Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. máj 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/156/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617209213
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1617209213.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcov : 1. J. Q., nar. X.
X. XXXX, bytom Q. Č.. XXX, XXX XX Q., 2/ Q. Q., nar. XX. XX. XXXX, zomrelá dňa XX. X. XXXX,
naposledy bytom Q.É. Č.. XXX, XXX XX Q., žalobca 1 zastúpený Advokátskou kanceláriou BÁNOS
s.r.o., Hlavná 979/23, Galanta, proti žalovanému : V.. Ľ. A., nar. X. XX. XXXX, bytom Q. Č.. XX, XXX XX

Q., zastúpený Advokátskou kanceláriou AK Hrabovská s.r.o., Bratislava, Jakubovo nám. 9, o ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov 1, 2 proti rozsudku Okresného súdu
Malacky zo dňa 27. 5. 2019 č.k. 32C/89/2017 - 365, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolacie konanie v časti týkajúcej sa žaloby žalobkyne 2 z a s t a v u j e.
Vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovaný m á voči žalobcovi 1 nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa (pôvodne) žalobcovia 1, 2 voči

žalovanému domáhali uloženia povinnosti zdržať sa voči nim v budúcnosti neoprávnených zásahov,
ďalej doručiť im písomné ospravedlnenie a zaplatiť im titulom náhrady nemajetkovej ujmy a to žalobcovi
1 sumu 1.000 € a žalobkyni 2 sumu 2.000 €, ako aj nahradiť im trovy konania. Súd prvej inštancie po
vykonanom dokazovaní považoval za preukázané, že dňa 21.05.2016 pristúpil žalovaný k (pôvodným)
žalobcom 1, 2, ktorí v tom čase stáli na ulici v obci Q. spolu s V. Č., F. Č. a Q. A. a každému z nich
povedal : „ty si kokot“. Uvedené vyplynulo zo zhodných svedeckých výpovedí svedkov F. Č., V. Č. a Q.

A., ktoré boli tiež v zhode s popisom deja prezentovaným zo strany oboch (pôvodných) žalobcov 1,
2. Každý z uvedených svedkov tiež uviedol, že žalovaný pri odchode z miesta povedal niečo v zmysle
„teraz sa tu budeme zabíjať“ (alebo strieľať), resp. „včil sa tu budeme zabíjet“. Žalovaný prvú časť, teda
použitie vulgarizmu na každú z prítomných osôb poprel, z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že
sa takého konania proti žalobcom dopustil. Pokiaľ ide o druhú časť incidentu, kde mal žalovaný povedať,
že sa tu teraz budú zabíjať, žalovaný priznal, že niečo v uvedenom zmysle mohol povedať, avšak v
kontexte s vyhrážkami, ktoré mu adresoval medzi štyrmi očami svedok A. a výhradne na svoju obranu,

nie ako hrozbu pre ostatné zúčastnené osoby.

2/ Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku poukazoval na to, že predpokladom úspešného
uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to,
že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11
a nasledujúcich Obč. zák. Na nespôsobilosť zásahu narušiť alebo ohroziť právo chránené ust. § 11

je potrebné usudzovať najmä v prípadoch, kedy zásah spočíval v tvrdeniach, ktoré svojim obsahom
nevyvolávaliobavyzovznikuprípadnéhonásledkualebobolivyhlásenézatakýchokolností,ženehrozilo
ich zverejnenie a teda nemohli žiadnym spôsobom znížiť vážnosť občana medzi spoluobčanmi.Žalovaný vyhlásením adresovaným každému zo žalobcov, ktoré znelo : „ty si kokot“, v podstate
kritizoval správanie žalobcov a ostatných na incidente zúčastnených osôb, a to zrejme v súvislosti s
trestným stíhaním pána A., útočníka na svedka Č.. Táto kritika bola vykonaná spôsobom odporujúcim

pravidlámslušnéhosprávania,pretožeprebehlaspoužitímvulgarizmu,avšakpodľasúduprvejinštancie
takýto výrok nebol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnostných právach (pôvodne) žalobcov
1, 2. Prednesením takéhoto výroku na adresu fyzickej osoby, navyše za situácie, kedy sú rovnako
„počastované“ všetky ostatné prítomné osoby, podľa názoru súdu prvej inštancie nemôže byť ohrozená
vážnosť takého občana v spoločnosti. Inak povedané, z takého vyhlásenia na adresu žalobcov zo strany

žalovaného za danej konkrétnej situácie nemohli žalobcom vzniknúť žiadne negatívne následky. Súd
prvej inštancie zohľadnil tiež fakt, že obdobným spôsobom minimálne žalobkyňa 2 komunikovala so
žalovaným, keď mu pri incidente z 02.08.2017 povedala „ty demente“ (viď záznam o podaní vysvetlenia
v priestupkovom spise), a tiež, že medzi stranami sú veľmi vážne narušené medziľudské a susedské
vzťahy, čo zhodne uviedli obe strany. Strany sa hádajú, robia si naschvály, podávajú na seba vzájomne
podania orgánom činným v trestnom konaní i na orgány poverené prejednávaním priestupkov či

iných deliktov. Takáto forma komunikácie medzi stranami je teda objektívne očakávateľná (keď k nej
nedochádza pravidelne), i keď samozrejme nie je spoločensky akceptovateľná.
3/ Súd prvej inštancie argumentoval vo svojom rozhodnutí tým, že právne prostriedky stanovené v
§ 13 Obč. zák. na ochranu osobnosti fyzickej osoby majú svoje miesto len v prípadoch vážnejšieho
zásahu do osobnosti človeka, teda takého, ktorý je aj spôsobilý vyvolať reálne negatívne následky -

zníženie vážnosti v spoločnosti, poníženie človeka v očiach jeho rodiny či spolupracovníkov, vyvolanie
negatívnych reakcií verejnosti voči dotknutej osobe a podobne. Nemajú svoje miesto v prípade síce
nežiaducich konaní, konaní v rozpore s pravidlami morálky a slušnosti, avšak z ktorých žiadne negatívne
následky pre dotknutú osobu nemôžu nasledovať, navyše keď ide o jediný incident, ktorý sa ďalej
neopakuje. Žalobu v časti týkajúcej sa výroku „ty si kokot“, predneseného na adresu žalobcu 1 a

žalobkyne 2 preto súd prvej inštancie zamietol.

4/ Pokiaľ ide o výrok „teraz sa tu budeme zabíjať“, súd prvej inštancie mal za to, že týmto výrokom,
aj keby ho žalovaný predniesol presne tak, ako tvrdia žalobcovia, nemohol zasiahnuť do osobnosti
žalobcov. Takéto vyhlásenie si žiadna súdna osoba nemôže vykladať ako vyhrážku zabitím a nemôže

z nej získať obavu o život. Sami žalobcovia uviedli, že známy žalovaného pán A. napadol pána Č.
a žalovaný v tejto súvislosti kritizoval ich stanovisko. Tento výrok preto mohol smerovať aj k popisu
uvedenej situácie a ku konštatovaniu prítomnosti fyzických útokov v ich susedskej komunite. Ani žiaden
svedok nevypovedal, že by z takého výroku mal obavu o bezpečnosť. Súdu tak nebolo preukázané,
že by tento výrok bol neoprávneným zásahom žalovaného do osobnosti žalobcov a už vôbec nie že

by mal spôsobilosť zasiahnuť do ich osobnostných práv. Súd prvej inštancie s poukazom na uvedené
dôvody pre nesplnenie podmienok úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti žalobu v tejto
časti zamietol. Na doplnenie uvádza súd, že žalobu v časti o uloženie povinnosti zdržať sa v budúcnosti
zásahov žalovaného by musel zamietnuť tiež z toho dôvodu, že mu nebola žalobcami preukázaná
existencia bezprostrednej hrozby opakovania útoku zo strany žalovaného, keďže k nemu došlo už v

roku 2016 a odvtedy sa neopakoval.

5/ Ohľadom incidentu, ktorý sa mal odohrať dňa 02.08.2017, mal súd prvej inštancie za preukázané,
že dňa 02.08.2017 páni B. a K. na základe poverenia žalovaného na hydromelioračnom kanále na
pozemku s parc.č. XXXX v k.ú. Q. pílili drevo. Medzi stranami bolo sporné, komu predmetný pozemok v

danom čase patril a kto mal právo s ním nakladať a tiež či boli pílené zdravé stromy alebo len náletové
dreviny; keďže pre rozhodnutie sú tieto otázky bez akéhokoľvek právneho významu, súd prvej inštancie
dokazovanie v tomto smere nevykonával. Podstatné bolo dokazovaním zistiť, či žalovaný v uvedený deň
povedal žalobkyni 2 „ty ropucha spuchnutá, nech ťa choroba, čo máš, zožerie“ a či ju sotil, udrel rukou
do ľavej časti hrudníka, ako to tvrdila žaloba. Po vykonanom dokazovaní prvoinštančný súd uzavrel, že

