Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. august 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoPr/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2615207265
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2615207265.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudkýň
JUDr. Silvie Hýbelovej a JUDr. Evy Behranovej, v právnej veci žalobcu: C. R., nar. XX.XX.XXXX, bydlisko
L., U. XXX/XX, právne zastúpený: JUDr. Mária Trylčová, advokátka, so sídlom Senica, J. Kráľa 738/12,
proti žalovanému: Stanislav Cintula, IČO: 44 494 408, miesto podnikania Dojč 211, právne zastúpený:
Advokátska kancelária BÁNOS s.r.o. so sídlom Galanta, Mierové námestie 2, o zaplatenie mzdy a

cestovných náhrad, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 16. februára
2018, č.k. 9Cpr/1/2016-206, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok v časti povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 574,40 eur
s príslušenstvom titulom doplatku na mzde a sumu 1.311,20 eur s príslušenstvom titulom cestovných
náhrad p o t v r d z u j e a vo zvyšku napadnutý rozsudok r u š í a v r a c i a súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 3.422,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 422,40 eur
od 1.2.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 76 eur od 1.3.2015
do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 76 eur od 1.4.2015 do zaplatenia,
úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.848 eur od 16.6.2015 do zaplatenia, všetko do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 % a
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania v sume 205 eur do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 17 ods. 2, § 42 ods. 1,§ 43 ods. 1, § 46, §
118 ods. 1, ods. 2, § 119 ods. 1, § 120 ods. 4, § 129 ods. 1, § 145 ods. 1 Zákonníka práce, ust. § 4 ods. 1,
§ 10 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, ako aj ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Vecne súd prvej inštancie dôvodil tým, že žalobca
sa na súde domáhal zaplatenia mzdy a cestovných náhrad spolu v sume 3422,40 eur s príslušenstvom

na tom skutkovom základe, že medzi sporovými stranami vznikol dňa 6.12.2014 pracovný pomer, keď
žalovaný vykonával pre žalobcu prácu vodiča medzinárodnej kamiónovej dopravy, takto odpracoval pre
žalovaného 14 v decembri 2014, za ktoré obdobie mu žalobca nezaplatil mzdu vôbec, a za mesiace
január 2015, kedy žalobca odpracoval 29 dní a február 2015, kedy odpracoval 21 dní, vyplatil žalovaný
žalobcovi sumu minimálnej mzdy, v dôsledku čoho žalobca žiadal zaplatenie mzdy za všetky 3 mesiace
vo výške 574,40 eur, zohľadňujúc jeho minimálny mzdový nárok, ktorý je 1,2 násobok minimálnej mzdy.

Okrem toho sa domáhal zaplatenia cestovných náhrad v sume 2.848 eur za 64 dní práce v zahraničí.
Žalovaný nárok žalobcu neuznával, tvrdil, že žalobca začal pre žalovaného pracovať až na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 2.1.2015, keď to, že sa žalovaný so žalobcom nachádzal vo vozidle, ktoré je vovlastníctve tretej strany, nezakladá znaky závislej práce, a pokiaľ ide o mzdu, tvrdil, že táto bola medzi
stranami dohodnutá v pracovnej zmluve na sumu 380 eur brutto.

3. Súd prvej inštancie z predložených listinných dôkazov zistil, že medzi žalobcom ako zamestnancom
a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer, keď žalobca mal vykonávať prácu vodiča
medzinárodnej kamiónovej prepravy. Pracovná zmluva v písomnej podobe datovaná dňom 2.1.2015
nebola žalobcom podpísaná, pričom súčasne s touto zmluvou žalovaný zaslal žalobcovi aj listinu zo dňa
3.3.2015 s názvom Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe - § 72 Zákonníka práce. Okresný

súd Senica rozsudkom zo dňa 14.6.2016, č.k. 7Cpr/1/2015 - 108 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trnave sp.zn. 25CoPr/4/2017 - 161 zo dňa 26.7.2017 určil, že skončenie pracovného pomeru
medzi žalobcom a žalovaným na základe uvedenej listiny je neplatné a zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi náhradu mzdy v sume 2146,75 eur za čas od 27.3.2015 do 18.8.2015. Z výplatných pások
predložených žalobcom súd zistil, že žalovaný vyplatil žalobcovi za mesiac 1/2015 hrubú mzdu v sume
380 eur (čistá mzda vo výške 336,71 eur) a za mesiac 2/2015 hrubú mzdu v sume 380 eur (čistá mzda

vo výške 336,71 eur). Ďalej z predložených dôkazov a tvrdení sporových strán vyplynulo, že žalobca
ako vodič absolvoval pracovné cesty, a to aj v mesiaci december 2014, ktorá skutočnosť vyplýva aj
z vyjadrenia žalovaného, podľa ktorého sa žalobca nachádzal vo vozidle aj na pracovných cestách
pred 2.1.2016, i keď nevykonával v tomto čase závislú prácu pre neho. Z vykonaného dokazovania
listinnými dôkazmi, výsluchmi strán sporu a svedeckými výpoveďami vyvodil súd ten právny záver,

že žaloba bola podaná dôvodne. V konaní bolo nesporné, že medzi žalobcom ako zamestnancom a
žalovaným ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer, sporným medzi stranami bol deň vzniku
tohto pracovného pomeru. V zmysle ustanovení § 43 ods. 1 v spojení s § 46 Zákonníka práce pre
vznik pracovného pomeru je dôležitá dohoda o dni nástupu do práce, keďže pracovný pomer vzniká
dňom, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce a nie uzavretím pracovnej

zmluvy, ktorá je iba právnym základom pre vznik pracovného pomeru. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalobca pracovnú zmluvu zo dňa 2.1.2015 nepodpísal, preto ňou pracovný pomer nemohol
vzniknúť. Tiež z vykonaného dokazovania je zrejmé, že pracovný pomer medzi sporovými stranami
nebol vôbec založený písomnou pracovnou zmluvou, pričom zároveň nedodržanie písomnej formy
Zákonníkprácenepostihujeneplatnosťouprávnehoúkonu,takžepracovnázmluvamôžebyťuzatvorená

aj ústne, resp. konkludentne. V danom prípade preto súd považoval za dohodnutý deň nástupu do
práce deň, kedy žalobca ako zamestnanec začal fakticky vykonávať prácu a týmto dňom zároveň
vznikol pracovný pomer medzi zamestnancom a zamestnávateľom, čo v uvedenom prípade nastalo
dňa 6.12.2014. Táto skutočnosť vychádza z listinných dôkazov, podľa ktorých žalobca sa zúčastňoval
na pracovných cestách a aj skutočne šoféroval motorové vozidlo v rozsahu ako druhý vodič, čo mal

súd preukázané tiež výpoveďou žalovaného, ktorý potvrdil, že žalobca sa nachádzal vo vozidle aj na
pracovných cestách pred dňom 2.1.2015. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobca nevykonával pred 2.1.2015
závislú prácu, keďže vo faktúre zo dňa 30.12.2014 nie je uvedené jeho meno, súd dôvodil, že táto
skutočnosť je irelevantná a nehovorí o tom, že žalobca závislú prácu nevykonával pre žalovaného,
nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplynula existencia žiadneho právneho vzťahu medzi žalobcom

a spoločnosťou SAELENS Slovakia s.r.o. alebo inými tretími osobami. Súd mal za to, že konanie
žalovaného ohľadom uzatvorenia pracovnej zmluvy vykazuje znaky obštrukcií, nie je zrejmé, prečo
žalovaný ako zamestnávateľ nemal záujem na riadnom uzatvorení písomnej pracovnej zmluvy a to ani v
mesiacochjanuárafebruár2015,zaktoréžalobcovivyplácalmzduzavykonanáprácuanávrhpracovnej
zmluvy mu zaslal až v čase, keď nemal záujem na zamestnávaní žalobcu, teda spolu so skončením

pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Súd prvej inštancie poukázal na postavenie zamestnanca v
pracovnoprávnych vzťahoch, ktorý je v slabšom postavení oproti zamestnávateľovi (výkon práce vo
vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca), v dôsledku čoho mu hmotné právo
poskytuje podstatne vyššiu úroveň ochrany, ktorá sa premieta aj do procesného práva. Na základe
tohto postavenia zamestnanca je preto nemysliteľné, aby si zamestnanec musel vynucovať ( keď ani

nedisponujeprostriedkaminatakévynútenie)uzavretiepracovnejzmluvyvpísomnejforme,keďžepráve
u tohto účastníka vzniká potreba aj nevyhnutnosť pracovať a zabezpečiť si tak živobytie. Žalovaný vôbec
nedodržal štandardný postup pre vznik pracovného pomeru tak, ako je to u iných zamestnávateľov,
pričom s ohľadom na svoju osobu a podnikateľské aktivity mu musel byť taký postup známy. Takéto
konanie zamestnávateľa nemôže byť na ťarchu zamestnancovi a zamestnancovi preto patrí mzda a

cestovné náhrady minimálne v takom rozsahu, ako to ustanovuje zákon. Podľa § 119 ods. 1 Zákonníka
práce mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená osobitným predpisom. V roku 2014
bola minimálna mzda vo výške 352 eur a v roku 2015 vo výške 380 eur. Súd zároveň určil mzdu
žalobcu na sumu zodpovedajúcu minimálnemu mzdovému nároku podľa § 120 ods. 4 Zákonníka prácea použil koeficient minimálnej mzdy vo výške 1,2, čo predstavuje mesačnú mzdu vo výške 422,40 eur
v roku 2014 a mesačnú mzdu vo výške 456 eur v roku 2015, keďže žalobca pracoval na pozícii vodiča
medzinárodnej nákladnej prepravy a súd sa stotožnil so žalobcovým zaradením tejto pracovnej pozície

ako pracovného miesta zodpovedajúceho druhému stupňu náročnosti práce. Žalobcovi tak vznikol nárok
na mzdu za december 2014 vo výške 422,40 eur a za mesiace január 2015 a február 2015 len po 76
eur za každý mesiac, nakoľko žalovaný mu vyplatil sumu minimálnej mzdy vo výške 380 eur za každý z
týchto mesiacov (456 eur - 380 eur). Spolu tak žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie nedoplatku mzdy
vo výške 574,40 eur.

4. Súd prvej inštancie žalovanému tiež priznal aj cestovné náhrady, a to za pracovné cesty do Veľkej
Británie (4 dni po 37 eur) a za pracovné cesty do Talianska, Belgicka a Francúzska (60 dní po
45 eur). Keďže podľa § 145 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi za
podmienok ustanovených osobitným predpisom cestovné náhrady, náhrady sťahovacích výdavkov a
iných výdavkov, ktoré mu vzniknú pri plnení pracovných povinností, zaviazal súd žalovaného zaplatiť

žalobcovi cestovné náhrady spolu v sume 2.848 eur, ktorá suma je v súlade s § 4 ods. 1 zákona
o cestovných náhradách. Súd neuveril tvrdeniu žalovaného, podporeného výpoveďami svedkýň Y. I.
a jej dcéry V. I., ktoré výpovede súd vyhodnotil ako nedôveryhodné, o odovzdaní sumy 1600 eur
žalobcovi, ktorej prevzatie mal potvrdiť svojím podpisom na listine „Výplatný lístok R. C., január 2015“.
Žalobca prevzatie sumy popieral, potvrdil, že podpis na listine je jeho podpisom, podpísal však len

prevzatie výplatného lístka a nie to, čo tam niekto dodatočne dopísal. Súd mal k dispozícii fotokópiu i
originál predmetnej listiny. Na fotokópii (č.l. 173 spisu) je uvedené : „Diety Hotovosť 1536,80 € prevzal :
nečitateľný podpis“. Na origináli (č.l. 185 spisu) je však uvedené : „Prevzaté v hotovosti 1536,80 Eur.
Prevzal: nečitateľný podpis“. Tieto dva rôzne texty svedčia o tom, že text bol dopisovaný dodatočne a
pisateľ, ktorým bola Y. I., si už nepamätala presne, čo dopísala pôvodne pri predložení fotokópie do

spisu,anásledne,keďsúdžiadalorigináltohtodôkazu,dopísalanaňtextpribližný.Pretosúdnezapočítal
voči žalovanej sume tvrdenú sumu 1536,80 eur. Zároveň, keďže súd mal preukázané, že žalovaný sa
dostal do omeškania tak, ako to tvrdil žalobca, súd priznal žalobcovi aj žiadané úroky z omeškania v
ich zákonnej výške z jednotlivých dlžných súm. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal ich plnú náhradu, nakoľko bol v konaní úspešný v celom rozsahu.

Napokon uložil žalovanému podľa § 2 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a
poplatku za výpis z registra trestov povinnosť zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania v sume 205
eur (6% zo sumy 3422,40 eur) a to z toho dôvodu, že žalobca, ktorý je od poplatku oslobodený bol v
konaní úspešný a žalovaný bol v celom rozsahu neúspešný.

5. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne vec
právne posúdil, keď na základe vykonaného dokazovania konštatoval vznik pracovného pomeru medzi
žalobcom a žalovaným dňa 06.12.2014. Dôvody uvádzané súdom (že z listinných dôkazov vyplynulo,
že žalobca sa zúčastňoval na pracovných cestách a aj skutočne šoféroval vozidlo v rozsahu ako druhý

vodič, čo mal preukázané tiež výpoveďou žalovaného, ktorý potvrdil, že žalobca sa nachádzal vo vozidle
aj na pracovných cestách pred dňom 02.01.2015) náležite nepreukazujú vznik pracovného pomeru
už od 06.12.2014, pričom dôkazné bremeno ťažilo žalobcu. Žalovaný ale tvrdí, že pracovný pomer
vznikol až dňa 02.01.2015, žalobca totiž pre neho nevykonával pred uzavretím písomnej zmluvy závislú
prácu a to, že sa nachádzal spolu so žalovaným vo vozidle, ktoré je vo vlastníctve tretej strany, nie

je znakom závislej práce, ale v danom prípade vyplývalo z obchodného záväzkového vzťahu, keďže
žalovaný na základe obchodných zmlúv so svojimi obchodnými partnermi vykonával zaškolenie osôb
v mene zmluvných partnerov čo dokazuje aj bod 2.8 zmluvy o preprave zo dňa 26.04.2014, ktorou sa
dopravca zaväzuje, že namiesto odosielateľa vykonáva zaškolenie nových zamestnancov odosielateľa
tak,abybolináležitekvalifikovaníaoboznámenísprepravnýmporiadkomodosielateľa,pričomdopravca

je v tomto prípade povinný absolvovať s novým zamestnancom minimálne päť prepráv so súhrnnou
vzdialenosťou minimálne 2000 kilometrov s tým, že odosielateľ poskytne dopravcovi na toto zaškolenie
svoje motorové vozidlo. Ďalej odvolateľ uviedol, že v súvislosti s uvedeným súdu predložil e-mail od V. L.,
zamestnanca spoločnosti SAELENS Slovakia s.r.o. adresovaný R. R. zo dňa 09.05.2016 aj s prílohami,
ktorými sú tri faktúry vystavené žalovaným a adresované spoločnosti SAELENS Slovakia s.r.o., pričom

vo faktúre vystavenej dňa 30.12.2014 sa žalobca ešte nespomína, zatiaľ čo v ostatných dvoch už áno,
z čoho vyplýva, že v decembri 2014 ešte žalobca nebol zamestnancom žalovaného, iba absolvoval so
žalovaným zahraničné cesty v rámci zaškolenia. Súd preto nesprávne vychádzal len z jednostranného
tvrdenia žalobcu o vzniku pracovného pomeru dňa 06.12.2014 a na základe potvrdenia žalovaného otom, že žalobca sa nachádzal vo vozidle na pracovných cestách žalovaného pred dňom 02.01.2015 a
to na základe výpisu z karty vodiča, ktorý navyše nedeklaruje, kto bol zamestnávateľom, ale preukazuje
len to, že vo vozidle sa nachádzali dvaja vodiči. Odvolateľ ďalej poprel, že by sa správal obštrukčne

pri uzavretí pracovnej zmluvy, keďže žalovaný predmetnú zmluvu popri skončení pracovného pomeru
zaslal z dôvodu preukázania titulu žalobcovi, na základe ktorého s ním končí pracovný pomer. Pokiaľ ide
o povinnosť zaplatiť žalobcovi nedoplatok cestovných náhrad v sume 2.848 eur za zahraničné pracovné
cesty, rozsudok považuje tiež za nesprávny, žalovaný totiž nenamietal, že by žalobca mal nárok na
cestovné náhrady, ktoré absolvoval v rámci trvania pracovného pomeru a mal záujem mu ich vyplatiť,

avšak za tým účelom bolo potrebné, aby mu žalobca predložil ich vyúčtovanie, tak ako to vyplýva z
ustanovenia § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, ktorú povinnosť si nesplnil
a žalovaný mu nemal na základe čoho náhrady vyplatiť. Neobstojí tvrdenie žalobcu, že tieto podklady
žalovaný k dispozícii mal, keďže zákon s takouto alternatívou, že by si výšku náhrady mal vypočítať sám
zamestnávateľ, ani nepočíta. Súd sa tiež nedostatočne vysporiadal s dôkazným materiálom ohľadom
prevzatia sumy 1.536,80 eur, keď odovzdanie uvedenej sumy žalobcovi potvrdili dve svedkyne, ktoré

mu sumu osobne odovzdali, preukazuje to aj podpísaný výplatný lístok, výpis z banky dokazujúci výber
totožnej sumy v daný čas, posledná upomienka zo dňa 09.03.2015, listiny z exekučného konania a
protokol IP Trnava. Odôvodnenie súdu, že „neuveril tvrdeniu žalovaného a výpovede svedkýň vyhodnotil
ako nedôveryhodné“, považuje odvolateľ za nedostatočné, zvlášť keď za dôveryhodné považoval súd
tvrdenie žalobcu o neprevzatí uvedenej sumy a tvrdenie manželky žalobcu o vzniku pracovného pomeru

vdecembri2014.Takétohodnoteniedôkazovnenasvedčujeobjektívnemuanestrannémuposudzovaniu
predmetu sporu, keď súd sa zjavne v rámci celého odôvodnenia priklonil len na stranu žalobcu, hoci
ani jeho postavenie v spore ako slabšej strany nezakladá dôvod na takýto postup súdu. Odôvodnenie
je nedostačujúce, súd sa náležite nevysporiadal s vykonanými dôkazmi ohľadom odovzdania sumy
1.536,80 eur žalovanému, dokonca sa ani o dôkazoch, ktorými žalovaný svoje tvrdenie podporoval,

vôbec nezmienil (posledná upomienka zo dňa 09.03.2015, protokol a dodatok k protokolu IP Trnava,
listiny z exekučného konania, predložené potvrdenie o výbere sumy 1.540 eur z banky v danom čase).
Žalovaný pritom poukazoval na to, že upomienkou zo dňa 09.03.2015 žalobca nežiadal vyplatiť cestovné
náhrady za mesiac január, čo podľa žalovaného vyplývalo práve z toho, že za január tieto náhrady
obdržal, a toto preukazuje aj protokol a dodatok IP. Listinami z exekučného konania vedeného voči

žalobcovi, žalovaný preukazoval, že voči nemu bolo vedené exekučné konanie a to bol dôvod, prečo
žalobca žiadal vyplatiť cestovné náhrady v hotovosti. Po tom, ako žalovaný zistil nezákonné konanie
žalobcu, snažiaceho sa obísť povinnosť zrážok zo mzdy v rámci exekučného konania, vyzval žalobcu,
aby konal zákonným spôsobom a aby predložil žalovanému ako zamestnávateľovi písomné doklady
potrebné na vyúčtovanie náhrad. Na všetky tieto zásadné tvrdenia a dôkazy poukazoval žalovaný na

pojednávaní dňa 16.01.2018, súd sa s nimi vôbec nevysporiadal, dokonca ich úplne opomenul a ani sa
o nich nezmienil, čím postupoval v rozpore s § 220 ods. 2 CSP a takýmto postupom došlo k porušeniu
práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie a odvolateľ preto považuje napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie za nezákonný. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec
súdu prvej inštancie na nové konanie.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu považoval napadnutý rozsudok za vecne
správny a navrhol ho potvrdiť. Uviedol, že skutočnosť, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným
vznikol dňa 06.12.2014 vyplýva z toho, že obe strany sporu zhodne potvrdili, že pred vznikom
pracovného pomeru sa osobne stretli v kaviarni za prítomnosti svojich manželiek a dojednali sa na

vzniku pracovného pomeru, následne sa žalobca na pokyn žalovaného dňa 06.12.2014 dostavil do
Belgicka vlastným vozidlom, nastúpil do nákladného vozidla a tento šoféroval spolu so žalovaným.
Žalobca nikdy neuzatvoril ani ústnu ani písomnú pracovnú zmluvu s treťou osobou, ani firmou SAELENS
Slovakia s.r.o., ani so žiadnou firmou, okrem žalovaného, o pracovnom pomere nerokoval, pričom je
bez významu, že nákladné vozidlo patrilo firme SAELENS Slovakia s.r.o., nakoľko s touto mal zmluvný

vzťah žalovaný, ktorý ako živnostník týmto nákladným vozidlom jazdil. Výpismi z karty vodiča žalobcu
a dokumentom „zadané symboly zemí kde začína a končí denná pracovná doba“ je preukázané, že
vozidlo firmy SAELENS Slovakia s.r.o. od 06.12.2014 do februára 2015 riadil aj žalobca a žalovaný vo
výpovedi potvrdil, že všetky tieto pracovné cesty absolvoval spolu so žalobcom a pri riadení vozidla
sa striedali. Žalobca teda nemal žiaden iný dôvod nachádzať sa od 06.12.2014 v uvedenom vozidle

okrem dôvodu existencie pracovnoprávneho vzťahu so žalovaným. Žalovaným produkované dôkazy v
súdnom konaní nepreukázali tvrdenie žalovaného, že pracovnú zmluvu uzatvoril žalobca s niekým iným
a žalovaný nepreukázal, že od 06.12.2014 do 02.01.2015 mal žalobca uzatvorenú pracovnú zmluvu s
tretím subjektom. To, že meno žalobcu neuviedol na faktúre vystavenej za december 2014, nesvedčí otom, že nedošlo medzi nimi k uzavretiu pracovnej zmluvy od 06.12.2014, nie je totiž vylúčené, že meno
žalobcu v tejto faktúre bolo a žalovaný faktúru vymenil, keď sa dozvedel o existencii tohto sporu. Žalobca
poukazuje na dôkaz a to dodatok č. 1 k IP Trnava spisové číslo 1124/13736/2015 zo dňa 14.07.2015.

Bolo jednoznačne preukázané, že od 06.12.2014 žalobca vykonával pre žalovaného prácu, pracoval
pre neho ako vodič nákladného vozidla v medzinárodnej doprave. Medzi žalobcom ako zamestnancom
a žalovaným ako zamestnávateľom nikdy nebola uzatvorená písomná pracovná zmluva a dokument s
názvom „pracovná zmluva“ datovaný dňom 02.01.2015 vyhotovil a zaslal žalovaný žalobcovi až po dni
03.03.2015 a žalobca nemal dôvod podpisovať takýto dokument vyhotovený dodatočne, ktorý navyše

nezodpovedá ani ústnym dojednaniam žalobcu a žalovaného o obsahu pracovnej zmluvy (napr. o výške
mzdy minimálne v sume 75 eur denne). Takýto dokument je ničotný, žalobcom nepodpísaný. Pokiaľ ide
o vyplatenie sumy 1.536 eur (alebo 1.536,80 eur alebo sumy 1.540 eur) toto začal žalovaný namietať až
30.11.2017 tvrdiac, že takúto sumu žalobcovi údajne vyplatil na diétach, hoci predtým takýto argument
nikde neuviedol. Vyplatenie uvedenej sumy, ktorú neskôr uviedol presne vo výške 1.536,80 eur, pričom
svedkyne vypovedali o sume 1.540 eur, žalovaný preukazoval výpoveďou svedkýň svojej družky a dcéry

družky a dokladom „výplatný lístok R. C. január 2015“, na ktorom pravdepodobne Y. I. dopísala rukou
sumu1.536,80eur,apritejtosumeniejeuvedenékedymalabyťvyplatenáanitamniejepodpisžalobcu,
ktorý na tomto dokumente podpísal iba prevzatie výplatného lístka a nič iné. Pokiaľ ide o výpovede
svedkýň, žalobca navrhuje, aby ich súd hodnotil s ohľadom na blízky vzťah k žalovanému. Žalobca tiež
poukazuje na to, že ak by sa malo jednať o diéty, ich výška nezodpovedá výške diét v sume patriacej

žalobcovi diéty za január 2015, ktorých výška v skutočnosti bola 1.273 eur. Pokiaľ ide o protokol IP
Trnava zo dňa 26.05.2015 a dodatok č. 1 zo dňa 14.07.2015, tieto boli vypracované iba na základe
údajov od zamestnávateľa a údajov z karty vodiča, pričom žalobca nebol prizvaný a nemohol sa k nim
vyjadriť, preto nemôžu byť dôkazom toho, či žalovaný údajne v januári 2015 vyplatil zálohu na cestovné
náhrady. Pokiaľ ide o vyúčtovanie pracovných ciest, žalovaný ho má k dispozícii, cesty absolvoval tiež,

presne vie odkedy a koľko dní pre neho žalobca pracoval, kde v zahraničí sa nachádzal a vie v akej
výške mu prináleží mzda a cestovné náhrady. Od žalobcu začal vyúčtovanie žiadať až počas súdneho
konania. Žalobca poukazuje na § 35 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, v zmysle ktorého
ak zamestnanec nepreukáže výdavky, môže mu zamestnávateľ poskytnúť náhrady v ním uznanej výške
s prihliadnutím na určené podmienky pracovnej cesty.

7. Žalovaný v odvolacej replike poprel, že by obe strany zhodne potvrdili, že pred vznikom pracovného
pomerusaosobnestretlivkaviarnizaprítomnostisvojichmanželiekadojednalisanavznikupracovného
pomeru. Uviedol, že uzavretie pracovného pomeru je dvojstranný právny akt, na ktorého platnosť a
účinnosť sa vyžadujú dva zhodné prejavy vôle, pričom zo strany žalovaného nikdy nebol daný prejav

vôle k uzavretiu pracovného pomeru už dňa 06.12.2014, ktoré tvrdenie podporuje aj výpoveď svedkyne
Y. I., ktorá uviedla, že „dohodli sme sa na stretnutí, nepamätám si, kedy presne to bolo. Bolo to v
reštaurácii v Senici, neviem presne v ktorej, možno vo Fit-Pite, boli sme tam len my štyria, teda pán R.,
jeho manželka, ja a môj priateľ, kde sa muži dohodli za akých podmienok a čo by preto musel pán R.
urobiť, aby mohol dostať prácu“. Odvolateľ zotrvával na stanovisku, že žalobca pre neho nevykonával

závislú prácu pred uzavretím pracovnej zmluvy a skutočnosť, že sa nachádzal vo vozidle, ktoré je vo
vlastníctve tretej osoby spolu so žalovaným, ešte nezakladá znaky závislej práce. Žalobca nepreukázal
naplnenie všetkých predpokladov závislej práce od 06.12.2014 podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce a
teda pracovný pomer uvedeného dňa nemohol vzniknúť. Pokiaľ ide o výpisy z karty vodiča, o ktorých
žalobca tvrdí, že preukazujú, že prácu vykonával, toto žalovaný nepovažuje za dostatočný dôkaz, keďže

nepreukazujú kto bol zamestnávateľom ale len to, že vo vozidle sa nachádzali dvaja vodiči. Pokiaľ ide o
obsah faktúry vystavenej za december 2014, žalovaný odmieta tvrdenia žalobcu, že by faktúru vymenil
v čase, keď sa dozvedel o existencii tohto sporu. Pokiaľ ide o odovzdanie sumy 1.536,80 eur, toto má
žalovaný za dostatočne preukázané dôkazmi uvedenými v odvolaní. Doplnil, že pokiaľ by súd vyhodnotil
výpovede svedkýň ako nedôveryhodné s ohľadom na blízky vzťah k žalovanému, v takom prípade by

mal rovnako posudzovať aj výpoveď manželky žalobcu a ak by tak neurobil, nenasvedčovalo by to
objektívnemu a nestrannému posudzovaniu predmetu sporu. Nemôže obstáť ani tvrdenie žalobcu, že
ako zamestnanec je v postavení slabšej procesnej strany, pretože podľa názoru žalovaného, súd má i
pri takomto procesnom postavení strán postupovať tak, aby slabšej strane priznal nárok len na základe
riadne preukázaného a dôvodného skutkového základu. Navyše v tomto prípade výpovede svedkýň nie

sú jediným dôkazom vyplatenia uvedenej sumy a to s poukazom aj na ostatné predložené dôkazy zo
strany žalovaného. Pokiaľ ide o vyúčtovanie cestovných náhrad, tvrdenie žalobcu, že toto vyúčtovanie
začal žiadať až počas súdneho konania a nežiadal ich počas trvania pracovného pomeru, považuje
žalovaný za nepreukázané.8. Žalobca v odvolacej duplike zotrvával na svojich predchádzajúcich vyjadreniach, mal za to, že
žalovaný si so žalobcom dohodol pracovný pomer, ktorý vznikol nástupom do práce dňa 06.12.2014.

Pokiaľ by žalovaný nemal takú vôľu, nežiadal by od žalobcu, aby sa dňa 06.12.2014 dostavil do
Belgicka. Jeho práca má všetky znaky závislej práce, keď počnúc uvedeným dňom vykonával prácu pre
žalovaného, ktorý mu bol nadriadený, čo vyplýva z toho, že mu dával príkazy kedy, kam sa má dostaviť
na výkon práce (06.12.2014 do Belgicka), aké auto bude riadiť, kam má v rámci výkonu práce šoférovať,
kde a kedy sa pracovná cesta s nákladným autom končí, kedy je čas voľna, kedy a kam sa má znova

dostaviť na ďalší turnus. Žalobca vykonával prácu osobne, podľa pokynov žalovaného a vykonával ju v
mene žalovaného, keďže nemal samostatný zmluvný vzťah so spoločnosťou SAELENS Slovakia s.r.o.,
ktorá auto zverila žalovanému a žalovaný uvedenej spoločnosti fakturoval jazdy vykonané na tomto
vozidle. Zároveň aj pracovný čas určoval žalovaný. Výpisy z karty vodiča sú dôkazom toho, že žalobca
riadil vozidlo evidenčné číslo: BL-625 HN patriace spoločnosti SAELENS Slovakia s.r.o. od 06.12.2014.
Uvedená spoločnosť zverila auto žalovanému, čo bolo preukázané. Dôvodom, pre ktorý sa žalobca do

Belgicka dňa 06.12.2014 dostavil, do predmetného auta nasadol, riadil ho po nasledujúce dni, bol iba
ten, že bol v pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným. To, že žalovaný vo faktúre za december 2014
neuviedol meno žalobcu, nie je dôkazom toho, že v decembri 2014 medzi nimi nebol pracovný pomer.
Pokiaľ ide o výpovede svedkýň navrhnutých žalovaným, tieto boli ovplyvnené ich vzťahom so žalovaným
a nie sú pravdivé. Účelové je aj tvrdenie o vyplatení diét v sume 1.536 eur. Predložený listinný dôkaz

výplatný lístok obsahuje rukou dopísanú sumu, ktorú nenapísal ani nepodpísal žalobca. Svedkyne mu
odovzdali len výplatný lístok, nič iné. Suma cestovných náhrad by navyše musela byť celé kladné číslo.
Žalobca aj v ostatnom zotrvával na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana

sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, keďže tu nebola potreba zopakovania alebo doplnenia dokazovania a pojednávanie
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj
konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a

dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.

10. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Podľa § 389 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak b) súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v

konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

12. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo zaplatenie mzdy a cestovných náhrad spolu v sume
3.422,40 eur s príslušenstvom. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu

a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel ako aj prieskum
závislých výrokov ( o trovách konania a povinnosti zaplatiť súdny poplatok ).

13. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca vykonával pre žalovaného prácu vodiča
medzinárodnej kamiónovej prepravy a žalovaný ako zamestnávateľ mu nevyplatil náležitosti vyplývajúce

mu z § 118 a nasl. Zákonníka práce a § 145 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s § 4 zákona
č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Skutočnosť, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu
pracovnej zmluvy bola potvrdená ich zhodnými výpoveďami, sporným zostal deň vzniku pracovného
pomeru. Pokiaľ ide o otázku posúdenia vzniku pracovnej zmluvy, dospel odvolací súd po preskúmaní
obsahu spisu v prejednávanej veci k záveru, že okresný súd zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom

na posúdenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym
skutkovým zisteniam a danú otázku aj správne právne posúdil. Súd prvej inštancie tiež dostatočne
jasne a presvedčivo zdôvodnil vo svojom rozhodnutí úvahy, ktoré ho viedli k záveru, že za deň vzniku
predmetného pracovného pomeru treba považovať práve 06. december 2014 ako tvrdil žalobca a niedeň 02. január 2015, tvrdený žalovaným. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je v
tejto časti vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 CSP, odvolací súd podľa § 389
ods. 2 CSP konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje, pričom len

na doplnenie k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:

14. Bolo preukázané, že žalobca sa celkom nepochybne nachádzal už od 06.12.2014 vo vozidle
patriacom spoločnosti SAELENS Slovakia s.r.o., ktoré ako vodič riadil ( v cudzine) spolu so žalovaným,
čojednoznačnevyplynulotakzvýpovedístránsporuakoajzvýpisovzkartyvodiča.Nepochybnetedauž

od tohto obdobia vykonával prácu vodiča kamiónovej prepravy, pretože iný dôvod na takéto jeho konanie
len sotva možno nájsť. Žalovaný v konaní tvrdil, že dôvodom na to, aby žalobca viedol v uvedenom čase
spolu s ním kamión spoločnosti SAELENS Slovakia s.r.o., bolo, že žalovaný na základe obchodných
zmlúv so svojimi obchodnými partnermi vykonával jeho zaškolenie v mene zmluvného partnera v
zmysle predloženej zmluvy o preprave zo dňa 26.04.2014, ktorou sa dopravca zaväzuje, že vykonávať
zaškolenie nových zamestnancov odosielateľa. Takýto argument žalovaného neobstojí. Žalobca totiž

nebol so spol. SAELENS Slovakia s.r.o. vôbec v žiadnom vzťahu, ani s touto spoločnosťou o uzavretí
pracovnej zmluvy nikdy nerokoval. Naopak, so žalovaným preukázateľne rokoval o uzatvorení pracovnej
zmluvy a preukázateľne s ním aj pracovnú zmluvu ústnou formou následne uzavrel. Nebolo možné
prihliadnuť na predloženú písomnú „pracovnú zmluvu“ zo dňa 02.01.2015, keďže nebola žalobcom
podpísaná. Treba súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že práca žalobcu od 06.12.2014 má všetky znaky

závislej práce vykonávanej práve pre žalovaného, ktorý mu vydával pokyny ohľadom miesta, času
a spôsobu výkonu práce, práve podľa pokynov žalovaného sa žalobca dostavil dňa 06.12.2014 na
konkrétne miesto do Belgicka, viedol konkrétne vozidlo označené žalovaným a do cieľa označeného
žalovaným a využíval pracovný čas v súlade s pokynmi žalovaného. Skutočnosť, že vozidlo, ktoré
spolu so žalovaným žalobca riadil, bolo vo vlastníctve tretej osoby spoločnosti (SAELENS Slovakia

s.r.o.) nie je relevantným dôkazom toho, že by žalovaný nebol zamestnávateľom žalobcu, keďže
spoločnosť SAELENS Slovakia s.r.o. vozidlo zverila žalovanému a tento aj uvedenej spoločnosti
fakturoval vykonané jazdy. Samotné neuvedenie mena žalovaného vo faktúre za december 2014
nemôže postačovať ako dôkaz toho, že v decembri 2014 medzi stranami sporu neexistoval pracovný
pomer. Ako tiež vyplýva z obsahu protokolu IP Trnava, žalobca bol síce prihlásený do registra poistencov

Sociálnej poisťovne až od 02.01.2015, avšak žalovaný tak urobil až spätne dňa 12.03.2015 teda až v
čase po skončení pracovného pomeru (neplatnom) zo strany zamestnávateľa, preto ani uvedený údaj
nemá v tejto otázke žiadnu výpovednú hodnotu. Rovnako dátum vzniku poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone povolania žalobcom, ktorým bol deň 26.01.2015 nie je spôsobilý dosvedčiť
verziu žiadnej zo strán ohľadom dátumu vzniku pracovného pomeru, keďže nie je zhodný so žiadnym

z tvrdených dátumov uzavretia pracovného pomeru a vzhľadom k značnému oneskoreniu uzavretia
poistky sa mohla poistka rovnako dobre vzťahovať tak na pracovný pomer vzniknutý v decembri 2014
ako aj v januári 2015.

15. Vychádzajúc zo všetkých vykonaných dôkazov odvolací súd ich vyhodnotením zhodne s

prvoinštančným súdom aj závermi Inšpektorátu práce Trnava považoval v spore za preukázané, že
žalobca vykonával pre žalovaného ako zamestnanec pracovnú činnosť od 06.12.2015 a žalobcovi preto
patrí aj náhrada mzdy v zákonom stanovenom rozsahu za december 2014 (vo výške 422,40 €), január
2015 a február 2015 (vo výške 456 €). Keďže žalovaný poskytol žalobcovi mzdu v celkovej výške 760 €
( 380 x 2), vznikol žalobcovi nárok na doplatenie zvyšnej mzdy vo výške 574,40 €.

16. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok v časti zaväzujúcej žalovaného k
zaplateniu náhrady mzdy v sume 574,40 € spolu so zákonným úrokom z omeškania považoval za vecne
správny, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti podľa § 387 ods. 2 CSP potvrdil.

17. Pokiaľ ide o priznané sumy titulom cestovných náhrad, žalovaný v odvolaní v prvom rade namietal
nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý podľa neho priznal žalobcovi cestovné
náhrady v rozpore s ustanovením § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách,
podľa ktorého žalobca ako zamestnanec bol povinný do desiatich pracovných dní odo dňa skočenia
pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona predložiť

zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátiť nevyúčtovaný preddavok,
ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo
vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta alebo iná skutočnosťzakladajúca nárok na náhrady skončená. Žalovaný tvrdil, že nakoľko túto povinnosť si žalobca nesplnil,
žalovaný mu nemal na základe čoho náhrady vyplatiť, hoci aj záujem vyplatiť ich mal. Pokiaľ žalobca
tvrdí, že tieto podklady žalovaný k dispozícii mal, toto neobstojí, keďže zákon s takouto alternatívou, že

by si výšku náhrady mal vypočítať sám zamestnávateľ, ani nepočíta.

18. Odvolací súd sa ale s týmto názorom žalobcu nestotožnil. V uvedenom prípade a to napriek tomu,
že žalobca ako zamestnanec nepredložil žalovanému ako zamestnávateľovi písomné doklady potrebné
na vyúčtovanie náhrad, nič žalovanému nebránilo postupovať v zmysle ustanovenia § 35 zákona č.

283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, ktorý v § 35 ods. 1 ustanovuje, že ak tento zákon požaduje
preukázanie výdavkov a zamestnanec ich nepreukáže, môže mu zamestnávateľ poskytnúť náhrady v
ním uznanej sume s prihliadnutím na určené podmienky pracovnej cesty. Nie je teda správny názor
odvolateľa, že žalobcovi nepatria cestovné náhrady dokiaľ si nesplní povinnosť podľa § 36 ods. 7 zákona
č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, a súd správne postupoval, ak žalobcovi cestovné náhrady,
ktoré mu podľa zákona patria, priznal.

19. Pokiaľ ide o výšku priznaných cestovných náhrad, žalovaný v odvolaní (aj v konaní pred súdom
prvej inštancie) rozporoval sumu 1.536,80 eur tvrdiac, že túto už žalobcovi vyplatil titulom preddavku
na cestovné náhrady za mesiac január 2015. Svoje odvolanie v tejto časti zdôvodnil tým, že súd prvej
inštancie sa nedostatočne vysporiadal s dôkazným materiálom ohľadom prevzatia tejto sumy žalobcom,

postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie,
keď na dôkazy navrhnuté žalovaným neprihliadal, nevysporiadal sa s nimi, opomenul ich v odôvodnení
rozsudku, ktorý je tak nezákonný a rozporný s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd po
preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku musel konštatovať, že odvolanie žalovaného je v
tejto časti dôvodné.

20. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný mu nevyplatil žiadne cestovné náhrady, čo žalovaný poprel
tvrdiac, že mu už vyplatil 1.536,80 €. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany
sporu za to, že za konania neboli preukázané jej tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo
veci samej v jeho neprospech. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi

konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho
účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010,
sp. zn. 5Obo/52/2010 <.). Kto a v akom rozsahu dôkazné bremeno má, určujú normy hmotného práva
a v zásade ho má ten, v koho záujme je dokazovanie určitej skutočnosti. Dôkazné bremeno primárne
leží na žalobcovi, ktorý je povinný už v žalobe označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Okruh

rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie
tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov
konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia
byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V predmetnom konaní ak sa žalobca domáhal
zaplatenia cestovných náhrad, bolo na ňom bremeno tvrdenia v tom, že mu na takéto náhrady vznikol

vočižalovanémunárok,ažežalovanýmuriadneavčastakétonáhradyneposkytol.Žalovaný akodlžník,
pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie
musí označiť dôkazy. V tejto súvislosti dochádza k tzv. presúvaniu dôkazného bremena (rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 22. 9. 2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010), čiže ak chce žalovaný v spore uspieť,
je povinný tvrdiť skutočnosti popierajúce tvrdenia žalobcu a tieto následne preukázať. Od nikoho totiž

nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (niečo čo sa
nestalo, čo neexistuje). V tomto prípade žalovaný tvrdil zaplatenie časti cestovných náhrad žalobcovi
vo výške 1.536,80 € ako preddavok za jeden mesiac - január 2015 ( s tým, že presné sumy náhrad mu
mohol vyplatiť až po vyúčtovaní, ktoré mu však žalobca nepredložil) a na preukázanie svojho tvrdenia
navrhol súdu dôkazy.

21. Súd prvej inštancie žalobcovi vyhovel v celom rozsahu s tým, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie
o uhradení sumy 1.536,80 € (alebo akejkoľvek inej sumy) žalobcovi titulom cestovných náhrad. Svoje
rozhodnutie v tejto časti odôvodnil nasledovne (bod 28 napadnutého rozsudku:
Súd neuveril tvrdeniu žalovaného, podporenému výpoveďami svedkýň Y. I. a jej dcéry V. I., ktoré

výpovede súd vyhodnotil ako nedôveryhodné, o odovzdaní sumy 1600,- € žalobcovi, ktorej prevzatie
mal potvrdiť svojím podpisom na listine „Výplatný lístok R. C., január 2015“. Žalobca prevzatie sumy
popieral, potvrdil, že podpis na listine je jeho podpisom, podpísal však len prevzatie výplatného lístka a
nie to, čo tam niekto dodatočne dopísal. Súd mal k dispozícii fotokópiu i originál predmetnej listiny. Nafotokópii (č.l. 173 spisu) je uvedené: „Diety Hotovosť 1536,80 € prevzal : nečitateľný podpis“. Na origináli
(č.l. 185 spisu) je však uvedené: „Prevzaté v hotovosti 1536,80 €. Prevzal: nečitateľný podpis“. Tieto dva
rôzne texty svedčia o tom, že text bol dopisovaný dodatočne a pisateľ, Y. I., si už nepamätala presne, čo

dopísala pôvodne pri predložení fotokópie do spisu, a následne, keď súd žiadal originál tohto dôkazu,
dopísala naň text približný. Preto súd nezapočítal voči žalovanej sume tvrdenú sumu 1536,80 €.

22. Žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia navrhol ale viaceré dôkazy okrem vyššie uvedených,
a to doklad o výbere hotovosti 1.540 € z účtu žalovaného dňa 24.02.2015, listinu označenú ako

„Posledná upomienka, - pokus o zmier z 09.03.2015, v ktorej žalobca žalovaného vyzýva „ k úhrade
mzdy a diét v sume 1050 € za mesiac december, a za mesiac január finančný rozdiel v sume 145
€, čo je spolu 1195 €“, ktorým preukazoval, že sám žalobca žiadal za mesiac január iba doplatok.
Ďalej navrhoval vykonať dokazovanie protokolom Inšpektorátu práce Trnava zo dňa 26.05.2015, ktorý
v bode 9 konštatoval, že „zamestnávateľ neposkytol cestovné náhrady zamestnancovi za služobné
cesty vykonané v mesiacoch december 2014 a február 2015“ a napokon navrhol ako dôkaz tiež listiny

preukazujúce, že voči žalovanému bolo vedené exekučné konanie, čo malo zdôvodňovať, prečo ho
žalobca požiadal o vyplatenie diét v hotovosti. Súd prvej inštancie však k svojmu záveru o neunesení
dôkazného bremena o vyplatení sumy 1536,80 € dospel vyhodnotením v podstate iba dvoch dôkazov
- výplatného lístku za január 2015 a svedeckou výpoveďou svedkýň navrhnutých žalovaným, ktoré
považoval za nedôveryhodné, zatiaľ čo pokiaľ ide o ostatné žalovaným navrhnuté a relevantné dôkazy

( v podstate všetky, ktoré vypovedajú v prospech jeho tvrdenia), s týmito sa súd nijakým spôsobom
nevysporiadal, dokonca ich ani v rozsudku nezmieňuje, ani neuvádza či tieto dôkazy vykonal a ako
ich vyhodnotil, prípadne prečo tieto dôkazy nevykonal, alebo z akých dôvodov k nim neprihliadol.
Takýmto postupom súdu bola výrazne ovplyvnená kvalita súdneho rozhodovania, ktoré tak vykazuje
znaky svojvôle a porušenia objektivity. Pokiaľ si žalovaný splnil povinnosť produkovať v konaní dôkazy

na svoje tvrdenia, bolo povinnosťou súdu sa s týmito zákonným spôsobom vysporiadať. Opomenutím
tejto povinnosti tým, že sa súd zákonným spôsobom nevysporiadal s navrhnutými dôkazmi a že sa
vôbec podstatnou argumentáciou žalovaného vo vzťahu k posudzovanému nároku nezaoberal (okrem
vyhodnotenia svedeckých výpovedí Y. a V. I. a výplatného lístku za január 2015), došlo k porušeniu práva
žalovaného na spravodlivé súdne konanie. Odôvodnenie rozsudku v tejto časti potom tiež postráda

presvedčivosť a nespĺňa požiadavky ustanovené v § 220 ods. 2 CSP.

23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného vyhodnotil odvolací súd túto časť odvolania žalovaného ako
dôvodnú, preto rozsudok súdu prvej inštancie v časti uplatnených diét vo výške 1.536,80 € s
príslušenstvom ako i v závislých výrokoch s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391

ods. 1 CSP v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Pokiaľ ide o zvyšnú časť priznaných cestovných náhrad vo výške 1.311,20 eur (rozdiel medzi uplatnenou
sumou cestovných náhrad 2.848 € a spornou sumou 1.536,80 €), v tejto časti odvolací súd rozsudok
potvrdil, nakoľko jediná argumentácia odvolateľa, spočívajúca v tvrdení, že nárok žalobcovi nepatrí z
dôvodu nesplnenia si povinnosti podľa § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, sa

ukázala ako nedôvodná, s čím sa odvolací súd vysporiadal už vyššie (bod 17 tohto rozsudku), pričom
bol dôvodmi, uvádzanými v odvolaní viazaný.

24. Po vrátení veci súdu prvej inštancie, tento súd nariadi vo veci pojednávanie, na ktorom v zmysle §
181 ods. 2 CSP určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, a ktoré považuje za nesporné,

ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. Uplatnené
prostriedky procesného útoku a obrany náležite posúdi, vyhodnotí vykonané dokazovanie a vo veci
opätovne v časti uplatnených diét vo výške 1.536,80 € s príslušenstvom rozhodne, pričom súčasne
rozhodne aj o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). Odvolací súd
pripomína, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy a nevykonanie všetkých navrhnutých

dôkazov nie je vadou spôsobujúcou strane sporu odňatie možnosti konať pred súdom. Takýto svoj
postup musí ale súd náležite odôvodniť v rozhodnutí, ktorým konanie končí. Súd prvej inštancie sa
preto bude musieť zákonným spôsobom vysporiadať so žalovaným navrhnutými dôkazmi (vo vzťahu k
tvrdenej úhrade sumy 1.536,80 €), rozhodnúť, ktoré z nich vykoná (§ 185 ods. 1 CSP), a v prípade ak
súd niektoré navrhnuté dôkazy nevykoná, musí zdôvodniť, prečo konkrétny dôkaz nevykoná, prípadne

ak na niektoré dôkazy neprihliadne, je potrebné uviesť túto skutočnosť v odôvodnení rozsudku (§ 153
ods. 3 CSP) a svoj postup zdôvodniť.

25. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).