Rozsudok ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 20. marec 2020

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 14Csp/71/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119205629
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2020:8119205629.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcu: Q. J., V.. XX.X.XXXX,

P. R. Č. XX, XXX XX Y., právne zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sov. hrdinov 163/66,
089 01 Svidník, proti žalovanému: Poštová banka, a.s., Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO:
31 340 890, právne zastúpený: AK Antol, s.r.o., Hviezdoslavova 546/14, 902 01 Pezinok, IČO: 47 257
024 v konaní o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.091,17 EUR, takto

r o z h o d o l :

I. žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 50 EUR, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku,
II. v prevyšujúcej časti žalobu zamieta,
III. priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% z prisúdenej

istiny s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou súdu doručenou dňa 20.03.2019 navrhol žalobca, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť mu sumu 1.091,17 EUR z titulu primeraného finančného zadosťučinenia a nahradiť trovy
konania. V rámci žaloby uviedol, že v konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. 11C/115/2016 bol
ako žalobca v postavení spotrebiteľa úspešný v konaní o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
o určenie neprijateľných zmluvných podmienok. Rozsudok súdu prvého stupňa v tejto veci bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/228/2016 zo dňa 07.11.2017. V odôvodnení

rozsudku súd prvej inštancie, okrem iného uviedol:
„Napriek záveru súdu o tom, že v predmetnej zmluve bola zachovaná jej povinná náležitosť v zmysle
§ 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.z. súd dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru a to pre nesplnenie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona a to neuvedením
predpokladov použitých na výpočet RPMN. Údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len
„RPMN“) je jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré
musí spotrebiteľ za úver uhradiť a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti, či nevýhodnosti

úveru. Zákonodarca v záujme poskytnutia ochrany slabšej zmluvnej strany v spotrebiteľskom právnom
vzťahu, teda spotrebiteľovi, stanovil prísne obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré
sprísnil aj tým, že pri údaji o RPMN sa podľa vyššie citovanej právnej úpravy musia uviesť všetky
predpoklady použité na jeho výpočet. Je pritom nepochybné, že v zmluve spomínaný údaj chýba,
napriek tomu, že je uvedená hodnota RPMN, čo však v zmysle citovaného zákonného ustanovenia
nepostačuje. Žalovaný síce žiadal o odročenie pojednávania tvrdiac, že tieto predpoklady by mali byť
uvedené vo VOP žalovaného, súd však tomuto návrhu nevyhovel. V spotrebiteľských veciach totiž

súd ex offo skúma, či zmluva o spotrebiteľskom úvere má všetky povinné náležitosti, ktorých absencia
spôsobuje záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Takýto postup súdu vyplýva z ustanovenia §
5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa citovaného ustanovenia orgán rozhodujúci o
nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenienároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

V danom prípade napadnuté zmluvné podmienky jednoznačne nie sú vylúčené zo súdneho prieskumu v
zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nepredstavujú ani hlavný predmet zmluvy a ani netýkajú sa
primeranosti ceny. Keďže sú súčasťou obchodných podmienok žalovaného, ktoré sú vopred stanovené,
rozhodne nie sú individuálne vyjednané medzi účastníkmi. Úspešnosť žaloby tak závisela na posúdení
toho, či v nich ide o hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa.

Sporné zmluvné podmienky podľa súdu nie sú formulované určito a zrozumiteľne, ostáva totiž len
na posúdení banky, ktoré zmeny ovplyvňujúce bonitu žalobcu považuje za relevantné, ktoré by mal
žalobca oznámiť. Navyše samotný vznik nejakej skutočnosti ohrozujúcej pohľadávku banky neznamená,
že žalobca by sa nedokázal s ňou vyporiadať. Zanedbateľné nie je ani to, že súd postráda praktický
význam splnenia tejto povinnosti, ktorá nemôže ovplyvniť už daný záväzok žalobcu vyplývajúci zo
zmluvy. Nemožno súhlasiť s tým, žeby sporné zmluvné podmienky boli v súlade so zákonom č.483/2001

Z.z. o bankách, uvedený zákon vo vzťahu k fyzickej osobe, čo nepochybne je aj spotrebiteľ, žiadne
podobné povinnosti neukladá. Preverovanie bonity spotrebiteľa sa vyžaduje pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, čo upravuje zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v § 7 ods. 1 alebo
§ 11 ods. 2.
Nemá teda žiadne právne a ani faktické opodstatnenie preskúmavať bonitu spotrebiteľa po uzavretí

