Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. apríl 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/203/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212229199
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1212229199.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členov

senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Eleny Kúšovej v právnej veci žalobcu: Ľ. T., F.. XX.XX.XXXX, T.
H. U. XXXX/XX, XXX XX C. F. R., zastúpeného: Advokáti Heinrich s.r.o., so sídlom Skautská 12, 949
01 Nitra, IČO: 36 865 966, proti žalovanému: Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova 8, 821 08
Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpenému BG Partners, s. r. o., so sídlom Jakubovo námestie 1, 811 09
Bratislava, IČO: 47 249 561, o zaplatenie 137.029,91 Eur s príslušenstvom, o odvolaní proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I, č. k. 26Cb/6/2014 - 2525 zo dňa 26.03.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 26Cb/6/2014 - 2525 zo dňa

26.03.2019 vo výroku III. a V. p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému v konaní o vzájomnej žalobe nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

III. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 26Cb/6/2014 - 2525 zo dňa
26.03.2019 vo výroku I., II. a IV. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

O d ô v o d n e n i e

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
68.514,96 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 68.514,96 € od 09.08.2011 do
zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II)
a zároveň zamietol vzájomnú žalobu žalovaného (výrok III). O náhrade trov konania súd prvej inštancie
rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania v časti konania o žalobe

žalobcu (výrok IV) a v časti, v ktorej bola vzájomná žaloba žalovaného zamietnutá, priznal žalobcovi
právo na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok V).

2.Vodôvodnenísúdprvejinštancieuviedol,žežalobcasažalobou,doručenoudňa06.11.2012,domáhal
vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovanú stranu sporu na zaplatenie sumy 137.029,91
Eur s príslušenstvom titulom odstupného, nakoľko podľa zmlúv o obchodnom zastúpení a spolupráci

Orange Slovensko, a.s. v značkovej predajni, prevádzkoval značkové predajne žalovaného v Bytči
a Ilave. V zmysle Dohody o výnimočnom skrátení platnosti zmluvy o obchodnom zastúpení Orange
Slovensko, a.s. v značkovej predajni obchodného zástupcu, zo dňa 27.03.2007, bola pôvodná zmluva
ukončená a nahradená novou zmluvou o obchodnom zastúpení zo dňa 27.03.2007. Žalobca na základepredmetných zmlúv vykonával činnosť obchodného zástupcu do 27.03.2011, kedy zmluva zanikla
uplynutím doby určitej, na ktorú bola uzavretá, nakoľko k predĺženiu jej doby trvania nedošlo. Žalobca
si právo na odstupné pri skončení obchodného zastúpenia vykonávaného v predajniach v Bytči a Ilave

uplatnil voči žalovanému listom zo dňa 03.08.2011, pričom sumu odstupného určil žalobca tak, že
vychádzal z faktúr vystavených od apríla r. 2006 do marca r. 2011 (vrátane) za obchody, ktoré uzavrel pri
výkone obchodného zastúpenia v prospech žalovaného. Nakoľko žalobca práva z predmetnej zmluvy
na tretie osoby nepostúpil, právo na odstupné mu z dôvodov skončenia obchodného zastúpenia zostalo
zachované, avšak žalovaný žalobcom uplatnené odstupné doposiaľ neuhradil.

3. Žalovaný v odpore proti vydanému platobnému rozkazu zo dňa 27.08.2013 uviedol, že so žalobcom
uplatneným nárokom sa nestotožňuje a žiada, aby bol zamietnutý, nakoľko neexistujú také skutkové
okolnosti, ktoré zákon pre vznik práva na odstupné podľa § 669 Obchodného zákonníka predpokladá.
Odmeny vyplácané žalovaným žalobcovi, na ktoré žalobca poukazuje, ešte žiadnym spôsobom podľa
žalovaného nepreukazujú, že samotný žalobca sa svojou aktívnou činnosťou pričinil o významný rozvoj

obchodu s doterajšími zákazníkmi, resp., že by aktívnou činnosťou získal nových zákazníkov. Žalobcom
podanážalobatietoskutočnostianilennáznakomnepreukazuje,právenaopak.Vsúladesuzatvorenými
zmluvami o obchodnom zastúpení si obchodný zástupca zriadil a zariadil značkové predajne Orange
Slovensko, a.s., v súčinnosti so žalovaným a za jeho materiálnej, finančnej a inej pomoci. Aj v rámci
prebiehajúcej spolupráce bol žalobca zo strany žalovaného podporovaný pri výkone jeho činnosti, a

to nielen materiálne, ale predovšetkým marketingovo, čím podľa žalovaného žalobca nemusel a ani
nevynakladal žiadne úsilie na to, aby jednotliví zákazníci prichádzali za ním do predajní. Na margo
samotného nároku na odstupné žalovaný poukázal na smernicu Rady č. 86/653/EHS, harmonizáciou
ktorej došlo k zavedeniu ustanovenia § 669 Obchodného zákonníka, pričom v súlade s obsahom
správy vydanej k predmetnej smernici náhrada obchodného zástupcu musí byť primeraná všetkým

skutočnostiam, najmä provízii za obchody so zákazníkmi, ktoré obchodný zástupca po zániku zmluvy
stratil.

4. Následne si žalovaná strana sporu vzájomnou žalobou zo dňa 29.12.2014 uplatnila od žalobcu sumu
180.000,- Eur s príslušenstvom, dôvodiac, že žalobca ako listinný dôkaz predložil návrh dohody o

urovnaní, podpísaný žalobcom, spolu s faktúrou č. F1021 znejúcou na sumu 180.000,- Eur bez DPH,
t.j. 214.200,- Eur s DPH a tiež s potvrdením o pripísaní predmetnej sumy na jeho účet. Žalovaný mal
na základe predloženého listinného dôkazu možnosť a povinnosť sa v súlade s uznesením súdu prvej
inštancie vyjadriť, či k uzatvoreniu predmetnej dohody o urovnaní v zmysle návrhu došlo a vyjadriť sa
zároveň k jej obsahu a predložiť originál. Žalovaný šetrením zistil, že predmetný návrh dohody nebol

nikdy z jeho strany podpísaný, čo potvrdil aj samotný žalobca na pojednávaní, nariadenom súdom prvej
inštancie na deň 14.10.2014, kde žalobca uviedol, že predmetný návrh podpísal a poslal žalovanému
za účelom jeho podpisu, pričom zmluva sa mu „po podpise nevrátila“. Žalovaný preto - keďže suma
214.200,- Eur bola na účet žalobcu skutočne uhradená, považoval predmetnú dohodu o urovnaní, na
základe ktorej bola vyplatená suma 180.000,- Eur, za absolútne neplatnú pre nedostatok náležitostí

prejavu vôle, preto žalobcu výzvou zo dňa 10.12.2014 vyzval na vydanie bezdôvodného obohatenia.

5. Žalobca so vzájomnou žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť, nakoľko má za to, že po skončení
zmluvy o obchodnom zastúpení v značkových predajniach uplynutím doby, na ktorú bola uzavretá,
si žalobca dňa 28.09.2010 uplatnil právo na odstupné podľa § 669 ods. 1 písm. a), b) Obchodného

zákonníka po skončení obchodného zastúpenia žalovaného v predajniach, označených „Ilava e-shop
ID262DD001, Ilava SME ID 262DSP01, Žilina IV262GPB02 a Nová Dubnica ID262P0001“, celkovo v
sume 166.627,- Eur bez DPH. Žalovaný listom zo dňa 20.10.2010 vyzval žalobcu na zaslanie prílohy
k listu, ktorým bolo právo na vyplatenie odstupného uplatnené - žalobca prílohu, výpočet odstupného,
znejúcinasumu125.616,-EurbezDPHpredložilžalovanémulistomzodňa08.11.2010.Následnelistom

zo dňa 02.12.2010 urgoval žalobca riešenie uplatneného nároku, ktorým zároveň predložil upravenú
sumu odstupného, znejúcu na 191.507,- Eur. Dňa 15.12.2010 došlo k rokovaniu medzi právnymi
zástupcami sporových strán, z ktorého vyplynula dohoda o sume odstupného uznaného Orange
Slovensko, a.s., a to v sume 180.000,- Eur bez DPH a záver, aby bol zo strany žalobcu predložený návrh
dohody o urovnaní v zmysle obsahu predmetného rokovania. S poukazom na uvedené žalobca vyhotovil

dohodu o urovnaní v dohodnutom znení, ktorá bola podpísaná žalobcom a doručená žalovanému
spolu s faktúrou, datovanou dňom vystavenia 201.12.2010 a dňom splatnosti 21.12.2010. Po oznámení
o podpise predmetnej dohody zo strany generálneho riaditeľa žalovaného, právny zástupca žalobcu
vyhotovil dňa 21.12.2010 dodatok č. 1 k dohode, ktorý osobne doručil pracovníkovi žalovaného p.Fratričovi, prítomnému aj na uvedenom rokovaní dňa 15.12.2010. Žalovaný následne faktúru uhradil,
suma bola pripísaná na účet žalobcu dňa 31.12.2010.

6. Súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 652 ods. 1, § 653, § 654 ods. 1, 2, § 655 ods. 1 a 3, § 659 ods.
1 a 2, § 659a, § 660 ods. 4, § 663 ods. 1 a 2, § 669 ods. 1, 2 a 5, § 669a Obchodného zákonníka, § 39,
§ 40 ods. 3, § 585 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, § 369 ods. 1 a 2, § 369c) ods. 1 Obchodného
zákonníka, § 2 a § 3 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

7. Súd prvej inštancie mal po vykonanom dokazovaní za preukázané, že žalobca vykonával pre
žalovaného činnosť obchodného zástupcu od r. 1997, pričom sporové strany medzi sebou uzavreli
viacero zmlúv o obchodnom zastúpení, na základe ktorých boli zo strany žalobcu prevádzkované
pre žalovaného značkové predajne v Bytči a Ilave. Predmetné zmluvy boli uzavreté na dobu určitú,
t.j. na dobu troch rokov, avšak s možnosťou automatického predĺženia o dobu 1 roka v prípade, ak
niektorá zmluvná strana v zmluvne dohodnutej lehote písomne druhej strane neoznámi, že záujem

na predĺžení zmluvy nemá. K predlžovaniu platnosti zmlúv dochádzalo pravidelne, žalobca preto
nemohol s určitosťou predvídať dátum reálneho ukončenia zmluvného vzťahu so žalovaným, a teda
ani sa nemohol pripraviť na prípadnú zmenu svojej podnikateľskej činnosti k nejakému konkrétnemu
dátumu. Žalovaná strana sporu listami zo dňa 04.02.2011 žalobcovi oznámila, že nemá záujem na
ďalšom predĺžení platnosti zmlúv o obchodnom zastúpení, a tak dňom 27.03.2011 dôjde k zániku

ich platnosti. Dňa 03.08.2011 zaslal žalobca žalovanému návrh na mimosúdne urovnanie veci, v
zmysle ktorého si v prekluzívnej lehote podľa § 669 ods. 5 Obchodného zákonníka uplatnil nárok na
odstupné v sume 137.029,91 Eur. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že k ukončeniu zmluvného
vzťahu medzi stranami sporu došlo zo strany žalovaného uplatňujúceho mechanizmus zabraňujúci
ďalšiemu automatickému predĺženiu zmluvy, pričom spôsob výkonu obchodného zastúpenia žalobcom

a ani ním dosahované výsledky neboli dôvodom nepredĺženia predmetných zmlúv. Následne žalobca
požiadal o vyplatenie odstupného. Podľa súdu prvej inštancie nárok na odstupné nevzniká automaticky,
ale za predpokladu kumulatívneho splnenia zákonných podmienok v zmysle § 669 Obchodného
zákonníka. Obchodný zástupca sa môže domáhať odstupného vtedy, ak získal pre zastúpeného
nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi, zastúpený má z týchto

obchodov podstatné výhody a zároveň vyplatenie odstupného je spravodlivé najmä so zreteľom na
všetky okolnosti, najmä so zreteľom na províziu, ktorú stráca - t.j. na províziu, ktorú by získal v
prípade, ak by zmluvný vzťah pokračoval. V danom prípade množstvo, objem a rozsah obchodov
sprostredkovaných žalobcom pre žalovaného vyplýva zo žalobcom predložených faktúr za obdobie r.
2007-2011, za ktoré fakturoval žalovanej strane sporu provízie za sprostredkovanie (bez osobitných

bonusov) v celkovej sume 685.199,57 Eur, pričom pri fakturovaní vychádzal z podkladov, ktoré mu na
výpočet provízie poskytoval sám žalovaný v súlade s čl. 14 zmluvy o obchodnom zastúpení a tiež v
súlade s § 660 ods. 4 Obchodného zákonníka. Z podkladov, označených ako „Výpočet úhrnnej odmeny
obchodného zástupcu za kalendárny mesiac“ jednoznačne vyplýva nielen suma samotnej provízie,
ale aj druh a počet jednotlivých obchodov sprostredkovaných žalobcov, t.j. že za posledných 5 rokov

žalobca sprostredkoval pre žalovaného uzatvorenie 18.005 ks zmlúv, pričom z daných skutočností bol
odhadnutý zo strany žalobcu aj výnos, ktorý žalovaný získal po ukončení spolupráce, predstavujúci
sumu 1.754.391,55 Eur. Žalovaná strana sporu napriek tomu, že nespochybnila ani jeden z údajov
predložených žalobcom pre výpočet odhadovaného výnosu, spochybňovala jeho sumu, pričom však
nepredložila žiadny dôkaz a ani neposkytla skutkové tvrdenie, z ktorého by bolo možné určiť inú (napr.

nižšiu) sumu výnosov z obchodov sprostredkovaných žalobcom.

8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že podmienka získania nových zákazníkov a rozvinutia obchodu
pre zastúpeného bola splnená, pričom súd pri posudzovaní tohto kritéria vychádzal z celého obdobia
spolupráce medzi sporovými stranami. Žalobca spolupracoval so žalovaným od začiatku jeho pôsobenia

na trhu, teda v čase, keď žalovaný žiadnych zákazníkov v danom regióne nemal a dokonca v priebehu
spolupráce žalobca ako preberal predajne prevádzkované inými obchodnými zástupcami, s ktorými sa
žalovaný rozhodol spoluprácu ukončiť - z uvedeného je zrejmé, že žalobca dosahoval nadpriemerné
výsledky voči ostatným obchodným zástupcom pôsobiacim v tej istej oblasti a zároveň nadpriemerné
výsledky dosahoval aj v rámci celoslovenských hodnotení. Súd považoval taktiež za preukázané,

že ukončením obchodného zastúpenia žalobca stratil pomerne vysoké provízie, ktoré by v prípade
pokračovania spolupráce nepochybne dosiahol.9. Vo vzťahu k sporovými stranami argumentovanej smernici Rady č. 86/653/EHS o koordinácii
právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov a správy o
jej uplatňovaní, súd prvej inštancie konštatoval, že mu prináležalo overiť, či možno dospieť k takému

výkladu ustanovenia § 669 Obchodného zákonníka, ktorý bude v súlade s čl. 17 smernice. V danom
prípade považoval súd prvej inštancie za potrebné uviesť, že ustanovenia sú v zásade zhodné, a
to tak pokiaľ sa jedná o pozitívne a aj negatívne vymedzenie kritérií vzniku nároku na odstupné,
určenie kritérií pre určenie výšky odstupného ako aj pokiaľ ide o úpravu maximálnej sumy tohto
nároku. Cieľom predmetnej smernice je zabezpečenie ochrany záujmov obchodných zástupcov a

zabezpečiť, aby pri splnení vymedzených podmienok mali pri ukončení obchodného zastúpenia nárok
na vyplatenie odstupného od zastúpeného, pričom uvedený nárok nemožno zamieňať za nárok na
vyplatenie samotných provízii za už sprostredkované obchody, resp. obchody, k uzatvoreniu ktorých
prišlo za prispenia obchodného zástupcu. Pod pojmom provízia, ktorú obchodný zástupca stráca, v
zmysle § 669 Obchodného zákonníka, nerozumieť už uvedené provízie, ale provízie, ktoré by zastúpený
získal v prípade pokračovania zmluvného vzťahu, z obchodov, ktoré boli uzatvorené po ukončení

zmluvného vzťahu medzi obchodným zástupcom a zastúpeným, avšak so zákazníkmi, ktorých pre
zastúpeného získal ešte obchodný zástupca.

10. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca pre žalovaného, ako to vyplýva zo zmluvy
uzavretej medzi sporovými stranami a podkladov pre vyúčtovanie provízii, získaval provízie najmä za

sprostredkovanie tzv. postpaidových služieb, t.j. za služby, k úhrade ktorých dochádza spätne za určité
obdobie. Zákazníci tieto služby užívajú počas celej doby trvania zmluvného vzťahu, pričom zmluvy
sú uzatvárané zväčša na dobu neurčitú. Ekonomický prínos žalovaný z obchodov sprostredkovaných
žalobcom získaval po celý čas trvania zmluvného vzťahu, nielen zo zmlúv obsahujúcich záväzok
viazanosti. Ukončením zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami nedošlo k ukončeniu ním

sprostredkovaných zmlúv, tieto trvali naďalej a žalovanému naďalej plynuli z nich príjmy. Práve s
ohľadom na množstvo obchodov sprostredkovaných žalobcom, ich charakter, s ohľadom na skutočnosť,
že žalobca celú svoju podnikateľskú aktivitu orientoval práve na sprostredkovávanie obchodov pre
žalovaného a jeho príjmy žalobcu pozostávali iba z vyplatených provízií, ako aj s ohľadom na množstvo
sprostredkovaných obchodov súd nemohol dospieť k inému záveru, ako k tomu, že žalobcovi právo

na odstupné patrí. K tomuto záveru dospel súd aj s ohľadom na skutočnosť, že medzi žalobcom a
žalovaným došlo aj k uzatvoreniu konkurenčnej doložky (čl. 27 bod 6 zmluvy), v zmysle ktorej sa žalobca
po skončení obchodného zastúpenia zaviazal po obdobie troch mesiacov nevykonávať činnosti, ktoré
boli predmetom zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu a zároveň sa zaviazal nevykonávať činnosti,
ktoré by mali konkurenčný charakter k činnosti žalovaného. Súd prvej inštancie sa taktiež nestotožnil

s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej mu nárok na odstupné neprináleží, nakoľko zákazníci sa
získavali celoplošne realizovanou marketingovou kampaňou a obchodní zástupcovia vykonávali už
len úkony spojené so začatím, zmenou alebo ukončením poskytovania služieb zákazníkovi. Súd
prvej inštancie poukázal na to, že zo žiadnych ustanovení Obchodného zákonníka nevyplýva, že
marketingové aktivity zastúpeného by obmedzovali nárok obchodného zástupcu na vyplatenie provízie,

príp. odstupného pri zániku obchodnej činnosti. Žalovaný hodnotil výsledky obchodných zástupcov, ktorí
vykonávali svoju činnosť za rovnakých podmienok, pričom najúspešnejším poskytoval aj mimoriadne
hodnoty. Žalovaný sa taktiež zmluvne zaviazal hodnotiť úspešnosť jednotlivých predajcov a podporovať
ich súťaž, pričom ak by ich činnosť mala len administratívny charakter, ako tvrdí žalovaný, hodnotenie
ich výkonnosti by stratilo akýkoľvek zmysel. Navyše, žalobca bol za svoje výkony opakovane ocenený

a boli mu zo strany žalovaného vyplatené aj mimoriadne finančné bonusy nad rámec bežnej provízie.

11. Pri rozhodovaní o sume samotného odstupného súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný v
obdobných prípadoch uznával ich nároky na vyplatenie odstupného po ukončení zmlúv o obchodnom
zastúpení, pričom žalovaný poskytol odstupné aj žalobcovi a následne predmetnú platbu považoval za

bezdôvodné obohatenie. Preukázateľne však uzatvoril dohodu o urovnaní s cieľom ustáliť spornú sumu
odstupného, kde zároveň uznal nárok obchodných zástupcov na odstupné, hoci v uvedenom sporovom
konaní nárok žalobcu na odstupné popiera napriek svojmu tvrdeniu, že zmluvné podmienky všetkých
obchodných zástupcov boli rovnaké. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s argumentom o vzťahu
sporových strán označovaným žalovaným ako franšíza, nakoľko jej podstatou je, že franšízant predáva

tovary a služby vo svojom mene a na vlastný účet, pričom príjmy takto získané sú príjmami fanšízanta,
čo vzťah medzi sporovými stranami nespĺňa.12. Súd prvej inštancie pri stanovení sumy odstupného vychádzal z miery ekonomických výhod
vyplývajúcichzospoluprácemedzisporovýmistranamiazároveňspoukazomnaustanovenie§669ods.
2 Obchodného zákonníka vzal do úvahy špecifický charakter činnosti žalobcu ako obchodného zástupcu

v danom prípade, keďže v prípade oboch zmlúv o obchodnom zastúpení žalobca nezískaval nových
zákazníkov a nerozvíjal obchody s doterajšími zákazníkmi výlučne ako výsledok svojej aktívnej činnosti
a svojej vlastnej iniciatívy, zahrňujúcej vyhľadávanie potenciálnych zákazníkov, vrátane marketingovej
činnosti bez aktívnej súčinnosti samotného žalovaného, ale uzatváranie obchodov žalobcom v prospech
žalovaného a aj úspešnosť žalobcu ako obchodného zástupcu boli vo veľmi výraznej miere ovplyvnené

marketingovou činnosťou samotného žalovaného, pričom za dôležitú súd považoval aj skutočnosť, že
aj samotné značkové predajne žalobca zriadil s materiálnou, finančnou a inou pomocou žalovaného,
ktorý aj počas celej doby trvania zmluvných vzťahov jednak marketingovou a propagačnou činnosťou,
ako aj metodickým usmerňovaním a jednak realizovaním školení pre zamestnancov žalobcu výraznou
mierou prispieval k uzatváraniu obchodov so zákazníkmi a tým aj k jeho úspešnosti ako obchodného
zástupcu. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že žalovaný na jednej strane uvedenú podporu

žalobcovi poskytoval, na strane druhej tak, ako to vyplýva aj z ustanovenia čl. 15 bod 10 zmluvy, žalobca
bol povinný sa na týchto nákladoch podieľať platbami vo výške 1,6% z úhrnnej sumy provízií. Vzhľadom
na uvedené tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že je primerané a spravodlivé priznanie nároku
na odstupné vo výške 50% z maximálnej výšky odstupného upravenej Obchodným zákonníkom, t.j.
priemernej ročnej provízie vypočítanej z priemeru ročných provízií získaných žalobcom v posledných

piatich rokoch spolupráce so žalovaným. Pri určovaní výšky priemernej ročnej provízie súd prvej
inštancie vychádzal z faktúr vystavených žalobcom ako aj z výpočtov úhrnnej odmeny obchodného
zástupcu za kalendárny mesiac, ktoré predstavovali podklad pre výpočet provízie žalobcu. Žalovaným
v priebehu konania predložený výpočet priemernej ročnej výšky vyplatených provízii obsahoval iba
provízie vyplatené za aktivácie nových klientov, pričom u týchto ešte ďalej zohľadňoval, či k aktiváciám

došlo v období posledných dvanástich mesiacov, čo súd prvej inštancie nemohol akceptovať, nakoľko
sa jedná o priamy rozpor s ustanovením § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka a tiež čl. 17 ods. 2
písm. b) smernice Rady č. 86/653/EHS, keďže bez akejkoľvek zákonnej opory bol zo strany žalovaného
znižovaný výpočet priemernej ročnej výšky provízie tak, že do výpočtu neboli zahrnuté napr. zmeny
paušálu, priobjednanie ďalších služieb v rámci už existujúcich zmlúv, hoci aj sprostredkovanie takýchto

obchodov je výkonom činnosti obchodného zástupcu a provízia za ich sprostredkovanie sa do celkovej
sumy prijatých provízii, samozrejme, započítava. Po zohľadnení špecifík obchodného vzťahu medzi
sporovými stranami a na ich základe dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nemá nárok na
úhradu odstupného v plnej sume. Skutočnosť, že žalovaný poskytoval žalobcovi značný "servis" pri
výkone jeho činnosti, na ktorom sa finančne podieľal bola aj dôvodom pre zníženie sumy odstupného.

13. V rámci vzájomnou žalobou uplatneného nároku žalovaného na zaplatenie sumy 180.000,- Eur
titulom bezdôvodného obohatenia, ktorého vznik bol odvodzovaný od skutočnosti, že žalobcovi bola
predmetná suma skutočne vyplatená, a to na základe neplatného právneho úkonu dohody o urovnaní,
dospel súd prvej inštancie k záveru, že v sporovom konaní nebolo preukázané, že by k jej podpisu zo

strany žalovaného skutočne došlo, a teda nebolo preukázané, že by táto dohoda mohla byť považovaná
za platne uzavretú podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Samotná neplatnosť dohody o urovnaní
však nárok na vrátenie plnenia poskytnutého žalobcovi žalovaným titulom vydania bezdôvodného
obohatenia nezakladá. Zákon spája účinky dohody o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka
iba s platnou dohodou, pričom dohoda, ktorá je neplatná pre nedostatok jej písomnej formy, resp.

nedostatok prejavu vôle jedného z jej účastníkov, nie je spôsobilý nahradiť pôvodné záväzky účastníkov
novými záväzkami vyplývajúcimi z dohody o urovnaní. Neplatná dohoda na jednej strane nespôsobuje
nahradenie pôvodných záväzkov novými záväzkami, na druhej strane však nespôsobuje ani zánik
týchto pôvodných záväzkov. Žalobca si po zániku zmlúv o obchodnom zastúpení, na základe ktorých
prevádzkovalpredajnevŽilineaIlaveužalovaného,svojnároknazaplatenieodstupnéhoriadneuplatnil.

Následne vystavil žalovanému faktúru č. F1021, ktorou fakturoval žalovanému sumu 180.000,- Eur
bez DPH (214.200,- Eur s DPH) ako odstupné po skončení zmluvy o obchodnom zastúpení Orange
Slovensko, a.s. v značkových predajniach obchodného zástupcu ID262DD01, ID262P0001, pričom
žalovaný túto faktúru uhradil žalobcovi dňa 31.12.2010. Ak žalovaný plnil žalobcovi 180.000,- Eur titulom
úhrady odstupného, bolo potrebné preukázať, že tento nárok zanikol ešte pred úhradou predmetnej

sumy. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, neprodukoval žiadne dôkazy a ani nepoprel skutkové
tvrdenia žalobcu o tom, že k zániku platnosti zmlúv o obchodnom zastúpení došlo uplynutím času, na
ktorý boli uzavreté a nespochybnil ani výpočet odstupného. Nakoľko žalovaný v konaní o vzájomnejžalobe neuniesol dôkazné bremeno a ani bremeno tvrdenia, súd prvej inštancie vzájomnú žalobu
zamietol.

14. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie v časti, v ktorej rozhodoval o žalobe žalobcu,
rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo. Nakoľko úspech žalobcu a úspech žalovaného bol v pomere 50% ku 50 %, súd prvej
inštancie žiadnej zo sporových strán právo na náhradu trov konania nepriznal. V časti, v ktorej súd prvej

inštancie rozhodoval o vzájomnej žalobe, postupujúc v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p., rozhodol tak, že
priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude v súlade s ust.
§ 262 ods. 2 C.s.p. rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

15. Proti predmetnému meritórnemu rozhodnutiu podali v zákonnej lehote odvolanie obe sporové strany.

16. Žalobca svoje odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výrokov II. a IV. dôvodil podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

17. Žalobca v odvolaní uviedol, že pre žalovaného vykonával činnosť obchodného zástupcu od r.
1997, pričom sporové strany medzi sebou uzatvorili viaceré zmluvy o obchodnom zastúpení, na
základe ktorých prevádzkoval žalobca značkové predajne v Bytči a Ilave pre žalovaného. Odstupné,
ktorého nárok bol žalobcovi priznaný samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie, považuje
žalobca za špecifické odškodnenie, ktorým sa rieši vlastným jednaním nezavinená situácia obchodného

zástupcu, pri ktorej dochádza k strate možnosti vykonávať podnikateľskú činnosť spočívajúcu v
sprostredkovaní obchodov pre zastúpeného, pričom nemožno zároveň opomenúť, že odstupné má
kompenzovať aj ekonomický prínos, ktorý zastúpenému prinášajú sprostredkované obchody aj po
ukončení zastúpenia, kedy už obchodný zástupca nemá voči nemu nárok na vyplácanie akéhokoľvek
plnenia okrem plnenia v zmysle § 669 Obchodného zákonníka. Žalobca má za to, že práve ekonomický

prínos z obchodov sprostredkovaných žalobcom žalovaný nezískal len zo zmlúv obsahujúcich záväzok
viazanosti a po dobu tejto viazanosti, ale po celý čas trvania zmluvného vzťahu. Ukončením trvania
zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami nedošlo k ukončeniu ním sprostredkovaných zmlúv,
tieto trvali naďalej a naďalej z nich žalovanému plynuli príjmy. Pri určení sumy odstupného súd prvej
inštancie prihliadol na skutočnosť, že žalovaný poskytoval žalobcovi „značný servis“ pri výkone jeho

činnosti, najmä finančné podieľanie sa, čo bolo dôvodom pre zníženie sumy odstupného. Žalobca však
poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nezaoberal žalobcom vystavenou faktúrou, ktorá
bola podkladom pre vydanie platobného rozkazu a hlavne bola zaevidovaná v účtovníctve žalobcu (v
rozhodnom čase Ľ. T. - T.), z ktorej bola odvedená aj DPH. Žalovaný predmetnú faktúru dostal a má
ju zaevidovanú, pretože v prípade nesúhlasu, resp. akýchkoľvek nejasností by bol povinný ju vrátiť

vystaviteľovi s uvedením dôvodu jej vrátenia, k čomu nedošlo, a tým žalovaný potvrdil oprávnenosť
predmetnej faktúry.

18. Žalobca poukázal na to, že poradenskú, informačnú, materiálnu, technickú, marketingovú a
komunikačnú podporu pre obchody, ktoré boli predmetom obchodného zastúpenia, žalovaný vykonával

v zmysle povinností, ktoré v zmluve o obchodnom zastúpení prijal. Nie je preto možné prezentovať
skutočnosť, že žalovaný si plnil svoje zmluvné povinnosti ako podieľanie sa na obchodnom zastúpení
a tobôž nie ako dôvod, pre ktorý by malo dôjsť k zníženiu nároku žalobcu na odstupné, a to ani z
dôvodu ekvity či spravodlivosti podľa § 669 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka, na ktoré poukazuje
žalovaný. Uvedené skutočnosti sú nelogické, nakoľko zastúpený nemôže byť aj obchodným zástupcom,

a to ani čiastočne - a teda, že by sa čiastočne podieľal na obchodnom zastúpení. Rovnako okolnosť, že
žalovaný si ako zastúpený plnil tie povinnosti, ktoré mal v zmluve o obchodnom zastúpení uvedené a
stanovené, nemôže byť dôvodom - ako to v napadnutom rozsudku uvádza aj súd prvej inštancie - na
úplné nepriznanie nároku na odstupné s odôvodnením, že takýto nárok žalobcovi ani nevznikol. Žalobca
za túto „pomoc“ vždy žalovanému platil nejakú odplatu, nejednalo sa teda o nezištnú pomoc zo strany

žalovaného. Podstatný bol aj pravidelný licenčný poplatok uhrádzaný žalovanému z provízie, ktorá mu
bola žalovaným vyplácaná, a to v určení ako 1,6% z úhrnnej sumy provízii, na ktoré žalobcovi vznikol
nárok. Vyúčtovaním licenčného poplatku žalobcovu žalovaný potvrdil, že všetky položky, z ktorých si
licenčný poplatok účtoval, tvorili odmenu obchodného zástupcu a nie náklady. Popri plnení ostatnýchzmluvných podmienok si sporové strany vymienili, že žalobca bude mať nárok na províziu v stanovenej
sume, čím je teda zrejmé, že ak by niektorú z povinností mal namiesto žalovaného plniť žalobca,
suma provízie by bola určená inak - pokiaľ sa teda zmluvné strany dohodli, že za existencie plnenia

viacerých povinností na strane žalovaného (vrátane celorepublikovej kampane) má žalobca stále nárok
na dohodnutú sumu provízie, z uvedeného je potrebné vychádzať aj pri výpočte odstupného podľa §
669 Obchodného zákonníka. Predmetné zákonné ustanovenie navyše neuvádza, že okolnosť plnenia
zákonných a zmluvných povinností na strane zastúpeného (t.j. žalovaného) by mala byť dôvodom
nepriznania alebo zníženia sumy odstupného pre obchodného zástupcu. Okrem toho, v zmysle čl. 13

bod 2 zmluvy o obchodnom zastúpení úkony ako školenia, marketing, tréningy, architektonický vzhľad
sú definované ako právo spoločnosti Orange Slovensko, a.s., ktoré musí žalobca strpieť a žalobca za to
prijíma ako protihodnotu jeho materiálnu a inú podporu. Jedná sa teda o predmet vzájomného plnenia,
preto nemôže ísť o nejakú činnosť naviac zo strany žalovaného a ani o podieľanie sa žalovaného na
výkone obchodného zastúpenia. Prílohou zmluvy o obchodnom zastúpení bola príloha č. 6, podľa ktorej
sa odmeňoval žalobca, pričom túto tiež pripravil a vypracoval žalovaný, na základe čoho možno usúdiť,

že mal dávno vypracovaný predpokladaný zisk z obchodov uskutočnených obchodným zástupcom a na
základe jemu vypočítaných čísiel si odrátal všetky finančné náklady, ktoré podľa zmluvy o obchodnom
zastúpení mal vynaložiť žalovaný, čím mu vyšla výsledná suma, ktorú obchodnému zástupcovi určil v
odmene. Na základe uvedeného súd prvej inštancie síce poukázal na špecifiká obchodného vzťahu
medzi sporovými stranami, tieto ale nie sú právnym dôvodom na to, aby žalobca nemal nárok na úhradu

odstupného v plnej sume a ani dôvodom na to, aby bola suma odstupného v rozsahu 50% z maxima
upraveného Obchodným zákonníkom.

19. Pokiaľ ide o vplyv marketingovej aktivity a pomoci žalovaného, žalobca poukazuje na to, že v
rozhodnom čase sa na trhu nachádzali 3 operátori, pričom každý z nich sa podieľal na reklamnej

kampani, ktorá ale nebola konkrétna. Zákazníci, ktorí navštívili značkovú predajňu, nemali väčšinou na
základe celorepublikovej reklamy jasnú vedomosť a predstavu, čo potrebujú a ani neboli rozhodnutí,
či chcú uzavrieť zmluvu a akú. Ak nejaký takýto zákazník bol (čo predstavuje zanedbateľný počet,
cca. 5-10%), aj jemu sa bolo potrebné venovať, pričom tento čas pomáhal skrátiť aj predajca v
predajni u žalobcu, ktorý ľuďom vysvetľoval všetky ich možnosti. Do značkovej predajne však prišli

zákazníci mnohokrát pripravení a pýtali si konkrétny produkt na základe osobnej komunikácie s p.
T.. Zvyšok všetkých zákazníkov uzavrel zmluvu na základe prístupu žalobcu, ktorý viedol rokovania
s potenciálnymi zákazníkmi, „prehováral“ ich na uzavretie zmluvy, čo potvrdzuje aj výsluch svedkov
Q.. T. a C.. T.. Regionálna kampaň je omnoho dôležitejšia ako anonymná celorepubliková kampaň,
ktorá po odvysielaní nepriniesla operátorovi (nielen žalovanému, ale aj ďalším operátorom na trhu)

žiadny výnos, pretože produkt nepredala, len o ňom informovala. Práve pri návšteve konkrétnej osoby
na predajni obchodný zástupca (vrátane jeho pracovníkov) vykonáva aktívnu činnosť a dokáže získať
pre spoločnosť žalovaného nového zákazníka, prípadne mu aktivovať iné doplnkové služby, na ktorých
následne žalovaný dlhodobo profituje. Žalobca zároveň poukazuje aj na to, že v rozhodnej dobe cca. 10
rokov spätne sa všeobecne zákazník nevedel zorientovať v ponuke operátorov, a teda bolo v záujme

žalobcu (k čomu zároveň viedol aj svojich zamestnancov), aby nadviazal vzťah so zákazníkom a vzbudil
v ňom pocit dôvery - zákazníci sa preto radi k nemu vracali a žalobca si rokmi vybudoval stabilnú
základňu zákazníkov, o čom svedčí aj tabuľka prehľadu počtu zmlúv a výnosov pre žalovaného po
skončení zmluvy o obchodnom zastúpení. Okrem toho, žalobca vykonával vlastné aktivity vedúce
k získaniu nových zákazníkov, resp. rozšíreniu obchodov s existujúcimi zákazníkmi, najmä vlastné

školeniazamestnancov,vlastnépostupyametódypredaja,nájomzaužívanieobchodnýchatechnických
zariadení, reklamnú kampaň vrátane nájmu reklamnej plochy, príležitostné regionálne reklamné
kampane, nákup techniky a pod. S vyššie uvedenými skutočnosťami preto nijak nekorešponduje záver
prijatý žalovaným, že „rozhodovanie zákazníka je dané masívnou reklamnou kampaňou“, k čomu
žalovaný nedoložil ani žiadne prieskumy, ktoré by potvrdzovali jeho tvrdenia o vplyve reklamy. Navyše,

v inom sporovom konaní, vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 22Cb/207/2015, žalovaný
tvrdí, že zákazníci sú štandardne ovplyvnení reklamou v rozsahu asi 36%, čiže v prípade zásluhovosti
na získavaní zákazníkov by u žalovaného pomer nebol väčší ako uvádzaných 36%. S poukazom na
to nie je dôvodné, aby žalobcovi odstupné priznané nebolo a v prípade jeho krátenia, tak maximálne v
rozsahu 36%. Žalobca však podotýka, že zo strany žalovaného sa jedná o celorepublikovú reklamnú

kampaň, pričom lokálnu reklamu zabezpečoval práve žalobca, preto aj v posudzovaných 36% vplyvu
reklamy na zákazníka je časť na žalobcovi a časť na žalovanom. Pokiaľ žalovaný iným obchodným
zástupcom dobrovoľne priznal odstupné v rozsahu 78-94% maximálnej sumy, tak v tomto rozsahu je
už predsa zohľadnený aj vplyv celorepublikovej reklamnej kampane. Svedkovia v konaní potvrdili, žezákazníci neboli pri vstupe do predajne rozhodnutí, aký produkt by chceli - rozhodli sa až na základe
činnosti obchodného zástupcu, je teda možné vyvodiť, že reklama na nich nemala žiadny kľúčový vplyv.

20. Žalobca ďalej uviedol, že v konaní preukázal uzavretie vyše 18.000 zmlúv so zákazníkmi, a to jednak
novými zákazníkmi, ale aj s doterajšími zákazníkmi, a tým aj skutočnosť, že výhody pre žalovaného
existovali aj po skončení zmluvy o obchodnom zastúpení. Podľa žalobcu v rozsudku NS SR, sp. zn.
5Obo/38/2008 je poukázané na to, že práve priznané odstupné by malo pomôcť preklenúť vzniknutú
nepriaznivú situáciu, ktorá najmä s prihliadnutím na dosahované výsledky musela byť pre žalobcu

(obchodného zástupcu) neočakávaná. Žalobca s poukazom na uvedené preto akcentuje, že pri určovaní
nároku na odstupné a jeho sumy nemá vplyv okolnosť, či boli všetky provízie už vyplatené, alebo
nie, pričom prípadné nevyplatenie provízie za sprostredkovateľský obchod je osobitným nárokom na
vyplatenie provízie, nie na odstupné. V sporovom konaní boli zároveň preukázané viaceré dohody,
ktoré vyjadrujú, že v úplne identických prípadoch uznával žalovaný nároky obchodných zástupcov na
vyplatenieodstupnéhopoukončenízmluvyoobchodnomzastúpení,pričomžalovanývyslovenevtýchto

dohodách uviedol, že uznáva nárok obchodného zástupcu na odstupné z dôvodu, že výsledky činnosti
obchodného zástupcu boli dosiahnuté najmä vďaka jeho kľúčovej logistickej, právnej, komunikačnej
a propagačnej podpore. Odstupné takto vyplatené na základe iných dohôd predstavovalo 78-94% z
ročného priemeru, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje, že nárok na odstupné obchodným
zástupcom vznikol a žalovaný ho aj vyplácal, hoci tvrdí, že obchodný zástupca ukončením zmluvy

žiadne provízie nestráca. Vzhľadom na zásadu rovnosti zaobchádzania tak musia byť rovnaké okolnosti
posudzované aj pri žalobcovi, a teda je zrejmé, že čo do nároku na vznik odstupného, tento vznikol.
Žalobca postupoval v súlade so slovenským právom podľa § 669 Obchodného zákonníka, keď
uplatňoval maximálnu sumu odstupného 137.029,91 Eur, pričom žalovaný poskytol kontrolný výpočet
podľa smernice Rady č. 86/653/EHS, kde maximálny limit, ktorý je prípadne znižovaný v závislosti od

okolností prípadu, predstavuje sumu 199.243,43 Eur, t.j. tento výpočet je omnoho vyšší, ako uplatňuje
žalobca v sporovom konaní v zmysle Obchodného zákonníka. Žalobca sa teda domnieva, že ak mal
súd prvej inštancie za to, že je dôvodné nárokované odstupné krátiť, mal tak zníženie odvodzovať zo
sumy výpočtu podľa smernice, t.j. zo sumy 199.243,43 Eur.

21. S poukazom na uvedené skutočnosti žalobca odvolaciemu súdu navrhuje, aby napadnutý rozsudok
vo výroku II zmenil tak, že žalovaného zaviaže povinnosťou zaplatiť žalobcovi 137.029,91 Eur s úrokom
z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 137.029,91 Eur od 09.08.2011 do zaplatenia a náhradu trov
konania.

22.Žalovanývovyjadreníkpredmetnémuodvolaniužalobcuuviedol,žesapridržiavasvojichdoterajších
vyjadrení a prednesov, pričom sa s tvrdeniami žalobcu nijak nestotožňuje. V prípade uplatnenia nároku
na odstupné spolu s faktúrou, znejúcou na sumu 137.029,91 Eur s DPH, splatnou dňa 15.08.2011,
ktorej oprávnenosť podľa žalobcu žalovaný potvrdil jej zaradením do účtovníctva, uvádza, že ak by ju
skutočne považoval za oprávnenú, nebola by predmetom sporového konania a žalobcovi by ju riadne

uhradil, pričom žalobcove tvrdenia zároveň nepreukazuje ani predkladaná správa o vykonanom audite
u žalovaného v r. 2011 - navyše tieto tvrdenia nemožno považovať za novoty v odvolacom konaní,
preto žiada, aby na ne odvolací súd neprihliadal. Vo vzťahu k požiadavke spravodlivosti v súvislosti s
nárokom na odstupné považuje žalovaný za potrebné, aby boli zohľadnené práve špecifiká obchodného
zastúpenia vykonávaného žalobcom pre žalovaného, pričom žalovaný v priebehu konania poukazoval

na to, že sa jedná o obdobu franšízy, keďže žalovaný zabezpečoval na vlastné náklady celý rad
podmienok, opatrení a činností, ktoré štandardne znáša na trhu podnikateľský subjekt, ak chce byť
úspešný, sám. Žalovaný zabezpečoval marketing a reklamu produktov, umožňoval žalobcovi používať
jeho know-how, prevádzkové postupy, softvéry a aplikácie, zabezpečoval na vlastné náklady (technické)
vybavenie a pripojenie predajne, financoval vybavenie jeho zamestnancov...atď, pričom takýto systém

spoluprácemedzisporovýmistranamiznižovalžalobcovopodnikateľskérizikonaminimum.Spoukazom
na to sa nie je možné stotožniť s tvrdeniami žalobcu, že špecifiká obchodného zastúpenia, na ktoré v
spore poukazoval, nie sú právnym dôvodom, aby žalobca nemal nárok na úhradu odstupného v plnej
sume - práve naopak, žalovaný má za to, že tieto zohľadnené byť musia, a to aj s prihliadnutím na
korektív ekvity a spravodlivosti. K žalobcom namietanej efektivite marketingovej činnosti žalovaného

poukazuje žalovaný na to, že ak by ju nerealizoval, zákazníci by sa o jeho ponuke nedozvedeli, a teda
je možné sa domnievať, že by ani nenavštívili predajňu žalobcu. Je všeobecne známe, že rozhodovanie
zákazníka pre výber konkrétneho operátora je výrazne ovplyvňované masívnou reklamnou kampaňou,
a teda žalovaný sa výraznou mierou podieľal pri výkone činnosti obchodného zástupcu, ktorá má byťzohľadnená pri posudzovaní nároku žalobcu na odstupné. Uvedené podľa žalovaného potvrdzuje aj
argumentácia samotného žalobcu v odvolaní, ktorý prostredníctvom zamestnancov podpisoval zmluvy
so zákazníkmi, ktorých do predajne priviedla reklama žalovaného. Navyše, bol to práve žalovaný, ktorý

vytváral pracovné a komunikačné postupy a školil a hodnotil predajcov, čo preukázal aj v konaní pred
súdom prvej inštancie a žalobca sa v odvolaní účelovo snaží vyložiť predmetný skutkový stav inak.

23. V rámci samotnej sumy odstupného žalovaný poukazuje na to, že v danom prípade neexistujú
skutkové okolnosti, ktoré zákon pre vznik práva na odstupné podľa § 669 Obchodného zákonníka

predpokladá, nakoľko vznik samotného nároku nemožno preukazovať faktúrami a ich prílohami, ako to
robí žalobca. V priebehu sporového konania zo strany žalobcu nedošlo k relevantnému preukázaniu
počtu získaných nových zákazníkov alebo počtu podstatne rozvinutých obchodov s doterajšími
zákazníkmi, t.j. svoj podiel na takomto rozvoji a ani nepreukázal svoj podiel na vzniku goodwill nijakými
dôkazmi. Žalovaný má za to, že vyplatenie odstupného by bolo v rozpore so zásadou spravodlivosti,
nakoľko všetky provízie za uskutočnené obchody so zákazníkmi už boli žalobcovi uhradené dopredu, a

to bez ohľadu na dĺžku zmluvného vzťahu (vrátane postpaidových zákazníkov). Žalovaný zároveň už v
priebehu sporového konania preukázal, že obchodné zastúpenie vykonávané žalobcom pre žalovaného
je obdobné ako franšíza, keďže žalovaný na vlastné náklady zabezpečoval celú radu podmienok,
opatrení a činností, ktoré inak znáša podnikateľský subjekt samostatne, ak chce byť na trhu úspešný,
napr. marketing, reklama produktov, pripojenie predajne, technické zabezpečenie predajne a pod.,

pričom tento systém spolupráce znižoval žalobcove riziko v podstate na minimum. Je možné sa preto
domnievať, že ak by žalovaný neuskutočňoval rozsiahlu marketingovú činnosť, predajňu žalobcu by
zákazníci ani nenavštívili, resp. nie taký objem zákazníkov. Žalovaný má za to, že práve jeho rozsiahle
marketingové aktivity obmedzujú nárok obchodného zástupcu na vyplatenie provízie, resp. odstupného
pri zániku obchodného zákonníka, a teda práve činnosť žalovaného, že sa výraznou mierou podieľal pri

výkone činnosti obchodného zastúpenia žalobcu, bola správne súdom prvej inštancie zohľadnená pri
posudzovaní samotného vzniku nároku žalobcu na odstupné. Získanie nových zákazníkov ako aj rozvoj
obchodov s už existujúcimi zákazníkmi je a bol výlučne zabezpečený spoločnosťou Orange Slovensko,
a.s. a nie v dôsledku samotnej činnosti žalobcu ako obchodného zástupcu, k čomu žalovaný zároveň
odkazuje aj na judikatúru NS ČR, napr. sp. zn. 32Cdo/3359/2011 a tiež európsku judikatúru vrátane

názoru generálneho advokáta p. Maduro. Ako už žalovaný preukázal pred súdom prvej inštancie,
žalobcom tvrdená činnosť, ktorou odôvodňuje vznik aj sumu ním požadovaného nároku na odstupné,
nebola v takej miere, aby významnou časťou (ak vôbec) prispela k získaniu alebo udržaniu či rozvoju
obchodu so zákazníkmi. Medzi sporovými stranami totiž fungoval taký systém spolupráce, z ktorého
možno jednoznačne prijať záver, že získavanie nových zákazníkov, rozvinutie obchodu s už existujúcimi

zákazníkmi v rozhodujúcej miere je výsledkom produktovej, reklamnej a marketingovej, ako aj ostatnej
aktivity žalovanej strany sporu a celého systému predaja, vrátane financovania, školenia, komunikácie a
servisužalovanéhoanievýsledkomobchodnejiniciatívyžalobcu,čiževyplateniežalobcompožadovanej
plnej sumy odstupného by bolo v rozpore so zákonom. Suma odstupného má základ v sume provízie, o
ktoré obchodný zástupca prichádza v dôsledku ukončenia zmluvného vzťahu. Avšak, žalobca o žiadne

neprichádza, pretože všetky provízie z uzavretých obchodov (aj pri 2-ročnej zmluvnej viazanosti) boli
žalobcovivplnejsumevyplatenévsúladesustanoveniamizmluvyoobchodnomzastúpení,rovnakoako
všetky dohodnuté náklady. Žalovaný má za to, že žalobca ukončením zmluvného vzťahu so žalovaným
neprišiel o žiadne provízie, iba o možnosť uzatvárať ďalšie obchody v mene a na účet žalovaného
do budúcna. Súčasne žalovaný dodáva, že v súlade s platnou legislatívou je pre posúdenie vzniku

samotného nároku na odstupné a aj pre posúdenie jeho sumy potrebné, aby bola zhodnotená miera
účasti sporových strán na privedení nových zákazníkov a podstatnom rozvoji obchodov s doterajšími
zákazníkmi. Odstupné musí byť primerané a musí v ňom byť zohľadnený korektív ekvity a zásada
poctivého obchodného styku. S poukazom na uvedené preto žalovaný v priebehu sporového konania
predložil výpočet odstupného, v ktorom zohľadnil obchodnú činnosť žalobcu pre žalovaného ako

zastúpeného. Žalovaným používaný pojem „provízia“ je súhrnným označením pre všetky platby a
samostatne sa rozlišuje odmena za obchodné prípady a samostatne ostatné platy ako napr. náklady
a kompenzácie vyplácané obchodnému zástupcovi. V súlade s uvedeným teda zákonnému termínu
„provízia“ zodpovedá výlučne zmluvná odmena za obchodné prípady (predaj produktov, služieb), čomu
ale nezodpovedá žalobcom uplatnený nárok, ktorý v sebe zahŕňa aj náklady hradené žalovaným

na jeho podnikanie. V uvedenej súvislosti preto žalovaný poukazuje na rozhodnutie NS SR, sp. zn.
5Obdo/15/2007,ktorýpotvrdzujeargumentžalovanéhoohľadompotrebyrozlíšeniaprovízieodnákladov
v zmysle zmluvy o obchodnom zastúpení.24. Záverom žalovaný uviedol, že tvrdenia žalobcu o potrebe porovnania stavu zákazníckeho portfólia
v čase ukončenia spolupráce medzi sporovými stranami s časom, kedy žalovaný žiadnych zákazníkov
v regióne nemal, považuje za zavádzajúce, pretože okrem samotného znenia ustanovenia § 669

Obchodného zákonníka a podmienok v ňom uvedených, zákazníci žalovaného nie sú ničím pri
výbere predajného miesta limitovaní, nie je teda možné určiť, ktorý zákazník prvýkrát uzavrel zmluvu
prostredníctvom ktorého konkrétneho obchodného zástupcu, navyše žalobca svoje tvrdenia o počte
získaných zákazníkov s rozlíšením ním sprostredkovaného obchodu nepreukázal. Na margo žalobcom
tvrdených skutočností o „vlastných metódach a postupoch predaja“ žalovaný opakovane uvádza, že

sa jedná o tie, na ktoré bol školený práve žalovaným, nájom bol riešený zápočtom, náklady na
reklamnú kampaň žalobcu boli minimálne, nakoľko všetky prelepy hradil výlučne žalovaný a žalobcom
tvrdené príležitostné reklamné kampane ním neboli nijak preukázané, navyše sú podmienené súhlasom
žalovaného a následne dochádza k ich úhrade z fondu marketingovej spolupráce. Vo vzťahu k žalobcom
uvádzaným prípadom vyplateného odstupného žalovaný dodáva, že jednak s predmetným sporom
nesúvisia, zároveň však žalobca ich existenciu ani nikdy nepotvrdil a nie je možné sa v spore dovolávať

ani „novátorskej zásady rovnosti zaobchádzania“. Žalobca nepreukázal, že by sa vôbec podieľal na
vytvorení tzv. goodwill a ani v akom rozsahu, navyše, keď žalovaný je súčasťou nadnárodnej skupiny, a
tá ako taká má špecificky vytváraný goodwill. Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal svoj nárok na
odstupné v zmysle § 669 Obchodného zákonníka a ani jeho odvolacie dôvody nie sú relevantné, preto
odvolaciemu súdu navrhuje, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu

zamietne a vzájomnej žalobe žalovaného v celom rozsahu vyhovie s tým, že žalovanému zároveň prizná
nárok na náhradu trov konania.

25. Žalobca vo vyjadrení k predmetnému vyjadreniu žalovaného konštatoval, že žalovaný uvádza
identické argumenty, aké použil v konaní pred súdom prvej inštancie, nevyjadruje sa nijak k odvolacím

dôvodom žalobcu a uvádza len všeobecné okolnosti súvisiace predovšetkým s podaním jeho opravného
prostriedku proti meritórnemu rozhodnutiu. Žalobca preto opakovane poukazuje na to, že žalobca svoj
nárok realizoval vystavením faktúry, ktorú žalovaný dostal a má ju v účtovníctve zaevidovanú, k jej
spätnému zaslaniu žalobcovi nedošlo a nedošlo ani k namietaniu žalobcom uplatňovaného nároku.
Žalobca má za to, že žalovaný potvrdil oprávnenosť faktúry, ktorou si uplatnil odstupné (v sume

137.029,91 Eur). Žalovaným zmieňované úkony ako školenia, tréningy, marketing...atď. sú definované
ako právo spoločnosti Orange Slovensko, ktoré je žalobca povinný v zmysle čl. 13 bod 2 zmluvy o
obchodnom zastúpení povinný strpieť, pričom protihodnotou je prijatie materiálnej a inej podpory. Preto
žalobca nerozumie, z akého dôvodu sú tieto skutočnosti označované žalovaným ako „absurdnosť.
Žiadne činnosti alebo podpora žalovaného nikdy neboli žalobcovi poskytované bezplatne, za všetky

žalobca platil - finančne alebo nefinančne, preto zo strany žalovaného nešlo o „vysokú mieru účasti na
činnosti obchodného zastúpenia“, ako tvrdí. Rovnako plnenie rôznych činností predajcami neznamená
plnenie žalovaným, ako mylne uvádza, pretože predajcovia boli zamestnancami žalobcu a akákoľvek
nimi vykonávaná činnosť bola činnosťou samotného žalobcu. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie
sa jasne vysporiadal s tým, že sa v danom prípade nejedná o franšízu, pričom ani svedkovia nikdy tento

argumentžalovanéhovkonanínepotvrdili.Následnežalobcazopakovalargumentyuvádzanévodvolaní
a záverom uviedol, že odvolaciemu súdu navrhuje, aby napadnutý rozsudok vo výroku II zmenil tak, že
žalovaného zaviaže povinnosťou zaplatiť žalobcovi 137.029,91 Eur s úrokom z omeškania vo výške
9,5% ročne zo sumy 137.029,91 Eur od 09.08.2011 do zaplatenia a náhradu trov konania.

26. Žalovaný svoje odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výrokov I., III., IV a V. dôvodiac
podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom jeho

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

27. Žalovaná strana sporu v odvolaní uviedla, že v odôvodnení rozsudku je vždy povinnosťou súdu
vysporiadať sa s argumentáciou sporových strán, ktorá môže mať vplyv na rozhodnutie, čo potvrdzuje
aj judikatúra ESĽP, pričom v predmetnom meritórnom rozhodnutí sa súd prvej inštancie nevysporiadal

so žalovaným predloženými dôkazmi, a to nielen listinnými, ale aj svedeckou výpoveďou O.. E. U., Ľ.
A. a O.. H. C.. Rovnako tak sa súd prvej inštancie nevysporiadal s námietkou žalovaného týkajúcou
sa hodnovernosti svedeckých výpovedí žalobcom navrhnutých svedkov, a to Q. T. a C.O. T., výpovede
ktorých žalovaný v konaní namietal z dôvodov, že sa jedná o rodinných príslušníkov žalobcu. Tedaosôb blízkych žalobcovi a priamo zainteresovaných na výsledku sporu. Svedkovia O.. U. a O.. C.
podrobne informovali súd prvej inštancie o systéme spolupráce medzi sporovými stranami, o rozvoji
obchodu a tiež o tvrdeniach samotného žalobcu a ostatných svedkov. Týmito výpoveďami žalovaná

strana sporu preukazovala najmä tvrdenia týkajúce sa skutočností o tom, kto a akým spôsobom získaval
zákazníkov, na základe akých skutočností, podnetov atď. dochádzalo k rozvoju obchodu, pričom z nich
zároveň vyplynulo, že subjektom, ktorý získaval zákazníkov alebo rozvíjal obchody so zákazníkmi, bol
práve žalovaný a nie žalobca. V napadnutom rozsudku však absentuje odôvodnenie nezohľadnenia
uvedeného dôkazu, a to rozsiahlych svedeckých výpovedí vyššie menovaných osôb, ktorými žalovaný

preukazoval dôležité skutočnosti v rámci spolupráce medzi sporovými stranami a jej celý systém počas
trvania ich zmluvného vzťahu. Súd prvej inštancie sa však nijak nevysporiadal a ani neodôvodnil, prečo
tieto výpovede neboli pre súd relevantné vo všetkých ich častiach. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že
získavali nových zákazníkov spisovaním zmlúv, zmlúv o pripojení, pričom množstvo takto získaných
klientov bolo zahrnuté vo výpočte úhrnnej odmeny tvoriacej prílohu k faktúre, žalovaný poukazuje na to,
že sám žalobca potvrdil žalovaným uvádzaný systém spolupráce, a to, že zákazníkov získaval žalovaný,

nazákladejehočinnostiprichádzalizákaznícidopredajnežalobcu,atenďalejvykonávaladministratívne
činnosti - tie, ktoré určil žalovaný, a to aj v rozsahu a spôsobom a za použitia zručností, ktoré poskytol
žalovaný. Samotné tvrdenie žalobcu teda preukazuje skutočnosť, že nedošlo k naplneniu zákonnej
podmienky na vznik odstupného, t.j. že žalobca nezískal zákazníkov a ani významne nerozvinul obchod
s doterajšími zákazníkmi. Žalovaný považuje za dôležité podotknúť, že významný rozvoj obchodov so

zákazníkmi musí byť v takom rozsahu, aby bol ekonomickým ekvivalentom získania nového zákazníka,
čo žalobca v konaní nepreukázal, pričom na uvedenú skutočnosť žalovaný poukazoval, avšak súd sa s
touto argumentáciou žiadnym spôsobom nevysporiadal.

28. Žalovaný má tiež za to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nezistil správne skutkový

stav, čo malo za následok nesprávne právne posúdenie a nesprávne rozhodnutie. Súd prvej inštancie
sa nevysporiadal ani s listinnými podaniami žalovanej strany sporu (podania zo dňa 05.09.2018,
24.04.2018, 09.05.2018 a 13.10.2017), ktorými preukazovala, akou mierou sa žalovaný podieľal na
výkoneobchodnéhozastúpeniažalobcu,tiežto,žebolvýlučnouosobouorganizujúcouodbornéškolenia
zamestnancovžalobcu,aktorýmizároveňpreukazoval,žežalobcomtvrdenéčinnosti-sprostredkovanie

obchodov boli v plnej réžii žalovaného, čo má vplyv nielen na určenie sumy nároku na odstupné, ale
aj na samotné posúdenie vzniku tohto nároku. Žalovaný predmetnými podaniami taktiež poukázal na
svoju marketingovú činnosť v rozhodnom období rokov 2007-2012, ktorú preň zabezpečovala reklamná
agentúra UNIMEDIA, s.r.o., s prehľadom vynaložených finančných prostriedkov na pokrytie reklamného
priestoru v jednotlivých médiách v absolútnom vyčíslení, pričom tento dôkaz súčasne aj v spojitosti s

výpoveďousamotnéhožalobcupreukazujeprávezískavaniezákazníkovprostredníctvommarketingovej
kampane práve žalovaným. Súd prvej inštancie sa taktiež nevysporiadal s argumentáciou spočívajúcou
v tom, že žalobcom uplatnený nárok a jeho suma ako ani uplatnený úrok z omeškania nie je v súlade s
právnymi predpismi, reálna činnosť žalovaného uplatnený nárok neodôvodňuje, pričom tento nie je ani v
súlade s korektívom ekvity a nie je spravodlivý, resp. vyplatenie požadovanej náhrady ako odškodnenia

v sume požadovanej žalobcom nie je ku všetkým okolnostiam prípadu spravodlivé. Žalovaný v priebehu
sporového konania rozsiahlym spôsobom argumentoval a predkladal dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, avšak súd prvej inštancie sa v zmysle odôvodnenia napadnutého rozsudku vyjadril len k
argumentácii týkajúcej sa vykonávania marketingovej kampane a jej vzťahu k získavaniu zákazníkov
a rozvoja vzťahov s doterajšími zákazníkmi. Na margo odôvodnenia napadnutého rozsudku žalovaný

uvádza, že súd prvej inštancie sa v ňom síce odvoláva na ním predložený rozsudok ESD C-348/07 zo
dňa 26.03.2009 vo veci Semen v .Deutsche Tamoil GmbH, avšak uvádza len časť záveru predmetného
rozhodnutia, súčasne sa odvoláva aj na rozsudok NS ČR, sp. zn. 32Cdo/534/2012, pričom na základe
odkazovnauvedenérozhodnutiasúdprvejinštancievyvodzujezáver,žeznichvyplýva,akýmspôsobom
má byť pojem „provízie, ktoré obchodný zástupca stráca“, vykladaný a konštatuje, že odstupné nemá

predstavovať ekvivalent provízii, ale ich sumu môže prekračovať. Súd prvej inštancie teda nesprávne
vyhodnotil predložené dôkazy a argumentáciu žalovanej strany sporu, pričom žalovaný v priebehu
konania predložil súdu aj ďalšiu relevantnú judikatúru poukazujúcu na to, že žalobca má nárok na
odstupné, ak by mu po ukončení zmluvy mala byť vyplávaná provízia z už privedených zákazníkov.
Keďže však žalobcovi bola provízia za už privedených zákazníkov vyplácaná priebežne v plnej sume,

tento nemá nárok na odstupné, nakoľko ukončením zmluvy neprichádza o žiadnu províziu, ktorá by mu
mala byť z už uzavretých obchodov vyplácaná.29. Žalovaný súčasne namieta, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav aj v prípade, keď
uviedol, že z priemernej sumy odstupného nie je možné odrátavať náklady (napr. na rekonštrukcie
predajní, školenia, ošatenie zamestnancov a pod.), ktoré žalovaný žalobcovi uhrádzal. Žalovaný však

uvedené nikdy nežiadal, len tvrdil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď z vyplatených provízii
neodrátal sumu nákladov vyplatených počas rozhodného obdobia žalovaným žalobcovi v zmysle zmluvy
a jej príloh od ostatných platieb vykonaných žalovaným v prospech žalobcu, k čomu sa mali vyjadriť
aj žalovaným navrhovaní svedkovia p. T. a p. Judíny a súčasne žalovaný uvádzal, že v prípade,
ak bude mať súd prvej inštancie za to, že nárok žalobcovi vznikol, nemá tento nárok na odstupné

aj z časti nákladov, ktoré sú zahrnuté v províziách tak, ako mu boli vyplatené, a teda pre výpočet
sumy provízie je nutné vychádzať len z odmien za uzatvorené obchodné prípady. Navyše, súd prvej
inštancie sa v odôvodnení síce stotožnil s argumentom žalovaného v tom, že základ pre výpočet
odstupného spočívajúci vo vyplatených províziách v sebe nesmie zahŕňať náklady, tieto však nie je
možné zo žalobcom predložených podkladov odčleniť, čo je teda potvrdením názoru žalovaného a tiež
skutočnosti, že sa jedná o neunesenie dôkazného bremena žalobcom, t.j. žaloba žalobcu mala byť v

celom rozsahu zamietnutá. Na margo súdom prvej inštancie prijatého záveru o nesplnení podmienok
pre odročenie pojednávania, nariadeného na deň 26.03.2019, hoci žalovaný žiadal o odročenie titulom
trvania na osobnej účasti a zastúpení žalovaného JUDr. Zuzanou Benkovskou Gašičovou, ktorá sa však
uvedeného pojednávania nemohla zúčastniť, žalovaný poukazuje na to, že na predmetnom pojednávaní
mali byť práve vypočutí svedkovia p. T. a p. D., preto žalovaný trval na osobnej účasti na pojednávaní

vrátane osobnej účasti JUDr. Benkovskej Gašičovej. Neodročením predmetného pojednávania napriek
opakovanej žiadosti, navyše podanej v predstihu, súd prvej inštancie nesprávnym postupom znemožnil
žalovanémuuskutočňovaťsvojeprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivý
proces, preto žiada odvolací súd o preskúmanie zákonnosti predmetného postupu súdu prvej inštancie.
Navyše, súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí a ani v rámci sporového konania nevysporiadal

so skutkovými tvrdeniami sporových strán v zmysle § 181 ods. 2 C.s.p., keď nepostupoval v súlade
s predmetným zákonným ustanovením a neurčil, ktoré tvrdenia sú medzi sporovými stranami sporné,
ktoré považuje za nesporné a tiež ktoré dôkazy budú, resp. nebudú v konaní vykonané. Súd prvej
inštancie taktiež v konaní neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, čím tiež bola žalovanému
odňatá možnosť konať pred súdom. Nakoľko v napadnutom rozsudku absentujú podstatné skutočnosti,

s ktorými sa súd prvej inštancie nijak nevysporiadal, žalovaný má za to, že týmto nesprávnym procesným
postupom mu bolo znemožnené uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v takej miere, že
došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Žalovaný má taktiež za to, že nevykonaním
navrhnutých dôkazov, potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, trpí napadnutý rozsudok
vadami, nakoľko práve výpoveďami žalovaným navrhovaných svedkov p. T. a p. D. by boli preukázané

rozhodujúce skutočnosti. Zároveň výpoveďou p. A. v prípade podpisu a predloženia kópie dohody o
urovnaní a k procesu jej uzavretia, by boli objasnené a preukázané rozhodné skutočnosti, čo sa týka
nároku uplatneného žalovaným pozostávajúceho z vyplatenej sumy 180.000,- Eur žalobcovi.