sa tieto tvrdenia žalobcom nepodarilo preukázať. Výpoveď svedkyne F. Č. síce tvrdenia žaloby potvrdila,
súd ale pri hodnotení jej výpovede nemohol nevziať do úvahy skutočnosť, že táto svedkyňa je priateľkou
a susedkou žalobcov (čo sama pri svojej výpovedi potvrdila a uviedla, že so žalobcami chodievali aj
na výlety), preto jej výpoveď nepovažoval za v plnej miere vierohodnú. V rozpore s výpoveďou pani
Č. potom boli výpovede pánov B. a K., ktorí uviedli, že žiaden fyzický útok nevideli a nepočuli ani

žiadne nadávky. Výpovede týchto svedkov súd považuje za objektívne a nezaujaté, keďže nemajú
žiaden vzťah ani k jednej zo zúčastnených strán. Tvrdenia strán ohľadom incidentu dňa 02.08.2017 boli
sporné (každá strana tvrdila niečo iné) a tieto rozpory sa nepodarilo odstrániť ani dokazovaním, keď k
veci vypočutí svedkovia vypovedali taktiež rozporne; súd prvej inštancie preto uzavrel, že sa žalobcomnepodarilo preukázať, že by žalovaný dňa 02.08.2017 žalobkyni 2 povedal : „ty ropucha spuchnutá,
nech ťa choroba, čo máš, zožerie“ a že by ju sotil či udrel rukou do ľavej časti hrudníka. Žalobu tak aj
v tejto časti zamietol, a to pre neunesenie dôkazného bremena. O trovách konania rozhodol súd prvej

inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP; v konaní bol plne úspešný žalovaný, pretože žaloba voči nemu bola
v celosti zamietnutá. Súd mu z tohto dôvodu priznal náhradu trov vo výške 100%.

6/ Uvedený rozsudok napadli v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobcovia 1, 2, v celom rozsahu,
domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie podávali

žalobcovia 1, 2 z dôvodov, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci; odôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie označili žalobcovia za nedostatočné (§
365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP). Žalobcovia 1, 2 v odvolaní poukazovali na to, že súd prvej inštancie už
úvodom svojho rozsudku ustálil, čo bolo potrebné v konaní preukázať na to, aby žalobe žalobcov vyhovel
podľa petitu ustáleného na pojednávaní dňa 22. 11. 2018. Konkrétne je z hľadiska konštatovania zásahu

do osobnostných práv potrebné ustáliť, že zásah privodil ujmu na osobnosti fyzickej osoby z hľadiska jej
postavenia v spoločnosti, resp. že zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti občana a zároveň k zníženiu
jeho vážnosti v spoločnosti. Takéto právne posúdenie považovali odvolatelia za nesprávne, odporujúce
právnej úprave ochrany osobnosti stanovenej Občianskym zákonníkom, a tiež za rozporné s ustálenou
súdnou rozhodovacou praxou. Žalobcovia osobitne argumentovali závermi, ku ktorým dospel Ústavný

súd SR vo svojom náleze zo dňa 6. 11. 2014 sp. zn. II ÚS 424/2012 - 69, podľa ktorého : „Ustanovenie
§ 13 ods. 2 Obč. zák. už pri demonštratívnom výpočte dôvodov priznania peňažnej satisfakcie uvádza
jednak zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti. Už pri jazykovej analýze uvedeného spojenia
možno dospieť k záveru, že pojem „dôstojnosť“ sa neviaže so spojením „v spoločnosti“, s ktorým sa
viaže jedine slovo „vážnosť“. Predpokladom priznania peňažného zadosťučinenia je tak najmä situácia,

ak zásah do osobnosti bol takej povahy, intenzity alebo takého trvania, že v jeho dôsledku došlo k
zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby (človeka). Pritom je irelevantné, či k zníženiu dôstojnosti došlo v
spoločnostialeboinde,podstatnéje,žeišlootakýzásah,ktorý(priobjektívnomvnímaní)podstatneznížil
dôstojnosťdotknutejosoby.Povedanéjednoduchýmpríkladom-ajdehonestujúcezaobchádzanielekára
s pacientom v úplnom súkromí ambulancie, ktorého svedkom nebol nikto iný, ani sestra, môže znižovať

dôstojnosť pacienta.“ Z uvedeného plynie, že zásah do dôstojnosti fyzickej osoby je ako predpoklad
priznania peňažného zadosťučinenia oddelený (slovom „alebo“) od druhého, osobitného predpokladu,
ktorým je zníženie vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti. Súd prvej inštancie však ako predpoklad
priznania peňažného zadosťučinenia poukazoval najmä na potrebu zníženia vážnosti fyzickej osoby
v spoločnosti, aby jej bolo možné priznať práva vyplývajúce z úpravy ochrany osobnosti. V tomto

kontexte aj následne vyhodnocoval skutkový stav, na základe čoho žalobu zamietol. Podľa žalobcov sa
ale súd prvej inštancie nezaoberal zásahom do dôstojnosti žalobcov zo strany žalovaného, posudzoval
len predpoklad zníženia ich vážnosti a zároveň dôstojnosti v spoločnosti; rozsudok preto považujú za
nezákonný.
8/ Žalobcovia ďalej vo svojom odvolaní poukazovali na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. 1. 2011 sp.

zn. 1 Cdo 113/2009, podľa ktorého základným predpokladom pre priznanie primeraného zadosťučinenia
je skutočnosť, že došlo k zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobne ujmu na
jej osobnostných právach. Pre priznanie primeraného zadosťučinenia sa teda nevyžaduje existencia
následkov zásahu a postačuje už len samotná spôsobilosť privodiť ujmu na osobnostných právach.
K zásahu do osobnostných práv určitej fyzickej osoby môže dôjsť nepravdivými tvrdeniami, avšak

aj takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú samé o sebe pravdivé, ale boli uvedené takou formou, v
takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci,
čím pôsobia difamačne. K zásahu do osobnostných práv môže napokon dôjsť aj prezentovaním
neoprávnenej kritiky určitého správania tejto osoby. S poukazom na uvedené závery mal podľa žalobcov
súd prvej inštancie vyhodnocovať nie ohrozenie vážnosti žalobcov v spoločnosti, ako dôvodil, ale

mal vyhodnocovať spôsobilosť konania žalovaného privodiť ujmu na osobnostných právach žalobcov.
Z uvedeného rozhodnutia NS SR postačuje prednesenie neoprávnenej kritiky určitého správania.
Žalovaný „počastoval“ danými výrokmi žalobcov z dôvodu trestného stíhania pána A. pre útok na
svedka V. Č.. Súd sa však nezaoberal spôsobilosťou zásahu privodiť ujmu na osobnostných právach
žalobcov, poukazoval najmä na nemožnosť zníženia ich vážnosti v spoločnosti, čo znamená z jeho

strany nesprávne právne posúdenie.
9/ Súd tiež zamietol žalobu v časti výroku „teraz sa tu budeme zabíjať“, keďže - ako uviedol v rozsudku
- mal za to, že týmto vyhlásením nemohol žalovaný zasiahnuť do osobnostných práv žalobcov, keďže z
takéhoto výroku nemôže žiadna „súdna“ osoba získať obavu o voj život, a keďže výrok mohol smerovaťku konštatovaniu prítomnosti fyzických útokov v ich susedskej komunite. Súd uzavrel, že žiaden svedok
nevypovedal, že by z takéhoto výroku mal obavu o svoju bezpečnosť, nebolo preukázané, že by tento
výrok bol neoprávneným zásahom do osobnosti žalobcov, už vôbec nie, že by mal zasiahnuť do ich

osobnostných práv. takéto odôvodnenie označili žalobcovia za nedostačujúce. Súd mal prihliadnuť
práve na narušené vzťahy medzi žalobcami a žalovaným a zohľadniť, že práve takéto vyjadrenie môže
zasiahnuť do osobnostných práv žalobcov. Súd však uviedol len domnienky o tom, k popisu akej situácie
mohol smerovať výrok žalovaného.
10/ Vo vzťahu k uloženiu povinnosť zdržať sa v budúcnosti zásahov do ochrany osobnosti súd

prvej inštancie žalobu žalobcov zamietol z dôvodu, že mu nebola žalobcami preukázaná existencia
bezprostrednej hrozby opakovania útoku zo strany žalovaného, keďže k nemu došlo v r. 2016 a odvtedy
sa neopakoval. Žalobcovia ale už v žalobe tvrdili, že obdobného konania sa im zo strany žalovaného
dostáva už cca jeden rok, čím neustále zasahuje do ich práva na ochranu osobnosti a súkromia,
a teda aj do práva na nerušený osobný život a duševný pokoj. Súd nesprávne nezohľadnil, že k
obdobným výrokom a konaniam žalovaného dochádzalo už rok pred podaním žaloby a teda existuje

veľká pravdepodobnosť ich opakovania. Pokiaľ by žalobcovia prijali tento názor súdu, boli by nútení
pri každom ďalšom zásahu podávať opätovne osobnostnú žalobu, keďže výrok by neznel na zdržanie
sa zásahov do budúcnosti.
11/ V prípade incidentu zo dňa 2. 8. 2017 pri pílení dreva podľa vykonaného dokazovania pán Kalap sám
vypovedal, že nemohol nič počuť, keďže mal nasadené slúchadlá a pán Sýkora vypovedal, že odišiel

na vzdialenosť niekoľko metrov a po dobu niekoľkých minút rozhovor nesledoval. Z uvedeného vyplýva,
že uvedený incident sa stal bez toho, aby si svedkovia niečo všimli. Potom nemožno mať za to, že by
výpovede uvedených svedkov boli v rozpore s výpoveďou pani Č. ohľadom incidentu voči žalobkyni 2.
Z ich výpovedí vyplýva len to, že dianiu medzi žalobkyňou 2, pani Č. a žalovaným, svedkovia vôbec
nevenovali pozornosť, keďže p. K. si dal slúchadlá a odišiel od nich a pán B. tiež odstúpil. Navyše z

výpovedí oboch svedkov vyplýva, že žalovaný na pojednávaní dňa 6. 9. 2018 nehovoril pravdivo, že za
celú dobu nebol k žalobkyni 2 bližšie ako na 5 metrov, mohol teda pokojne sotiť žalobkyňu 2 a svedkovia
si to vôbec nemuseli všimnúť, keďže stáli od nich ďalej a venovali pozornosť iným činnostiam. Súd
mal však vziať do úvahy výpoveď svedkyne Č., ktorá potvrdila, že incident sa stal tak, ako to uviedla
žalobkyňa 2. Namiesto toho jej výpoveď vyhodnotil ako nedôveryhodnú, napriek tomu, že na základe jej

výpovede a výpovede ďalších priateľov žalobcov uzavrel, že výroky „ty si kokot“ a „teraz sa tu budeme
zabíjať“ zo strany žalovaného odzneli. Súd prihliadol na nerozporujúce výpovede svedkov B. a K.,
ktorých dôveryhodnosť žalobcovia namietli pre ich zaviazanosť voči žalovanému, ktorou námietkou sa
súd ale vôbec nezaoberal.
12/ Žalobcovia trvali na tom, že podľa vykonaného dokazovania sa incident voči žalobkyni 2 stal tak, ako

to potvrdila aj svedkyňa, p. Č.. V dôsledku výroku, ktorý žalovaný uviedol na adresu žalobkyne 2, ako
aj fyzického útoku, došlo k zníženiu jej dôstojnosti. Ako onkologická pacientka tento atak vnímala veľmi
citlivo a zásah bol pre ňu o to intenzívnejší. Súd sa však v konaní vôbec nezaoberal znížením dôstojnosti
žalobcov v dôsledku konania žalovaného, namiesto toho posudzoval konanie žalovaného len v súvislosti
so znížením ich vážnosti v spoločnosti. Na základe nesprávneho právneho posúdenia tak nesprávne

vyhodnotil zistený skutkový stav veci a žalobu zamietol. súd prvej inštancie vôbec nezdôvodnil, z
akého dôvodu považoval výpoveď svedkyne p. Č. v prípade prvého incidentu za vierohodnú, no
v prípade druhého incidentu už za zaujatú, keďže je priateľkou žalobcov. Tiež sa nevysporiadal s
námietkou zaujatosti svedkov B. a K., ktorí sú žalovanému zaviazaní, ako na to poukazovali žalobcovia.
Naostatok žalobcovia v odvolaní vytýkali súdu prvej inštancie, že v jeho rozhodnutí absentuje riadne a

vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
13/ Žalovaný sa na odvolanie žalobcov 1, 2 nevyjadril.
14/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380
ods.1CSPbeznariadeniaodvolaciehopojednávania(rozsudokbolodvolacímsúdomverejnevyhlásený
podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu 1 nie je dôvodné;

pretože súd prvej inštancie náležíte zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 CSP, vec posúdil
správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP).
V prípade odvolania žalobkyne 2 odvolací súd zistil, že je nutné odvolacie konanie zastaviť, z dôvodu
nesplnenia podmienky konania..

15/ V rámci odvolacieho konania totiž žalobkyňa 2 zomrela, a to dňa 17. 3. 2020.
16/ Podľa § 61 CSP procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len
ten, komu ju zákon priznáva.17/ Podľa § 62 CSP, ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví.

18/ Podľa § 63 ods. 1 CSP, ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí,

súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať.

19/ Podľa § 63 ods. 2 CSP, v konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne,
že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania
prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve.

20/ V prejednávanej veci žalobkyňa 2 zomrela počas odvolacieho konania, t.j. stratila procesnú
subjektivitu ako jednu z procesných podmienok odvolacieho konania. Na základe cit. ust. § 63 ods. 1
CSP odvolací súd zisťoval, či má odvolacie konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. Pre
posúdenie, či v odvolacom konaní možno pokračovať s prípadnými právnymi nástupcami žalobkyne 2,
bola rozhodujúca povaha veci, teda povaha uplatňovaného nároku. Pod povahou veci treba rozumieť

hmotnoprávnu povahu predmetu konania. Povaha veci neumožňuje v konaní pokračovať predovšetkým
vtedy, ak práva a povinnosti, o ktoré v konaní ide, neprechádzajú na právnych nástupcov alebo vtedy,
ak smrťou strany sporu dochádza podľa hmotného práva k zániku právneho vzťahu, o ktorý v konaní
ide. V zmysle § 63 ods. 2 CSP súd v konaní pokračuje najmä vtedy, ak sa jedná o majetkový spor. V
danom prípade bol predmetom odvolacieho konania odvolanie podané žalobcami 1, 2, ktoré smerovalo

proti zamietajúcemu rozsudku súdu prvej inštancie vo veci žaloby na ochranu osobnosti podľa § 11 Obč.
zák. Po smrti fyzickej osoby patrí právo na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, ak ich niet, jeho
rodičom (§ 15 Obč. zák.). V oboch týchto prípadoch ide o osobitné právne nástupníctvo, ktoré nie je
zhodné s dedičským nástupníctvom. Právo na ochranu osobnosti neprechádza na manželku, deti alebo
rodičov občana dedením; týmto osobám vzniká právo uplatňovať ochranu osobnosti zomrelého občana

priamo zo zákona. Pri úmrtí občana, ktorý sa cítil poškodený zásahom do svojej osobnosti, súd preto
konanie o jeho žalobe na ochranu osobnosti zastaví a nepokračuje v ňom s jeho právnymi nástupcami;
osobám uvedeným v § 15 ods. 1 Obč. zák. vznikne originálne právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby,
ktorá zomrela a do práv ktorej bolo zasiahnuté (porovnaj R 53/1996). Odvolací súd preto s poukazom
na cit. ust. § 63 ods. 1 CSP odvolacie konanie vo vzťahu k žalobkyni 2 zastavil. Predmetom odvolacieho

konania tak zostali uplatnené práva len vo vzťahu k žalobcovi 1.

21/ Podľa § 11 Obč. zák. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

22/ Podľa § 13 ods. 1 Obč. zák. fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

23/ Podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä

preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má
fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

24/ Ako vyplýva z cit. ust. § 11 Obč. zák. občianska vážnosť a česť (do ktorých žalovaná podľa tvrdenia
žalobcu zasiahla predovšetkým) sa považujú za natoľko významné hodnoty každej fyzickej osoby ako

individuality, že im zákon priznáva nárok na právnu ochranu. Je to tak preto, že česť fyzickej osoby je
výrazom úcty alebo vážnosti, ktorú tá - ktorá fyzická osoba požíva u ostatných členov spoločnosti, napr.
pre svoje postoje, názory, konanie. Česť fyzickej osoby nepochybne silne ovplyvňuje aj jej postavenie
a uplatnenie v spoločnosti. Najbežnejšou formou zásahov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sú
skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky (kritika). V prípade skutkového tvrdenia ide o fakt, ktorého

pravdivosť možno objektívne verifikovať tzv. dôkazom pravdy; v prípade kritiky ide o tzv. hodnotiace
úsudky, t.j. názory, ktoré sú svojou povahou subjektívne - sú výrazom názorov toho, kto ich prednáša
- a teda ktorých správnosť nie je možné objektívne preukázať, dôkaz pravdy je vzhľadom na povahu
veci v prípade kritiky vylúčený. Zákon poskytuje ochranu proti takýmto zásahom len vtedy, ak ide o
zásah neoprávnený. K neoprávnenému zásahu do práva fyzickej osoby na česť a dôstojnosť dôjde

nepochybne nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú zároveň objektívne spôsobilé privodiť ujmu
na cti dotknutej fyzickej osoby. Hodnotiaci úsudok naopak vyjadruje subjektívny názor svojho autora,
ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to
na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok preto nemožno akokoľvek dokazovať,je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je
primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom výkonu kritiky; to
znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie a zneuctenie danej osoby (rozhodnutie NS ČR

sp. zn. 30 Cdo 1174/2007). Kritiku konania fyzickej osoby (hodnotiace úsudky), ktorá sa opiera o faktický
podklad (vychádza z pravdivých skutočností) nemožno spravidla považovať za neoprávnený zásah v
zmysle ust. § 11 Obč. zák., a to ani vtedy, keď je v kritike obsiahnuté ironizovanie, odsudzovanie, či
zveličovanie kritizovaného počínania fyzickej osoby.

25/Každáfyzickáosobamásubjektívneosobnostnépráva,ktoréjejumožňujúpodľasvojejvôlenakladať
so svojou osobnosťou, resp. jednotlivými stránkami svojej osobnosti voči ostatným subjektom s rovným
právnym postavením vo svojom osobnom a majetkovom záujme, pre svoje všestranné uplatnenie a
slobodný rozvoj. Z tohto dôvodu Občiansky zákonník chráni fyzické osoby pred neoprávnenými zásahmi
do ich práva na ochranu osobnosti, pričom chráni najmä život a zdravie, občiansku česť a ľudskú
dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy fyzických osôb (§ 11 Obč. zák.). Za týmto

účelom priznáva fyzickým osobám právo najmä domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov
do práva na ochranu ich osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby im bolo dané
primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Obč. zák.). Právna úprava ochrany osobnosti v § 11 a nasl. Obč.
zák. má ústavnoprávny základ vychádzajúci z článku 19 Ústavy SR, ktorý je zaradený medzi základné
ľudské práva a slobody. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za porušenie práva na ochranu osobnosti

sú neoprávnený (protiprávny) zásah, vznik ujmy na osobnostných právach a príčinná súvislosť medzi
neoprávneným zásahom a vznikom ujmy. Pokiaľ ide o neoprávnený zásah, tento musí byť protiprávny,
nesmú byť naplnené podmienky okolností vylučujúcich protiprávnosť alebo tzv. zákonné licencie, pričom
môže mať rôznu podobu, ako napríklad nesprávny úradný postup, civilný delikt alebo trestný čin. V
prípade, že má tvrdený neoprávnený zásah formu prejavu (či už verbálneho alebo písomného), možno

o jeho protiprávnosti hovoriť až v prípade, že zásah do osobnostných práv vybočil z medzí dovoleného
výkonu práva slobody prejavu. Ujma musí vzniknúť na osobnostných právach fyzickej osoby, ktoré tvoria
v § 11 Obč. zák. (exemplifikatívnym výpočtom) uvedený predmet ochrany. Príčinná súvislosti (kauzálny
nexus)predstavujepriamyvzťah(objektívnusúvislosť)medzijavmi,vktoromjedenjav(príčina)vyvoláva
druhý jav (následok). Právne posúdenie príčinnej súvislosti je vo svojej podstate vymedzenie, medzi

akou ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť
zisťovaná (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 126/2009 zo dňa 30. júna 2010).

26/ V súdenej právnej veci malo podľa tvrdenia žalobcu 1 dôjsť k neoprávnenému zásahu do jeho
osobnostných práv konaním žalovaného, a to v rámci incidentu zo dňa 21. 5. 2016, kde žalovaný

použil voči žalobcovi 1 vulgárne výrazy (keď incident, ktorý sa mal odohrať dňa 2. 8. 2017, sa týkal
len žalovaného a pôvodnej žalobkyne 2, v ktorej časti ale došlo k zastaveniu konania v dôsledku úmrtia
žalobkyne 2). Súd prvej inštancie sa podrobne zaoberal rozborom jednotlivých hodnotiacich úsudkov
(kritiky), vyslovenej žalovaným verbálne v priebehu popisovaného incidentu, pričom s jeho závermi sa
odvolací súd stotožňuje. K záverom, ku ktorým dospel súd prvej inštancie odvolací súd dodáva, že

obe strany sporu sú tzv. súkromné osoby (t.j. nie osoby verejne činné), žalovaný ako pôvodca zásahu
nepožíva privilegované postavenie z hľadiska práva na slobodu prejavu - v podobe vyjadrenia kritiky,
avšak jeho postavenie nie je ani nijako znevýhodnené. Na druhej strane žalobca 1 ako objekt zásahu
rovnako nie je osobou verejne činnou, ktorá by bola povinná znášať vyššiu mieru kritiky, nejde však ani o
osobou, ktorej právo na ochranu osobnosti by požívalo vyššiu než priemernú mieru ochrany. Tak žalobcu

1, ako i žalovaného možno preto hodnotiť ako osoby v zásade rovnocennom postavení, nemajúce
nad sebou prevahu, resp. nenachádzajúce sa vo vzájomnom vzťahu nadriadenosti či podriadenosti;
pri posudzovaní predmetu sporu teda neprichádzalo do úvahy na základe ich vzájomného postavenia
priklonenie sa na žiadnu zo strán sporu.

27/ Pokiaľ ide o otázku, kde došlo k zverejneniu kritiky žalovaným, je nutné zásahu spôsobenému
žalovaným pričítať len nízku mieru intenzity, nakoľko kritika bola dostupná len veľmi úzkemu okruhu
zainteresovaných osôb, takže miera zásahu do práva na ochranu osobnosti použitím nemiestnych
vulgárnych výrazov dosiahla len nízku úroveň. Žalovanému je potrebné rozhodne vytknúť porušenie
pravidiel spoločenskej slušnosti pri osobnej komunikácií so žalobcom 1. Zároveň je potrebné uviesť, že

niekaždévybočeniezmedzíetiketyjemožnépovažovaťzaprotiprávne.Naopakväčšinaspoločenských
prehreškov má iba morálne konzekvencie. Právo na ochranu osobnosti tak, ako je upravené § 11 Obč.
zák., resp. článkom 19 Ústavy SR nechráni osobu pred každým vplyvom či zásahom, ktorý subjektívne
vníma negatívne. Nato aby určité konanie predstavovalo zásah do práva na ochranu osobnosti, musíísť objektívne o narušenie fyzickej či psychickej integrity osoby, v kontexte prejednávanej veci teda
musí ísť o zásah objektívne spôsobilý narušiť jej ľudskú dôstojnosť či občiansku česť. Odvolací súd
nemieni nijako znižovať nevhodnosť konania žalovaného, avšak expresívne až vulgárne vyjadrenie

negatívneho postoja žalovaného voči žalobcovi 1 predstavuje krajne neslušný, nie však protiprávny
prejav. Odvolací súd pri týchto úvahách vzal do úvahy vyššie uvedené skutočnosti, teda že prejav
žalovaného bol prístupný iba úzkemu okruhu osôb, nešlo teda o široko dostupný verejný neslušný
prejav, ďalej že žalobca 1 a žalovaný sú v zásade rovnocenné osoby, nešlo teda zo strany žalovaného o
verbálne šikanovanie či urážanie podriadenej, odkázanej alebo inak zraniteľnej osoby, ktoré by už bolo

možné vnímať ako narušenie jej psychickej integrity, ako aj skutočnosť, že tento vytýkaný prejav bol
pokračovaním iných už predchádzajúcich, vzájomných verbálnych konfliktov medzi stranami sporu.

28/ Pokiaľ ide o námietku žalobcu 1 ohľadom rozdielneho posudzovania vierohodnosti svedkyne Č.
odvolací súd poznamenáva, že v prípade incidentu zo dňa 21. 5. 2016 bol jeho priebeh v podstate
zhodne popisovaný všetkými tam prítomnými osobami, zatiaľ čo priebeh incidentu zo dňa 2. 8. 2017

sa žalobcom preukázať nepodarilo a vzhľadom na úmrtie žalobkyne 2 bolo konanie o ňou uplatnených
nárokoch, založených na okolnostiach viažucich sa k tomuto incidentu, zastavené a tak posudzovanie
vierohodnosti svedeckej výpovede svedkyne Č. o tomto incidente stratilo na význame.

29/ Právu žalobcu 1 na ochranu osobnosti nebolo za daného skutkového stavu možné poskytnúť súdnu

ochranu ani sčasti, teda nielen pokiaľ išlo o ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy, ale ani
o uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa ďalších neoprávnených zásahov do osobnostných práv
žalobcu 1, a to z dôvodov, ako ich špecifikoval vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie. Odvolací súd
preto rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalobcovi 1 ako vecne správny potvrdil podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP (keď v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie) a vo

vzťahukžalobkyni2odvolaciekonaniezastavil,zdôvodov,uvedenýchvtextevyššie(bodyodôvodnenia
15 až 20).

30/ O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na

náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi 1 v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v
zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9

zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).