Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. jún 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/74/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317010190
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2317010190.8

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
KatarínyStanislavskejaJUDr.LadislavaRévesa,vtrestnejveciobžalovanejY.X.,nar.XX.XX.XXXX,pre
zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 2T/41/2017-1023 zo dňa 26.02.2020, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 08.06.2021 v Trnave, takto:

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovanej Y. X., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta č.k. 2T/41/2017-1023 zo dňa 26.02.2020 boli
obžalovaní R. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. U. X a Y. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y.,
t.č. v ÚVV Leopoldov, uznaní vinnými zo zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného
zákona v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2

písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa
§ 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe,

že

spoločne s ďalšou doposiaľ nestotožnenou osobou mužského pohlavia v čase od 18:31 hod. do 19:02
hod. dňa 03.06.2016 cez otvorenú vstupnú bránu sa dostali na pozemok trvalo obývanej fary v obci
T. J., ulica U. X. č. X, jeden z páchateľov prestrihol sieťku na okne v kúpeľni fary, otvoril okno, ktoré
bolo dovtedy otvorené na vetranie a vliezol cez neho do priestorov fary, zvnútra otvoril vchodové dvere,
ktorými vpustil do priestorov fary ďalších dvoch páchateľov, kde z miestnosti spálne spoločným konaním

odcudzili náramkové hodinky značky CASIO, z miestnosti kancelárie mobilný telefón značky SAMSUNG
GALAXY AC a kovový trezor obsahujúci zlaté tehličky o celkovej hmotnosti 2.363,7 gramov, strieborné
tehličky o celkovej hmotnosti 7.000 gramov, finančnú hotovosť vo výške 16.603,88 €, štyri bankovky v
nominálnej hodnote 20,- Slovenských korún a dve neplatné vkladné knižky na meno G. Y., čím G. Y.
spôsobili škodu vo výške 104.582,43 € a Rímskokatolíckej farnosti T. J. odcudzením finančnej hotovosti
spôsobili škodu vo výške 1.600 €.

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému R. N. podľa § 212 ods. 3, § 37 písm. h), písm.
m), § 38 ods. 2, ods. 4, § 42 ods. 1 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere
5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona obžalovaného na
výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa
§ 42 ods. 2 Trestného zákona okresný súd zároveň zrušil výroky o trestoch rozsudku Okresného

súdu Bratislava I sp. zn. 3T/35/2016, zo dňa 02.02.2017, právoplatný 18.02.2017, rozsudku Okresného
súdu Bratislava III sp. zn. 2T/144/2015, zo dňa 22.03.2017, právoplatný 07.04.2017, trestného rozkazuOkresného súdu Bratislava I sp. zn. 9T/4/2018, zo dňa 07.03.2018, právoplatný 12.04.2018, ako aj
všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej
došlo k ich zrušením, stratili podklad. Obžalovanej Y. X. uložil podľa § 212 ods. 3, § 37 písm. h), m),

§ 38 ods. 2, ods. 4 a § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť)
rokov a 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanú zaradil na
výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň súd
podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výroky o trestoch rozsudku Okresného súdu Bratislava III
sp. zn. 2T/144/2015, zo dňa 22.03.2017, právoplatný 07.04.2017, trestného rozkazu Okresného súdu

Skalica sp. zn. 6T/168/2016, zo dňa 27.12.2017, právoplatný 24.01.2018, trestného rozkazu Okresného
súdu Bratislava III sp. zn. 2T/89/2019, zo dňa 16.02.2018, právoplatného 13.03.2018, trestného rozkazu
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9T/4/2018, zo dňa 7.3.2018, právoplatný 12.04.2018, ako aj všetky
ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo k ich
zrušením, stratili podklad.

Onáhradeškodyrozhodolokresnýsúdpodľa§287ods.1Trestnéhoporiadkutak,žeuložilobžalovaným
R. N. a Y. X. spoločne a nerozdielne povinnosť uhradiť spôsobenú škodu Rímskokatolíckej farnosti T.
J. odcudzením finančnej hotovosti vo výške 1.600 eur a poškodenému G. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom T., J. XXX/X odcudzením cenín, vecí a zlatých predmetov v celkovej výške 104.582,43 eur.
Zároveň podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku poškodeného G. Y. so zvyškom nároku na náhradu

škody odkázal na civilný proces.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 1023-1032.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaných, poškodeného G.

Y., svedkov W. Y., J. F., výsluchom znalca KEÚ PZ Bratislava, prehratím kamerového záznamu, ako aj
oboznámením s ďalšími listinnými dôkazmi, pričom dospel k záveru, že obžalovaní sa skutku dopustili
tak, ako im je kladené za vinu. Okresný súd mal preukázané, že obžalovaní v úmysle bezprácneho
obohatenia, po predchádzajúcej dohode a po rozdelení jednotlivých úloh, ako aj po predchádzajúcom
obhliadnutí vopred vytipovaného miesta spoločne s doposiaľ nestotožnenou osobou vošli cez otvorenú

vstupnúbránudodvoraobývanejfary,kdeprestrihlisieťkunaoknevedúcehodokúpeľnefaryanásledne
cez otvorené okno vošli do objektu fary. Odtiaľ z jednotlivých miestností odcudzili rôzne veci a ceniny v
hodnote 106.182,43 Eur, ktoré boli vo vlastníctve G. Y. ako aj Rímskokatolíckej farnosti T. J.. Obžalovaní
sa tohto konania dopustili závažnejším spôsobom konania, a to vlámaním. Súd pri uznaní viny zohľadnil
najmä výpovede svedkov W. Y. a J. F., ktorí jednoznačne usvedčili obžalovaných o ich prítomnosti

na fare, pričom obžalovaných opoznali aj na nariadenom pojednávaní. Výpovede týchto svedkov sa
zhodujú aj s fotodokumentáciou a tiež kamerovým záznamom. Obžalovaného R. N. navyše usvedčila
aj trasologická stopa, a to odtlačok obuvi.

Pokiaľideoukladanietrestu,okresnýsúdzistil,žeobžalovanýR.N.boldoposiaľ 11-krátsúdnetrestaný

za majetkovú trestnú činnosť. Naposledy bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava
I. sp. zn. 9T/4/18 zo dňa 07.03.2018, právoplatným dňa 12.04.2018 bol odsúdený za prečin podľa § 219
ods. 1 Trestného zákona a iné, pričom mu bolo upustené od uloženia súhrnného trestu vzhľadom na
odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 3T/35/16 zo dňa 02.02.2017. Obžalovaný
bol tiež 2 krát priestupkovo postihnutý. Pokiaľ ide o osobné pomery, obžalovaný je nezamestnaný.

Obžalovaná Y. X. bola doposiaľ 16 krát súdne trestaná, najmä pre majetkovú a násilnú trestnú činnosť,
naposledyodsúdenátrestnýmrozkazomOkresnéhosúduBratislavaIsp.zn.9T/4/18zodňa07.03.2018,
právoplatným dňa 12.04.2018 za pre prečin podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona, pričom jej bolo
upustené od uloženia súhrnného trestu vzhľadom na odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Bratislava
3 sp. zn. 2T/144/15 zo dňa 07.04.2017. Obžalovaná bola tiež doposiaľ 16 krát priestupkovo postihnutá,

je nezamestnaná. Pri zohľadnení všetkých skutočnosti okresný súd dospel k záveru, že pre nápravu
obžalovaných a ochranu spoločnosti je potrebné obom obžalovaným uložiť nepodmienečné tresty
odňatia slobody. Obaja obžalovaní majú bohatú trestnú minulosť, predchádzajúce tresty zrejme neviedli
k náprave. U oboch obžalovaných súd zistil dve priťažujúce okolnosti, a to podľa § 37 písm. h) a písm. m)
Trestného poriadku, pričom nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť. Práve preto súd postupom podľa § 38

ods. 4 Trestného poriadku zvýšil dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu. Obom obžalovaným tak
uložil súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a 6 mesiacov, pričom obžalovanú X. pre výkon trestu
odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a obžalovaného
N. do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Vzhľadom na ukladaniesúhrnného trestu obom obžalovaným potom okresný súd zároveň zrušil výroky o predošlých trestoch,
tak ako je uvedené vo výroku o treste napadnutého rozsudku.

O náhrade škody rozhodol okresný súd tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie obžalovaná prostredníctvom obhajcu, ktoré
písomne odôvodnila na č.l. 1022 a č.l. 1048.

Obžalovaná v odvolaní namieta neurčitosť skutkovej vety rozsudku, ktorá jasne nepopisuje konanie
obžalovanej, ktorým by naplnila skutkovú podstatu trestného činu, z ktorého bola uznaná vinnou.
Vo výroku je opísané konanie tretej, doposiaľ nestotožnenej osoby a jej participáciu na spáchanom
skutku. Z popisu skutku je zrejmé, že predmety, ktoré boli z fary odcudzené museli byť odcudzené
osobami, ktoré skutočne vo vnútri fary boli, pričom obžalovaná vo vnútri nebola. Z popisu skutku nie
je zistiteľné trestne významné konanie obžalovanej, ktorá len vošla na pozemok cez otvorenú bránu.

V konaní nebolo objasnené jej zavinenie, a tiež to, akým spôsobom sa mala podieľať na odcudzení
veci. Namieta porušenie zásady riadneho a zákonného vznesenia obvinenia a zákonného označenia
skutku v obžalobe, pričom poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 582/99 zo dňa
24.02.2000. Poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia, podľa ktorých pokiaľ v skutku nie je obsiahnuté konanie
v zmysle Trestného zákona, odpadajú ďalšie úvahy o tom, či medzi trestne irelevantným konaním

páchateľa a následkom je príčinná súvislosť a či je dané zavinenie. Pokiaľ v samotnej obžalobe chýba
popis konania obžalovanej a jej zavinenie, obžalovaná tak nemohla v konaní uplatniť svoje práva, najmä
realizovať právo na obhajobu. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm.
a), b), c), d) a e) Trestného poriadku zrušil a podľa § 322 ods. 1 vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju
v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 08.06.2021 za prítomnosti zástupkyne Krajskej
prokuratúry v Trnave, obžalovanej a jej obhajcu. Verejného zasadnutia sa nezúčastnil splnomocnený
zástupca poškodeného, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil, aby sa verejné zasadnutie vykonalo
v jeho neprítomnosti. Obžalovaná na verejnom zasadnutí vyjadrila nesúhlas s jeho vykonaním,

dôvodom boli výhrady voči ustanovenému obhajcovi. Domáhala sa, aby ju na verejnom zasadnutí
zastupoval obhajca JUDr. Lehoťan, ktorý ju zastupuje aj v inej trestnej veci a voči ktorému má
dôveru. Senát odvolacieho súdu rozhodol, že verejné zasadnutie sa vykoná s ustanoveným obhajcom,
pričom obžalovanú poučil o tom, že za včasnosť ustanovenia obhajcu zodpovedá obvinený, t.j.
obžalovaná, tak ako vyplýva z § 36 ods. 4 Trestného poriadku. Odvolací súd na verejnom zasadnutí

oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom okresného súdu, odvolaním obžalovanej, oznámením
obžalovanej z č.l. 1119, odpisom registra trestov ako aj podstatným obsahom spisu. Zástupkyňa Krajskej
prokuratúry v Trnave odvolanie obžalovanej považuje za nedôvodné, stotožňuje sa s napadnutým
rozsudkom v celom rozsahu, navrhuje odvolanie obžalovanej zamietnuť. Obhajca obžalovanej odkázal
na dôvody odvolania, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na nové konanie a rozhodnutie. Obžalovaná sa nevyjadrila.

Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru,

že odvolanie obžalovanej nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho zamietnutie
v zmysle § 319 Trestného poriadku.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces

upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine obžalovaného okresný súd jasne, zrozumiteľne a
presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel
a akými úvahami sa spravoval. Zároveň trest uložený obžalovanej považuje sa primeraný, zákonný a
spravodlivý. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcimz ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a
odkazuje naň. Na skonštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:

Ako prvé sa odvolací súd vráti k námietke obžalovanej, ktorú vzniesla na verejnom zasadnutí
odvolacieho súdu, keď nesúhlasila s vykonaním verejného zasadnutia. Ako dôvod uviedla nedôveru voči
prítomnému ustanovenému obhajcovi JUDr. Palkovičovi, domáhala sa odročenia verejného zasadnutia
s tým, že si ako svojho obhajcu zvolí JUDr. Lehoťana, ktorý ju zastupuje v inej trestnej veci.

K uvedenému odvolací súd dodáva, že opatrenie o ustanovení obhajcu bolo obžalovanej doručené do
ÚVV Leopoldov už dňa 25.05.2021. Bezprostredne na to došlo odvolaciemu súdu oznámenie o tom,
že si ako svojho obhajcu mieni zvoli JUDr. Lehoťana, ktorý do termínu verejného zasadnutia doloží
odvolaciemu súdu plnomocenstvo, čo sa však nestalo. Obžalovaná si bola od začiatku konania vedomá,
že v prípade tejto trestnej veci musí byť zastúpená obhajcom (keďže ide o prípad povinnej obhajoby v
zmysle § 37 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku), mala dostatok času na to, aby si ako svojho obhajcu

zvolila toho advokáta, ktorého mala v úmysle si zvoliť.

Podľa § 36 ods. 4 Trestného poriadku za včasnosť zvolenia obhajcu, ako aj za včasnosť podania žiadosti
o ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods. 2 zodpovedá obvinený; pri zmene obhajcu nie je zvolenie
obhajcu alebo ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods. 2 dôvodom na zmenu termínu už nariadeného

úkonu trestného konania.

Podľa § 26 ods. 5 Trestného poriadku účinky zastupovania obhajcom nastávajú okamihom doručenia
splnomocnenia alebo opatrenia o ustanovení obhajcu konajúcemu orgánu činnému v trestnom konaní
alebo súdu.

Zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný poriadok sa od 1. septembra 2011 preniesla
zodpovednosť za včasné zvolenie si obhajcu, resp. za zmenu obhajcu na obvineného. Zákonodarca
novelou reagoval na opakujúce sa prípady špekulatívnych výmen obhajcov tesne pred konaním
hlavných pojednávaní alebo verejných zasadnutí, čo spôsobovalo neopodstatnené predlžovanie

súdnych konaní, príp. odďaľovalo správoplatnenie prvostupňových rozhodnutí a v konečnom dôsledku
viedlo k vyhýbaniu sa výkonu uložených trestov. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Tdo/39/2017 zo dňa 27. júla 2017).

Podľa dôvodovej správy k novele, úprava ustanovenia § 36 Trestného poriadku vychádzala z

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republike ako judikát č. 4/2010, podľa
ktorého zo zodpovednosti obhajovaného za včasnú a okolnostiam prípadu primeranú voľbu obhajcu v
žiadnom prípade nevyplýva povinnosť všeobecného súdu prispôsobovať režim konania a jeho priebeh
predstavám a požiadavkám obvineného ani obhajcu obvineného, aj keby obhajobu prevzal obhajca

v sebe kratšej dobe, resp. za situácie, že paralelne vykonáva obhajobu v inej trestnej veci väčšieho
rozsahu. Čas potrebný na prípravu obhajoby, resp. na samotný jej výkon treba zamerať od súdu k
obhajcovi a v žiadnom prípade nie naopak.

S poukazom na vyššie uvedené možno vo vzťahu k žiadosti o odročenie verejného zasadnutia

konštatovať, že na takýto postup neboli splnené podmienky. Odvolací súd tento počin obžalovanej
hodnotí ako ďalšiu obštrukciu (popri nedostavení sa na nariadené hlavné pojednávanie, dožadovania
sa odňatia veci, nepreberanie si písomností atď.) v snahe oddialiť právoplatné rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ ide o námietku obžalovanej o neurčitosti skutkovej vety obžaloby, z ktorej nie je možno posúdiť

ako sa obžalovaná podieľala na spáchaní skutku, túto námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú
v celom rozsahu.

Popis skutku (predovšetkým spôsob jeho spáchania) musí byť v skutkovej vete uvedený tak, aby
jednotlivé časti zodpovedali príslušným znakom skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bol páchateľ

uznaný vinným. Ak neobsahuje skutková veta vo výroku o vine úplný popis skutočností rozhodných
pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty, dochádza k porušeniu práva obžalovaného na
spravodlivý súdny proces. (porovnaj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 509/2015 z 19. januára
2016).Skutková veta má stručne a výstižne vyjadriť žalovaný skutok, ktorého sa obžalovaný podľa zistenia
súdu dopustil. Súd v nej uvedie konkrétne údaje týkajúce sa miesta, času a spôsobu spáchania skutku

ako aj údaje relevantné z hľadiska zákonných znakov stíhaného trestného činu, individualizácie skutku
tak, aby tento nemohol byť zamenený s iným. Skutková veta musí zodpovedať právnej vete obsahovo,
teda tak, aby bolo možné konštatovať naplnenie zákonných znakov trestného činu (subsumovať zistený
skutkovýstavpodpríslušnéustanoveniaosobitnejčastiTrestnéhozákona).(porovnajjudikátR 57/2016)
Medzi parametre skutku možno priradiť aj tie časti skutkovej vety, ktoré určujú, že trestný čin bol

spáchaný niektorou formou trestnej súčinnosti. Pokiaľ ide o spolupáchateľstvo, musí byť takáto okolnosť
v skutkovej vete vymedzená aj gramaticky, napr. „po vzájomnej dohode“, alebo „spoločným konaním“,
či „ v spoločnom úmysle“.

K tejto námietke odvolací súd poukazuje na to, že v skutkovej vete je popísané konanie obžalovaných
(...cez otvorenú vstupnú bránu sa dostali na pozemok...jeden z páchateľov prestrihol sieťku na

okne...vliezol do priestorov fary...otvoril vstupné vchodové dvere, ktorými vpustil ďalších dvoch
páchateľov, ktorí spoločným konaním odcudzili...), následok (...spôsobili škodu vo výške 104.582,43
eur ... a škodu vo výške 1.600 eur...), rovnako aj príčinnú súvislosť medzi konaním a následkom
vyjadrenú slovným spojením „čím spôsobili“. Subjektívna stránka (t.j. úmysel smerujúci k spôsobeniu
škody zmocnením sa cudzej veci, za súčasného neoprávneného vniknutia do cudzieho obydlia) je

zrejmá s popisu skutku, a to aj vzhľadom na spôsob spáchania skutku „vlámaním“. Skutok bol
spáchaný formou spolupáchateľstva, t.j. spoločným konaním dvoch alebo viacerých osôb, pričom
presné identifikovanie konkrétneho konania toho ktorého páchateľa (obžalovaného) v tomto prípade
nespôsobujevaduskutkovejvety,pretožezvykonanýchdôkazovjednoznačnevyplýva,akýmspôsobom
sa ten ktorý obžalovaný podieľal na spáchaní skutku.

V tomto prípade spoluúčasť obžalovanej, a teda jej konanie spočívalo v prvotnej obhliadke fary,
zisťovania informácií o tom, kedy bude poškodený G. Y. slúžiť omšu v kostole, uvedením svedkyne Y.
do omylu v tom, prečo prišla spolu s obžalovaným N. na faru, následným vrátením sa do objektu fary,
odcudzením cenín (hodinky, mobilný telefón, zlaté a strieborné tehličky, finančná hotovosť), pristavením

vozidla a naložením odcudzených vecí do kufra vozidla, to všetko vyplýva nielen zo skutkovej vety, ale
i z vykonaného dokazovania.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaní spolu s treťou osobou (maloleté dieťa) prišli v
inkriminovaný deň do objektu fary už v čase okolo 15:44 hod (podľa kamerového záznamu č. 1), kedy si

celkom zrejme prišli obzrieť terén a zistiť, v akom čase bude objekt fary prázdny, aby doň mohli nerušene
vniknúť. Pod zámienkou spovede zazvonili na dvere, pričom im otvorila svedkyňa Y. s tým, že k spovedi
majú prísť pred začiatkom omše, približne v čase okolo 18:00 hod do kostola, kde bude farár. Týmto
sa obžalovaní uistili v akom čase bude omša, a teda v akom čase bude fara prázdna. Odvolací súd v
žiadnom prípade neuveril tvrdeniu obžalovaných o tom, že na faru prišli skutočne s cieľom vyspovedať

sa. Pokiaľ by tak bolo, a motívom výpovede by bolo akési vyvinenie sa obžalovaného z nevery voči
obžalovanej, aktivitu by neprebrala obžalovaná (obžalovaný bol po celý čas rozhovoru so svedkyňou Y.
ticho), a obžalovaní by napokon na spoveď pred začiatkom omše aj prišli. Odvolací súd si k takémuto
absurdnému dôvodu obžalovaných neodpustí poznamenať, že pokiaľ by obžalovaní boli takí kresťania
ako o sebe prezentujú súdu, zrejme by vedeli, že vyspovedať sa pred treťou osobou (obžalovanou) na

znak dôvery a vyvinenia sa z nevery je v rozpore so spovedným tajomstvom.

Po druhýkrát obžalovaní prišli do objektu fary v čase krátko po 18:00 hod (podľa kamerového záznamu
č. 2 sa tak stalo približne okolo 18:12 hod), pričom v tomto momente už museli vedieť, že v objekte
fary sa nenachádza nikto. Jeden z obžalovaných (s najväčšou pravdepodobnosťou to bol obžalovaný

N.) sa do fary dostal cez okno, prestrihnutím sieťky, na čo následne išiel otvoriť zamknuté vchodové
dvere obžalovanej a tretej doposiaľ nestotožnenej osobe. Uvedené korešponduje s tým, ako vypovedal
poškodený G. Y., že po odchode na omšu zamkol vchodové dvere zvnútra, pričom kľúče nechal zvnútra
v zámku. Následne obžalovaní prehľadali dom, obžalovaná X. išla pre vozidlo, s ktorým nacúvala do
objektu fary, otvorila kufor a pomohla obžalovaného N. naložiť do kufra odcudzené veci.

Obaja obžalovaný potvrdili, že v inkriminovanom čase sa na mieste spáchania skutku skutočne
nachádzali,relevantnýmspôsobomvšaknevedeliuviesťdôvod.Dôvodpotrebyvyspovedaťsa,pripadne
otáčanie sa s vozidlom nacúvaním do brány objektu fary odvolací súd pre nelogickosť neprijal.Obžalovaní boli usvedčení nielen vlastnou výpoveďou, ale aj výsledkom z monitorovania mobilného
telefónu obžalovanej X., ktorý bol zachytený telekomunikačným stožiarom obce T. J. práve v mieste, kde
kuskutkudošlo.Nemenejvýznamnýmdôkazom,odvolacísúdsidovolívysloviť,žepriamousvedčujúcim

dôkazom bola výpoveď svedka Hoferku, ktorý popísal prítomnosť obžalovaných v objekte fary, na ktorú
mal výhľad zo svojho balkóna. Tento svedok podrobne popísal konanie obžalovaných v čase, kedy
vnikli do objektu fary a odnášali odcudzené veci. Tento uviedol opis obžalovaných, pričom tento opis sa
presne zhodoval s opisom obžalovaných tak, ako uviedla svedkyňa Y.. Obaja svedkovia obžalovaných
jednoznačne opoznali počas rekognície dňa 06.06.2016, keď obžalovaných riadne identifikovali. Obaja

svedkovia stotožnili obžalovaných aj priamo na pojednávaní a to tvárou v tvár (lat. facie ad faciem).

Výpovediam svedkov o priebehu skutku a totožnosti páchateľov (obžalovaných) nasvedčovali aj
kamerové záznamy, z ktorých jednoznačne vyplýva, že v objekte fary boli práve obžalovaní, ako sa
po objekte pohybovali, kedy sa opätovne vrátili, moment nacúvania vozidla a následného nakladania
odcudzených vecí do kufra. Na kamerovom zázname č. 1 boli stotožnení obaja obžalovaní, pričom ich

vinu nijako nespochybňuje to, že z kamerového záznamu č. 2 nie je jednoznačná totožnosť osôb.

O tom, že spáchania skutku sa dopustili obžalovaní svedčí aj ich motív, keďže obaja boli nezamestnaní,
a teda bez akýchkoľvek zdrojov príjmu. Lupom sa zrejme snažili dostať k finančným prostriedkom a
zabezpečiť si zdroj svojej obživy takýmto bezpracným spôsobom. Zaujímavosťou je aj to, že obaja

obžalovaní boli v trestnom konaní vedenom Okresným súdom Skalica pod sp. zn. 6T/168/2016 trestným
rozkazom z 27.12.2017, právoplatným dňa 24.01.2018 právoplatne odsúdení za v podstate obdobný
skutok (keď odcudzili finančnú hotovosť z kostola v obci F.), čo len nasvedčuje tomu, že obaja obžalovaní
sú náchylní na páchanie majetkovej trestnej činnosti.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti možno vo vzťahu k preukázaniu viny obžalovanej
Karalovej uzavrieť, že v konaní nebolo spochybnené, že sa skutku spolu s obžalovaným Rigóm a ďalšou
neznámou osobou dopustili spáchania skutku tak, ako sa im kladie za vinu, pričom svojim konaním
naplnili skutkovú podstatu trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona
v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a)

Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20
Trestného zákona.

Pokiaľ ide o uloženie trestu, je nutné uviesť, že trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu
Trestného zákona. Tým je určená jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má zákon pôsobiť na ochranu

spoločnosti, tak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabránenie v
páchaní trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu) ako aj voči ďalším
členom spoločnosti - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie
(výchovné pôsobenie na ostatných členov spoločnosti).

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s priznaním dvoch priťažujúcich okolností podľa § 37
písm. h) a písm. m) Trestného zákona, pričom obžalovanej nebolo možné priznať žiadnu poľahčujúcu
okolnosť. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že obžalovaná (rovnako ako aj obžalovaný Rigó,
ktorý sa proti rozsudku vo vzťahu k jeho osobe neodvolal) je tzv. špeciálnou recidivistkou vo
vzťahu k majetkovej trestnej činnosti. Z odpisu registra trestov vyplýva, že táto bola doposiaľ 16

krát odsúdená, rovnako 16 krát priestupkovo riešená. K prvému odsúdeniu došlo už v roku 1997,
spáchania trestnej činnosti sa dopustila po prvýkrát už ako 16 ročná. Odvtedy sa v podstate so
železnou pravidelnosťou dopúšťa majetkovej a násilnej trestnej činnosti, pričom v páchaní ďalšej trestnej
činnosti ju neodradilo ani predchádzajúce či už podmienečné alebo nepodmienečné odsúdenie. Bohatá
kriminálna minulosť obžalovanej nasvedčuje len jedinému záveru, a síce, že obžalovaná ma ľahostajný

prístup k dodržiavaniu zákonných noriem, nie je schopná viesť riadny život bez páchania trestnej
činnosti. Namiesto riadneho zamestnania je zdrojom jej obživy lup, ako následok páchania trestnej
činnosti. Nie je schopná začleniť sa do spoločnosti riadnou prácou. Uvedené nasvedčuje tomu, že
obžalovanej je bezpodmienečne nutné ukladať nepodmienečný trest odňatia slobody.

Keďže obžalovaná svojim konaním spáchal dva trestné činy, z ktorých jeden bol zločinom (§ 212 ods.
1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona), bolo nutné aplikovať § 41 ods. 2 Trestného zákona a ukladať
mu úhrnný trest odňatia slobody za trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Za prísnejšie trestný možno
považovať zločin podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, za ktorý zákon ustanovuje trestodňatia slobody v trvaní 3-10 rokov. Keďže u obžalovanej prevažoval pomer priťažujúcich okolností,
správne súd zvýšil dolnú hranicu trestnej sadzby o 1/3, preto bolo potrebné trest ukladať v rámci trestnej
sadzby 5 rokov a 4 mesiace až 10 rokov. Okresným súdom uložený trest vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov

(t.j. pri samej spodnej hranici trestnej sadzby) so zaradením obžalovanej do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia je trestom zákonným, spravodlivým, odrážajúcim tak
prvok individuálnej ako aj generálnej prevencie.

Vzhľadom na to, že obžalovaná sa spáchania skutku v tejto veci dopustila v súbehu, t.j. pred vyhlásením

rozhodnutia v trestnej veci vedenej Okresným súdom Bratislava III. sp. zn. 2T/144/2015, trest jej bol
ukladaný ako súhrnný v zmysle § 42 ods. 1 Trestného zákona, za súčasného zrušenia výrokov o treste
tak ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku, na ktorý v celom rozsahu odvolací súd z dôvodu
vecnej správnosti odkazuje, bez potreby opätovného uvádzania.

Vzhľadom na námietky obžalovanej nesúvisiace s prejednávanou vecou odvolací súd uvádza, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v
súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/
Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B, tiež R 68/2008- I, rozsudok
G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti Španielskemu kráľovstvu).).

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovanej podľa § 319 Trestného

poriadku zamietol ako nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku
v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku a tiež § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o
súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.