Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. február 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3To/34/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120010619
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Halkociová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8120010619.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov JUDr.

Petra Tobiaša a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 18.02.2021, v trestnej veci
obžalovaného T. Č.J., pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona a iné, o odvolaní
obžalovaného T.O. Č. proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 15T/33/2020 zo dňa 21.07.2020,
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 2 Tr. zákona z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste
u obžalovaného T. Č.Á..

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obžalovanému T. Č., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
N. R. C., W. XXX/X,
V.. I., t. č. od 20.11.2019 vo
väzbe v ÚVV Prešov,

u k l a d á :

Podľa § 188 ods. 3 Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona, trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov.

Podľa § 48 ods. 4 Tr. zákona zaraďuje na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so
stredným stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uznal obžalovaného T. Č., spoločne s obžalovaným W.
T., za vinného z obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona
spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa 25.08.2019 asi o 03.30 hod. v obci N. R. C., R. B.. R. N. XX/X, V.. I., na prístupovej ceste k
amfiteátru, obvinený T. Č. pristúpil k poškodenému N. C. a opakovane ho päsťou, ako aj dlaňou udrel
do oblasti hlavy a tiež ho zasiahol kovovým ringom, ktorý mal na ruke, kde ho zasiahol do hlavy, v

dôsledku čoho poškodený spadol na zem a vtedy k poškodenému pristúpil obvinený W. T. spoločne s
maloletým F. Č., nar. XX.XX.XXXX, R. Č., nar. XX.XX.XXXX, P. Č., nar. XX.XX.XXXX a títo všetci spolu
s oboma obvinenými opakovane päsťami a dlaňami udierali ležiaceho poškodeného do celého tela,
zároveň ho opakovane kopali a obvinený T. Č. ležiaceho poškodeného prehľadal a z vrecka nohavícmu zobral peňaženku so sumou 160,- eur a obvinený W. T. poškodenému z vrecka zobral mince v
hodnote 3,- eur a mobilný telefón, ktorý následne prezrel a nechal ho pri poškodenom a následne
všetci sa dali na útek, kde z dôvodu, aby maloletí o skutku nikomu nepovedali, im obaja obvinení dali

sumy od 2,- do 4,- eur, kde uvedeným konaním boli poškodenému spôsobené zranenia, a to drobné
ložiskové pomliaždenie mozgu s krvácaním v oboch čelových lalokoch, pomliaždenie s odreninou pravej
čelovotemennej oblasti, pomliaždenie s odreninou ľavej strany tváre, pomliaždenie ľavej okoloočnicovej
oblasti, zlomeninu chrupavky s priľahlou časťou osti vonkajšieho hrboľa ľavej stehnovej kosti, zlomeninu
chrupavky s priľahlou časťou kosti vnútorného okraja jabĺčka ľavého kolena, vykĺbenie jabĺčka ľavého

kolena, ktoré zranenia si vyžiadali liečenie spojené s práceneschopnosťou v trvaní od 25.08.2019 do
25.10.2019.

Za to obžalovanému T. Č. podľa § 188 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, 4 Tr. zákona pri
neexistencii poľahčujúcich a zistení priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Tr. zákona uložil trest
odňatia slobody vo výmere 13 rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zákona ho pre výkon trestu zaradil

do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň mu podľa § 76
ods. 1 v spojení s § 78 ods. 1 Tr. zákona uložil ochranný dohľad na 3 roky.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku odkázal poškodených Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov, Masarykova
1, 08001 Prešov 1, IČO: 30807484 a Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. pobočka Prešov, Kúpeľná 5,

08001 Prešov IČO: 35937874 s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Vo vzťahu k obžalovanému T. výrok o vine nebolo možné týmto obžalovaným napadnúť odvolaním
z dôvodu, že obžalovaný T. na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom vyhlásil, že je vinný zo
spáchania skutku kladeného mu za vinu obžalobou a súd toto jeho vyhlásenie podľa § 257 ods.7 Tr.

poriadku prijal. Vo vzťahu k výroku o treste sa tento obžalovaný vzdal práva podať odvolanie.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal obžalovaný T. Č. odvolanie bezprostredne po vyhlásení
rozsudku na hlavnom pojednávaní a po poučení o možnosti podať opravný prostriedok, ktoré následne
prostredníctvom obhajcu písomne odôvodnil.

V písomných dôvodoch odvolania, ktoré smerovalo tak proti výroku o vine, ako aj proti výroku o
treste, podaného prostredníctvom obhajcu, obžalovaný uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že nemal úmysel zmocniť sa cudzej veci za použitia násilia a nespáchal trestný čin
lúpeže. Nebola teda preukázaná subjektívna stránka trestného činu lúpeže. Žiadnym spôsobom sa

nedohodol s obžalovaným W. T. na spáchaní trestného činu lúpeže, teda absentujú znaky dohody
o spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zákona. Poukázal na to, že skutkový dej sa udial tak, že po
provokáciách zo strany poškodeného N. C. a jeho výzvach na férovku pri útoku poškodeného rukou
do oblasti tváre obžalovaného reagoval tak, že poškodeného udrel do oblasti tváre viackrát päsťou.
Následne, keď poškodený spadol na zem, tak on ušiel z miesta činu, bez toho, aby poškodenému

zobral peňaženku alebo mobil. Následne počul hlasy, ako kričia jeho meno a obzrel sa a videl, ako
partia maloletých Rómov aj s obžalovaným W. T. prehľadávali poškodeného, zobrali mu peniaze z
peňaženky a mobil. Preto sa priznával po celý čas trestného konania k tomu, že zbil poškodeného, že
mu ublížil na zdraví a teda priznával sa k trestnému činu ublíženia na zdraví. Popieral však spáchanie
obzvlášť závažného zločinu lúpeže, nakoľko sa nezmocnil cudzej veci za použitia násilia ani jeho

úmysel nesmeroval k zmocneniu sa cudzej veci. V tom čase mal dostatočný príjem a v čase skutku
pri sebe dostatok peňažných prostriedkov (cca 300,- eur), čo vylučuje jeho motív aj úmysel zmocniť
sa peňaženky alebo peňazí. Z výsluchu svedka Q. K.A. v ÚVV Prešov v prípravnom konaní vyplynulo,
že matka obžalovaného W. T. podplatila maloletých Rómov, ktorí boli pri skutku, aby vypovedali v
prospech obžalovaného W. T. a v neprospech neho. Aj v záverečnej reči žiadal, aby bola zmenená

právna kvalifikácia tak, aby bol skutok prekvalifikovaný na trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 155
ods. 1 Tr. zákona a bol uznaný vinným z tohto trestného činu. Je ochotný nahradiť škodu poškodenému
N. C. titulom ublíženia na zdraví, ako aj zdravotnej poisťovni titulom nákladov na zdravotnú starostlivosť.
V prípade zmeny právnej kvalifikácie na trestný čin ublíženia na zdraví mal záujem o uzavretie dohody
o vine a treste s prokurátorom, nakoľko boli splnené zákonom stanovené podmienky podľa 232 Tr.

poriadku, vrátane priznania jeho, ako obvineného v prípravnom konaní. K obzvlášť závažnému zločinu
lúpeže sa však nepriznal, keďže lúpeže sa nedopustil a ani nemal úmysel sa dopustiť. S poukazom na
uvedené v rámci odvolacieho konania navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 321 ods. 1 písm. a), b) a c)
Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.Na základe podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší

rozsudokpodľa§316ods.3,preskúmazákonnosťaodôvodnenosťnapadnutýchvýrokovrozsudku,proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne súd len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Keďže krajský súd v danom prípade nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1 Tr. poriadku, preskúmaval rozsudok v celom rozsahu a po takomto preskúmaní dospel k
záveru, že odvolanie obžalovaného Č. je sčasti dôvodné, a to vo vzťahu k výroku o treste.

Čo sa týka napadnutého výroku o vine, z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré skutočnosti
vzal súd prvého stupňa do úvahy pri rozhodovaní. Tu je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa z hľadiska

rozsahu dokazovania vykonal všetky potrebné a nevyhnutné dôkazy pre rozhodnutie vo veci. Na základe
takto vykonaného dokazovania dospel aj v konečnom dôsledku k správnemu skutkovému aj právnemu
záveru, krajský súd sa však nestotožnil s hodnotením niektorých dôkazov v odôvodnení napadnutého
rozsudku zo strany súdu prvého stupňa, najmä čo sa týka hodnotenia výpovedí maloletých svedkov
F.J., N., I. O. W. Č.. Svoje rozhodnutie tak súd prvého stupňa postavil prakticky len na výpovediach

spoluobžalovaných T. Č. O. W. T., subsidiárne poškodeného N. C. v spojení so závermi znaleckého
posudku znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia K.. N. C.. Výpovede ďalších svedkov, ktorí mali byť
priamymi svedkami celého incidentu, a to I., N., F. O. W. Č., vyhodnotil z dôvodu početných rozporov vo
výpovediach ako nevierohodné a nebral ich pri záverečnom hodnotení dôkazov do úvahy.

Obžalovaný T. Č. je zo spáchania skutku čiastočne usvedčovaný aj výpoveďou spoluobžalovaného
W. T., ktorý síce nevypovedal úplne zhodne vo všetkých svojich výpovediach a vypovedal odlišne od
skutku a jeho popis skutkového deja sa líši od toho, čo uvádzal obžalovaný Č., avšak v podstate zhodne
uvádzal to, že videl, ako T. Č. pred skutkom popíjal s poškodeným, neskôr medzi nimi došlo k hádke
a potýčke, kedy obžalovaný Č. udrel poškodeného a začal ho biť ringom po hlave, ten spadol na zem

a obžalovaný Č. ho ešte bil a kopal, následne prišiel on aj s chlapcami a prechádzal okolo nich, T. Č.
tam už ale nebol, lebo ušiel preč a on následne do poškodeného štuchol, či žije a vzal mu 3,- alebo
4,- eur, bol tam aj mobil, ktorý ale nevzal. Naproti tomu obžalovaný Č. na hlavnom pojednávaní pred
okresným súdom poprel spáchanie skutku tak, ako sa mu kladie za vinu, pričom priznal sa len k tomu,
že poškodeného napadol a udrel dvakrát päsťou do tváre a po jeho páde mu ešte uštedril ďalšie údery,

avšak poškodenému nič nevzal, o peniaze nemal záujem a išlo len o bitku a konflikt medzi nimi dvoma.
Krátko po bitke odbehol, avšak potom, keďže na neho Rómovia pokrikovali, sa vrátil, T. aj s ďalšími
chlapcami poškodeného prehľadávali, aby mu vzali peniaze a mobil, on však nevzal nič. Zároveň prejavil
záujem urobiť vyhlásenie o vine, avšak len vo vzťahu k ublíženiu na zdraví, k čomu sa aj priznával.
Čo sa týka výpovede poškodeného N. C., tu je potrebné zdôrazniť, že táto len v niektorých bodoch

dokresľuje niektoré okolnosti skutkového deja, ktoré predchádzali spáchanému skutku, avšak samotný
priebeh skutku, ani napadnutie zo strany obžalovaného Č. si nepamätá, a zobudil sa až v nemocnici.
Uviedol ale, že mu chýbalo 160,- eur.

