Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. apríl 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/156/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110228959
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7110228959.2

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobkyne: S.. B.U. Č., C.. XX.X.XXXX, bytom I., N. XX, zast. advokátom
JUDr. Ondrejom Gajdošechom, Advokátska kancelária Košice, Žižkova 6, proti žalovanému: ADOS EM,
s.r.o., IČO: 36 1709 159, Košice, Komenského 43, zast. advokátom JUDr. Jánom Martincom, Advokátska
kancelária, Košice, Werferova 1, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, o návrhu na
zrušenie predbežného opatrenia, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Košice I č.k.
11C/241/2010-208 z 9.1.2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením zamietol návrh na zrušenie predbežného opatrenia.

Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že predmetom konania na základe žaloby doručenej súdu prvého
stupňa 26.11.2010, je určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľa z 8.10.2010
je neplatné a v dôsledku rozšírenia žalobného návrhu predmetom konania je aj žaloba o náhradu mzdy.

Ďalej vychádzal zo zistenia, že uznesením Okresného súdu Košice I sp.zn. 11C/241/2010 z
18.1.2011 bolo vyhovené návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a žalovanému bola uložená
poskytovať žalobkyni časť pracovnej odmeny vo výške 728,29 € brutto mesačne vždy k 15. dňu
príslušného kalendárneho mesiaca. Predmetné uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v
Košiciach sp.zn. 11Co/155/2011 z 23.5.2011. Uznesenie o nariadení predbežného opatrenia nadobudlo
právoplatnosť 15.6.2011.

Vychádzajúc z § 77 ods. 2 O.s.p. skúmal, či boli splnené podmienky pre nariadenie predbežného
opatrenia, a to, že či išlo o trvanie pracovného pomeru v tom zmysle, že zamestnanec napriek
jednostrannému úkonu zamestnávateľa o skončení pracovného pomeru tvrdí, že k zániku pracovného
pomeru nedošlo a že sa začal spor o tejto hmotnoprávnej otázke a druhou podmienkou je, že žalobca zo
závažných dôvodov nepracuje. Vychádzajúc z obsahu spisu dospel k záveru, že bola splnená tak prvá
podmienka, keďže žalobkyňa sa domáha určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a podľa
záveru súdu prvého stupňa bolo ustálené aj splnenie druhej podmienky, pretože žalobkyňa osvedčila, že
nepracuje z dôvodov na strane žalovaného. Ďalší závažný dôvod bol daný tým, že žalobkyňa nepracuje
u iných zamestnávateľov, nakoľko je v súdnom spore s doterajším zamestnávateľom a žalobkyňa
preukázala, že za uplynulý čas si aktívne hľadala zamestnanie, avšak bezúspešne. Dospel k záveru, že
k dnešnému dňu nepominuli dôvody, pre ktoré súd nariadil predbežné opatrenie, pričom zdôraznil, že
predmetný nárok bolo potrebné vzhľadom na ust. § 252g druhá veta Zákonníka práce (novela Zákonníka
práce vykonaná zák. č. 257/2011 Z.z.), posudzovať podľa právnej úpravy účinnej do 31.8.2011.

Uznesenie napadol včas podaným odvolaním žalovaný. Navrhol zmeniť napadnuté uznesenie a
predbežné opatrenie zrušiť, alternatívne zmeniť napadnuté uznesenie tak, aby bola určená povinnosť

