaní mal plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

Poučenie:

proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Bratislava I, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) /§ 363 CSP/.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania /§ 364 CSP/.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1

CSP/.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej /§ 365 ods. 2 CSP/.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania /§ 365 ods. 3 CSP/.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie /§ 366 CSP/.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie.