Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. jún 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/24/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117225757
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4117225757.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu

JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v spore žalobcu: U. M., nar. XX.X.XXXX, bytom I. XX, O.,
zastúpeného: Mgr. E. M., advokát so sídlom v O., N. 1, proti žalovanému: C.. E. I., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. X., O., zastúpenom: AKMK, s.r.o., so sídlom Farská 30, O., IČO: 36 859 061, o vydanie
osobných motorových vozidiel, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu O. zo dňa 12. októbra
2020 pod č. k. 17C/78/2017 - 247 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, ktoré je povinný zaplatiť žalobca. O výške náhrady trov bude rozhodnuté
po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa
domáhal vydania osobných motorových vozidiel BMW 524 turbo diesel, Škoda 120 L, Škoda Favorit
135 L, FORD Scorpio 2,5 turbo diesel, Ford Granada 2,3 benzín, Volga 24 benzín, Lada Niva 1600
benzín, Lada Nova 2105 benzín, Ford Granada 2,3 benzín, Ford Granada 2,1 diesel, FIAT 131 Mirafiori
benzín. Žalobu odôvodnil tým, že motorové vozidlá odovzdal žalovanému do držby ako záloh z dôvodu

finančných pôžičiek, ktoré mu žalovaný poskytol a čoho dôkazom je list zo dňa 7.10.2003, ktorým si
žalovaný uplatňuje zádržné právo až do úplného zaplatenia dlhu vo výške 11 285,30 eura (340 000 Sk).

1.2. Z vykonaného dokazovania zistil, že rozsudkom Okresného súdu Nitra pod č.k. 15C/59/04 - 58 zo
dňa 29.04.2004 bol žalobca zaviazaný zaplatiť žalovanému sumu 2 190,80 eura (66 000 Sk) spolu s 13
% úrokom z omeškania od 22.07.2003 až do zaplatenia a vo zvyšku súd žalobu zamietol. Konanie v časti
o zaplatenie sumy 9 095,12 eura (274 000 Sk) zastavil. Z predmetného rozsudku zistil, že z pôvodne

uplatnenej sumy 11 285,93 eura (340 000 Sk) žalobca vrátil žalovanému 9 095,13 eura (274 000 Sk) a na
rozdiel 2 190,80 eura (66 000 Sk) bol žalobca zaviazaný na zaplatenie žalovanému. Krajský súd v Nitre
rozsudkom sp.zn. 8Co/10/2005 zo dňa 28.04.2005 rozsudok v napadnutej časti týkajúcej sa zaplatenia
sumy 2 190,80 eura (66 000 Sk) potvrdil.
Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu listom zo dňa 1.3.2004 vyzval žalovaného na vydanie
motorových vozidiel BMW 524 turbo diesel, ŠKODA 120 L, Ford Scorpie 2,5 turbo diesel, Ford Granada
2,3 benzín, Volga 24 benzín, Lada Niva 1600 benzín, Lada Nova 2105 benzín, Ford Granada 2,3 benzín,

Ford Granada 2,1 diesel, FIAT 131 Mirafiori benzín. Opätovne ho vyzval listami zo dňa 7.4.2004,
13.05.2004, 6.10.2006, 7.7.2007. Žalovaný si k vozidlám uplatnil zádržné právo v zmysle § 151s
Občianskeho zákonníka až do doby úplného zaplatenia dlhu vo výške 11 285,93 eura (340 000 Sk)
listom zo dňa 07.10.2003. Dňa 16.11.2006 bol vykonaný súpis hnuteľných vecí vo vlastníctve povinnéhopodliehajúcich exekúcií. Tento súpis hnuteľných vecí bol vykonaný v prospech oprávneného z dôvodu
nezaplatenia sumy vo výške 2 190,80 eura (66 000 Sk) na základe poverenia vydaného Okresným
súdom Nitra číslo konania 10Er/458/2005 zo dňa 1.12.2005. Z upovedomenia o spôsobe

vykonania exekúcie bolo zistené, že zostatok pohľadávky v súčasnej dobe predstavuje čiastku 928,17
eura a jej príslušenstva. Podľa oznámenia súdneho exekútora žalobca má uhradiť žalovanému sumu:
- zostatok istiny: 849,73 eura

- súdny poplatok za vydanie poverenia: 16,60 eura

- úradné overenie rozsudku: 12,65 eura,
- trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní: 227,21 eura
- trovy oprávneného v exekúcii: 98,34 eura
ako aj náhradu trov exekúcie, spolu sumu vo výške 4 784,28 eura. Žalobca preukázal vlastnícke právo
k požadovaným vozidlám.

1.3. Na daný skutkový tav aplikoval ustanovenia § 151s ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 151v
Občianskeho zákonníka a uviedol, že zádržné právo je núdzovým zabezpečovacím inštitútom, ktorý
nie je - na rozdiel od iných zabezpečovacích prostriedkov - vopred zmluvne dojednaný. Zádržné právo
je vecnoprávne oprávnenie, na základe ktorého má veriteľ zadržať hnuteľnú vec, ktorá je predmetom
záväzkového vzťahu medzi ním a dlžníkom, pokiaľ dlžník nesplní svoj peňažný dlh. Zádržné právo

vznikne na základe faktického úkonu oprávnenej osoby (veriteľa), ktorým táto zadrží hnuteľnú vec, ktorá
je predmetom záväzkového vzťahu. Zádržné právo sa realizuje v okamihu oprávneného svojpomocného
zadržania hnuteľnej veci dlžníka, ktorú má veriteľ u seba. Robí tak za účelom zabezpečenia svojej
splatnej peňažnej pohľadávky voči dlžníkovi. Podstatou zádržného práva je právo zadržiavateľa zadržať
cudziu vec na zabezpečenie svojej pohľadávky až do jej uspokojenia alebo jej zabezpečenia iným

spôsobom (napr. záložným právom, ručením), prípadne do jej zániku bez uspokojenia. Zádržné právo
slúži na zabezpečenie splatnej peňažnej pohľadávky v jej skutočnej výške, nie vo výške tvrdenej
veriteľom. Musí ísť teda o splatnú peňažnú pohľadávku, ktorú má veriteľ voči dlžníkovi, ktorému by inak
bol povinný vec vydať. Nie je pritom dôležité, z akého dôvodu (titulu) predmetná pohľadávka veriteľa voči
dlžníkovi vznikla a či súvisí so zadržanou hnuteľnou vecou, príp. aká je jej výška. Peňažná pohľadávka

veriteľa spravidla súvisí s nákladom, ktorý bol vynaložený na vydávanú vec (napr. náklad urobený na
zachovanie veci, na jej údržbu, opravu, zlepšenie a pod.), alebo so škodou, ktorá bola touto vecou
spôsobená veriteľovi. Od záložného práva sa zádržné právo odlišuje tým, že:
a) zádržné právo nevzniká zmluvou (ako je tomu spravidla pri záložnom práve), ale na základe
svojpomocného zadržania veci,

b) subjektom zádržného práva môže byť iba ten, kto je inak povinný vydať vec, subjektmi záložného
práva je záložca a záložný veriteľ,
c) predmetom zádržného práva môže byť len hnuteľná vec, kým záložné právo sa môže týkať aj
nehnuteľnosti a inej majetkovej hodnoty (cenný papier, obchodný podiel a pod.),
d) hnuteľná vec, ktorá je predmetom záložného práva, sa do moci záložného veriteľa (v prípade ručného

zálohu) dostáva jej odovzdaním po uzavretí záložnej zmluvy, zatiaľ čo v prípade zádržného práva sa
vec nachádza u veriteľa z iného dôvodu (napr. z dôvodu zhotovenia veci na základe zmluvy o dielo),
e) zádržným právom nemožno zabezpečovať akékoľvek pohľadávky, ako je tomu v prípade záložného
práva, ale len splatné peňažné pohľadávky,
f) zádržné právo má iba zabezpečovaciu funkciu, nie aj uhradzovaciu funkciu, ako je tomu pri záložnom

práve,
g) zadržiavateľ nie je bez všetkého oprávnený zadržanú vec užívať.
Zádržné právo možno realizovať, ak sú splnené tieto zákonné podmienky a to po a) existencia
pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ktorému je veriteľ povinný vydať vec; b) predmetom pohľadávky je
splatná peňažná pohľadávka; c) zadržaná vec má povahu hnuteľnej veci (nehnuteľnosť sa nemôže stať

predmetom zádržného práva); d) zadržaná vec patrí tomu, komu je zadržiavateľ povinný ju vydať; e)
veriteľ má zadržanú vec vo svojej oprávnenej detencii; f) právny úkon zadržiavateľa smeruje k zadržaniu
veci.

1.4. Z vykonaného dokazovania mal jednoznačne za preukázané, že v čase vyhlásenia rozsudku

Okresného súdu Nitra č. k. 15C/59/04 - 58 zo dňa 29.04.2004 dlh žalobcu voči žalovanému existoval,
a preto bolo zo strany žalovaného uplatnené zádržné právo.
Predmetné skutočnosti ohľadom finančných prostriedkov ako aj vzatia motorových vozidiel do držby
v čase vzniku držby neboli medzi stranami sporu sporné. Žalovaný riadne upovedomil žalobcu ovýkone zádržného práva. Žalobca mal bremeno tvrdenia ohľadom vrátenia zostatku pôžičky v zmysle
právoplatného rozsudku 15C/59/2004 žalovanému. Z tohto bremena mal povinnosť preukázať vrátenie
zostatkuposkytnutýchpeňazí.Vtomtosmeresvojudôkaznúpovinnosťneuniesol,žepredmetnúpôžičku

vrátil, respektíve, že žalovanému uhradil finančné prostriedky. Z prípisu JUDr. Z. P. so dňa 17.6.2019
bolo konštatované, že v súčasnej dobe je povinný - žalobca uhradiť žalovanému sumu vo výške zostatku
istiny: 849,73 eura, súdny poplatok za vydanie poverenia: 16,60 eura, úradné overenie rozsudku: 12,65
eura, trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní: 227,21 eura trovy oprávneného v exekúcii: 98,34
eura, ako aj náhradu trov exekúcie a to odmena súdneho exekútora s DPH za zriadenie exekučného

záložného práva: 318,62 eura, odmena súdneho exekútora s DPH: 860,14 eura a náhrada a to hotových
výdavkov s DPH: 18,66 eura, spolu je žalobca povinný uhradiť sumu vo výške 4 784,28 eura. Predmetná
exekúciaprebiehaprávenazákladeprávoplatnéhoavykonateľnéhorozsudkuOkresnéhosúduNitrač.k.
15C/59/04 - 58 zo dňa 29.04.2004, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8Co/10/2005
zo dňa 28.04.2005. Na tvrdenia žalobcu o vrátení pôžičky roku 2003 neprihliadol v zmysle § 230 CSP,
pretože vo veci bolo právoplatne rozhodnuté. Táto skutočnosť bola predmetom konania vedeného pod

sp. zn. 15C/59/2004, rozsudok je už právoplatný a vykonateľný. Zádržné právo vykonaním žalovaného
zadržaním motorových vozidiel je stále platné a dôvodné až do doby uhradenia zostatku pôžičky.
K námietke žalobcu, že žalovaný má predmetnú pohľadávku riadne zabezpečenú jednak záložným
právom k nehnuteľnosti, ktorá je v jeho vlastníctve, ako aj k hnuteľným veciam, ktorých súpis v rámci
exekučného konania vykonal exekútor a nie je potrebné, aby boli zadržané motorové vozidlá, uviedol,

že je na samom žalovanom, akým spôsobom si zabezpečí vymoženie svojej právoplatnej a vykonateľnej
pohľadávky. Na základe zádržného práva má veriteľ pri výkone súdneho rozhodnutia právo na
prednostné uspokojenie z výťažku zadržanej veci pred inými veriteľmi, a to aj záložným veriteľom.

1.5. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému

priznal náhradu trov konania.

2. Žalobca podal proti rozsudku odvolanie, ktoré zdôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) CSP,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
ustanovením § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku, že rozsudok súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ustanovením § 365 ods. 1 písm. b) Civilného
sporového poriadku, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
K namietanému skutkovému zisteniu uviedol, že so žalovaným spolu podnikali asi šesť rokov.

Podnikal s predajom osobných motorových vozidiel. Žalovaný bol vlastníkom autobazáru a autozáložne.
Žalobca motorové vozidlá dovážal aj zo zahraničia, vykonával tzv. prekládku motorových vozidiel,
vozidlá po opravách ďalej predával svojím zákazníkom. Pri návšteve zahraničia kupoval zväčša viac
motorových vozidiel, a pretože platil vždy v hotovosti, potreboval väčšiu sumu finančných prostriedkov.
Tieto finančné prostriedky si požičiaval od žalovaného. Každú pôžičku si strany sporu potvrdili na

príjmovom pokladničnom doklade. Pri každom poskytnutí finančných prostriedkov sa dohodli na
poskytnutíprotihodnotyvoformeposkytnutiamotorovéhovozidladozálohy.Žalovanýmaltedasplatnosť
finančných prostriedkov krytú motorovými vozidlami, ktoré mal v zálohe. Medzi stranami došlo
k nezhode o výške požičaných a vrátených finančných prostriedkov. V tom čase mal u žalovaného
motorové vozidlá, vydanie ktorých je predmetom žaloby. Vyzýval ho na vrátenie založených motorových

vozidiel, na čo žalovaný listom dňa 7.10.2003 uplatnil voči nemu zádržné právo na osobné motorové
vozidlá, ktorých vydanie je predmetom žaloby. V konaní o žalobe žalovaného proti žalobcovi o zaplatenie
istiny 11 285,93 eura (340 000 Sk), vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 15C/59/04 súd
rozhodolrozsudkompod č.k.15C/59/04-58zodňa29.04.2004,ktorýmhozaviazalzaplatiťžalovanému
sumu vo výške 2 190,80 eura (66 000 Sk) s 13% úrokmi z omeškania od 22. júla 2003 do zaplatenia.

Návrhvozvyškuzamietol.Určil,ženesúhlasodporcusospäťvzatímčastinávrhuohľadnesumy9095,13
eura (274 000 Sk) nie je dôvodný. Konanie ohľadne sumy 995,13 (274.000 Sk) zastavil. Vyslovil, že
žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Krajský súd v Nitre na odvolanie žalobcu
uvedený rozsudok okresného súdu rozsudkom č. k. 8Co/10/2005 -91 potvrdil. Rozsudok č.k. 15C/59/04
- 58 nadobudol právoplatnosť dňa 1.07.2005.

2.2. Ďalej uviedol, že podstatnou skutočnosťou v predmetnej veci bolo ustálenie, či bolo zádržné právo
k predmetným motorovým vozidlám uplatnené platne. Súd sa v napadnutom rozsudku vôbec nevenoval
existencii záložných práv spojených s poskytnutými pôžičkami na motorové vozidlá. Motorové vozidlá sadostali do držby žalovaného ako protihodnota požičaných finančných prostriedkov. Súd uvedené nevzal
do úvahy a na túto skutočnosť nereflektoval. Medzi stranami sporu boli uzavreté zmluvy o pôžičkách
podľa § 657 Občianskeho zákonníka, tak ako to vyplýva z obsahu spisu vedenom na Okresnom

súde Nitra pod sp. zn. 15C/59/04. V súvislosti s poskytnutými pôžičkami odovzdal žalovaného do
držby predmetné motorové vozidlá, na zabezpečenie pohľadávok z pôžičiek a ich príslušenstva. Medzi
stranami sporu boli teda uzavreté záložné zmluvy podľa § 151a, § 151b ods. 1 Občianskeho zákonníka,
na základe ktorých zálohmi boli jednotlivé motorové vozidlá. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, keď na titul nadobudnutia

motorových vozidiel neaplikoval ustanovenia o záložnom práve hnuteľných vecí. Žalovaný si uplatnil
zádržné právo listom zo dňa 7.10.2003 nedôvodne, nakoľko medzi stranami sporu boli uzavreté záložné
zmluvy.
2.3. K odvolaciemu dôvodu uvedenému v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b) CSP namietal nedostatočné
odôvodnenie, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko napadnutý rozsudok v tejto
časti neobsahuje právne posúdenie veci. Samotný záver, že „takýto argument žalobcu nie je dôvodný,

nakoľko je na samotnom žalovanom akým spôsobom si zabezpečí vymoženie svojej právoplatnej a
vykonateľnej pohľadávky, a čo sa týka postupu vymoženia pohľadávky to je predmetom exekučného
konania.“, nemožno považovať v otázke poskytnutia zábezpeky za dostačujúci. Súd by mal dať stranám
sporu odpoveď na všetky podstatné argumenty prednesené v spore, akým je aj argument zániku
zabezpečenej pohľadávky poskytnutím dostatočnej zábezpeky podľa § 151v Občianskeho zákonníka.

Ďalej uviedol, že sa voči nemu vedie exekučného konanie na vymoženie pohľadávky, ktorá bola
prisúdená žalobcovi rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k.: 15C/59/04 - 58 zo dňa 29.04.2004.
Exekučné konanie je vedené od roku 2005 na základe poverenia vydaného Okresným súdom Nitra
č. k. 10Er/458/2005, zo dňa 1.12.2005. Z oznámenia súdneho exekútora zo dňa 18.07.2019 vyplýva,
že pohľadávka žalovaného je dostatočne zabezpečená motorovými vozidlami (tieto vozidlá nie sú

predmetom vydania na základe tejto žaloby) v počte 20 kusov a záložným právom k nehnuteľnostiam
vo vlastníctve žalobcu zapísaného na LV č. 5792, pre katastrálne územie Zlaté Moravce a nehnuteľnosti
zapísané na LV č. XXXX . v katastrálnom územM. Návrh na zriadenie exekučného záložného práva
podal žalovaný. Preto disponuje dostatočnou zábezpekou, pre ktorú žalovaným tvrdené zádržné právo
okamihom poskytnutia zábezpeky zaniklo. Súd sa s tvrdenými skutočnosťami ohľadom poskytnutej

zábezpeky dostatočne nevysporiadal.
Žalovaný aj prostredníctvom súdneho exekútora zadržuje jeho majetok v hodnote minimálne 8 000 eur.
Súdny exekútor zároveň vykonáva zrážky z dôchodku .
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b)
Civilného sporového poriadku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaný podal k odvolaniu písomné vyjadrenie. Uviedol, že novým tvrdením žalobcu je, že
odovzdaním motorových vozidiel po 01.01.2013, došlo k zriadeniu záložného práva, nakoľko po tomto
dátume sa pre vznik záložného práva na hnuteľnú vec nevyžadovala písomná forma zmluvy, ak došlo
k faktickému odovzdaniu hnuteľnej veci.

Pokiaľ má žalobca za to, že odovzdaním motorových vozidiel žalovanému po 01.01.2013 došlo k
zriadeniu záložného práva, bol povinný túto skutočnosť preukázať. Nepreukázal a ani len neuviedol,
ktoré konkrétne vozidlá mu mali byť odovzdané po 01.01.2013. Jeho argumentácia o existencii
záložných zmlúv nie je založená na žiadnych dôkazoch, v dôsledku čoho neuniesol dôkazné bremeno.
Odvolanie žalobcu je nedôvodné a účelové. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v zmysle ust.

§ 387 ods. 1 CSP žiadal ako vecne správne potvrdiť.

4. Žalobca podal písomné vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného. Namietal, že z vykonaného dokazovania
bolo preukázané uzatvorenie zmlúv o pôžičkách, vrátenie požičaných súm. Z toho vyplýva, že záložné
alebo zádržné právo neexistuje. Súd prvej inštancie v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/59/2004

nesprávne rozhodol o jeho údajnom zostatku dlhu.

5. Žalovaný podal vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu v ktorom uviedol, že medzi nimi nikdy nedošlo k
uzavretiu záložných zmlúv, pretože v čase odovzdania vozidiel sa vyžadovala písomná forme záložnej
zmluvy.Tietozáverykonštatovalodvolacísúdvrozsudku podč.k. 6Co/47/2018-781zodňa27.03.2019

rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Nitra pod č.k. 15C/189/2004 - 754 zo dňa
05.09.2017, konštatujúcom, že medzi stranami sporu nebola uzavretá žiadna záložná písomná zmluva.
O neplatnosti záložných zmlúv bolo právoplatne rozhodnuté. Z toho dôvodu o nich súd prvej inštancie
nerozhodoval a ani sa týmto dôvodom nezaoberal. Žalobca počas celého konania nepredložil dôkazo hodnote motorových vozidiel v čase odovzdania do jeho držby, preto sa stotožnil so záverom súdu
vyhodnocujúceho list na čl. 98 spisu, že boli odovzdané staré vozidlá, v zlom technickom stave, bez
potrebnej dokumentácie. Pohľadávka zabezpečená zádržným právom nebola doposiaľ zaplatená v

celom rozsahu.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon, ďalej len „CSP“),
po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalobcu podľa
§ 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1

CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a
dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho

súdu. Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v
odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí
vyhotovovať štandardné rozhodnutie podľa § 220 ods. 2 CSP, ale obmedzí sa len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na
zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako

neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na
všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.

8. Odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, sa plne stotožnil
s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna,

presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Prieskumná činnosť
odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto
preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania,
z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému
rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania.

Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj
dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 380 ods. 2 CSP vymedzuje výnimky,
kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

9. Žalobca v odvolaní namietal porušenie práva na spravodlivý súdny proces spočívajúci v
nedostatočnom odôvodnení rozsudku nevyporiadajúcom sa s jeho tvrdeniami ohľadne poskytnutej
zábezpeky.

Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

10. Podstatná časť námietok žalobcu v odvolaní sa týkala nie procesného postupu, ale právneho
posúdenia veci. Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď sa nevyporiadal so
súbehom inštitútu záložného a zádržného práva.Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa právneho názoru veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý vyjadril v
uznesení z 19. apríla 2016 sp. zn. 1 VCdo 2/2017, „nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od
vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia

niektorej právnej otázky súdom) na možnosť niektorej strany civilného sporového konania uskutočňovať
jej patriace procesné oprávnenia. Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v
zmysle § 420 písm. f/ CSP.

Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu
procesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zakladajúcim prípustnosť

dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy nedostatočné zistenie rozhodujúcich
skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie
niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011,
3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania,

ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle §
420písm.f/CSPnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazov
alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na

spravodlivýsúdnyprocesneznamenáaleprávonato,abybolúčastníkkonaniapredvšeobecnýmsúdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho

rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z
odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový
a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07).

Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) už dávnejšie považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia (len)

za „inú vadu konania“, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne
dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým
rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď
viaceré rozhodnutia ústavného súdu, napríklad sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011,
I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS

90/2013, I. ÚS 287/2014, I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).

Ústavný súd v Náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým
názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok
riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu

konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.

Vzhľadom na pretrvávajúcu nejednotnosť nazerania senátov najvyššieho súdu procesné dôsledky
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu bolo na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu,
ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016.

11. Odvolací súd poukazujúc na vyššie citované rozhodnutia aplikovateľné v odvolacom konaní dospel
k záveru, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta
tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelýchprípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry ESĽP. O taký prípad ide v praxi napríklad
vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady
najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri F. proti E., rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo

k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (. proti E., rozsudok z roku 2003).

V danom prípade súd prvej inštancie pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia zvolil taký spôsob,
pri ktorom podrobne uviedol rozhodujúci skutkový stav, z ktorého vychádzal, zoširoka opísal
priebeh predchádzajúceho súdneho konania, exekučného konania, vyjadrenia strán sporu, výsledky

dokazovania, vysvetlil, čoho sa žalobca domáhal, čo žalovaný uviedol na svoju obranu. Prijaté právne
závery vysvetlil s poukazom na zistený skutkový stav a právne posúdenie. Preto námietka žalobcu o
porušení práva na spravodlivý súdny proces nebola zistená. Rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje
všetky náležitosti § 220 ods. 2 CSP.

12. Pretože odvolací súd nezistil žiadne vady konania, pre ktoré by musel rozhodnutie súdu prvej

inštancie zrušiť, pristúpil k meritórnemu prejednaniu odvolania žalobcu namietajúceho nesprávne
skutkové zistenia a následne nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca v odvolaní namietal zistený
skutkový stav opisujúc tie isté skutočnosti ako v priebehu konania súdu prvej inštancie a zároveň
vyplývajúce z rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žalobca uplatnil nárok žalobou, v ktorej uviedol, že
žalovaný listom zo dňa 07.10.2003 uplatnil zádržné právo k vozidlám až do úplného zaplatenia dlhu. V

podanízodňa04.04.2019namietalzánikzádržnéhoprávauplatnenéhožalovanýmprezánikzaplatením
dlhu. Svoju obranu použil na pojednávaní konanom dňa 04.06.2019. Na pojednávaní konanom dňa
27.02.2020 citoval ustanovenia § 151v, §151s OZ majúc za to, že žalovaný nepreukázal uzavretie
písomnej zádržnej zmluvy ako mu to ukladá ustanovenie § 151v OZ, preto je zmluva neplatná. Na
pojednávaní konanom 10.09.2020 poukázal na ustanovenie § 151a OZ, §151b OZ namietajúc zánik

záložného práva uspokojením pohľadávky alebo dodatočným poskytnutím zábezpeky. Právny zástupca
v záverečnej reči uviedol, že bola uzavretá záložná zmluva a vo vzťahu k zádržnému právu má za to,
že bolo uplatnené svojvoľne. Z výziev žalobcu z roku 2004 zastúpeného JUDr. F. vyplýva, že žalobca
vyzýval žalovaného na vrátenie vozidiel zadržaných na základe uplatnenia zádržného práva žalovaným
listom zo dňa 07.10.2003.

13. Zádržné právo ako vecné právo k cudzej veci vznikne jednostranným právnym úkonom oprávnenej
osoby - veriteľa, ktorým vyjadril svoju vôľu zadržať vec, ktorú by bol inak povinný vydať, a to až do doby,
kým jeho pohľadávka nebude uspokojená alebo nedôjde k poskytnutiu dostatočnej zábezpeky, prípadne
jeho pohľadávka nezanikne inak, a slúži na zabezpečenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi. Zádržné

právo(retenčné)právojenúdzovýmzabezpečovacíminštitútom,ktorýniejevopreddojednanývzmluve.

14. Súd prvej inštancie správne na daný skutkový stav aplikoval ustanovene § 151s OZ platného v
čase vzniku zádržného práva a správne dané ustanovenie na zistený skutkový stav aplikoval. Odvolací
súd nepovažuje za potrebné opätovne opakovať zistený skutkový stav, podmienky vzniku a zániku

zádržnéhopráva,pretožesasnimipodrobnevyporiadalvdôvodochrozhodnutiasúdprvejinštancie.Ako
bolo uvedené, zádržné právo je jednostranný právny úkon veriteľa, preto námietka žalobcu, že nedošlo
k uzavretiu písomnej zmluvy, je nedôvodná. Celé konanie a odvolanie žalobcu smerovalo k jeho tvrdeniu
o zaplatení celej pohľadávky žalovanému, namietajúc nesprávnosť rozhodnutia, rozsudku Okresného
súdu v Nitre zo dňa 29.04.2004 pod č.k. 15C/59/2004 - 58. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a

vykonateľnosť,jezáväznýasúdvinomkonanínemôžeposudzovať,čikzaplateniudlžnejsumydošlodo
rozhodnutia súdu, pretože je viazaný právoplatným rozhodnutím. Na túto skutočnosť nemôže prihliadať
ani v exekučnom konaní. Môže prihliadať iba na platby zaplatené po právoplatnosti rozhodnutia. Z
vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaný uplatnil zádržné právo listom zo dňa
07.10.2003. Jeho doručením žalobcovi, ktoré nenamietal a potvrdzoval vo svojich prípisom žalovanému,

nastali účinky zádržného práva. Žalobca toto nespochybňoval. V liste zo dňa 01.03.2004 adresovanému
žalovanému, po uplatnení zádržného práva (listom zo dňa 07.10.2003) uviedol, že pohľadávka
žalovanéhovsume9095,13eura(274000Sk)bolauhradenápreduplatnenímzádržnéhopráva.Zvyšok
pohľadávky vo výške 2 190,80 eura (66 000 Sk) by bol zaplatil ešte vo februári 2003, keby to žalovaný
nezmaril odmietnutím vydania vozidiel. Z toho vyplýva, že žalobca po roku od uplatnenia zádržného

práva uznal dlh voči žalovanému vo výške 2 190,80 eura (66 000 Sk). Rozsudok súdu prvej inštancie
v konaní vedenom pod sp.zn. 15C/59/2004 - 58 bol vyhlásený následne dňa 29.04.2004 a žalobca
ním bol zaviazaný zaplatiť žalovanému zostatok dlhu v sume 2 190,80 eura (66 000 Sk) spolu s úrokmi
z omeškania. Rozsudok je exekučným titulom a na jeho základe prebieha exekučné konanie. Z nehovyplýva, že žalobca doposiaľ nezaplatil žalovanému celý dlh. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

15. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanému nárok na náhradu trov
odvolaciehokonaniavočižalobcovizdôvodu,žežalovanýbolvodvolacomkonaníúspešný.Ovýšketrov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym
úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).