Z pohľadu krajského súdu však obžalovaného zo spáchania skutku v zmysle obžaloby usvedčujú vo

svojich výpovediach aj maloletí F.E. Č., I. Č., ktorí boli vypočutí aj na hlavnom pojednávaní a N.
Č.E. O. W. Č., ktorých výpoveď z prípravného konania bola na hlavnom pojednávaní prečítaná. Všetci
menovaní boli priamymi svedkami skutku na mieste činu, pričom v podstatných bodoch zhodne popísali,
že poškodeného napadol obžalovaný Č., keď ho udrel, ten spadol na zem a tam ho ešte bil. Keď prišli
maloletí spolu s obžalovaným T., na chvíľu odbehol, ale potom sa vrátil, pokračoval v bitke a následne

poškodenému z vrecka vybral peňaženku, v ktorej mala byť finančná čiastka, podľa ich vyjadrení okolo
100,- eur (v jednotlivých výpovediach sa táto suma líši, pričom suma 160,- eur uvedená v skutkovej vete,
vyplýva z výpovede poškodeného), čo im mal T. Č. po skutku aj ukazovať. Na hlavnom pojednávaní
svedokI.Č.užneuviedol,žeobžalovanýČ.Á.malpoškodenémuvziaťzvreckapeňaženku,čonaotázku
obhajcu aj poprel, pričom uviedol, že policajt na neho vyvíjal nátlak, aby tak povedal. Zároveň však k

prečítanej výpovedi z prípravného konania sa vyjadril, že čo tam je uvedené, je pravda. V prípravnom
konaní však opakovane uvádzal, že obžalovaný Č. poškodeného ležiaceho na zemi prehľadával a
peňaženku mu vzal, a to ako v prvotnej výpovedi zo dňa 28.08.2019 za prítomnosti matky, tak aj vo
výsluchu zo dňa 18.12.2019. Svedok F. Č. aj na hlavnom pojednávaní výslovne uviedol, že obžalovanýČ. poškodenému peňaženku vzal, čo rovnako a bez výraznejších zmien popisoval aj v prípravnom
konaní, za prítomnosti svojho otca ako zákonného zástupcu. Rozpory a zmeny v jeho výpovedi sa týkali
predovšetkým konania obžalovaného T., keď v prvotnej výpovedi uvádzal, že poškodeného bil aj T.,

neskôr však svoju výpoveď zmenil v tom zmysle, že ho bil len obžalovaný Č.. Aj keď svedkovia N. O.
W. Č. neboli na hlavnom pojednávaní vypočutí, boli prečítané ich výpovede z prípravného konania, v
ktorých usvedčujú obžalovaného Č. z trestnej činnosti.

Je nepochybné, že vo výpovediach týchto svedkov boli viaceré rozpory, jednak v jednotlivých

výpovediach toho ktorého svedka a jednak aj medzi ich výpoveďami navzájom, pričom svedkovia svoje
výpovede postupom času upravovali a menili, a to v prospech obžalovaného T., ktorý bol ich kamarátom,
keďpostupnetvrdili,žeT.poškodenéhonebilaneokradol,dokoncažemuchcelpomôcťavolaťsanitkua
zmeny vo výpovediach nevedeli hodnoverným spôsobom vysvetliť. Tu je potrebné poukázať na výpoveď
svedkaQ.K.,ktorývprípravnomkonanívypovedal,žekeďbolvbase,naizbemuobžalovanýT.povedal,
že jeho matka podplatila nejakých svedkov, aby vypovedali v jeho prospech. Q. K. však tieto svoje

tvrdenia na hlavnom pojednávaní poprel a skutočnosť, že mala podplatiť svedkov, poprela vo výpovedi
aj matka obžalovaného T., Ž. Č.. Je však potrebné zdôrazniť, že prítomnosť rozporov vo výpovediach nie
je za každých okolností dôvodom pre automatické vyhodnotenie takejto výpovede ako nevierohodnej a
dôvodom, pre ktorý by takúto výpoveď konajúci súd nemal brať do úvahy ako celok. Jednotlivé výpovede
je vždy potrebné hodnotiť v kontexte okolností prípadu v prejednávanej veci, ako aj vo vzťahu k tomu,

aké konkrétne skutočnosti má predmetná výpoveď preukazovať. Na základe uvedeného bol krajský súd
toho názoru, že všetci menovaní svedkovia vo vzťahu k obžalovanému T.Š. Č. vypovedali v zásade
v podstatných bodoch zhodne, keď v prípade jeho konania tak, ako ho popisovali, došlo v prevažnej
miere len k rozporom ohľadom detailov skutku, avšak ako očití svedkovia incidentu obžalovaného zo
spáchania skutku tak, ako sa mu kládol za vinu, usvedčujú dostatočne a bez dôvodných pochybností

a podstatné rozpory, resp. zmeny vo výpovediach, ktoré nie sú v súlade s popisom skutku, sa týkajú
takmer výhradne obžalovaného T., snáď s výnimkou I. Č., ktorý, ako už bolo uvedené vyššie, na hlavnom
pojednávaní už neuviedol, že obžalovaný Č. poškodenému vzal peňaženku, čo však jednoznačne a
opakovane tvrdil v prípravnom konaní.

Možno zhrnúť, že maloletí svedkovia I. Č., F. Č., N. Č. O. W. Č. pri svojej prvej výpovedi vo veci samej v
prípravnom konaní dňa 28.08.2019, teda tri dni po skutku, kedy si skutok mohli dobre pamätať, navyše
v prítomnosti svojich zákonných zástupcov, teda rodičov jednoznačne uviedli, že videli ako obžalovaný
Č. bil poškodeného, následne prišli aj oni (maloletí) spolu s obžalovaným T. a všetci bili poškodeného,
poškodeného prehľadal obžalovaný Č. a potom ho prehľadal obžalovaný T. a vzali poškodenému

peniaze. Pri svojej v poradí druhej výpovedi, s odstupom dvoch až troch mesiacov od skutku, títo
svedkovia len vynechali zo skutku svojho kamaráta, s ktorým na jarmok prišli a s ktorým bývali v jednej
dedine, a to obžalovaného W. T., naďalej však zhodne popisovali konanie obžalovaného Č., ktorá zmena
výpovede je v súlade s výpoveďou svedka K., že matka obžalovaného mala týchto maloletých požiadať,
aby vypovedali v prospech jej syna obžalovaného T.. Zmenu výpovede títo maloletí svedkovia, keď

vynechali obžalovaného T. ako páchateľa skutku a ďalej usvedčovali len obžalovaného Č., hodnoverne
odôvodniť nevedeli.

Na tomto mieste krajský súd považuje za dôležité uviesť, že pokiaľ okresný súd uznával obžalovaného
vinným prakticky len na podklade výpovede spoluobžalovaného W. T. a nebral do úvahy výpovede

ďalšíchsvedkov,ktoríbolipriincidenteosobneprítomní,zatakýchtookolnostíbynemoholobžalovaného
uznať vinným zo skutku tak, ako je uvedený vo výroku napadnutého rozsudku a právne ho kvalifikovať
ako obzvlášť závažný zločin lúpeže. Tieto skutkové okolnosti, vrátane viacerých detailov poňatých
do skutku, totižto v prevažnej miere vyplývajú práve z výpovedí maloletých svedkov a sú to práve
skutočnosti nimi uvádzané, ktoré preukazujú, že obžalovaný Č. sa okrem toho, že poškodeného fyzicky

napadol, zmocnil aj jeho vecí, čo má podstatný vplyv na právnu kvalifikáciu skutku.

Naproti tomu sa aj krajský súd stotožnil s hodnotením súdu prvého stupňa, keď konanie obžalovaného
Č. právne kvalifikoval ako spolupáchateľstvo podľa § 20 Tr. zákona. Správne uviedol súd prvého stupňa
aj to, že v prípade spolupáchateľstva musí ísť o spáchanie trestného činu spoločným konaním, pričom