úverovej zmluvy a ponechať aktivitu na spotrebiteľa a ešte s neurčitými podmienkami, keď nie je
konkretizované, čo spotrebiteľ by mal hlásiť. Problém je teda v tom, že napadnuté zmluvné podmienky
upravujú povinnosť pre spotrebiteľa nie dostatočne určito, čo by znamenalo, že bolo by len na posúdení
banky, čo podľa jej názoru mal jej spotrebiteľ nahlásiť. Argumentácia, že záujmom banky pri dodržaní
týchto zmluvných podmienok je pomôcť klientovi a v prípade jeho finančných problémov dohodnúť si iný

splátkovýkalendár,jepochybná.Zobsahutýchtozmluvnýchustanoveníjasnevyplýva,žeichúčelomnie
jepomocklientovi,alepráveopačnezdôrazňujejehozáväzoknanáhraduškodyvprípadeichporušenia.
Tieto ustanovenia teda slúžia výlučne záujmom banky. Právny zástupca žalovaného praktický vyznám
daných zmluvných podmienok vysvetlil aj tým, že ak by klient oznámil súdne a exekučné konanie, mohla
by banka svoju pohľadávku prihlásiť do dražby. V tomto prípade však súd nevidí dôvod pre oznámenie

súdnych, či iných konaní, pretože tie nemajú súvislosť s tým, či banka prihlási svoju pohľadávku do
dražby a ak len to malo byť účelom zmluvných podmienok, žalovaný ich mal naformulovať inak. Súd
sa preto stotožnil s názorom žalobcu o tom, že tieto zmluvné podmienky predstavujú hrubý nepomer
v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa a preto žalobe vyhovel
aj v tejto časti.“

Žalobca poukázal na to, že ako spotrebiteľ si uplatňuje satisfakciu za porušenie jeho spotrebiteľských
práv, pričom primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa
dodávateľ nedopúšťal recidívy, zároveň má mať aj funkciu relutárnu. Poukázal na to, že primerané
finančnézadosťučineniepožadujevovýške1.091,17EUR,čozodpovedározdielucelkovejčiastky,ktorú
mal zaplatiť, t.j. 3.091,17 EUR a výšky poskytnutého úveru 2.000 EUR.

2. Žalovaný v rámci písomného vyjadrenia zo dňa 03.05.2019 k žalobe, okrem iného uviedol, že žalobca
doposiaľ z titulu predmetného úveru nezaplatil žiadnu sumu, pričom žalovaný považuje uplatnenie tohto
nároku za zjavné zneužitie práva, ktorému by nemala byť poskytnutá ochrana. Zároveň v súvislosti s
pôvodným konaním poukázal na rozdielnu prax súdov týkajúcu sa splnenie náležitostí predpokladov

použitých pre výpočet RPMN a vyjadril nesúhlas s právnymi závermi uvedenými v rozsudku OS
PO sp. zn. 11C/115/2016. V súvislosti s uplatneným nárokom zároveň poukázal na to, že výška
primeraného finančného zadosťučinenia má byť primeraná v závislosti od konkrétnych podmienok
každého jednotlivého prípadu, a to jednak z objektívneho hľadiska, čo predstavuje závažnosť a intenzitu
protiprávneho konania, ako aj subjektívneho hľadiska, čo predstavuje mieru zavinenia subjektu, motív

konania, okolnosti ako k protiprávnemu konaniu došlo a správanie sa škodcu vo vzťahu k upozorneniam
a k požiadavkám poškodeného. S poukazom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca nepreukázal
dôvodnosť výšky uplatneného nároku ani subjektívnymi ani objektívnymi hľadiskami, preto považuje
celý nárok za neoprávnený a žiada žalobu zamietnuť.

3. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, tento zákon upravuje práva
spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov
verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo
zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a označovanie výrobkov cenami.Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na ochranu
pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom

do 09.06.2013, osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé
privodiť spotrebiteľovi ujmu.
Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od

10.6.2013, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

4.Vovzťahukvyššiecitovanémuustanoveniuzákonač.250/2007Z.z.,čiužvpôvodnomaleboterajšom
znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje

žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba
určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte
zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti
poskytujeajbeztoho,abyporušenieprávaalebopovinnostispotrebiteľaustanovenézákonomoochrane
spotrebiteľa a osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. V tomto ohľade súd

odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017, z ktorého okrem iného vyplýva,
že jediným predpokladom pre priznanie takéhoto nároku je, že spotrebiteľ sa na súde úspešne domohol
svojich práv a nie je potrebné preukazovať, že spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, teda
žalobca v danom prípade nemusí preukazovať existenciu a výšku vzniknutej ujmy.

5. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia
v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa alebo podľa osobitných predpisov, ktorými sú
predpisy na ochranu spotrebiteľa. Podľa názoru súdu uvedený nárok je teda daný, ak dodávateľ porušil
osobitnú právnu úpravu predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov, ktorými sú osobitná úprava

spotrebiteľských zmlúv v § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, zákony o spotrebiteľských úveroch,
o finančných službách na diaľku a podobne. Účelom týchto právnych noriem je zvýšená ochrana
spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou a citované
zákonné ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má postihnúť nečestného dodávateľa, ktorý
tieto osobitné právne normy nerešpektuje.

6. V prejednávanej veci mal súd za nepochybne preukázané, že v pôvodnom konaní sp. zn.
11C/115/2016 bolo preukázané porušenie práv žalobcu ako spotrebiteľa z dôvodu určenia úveru za
bezúročný a bezpoplatkový a určenia neprijateľných zmluvných podmienok, preto je naplnený vyššie
uvedený zákonný predpoklad uplatneného nároku na finančné zadosťučinenie, a to, že boli porušené

práva žalobcu ako spotrebiteľa vyplývajúce z osobitných noriem slúžiacich na ochranu spotrebiteľov.

7. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určení súd vychádzal
z toho, že finančné zadosťučinenie má sankčnú povahu a jeho účelom je odradiť nečestného dodávateľa
od porušovania práv spotrebiteľov. Finančné zadosťučinenie nemožno vnímať ako kompenzáciu, ale

ako poskytnutú satisfakciu spotrebiteľovi a tiež ako odmenu pre žalobcu ako spotrebiteľa, ktorý privodil
vyhlásenie rozsudku, ktorým sa sledujú rovnaké účinky ako opatrenia orgánov dohľadu, ktorých
sankcie by boli neporovnateľne prísnejšie. Na druhej strane však nemôže predstavovať neprimerané
obohacovanie spotrebiteľov. Pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné tiež
prihliadať na okolnosti prípadu. Vzhľadom na okolnosti daného prípadu súd považuje výšku priznaného

finančného zadosťučinenia za primeranú s tým, že priznaním tejto sumy bude podľa názoru súdu
naplnený aj účel predmetného ustanovenia z hľadiska odškodnenia žalobkyne z titulu jej zadosťučinenia
a zároveň je naplnená aj jeho výchovná funkcia tým, že priznanie takéhoto nároku bude na žalovaného
vyplývaťtak,abyvbudúcnostinekomponovaldozmlúvneprijateľnézmluvnépodmienkyauvádzalvnich
jasne všetky obligatórne zákonné náležitosti. Súd ale z hľadiska výšky nároku považoval za podstatnú

skutočnosť, že z vykonaného dokazovania vyplynulo to, že žalobca žalovanému doposiaľ nezaplatil
žiadnu sumu, teda ani nevrátil istinu úveru a aj keď súd v pôvodnom konaní konštatoval, že úver je
bezúročný a bez poplatkov, resp. určil dve neprijateľné zmluvné podmienky, tak za týchto okolností
priznal žalobcovi iba sumu 50 EUR, hlavne s ohľadom na už spomínanú skutočnosť, ktorú žalobcaani nerozporoval, a teda, že doposiaľ nezaplatil žalovanému z titulu predmetného úveru žiadnu sumu.
Vzhľadom na uvedené preto súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

8. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

9. O trovách konania súd rozhodol na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení, pričom z ich
výkladu a praxe súdov je zrejmé, že pokiaľ rozhodnutie o uplatnenom nároku závisí od úvahy súdu, tak
ako to bolo v tomto prípade, je namieste priznať nárok na náhradu trov konania z prisúdenej sumy tak,
ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na
Krajský súd v Prešove.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok).