Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. apríl 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/70/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813223444
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3813223444.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov Mgr.
StanislavyKollárovejaMgr.MarkaAnovčinavsporežalobcuP..U.Y.C.,nar.XX.XX.XXXX,zastúpeného
JUDr. Jaroslavom Hujíkom, advokátom, so sídlom Prievidza, Hviezdoslavova 3, proti žalovanému F. F.,
nar. X.X.XXXX, bytom XX X. I. A. V., E., P G O., zastúpenému Mgr. Vladimírom Ľuptákom, advokátom
so sídlom Prievidza, Námestie Slobody 10, o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu,

o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 4. septembra 2020, č. k.
7C/149/2013-679, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j es tým, že uvedený geometrický plán
je súčasťou tohto rozsudku.

Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie vo výroku I. určil, že na

nehnuteľnostiach v katastrálnom území Kamenec pod Vtáčnikom zapísaných v katastri nehnuteľností
vedenom Okresným úradom Prievidza, katastrálnym odborom na LV č. 766 parc. č. CKN 1149/2
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 455 m2, parc. č. CKN 1231/5 zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 66 m2 viazne vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu pešo a povozmi cez tieto
nehnuteľnosti v rozsahu vyznačenom na geometrickom pláne vyhotovenom Patriciusom Sovom -
GEOSKTEAM, so sídlom Košovská cesta 1, Prievidza, IČO: 48185655, č. p. 247/2016 dňa 07.11.2016,

autorizačne overenom Ing. Milošom Laukom a úradne overenom Ing. Barborou Petriskovou dňa
10.11.2016 pre vlastníka nehnuteľností v kat. území Kamenec pod Vtáčnikom zapísaných v katastri
nehnuteľností vedených Okresným úradom Prievidza, katastrálnym odborom na LV č. 1422 parc. č.
CKN 1144 zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 60m2, parc. č. CKN 1148 zastavaná plocha
a nádvorie vo výmere 40m2 a parc. č. CKN 1149/1 zastavaná plocha a nádvorie vo výmere
705 m2, a to k týmto nehnuteľnostiam z miestnej komunikácie na parc. č. CKN 5, parc. č. CKN
180/2 a parc. č. CKN 1231/1. Vo výroku II. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa vo veci
domáhal určenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo
výroku tohto rozhodnutia. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom, č. k. 7C/149/2013-536 s
tým, že vyhovel žalobe v celom rozsahu. Voči predmetnému rozsudku podal odvolanie žalovaný, na
čo odvolací súd rozhodnutie zrušil s odôvodnením, že otázke dobromyseľnosti držby súd nevenoval
dostatočnú pozornosť. Súd prvej inštancie mal opätovným vykonaným dokazovaním preukázané, že

žalobca v konaní preukázal naliehavý právny záujem na určení, že vecné bremeno vzniklo výkonom
práva v zákonnej lehote, zaťažilo a zaťažuje nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného, t. j. parc. CKN
č. 1149/2 a č. 1231/5, ktorá vznikla z pôvodnej parcely č. 29/a. Súd mal za to, že bez určenia vznikuvecného bremena vydržaním, by žalobcovo právne postavenie bolo neistým a mohlo by mu byť aj
naďalej zamedzované v prístupe na pozemok v jeho vlastníctve. Súd prvej inštancie mal na základe
listu vlastníctva č. 1422 za preukázané, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností v katastrálnom území

Kamenec pod Vtáčnikom zapísaných v katastri nehnuteľností vedenom Okresným úradom Prievidza,
katastrálnym odborom a to pozemkov evidovaných parcelným číslom CKN 1144 zastavané plochy
a nádvoria o výmere 60 m2 a parcelné číslo CKN 1148 zastavaná plocha a nádvorie vo výmere
40 m2 a parcelné číslo CKN 1149/1 zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 750 m2. Žalovaný ako
právny nástupca je vlastníkom nehnuteľností susediacich so žalobcovými, zapísaných v katastrálnom

území Kamenec pod Vtáčnikom na LV č. 766 a to parcelné číslo CKN 1149/2 zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 455 m2 a parc. 1231/5 zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 66 m2. Súd
mal za preukázané, že uvádzané nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu sú pôvodne časťou parcely
číslo 29/a, k. ú Horný Kamenec, ktorá bola okrem iného aj žalobcom odpredaná dňa 08.09.1984 a
to kupujúcemu Československému štátu (MNV v Kamenci pod Vtáčnikom) v zmysle geometrického
plánu č. 243-243-373-83 zo dňa 08.03.1983. Predmetnou kúpnou zmluvou bola pre Československý

štát vykúpená časť parcely 29/a označená ako parcela číslo EN 1149/2 za účelom výstavby obchodných
priestorov - pohostinstva a potravín. Súd mal výsluchom žalobcu a svedkov Š. O. preukázané, že pri
výkupe predmetných pozemkov sa uskutočnili rokovania medzi vlastníkmi predmetných nehnuteľností,
ako aj žalobcom a zástupcami štátu - MNV v Kamenci pod Vtáčnikom. Predmetom rokovaní okrem
iného bolo aj zabezpečenie prístupu pešo a povozom na nehnuteľnosti v súčasnosti zapísané na LV

č. 1422. Výsledkom rokovaní bola dojednanie zakomponované do bodu 10 rozhodnutia ONV Prievidza
zo dňa 30.10.1985 č. ÚP 5414/85, ktorým sa rozhodlo o umiestnení stavby na predmetnom pozemku
pre Jednota SD Prievidza. Uvedeným rozhodnutím žalobca preukázal, že v jeho bode 10 sa uvádza
povinnosť zabezpečiť vybudovanie oplotenia voľného pozemku stavby zo strany záhrad s vytvorením
jednovozidlového vstupu na parc. č. EN 1149 (k parcele č. 1148) a č. 1152. Časť označená ako

parcela číslo EN 1149/1, EN 1144 a EN 1148 zostala vo vlastníctve pôvodných spoluvlastníkov, medzi
ktorých patril aj žalobca, a ktorí predmetné parcely aj reálne užívali. Žalobca do svojho výlučného
vlastníctva predmetné pozemky nadobudol osvedčením o vydržaní v zmysle notárskej zápisnice zo
dňa 02.08.2002 č. N 203/2002 a tieto sú momentálne zapísané na LV č. 1422. Aj s poukazom na
skutočnosť, že v zmysle bodu 10 rozhodnutia ONV Prievidza zo dňa 30.10.1985 v danej veci nebolo

vecné bremeno zapísané do príslušného katastra, mal súd za to, že žalobca bol v dobrej viere, že
takéto stavebné rozhodnutie v zmysle uvedeného bodu 10 zakladá jeho právo prechodu a teda prístupu
k nehnuteľnostiam v jeho vlastníctve. Navyše takéto presvedčenie žalobcu vyplývalo zo skutočnosti,
že bol účastníkom predmetného rozhodovania č. ÚP 5414/85. Žalobca mal vedomosť, že predmetné
rozhodnutie bolo doručované aj Stredisku geodézie Prievidza a aj s ohľadom na danú skutočnosť

bol dobromyseľný v tom, že predmetné rozhodnutie má právnu relevanciu a bude zabezpečené jeho
zaevidovanievbývalejevidenciinehnuteľnostívedenejstrediskomgeodéziePrievidza.Nakoľkonasvoje
pozemky z dolnej časti nerušene prichádzal, žalobca nemal dôvod overovať predmetné skutočnosti,
navyše pokiaľ proti predmetnému rozhodnutiu a aj uvádzaného bodu 10 bolo prípustné podať odvolanie,
avšak odvolanie žiadnym z účastníkov podané nebolo. Súd mal potom za to, že práve daným titulom

žalobca minimálne od momentu vydania predmetného rozhodnutia dňa 30.10.1985 v dobrej viere
využíval právo prechodu cez parcely č. 1149/2 (odpredané pôvodnými vlastníkmi parcely č- 29/a štátu)
na parcely č. 1149 a 1148 a mal za to, že tento prístup zaťažuje vlastníka vykúpeného pozemku v
prospech vlastníka nevykúpeného pozemku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd nevychádzal len
zo subjektívneho názoru žalobcu a výsluchu svedkov, ale súd posudzoval či vzhľadom na objektívne

skutočnosti a existujúci titul vydržania sa žalobca dôvodne domnieval, že takéto právo prechodu mu
patrí. Nevyhnutnou podmienkou vydržania práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu je existencia
právneho dôvodu, z ktorého subjekt vzhľadom na okolnosti vyvodzuje a v dobrej viere verí, že mu
patrí právo k cudzej veci, ktorého obsahom je vecné bremeno a na druhej strane je nositeľom
povinnosti strpieť výkon tohto práva. V tomto prípade žalobca nadobudol presvedčenie, že mu právo

zodpovedajúce vecnému bremenu patrí, a to so zreteľom na okolnosti v danom čase. V čase predaja
pozemkov Československému štátu, ktorých podielovým vlastníkom bol aj žalobca, t. j. v roku 1984
(kúpnazmluvauzavretádňa08.09.1984)predchádzalapredajumedzizmluvnýmistranamikomunikácia,
čo nebolo v konaní sporným, že predávajúci budú súhlasiť s predajom nehnuteľností v ich vlastníctve za
podmienky, že budú mať zabezpečený prístup na svoje pozemky. K odpredaju predmetných pozemkov

došlo aj na základe skutočnosti, že táto ich podmienka zo strany štátu bola akceptovaná a ako sa vyjadril
žalobca či už svedkyňa O.ová, nebol dôvod sa obávať o prístup na svoje pozemky. Súd mal v konaní
potom za preukázané, že dobromyseľnosť žalobcu pri užívaní sporného prechodu vyplývala jednak
zo skutočnosti, že tak ako bola určená podmienka zabezpečenia práva prechodu už počas rokovanípri predaji pozemkov do vlastníctva štátu (čo nebolo v konaní sporné, že v danom čase mal žalobca
zabezpečené predmetné právo prechodu, to reálne využíval a žiaden subjekt mu v tom nebránil), tak
táto podmienka bola zahrnutá do rozhodnutia ONV v roku 1985, ktoré bolo doručené okrem Jednoty

SD aj žalobcovi. Žalobca tak bol v dobrej viere, že takéto oprávnenie mu patrí, je mu priznané štátnym
orgánom, stavebným rozhodnutím, navyše pokiaľ mu v užívaní takéhoto oprávnenia minimálne odo dňa
vydania predmetného rozhodnutia a jeho doručenia žalobcovi ako účastníkovi predmetného konania
nikto nebránil. Pokiaľ v danej veci nebolo zriadené vecné bremeno zápisom do katastra nehnuteľnosti a
žalobca ako laik túto skutočnosť neskúmal, súd mal za to, že žalobca bol v ospravedlniteľnom právom

omyle, že právo prechodu, ktoré dlhodobo užíval a neskôr založené rozhodnutím štátneho orgánu mu
patrí. Právny omyl žalobcu spočíval v skutočnosti, že žalobca nesprávne posúdil právne dôsledky
právnej skutočnosti, kedy vyhodnotil, že predmetným stavebným rozhodnutím z roku 1985 sa zriaďuje
vecné bremeno. Aj keď sa v rámci predmetného stavebného konania rozhodovalo o umiestnení stavby
v zmysle § 39 stavebného zákona, žalobca nemal dôvod pochybovať, že vzhľadom na doručovanie
tohto rozhodnutia tak ako Ľ. U., Š. O., tak aj jemu a na základe bodu 10, ktorý nebol napadnutý

námietkami či prípadným odvolaním voči danému rozhodnutiu, že mu zákonným spôsobom vzniklo
právo prechodu. Pokiaľ sa žalovaný v konaní bráni, na ktorú skutočnosť poukazuje aj odvolací súd, že
žalobcovi minimálne ešte v rokoch 1990 -1991 bránila vstupovať na svoj pozemok Jednota SD Prievidza,
súd sa zaoberal aj danou skutočnosťou. Opätovnou výpoveďou svedka Q. M., suseda predmetného
pozemku, súd mal preukázané, že čo sa týka dolného prístupu svedok nemal vedomosť o tom, že by

takýto prístup a prechod žalobcu cez predmetný pozemok bol niekedy spornou záležitosťou. Svedok
súdu uviedol, že nevie o tom, že by štát alebo Jednota SD v minulosti niekomu bránila vstupovať na
predmetný pozemok zdola. Z výpovede svedka a jeho dodatočného vypočutia po zrušení a vrátení veci
odvolacím súdom mal súd za preukázané, že ten ako sused sporného pozemku nemal vedomosť, že
by Jednota SD zamedzovala žalobcovi v prístupe na jeho pozemok, navyše svedok videl, že predmetný

pozemok žalobca nerušene užíval. Pokiaľ sa aj v konaní poukazuje na skutočnosť, že Jednota SD
podala protest prokurátorovi, súd mal za to, že táto právna skutočnosť nepreukazuje fakt, že žalobcovi
Jednota SD mala zamedzovať v prístupe. Jednota SD takéto právne aktivity vyvíjala len ako vlastník
stavby s poukazom na Hospodársku zmluvu zo dňa 01.05.1986, ktorou mala sporné nehnuteľnosti v
užívaní. Vlastníkom predmetných nehnuteľností parc. č. 1149/2, kat. územ. Kamenec pod Vtáčnikom

aj naďalej ostal Československý štát, ktorý právo stanovené bodom 10 rozhodnutia ONV z roku 1985
nespochybňoval. Práve naopak, ONV Prievidza rozhodnutím č. ÚP 992/89 nariaďoval Jednote SD
vykonať nevyhnutné úpravy oporného múru a vytvorenia vstupu pre motorové vozidlá. Súd mal za to,
že je nespochybniteľným faktom skutočnosť, že Jednota SD ako vlastník stavby- predajne potravín na
pozemku, ktorý nebol v jej vlastníctve, a cez ktorý ONV Prievidza nariaďoval Jednote SD zabezpečiť

aj žalobcovi prístup na svoj pozemok, nakoniec rešpektovala rozhodnutie ONV Prievidza, odbor
územného plánovania a v zmysle vyhotovenej projektovej dokumentácie schválenej stavebným úradom
predmetnú bránu na prejazd zhotovila. Súd mal za to, že z predložených dôkazov ani svedeckých
výpovedí nie je možné presne určiť kedy brána bola Jednotou SD osadená, avšak aj bez pripojenia
dôkazu - rozhodnutia o proteste prokurátora, nespochybniteľným faktom ostala skutočnosť, že brána

osadená za účelom vstupu bola a tomu tak mohlo byť najneskôr do 30.04.1991 ako to bolo nariadené
rozhodnutím UP 992/89 zo dňa 23.11.1990 (teda brána bola osadená v rozmedzí konca roku 1990 do
30.04.1990). Čo sa týka splnenia podmienky vydržacej doby a uplynutia 10 ročnej lehoty vykonávania
práva prechodu mal súd za to, že právo prechodu bolo riadne vykonávané v zákonnej vydržacej lehote.
Výsluchom svedkov Q. O., Q. M., G. M., P. C., Y. F. bolo preukázané, že predmetný prechod žalobca

reálne dlhodobo využíval za účelom prístupu na svoj pozemok, pričom žalobca toto právo prechodu
v súlade s rozhodnutím ONV PD zo dňa 30.10.1985 využíval od daného dátumu v domnení, že až
do roku 2004, kedy predmetné nehnuteľnosti nadobudli právni predchodcovia žalovaného, ktorí mu
začali žalobcovi zamedzovať v práve prístupu, mu toto právo patrí. Žalobca dobromyseľne užíval právo
prechodu až do momentu, kedy právni predchodcovia žalovaného odkúpili predmetné nehnuteľnosti

a výmenou zámku na bráne zamedzili výkonu predmetného práva. Súd mal za to, že od roku 1985
začala plynúť vydržacia doba a po jej zákonnom uplynutí žalobca nadobudol vecné bremeno, právo
prechodu jeho reálnym užívaním. Pokiaľ by aj súd pripustil dôvodnosť námietok, že žalobcovi bolo do
roku 1991 bránené v užívaní práva prechodu, resp. do tohto roku nemal zabezpečené právo prechodu
súd mal za to, že vzhľadom na preukázané skutočnosti vyššie opísané, aj v prípade pokiaľ od roku

1991 (osadenia brány v teréne a rešpektovania Jednotou SD rozhodnutia ONV Prievidza z roku 1985
o zriadení prístupu pre vozidla) by mala začať plynúť 10. ročná lehota, tak do roku 2002 uplynula
10. ročná vydržacia doba, kedy nepochybne bol sporný prechod využívaný žalobcom v dobrej viere
pešo alebo motorovými vozidlami až do momentu bránenia mu v prechode žalovaným v roku 2004. Vpredmetnom čase minimálne od roku 1991 do roku 2002 žalovaný nepreukázal rušenie práva prechodu
žalobcu, v konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by dobromyseľnosť žalobcu a jeho reálne užívanie
práva prechodu v predmetnom období spochybňovalo. Aj napriek danej skutočnosti súd mal za to, že

rozhodnutímz30.10.1985bolzriadenýprístupnapozemky,ktorésúmomentálnevovlastníctvežalobcu,
ako vecné bremeno zriadené in rem a nie ako vecné bremeno pre konkrétnu osobu a to bolo žalobcom
užívané nerušene až do roku 2004. Súd mal potom preukázané, že predmetné právo bolo užívané po
dobu dlhšiu ako 10 rokov bez výhrad štátu či obce Kamenec pod Vtáčnikom v dobrej viere, že žalobcovi
patrí zákonne. Čo sa týka námietky premlčania, súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetné

právo nie je premlčané, nakoľko žaloba na súd bola podaná dňa 31.10.2013, a teda vecné bremeno sa
nevyužívalo menej ako 10 rokov, navyše jeho nevyužívanie bolo zapríčinené správaním žalovaných od
roku 2004, kedy na predmetnej bráne vymenili zámok a zamedzili žalobcovi v prechode. Právne svoje
rozhodnutie odôvodnil podľa § 134 ods. 1-4, § 151o ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. O nároku na
náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods.1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania, ktoré predstavujú v rozsahu jeho čistého úspechu v konaní

100%.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť. Vytýkal súdu prvej inštancie,
že sa nevysporiadal s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení v

otázke dobromyseľnosti držby a splnenia 10 ročnej lehoty pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu k pozemku. Súd prvej inštancie vôbec nezobral do úvahy, že účastníkom konania, na
základe ktorého bolo vydané rozhodnutie ONV Prievidza č. 5414/85 zo dňa 30.10.1985 nebol žalobca,
pretože účastníkmi konania boli S. U. a Q. O., pretože predmetné nehnuteľnosti, ku ktorým mal byť
umožnený prístup v tom čase boli vo vlastníctve hore uvedených, pričom bez akýchkoľvek pochybností

bolo preukázané, že žalobca získal predmetné nehnuteľnosti, ktorých vlastníčkami boli horeuvedené
na základe osvedčenia o vydržaní zo dňa 02.08.2002, takže možno konštatovať, že od roku 1985 až
do 02.08.2002 nemal žalobca žiadny dôvod na prechod cez pozemky, ktorého sa domáha. Možno
teda konštatovať tak, ako to uviedol vo svojom uznesení krajský súd, že dobromyseľnosť žalobcu pri
užívaní sporného prechodu nemohla nastať od momentu vydania rozhodnutia ONV Prievidza dňa

30.10.1985, pretože v tom čase nebol ešte vlastníkom pozemkov, ktoré vydržal až v roku 2002 a ku
ktorým sa domáha práva prechodu. Tieto jeho tvrdenia sú v príkrom rozpore s výpoveďou svedkyne
Q. O. a tiež s listinnými dôkazmi predloženými touto svedkyňou, ktoré sa v spise nachádzajú. Z týchto
listinných dôkazov, ktoré predložila svedkyňa O. okrem iného vyplýva, že nemohli prechádzať cez
parcelu č. 1149/2, pretože z listinného dôkazu ONV Prievidza, odbor územného plánovania zo dňa

07.07.1990 vyplýva, že Jednota SD Prievidza podala na okresnú prokuratúru protest proti vydanému
rozhodnutiu o umiestnení stavby, v ktorom žiadala zrušiť bod 10. rozhodnutia s poukázaním na
možnosť prístupu z opačnej strany a namietala, že sa jedná o neoprávnený zásah do majetku inej
organizácie. Okresný súd sa s týmito skutočnosťami vôbec nevysporiadal v odôvodnení rozsudku,
takže možno konštatovať, že prevedené dokazovanie neumožňuje záver, že bola splnená vydržacia

10ročná lehota pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k pozemku. Mal za to, že
ani dodatočne vykonaným dokazovaním po zrušujúcom uznesení krajského súdu nebol preukázaný
záver o splnení zákonných predpokladov dobromyseľnosti a splnenia vydržacej doby pre vydržanie
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Možno konštatovať, že od 30.10.1985 až do vydržania
02.08.2002 nie je možné u žalobcu za žiadnych okolností tvrdiť, že bol dobromyseľný a naplnil 10ročnú

vydržaciu lehotu, pričom poukázal na premlčaciu dobu 10 rokov, pretože právo zodpovedajúce
vecnému bremenu sa premlčí, ak sa 10 rokov nevykonávalo podľa § 109 Občianskeho zákonníka.
Uplatnil si nárok na náhradu trov konania.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal vo svojom
rozsudku so všetkými námietkami, ktoré žalovaný uvádza v odvolaní, nakoľko tieto uvádzal už v
konaní rozsudku predchádzajúcom. Uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým zistením
a právnym názorom súdu prvej inštancie, že vlastníci nehnuteľností, ku ktorým je právo prechodu
cez nehnuteľnosti žalovaného predmetom tohto konania, vydržali toto právo. Zdôraznil, že tvrdenie

žalovaného o tom, že nebol vlastníkom nehnuteľností do roku 2002, je nepodstatné, keď on bol vždy
spoluvlastníkom pozemkov a stavieb na nich postavených, ktoré sú v súčasnosti zapísané v LV č. 1422
pre kat. úz. Kamenec pod Vtáčnikom. Rovnako nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že nebol účastný
v konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie ONV Prievidza č. UP 5414/85 zo dňa 30.10.1985, pretožena strane 4 rozhodnutia je uvedený ako U. C. spolu so spoluvlastníkmi nehnuteľností S. U. a Q. O..
Právo prechodu využíval sústavne a bez obmedzení, nerušene už od výkupu nehnuteľností pre účely
stavby obchodu a takto to aj bolo odsúhlasené medzi vykupiteľom nehnuteľností a predávajúcimi s tým,

že bolo aj medzi nimi odsúhlasené, že prístup na zvyšok nehnuteľností, ktoré neboli vykúpené bude po
tom istom pozemku ako sa používal aj na prístup na zvyšné nehnuteľnosti. Inak by neboli súhlasili s
predajom nehnuteľností, veď by sa na ich zvyšok neboli dostali, nemali k nim prístup. Vykupiteľ si to
aj uvedomoval a prístup im zabezpečil. Pokiaľ ide o vybudovanie brány, išlo podľa jeho vedomostí len
o technickú záležitosť, nikdy im nebolo bránené v prístupe ani pred vybudovaním brány. Najmä pani

O. trvala na tom, aby sa zvyšný pozemok od pozemku, ktorý bol vykúpený oddelil plotom s bránou,
keďže nechceli, aby bol cez im vykúpený pozemok voľný - verejný vstup na ich zostávajúci pozemok. Je
nepochybné, že právo prechodu ako vecné právo - zodpovedajúce vecnému bremenu nebolo v danej
veci nikdy ponímané ako právo pre pani O., U. a jeho, ale ako právo patriace vlastníkom nehnuteľnosti
na prístup ku ktorým slúžilo. Nešlo teda nikdy o právo in personám ale o právo in rem. Aj keď osobne
nesúhlasí s tým, že nebolo právo zodpovedajúce vecnému bremenu vykonávané dobromyseľne a

nerušene už od výkupu pozemkov, ale až od vybudovania brány Jednotou SD, aj tak bolo vlastníkmi
nehnuteľností zapísaných v súčasnosti v LV č. 1422 toto právo využívané po dobu dlhšiu ako 10 rokov,
tak ako to konštatoval súd prvej inštancie. Pokiaľ ide o námietku, že vo vyššie uvedenom konaní pred
ONV Prievidza nebolo rozhodované o zriadení práva prechodu ako vecného bremena, nemožno sa
stotožniť s námietkou žalovaného, že preto neboli dobromyseľní pri výkone tohto práva. Treba podľa

neho vychádzať aj z okolností, za ktorých vstúpili do výkonu tohto práva, keď štát, ktorý zabezpečoval
výkup ich nehnuteľností tento výkup realizoval, im súčasne garantoval, že na zostatok ich pozemkov
budú mať dovtedajší prístup, hoci nie už po svojich pozemkoch, ale po časti vykúpených pozemkov,
keďže iný prístup nebol a ani nie je reálne možný. Poukázal aj na nález Ústavného súdu SR č. III ÚS
63/09 zo dňa 26.5.2009, podľa ktorého nie je samozrejme potrebné, aby žalobca v spore, v ktorom

sa domáha určenia vlastníctva (obdobne to platí aj o práve prechodu) preukazoval platný právny titul
nadobudnutia svojho práva, ale aby preukazoval dobromyseľnosť pri nadobudnutí práva. Podľa nálezu
Ústavného súdu SR je pritom podstatná poctivosť nadobúdateľa pri nadobudnutí práva. Ide teda o
poctivosť ktorá nemusí vyplývať z formálneho výkladu právnych aktov ale o poctivosť zodpovedajúcu
mravným zásadám, ktoré možno uplatniť práve v danej veci, v danej situácii v ktorej sa žalobca ocitol. Je

podľa neho nepochybné, že pri nadobudnutí práva prechodu poctivými boli, postupovali v dôvere k štátu,
ktorý im v súvislosti s výkupom ich nehnuteľností pre verejné účely zagarantoval vo forme ktorú vtedy
v tzv. totalitnom režime považoval za primeranú a vhodnú, že budú mať trvalý prístup na zvyšok našich
nehnuteľností. Je preto až paradoxné, aby v súčasnosti, toto dlhodobo vykonávané právo niekto, vrátane
žalovaného spochybňoval. Veď aj z prírodných podmienok v teréne bolo pre právnych predchodcov

žalovaného jasné už pri kúpe nehnuteľnosti , že cez časť pozemkov je cesta, dve brány, ktoré slúžia
práve pre túto cestu tak, aby bolo jasné každému komu cesta prislúcha a že nejde o cestu verejnú
ale cestu na ich nehnuteľnosti. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za správne a spravodlivé.
Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd opätovne preskúmal vec podľa § 379, § 380 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné.

5. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že žalobca vydržal právo
prechodu pešo a povozmi cez nehnuteľnosti zapísané na LV č. 766 k. ú. Kamenec pod Vtáčnikom,
parcela č. CKN 1149/2 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 455 m2, parcela č. CKN 1231/5
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 66 m2 v zmysle § 134 ods. 1-4 v spojení s § 151o ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka, nakoľko prechod využíval dobromyseľne po dobu viac ako 10 rokov a pri

výkonetohtoprávanebolrušený. Vychádzalzozistenia,žedňa08.09.1984bolauzavretákúpnazmluva
medzi predávajúcimi Q. P., Q. M., mal. O. P., mal. D. P., zastúpenými zákonným zástupcom P. P., U.
C. - žalobcom, S. C., S. U., Q. O. a kupujúcim C. štátom, zastúpeným predsedom MNV Kamenec pod
Vtáčnikom, na základe ktorej predávajúci odpredali kupujúcemu časť pozemnoknižnej parcele č. 29/a
k.ú. Horný Kamenec, označenej ako novovytvorená parcela č. EN 1149/2 vo výmere 524 m2. Parcela

č. EN 1149/2 bola vykúpená pre Československý štát za účelom výstavby obchodných priestorov.
Na základe hospodárskej zmluvy zo dňa 01.05.1986 ONV Prievidza zriadil v prospech Jednoty SD
Prievidza právo trvalého užívania pozemku k parcele č. 1149/2 k. ú. Kamenec pod Vtáčnikom. Z
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že pri výkupe pozemkov pod predajňou potravín apohostinstva sa uskutočňovali rokovania medzi pôvodnými spoluvlastníkmi a ONV Prievidza ohľadne
zabezpečenia prístupu peši i povozom na nevykúpenú časť nehnuteľnosti, t. j. na parcelu č. EN 1149.
Dňa 30.10.1985 ONV v Prievidzi, odbor územného plánovania vydal územné rozhodnutie o umiestnení

stavby pre navrhovateľa Jednota SD Prievidza na stavbu - „Predajňa potravín a pohostinstvo Kamenec
pod Vtáčnikom“, v ktorom okrem iného pre umiestnenie a projektovú prípravu stavby v bode 10. bola
stanovená podmienka zabezpečiť vybudovanie oplotenia voľného pozemku stavby zo strany záhrad s
vytvorením jednovozidlového vstupu na pozemok parc. č. 1149 (k parcele č. 1148) a 1152. Súd prvej
inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že dobromyseľnosť žalobcu pri užívaní

sporného prechodu vyplýva z územného rozhodnutia ONV Prievidza z 30.10.1985 o umiestnení stavby,
v ktorom bola v bode 10. investorovi stavby uložená povinnosť vytvoriť jednovozidlový vstup na pozemok
parc. č. 1149 a 1152. Konštatoval, že žalobca od momentu vydania rozhodnutia ONV Prievidza zo dňa
30.10.1985 až do roku 2004 prechádzal na svoj pozemok v dobrej viere, že takéto oprávnenie mu patrí,
je mu priznané štátnym orgánom a v užívaní prechodu mu nebolo bránené. Pokiaľ nebolo zriadené
vecné bremeno zápisom do katastra nehnuteľností, súd mal za to, že žalobca bol v ospravedlniteľnom

právnom omyle, že právo prechodu, ktoré dlhodobo užíval a neskôr založené rozhodnutím štátneho
orgánu mu patrí. Právny omyl žalobcu spočíval v skutočnosti, že žalobca nesprávne posúdil právne
dôsledky právnej skutočnosti, kedy vyhodnotil, že predmetným stavebným rozhodnutím z roku 1985 sa
zriaďuje vecné bremeno. Žalobca mal vedomosť o tom, že predmetné rozhodnutie bolo doručované
aj Stredisku geodézie Prievidza a aj s ohľadom na danú skutočnosť bol dobromyseľný v tom, že

predmetné rozhodnutie má právnu relevanciu a bude zabezpečené jeho zaevidovanie v bývalej
evidencii nehnuteľností, vedenej strediskom geodézie Prievidza. Nakoľko na svoje pozemky z dolnej
časti nerušene prichádzal, žalobca nemal dôvod overovať predmetné skutočnosti. Žalobca užíval právo
prechodu až do momentu, kedy právni predchodcovia žalovaného odkúpili predmetné nehnuteľnosti a
výmenou zámku na bráne zamedzili výkonu predmetného práva. Súd prvej inštancie mal za to, že od

roku 1985 začala plynúť vydržacia doba a po jej zákonnom uplynutí žalobca nadobudol vecné bremeno,
právo prechodu jeho reálnym užívaním. Ďalej uviedol, že pokiaľ by aj pripustil dôvodnosť námietok
žalovaného, že žalobcovi bolo do roku 1991 bránené v užívaní práva prechodu a že až od vybudovania
brány Jednotou SD v roku 1991 bolo žalobcovi umožnené právo prechodu a prejazdu cez dotknuté
nehnuteľnosti, aj za tohto stavu do roku 2002 uplynula 10ročná vydržacia doba, kedy nepochybne

bol sporný prechod využívaný žalobcom v dobrej miere pešo a motorovými vozidlami až do momentu
bránenia mu v prechode žalovaným v roku 2004. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, súd prvej
inštancie konštatoval, že predmetné právo nie je premlčané, nakoľko žaloba na súd bola podaná dňa
31.10.2013, a teda vecné bremeno sa nevyužívalo menej ako 10 rokov, navyše jeho nevyužívanie bolo
zapríčinené správaním žalovaných od roku 2004, kedy na predmetnej bráne vymenili zámok a zamedzili

žalobcovi v prechode. Z uvedených dôvodov žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.

6. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní proti napadnutému
rozsudku žalovaným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP. Námietky žalovaného sú totožné s jeho námietkami

uplatnenými pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie vysporiadal, a preto nemohli
privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k
odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd dodáva nasledovné:

7. Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný

niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené
buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe (§ 151n a nasl. Občianskeho
zákonníka).

8. Vecné bremená vznikajú písomnom zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o

dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo
zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia §
134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad
do katastra nehnuteľností (§ 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka).

9. Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide
o hnuteľnosť, a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pre
začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby(§ 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Právo zodpovedajúce vecnému bremenu sa premlčí, ak sa 10
rokov nevykonávalo (§ 109 Občianskeho zákonníka).

10. Občiansky zákonník považuje vydržanie (§ 134 Občianskeho zákonníka) za jeden zo spôsobov
pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne určených
podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu, vyplývajúcemu z domnelého právneho
vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané počas ustanovenej doby nerušene
a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé.

11. Predpokladom vydržania práva, zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa Občianskeho
zákonníka je výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu po stanovenú vydržaciu dobu, a
to v objektívne existujúcej dobrej viere. Nestačí akékoľvek správanie sa, ktoré by obsahom mohlo
zodpovedať vecnému bremenu, ale vydržiteľ musí byť oprávneným držiteľom práva. Predpoklady
vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi nevyhnutnými pre

vydržanie vlastníckeho práva. Ako je predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa veci jeho
presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je presvedčenie, že mu právo zodpovedajúce vecnému
bremenu prináleží. Toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k tomu
oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť „so zreteľom ku

všetkým okolnostiam“ v dobre viere, že právo, ktoré v cudzej veci vykonáva mu patrí, lebo riadne
vzniklo, alebo na neho riadne prešlo. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie treba vždy
hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) daného účastníka a
vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti
a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu

dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu takéto právo patrí. Spravidla to bude ten, kto vykonáva
právo zodpovedajúcemu vecnému bremenu na základe právneho titulu (svedčiaceho o úmysle zriadiť
toto právo), ktorý je neplatný, pričom oprávnený ani pri zachovaní obvyklej opatrnosti o dôvodoch
neplatnosti tohtotitulunevieanemusívedieť;rovnakoalemôžeísť ajoprípadtzv. domneléhoprávneho
dôvodudržby(titulusputativus),kedytuprávnytituldržbyvôbecnieje, aleten,ktovykonávaurčitépráva

je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že tu takýto titul je (viď rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 MCdo 7/2008). Podobne vo veci sp. zn. 3 Cdo 147/2016 Najvyšší súd uviedol, že
„jedným z viacerých predpokladov vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je skutočnosť,
že ten, kto určitú nehnuteľnosť užíva (napríklad za účelom prechodu alebo prejazdu) je so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že koná ako oprávnený z vecného bremena. Rozhodujúcimi tu nie

sú subjektívne predstavy alebo domnienky konajúceho; jeho dobromyseľnosť musí byť podobne ako v
prípade vydržania vlastníckeho práva, posudzovaná z objektívneho hľadiska, to znamená z hľadiska,
či pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu
na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že vykonáva právo zodpovedajúce
vecnému bremenu. Sama skutočnosť, že nehnuteľnosť užíva nerušene po dobu presahujúcu 10 rokov,

nezakladá dobrú vieru o tom, že ide o výkon práva zodpovedajúci vecnému bremenu.

12. Súd prvej inštancie po zrušení veci odvolacím súdom doplnil dokazovanie opätovným výsluchom
svedka Q. M., vykonaním ohliadky miesta samého a z vykonaného dokazovania vyvodil záver,
že žalobca splnil zákonné predpoklady dobromyseľnosti a vydržacej doby pre vydržanie práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktorému zodpovedá právo prechodu a prejazdu žalobcu
cez označenú časť parcele č. CKN 1149/2 a parcele č. CKN 1231/5 vo vlastníctve žalovaného.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 08.09.1984 bola uzavretá kúpna zmluva medzi
predávajúcimi podielovými spoluvlastníkmi pozemku vrátane žalobcu a kupujúcim Československým
štátom, zastúpeným MNV Kamenec pod Vtáčnikom, na základe ktorej predávajúci z dôvodov verejného

záujmu odpredali kupujúcemu časť pkn parcele č. 29/a k. ú. Horný Kamenec, označenej ako
novovytvorená parcela č. EN 1149/2 vo výmere 524 m2. Parcela č. EN 1149/2 bola vykúpená
pre Československý štát za účelom výstavby obchodných priestorov. Časť nevykúpených parciel
označených ako EN parc. č. 1149/1, č. 1144, č. 1148 zostala vo vlastníctve pôvodných spoluvlastníkov,
medzi ktorých patril aj žalobca. Z obsahu spisu vyplýva, že pri výkupe pozemkov pod predajňu potravín

a pohostinstva sa uskutočňovali rokovania medzi spoluvlastníkmi pozemku a ONV Prievidza ohľadne
zabezpečenia prístupu peši i povozom na nevykúpenú časť nehnuteľnosti, t. j. na parcelu č. EN 1149.
Dňa 03.10.1985 ONV v Prievidzi, odbor územného plánovania vydal územné rozhodnutie o umiestnení
stavby č. 5414/85 pre navrhovateľa Jednota SD Prievidza na stavbu - Predajňa potravín a pohostinstvoKamenec pod Vtáčnikom, v ktorom okrem iného pre umiestnenie a projektovú prípravu stavby v bode
10. bola stanovená podmienka zabezpečiť vybudovanie oplotenia voľného pozemku stavby zo strany
záhrad s vytvorením jednovozidlového vstupu na pozemok parc. č. 1149 (k parcele č. 1148) a č.

1152. Účastníkom stavebného konania ako podielový spoluvlastník pozemkov bol aj žalobca, pričom
územné rozhodnutie o umiestnení stavby bolo doručované žalobcovi, Q. M., S. U., Q. O., Stredisku
geodézie v Prievidzi, Jednote SD Prievidza, ktorá stavbu mala realizovať, ako aj MNV v Kamenci pod
Vtáčnikom. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobca spolu s
S. U. a Q. O. sústavne a bez obmedzení užívali prechod cez časť vykúpeného pozemku na svoje

nehnuteľnosti, keďže iný prístup na ich pozemky nebol možný. Z výsluchu žalobcu a svedkov Q. O.,
Q. M., G. M., P. C. a Y. F. vyplýva, že predmetný prechod bol žalobcom a pôvodnými podielovými
spoluvlastníkmi využívaný ako jediná prístupová cesta na pozemok parc. č. 1149 a k stavbe na parc.
č. 1148. Výsluchom týchto svedkov bolo preukázané, že prístupová cesta nebola využívaná denne,
ale bez akýchkoľvek obmedzení vždy, keď bolo potrebné sa na nehnuteľnosti dostať za účelom ich
obhospodarovania, uskladnenia, či odvozu ovocia a podobne. Žalobca sa stal výlučným vlastníkom

nehnuteľností zapísaných na LV č. 1422 ako parcele CKN č. 1144, 1148, 1149/1, 1150/2, na ktoré sa
prístup cez spornú nehnuteľnosť využíval, na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní v zmysle
notárskej zápisnice č. N 203/2002, NZ 201/2002 zo dňa 02.08.2002. Z dokazovania vykonaného
súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca, resp. jeho právni predchodcovia užívali sporný pozemok
po výkupe nehnuteľností od roku 1985 až do roku 2004, kedy právni predchodcovia žalovaného

vymenili zámok na bráne a žalobcovi znemožnili prechod užívať. Pokiaľ odvolací súd vo svojom
predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí poukázal na rozpory vo výpovediach žalobcu a svedkyne
O. o počiatku plynutia 10ročnej vydržacej doby pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu, súd prvej inštancie doplneným dokazovaním - výsluchom svedka Q. M. odstránil tieto rozpory
a svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodnil v bodoch 26., 27., 28., 29. napadnutého rozsudku, na ktoré

odvolací súd v celom rozsahu poukazuje. Svedok Q. M. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že
žalobca i ďalší spoluvlastníci po výkupe nehnuteľností sporný pozemok nerušene užívali pešo i
motorovým vozidlom, Jednota SD Prievidza ani štát nebránili žalobcovi a ďalším spoluvlastníkom v
prístupe na ich pozemok. Pokiaľ ide o osadenie brány v opornom múre, ktorú Jednota SD Prievidza
vybudovala až po sťažnosti svedkyne O. v roku 1991, výsluchom žalobcu, ako aj svedka Q. M.

boli odstránené nejasnosti o užívaní prechodu cez sporný pozemok motorovými vozidlami, keď
vybudovanie brány bola len technická záležitosť, žalobcovi nebolo bránené v prístupe na jeho pozemok
ani pred vybudovaním brány motorovým vozidlom, keď auto odstavil pri plote - na hranici zaťaženého
pozemku a jeho pozemku a neskôr - po roku 1991 prechádzal cez bránu vybudovanú v opornom múre
Jednotou SD bez obmedzenia až do roku 2004.

13. Za takto zisteného skutkového stavu aj odvolací súd zdieľa názor súdu prvej inštancie, že
žalobca uniesol dôkazné bremeno a preukázal zákonné predpoklady pre vydržanie práva prechodu
(so započítaním doby nepretržitej držby aj jeho právnych predchodcov), nakoľko prechod využíval
dobromyseľne po dobu viac ako 10 rokov a pri výkone tohto práva nebol rušený. V danom prípade

dobromyseľnosť žalobcu pri užívaní sporného prechodu vyplývala zo skutočnosti, že žalobca v zmysle
rozhodnutia ONV Prievidza z 30.10.1985 prechádzal na pozemok v dobrej viere, že takéto oprávnenie
mu patrí, je mu priznané štátnym orgánom, toto rozhodnutie ONV tak tvorilo domnelý titul oprávnenej
držby. Žalobca tak konal v ospravedlniteľnom omyle, vyvolaným štátnym orgánom. Čo sa týka doby
nepretržitého užívania práva prechodu, z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že

žalobca vykonával právo prechodu pešo a motorovými vozidlami od momentu vydania rozhodnutia ONV
Prievidza zo dňa 30.10.1985 až do roku 2004. Za týchto okolností a na základe zisteného skutkového
stavu je záver súdu prvej inštancie o splnení podmienok vydržania práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu správny a je v súlade s judikatúrou súdov.

14. Za nedôvodné vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalovaného, že žalobca nebol
účastníkom stavebného konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie ONV Prievidza zo dňa 30.10.1985,
nakoľko z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že predmetné rozhodnutie bolo doručované žalobcovi ako
účastníkovitohtostavebnéhokonania. Pokiaľžalovanývodvolanínamietal,žežalobcaaždoroku2002
nemal žiadny dôvod na prechod cez pozemky, ku ktorým sa domáhal určenia práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu, odvolací súd uvádza, že z listinných dôkazov nesporne vyplýva, že žalobca bol v
čase vydania rozhodnutia ONV Prievidza 30.10.1985 podielovým spoluvlastníkom pozemkov a stavieb
na nich postavených, na prístup ku ktorým využíval prechod cez sporné pozemky a ktoré sú vsúčasnosti zapísané na LV č. 1422 a sú v jeho výlučnom vlastníctve. Odvolacie námietky žalovaného
boli preto neopodstatnené.

15. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil s tým, že doplnil výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie uvedením, že
súčasťou rozsudku je aj geometrický plán tak, aby bol rozsudok vykonateľný.

16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi priznal

náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu Trenčín jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).