30. S poukazom na závery prijaté súdom prvej inštancie v prípade priznanej sumy odstupného žalobcovi

z dôvodu ukončenia obchodného zastúpenia a naplnenia podmienok podľa § 669 ods. 1 Obchodného
zákonníka, má žalovaný za to, že tieto nie sú správne, keďže nie sú v súlade so skutkovým stavom
a ani vykonaným dokazovaním, legislatívou aj judikatúrou. Žalovaný počas celého sporového konania
uvádzal, že žalobca nepreukázal správnosť svojich tvrdení, ním uvedené finančné výnosy získané z
obchodov obchodného zástupcu po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení (ARPU) neboli nijak

žalobcom definované, nebolo známe, čo v sebe zahŕňajú a ako ich žalobca vypočítal. Záver prijatý
súdom prvej inštancie, že žalovaný nespochybnil ani jeden zo žalobcom použitých údajov, sa tak
nezakladá na pravde, pretože žalovaný neustále rozporoval aj jednotlivé údaje, predložil súdu prvej
inštancie vlastné výpočty odstupného spolu s prílohami, a to všetko v súlade so správou o uplatňovaní
článku17smernice.Okreminého,žalovanýnamietalajžalobcomuvádzanéfinančnévýnosyzahŕňajúce

aj prepojovacie poplatky iných operátorov, a to aj v zahraničí (vrátane zahraničných operátorov) a teda
jeho použitie je zjavne nesprávne a neodborné, pričom súd prvej inštancie sa s touto skutočnosťou nijak
nevysporiadal. Žalobca vo svojich podaniach uvádzal, že sa jedná o ARPU bez jediného preukázania,
preto zo strany žalovaného nebolo nutné, aby sa k nemu kvalifikovane vyjadroval, keďže žalobcom
tvrdený výnos žalovaného správny byť nemôže a navyše, žalovaný namietal aj tú skutočnosť, že

žalobca ani žiadnym spôsobom nepreukázal, akým podielom prispel k ním uvedenému výnosu na
jedného zákazníka. Súd prvej inštancie sa so žiadosťou žalovaného o preukázanie žalobcom uvedených
tvrdení nevysporiadal, len prevzal ničím nepodložené a neodborné tvrdenie žalobcu. Aj keby žalovaný
teoreticky pripustil a považoval žalobcom uvádzaný výnos žalovaného za preukázaný (čo ale nie jereálne možné), žalobca v konaní stále nepreukázal, v akej výške prispel k ním uvedenému výnosu
on ako obchodný zástupca svojou činnosťou, súd prvej inštancie preto na tvrdenia žalobcu nemal
prihliadať. Žalovaný zároveň považuje za kľúčové vyjadrenie samotného žalobcu o tom, že nových

zákazníkov získaval spisovaním zmlúv, zmlúv o pripojení, pričom množstvo získaných klientov bolo
zahrnuté vo výpočte úhrnnej odmeny tvoriacej prílohu k faktúre a žalobca potom na uvedenú sumu
vystavil faktúru na jeho odmenu za vykonanú činnosť - takýmto spôsobom žalobca preukazoval splnenie
podmienok na vznik nároku na odstupné podľa § 669 Obchodného zákonníka, keď uvádza ako svoju
vlastnú činnosť a za naplnenie podmienok nároku na odstupné považuje spisovanie zmlúv, s čím sa

taktiež súd prvej inštancie v meritórnom rozhodnutí nevysporiadal, hoci ide o kľúčové vyjadrenie žalobcu
v spore. Žalovaný sa nestotožňuje s tvrdením prijatým súdom prvej inštancie o tom, že podmienka
získavania nových zákazníkov a rozvinutia obchodu pre žalovaného bola zo strany žalobcu splnená,
keďže žalobca nepreukázal svoje nadpriemerné výsledky a rebríček úspešnosti obchodných zástupcov
nie je relevantným dôkazom preukazujúcim predmetnú skutočnosť. Navyše, doba, ktorá je predmetom
preukazovaniavsporovomkonaní,jedobapokrytázmluvouoobchodnomzastúpeníOrangeSlovensko,

a.s. v značkovej predajni, uzavretou dňa 27.03.2007, ktorá skončila dňa 27.03.2011, t.j. obdobie 4
rokov spolupráce. V danom prípade nie je správny záver súdu prvej inštancie o tom, že nie je možné
vykonať skúmanie množstva získaných zákazníkov, sprostredkovaných obchodov a celkový prínos zo
sprostredkovanýchobchodovžalobcomakoobchodnýmzástupcom.Vzmysle§669ods.1Obchodného
zákonníka je práve relevantným obdobím obdobie spolupráce pokryté poslednou zmluvou o spolupráci,

čiže je to žalobca, kto mal preukazovať množstvo ním získaných zákazníkov za rozhodné obdobie,
resp. mal povinnosť preukázať naplnenie zákonných požiadaviek v zmysle predmetného zákonného
ustanovenia, a to vrátane preukázania trvajúcich výhod pre zastúpeného aj v budúcnosti, k čomu však
nedošlo.

31. Žalovaný zastáva názor, že žalobcom uplatnený nárok a jeho suma nie je v súlade s právnymi
predpismi, jeho reálna činnosť ho neodôvodňuje a navyše nie je ani spravodlivý. Žalobca v priebehu
sporového konania nepreukázal počet získaných nových zákazníkov alebo počet podstatne rozvinutých
obchodov s doterajšími zákazníkmi, svoj podiel na rozvoji a ani na vzniku goodwill. Zo strany
žalobcu neboli predložené také dôkazy, ktoré by preukazovali jeho aktívnu činnosť, práve naopak,

sám žalobca ako činnosť získavania zákazníkov označoval činnosť administratívnu spočívajúcu v
spisovaní zmlúv o pripojení a vznik samotného nároku na odstupné preukazoval len faktúrami a ich
prílohami. S predmetnou argumentáciou žalovaného sa nedostatočne vysporiadal aj súd prvej inštancie
v napadnutom rozhodnutí, pričom zároveň ani nezohľadnil, že všetky provízie za uskutočnené obchody
so zákazníkmi boli žalobcovi vyplatené dopredu, a to bez ohľadu na dĺžku trvania zmluvného vzťahu.

Žalovaný opakovane tiež namieta, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tvrdeniami svedkov p.
U., p. C. a p. A., ktorí podrobne vysvetľovali a informovali o systéme spolupráce, o rozvoji obchodu a
získavaní zákazníkov a neuviedol, prečo preň neboli relevantné predmetné výpovede vo všetkých ich
častiach. Žalovaný sa domnieva, že v predmetnom sporovom konaní preukázal, že vyplatenie žalobcom
požadovaného odstupného by bolo v rozpore s ustanovením § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka,

keďže je potrebné zohľadniť špecifiká predmetného obchodného zastúpenia, a to najmä, že obchodné
zastúpeniejesvojoupovahouobdobnéfranšíze,žalovanýzabezpečovalmarketingareklamuproduktov,
umožňoval žalobcovi bezplatne používať jeho know how a pod. Žalovaný má za to, že v danom prípade
žalobcom tvrdená činnosť, ktorou odôvodňuje vznik a sumu ním požadovaného nároku na odstupné,
nebola v takej miere, aby významnou časťou - ak vôbec, prispel k získaniu alebo udržaniu, resp. rozvoju

obchodu so zákazníkmi (bližšie viď argumentácia žalovaného uvedená v ods. 23 -25 odôvodnenia).

32. Záverom žalovaný uviedol, že sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, týkajúcimi sa
zamietnutia vzájomnej žaloby predstavujúcej peňažné plnenie v sume 180.000,- Eur s príslušenstvom,
pretože súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentami žalovaného, týkajúcimi sa žalobcom

tvrdenéhoprocesuuzatváraniadohodyourovnaníazaúčelomobjasneniaskutkovéhostavunavyšesúd
prvej inštancie nepripustil žalovaným navrhované vykonanie dôkazu. Žalovaný má za to, že objasnenie
a náležité zhodnotenie skutočností boli žalovanému postupom súdu prvej inštancie odopreté, pričom
uvedené skutočnosti súd prvej inštancie nerieši v napadnutom rozhodnutí ani v náznaku.

33. S poukazom na uvedené skutočnosti žalovaný odvolaciemu súdu navrhuje, aby napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, vzájomnej žalobe v celom rozsahu
vyhovie a zaviaže žalobcu povinnosťou zaplatiť žalovanému náhradu trov konania.34. Žalobca vo vyjadrení k predmetnému odvolaniu uviedol, že žalovaný v ňom len zopakoval svoju
argumentáciu použitú v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa však žalobca nestotožňuje.
Vo vzťahu k žalovaným namietanej neprítomnosti právnej zástupkyne JUDr. Benkovskej Gašičovej na

pojednávaní, nariadenom na deň 26.03.2019, na ktorom sa následne zúčastnil jeho právny zástupca
JUDr. Posluch, žalobca uvádza, že súd sa s predmetnou skutočnosťou vysporiadal v odôvodnení
rozsudku dostatočne s tým, že pokiaľ by žalovaný súhlasil výlučne len so zastupovaním prostredníctvom
menovanejadvokátky,nebolbysúhlasilsprítomnosťouJUDr.Posluchanapojednávaní,navyšerovnako
ako ani v prípade pôvodnej žiadosti o odročenie pojednávania, ani v samotnom odvolaní žalovaný

neuviedol konkrétny dôvod, pre ktorý sa mala pojednávania zúčastniť osobne len JUDr. Benkovská
Gašičová a nik iný. Žalovaný zároveň dodal, že na uvedenom pojednávaní JUDr. Posluch riadne
uvádzal argumenty, návrhy na dokazovanie a záverečné zhrnutie, čiže riadne zastupoval žalovanú
stranu sporu, ktorá jeho zastupovanie nespochybňuje a ani nepovažuje za nedostatočné, preto všetky
práva žalovaného na riadne právne zastúpenie dodržané boli a nemožno tvrdiť, že žalovanému bolo
znemožnené, aby uskutočňoval svoje práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. V prípade namietaného nevypočutia žalovaným navrhovaných svedkov p. T. a p. D. žalobca
poukazuje na skutočnosť, že ich prítomnosť mal žalovaný povinnosť zabezpečiť už na pojednávanie,
nariadené na deň 24.10.2018, avšak následne podaním 19.10.2018 požiadal o odročenie s tým, že
ich účasť na tento termín pojednávania zabezpečiť nevie, čo značí, že už vtedy si nevedel splniť svoju
povinnosť, hoci o termíne pojednávania bol upovedomený mesiac vopred. Menovaní svedkovia sú

internými zamestnancami žalovaného, preto ak sa nariadeného pojednávania nemohli zúčastniť pre
pracovnú zaneprázdnenosť, bol to práve žalovaný, kto zmaril ich účasť na pojednávaní, na ktoré sa
zaviazal ich účasť zabezpečiť a uprednostnil ich pracovné povinnosti pred povinnosťou svedčiť. To isté
sa stalo aj v prípade pojednávania, nariadeného na deň 26.03.2019, pričom ich absencia bola zo strany
žalovaného argumentovaná tým, že môžu byť vypočutí len za prítomnosti JUDr. Benkovskej Gašičovej,

ktorá sa pojednávania zúčastniť nemohla, preto účasť menovaných svedkov žalovaný nezabezpečil.
Žalobcamávšakzato,ževýpoveďsvedkanemôžebyťnaviazanánaosobuprávnehozástupcusporovej
strany, preto ak žalovaný opakovane ich výsluch nezabezpečil a nenavrhol postupovať v zmysle § 197
ods. 1 C.s.p., súd prvej inštancie rozhodol správne, keď ich výsluch zamietol. Žalobca zastáva názor, že
menovaní svedkovia sa ani nemohli relevantne vyjadriť k výpočtu sumy odstupného, nakoľko sa jedná

o otázku právnu, posúdenie ktorej prináleží súdu a k tejto sume sa môže vyjadriť samotný žalovaný,
čo už v priebehu súdneho konania opakovane urobil vo viacerých svojich podaniach. Pokiaľ by mali
menovaní svedkovia uvádzať okolnosti týkajúce sa spolupráce medzi sporovými stranami, žalovaný vo
veci navrhol vykonanie výsluchu viacerých svedkov, čo bolo zo strany súdu prvej inštancie realizované,
pričom svedkovia popísali spôsob spolupráce sporových strán a všetky podrobnosti z toho vyplývajúce,

preto ďalší výsluch svedkov považuje žalobca za nadbytočný.

35. K miere „zásluhovosti, resp. prispievania k uzatváraniu obchodov so zákazníkmi“ žalobca opakovane
poukazuje na vyjadrenia samotného generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva žalovaného, p.
A., ktorý sa vyjadril o nezastupiteľnosti obchodných zástupcov, čím je vyvrátený skutkový stav tak,

ako ho opisuje žalovaný v odvolaní. Žalovaný všetky dôkazy predložené žalobcom prehliada, resp.
ich označuje ako „motivačnú reč“, hoci vyjadrenia p. A. zachytené na CD nosičoch jasne preukazujú,
že všetky tvrdenia žalovaného o tom, že „získavanie zákazníkov bolo plne v réžii žalovaného“,
sú absolútne nesprávne. Žalobca opakovane poukázal na realizovanie obchodnej činnosti aj na
vykonávanie vlastných aktivít (bližšie viď ods. 19 a nasl. odôvodnenia) a má za to, že nie je dôvodné, aby

mu odstupné priznané nebolo a v prípade jeho krátenia, tak maximálne v rozsahu 36% predstavujúcich
vplyv reklamy na zákazníka, hoci aj v tomto rozsahu je potrebné zohľadniť, že časť je na žalobcovi a
časť na žalovanom. Žalobca zároveň poukazuje aj na to, že v rozhodnej dobe cca. 10 rokov spätne
sa všeobecne zákazník nevedel zorientovať v ponuke operátorov, a teda bolo v záujme žalobcu (k
čomu zároveň viedol aj svojich zamestnancov), aby nadviazal vzťah so zákazníkom a vzbudil v ňom

pocit dôvery - zákazníci sa preto radi k nemu vracali a žalobca si rokmi vybudoval stabilnú základňu
zákazníkov, o čom svedčí aj tabuľka prehľadu počtu zmlúv a výnosov pre žalovaného po skončení
zmluvy o obchodnom zastúpení.

36. Pokiaľ ide o určenie nároku na odstupné pre tzv. „spravodlivosť“ a následne aj samotné určenie sumy

odstupného, spornou medzi sporovými stranami je tzv. zásluhovosť na získavaní zákazníkov. Žalobca
má za to, že poradenskú, informačnú, materiálnu, technickú, marketingovú a komunikačnú podporu pre
obchody, ktoré boli predmetom obchodného zastúpenia, žalovaný vykonával v zmysle povinností, ktoré
v zmluve o obchodnom zastúpení prijal (bližšie viď ods. 19 a nasl. odôvodnenia). Nie je preto možnéprezentovať skutočnosť, že žalovaný si plnil svoje zmluvné povinnosti ako podieľanie sa na obchodnom
zastúpení a tobôž nie ako dôvod, pre ktorý by malo dôjsť k zníženiu nároku žalobcu na odstupné, a
to ani z dôvodu ekvity či spravodlivosti podľa § 669 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka, na ktoré

poukazuje žalovaný.

37. V prípade nákladov, na ktoré žalovaný poukazuje v odvolaní, má žalobca za to, že neexistuje
žiadna súvislosť medzi právom na odstupné a poskytnutím finančnej pomoci zo strany zastúpeného
obchodnému zástupcovi, a to ani z hľadiska zákonnej úpravy a ani z hľadiska spravodlivosti, ako uvádza

napr. NS SR v rozhodnutí, sp. zn. 5Obo/38/2008. Bol to práve žalobca, kto mal výdavky spojené s
činnosťou obchodného zástupcu, a to nielen „klasické výdavky podnikateľa“, ale aj výdavky vzniknuté
titulom požiadaviek žalovaného, pričom súd prvej inštancie sa k predmetnej otázke vyjadril a je zrejmé,
že vyjadrenie žalovaného so špecifikáciou sumy nákladov, ktoré „poskytoval pre všetkých obchodných
zástupcov“,nemožnopovažovaťzamierupodieľaniasanauzatváraníobchodovsozákazníkmi,nakoľko
finančná účasť žalovaného je pre merito veci nepodstatná.

38. Žalobca taktiež nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že za samotný výkon činnosti dostal žalobca
zaplatené v podobe mesačnej provízie, a preto niet dôvodu na vyplatenie odstupného. Právo na
odstupné predstavuje odmenu za niečo naviac, čo priniesol obchodný zástupca pre zastúpeného, jedná
sa o zohľadnenie zásluhovosti. Žalobca preukázal, že za obdobie 04/2007 - 03/2011 uzavrel vyše 18.000

zmlúv so zákazníkmi, kde jednak preukázal získanie nových zákazníkov, ale aj obnovu zmluvného
vzťahu s doterajšími zákazníkmi a tiež 2-ročnú viazanosť zákazníkov, a tým aj skutočnosť, že výhody
pre žalovaného existovali aj po skončení zmluvy o obchodnom zastúpení. Taktiež vo výkladovej správe
k smernici Rady č. 86/653/EHS sa uvádza, že náhrada predstavuje pre zastúpeného pokračujúce
prínosyvdôsledkuúsiliaobchodnéhozástupcu.Obchodnýzástupcadostávaprovíziulenpočasplatnosti

zmluvy,čovšaknievždyodrážahodnotutzv.goodwillvygenerovanéhoprezastúpeného,zčohovyplýva,
že vyplatenie za goodwill je komerčne odôvodnené. Aj v rozsudku NS SR, sp. zn. 5Obo/38/2008 je
poukázané na to, že práve priznané odstupné by malo pomôcť preklenúť vzniknutú nepriaznivú situáciu,
ktorá najmä s prihliadnutím na dosahované výsledky musela byť pre žalobcu (obchodného zástupcu)
neočakávaná. Žalobca s poukazom na uvedené preto akcentuje, že pri určovaní nároku na odstupné

a jeho sumy nemá vplyv okolnosť, či boli všetky provízie už vyplatené, alebo nie, pričom prípadné
nevyplatenie provízie za sprostredkovateľský obchod je osobitným nárokom na vyplatenie provízie, nie
na odstupné.

39. V časti vzájomnej žaloby žalovaného žalobca poukazuje na to, že žalovaný neuviedol žiadne

relevantné odvolacie dôvody, nenapadol právne zdôvodnenie uvádzané súdom prvej inštancie a
odvolanie zdôvodnil len nevypočutím p. A. a tým, že „súd prvej inštancie sa nevysporiadal so spôsobom
a dôvodmi vyplatenia sumy“. Žalobca v konaní predložil dohodu o urovnaní, podpísanú aj generálnym
riaditeľom žalovaného a až následne bola riešená úhrada faktúry. V tomto kontexte sa vyjadril aj svedok
p. C., ktorý bez pochýb na otázku, či je možné, aby sa vyplácali faktúry hocikomu, kto ich pošle,

odpovedal záporne s tým, že počas pôsobenia u žalobcu si nie je vedomý, že by bola nejaká faktúra
zaplatená neopodstatnene. Dňa 31.12.2010 žalovaný zaslal na účet žalobcu sumu 214.200,- Eur, titulom
dohody o urovnaní a po jej podpise obomi zmluvnými stranami, po vystavení faktúry na odstupné
žalobcom. Celý účtovný prípad má žalovaný zaúčtovaný v účtovnom roku 2010, za ktorý bol audit
urobený a ak by žalovanému niečo chýbalo, audítor by predmetný účtovný prípad neuznal a žalovaný by

z uvedeného dôvodu musel informovať žalobcu, k čomu však nedošlo. K uzavretiu dohody došlo riadne,
žalovaný predmetnú sumu riadne uhradil, dokonca si z nej uplatnil odpočet DPH, a teda k žiadnemu
bezdôvodnému obohateniu nedošlo, nakoľko sa jedná len o plnenie na základe dohodnutého právneho
titulu. Tvrdenia žalovaného sú preto zavádzajúce, nepravdivé a ničím relevantným nepodložené, navyše
žalovaný ani nenapadol predmetnú časť meritórneho rozhodnutia súdu prvej inštancie.

40. S poukazom na uvedené skutočnosti žalobca odvolaciemu súdu navrhuje, aby napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a V, ako vecne správny potvrdil.

41. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej iba CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín
verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s §
219 ods. 3 CSP dňa 07.04.2021. Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolaniažalobcu i žalovaného a ich vyjadreniami dospel k záveru, že výrok III. a V. rozsudku je vecne správny
a vo zvyšku je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

42. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že predmetom žaloby je nárok žalobcu ako obchodného zástupcu
voči žalovanému ako zastúpenému na vyplatenie odstupného podľa § 669 Obch. zák. a vzájomný
návrh žalovaného na zaplatenie 180 000,- EUR titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Súd prvej
inštancie žalobcovi čiastočne vyhovel a vzájomnú žalobu žalovaného ako nedôvodnú zamietol. Výrok II.,
ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá napadol odvolaním žalobca. Žalovaný sa odvolal voči výroku

I., ktorým súd prvej inštancie čiastočne žalobe vyhovel ako aj proti výroku III., ktorým bola zamietnutá
jeho vzájomná žaloba.

43. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného proti výroku, ktorým bola vzájomná žaloba zamietnutá, odvolací
súd sa v tejto časti plne stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a na zdôraznenie
správnosti uvádza nasledovné skutočnosti. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že je v tejto časti

rozhodnutia nepreskúmateľné, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy, nedostatočne zistil skutkový stav
ako aj následne nesprávne právne vec posúdil. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia vidí v tom, že súd sa
vôbec nezaoberal procesom uzatvárania dohody o urovnaní, pričom za účelom objasnenia navrhol
výsluchsvedka,ktorýsúdnevykonal.Odvolacísúdsanestotožnilsnázoromžalovaného,žerozhodnutie
je v tejto časti nepreskúmateľné, keďže súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými relevantnými

skutočnosťami a rozhodnutie v tejto časti netrpí absenciou argumentácie súdu prvej inštancie. Za
nepreskúmateľné je možné považovať také rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré nemôže obstáť z
pohľadu presvedčivosti, ale ani vecnej správnosti rozhodnutia, čo nie je tento prípad. Odvolací súd
nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s procesom uzatvárania
dohody o urovnaní. Súd prvej inštancie dal v odsekoch 108 až 115 odôvodnenia rozsudku odpovede na

všetkyrelevantnéotázkytýkajúcesadohodyourovnaníanárokunavydaniebezdôvodnéhoobohatenia.
Pre posúdenie veci je rozhodujúci záver súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané, že by k
podpisu dohody o urovnaní zo strany žalovaného došlo a teda nebolo preukázané, že by táto dohoda
mohla byť považovaná za platne uzatvorenú v zmysle § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Samotná
neplatnosť dohody o urovnaní však nárok na vrátenie plnenia poskytnutého žalobcovi žalovaným

titulom vydania bezdôvodného obohatenia nezakladá. Odvolací súd zdôrazňuje, že dohoda o urovnaní
neplatná pre nedostatok formy nespôsobuje nahradenie pôvodných záväzkov, ale ako správne uviedol
súd prvej inštancie, ani nespôsobuje ich zánik. Ak teda chcel byť žalovaný úspešný pri vymáhaní
nároku na zaplatenie sumy 180 000,- EUR (odstupné vyplatené žalobcovi na základe F1021), bolo jeho
povinnosťou preukázať, že žalobcov nárok na vyplatenie tejto sumy nevznikol, resp. pred vyplatením

zanikol. Žalovaný svoje tvrdenia, že k úhrade, resp. vyplateniu odstupného došlo bez právneho dôvodu,
nepreukázal.

44. K odvolacej námietke žalovaného v tejto časti, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz,
odvolací súd uvádza, že posúdenie, ktoré z navrhnutých dôkazov je potrebné vykonať pre rozhodnutie v

spore, prináleží výlučne súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.). Tomuto výlučnému právu súdu zodpovedá povinnosť
uložená mu ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. okrem iného v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré
dôkazy vykonal a prečo nevykonal navrhnuté dôkazy. Zároveň platí, že súd nemusí vykonať všetky
navrhnuté dôkazy, ak možno určitú skutočnosť preukázať iným dôkazom, pričom sa berie do úvahy aj
hľadisko hospodárnosti. Súd prvej inštancie v odseku 114 odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol,

z akého dôvodu nevykonal výsluch navrhnutého svedka p. Lančariča. Súd prvej inštancie správne
zdôvodnil, že vzhľadom na posúdenie dohody o urovnaní ako neplatnej, bolo nadbytočné vykonávať
dôkazy, ktorým sa mala preukazovať neplatnosť.

45.Keďžeodvolacísúdjeviazanýrozsahomadôvodmipodanéhoodvolania,odvolaniežalovanéhoproti

výroku, ktorým bola zamietnutá jeho vzájomná žaloba, prejednal len v medziach, v akých ho odvolateľ
napáda. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie, žalovaný len konštatoval tento dôvod, neidentifikoval
však, v akom konkrétnom pochybení vidí naplnenie tohto odvolacieho súdu. Odvolací súd preto na tento
odvolací dôvod neprihliadol.

46. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
III. ako aj súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania je vecne správny a preto ho podľa §
387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil.47. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného i žalobcu proti výroku I. a II. a súvisiacemu výroku o náhrade
trov konania, odvolací súd dospel k záveru, že v tejto časti je potrebné rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že na základe vykonaného dokazovania mal súd

prvej inštancie za preukázané, že žalobcovi nárok na odstupné patrí, čo odôvodnil v odsekoch 78 až 80
a 89 až 96. Žalobca pre žalovaného tak, ako to vyplýva zo zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu
a podkladov pre vyúčtovanie provízií, získaval od žalovaného provízie najmä za sprostredkovanie tzv.
postpaidových služieb, teda za sprostredkovanie služieb, ktoré sú uhrádzané spätne za určité obdobie.
Zákazníci žalovaného tieto služby užívajú počas celej doby trvania zmluvného vzťahu, pričom zmluvy

sú obvykle uzatvárané na dobu neurčitú. Ekonomický prínos z obchodov sprostredkovaných žalobcom
však žalovaný nezískaval iba zo zmlúv obsahujúcich záväzok viazanosti a po dobu viazanosti, t.j. po
dobu kedy zákazníci jeho služby „museli“ užívať, ale po celý čas trvania zmluvného vzťahu. Ukončením
trvania zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k ukončeniu ním sprostredkovaných
zmlúv, tieto trvali naďalej a naďalej žalovanému plynuli aj príjmy z týchto sprostredkovaných obchodov.
Práve s ohľadom na množstvo obchodov sprostredkovaných žalobcom, ich charakter, s ohľadom

na skutočnosť, že žalobca celú svoju podnikateľskú aktivitu orientoval práve na sprostredkovávanie
obchodov pre žalovaného a jeho príjmy pozostávali iba z vyplatených provízií, ako aj s ohľadom na
množstvo sprostredkovaných obchodov súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobcovi právo na odstupné
patrí. Pri určení výšky tohto odstupného súd prvej inštancie poukázal na špecifiká obchodného vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným a na tomto základe dospel záveru, že v danom prípade je primerané

a spravodlivé priznanie nároku vo výške 50 % z požadovanej sumy, t.j. 50 % z maximálnej výšky
odstupného upravenej Obchodným zákonníkom (priemernej ročnej provízie vypočítanej z priemeru
ročných provízií získaných žalobcom v posledných piatich rokoch spolupráce so žalovaným). Vo zvyšku
žalobného nároku žalobcu súd prvej inštancie žalobu zamietol.

48. Žalobca v podanom odvolaní predovšetkým namietal, že súd prvej inštancie síce poukázal na
špecifiká obchodného vzťahu so žalobcom a žalovaným, tieto však nie sú právnym dôvodom, pre ktorý
by žalobca nemal nárok na náhradu odstupného v plnej výške, resp. nie sú dôvodom na priznanie
odstupného v rozsahu 50% = z maximálnej výšky odstupného upravenej Obchodným zákonníkom.
Žalobca má za to, že postupoval v súlade so slovenským právom, keď uplatňoval maximálnu hranicu

odstupného vo výške 137.029, 91 EUR. Poukázal na to, že poskytol kontrolný výpočet podľa Smernice
86/653/EHS (čl. 17 ods.2 písm. b) Smernice) - maximálny limit, ktorý je prípadne znižovaný od okolností
konkrétneho prípadu, ktorý je vo výške 199.243,43 EUR. Mal za to, že ak bolo podľa súdu dôvodné
krátiť nárokované odstupné (resp. nepriznať ho v maximálnej sume), tak zníženie malo byť odvodzované
zo sumy výpočtu podľa Smernice, teda zo sumy 199.243,43 EUR. Podľa žalovaného naopak, špecifiká

posudzovaného prípadu neodôvodňujú vyplatenie odstupného ani vo výške 50% uplatneného nároku.
Okrem iného poukázal na judikatúru, v ktorej je vyjadrený názor, že výška odstupného má základ vo
výške provízie, o ktoré obchodný zástupca prichádza v dôsledku ukončenia zmluvného vzťahu. Avšak,
žalobca neprichádza o žiadne provízie, nakoľko všetky provízie z uzavretých obchodov (aj pri viazanosti
zmluvných vzťahov s klientami) boli žalobcovi v plnej výške vyplatené v súlade s ustanoveniami Zmluvy

(rovnako ako aj všetky dohodnuté náklady). Podľa žalovaného žalobca ukončením zmluvného vzťahu
neprišiel o provízie z už uzatvorených obchodov, žalobca prišiel o možnosť uzatvárať ďalšie obchody v
mene a na účet žalovaného do budúcna.

49. Podľa § 669 ods. 1 Obch. zák. obchodný zástupca má v prípade skončenia zmluvy právo na

odstupné, ak
a) pre zastúpeného získal nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi
a zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi a
b) vyplatenie odstupného s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä na províziu, ktorú obchodný
zástupca stráca a ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených s týmito zákazníkmi, je spravodlivé; tieto

okolnosti zahŕňajú aj použitie alebo nepoužitie konkurenčnej doložky podľa § 672a.

50. Podľa § 669 ods. 2 Obch. zák. výška odstupného nesmie prekročiť priemernú ročnú províziu
vypočítanú z priemeru provízii získaných obchodným zástupcom v priebehu posledných piatich rokov;
ak zmluva trvala menej ako päť rokov, výška odstupného sa vypočíta z priemeru provízií za celé zmluvné

obdobie.

51. Ustanovenie § 669 predstavuje transpozíciu čl. 17 ods. 2 Smernice Rady z 18.12.1986 o koordinácii
právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov č. 86/653/EHS (ďalej iba Smernica) - tzv. nemeckého modelu práva na odstupné. Z citovaného znenia vyplýva, že
obchodnémuzástupcovivznikneposkončenítrvaniazmluvyoobchodnomzastúpeníprávonaodstupné
pri splnení dvoch zákonných predpokladov. Prvým je skutočnosť, že obchodný zástupca získal pre

zastúpeného nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi, pričom
zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi. Ak obchodný zástupca nezískal nových
zákazníkov ani významne nerozvinul obchod s už existujúcimi zákazníkmi, nárok na odstupné mu
nevznikne. Naopak, ak zastúpený pri vzniku obchodného zastúpenia nemá ešte žiadnych zákazníkov a
obchodný zástupca získava všetkých nových zákazníkov, a ak títo zákazníci so zastúpeným pravidelne

uzatvárajú obchody, výška odstupného, na ktorú vznikne obchodnému zástupcovi nárok, sa bude
pohybovať na hornej hranici. Za rozvinutie obchodu s už existujúcimi zákazníkmi sa všeobecne považuje
situácia, keď obchodný zástupca svojou činnosťou podstatne zvýši obrat, ktorý plynie zastúpenému
zo vzťahov s už existujúcimi zákazníkmi. Dôkazné bremeno zaťažuje obchodného zástupcu, ktorý
musí preukázať, že nových zákazníkov získal, resp. že významne rozvinul obchod s už existujúcimi
zákazníkmi. Ďalšou podmienkou, ktorá musí byť splnená pre vznik nároku na odstupné je to, že

zastúpenému musia plynúť podstatné výhody zo získaných zákazníkov, resp. z rozvinutia obchodných
vzťahov s už existujúcimi zákazníkmi aj po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení. Z tohto dôvodu by
malo byť vždy predmetom skúmania to, či je u týchto zákazníkov predpoklad, že budú aj naďalej kupovať
od zastúpeného tovar, resp. prijímať služby. Druhým základným predpokladom je to, že vyplatenie
odstupného s prihliadnutím na všetky okolnosti..., je spravodlivé, pričom tieto okolnosti zahŕňajú aj

použitie alebo nepoužitie konkurenčnej doložky.

52. Ak je v konkrétnom prípade prijatý záver, že na základe splnenia predpokladov podľa odseku 1
má obchodný zástupca právo na odstupné, nasledujúcou úlohou je tento nárok kvantifikovať. Podľa
odvolacieho súdu je rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, ktorou kvantifikoval nárok žalobcu,

nedostatočne odôvodnený, keďže z odôvodnenia nie je zrejmé, akými úvahami sa riadil, keď dospel k
záveru, že spravodlivé je priznanie odmeny práve vo výške 50% uplatneného nároku.

53. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že Smernica o obchodných zástupcoch neobsahuje
harmonizovanú metódu výpočtu výšky nároku na odstupné. Dňa 23.júla 1996 bola prijatá Správa

o uplatňovaní čl. 17 Smernice, podľa ktorej judikatúra a právna prax (nemecký model) by mala
poskytovať súdom v členských štátoch neoceniteľnú pomoc pri interpretácii čl. 17 ods. 2 smernice“ /
KOM(96)364, s. 3/. Následne správa vymedzuje postup pri výpočte výšky nároku na odstupné. Zároveň
je však potrebné zdôrazniť, že členské štáty nemajú priamu právnu povinnosť aplikovať tento nemecký
spôsob kvantifikácie výšky odstupného. Tak uvedená správa Európskej komisie, ako aj odkazy na túto

správu v judikatúre Súdneho dvora EÚ majú odporúčací charakter. Ustanovenie § 699 ods. 2 Obch.
zák. ponecháva slovenským súdom širokú mieru voľnej úvahy, ktorú môžu využiť pri určení výšky
odstupného. Podľa komentára k citovanému ustanoveniu výška odstupného by sa mala určovať v troch
základných etapách: prvá etapa je tvorená určením toho, v akom rozsahu obchodný zástupca výkonom
svojejčinnostirozvinulobchodnévzťahyzastúpeného;vrámcidruhejetapykalkulácievýškyodstupného

sa určí, či výška vypočítanej sumy odstupného je v okolnostiach konkrétneho prípadu spravodlivá a či
je prípadne daná potreba túto sumu zvýšiť alebo znížiť; v tretej etape sa určí priemerná výška ročnej
provízie, ktorá predstavuje najvyššiu možnú výšku odstupného. Tretia etapa má vyjadrenie v odseku
2 komentovaného ustanovenia, ktoré určuje, že výška odstupného nesmie prekročiť priemernú ročnú
províziu vypočítanú z priemeru provízií získaných obchodným zástupcom v priebehu posledných piatich

rokov; ak zmluva trvala menej ako päť rokov, výška odstupného sa vypočíta z priemeru provízií za
celé zmluvné obdobie. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva (Rozsudok Súdneho dvora z 23. marca
2006, Honyvem Informazioni Commerciali Sri proti Mariella De Zotti, Zb. s. I. 1-02879) vyplýva, že v
rámci stanovenom článkom 17 ods. 2 Smernice majú členské štáty určitú mieru voľnej úvahy, ktorú
môžu vykonávať najmä v súlade s kritériom spravodlivého zaobchádzania (bod 36). Ak teda súd prvej

inštanciepoužilprivýpočte,resp.stanovenívýškyodstupnéhoakonáhradypozánikuzmluvyvsúvislosti
s kritériom spravodlivého zaobchádzania voľnú úvahu, bol povinný túto úvahu riadne zdôvodniť.

54. Odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie konštatuje, že v konaní bolo preukázané, že
žalobcovi nárok na odstupné patrí a v tejto časti odkazuje na už citované odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia. Predmetom teda zostalo posúdenie, či je spravodlivé v konkrétnych okolnostiach tohto
prípadu priznať nárok v uplatňovanej výške, či zohľadniť a ak áno v akej miere, špecifiká konkrétneho
zmluvného vzťahu. Súd prvej inštancie totiž nepostupoval správne, ak na jednej strane poukázal na
oprávnenosť základu nároku, špecifiká zmluvného vzťahu a aktivitu samotného žalovaného a potomiba konštatoval, že primerané je priznať 50 % bez toho, aby konkretizoval, na základe čoho dospel k
záveru, že práve vyplatenie sumy v takejto výške je spravodlivé. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto
v ďalšom konaní vysporiadať sa s námietkami strán sporu ohľadne spravodlivého zaobchádzania ako

aj s tvrdením žalobcu, že v iných prípadoch žalovaný vyplatil odstupné vo výške v rozmedzí 78-94 %,
resp. prečo pri znížení nevzal do úvahy, že výpočet podľa Smernice a Správy Komisie je omnoho vyšší
ako suma, ktorú uplatňuje žalobca podľa Obchodného zákonníka. Úlohou súdu prvej inštancie bude v
odôvodnení rozhodnutia uviesť, akými úvahami sa pri kvantifikovaní nároku spravoval a akou mierou sa
tie - ktoré okolnosti podieľali na priznaní konkrétneho nároku.

55. Na záver odvolací súd uvádza, že ak aj súd prvej inštancie poukazuje na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu v obdobnej veci (ktorým bolo rozhodnutie potvrdené), odvolací súd rozhoduje vždy na základe
posúdenia konkrétneho prípadu a je povinný vziať do úvahy argumentáciu strán sporu. Zároveň odvolací
súd dodáva, že sa vo svojom rozhodnutí vysporiadaval len so skutočnosťami relevantnými pre jeho
rozhodnutie a ktoré súviseli so zrušením z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti kvantifikácie

priznaného nároku.

56. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu v prvej inštancie v napadnutej časti
(výroky I.,II.IV.) podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a vec vrátil podľa § 391 ods. 1 C.s.p. súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

57. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania podľa §
396 ods. 3 C.s.p.

58. Uvedené rozhodnutie je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený
spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).