postačuje, ak síce jednotlivé zložky spoločnej trestnej činnosti síce samy osebe konanie nenapĺňajú,
vo svojom súhrne však predstavujú konanie opísané v príslušnom ustanovení osobitnej časti (napr.
spolupáchateľom na trestnom čine lúpeže podľa § 188 je aj páchateľ, ktorý sa zmocňuje cudzej veci,
využívajúc skutočnosť, že jeho spolupáchateľ zatiaľ s použitím násilia prekoná odpor poškodeného). Nieje nevyhnutná nejaká predchádzajúca výslovná dohoda alebo skorší vopred uvážený úmysel páchateľov
pred spáchaním skutku, stačí, ak je spolupáchateľstvo naplnené počas samotného páchania trestnej
činnosti na mieste činu, čo v danom prípade nepochybne bolo. Obaja obžalovaní sledovali spoločný cieľ,

zmocniť sa cudzej veci, obaja obžalovaní použili násilie voči poškodenému a ich spoločným konaním
bola poškodenému v konečnom dôsledku spôsobená ťažká ujma na zdraví. Nie je pritom dôležité,
konkrétne útokom ktorého z obžalovaných došlo k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví, podstatné je, že
obaja konali spoločne a týmto spoločným konaním, so sledovaným úmyslom zmocnenia sa cudzej veci,
bola poškodenému spôsobená ťažká ujma na zdraví. Navyše svedok T. C., brat poškodeného, uviedol,

že na prehratých kamerových záznamoch videl, že obžalovaný Č. chodil za jeho bratom, poškodeným
N. C..

Vykonaným dokazovaním bola spochybnená obrana obžalovaného Č. spočívajúca v tvrdení, že na
takéto konanie, ktoré by spočívalo v násilnom zmocnení sa cudzej veci, nemal motív, keďže v tom čase
pracoval u X.. J., kde zarábal 2.000,- eur mesačne, čo je vysoko nadštandardný príjem. Skutočnosť o

jeho zamestnávaní totižto poprel samotný X.. J. (správa na č. l. 390), pričom zo správ z príslušných
inštitúcií vyplynulo, že obžalovaný bol v čase spáchania skutku nezamestnaný, bez akéhokoľvek príjmu,
či už vo forme mzdy alebo dávky. Nakoľko pred skutkom obžalovaný bol na jarmoku s poškodeným, kde
aj popíjali a ten viackrát platil, obžalovaný mal aj vedomosť, kde sa nachádza peňaženka poškodeného a
približne akú sumu peňazí mal poškodený na jarmoku pri sebe. Súd mal teda zato, že práve nedostatok

financií a získanie ďalších bol pôvodnou motiváciou obžalovaného W. Č.. Táto obrana obžalovaného, v
spojeníajsjehosnahoupriznaťsalenkukonaniu,ktorébyboloprávnekvalifikovanéakozločinublíženia
na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona, sa javí ako účelová a jej cieľom bolo vyhnúť sa zodpovednosti
za závažnejší trestný čin.

Z hľadiska charakteru a závažnosti zranení poškodeného, ako aj doby liečenia a obmedzenia
na obvyklom spôsobe života a mechanizmu vzniku poranení, tieto sú objektivizované znaleckým
dokazovaním vykonaným znalcom K.. N. C., ktorý vo veci podal znalecký posudok č. 102/19 a k
jeho obsahu bol aj vypočutý na hlavnom pojednávaní. Z výsluchu znalca vyplynulo, že poškodený
utrpel drobné ložiskové pomliaždenie mozgu, pomliaždenie s odreninou pravej čelovo-temennej oblasti,

pomliaždenie s odreninou ľavej strany tváre, pomliaždenie ľavej okoloočnicovej oblasti, zlomeninu
chrupavky s priľahlou časťou osti vonkajšieho hrboľa ľavej stehnovej kosti, zlomeninu chrupavky s
priľahlou časťou kosti vnútorného okraja jabĺčka ľavého kolena a vykĺbenie jabĺčka ľavého kolena.
Poranenia mozgu a kolena hodnotil znalec ako stredne ťažké, ostatné poranenia ako ľahké. Poranenie
hlavy, tváre a poškodenie kolena vznikli priamym pôsobením tupého až tupohranného predmetu na

poranené oblasti násilím stredne silnej intenzity. Poranenie mozgu vzniklo nepriamym mechanizmom
pôsobením násilia na hlavu a prenieslo sa na mozog. Uvedenému mechanizmu vzniku poranení
zodpovedajú viaceré údery a kopnutia do oblasti hlavy. Pád na zem spôsobil poranenie kolena. Útok
ako taký smeroval na životne dôležitý orgán - mozog, ktorý aj poškodil. Poranenia poškodeného
teda mohli vzniknúť tak, ako udávajú vo svojich výpovediach svedkovia. Čo sa týka doby liečenia a

práceneschopnosti, predmetné poranenie kolenného kĺbu si vyžaduje liečenie v rozsahu 8 - 10 týždňov,
s čím koreluje doba práceneschopnosti, ostatné poranenia sa zhojili do 10 dní. Z hľadiska závažnosti
sa teda jednalo o ťažkú ujmu na zdraví a táto bola, resp. mohla byť spôsobená konaním obžalovaných,
teda závery znalca sú v súlade s ďalšími vykonanými dôkazmi.

Správne zistenému skutkovému stavu na základe takto vykonaného dokazovania, zodpovedá potom aj
právna kvalifikácia skutku ako obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr.
zákona, keď obžalovaný T. Č. proti inému použil násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci a spôsobil pri
tom ťažkú ujmu na zdraví. Uvedeného trestného činu sa dopustil spoločným konaním s obžalovaným W.
T., teda sa jednalo o trestný spáchaný spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zákona. Z uvedených dôvodov

preto považoval krajský súd napadnutý rozsudok v časti výroku o vine za zákonný a vecne správny.

Ďalej krajský súd preskúmal na podklade odvolania obžalovaného aj výrok o uloženom treste a dospel
k záveru, že v tejto časti je namieste napadnutý rozsudok zrušiť z dôvodu, že pri ukladaní trestu bolo
porušené ustanovenie Tr. zákona a uložený trest je neprimeraný.

Pri skutku právne kvalifikovanom ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 3 Tr. zákona, je zákonom stanovená
trestná sadzba vo výmere 10 až 15 rokov. Okresný súd nevzhliadol u obžalovaného žiadnu poľahčujúcu
okolnosť, s čím sa stotožnil aj krajský súd a naproti tomu zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37písm. m) Tr. zákona, teda že bol už za trestný čin odsúdený. Z uvedeného dôvodu potom okresný súd
konštatoval prevahu priťažujúcich okolností a pristúpil k zvýšeniu dolnej hranice trestnej sadzby o jednu
tretinu. Trestná sadzba bola teda po tejto úprave v rozmedzí od 11 rokov a 8 mesiacov do 15 rokov

a v rámci nej tak uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov, na výkon ktorého ho
v zmysle § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom
stráženia.

Krajský súd však bol v tomto prípade toho názoru, že aplikácia ustanovenia § 37 písm. m) Tr. zákona

a priznanie uvedenej priťažujúcej okolnosti, predovšetkým vzhľadom na následky, ktoré by z toho pre
obžalovaného vyplývali, spočívajúce z dôvodu prevahy priťažujúcich okolností vo zvýšení dolnej hranice
trestnej sadzby o jednu tretinu, by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne a v značnom nepomere
vo vzťahu k charakteru prechádzajúceho odsúdenia. Trestný zákon v ustanovení § 37 písm. m) výslovne
uvádza, že súd pri hodnotení priťažujúcich okolností môže podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia
na túto okolnosť neprihliadať. Povahou predchádzajúceho odsúdenia sa tu rozumie nielen charakter a

závažnosť predchádzajúceho trestného činu a druh a výmera trestu, ktorý bol páchateľovi uložený, ale
aj všetky ďalšie okolnosti spojené s odsúdením (najmä doba, ktorá od odsúdenia uplynula, skutočnosť,
či páchateľ trest vykonal, ako sa správal od predchádzajúceho odsúdenia, prípadne po vykonaní trestu,
vzťah predchádzajúceho a teraz súdeného trestného činu a pod.).

Obžalovaný bol v minulosti súdne trestaný len raz, a to rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.
41T/23/2017 zo dňa 31.10.2018, ktorým bol uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm.
b), c) Tr. zákona, ktorého sa dopustil 25.01.2017, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere
6 mesiacov, ktorého výkon mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok a 3 mesiace.
Závažnosť a charakter trestného činu, ktorý bol predmetom predchádzajúceho odsúdenia, je oproti

trestnému činu v prejednávanom prípade podstatne nižšia, keďže išlo o prečin, medzi týmito skutkami
uplynul pomerne dlhý čas dva a pol roka a aj predchádzajúcim odsúdením uložený trest je výrazne
nižší, ako trest, ktorý je možné obžalovanému uložiť v tomto trestnom konaní. Nemožno opomenúť ani
tú skutočnosť, že obžalovaný sa ku skutku, hoci len sčasti, konkrétne k ublíženiu na zdraví, priznával.
Z týchto dôvodov krajský súd na toto predchádzajúce odsúdenie neprihliadal a uvedenú priťažujúcu

okolnosť obžalovanému nepriznal.

Vzhľadom na uvedené potom krajský súd nezistiac u obžalovaného žiadnu priťažujúcu ani poľahčujúcu
okolnosť, bez potreby úpravy trestnej sadzby, ukladal obžalovanému trest odňatia slobody v rámci
zákonom stanovenej trestnej sadzby v rozmedzí 10 až 15 rokov, v súlade s ustanovením § 34 Tr.

zákona upravujúcim zásady ukladania trestov, majúc na zreteli predovšetkým účel trestu, keď trest má
plniť represívnu funkciu, ako aj úlohu individuálnej a generálnej prevencie a súčasne má predstavovať
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, pričom za zákonný a primeraný považoval trest odňatia
slobodyvovýmere10rokov,tedanadolnejhranicizákonomstanovenejtrestnejsadzby,čopodľanázoru
krajského súdu postačuje na dosiahnutie účelu trestu.

Čo sa týka zaradenia obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody, na rozdiel od okresného
súdu krajský súd použil zmierňujúce ustanovenie podľa § 48 ods. 4 Tr. zákona, aj keď z dôvodu
spáchania obzvlášť závažného zločinu mal byť obžalovaný zaradený do ústavu na výkon trestu s
maximálnym stupňom stráženia v súlade s ustanovením § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zákona, keďže bol toho

názoru, že vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu obžalovaného bude jeho náprava lepšie zaručená
v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, do ktorého ho aj na výkon uloženého trestu
zaradil. V ústave s prísnejším režimom medzi páchateľmi najzávažnejšej trestnej činnosti by, podľa
názorukrajskéhosúdu,trestneplnilsvojúčelazhľadiskanápravypáchateľaajehoprevýchovybytakéto
zaradenie bolo skôr kontraproduktívne. Na obžalovaného doposiaľ výkonom trestu odňatia slobody

nebolo pôsobené, osobu obžalovaného nepovažuje za tak mimoriadne narušenú, aby a na osobu
obžalovaného nie je potrebné pôsobiť výkonom trestu odňatia slobody v najprísnejšom režime.

Výrok o uložení ochranného dohľadu v zmysle § 76 ods. 1 v spojení s § 78 ods. 1 Tr. zákona na
dobu 3 rokov považoval krajský súd za zákonný a vecne správny, keďže v danom prípade boli splnené

podmienky pre obligatórne uloženie ochranného dohľadu z dôvodu odsúdenia páchateľa pre obzvlášť
závažný zločin.Z uvedených dôvodov preto krajský súd na podklade odvolania obžalovaného zrušil postupom podľa §
321 ods. 1 písm. d), e), ods. 2 Tr. poriadku v napadnutom rozsudku výrok o treste a podľa § 322 ods. 3
Tr. poriadku sám rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.