žalovaného poskytovať žalobkyni časť pracovnej odmeny vo výške minimálnej mzdy. Rozhodnutie súdu
prvého stupňa nepovažovala za vecne správne z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t.j., že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v
odôvodnení napadnutého uznesenia súdom prvého stupňa bolo uvedené, že k zrušeniu predbežného
opatrenia dochádza vtedy, ak pominuli dôvody, pre ktoré bolo nariadené, pričom pod pominutím dôvodov
je potrebné rozumieť najmä zmenu pomerov, a to na strane jedného alebo druhého účastníka konania.
V nadväznosti na to súd prvého stupňa ustálil, že dôvody, pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené
nepominuli. Bol toho názoru, že v kontexte posudzovaného nároku bolo dôvodné posudzovať zmenu
pomerov vo vzťahu ku skutočnosti, či ku dňu rozhodovania súdu o zrušení predbežného opatrenia už
uplynulo zákonom stanovené obdobie, za ktoré zákon priznáva zamestnancovi tzv. plnú náhradu mzdy
v prípade, keď určuje, že pracovný pomer zamestnanca sa skončil neplatne. Považoval za nepochybné,
a to aj s ohľadom na zmeny právnej úpravy obsiahnutej v Zákonníku práce, že v období podania
žaloby žalobkyňou, toto obdobie už uplynulo. Preto súd prvého stupňa sa s touto skutočnosťou mal v
odôvodnení zaoberať a vyhodnotiť. Tento však iba všeobecne konštatoval nepominutie dôvodov, pre
ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené. I keď je zrejmé, že súd nemôže predpokladať výsledok
konania, bol toho názoru, že bolo by správne a korešpondujúce so zásadou spravodlivého usporiadania
pomerov medzi účastníkmi konania, vziať do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa v konaní nemusí byť
úspešná vôbec alebo v prípade určenia neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru, výška prisúdenej
náhrady mzdy môže byť pre konkrétne skutočnosti znížená. V nadväznosti na to namietal, že súd
pri konštatovaní nemennosti dôvodov, ktoré boli podkladom pre vydanie predbežného opatrenia sa
zjavne nezaoberal okolnosťami, ktoré sú podľa jej názoru podstatné pre náležité vyhodnotenie, či
dôvody pre zrušenie predbežného opatrenie tu nie sú dané. Týmito skutočnosťami je posúdenie, či
žalobkyňa má iný príjem, či obstaranie si alebo neobstaranie si inej práce je dôsledkom majúcim povahu
v subjektívnych okolnostiach na strane žalobkyne alebo v objektívnych okolnostiach, na ktoré nemá
dosah. V tejto súvislosti súd prvého stupňa vychádzal iba z tvrdenia žalobkyne a iné príjmy žalobkyne
nezisťoval, pričom žalobkyňa je doposiaľ jednou zo spoločníčok žalovaného s majetkovými a peňažnými
nárokmi. Považoval za nepredstaviteľné, aby žalobkyňa s odstupom dvoch rokov od podania žaloby
argumentovala, že nie je schopná si obstarať inú vhodnú prácu, bez toho, aby toto tvrdenie bolo
aj preukázané v spojitosti s jej dosiahnutou pracovnou kvalifikáciou, resp., aby bolo preukázané, že
spôsob skončenia pracovného pomeru je skutočne determinujúcim pri hľadaní práce. Zastával názor, že
samotná skutočnosť, že nastalo obdobie, za ktoré môže byť žalobkyni znížená priznaná náhrada mzdy v
prípade jej úspechu v tomto konaní, je zmenou pomerov, na ktoré je potrebné prihliadnuť. S tým, v akom
rozsahu je táto zmena dôvodom pre zníženie peňažného plnenia určeného na podklade predbežného
opatrenia alebo úplného zrušenia predbežného opatrenia sa súd nevyporiadal žiadnym spôsobom.

Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť napadnutá uznesenie. Považovala
napadnuté uznesenie v celom rozsahu za vecne správne. Poukázala na to, že podstatou odvolacích
námietok žalovaného je tvrdenie, že púhe uplynutie doby od podania žaloby má za následok takú zmenu
pomerov medzi účastníkmi, v dôsledku ktorej mal súd prvého stupňa bez ďalšieho zrušiť nariadené
predbežné opatrenie. Tento názor neobstojí, pretože nemá podklad v ustanovení žiadneho všeobecne
záväzného predpisu. Bola toho názoru, že vzhľadom na ust. § 77 ods. 2 O.s.p. jednoznačne vyplýva, že
základnou podmienkou pre zrušenie nariadeného predbežného opatrenia je pominutie takého dôvodu,
ktorý tu bol v čase jeho nariadenia. Plynutie času, ktorého sa dovoláva žalovaný však vôbec netvorilo
predmet skúmania súdu prvého stupňa pred nariadením predbežného opatrenia, teda nebolo dôvodom,
pre ktorý bolo predbežné opatrenie nariadené, je preto vylúčené, aby vznik tejto právnej skutočnosti bol
čo i len hypotetický dôvodom pre zrušenie predbežného opatrenia. Ďalej poukázala na to, že súd prvého
stupňa pri rozhodovaní o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia, v ktorom sa žalobca dovolával
uplynutia času iba s odkazom na znenie § 79 os. 2 Zákonníka práce účinného do 31.12.2012 a dospel
k správnemu záveru, že v prípade určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru k posudzovanej
veci nie je dané zákonné obmedzenie poskytnutia náhrady mzdy na obdobie 9 mesiacov. Za nedôvodnú
považovala aj námietku žalovaného, že súd prvého stupňa sa nezaoberal okolnosťami, či má iný príjem,
resp., či „obstaranie alebo neobstaranie si inej práce je dôsledkom majúcim povahu v subjektívnych
okolnostiach na strane žalobkyne alebo naopak v objektívnych okolnostiach, na ktoré žalobkyňa nemá
dosah“, pretože súd prvého stupňa na tieto okolnosti sa zameral a vyhodnotil ich, žalovaný nepredložil
žiaden dôkaz o tom, že došlo k zmene pomerov u nej, ktoré by odôvodňovali zrušenie nariadeného
predbežného opatrenia, tieto skutočnosti ani netvrdil, preto nemôže namietať ich nepreskúmanie. Pre
vylúčenie akýchkoľvek pochybností však uviedla, že potom, čo s ňou bol neplatne skončený pracovný
pomer nemala žiadny iný príjem, okrem časti pracovnej odmeny, ktorá je jej vyplácaná na základe

nariadeného predbežného opatrenia. Pokiaľ poukazuje žalovaný na jej majetkovú účasť u žalovaného,
takýto poukaz nemožno vyhodnotiť ináč ako neetický, bol jej vyplatený podiel na zisku žalovaného
naposledy za rok 2009, pričom po skončení jej pracovného pomeru sa zisk spoločnosti radikálne znížil a
to až o 90 %. Skutočnosť je preto taká, že medzi spoločníkov žalovaného nie je čo rozdeľovať. Zníženie
zisku má pritom pôvod výlučne v úkonoch konateľky, ktorej mzda sa po tom, čo s ňou bol okamžite
skončený pracovný pomer zvýšila dvoj až štvornásobne na sumu od 2.000 do 4.000 € mesačne.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2
O.s.p.) a napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, na tieto
dôvody poukazuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.) a k odvolacím námietkam udáva:

Podľa § 77 ods. 2 O.s.p. predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené.

Predbežné opatrenie súd zruší, ak
– pominú dôvody pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené,
- dodatočne sa zistí, že dôvody na predbežné opatrenie tu ani neboli.
Zákon neustanovuje v akom rozsahu možno predbežné opatrenie zrušiť. Z povahy predbežného
opatrenia vyplýva, že teoreticky možno uvažovať o zrušení predbežného opatrenia aj sčasti za
predpokladu, že len sčasti odpadli dôvody, pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd má za to, že, tak, ako to správne konštatoval aj súd
prvého stupňa, v danom prípade neboli splnené podmienky pre zrušenie predbežného opatrenia, a to ani
len sčasti, pretože nepominuli dôvody pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené a nielenže nebolo
zistené, že dôvody na predbežné opatrenie tu ani neboli, ale takáto okolnosť zo strany žalovaného ani
tvrdená nebola.

Ako to vyplýva aj z odvolania, žalovaný zmenu pomerov, ktorá odôvodňuje zrušenie predbežného
opatrenia vidí v uplynutí doby, ktorá má za následok, že žalobkyni môže byť znížená priznaná náhrada
mzdy v prípade jej úspechu v tomto konaní a že žalobkyňa je doposiaľ jednou zo spoločníčok žalovaného
s majetkovými a peňažnými nárokmi z toho vyplývajúcimi. Zároveň namietal, že je nepredstaviteľné, aby
si žalobkyňa s odstupom dvoch rokov od podania žaloby argumentovala, že nie je schopná si obstarať
inú vhodnú prácu.

Uvedené odvolacie námietky žalovaného neobstoja, pretože samotná skutočnosť, že žalobkyni v
dôsledku uplynutia času môže byť znížená priznaná náhrada mzdy, nie je dôvodom na zrušenie
predbežného opatrenia, prípadne na zníženie výšky časti pracovnej odmeny, o ktorej bolo predbežným
opatrením rozhodnuté, pretože jednak žalovanému nebola uložená povinnosť platiť plnú pracovnú
odmenu žalobkyne, ale iba časť, a to vo výške 60 % z priemernej pracovnej odmeny, navyše žalobkyňa
už v čase podávania návrhu na vydanie predbežného opatrenia si musela byť vedomá toho, že v prípade
neúspechu v konaní vo veci samej vznikne jej povinnosť vrátiť finančné prostriedky, ktoré na základe
vydaného predbežného opatrenia sú jej žalovaným vyplácané.

Neobstojí ani ďalšia odvolacia námietka súvisiaca s tým, že žalobkyňa je naďalej jednou zo spoločníčok
žalovaného majetkovými a peňažnými nárokmi z toho vyplývajúcimi, pretože v tej istej pozícii bola aj v
čase rozhodovania o vydaní predbežného opatrenia, v tomto smere nenastala žiadna zmena.
Napokon neobstojí ani odvolacia námietka spočívajúca v tom, že je nelogické, aby žalobkyňa so
svojou dosiahnutou pracovnou kvalifikáciou si dva roky nevedela nájsť zamestnanie, resp., aby bolo
preukázané, že spôsob skončenia pracovného pomeru je skutočne determinujúcim pri hľadaní práce,
pretože v tomto smere dôkazné bremeno bolo predovšetkým na žalovanom. Keďže podával návrh
na zrušenie predbežného opatrenia, bolo jeho povinnosťou v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že aj v tomto smere u žalobkyne došlo k zmene pomerov,
resp., že je schopná obstarať si inú vhodnú prácu. V tomto smere žalobca nielenže neuniesol dôkazné
bremeno, ale ani len netvrdil žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že sa aktívne
neuchádzala o zamestnanie, príp., že odmietla iné vhodné zamestnanie. Odvolací súd poznamenáva,
že tvrdenie uvádzané v návrhu na zrušenie predbežného opatrenia, že žalobkyňa nemá žiadnu prekážku

v zamestnaní, alebo v podnikaní a nemá žiaden závažný dôvod nepracovať, nie je preukázaním zmeny
pomerov, ktorá by odôvodňovala zrušenie predbežného opatrenia v zmysle cit. § 77 ods. 2 O.s.p..

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako už bolo uvedené
ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.